Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Cob/84/2023 6120280976 17. 09. 2025 JUDr. Andrea Haitová ECLI:SK:KSBA:2025:6120280976.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej ml., v spore žalobcu: ARKO, s.r.o. Košice, so sídlom Slavkovská 12, 040 01 Košice, IČO: 36 181 919, právne zastúpený: Advokátska kancelária Kucek & Partners, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 26, 811 07 Bratislava, IČO: 36 865 192, proti žalovanému: MGS Solutions s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 46 213 279, právne zastúpený: Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners s.r.o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, o zaplatenie 14.535,24 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 39 Cb/61/2020-390 zo dňa 22. mája 2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 39 Cb/61/2020-390 zo dňa 22. mája 2023 potvrdzuje. II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava I ( ďalej v texte aj „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou prvoinštančnému súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14.535,24 EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia . Žaloba bola založená tom skutkovom a právnom základe, že dňa 17.05.2017 uzatvoril žalobca so žalovaným mandátnu zmluvu ( ďalej v texte už len „ mandátna zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného ako mandatára vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávok žalobcu ako mandanta definovaných v prílohe, ktorá tvorila neoddeliteľnú časť mandátnej zmluvy. Mandátna zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, a to na obdobie 6 mesiacov odo dňa uzatvorenia zmluvy, t.j. do 17.11.2017 a nebola podľa vyjadrenia žalobcu predĺžená jej platnosť. Žalovaný aj po ukončení zmluvného vzťahu medzi stranami si uplatňoval voči žalobcovi nároky zo zaniknutej mandátnej zmluvy, čím žalobcu dostal do omylu ohľadom platnosti mandátnej zmluvy. Žalobca následne na základe interného šetrenia zistil, že uhradil žalovanému za obdobie od zániku mandátnej zmluvy do júla 2019 na základe faktúr neoprávnene vystavených žalovaným sumu v celkovej výške 14.535,24 eur bez DPH, t. j. 17.442,29 EUR s DPH, a to bez právneho dôvodu. Žalobca v žalobnom návrhu tvrdil, že nemal vôľu pokračovať so žalovaným v zmluvnom vzťahu, nakoľko v prípade, ak by tento záujem mal, uzatvoril by so žalovaným novú zmluvu alebo dodatok k predmetnej mandátnej zmluve, ktorým by došlo k predĺženiu mandátnej zmluvy, čo však žalobca neurobil. Výzvou zo dňa 16.03.2020 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému doručená dňa 23.03.2020 a lehota na dobrovoľné plnenie žalovanému uplynula dňa 28.03.2020. V zmysle uvedeného mal žalobca za to, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu vo výške 14.535,24
eur a žalovaný je teda povinný tento majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu vydať. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil vo výške 8,00 % ročne podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu, teda odo dňa 29.03.2020. 3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a uviedol, že zažalovaný nárok považuje za neopodstatnený, pričom zdôraznil, že všetky peňažné plnenia, ktoré žalobca v súvislosti s vymáhaním pohľadávky žalobcu voči spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej aj ako „dlžník“) žalovanému poskytol, nikdy nepredstavovali plnenie bez právneho dôvodu, ale naopak išlo o výsledok platne uzatvorenej vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. Podľa názoru žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného nemohlo dôjsť ani po 17.11.2017, kedy v zmysle čl. IV bod 4.1. mandátnej zmluvy malo dôjsť k uplynutiu doby, na ktorú bola mandátna zmluva uzatvorená. Žalovaný mal za to, že po uplynutí času a po dátume 17.11.2017 totiž zmluvné strany pokračovali v začatej zmluvnej spolupráci na základe platnej dohody, ktorej obsahom bol, obdobne ako v čl. III bod 3.1 mandátnej zmluvy nepochybne aj záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému za výkon činnosti smerujúcej k vymoženiu pohľadávok jeho odmenu vo výške 50 % z finančných prostriedkov vymožených od dlžníka. Žalovaný mal za to, že existenciu takejto dohody bez ďalšieho preukazuje (1) počet žalobcom dobrovoľne a plne uhradených faktúr, (2) dĺžka obdobia, počas ktorého boli faktúry žalobcom uhrádzané a tiež, že (3) suma všetkých 22 faktúr vystavených po dátume 17.11.2017 žalovaným zodpovedala vždy presnej polovici splátky, ktorú dlžník uhradil v daný mesiac žalobcovi, čo podľa žalovaného nepochybne zakladá vôľu oboch zmluvných strán pokračovať vo vzájomnej úspešnej spolupráci, ale aj obsah a podmienky ďalšej spolupráce. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nikdy neplnil žalovanému omylom. Žalovaný považoval za nepravdivé a absurdné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého mal žalobca uhrádzať žalovanému odmeny za úspešnú realizáciu úkonov smerujúcich k vymoženiu pohľadávok žalobcu evidovaných voči dlžníkovi pre omyl zamestnanca žalobcu „ohľadom platnosti mandátnej zmluvy“. Žalovaný uviedol, že dlžník uhrádzal svoj dlh žalobcovi v splátkach, na ktorých výške sa dlžník a žalovaný dohodli, a to vždy priamo na účet žalobcu, pričom žalovaný nemal k bankovému účtu žalobcu nikdy žiadny prístup a žalovaný si dokázal výšku odmeny za realizáciu činnosti smerujúcej k vymoženiu pohľadávok žalobcu vypočítať vždy až potom, čo mu sám žalobca oznámil výšku sumy, ktorú dlžník žalobcovi skutočne za daný mesiac uhradil. Žalovaný tiež poukázal na to, že jediná spoločníčka a konateľka žalobcu bola vo väčšine prípadov aj v kópii emailových správ, prostredníctvom ktorých zamestnankyňa žalobcu a žalovaný vzájomne komunikovali. Žalovaný tiež považoval žalobcom uvedené tvrdenie ohľadom omylu zamestnanca žalobcu na úseku úhrady došlých faktúr a následne uhradenie nemalej peňažnej čiastky žalovanému, bez vedomia konateľa žalobcu, za absurdné. Žalovaný ďalej v konaní vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, a to vo výške 3.343,46 EUR, ktoré malo podľa tvrdenia žalobcu vzniknúť úhradami faktúr č. 170100013, č. 180100001, č. 180100002, č. 180100003 a č. 18010004, nakoľko mal za to, že na posúdenie otázky premlčania je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z rovnakých dôvodov tiež žalovaný namietol výšku žalobcom uplatnených úrokov z omeškania v sadzbe 8,00 % ročne podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, napriek tomu, že výška úrokov z omeškania mala byť stanovená v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 4. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril v tom smere, keď zdôraznil , že mandátna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 17.05.2017 bola uzatvorená na dobu určitú, a to do 17.11.2017. Následne trvanie mandátnej zmluvy nebolo stranami predĺžené. Žalobca zotrval na svojom tvrdení, že žalovaný, napriek ukončeniu mandátnej zmluvy uplynutím času, aj po ukončení zmluvného vzťahu si uplatňoval voči žalobcovi nároky zo zaniknutej mandátnej zmluvy, čím žalobcu (konkrétne jeho zamestnanca) dostal do omylu ohľadom platnosti mandátnej zmluvy. Žalobca poukázal na to, že žalovaný len dňa 15.07.2019 poslal žalobcovi emailom dodatok k mandátnej zmluve, ako aj samotnú mandátnu zmluvu. Následne žalobca vykonal interné šetrenie a zistil, že uhradil žalovanému bez právneho dôvodu za obdobie od zániku mandátnej zmluvy do júla 2019 na základe neoprávnene vystavených faktúr sumu v celkovej výške 14.535,24 EUR bez DPH. Žalobca tiež považoval za zrejmé, že žalovaný dodatok k mandátnej zmluve antedatoval, nakoľko ho žalobcovi zaslal len v júli 2019, pričom pri podpisoch bol uvedený dátum 17.11.2017 a predmetom dodatku č. 1 k mandátnej zmluve bolo predĺženie doby platnosti zmluvy od 17.11.2017 do 17.01.2020. Žalobca považoval za zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným neexistovala žiadna, t. j. ani ústna zmluva (dohoda) a žalobca bol do 15.07.2019 v omyle ohľadom predmetnej mandátnej zmluvy týkajúcej sa doby, na ktorú bola uzatvorená. Žalobca ďalej uviedol, že dlžník - obchodná spoločnosť MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. žalobcovi do dnešného dňa
