Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/4/2024 z 27. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/4/2024 1112203577 27. 05. 2026 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2026:1112203577.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Rastislava Žiga v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., zastúpený: JUDr. Edita Flaskárová, advokát, so sídlom Popradská 52, 821 06 Bratislava, IČO: 52 299 929, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 6.886,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. októbra 2021 č. k. 9C/25/2012-348 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 09. októbra 2023 č. k. B1-9C/25/2012-459 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.886,- eur, úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 3.241,91 eur od 01.01.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 3.644,25 eur od 01.01.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti titulom finančnej náhrady za užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu v dôsledku miestnej komunikácie vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na pozemku žalobcu. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa domáhal žalobca proti žalovanému zaplatenia sumy 12.086,eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 03.02.2009 do 31.12.2011, odôvodnenej tým, že je spoluvlastníkom pozemku par. č. XXXX/XX o výmere 766 m2, katastrálne územie C. D. v podiele 1/2. Pozemok je situovaný v zastavanom území obce v mestskej časti Podunajské Biskupice. Je plne zastavaný verejnou cestnou komunikáciou časti ulice E., ktorá sa priamo napája na výpadovku E 575 na smer Komárno. Žalovaný predmetný pozemok užíva cca 50 rokov, avšak nájomné zaplatil žalobcovi len za obdobie od 01.11.2007 do 31.10.2008 na základe zmluvy o nájme pozemku á 10 Sk/ m2 / rok. Žalobca považoval cenu nájmu za neprimerane nízku a preto poveril znalkyňu F. G. E. o stanovenie všeobecnej hodnoty pozemku. Podľa záveru znaleckého posudku všeobecné nájomné predmetného pozemku predstavuje za m2 / rok 10,846 €, čo činí u rozlohe 766 m2 čiastku 8.308 €/ rok. Žalovaný za užívanie pozemku bez úhrady získal bezdôvodné obohatenie a podľa znaleckého posudku, ktorý určil všeobecný nájom pozemku, sa obohatil za obdobie od 03.02.2009 do 31.12.2011 celkom o 12 086 €. Písomným podaním zo dňa 1.3.2012 žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie 4.183,84 €. Žalobný petit upravil tak, že sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 03.02.2010 do 31.12.2011 v sume 7 902,16 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 09.05.2012

č. k. 9C/25/2012 konanie v časti návrhu o zaplatenie 4.183,84 € zastavil a pripustil zmenu žalobného petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 7.902,16 €, 9 % úrok z omeškania zo sumy 3.778,16 € od 01.01.2011 do zaplatenia, 9 % úrok z omeškania zo sumy 4.154 € od 01.01.2012 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia. 3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku - parcely registra "C" v k. ú. C. D., parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 766 m2 v podiele 1/2 zapísaného na LV č. XXXX. Na predmetnom pozemku sa nachádza komunikácia na ulici Svornosti, ktorej vlastníkom je žalovaný ex lege, preto právny predchodca žalobcu za účelom majetkoprávneho usporiadania pozemku uzatvoril so žalovaným zmluvu o nájme pozemku č. XXXXXXXXXXXX na obdobie od 01.11.2007 do 31.10.2008 s nájmom vo výške 10 Sk/ m2 / rok. Po uplynutí doby nájmu právny predchodca žalobcu neprejavil záujem o predĺženie doby nájmu, resp. uzatvorenie novej nájomnej zmluvy. Keďže po uplynutí doby trvania nájmu dojednanej v Zmluve o nájme pozemku č. XXXXXXXXXXXX, t. j. po 31.10.2008, žalovaný neprestal predmet nájmu užívať, pretože na pozemku registra "C" v k. ú. C. D., parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 766 m2, ktorého spoluvlastníkom je žalobca, sa nachádza trvalá stavba - komunikácia, ktorej vlastníkom je žalovaný ex lege, a žalobca, resp. právny predchodca žalobcu neuplatnil nárok na vypratanie predmetu nájmu, mal za to, že Zmluva o nájme pozemku č. XXXXXXXXXXXX sa ex lege konkludentnou formou obnovuje, a to za tých istých cenových podmienok, t. j. za cenu 10 Sk/ m2 /rok (0,33 eur/ m2 /rok). 4.Následne písomnými podaniami žalobca opravil petit žaloby a domáhal sa od žalovaného zaplatenia sumy 3.251,00 eur za obdobie od 03.02. do 31.12.2010 a sumy 3.643,50 eur za obdobie od 01.01.2011 do 31.12.2011, spolu 6.894,50 eur spolu s 9% úrokom z omeškania zo sumy 3.251,00 eur počnúc dňom 01.01.2011 do zaplatenia a 9% úrok z omeškania zo sumy 3.643,50 eur počnúc dňom 01.01.2012 do zaplatenia a trovami konania. Uznesením zo dňa 28.05.2013, č. k. 9C 25/2012-62 súd prvej inštancie konanie v časti návrhu o zaplatenie sumy 1.007,66 eur zastavil a zároveň pripustil zmenu žalobného petitu podľa návrhu žalobcu. Ďalším písomným podaním žalobca zmenil žalobný petit tak, že sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.886.