Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/149/2023 6122290945 29. 01. 2025 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2025:6122290945.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: V.. Z. Š., T.. X.XX.XXXX, H. S. XX, XXX XX H., F. V. Z. G..M..B.., G. G. N. T.. XX, XXX XX H., proti žalovanému: W. R., T.. XX.X.XXXX, H. Y. T. XXA, XXX XX H., F. Z.U. Y. N.. N. G. G..M..B.., G. G. G. XX, XXX XX H. H., o zaplatenie 3.540,Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04. apríla 2023 č. k. 24C/40/2022-51 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.540 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.540 eur od 1.1.2018 do zaplatenia do troch dní od jeho právoplatnosti titulom dlžného nájomného za byt a uložil mu tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Vychádzal z návrhu žalobcu na vydanie platobného rozkazu, ktorým žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.540,- Eur a úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 3.540,- Eur od 1.1.2018 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. 3. Žalobca tvrdil, že žalovaný bol dlhodobo dlžníkom žalobcu, a to v dôsledku neplatenia nájmu a ďalších platieb spojených s nájmom bytu vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný svoj dlh voči žalobcovi opakovane uznal čo do dôvodu a výšky, ako to podľa žalobcu vyplýva z uzatvorenej dohody o urovnaní zo dňa 12.9.2016, v znení dodatku zo dňa 31.3.2017. Žalobca označil a predložil listinné dôkazy - dohodu o skončení nájmu, dodatok č. 1 k dohode o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016 a splátkový kalendár na vyrovnanie dlhu. 4. Žalovaný nárok žalobcu neuznával, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že medzi sporovými stranami došlo k uznaniu dlhu dňa 12.9.2016 a ani že medzi sporovými stranami bola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej mal vzniknúť údajný dlh. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal existenciu záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami (údajný nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy), nepreukázal údajné uznanie dlhu žalovaným zo dňa 12.9.2016, a žalobu podal až dňa 12.4.2022. Listiny predložené žalobcom podľa žalovaného nepreukazujú, že by uznal svoj dlh voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky, tak ako to
predpokladá ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, ani nenavrhol. 5. Súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, postupom v zmysle § 180 CSP. Žalovaný a jeho právny zástupca súhlasili s rozhodnutím veci bez ich prítomnosti. Na pojednávaní potom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca. 6. Z písomnej dohody o skončení nájmu súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzavreli dňa 31.3.2017 dohodu o skončení nájmu bytového priestoru. Prenajímateľ prenajal nájomcovi na dobu neurčitú bytový priestor nachádzajúci sa na II. NP v objekte na Ž. O.. X D. H. (Dohoda o nájme zo dňa 1.12.2015). Nájom bytového priestoru uvedeného v bode I. zaniká dňom 30.4.2017. Prenajímateľ v dohode potvrdil, že k dohodnutému dňu skončenia nájmu prevzal bytový priestor bez závad, obvykle opotrebovaný. Účastníci dohody ďalej prehlásili, že ku dňu skončenia nájmu bytového priestoru má prenajímateľ voči nájomcovi pohľadávky: dlh na nájomnom a na úhradách za služby v celkovej sume 3.540,- Eur - viď prehľad úhrad príloha č. 2. V bode V. dohode sa strany dohodli, že nájomca záväzky voči prenajímateľovi vyrovná na základe Dodatku č. 1 k Dohode o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016 a splátkového kalendára (Príloha č. 1) do 31.12. 