Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/59/2024 6119296841 27. 11. 2025 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: SUAR, s. r. o., so sídlom Terasy 3471/6, 010 15 Žilina, IČO: 36 429 252, právne zastúpeného: LEGAL CARTEL s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 36 677 175, proti žalovanému: Apartments s.r.o., so sídlom Banskobystrická 4, 811 06 Bratislava, IČO: 35 949 384, právne zastúpenému: BADUCCI Legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900, v konaní o zaplatenie 67.883,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-36Cb/92/2019-211 zo dňa 16.01.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-36Cb/92/2019-211 zo dňa 16.01.2024 v napadnutej časti vo výroku I. a súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 67.883,21 eur, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 67.883,21 eur od 26.04.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol a v III. výroku priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 344, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, § 394 ods. 2, § 397, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník alebo ObZ“), § 1 ods. 1, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. (ďalej len „nariadenie vlády“), ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka podľa § 39, § 344, § 451 ods. 1, § 456, § 457, § 458 ods. 1, § 524 ods. 1, § 544 ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), § 45 ods. 1, 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“) podľa § 132 ods. 1, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 392, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal zaplatenia istiny vo výške 67.883,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z predmetnej istiny od 21.04.2017 do zaplatenia, ako aj paušálnej náhrady trov konania spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s., IČO
35 761 903, ako nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 10.12.2015 (ďalej aj „zmluva o nájme“), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu špecifikovaný v bode 1.2 zmluvy o nájme na dobu určitú od 01.01.2016 do 31.12.2018 a záväzok spol. Bau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné, ktoré bolo v zmysle bodu 4.1 zmluvy o nájme dohodnuté na celú dobu nájmu vo výške 100.000 eur bez DPH. Uvedené nájomné bolo žalovanému v celom rozsahu uhradené. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.08.2016 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 152/2016 dňa 08.08.2016 bol na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s. vyhlásený konkurz. Do funkcie správcu konkurznej podstatu úpadcu bola uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 8K/31/2016 zo dňa 09.02.2017 ustanovená spoločnosť Insolvency k.s. (ďalej aj „správca úpadcu“). Listom zo dňa 07.04.2017 správca úpadcu oznámil žalovanému, že v súlade s § 45 ods. 1 zákona o ZoKR odstupuje od zmluvy o nájme, pričom žalovaného zároveň vyzval na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného odstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t. j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od zmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa 20.04.2017. Dňom doručenia odstúpenia od zmluvy o nájme tak úpadcovi v súlade s § 45 ods. 1 ZoKR vznikol voči žalovanému nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie od 20.04.2017 do 31.12.2018, a to vo výške celkom 67.883,21 eur (ďalej aj „pohľadávka“). Keďže si žalovaný svoju povinnosť zaplatiť úpadcovi uvedenú sumu napriek výzve nesplnil, vyhlásil správca úpadcu ponukové konanie na podávanie návrhov na uzavretie Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018. Na základe uvedeného dňa 25.02.2019 uzatvoril správca úpadcu ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorej sa žalobca stal vlastníkom predmetnej pohľadávky, ktorá vznikla titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, spolu so všetkými právami, ktoré sa postupovanej pohľadávky týkajú. Uvedenú skutočnosť správca úpadcu oznámil žalovanému listom zo dňa 04.03.2019. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný bol riadne oboznámený o postúpení predmetnej pohľadávky na žalobcu, pričom bol na jej úhradu v minulosti písomne vyzvaný, si tento svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil, čím sa s jeho plnením dostal do omeškania. 3. Žalovaný v podanom odpore voči vydanému platobnému rozkazu namietal, že správca úpadcu (nájomcu) nemal právo od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho je predmetné odstúpenie od zmluvy neplatné, nemá právne účinky, preto žalovaná pohľadávka neexistuje. Správca úpadcu v danom prípade od zmluvy odstúpil v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR, uvedené ustanovenie sa však neaplikuje na nájomné vzťahy. Na tie je potrebné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR. Zmluva tak ostala platná a účinná a zanikla až uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá, v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Nakoľko žalovaná pohľadávka zo zákona ani zo zmluvy nevznikla, nemohla byť platne ani postúpená na žalobcu a nemôže byť žalobcovi ani súdom priznaná. Žalovaný okrem toho namietal, že pohľadávka je premlčaná, keďže mala vzniknúť odstúpením od zmluvy o nájme listom zo dňa 07.04.2017, doručeným žalovanému dňa 20.04.2017, pričom si ju žalobca uplatnil na súde až dňa 17.05.2019. Po právnej stránke má predmetná pohľadávka predstavovať bezdôvodné obohatenie, keďže ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Podľa bodu 7.2 zmluvy o nájme vo veciach neupravených touto zmluvou sa zmluvný vzťah spravuje príslušnými ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka. Okrem iného žalovaný poukázal na bod 5.7, 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme. Z citovaných ustanovení zmluvy je zrejmé, že vôľa oboch zmluvných strán bola zmluvou založiť dlhodobý nájomný vzťah, ktorý na jednej strane pre nájomcu predstavoval istotu dostupných priestorov na dohodnuté účely (parkovanie + skladové priestory) a pre prenajímateľa predstavoval istotu uhradeného nájomného. Nakoľko bol nájomný vzťah dohodnutý na dobu určitú, prenajímateľ ho mohol ukončiť len zo zákonných dôvodov, teda fakticky len pri porušovaní povinností nájomcu. Z uvedeného je zrejmé, že vôľa zmluvných strán bola, aby sa zaplatené nájomné nevracalo ani v prípade, ak celková doba nájmu bude kratšia, ako dohodnutá doba nájmu podľa bodu 3.1 zmluvy o nájme. 4. Žalovaný v replike k námietkam žalovaného uviedol, že ak je nájomný vzťah opakovaná alebo nepretržitá činnosť (skutočnosť v danom prípade irelevantná), tak právo zmluvu vypovedať nevylučuje právo od zmluvy odstúpiť, aplikácia § 45 ods. 1 ZoKR nie je vôbec vylúčená tým, že by bolo súčasne na daný právny vzťah pre existenciu iných skutkových okolností možné aplikovať § 45 ods. 4 ZoKR. Žalovaným konštatovaná špecialita § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva ani zo znenia dotknutých právnych predpisov. V danom prípade niet naopak pochýb, že i) skutočne úpadca zaplatil žalovanému celé nájomné a súčasne ii) skutočne druhá zmluvná strana neposkytla celý nájom v zmysle zmluvy, a teda nevyhnutne došlo k naplneniu dispozície § 45 ods. 1 ZoKR zakladajúcej oprávnenie
správcu od zmluvy odstúpiť, k čomu aj došlo. V danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah (§ 261 ods. 1 ObZ a § 261 ods. 9 ObZ), a preto sa aj na premlčanie nároku aplikuje úprava § 397 ObZ a teda premlčacia lehota je 4-ročná. V danom prípade ide naviac o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a niet sporu o tom, že toto sa v zmysle ustálenej súdnej praxe premlčuje v 4 rokoch (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. l ObdoV 5/2008). Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný poukazuje na bod 5.7. 5.9. a 5.10. zmluvy o nájme, je podľa názoru žalobcu celkom zrejmé, že uvedené ustanovenia sú absolútne neplatné. Nie je predsa možné, aby žalovaný mal zaplatené nájomné aj za obdobie nasledujúce po uskutočnenom odstúpení od zmluvy. 5. Žalovaný sa v duplike vyjadroval tak, že z jednoduchého gramatického výkladu dotknutých zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zmlúv, predmetom ktorých je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, môže správca postupovať výlučne podľa § 45 ods. 4 ZoKR, ktoré je špeciálnym ustanovením voči § 45 ods. 1 ZoKR, ako i voči zákonu č. 116/1990 Zb.. Zmluva o nájme spĺňa požiadavku nepretržitej alebo opakovanej činnosti (resp. zdržania sa určitej činnosti/strpenia určitej činnosti). Ak by aj hypoteticky bolo odstúpenie od zmluvy platné, nevzniklo by žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) právo na zaplatenie žalovanej sumy s poukazom na § 351 ods. 2 ObZ. Ide o špeciálnu úpravu pre prípad zániku zmluvy v dôsledku odstúpenia, ktorú Obchodný zákonník rieši tak, že každej zmluvnej strane ukladá povinnosť vrátiť prijaté plnenie. Nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia (ako tomu je v prípade režimu Občianskeho zákonníka) ako to tvrdí žalobca, ale o zákonnú povinnosť. Citované ustanovenie Obchodného zákonníka je však dispozitívne. Strany si tak môžu dohodnúť úpravu svojich vzťahov odchylne, čo sa aj v tomto prípade stalo v bode 5.9 zmluvy o nájme. Nakoľko Obchodný zákonník takúto odlišnú úpravu v tomto prípade pripúšťa, argumentácia žalobcu o jej absolútnej neplatnosti nie je dôvodná. 6. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 15.12.2020, č.k. 36Cb 92/2019-87 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi. Súd ustálil, že vzhľadom na obchodnoprávnu úpravu, ktorá sa na daný prípad aplikuje, je námietka premlčania vznesená žalovaným bezdôvodná, keďže žaloba bola podaná v štvorročnej premlčacej dobe v zmysle § 397 ObZ. Správca po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, keďže nájom zaťažuje konkurznú podstatu, mal vypovedať predmetnú zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR, keďže zmluva stanovovala trojmesačnú výpovednú dobu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že § 45 ods. 4 ZoKR je vo vzťahu špeciality - lex specialis k všeobecnému ustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR ako lex generalis. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odstúpenie správcu úpadcu listom zo dňa 07.04.2017 podľa § 45 ods. 1 ZoKR ako neplatné v zmysle § 39 OZ a na doplnenie uviedol, že nemohol predmetné podanie označené ako odstúpenie od zmluvy s predmetným obsahom posúdiť ako úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy s účinkami ako pri výpovedi a skrátiť pohľadávku žalobcu o dvojmesačné nájomné, keďže z gramatického, ako aj logického výkladu tohto podania podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy o nájme podľa § 45 ods. 1 ZoKR a tieto dôvody ukončenia zmluvy nemôže súd svojvoľne meniť a subsumovať pod § 45 ods. 4 ZoKR. 7. Na odvolanie žalobcu bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.06.2023, č.k. 1Cob 95/2021 zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o obchodnoprávnom charaktere právneho vzťahu, z ktorého má vyplývať žalobný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, v nadväznosti na čo je následne správna i právna kvalifikácia realizovaná súdom prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu žalovaným uplatnenej námietky premlčania podľa príslušných ustanovení ObZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdoV/2/2000 zo dňa 23.10.2001 (R 34/2002). Odvolací súd sa však nestotožnil s názorom, že ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je vo vzťahu špeciality k všeobecnému ustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR ako lex generalis. Ustanovenie § 45 ZoKR upravuje prípady a podmienky, za ktorých správca úpadcu je oprávnený realizovať odstúpenie od zmluvy alebo vypovedanie zmluvy uzavretej úpadcom pred vyhlásením konkurzu, pričom v ustanoveniach § 45 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ZoKR upravuje rôzne skutkové situácie možnosti odstúpenia od zmluvy o vzájomnom plnení a v ustanovení § 45 ods. 4 ZoKR upravuje možnosť vypovedania zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Z logického a jazykového výkladu ustanovenia § 45 ZoKR je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že upravuje jednak možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade akejkoľvek zmluvy o vzájomnom
plnení za splnenia niektorej zo skutkových podstát uvedených v odsekoch 1 až 3 a jednak možnosť výpovede v odseku 4, a to výlučne v prípade zmluvy, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Ustanovenie § 45 ZoKR „Vypovedanie alebo odstúpenie od zmluvy“, nepochybne reflektuje na dôsledok vyhláseného konkurzu, kedy správca preberá dispozíciu nad majetkom konkurznej podstaty a tiež preberá správu všetkých právnych vzťahov vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ktoré v čase vyhlásenia konkurzu ešte neboli ukončené a v tomto právnom prostredí upravuje podmienky a spôsoby ukončenia takýchto právnych vzťahov správcom úpadcu nad rámec možností daných samotnou dotknutou zmluvou alebo inými právnymi predpismi ako ZoKR. Tieto pravidlá nastolené ZoKR teda nenahrádzajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, ale ich dopĺňajú, pričom majú kogentnú povahu. Odvolací súd zastáva názor, že len zo samotného zaradenia ustanovenia o možnosti výpovede za ustanovenia o možnostiach odstúpenia od zmluvy nie je možné bez ďalšieho odvodiť žalovaným prezentovaný vzťah špeciality, keď je navyše nepochybné, že ide o právnu úpravu dvoch úplne odlišných právnych inštitútov smerujúcich k ukončeniu zmluvy (odstúpenie od zmluvy a výpoveď zmluvy) za odlišných zákonom predpokladaných skutkových okolností. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že špecialita ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR vyplýva z dôvodovej správy k ustanoveniu § 45 ZoKR a zo žalovaným citovanej odbornej literatúry, nakoľko z týchto citácií nevyplýva jednak žalovaným tvrdená a súdom prvej inštancie bez ďalšieho akceptovaná zásada špeciality, ako ani striktný imperatív pre správcu vo vzťahu k voľbe právneho prostriedku smerujúceho k ukončeniu zmluvného vzťahu, ale predmetné zákonné ustanovenie vo svojej podstate len upravuje a vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých správca úpadcu môže nad rámec iných možností pristúpiť buď k odstúpeniu od zmluvy alebo k vypovedaniu zmluvy, pričom voľba konkrétneho jednostranného právneho úkonu a následné posudzovanie otázky jeho platnosti sú v ďalšom plne závislé od konkrétnych okolností konkrétnej právnej kauzy, ktoré je nevyhnutné posudzovať komplexne a vo všetkých súvislostiach. Právny poriadok v žiadnom prípade nevylučuje, aby v prípade jednej zmluvy mohlo dôjsť tak k odstúpeniu od zmluvy, ako aj k jej vypovedaniu, ale pre posudzovanie platnosti takýchto jednostranných právnych úkonov je vždy podstatná len tá skutočnosť, či boli naplnené zákonné alebo zmluvné podmienky pre ich platné uskutočnenie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal medzi stranami nespornou skutočnosťou týkajúcou sa osobitnej okolnosti danej kauzy vo vzťahu k úhrade plnej výšky nájomného zo strany úpadcu žalovanému za celé obdobie doby nájmu ešte pred reálnym splnením záväzku zo strany prenajímateľa, čo je zrejmé z čl. IV bod 4.1. predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov a nezaoberal sa ani vplyvom tejto osobitnej okolnosti na posudzovanie platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy realizovaného správcom úpadcu. V kontexte vyššie uvedeného sa súd prvej inštancie v súvislosti s aplikovaním ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v nadväznosti na vyššiu uvádzanú osobitnú okolnosť danej kauzy, išlo v danom prípade síce na strane prenajímateľa o plnenie záväzku na opakovanú činnosť súvisiacu s poskytovaním nebytových priestorov ako predmetu nájmu, ale zo strany nájomcu - úpadcu bola povinnosť zaplatiť nájomné za celú dohodnutú dobu nájmu už v celosti splnená, čo by zodpovedalo dikcii ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR a čím v konečnom dôsledku strana žalobcu aj zdôvodňovala postup správcu úpadcu v súvislosti s ukončením zmluvného vzťahu s prenajímateľom. Súd sa ďalej dôsledne nezaoberal naplnením dikcie ustanovení § 451 ods. 2 a § 457 OZ, keďže niet pochýb o tom, že predmetom žalobného nároku je zaplatenie istiny z príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca už v podaní zo dňa 03.09.2019 (č.l. 34 súdneho spisu) uvádzal, že prenajatý nebytový priestor užíval len čiastočne a zo strany prenajímateľa nebol poskytnutý celý nájom v zmysle zmluvy. Súd prvej inštancie sa však týmto skutkovým tvrdením žalobcu vôbec nezaoberal, nevyužil v tomto smere možnosť aplikácie ustanovenia § 150 ods. 2 CSP požiadaním strán sporu o ďalšie skutkové tvrdenia za účelom zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností a následne neposudzoval otázku dôvodnosti alebo nedôvodnosti uplatňovaného žalobného nároku titulom bezdôvodného obohatenia aj z tohto žalobcom tvrdeného aspektu, rovnako sa súd nezaoberal samotnou výškou uplatneného žalobného nároku, ako aj s tým spojenou otázkou ustálenia dátumu reálneho ukončenia plnenia záväzku zo strany prenajímateľa a ukončenia prijímania tohto plnenia zo strany nájomcu. Odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na dôsledné posúdenie samotného žalobného nároku uplatňovaného titulom bezdôvodného obohatenia, a to na riešenie prejudiciálnej otázky platnosti/neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením realizovaným zo strany správcu úpadcu. S ohľadom na zákonnú možnosť aplikovania postupu podľa § 150 ods. 2 CSP bol názoru, že je potrebné požiadať strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia v súvislosti s uplatneným nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia za aplikácie ustanovení § 451 ods. 2 a § 457 OZ.