dobrovoľne uhrádza svoje záväzky, a teda žalovaný sa žiadnym spôsobom nepričinil o dosiahnutý výsledok, t. j. nikdy fakticky neuskutočňoval na základe predmetnej mandátnej zmluvy, či už k 17.11.2017 alebo po 17.11.2017, žiadnu činnosť, na základe ktorej by sa dalo uzavrieť, že dlžník plnil žalobcovi na základe konania/úkonov žalovaného. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania časti žalobou uplatneného nároku žalobca uviedol, že táto je nedôvodná, nakoľko medzi stranami sporu ide o obchodný záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v § 261 Obchodného zákonníka a spravuje sa Obchodným zákonníkom, čo znamená, že premlčacia doba je v danom prípade 4-ročná. 5. V následnom vyjadrení žalovaný zotrval na tvrdení, že po uplynutí doby, na ktorú bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená mandátna zmluva , pokračovali jej zmluvné strany vo vzájomnej spolupráci bez uzatvorenia písomnej zmluvy, a to na základe obojstrannej dohody, v ktorej žalobca aj žalovaný akceptovali (súhlasili), aby žalovaný v prospech žalobcu aj naďalej zabezpečoval vymáhanie jeho pohľadávok voči dotknutej obchodnej spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., za ktorú mu bude žalobca uhrádzať odplatu vypočítanú presne rovnakým spôsobom ako doposiaľ. Žalovaný mal za to, že žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil existenciu dohody o pokračovaní spolupráce. Žalovaný zdôraznil, že existenciu takejto dohody medzi žalobcom a žalovaným bez ďalšieho preukazuje počet žalobcom dobrovoľne a plne uhradených faktúr, dĺžka obdobia, počas ktorého boli predmetné faktúry žalobcom žalovanému uhrádzané a tiež fakt, že suma všetkých 22 faktúr vystavených po dátume 17.11.2017 žalovaným a žalobcom bez ďalšieho vždy v plnej výške uhradených, zodpovedá vždy presne polovici splátky pohľadávky, ktorú dlžník uhradil v daný mesiac žalobcovi. Žalobca mal ďalej za to, že uhrádzanie odplaty žalovanému nebolo spôsobené omylom zamestnanca žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že aj po doručení emailu zo dňa 15.07.2019 žalobcovi, žalobca ešte dňa 29.07.2019 zaslal žalovanému email, v ktorom ho obvyklým spôsobom informoval o výške úhrady realizovanej v prospech žalobcu dlžníkom MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., po obdržaní ktorého mohol žalovaný žalobcovi v zmysle zaužívanej praxe (dohody) vystaviť faktúru. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca žalovanému neuhradil ani faktúry vystavené žalovaným dňa 27.05.2019 a dňa 27.06.2019, teda ešte pred doručením emailu žalovaného zo dňa 15.07.2019, a teda je evidentné, že rozhodnutie žalobcu neuhrádzať žalovanému faktúry nesúviselo so zistením údajného omylu zamestnanca žalobcu, ako tvrdil žalobca. 6. Žalovaný zotrval aj na vznesenej námietke premlčania časti žalobou uplatneného nároku, pričom mal za to, že na posúdenie otázky premlčania je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade, ak by vzniklo nejaké bezdôvodné obohatenie, čo žalovaný popieral, tak by v zmysle tvrdení žalobcu muselo vzniknúť plnením bez existencie akéhokoľvek obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, preto musí byť aplikácia akýchkoľvek noriem Obchodného zákonníka vylúčená. 7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovania výsluchom žalobcu prostredníctvom konateľky žalobcu E. M., výsluchom žalovaného prostredníctvom konateľa žalovaného C. P., výsluchom svedka C.. M. V., výsluchom svedkyne C.. W. P. (prostredníctvom dožiadaného súdu), dokazovanie oboznámením časti zvukového záznamu z výsluchu svedkyne C.. W. P. vykonaného dožiadaným súdom - Okresným súdom Košice II (v časti 06. minúty až 09. minúty zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 21.04.2023) a dokazovanie listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, a to najmä: Mandátnou zmluvou zo dňa 17.05.2017, Prílohou č. 1 k mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017, faktúrami č. 2011-172/03965, č. 2011-173/03966 a č. 2013-040/22123, dodacím listom č. 201300722123, Preberacím a odovzdávacím protokolom č. 2013-22123 zo dňa 17.10.2013, faktúrou č. 190100007, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 21.05.2019, faktúrou č. 190100005, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 30.04.2019, faktúrou č. 190100003, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 25.03.2019, faktúrou č. 180100025, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 29.01.2019, faktúrou č. 180100024, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 29.01.2019, faktúrou č. 180100022, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 09.01.2019, faktúrou č. 180100021, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 11.12.2018, faktúrou č. 180100018, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 14.11.2018, faktúrou č. 180100016, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 08.10.2018, faktúrou č. 180100015, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 11 39Cb/61/2020 14.09.2018, faktúrou č. 180100014, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 14.08.2018, faktúrou č. 180100012, v čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 20.07.2018, faktúrou č. 180100009, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 18.06.2018, faktúrou č. 180100008, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 28.05.2018, faktúrou č. 180100007, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 08.06.2018, faktúrou č. 180100006, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 08.06.2018, faktúrou č. 180100005, čiastočným výpisom z účtu žalobcu
zo dňa 16.04.2018, faktúrou č. 180100004, faktúrou č. 180100003, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 21.03.2018, faktúrou č. 180100002, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 20.02.2018, faktúrou č. 180100001, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 30.01.2018, faktúrou č. 170100013, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 20.12.2017, listom žalobcu zo dňa 16.03.2020 - Výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, fotokópiou doručenky zo dňa 23.03.2020 adresáta ENFORCE s.r.o., emailovou komunikáciou zo dňa 07.05.2019, zo dňa 29.07.2019, zo dňa 26.06.2019, zo dňa 10.04.2019, zo dňa 27.05.2019, zo dňa 07.05.2019 a zo dňa 10.04.2019, Dodatkom č. 1 k Mandátnej zmluve uzatvorenej podľa ustanovení § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, emailom zo dňa 15.07.2019, listom žalobcu adresovaným spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. zo dňa 19.12.2019, fotokópiou doručenky zo dňa 30.12.2019 adresáta MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., čiastočnými výpismi z účtu žalobcu zo dňa 28.04.2020, zo dňa 23.05.2019, zo dňa 26.06.2019, zo dňa 26.07.2019, zo dňa 22.10.2019, zo dňa 18.02.2020, zo dňa 05.11.2019, zo dňa 27.05.2020, zo dňa 06.12.2019 a zo dňa 08.01.2020, emailom zo dňa 29.07.2019, faktúrou č. 190100013, faktúrou č. 190100010, faktúrou č. 19010009, uznesením Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. 1Pn 43/17/6601 - 11 zo dňa 19.05.2017, uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-108/3-VYS-BB-2017 zo dňa 21.04.2017, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu. 8. Právne súd prvej inštancie spor posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 , 2 § 261 ods. 1, § 407 ods. 3, § 566 ods. 1,2 , § 567 ods. 1, 2 , 3, § 568 ods. 1, § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka , § 451 ods. 1, 2, § 456 , § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vyššie uvedenom dokazovaní na zistení skutkový stav aplikoval uvedené právne normy. 9. Súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu vo výške žalovanej sumy a naopak žalovaný v konaní preukázal, že žalobca uhrádzal žalovanému vystavené faktúry na základe existujúceho právneho titulu - ústnej dohody žalobcu a žalovaného, na základe ktorej pokračovala spolupráca zmluvných strán obsahovo vymedzená už v písomnej mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo nesporné, že strany sporu uzavreli platnú mandátnu zmluvu podľa ust. Obchodného zákonníka dňa 17.0.2017, kde žalobca vystupoval v postavení mandanta a žalovaný mandatára. Predmetom mandátnej zmluvy bol odplatný záväzok mandatára zabezpečiť pre mandanta v jeho mene a na jeho účet v rozsahu danom touto zmluvou súbor všetkých potrebných a nevyhnutných úkonov smerujúcich k vymoženiu pohľadávok mandanta voči dlžníkom mandanta uvedeným v osobitných prílohách k tejto zmluve za podmienok dohodnutých v tejto zmluve (čl. I bod 1 zmluvy). Podľa čl. III. mandátnej zmluvy mandant sa zaviazal zaplatiť mandatárovi odmenu vo výške a spôsobom určeným uvedenom článku , ako aj všetky náklady, tak ako vyplynuli z ustanovení čl. IIII zmluvy (čl. I bod 1.3 zmluvy). V zmysle čl. II bod 2.7 mandátnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že mandant bol povinný oznamovať mandatárovi všetky skutočnosti, ktoré majú pre neho rozhodujúci význam pre realizáciu predmetu zmluvy. Mandant sa najmä zaviazal písomne oznámiť mandatárovi uhradenie vymáhanej pohľadávky alebo jej časti dlžníkom alebo inou osobou, a to bezodkladne po jej obdržaní. Za výkon činnosti mandatára si zmluvné strany dojednali jeho odmenu a to vo výške 50 % z finančných prostriedkov vymožených mandatárom pre mandanta, alebo bez činnosti mandatára v prípade porušenia