Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/97/2025 1109254046 29. 05. 2026 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2026:1109254046.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: V.. T. T. L. F. Y. R. H. , N. F.P. XX.X.XXXX, C. A. A., F. Č.. XX, M. X. T.: Š. M. P. T. X. P. , N. F.P. XX.XX.XXXX, C. A. A., F. Č.. XX, M. X. T.: Q. M. P. T. X. Y. M. Á. , N. F. XX.X.XXXX, C. A. A. F. Č.. XX, M. X. T.: V. T. L. F. Y. R. H. Y. M. Á. , N. F.P. XX.X.XXXX, C. A. A., F. Č.. XX (zároveň právna nástupkyňa po pôvodne žalovanom v 5. rade: V.. P. T. L. F. Y. R. H. , N. F.P. XX.X.XXXX, N. A. A., F. Č.. XX, D. F. XX.X.XXXX), všetci zastúpení: Mgr. Miroslava Kušnírová Vadelová, advokátka, Bratislava, Štefánikova č. 14, proti žalovaným v I. rade: J.. J. X. P. T. F. J. P. N. , N. F. XX.XX.XXXX, C. A. A., A. Č.. X, M. J.. T.: R. X. P. T. F. J. P. N. Y. M. Á. , N. F.P. XX.X.XXXX, C. A. A., A. Č.. X, obaja zastúpení spoločnosťou: Advokátska kancelária STAHOVCOVÁ, s.r.o. v likvidácii, IČO: 55 962 611, Bratislava, Na Varte č. 13420/4D, za ktorú koná JUDr. Natália Stahovcová, o odstránenie zásahov do vlastníckeho práva a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. mája 2025, č.k. B1-9 C 232/2009-468, v spojení s opravným uznesením zo dňa 17. júna 2025, č.k. B1-9 C 232/2009-497, takto rozhodol: Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. mája 2025, č.k. C 232/2009-468, v spojení s opravným uznesením zo dňa 17. júna 2025, č.k. 232/2009-497, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
B1-9 B1-9 C
odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.5.2025, č.k. B1-9 C 232/2009-468 (v poradí druhom), v spojení s opravným uznesením zo dňa 17.6.2025, č.k. B1-9 C 232/2009-497 (opravené záhlavie rozsudku v časti čísla listu), I. žalobu zamietol; II. žalobcom uložil povinnosť zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 23.12.2009, ktorou sa pôvodní žalobcovia v 1. až 9. rade proti žalovaným v I., II. rade domáhali odstránenia zásahov do vlastníckeho práva a náhrady bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že predchádzajúci vlastníci bytov uzatvorili s V. S. ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod častí spoluvlastníckych podielov na pozemku - zastavaná plocha parcelné č. XXXX o výmere 433 m2 vo výške XXXX/XXXXX, častí spoluvlastníckych podielov na pozemku - záhrada parcela č. XXXX/X o výmere 367 m2 vo výške XXXX/XXXXX, ako aj prevod práva užívania spoločných častí a zariadení domu o celkovej výmere (neuvedené, poznámka odvolacieho súdu) v obytnom dome v Bratislave, F. č. XX, súpisné č. XXXX, ktorý sa nachádza na parcele č. XXXX, v súčasnosti podľa údajov z listu vlastníctva ide o dom so súpisným č. XXXXXX, ktorý sa nachádza na parcele č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 433 m2 v Bratislave, F. č. XX, m. č. Bratislava - B. V., katastrálne územie B. V., vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva č. XXXX. V. S. ako predávajúci, uzatvoril dňa 2.5.2002 so žalovanými ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod častí spoluvlastníckych
podielov na pozemku - zastavaná plocha, parcela č. XXXX o výmere 433 m2 vo výške XXXX/XXXXX, častí spoluvlastníckych podielov na pozemku - záhrada, parcelné č. XXXX/X o výmere 367 m2 vo výške XXXX/XXXXX i prevod práva užívania spoločných častí a zariadení domu o celkovej výmere 164 m2 predávajúcimi 1 - 7 v prospech kupujúcich za účelom realizácie vstavby podkrovného bytu v predmetnom dome. Žalobcovia v 5. a 6. rade ako predávajúci uzatvorili dňa 6.5.2002 so žalovanými ako kupujúcimi kúpnu zmluvu vrátane dodatku k tejto zmluve zo dňa 4.10.2002, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nebytovému priestoru č. 9, sklad náradia, nachádzajúci sa na 3. nadzemnom podlaží uvedeného bytového domu, pozostávajúci z jednej miestnosti o výmere 11,34 m2, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele XXX/ XXXXX, spoluvlastníckeho podielu na pozemku - zastavaná plocha, parcela č. XXXX o výmere 433 m2 v podiele XXX/XXXXX, spoluvlastníckeho podielu na pozemku - záhrada, parcela č. XXXX/X o výmere 367 m2 v podiele 186/10000. Katastrálny úrad v Bratislave zapísal na list vlastníctva č. XXXX, že „dňom právoplatnosti rozhodnutia o kolaudácii bytu č. 8/3. posch. na F. XX pre stavebníka X. J. a manželka R. r. C. zanikne vlastníkom bytov podielové spoluvlastníctvo k povalovým priestorom, v ktorých bude byt zriadený. Týmto dňom sa zároveň zmení veľkosť spoluvlastníckych podielov vlastníkom bytov na SČ a SZ domu a na príslušenstve podľa V-XXXXX/XX zo dňa 30.03.1999, V-XXXX/ XXXX zo dňa 19.11.2002.