2017. Podľa Dodatku č. 1 zo dňa 31.3.2017 k Dohode o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016, ktorým sa navyšuje pôvodne uznaný dlh vo výške 3.140,Eur na sumu vo výške 3.540,- Eur, dlžník W. R. svojim podpisom dohody o uznaní dlhu (12.9.2016) a prevzatím tohto Dodatku č. 1 k Dohode o uznaní dlhu uznal navýšenie pôvodne uznaného dlhu o vzniknuté nedoplatky a zaviazal sa do 31.12.2017 celkový dlh vyrovnať, na základe dohodnutého a schváleného dňa splatnosti a dohodnutej a schválenej výšky mesačnej splátky. Dodatok č. 1 ďalej obsahuje prehľad nedoplatkov a vzniku navýšeného dlhu za obdobie od 1.12.2015 do 30.4.2017 a splátkový kalendár na mesačné splátky vo výške 450.- Eur za obdobie máj 2017 až november 2017, splatné vždy k 15. dňu v mesiaci s tým, že posledná splátka za mesiac december 2017 je 390,- Eur, spolu 3.540,- Eur. Žalovaný svojim podpisom tento dlh uznal. 7. Uplatnený nárok súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 558, § 570 ods. 1 a 2 a § 671 ods. 1 OZ ako uznané právo, podľa § 110 ods. 1 OZ a ako úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ, v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 8. Na základe uvedeného skutkového stavu a zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú. 9. Vyhodnotil, že predložené dôkazy preukazovali tvrdenie žalobcu, že žalovaný bol v dôsledku neplatenia nájomného dlhodobým dlžníkom žalobcu. Žalobca a žalovaný sa dňa 31.7.2017 dohodli, že žalovaný uhradí žalobcovi sumu 3.540,- Eur v mesačných splátkach do konca roka 2017. Zistil, že žalovaný podpisom dodatku svoj dlh uznal čo do dôvodu aj výšky. Právne posúdil, že uznanie práva ako jednostranný úkon dlžníka spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon predpisuje pre právne úkony (§ 34 a nasl.). Uznanie bolo urobené v písomnej forme, posúdil ho ako určité a zrozumiteľné. Mal za to, že v písomnom uznaní je uvedený tak dôvod, ako aj výška práva žalobcu, žalovaný teda uznal určitý záväzok. Žalovaný uznal dlh bez akýchkoľvek výhrad a v uznaní žalovaný aj vyjadril vôľu zaplatiť svoj dlh v dohodnutých lehotách splatnosti. Konštatoval, že dôsledkom písomného uznania práva je, že od jednotlivých dohodnutých nových termínov splatnosti začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba. Uviedol, že žaloba bola podaná na upomínacom súde dňa 12.4.2022, teda pred uplynutím premlčacej doby. Vznesenú námietku premlčania tak nemal za dôvodnú, právo žalobcu sa nepremlčalo. 10. Dospel tiež k záveru, že nezaplatením dohodnutých splátok v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, preto je povinný od nasledujúceho dňa po splatnosti zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v zákonnej výške. Žalobca si úrok z omeškania uplatnil až odo dňa nasledujúceho po splatnosti poslednej splátky, a tak mu bol aj súdom prvej inštancie priznaný. Výška úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel. 11. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní.