práva exkluzivity podľa zmluvy, pohľadávky alebo jej časti, ktoré mandatár vymohol od dlžníka svojou činnosťou alebo v súvislosti s jeho súčinnosťou alebo bez jeho súčinnosti v prípade porušenia exkluzivity. Pod vymožením pohľadávky alebo jej časti sa rozumelo vykonanie činnosti mandatárom podľa zmluvy, ktorej výsledkom je uhradenie pohľadávky alebo jej časti dlžníkom mandantovi alebo mandatárovi. Nárok na odmenu mandatára viazali dňom uhradenia pohľadávky alebo jej časti dlžníkom mandantovi alebo mandatárovi. V zmysle čl. III bod 3.3 veta prvá mandátnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že odmena je splatná na základe faktúry vystavenej a doručenej mandantovi a na účet v nej uvedený. V zmysle čl. IV bod 4.1 mandátnej zmluvy si žalobca a žalovaný dojednali, že sa zmluva uzatvárala na dobu určitú v trvaní 6 mesiacov odo dňa jej podpísania obidvoma zmluvnými stranami. Sud prvej inštancie ďalej skonštatoval, že v konaní nebolo sporné, že predmetná písomná mandátna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 17.05.2017 tak s poukazom na čl. IV bod 4.1 mandátnej zmluvy zanikla uplynutím času, a to dňa 17.11.2017. V zmysle Prílohy č. 1 k mandátnej zmluve sa záväzok mandatára vzťahoval k pohľadávke žalobcu voči spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej tiež len ako „dlžník“). Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca prostredníctvom svojej zamestnankyne C.. W. P. aj následne v období od 12/2017 do 07/2019 oznamoval žalovanému skutočnosť úhrady časti dlhu dlžníka na účet žalobcu, na základe čoho žalovaný vystavoval faktúry, ktoré žalobca žalovanému uhradil, a to do 21.05.2019
v celkovej výške 14.535,24 EUR bez DPH. Predmet sporu prvoinštančný súd ustálil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia , ku ktorému malo dôjsť na strane žalovaného voči žalobcovi, a to plnením žalobcu žalovanému (platením faktúr v období 12/2017 do 05/2019) bez existencie právneho dôvodu. Žalobca v konaní argumentoval, že k uvedenému plneniu žalobcu žalovanému bez právneho dôvodu došlo v dôsledku omylu zamestnankyne žalobcu v otázke trvania a platnosti mandátnej zmluvy aj po dátume 17.11.2017. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nikdy, teda ani po 17.11.2017, neuskutočňoval žiadnu činnosť, na základe ktorej by sa dalo uzavrieť, že dlžník plnil žalobcovi na základe konania alebo úkonov žalovaného. Žalovaný v konaní sporoval existenciu omylu žalobcu (resp. jeho zamestnankyne) pri úhrade faktúr za obdobie od 12/2017 do 05/2019 a argumentoval tými skutočnosťami, že žalobca plnil žalovanému v období po 17.11.2017 na základe existencie platnej ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, ktorej obsah bol totožný s obsahom písomnej mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017. Žalovaný argumentoval, že aj po dátume 17.11.2017 vykonával úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi. Žalovaný v rámci procesnej obrany tiež poukazoval na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a mal za to, že žalobca úhradou jednotlivých faktúr vystavených žalovaným na základe dohody, uznal nárok žalovaného na takéto peňažné plnenie. Žalovaný zároveň v konaní vzniesol námietku premlčania časti žalobou uplatneného nároku. 10. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný preukázal existenciu ústnej dohody medzi stranami sporu, ktorej obsah bol totožný s písomnou mandátnou zmluvou zo dňa 17.05.2017. Okolnosť existencie platnej ústnej dohody po 17.11.2017 medzi žalobcom a žalovaným mal bez rozumných pochybností preukázanú z výsluchu konateľa žalovaného C. P., z výsluchu konateľky žalobcu E. M., z predloženej emailovej komunikácie medzi žalobcom (zamestnankyňou žalobcu C.. P.) a žalovaným.. Z výsluchu konateľky žalobcu vyplynulo a súd mal preukázané, že aj po dátume 17.11.2017 existovala vzájomná dohoda o spolupráci v rozsahu práv a povinností dojednaných ešte v písomnej mandátnej zmluve, nakoľko konateľka žalobcu sa vyjadrila, že nebola so vzájomnou spoluprácou spokojná, mala dojem, že dlžník spoločnosť MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. spláca nízke splátky a splácanie trvá dlho, pričom túto nespokojnosť mala komunikovať aj smerom k žalovanému na osobnom stretnutí v Bratislave v roku 2018, teda po ukončení platnosti písomnej mandátnej zmluvy. Z výsluchu konateľky žalobcu vyplynulo, že faktúry vystavené žalovaným žalobca prestal uhrádzať z dôvodu nespokojnosti s plnením žalovaného pri vymáhaní pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi. Nebolo tak v konaní preukázané tvrdenie žalobcu, že žalobca nemal žiadnu vôľu pokračovať v dojednanej spolupráci so žalovaným za podmienok vyplývajúcich z písomnej mandátnej zmluvy, súd mal preukázané, že žalobca v tejto spolupráci pokračoval, avšak nebol s touto spoluprácou a s plnením si dojednaných povinností žalovaným, spokojný. ďalej mal súd prvej inštancie z predloženej emailovej komunikácie medzi žalobcom (C.. P.) a žalovaným preukázané, že tak ako si žalobca a žalovaný dohodli v písomnej mandátnej zmluve, aj po 17.11.2017 žalovaný mohol vystaviť faktúry za úkony potrebné k vymoženiu pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi len na základe aktívnej spoluúčasti zo strany žalobcu. Žalovaný totiž získal vedomosť o plnení a o výške plnenia dlžníka žalobcovi len na základe oznámenia žalobcu (prostredníctvom emailu od C.. P.) a až na základe tohto oznámenia zo strany žalobcu, mohol žalovaný vystaviť jednotlivé faktúry. Konajúci súd tak považoval po vykonanom dokazovaní za potrebné prisvedčiť procesnej obrane žalovaného v tom rozsahu, že model spolupráce medzi žalobcom a žalovaným po 17.11.2017 nepochybne vyžadoval aktívne spolupôsobenie oboch strán sporu, a to oznámenie čiastočnej úhrady dlhu zo strany dlžníka žalobcom žalovanému a až následnú možnosť žalovaného vypočítať si výšku dojednanej odmeny a túto žalobcovi fakturovať. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaný žalobcovi prostredníctvom emailu zo dňa 15.07.2019 poslal na podpis Dodatok č 1 k mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017 s uvedeným dátumom dňa 17.11.2017 prvoinštančný súd konštatoval, že nebolo sporné, že k podpisu uvedeného dodatku nedošlo, a tak súd v tejto súvislosti mohol posudzovať len otázku existencie ústnej dohody medzi stranami sporu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovanému prestal uhrádzať vystavené faktúry na základe zaslaného dodatku (a mandátnej zmluvy, z ktorej sa žalobca mal dozvedieť, že táto zanikla uplynutím času), tak uvedené tvrdenie nevyplynulo z vykonaného dokazovania, keď v konaní bolo preukázané a nebolo sporné, že žalobca uhrádzal žalovaným vystavené faktúry len do mája 2019, teda tieto prestal uhrádzať ešte pred zaslaním predmetného emailu a jeho príloh žalovaným žalobcovi. Z výsluchu svedka C.. M. V. mal súd ďalej preukázané, že žalovaný sa so svedkom ohľadom okolností vymáhania pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi stretli aj približne v roku 2018, teda tiež po zániku mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 uplynutím času. Na základe uvedeného súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že aj po dátume 17.11.2017, kedy zanikla písomná mandátna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
uplynutím času, existovala medzi žalobcom a žalovaným ústna dohoda, ktorej obsah - práva a povinnosti zmluvných strán boli obsahovo totožné s dojednaniami písomnej mandátnej zmluvy. 11. Ohľadne argumentácie žalobcu týkajúcej sa omylu zamestnankyne žalobcu ( p. C.. W. P.) vo vzťahu k úhrade žalovaným vystavených faktúr za obdobie od 17.11.2017 do mája 2019, uvedenú argumentáciu žalobcu súd nemal v konaní preukázanú. Z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu konateľky žalobcu, ako aj z výsluchu svedkyne C.. W. P. mal súd preukázané, že svedkyňa P. zasielal žalovanému informáciu o úhrade dlhu a jeho výške dlžníkom žalobcovi a uhrádzala následne vystavené faktúry žalovaného, na základe pokynu konateľky žalobcu vydaného pri uzatvorení písomnej mandátnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania však nijako nevyplynulo, že by konateľka žalobcu vydala zamestnankyni pokyn na ukončenie tejto činnosti po dátume 17.11.2017. Z uvedeného je tak zrejmé, že zamestnankyňa žalobcu, aj po dátume 17.11.2017 oznamovala úhrady žalovanému a platila faktúry vystavené žalovaným na základe pokynu (prvotného) konateľky žalobcu a s jej vedomím. Na podporu svojho konštatovania súd prvej inštancie uviedol, že v emailoch, ktorými zamestnankyňa žalobcu oznamovala žalovanému úhrady dlžníka, bola vo viacerých prípadoch, aj po dátume 17.11.2017, v kópii uvedená aj konateľka žalobcu (emaily zo dňa 07.05.2019, 29.07.2019, 10.04.2019, 07.05.2019), a teda je zrejmé, že o tejto činnosti