Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoPr/3/2024 7221202202 28. 05. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: L.. U. Ž., P.., O.. XX.XX.XXXX, L.. T.. Z. XA, U., zastúpeného: Mgr. Kristína Ulmanová, Gemerská 2, Bratislava, proti žalovanému: Ú. P., F. X. R. E., Š.Á. X, V., C.: XX XXX XXX, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-24Cpr/16/2021-276, zo dňa 27.10.2023, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi proti žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom výpoveďou č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021 je neplatné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania. 2. Podľa žaloby bol žalobca v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného vo funkcii odborný radca, odbor štátnej služby: 1.07 - kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, druh štátnej služby: stála štátna služba. Dňa 26.10.2020 došlo za prítomnosti C.. Y. Z., riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce k poskytnutiu informácie formou oboznámenia „Rozhodnutia o organizačných zmenách spis. č. UPS/USI/OPE-III/OSB/2020/18925, záznam č. 2020/168173 zo dňa 26.10.2020“, v dôsledku ktorej podľa § 24 písm. a) zákona o štátnej službe došlo s účinnosťou od 1.11.2020 k organizačným zmenám v organizačnej štruktúre útvaru Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce, v dôsledku čoho sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 1.07 - kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit. Pri osobnom pohovore bolo v rovnaký deň žalobcovi ponúknuté iné štátnozamestnanecké miesto s tým, že pokiaľ neprijme toto jediné, údajne vhodné ponúknuté miesto, do úvahy prichádza skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 71 ods. 1 písm. b) z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe alebo dohodou podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe z toho istého dôvodu. Na základe uvedených skutočností bola žalobcovi daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021, podpísaná v zastúpení C.. Y. Z., riaditeľom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Úkonom označeným ako „Neprideľovanie práce počas výpovednej doby - oznámenie“ zo dňa 29.1.2021 služobný úrad oznámil žalobcovi, že mu nebude počas výpovednej doby prideľovaná práca. Podľa tohto oznámenia mala byť žalobcovi doručená výpoveď, ktorej prevzatie žalobca písomne nepotvrdil, výpovedná doba mala začať plynúť od 1.2.2021 a mala by skončiť dňa 31.3.2021. Žalobca uvedené oznámenie prevzal dňa 1.2.2021. Žalobca mal za to že skutočným dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru sú iné dôvody, než ktoré sú uvedené vo výpovedi. Konanie žalovaného, ktorým bolo zrušené
štátnozamestnanecké miesto žalobcu a následne daná žalobcovi výpoveď, je podľa žalobcu v rozpore s čl. 8 a čl. 9 zákona o štátnej službe, v spojení s § 4 ods. 3, 4 a 5 tohto zákona. Za dôvod konania žalovaného, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a je diskriminačné, mobbingové a šikanózne, označil žalobca oznámenie protispoločenskej činnosti a podanie sťažnosti na iného štátneho zamestnanca a na vedúceho štátneho zamestnanca. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR Michalovce sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Generálnemu tajomníkovi služobného úradu podal sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby zo dňa 15.6.2020. Dňa 26.6.2020 podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR ďalšiu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Následne podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby zo dňa 6.7.2020. Uvedené sťažnosti smerovali voči konaniam P.. G. U., vedúceho štátneho zamestnanca ÚPSVaR Michalovce, riaditeľa oddelenia služieb zamestnanosti, z dôvodov porušovania ustanovení zákona štátnej službe, a voči C.. U. X., MBA, generálnemu riaditeľovi Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny a generálnemu tajomníkovi služobného úradu z dôvodu nevybavenia sťažnosti zákonným spôsobom. Zamestnávateľ, v mene ktorého konala osoba, voči ktorej sťažnosť smerovala, následne rozhodol o „postihu“ voči žalobcovi tým, že rozhodnutím zo dňa 26.10.2020 zrušil žalobcovi štátnozamestnanecké miesto a v rozpore so zákonom mu dal výpoveď. Nakoľko takéto konanie zamestnávateľa nemôže vzhľadom na články 3 a 5 CSP požívať ochranu, žiadal žalobca určenie neplatnosti napádaného právneho úkonu. Okrem uvedeného žalobca namietal aj postup žalovaného pri ponuke vhodného štátnozamestnaneckého miesta podľa § 29 ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe, ako aj splnenie podmienky platnosti výpovede, ako je to vyžadované v § 74 Zákonníka práce. 3. Žalovaný navrhoval žalobu odmietnuť a konanie zastaviť pre nedostatok procesnej podmienky konania, keďže žalobca uplatnil svoj nárok predčasne, v čase plynutia výpovednej doby. Vecne považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť v celom rozsahu, nakoľko považoval výpoveď za platnú. Potvrdil, že žalobca bol v štátnozamestnaneckom pomere od 1.9.2019 do 31.3.2021. Na základe písomného rozhodnutia generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu formou rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 26.10.2020 došlo s účinnosťou od 1.11.2020 k zmenám v organizačnom útvare Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce a zrušilo sa štátnozamestnanecké miesto, na ktorom žalobca vykonával štátnu službu. Miesto žalobcu bolo zrušené vzhľadom k opodstatnenosti zefektívniť činnosť ÚPSVaR Michalovce na základe schváleného rozpisu miest zamestnancov; zrušené bolo štátnozamestnanecké miesto žalobcu ako miesto, ktoré bolo v organizačnom útvare Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce vytvorené ako posledné, s účinnosťou od 1.8.2019. Sťažnosti žalobcu podľa žalovaného nesúvisia s predmetom žaloby, ktorým je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Žalovaný mal za to, že ako orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon č. 55/2017 Z. z. a jeho konanie nebolo v rozpore s čl. 8 a 9 v spojení s § 4 uvedeného zákona. 