“ Právnym titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom patriacim k bytu bola zmluva. Stavebný úrad povolil zmenu stavby pred dokončením, ktorou bolo rozšírenie podlahovej plochy bytov bez právneho titulu. Žalovaní v rozpore s ustanoveniami zmluvy zväčšili plochu bytu č. 8, 3. poschodie na približne 236 m2 úžitkovej plochy. Žalovaní boli viacnásobne vyzývaní listami, naposledy predžalobnou výzvou, na riadne plnenie si svojich zmluvných povinností. Takisto boli vyzvaní na uzatvorenie dodatku k zmluve o nadstavbe, ktorou by sa sanoval existujúci právny stav. Na žiadnu z výziev nereagovali reálnym plnením svojich zmluvných povinností, ani uzatvorením dodatku k zmluve. Žalovaným bola ponúknutá aj mimosúdna dohoda, ktorá spočívala v ustúpení z ich oprávnených požiadaviek, pokiaľ by žalovaní ako stavebníci odstránili poškodenia domu, ktoré boli spôsobené ich činnosťou ako stavebníkov. Ani takéto viac než šľachetné gesto z ich strany sa nedočkalo napriek uskutočneným stretnutiam žiadnej pozitívnej odozvy zo strany žalovaných. V prípade ak by súd v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov zvážil, že odstránenie stavby je neúčelné, žiadali aby boli usporiadané vzťahy medzi nimi a žalovanými tiež inak, najmä zriadením vecného bremena za náhradu, prípadne usporiadať vlastnícke vzťahy k spoluvlastníckym podielom za primeranú náhradu v zmysle znaleckého posudku tak, aby zohľadňovala skutočnú výmeru úžitkovej plochy bytu č. X a aby tak bol odstránený skutkový rozpor výmery bytu č. X a jeho spoluvlastníckeho podielu s § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. O takéto usporiadanie vzťahov žiadali aj v snahe do budúcnosti sa vyhnúť súdnym sporom. Keďže žalovaní si dobrovoľne nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce im zo zmluvy, žiadali o vydanie nasledovného rozsudku: Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne na vlastné náklady v bytovom dome so súpisným č. XXXXXX, ktorý sa nachádza na parcele č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 433 m2 v Bratislave, F. č. XX, m. č. Bratislava - B. V., katastrálne územie B. V., vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva č. XXXX odstrániť neoprávnenú stavbu, a to časť bytu č. X tak, aby tento byt nepresiahol výmeru podlahovej plochy 175,34 m2, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť im náhradu trov konania. 1.2. Prvoinštančný súd rozsudkom zo dňa 23.6.2022, č. k. 9 C 232/2009-329, žalobu zamietol; žalovaným v I., II. rade priznal voči žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 2., 3., 4. a 5. rade. Odvolací súd uznesením zo dňa 29.4.2024, č.k. 15Co/48/2023-415, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu uznesením zo dňa 17.7.2024, č.k. B1-9 C 232/2009-437, vo vzťahu k žalobcom v 1., 6., 7., 8. rade konanie zastavil z dôvodu, že títo žalobcovia (predtým označení ako žalobcovia v 1., 7., 8. a 9. rade (v 1. rade: Mgr. K. V., v 6. rade: T. B., v 7. rade: M. B., v 8. rade: Q. N.), písomným podaním zo dňa 2.12.2019 vzali žalobu späť a navrhli pokračovať v konaní s ostatnými účastníkmi (správne stranami sporu, poznámka odvolacieho súdu) súdneho konania. 2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, na ktoré predvolal sporové strany. Právna zástupkyňa všetkých žalobcov uviedla, že títo žalobcovia v celom rozsahu zotrvávajú na podanej žalobe a doterajších vyjadreniach. Navrhla rozhodnúť v zmysle zmeny žaloby zo dňa 17.2.2020. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.4.1998 žalobcovia previedli na p. Hečka právo užívania spoločných častí a užívania domu o celkovej výmere 164 m2, za účelom realizovania stavby podkrovného bytu. Následne
dňa 2.5.2002 uzatvoril p. S. so žalovanými kúpnu zmluvu, ktorou previedol tieto práva na nich. Z toho vyvodzujú žalobcovia pasívnu vecnú legitimáciu. Z ustanovenia § 21 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom v čase podpisu kúpnej zmluvy vyplýva, že ak sa má realizovať stavba podkrovného bytu, je potrebné uzatvoriť zmluvu o stavbe, to je prvá podmienka a druhá podmienka je, že takto uzatvorená zmluva musí prejsť procesom schválenia na schôdzi vlastníkov bytov. V čase uzatvorenia zmluvy bola potrebná nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov. K schváleniu tejto kúpnej zmluvy nedošlo, čiže nebola dodržaná zákonná podmienka, preto je táto zmluva v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Žalovaní počas celého súdneho konania nepreukázali, že by došlo k schváleniu kúpnej zmluvy na schôdzi, v tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu (pravdepodobne Slovenskej republiky, poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 3.7.2013, PL. ÚS 110/2011. Dodala, že kúpna zmluva neobsahovala všetky náležitosti, ktoré ustanovuje zákon, a to uvedenie rozsahu podlahovej plochy bytu v dome u jednotlivých vlastníkov bytov. Dala do pozornosti zásadu nemo plus iuris s tým, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, tak aj