- eur a úrokov z omeškania zo sumy 3241,91 eur, 9% úrok z omeškania počnúc dňom 01.01.2011 až do zaplatenia, zo sumy 3.644,25 eur, 9% úrok z omeškania počnúc dňom 01.01.2012 až do zaplatenia, ako aj trov konania. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 21.04.2016 súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného petitu podľa návrhu žalobcu. 5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti napísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie C. D., parc. č. XXXX/XX, výmera 766 m2, druh zastavané plochy a nádvoria v podiele 1/2. Pozemok je situovaný v zastavanom území obce v mestskej časti Podunajské Biskupice. Je plne zastavaný verejnou cestnou komunikáciou časti ulice E., ktorá sa priamo napája na výpadovku E 575 na smer Komárno. Žalobca a žalovaný uzavreli 29.10.2007 Zmluvu o nájme pozemku č. XXXXXXXXXXXX, predmetom ktorej bol nájom predmetného pozemku na dobu určitú od 01.11.2007 do 31.10.2008. Podľa čl. 2 bod 2 zmluvy sa strany dohodli, že doba nájmu môže byť predĺžená len na základe písomnej dohody zmluvných strán uzatvorenej najneskôr ku dňu skončenia nájmu. K predĺženiu doby nájmu na základe písomnej dohody zmluvných strán nedošlo. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie ustálil, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol ukončený dňom 31.10.2008, žalovaný vec aj naďalej užíva a v konaní nebol preukázaný vznik iného práva žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti, takže uvedený pozemok v období od 03.02.2010 do 31.12.2011 užíval bez právneho dôvodu. Zo znaleckého posudku znalkyne F. H. E., č. 34/2016 súd prvej inštancie zistil, že všeobecná hodnota nájmu pozemku v období od 03.02.2010 - 31.12.2010 je vo výške 3.241,91 € a v období od 01.01.2011 - 31.2.2011 je vo výške 3.644,25 €, celkom všeobecná hodnota nájmu pozemku za žalované obdobie je 6.886,00 €. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vo veci rozhodol pôvodne rozsudkom zo dňa 15.11.2016 č.k. 9C/25/2012-217 a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.886 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 6.886 eur od 01.01.2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 3.644,25 eur od 01.01.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. V dôsledku odvolania žalovaného odvolací súd uznesením zo dňa 20.12.2019 č.k. 4Co/243/2018-29l napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol právny názor, že v právnom poriadku Slovenskej

republiky platí zásada zmluvnej autonómie a autonómie vôle v zmluvných vzťahoch, ktorá zásada predstavuje voľnosť pri uzatváraní zmlúv pokiaľ ide o typ zmluvy, výber zmluvného partnera, obsah zmluvy a dohodu o zániku zmluvného vzťahu. Odvolací súd mal za nepochybné, že ust. § 676 ods. 2 OZ má v spojení s ust. § 2 ods. 3 OZ dispozitívny charakter, preto obnovenie nájmu dojednaného zmluvne na dobu určitú môžu zmluvné strany dohodou v zmluve buď vylúčiť alebo zmluvne upraviť inými zmluvne dohodnutými podmienkami a dohodnúť sa teda na inom spôsobe obnovenia nájmu, k čomu došlo v prípade relevantnej zmluvy o nájme predmetného pozemku v danom prípade, keď sa účastníci tejto zmluvy dohodli na možnosti predĺženia doby nájmu len písomnou dohodou zmluvných strán uzatvorenou do skončenia nájmu. Odvolací súd tak v danej veci považoval za vylúčené obnovenie nájomnej zmluvy podľa § 676 ods. 2 OZ a odvolaciu námietku žalovaného v tomto smere hodnotil ako neopodstatnenú. Konštatoval, že za žalované obdobie žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, keďže nájomná zmluva zanikla. Žalobcovi preto vo vzťahu k žalovanému vznikol peňažný nárok. Žalovaným obdobím v danom prípade po čiastočnom späťvzatí žaloby je obdobie od 03.02.2010 do 31.12.2011. Zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť dňom 01.07.2009. Súdu prvej inštancie vytkol, že v odôvodnení pôvodného rozsudku na uvedenú skutočnosť nereflektoval dostatočne, keďže nárok uplatnený žalobou posudzoval i podľa ustanovení OZ o vydaní bezdôvodného obohatenia. Za predmet sporu v úvodnej časti napadnutého rozsudku nesprávne označil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej odvolací súd uviedol, že náhrada za zákonné vecné bremeno sa pôvodne podľa rozhodovacej praxe spájala s koncepciou jednorazového plnenia, avšak následne vzhľadom na skutočnosť, že týmto spôsobom sa nevyčerpávali všetky nároky vlastníkov nehnuteľností, ktorí sú vo svojom vlastníckom práve obmedzovaní na dobu neurčitú, došlo v rámci súdnej praxe k zvoleniu postupu, podľa ktorého je náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva priznávaná opakovane, ktorý právny názor odobril aj Ústavný súd SR v plenárnom