8. Súd prvej inštancie po vrátení veci opätovne vec prejednal s tým, že uložil stranám vysvetľovaciu povinnosť. Žalobca v tejto súvislosti vysvetlil, že výšku samotnej pohľadávky v sume 67.883,21 eur určil tak, že nájom v hodnote 120.000 eur bol dohodnutý podľa zmluvy o nájme za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2018, čo je 1096 dní (predstavujúcej súčet počtu dní v roku 2016-366 dní, v roku 2017-365 dní a v roku 2018-365 dní), t.j. na sumu 109,48905 eur za jeden deň nájmu vypočítanej ako podiel celkovej výšky nájomného (120.000 eur) a celkového počtu dní nájmu (1096). Počet dní „spotrebovaného nájomného“ t.j. od 01.01.2016 do 20.04.2017 (deň doručenia odstúpenia od zmluvy o nájme žalovanému) je 476. Počet dní „nespotrebovaného nájomného“ t.j. od. 21.04.2017 do 31.12.2018 predstavuje 620 vypočítaných ako rozdiel celkového počtu dní nájmu (1096) a počtu dní „spotrebovaného nájomného“ (476). Vyššie uvedené rezultovalo do určenia žalovanej istiny vo výške 67.883,21 eur predstavujúcej súčin počtu dní „nespotrebovaného nájomného“ (620) a výšky nájomného za jeden deň nájmu (109,48905 eur). S poukazom na skutočnosť, že odstúpenie od zmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa 20.04.2017, prvým dňom omeškania je deň 21.04.2017, počnúc ktorým si žalobca uplatňuje zo žalovanej istiny úroky z omeškania vo výške 9 % p.a.. Žalovaný v rámci vysvetľovacej povinnosti, keďže žalobca na pojednávaní konanom dňa 24.11.2023 namietal, že predmet nájmu nebol vôbec odovzdaný do užívania právnemu predchodcovi, uviedol, že predmet nájmu prenechal nájomcovi do nerušeného užívania na obdobie troch rokov a v tomto zmysle aj postupoval. Nakoľko považoval odstúpenie správcu úpadcu (nájomcu) od zmluvy za neplatné a nájom naďalej trvá, do prenajatých priestorov nevstupoval, ani žiadnym spôsobom neobmedzoval ich užívanie. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by bezprostredne po doručení odstúpenia od zmluvy prebiehalo vypratávanie prenajatých priestorov. Pokiaľ ide o prístupové kľúče, resp. ovládače od brány k autovýťahu, žalovaný si vzhľadom k odstupu času nepamätal, kedy mu tieto boli zo strany nájomcu, prípadne správcu vrátené. Obvykle však k odovzdaniu a prevzatiu týchto predmetov nespisuje osobitný protokol. Ďalej poukázal na to, že odvolací súd nevykonal právne posúdenie nároku ako bezdôvodného obohatenia, len v rámci výpočtu ustanovení právnych predpisov citoval, inter alia, ustanovenia § 351 ods. 2 ObZ aj 451 ods. 1, ods. 2 OZ. Nárok žalobcu nie je možné posúdiť ako nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ale vzhľadom ku skutkovým okolnostiam (zánik zmluvy v dôsledku odstúpenia, poskytnuté plnenie ešte pred odstúpením od zmluvy) podľa § 351 ods. 2 ObZ, ktoré ustanovenie ukladá každej zmluvnej strane povinnosť vrátiť prijaté plnenie. Uvedený právny názor vyplýva tiež z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdov SR a ČR (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 7. augusta 2008, sp. zn. 5 Obdo 20/2008, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 M Obdo V 2/2007, Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 26. júna 2007, sp. zn. 32 Odo 622/2006 a pod.). Ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ je ustanovením dispozitívnym, preto sa zmluvné strany môžu od neho odchýliť alebo ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 ObZ). A presne to aj zmluvné strany urobili, keď sa v bode 5.9 zmluvy o nájme dohodli, že ak by ktorákoľvek zo zmluvných strán skončila zmluvu pred uplynutím dojednanej doby, prenajímateľ nie je povinný vrátiť nájomcovi zaplatenú odplatu podľa článku IV (nájomné) zmluvy o nájme. Zmluvné strany mali záujem na dlhodobom zmluvnom vzťahu, čo bolo tiež deklarované v bode 5.7 uzavretej zmluvy. Vyhlásenie konkurzu nemá žiaden vplyv na platnosť alebo účinky dohody zmluvných strán, ktorá je odlišná od dispozitívnej právnej úpravy uvedenej v § 351 ods. 2 OZ. Žiadne ustanovenie ZoKR takéto dohody nezneplatňuje alebo nesuspenduje ich účinky. ZoKR v ustanovení § 45 ustanovuje dodatočné spôsoby skončenia úpadcom uzavretých zmlúv pred vyhlásením konkurzu, a teda len dopĺňa už existujúce zákonné, prípadne zmluvné možnosti skončenia. Povinnosť vrátiť úpadcom už poskytnuté plnenie je potrebné následne posudzovať v intenciách ustanovenia § 351 ods. 2 ObZ; túto povinnosť ZoKR osobitne neupravuje. Podľa uzavretej nájomnej zmluvy bolo celé nájomné splatné do 14 dní odo dňa jej uzavretia. Nejde teda o nárok, ktorý by vznikol po vyhlásení konkurzu, ale vznikol (a splnením aj zanikol) dávno pred ním. Zároveň je zrejmé, že odstúpením od zmluvy (ak by bolo posúdené ako platné) dohoda zmluvných strán podľa bodu 5.9 nájomnej zmluvy nezanikla, nakoľko ide o ustanovenie, ktoré vzhľadom na svoju povahu má trvať aj po ukončení zmluvy, v dôsledku čoho sa ho odstúpenie od zmluvy nedotýka (§ 351 ods. 1 ObZ). 9. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní opísal zistený skutkový stav vyplývajúci z predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, kde sa zameral najmä na znenie bodov 5.1, 5.2, 5.4, 5.8, 5.9, 5.10 zmluvy a skutkový stav z odstúpenia od predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov listom správcu úpadcu zo dňa 07.04.2017, z ktorého vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy v rozsahu nesplnených záväzkov, čo odôvodnil tým, že úpadca pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok uzavrel zmluvu, ktorú už splnil (t.j. dohodnuté nájomné zaplatil úpadca prenajímateľovi v plnej výške) a prenajímateľ zmluvu splnil čiastočne (t.j. od 01.01.2016 do dnešného dňa umožnil úpadcovi užívať predmet nájmu), správca v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR odstúpil od predmetnej zmluvy s tým,
že dňom doručenia tohto odstúpenia od zmluvy vzniká úpadcovi nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia odstúpenia do 31.12.2018 a vyzval prenajímateľa na vrátenie nájomného do 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy. 10. Súd prvej inštancie ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s. ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov dňa 10.12.2015, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu na dobu určitú od 01.01.2016 do 31.12.2018 a záväzok Bau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné za celú dobu nájmu vo výške 100.000,- eur bez DPH, ktoré bolo žalovanému uhradené. Na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s. bol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.08.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 152/2016 dňa 08.08.2016, vyhlásený konkurz a následne správca úpadcu listom zo dňa 07.04.2017 oznámil žalovanému, že podľa § 45 ods. 1 ZoKR odstupuje od zmluvy o nájme, pričom žalovaného zároveň vyzval na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného odstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t.j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od zmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa 20.04.2017. Správca úpadcu vyhlásil ponukové konanie na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018 a na základe uvedeného dňa 25.02.2019 uzatvoril správca úpadcu ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, čo správca úpadcu oznámil žalovanému listom zo dňa 04.03.2019. Ako spornú v konaní súd prvej inštancie vyhodnotil existenciu samotnej pohľadávky, keďže podľa žalovaného bolo odstúpenie správcu úpadcu od zmluvy o nájme v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR absolútne neplatné, keď žalovaný tvrdil, že nájom nebytového priestoru je záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť a preto bolo možné nájom zo strany správcu úpadcu len vypovedať podľa § 45 ods. 4 ZoKR a naproti tomu žalobca tvrdil, že právna úprava výpovede podľa § 45 ods. 4 ZoKR nevylučuje právo správcu od zmluvy odstúpiť podľa § 45 ods. 1 ZoKR a špecialita § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva z predmetných ustanovení. Za spornú v konaní súd prvej inštancie považoval aj aplikáciu obchodnoprávnej úpravy vo vzťahu k premlčaniu pohľadávky, ako aj výklad ustanovení čl. V bod 7, 8 a 10 zmluvy o nájme. 11. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzťah Občianskeho a Obchodného zákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 ObZ, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka sa riešia podľa občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené Obchodným zákonníkom je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 ObZ. Okrem toho § 262 ods. 3 ObZ umožňuje, aby si zmluvné strany (bez zreteľa na ich charakter) dohodli, že ich vzťahy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, a to bez ohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú vzťahom upraveným v Obchodnom zákonníku. Avšak ak je vzťah medzi stranami obchodnoprávneho charakteru, nie je možné, aby strany vylúčili ustanovenia záväzkov týkajúcich sa Obchodného zákonníka na základe dohody, tak ako sa nesprávne domnieval žalovaný, keď v čl. VII bod 2 zmluvy si zmluvné strany dojednali, že vo veciach neupravených touto zmluvou sa zmluvný vzťah spravuje príslušnými ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb. a Občianskeho zákonníka. Medzi stranami, ktoré nájomnú zmluvu uzavreli, ide obchodnoprávny vzťah, keďže obe zmluvné strany sú podnikateľskými subjektami, ktoré mali predmetnú činnosť upravenú v predmete podnikania (žalovaný - prenájom nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom - obstarávateľské služby spojené s prenájmom a i., spoločnosť Bau3Mex a.s. - skladovanie) a predmetná zmluva sa vzťahovala k výkonu tejto podnikateľskej činnosti, keď ako účel nájmu v čl. III sa nájomca zaviazal, že bude nebytový priestor využívať výlučne na účely parkovania motorových vozidiel a ako skladový priestor. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi podnikateľmi, pričom podnikatelia s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 9 ObZ môžu v rámci svojej podnikateľskej činnosti uzatvárať nielen zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v Obchodnom zákonníku, ale aj zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v Občianskom zákonníku, kde jedným z týchto zmluvných typov je aj nájomná zmluva, pričom Občiansky zákonník rámci osobitných ustanovení o nájomnej zmluve, vo vzťahu k nájmu nebytových priestorov odkazuje na osobitný právny predpis, a to zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. S ohľadom na obchodnoprávnu úpravu vyhodnotil súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným ako bezdôvodnú, keďže žaloba bola podaná v štvorročnej premlčacej dobe v zmysle § 397 ObZ. V tejto súvislosti súd upozornil, že žalovanému bolo odstúpenie od zmluvy doručené dňa 20.04.2017, nasledujúcim dňom mu vznikol nárok podľa § 394 ods. 2 ObZ z titulu vrátenia uhradeného nespotrebovaného nájomného, pričom žaloba bola na súd podaná
dňa 17.05.2019. Súd prvej inštancie odkázal na bod 43 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MObdoV 2/2000 zo dňa 23.10.2001 (R 34/2002). 12. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že pohľadávka žalobcu neexistuje a preto nemohla byť ani predmetom postúpenia súd prvej inštancie ako predbežnú otázku posudzoval predovšetkým platnosť odstúpenia od zmluvy o nájme podľa § 45 ods. 1 ZoKR listom správcu úpadcu zo dňa 07.04.2017, doručeným žalovanému dňa 20.04.2017. Zmluva o nájme bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2016 do 31.12.2018. Ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR nepovažoval súd prvej inštancie vo vzťahu špeciality k ustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR. Odkázal na závery odvolacieho súdu, ktorý upozornil na rôzne skutkové podstaty uvedené v § 45 ZoKR, a to aj v porovnaní § 45 ods. 1 ZoKR s § 45 ods. 4 ZoKR, ktoré majú kogentnú povahu a dopĺňajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy. S ohľadom na skutkové okolnosti daného prípadu, teda za situácie, ak žalobca uhradil celú sumu nájomného vo výške 120.000 eur pred vyhlásením konkurzu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2018, pred reálnym splnením záväzku prenajímateľa, čo vyplýva z bodu 4.1 zmluvy, konštatoval súd prvej inštancie naplnenie predpokladov pre odstúpenie od zmluvy správcom v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR a posúdil predmetné odstúpenie správcu úpadcu listom dňa 07.04.2017 podľa § 45 ods. 1 ZoKR ako platné v zmysle § 39 OZ, čím je zároveň daná aj aktívna vecná legitimácia žalobcu s ohľadom na platné postúpenie existujúcej pohľadávky. 13. V dôsledku námietok žalovaného týkajúcich sa aplikácie § 351 ods. 2 ObZ v kontexte dispozitívneho dojednania strán v zmysle bodu 5.7, 5.9, 5.10 zmluvy o nájme, súd prvej inštancie upozornil na body 42, 43, 44, bod 47 odôvodnenia odvolacieho súdu a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 80/2019 (zverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 63/2020): „V prípade odstúpenia od zmluvy podľa § 344 a nasl. ObZ platí, že zmluva sa zrušuje od okamihu, kedy oprávnená strana od zmluvy platne odstúpila. Prijatie plnenia z obchodnej zmluvy pred odstúpením od nej nie je bezdôvodným obohatením a predstavuje prijatie plnenia na základe platnej zmluvy. S poukazom na znenie ustanovenia § 351 ObZ odstúpením od zmluvy dochádza k zmene zmluvného záväzku spôsobom, že niektoré zmluvné dojednania (vrátane práv a povinností) ostávajú zachované - ako to vyplýva zo znenia druhej vety odseku 1 predmetného zákonného ustanovenia - a iné, predovšetkým tie, ktoré smerovali k splneniu záväzku, sa menia tak, že smerujú k vzájomnému vyporiadaniu podľa § 351 ods. 2 ObZ. Po odstúpení od zmluvy je každá strana povinná vrátiť druhej strane prijaté plnenie, ak medzi stranami nebolo dohodnuté inak. Právny režim obsiahnutý podľa § 351 ods. 2 ObZ dopadá aj na prípady, kedy pred odstúpením od zmluvy jedna strana svoj zmluvný záväzok splnila, a druhá strana svoj záväzok nesplnila, prípadne ho splnila len čiastočne. Účinným odstúpením od zmluvy tak zaniká právo veriteľa domáhať sa voči dlžníkovi splnenia pôvodnej (zmluvou stanovenej) povinnosti a vzniká mu nový nárok voči dlžníkovi, a to nárok na vrátenie poskytnutého plnenia. Pokiaľ ide o samotný spôsob vyporiadania podľa § 351 ods. 2 ObZ, tento Obchodný zákonník výslovne neupravuje, preto prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 458 ods. 1 OZ, keďže sa jedná o ustanovenie, ktoré je svojou povahou, obsahom a účelom najbližšie (viď ustanovenie § 853 ods. 1 OZ), keďže upravuje vzájomné vyporiadanie zmluvných strán po odstúpení od zmluvy uzatvorenej podľa Občianskeho zákonníka (a jediným rozdielom je, že zatiaľ čo Obchodný zákonník konštruuje nárok na vzájomné vyporiadanie strán po odstúpení od zmluvy ako zmluvný nárok, Občiansky zákonník zakotvuje predmetné vyporiadanie v rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení). Analogická aplikácia ustanovenia § 458 ods. 1 ObZ na vyporiadanie vzájomného vzťahu medzi stranami po odstúpení od zmluvy podľa § 351 ods. 2 ObZ znamená, že ak neexistuje osobitná dohoda zmluvných strán, sú si zmluvné strany povinné vrátiť poskytnuté plnenie. Ak pri vzájomnom vyporiadaní nie je možná naturálna reštitúcia, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (rovnako aj 1Obdo/5/2012)“. Žalovaný práve na existenciu tejto osobitnej dohody poukazoval, keď uplatňoval bod 5.9 a bod 5.10 zmluvy o nájme, v zmysle ktorých žalovaný nebol povinný vrátiť uhradený nájom vzťahujúci sa na obdobie po doručení odstúpenia od zmluvy, pričom v prípade vyhlásenia konkurzu zaplatená odplata prenajímateľovi sa považuje za ušlý zisk prenajímateľa vyplatený nájomcom za obdobie od zrušenia spoločnosti do termínu skončenia zmluvy. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v prípade obchodnoprávnej úpravy sa uplatňuje aplikácia § 351 ods. 1 ObZ, kedy (na rozdiel od OZ) sa plnenie poskytnuté pred odstúpením od zmluvy nepovažuje za bezdôvodne obohatenie, nakoľko účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú okamihom odstúpenia, t.j. ex nunc a nie spätne. Strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá zmluvná strana, je povinná toto plnenie vrátiť; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi podľa zmluvy, inak § 502 ObZ. Rovnako aj v takomto prípade, pre právo na vrátenie plnenia, ktoré bolo poskytnuté pred odstúpením od zmluvy, platí všeobecná premlčacia doba 4 roky (§ 397 ObZ). V danom konkrétnom prípade išlo o vrátenie nespotrebovaného nájomného, ktoré bolo uhradené vopred, pričom po odstúpení
od zmluvy správcom úpadcu doručeným dňa 20.04.2017, vznikol žalobcovi nárok na vrátenie tohto nájomného uhradeného za obdobie od 21.04.2017 do 31.12.2018. 14. Vo vzťahu k námietke žalovaného o existencii osobitných dohôd uvedených v zmluve podľa bodu 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme, súd prvej inštancie uviedol, že aj keď je podľa § 351 ods. 2 ObZ možné dispozitívne upraviť vrátenie predmetného plnenia v zmluve, uvedené neplatí v prípade aplikácie kogentného ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR (kogentnosť ustanovenia skonštatoval samotný odvolací súd). Kogentné ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR potom nie je možné obchádzať takým znením ustanovenia v zmluve, ktorým by si strany konania upravili, že v prípade ukončenia zmluvy z dôvodu vyhlásenia konkurzu, nie je potrebné nespotrebovanú časť nájomného vrátiť strane, ktorá takéto plnenie poskytla. Správca môže odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov, čo sa v predmetnej veci aj stalo, keď správca požadoval vrátenie len nespotrebovaného nájomného v období od nasledujúceho dňa po odstúpení zo dňa 20.04.2017, keď predmetnú nehnuteľnosť neužíval de iure a de facto. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti upriamil pozornosť aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. 6 Obo 221/2001 (R 12/2003) a vyhodnotil, že i keď v posudzovanom prípade najvyšší súd skúmal možnosť strán konania vylúčiť výpoveď zo zmluvy ešte za účinnosti ZKV, právny záver najvyššieho súdu je možné prevziať v naznačenom smere. Súd prvej inštancie preto považoval za neplatné také dohody strán konania, v zmysle ktorých po vyhlásení konkurzu je zmluvnými stranami vopred vylúčený majetok úpadcu (v podobe pohľadávky úpadcu ako nájomcu voči prenajímateľovi z nespotrebovaného nájomného) z účinkov podliehajúcimi vyhláseným konkurzom, pričom za takýchto okolností by nemala takáto pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a odstúpením správcu v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR, podliehať účinkom konkurzného konania a nemala byť súčasťou majetkovej podstaty, a to na základe dojednanej sankcie práve pre prípad takto vyhláseného konkurzu, čo jednoznačne obchádza zmysel a účel úpravy ZoKR. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že ustanovenia bodu 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme sú v rozpore s § 39 OZ, a preto sú neplatné. Vo vzťahu k bodu 5.8 zmluvy o nájme súd prvej inštancie len stručne dodal, že žalovaný si voči úpadcovi, resp. žalovanému žiadnu zmluvnú pokutu po odstúpení od zmluvy (práve z dôvodu odstúpenia od zmluvy) neuplatnil, preto je aplikácia predmetného znenia zmluvy vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantná. Okrem toho upozornil, že strany si v bode 5.8 zmluvy o nájme dohodli, že ak skončí nájom niektorým zo spôsobov uvedených v bode 5.1 zmluvy o nájme, zaväzuje sa nájomca prenajímateľovi zaplatiť zmluvnú pokutu. V bode 5.1 zmluvy o nájme bol dojednaný spôsob ukončenia nájmu pred dojednaným časom, výpoveďou, dohodou, odstúpením. Podľa bodu 5.9 zmluvy zmluvné strany dohodli, že ak by ktorákoľvek zo zmluvných strán skončila zmluvu pred uplynutím dojednanej doby, prenajímateľ nie je povinný vrátiť nájomcovi zaplatenú odplatu podľa čl. IV tejto zmluvy. Tak bod 5.8, ako aj bod 5.9 zmluvy o nájme je koncipovaný ako sankcia za skončenie nájmu pred uplynutím dojednanej doby (a to z akýchkoľvek dôvodov a akýmkoľvek spôsobom, dokonca aj dohodou oboch zmluvných strán). Pri dojednaní zmluvnej pokuty pritom platí, že „podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na to, aby zmluvná pokuta bola platne dohodnutá, treba dostatočne a presne opísať povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho totiž nie je možné zistiť, či resp. kedy bola porušená povinnosť“ (bližšie pozri rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob 194/2019). Nárok na zmluvnú pokutu, resp. sankciu je viazaný na skončenie zmluvy aj odstúpením od zmluvy ktoroukoľvek zmluvnou stranou bez uvedenia dôvodov, čo však znamená, že sa viaže na výkon práva, a to práve na odstúpenie od zmluvy, resp. skončenie zmluvy. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie vyhodnotil, že predmetnými ustanoveniami zmluvy je sankcionovaný výkon práva (zmluvná pokuta a sankcia v podobe nevrátenia nájomného je bezprostredne viazaná na ukončenie zmluvy pred dojednanou dobou, teda aj na odstúpenie od zmluvy), a nie podstatné porušenie zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta je zabezpečovacím inštitútom, ktorý núti dlžníka konať v súlade so zmluvou a neporušiť povinnosť viazanú na zaplatenie zmluvnej pokuty. Odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale výkonom práva, a preto nemôže byť sankcionované zmluvnou pokutou, či inou sankciou - v podobe nevrátenia nespotrebovaného nájomného. V tomto smere súd prvej inštancie upozornil aj na judikatúru, v zmysle ktorej „vznik povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu bol teda kumulatívne viazaný jednak na porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného, tak na následné odstúpenie od zmluvy žalobcom“. Dohoda, ktorej zmyslom je dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad výkonu práva odstúpenia od zmluvy a nie pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti je v rozpore s ustanovením § 544 OZ, a teda je absolútne neplatná“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, 32 Odo 1113/2003, obdobne aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 141/2000). Plne v súlade s uvedeným je právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 1032/96, v ktorom súd dovodil, že ak sa opiera odstúpenie od
zmluvy o konkrétny právny dôvod stanovený objektívnym právom, resp. zmluvou, nie je možné hovoriť o porušení zmluvnej povinnosti v zmysle § 544 OZ a v takom prípade odstúpenie od zmluvy nevyvoláva dôsledok spočívajúci v povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu“. S ohľadom na uvedené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetná zmluvná pokuta a sankcia v bode 5.8 a 5.9 zmluvy o nájme je zároveň absolútne neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ v spojení s § 544 ods. OZ, § 344 a nasl. ObZ. 15. Pri zameraní sa na posúdenie skutočnosti, či žalovaný, resp. úpadca predmetnú nehnuteľnosť v rozhodnom období ne/užíval, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k naplneniu dikcie § 451 ods. 2 a § 457 OZ, teda nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, sa súd prvej inštancie na predmetnú skutočnosť dopytoval jednak žalobcu, ktorý nemal vedomosť o akomkoľvek reálnom užívaní predmetných priestorov úpadcom, pričom žiadal, aby žalovaný predložil odovzdávací a preberací protokol k týmto priestorom, keďže nedisponoval kľúčami. Žalovaný si vzhľadom na odstup času nepamätal, kedy mu boli prístupové kľúče, resp. ovládače od brány k autovýťahu vrátené. Ukončenie prijímania tohto plnenia, teda nájmu zo strany nájomcu, preto nevedel súd prvej inštancie ustáliť. Keďže však uloženú vysvetľovaciu povinnosť vyhodnotil v neprospech a na ťarchu žalovaného, skonštatoval, že s ohľadom na platné ukončenie zmluvy k 20.04.2017 odstúpením od zmluvy, úpadca prenajatý priestor v rozhodnom okamihu neužíval ani fakticky. Samotnú výšku pohľadávky potom súd prvej inštancie priznal v súlade s vyjadrením žalobcu v rámci vysvetľovacej povinnosti. Správca úpadcu doručil odstúpenie od zmluvy žalovanému dňa 20.04.2017, pričom nájomné bolo uhradené v celkovej výške 120.000 eur do konca obdobia trvania nájmu dňa 31.12.2018. Počet dní nespotrebovaného nájomného predstavoval 620 dní, ktoré v súčine s denným nájomným vo výške 109,48905 (120.000 eur/1096 dní ako obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2018) tvorí pohľadávku v celkovej výške 67.883,21 eur. 16. V ďalšom sa súd prvej inštancie v odôvodnení vysporiadal s uplatneným príslušenstvom. Uviedol, že žalobca požadoval zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,00 % p.a. z istiny od 21.04.2017 do zaplatenia, teda odo dňa po doručení odstúpenia od zmluvy. V predmetnom odstúpení však právny predchodca žalobcu žiadal uhradiť „nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia odstúpenia do 31.12.2018 a vyzval prenajímateľa na vrátenie nájomného do 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy“. Do omeškania s úhradou vrátenia nespotrebovaného nájomného sa dostal žalovaný až nasledujúcim dňom po uplynutí 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy, ktorým požadoval vrátenie uhradeného nespotrebovaného nájomného, teda od 26.04.2017. Keďže žalovaný neuhradil predmetnú pohľadávku, čím sa dostal do omeškania, súd prvej inštancie žalobe v časti úroku z omeškania uplatneného v súlade so zákonným úrokom z omeškania vyhovel žalobcovi a priznal mu právo na zaplatenie úroku z omeškania v požadovanej príslušnej sadzbe úrokov z omeškania vo výške 9 % p.a. z priznanej istiny až od 26.04.2017 do zaplatenia a vo zvyšnej časti vo výroku II. rozsudku žalobu zamietol, teda v časti úroku z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 67.883,21 eur od 21.04.2017 do 25.04.2017. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa so svojimi záväzkami dostal do omeškania, súd prvej inštancie priznal žalobcov aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške 40 eur podľa § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 Nariadenia vlády. O trovách konania rozhodol podľa § 262 v spojení s § 255 CSP. 17. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie proti výroku I. a výroku III o nároku na náhradu trov konania a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ako i z dôvodu, že rozhodnutie je nepresvedčivé a nelogické. Žalovaný, napriek tomu, že pozná právny názor odvolacieho súdu na otázku špeciality ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR k § 45 ods. 1 ZoKR, nepovažoval tento názor, ktorý prevzal aj súd prvej inštancie v odôvodnení, za správny, pričom poukázal na vypracovanú tabuľku, z ktorej vyplýva, že bez ohľadu na rozsah splnenia zmluvy na opakovanú/nepretržitú činnosť ktoroukoľvek zo strán by správca mohol v prípade všetkých skutkových podstát zmluvu vypovedať a zároveň by v prípade skutkových podstát upravených v § 45 ods. 1 až ods. 3 mohol od zmluvy odstúpiť. Keďže ustanovenia § 45 ods. 1 až ods. 3 upravujú kumulatívne všetky prípustné situácie, ku ktorým môže dôjsť (neupravuje len situáciu, kedy by zmluvu obe strany splnili; vtedy by však zmluva ex lege zanikla splnením), mohol by správca v prípade zmluvy na opakovanú/nepretržitú činnosť vždy od zmluvy buď odstúpiť, alebo ju vypovedať. Poukázal na dôvodovú správu k § 45 ZoKR, z ktorej vyplýva, že zákonodarca mal vzhľadom k dlhodobému charakteru zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť chrániť prenajímateľov, a to poskytnutím výpovednej doby pred skončením zmluvného vzťahu a zároveň umožnil správcovi tieto vypovedať vo fixne stanovenej výpovednej lehote, keďže rôzne právne predpisy umožňujú rôzne nastavenie dĺžky výpovedných lehôt.