ďalšie nadväzujúce úkony sú absolútne neplatné a tak i druhá kúpna zmluva zo dňa 2.5.2002 je absolútne neplatná. Žalobcovia okrem neplatnosti kúpnej zmluvy namietali taktiež to, že vstavbou došlo k presiahnutiu pôvodnej odkúpenej výmery, úžitková plocha presahuje odkúpených 175,34 m2, to je o 39,17 m2 viac bez plochy balkónov a o 73,27 m2 s plochou balkónov. Na presahujúcu časť nikdy nebola uzatvorená žiadna zmluva a nebola nikdy schválená na schôdzi vlastníkov. Žalovaní preto neboli oprávnení stavbu vykonať a sú povinní ju odstrániť. Právna zástupkyňa žalovaných v I., II. rade uviedla, že v súčasnosti nie je možné vyhovieť žalobe z procesných dôvodov, nakoľko stranami sporu nie sú všetci vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s názorom o nútenom procesnom spoločenstve, poukázala na to, že kúpna zmluva, ktorú uzatvoril ešte právny predchodca žalovaných v roku 1998 je síce označená ako kúpna zmluva, ale má všetky obsahové náležitosti zmluvy o vstavbe. Zmluva obsahuje určenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov s vymedzením polohy a uvedeným rozsahu podlahovej plochy v čl. 1 zmluvy, vymedzenie a výpočet spoločných častí domu, spoločných zariadení v čl. 2 bod 4. na strane 5 zmluvy, ako aj spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu čl. X bod 3., úpravu práv k pozemku v čl. 2 bod 3., určenie osoby oprávnenej zastupovať vlastníkov v čl. 4 bod 4., spôsob financovania stavebných .nákladov v čl. 4 bod 2. Z rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukázali žalobcovia nevyplýva, že by zmluva uzatvorená v roku 1998 mala byť podľa § 39 Občianskeho zákonníka považovaná za absolútne neplatnú, pretože ju podpísali úplne všetci vlastníci všetkých bytov v danom bytovom dome, takže prípadný formálny nedostatok hlasovania nemôže mať za následok neplatnosť tejto zmluvy. Poprela, že by sa hlasovanie neuskutočnilo, nevedela o tom predložiť dôkaz. K výmere bytu zistenej v znaleckom posudku dala do pozornosti písomné vyjadrenie znalca, podľa ktorého do výmery bytu sa započítavajú iba m2 s výnimkou vnútorných priečok a keďže byt doteraz nemá zhotovené vnútorné priečky a jednotlivé steny, v súčasnosti nie je možné výmeru bytu určiť. Nie je potom možné konštatovať, že by žalovaní stavali byt s väčšou výmerou, ako im vyplýva zo zmluvy o vstavbe. Žalovaní majú za to, že právo stavby je vecné právo, ktoré je možné nadobudnúť aj vydržaním, vstúpili do dobromyseľnej držby tohto práva a so započítaním držby ich právneho predchodcu im vzniklo toto právo ešte v roku 2008, teda pred podaním žaloby. Poukázala ešte na tvrdenie znalca v znaleckom posudku na strane 13, v zmysle ktorého exaktné stanovenie výmery bytu je možné až po jeho dokončení. Navrhla žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcov na náhradu trov v konaní v rozsahu 100 %. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 75 ods. 1, § 76, § 77, § 78 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac tým, že po ustálení strán sporu na strane žalobcov dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť z procesných dôvodov. Uviedol, že zákonodarca zákonom č. 160/2015 Z.z. do novej právnej úpravy zaviedol nový inštitút núteného procesného spoločenstva, ktorý bol dovtedy vyjadrovaný len doktrinálne a judikatúrne. O nútené procesné spoločenstvo ide vtedy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom, a teda ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné, aby žalobu uplatnilo viacero subjektov spoločne, alebo ak je pre úspech v spore nevyhnutné žalovať viacero subjektov. Typickým príkladom je žaloba o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. V takomto prípade sa musia konania zúčastniť všetci podieloví spoluvlastníci, a to či už na strane žalobcu alebo na strane žalovaného, keďže jeho predmetom je celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a právoplatný výrok súdu zaväzuje len stranu konania a po právoplatnosti rozsudku aj právnych nástupcov zúčastnených strán. Obdobne to platí aj pri niektorých nárokoch podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Všetci účastníci (napríklad) kúpnej zmluvy musia byť subjektmi