mala konateľka žalobcu vedomosť a prehľad. Ďalej z výsluchu konateľky žalobcu vyplynulo, že hoci zamestnankyňa žalobcu pri niektorých úhradách (telefóny, nájmy, účtovníci a zmluvné veci) postupovala samostatne, na základe prvotných pokynov konateľky žalobcu, určitá kontrola zo strany konateľky prebiehala, pričom súd poukázal na to, že úhrady žalovaným vystavených faktúr, ktoré mohli byť vystavené len za aktívnej spoluúčasti žalobcu, prebiehali v časovom období od 12/2017 do 05/2019, teda počas 18 mesiacov. Pokiaľ žalobca namietal a konateľka žalobcu počas výsluchu uviedla, že nemala vedomosť o ukončení platnosti písomnej mandátnej zmluvy, resp. táto okolnosť jej unikla pri plnení iných povinností, a teda žalobca plnil v omyle, že písomná mandátna zmluva je stále platná, súd poukazuje na to, že v konaní nebolo nijako preukázané, že by prípadne žalobcu do tohto omylu úmyselne uviedol žalovaný. Súd prvej inštancie zdôraznil, že obe zmluvné strany písomnú mandátnu zmluvu podpísali, a teda boli oboznámení a boli si vedomí práv a povinností z nej vyplývajúcich a rovnako im bolo známe, resp. mali rovnakú možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a týmto zmluvným ustanovím boli aj rovnako viazaní. Súd mal za to, že za uvedenej situácie, ak aj po dátume 17.11.2017 zmluvné strany naďalej spolupracovali vo veci vymáhania pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., pričom žalobca sa so žalovaným aj po tomto dátume stretol aj osobne a ohľadom predmetnej dohody komunikovali a žalobca vyjadril prípadnú nespokojnosť s plnením dohody zo strany žalovaného, žalobca zároveň viac ako 18 mesiacov po 17.11.2017 žalovanému zasielal informácie o úhradách dlžníka, aby si žalovaný mohol vypočítať výšku odmeny a vystaviť faktúru, je zrejmé, že strany pokračovali vo vzájomnej spolupráci na základe ústnej dohody s obsahom totožným, ako bol dojednaný v písomnej mandátnej zmluve. Nebolo v konaní tvrdené ani preukázané, že by žalovaný v otázke trvania písomnej mandátnej zmluvy žalobcu úmyselne zavádzal alebo uviedol do omylu, bol zmluvou rovnako viazaný ako žalobca. Súd mal za to, žalovaný na základe uvedeného nemohol počas nasledujúcich 18 mesiacov predpokladať, že by žalobca konal, zasielal informácie o úhradách dlžníka a uhrádzal žalovaným vystavené faktúry v omyle o ďalšom trvaní písomnej zmluvy, ale naopak bol daný dôvod na logický predpoklad, že medzi stranami došlo k pokračovaniu spolupráce na základe ústne uzatvorenej dohody. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zhodnotenie súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobca uhrádzal žalovanému vystavené faktúry spolu v celkovej výške 14.535,24 EUR (bez DPH) za obdobie do 12/2017 do 05/2019 na základe platnej dohody zmluvných strán uzatvorenej v ústnej forme, a to s obsahom, ako bol medzi stranami dojednaný aj v písomnej mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017, teda nie bez právneho dôvodu alebo v dôsledku omylu žalobcu, preto toto plnenie žalobcu nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. 12. Z dôvodu, že spornou bola samotná existencia právneho titulu na úhradu jednotlivých faktúr žalobcom žalovanému súd prvej inštancie procesnú obranu žalovaného odvolávajúcu sa na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka považoval v okolnostiach konkrétnej prejednávanej veci za nepreukázanú. 13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebol preukázaný vznik samotného žalovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi, súd sa meritórne nezaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania časti žalobou uplatneného nároku.
14. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil ust. 365 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej ako „CSP“). Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel v otázke existencie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom, keď konštatoval existenciu ústnej dohody medzi stranami sporu, ktorej obsah bol totožný s obsahom písomnej mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017, a teda existenciu titulu, na základe ktorého mal žalobca plniť v prospech žalovaného sumu vo výške 14.535,24 Eur. V tejto súvislosti poukázal na súdom prvej inštancie nedostatočné vyhodnotenie výpovede konateľky žalobcu, keďže pre správne pochopenie vtedajšieho konania konateľky žalobcu bolo kľúčové zohľadnenie jej omylu vo vzťahu k trvaniu mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017, nakoľko tak ako žalobca opakovane uvádzal v priebehu prvoinštančného konania, konateľka žalobcu nemala vedomosť o skončení platnosti mandátnej zmluvy zo 17.05.2017. Žalobca bol teda vo vzťahu k trvaniu mandátnej zmluvy v omyle, ktorý bol umocnený tým, že ako vyplynulo z výsluchu konateľky žalobcu, žalobca od počiatočného štádia zmluvného vzťahu nedisponoval žiadnym vyhotovením mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017. Uvedené bolo dôsledkom tej skutočnosti, že po tom, čo konateľka žalobcu zaslala žalovanému na podpis dve podpísané vyhotovenia mandátnej zmluvy, zo strany žalobcu jej nebolo jedno podpísané vyhotovenie zaslané späť. Zdôraznil, že ak by súd prvej inštancie zohľadnil omyl na strane žalobcu, nemohol by dospieť k záveru, že k osobnému stretnutiu medzi konateľmi sporových strán došlo z dôvodu existencie ústnej dohody, ale mylnej domnienky konateľky žalobcu o platnosti písomne uzavretej mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017. Ďalej žalobca namietal, že súd dospel k nesprávnemu záveru keď konštatoval, že vyjadrená nespokojnosť konateľky je predpokladom existencie ústnej dohody medzi stranami sporu a že faktúry vystavené žalovaným žalobca prestal uhrádzať z dôvodu nespokojnosti s plnením povinností žalovaného spojených s vymáhaním pohľadávky žalobcu, čo preukazuje existenciu ústnej dohody strán sporu o pokračovaní spolupráce aj po 17.11.2017. Podľa vyjadrenia odvolateľa, konateľka žalobcu vo svojom výsluchu síce definovala dôvod, pre ktorý prestala uhrádzať faktúry vystavené žalovaným, avšak tento naviazala výhradne na vznik pochybnosti o platnosti písomnej mandátnej zmluvy (o ktorej platnosti sa domnievala) a na nevedomosť o akejkoľvek činnosti žalovaného, respektíve jeho konateľa vo vzťahu k plneniu podľa zmluvy zo dňa 17.05.2017. Samotná skutočnosť, že žalobca nemal vedomosť o skončení mandátnej zmluvy predstavuje logickú prekážku, pre konštatovanie, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu ústnej dohody, ktorá nadväzovala na pôvodnú písomnú mandátnu zmluvu. Ak žalobca nemal vedomosť o skončení mandátnej zmluvy, nemal dôvod dohodnúť sa s žalovaným ústne na novej dohode, ktorá mala zabezpečiť pokračovanie pôvodného zmluvného vzťahu. 15. Neexistenciu ústnej mandátnej zmluvy žalobca vyvodzuje aj zo skutočnosti resp. konania žalovaného argumentujúc, že pokiaľ by existovala oboma zmluvnými stranami akceptovaná nová ústna dohoda, na základe ktorej by si zmluvné strany plnili svoje povinnosti počas takmer dvoch rokov, nie je zrejmé, prečo žalovaný potom požadoval od žalobcu podpísanie dodatku č. 1 k mandátnej zmluve, ktorý mal v podstate predlžovať platnosť pôvodnej mandátnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu má za to, že predmetnému dodatku č. 1 súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť v kontexte správania žalovaného. Následne po tom, čo žalobca kontaktoval žalovaného s požiadavkou na zaslanie mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017, žalovaný mu spolu s fotokópiou mandátnej zmluvy zaslal aj dodatok č. 1 k mandátnej zmluve antedatovaný k dátumu skončenia platnosti mandátnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa však pri vyvodzovaní skutkových zistení uvedeným konaním žalovaného nezaoberal, pričom podľa názoru žalobcu je opísané konanie žalovaného dôkazom o nepravdivosti, respektíve účelovosti tvrdení o existencií akejkoľvek ústnej dohody medzi stranami sporu. Inak povedané, požiadavka žalovaného na antedatovanie dodatku č. 1 k mandátnej zmluve vylučuje pravdivosť tvrdenia žalovaného ohľadom „platne uzatvorenej vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. 16. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu sa týkala samotného plnenia si povinností žalovaného ako mandatára po 17. 11.2017, teda po skončení platnosti písomnej mandátnej zmluvy. Poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie, že z výsluchu svedka C.. V. mal súd za preukázané, že žalovaný sa so svedkom ohľadom okolností vymáhania pohľadávky stretol približne v roku 2018. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj po dátume 17.11.2017, kedy zanikla písomná mandátna zmluva uzatvorená medzi stranami sporu uplynutím času, existovala medzi žalobcom a žalovaným ústna dohoda, ktorej obsah - práva a povinnosti zmluvných strán boli obsahovo totožné s dojednaniami písomnej mandátnej zmluvy. V konaní išlo o jediný dôkaz ( výsluch svedka C.. V. ) na základe ktorého súd prvej inštancie konštatoval, že v spornom období dochádzalo k plneniu si povinností
