Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/25/2024 6122229693 21. 08. 2025 JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI:SK:KSBA:2025:6122229693.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: RAMOTECH s. r. o., Richvald 123, 085 01 Richvald, IČO: 52 700 763, zast. JUDr. Peter Gdovin, advokát, Brestovská 2841/112, 066 01 Humenné, proti žalovanému: MADIP INVESTMENT s. r. o., Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 45 375 020, zast. Advokátska kancelária Marko, s. r. o., Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, IČO: 36 860 646, o zaplatenie 5.374,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/39/2022-67 zo dňa 5. októbra 2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/39/2022-67 zo dňa 5. októbra 2023 potvrdzuje. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd), I. výrokom, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.374,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 850,- eur od 1.5.2020 do zaplatenia a zo sumy 4.524,36 eur od 9.8.2021 do zaplateni,a a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Rozhodol tak s poukazom na §§ 269 ods. 2, 365, 369 ods. 1, 409 ods. 1, 2, 448 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní doručenom súdu dňa 3.2.2022 domáhal zaplatenia sumy 5.374,36 eur spolu s príslušenstvom, titulom nezaplatených faktúr za vykonané práce spočívajúce v manažovaní a koordinácii stavby (850,- eur) ako aj dodania rôzneho stavebného materiálu (4.524,36 eur). Návrh odôvodnil tým, že ako dodávateľ uzatvoril dňa 02.11.2019 so žalovaným ako odberateľom objednávku č. 02112019, na základe ktorej si žalovaný objednal služby spočívajúce v koordinácií a manažovaní stavby - sídlisko SNP, k.ú. Stráňany, Michalovce za cenu 1.300,- eur s DPH za mesiac. Predmetná zmluva o poskytnutí služieb bola ukončená ku dňu 31.03.2020, a to po vzájomnej dohode zo dňa 03.03.2020. Na základe predmetnej objednávky a poskytnutí služieb za mesiac marec 2020 vystavil žalovanému po vzájomnej dohode faktúru č. 202004 zo dňa 31.03.2020 na dohodnutú sumu vo výške 850,- eur, ktorú žalovaný aj napriek riadne a včas poskytnutým službám neuhradil. Predmetná faktúra bola splatná dňa 28.04.2020. Žalovanému taktiež na základe ústnych objednávok a za vopred dohodnutú jednotkovú cenu dodal
rôzny stavebný materiál, ktorý následne dňa 14.07.2021 vyfakturoval faktúrami č. 2021044 zo dňa 14.07.2021, ktorá bola splatná dňa 17.07.2021 na sumu 1.860,- eur, pričom zostatok dlžnej sumy je 930,- eur, faktúrou č. 2021045 zo dňa 14.07.2021 na sumu 1.821,36 eur, ktorá bola splatná dňa 17.07.2021, pričom zostatok dlžnej sumy je 910,36 eur a faktúrou č. 2021046 zo dňa 14.07.2021 na sumu 5.350,39 eur, ktorá bola splatná dňa 17.07.2021, pričom zostatok dlžnej sumy je 2.684,- eur. Tento tovar bol žalovanému riadne dodaný dňa 08.07.2021 a žalovaný nemal proti jeho dodaniu žiadne výhrady a nijako dodaný tovar nespochybnil. Aj napriek uvedenému žalovaný za riadne a včas dodaný tovar neuhradil zvyšnú časť ceny. Existenciu pohľadávky potvrdzuje aj Dohoda o urovnaní predložená žalovaným a z toho dôvodu považuje pohľadávku čo do dôvodu a výšky za nespornú. Žalovanému zaslal predmetné faktúry aj prostredníctvom mailu. Žalovaný ani po prijatí týchto faktúr tieto nijakým spôsobom nenamietal a nemal voči nim žiadne výhrady. Na úhradu pohľadávok vyzval žalovaného písomne, a to listom zo dňa 27.12.2021, ktorým reagoval aj na reklamáciu zo strany žalovaného. Žalovaný však ani napriek výzve neuhradil predmetné pohľadávky za dodanie stavebného materiálu, ako aj za práce spočívajúce v manažovaní a koordinácii stavby na sídlisku SNP, k.