Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoCsp/4/2025 6120401389 30. 04. 2025 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2025:6120401389.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: B. O. X., X..H..E.., G.: XX XXX XXX, F. X, W., zast.: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanej: N. O.D., A.. XX.XX.XXXX, P.. W. XXXX/XX, X., o zaplatenie 4.489,58 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 04.04.2022 č. k. 34Csp/56/2020-192, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v I. výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok), vzájomnú žalobu zamietol (II. výrok) a nepriznal nárok na náhradu trov konania ani jednej zo strán (III. výrok). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.489,58 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.207,43 Eur od 25.03.2020 do zaplatenia, dôvodiac tým, že na neho bola zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2020 postúpená pohľadávka spoločnosti Slovenská X., Y..X.., G.: XX XXX XXX, S. XX, XXX XX W. (ďalej tiež len ako „veriteľ“) zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej so žalovanou dňa 29.09.2014 (ďalej len „Zmluva“ alebo „Zmluva o úvere“), ktorou jej poskytol úver v tam uvedenej výške. Žalovaná bola povinná úver splácať v pravidelných mesačných splátkach, svoju povinnosť si však neplnila. Veriteľ preto vyhlásil dňa 01.12.2019 mimoriadnu splatnosť úveru, o čom žalovanú informoval listom zo dňa 02.12.2019. Pohľadávka veriteľa ku dňu postúpenia pozostávala z istiny vo výške 3.207,43 Eur, riadnych úrokov 1.096,57 Eur, úrokov z omeškania 141,82 Eur a z poplatkov 43,76 Eur. Žalovaná po postúpení pohľadávky žalobcovi nič neuhradila. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil od nasledujúceho dňa po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. 3. Žalovaná vzniesla námietku premlčania a uviedla, že úver poskytnutý na základe Zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov, keďže v nej absentujú obligatórne náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva tiež podľa žalovanej obsahuje neprijateľné podmienky, a to poplatky, vyhlásenie spotrebiteľa, že sa oboznámil s VOP, úverovými podmienkami a sadzobníkom, poistenie, oprávnenie banky meniť sadzobník a dohodu o zrážkach zo mzdy. Namietla, že v Zmluve o splátkovom úvere je uvedená výška splátky 143,68 Eur, v potvrdení banky zo dňa 14.12.2017 splátka 146,04 Eur a na amortizačnej tabuľke zo dňa 10.07.2017 taktiež 146,04 Eur. Poukázala na to, že uvedený rozdiel spôsobuje tiež rozdiel v celkovej sume na úhradu spotrebiteľom, a to vo výške 169,92 Eur, čo spôsobuje nesprávnosť výpočtu RPMN. Žalobca tiež z poskytnutej sumy úveru strhol 200,00 Eur poplatok, výška úveru tak bola podľa žalovanej len 5.800,00 Eur. Z uvedených dôvodov považovala poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná si zároveň uplatnila voči žalobcovi vzájomnou žalobou zaplatenie sumy
713,09 Eur titulom bezdôvodného obohatenia, majúc za to, že bola povinná vrátiť žalobcovi len sumu 5.800,00 Eur a do dnešného dňa zaplatila sumu 6.513,09 Eur, čím na strane žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 713,09 Eur. Žalobca vzniesol námietku premlčania voči nároku žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia. 4. Súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 2, § 100, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 2 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „Zákon o SÚ“), § 2 písm. d), g), h), i), § 9 ods. 2 písm. f), j), k), § 11 písm. a), b), c), d) a e) Zákona o SÚ. 5. V konaní sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaný, pretože medzi veriteľom a žalobcom bola uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2020, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej zo Zmluvy o úvere na žalobcu. Súčasne veriteľ ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené uzavrel, že postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo platné. Zároveň vyslovil, že je tak v súvislosti so vzájomnou žalobou podanou žalovanou na vydanie bezdôvodného obohatenia daná tiež pasívna vecná legitimácia žalobcu ako žalovaného zo vzájomnej žaloby. Po vykonanom dokazovaní zo Zmluvy o splátkovom úvere mal za preukázané, že žalovaná uzavrela s veriteľom dňa 29.09.2014 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 6.000,- Eur pri úrokovej sadzbe 17,90 % p. a. a žalovaná sa zaviazala ho splatiť v 72 mesačných splátkach po 143,68 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.10.2020. Zmluva o úvere obsahovala ďalej údaj o celkovej čiastke spojenej s úverom: 10.357,19 Eur, údaj o RPMN banky vo výške 21,39 % a o priemernej RPMN na trhu vo výške 16,81 %. Z Výpisu z úveru č. XXXXXXXXXX zistil, že žalovaná úver čerpala v dohodnutej výške 6.000,00 Eur dňa 29.09.2014, avšak nesplácala ho riadne a včas, a teda svoju povinnosť v zmysle Zmluvy o úvere nesplnila. Zo žalobcom predloženej