náleze zo dňa 12.10.2016, sp. zn. PL ÚS 42/2015, v ktorom vyslovil nesúlad jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené síce podľa zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ktorý nález mal však analogicky za aplikovateľný i na posudzovanú vec. Odvolací súd však vyhodnotil ako opodstatnenú odvolaciu námietku žalovaného vzťahujúcu sa k znaleckému posudku č. 34/2016 zo dňa 10.04.2016, z ktorého záverov súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia vo veci vychádzal, keď jeho zadaním bolo určenie hodnoty nájmu za relevantný pozemok, napriek tomu, že žalobou uplatnený nárok po čiastočnom späťvzatí žaloby je nárok na náhradu za zákonné vecné bremeno. Súhlasil, že znalecký posudok odkazuje aj na usmernenie Ministerstva spravodlivosti SR vo veciach náhrad za zákonné vecné bremeno, avšak súdu prvej inštancie vytkol, že v rámci odôvodnenia pôvodného rozsudku svoje právne úvahy ohľadom hodnotenia tohto dôkazného prostriedku nevysvetlil dostatočne a vyčerpávajúco. 7. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie doplnil dokazovanie výsluchom sporových strán a riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne právne posúdil a rozhodol. 8. Dôvodil, že právny vzťah medzi stranami sporu upravuje zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene niektorých zákonov. 9. Právne vec posúdil podľa § 1 ods. 1 až 4 Zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, ďalej podľa § 123 OZ, § 124 OZ, § 128 ods. 1 OZ, § 151n ods. 1 OZ, § 151o ods. 1 OZ a § 151p ods. 1 OZ. Konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo VÚC, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo VÚC podľa zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o majetku obcí“) a zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že odo dňa 01.07.2009, kedy zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť, teda došlo k zmene v právnom vzťahu medzi vlastníkmi pozemkov a obcami alebo VÚC ako vlastníkmi stavieb na týchto pozemkoch v tom zmysle, že pokiaľ užívanie pozemkov obcami a VÚC bolo do 30.06.2009 uskutočňované bez právneho dôvodu, od 01.07.2009 vzniklo zo zákona oprávnenie obcí a VÚC takéto pozemky užívať, a to na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Ak na usporiadanie vlastníctva nebol poskytnutý náhradný pozemok na základe zámennej zmluvy,

usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Ak vo obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhradných pozemkov, ide o pozemok pod stavbou o výmere do 400 m2, požiada o to vlastník pozemku, uskutoční sa usporiadanie vlastníckych vzťahov formou finančnej náhrady. 10.Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky: "..nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu." Uviedol, že zákon teda neumožňuje, aby ktokoľvek (hoci by sa jednalo o obec alebo VÚC) užíval pozemky iných osôb bez právneho dôvodu a / alebo bez primeranej náhrady, čím vzniká nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj vlastníkom pozemkov pod stavbami vymedzenými v zákone č. 66/2009 Z. z. 11.Pre posúdenie charakteru nároku vlastníkov pozemkov pod stavbami podľa zákona č. 66/2009 Z. z. mal za dôležité aj obdobie, v ktorom dochádzalo k obmedzeniu vlastníckeho práva. Pokiaľ obce a VÚC užívali cudzie pozemky pred 30.06.2009, dochádzalo k užívaniu pozemkov bez právneho dôvodu, čím sa obec alebo VÚC v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení neskorších predpisov dopustili bezdôvodného obohatenia. V takomto prípade vznikol vlastníkom pozemkov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady v načrtnutých prípadoch, avšak presnejší obraz pomáha utvárať rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona č. 66/2009 Z. z. Uviedol, že v jednotlivých súdnych konaniach sa súdy zaoberali napr. otázkou, či je v prípade obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. možné poskytnúť vlastníkovi pozemku náhradu za zriadenie vecného bremena aj vo forme opakovaného plnenia alebo iba jednorazovo. Uzavrel, že v uvedenej otázke sa rozhodovacia prax súdov prikláňa k možnosti poskytnutia náhrady aj vo forme opakovaného plnenia, keď s poskytnutím jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva sa nestotožnil ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Mcdo 2/2014. 12.Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 4, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. 13. Zákon č. 66/2009 Z. z. je podľa súdu prvej inštancie zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá OZ - zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p OZ, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, mal za potrebné z týchto ustanovení vychádzať. Neopomenul, že zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je podľa súdu prvej inštancie dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku.