ú. Stráňany a na výzvu reagoval listom zo dňa 17.01.2022, ktorým nepoprel existenciu pohľadávky za vykonané práce, avšak uviedol, že za sporné považuje pohľadávky za dodanie tovaru, nakoľko údajne neeviduje dodávky od spoločnosti RAMOTECH s.r.o. Uvedené žalovaný tvrdí aj napriek tomu, že sám žalovaný mu zaslal Dohodu o urovnaní, ktorej obsahom sú aj predmetné pohľadávky za dodanie rôzneho stavebného materiálu v sume 4.524,36 eur. V predmetnom liste však tvrdí, že napriek spornosti ich zahrnul do dohody o urovnaní. Nespornosť predmetných pohľadávok preukazuje aj skutočnosť, že všetky faktúry boli žalovaným čiastočne uhradené a to bezhotovostným prevodom na účet dňa 04.06.2021 vo výške 930,- eur, taktiež dňa 04.06.2021 vo výške 911,- eur a dňa 23.06.2021 vo výške 2.666,39 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že si žalovaný nesplnil svoje povinnosti riadne a včas. 3. Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci: Žalovaný si písomnou objednávkou č. 02112019 zo dňa 2.11.2019 objednal u žalobcu koordináciu a manažovanie stavby - sídlisko SNP, k.ú. Stráňany, Michalovce, za jednotkovú cenu 1.300,- eur s DPH za mesiac. Na základe písomnej dohody zo dňa 3.3.2020 strany spoluprácu ukončili ku dňu 31.3.2020. Cenu prác za mesiac marec 2020 žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 202004 zo dňa 31.3.2020 na sumu 850,- eur s lehotou splatnosti dňa 28.4.2020. Žalobca zároveň žalovanému dodal tovar, ktorého cenu mu vyúčtoval faktúrami č. 2021044 zo dňa 14.7.2021 na sumu 1.860,- eur, z ktorej žalovaný uhradil sumu 930,- eur, č. 2021045 zo dňa 14.7.2021 na sumu 1.821,36eur, z ktorej uhradil sumu 911,- eur a č. 2021046 zo dňa 14.7.2021 na sumu 5.350,39 eur, z ktorej uhradil sumu 2.666,39 eur. Predmetné faktúry žalobca zaslal žalovanému v prílohe elektronickej pošty zo dňa 14.7.2021. Žalovaný predložil žalobcovi návrh Dohody o urovnaní zo dňa 16.12.2021, ktorej predmetom boli aj uvedené faktúry žalobcu, avšak k jej podpisu nedošlo. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu nepredložil jediný dôkaz o poskytnutí plnení, ktoré mu boli fakturované, ani žiaden takýto dôkaz nenavrhol. Rozporoval tvrdenia žalobcu o dodanom plnení, za ktoré sa v konaní domáhal ich zaplatenia. Vystavenie daňového dokladu samo osebe nie je dôkazom poskytnutého plnenia, ktoré je daňovým subjektom fakturované. Žalobcovi uhradil dodávku 16 kusov bezpečnostných dverí, pričom žalobca síce nejaké dodal, avšak tieto neboli podľa jeho požiadaviek a neboli dokonca ani bezpečnostné. Uvedenú skutočnosť riadne reklamoval, ale žalobca reklamáciu neuznal. Mal za to, že neuznanie reklamácie ja absolútne nedôvodné. Rozporované skutkové tvrdenia o údajnom dodaní služieb/tovaru nie sú v konaní ničím preukázané a fakturácia týchto plnení nebola zo strany žalobcu dôvodná. Žalovaný k odporu okrem vyjadrenia k reklamácií dodaného tovaru zo dňa 27.12.2021 doložil aj reklamáciu dodaného tovaru zo dňa 10.06.2021. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že považuje odpor žalovaného za vecne neodôvodnený. Na preukázanie uplatňovaného nároku predložil množstvo dôkazov, ktoré jednoznačne potvrdzujú dodanie rôzneho stavebného materiálu, ktoré následne vyfakturoval predloženými faktúrami. Existenciu pohľadávky jednoznačne potvrdzuje aj Dohoda o urovnaní, ktorá bola predložená žalovaným a taktiež mailová komunikácia, kedy zaslal žalovanému faktúry za rôzny stavebný materiál a že žalovaný po prijatí týchto faktúr tieto nijakým spôsobom nenamietal a nemal voči nim, či dodanému tovaru žiadne výhrady. Obsahom Dohody o urovnaní sú aj predmetné pohľadávky za dodanie stavebného materiálu. V prípade, ak by žalovaný neevidoval dodávky stavebného materiálu, tieto by nezahrnul do Dohody o urovnaní. V prípade, ak by nedošlo k dodávkam stavebného materiálu, žalovaný by neuhradil čiastočne faktúry za tieto dodávky, a to dňa 04.06.2021 vo výške 930,- eur a 911,- eur a dňa 23.06.2021 vo výške 2.666,39
