Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/146/2023 6119254019 17. 06. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:6119254019.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: MJM TRANS, s.r.o., so sídlom Marcheggská 1506/38, 900 31 Stupava, IČO: 36 724 203, zastúpeného: AK Mikolaj s. r. o., so sídlom Bratislavská 282/2, 010 01 Žilina, IČO: 36 855 049, proti žalovanému: JRP trade, s. r. o., so sídlom Martin nad Žitavou 257, 953 01 Martin nad Žitavou, IČO: 47 318 571, zastúpenému: JUDr. Michal Badinský, advokát, so sídlom ČSA 20, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o zaplatenie 5.585,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 29Cb/38/2019 - 178 zo dňa 29.10.2021 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 29Cb/38/2019 - 178 zo dňa 29.10.2021 v napadnutých výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra rozhodol rozsudkom č. k. 29Cb/38/2019 - 178 zo dňa 29.10.2021 vo výroku I. tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 1.688,50 Eur zastavil, vo výroku II. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.372,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.950,30 Eur od 15.02.2019 do 19.11.2020, zo sumy 261,80 Eur od 20.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.110,50 Eur od 02.03.2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku IV. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 6,02%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 5.585,72 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že vykonával pre žalovaného práce na stavbe Jarabinky (lokalita Ružinov - Bratislava). Jednalo sa o prepravu, nakladanie, vykladanie a uloženie materiálu a žalovaný práce prevzal, pričom žalovaný prvé dve faktúry vystavené v súvislosti s prácou na tomto diele uhradil; jednalo sa o faktúru č. 180884, splatnú dňa 28.12.2018 v sume 2.119,20 Eur - uhradená 08.01.2019 a faktúru č. 180919, splatnú dňa 14.01.2019 v sume 637,20 Eur - uhradená 15.01.2019. Ďalšie nasledovné dve faktúry však žalovaný už neuhradil, a to faktúru č. 190030, splatnú dňa 14.02.2019 v sume 4.206,24 Eur a faktúru č. 190076, splatnú dňa 01.03.2019 v sume 2.307,48 Eur. Jednostranným zápočtom žalobcu zo dňa 13.03.2019 bola faktúra č. 190030 znížená na sumu 3.278,24 Eur. Žalovaný list žalobcu zo dňa 13.03.2019 (zápočet, výzva) prevzal dňa 18.03.2019, dlžnú sumu 5.585,72 Eur doposiaľ neuhradil. Žalobca si v žalobe tiež uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Okresný súd Banská Bystrica vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 24Up/357/2019 zo dňa 11.04.2019, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 5.585,72 Eur spolu s príslušenstvom. Proti tomuto platobnému rozkazu, v rámci procesnej obrany, podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že priložené Záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy neboli žalovaným nikdy odsúhlasené, ani podpísané oprávnenou osobou, a preto nemôžu byť použité ako podklad k fakturácii, nakoľko žalovaný nemal možnosť fakturované výkony prebrať a posúdiť správnosť fakturácie, čo do množstva a rozsahu vykonaných prác. Žalovaný tiež namietal výšku fakturovaných súm, nakoľko tie neboli nikdy dohodnuté, čo žalobcovi namietal písomne listom zo dňa 08.02.2019, na ktorý žalobca reagoval listom zo dňa 13.02.2019, pričom skutočnosť, že ceny pre stavbu „Jarabinky“ neboli dohodnuté, žalobca potvrdil. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca sa v liste odvolával na jeho štandardný cenník, o ktorom mal byť stavbyvedúci p. C. upovedomený, avšak so žiadnym cenníkom žalobcu nebola spoločnosť žalovaného oboznámená, ani s ním nevyslovila súhlas, pričom žalovaný poukázal na § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je dohoda o cene podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. Žalobca mal za to, že nároky uplatnené v tomto konaní sú na základe uvedených faktúr neoprávnené, nakoľko predmetné faktúry boli vystavené neoprávnene a nesprávne a navrhol súdu, aby návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol a priznal žalovanému trovy súdneho konania. 3. Žalobca tvrdenia žalovaného popieral, uviedol, že začal so žalovaným spolupracovať v auguste 2018, kedy na základe objednávky žalovaného zo dňa 31.07.2018 vykonával pre žalovaného práce na stavbe: Odvodnenie a rekonštrukcia komunikácie Pútnická ulica - Záhorská Bystrica, pre ktorú si sporové strany písomne dohodli ceny (auto sklápač 29,- Eur/hodina; poplatok za skladovanie zeminy 5,00 Eur/tona; poplatok za skladovanie betónu 12,00 Eur/tona, splatnosť faktúr 15 dní). Práce na tejto stavbe sa vykonávali v období 01.08.2018 - 21.09.2018. V súvislosti s touto stavbou žalobca žalovanému vystavil faktúry v celkovej sume 9.828,26 Eur s DPH, ktoré žalovaný zaplatil, čím boli práce súvisiace s písomnou objednávkou zo dňa 31.07.2018 ukončené. Začiatkom decembra 2018 začal žalovaný realizovať novú zákazku na stavbe „ Jarabinky “ (mestská časť Ružinov, Bratislava) a zástupca žalovaného, stavbyvedúci E.. H. C. telefonicky objednal a dohodol u vedúceho dopravy žalobcu (p. E. T.) prepravu materiálu, nakladanie, vykladanie a uloženie materiálu. Zástupca žalovaného bol viackrát informovaný o štandardnom cenníku žalobcu a prijal nasledovnú cenovú ponuku: sklápače na odvoz odpadu v cene 30,00 Eur/hodina, najazdené kilometre 1,3 Eur/km a uloženie odpadu na skládke v cene 20,00 Eur/tona podľa priložených vážnych lístkov. Ústnou formou došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo ako aj k dohode o cene za vykonanie diela, čoho dôkazom je podľa žalobcu skutočnosť, že žalovaný žalobcovi zaplatil prvé dve faktúry za práce vykonané na stavbe „Jarabinky“. Žalobca k listu žalovaného zo dňa 08.02.2019 (ktorým vrátil žalobcovi faktúru č. 190030, ale súdu nepredložil „objednávku s dohodnutými cenami“ ktorá