V prípade odstúpenia od zmluvy zaniká zmluvný vzťah okamžite, momentom doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy. Zákonodarca tak podľa názoru žalovaného, mal záujem 1./ v odsekoch 1 až 3 upraviť doplňujúce možnosti ukončenia (akýchkoľvek) zmlúv v závislosti od rozsahu splnenia tou ktorou stranou a 2./ v odseku 4 upraviť špeciálne možnosť ukončenia zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť bez ohľadu na rozsah splnenia tou ktorou stranou. Výlučne ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je tak podľa názoru žalovaného ako jediné možné použiť na ukončovanie zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť po vyhlásení konkurzu. V opačnom prípade by ustanovenie nemalo žiaden zmysel. Žalovaný bol preto naďalej presvedčený, že správca konkurznej podstaty úpadcu (právneho predchodcu žalobcu) nebol oprávnený od zmluvy odstúpiť. Pohľadávka preto nevznikla, nemohla byť postúpená a žaloba mala byť zamietnutá. Súd prvej inštancie túto otázku nesprávne právne posúdil. 18. Vo vzťahu k uloženej povinnosti vrátiť poskytnuté plnenie žalovaný zopakoval svoje tvrdenia prezentované v priebehu konania, že ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ je ustanovením dispozitívnym, preto sa zmluvné strany môžu od neho odchýliť alebo ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 ObZ). A presne to aj zmluvné strany v bode 5.9 zmluvy o nájme urobili. Zmluvné strany mali záujem na dlhodobom zmluvnom vzťahu, čo bolo tiež deklarované v bode 5.7 uzavretej zmluvy. Je potrebné rešpektovať zásadu čo najširšej zmluvnej voľnosti, na ktorej je postavený Obchodný zákonník, s výnimkou kogentných ustanovení taxatívne uvedených v § 263 Obchodného zákonníka, medzi ktoré však ustanovenie § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka nepatrí, t.j. ide o ustanovenie s dispozitívnym charakterom a zmluvným stranám je daná možnosť upraviť práva a povinnosti vyplývajúce z odstúpenia od zmluvy v súlade s ich zhodnými prejavmi vôle, k čomu v danom prípade podpisom zmluvy aj došlo (rovnako viď Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18.06.2020 sp.zn. 1Cob/23/2019). Vyhlásenie konkurzu nemá žiaden vplyv na platnosť alebo účinky dohody zmluvných strán, ktorá je odlišná od dispozitívnej právnej úpravy uvedenej v § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žiadne ustanovenie ZoKR takéto dohody nezneplatňuje, alebo nesuspenduje ich účinky. ZoKR v ustanovení § 45 len dopĺňa už existujúce zákonné, prípadne zmluvné možnosti skončenia. Povinnosť vrátiť úpadcom už poskytnuté plnenie je potrebné následne posudzovať v intenciách ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka; túto povinnosť ZoKR osobitne neupravuje. Podľa zmluvy o nájme bolo celé nájomné splatné do 14 dní odo dňa jej uzavretia. Nejde teda o nárok, ktorý by vznikol po vyhlásení konkurzu, ale vznikol (a splnením aj zanikol) dávno pred ním. Odstúpením od zmluvy (ak by bolo posúdené ako platné) dohoda zmluvných strán podľa bodu 5.9 nájomnej zmluvy nezanikla, nakoľko ide o ustanovenie, ktoré vzhľadom na svoju povahu má trvať aj po ukončení zmluvy, v dôsledku čoho sa ho odstúpenie od zmluvy nedotýka (§ 351 ods. 1 Obchodného zákonníka). Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí síce s touto právnou otázkou zaoberal, ale vysporiadal sa s ňou absolútne zmätočným a nepresvedčivým spôsobom, pričom žiaden zo súdom vyjadrených záverov nemá oporu v právnom poriadku. K analogickej možnosti použitia ustanovení § 458 ods. 1 OZ na vysporiadanie vzájomného vzťahu medzi stranami po odstúpení od zmluvy podľa § 351 ods. 2 ObZ, žalovaný namietal, že priamo ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ upravuje spôsob vysporiadania zmluvných strán po odstúpení od zmluvy. Nie je preto dôvod analogicky aplikovať ustanovenia o bezdôvodnom obohatení z Občianskeho zákonníka. Uvedený právny názor vyplýva tiež z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdov SR a ČR (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 7. augusta 2008, sp. zn. 5 Obdo 20/2008, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 M Obdo V 2/2007, Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 26. júna 2007, sp. zn. 32 Odo 622/2006 a pod.), na rozhodnutia ktoré žalovaný poukazoval, ale súd sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie účelovo spojil body 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme, pričom každý z týchto bodov upravuje niečo iné. Úprava ušlého zisku je obsiahnutá výlučne v bode 5.10 zmluvy; bod 5.9 zmluvy nič také neupravuje a žalovanému nebolo je zrejmé, prečo súd tieto dve ustanovenia vo svojej argumentácii spájal. Súd prvej inštancie postupoval rovnako v bode 45 odôvodnenia, pričom žalovaný nestaval na bode 5.10 zmluvy o nájme svoju argumentáciu. Aj keď odvolací súd poukázal na kogentnú povahu ustanovenia § 45 ZoKR, urobil tak výlučne v súvislosti s ukončovaním zmlúv, nevyjadroval sa k spôsobu vzájomného vysporiadania zmluvných strán po skončení zmluvy, ako to naznačil súd prvej inštancie. Žalovaný považoval argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že dohoda zmluvných strán o tom, že sa nebudú vracať žiadne vzájomné plnenia, je obchádzaním § 45 ods. 1 ZoKR, za nelogickú a bez opory v právnom poriadku. Ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR nehovorí nič o povinnosti žalovaného – prenajímateľa vrátiť nespotrebovanú časť nájomného právnemu predchodcovi žalobcu – nájomcovi. Ustanovenie výlučne dopĺňa nový spôsob skončenia zmluvy. Na povinnosť vrátiť alebo nevrátiť si vzájomné plnenia nemá predmetné ustanovenie žiaden vplyv. Táto povinnosť je upravená v § 351 ods. 2 ObZ, ktoré je dispozitívne. Preto postup podľa § 351 ods. 2 ObZ alebo postup iný (upravený odlišne od § 351 ods. 2 ObZ) nemôže ani teoreticky ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR obchádzať. Nehovoriac o
tom, že konkurz bol vyhlásený na majetok nájomcu až cca 8 mesiacov po uzavretí zmluvy o nájme, v dôsledku čoho nemal prenajímateľ ako túto skutočnosť v čase uzavretia zmluvy predvídať. V tomto smere bol i odkaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Obo 221/2001 (R 12/2003 nejasný, keď sa týkalo inej právnej otázky. Súd prvej inštancie tak vlastne dospel k záveru o neplatnosti bodu 5.9 zmluvy o nájme argumentáciou o neplatnosti bodu 5.10 zmluvy o nájme a poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré upravovalo úplne odlišnú právnu otázku. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal ustanovením bodu 5.8 zmluvy o nájme a spojil ho s ustanovením bodu 5.9, kedy uzavrel, že je koncipovaný ako sankcia za skončenie nájmu. Nakoľko sankcia musí byť viazaná na nesplnenie konkrétnej povinnosti a takouto povinnosťou nemôže byť výkon práva (právo ukončiť zmluvu), súd prvej inštancie uzavrel, že „predmetná zmluvná pokuta a sankcia v bode 5.8 a 5.9 zmluvy o nájme je zároveň absolútne neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ v spojení s § 544 ods. OZ, § 344 a nasl. ObZ.“. Uvedený záver však považoval žalovaný za nesprávny, keďže ustanovenie bodu 5.8 zmluvy žiadnym spôsobom nesúvisí s ustanovením 5.9 zmluvy o nájme a ak vyššie uvedená argumentácia sa môže vzťahovať na ustanovenie bodu 5.8 zmluvy, tak absolútne žiadnym spôsobom nesúvisí s bodom 5.9.. V bode 5.9 zmluvy nie je upravená žiadna sankcia, ale postup strán pri vyporiadaní sa po skončení zmluvy. Súd tak fakticky tvrdí, že zákonom dovolený postup podľa § 351 ods. 2 v spojení s § 263 ods. 1 ObZ je v rozpore so zákonom. Takáto argumentácia súdu je nepresvedčivá, v rozpore so zákonom a tiež v rozpore s rozsudkom odvolacieho súdu. Záverom žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov odvolacieho aj prvoinštančného konania. 19. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 23.02.