eur. Žalovaný nijakým spôsobom nenamietal nárok na zaplatenie sumy 850,- eur, a to za služby, ktoré žalovanému poskytol a ktoré spočívali v koordinácii a manažovaní stavby, a teda jeho nárok vo výške 850,- eur je nesporný. S poukazom na vyššie uvedené má za to, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti napriek tomu, že voči nim nemal žiadne výhrady. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení (duplike) k veci uviedol, že nie je pravda, že k odporu nepriložil žiadne dôkazy. V odpore rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré žalobca doposiaľ v konaní nepreukázal. Naopak, má za to, že každá zo strán musí uniesť dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení. Žalobca sa v konaní domáha zaplatenia ním údajne dodaného materiálu, preto je na žalobcovi, aby predložil alebo aspoň navrhol vykonať dôkazy, ktoré budú tieto tvrdenia preukazovať, čo sa doposiaľ nestalo. Predloženie faktúr nie je dôkazom o poskytnutom riadnom plnení. Nie je možné, aby žalovaný predkladal dôkazy o opaku, t.j. o neposkytnutí plnenia žalobcom žalovanému. 4. Súd ďalej uviedol, že predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie odmeny za poskytovanie služieb na základe písomnej objednávky, ako aj nárok na zaplatenie zostávajúcej časti kúpnej ceny za dodaný tovar. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi, ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne opodstatnený. Medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu nepomenovanej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 OBZ, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú listinnými dôkazmi - písomná objednávka zo dňa 2.11.2019 a dohoda o ukončení spolupráce zo dňa 3.3.2020. O existencii tohto zmluvného vzťahu súd nemal žiadne pochybnosti, nakoľko ani samotné sporové strany existenciu predmetnej zmluvy nespochybňovali. Žalovaný nijako nenamietal vykonanie prác súvisiacich s manažovaním stavby. V tejto časti mal súd nárok na zaplatenie odmeny vyúčtovanej faktúrou č. 202004 v sume 850,- eur za jednoznačne preukázaný. Ďalej žalobca žalovanému vystavil dňa 14.07.2021 faktúru č. 2021044 na sumu 1.860,- eur, z ktorej odpočítal uhradenú sumu 930,- eur, s lehotou splatnosti dňa 17.07.2023 a faktúru č. 2021045 na sumu 1.821,36 eur, z ktorej ostáva uhradiť sumu 910,36 eur s lehotou splatnosti dňa 17.07.2021. Dňa bola žalovanému žalobcom vystavená aj faktúra č. 2021046 na sumu 5.350,36 eur, z ktorej bola uhradená suma 2.666,39 eur a ostáva z nej uhradiť sumu 2.684,- eur. Predmetom jednotlivých faktúr bolo dodanie stavebného materiálu (vrátane dopravy), konkrétne minerálnej vlny, fasádnych skrutkovacích hmoždiniek a tanierových podložiek. Spolu suma za neuhradené faktúry činí čiastku 5.374,36 eur. Podstatou procesnej obrany žalovaného bolo tvrdenie, že žalobca nepredložil dôkaz o dodaní predmetných stavebných materiálov, a naopak, žalovaný žalobcovi uhradil presne nešpecifikovanú sumu za 16 kusov bezpečnostných dverí, ktoré síce žalobca dodal, ale neboli bezpečnostné. Uvedená obrana žalovaného v kontexte vykonaného dokazovania nemôže obstáť, pretože predmetom vystavených faktúr bola dodávka stavebného materiálu nezahŕňajúca bezpečnostné dvere. Neuhradenie zostatkovej sumy vystavených faktúr za stavebný materiál spolu v sume 4.524,36 eur z dôvodu ich nedodania pôsobí ako nedôveryhodná obrana, pretože z návrhu Dohody o urovnaní zo dňa 16.12.2021, ktorú žalovaný predložil žalobcovi vyplýva, že žalovaný si voči žalobcovi chce uvedenú nezaplatenú sumu za dodaný stavebný materiál započítať. Žalovaný v predmetnom návrhu dohody presne špecifikoval jednotlivé faktúry ich číselným označením, ako aj zostávajúcou sumou na úhradu, takže týmito faktúrami musel už v uvedenom období bezpochyby disponovať. Aj v tejto časti mal súd preto nárok na zaplatenie zostávajúcej časti kúpnej ceny vyúčtovanej predmetnými faktúrami v sume 4.524,36 eur za dostatočne preukázaný. 5. Ďalej súd uviedol, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z omeškania nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade priamo zo zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 369 má dispozitívnu povahu, strany môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť dohodou. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu,
ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Výšku úrokov z omeškania a spôsob ich výpočtu upravuje odsek 1. Výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán. Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom.“ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník, komentár, Druhé, doplnené a prepracované vydanie) Bolo nesporné, že žalovaný je so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výška úroku z omeškania za uplatňované obdobie je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba ECB bola v rozhodnom období 0,00 % ročne. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h), teda súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd v bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že o existencii zmluvného vzťahu a taktiež vykonanie prác v súvislosti s manažovaním stavby nemal žiadne pochybnosti, pretože tieto skutkové tvrdenia žalobcu neboli spochybňované. Pritom v bode 5. odôvodnenia súd uviedol, že žalovaný v odpore rozporoval tvrdenia žalobcu o dodanom plnení. Z uvedeného vyplýva, že súd nesprávne právne posúdil vec, nakoľko mal dodania služieb a tovarov žalobcom za nesporné, hoci tieto boli žalovaným namietané už v odpore proti platobnému rozkazu. Žalovaný v celom konaní namietal, že žalobca svoje tvrdenia ohľadne dodania tovaru a služieb nijakým spôsobom nepreukázal, pričom súd vyhodnotil obranu žalovaného ako nedôveryhodnú a to z dôvodu, že podľa súdu si mal žalovaný sumu 4.524,36 eur započítať návrhom Dohody o urovnaní. Pokiaľ by k započítaniu došlo, potom by súd mal žalobu aj v tejto časti zamietnuť. Pokiaľ však k započítaniu nedošlo, pretože žiadna dohoda o urovnaní uzavretá medzi stranami sporu nebola, potom mal žalovaný za to, že nie je možné nahrádzať preukázanie skutkových tvrdení žalobcu tým, že súd vyhodnotí obranu žalovaného ako „nedôveryhodnú“. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ohľadne svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno, a teda súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy tvrdenia žalobcu neboli dôkazmi preukázané. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo dňa 05.10.2023, sp. zn. B2-25Cb/39/2022 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B2-25CB/39/2022 zo dňa 05.10.2023 považuje za zákonný a vecne správny, vydaný na základe rozsiahleho dokazovania a správne právne odôvodnený. Žalovaný odvolanie proti napadnutému rozsudku odôvodňuje iba tým, že podľa jeho názoru súd nesprávne právne posúdil vec, keď mal dodanie služieb a tovarov žalobcom za nesporné, hoci tieto boli žalovaným namietané už v odpore proti platobnému rozkazu a taktiež tým, že žalobca ohľadne svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno, a teda mal súd na základe vykonaných dôkazov podľa názoru žalovaného dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy tvrdenia žalobcu neboli dôkazmi preukázané. S uvedenými tvrdeniami žalovaného však nie je možné súhlasiť, nakoľko žalobca v konaní predložil dostatok dôkazov, ktoré jednoznačne potvrdzovali ako dodanie tovaru a služieb, tak aj cenu za predmetné dodávky tovaru a služieb, a teda bez akýchkoľvek pochybností preukazovali žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie neuhradených faktúr za dodané tovary a služby. Žalobca existenciu svojich pohľadávok jednoznačne preukázal nielen predložením Dohody o urovnaní, ktorá bola zaslaná žalovaným a ktorá obsahovala presnú špecifikáciu jednotlivých nezaplatených faktúr (číselnými označeniami), ale aj zostávajúcu sumu na úhradu, z čoho vyplýva, že týmito faktúrami musel už v uvedenom období bezpochyby disponovať, ale taktiež predložením listu zo dňa 17.01.2022, ako aj emailovou komunikáciou, z ktorej jednoznačne vyplývalo, že žalovaný po obdržaní predmetných faktúr tieto nijakým spôsobom nenamietal, nespochybnil ich a nemal voči nim žiadne výhrady.