sa v liste spomína) uviedol, že žalovanému bola v tom čase doručená v poradí tretia faktúra žalobcu, týkajúca sa stavby „Jarabinky“ - faktúra č. 190030, vystavená dňa 31.01.2019, splatná 14.02.2019, v sume 4.203,24 Eur. Žalovaný ju podrobil kontrole a požiadal o jej opravu z dôvodu, „že vyúčtované ceny neboli dohodnuté a objednané. Na vrátenú faktúru žalobca zareagoval listom zo dňa 13.02.2019, v ktorom žalovanému v liste vysvetlil rozdiel medzi stavbami v Záhorskej Bystrici a v Bratislave, poukázal na cenovú dohodu s p. C. o použití štandardného cenníka, poukázal na dve uhradené faktúry, týkajúce sa stavby Jarabinky, ktoré boli fakturované v zmysle novej ústne uzatvorenej zmluvy s p. C. a v rámci odpovede žalobca žalovanému opätovne zaslal faktúru č. 190030 na sumu 4.203,24 Eur. O dva dni neskôr (dňa 15.02.2019) žalobca vystavil žalovanému poslednú faktúru súvisiacu s prácami na stavbe „Jarabinka“ - faktúru č. 90076, splatnú dňa 01.03.2019 v sume 2.307,48 Eur. Žalovaný faktúru prevzal, k jej obsahu sa nevyjadril. Na podporu svojich tvrdení ohľadne realizovaných objemov materiálu žalovaného, ktorý žalobca naložil, vyložil a uložil na skládke, žalobca predložil „vážne lístky“, kde „tonáž“ uloženého materiálu je totožná s tonážou materiálu fakturovanou žalobcom žalovanému. Žalobca tiež podotkol, že v súvislosti s vykonávaním prác na stavbe „Jarabinka“ žalovaný žalobcovi zaplatil dve faktúry spolu v sume 2.756,40 Eur a nezaplatil nasledovné faktúry: faktúru číslo 190030, splatnú dňa 14.02.2019 v sume 4.206,24 Eur, faktúru číslo 190076, splatnú dňa 01.03.2019 v sume 2.307,48 Eur a že jednostranným zápočtom žalobcu zo dňa 13.03.2019 bola faktúra č. 190030 znížená na sumu 3.278,24 Eur. 4. Žalovaný namietal, že ceny prác a výkonov súvisiacich s novou stavbou „Jarabinky“ boli dohodnuté v rovnakej výške ako ceny pre stavbu „Pútnická ulica - Záhorská Bystrica“ v zmysle objednávky zo dňa 31.07.2018 s rozdielom, že konatelia žalobcu a žalovaného sa telefonicky dohodli na úprave ceny položky „auto sklápač“ na cenu 25,00 Eur/ hodina, namiesto pôvodnej ceny 29,00 Eur/hodina. Žalovaný potvrdil, že zo strany žalovaného došlo k úhrade prvých dvoch faktúr (č. 180884 a č. 180919), avšak len z dôvodu, že žalovaný z nepozornosti neskontroloval obsah doručených faktúr, spoľahol sa na dohodu o cenách so žalobcom a faktúry v dobrej viere uhradil, až následne zistil, že boli vystavené s inými než
dohodnutými cenami. Tvrdenie, že zástupca žalovaného, stavbyvedúci E.. H. C., dohodol u vedúceho dopravy žalobcu pána E. T. nové ceny, teda že bol informovaný o štandardnom cenníku a takúto ponuku prijal, žalovaný poprel. Žalobca popieral tvrdenia žalovaného, konateľ žalobcu sa s konateľom žalovaného nikdy nedohodli na oprave vystavených faktúr, dve neuhradené faktúry žalobca vystavil dňa 14.02.2019, resp. 01.03.2019 a fakturované jednotky boli rovnaké ako u dvoch predchádzajúcich faktúr z tej istej stavby, ktoré žalovaný zaplatil. 5. Žalovaný následne v súlade s dohodou strán a v zmysle svojich vyjadrení uznal zo žalovaného nároku na základe predmetných faktúr položky „auto sklápač“ - 29,00 Eur/hod = 34,80 Eur s DPH, a „poplatok za skladovanie betón“ - 12,00 Eur/t = 14,40 Eur s DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca fakturoval položku „auto sklápač“ v jednotkovej cene 30,00 Eur/hod bez DPH, takáto fakturácia nemá oporu v žiadnom dojednaní sporových strán, kedy posledná dohoda bola vzhľadom na skutočnosť, že práce mali trvať 2 roky vo výške 25,00 Eur/hod. Žalovaný teda akceptoval jednotkovú cenu 29,00 Eur/hod (34,80 Eur s DPH), dohodnutú v zmysle objednávky zo dňa 31.07.2018. Taktiež žalovaný v položke „poplatok za skladovanie betónu“ (uloženie odpadu) neuznáva z rovnakých dôvodov fakturovanú jednotkovú cenu 20,00 Eur/t bez DPH, ale uznáva len dohodnutú cenu 12,00 Eur/t (14,40 Eur s DPH). Položku „najazdené kilometre“ žalovaný neuznáva z dôvodu, že táto nebola medzi sporovými stranami dohodnutá a teda nebol dôvod ju fakturovať. Na základe uvedeného žalovaný v súvislosti s faktúrami, ktoré sú predmetom konania uznáva, resp. neuznáva položky podľa stanoveného a to nasledovne: faktúra č. 190030 - spolu uznané položky 1.950,30 Eur s DPH (pôvodne fakturovaná suma 4.206,24 Eur s DPH - zápočtom žalobcu znížená na 3.278,24 Eur s DPH), faktúra č. 190076 - spolu uznané položky 1.110,50 Eur s DPH (pôvodne fakturovaná suma 2.307,48 Eur s DPH). Spolu obe faktúry č. 190030 a č. 190076 uznané položky = 3.060,80 Eur. Žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko zo strany žalovaného došlo omylom k uhradeniu aj prvých dvoch faktúr č. 180884 a č. 180919 a teda došlo aj k úhrade neuznaných položiek a pri uznaných položkách k úhrade nesprávne fakturovaných jednotkových cien, v zmysle uvedeného došlo k platbám navyše: faktúra č. 180884 - spolu uznané položky 1.062,20 Eur s DPH (pôvodne fakturovaná a uhradená suma 2.119,20 Eur s DPH) - rozdiel, t. j. uhradené navyše = 1.057,00 Eur, faktúra č. 180919 spolu uznané položky 321,90 Eur s DPH (pôvodne fakturovaná a uhradená suma 637,20 Eur s DPH) - rozdiel, t.j. uhradené navyše = 315,30 Eur. Spolu za faktúry 1 a 2 uhradené navyše = 1.372,30 Eur. K neuhradeniu sumy, ktorú žalovaný uznal, nedošlo, pretože žalovaný čakal v zmysle dohody na opravu a výmenu nesprávne vystavených faktúr. Žalovaný teda uznal sumu 1.688,50 Eur, ktorú poukázal v prospech účtu žalobcu, vo zvyšku žalovaného nároku žalovaný trval na svojich doterajších vyjadreniach. 6. Žalobca vyjadrením potvrdil, že od žalovaného prijal dňa 19.11.2020 platbu vo výške 1.688,50 Eur, a preto vzal žalobu zo dňa 26.03.2019 z dôvodu čiastočného plnenia žalovaného v časti o zaplatenie istiny 1.688,50 Eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť (čiastočné zastavenie konania procesne zavinil žalovaný, pretože platil po podaní žaloby). Žalobca uviedol, že keďže žalovaný zaplatil na účet žalobcu jednu platbu a z jeho písomného podania nie je zrejmé, akú časť z ktorej žalovanej faktúry zaplatil, žalobca priradil platbu k najstaršej neuhradenej faktúre (č. 190030). Na základe uvedeného žalobca upravil žalobný petit v časti úrokov z omeškania, avšak trvá na zostatku žalovanej pohľadávky. 