výzvy zo dňa 30.10.2019 súd prvej inštancie zistil, že veriteľ žalovanú vyzval na zaplatenie dlhu zo Zmluvy o úvere, s ktorým bola v omeškaní. Súčasne ju upozornil, že ak k úhrade nedôjde, bude žalobca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Zo žalobcom predloženého oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 02.12.2019 súd prvej inštancie zistil, že žalobca žalovanej zaslal oznámenie o predčasnej splatnosti úveru zo Zmluvy o úvere, pričom ju informoval o tom, že sa jej dlh zo Zmluvy stal splatným v celosti a vyzval na úhradu v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca platne vyzval žalovanú na úhradu jej dlhu po splatnosti a následne pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Následne preskúmal Zmluvu o úvere a dospel k záveru, že hoci Zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), je zrejmé, že predmetná Zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala na rozdiel od veriteľa v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (keďže nebol v konaní preukázaný ani žalobcom tvrdený opak). Uzavrel, že na právny vzťah založený Zmluvou o úvere je preto potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Poukázal na to, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, preto na právny vzťah žalobcu a žalovanej založený Zmluvou o úvere aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností). Uzavretú Zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny režim zákona o SÚ, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej Zmluvy, keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje okrem iného aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Súd prvej inštancie vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že Zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona o SÚ. Uviedol, že Zmluva o úvere v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k) zákona o SÚ neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď udáva len, že výška splátky je 143,68 Eur. Vychádzal z vyjadrenia žalobcu, doručenom súdu dňa 11.02.2022, z ktorého vyplýva, že posledná splátka úveru splatná dňa 20.10.2020 mala byť vo výške
„zostatku pohľadávky banky v zmysle ust. čl. 5.5.3 obchodných podmienok“ a ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere predstavovala sumu 155,91 Eur, čo bolo zjavne veriteľovi známe už v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Dospel k záveru, že na to, aby bola Zmluva o úvere v súlade s požiadavkou § 9 ods. 2 písm. k) zákona o SÚ, síce postačuje, aby uviedla jediný údaj o celkovej výške splátky, ktorú je žalovaná povinná platiť (teda bez rozpisu na istinu, úrok a poplatky, ako judikoval i Najvyšší súd SR), to však len za predpokladu, že sa táto výška splátky v čase nebude meniť. Dodal, že nemôže byť preto v súlade so zákonom taká prax veriteľa, ktorý v Zmluve o úvere neuvedie výšku poslednej splátky napriek tomu, že už v dobe jej podpisu vie, že bude iná ako je výška predchádzajúcich splátok. Z uvedeného teda súd prvej inštancie vyvodil, že ak by súd vychádzal z toho, že žalovaná mala povinnosť zaplatiť 72 splátok po 143,68 Eur, potom by nebola v Zmluve o úvere správne uvedená celková čiastka spojená so spotrebiteľským úverom, ani RPMN, pri ktorých výpočte bolo žalobcom evidentne (ako vyplýva z jeho vyjadrenia doručeného 11.02.2022) počítané s tým, že posledná splátka je platená v inej sume. Nakoľko Zmluva o úvere neuvádza výšku splátky č. 72, ktorá mala byť odlišná od splátok č. 1-71, súd prvej inštancie posúdil poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže boli splnené podmienky stanovené v ust. § 11 zákona o SÚ. Žalovaná tak bola povinná vrátiť žalobcovi len sumu poskytnutej istiny vo výške 6.000,00 Eur a ako vyplýva z nepopretých tvrdení žalobcu, žalovaná na úhradu svojich dlhov zaplatila celkovo sumu 6.513,09 Eur, teda viac ako bola povinná. Súd prvej inštancie preto žalobu voči nej zamietol. 6. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe skúmal v prvom rade otázku premlčania vznesenej žalobcom voči nároku žalovanej. Vychádzal zo žalovanou nepopretého sumáru úhrad vykonaných na dlh podľa Zmluvy o úvere, ktorý žalobca uviedol vo vyjadrení k odporu, ako aj z výpisu z úveru predloženého žalobcom, pričom zistil, že posledná úhrada žalovanej na jej dlh bola vykonaná dňa 20.07.2018. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná do spisu doložila list Ministerstva spravodlivosti označený ako „Odpoveď na žiadosť“ zo dňa 01.12.2017, ktorého súčasťou bolo konštatovanie, že Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorá je predmetom tohto konania, neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o SÚ, a naopak sú v nej uvedené neprijateľné podmienky. Poukázal na ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd prvej inštancie na základe uvedeného vyvodil, že žalovaná sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu mohla dozvedieť vždy po vykonaní príslušnej úhrady dlhu nad rámec jej záväzku, keďže v tom čase nielen s prihliadnutím na zásadu, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje, ale tiež s poukazom na stanovisko MS SR z decembra 2017, vedela, že Zmluva o úvere nie je platná, resp. že úver na jej základe poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov. Preto, keď posledná úhrada bola žalovanou vykonaná dňa 20.07.2018 a žalovaná vzájomnú žalobu doručila na súd dňa 20.04.2021, súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba bola podaná po viac ako dvoch rokoch od poslednej úhrady žalovanej, a nárok žalovanej voči žalobcovi je premlčaný, preto vzájomnú žalobu žalovanej v celom rozsahu zamietol. 7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP s odôvodnením, že v konaní o žalobe bola plne úspešná žalovaná a v konaní o vzájomnej žalobe bol zas plne úspešný žalobca, súd prvej inštancie nepriznal ani jednej zo strán nárok na náhradu trov konania. 8. Proti tomuto rozsudku, v časti ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu (I. výrok) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o SÚ. Uviedol, že pri výpočte celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je potrebné mať na zreteli, že poistenie schopnosti splácať úver ako typ zabezpečenia záväzkov plynúcich zo Zmluvy je v tomto prípade fakultatívne, a keďže poistenie nebolo povinné (záležalo len od preferencie žalovaného), Zmluvu bolo možné uzavrieť a úver poskytnúť za rovnakých podmienok aj bez poistenia. Predmetné vyplýva z časti II. bodu 2. Zmluvy, kde dlžník (žalovaná) súhlasil s poistením a požiadal o: Rozšírený súbor poistenia, ako aj Štandardných európskych informácii o spotrebiteľskom úvere, kde je v časti 3. uvedené, že na získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie spotrebiteľského úveru za ponúknutých podmienok sa nemusí uzavrieť poistenie na
zabezpečenie spotrebiteľského úveru. Preto podľa žalobcu poistné do výpočtu celkových nákladov v takom prípade nevstupuje a v zmysle § 2 písm. g) zákona o SÚ nie je zahrnuté do výpočtu celkových nákladov. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní sp. zn. 6Co/121/2018 zo dňa 28.11.2018 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 43Co/41/2018 zo dňa 28.03.2019 v súvislosti s fakultatívnosťou poistenia schopnosti splácať úver. Vytýkal súdu prvej inštancie, že podľa časti I čl. 1. bodu 1. Zmluvy, v ktorom je uvedená mesačná výška splátky splatná vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci v sume 143,68 Eur, počet splátok 72 od 20.11.2014, konečná splatnosť úveru dňa 20.10.2020, celková čiastka spojená s úverom vo výške 10.357,19 Eur a podľa bodu 5.5.3 Obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom bude výška poslednej splátky tvorená zostatkom pohľadávky banky, je z uvedeného zrejmé, že výška poslednej splátky predstavuje sumu 155,91 Eur. Podľa časti I. čl. III. bodu 3. žalovaná svojim vlastnoručným podpisom na Zmluve potvrdila, že sa pred uzatvorením Zmluvy oboznámila so Všeobecnými obchodnými podmienkami, Úverovými podmienkami, Sadzobníkom a podmienkami určenými zverejnením, súhlasila s nimi a zaviazala sa ich dodržiavať. Žalobca pri celkovej sume spojenej s úverom uviedol nasledovný výpočet: 71 x 143,68 Eur - splátky splatné od 20.11.2014 do 20.09.2020 bez zahrnutia poplatku za poistenie vo výške 4,86 Eur mesačne + 1 x 155,91 Eur-splátka splatná 20.10.2020 - splátka bez zahrnutia poplatku za poistenie, podľa bodu 5.5.3 Úverových podmienok = 10.201,28 Eur + 155,91 € = 10.357,19 Eur. Žalobca konštatoval, že aj keby sa prijal záver súdu, pri poslednej splátke, a teda splátke č. 72 oproti ostatným splátkam, by išlo o minimálny rozdiel predstavujúci sumu vo výške 12,23 Eur. Preto mal za to, že uvedený nedostatok nemôže spôsobiť tak závažný postih, ako je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Na základe vyššie uvedeného (aj s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 3Co/232/2019 z 13.02.2020 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 43CoCsp/16/2021 zo dňa 21.04.2021 žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie ohľadom nesprávne uvedenej celkovej čiastky spojenej s úverom a záverom o bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého úveru a mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že nemá námietky voči napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie a navrhla ho potvrdiť. 10. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa zo dňa 24.05.2023 v konaní sp. zn. 4CoCsp/43/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v I. výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 11. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v danej veci posudzovaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná a ani nebola namietaná žiadnou zo strán sporu. Následne však postupoval nesprávne, keď sa dostatočne nezaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t. j. či žalobca je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca nie je primárnym (pôvodným) veriteľom vymáhanej pohľadávky (ktorým bol postupca-Slovenská sporiteľňa, a.s.), ale je v postavení postupníka. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. 12. Odvolací súd riadiac sa vyššie uvedeným, napriek existencii zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020 dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pre nesplnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. (postupcu) na žalobcu (postupníka). 13. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku,
