Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/36/2024 6119456166 27. 11. 2025 JUDr. Dana Šiffalovič ECLI:SK:KSBA:2025:6119456166.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: BALEN, spol. s r.o., Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, IČO: 35 701 706, proti žalovaným v 1. rade: PATRONUM, s. r. o., Hálova 2, 851 01 Bratislava, IČO: 43 886 761, v 2. rade: J.Z. U., P.. XX.XX.XXXX, Y. L. XXXX/X, XXX XX Y., zast. Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, 811 07 Bratislava, IČO: 47 231 157, o zaplatenie 13.831,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/19/2020-192 zo dňa 06.03.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/19/2020-192 zo dňa 06.03.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalobca má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) I. výrokom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 13.831,66 Eur, úrok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy 13.831,66 Eur od 13.08.2019 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. II. výrokom rozhodol, že žalobca má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd vec právne posúdil podľa § 323 ods. 1 a 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 20.02.2020 žiadal, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne istinu vo výške 13.831,66 Eur s príslušenstvom, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur a nahradiť trovy konania na tom skutkovom základe, že žalovaný v 1. rade uzavrel so žalobcom dňa 09.08.2019 Dohodu o skončení zmluvy o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalovaný v 1. rade okrem iného uznal svoje peňažné záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným v 1. rade ako nájomcom dňa 12.02.2016. Žalovaný v 2. rade ako ručiteľ podpísal dňa 09.08.2019 ručiteľské vyhlásenie, v ktorom sa zaviazal, že ak žalovaný v 1. rade ako dlžník riadne a včas nesplní svoje peňažné záväzky voči žalobcovi ako veriteľovi vyplývajúce z uzavretej Dohody, uspokojí žalovaný v 2. rade žalobcu tak, že uspokojí všetky peňažné záväzky žalovaného v 1. rade vyplývajúce z uvedenej Dohody až do výšky 20.000 Eur. Žalobca
listom zo dňa 16.10.2019 vyzval žalovaného 2/ na zaplatenie záväzku žalovaného v 1. rade vo výške evidovanej po jednostrannom zápočte, t.j. v sume vo výške 13.831,66 Eur spolu s úrokmi z omeškania a náhradou nákladov na právne služby. Žalovaný v 2. rade aj napriek doručenej výzve, ktorú prevzal dňa 18.10.2019 žalobcovi záväzok žalovaného v 1. rade neplnil, a to ani sčasti. 3. Súd konštatoval, že námietky žalovaného v 1. rade uvádzané v odpore proti platobnému rozkazu prevažne smerovali k vyúčtovaniu prevádzkových nákladov ešte v období od 03/2016 do 12/2017. V žalobe si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie uznaných peňažných pohľadávok titulom dlžného nájomného a prevádzkových nákladov za obdobie od 07/2018 do 07/2019, ktoré žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nespochybnil. Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok, ktorý dlžník kvalifikovane uznal, v čase uznania existoval. Žalovaný v 1. rade žiadnym spôsobom existenciu záväzku, uplatnenú žalobcom v konaní nespochybnil, preto ho súd k povinnosti úhrady zaviazal. Pri úvahách o výške úroku z omeškania vychádzal súd z Dohody strán sporu (čl. II bod 3.6). Žalovaný v 2. rade v konaní existenciu ručiteľského vyhlásenia zo dňa 09.08.2019 žiadnym spôsobom nespochybnil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 262 CSP s použitím § 255 CSP. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade v celom jeho rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný v 2. rade uviedol, že napriek tvrdeniam súdu má za to, že žalovaný v 1. rade spochybnil existenciu záväzku uznaného v Dohode, resp. jeho výšku tak, že opakovane poukazoval na viacero skutočností. Žalovaný v l. rade v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 17.02.2020 konštatuje, že za obdobie 01.03.2016 do 01.07.2018 pravidelne v lehote splatnosti uhrádzal nájomné v dohodnutej výške spolu so zálohovými platbami za prevádzkové náklady prenajímateľa, a to aj napriek tomu, že vyúčtovanie prevádzkových nákladov žalobcu za obdobie od 01.03.2016 do 01.07.2018 bolo nereálne vysoké. V danom období však žalobca neumožnil žalovanému v l. rade prístup k meračom energií tak, aby si tento mohol primeranosť výšky týchto úhrad overiť. Upozornil aj na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade začal priestor reálne užívať až v septembri roku 2016, na čo rovnako žalovaný v 1. rade poukázal v odpore proti platobnému rozkazu. Žalovaný v l. rade ďalej poukázal na to, že napriek tomu, že žalobca na základe Dodatku č. 3 k zmluve o nájme nebytových priestorov zvýšil zálohové platby za prevádzkové náklady na výšku 1.307,84 Eur s DPH, dňa 26.02.2018 vystavil žalobca ako prenajímateľ žalovanému v 1. rade ako nájomcovi ďalšiu faktúru č. 3180011 na sumu vo výške 6.118,54 Eur, ktorá predstavovala údajný nedoplatok na prevádzkových nákladoch za rok 2017. Vyúčtovanie, na základe ktorého tento nedoplatok vypočítal, však žalobca žalovanému v 1. rade nedoručil ani ho v tomto konaní nepredložil. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný v 1. rade chcel poukázať na to, že žalovanému v 1. rade boli ako nájomcovi zo strany žalobcu ako prenajímateľa účtované nereálne vysoké platby za prevádzkové náklady na prenajatý nebytový priestor, ktoré výrazne prevyšovali sumu nákladov prenajímateľa. Následne na to žalovaný v l. rade neuhradil žalobcovi ďalšie vystavené faktúry z dôvodu, že úhrady za prevádzkové náklady za obdobie od 01.03.2016 do 01.07.2018 boli v dostatočnej výške, aby pokryli prevádzkové náklady a nájom prenajímateľa aj na zostávajúcu dobu trvania nájmu. Mal za to, že v prebiehajúcom konaní žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovanému v l. rade fakturoval reálnu výšku prevádzkových nákladov tak, ako boli dohodnutí v zmluve o nájme nebytových priestorov, a že uhradením ďalších prevádzkových nákladov a nájomného za obdobie od 01.07.2018 do 31.07.2019 by sa žalobca na úkor žalovaného v 1. rade bezdôvodne neobohatil. Žalovaný v 1. rade naopak predložil súdu prvej inštancie fotografie stavu meračov energií zo dňa po skončení zmluvného vzťahu, z ktorých je nepochybne zrejmé, že výška nákladov fakturovaná žalobcom v období od 01.03.2016 do 01.07.2018 bola neprimerane vysoká a úhrady zo strany žalovaného v l. rade za toto obdobie postačovali na pokrytie nákladov prenajímateľa na celé obdobie nájmu. S vyššie uvádzanými tvrdeniami žalovaného v 1. rade sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie mal v tomto prípade posúdiť výšku súm fakturovaných žalobcom, ako prenajímateľom, žalovanému v l. rade, ako nájomcovi, za obdobie od 01.03.2016 do 01.07.2018, tak ako to navrhoval žalovaný v 1. rade v podanom odpore proti platobnému rozkazu. Žalobca v 1. rade spochybňoval existenciu pohľadávky uplatňovanej žalobcom v tomto konaní tak, že tvrdil, že tento jeho záväzok bol uhradený, a to započítaním s platbami, ktoré uhrádzal žalobcovi, za obdobie od 01.03.2016 do 01.07.2018, v čom sa so žalovaným v 1. rade v celom rozsahu stotožnil.