4. Podľa súdu prvej inštancie § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby, čo vyplýva z použitého výrazu „najneskôr“. V zákone nie je stanovená lehota, kedy najskôr môže štátny zamestnanec podať žalobu, ani žiadne právne následky toho, ak je žaloba podaná skôr než uplynula výpovedná doba. Argumentácia žalovaného nemala oporu ani v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1VCdo/2/2019 zo dňa 26.1.2021, z ktorého vyplýva iba to, že práceneschopnosť zamestnanca nemá vplyv na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie mal za to, že neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, z ktorej by vyplývalo, že konanie o žalobe podanej ešte pred dňom, kedy sa mal pracovný alebo štátnozamestnanecký pomer skončiť, sa má zastaviť alebo taká žaloba sa má zamietnuť. Žalobca doručil žalobu na súd dňa 2.3.2021, t. j. v dvojmesačnej lehote stanovenej v § 95 ods. 1 zákona o štátnej službe. Ďalej mal súd prvej inštancie za to, že generálny riaditeľ a generálny tajomník služobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny mal kompetenciu rozhodnúť o organizačnej zmene v organizačnej štruktúre ÚPSVaR Michalovce a výpoveď bola prejednaná v zmysle § 74 Zákonníka práce. Rozhodnutie sporu tak spočívalo v posúdení otázky, čo bolo skutočným dôvodom zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobcu. 5. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR Michalovce písomnú sťažnosť na nadriadeného vedúceho štátneho zamestnanca P.. G. U.M., v ktorej opisoval napäté pracovné vzťahy medzi nimi, pričom poukazoval aj na nesprávny postup zamestnancov úradu pri vykonávaní finančnej kontroly u povinného subjektu Obec Čierne Pole a pri následnom
uplatňovaní náhrady škody, ako aj na osobnú angažovanosť P.. G. U. v tejto veci. Na základe opísaných skutočností mal žalobca za to, že konanie P.. G. U. vyžaduje osobitnú pozornosť najmä z dôvodu konania vykazujúceho znaky napĺňania skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejným činiteľom podľa § 326 Trestného zákona, keď nad rámec svojich právomocí nevhodne zasahuje do prebiehajúceho trestného konania a svojim konaním vytvára na vyšetrovateľa NAKA nátlak, aby zmaril, sťažil alebo odvrátil trestnú zodpovednosť obvineného subjektu, D. Č. P.. Obdobnú sťažnosť podal žalobca dňa 15.6.2020 aj generálnemu tajomníkovi služobného úradu na ústredí v V. a dňa 6.7. podal napokon aj sťažnosť na spôsob, akým boli jeho predchádzajúce sťažnosti prešetrené a vybavené. K obsahu týchto sťažností sa žalovaný vôbec nevyjadril, len stroho uviedol, že nesúvisia so skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Obsahom týchto sťažností pritom boli závažné skutočnosti, ktoré mohli byť relevantné pre motiváciu žalovaného rozhodnúť o zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobcu na referáte kontroly. 6. Hoci žalobca tvrdil, že jeho miesto bolo zrušené ako postih za podané sťažnosti, žalovaný podľa súdu prvej inštancie neuviedol ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, alebo ktoré by aspoň naznačovalo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo deklarované zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce na základe schváleného rozpisu miest zamestnancov. Žalovaný je podľa súdu prvej inštancie verejnoprávnou inštitúciou s celoslovenskou pôsobnosťou v oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktorá má organizačné zložky a pracoviská po celom území štátu. ÚPSVaR Michalovce má systematizovaný počet 244 štátnych zamestnancov. Pri rozhodnutí o organizačných zmenách na ÚPSVaR v roku 2019 bolo zrušených 5 štátnozamestnaneckých miest a vytvorených 5 nových štátnozamestnaneckých miest. Za týchto okolností sa podľa súdu prvej inštancie nedalo bez ďalšieho uveriť tomu, že práve rozhodnutie o zrušení jedného miesta, a práve zamestnanca, ktorý podal sťažnosť na vedúceho štátneho zamestnanca a potom opakovane aj na spôsob jej vybavenia, nemôže mať súvislosť so zrušením jeho miesta. 7. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že u subjektu ako je žalovaný je schvaľovanie organizačných zmien určitým procesom od zdôvodneného návrhu príslušných zamestnancov až po jeho schválenie. U žalovaného sa nič takého nestalo, v konaní nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť, ktorá by odôvodňovala, resp. vysvetľovala rozhodnutie o organizačnej zmene spočívajúcej v znížení počtu štátnych zamestnancov. Ani z listinných dôkazov, ktoré žalovaný predložil, nevyplynulo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce. Žiadne iné dôkazy žalovaný nenavrhol. Samotná skutočnosť, že žalovaný zrušil to miesto, ktoré bolo vytvorené ako posledné, nebol dostatočne presvedčivý argument pre záver, že motívom organizačnej zmeny a následnej výpovede bola skutočne efektivita činnosti. Navyše medzi zámerom dosiahnuť zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce a zrušením miesta, ktoré bolo na referáte kontroly vytvorené ako posledné, nemožno nájsť priamu logickú súvislosť. 8. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede. Poukázal na dôvodovú správu k § 95 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorej ide o úpravu obdobnú s § 13 ods. 9 veta druhá Zákonníka práce. Vzhľadom na odlišný rozsah úpravy podľa § 4 zákona o štátnej službe a úpravy podľa § 13 Zákonníka práce sa navrhuje doplnenie relevantnej úpravy do § 95 (skončenie štátnozamestnaneckého pomeru), nie do § 4 (zákaz diskriminácie). Úprava tzv. obráteného dôkazného bremena môže byť aplikovateľná v súvislosti s otázkou neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vo všeobecnosti. V služobnom úrade dôjde napríklad k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta (organizačná zmena) a k výpovedi podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe. Štátny zamestnanec môže uplatniť neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobou na súde. Štátny zamestnanec sa môže domnievať, že jeho pozícia bola zrušená a k skončeniu vzťahu došlo z dôvodu, že viackrát podal sťažnosť vo veciach vykonávania štátnej služby. Štátny zamestnanec by mal predložiť súdu skutočnosti, na základe ktorých možno dôvodne odvodiť, že motiváciou postupu služobného úradu bolo domáhanie sa práv štátnym zamestnancom. Následne musí služobný úrad preukázať, že tomu tak nie je. 9. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca oznámil také skutočnosti a predložil také dôkazy, na základe ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa práv štátnym zamestnancom; žalovanému sa nepodarilo preukázať, že tomu tak nebolo.
Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry nemôže preskúmavať platnosť organizačnej zmeny, lebo nejde o právny úkon. Neplatnou je však samotná výpoveď, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, pričom rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Nakoľko predmetom konania neboli nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nepovažoval za relevantné záverečné námietky, resp. návrhy žalovaného, aby žalobca ešte zaslal do konania svoju repliku a žalovaný sa k nej mohol následne vyjadriť. Žalovaný nebol slabšou stranou v spore v zmysle § 316 a nasl. CSP, preto mal svoju procesnú obranu uplatniť včas, tzn. už na základe samotnej žaloby, ktorá obsahovala všetky rozhodujúce tvrdenia a označenie dôkazov. Z horeuvedených dôvodov a s poukazom na čl. 8 a 9, § 4 ods. 3, ods. 4, § 75 ods. 1 písm. b) a § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná. Nakoľko mal žalobca vo veci celkový úspech, priznal mu súd prvej inštancie voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania v zmysle § 255 a § 262 ods. 1 CSP. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a konanie zastaviť, resp. zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že súd prvej inštancie rozhodoval vo veci, aj keď neboli splnené procesné podmienky, nesprávne posúdil zistený skutkový stav veci, na ktorý nesprávne aplikoval zákon č. 55/2017 Z. z. a CSP pri rozhodovaní o žalobe, čo môže zakladať inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, a preto zistený skutkový stav neobstojí. 11. Mal za to, že začiatok lehoty, kedy je možné žalobu podať najskôr, je stanovený jednoznačne a to odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, tak ako je uvedené v § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. Vzhľadom na samotnú hmotnoprávnu povahu zákona č. 55/2017 Z. z. mal za zrejmé, že dodržanie, resp. nedodržanie, lehoty obsiahnutej v predmetnej právnej norme spôsobuje vznik, resp. zánik nároku na uplatnenie práva, t. j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva. Nakoľko výpovedná doba skončila dňa 31.3.2021, najskorší deň, od ktorého si mohol žalobca uplatniť na súde neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, bol 1.4.2021. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si uplatnil na súde neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou dňa 2.3.2021, teda v čase plynutia výpovednej doby a nie v hmotnoprávnej lehote tak ako to určuje § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., súd prvej inštancie nemal vo veci konať a vydať meritórne rozhodnutie, ale mal konanie zastaviť (§ 161 ods. 2 CSP) pretože nebola splnená procesná podmienka konania. 12. Žalovaný v ďalšom texte odvolania opísal okolnosti vzniku a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Názor súdu prvej inštancie, že žalovaný je verejnoprávna inštitúcia s celoslovenskou pôsobnosťou v oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktorá má organizačné zložky a pracoviská po celom území štátu ako aj ďalšie tvrdenia o zrušení 5 a vytvorení nových 5 štátnozamestnaneckých miest bez odkazu na zdroj mal za nesprávny a zavádzajúci. Žalovaný je rozpočtovou organizáciou, zriadenou zákonom č. 453/2003 Z. z. a vykonávajúcou štátnu správu v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti a plniacou úlohy podľa osobitných predpisov. Ústredie je služobný úrad štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na ústredí alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a zamestnávateľ zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na ústredí alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Ústredie riadi generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda SR na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Zákonom č. 453/2003 Z. z. bol zriadený aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, preddavková organizácia zapojená na rozpočet ústredia s pôsobnosťou pre územný obvod jedného okresu alebo viacerých okresov v rámci územného obvodu kraja. Rozhodnutie o organizačných zmenách na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalove zahŕňa organizačnú zmenu v zmysle § 24 písm. a) zákona č. 55/2017 Z. z. dňom 31.10.2020 zrušenie štátnozamestnaneckého miesta bez vytvorenia nového štátnozamestnaneckého miesta tak, že sa ruší jedno štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca v platovej triede 5 v organizačnom útvare ÚPSVR Michalovce, referát kontroly, miesto výkonu práce Saleziánov 1, Michalovce. 13. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/141/2019 z 26.1.2022, podľa ktorého materiálnymi podmienkami podmieňujúcimi platnosť výpovede je predovšetkým 1/ existencia rozhodnutia o organizačnej zmene v čase, kedy je zamestnancovi daná výpoveď z pracovného pomeru (štátnozamestnaneckého pomeru); 2/ nadbytočnosť zamestnanca v príčinnej súvislosti s prijatou
organizačnou zmenou; 3/ prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov; 4/ splnenie ponukovej povinnosti, pokiaľ organizácia má voľné pracovné miesta vhodné pre zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným z dôvodu prijatej organizačnej zmeny. Taktiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/1494/2014 (označené rozhodnutie neexistuje - pozn. odvolacieho súdu), podľa ktorého pokiaľ zamestnávateľ má v úmysle rozviazať pracovný pomer so zamestnancami, ktorí sa stali nadbytoční z dôvodu prijatej organizačnej zmeny, musí vo vzťahu k zamestnancom si splniť povinnosti, ktoré mu ukladá zákon. K organizačnej zmene uviedol, že samotná organizačná zmena alebo rozhodnutie o nej nie je právny úkon a preto súd prvej inštancie nie je oprávnený preskúmavať jeho platnosť. Ide len o faktický stav, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre danie výpovede. Je však vecou zamestnávateľa, ktorý z nadbytočných zamestnancov dostane výpoveď. Súd v súvislosti s organizačnou zmenou je oprávnený skúmať či došlo k naplneniu cieľov za účelom, ktorých bola prijatá. K organizačným zmenám dochádza z rôznych dôvodov, ktoré súvisia s rušením alebo premiestňovaním zamestnávateľa alebo jeho časti, so zefektívnením práce a ušetrením finančných prostriedkov, zmenami technického vybavenia alebo zmenami zamerania a úloh zamestnávateľa. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Ak zamestnávateľ spomedzi zamestnancov vyberie toho zamestnanca, s ktorým má „spory“, resp. zamestnávateľ so zamestnancom spolu nevychádzajú, toto nemožno považovať za rozpor s dobrými mravmi za predpokladu, že je naozaj daná nadbytočnosť zamestnanca, pretože práve to je vlastným účelom a zmyslom výpovede. Je možné, že spory medzi účastníkmi mohli byť pohnútkou k prijatiu tohto organizačného opatrenia, táto skutočnosť sama osebe neznamená, že jediným zmyslom bolo žalovaného poškodiť. Opačný názor by znamenal, že ak by nastali v rámci zamestnávateľa spory medzi osobami podieľajúcimi sa na rôznych stupňoch na riadení spoločnosti, bolo by v tomto prípade vylúčené schvaľovať organizačné opatrenia, ktoré by umožňovali ďalšiu “bezporuchovú” činnosť u zamestnávateľa. Súd sa v tomto prípade priklonil na stranu zamestnávateľa, keď vyslovil názor, že výpoveď z dôvodu organizačných zmien (§ 63 ods. 1 písm. b) ZP) je platná aj napriek tomu, že jednou z pohnútok vedúcich k výpovedi mohli byť aj spory s týmto zamestnancom. Vždy však musí byť nepochybné, že organizačné opatrenie je skutočné a bez náhrady zrušilo miesto zamestnanca, a tým je daný dôvod výpovede. 14. Žalovaný ďalej v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny zo žalobcom navrhnutých dôkazov, ktoré žalobca pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci (uvedené v žalobe a v zápisnici z pojednávania dňa 4.7.2023, napr. výsluch P.. G. U., C.. Y. Z.). Rozhodnutie založil len na domnienke, že žalobca oznámil súdu také skutočnosti a predložil také dôkazy, na základe ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa práv štátnym zamestnancom. Urobil právny záver, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede. Súd prvej inštancie v odôvodnení nezodpovedal otázky žaloby, ktoré majú pre daný spor podstatný význam, dostatočne neobjasnil skutkový stav veci a nesprávne vec aj po právnej stránke posúdil, keď žalobe o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou vyhovel. 15. Podľa žalovaného nie je žalobca zbavený v absolútnom slova zmysle dôkaznej povinnosti, nakoľko v žalobe musí nielen tvrdiť skutočnosti o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ale tieto i preukázať. Súd pritom musí preukázaný skutkový stav podrobiť tzv. testu proporcionality, keď najprv musí zhodnotiť, či v danom prípade existuje legitímny cieľ znevýhodnenia a následne preniesť posúdenie pomeru medzi legitímnym cieľom a prostriedkom, ktorým je tento cieľ dosahovaný. V predmetnej veci neboli splnené predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe, ktorú súd prvej inštancie poňal ako antidiskriminačný spor, ale bez aplikácie osobitného procesného postupu, ktorý je opodstatnený z pohľadu legitímnej požiadavky zvýšenia miery ochrannej funkcie civilného procesu vo vzťahu k vydaniu spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie svojím postupom zvýhodnil žalobcu, keďže sa pri rozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v jeho prospech a opomenul skutočnosti predložené žalovaným. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby v časti týkajúcej sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania preto zatiaľ nemôže obstáť.