žalovaným aj po zániku mandátnej zmluvy. Podľa názoru žalobcu však z predmetného výsluchu nevyplynuli skutočnosti, ktoré by podporili záver súdu o plnení si povinností žalovaného aj po zániku písomnej mandátnej zmluvy. Svedok síce uviedol, že s konateľom žalovaného sa stretol, avšak nevedel presne určiť dátum stretnutia, keď uviedol iba rozsah rokov 2016 až 2018. Na otázku právneho zástupcu žalovaného však svedok odpovedal, že predmetné stretnutie sa týkalo nastavenia mechanizmu splátok pohľadávky žalobcu. Aj napriek skutočnosti, že svedok presne časovo neidentifikoval, kedy došlo k jeho stretnutiu s konateľom žalovaného, súd prvej inštancie bez ďalšieho považoval za relevantný výhradne rok 2018, pričom od uvedeného odvodil záver, že žalovaný si plnil svoje zmluvné povinnosti aj po zániku písomnej mandátnej zmluvy. Súd prvej inštancie však nezohľadnil, že obsahom predmetného stretnutia malo podľa vyjadrenia svedka byť nastavenie mechanizmu splácania pohľadávky žalobcu. V prípade, ak by súd prvej inštancie túto skutočnosť zohľadnil, nemohol by dospieť k záveru, že stretnutie svedka a konateľa žalovaného sa konalo až po uplynutí trvania písomnej mandátnej zmluvy. Je iba logické predpokladať, že mechanizmus splácania pohľadávky žalobcu musel byť dohodnutý na začiatku spolupráce medzi stranami sporu (cca v polovici roka 2017), keďže k čiastočným úhradám zo strany MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. dochádzalo už počas trvania písomnej mandátnej zmluvy. Súd prvej inštancie tak pristúpil k hodnoteniu výsluchu svedka, respektíve skutkových okolností, ktoré z neho vyplynuli, tendenčne v neprospech žalobcu, keď tieto nevyhodnotil komplexne a vo vzájomných súvislostiach, ale výhradne izolovane, tak, aby podporili závery súdu. Vo vzťahu k výsluch svedka je nutné zdôrazniť, že tento žiadnym spôsobom nepotvrdil, že by so žalovaným komunikoval aj po 17.11.2017. 17. Ďalej žalobca zdôraznil, že tvrdenia konateľa žalovaného o plnení si povinností na základe ústnej mandátnej zmluvy, ktoré súd považoval za dostatočne preukazujúce konanie mandatára, tieto zostali osamotené a nepreukázané a to ani zo strany svedka C.. V.. Na druhej strane o tom, že žalovaný v čase trvania údajnej ústnej dohody nevykonával v prospech žalobcu žiadnu činnosť, ktorá by sa dala označiť za plnenie si zmluvných povinností svedčí najmä to, že žalovaný nikdy nemal vedomosť o výške a čase úhrady zo strany dlžníka (čo sám opakovane zdôraznil) , konateľ dlžníka žalobcu potvrdil, že jednotlivé úhrady vykonával na základe počiatočnej dohody, konateľ dlžníka žalobcu neuviedol, že by so žalovaným akýmkoľvek spôsobom komunikoval po 17.11.2019 a v neposlednom rade, dlžník žalobcu vykonával čiastočné úhrady svojho záväzku dobrovoľne aj po tom, čo bol informovaný o tom, že žalovaný ho v danej veci nezastupuje. Vo vzťahu k akejkoľvek činnosti žalovaného po 17.11.2017 tak podľa názoru žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. 18. Žalobca v odvolaní namietal aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo nijako preukázané, že by žalobcu do omylu ohľadne trvania písomnej mandátnej zmluvy úmyselne uviedol žalovaný. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie žalobca považuje za nesprávne. Z výsluchu konateľa žalovaného podľa názoru žalobcu vyplynulo, že mal vedomosť o trvaní písomnej mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 avšak z výsluchu konateľky žalobcu naopak vyplynulo, že nemala vedomosť o trvaní mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017, pričom od momentu, kedy obidve vyhotovenia predmetnej zmluvy zaslala žalovanému na podpis, nedisponovala ani vyhotovením mandátnej zmluvy, keďže žalovaný jej nezaslal späť podpísané vyhotovenie. Žalovaný teda mal vedomosť, že vzhľadom na skončenie trvania mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 nemá nárok na zaplatenie po tomto období vystavených faktúr. Vzhľadom na všetky okolnosti má odvolateľ za to, že žalovanému bol omyl žalobcu známy, dokonca k omylu žalobcu prispel značnou mierou tým, že mu nevrátil podpísané vyhotovenie mandátnej zmluvy, a aj napriek uvedenému žalovaný žalobcu na omyl neupozornil a ďalej účelovo vystavoval žalobcovi faktúry, v ktorých vyslovene odkazoval na mandátnu zmluvu zo dňa 17.05.2017, čím žalobcu v udržiaval v omyle ohľadom jej platnosti. Takéto konanie žalovaného je podľa názoru žalobcu rovnocenné úmyselnému uvedeniu do omylu (analogicky § 49a Občianskeho zákonníka). V kontexte toho, že v konaní nebola preukázaná existencia ústnej dohody medzi stranami sporu žalobca uvádza, že ani konanie zamestnankyne žalobcu spočívajúce v zaslaní notifikačného e-mailu o prijatí platby nie je možné stotožniť s uzatvorením akejkoľvek dohody medzi stranami sporu. 19. Žalobca v konaní opakovane poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný ako právnická osoba podnikajúca v rozsahu voľných živností , nebol oprávnený vykonávať akúkoľvek činnosť spojenú s vymáhaním pohľadávok iných subjektov. Pri svojom výsluchu konateľ žalovaného na otázku právneho zástupcu žalobcu odpovedal, že činnosť, ktorá mala byť predmetom mandátnej zmluvy zo 17.05.2017 vykonával v rámci voľnej živnosti „faktoring a forfainting“. Činnosť, ktorú je možné na základe predmetnej živnosti vykonávať však spočíva výhradne vo financovaní krátkodobých a dlhodobých pohľadávok nadobudnutých podnikateľskými subjektmi (v postavení dodávateľov) v rámci obchodných vzťahov buď
na základe faktúr alebo v budúcnosti splatných pohľadávok. Žalovaný teda aj napriek oprávneniu na výkon tejto živnosti nie je subjektom, ktorý by bol oprávnený na akékoľvek vymáhanie pohľadávok tretích subjektov. Žalobca na túto skutočnosť v konaní poukazoval v súvislosti so zásadou ex iniuria ius non oritur. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozsudku vyššie uvedenou argumentáciou žiadnym spôsobom nezaoberal, čím podľa názoru žalobcu došlo postupom súdu k porušeniu jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolacie dôvody žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby tento zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14.535,24 EUR spolu s úrokom z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 14.535,24 EUR od 29.03.2020 do zaplatenia a zaviaže žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100 % alebo rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v tom smere, že súd prvej inštancie nepochybne správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď s ohľadom na obsah výpovedí svedkov a strán sporu (ako aj s ohľadom na ďalšie osobitné okolnosti prejednávanej veci) konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným zjavne existovala platná ústna dohoda na pokračovaní spolupráce započatej písomnou mandátnou zmluvou, a to aj po uplynutí doby, na ktorú bola mandátna zmluva pôvodne uzatvorená a zároveň uviedol, že žalobcom prezentovanú argumentáciu o údajnom „omyle“ konateľky žalobcu ohľadom dĺžky trvania (respektíve obsahu písomnej) mandátnej zmluvy je potrebné odmietnuť ako vyslovene účelovú, keď uviedol: „Obe zmluvné strany písomnú mandátnu zmluvu podpísali, a teda boli oboznámení a boli si vedomí práv a povinností z nej vyplývajúcich a rovnako im bolo známe, resp. mali rovnakú možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a týmto zmluvným ustanovením boli aj rovnako viazaní. Súd mal za to, že za uvedenej situácie, ak aj po dátume 17.11.2017 zmluvné strany naďalej spolupracovali vo veci vymáhania pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., pričom žalobca sa so žalovaným aj po tomto dátume stretol aj osobne a ohľadom predmetnej dohody komunikovali a žalobca vyjadril prípadnú nespokojnosť s plnením dohody zo strany žalovaného, žalobca zároveň viac ako 18 mesiacov po 17.11.2017 žalovanému zasielal informácie o úhradách dlžníka, aby si žalovaný mohol vypočítať výšku odmeny a vystaviť faktúru, je zrejmé, že strany pokračovali vo vzájomnej spolupráci na základe ústnej dohody s obsahom totožným, ako bol dojednaný v písomnej mandátnej zmluve. Ak žalobca pokračoval v úhrade žalovaným vystavených faktúr, za aktívnej spoluúčasti žalobcu, a to počas ďalších 18 mesiacov po zániku písomnej mandátnej zmluvy, mal súd za to, že nemožno hovoriť o omyle zo strany žalobcu, ale naopak o skutočnosti preukazujúcej vznik ústnej dohody medzi stranami sporu“. K okolnostiam uvádzaným žalobcom a teda omyl pri uhrádzaní peňažných plnení žalovanému žalobca v konaní vždy len tvrdil, avšak jeho skutočná existencia nevyplývala ani z jediného listinného dokumentu nachádzajúcom sa v