7. Na pojednávaní z výpovede zástupcu žalobcu vyplynulo, že koncom r. 2018 zástupca žalovaného p. C. oslovil zástupcu žalobcu p. T., že žalovaný začína realizovať práce na stavbe v Bratislave - Ružinov, názov Jarabinka. Keďže p. T. poznal zástupcu žalovaného p. C. z práce na predchádzajúcom diele, ústnou formou ho informoval o cenách vzťahujúcich sa k práci v Bratislave. Bola dohodnutá cena za uskladnenie materiálu 20,00 Eur/tona, cena za prácu sklápača 30,00 Eur/hodina a kilometrovné 1,30 Eur/km. Bolo vysvetlené, že ceny v Záhorskej Bystrici nemôžu byť použité z dôvodu, že skládka v Stupave je od jesene zatvorená, je nutné voziť materiál, odpad na skládku do Zohora, kde žalobca platí prevádzkovateľovi skládky skladné vo výške 20,00 Eur/ton bez DPH. V súvislosti s týmto poukázal právny zástupca žalobcu na obsah spisu, kde precízne vydokladovali tak tonáž uskladneného materiálu v prospech žalovaného, ako aj cenu pre skladovateľa skládky. Zástupcom žalovaného p. C. bola navrhovaná cena prác súvisiacich so stavbou Jarabinka akceptovaná a žalobca začal vykonávať práce pre žalovaného. V následnom telefonickom dohovore medzi konateľmi žalobcu a žalovaného, konateľ žalobcu trval na dohodnutých zmluvných cenách, konateľ žalovaného sa vyjadril, že ceny neakceptuje a preto vo februári 2019 boli práce zastavené. Pre úplnosť uviedol, že tieto práce boli vyfakturované faktúrou č. 190076 splatnou 01.03.2019 v sume 2.307,48 Eur. Z titulu neuhradenia 2 zo 4 faktúr, po znížení fakturácie zápočtom, si žalobca uplatnil formou žaloby pohľadávku vo výške 5.585,72 Eur. Vzhľadom na písomné vyjadrenia, ktoré sa v procese konania vystriedali, žalovaný doplatil 1.688,50 Eur.
Neuhradená zostala práca v sume 3.897,22 Eur. Právny zástupca žalobcu ďalej poukázal na absurdnosť obrany žalovaného v tom smere, že prijal prvú faktúru od žalobcu, zaradil si ju do účtovníctva a dňa 08.01.2019 ju zaplatil, o ktorej tvrdí, že ju zaplatil omylom. Žalovaný prijal druhú faktúru, ktorú zaplatil 15.01.2019, o ktorej tvrdil, že ju zaplatil omylom. Tretiu vrátil, medzičasom prijal aj štvrtú, prijal si ju do účtovníctva s tým, že ich neuznáva a má za to, že budú vymenené. Z účtovného hľadiska je to nelogické. Trval na tom, že došlo ústnou formou k uzatvoreniu zmluvy, tieto ceny žalovaný akceptoval, čo potvrdzuje aj úhrada prvých dvoch faktúr, ktoré v texte precízne udávajú, čo je fakturované. Právny zástupca žalovaného poprel dohodu o cene, p. C. a p. T. na uzatvorenie takejto dohody ani nemajú oprávnenie. Dohodu o cenách vždy dohadovali konatelia sporových strán, ktorá bola v tomto prípade, ako je obsahom vyjadrení žalovaného pri položke autosklápač 25,00 Eur/hodinu a pri položke skladovanie betónu 12,00 Eur/hodinu za tonu bez DPH. Pokiaľ žalobca namieta nerentabilnosť takéhoto dojednania, opätovne uviedol, že sa malo jednať o dlhodobú spoluprácu, v rámci ktorej by bola dosiahnutá rentabilnosť, pričom podotkol, že v dnešnej dobe, keď je už daná stavba ukončená, reálne trvala približne dva roky, na ktorú dobu mala byť spolupráca dohodnutá. Ohľadne skutočností zaúčtovania predmetných faktúr uviedol, že nie konateľ spoločnosti žalovaného vykonáva v spoločnosti žalovaného účtovné operácie, a preto je úplne logické, že si chybu vo fakturácii všimol až s časovým odstupom potom, ako došlo zo strany účtovníčky žalovaného k úhrade prvých dvoch predmetných faktúr. 8. Z vykonaných výsluchov svedkov vyplynulo - z výsluchu svedka p. E. T., že je zamestnancom žalobcu, so žalovaným mali dve akcie. Pri druhej akcii nastali nezhody s tým, že si u neho objednávali techniku podľa platného cenníku s tým, že nastali nezhody ohľadne ceny. Svedok uviedol, že pri požiadavke na auto ponúkli cenu ktorú účtujú, 1,30 Eur/km a 30,00 Eur/hodina nakládky a vykládky. Čo sa týka likvidácie, vozenia na skládku, oznámil p. C., že cena je vyššia ako na akcii v Záhorskej Bystrici, nakoľko skládka z prvej akcie bola už uzavretá. Na cenu ukladania materiálu na skládku Zohor, svedok uviedol, že cena bola 20,00 Eur. Na zákazke Jarabinka robili asi tri mesiace. S p. C. komunikovali bežne podľa potreby. Táto akcia začala v roku 2019, začiatok stavby október - november 2018, so žalovaným spolupracoval aj na predchádzajúcej akcii. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či aj na tejto predchádzajúcej akcii on dojednával ceny s p. C. svedok uviedol, že áno. Na prvej akcii mali zľavu na auto, zľava bola v kompetencii konateľa. K dohodám dochádzalo telefonicky ale aj osobne. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či pri poskytovaní cien predkladal p. C. cenník, alebo mu vymenoval konkrétne položky, svedok uviedol, že mu vymenoval konkrétne položky. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, ako p. C. reagoval na uvedené ceny, svedok uviedol, že reagoval že dobre, že dohodnuté. Z výsluchu svedka p. Petra C., vyplynulo, že nepozná žalobcu, žalovaný je jeho bývalý zamestnávateľ, P. T. pozná z videnia. U žalovaného pracoval ako stavbyvedúci, kde bolo jeho náplňou práce starať sa o chod, aby stavba prebehla riadne a riadenie pracovníkov. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či v rámci jeho povinností bolo aj objednávanie služieb u žalobcu, svedok uviedol, že čo sa týka služieb, že objednávať počet áut, tak áno, pričom tieto služby objednával telefonicky. Čo sa týka cien, žiadne ceny nikdy nedohadoval. Svedok uviedol, že nevie o dohadovaní sa o cenách, že by bol takýto rozhovor, nikdy žiadne ceny nedohadoval so žiadnym dodávateľom, ktorý robil subdodávku. Nepotvrdzoval ceny ohľadom stavby Jarabinka žalobcovi ani nedohadoval ceny predchádzajúcej stavby v Záhorskej Bystrici. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, ako manažoval práce na stavbe žalobcu, svedok uviedol, že dostal tel. kontakt, dojednával počet, množstvo áut. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, ako hodnotí práce žalobcu pre žalovaného, svedok uviedol, že nemali sme žiadny konflikt. 9. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 153 ods. 1 až ods. 3, z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 261 ods. 1, § 269 ods. ods. 2, § 536 ods. 1, § 610, § 365 ods. 1. ods. 2, § 407 ods. 3 ObZ, § 541 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že je nárok žalobcu čiastočne dôvodný. Súd po oboznámení sa s predloženými listinnými dokladmi zistil, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosti na stavbe Jarabinka - prepravu, nakladanie a uloženie materiálu, pričom za vykonané práce vystavil celkovo štyri faktúry. Uvedený právny vzťah súd vyhodnotil ako nepomenovanú zmluvu s prvkami zmluvy o preprave veci, keďže predmetom činnosti žalobcu bola preprava materiálu na skládku. Prvé dve faktúry č. 180884 a č. 180919 žalovaný uhradil v plnom rozsahu, z čoho vyplýva odplatnosť tohto zmluvného vzťahu. Predmetom tohto sporu sú zvyšné dve faktúry č. 190030 a č. 190076, ktoré žalovaný neuhradil z dôvodu, že tieto faktúry boli podľa neho vystavené v nesprávnej výške, teda s inými než dohodnutými cenami, kde aj prvé dve faktúry mali byť podľa žalovaného uhradené z dôvodu, že žalovaný z nepozornosti neskontroloval obsah doručených faktúr. Súd mal v danom prípade za sporné v akej výške bola medzi stranami dohodnutá cena za
vykonané práce, keďže skutkové tvrdenia strán si v tomto smere odporovali. Rozsah vykonaných prác nemal súd za sporný, nakoľko tento po doručení ďalších dokladov (predložené vážne lístky) nebol žalovaným spochybňovaný, zároveň žalovaný uznal jednotlivé položky vo faktúrach, pričom neuznal len položku najazdené kilometre, keďže táto nemala byť podľa jeho skutkových tvrdení dohodnutá. Žalovaný zároveň až na pojednávaní nariadenom na deň 29.09.2021 spochybnil vzdialenosti uvedené v zázname o prevádzke vozidla, keď tieto nemali korešpondovať s reálnymi vzdialenosťami, pričom súd na toto neprihliadol s poukazom na § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Nič to však nemení na skutočnosti, že žalobcu zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno preukázania dohody ohľadom ním tvrdených cien - sklápače na odvoz odpadu v cene 30,00 Eur/hodina, najazdené kilometre 1,3 Eur/ km a uloženie odpadu na skládke v cene 20,00 Eur/tona, pre úspešné uplatnenie nárokov z faktúr č. 190030 a č. 190076. Na základe vykonaných dôkazov nemal súd za preukázané dohodnutie cien tak, ako sú prezentované žalobcom, ale ani ako sú prezentované žalovaným. Súd síce nespochybňuje, že prvé dve faktúry boli žalovaným uhradené, čo medzi stranami sporu ani nie je sporné, uvedené však podľa názoru súdu nemožno automaticky považovať za uznanie existencie dohody o cenách tak, ako sú v konaní uvádzané žalobcom. Nemožno usudzovať, že takýmto plnením žalovaný uznal aj zvyšok dlhu pri faktúrach č. 190030 a č. 190076, kde z následného správania žalovaného (popieranie nárokov žalobcu) nemožno takúto skutočnosť vyvodiť. Uvedená skutočnosť, t. j. zaplatenie dvoch faktúr, nemôže jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázať skutočnú dohodu strán ohľadom ceny za vykonané práce a to ani odkazmi na to, kto a akým spôsobom tieto faktúry vykazoval v účtovníctve. Pokiaľ ide o subjektívne stanovisko svedka - p. C. o tom, prečo boli práce ukončené, toto tiež nepreukazuje reálnu dohodu cien medzi stranami sporu. Pokiaľ ide o cenníky zneškodnenia Zohor, respektíve faktúry spoločnosti FCC Slovensko, ide o listiny tretích osôb mimo právneho vzťahu žalobca žalovaný. Vyššie uvedené skutočnosti, na ktoré poukazoval žalobca iba nepriamo naznačujú, že jednou z možností by mohla byť aj existencia dohody o cene tak, ako bola prezentovaná žalobcom, uvedené však súd nemal za nepochybne preukázané, keďže toto v konaní nebolo podporené ďalšími dôkazmi priamejšieho charakteru. Takým nie je ani tá skutočnosť, že žalovaný evidoval ešte v lete roku 2020 voči žalobcovi záväzok v žalobcom uplatňovanej výške, keďže žalovaný už dňa 08.02.2019 vrátil žalobcovi faktúru č. 190030, respektíve nárok žalobcu rozporoval už v priebehu roka 2019, a to aj v upomínacom konaní na Okresnom súde Banská Bystrica. 10. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobcom tvrdené skutočnosti nemal preukázané ani výpoveďami svedkov. Svedecké výpovede p. T. a p. C. si priamo odporovali, keď svedok p. T. v rámci svojej výpovede uvádzal, že oboznamoval p. C. s konkrétnymi položkami cenníka, pričom svedok C. uviedol, že žiadne ceny nikdy nedohadoval, ani nepotvrdzoval, ceny nedohadoval ani ohľadom predchádzajúcej stavby a uviedol tiež, že nevie o tom, že by mu boli oznámené ceny za jednotlivé výkony, s ktorými by vyslovil súhlas, respektíve, že by bol o tomto nejaký rozhovor ohľadom cien za jednotlivé položky. Výpovede svedkov si tak priamo odporovali, teda súd nemal ani na základe týchto výpovedí za preukázanú dohodu o cene v rozsahu tvrdenom žalobcom, respektíve, že by došlo k dohode podľa cenníka, a teda súdu v konaní v konečnom dôsledku absentoval priamy dôkaz ohľadom dohody ceny prác. V prípade faktúr č. 190030 a č. 190076 zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu, keďže tento si uplatňoval nároky z týchto faktúr, pričom jeho tvrdenia ohľadom ceny a akceptácie tejto ceny žalovaným pre úspešné uplatnenie nárokov z týchto faktúr nie sú preukázané. Súd tak mohol mať nárok žalobcu z týchto dvoch faktúr preukázaný len v rozsahu, v akom ho urobil nesporným sám žalovaný, ktorý uznal položku vo výške 1.950,30 Eur pre faktúru č. 190030 a takisto vo výške 1.110,50 Eur pre faktúru č. 190076. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je pri týchto dvoch faktúrach dôvodný v žalovaným uznanom rozsahu. 11. Prvoinštančný súd ku skutočnosti, že žalovaný od týchto uznaných súm odpočítaval ešte úhrady z faktúr č. 180884 a č. 180919 uviedol, že toto vyhodnotil ako kompenzačnú námietku žalovaného, ktorú však žalovaný neuplatnil včas ale až vo svojom v poradí treťom vyjadrení, teda nebol tento prostriedok procesnej obrany žalovaného uplatnený v lehotách podľa § 167 Civilného sporového poriadku, bol uplatnený až po prvom nariadenom pojednávaní vo veci, súd preto na tento prostriedok procesnej obrany žalovaného neprihliadol. Navyše súd uvádza, že tieto faktúry neboli predmetom tohto konania a súd tiež reálne ani nemal preukázanú cenu dohodnutých prác tak, ako bola tvrdená žalovaným, ani zo strany žalovaného, keďže absentuje vo veci písomná dohoda respektíve také dôkazy, na základe ktorých by súd vedel zistiť, na akej výške ceny sa strany dohodli. V spisovom materiáli nie je dôkaz, ktorý by podporil tvrdenia žalovaného o cene 29,00 Eur/hod pre položku auto sklápač a poplatok za skladovanie betónu v cene 12,00 Eur/t, pričom všetky skutočnosti tvrdené žalovaným sú v tomto smere
založené len na skutkových tvrdeniach žalovaného bez reálneho preukázania toho, že medzi stranami bola dohodnutá cena tak, ako ju prezentuje žalovaný. Tiež nie je žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie žalovaného, že medzi konateľmi sporových strán existovala dohoda o oprave faktúr č. 190030 a č. 190076 z dôvodu preplatenia prvých dvoch faktúr. Vyššie uvedené skutočnosti boli zároveň žalobcom rozporované. Súd bol toho názoru, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preplatenie faktúr č. 180884 a č. 180919 zaťažuje žalovaného, teda ak si žalovaný odpočítal ešte ďalšie nároky, v tomto prípade to bol práve žalovaný, ktorý mal preukázať, že dojednaná cena bola len v ním tvrdenej výške a že vo zvyšku sa žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil, pokiaľ ide o faktúry č. 180884 a č. 180919. Súd bol toho názoru, že ani v samostatnom konaní, pokiaľ by sa žalovaný domáhal vrátenia ním tvrdeného preplatenia uvedených faktúr v samostatnom konaní, by nemohol byť žalovaný úspešný, vzhľadom na vyššie uvedené nepreukázané skutkové tvrdenia žalovaného, nakoľko dôkazné bremeno preukázania bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu by bolo na žalovanom. Súd dospel k záveru, že nie je možné priznať žalovanému relevantnosť započítania/odpočítania úhrady, keďže nie je preukázaná oprávnenosť takéhoto odpočtu úhrad, ktoré mali byť podľa žalovaného zaplatené navyše, za stavu, kedy je rovnaká dôkazná situácia pre obe strany, teda keď ani jedna strana nepreukázala výšku dohodnutej ceny relevantným a nespochybniteľným spôsobom a keď v danom prípade zaťažuje dôkazné bremeno preplatenia faktúr žalovaného, ktorého skutkové tvrdenia sú zároveň protistranou popreté a nie sú žiadnym spôsobom preukázané akýmkoľvek dôkazom. 12. Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd nárok žalobcu za dôvodný v žalovaným uznanej časti 1.950,30 Eur pre faktúru č. 190030 a takisto vo výške 1.110,50 Eur pre faktúru č. 190076, spolu v sume vo výške 3.060,80 Eur krátenej o žalovaným uhradenú sumu vo výške 1.688,50 Eur, v ktorej časti súd konanie zastavil, t. j. nárok žalobcu je dôvodný vo výške 1.372,30 Eur. Súd tiež žalobcovi priznal úroky z omeškania z vyššie uvedených žalovaným uznaných nárokov žalobcu vo výške 1.950,30 Eur a 1.110,50 Eur, z ktorých úhradou sa žalovaný dostal do omeškania od splatnosti faktúr č. 190030 a č. 190076, pri zohľadnení žalovaným uskutočnenej platby vo výške 1.688,50 Eur zo dňa 19.11.2020. Súd tiež priznal žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. 13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca má ku dňu vydania tohto rozhodnutia v konaní úspech spolu v sume 3.699,11 Eur, ktorý pozostáva z časti žalovaným uznaných nárokov vo výške 3.060,80 Eur (priznaná istina vo výške 1.372,30 Eur + platba žalovaného vo výške 1.688,50 Eur, ku ktorej došlo až po podaní žaloby), spolu s úrokom z omeškania vo výške 309,69 Eur (čo predstavuje úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.950,30 Eur od 15.02.2019 do 19.11.2020 - deň úhrady sumy 1.688,50 Eur), s úrokom z omeškania vo výške 22,20 Eur (čo predstavuje úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 261,80 Eur od 20.11.2020 do 29.10.2021 - deň vydania rozsudku), s úrokom z omeškania vo výške 266,42 Eur (čo predstavuje úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.110,50 Eur od 02.03.2019 do 29.10.2021 - deň vydania rozsudku) a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 Eur. 14. Celkovo uplatňované nároky žalobcu podľa žalobného petitu ku dňu vydania tohto rozsudku predstavovali sumu vo výške 6.977,95 Eur, ktorá pozostáva zo žalovanej istiny vo výške 5.585,72 Eur, úrokov z omeškania vo výške 798,63 Eur (čo predstavuje úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3.278,24 Eur od 15.02.2019 do 29.10.2021 - deň vydania rozsudku), s úrokom z omeškania vo výške 553,60 Eur (čo predstavuje úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.307,48 Eur od 02.03.2019 do 29.10.2021 - deň vydania rozsudku) a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 Eur. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že mal žalobca ku dňu vydania rozsudku úspech v konaní 53,01% (v sume 3.699,11 Eur z celkovej sumy 6.977,95 Eur ku dňu vydania rozsudku), a teda v 46,99% bol žalobca v konaní neúspešný. Pokiaľ ide o pomer úspechu vo veci, tak v konečnom dôsledku bol v konaní úspešný žalobca, a to v rozsahu 6,02% (rozdiel 53,01% - 46,99%). 15. Proti vyššie uvedenému rozsudku v časti, ktorej bol žalobný návrh zamietnutý a v časti výroku o náhrade trov konania, teda voči III. a IV. výroku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a navrhuje, aby odvolací súd v napadnutej časti zmenil napadnutý rozsudok tak, že zaviaže žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 2.524,92 €, úrok z omeškania 9,00% ročne zo sumy 1.327,94 € od 15.02.2019 do zaplatenia úrok z omeškania 9,00% ročne zo sumy 1.196,98 € od 02.03.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
16. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že ako účtovná jednotka, platiteľ dane z pridanej hodnoty v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o upomínacom konaní č. 307/2016 Z.z. v rámci žalobného návrhu potvrdil, že žalované faktúry vedie v účtovníctve a uviedol ich aj v príslušných kontrolných výkazoch. Z odporu proti platobnému rozkazu je zrejmé, že žalovaný si nesplnil vyššie uvedené zákonné povinnosti, pretože neuviedol, ako z pohľadu účtovníctva a DPH naložil so žalovanými faktúrami. Podľa názoru žalobcu tak urobil žalovaný úmyselne, pretože inak by na odôvodnenie odporu musel uviesť skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok a svoje tvrdenia by musel osvedčiť listinnými dôkazmi. Žalovaný samozrejme vedel o tom, že faktúry si ihneď po ich prijatí, t.j. v období december 2018 až február 2019 zaradil do účtovníctva. Po prijatí vyjadrenia žalobcu k odporu si žalovaný uvedomil, že súd v spolupráci s Finančným riaditeľstvom dokáže zaradenie faktúr do účtovníctva a až v podaní doručenom súdu 14.02.2020 žalovaný priznal, že faktúry do účtovníctva zaradil. V tento moment začal však žalovaný účelovo tvrdiť, že bola medzi konateľmi dohodnutá výmena faktúr. Dohodu o výmene faktúr si vymyslel až vo februári 2020. Zaradenie faktúr do účtovníctva a ich zaplatenie žalobca považuje za preukázanie správnosti a dôvodnosti fakturovanej sumy. Keďže žalovaný je platiteľ DPH, platí toto tvrdenie bezpochyby - nie je zákonné uplatniť si odpočet DPH z prijatých faktúr, tak ako boli vystavené a potom tvrdiť, že fakturácia mala byť nižšia - podľa tvrdení žalovaného až o 42%. Žalovaný v odpore taktiež neuviedol, že prvé dve faktúry vystavené žalobcom v súvislosti so stavbou Jarabinky v Bratislave zaplatil omylom. S „teóriu omylu“ žalovaný prišiel až vo februári 2020. Prvý krát začal žalovaný hovoriť o omyle pri uhradení faktúr č. 180884 a č. 180919 až v rámci vyjadrenia zo dňa 14.02.2020, teda viac ako rok potom, ako tieto faktúry zaradil do účtovníctva a zaplatil. Žalovaný uhrádzal uvedené faktúry v dvoch rôznych dňoch, a teda musel by sa „pomýliť“ dva krát. Z tohto pohľadu aj s prihliadnutím na zásadu koncentrácie konania mal súd prvej inštancie vyhodnotiť obranu žalovaného ako účelovú. Žalobca nesúhlasí s právnym posúdením dôsledkov konania žalovaného, tak ako to je uvedené v článku 29 odôvodnenia rozsudku. Na popretie dohody nemôže stačiť jednoduché tvrdenie platiacej strany, že sa pomýlila - aj to vznesené až rok po prijatí a zaradení faktúr do účtovníctva a po ich zaplatení. Pri úhrade prvých dvoch faktúr mal žalovaný z ich textu jasné všetky položky, ktoré sú fakturované. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie pochybil, ak realizované platby zo strany žalovaného nevyhodnotil ako uznanie dohody o cene a teda aj uznanie zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca rovnaké jednotkové ceny ako pri prvej a druhej faktúre fakturoval aj v nasledujúcich dvoch faktúrach, ktoré sú predmetom sporu. Ak úhrada prvých dvoch faktúr predstavuje uznanie cenotvorby, musia totožné fakturované položky platiť aj pri ďalších dvoch faktúrach. Žalovaný nepreukázal opak, iba poprel existenciu dohody o cenách. Žalobca súdu precízne preukázal, ako stavebný odpad odvážal z Bratislavskej časti Ružinov na skládku v obci Zohor. Má za to, že dohodu o cene za uloženie odpadu preukázali výpoveďou svedka, listinným cenníkom, fakturáciou dohodnutej ceny žalobcom žalovanému, fakturáciou rovnakej ceny od prevádzkovateľa skládky smerom k žalobcovi. Suma fakturovaná žalobcom žalovanému (t.j. 206,- Eur/t bez DPH) je rovnaká, akú žalobca zaplatil prevádzkovateľovi skládky Zohor - za kód odpadu 170107 sme platili 13,- €/t + 76,- Eur/t základný poplatok obci. Z uvedeného vyplýva, že na položke „uloženie odpadu" žalobca nefakturoval žalovanému žiadnu maržu. Žalovaný si svojvoľne určil cenu 126,- Eur/t bez DPH a súd toto jeho ničím nepreukázané tvrdenie vyhodnotil ako dohodu o cene za uskladnenie odpadu. 17. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že na pojednávaní konanom dňa 14.08.2020 žalobca ozrejmil súdu, prečo sa pri predchádzajúcej zákazke medzi žalobcom a žalovaným (Pútnická ulica - Záhorská Bystrica) kilometrovné neúčtovalo - pretože „pracovné miesto“ a skládka v Stupave boli blízko. Pri diele .Jarabinka - Ružinov, BA“ sa odpad vozil do obce Zohor, t.j. viac ako 30 km od „pracovného miesta“, kilometrovné v sume 1,3 €/km bez DPH bolo samozrejmou súčasťou dohody o cene. Túto časť ústnej dohody dokazuje vyjadrenie svedka T. ako aj cenník služieb žalobcu predložený spolu s vyjadrením k odporu (11.09.2019). Dohodu o platbe za kilometer prepravy ďalej podporuje fakturácia žalobcu žalovanému a zaplatenie dvoch faktúr zo strany žalovaného. Súdu prvej inštancie na zamietnutie nároku žalobcu v tejto položke stačilo protichodné tvrdenie svedka žalovaného a rok meškajúce absurdné tvrdenie o omyle na strane žalovaného pri platení prvých dvoch faktúr. Žalobca trvá na tom, že so žalovaným ústnou formou uzatvoril nepomenovanú zmluvu, predmetom ktorej bolo nakladanie, prevoz a uloženie stavebného odpadu za jednotkové ceny: práca sklápača 30 €/hodina bez DPH, uloženie 1/t odpadu na skládke - 20,- €/t bez DPH, kilometrovné 1,3 €/l km bez DPH. Žalovaný klamlivo napadol existujúcu dohodu o cenách až listom zo dňa 08.02.2019, ktorým vrátil v poradí tretiu vystavenú faktúru a začal sa domáhať cien, ktoré boli dohodnuté v minulosti na inej stavbe. Podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie veci malo vplyv na nesprávne rozhodnutie v časti istiny ako aj v časti úrokov z omeškania. Žalobca žiada, aby mu odvolací