16. Rozhodnutie organizačnej povahy teda nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože samo o sebe nepredstavuje zásah do práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu, nakoľko žalobca nie je jeho adresátom, ale týmto rozhodnutím sa vykonáva funkcia žalovaného ako riadiaceho orgánu v súvislosti so zabezpečením hospodárnosti a efektívnosti v organizácii jeho práce. Organizačná zmena vykonaná príslušným orgánom (žalovaným) je individuálnym aktom riadenia, nie však individuálnym správnym aktom, nakoľko sa ním nevykonáva štátna správa, ale funkcia riadiaceho pracovníka (riadiaceho orgánu). Preto súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o tzv. organizačnej zmene. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi; súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zo strany zamestnávateľa. Dôvodom výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa § 71 ods. 1 písm. b) z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe bola existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť štátneho zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou štátneho zamestnanca. Podľa názoru žalovaného boli v predmetnej veci dodržané princípy stability aj rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 55/2017 Z. z. 17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal odvolanie odmietnuť, pretože bolo podané neoprávnenou osobou, resp. napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Mal za správny záver, že § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby, čo vyplýva z použitého výrazu „ najneskôr“; v zákone nie je stanovená lehota, kedy najskôr môže štátny zamestnanec podať žalobu, ani žiadne právne následky toho, ak je žaloba podaná skôr než uplynula výpovedná doba. Poprel tvrdenie žalovaného, že jeho konanie v súvislosti so zrušením štátnozamestnaneckého miesta a následne danou výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcovi nebolo v rozpore s čl. 8 a 9 zákona č. 55/2017 Z. z. v spojení s § 4 uvedeného zákona. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, že konanie žalovaného bolo v rozpore so zákonom a napádané skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je neplatné. Mal za to, že je sporné podanie odvolania oprávnenou osobou (štatutárom, resp. povereným zamestnancom). Podpísaný U.. Z. Š., Riaditeľ odboru právnych služieb, ktorý osvedčil odvolanie svojim podpisom, nie je štatutárnym orgánom žalovaného a neosvedčil relevantným poverením zastupovanie štatutárneho orgánu žalovaného v konaní pred súdom. 18. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že na odstránenie jeho pochybností, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, pripája menovací dekrét generálneho riaditeľa P.. P. D., U.. do funkcie generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a Poverenie U.. Z. Š., štátneho zamestnanca D.: XXXXX vo funkcii hlavného štátneho radcu Ú. P., F. X. R. E., C.: XXXXXXXX, F. F. : Š. X, XXX XX V. právnym zastupovaním Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v plnom rozsahu v konaniach pred súdmi Slovenskej republiky. Ďalej mal za to, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru je platným právnym úkonom, pretože boli splnené všetky formálne i obsahové podmienky vyžadované platnou právnou úpravou, teda boli splnené všetky zákonné podmienky pri výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru danej žalobcovi. 19. Žalobca vo vyjadrení k replike žalovaného zotrval na tvrdení, že odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou. Odvolanie podľa neho nepodala žalovaná strana a to Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, ale odbor právnych služieb, Špitálska 8, Bratislava, za ktorý odbor opatril podanie nazvané odvolanie, menom, priezviskom, titulom a funkciou riaditeľ odboru právnych služieb U.. Z. Š.. Žalovaný v zastúpení generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka, ktorý jediný má právo vystupovať v mene žalovaného, odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal a nedoručil. Poverením pre U.. Z. Š. zo dňa 6.11.2023 sa riaditeľ odboru právnych služieb snaží „obhájiť“ svoje neoprávnené zasahovanie do súdneho procesu, keď namiesto Poverenia na právne zastupovanie generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu, doložil spolu s odvolaním súdu prvej inštancie doklad o svojom právnickom vzdelaní a to aj napriek tomu, že odvolanie voči rozsudku bolo vyhotovené dňa 9.11.2023 a Poverenie U.. Z. Š. malo byť „údajne“ vyhotovené dňa 6.11.2023, čo žalobca považuje zo strany žalovaného za účelové konanie. Žalobca poukázal na absenciu osvedčenia odvolania oprávnenou osobou - generálnym riaditeľom a generálnym tajomníkom služobného úradu, ako aj na neoprávnené označenie žalovaného v záhlaví odvolania - odbor právnych služieb, ktorý odbor právnych služieb generálny riaditeľ a generálny tajomník služobného úradu žalovaného nepoveril zastupovať jeho osobu v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko z obsahu Poverenia zo dňa 6.11.2023 vyplýva, že Poverenie bolo vydané pre U.. Z. Š., D.: XXXXX (osobné číslo štátneho zamestnanca), trvale bytom: Š. XXX/XX, X., štátneho zamestnanca vo funkcii hlavného štátneho radcu Ú. P., F. X. R. E., C.D.: XXXXXXXX, F. F. Š. X, V., teda o tom, že má právomoc zastupovať generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu riaditeľ odboru