Jedinou obranou žalovaného počas celého konania bolo, že zo strany žalobcu mu nebol dodaný fakturovaný tovar a služby, pričom s poukazom na doposiaľ uvedené je zrejmé, že táto obrana žalovaného nemôže obstáť. Žalovaným zaslaná Dohoda o urovnaní obsahovala presnú špecifikáciu pohľadávok žalobcu na základe vystavených faktúr a aj napriek tomu, že žalovaný listom zo dňa 17.01.2022 uvádzal, že tieto pohľadávky zahrnul do Dohody o urovnaní z dôvodu spornosti, tieto tvrdenia je možno považovať len za účelovú obranu žalovaného, nakoľko v danom prípade by absentovala akákoľvek logika, nakoľko by predsa žalovaný nezaslal žalobcovi Dohodu o urovnaní, do ktorej by zahrnul pohľadávky žalobcu za dodanie tovaru v celkovej výške 4.524,36 eur, ktorá pozostáva z nevyplatených faktúr č. 2021044, č. 2021045 a č. 2021046, keby skutočne neevidoval dodávky tovaru. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 850,- eur, a to za služby, ktoré žalovanému poskytol a ktoré spočívali v koordinácii a manažovaní stavby, a teda nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 850,- eur považoval za nesporný. Okrem toho podľa elektronického súdneho spisu bol napadnutý rozsudok doručený právnemu zástupcovi žalovaného dňa 10.11.2023, takže zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť dňa 11.11.2023 a uplynula dňa 25.11.2023. Podľa dátumu uvedenom na odvolaní, ako aj podľa listovej obálky však bolo odvolanie zaslané na poštovú prepravu až dňa 27.11.2023, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania. S poukazom na doposiaľ uvedené preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol ako oneskorene podané a v prípade, ak bolo podané v zákonnej lehote, aby odvolanie ako nedôvodné a neopodstatnené zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 8. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody. 9. K tvrdeniu žalobcu, že odvolanie bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, odvolací súd poukazuje na § 121 ods. 4 CSP, podľa ktorého ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. V prejednávanej veci bol rozsudok súdu doručený právnemu zástupcovi žalovaného dňa 10.11.2023. 15 dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť dňa 11.11.2023 a skončila dňa 25.11.20213, čo bola sobota. Posledným dňom lehoty bol v súlade s cit. ust. pondelok, t.j. 27.11.2023, kedy bolo odvolanie podané prostredníctvom pošty. Odvolanie preto bolo podané v zákonnej lehote. 10. Krajský súd v Bratislave dňa 14.04.2025 zaslal sporovým stranám výzvu v zmysle § 382 CSP, aby sa v lehote 10 dní od doručenia výzvy vyjadrili k použitiu § 407 ods. 3 OBZ. K výzve sa vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že je presvedčený, že na daný prípad je potrebné aplikovať § 407 ods. 3 OBZ. Z vyjadrenia žalovaného k výzve súdu vyplýva, že s ohľadom na komunikáciu medzi stranami sporu nie je možné ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ aplikovať, nakoľko čiastočným plnením nedošlo k uznaniu zvyšku plnenia práve s ohľadom na jednoznačný prejav vôle žalovaného. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 1 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vo výroku vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 13. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010) Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, ktoré súd vykonal, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Žalobca uzatvoril dňa 02.11.2019 so žalovaným ako odberateľom objednávku č. 02112019, na základe ktorej si žalovaný objednal služby spočívajúce v koordinácii a manažovaní stavby - sídlisko SNP, k.