žaloby o neplatnosť tejto zmluvy. Taktiež aj v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí toto konanie zásadne prebiehať za účasti všetkých zapísaných vlastníkov, resp. spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Ak súd zistí, že nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu, žalobu zamietne. Dospel k právnemu záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z procesných dôvodov, nakoľko v danom prípade sa nesporne jedná o nútené spoločenstvo sporových strán. Po späťvzatí žaloby žalobcami v 1., 6., 7. a 8. rade nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu, z dôvodu ktorého podľa § 78 ods. 2 C.s.p. žalobu zamietol. 3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a obom žalovaným vo vzťahu k žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže mali v konaní plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku podali včas všetci žalobcovia odvolanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p.). V úvode odvolania stručne zhodnotili skutkový stav a poukázali na závery uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.4.2024, sp.zn. 15 Co 48/2023, body 14., 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj ustanovenia § 77 ods. 1, ods. 2, § 78 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že každé nútené spoločenstvo je zároveň i spoločenstvom nerozlučným. Žalobcovia v predmetnom spore teda vystupujú buď v procesnom spoločenstve nerozlučnom alebo procesnom spoločenstve nútenom. Avšak každé procesné spoločenstvo nútené je zároveň aj procesným spoločenstvom nerozlučným. Pri jednom aj druhom procesnom spoločenstve je teda potrebné aplikovať na dané spoločenstvo ustanovenie § 77 ods. 2 C.s.p. a tak na späťvzatie žaloby je potrebný súhlas všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Oni nikdy nedali súhlas so späťvzatím žaloby žalobcov v 1., 6., 7. a 8. rade, preto prvoinštančný súd nemohol žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu. Vytkli súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, ak na danú vec aplikoval ustanovenie § 78 ods. 2 C.s.p. bez toho, aby súčasne aplikoval aj ustanovenie § 77 ods. 2 C.s.p. Ak by súd prvej inštancie postupoval správne, dospel by k záveru, že na späťvzatie žaloby zo strany len niektorých žalobcov, je potrebný súhlas aj ostatných žalobcov. Takýmto nesprávnym procesným postupom im prvoinštančný súd znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí a rozhodol svojvoľne. Takýmto postupom im súd prvej inštancie taktiež znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok nie je možné preskúmať, pretože neobsahuje zásadné vysvetlenie všetkých podstatných dôvodov podstatných pre rozhodnutie, z dôvodu ktorého je (okrem iného v súlade s R 2/2016) rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné a je porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s platnosťou/neplatnosťou kúpnej zmluvy z pohľadu chýbajúceho schválenia predmetnej zmluvy na schôdzi vlastníkov bytov v bytovom dome, na ňu nadväzujúcej kúpnej zmluvy, ani s tým, či bola uzatvorená zmluva o vstavbe a nezaoberal sa výmerou predmetného bytu. Namietali v konaní absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že mala byť uzatvorená ako zmluva o vstavbe v zmysle § 21 pôvodného zákona o vlastníctve bytov a zároveň mala byť schválená na schôdzi vlastníkov bytov, k čomu nedošlo. Vzhľadom k tomu, že pôvodná kúpna zmluva uzatvorená medzi nimi a V. je absolútne neplatná, V. S. nikdy nemohol platne previesť svoje práva na žalovaných. Tým, že kúpna zmluva je absolútne neplatnou zmluvou, ďalšie nadväzujúce právne úkony sú taktiež absolútne neplatnými právnymi úkonmi a tak i nadväzujúca zmluva uzatvorená medzi V. S. a žalovanými je absolútne neplatným právnym úkonom. Z uvedeného je zrejmé, že ak je absolútne neplatná pôvodná kúpna zmluva, V. S. nikdy nemohol previesť na žalovaných práva za účelom realizácie vstavby a žalovaní realizovali vstavbu neoprávnene, preto sú povinní túto vstavbu odstrániť. V konaní ďalej namietali, že vstavbou prišlo aj k výraznému presiahnutiu pôvodnej odkúpenej výmery. Na presahujúcu časť nebola nikdy uzatvorená žiadna zmluva o vstavbe, prípadne nadstavbe v zmysle zákona o vlastníctve bytov a o schválení takejto zmluvy vlastníci na schôdzi vlastníkov nikdy nerozhodovali. Ako tvrdili v žalobe, faktické zväčšenie plochy bytu č. X má vplyv na ďalšie práva a povinnosti vlastníka bytu, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov. Pri neusporiadaní týchto pomerov do budúcna bude neustále dochádzať k bezdôvodnému obohacovaniu, nakoľko žalovaní ako vlastníci bytu č. X sa budú v menšej miere i napriek reálne väčšej výmere
užívanej plochy podieľať na spoločných výdavkoch a povinnostiach. Vytkli súdu prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nezaoberal touto skutočnosťou a stručne v prvom rozsudku konštatoval, že stavba je realizovaná podľa odsúhlasenej projektovej dokumentácie a že výmeru bytu bude možné stanoviť až po jeho dokončení. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a rozhodnúť v súlade s ich odvolacím návrhom; žiadali náhradu trov konania. 