právnych služieb, ako aj skutočnosť, že za žalovaného môže konať odbor právnych služieb, nie je v spomínanom Poverení ani zmienka. 20. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 8.2.2024 uviedol, že s poukazom na § 20 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a prílohu č. 3 Základnej organizačnej normy žalovaného č. 1 - 1/2019 U.. Z. Š. môže a mohol robiť právne úkony za žalovaného, o. i. aj podpísať a podať odvolanie. Pre úplnosť uviedol, že odvolanie bolo elektronicky podpísané U.. Z. Š. v zastúpení L.. U. Z. na základe poverenia podľa § 111 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. zo dňa 3.1.2023, čo je zrejmé z elektronických podpisov uvedeného podania tvoriacich jeho súčasť. 21. Žalobca v následnom vyjadrení zo dňa 3.4.2024 mal poverenie L.. U. Z. za irelevantné s poukazom na nerešpektovania § 113 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. 22. Odvolací súd vzhľadom k námietkam žalobcu vo vzťahu k subjektu, ktorý podal odvolanie a vo vzťahu k osobám oprávneným konať za žalovaného uvádza, že odvolanie bolo podané žalovaným ako stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V záhlaví odvolania sa nachádza názov žalovaného, rovnako na každej strane odvolania na v jej spodnej časti nachádza názov žalovaného s jeho adresou. Z obsahu odvolania je taktiež nepochybné, že ho podal žalovaný. Skutočnosť, že v záhlaví odvolania sa nachádza aj označenie Odboru právnych služieb, ktorého riaditeľ U.. Z. Š. je v závere odvolania uvedený ako osoba konajúca za žalovaného, nevyvoláva pochybnosť ohľadom subjektu, ktorý podal odvolanie. Oprávnenie U.. Z. Š. konať v uvedenej veci za žalovaného vyplýva z písomného poverenia zo dňa 6.11.2023 podpísaného štatutárnym orgánom žalovaného; rovnako oprávnenie L.. U. Z. zastupovať v plnom rozsahu U.. Z. Š. v čase jeho neprítomnosti vyplýva z písomného poverenia zo dňa 3.1.2023 podpísaného U.. Z. Š.. 23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP. 24. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 2.3.2021 domáhal určenia neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel. Mal za to, že žalobca doručil žalobu v súlade s § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., ktorý stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby. Vychádzal zo skutočnosti, že hoci žalobca tvrdil, že jeho miesto bolo zrušené ako postih za podané sťažnosti, žalovaný neuviedol ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, alebo ktoré by aspoň naznačovalo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo deklarované zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce na základe schváleného rozpisu miest zamestnancov. Uviedol, že ani z listinných dôkazov predložených žalovaným nevyplynulo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce, pričom žiadne iné dôkazy žalovaný nenavrhol. Samotná skutočnosť, že žalovaný zrušil to miesto, ktoré bolo vytvorené ako posledné, nebola podľa súdu prvej inštancie dostatočne presvedčivým argumentom pre záver, že motívom organizačnej zmeny a následnej výpovede bola skutočne efektivita činnosti. Medzi zámerom dosiahnuť zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce a zrušením miesta, ktoré bolo na referáte kontroly vytvorené ako posledné, navyše nemožno nájsť priamu logickú súvislosť. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede. Žalovaný v odvolaní namietol podanie žaloby pred možnosťou jej podania v zmysle § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. Opísal okolnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (organizačná zmena predstavujúca rozhodnutie o zrušení jedného štátnozamestnaneckého miesta). V ďalšom namietol nevykonanie dokazovania navrhnutého žalobcom. Mal za to, že súd prvej inštancie založil napadnutý rozsudok len na domnienke, že žalobca oznámil súdu také skutočnosti a predložil také dôkazy, na základe ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa práv štátnym zamestnancom; urobil preto právny záver, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti. 25. Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. štátny zamestnanec, ako aj služobný úrad môže neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením
v skúšobnej dobe alebo dohodou uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť. Ak štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím ochrannej doby podľa § 76 ods. 3, lehota podľa prvej vety plynie odo dňa, ktorý nasleduje po uplynutí ochrannej doby. 26. Formuláciou „najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť“ je v citovanom ustanovení stanovený koniec lehoty, v ktorej môže byť na súde uplatnená neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Deň, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, teda nie je definovaný ako deň, od ktorého je najskôr možné na súde uplatniť neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Nakoľko žalobca podal žalobu dňa 2.3.2021, pričom dňom, kedy sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, bol deň 31.3.2021, žaloba bola podaná včas a v súlade s lehotou podľa § 95 ods. 1 zákona č. 95/2017 Z. z. stanovujúcou koniec lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na súde. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného ohľadom „predčasného“ podania žaloby s tým, že nebola splnená procesná podmienka konania. Na procesné podmienky ako podmienky, za ktorých môže konať a rozhodovať, súd v zmysle § 161 ods. 1 CSP prihliada kedykoľvek počas konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Medzi procesné podmienky (či už procesné podmienky na strane súdu, procesné podmienky na strane strán sporu, vecné procesné podmienky alebo negatívne procesné podmienky) však nepatrí dátum podania žaloby. Uvedený záver je podporený skutočnosťou, že v prípade podania žaloby o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou po lehote stanovenej § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. je následkom oneskoreného podania žaloby jej zamietnutie rozsudkom, a nie zastavenie konania uznesením ako pri nedostatku neodstrániteľnej procesnej podmienky. 