12. Proti tomuto rozsudku v celosti podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu AK N.. N. G. odvolanie žalovaný odôvodňujúc ho tým, že - neboli splnené procesné pod mienky, - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, - rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku nemožno prijať, a tieto nemajú oporu ani vo vykonanom dokazovaní, s tým, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne, resp. vôbec nevysporidal s námietkami žalovaného. Zopakoval, že pokiaľ žalobca v žalobe tvrdí (v opise skutočností, z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok), že „titulom uplatneného nároku je uznanie dlhu dlžníkom zo dňa 12.9.2016, ktorý dlh vznikol ako nedoplatok na nájomnom za byt vo vlastníctve dlžníka“, v spore nebola preukázaná ani jedna z týchto skutočností, t. j. žalobca nepreukázal: - že medzi sporovými stranami došlo k uznania dlhu dňa 12.9.2016, - že medzi sporovými stranami bola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej mal vzniknúť údajný dlh. Uviedol, že spolu so žalobou mu nebolo doručené uznanie dlhu zo dňa 12.9.2016, resp. nájomná zmluva, z ktorej mal vzniknúť údajný dlh, prípadne ani žiadna iná, obdobná listina, a preto nemal za možné objektívne sa k tvrdeniam žalobcu vyjadriť. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v odpore zároveň žalovaný výslovne poprel všetky tvrdenia žalobcu v žalobnom návrhu. Konštatoval, že od začiatku konania popiera existenciu Dohody o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016, ako aj existenciu nájomnej zmluvy zo dňa 1.12.2015. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, ani nenavrhol, uviedol, že nie je povinnosťou žalovaného preukazovať neexistenciu nejakej skutočnosti. Pokiaľ žalovaný účinne poprel uzavretie Dohody o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016, ako aj existenciu nájomnej zmluvy zo dňa 1.12.2015, tak bolo povinnosťou žalobcu svoje tvrdenia preukázať. Podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010: „Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“ Namietal, že žalobca bez predloženia Dohody o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016 a Nájomnej zmluvy zo dňa 1.12.2015 nepreukázal existenciu svojej pohľadávky titulom neuhradeného nájomného a zároveň nepreukázal, že by žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi titulom neuhradeného nájomného. Z obsahu Dodatku č . 1 zo dňa 31.3.2017 k Dohode o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016 vyvodil jedine tú skutočnosť, že „dlžník W. R. svojim podpisom dohody o uznaní dlhu (12.9.2016) a prevzatím tohto Dodatku č. 1 k Dohode o uznaní dlhu, uznáva navýšenie pôvodne uznaného dlhu o vzniknuté nedoplatky“. Žalovaný týmto právnym úkonom teda mohol uznať iba navýšenie dlhu o sumu 400 EUR. Vytkol súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku absentujú úvahy o tom, ako sa vzhľadom na vyššie uvedené vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Pripomenul, že v zmysle § 192 CSP „skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak“. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby by bol podľa neho v zmysle § 192 CSP na mieste, pokiaľ by žalobca preukázal existenciu Dohody o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016 a táto by bola ako dôkaz vykonaná na pojednávaní. Bez vykonania takéhoto dôkazu však podľa neho súd nemôže mať uznanie dlhu za preukázané, lebo zo strany žalovaného bolo účinne popreté. Bez Dohody o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016 nemôžu a ani nenastávajú účinky predpokladané v § 192 CSP. Navyše bez existencie takejto dohody nie je možné platne k nej robiť dodatky. Súd sa však týmito skutočnosťami v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal. Namietal preto i v tejto súvislosti, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z vyššie uvedených dôvodov mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v uvedenom rozsahu i nepreskúmateľné, pričom ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“. Práve zo skutočnosti, že súdny proces musí byť „spravodlivý“, vyvodzuje Európsky súd povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie. Európsky súd stabilne uvádza, že „...podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26) alebo že „národné súdy musia ale vyjadriť s dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia.“ (napr. Hadjianastassiou v. Grécko, § 33). Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyvodil aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR k obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uviedol, že „okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces. (...) Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. (...) Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.” (I. ÚS 108/07). Z toho vyvodil, že Ústavný súd SR vykladá čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že podobne ako čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy i právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rovnako ako čl. 46 ods. 1 Ústavy SR znie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou slovenského aj českého právneho poriadku. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia teda vyplýva aj z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Zákonný základ práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa nachádza v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Ústavný súd SR k tomuto ustanoveniu uvádza: „Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (...) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.“ (napr. II. ÚS 410/06). Európsky súd aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia má veľký význam. Podľa Európskeho súdu „...účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté. Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť, aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím orgánom. Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola výkonu súdnictva.“ (napr. Suominen v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007). Podobne podľa Ústavného súdu SR „Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. ... Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“ (III. ÚS 311/07). Ústavný súd SR vo vzťahu k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR ďalej uvádza: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ...“ (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR dodáva: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ...“ (II. ÚS 410/06). Žalovaný v odvolaní uviedol, že jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania. Iba tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že boli vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Táto povinnosť je prejavom skutočnosti, že proces právnej argumentácie sa považuje za dialóg (resp. diskurz či diskusiu) medzi účastníkmi argumentácie, v ktorom účastníci uvádzajú argumenty na podporu určitého stanoviska a proti tomuto stanovisku, pričom najlepší z argumentov určí výsledok (rozhodnutie vo veci). V náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 Ústavný súd SR naznačil príklon k téze, že právo je argumentatívny fenomén - čo znamená, že k tomu, čo je právom (t. j. čo je významom právneho predpisu
- právnou normou) sa dopracovávame procesom argumentácie, v ktorom súperia rôzne argumenty a najlepší a najpresvedčivejší z týchto argumentov nakoniec určí výsledok: „Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ... Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.“ Tiež D. Y. vo svojej „Teórii práva“ hovorí, že „poznanie práva, právnych inštitútov atď. a dôsledne ani zistenie quid iuris v určitom prípade nemožno odvodiť z axióm, ale je spravidla potrebné sa k nemu dopracovať argumentáciou v prospech niektorej z viacerých možností.“ Pozri Y., V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 167. Podľa právnej teórie v rámci súdneho procesu má dialóg medzi účastníkmi argumentácie určité špecifiká. Právna teória uvádza: „Charakteristickým špecifikom pre súdny proces je, že navyše k diskusii medzi účastníkmi tu existuje (implicitná) diskusia medzi účastníkmi a sudcom, ktorá je zameraná na preverenie toho, či protagonistovo tvrdenie môže byť obhájené vo vzťahu ku kritickým reakciám, ktoré uvádza sudca v jeho oficiálnom postavení inštitucionálneho protivníka. Sudca musí preskúmať, či je tvrdenie akceptovateľné vo svetle kritických reakcií druhej strany a či je akceptovateľné vo svetle určitých právnych východísk a pravidiel hodnotenia, ktoré musia byť zohľadnené pri hodnotení argumentov v súdnom procese. ... Keď je rozhodnutie sudcom prezentované, je predložené na kritické preverenie publiku, ktorému je [rozhodnutie] adresované. Toto početné publikum zahŕňa účastníkov konania, sudcov vyšších súdov, iných právnikov a celú odbornú verejnosť [legal community as a whole]. Preto sudca za účelom odôvodniť rozhodnutie musí predložiť argumenty na podporu tohto rozhodnutia. ... odôvodnenie rozhodnutia tvorí časť diskusie medzi sudcom a možnými protivníkmi: stranou, ktorá sa môže chcieť odvolať a sudcom odvolacieho súdu.