a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné(špeciálne) podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné. 14. V prejednávanej veci mal odvolací súd za zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis, ale aj podmienkami vymedzenými v zákone o spotrebiteľských úveroch. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka, je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť, pričom postúpenie určitých pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok. Podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie špeciálne podmienky (popri všeobecných v Občianskom zákonníku), za ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť) postúpená. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení do 31.12.2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 36/2020 z 15.12.2020). Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách účinného od 01.01.2018 (teda aj v čase postúpenia pohľadávky v danej veci) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Osobitný predpis, na ktorý odkazuje toto ustanovenie, je ust. § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ustanovuje ďalšie špeciálne pravidlá prevodu, prechodu pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože
s nadobudnutými pohľadávkami zo spotrebiteľských úverov z hľadiska ochrany spotrebiteľa nakladá nový veriteľ ako so svojimi vlastnými pohľadávkami a správa týchto pohľadávok je aj po ich postúpení na iného veriteľa predmetom dohľadu. Toto ustanovenie korešponduje so všeobecnou právnou úpravou zmeny v osobe veriteľa podľa Občianskeho zákonníka. Postupníkom podľa tohto ustanovenia môže byť len banka, zahraničná banka alebo pobočka zahraničnej banky a veriteľ s povolením na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Ďalšou zákonnou podmienkou, ktorá musí byť nevyhnutne splnená v prípade prevodu, prechodu pohľadávok zo spotrebiteľských úverov prípade tohto zákonného ustanovenia je skutočnosť, že je možné postúpiť len pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (v dôsledku mimoriadneho zosplatnenia úveru). Skonštatoval, že z obsahu spisu v danom prípade vyplynulo, že predchodca žalobcu (postupca-Slovenská sporiteľňa,a.s.) výzvou zo dňa 30.10.2019 (č. l. 73) oznámil žalovanej, že ku dňu 30.10.2019 je v omeškaní so splácaním svojho dlhu vo výške 2.344,18 Eur a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedenú výzvu teda možno posúdiť ako výzvu právneho predchodcu žalobcu, ktorou dal dlžníkovi, teda žalovanej na vedomie, že je v omeškaní dlhšie ako 3 po sebe nasledujúce mesiace a súčasne ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to v zmysle § 565 prvá veta v spojitosti s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. S tým, že následne ak právny predchodca žalobcu, chcel využiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru, musel po doručení uvedenej výzvy tak učiniť v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti ďalšej splátky, a teda do 20.11.2019, nakoľko z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 20. dňu toho ktorého kalendárneho mesiaca. Predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) oznámením zo dňa 02.12.2019 (č. l. 25) oznámil dlžníkovi - žalovanej, že ku dňu 01.12.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo spotrebiteľského úveru. Na základe vyššie uvedeného je teda zrejmé, že Slovenská sporiteľňa, a.s. nedodržala podmienky pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka, keď nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky k 20.11.2019 (do splatnosti ďalšej nesplatnej splátky úveru), ale až dňa 01.12.2019. V dôsledku uvedeného teda nedošlo k platnému predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, čím nebol daný ani predmet zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020, nakoľko predmetom uvedenej zmluvy bola zosplatnená pohľadávka. V dôsledku uvedeného je preto potrebné pre nedostatok existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považovať za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť aj skutočnosť, že ak v danom prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8 Zákona o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že súd je povinný prihliadať aj bez návrhu ex offo na splnenie podmienok (všeobecných aj špeciálnych) postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože v dôsledku absencie, ktorejkoľvek z nich dochádza k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (zmluvy o postúpení pohľadávky). 15. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie že v danom prípade inštancie postupoval nesprávne, keď pri posúdení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, síce použil správny právny predpis, avšak dospel k nesprávnemu záveru, keď mal za to, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a postúpenie pohľadávky na žalobcu je tak platné. V danej veci konečná splatnosť úveru mala nastať až 20.10.2020 resp. po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na absolútnu neplatnosť povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 ako judikát R 60/2018). 16. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výroku a závislého výroku o trovách potvrdil, keď mal za to, že je vo výroku vecne správny, pričom pri preskúmavaní vecnej legitimácie ako imanentnej súčasti každého súdneho konania, ktorú súd skúma aj bez návrhu, dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
17. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 11.12.2024 sp. zn. 3Cdo/41/2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 18. Dovolací súd uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal z názoru, v zmysle ktorého predmetná Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že odvolací súd zasa dôvodil, že pre nedostatok existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považuje za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka; zároveň odvolací súd vychádzal z toho, že ak v danom prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8 Zákona o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd teda dospel k záveru, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky nesplnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a postúpenie pohľadávky na žalobcu je tak neplatné. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, neboli aplikované v konaní pred súdom prvej inštancie, ani ich možná aplikácia nebola posudzovaná ani sa žiadna zo strán pred rozhodnutím odvolacieho súdu tejto aplikácii nedomáhala a zároveň žiadna zo strán nemala procesnú možnosť sa k použitiu týchto ustanovení vyjadriť. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené mal dovolací súd za to, že odvolací súd založil predmetný spor na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom tieto iné právne závery boli pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Dovolací súd preto šetril, či zo strany odvolacieho súdu došlo k splneniu tzv. manudukčnej povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP, podstatou ktorej je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom. Z obsahu spisu zistil, že odvolací súd takto nepostupoval, túto povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho dovolateľ v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého až v poslednom odvolacom konaní. Dovolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Uviedol, že uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k vyššie uvedenej procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. 20. Dovolací súd z uvedeného dôvodu podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolací súd rozhodne o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) opätovne prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil rozsudok odvolacieho súdu dôvodiac tým, že v zmysle záverov odvolacieho súdu v predmetnej veci nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa záverov dovolacieho súdu neboli aplikované v konaní pred súdom prvej inštancie, ani ich možná aplikácia nebola posudzovaná ani sa žiadna zo strán pred rozhodnutím odvolacieho súdu tejto aplikácii nedomáhala a zároveň žiadna zo strán nemala procesnú možnosť sa k použitiu týchto ustanovení vyjadriť. Dovolací súd mal tiež za to, že sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a tiež s poukazom na závery, ktoré prijal. 23. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“) aplikoval, a to v konkrétne v bodoch 22. a
27. svojho rozhodnutia, keď sa zaoberal posúdením aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom dospel k záveru, že žalobca je v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný. Vychádzal z toho, že medzi veriteľom a žalobcom bola platne uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2020, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanej zo Zmluvy o úvere na žalobcu. Uzavrel, že veriteľ ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda bolo postúpenie pohľadávky na žalobcu platné. Súd prvej inštancie však len vo všeobecnosti uviedol, že veriteľ splnil podmienky platného postúpenia pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách bez bližšieho odôvodnenia. Neuviedol svoj myšlienkový postup, na základe ktorého mal za to, že veriteľ podmienky platného postúpenia pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách splnil a zároveň sa nevysporiadal s ustanoveniami osobitných predpisov, na ktoré priamo ustanovenie § 92 zákona o bankách odkazuje. Odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúceho sa posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je tak nepreskúmateľné, keďže použitie ustanovenia § 92 zákona o bankách bližšie, okrem uvedenia splnenia podmienok uvedených v jeho znení, neodôvodnil. 24. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, ako aj uviedol vo svojom predošlom rozhodnutí v predmetnej veci, že veriteľ výzvou zo dňa 30.10.2019 (č. l. 73), oznámil žalovanej, že ku dňu 30.10.2019 je v omeškaní so splácaním svojho dlhu vo výške 2.344,18 Eur a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedenú výzvu teda možno posúdiť ako výzvu právneho predchodcu žalobcu, ktorou dal dlžníkovi teda žalovanej na vedomie, že je v omeškaní dlhšie ako 3 po sebe nasledujúce mesiace a súčasne ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to v zmysle § 565 prvá veta v spojitosti s § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase postúpenia pohľadávky (ďalej len „Občiansky zákonník“). Je potrebné mať na zreteli, že následne ak právny predchodca žalobcu chcel využiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru, musel po doručení uvedenej výzvy tak učiniť v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti ďalšej splátky, a teda do 20.11.2019, nakoľko z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 20. dňu toho ktorého kalendárneho mesiaca. Veriteľ ako predchodca žalobcu oznámením zo dňa 02.12.2019 (č. l. 25) oznámil dlžníkovi - žalovanému, že ku dňu 01.12.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby súd pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu zobral do úvahy aj predmetné skutočnosti, keďže z uvedeného je zrejmé, že veriteľ nedodržal podmienky pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka, keď nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky k 20.11.2019 (do splatnosti ďalšej nesplatnej splátky úveru), ale až dňa 01.12.2019. V dôsledku uvedeného je tak možné vyvodiť záver, že nedošlo k platnému predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, čím nebol daný ani predmet zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020, nakoľko predmetom uvedenej zmluvy bola zosplatnená pohľadávka. V dôsledku uvedeného je preto potrebné pre nedostatok existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považovať za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť aj skutočnosť, že ak v danom prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8 Zákona o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že súd je povinný prihliadať (ex offo) na splnenie podmienok (všeobecných aj špeciálnych) postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože v dôsledku absencie, ktorejkoľvek z nich dochádza k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (zmluvy o postúpení pohľadávky) s tým, že súd prihliada na absolútnu neplatnosť bez návrhu resp. z úradnej povinnosti (ex offo). 25. Zároveň v danom prípade súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď pri posúdení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, síce použil správny právny predpis, avšak dospel k nesprávnemu záveru, keď mal za to, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a postúpenie pohľadávky na žalobcu je tak platné. V danej veci konečná splatnosť úveru mala nastať až dňa 20.10.2020 resp. po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na absolútnu neplatnosť povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017
zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 ako judikát R 60/2018). 26. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené vyvodil záver, že absencia preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu predstavuje prekážku preskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v I. výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP) zachovávajúc podmienku dvojinštančnosti konania. 27. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), odstrániť vyššie uvedené nedostatky spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu tak, aby spĺňalo podmienku preskúmateľnosti, aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyjadrené odvolacím súdom. Právne závery súdu prvej inštancie môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak tento podá jasný a zrozumiteľný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie vychádzal, ako ich interpretoval a na základe akých konkrétnych skutočností dospel k záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná, a až následne sa opätovne vysporiadať s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku strán sporu tak, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňalo náležitosti v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 28. Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).