27. Podľa § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. ak štátny zamestnanec v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru, služobný úrad musí preukázať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu. 28. Ustanovenie odseku 3 obsahuje výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého je žalobca tou stranou súdneho sporu, ktorá musí preukazovať svoje tvrdenia. Spomenutá výnimka spočíva v prenesení dôkazného bremena na služobný úrad ako žalovaného, ktorý musí preukázať zákonnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. K aplikácii uvedenej výnimky by však nemalo byť postačujúce iba samotné tvrdenie žalobcu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru prišlo z dôvodu domáhania práv zo strany štátneho zamestnanca. Aj samotný zákon o štátnej službe výslovne ustanovuje, že by mali byť prítomné okolnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že takýto stav existoval. Posúdenie týchto skutočností je však vo výlučnej kompetencii súdu. 29. Pri aplikácii uvedeného ustanovenia možno vychádzať aj so záverov uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 350/2023-35, zo dňa 15.6.2023. V odôvodnení uvedeného uznesenia sa uvádza, že z vnútroštátnej právnej úpravy [§ 13 Zákonníka práce, resp. § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“)] vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje iba žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. V zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona ide o tzv. zdieľané dôkazné bremeno, ktoré však nezbavuje žalobcu preniesť súdu také skutočnosti, na základe ktorých by dospel k záveru o menej priaznivom zaobchádzaní. V spore s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku zásada „kto tvrdí, ten dokazuje“ je v tzv. antidiskriminačných sporoch v oblasti dokazovania odlišná. Hoci aj žalobca musí preukázať skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby, a súčasne tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine (t. j. zákonom vymedzený diskriminačný dôvod), bol Súdnym dvorom Európskej únie vygenerovaný princíp preneseného dôkazného bremena, ktorý odráža potrebu efektívneho uplatňovania zásady rovnosti, pričom jeho potreba vychádza z charakteru antidiskriminačných sporov (diskriminácia sa len zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame dôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek pochybností preukázať existenciu diskriminácie, resp. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania).
Pokiaľ žalobca v spore o žalobe podanej podľa antidiskriminačného zákona predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že žalovaný sa k nemu správal tak, že tým porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle tohto zákona, dochádza k tzv. obráteniu dôkazného bremena, pri ktorom je na žalovanom, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 91/2019 či jeho uznesenie sp. zn. 1Cdo 240/2022, m. m. aj uznesenia ústavného súdu IV. ÚS 8/2022 a II. ÚS 146/2022). Súd môže pritom vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; taký dôkaz súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí (§ 311 CSP). 30. Tzv. zdieľané dôkazné bremeno sa teda v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. aplikuje v prípade, pokiaľ žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru. V takomto prípade musí žalovaný preukázať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu. 31. Žalobca už v žalobe uviedol, že dôvodom konaní žalovaného, ktoré sú realizované voči žalobcovi, a sú v rozpore s dobrými mravmi, sú diskriminačné, mobbingové a šikanózne, sú v skutočnosti oznámenia protispoločenskej činnosti a podanie sťažnosti na iného štátneho zamestnanca alebo vedúceho štátneho zamestnanca. Konkrétne uviedol, že dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR Michalovce sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 15.6.2020 podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 26.6.2020 generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 6.7.2020 generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Uvedené sťažnosti tvorili prílohu žaloby. K ich obsahu žalobca uviedol, že smerovali voči konaniam P.. G. U., vedúceho štátneho zamestnanca ÚPSVaR Michalovce, riaditeľa oddelenia služieb zamestnanosti, z dôvodov porušovania ustanovení zákona o štátnej službe a voči C.. U. X., U., generálnemu riaditeľovi žalovaného z dôvodu nevybavenia sťažnosti zákonným spôsobom. Mal za to, že žalovaný, v mene ktorého konala osoba, voči ktorej sťažnosť smerovala, následne rozhodol o „postihu“ voči žalobcovi tým, že rozhodnutím zo dňa 26.10.2020 mu zrušil štátnozamestnanecké miesto a dal mu výpoveď. 