ú. Stráňany, Michalovce za cenu 1.300,- eur s DPH za mesiac. Predmetná zmluva o poskytnutí služieb bola ukončená ku dňu 31.03.2020, a to po vzájomnej dohode zo dňa 03.03.2020. Na základe predmetnej objednávky a poskytnutí služieb za mesiac marec 2020 vystavil žalovanému faktúru č. 202004 zo dňa 31.03.2020 na dohodnutú sumu vo výške 850,- eur, ktorú žalovaný v lehote splatnosti neuhradil ani ju nerozporoval. Išlo o služby, ktoré žalovanému poskytol a ktoré spočívali v koordinácii a manažovaní stavby, a teda nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 850,- eur súd oprávnene považoval za nesporný. 14. Žalobca na základe ústnych objednávok a za vopred dohodnutú jednotkovú cenu dodal žalovanému rôzny stavebný materiál (vrátane dopravy), išlo o minerálne vlny, fasádne skrutkovacie hmoždinky a tanierové podložky, ktorý dňa 14.07.2021 vyfakturoval faktúrami č. 2021044 zo dňa 14.07.2021, ktorá bola splatná dňa 17.07.2021 na sumu 1.860,- eur, pričom zostatok dlžnej sumy je 930,- eur, faktúrou č. 2021045 zo dňa 14.07.2021 na sumu 1.821,36 eur, ktorá bola splatná dňa 17.07.2021, pričom zostatok dlžnej sumy je 910,36 eur a faktúrou č. 2021046 zo dňa 14.07.2021 na sumu 5.350,39 eur, ktorá bola splatná dňa 17.07.2021, pričom zostatok dlžnej sumy je 2.684,- eur. Spolu suma za neuhradené faktúry predstavuje spolu čiastku 5.374,36 eur. Čiastočnú úhradu faktúr žalobca preukázal výpismi s účtu. V podanom odpore, ako aj na pojednávaní dňa 5.10.2023 sa žalovaný bránil tým, že uhradil žalobcovi dodávku 16 ks bezpečnostných dverí, pričom žalobca nejaké dvere síce dodal, ale neboli protipožiarne. Podľa odvolacieho súdu obrana žalovaného neobstojí, pretože predmetom súdneho konania je neuhradenie faktúr č. 2021044, č. 2021045 a č. 2021046, pričom žalovaný sa nevyjadril, prečo tieto faktúry čiastočne uhradil. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania. Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohoto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Žalovaný v konaní žiaden dôkaz o neexistencii záväzku neprodukoval. Čiastočná úhrada faktúry znamená, že dlžník zaplatil iba časť z celkovej sumy faktúry, ale nie celú sumu. Toto čiastočné splatenie môže byť posudzované ako uznanie záväzku, najmä ak je sprevádzané ďalšími úkonmi. Ďalším úkonom žalovaného bolo zaslanie Dohody o urovnaní žalobcovi (hoci nepodpísanej sporovými stranami). V konaní nebolo preukázané, že by mal žalovaný proti dodaniu stavebného materiálu nejaké výhrady a nijako dodaný tovar nespochybnil, o čom svedčí aj predložená Dohoda o urovnaní, v ktorej sú uvedené neuhradené faktúry s ich číselným označením, ako aj zostávajúcou sumou na úhradu, takže týmito faktúrami musel už v uvedenom období bezpochyby disponovať a mal možnosť neexistenciu dodávok rozporovať a faktúry vrátiť žalobcovi ako neuhradené. Nakoľko žalovaný predmetné faktúry čiastočne uhradil, vykonané platby majú účinky uznania záväzku a nárok žalobcu je oprávnený.
15. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 16. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/39/2022-67 zo dňa 5. októbra 2023 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. 17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 453 ods. 3 a § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 18. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).