spise, nevyplývala ani z výpovede svedka konateľa obchodnej spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. - pána C.. M. V., a nevyplýva dokonca ani z výpovede svedkyne C.. W. P. (zamestnankyne žalobcu), ktorá mala údajne mylné uhrádzanie faktúr vystavených Žalovaným realizovať. Okrem konateľky žalobcu nikto v konaní pred súdom prvej inštancie ani len nenaznačil, že by žalované plnenie, ktoré bolo žalovanému poskytnuté, bolo žalovanému poskytnuté omylom. Žalovaný si pritom dovoľuje zdôrazniť, že nemôže byť bez právneho významu to, že žalobca v konaní nijak nepreukázal (ale celé tri roky len tvrdil) existenciu údajného omylu pri uhrádzaní platieb žalovanému. S ohľadom na nespochybniteľný fakt, že práve spomenuté tvrdenie žalobcu o údajnom omyle predstavuje základ samotnej žaloby, bol žalobca povinný existenciu omylu pri úhrade faktúr vystavených žalovaným riadne preukázať (čo rozhodne nesplnil). Nepreukázanie omylu pri uhrádzaní faktúr dokonca zbavilo žalovaného nutnosti dokazovať existenciu dotknutej (mandátnej) dohody, na základe ktorej mu vzniklo právo na úhrady realizované žalobcom v súvislosti so sprostredkúvaním vymoženia pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. . Na zamietnutie žaloby (z dôvodu preukázania existencie dohody medzi žalobcom a žalovaným na ďalšej spolupráci) nebolo dokonca potrebné ani to, aby žalovaný preukázal, že žalobcovi niečo plnil, čo nespochybnil ani žalobca vo svojom odvolaní. Ak bol totiž žalobca nespokojný s tým, ako žalovaný plnil ich mandátnu dohodu, mal to namietať, prípadne odstúpiť od tejto dohody a domáhať sa voči žalovanému práva na náhradu škody. Nič z tohto však žalobca nikdy neurobil a namiesto toho si v tomto konaní absolútne účelovo uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to dokonca aj napriek tomu, že žalovaný žalobcovi riadne dodal všetko dojednané plnenie - samotná skutočnosť, že k plneniu dohody došlo aj po ukončení mandátnej zmluvy potvrdila napokon aj výpoveď konateľky žalobcu zo dňa 24.03.2023, v ktorom konateľka v tejto súvislosti dokonca potvrdila stretnutie s konateľom žalovaného v Bratislava v roku 2018. K existencii dohody a ku skutočnostiam vyvracajúcim
omyl na strane žalobcu žalovaný uviedol skutočnosti, totožné vo svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach produkovaných počas súdneho konania na súde prvej inštancie a predovšetkým zdôraznil, že jediná konateľka a rovnako jediná spoločníčka žalobcu bola vo väčšine prípadov dokonca aj v kópií emailových správ, prostredníctvom ktorých zamestnankyňa žalobcu (C.. W. P.) a žalovaný vzájomne medzi sebou komunikovali práve v súvislosti s vymáhaním predmetnej pohľadávky od dlžníka. Zamestnankyňa žalobcu W. P. vo svojej výpovedi zo dňa 24.02.2023 dokonca nielen, že potvrdila, že konateľka žalobcu videla „čo sa deje na bankovom účte“ žalobcu, ale opísala aj zaužívaný spôsob, akým dochádzalo a dochádza u žalobcu k úhrade doručených faktúr, keď vo svojej odpovedi (v rámci jej výsluchu zo dňa na 24.02.2023) na otázku žalovaného uviedla, že faktúry doručené žalobcovi uhrádza na základe ich súpisu, ktorý je vždy vopred odsúhlasený konateľkou žalobcu (teda vždy len na základe pokynu a s vedomím konateľa žalobcu). Z dokazovania vyplynulo, že zamestnankyňa žalobcu C.. W. P., ktorá bola aj v zmysle vyjadrenia konateľky žalobcu prednesenom na pojednávaní vo veci konanom dňa 24.03.2023 jediným administratívnym pracovníkom (zamestnancom) žalobcu povereným na realizáciu úhrad (konateľkou schválených) faktúr nikdy nevypovedala, že by pri úhrade faktúr vystavených žalovaným konala v omyle alebo v rozpore s príkazom či pokynom konateľky žalobcu. Naopak potvrdila, že konala vždy na základe usmernení konateľky žalobcu, ktorá bola (a stále je) jej jediným nadriadeným. Podľa názoru žalovaného zamestnankyňa žalobcu C.. W. P. vo svojej výpovedi (v rámci jej výsluchu zo dňa na 24.02.2023) na otázku žalobcu dokonca potvrdila vedomosť o ústnej dohode medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej bolo žalovanému poskytnuté plnenie, ktorého vydania sa teraz v tomto konaní domáha (opak nemôže preukázať ani zvuková nahrávka z uvedeného výsluchu, ktorú žalobca pripojil ako prílohu k svojmu vyjadreniu zo dňa 24.03.2023, keďže táto nahrávka je v časti označenej žalobcom absolútne nezrozumiteľná). Zdôraznil, že voči zamestnankyni C.. W. P. nebola v súvislosti s údajným omylom pri uhrádzaní faktúr vystavených žalovaným vyvodená zo strany žalobcu nikdy žiadna zodpovednosť. Ďalej konštatoval, že omyl žalobcu vylučuje a naopak existenciu dohody na pokračovaní v zmluvnom vzťahu založenom medzi sporovými stranami mandátnou zmluvou potvrdzuje tiež počet žalobcom dobrovoľne a plne uhradených celkovo až 18 faktúr žalovaného, dĺžka obdobia, počas ktorého boli predmetné faktúry žalobcom uhrádzané, fakt, že suma všetkých 18 faktúr vystavených po dátume 17.11.2017 žalovaným (a žalobcom bez ďalšieho vždy uhradených v plnej výške) zodpovedá vždy presnej polovici splátky pohľadávky, ktorú dlžník uhradil v daný mesiac žalobcov ako aj skutočnosť, že žalobca nie je typom obchodnej spoločnosti, ktorá si „nevšimne“, alebo ktorej v zásade neprekáža, že z jej bankového účtu odchádza mesačne takmer 1.000,- eur. Svedkyňa ďalej podľa žalovaného nielenže potvrdila skutočnosť, že každá úhrada faktúry bola realizovaná až po jej odsúhlasení konateľkou žalobcu v súpise faktúr určených na úhradu, ale aj uviedla, že voči žalobcovi (ako svojmu zamestnávateľovi) eviduje pohľadávku z titulu pôžičky. V tejto súvislosti aj konštatoval, že konateľka žalobcu mala na početných stretnutiach so žalovaným konaných v roku 2018 dokonca komunikovať žalovanému aj nespokojnosť s priebehom vzájomnej spolupráce a preto je úplne logické, že ak by medzi sporovými stranami nebola vôľa spolupracovať ďalej pri vymáhaní pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, nebol by žalobca predsa žalovanému komunikoval svoju nespokojnosť s jej plnením (teda s plnením dohody) až v mesiaci júl 2019 konateľka žalobcu mienila ukončiť spoluprácu so žalovaným. Výsluchom konateľa dlžníka (C.. M. V.) na pojednávaní konanom dňa 24.03.2023 bolo potvrdené, nielen to, že dlžník vo veci riešenia jeho dlhu voči žalobcovi jednal výlučne s konateľom žalovaného, ale aj to, že takáto komunikácia bola realizovaná aj po skončení platnosti Mandátnej zmluvy (teda po dátume 17.11.2017, a to konkrétne v roku 2018, čím je okrem iného podľa názoru žalovaného opätovne preukázaná aj skutočnosť, že žalovaný plnil dohodu a poskytoval žalobcovi svoje služby aj po ukončení platnosti Mandátnej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako zákonný a vecne správny potvrdiť v celom rozsahu a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 22. V replike žalobca konštatoval, že v celom rozsahu zotrváva na svojej odvolacej argumentácií, ktorou odôvodňuje nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) a písm. f) zákona CSP. Zdôraznil, že zo žiadneho z dôkazov vykonaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nevyplynulo kedy, kde, ani akým spôsobom mali žalobca a žalovaný uzavrieť predmetnú dohodu. Súd prvej inštancie (a rovnako žalovaný) tento záver odvodzujú výhradne z výsluchov svedka V., resp. konateľky, avšak ani samotný konateľ žalovaného uvedené okolnosti nikdy bližšie nešpecifikoval, ale iba deklaroval, že takáto dohoda existovala. V predmetnej časti žalovaný v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. Poukázal na tézu, že ak by aj prijal žalovaný záver (ktorý odmieta), že strany sporu sa výslovne dohodli na pokračovaní ich spolupráce a pristúpili k ústnej dohode, ktorá mala determinovať jej rozsah, nie je potom zrejmé, z akého dôvodu,