5. Žalovaní v I., II. rade vo vyjadrení k odvolaniu všetkých žalobcov uviedli, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a rozhodol, riadiac sa právnym názorom uvedenom v skoršom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave v tejto veci. Prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd uznesením zo dňa 17.7.2024, v súlade s právnym názorom krajského súdu, konanie vo vzťahu k žalobcom v 1., 6., 7. a 8. rade zastavil, pričom voči tomuto rozhodnutiu zostávajúci žalobcovia nepodali odvolanie a tak nadobudlo právoplatnosť. Účastníkmi konania (správne stranami sporu, poznámka odvolacieho súdu) potom nie sú všetky osoby, ktoré nimi majú byť, keďže ide o nerozlučné spoločenstvo. Súd prvej inštancie tak napadnutým rozsudkom rozhodol správne, keď žalobu z tohto dôvodu zamietol. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii všetkých žalobcov v odvolaní dôvodili, že kúpna zmluva, ktorú uzatvorili vlastníci bytov so stavebníkom, p. S. (ich právnym predchodcom), obsahuje všetky náležitosti zmluvy o vstavbe vyžadované vtedy platným znením zákona o vlastníctve bytov, pričom jej vklad bol povolený katastrom nehnuteľností. Vlastníci bytov touto zmluvou umožnili právnemu predchodcovi žalobcov (pravdepodobne ich právnemu predchodcovi, poznámka odvolacieho súdu) uskutočniť vstavbu bytu v podkroví bytového domu. Zmluva bola uzatvorená so všetkými vlastníkmi bytov, nakoľko v tom čase zákon nezveroval rozhodovanie o tejto otázke na schôdzi vlastníkov bytov, ale zmluvu museli nevyhnutne podpísať všetci vlastníci. Až následne bola prijatá novela zákona, podľa ktorej nie je potrebné, aby zmluvu o vstavbe podpísali všetci vlastníci, o zmluve sa hlasuje na schôdzi vlastníkov bytov, a to 2/3 väčšinou hlasov. Z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by sa v prípade absencie schválenia zmluvy o vstavbe na schôdzi vlastníkov bytov mala táto zmluva považovať za neplatnú. Otázku schvaľovania zmluvy o vstavbe na schôdzi vlastníkov bytov posudzoval Ústavný súd (pravdepodobne Slovenskej republiky, poznámka odvolacieho súdu) na návrh Okresného súdu Nitra v rozhodnutí sp.zn. PL. ÚS 110/2011-40, avšak už za účinnosti zákona o vlastníctve bytov, ktoré platili až po uzatvorení zmluvy, t. j. účinné od 1.4.2004. Popreli, že by sa hlasovanie na schôdzi vlastníkov bytov neuskutočnilo, nakoľko táto téma vstavby bytu do podkrovia musela byť medzi vlastníkmi riešená skôr, ako došlo k podpisu samotnej zmluvy a musela sa riešiť minimálne výška odplaty, ktorá bola vnesená do návrhu zmluvy. Následne bola uzatvorená kúpna zmluva a dohoda o postúpení práv a povinností, ktorú uzatvoril p. S. a oni v roku 2002; vklad tejto zmluvy bol tiež povolený a tak sú na základe platných zmlúv oprávnení na uskutočnenie vstavby v predmetnom bytovom dome. Sú podielovými spoluvlastníkmi k pozemkom, na ktorých je bytový dom postavený, pričom už od roku 2002 riadne platia príspevky do fondu opráv tak, ako keby už vstavaný byt užívali, hoci ešte nedošlo k jeho kolaudácii. Vynaložili do spoločných častí domu značné investície, z vlastných prostriedkov financovali výmenu celého krovu bytového domu vrátane strešnej krytiny, ako to vyplynulo aj zo znaleckého posudku Ing. arch. K., č. X/ XXXX. Ešte pôvodný žalobca, p. T. st., namietal výmeru bytu už v rámci stavebného konania, ale táto jeho námietka bola v stavebnom konaní posudzovaná a riešená. Žalobcovia sa mylne domnievajú, že sú na základe zmluvy oprávnení zastavať z celého podkrovia 175,3 m2, ale na základe zmlúv sú oprávnení vstavať byt o takejto celkovej výmere. Poukázali na rozdiel medzi pojmami zabratie výmery podkrovia a výmera bytu. K tvrdeniami žalobcov ohľadom analogického použitia § 135c Občianskeho zákonníka o neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku konštatovali, že sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku pod bytovým domom a uskutočnili stavbu na základe súhlasu všetkých podielových spoluvlastníkov k nehnuteľnosti a vydaného a právoplatného stavebného povolenia. Zároveň by sa v prípade použitia analógie s uvedeným ustanovením zákona musela zohľadniť aj možnosť posúdenia nadobudnutia práva vstavby bytu vydržaním podľa § 151o Občianskeho zákonníka. Ich právny predchodca na základe zmluvy ešte v roku 1998 vstúpil do dobromyseľného výkonu práva vstavby, ktorá zaťažuje nehnuteľnosť, a to spoločné časti a zariadenia bytového domu. K eventuálnemu petitu žalobcov odstránenie časti bytu, ktorý presahuje výmeru 175,34 m2 uviedli, že považujú žalobu v tejto časti za predčasne podanú, keďže výmera bytu nie je doposiaľ finálne určená, pretože stavba nie je dokončená. Posudzovanie skutočnej výmery podlahovej plochy vo vzťahu k šikmým stenám a podhľadu je vec, ktorá bude riešená až po úplnom dokončení bytu, v rámci kolaudácie v stavebnom konaní. Následne, ak by zo záverov kolaudácie a meraní bytu po jeho dokončení vyplývalo, že byt má väčšiu výmeru ako vplýva zo zmluvy o vstavbe a následných prevodov nehnuteľnosti, najmä kúpy nebytového priestoru v podkroví, môže sa vlastník v bytovom dome domáhať ochrany. Uvedené vyplýva zo znaleckého posudku Ing.