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom v prvom rade k námietkam ohľadom špeciality ustanovení jednotlivých odsekov v § 45 ZoKR uviedol, že tieto právne závery žalovaného nevyplývajú prakticky z ničoho, ani zo ZoKR, ani z dôvodovej správy k ZoKR, ani zo všeobecných výkladových zásad v súkromnom práve. S takýmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie. Žalobca nesúhlasil ani s právnym názorom žalovaného ohľadom výkladu ust. § 351 ods. 2 ObZ vo vzťahu k čl. 5 ods. 9 zmluvy o nájme, keďže je v rozpore s účelom konkurzného konania ako takého. Účelom konkurzu je uspokojenie pohľadávok veriteľov prostredníctvom speňaženia majetku úpadcu v čo najvyššej možnej miere. Aplikáciu článku V ods. 9 zmluvy o nájme v tomto konkrétnom prípade vylučuje kogentne ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR. Ak by bola pripustená argumentáciu žalovaného o možnosti vylúčiť povinnosť vrátiť plnenie po odstúpení od zmluvy v zmysle ZoKR, išlo by o situáciu, kedy by zmluva vylučovala ustanovenie zákona, čo je v právnom poriadku vylúčené. Takýto výklad by popieral zmysel konkurzného konania a robil by z § 45 ods. 1 ZoKR normu obsolentnú, čím by dochádzalo k reštrikcii majetku úpadcu, čo je v príkrom rozpore s účelom konkurzného konania. Odstupovanie od zmlúv správcami konkurzných podstát by nemalo zmysel. Zmyslom je pritom snaha o uspokojenie veriteľov úpadcu v najvyššej miere. Súd prvej inštancie rozsiahlo vysvetlil dôvody, prečo sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného. Žalovaný, uvedomujúc si, že na túto konkrétnu situáciu nemožno aplikovať článok V ods. 9 zmluvy o nájme, uvedenú konkrétnu situáciu sformuloval ako „ušlý zisk“ v článku V ods. 10 zmluvy a to preto, aby sa tak vyhol postupu podľa § 45 ods. 1 ZoKR. Článok V ods. 9 zmluvy je nutné vykladať v kontexte článku V ods. 10, no najmä v kontexte účelu konkurzného konania a účelu § 45 ods. 1 ZKR. Výklad žalovaného (kedy vylučuje aplikáciu § 351 ods. 2 ObZ) je možné aplikovať v prípade odstúpení od zmlúv, ktoré sú však podľa iného ustanovenia, ako je § 45 ods. 1 ZoKR (z tohto dôvodu tak formuloval Článok V ods. 10 zmluvy), no nie v tomto prípade. Nakoľko žalobca považoval odvolanie žalované za nedôvodné, navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 20. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 21.03.2024 opätovne zdôraznil, že skutkové podstaty uvedené v § 45 ZoKR len dopĺňajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, žiadnym spôsobom neupravujú nároky strán po ukončení zmluvy v dôsledku odstúpenia alebo výpovede. Pokiaľ žalobca argumentoval, že účelom konkurzu je uspokojenie pohľadávok veriteľov prostredníctvom speňaženia majetku úpadcu v čo najvyššej možnej miere, žalovaný poukázal na ust. § 67 ods. 1 ZoKR, podľa ktorého konkurzu podlieha len a) majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu, b) majetok, ktorý úpadca nadobudol počas konkurzu, c) majetok, ktorý zabezpečuje úpadcové záväzky, d) iný majetok, ak to ustanovuje tento zákon. V prípade žalovanej pohľadávky by šlo o písm. b), lebo v dôsledku odstúpenia od zmluvy po vyhlásení konkurzu (ak by bolo platné) by úpadca nadobudol právo na vrátenie nespotrebovanej časti zaplateného nájomného. Nakoľko sa však úpadca so žalovaným dohodli inak, čo je konanie dovolené podľa § 351 ods. 2 v spojení s § 263 Obchodného zákonníka, žalovaný nebol povinný úpadcovi
nespotrebovanú časť nájomného vrátiť a tento majetok tak ani nemohol podliehať konkurzu. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 21. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 10.04.2024 zotrval na názore, že ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR je kogentným ustanovením a jeho aplikáciou následne nastávajú účinky vo forme vzniku majetku podliehajúcemu konkurzu. V zmysle toho nemôže byť zmluvná voľnosť v obchodnom práve vykladaná tak, že by menila kogentné ustanovenia zákonov. Článok 5 ods. 9 zmluvy o nájme vylučuje majetok z účinkov ZoKR po vyhlásení konkurzu, čo je v rozpore s § 39 OZ. Zmluvné strany nemôžu dohodou vylúčiť majetok spod účinkov konkurzného konania. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 23. Podľa § 1 ods. 1 ObZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. 24. Podľa § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 25. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 26. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. 27. Podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon. 28. Podľa § 349 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany. 29. Podľa § 351 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. 30. Podľa § 351 ods. 2 ObZ strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených. 31. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 32. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
33. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 34. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 35. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 36. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 37. Podľa § 45 ods. 1 ZoKR, ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení, ktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila alebo zmluvu splnila len čiastočne, správca môže požadovať splnenie zmluvy alebo môže od zmluvy odstúpiť. Ak druhá zmluvná strana zmluvu o vzájomnom plnení už čiastočne splnila, správca môže od zmluvy odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov. 38. Podľa § 45 ods. 4 ZoKR, ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, správca môže zmluvu vypovedať v dvojmesačnej výpovednej lehote, ak mu zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva kratšia lehota na vypovedanie tejto zmluvy; zmluvu môže správca vypovedať aj v prípade, že bola dohodnutá na určitý čas. Zmluvu o nájme bytu môže správca vypovedať len za podmienok ustanovených Občianskym zákonníkom. Toto ustanovenie sa nepoužije na zmluvy uzatvorené podľa Zákonníka práce. 39. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 40. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil. Jeho závery sú logické a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. 41. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou doručenou súdu dňa 17.5.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 67.883,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 67.883,21 eura od 21.4.2017 do zaplatenia a s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to z titulu vydania časti zaplateného, ale nespotrebovaného nájomného za obdobie od 20.04.2017 do 31.12.2008, po odstúpení správcu konkurznej podstaty úpadcu Bau3Mex, a.s. od Zmluvy o nájme v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR. 42. Žalovaný v odvolaní namietal právne posúdenie (ne)špeciality ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR k ustanoveniu § 45 ods. 1 ZKR, resp. jeho prednosti pred všeobecným ustanovením § 45 ods. 1 ZoKR. Napriek znalosti právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení č.k. 1Cob/95/2021-169 zo dňa 29.06.2023, ktorým bol i súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný, bol neustále názoru, že správca konkurznej podstaty úpadcu (právneho predchodcu žalobcu) nebol oprávnený od zmluvy odstúpiť, pohľadávka správcu nemohla vzniknúť, nemohla byť postúpená a žaloba mala byť zamietnutá. Zákonodarca podľa názoru žalovaného mal záujem v odsekoch 1 až 3 upraviť doplňujúce možnosti ukončenia (akýchkoľvek) zmlúv v závislosti od rozsahu splnenia tou
ktorou stranou a v odseku 4 upraviť špeciálne možnosť ukončenia zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť bez ohľadu na rozsah splnenia tou ktorou stranou. Výlučne ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je tak podľa názoru žalovaného ako jediné možné použiť na ukončovanie zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť po vyhlásení konkurzu. V opačnom prípade by ustanovenie nemalo žiaden zmysel. Ďalej bol žalovaný názoru, že nakoľko ustanovenia § 45 ods. 1 až ods. 3 ZoKR upravujú kumulatívne všetky prípustné situácie, ku ktorým môže dôjsť, mohol by správca v prípade zmluvy na opakovanú/nepretržitú činnosť vždy od zmluvy buď odstúpiť, alebo ju vypovedať. Žalovaný bol preto naďalej presvedčený, že v prípade, ak bola zmluva uzatvorená na opakovanú/nepretržitú činnosť (bez ohľadu na rozsah splnenia tou ktorou stranou), ako jediný inštitút na ukončenie zmluvy mohol správca využiť výpoveď, t.j. postup v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR. Odvolací súd sa však s uvedeným názorom nestotožnil a ani nestotožňuje a v celosti odkazuje na svoj právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí. Z logického a jazykového výkladu ustanovenia § 45 ZoKR je podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne zrejmé, že upravuje jednak možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade akejkoľvek zmluvy o vzájomnom plnení za splnenia niektorej zo skutkových podstát uvedených v odsekoch 1 až 3 a jednak možnosť výpovede v odseku 4, a to výlučne v prípade zmluvy, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Možnosť výberu vyplýva už i len zo samotného názvu ustanovenia § 45 ZoKR, nadpísaného ako „Vypovedanie alebo odstúpenie od zmluvy“, ktorý upravuje podmienky a spôsoby ukončenia v ňom definovaných právnych vzťahov správcom úpadcu nad rámec možností daných samotnou dotknutou zmluvou alebo inými právnymi predpismi, odlišnými od ZoKR. Preto ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR má jednoznačne svoj zmysel napr. pri dohodách zmluvných strán alebo