konateľ žalovaného požadoval od žalobcu v roku 2019 (po tom, čo ho konateľka žalobcu požiadala o zaslanie fotokópie mandátnej zmluvy zo 17.05.2017, ktorou nedisponovala) antedatovanie Dodatku č. 1 k mandátnej zmluve zo 17.05.2017, ktorého predmetom bolo „predĺženie doby platnosti (zmluvy) od 17.11.2017 do 17.01.2020. Zaslanie predmetného dodatku zároveň spochybňuje tvrdenia žalovaného ohľadom vôle uzatvoriť po skončení mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 nový zmluvný vzťah, keďže ešte v júli 2019 mal záujem „iba“ o predĺženie trvania pôvodnej mandátnej zmluvy zo 17.05.2017. Uvedené rovnako vyplýva podľa žalobcu aj zo znenia e-mailu konateľa žalovaného adresovaného žalobcovi, v ktorom je uvedené: „k dnešnému dňu neevidujeme späť zaslaný podpísaný dodatok k Mandátnej zmluve viď e-mail zo dňa 15.7.2019. Ak ste tak medzičasom urobili považujte tento mail za bezpredmetný.“ Pokiaľ by mal byť prijali predmetný záver súdu prvej inštancie rovnako nie je zrejmé, prečo žalovaný v každej faktúre vystavenej žalobcovi po 17.11.2017 v časti Označenie dodávky uvádza „Fakturujeme Vám odmenu na základe mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017“, a to aj napriek tomu, že v súdnom konaní žalovaný tvrdí, že predmetná zmluva zanikla uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá (k 17.11.2017) a ďalšia spolupráca medzi stranami sporu pokračovala na základe novej (inej) ústnej dohody. Ďalej žalobca zopakoval svoju argumentáciu ohľadne omylu vo vzťahu k trvaniu mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 . Pokiaľ si žalobca nebol vedomý skončenia pôvodne písomne uzavretej mandátnej zmluvy nemohol prejaviť vôľu na predĺžení doby jej trvania, respektíve uzavretí novej ústnej dohody s totožným obsahom. Žalobca opätovne zdôraznil, že vzhľadom na všetky okolnosti je dôvodné konštatovať, že žalovanému bol omyl žalobcu známy, dokonca k omylu žalobcu prispel značnou mierou tým, že mu nevrátil podpísané vyhotovenie mandátnej zmluvy, a žalobcu na omyl neupozornil a ďalej účelovo vystavoval žalobcovi faktúry, v ktorých vyslovene odkazoval na mandátnu zmluvu zo dňa 17.05.2017, čím žalobcu udržiaval v omyle ohľadom jej platnosti. Podľa názoru žalobcu z dôkazov vykonaných v priebehu prvoinštančného konania nie je možné odvodiť záver, že medzi žalobcom a žalovaným bola po 17.11.2017 uzatvorená akákoľvek ústna dohoda, ktorá by kopírovala rozsah práv a povinností zmluvných strán podľa mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017. Žalovaný v časti vyjadrenia uvádza, že zamestnankyňa žalobcu C.. W. P. vo svojej výpovedi (v rámci jej výsluchu zo dňa 24.02.2023) potvrdila vedomosť o ústnej dohode medzi žalobcom a žalovaným, ktorej existencia má legitimovať odmenu žalovaného, v tejto súvislosti žalobca poukazuje na chybnú protokoláciu výpovede svedkyne, keď zo zvukovej nahrávky z predmetného výsluchu jednoznačne vyplýva, že svedkyňa na otázku právneho zástupcu žalobcu, či má vedomosť, že by okrem predmetnej mandátnej zmluvy po 17.11.2017 existovala osobitná ústna dohoda medzi ARKO, s.r.o. Košice a MGS Solutions s.r.o. (pôvodne Enforce s.r.o), ktorej predmet by bol totožný s predmetom písomnej mandátnej zmluvy odpovedala: „Nemám takú vedomosť. Akože nejaká zmluva žeby bola. Aby teda taká ústna dohoda bola nemám vedomosť.“ 23. V duplike týkajúcej sa vyjadrenia žalobcu žalovaný zopakoval svoje konštatovania ohľadom absurdnosti teórie o omyle tvrdenej žalobcom a uviedol, že súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsob vysporiadal so žalobcom neustále opakovaným a v priebehu konania niekoľkokrát vyslovene účelovo modifikovaným tvrdením, podľa ktorého žalobca poskytol žalovanému žalovanú sumu 14.535,24 eur len „omylom". Podstatou predmetnej absurdnej teórie o „omyle" žalobcu je podľa žalovaného vyslovene účelové tvrdenie žalobcu, podľa ktorého mala konateľka žalobcu bezprostredne po podpise písomnej mandátnej zmluvy (ktorej platnosť bola dojednaná len na 6 mesiacov) stratiť prístup k tejto mandátnej zmluve a následne z dôvodu, že údajne zabudla, že táto mandátna zmluva bola uzatvorená len na dobu 6 mesiacov, plnila žalovanému z predmetnej mandátnej zmluvy omylom aj naďalej, a to dokonca viac ako jeden aj pol roku po skončení jej platnosti. Uvedené tvrdenie zodpovedá fakticky absurdnému konštatovaniu, že konateľka žalobcu si vlastne ani len neprečítala, čo podpisuje, mandátnu zmluvu podpísala „len tak" a následne, rozpore so svojím zvykom vopred schvaľovať zaplatenie každej faktúry doručenej žalobcovi (čo v konaní potvrdila svedecká výpoveď zamestnankyne žalobcu C.. W. P.), viac ako dva a pol roka uhrádzala faktúry vystavované žalovaným bez najmenšej potreby zamyslieť sa nad existenciou akéhokoľvek záväzku platiť žalovanému akékoľvek peňažné plnenie. Odhliadnuc od skutočnosti , že tvrdenie o údajnej strate možnosti nahliadnuť do originálu vyhotovenia mandátnej zmluvy je nielen evidentne účelové, ale v zmysle platného právneho poriadku aj zjavne irelevantné (opačný záver by nevyhnutie viedol k záveru, že ani podpis zmluvy zmluvnou stranou nemôže osvedčiť, že takáto strana zmluvy sa s jej obsahom riadne oboznámila), v predmetnom prípade nemôže byť bez právneho významu, že žalobca sa v konaní napokon ani len nepokúsil akýmkoľvek právne relevantným spôsobom preukázať, že po podpise mandátnej zmluvy naozaj nedisponoval ani jedným jej vyhotovením, respektíve, že nemal možnosť sa s jej obsahom oboznámiť inak. Žalovaný považoval v tejto súvislosti za dôležité upozorniť, že teória o „omyle" konateľky žalobcu ohľadom platnosti trvania Mandátnej zmluvy sa v súdnom konaní „objavila" až
neskôr. Konkrétne až po tom, čo výsledky a závery vykonaného dokazovania (získané najmä výsluchom C.. W. P. či oboznámením sa s obsahom emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným) preukázali, že k omylu pri uhrádzaní faktúr vystavených žalovaným po dátume 17.11.2017 nemohlo dôjsť v dôsledku omylu zamestnankyne žalobcu (C.. W. P.), ako to žalobca pôvodne tvrdil vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 03.04.2020 a vo svojom vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného zo dňa 20.05.2020. V oboch týchto podaniach totiž Žalobca explicitne uviedol, že v omyle ohľadom platnosti mandátnej zmluvy mal byť zamestnanec žalobcu na úseku úhrady došlých faktúr a nie konateľka žalobcu (ako to začal žalobca účelovo tvrdiť až neskôr). Rovnako bez akejkoľvek právnej relevancie sú podľa žalovaného aj ďalšie tvrdenia uvádzané žalobcom v jeho ostatnom vyjadrení, v zmysle ktorých súd prvej inštancie údajne nezistil, kedy a ako malo dôjsť k uzatvoreniu ústnej dohody, ktorej obsahom bola (okrem iného) aj dohoda na pokračovaní v úspešnej spolupráci založenej už skôr písomnou mandátnou zmluvu, keďže k mandátnej zmluve bolo možné uzatvoriť dodatok len písomne. Na preukázanie existencie ústnej dohody o pokračovaní v činnosti založenej písomnou mandátnou zmluvu stačilo preukázať základný obsah tejto zmluvy a danosť vôle oboch zmluvných strán takúto dohodu rešpektovať ako vzájomne záväznú - a to z dôvodu, že uzatvoriť takýto druh dohody možno v zmysle platného právneho poriadku aj konkludentne. To samozrejme automaticky vylučuje povinnosť súdu skúmať v aký presný deň a kde malo dôjsť k uzatvoreniu predmetnej ústnej dohody o pokračovaní vo vzájomnej spolupráci medzi žalobcom a žalovaným aj po dátumu 17.11.2017. Rovnako nezmyselný bol podľa žalovaného aj poukaz žalobcu na skutočnosť, že písomná mandátna zmluva údajne vylučuje uzatvorenie dodatku k tejto zmluve ústnou formou. Žalovaný totiž vždy tvrdil, že dotknutá ústna dohoda medzi ním a žalobcom, na základe ktorej prijal od žalobcu žalované peňažné plnenie, bola vždy samostatnou zmluvou (nie dodatkom k mandátnej zmluve), čoho si je napokon nepochybne veľmi dobre vedomý aj samotný žalobca. 24. Po oboznámení sa obsahom súdneho spisu a dôvodmi odvolania žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť podľa § 387 ods. 1 CSP. 25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 26. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na tento poukazuje. 28. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 29. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a teda, že strany sporu po zániku písomnej mandátnej zmluvy uzavreli novú mandátnu zmluvu s totožným obsahom práv a povinností strán sporu tak ako to predpokladá ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. 30. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa zohľadnenia omylu konateľky žalobcu vo vzťahu k trvaniu mandátnej zmluvy, keďže táto nemala vedomosť o skončení jej platnosti, nakoľko nedisponovala žiadnym vyhotovením mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 135a Obchodného zákonníka ako aj ust. § 49a Občianskeho zákonníka. 31. Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. 32. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. 33. Odborná starostlivosť v zmysle ust. § 135a Obchodného zákonníka je chápaná ako kvalitatívna požiadavka na výkon akejkoľvek činnosti konateľa pri výkone jeho pôsobnosti v zmysle ktorej, sa od konateľa vyžaduje jeho profesionálne konanie, ktoré sa týka plnenia povinností konateľa ako celku, to znamená, že konateľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť v rámci spoločnosti ako odborník, respektíve profesionál na správu a ich riadenie, ale nie ako osoba schopná na profesionálnej úrovni realizovať všetky činnosti spojené s fungovaním spoločnosti. Odbornosť respektíve profesionalita má byť v súvislosti s výkonom pôsobnosti konateľa vnímaná nie ako jeho povinnosť byť odborníkom vo všetkých oblastiach, v ktorých spoločnosť čo i len čiastočne vystupuje, ale je v tomto kontexte žiaduce, aby bol odborník, resp. profesionál v riadení spoločnosti a bol schopný identifikovať situácie, pri ktorých nie je na základe svojich vedomostí a schopností objektívne kompetentný na prijatie rozhodnutia bez zabezpečenia ďalších informácií. V tomto zmysle má preto konateľ povinnosť zabezpečiť si pri rozhodovaní všetky rozumne dostupné informácie a na základe nich zváži ďalší postup, teda či má dostatok relevantných informácií na prijatie rozhodnutia, respektíve sa obráti na profesionála, ktorý mu zabezpečí ďalší podklad, respektíve informácie pre prijatie rozhodnutia. ( V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 29 Cdo 5036/2015. ) 34. Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení je nepochybné, že konateľka žalobcu v postavení jediného štatutárneho orgánu žalobcu nepostupovala v zmluvnom vzťahu so žalovaným s odbornou starostlivosťou. Skutočnosť, že po podpise mandátnej zmluvy v máji 2017 sa jej nevrátilo ( ak aj je možné uveriť tomuto tvrdeniu ) zo strany žalovaného podpísané vyhotovenie mandátnej zmluvy, nemožno uvedené pričítať na vinu žalovanému a už vôbec nie na uvedenie žalobcu do omylu zo strany žalovaného. Išlo o zlyhanie štatutárneho orgánu žalobcu pri pomerne jednoduchej správe vecí obchodnej spoločnosti, pri ktorej nebolo potrebné si zo strany konateľky žalobcu zadovažovať odborné informácie, ktorými by sama nedisponovala. Tvrdenie, že bola do omylu žalovaným uvedená konateľka žalobcu nevrátením podpísaného vyhotovenia mandátnej zmluvy z 17.05. 2017 nevyplýva ani zo samotnej výpovede konateľky uskutočnenej na pojednávaní. Rovnako tak treba prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že v žalobe a v prebiehajúcom konaní pred súdom prvej inštancie, žalobca tvrdil, že zamestnankyňa žalobcu bola žalovaným uvedená do omylu, pričom v odvolacom konaní už uvedené skutočnosti nie sú namietané. 35. Pokiaľ ide o inštitút samotného omylu v konaní konateľky žalobcu resp. jeho zamestnankyne, tento nie je možné kvalifikovať v zmysle ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktorého by sa mohla právnická osoba dovolávať voči tretej osobe , keďže by muselo ísť omyl, ktorý tretia osoba spôsobila, čo nebolo, vzhľadom na vyššie uvedené v konaní preukázané. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka nie je možné vykladať tak, že osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je zbavená povinností podľa okolností konkrétneho prípadu, si sama zabezpečiť zodpovedajúcu mieru objektívnych informácií o okolnostiach, resp. skutočnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Zanedbaním povinností venovať dostatočnú starostlivosť zabezpečeniu si informácií pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné alebo rozhodné vylučuje dovolávanie sa omylu pri právnom úkone . Konajúci teda musí vynaložiť obvyklú mieru starostlivosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti individuálneho prípadu od každého subjektu právneho vzťahu požadovať, na to, aby sa omylu vyhol. 36. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné prisvedčiť žalobcovi ohľadne tvrdenia, že konateľka žalobcu ( resp. jeho zamestnankyňa) konala v omyle predpokladanom pri neplatnosti právnych úkonov podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka. Pre odvolací súd je aj zarážajúce, že žalobca sa dovoláva vyvolania omylu zo strany žalovaného nevrátením podpísaného vyhotovenia mandátnej zmluvy a následného plnenia po zániku platnosti zmluvy v kontexte úvahy súdu podľa čoho teda prebiehala spolupráca medzi stranami sporu aj do skončenia platnosti písomnej mandátnej zmluvy, keď žalobca uvádza,
že predmetnou mandátnou zmluvou nedisponoval, na základe akých podkladov, skutočností dávala konateľka žalobcu pokyny pre svoju zamestnankyňu týkajúce sa plnenia žalovanému. Žalobca nepoprel, že mandátnu zmluvu podpísal a preto musel mať vedomosť o jej obsahu a teda aj o jej dobe platnosti. Uvedené konanie štatutárneho orgánu nemožno preto posudzovať ako omyl v právnom úkone. 37. Odvolateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie a vysporiadanie sa s dodatkom č. 1 k mandátnej zmluve zo strany súdu prvej inštancie. V odvolaní uviedol, že pokiaľ existovala oboma zmluvnými stranami akceptovaná nová ústna dohoda, na základe, ktorej by si zmluvné strany plnili svoje povinnosti počas takmer dvoch rokov, nie je podľa odvolateľa zrejmé, prečo žalovaný potom požadoval od žalobcu ( júl 2019) podpísanie antedatovaného dodatku č. 1 k mandátnej zmluve, ktorý mal v podstate predlžovať trvanie pôvodnej mandátnej zmluvy. Požiadavka žalovaného na antedatovanie dodatku číslo 1 k mandátnej zmluve vylučuje podľa odvolateľa pravdivosť tvrdenia žalovaného ohľadom platne uzatvorenej ústnej vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko je zrejmé, že medzi stranami neexistovala žiadna ani ústna zmluva a žalobca bol do 15.07.2019 v omyle ohľadne platnosti pôvodnej písomnej mandátnej zmluvy. 38. Podľa názoru odvolacieho súdu práve návrh dodatku č. 1 k mandátnej zmluve, ktorý sa týkal len predlženia platnosti pôvodnej písomnej mandátnej zmluvy odo dňa 17.11. 2017 do 17.01.2020 ( aj keď bol podpísaný so spätným dátumom zo strany žalovaného) potvrdzuje svojim obsahom už existujúci zmluvný vzťah medzi stranami sporu ku dňu doručenia tohto návrhu dodatku žalobcovi a nemá žiaden vplyv na jeho trvanie a obsah. Práve z uvedeného návrhu dodatku č. 1 bolo zrejmé, že obsah vzájomných práv a povinností bol totožný ako v písomnej mandátnej zmluve. Ak by tomu bolo inak , tak dodatok obsahuje zmenené práva a povinnosti, zmenený obsah oproti písomnej mandátnej zmluve. Práve z obsahu uvedeného dodatku bolo nepochybné, že strany uzatvorili, dodržiavajú a plnia mandátnu zmluvu s rovnakými náležitosťami ako v písomnej mandátnej zmluve. 39. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalobcu a teda, že jediným dôkazom na základe, ktorého mohlo dôjsť k preukázaniu plnenia zo strany žalovaného predmetu mandátnej zmluvy aj po zániku mandátnej zmluvy bol výsluch svedka C.. V., štatutárneho zástupcu dlžníka (podľa názoru žalobcu z predmetného výsluchu nevyplynuli skutočnosti, ktoré by podporili záver súdu o plnení si povinností žalovaného aj po zániku písomnej mandátnej zmluvy ) odvolací súd uvádza, že v tejto súvislosti plne odkazuje na skutkové zistenia súdu prvej inštancie pričom zdôrazňuje, že práve z výsluchu uvedeného svedka spojení s výsluchom konateľa žalovaného vyplynulo, že aj v časovom úseku po zániku písomnej mandátnej zmluvy došlo k vzájomnému stretnutiu uvedených osôb ohľadne predmetu plnenia mandátnej zmluvy. Práve samotný svedok C.. V.Á. v svojej výpovedi potvrdil, že sa stretával s konateľom žalovaného ohľadom predmetu plnenia mandátnej zmluvy po tom, čo prestal komunikovať s konateľkou žalobcu. Tvrdenia žalobcu o tej skutočnosti, že k plneniu zo strany dlžníka žalobcovi dochádzalo bez pričinenia žalovaného neboli podložené žiadnymi relevantými dôkazmi, išlo len o dohady žalobcu. Žalovaný naopak tvrdil že mechanizmus, ktorý bol nastavený na začiatku platnosti písomnej mandátnej zmluvy pokračoval počas celého obdobia až do júla 2019 a to práve z dôvodu nastavenia tohto mechanizmu zo strany žalovaného. Námietka žalobcu týkajúca sa bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu a teda, že žalovaný nepreukázal, že poskytoval v období 18 mesiacov plnenie, za ktoré mu bolo žalobcom zaplatené je irelevantná z dôvodu, že žalovanému bolo plnené nie z titulu bezdôvodného obohatenia ale z titulu mandátnej zmluvy, ktorej existenciu konštatoval správne súd prvej inštancie. 40. Žalobca počas celého konania poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ako právnická osoba podnikajúca v rozsahu voľných živností nebol oprávnený vykonávať akúkoľvek činnosť spojenú s vymáhaním pohľadávok iných subjektov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsiahlu doterajšiu judikatúru, ktorá uvádza, že absencia živnostenského oprávnenia sama osebe nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu ( v danom prípade zmluvy). Zmluvy uzavreté bez živnostenského oprávnenia nemožno bez ďalšieho považovať za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. ( Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 184/2005. Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004.) 41. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a na takto správne zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov, teda vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo z tohto dôvodu potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny.
42. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 39 Cb/61/2020-390 zo dňa 22. mája 2023 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. 43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný na 100 % a žalobca neúspešný. Žalovanému, ako strane v spore úspešnej v plnom rozsahu, patrí náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 1 a 2 CSP, samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).