“ Právna teória ďalej uvádza: „V kritickej diskusii účastníci spoločne zaisťujú, že pravidlá diskusie sú dodržiavané a spoločne rozhodujú o výsledku hodnotenia a výsledku diskusie. V súdnom procese je kvôli nestrannosti úlohou sudcu zaistiť, že pravidlá procesu sú dodržané. Je tiež úlohou sudcu zhodnotiť argumentáciu a urobiť rozhodnutie o konečnom výsledku. Teda v súdnom procese robí sudca sám to, čo účastníci v kritickej diskusii robia spoločne.“ Pozri FETERIS, E.: Fundamentals of Legal Argumentation. A Survey of Theories on the Justification of Judicial Decisions. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers, 1999, s. 173 - 174. Analyzovanie povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania má podľa žalovaného pre právnu prax veľký význam. Ústavný súd SR má totiž právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov a už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na spravodlivý proces. Tiež Európsky súd mnohokrát vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces preto, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania. Európsky súd v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko (Rozhodnutie z 18. mája 2010.) uviedol: „...jednou z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody sa môže meniť v závislosti od osobitných okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. ”Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach tiež bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 uviedol: „V prípade argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 a nasl. OSP) spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné, aby s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená, sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vyporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 311/07, v ktorom posudzoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, uviedol, že „rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v dovolaní majúc na pamäti, že ... účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.” K tomu, čo znamená vyrovnať sa s argumentami účastníka konania, sa výstižne vyjadril napríklad aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku sp. zn. 2 Afs 24/2005, kde uviedol: „...není-li z oduvodnení napadeného rozsudku krajského soudu zrejmé, proč soud nepovažoval za duvodnou právni argumentaci účastníka rízení v žalobe a proč žalobni
námitky účastníka považuje za liché, mylné nebo vyvrácené, nutno pokládat takové rozhodnutí za neprezkoumatelné pro nedostatek duvodu ve smyslu § 103 odst. 1 písm. d) s. r. s. zejména tehdy, jde-li o právní argumentaci, na níž je postaven základ žaloby. Soud, který se vyporádává s takovou argumentací, ji nemuže jen pro nesprávnost odmitnout, ale musí také uvést, v čem konkrétnejeji nesprávnost spočívá." Z uvedených rozhodnutí možno podľa jeho názoru vyvodiť, že „vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný. Uvedenie dôvodu pre prijatie alebo odmietnutie argumentu účastníka konania je vlastne tiež argumentáciou - a to uvádzaním argumentov reagujúcich na argumenty účastníka konania. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne aby naozaj smerovali k vyvráteniu alebo spochybneniu argumentov účastníkov konania. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi považoval napríklad konštatovanie súdu prvej inštancie, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Konštatoval, že čím je dôkladnejšia a podrobnejšia (hlbšia) argumentácia účastníka konania, tým musí byť dôkladnejšia aj argumentácia súdu, ak chce súd tieto argumenty vyvrátiť alebo spochybniť (napr. PECZENIK, A.: On Law and Reason. Springer, 2008, s. 113 - 114.) Ak súd na konkrétne a podrobné argumenty účastníka konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a nemôže byť ani považovaná za dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi účastníka konania. Z judikatúry Európskeho súdu jednoznačne vyvodil, že súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi. Európsky súd však tiež uvádza: „...