Arch. K. (strana 13). Znížením podielu ostatných vlastníkov bytov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytov nedochádza k žiadnemu obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva pre vlastníka bytu v bytovom dome. Podľa zákona o vlastníctve bytov na každý byt bez ohľadu na jeho výmeru alebo výšku podielu na spoločných častiach a zariadeniach pripadá jeden hlas a hlasovacie právo sa neodvíja od výmery bytu. Preto z dôvodu zmenšenia spoluvlastníckeho podielu žalobcov ich spoluvlastnícke práva obmedzené nie sú. Zotrvali na tom, že žalobcovia nepreukázali ani právny záujem na podanej žalobe vo vzťahu k zníženiu výmery bytu. Rovnako nie je možné vyhovieť petitu, ktorým sa žalobcovia domáhajú náhrady určenej znaleckým posudkom, nakoľko nenavrhli vykonať dokazovanie znaleckým posudkom. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadali náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa k vyjadreniu oboch žalovaných k ich odvolaniu nevyjadrili. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže pre jeho nariadenie neboli splnené podmienky a dospel k záveru, že odvolanie všetkých žalobcov je dôvodné. 8. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 23.6.2022, č.k. 9 C 232/2009-329, žalobu zamietol; žalovaným v I., II. rade priznal voči žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Na odvolanie vtedajších žalobcov v 2. až 5. rade Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, uznesením zo dňa 29.4.2024, č.k. 15 Co 48/2023-415, uvedený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uznesenia odvolací súd, okrem iného, konštatoval, že sa stotožnil s odvolacou námietkou odvolateľov, že napadnutý rozsudok je nezrozumiteľný, arbitrárny, pretože neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel prvoinštančný súd k právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby, keďže neuviedol ako vyhodnotil všetky vykonané dôkazy, jeho argumenty v ňom uvedené sú zmätočné, pričom sa náležite nevysporiadal s tvrdeniami žalobcov o tom, že pôvodná kúpna zmluva je absolútne neplatná a že úžitková plocha predmetného bytu presiahla odkúpenú výmeru oboma žalovanými. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je záver súdu prvej inštancie o tom, ako zhodnotil zákonné predpoklady pre zamietnutie žaloby nejasným, z dôvodu ktorého nie je možné posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ďalej dôvodil. že zákonnými ustanoveniami čl. 6, § 132, § 191 ods. 1 C.s.p. sa prvoinštančný súd dôsledne neriadil, keď vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože iba stroho konštatoval, že pôvodná kúpna zmluva (uzatvorená medzi právnym predchodcom oboch žalovaných V. a žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami, ktorej predmetom bol prevod časti spoluvlastníckych podielov na pozemku a práva užívania spoločných častí a zariadení domu, poznámka odvolacieho súdu; č. l. 10 spisu) bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností, pričom kataster skúma všetky zákonom vyžadované náležitosti a na základe povolenia vkladu tejto zmluvy sú žalovaní aj vedení na liste vlastníctva s uvedením spoluvlastníckeho podielu, ktorý zodpovedá výmere bytu, že zmluvu o vstavbe podpísali všetci vlastníci bytov, cena za umožnenie práva stavby bytu bola vlastníkom bytov zaplatená, že tvrdenie, že na presahujúcu časť výmery podľa pôvodnej kúpnej zmluvy nebola nikdy uzatvorená žiadna zmluva o vstavbe, ani nijaká iná zmluva a že nikdy nedošlo k schváleniu vlastníkmi bytov, žalobcovia nepreukázali, pričom odkázal na znalecký posudok č. 19/2016. Odvolací súd k uvedenému dôvodí, že skutočnosť, že zmluva bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností ešte neznamená, že zmluva je platná, nakoľko (ne)platnosť zmluvy môže preskúmať súd v občianskom súdnom konaní, ako správne tvrdili odvolatelia v odvolaní, pretože rozhodovať o tejto otázke, t. j. o platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu môžu iba súdy, nie kataster. Ak teda prvoinštančný súd uzavrel, že tvrdenie žalobcov, že pôvodná kúpna zmluva je absolútne neplatná, nakoľko mala byť uzatvorená ako zmluva o vstavbe podľa § 21 pôvodného zákona o vlastníctve bytov a zároveň mala byť schválená vlastníkmi bytov, nemal v konaní preukázané, je tento jeho záver predčasný, keďže sa otázkou (ne)platnosti predmetnej zmluvy vôbec nezaoberal a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nie je zrejmé, z akých dôkazov vychádzal pri svojom závere, že žalobcovia tvrdenie o absolútnej neplatnosti zmluvy nepreukázali. Taktiež z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je jasné o akú zmluvu o vstavbe sa jedná, ktorú mali podpísať všetci vlastníci bytov, keďže odvolatelia v odvolaní a aj počas konania na súde prvej inštancie namietali, že takáto zmluva vôbec nebola medzi stranami