súd priznal zamietnutú časť žalovanej istiny (t.j. sumu 2.524,92 €) ako aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo zamietnutých častí faktúr odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry do zaplatenia. 18. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. 20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 22. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 23. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 24. Podľa § 150 ods. 2 CSP, na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 25. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. 26. Podľa § 152 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 27. Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania v zmysle § 362 ods. 2 CSP a preto preskúmaval rozhodnutie len v časti, v ktorej bolo rozhodnutie napadnuté, teda odvolanie voči výrokom III., IV. a z dôvodov, ktoré žalobca uplatnil. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodnutie správne odôvodnil. Vo vzťahu k výroku III. odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal zaplatenia ceny za vykonanú prepravu, nakladanie a uloženie materiálu titulom nepomenovanej zmluvy s prvkami zmluvy o preprave veci, kde predmetom činnosti bola preprava materiálu zo stavieb na skládku. Prvé dve faktúry č. 180884 a č. 180919 žalovaný uhradil v plnom rozsahu, z čoho vyplýva odplatnosť tohto zmluvného vzťahu. Predmetom tohto sporu sú zvyšné dve faktúry č. 190030 a č. 190076, ktoré žalovaný neuhradil z dôvodu, že tieto faktúry boli podľa neho vystavené v nesprávnej výške, teda s inými než dohodnutými cenami, kde aj prvé dve faktúry mali byť podľa žalovaného uhradené z dôvodu, že žalovaný z nepozornosti neskontroloval obsah doručených faktúr. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že rozsah vykonaných prác nebol sporný, avšak napriek vykonanému dokazovaniu zostala sporná dohoda o cene za vykonané práce, keď skutkové tvrdenia sporových strán si v tomto smere odporovali a na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov nebolo v konaní preukázané dohodnutie cien tak, ako sú prezentované žalobcom, ale ani ako sú prezentované žalovaným a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nárok žalobcu považoval za dôvodný len v žalovaným uznanej časti. 28. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie a už zaradenie faktúr do účtovníctva považuje za preukázanie správnosti a dôvodnosti fakturovanej sumy. Keďže žalovaný je platiteľ DPH, platí podľa jeho názoru toto tvrdenie bezpochyby - nie je zákonné uplatniť si odpočet DPH z prijatých faktúr, tak ako boli vystavené a potom tvrdiť, že fakturácia mala byť nižšia. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že si strana zaúčtovala predmetnú faktúru vo
svojom účtovníctve síce môže byť podporným dôkazom, avšak na preukázanie existencie pohľadávky nepostačuje, má len formálny, deklaratórny charakter. Na preukázanie existencie zmluvného vzťahu bolo potrebné predložiť relevantné dôkazy ako zmluva, dodací list potvrdený prevzatím, mailová komunikácia a pod. Zaznamenanie faktúry do účtovníctva je len interný akt strany, nemá konštitutívnu hodnotu dôkazu o existencii pohľadávky a nepreukazuje samo osebe právny nárok. Tento názor vyplýva najmä z ustálenej judikatúry vyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžfk/94/2019, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo/63/2012 zo dňa 24.4.2012). 29. Žalobca ďalej v odvolaní nesúhlasí s právnym posúdením dôsledkov konania žalovaného, tak ako to je uvedené v článku 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Má za to, že na popretie dohody nemôže stačiť jednoduché tvrdenie platiacej strany, že sa pomýlila - aj to vznesené až rok po prijatí a zaradení faktúr do účtovníctva a po ich zaplatení. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie pochybil, ak realizované platby zo strany žalovaného nevyhodnotil ako uznanie dohody o cene a teda aj uznanie zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa v uvedenom smere stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov nemal súd za preukázanú dohodu cien tak, ako bola prezentovaná žalobcom, ale ani žalovaným. Prvé dve faktúry boli žalovaným uhradené, čo medzi stranami sporu nebolo sporné, uvedené však ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno automaticky považovať za uznanie existencie dohody o cenách tak, ako to uvádzal žalobca. Zaplatenie dvoch faktúr pri realizácii prác na inej stavbe nemôže jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázať skutočnú dohodu strán ohľadom ceny za vykonané práce a to ani odkazmi na to, kto a akým spôsobom tieto faktúry vykazoval v účtovníctve. Poukázanie na cenníky a faktúry spoločnosti FCC Slovensko nie je relevantné vo vzťahu k tomuto konaniu, nakoľko ide o listiny tretích osôb mimo právneho vzťahu žalobca - žalovaný. Vyššie uvedené skutočnosti, na ktoré poukazoval žalobca iba nepriamo naznačujú, že jednou z možností by mohla byť aj existencia dohody o cene tak, ako bola prezentovaná žalobcom, uvedené však súd nemal za nepochybne preukázané. Tvrdené skutočnosti neboli preukázané ani výpoveďami svedkov, ktoré si odporovali a teda súd nemal ani na základe týchto výpovedí preukázanú dohodu o cene v rozsahu tvrdenom žalobcom, respektíve, že by došlo k dohode podľa cenníka, a teda súdu v konaní v konečnom dôsledku absentoval priamy dôkaz ohľadom dohody ceny prác. V prípade faktúr č. 190030 a č. 190076 zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu, keďže tento si uplatňoval nároky z týchto faktúr, pričom jeho tvrdenia ohľadom ceny a akceptácie tejto ceny žalovaným pre úspešné uplatnenie nárokov z týchto faktúr nie sú preukázané. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že mohol mať nárok žalobcu z týchto dvoch faktúr preukázaný len v rozsahu, v akom ho urobil nesporným sám žalovaný, ktorý uznal položku vo výške 1.950,30 Eur pre faktúru č. 190030 a takisto vo výške 1.110,50 Eur pre faktúru č. 190076. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je pri týchto dvoch faktúrach dôvodný v žalovaným uznanom rozsahu teda v rozsahu, ktorý sa stal nesporný. 30. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď realizované platby žalovaného nevyhodnotil ako uznanie dohody o cene a teda aj uznanie zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 ObZ odvolací súd uvádza, že v časti, v ktorej žalovaný dlh uznal, prvostupňový súd nárok žalobcovi priznal, vo zvyšnej časti však uznanie, ako uznanie dohody o cene nemohol vzhľadom na nepreukázanie a absenciu vôle žalovaného akceptovať. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že zo strany žalovaného došlo k uznaniu dohody o cene, takýto prejav žalovaného, ktorý by spĺňal základné požiadavky na platné uznanie, ktorými sú najmä určitosť a zrozumiteľnosť uznávacieho prejavu nebol v konaní preukázaný. 31. Odvolací súd zdôrazňuje, že v tomto sporovom konaní mali strany povinnosť tvrdenia, pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa sporu (§ 150 CSP) a taktiež povinnosť dôkaznú, ktorá znamená, že boli povinné na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Na účinnosť popretia skutkových tvrdení, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, ustanovenie súčasne § 151 ods. 2 CSP vyžaduje, aby popierajúca strana uviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Ak protistrana skutkové tvrdenia účinne poprie (§ 151 ods. 2 CSP), popreté skutkové tvrdenia sa považujú za sporné, je potrebné o nich vykonať dokazovanie a súd musí vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. Popretie skutkových tvrdení je v zásade protipól uvádzania skutkových tvrdení, ktorým strana sporu vyvracia (popiera) skutkové tvrdenia uvedené protistranou. V prejednávanej veci však nemožno hovoriť o účinnom popretí skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného, ani popretí skutkových tvrdení žalovaného zo strany žalobcu, nakoľko na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky, popierajúca strana musí
totiž uviesť vlastné tvrdenie a pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení. Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musia byť substancované. Ani jedna strana sporu neuniesla v tomto konaní bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení protistrany nepostačuje všeobecné vyhlásenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdení protistranou. 32. Výslovné popretie skutkových tvrdení protistrany môže mať podobu a) vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé za súčasného predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, b) iba predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, c) iba vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé. Predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (prípad b) je potrebné považovať za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany, ak nie je z jeho obsahu dostatočne jasné, že skutkové tvrdenie protistrany pri ňom neobstojí. Ak strana sporu predloží iné skutkové tvrdenie o predmetných skutkových okolnostiach ako protistrana, je toto iné skutkové tvrdenie vždy považované za sporné skutkové tvrdenie. Nie je už potrebné, aby ho protistrana ďalej popierala, alebo aby sa k nemu formálne vyjadrovala (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol, Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha C.H.BECK, 2016, 1540 s. V konaní však ani žalobca ani žalovaný nepreukázali svoje tvrdenia a preto ich popretie skutkového tvrdenia protistrany bolo neúčinné. 33. Odvolací súd dáva do pozornosti, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 34. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). Dôkazným bremenom žalobcu v tomto prípade bola jeho procesná zodpovednosť za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté v napadnutej časti v jeho neprospech. Podľa záverov Uznesenia NS SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010, dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 35. Odvolací súd sa stotožnil tiež s postupom súdu prvej inštancie pri rozhodnutí o náhrade trov konania percentom pomeru úspechu strán sporu. Súd priznáva náhradu trov konania podľa pomeru úspechu. Civilný sporový poriadok zohľadňuje každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C.H.Beck, 2016, s 928). 36. Pomer úspechu miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, náhrada trov sa pomerne rozdelí. Pomer rozdelenia náhrady trov zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania. Žalobcove odvolanie nie je v tejto časti dôvodné, v súlade s § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu (nárok na náhradu) trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v ods. 2, cit. ust. je upravená situácia čiastočného úspechu v konaní, podľa ktorej súd pomerne rozdelí. Odvolací súd s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku o trovách konania vecne správne, žalobca ku dňu vydania rozsudku mal úspech v konaní 53,01% (v sume 3.699,11 Eur z celkovej sumy 6.977,95 Eur ku dňu vydania rozsudku), a teda v 46,99% bol žalobca v konaní neúspešný. Pokiaľ ide o pomer úspechu vo veci, tak v konečnom dôsledku bol v konaní úspešný žalobca, a to v rozsahu 6,02% (rozdiel 53,01% - 46,99%). 37. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 40. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 42. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).