článok 6 ods. 1... ukladá súdu povinnosť uviesť dôvody pre jeho rozsudok, ale nemôže byť chápaný tak, že vyžaduje detailnú odpoveď na každý argument." (Van de Hurk v. Holandsko, § 61.) Vo viacerých rozhodnutiach Európsky súd uviedol, že ak sa vnútroštátny súd nevyrovnal s argumentom alebo návrhom predloženým účastníkom konania, „nie je možné zistiť, či súd jednoducho opomenul zaoberať sa touto otázkou alebo či ho zamýšľal zamietnuť, a ak to bolo jeho úmyslom, aké boli dôvody pre takéto rozhodnutie“ (Napr. Ruiz Torija v. Španielsko, § 30, Yanakiev v. Bulharsko, § 71, podobne Bochan v. Ukrajina, § 82, Hiro Balani v. Španielsko, § 27, Higgins v. Francúzsko, § 43.). V týchto prípadoch Európsky súd vyslovil porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Obsah a rozsah povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania vyvodil z nasledujúcich rozhodnutí Európskeho súdu: Vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (Rozhodnutie zo dňa 9. decembra 1994) Európsky súd posudzoval konanie vnútroštátneho súdu o vysťahovaní sťažovateľa pána Toriju z nehnuteľnosti, ktorú mal prenajatú. Pán Torija sa pred vnútroštátnym súdom bránil proti vysťahovaniu dvomi argumentmi. Prvým argumentom bolo, že neporušil nájomnú zmluvu a teda nie je dôvod na jeho vysťahovanie. Druhým argumentom bolo, že od údajného porušenia nájomnej zmluvy uplynula taká doba, že nárok prenajímateľa na nariadenie vysťahovania je premlčaný. Odvolací súd vyhovel prenajímateľovi z dôvodu, že podľa neho bola nájomná zmluva porušená a nariadil vysťahovanie pána Toriju. K druhému argumentu pána Toriju - námietke premlčania - sa však odvolací súd vôbec nevyjadril. Európsky súd rozhodol, že právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené. Európsky súd uviedol, že argument pána Toriju, že nárok na súdne vysťahovanie bol premlčaný, bol urobený písomne a „bol formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom“. Európsky súd ďalej uviedol, že „nie je jeho úlohou skúmať, či námietka premlčania bola opodstatnená [well-founded]; posudzovať takéto otázky je úlohou národných súdov." (§ 30). Európsky súd uviedol, že sa „obmedzuje na zistenie, že nie je nevyhnutné vykonať takéto skúmanie na to, aby bolo možné usúdiť, že tento argument bol v každom prípade podstatný [relevant]. Ak by Audiencia Provincial [odvolací súd] skonštatoval, že argument je opodstatnený, musel by nevyhnutne zamietnuť žalobu žalobcu. ... Preto keďže otázka premlčania by bola v tomto prípade rozhodujúca, odvolací súd sa mal k tomuto argumentu vo svojom rozsudku vyjadriť." (§ 30). Európsky súd ďalej uviedol: „Navyše, otázka, či žaloba bola premlčaná, spadala do úplne inej právnej kategórie ako otázka dôvodov pre ukončenie nájomnej zmluvy; preto vyžadovala osobitnú a výslovnú odpoveď. Pri absencii takejto odpovede je nemožné zistiť, či odvolací súd jednoducho opomenul zaoberať sa argumentom, že žaloba bola podaná oneskorene alebo či ho zamýšľal zamietnuť, a ak toto bolo jeho úmyslom, aké boli dôvody pre toto rozhodnutie." (§ 30). Podľa ustanovenia § 220 odsek 1 CSP: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ V súčasnej dobe sa otázka, akým spôsobom má byť vypracované odôvodnenie rozsudku nepovažuje za spornú. V rámci rozhodovacej praxe súdov a právno-teoretických úvah bolo vytvorené množstvo materiálov komplexne riešiacich danú problematiku. Zo všetkých uvádzame nasledovný výňatok z rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 37/1985, ktorý pre jeho výstižnosť a stručnosť považujeme za najvhodnejší pre účely toho odvolania: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods.2 OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.“ Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa domnieval, že súd prvej inštancie pri jeho vypracovaní nepostupoval v súlade s uvedeným vyššie. Osobitne poukázal, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s prostriedkami procesnej obrany žalovaného, ktorý výslovne poprel existenciu Dohody o uznaní dlhu zo dňa 12.9.2016, ako aj nájomnej zmluvy zo dňa 1.12.2015, teda žalovaný poprel existenciu záväzku z ktorého mal vzniknúť žalobcom tvrdený dlh, poprel, že by takýto dlh písomne uznal a žalobca ich existenciu nijakým spôsobom nepreukázal. Rozsudok tak podľa jeho názoru, odôvodneného vyššie, ďalej vykazuje i znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný, kedy súd prvej inštancie podľa nás nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom podľa nás zakladá aj porušenie ústavných práv žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu. Logickým postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím súdom a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009: „Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, poruš uje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).“ Podľa uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS 107/07: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.“ Súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky, a podľa nás absentuje popis myšlienkového postupu, ktorými k nim súd dospel, čím sa rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Rozhodnutie
súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže zaplatiť žalobcovi ( zrejme žalovanému - pozn. odvolacieho súdu) náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne navrhol, aby odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Bratislava, sp. zn. 24C/40/2022, zo dňa 4.4.2023, v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si aj právo na zaplatenie trov odvolacieho konania. 13. Žalobca v rámci vyjadrenia sa k odvolaniu žalovaného namietal, že bolo podľa neho podané oneskorene a žiadal ho preto odmietnuť. Pre prípad, že bolo podané včas z hľadiska obsahu ho nepovažoval za dôvodné. Žalovaný síce cituje v podanom odvolaní množstvo zákonných ustanovení (najmä Civilného sporového poriadku a Ústavy SR), ale namietal, že v odvolaní úplne absentuje ich obsahové previazanie na odvolacie dôvody, ktoré odvolateľ uvádza na str. 1 podaného odvolania. Podané odvolanie mal tak obsahovo do značnej miery za zmätočné a nezrozumiteľné. Uviedol, že žalovaný sa opakovane k žalobe vyjadril (celkom 3-krát) a na základe vlastného rozhodnutia sa nezúčastnil pojednávania dňa 04.04.2023, pričom súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Na pojednávaní boli vykonané navrhnuté dôkazy a na ich základe súd prvej inštancie konštatoval, že tvrdenia žalobcu a ním predložené listiny nie sú sporné. Namietal pravdivosť tvrdení žalovaného v odvolaní o tom, že závery prvoinštančného súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ani o tom, že by sa súd nevysporiadal s námietkou premlčania. Naopak mal za to, že ním predložené dôkazy preukazovali tvrdenie žalobcu, že žalovaný bol v dôsledku neplatenia nájomného dlhodobým dlžníkom žalobcu. Žalobca a žalovaný sa dňa 31.7.2017 dohodli, že žalovaný uhradí žalobcovi sumu 3.540,Eur v mesačných splátkach do konca roka 2017. Žalovaný podpisom dodatku svoj dlh uznal čo do dôvodu aj výšky. Podľa neho uznanie práva ako jednostranný úkon dlžníka spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon predpisuje pre právne úkony (§ 34 a nasl.). Uznanie bolo urobené v písomnej forme, považoval ho za určité a zrozumiteľné, z formálnej i obsahovej stránky v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 OZ. Konštatoval, že v písomnom uznaní je uvedený tak dôvod, ako aj výška práva žalobcu, žalovaný teda uznal určitý záväzok. Žalovaný uznal dlh bez akýchkoľvek výhrad a v uznaní žalovaný aj vyjadril vôľu zaplatiť svoj dlh v dohodnutých lehotách splatnosti. Dôsledkom písomného uznania práva podľa § 110 ods. 1 je, že od jednotlivých dohodnutých nových termínov splatnosti začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba. Žaloba bola podaná na upomínacom súde dňa 12.4.2022, teda pred uplynutím premlčacej doby. Vznesenú námietku premlčania tak nepovažoval za dôvodnú, právo žalobcu sa nepremlčalo. K ďalšej časti podaného odvolania považoval za podstatné, že žalovaný sa presne nevyjadril, s ktorým jeho argumentom sa prvoinštančný súd nemal v rozsudku vysporiadať. Táto časť odvolania predstavuje iba výpočet neprimerane veľkého počtu rozhodnutí rôznych súdov, bez konkrétneho previazania na priebeh konania a obsah rozsudku. Žiadny z odvolacích dôvodov uvádzaných žalovaným v odvolaní preto nepovažoval za dôvodný. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie odmietol ako podané oneskorene podľa § 386 písm. a) CSP, alebo rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 14. Ďalšie písomné vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na úhradu dlžného nájomného po uznaní dlhu z nájomnej zmluvy žalovaným stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený
právny záver o dôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ( II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovaného a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalovaného. 16. Predmetom sporu je dlžné nájomné žalovaného vo vzťahu k žalobcovi za nájom bytu nachádzajúceho sa na II.NP v objekte na Ž. O.. X D. H. založený nájomnou zmluvu na dobu neurčitú a zaniknutý na základe Dohody o skončení nájmu bytového priestoru dňom 30.4.2017 vo výške 3540 eur s príslušenstvom. 17. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 15 Základných princípov CSP tvoriacich jeho neoddeliteľnú súčasť dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s príncípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú právnu silu. 18. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 19. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
20. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 21. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. 22. Prekúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaného dokazovania dodržal jediné zákonné kritérium pre hodnotenie dokazovania súdom, nakoľko ho vyhodnotil logicky, keď jeho skutkové zistenia z vykonaného dokazovania logiky vyplývajú, a taktiež sa pri právnom posudzovaní výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj pri posudzovaní opodstatnenosti žalovaným vznesenej námietky premlčania žalobou uplatneného nároku nedopustil žiadneho omylu, keď zistený skutkový stav subsumoval pod správne zvolené právne normy, ktoré správne vyložil. 23. Konanie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného súdneho rozhodnutia, je sporovým konaním ovládaným prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom je potrebné uviesť, že rozsah, konkrétnu podobu a tým aj rozloženie dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. 24. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno o uznaní dlhu z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu žalovaným, a to listinným dôkazom dodatkom č. 1 zo dňa 31.3.2017 uzavretým medzi stranami sporu k Dohode o skončení nájmu zo dňa 31.3.2017 tiež uzavretej medzi stranami sporu, v ktorom dodatku žalovaný uznal svoj dlh na nájomnom z tohto zmluvného vzťahu vo výške 3.540 eur, teda čo do dôvodu aj výšky. Uvedený listinný dôkaz bol žalobcom doložený k návrhu na vydanie platobného rozkazu a tvorí obsah spisového materiálu. Tento listinný dôkaz bol súdom prvej inštancie vykonaný zákonným spôsobom na pojednávaní konanom dňa 4.4.2023 v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, ktorí svoju neprítomnosť na ňom riadne ospravedlnili s tým, že výslovne nežiadali odročiť pojednávanie a súhlasili s rozhodnutím v ich neprítomnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní tohto dôkazu tento správne vyhodnotil ako platný právny úkon, ktorého obsahom je uznanie dlhu vo výške 3.540 eur žalovaným z dôvodu ukončenia nájomného vzťahu so žalobcom k relevantnému bytu. Súd prvej inštancie tak procesne správne postupoval, ak dôkazné bremeno za účelom preukázania prípadnej neexistencie nájomného vzťahu a neexistencie dlhu žalovaného z neho preniesol na žalovaného, ktorý dôkazné bremeno v tomto smere v konaní neuniesol. Správne potom aj ako nedôvodnú vychádzajúc zo správne aplikovaného ust. § 110 ods. 1 OZ vyhodnotil aj žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, keďže zákonná premlčacia doba 10 rokov od uznania dlhu vo výške 3.540 eur dňa 31.3.2017 do podania žaloby na súd dňa 29.06.2022 neuplynula. 25. Uznanie dlhu je totiž jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Keďže Dodatok č. 1 zo dňa 31.3.2017 obsahoval všetky zákonné náležitosti tohto právneho úkonu (písomná forma, dôvod dlhu a jeho výška a záväzok žalovaného ako dlžníka splniť dlh), išlo o platný právny úkon uznania dlhu, ktorého obsahom bol záväzok nahrádzajúci záväzok pôvodný s novou premlčacou dobou 10 rokov od uznania dlhu. V súdnom spore vychádzajúcom z uznania dlhu veriteľ existenciu dlhu a jeho výšku dokazovať nemusí, dôkazná povinnosť o prípadnej neexistencii záväzkového vzťahu a dlhu je vzhľadom na dikciu ust. § 558 OZ o vyvrátiteľnej právnej domnienke o existencii dlhu v čase jeho uznania prenesená na žalovaného dlžníka. 26. Neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, legitímnym spôsobom posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku a taktiež rozloženie a unesenie dôkaznej povinnosti stranami sporu vychádzajúc zo správne zvolených hmotnoprávnych noriem na vec aplikovaných, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe akých právnych titulov žalobca uplatňuje nárok na úhradu dlžného nájomného a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, že vo vzťahu k tomuto titulu žalobca dôkazné bremeno o splnení zákonných predpokladov pre priznanie tejto úhrady splnil. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). 27. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).