Zároveň upozornil na skutočnosť, že žalobca nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, z ktorých by jednoznačne vyplynulo, že výška platieb uhrádzaných žalovaným v 1. rade za obdobie od 01.03.2016 do 01.07.2017 v skutočnosti zodpovedala výške prevádzkových nákladov prenajímateľa. Rovnako sa stotožnil s tvrdením žalovaného v 1. rade, že žalobca ako prenajímateľ fakturoval žalovanému v 1. rade ďalšie položky, ktoré žalovaný v 1. rade ako nájomca vôbec nevyužíval. Žalovaný v 2. rade ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade počas celého trvania zmluvy nemal možnosť kontroly rozdielu medzi počiatočnými stavmi odpočtu meradiel energií a stavmi uvedenými vo vyúčtovaní, čo mu bolo umožnené až po skončení zmluvného vzťahu, a teda až potom, ako podpísal Dohodu o skončení zmluvy o nájme nebytových priestorov, v ktorej uznal svoj záväzok, ktorého splnenie je predmetom tohto konania. Následne až po kontrole týchto meračov zo strany žalovaného v l. rade bolo zrejmé, že žalobca sa domáha zaplatenia sumy nad rámec dohodnutý v zmluve o nájme nebytových priestorov napriek tomu, že žalovaný v 1. rade mal všetky svoje záväzky voči žalobcovi uhradené, resp. pohľadávka žalobcu mala byt' započítaná s preplatkom, ktorý vznikol úhradou neprimerane vysokých faktúr vystavených žalobcom za prevádzkové náklady spojené s užívaním nebytového priestoru v období od 01.03.2016 do 01.07.2018. 5. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade nevie predložiť vyúčtovanie skutočných prevádzkových nákladov prenajímateľa za rozhodné obdobie, mal toto na podporu svojich skutkových tvrdení urobiť žalobca, čo však tento neurobil. Z daného dôvodu mal za to, že nie je možné zo skutkových tvrdení žalobcu určiť skutočnú výšku záväzku žalovaných. Z uvedených dôvodov vyslovil názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny vo výške 13.831,66 Eur s príslušenstvom, aj keď je zrejmé, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že jeho pohľadávka voči žalovaným existuje, resp. ak existuje, tak v akej výške. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/19/2020-192 zo dňa 06.03.2023 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalovaného 2/ je zjavne nedôvodné v celom svojom rozsahu. Žalovaný 2/ ani v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v rámci podaného odvolania neuviedol žiadne také argumenty či námietky, ktoré by mali súvis s pohľadávkami žalobcu uplatnenými v spore. Celá odvolacia argumentácia žalovaného 2/ je založená na námietkach žalovaného 1/ vznesených v konaní pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k takým peňažným pohľadávkam žalobcu voči žalovanému 1/, ktoré vôbec neboli predmetom súdneho konania. Zdôraznil, že žalovaný 2/, ktorý je tiež konateľom a spoločníkom žalovaného 1/, vo svojom odvolaní zjednodušene tvrdí, že keďže žalovaný 1/ žalobcovi zaplatil údajne nereálne vyúčtované vysoké platby za prevádzkové náklady za obdobie predchádzajúce žalovanému obdobiu (od 01.03.2016 do 01.07.2018), nebol žalovaný 1/ povinný žalobcovi za nasledujúce - žalované obdobie (od 01.07.2018 do 31.07.2019) - už nič platiť. V odvolaní sa navyše ako neprípustná novota uvádza, že pohľadávka žalobcu mala byt' dokonca započítaná s údajným preplatkom, ktorý mal žalovanému 1/ vzniknúť úhradou neprimerane vysokých faktúr vystavených žalobcom za prevádzkové náklady spojené s užívaním prenajatého nebytového priestoru v období predchádzajúcom žalovanému obdobiu (od 01.03.2016 do 01.07.2018). Žalobca poukázal na to, že pohľadávky uplatnené žalobcom v spore žalovaný 1/ uznal čo do právneho základu i výšky v Dohode o skončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dňa 09.08.2019 (ďalej aj ako „Dohoda”). Uznanie záväzku zo strany žalovaného 1/ voči žalobcovi malo s poukazom na ustanovenie § 323 ods. 3 Obchodného zákonníka účinky aj voči žalovanému 2/, ako ručiteľovi. Uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka pritom zakladá vyvrátiteľú právnu domnienku, že záväzok, ktorý dlžník kvalifikovane uznal, v čase uznania existoval. Uznanie záväzku má za následok presun dôkazného bremena, keď v súdnom konaní nemusí veriteľ, ako žalobca, preukazovať oprávnenosť svojej pohľadávky vyplývajúcej z tohto uznania, ale naopak, dlžník, ktorý môže namietať, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že v čase uplatnenia tohto nároku je už tento dlh nižší, je povinný tieto svoje tvrdenia preukázať. Žalovaný 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil a ani nepreukázal, že svoj záväzok, ktorý v Dohode uznal, v čase jeho uznania neexistoval, resp. existoval len v nižšej výške. Právna domnienka existencie záväzku, ktorý si žalobca uplatnil v konaní, tak nebola zo strany žalovaného 1/, ako dlžníka, vyvrátená. Žalovaný 1/ písomným uznaním záväzku, ktoré spĺňalo všetky