uzavretá, hoci podľa zákona č. 182/1993 Z. z. platného v čase uzavretia zmluvy, mala byť takáto zmluva uzavretá. Rovnako sa prvoinštančný súd žiadnym spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal námietkami žalobcov o tom, že žalovaní v I., II. rade zväčšili plochu predmetného bytu oproti pôvodnej kúpnej zmluve, čo má vplyv na ďalšie práva a povinnosti vlastníka bytu, keď iba poukázal na závery znaleckého posudku č. XX/XXXX, v ktorom však znalec konštatoval, že posudzovaná stavba je v štádiu rozostavanosti a nevysvetlil z akého dôvodu neprihliadol na ďalšie dôkazy týkajúce sa výmery posudzovaného bytu. Poukázal taktiež na to, že počas konania žalobcovia zmenili žalobu, ktorú súd prvej inštancie pripustil a na základe ktorej sa domáhajú uloženia povinnosti obom žalovaným tak, ako je uvedené v bode 9. odôvodnenia tohto uznesenia. Zo zmeny žaloby vyplýva, že sa žalobcovia domáhajú tzv. eventuálneho petitu, ktorého podstatou je návrh na prisúdenie jedného nároku (napríklad vydanie veci) a ak by toto vydanie nebolo možné (napríklad preto, že vec sa zničila, stratila), návrh na relutárnu (peňažnú) náhradu (prisúdenie sumy peňazí, obvykle vo výške náhrady škody). Ak súd rozhoduje podľa druhého subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa prvého (primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 113/2010). Rovnako v rozhodnutí uvedeného súdu sp.zn. 3 Cdo 347/2009 je vysvetlené, čo je to eventuálny petit. O taký petit ide v prípade, ak navrhovateľ žiada zaviazať odporcu na jeden druh plnenia a len ak objektívne nebude možné vyhovieť prvému petitu, žiada ho zaviazať „in eventum“ na iné plnenie. Tak je to aj pri návrhu na vydanie veci, ktorý navrhovateľ formuluje tak, že pre prípad nemožnosti vydania veci (či už preto, lebo vec neexistuje, alebo ju odporca nemá), žiada od odporcu peňažnú náhradu. Treba zdôrazniť, že podstatou eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie (iba) jedného nároku. Ak súd dospeje k záveru o existencií okolností opodstatňujúcich petit v jeho druhej eventualite, rozhoduje podľa nej a prvý petit návrhu zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa prvej eventuality petitu, o druhej už nerozhoduje. Vzájomný vzťah oboch petitov je teda daný tým, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom (eventuálnom) petite až potom, kedy je zistená a preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť plnenia v zmysle prvého petitu. V danej veci ale z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva ako sa súd prvej inštancie s jednotlivými eventuálnymi petitmi žaloby zaoberal, keďže nie je zrejmé ktoré konkrétne eventuálne petity zamietol, pretože neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré nevyhovel ani jednému z navrhovaných troch petitov žaloby. Podľa § 380 ods. 2 C.s.p. odvolací súd prihliadne na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. V danom prípade odvolací súd zistil viaceré nasledovné procesné pochybenia súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nemal počas konania ustálený okruh strán sporu, a to na strane žalobcov, keď uznesením zo dňa 16.6.2020, č. k. 9 C 232/2009-235, I. vo vzťahu k žalobcom v 1., 8. a 9. rade konanie nezastavil; II. pripustil zmenu petitu žaloby tak ako je uvedené v bode 1.2. tohto uznesenia. Vo výroku I. tohto uznesenia ale absentuje žalobca v 7. rade (Róbert Szelid), ktorý spoločne so žalobcami v 1., 8. a 9. rade písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.6.2020 oznámil, že predložili súdu podanie, v ktorom vyjadrili výslovný nesúhlas s tým, aby boli ďalej vedení ako žalobcovia v tomto konaní, zobrali žalobu späť a nesúhlasili ani so zmenou žaloby, ktorú navrhol jeden zo žalobcov (č. l. 234 spisu), s čím sa prvoinštančný súd v uvedenom uznesení nijako nevysporiadal a v bode 9. uznesenia nesprávne uviedol, že ostatní žalobcovia, ani žalovaní sa k návrhu na zmenu žaloby nevyjadrili. Odvolací súd poukazuje i na to, že u žalobkyne v 1. rade došlo k zmene priezviska, ktorú skutočnosť oznámila súdu prvej inštancie (č. l. 272 spisu), avšak prvoinštančný súd aj napriek tomu v záhlaví napadnutého rozsudku uviedol jej pôvodné priezvisko. Ďalej prvoinštančný súd v záhlaví napadnutého rozhodnutia uviedol nesprávny dátum narodenia žalobcu v 2. rade 12.2.1962, namiesto 12.2.1963. Napriek týmto pochybeniam nevrátil súdu prvej inštancie spis na opravu záhlavia napadnutého rozsudku z dôvodu hospodárnosti konania., ale tieto pochybenia napravil sám. Súd prvej inštancie napriek tomu, že žalobca v 5. rade MUDr. P. T. zomrel počas konania, tohto žalobcu uviedol nesprávne v záhlaví napadnutého rozhodnutia, pričom uznesením zo dňa 25.4.2018, č.k. 9 C 232/2009-160, rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičkou po žalobcovi v 5. rade, a to žalobkyňou v 6. rade V. T.. Odvolací súd mal za to, že prvoinštančný súd pochybil aj v tom, že odvolanie odvolateľov nedoručil aj tým žalobcom, ktorí odvolanie nepodali, aby boli informovaní o stave prebiehajúceho konania, pričom na tomto nemení nič ani skutočnosť, že na strane žalobcov (aj žalovaných) ide o nerozlučné spoločenstvo. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.) s tým, že bude jeho povinnosťou opätovne rozhodnúť o predmetnej žalobe s prihliadnutím na eventuálne petity, ustáliť si okruh strán sporu s prihliadnutím na dôvody uvedené v bode 17. odôvodnenia tohto uznesenia, následne vo veci posúdiť (ne)platnosť pôvodnej kúpnej zmluvy a na ňu nadväzujúcu zmluvu, či mala byť v danom prípade uzatvorená zmluva o vstavbe, zaoberať sa