inej zákonnej úprave zakotvujúcej možnosť dlhšej výpovednej lehoty. Z uvedeného dôvodu, je odkaz žalovaného na predkreslenú tabuľku a názor, že pri každej jednej zo skutkových podstát zohľadnených v ods. 1-3 § 45 ZoKR je daná možnosť či už odstúpiť od zmluvy alebo ju vypovedať zo strany správcu v zmysle všeobecnej právnej úpravy právne irelevantný, nakoľko ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR má zmysel práve v tom, že pri skutkovej podstate – možnosti ukončenia zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť zakotvuje pre správcu výhodnejšiu výpovednú lehotu, ako by mohla byť napr. dohodnutá stranami, alebo vyplývať z iných zákonných ustanovení. Uvedené korešponduje s už vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, že pravidlá nastolené ZoKR v § 45 ods. 1-4 nenahrádzajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, ale ich dopĺňajú, pričom majú kogentnú povahu. Preto len zo samotného zaradenia ustanovenia o možnosti výpovede za ustanovenia o možnostiach odstúpenia od zmluvy nie je možné bez ďalšieho odvodiť žalovaným prezentovaný vzťah špeciality, keď je navyše nepochybné, že ide o právnu úpravu dvoch úplne odlišných právnych inštitútov smerujúcich k ukončeniu zmluvy (odstúpenie od zmluvy a výpoveď zmluvy) za odlišných zákonom predpokladaných skutkových okolností. Špecialita ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR nevyplýva ani z dôvodovej správy k ustanoveniu § 45 ZoKR a zo žalovaným citovanej odbornej literatúry, nakoľko z týchto citácií nevyplýva jednak žalovaným tvrdená zásada špeciality, ako ani striktný imperatív pre správcu vo vzťahu k voľbe právneho prostriedku smerujúceho k ukončeniu zmluvného vzťahu. Pri ods. 4 sa spomína práve možnosť správcu vypovedať zmluvu v zákonom stanovenej lehote pre prípad, že by si ju zmluvné strany predĺžili. 43. Polemika žalovaného o tom, či vrátenie plnenia je zákonným nárokom, alebo nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia je v tomto prípade neopodstatnená a nadbytočná, nakoľko súd prvej inštancie neodôvodňoval záver vecného rozhodnutia odkazom na rozpor zmluvnej úpravy strán s ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení upravených v Občianskom zákonníku. Súd prvej inštancie správne a v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít uviedol, že prijaté plnenia z obchodnej zmluvy pred odstúpením od zmluvy od nej nie je bezdôvodným obohatením a predstavuje prijatie plnenia na základe platnej zmluvy. Preto k vráteniu plnenia dochádza na základe dikcie ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ. Odstúpením od zmluvy totiž dochádza k zmene zmluvného záväzku spôsobom, že ustanovenia, ktoré smerovali k splneniu záväzkov, sa menia tak, že smerujú k vzájomnému vyporiadaniu podľa § 351 ods. 2 ObZ. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že po odstúpení od zmluvy je každá strana povinná vrátiť druhej zmluvnej strane prijaté plnenie, ak medzi stranami nebolo dohodnuté inak. Následné právne úvahy o spôsobe vyporiadania, kedy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 458 ods. 1 OZ boli síce rovnako po právnej stránke správne, avšak vzťahovali sa na posúdenie prípadného nároku žalovaného na vrátenie poskytnutého plnenia (prenajatého priestoru úpadcovi ako nájomcovi) a nie nároku žalobcu. V prípade posúdenia nároku žalobcu, z vykonaného dokazovania jasne vyplývalo v akej výške žalobca plnil, ako i že jeho plnenie nebolo poskytnuté v nepeňažnej forme (nespočívalo vo výkonoch napr.), kedy by sa do úvahy natískala otázka ne/možnosti navrátenia už poskytnutého plnenia v rovnakej forme a analogicky postup podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
44. Napriek skutočnosti, že ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ je v spojení s ustanovením § 263 ods. 1 ObZ ustanovením dispozitívnym, od ktorého sa môžu zmluvné strany svojou dohodou odchýliť, nemôže byť zmluvná vôľa strán bezbrehá a v rozpore s ostatným kogentnými ustanoveniami zákona, resp. svojím účelom obchádzať zákon. Nie je dôvodné tvrdenie žalovaného, že by akákoľvek odlišná úprava od ust. § 351 ods. 2 ObZ bola neplatná. Zmluvné strany si môžu svoje práva a povinnosti upraviť odlišne od ust. § 351 ods. 2 ObZ, avšak zmluvná a slobodná vôľa strán končí tam, kde sa začínajú porušovať práva tretích osôb. Účelom konkurzného konania je uspokojenie pohľadávok veriteľov v čo najvyššej možnej miere z majetku úpadcu, resp. z majetku, ktorý počas konkurzu nadobudol úpadca. Úlohou správcu konkurznej podstaty je zistiť majetok úpadcu a tento speňažiť v čo najvyššej možnej miere. Taká zmluvná úprava, ktorá vylučuje povinnosť prenajímateľa vrátiť nespotrebované nájomné pre prípad ukončenia zmluvy spôsobom podľa § 45 ods. 1 ZKR (keďže aj to je jeden zo spôsobov ukončenia zmluvy pred uplynutím dojednanej doby- viď bod 5.9 zmluvy o prenájme), resp. pre prípad, ak je na spoločnosť nájomcu vyhlásený konkurz, bezdôvodne zvýhodňuje a uprednostňuje jedného veriteľa voči ostatným a rovnako je v neprospech úpadcu. Takouto zmluvnou úpravou sa jednoznačne obchádza ZoKR, kedy aj z účelu ust. § 45 ods. 1 ZoKR je zrejmé, že jeho cieľom je získať do konkurznej podstaty majetok a to tým spôsobom, že sa vráti už poskytnuté plnenie zo strany úpadcu bez protiplnenia druhej zmluvnej strany a to napriek skutočnosti, že dikcia ustanovenia § 45 ods. 1 ZKR priamo hovorí iba o možnosti odstúpenia od zmluvy a nie o povinnosti vyporiadať si vzájomné plnenia, t.j. neupravuje ďalej či už povinnosť, alebo spôsob vyporiadania medzi zmluvnými stranami. V opačnom prípade by sa z ustanovenia § 45 ods. 1 stala obsolentná norma. Rovnako nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri výklade prezentovanom žalovaným, by mohlo dochádzať k zjavnému zneužívaniu „zmluvnej voľnosti“ strán, kedy by sa spriaznené, ale i nespriaznené osoby mohli dohadovať na zaplatení celého plnenia vopred, práve za účelom získania peňažných prostriedkov alebo majetku z majetku úpadcu na úkor ostatných veriteľov úpadcu pre prípad, že by došlo k vyhláseniu konkurzu. Je pravdivé tvrdenie žalovaného, že vyhlásenie konkurzu nemá žiaden vplyv na platnosť alebo účinky dohody zmluvných strán, ktorá je odlišná od dispozitívnej právnej úpravy uvedenej v § 351 ods. 2 ObZ, pretože úprava zmluvných vzťahov zakotvená v bode 5.9 a 5.10 zmluvy o prenájme je neplatná bez ohľadu na to, či došlo k vyhláseniu konkurzu alebo nie a to práve v dôsledku skutočnosti, že pre prípad, že dôjde k ukončeniu zmluvy z dôvodu vyhláseného konkurzu (bod 5.9), resp. pre prípad, že dôjde vôbec k vyhláseniu konkurzu (bod 5.10), prenajímateľ nie je povinný vrátiť zaplatenú odplatu vo vzťahu ktorej nebolo poskytnuté žiadne protiplnenie, pretože tak, ako už bolo uvedené vyššie, obchádza ZoKR (jeho zmysel a účel). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že strany sa dohodli na tom, že majú záujem na dlhodobom zmluvnom vzťahu. 45. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie sa v dostatočnej miere a správne vysporiadal s nárokom žalobcu a to pri zohľadnení procesnej obrany – žalovaného, ktorá zodpovedala prípadnému vylúčeniu uspokojenia nároku žalobcu (ustanovenie bodu 5.8 až 5.10 zmluvy o prenájme), keď správne posúdil platnosť ustanovení zmluvy o prenájme. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nad rámec jeho procesnej obrany zaoberal i ust. bodu 5.8 zmluvy o prenájme (t.j. rozšíril obranu žalovaného i o daný bod), nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie svoje závery vo vzťahu k bodu 5.8 zmluvy o prenájme uvádzal nad rámec právneho posúdenia platnosti bodov 5.9 a 5.10 vo vzťahu k ZoKR a jednak na bližšie zdôvodnenie názoru o neplatnosti časti nájomnej zmluvy bol zároveň súd prvej inštancie zaviazaný v zmysle bodu 46. uznesenia odvolacieho súdu č.k. 1Cob /95/2021-169 zo dňa 29.06.2023. Rovnako skutočnosť, že zo znenia bodu 5.9 zmluvy o prenájme nevyplýva sankcia, ktorá by mohla spôsobovať neplatnosť daného ustanovenia (keď súd prvej inštancie mal spojiť body 5.9 a 5.10), je vzhľadom k správne prijatým záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti daných ustanovení z iných právnych dôvodov právne irelevantná, ako i nedôvodná, keďže podľa názoru odvolacieho súdu možno právo prenajímateľa ponechať si časť vopred zaplateného nájomného chápať ako zmluvnú sankciu, resp. nad rámec možno uviesť – i vzdanie sa práva vopred. 46. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil, ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti I. a III. napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.
47. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 48. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).