32. Žalobca teda v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nielen oznámil, ale aj preukázal súdu prvej inštancie skutočnosti, týkajúce sa podaných sťažností, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru. Bolo potom na žalovanom, aby v súlade s § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. preukázal, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu. Žalovaný však vo vyjadrení k žalobe k týmto tvrdeniam žalobcu iba uviedol, že „sťažnosti, ktoré žalobca vo svojej žalobe uvádza, nesúvisia s predmetom tejto žaloby, ktorým je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu“. Mimo uvedeného vyjadrenia sa žalovaný tvrdeniami žalobcu a listinami založenými žalobcom na preukázanie uvedených tvrdení v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vôbec nezaoberal; rovnako ani v odvolaní sa týmito vôbec nezaoberal, hoci na ich základe súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Bolo však na žalovanom, aby preukázal, že neexistuje príčinná súvislosť medzi sťažnosťami žalobcu a časovo nadväzujúcou organizačnou zmenou a následnou výpoveďou. Mal možnosť preukázať, ako boli vybavené sťažnosti žalobcu, resp. mohol označiť dôkazy na preukázanie uvedenej skutočnosti. Pokiaľ však žalovaný ostal úplne pasívny vo vzťahu k oznámeniu žalobcu (a teda k jeho tvrdeniam a predloženým listinám), naďalej možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z dôvodu, že sa žalobca zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru, a teda v rozpore s § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z. s poukazom na čl. 8, čl. 9 a § 4 ods. 3, 4 a § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. Na preukázanie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu, totiž bez ďalšieho nepostačuje preukázanie organizačnej zmeny, nadbytočnosti zamestnanca, príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ponukovej povinnosti či prerokovania výpovede s odborovou organizáciou, ktorými skutočnosťami argumentoval žalovaný aj v podanom odvolaní; v opačnom prípade by bolo ustanovenie § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. bezvýznamné. Vzhľadom na pasivitu žalovaného vo vzťahu k oznámeniu žalobcu v zmysle uvedeného ustanovenia
nie je dôvodná jeho odvolacia námietka, že súd prvej inštancie svojím postupom zvýhodnil žalobcu, keďže sa pri rozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v jeho prospech a opomenul skutočnosti predložené žalovaným. Žalovaný totiž žiadne skutočnosti vo vzťahu k oznámeniu žalobcu v zmysle uvedeného ustanovenia netvrdil. 33. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú v zmysle § 149 CSP aj návrhy na vykonanie dôkazov. Označenie dôkazov na preukázanie opísaných rozhodujúcich skutočností je náležitosťou žaloby (§ 132 ods. 1 CSP). Žalovaný má vo vyjadrení k žalobe uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 167 ods. 2 CSP). Súd nie je viazaný uvedenými návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, t. j. vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaných dôkazov a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán (§ 185 ods. 1 CSP). Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si súd urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom preto nie je postupom, ktorým súd odňal strane sporu možnosť konať pred súdom (zhodne R 37/1993). Pochybením by však bolo nevykonanie dôkazu spôsobilého priniesť relevantné skutkové zistenia, nakoľko takýmto postupom by sťažil, prípadne znemožnil dôkaznú pozíciu strany sporu, ktorá uvedený dôkaz navrhla, čo by mohlo mať za následok neunesenie dôkazného bremena tejto strany sporu. 34. Žalovaný v odvolaní namietol nevykonanie žiadneho zo žalobcom navrhnutých dôkazov, ktoré žalobca pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci (uvedené v žalobe a v zápisnici z pojednávania dňa 4.7.2023, napr. výsluch P.. G. U., C.. Y. Z.). Pri tejto námietke žalovaný opomenul svoju povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení už vo vyjadrení k žalobe. V prípade nevykonania ním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie by žalovaný mohol uvedenú skutočnosť namietnuť v rámci odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). Ako je však zrejmé, žalovaný namietol nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom. Nakoľko tieto dôkazy nenavrhol žalovaný, nemohol ani uviesť, aké skutočnosti nimi mali byť preukázané. Podľa zápisnice o pojednávaní dňa 29.9.2023 súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na konštatované nesporné alebo nepopreté tvrdenia strán vykoná dokazovanie len listinnými dôkazmi a že nebude vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov, nakoľko nie je zrejmé, k akým sporným skutočnostiam by mali byť vypočutí; takisto nevykoná výsluch žalobcu, keď všetky ním tvrdené skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov. Žalovaný na výzvu v zmysle § 182 veta prvá CSP na zhrnutie jeho návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci o. i. uviedol, že nakoľko nie je nariadený výsluch svedkov, je potrebné písomné vyjadrenie zamestnancov. Týchto zamestnancov však nekonkretizoval a ani neuviedol, na preukázanie akých skutočností by malo byť zabezpečené ich písomné vyjadrenie. Nakoľko teda žalovaný v odvolaní nenamietol nevykonanie dôkazov ním navrhnutých ako prostriedku procesnej obrany, ale namietol nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom ako prostriedku procesného útoku, nie je táto odvolacia námietka dôvodná; k žiadnej procesnej ujme žalovaného nevykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom totiž nedošlo a ani nemohlo dôjsť. 35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že žalovaný neuviedol v odvolaní také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, ani jeho zrušenie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil pri závere o neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu zo dňa 4.1.2021. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi nepriznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).