výmerou predmetného bytu, t. j. riadne zistiť skutkový stav veci, vykonať dokazovanie za účasti strán sporu a v prípade potreby vykonať dokazovanie, ktoré strany nenavrhli, keďže konanie bolo konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, (§ 185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť vec v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Zároveň uložil prvoinštančnému súdu v novom rozhodnutí rozhodnúť opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). 9. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom sa uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu riadil iba čiastočne, keď uznesením zo dňa 17.7.2024, č.k. B1-9 C 232/2009-437, konanie vo vzťahu k žalobcom v 1., 6., 7. a 8. rade zastavil, avšak o predmetnej žalobe v súlade s pokynmi odvolacieho súdu uvedenými v bode 18. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia sa vôbec neriadil a žalobu zamietol len z procesných dôvodov, keď mal za to, že v danej veci sa nesporne jedná o nútené spoločenstvo sporových strán a po späťvzatí žaloby žalobcami v 1., 6., 7. a 8. rade nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu. 10. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že v danej veci ide na strane sporových strán o nerozlučné spoločenstvo (bod 17. posledná veta) a tak nie je zrejmé, prečo sa súd prvej inštancie odchýlil od tohto vysloveného právneho záveru odvolacieho súdu a žalobu (bez jej vecného prejednania) zamietol z dôvodu, že na strane strán sporu ide o nútené spoločenstvo. 11. Na základe uvedeného sa potom odvolací súd stotožnil s argumentáciou všetkých žalobcov uvedenú v ich odvolaní o tom, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a rozhodol svojvoľne. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie je základným princípom právneho štátu, ktorý zabezpečuje jednotu a predvídateľnosť rozhodovania. Keď vyšší súd (napríklad odvolací) zruší rozhodnutie a vráti vec nižšiemu súdu na ďalšie konanie, tento súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom vyššieho súdu. Súd nižšej inštancie musí aplikovať právny názor vyššieho súdu pri opätovnom rozhodovaní vo veci. Tento inštitút je priamou zárukou práva na spravodlivý proces a právnu istotu. Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty (R76/2016). 12. Odvolací súd, uvedomujúc si zákonný zákaz opätovného zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 390 C.s.p. dospel k záveru, že vzhľadom na tak závažné vyššie uvedené pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd nemôže odstrániť, nie je možné aby vo veci sám rozhodol. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.4.2022, sp.zn. IV. ÚS 215/2022, v ktorom vyslovil názor k ustanoveniu § 390 C.s.p. a podľa ktorého: „Pri úvahe o aplikácii § 390 Civilného sporového poriadku je potrebné rozlišovať medzi meritórnym a nemeritórnym odvolacím prieskumom aj s ohľadom na právo na rovný prístup sporových strán k odvolaciemu konaniu. Povinnosť aplikovať § 390 Civilného sporového poriadku nastáva, ak v poradí prvé aj druhé preskúmavané rozhodnutia okresného súdu sú meritórnej povahy. V prvom odvolacom konaní krajský súd posudzoval výlučne splnenie procesných podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného so záverom, že tieto podmienky splnené neboli, a preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V druhom odvolacom konaní krajský súd vykonal meritórny odvolací prieskum napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Postup krajského súdu, ktorý nerešpektovanie zákonného príkazu nezrušiť nové rozhodnutie súdu prvej inštancie po zrušení skoršieho rozsudku odôvodnil odlišným rozsahom a povahou oboch odvolacích prieskumov, je v súlade s ústavnými požiadavkami základného práva na súdnu ochranu a obsahom práva na spravodlivý proces.“ V danom spore odvolací súd síce už raz zrušil rozsudok súdu prvej inštancie (zo dňa 23.6.2022, č.k. 9 C 232/2009-329), a to uznesením zo dňa 29.4.2024, č.k. 15 Co 48/2023-415, po vykonanom meritórnom odvolacom prieskume, ale vzhľadom k tomu, že napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol z už uvedených procesných dôvodov, odvolací súd nemohol vykonať vo veci riadny meritórny odvolací prieskum.
13. Záverom odvolací súd dôvodí, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami všetkých žalobcov, pretože by nemali vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 14. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude znova rozhodnúť o predmetnej žalobe s prihliadnutím na eventuálne petity, posúdiť (ne)platnosť pôvodnej kúpnej zmluvy a zistiť, či ju uzavreli v tom čase všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, následne posúdiť (ne)platnosť na ňu nadväzujúcu zmluvu, či mala byť v danom prípade uzatvorená zmluva o vstavbe, zaoberať sa výmerou predmetného bytu, t. j. riadne zistiť skutkový stav veci, vykonať dokazovanie za účasti strán sporu a v prípade potreby vykonať dokazovanie, ktoré strany nenavrhli, keďže konanie bolo konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (§ 185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť vec v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd opakovane dáva do pozornosti súdu prvej inštancie ustanovenie § 391 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 15. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). Odvolací súd ešte upozorňuje súd prvej inštancie, že pochybil, keď vo výroku II. uložil žalobcom povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania, pretože síce aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., ale nesprávne formuloval tento výrok, nakoľko mal úspešným žalovaným priznať nárok na náhradu trov konania. Rozhodovanie o náhrade trov konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci. 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).