náležitosti relevantného uznania podľa ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, potvrdil existenciu svojho záväzku voči žalobcovi a v rámci svojej procesnej obrany neoznačil a ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že tento záväzok v čase jeho uznania nemal existovať. Vzhľadom na to, že žalovaná strana v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnila žiadne námietky voči pohľadávkam žalobcu, ktoré boli predmetom konania, nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie, aby sa takýmito irelevantnými námietkami vôbec zaoberal. Pokiaľ žalovaný 2/ založil odvolanie na rovnakých námietkach, ktoré boli uplatnené žalovaným 1/ v prvoinštančnom konaní, a ktoré sa vôbec netýkajú merita veci, je jeho odvolanie aj bez potreby podrobnejšej argumentácie zjavne bezdôvodné. Z charakteru odvolacích námietok (údajne nereálne vysoká fakturácia žalobcu v období predchádzajúcom žalovanému obdobiu, údajné nedoručenie vyúčtovania za rok 2017 (mimo žalovaného obdobia) žalovanému 1/ nepreukázanie „reálnosti“ fakturácie prevádzkových nákladov zo strany žalobcu žalovanému 1/ (opäť mimo žalovaného obdobia) v súdnom konaní a pod.) vyplýva, že tieto sa vôbec netýkajú pohľadávok žalobcu uplatnených v konaní, v čoho dôsledku v rozpore s tým, čo žalovaný 2/ tvrdí v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé akokoľvek spochybniť existenciu uznaných pohľadávok uplatnených žalobcom v spore priznaných v napadnutom rozsudku. 7. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní uviedol, že žalovaný 1/ mal spochybňovať existenciu pohľadávky uplatňovanej žalobcom v prebiehajúcom konaní tak, že tvrdil, že tento jeho záväzok bol uhradený započítaním s platbami, ktoré uhrádzal žalobcovi za obdobie od 01.03.2016 do 01.07.2018, ide o tvrdenie, ktoré nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadny zápočet pohľadávok a ani účinne nevzniesol žiadnu kompenzačnú námietku, ktorou by sa mal (a mohol) súd prvej inštancie zaoberať. Uvedené nepodložené tvrdenie žalovaného 2/ žalobca považuje za neprípustnú novotu v odvolacom konaní. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že v prejedávanom prípade nie je daný žiadny uplatnený odvolací dôvod a odvolanie žalovaného 2/ je v celom rozsahu zjavne nedôvodné. Žalobca preto navrhuje odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave, aby podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu k odvolaniu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné: 12. Podľa § 3 ods. 1 až 3 zákona 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, účinného v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy, prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému zmluvou o nájme.
Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 7 zákona 116/1990 Zb., ak výška nájomného alebo úhrada za podnájom nie je upravená všeobecne záväzným právnym predpisom, určí sa dohodou. 14. Podľa ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. 15. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 27.344,21 Eur s príslušenstvom, titulom neuhradeného záväzku žalovaného na základe nájomnej zmluvy zo dňa 15. apríla 2016, ktorú zmluvné strany ukončili dohodou dňa 31. januára 2018. Záväzok žalovaného voči žalobcovi predstavoval po započítaní zábezpeky vo výške 37.920,88 Eur k 31. januáru 2018 sumu 19.916,50 Eur. V nájomnej zmluve bolo dohodnuté, že nájomca sa zaväzuje po skončení nájmu uhradiť nedoplatok na finálnom vyúčtovaní úhrad za služby, a to v sume 1.171,52 Eur a v sume 12.989,45 Eur, z ktorej žalovaný uhradil žalobcovi sumy 6.733,26 Eur. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 27.344,21 Eur spolu s bližšie špecifikovaným úrokom z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a II. výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Žalovaný s uvedeným záverom nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu odvolaním, namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, čo má za následok jeho ústavnú neudržateľnosť, ako aj skutočnosť, že súd náležitým spôsobom nereagoval na spochybnenie výšky sumy fakturovanej faktúrou č. 2018/90300031 a na dôvody uplatnené žalovaným a náležite sa s nimi v odôvodnení nevysporiadal. 16. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň riadne a presvedčivo odôvodnil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť žiadne nedostatky. 17. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, ktorý bol toho názoru, že súd prvej inštancie mu nedostatočným odôvodnením rozsudku znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces. Žalovaný mal za to, že odôvodniť neprihliadnutie k námietke žalovaného vo veci faktúry č. 2018/90300031 súdom z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania tu nemôže obstáť, nakoľko konajúci súd bol niekoľkokrát informovaný - písomne, či ústne na pojednávaní, že strany majú záujem riešiť spor mimosúdne a rokujú spolu, a aj predmetná faktúra bola zdrojom týchto rokovaní. Žalovaný tak v skutočnosti získal priestor na spochybnenie tejto konkrétnej faktúry až na druhom konanom pojednávaní. 18. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 19. Odvolací súd zhodne so žalobcom dodáva, že základnou zásadou sporového konania je jeho koncentrácia. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zamedziť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Podstatou tejto koncentrácie je povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. 20. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý keďže žalovaný vedel o výške nájomného aj o dátume, ku ktorému bol žalovaný povinný nájomné platiť, všeobecnú námietku žalovaného v odpore týkajúcu sa nedoručenia niektorých faktúr vyhodnotil ako právne irelevantnú a nemajúcu vplyv na povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok, ako aj s jeho názorom, keď s poukazom na ustanovenie § 151 CSP vyhodnotil žalobou uplatnený nárok ako nesporný. Odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na podrobné odôvodnenie postupu a názoru súdu prvej inštancie v bodoch 9. až 11. napadnutého rozsudku a zhodne s konajúcim súdom zdôrazňuje, že žalovaný začal spochybňovať výšku sumy fakturovanej faktúrou č. 2018/90300031 a žiadať, aby žalobca výšku predmetnej sumy v spore vysvetlil až na druhom pojednávaní uskutočnenom dňa 30. júna 2022. 21. Zhodne s konajúcim súdom poukazuje na to, že žalovaný svoj zmluvný záväzok voči žalobcovi uznal čiastočnou úhradou sumy 6.733,26 Eur, ktorá skutočnosť bránila tomu, aby súd podrobil predmetnú námietku meritórnemu prieskumu. Podľa ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Prvým dôsledkom uznania záväzku, tak ako ho predpokladá prvá veta § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, je vznik vyvrátiteľnej domnienky, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom trvá. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval. V prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd má na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Uvedené znamená, že bolo vecou žalovaného preukázať, že záväzok v čase jeho uznania neexistoval, zanikol, resp. bol v inej výške. Keďže žalovaný neexistenciu predmetného záväzku v konaní nepreukázal, nesie všetky dôsledky a je povinný žalobcovi zaplatiť žalovanú sumu. Následné spochybňovanie nároku žalobcu v predmetnej časti zo strany žalovaného považoval aj odvolací súd pre rozhodnutie v spore za právne irelevantné. 22. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
23. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. 24. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj argumentáciu žalovaného, že súd nekonal v súlade so zákonom, ak nepodrobil meritórnemu prieskumu jeho námietku, že z údajov na predmetnej faktúre nie je možné identifikovať, za čo má vlastne platiť. Zhodne so žalobcom dáva do pozornosti žalovanému, že vyúčtovanie úhrad za služby bolo jednoznačne dohodnuté v bode 6.10 nájomnej zmluvy, v súlade s ktorou žalobca faktúru žalovanému vystavil a v ktorej je dostatočne určito uvedené, že sú fakturované úhrady za služby. Žalovaný mal možnosť po doručení faktúry prípadné nejasnosti o jej obsahu u žalobcu namietať a prekonzultovať, čo sa však nestalo a svoje námietky vzniesol až na druhom súdnom pojednávaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný svoj záväzok uhradiť nedoplatok na vyúčtovaní úhrad za služby potvrdil aj v dohode o ukončení. 25. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd dodáva, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). 26. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 27. Odvolací súd posúdil ako nedôvodný aj odvolací dôvod, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ktorý žalovaný ani riadne neodôvodnil. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na prejednávaný spor. V prejednávanej veci súd použil správnu právnu normu, ktorú aplikoval na správne zistený skutkový stav. 28. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutkový stav a vec právne posúdil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 29. Záverom odvolací súd dodáva, že o návrhu žalovaného na oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 03.10.2022 rozhodne podľa ust. § 254 ods. 1 CSP súd prvej inštancie. 30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.
31. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 32. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).