14. Ak potom zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť podľa súdu prvej inštancie v súlade nielen s citovanými ustanoveniami OZ, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. 15. Zaujal názor, že zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, upravuje nielen spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov. Keďže obec alebo vyšší územný celok nie sú pri usporiadaní vlastníckych vzťahov viazaný žiadnou lehotou, považoval za nemožné od vlastníka pozemku spravodlivo žiadať, aby výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 2 trpel bez náhrady. I keď zákon č. 66/2009 Z. z. právo na náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno neupravuje, právo na náhradu vzniká vlastníkovi pozemku vyvodil z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 128 ods. 2 OZ. Formu náhrady ani lehotu na jej uplatnenie neupravuje, Súd prvej inštancie bol toho názoru, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z., s tým, že nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Výška tejto náhrady môže byť určená odborným vyjadrením alebo znaleckým posudkom. Vychádzal pritom z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Mcdo 2/2014. 16.V danom prípade v konaní nemal za preukázané, že by vo vzťahu k dotknutým pozemkom boli realizované postupy za účelom majetkoprávneho vysporiadania dotknutých pozemkov a preto nárok uplatnený žalobcom považoval za dôvodný čo do základu. 17. Zopakoval, že otázku náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami zákon č. 66/2009 Z. z. priamo nerieši, ale z Ústavy SR vyvodil záver, že dotknutému vlastníkovi prislúcha primeraná náhrada najmä s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR ako aj Listiny základných práv a slobôd čl. 11 ods. 4. 18. K nároku na finančnú náhradu a k procesnej obrane žalovaného o jednorazovom odškodnení za obmedzenie vlastníckeho práva uviedol: Pokiaľ ide o otázku zaplatenia finančnej náhrady za obmedzenie výkonu vlastníckeho práva z dôvodu zákonného vecného bremena jednorázovo, v tejto súvislosti zdôraznil, že zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, čo znamená, že predovšetkým od žalovaného užívateľa pozemku a vlastníka stavby na ňom stojacej závisí, kedy a za akých podmienok k majetkoprávnemu vysporiadaniu v zmysle zákona č. 66/20009 Z. z. dôjde. Jeho nečinnosť nemôže byť na ťarchu žalobcu. Z toto dôvodu mal za nemožné alebo za značne obtiažne stanoviť výšku náhrady do budúcna, nakoľko žalobca nemá vedomosť o tom, kedy bude konanie o pozemkových úpravách ukončené. Preto stanovenie výšky odplaty jednorázovo, pri zachovaní štatútu vecného bremena by bolo podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi. Pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca žiadal o priznanie náhrady za obdobie spätne t. j. za obdobie, kedy žalovaný užíval dotknutý pozemok bez odplaty. Uviedol, že takýto spôsob spätného vyplácania náhrady súčasne vylučuje duplicitu plnenia, nakoľko v prípade majetkoprávneho vysporiadania v konaní o pozemkových úpravách bude riešená otázka poskytnutia náhrady do budúcna. Zriadenie vecného bremena k pozemku vo vlastníctve žalobcu mal nesporne za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Takéto obmedzenie tak nemôže byť podľa súdu prvej inštancie bezodplatné a mal za nutné zaplatiť vlastníkovi za neho náhradu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS31/2004 zo 17.12.2004, ktorý v súvislosti s ochranou vlastníckeho práva konštatoval, že “výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je treba použiť taký výklad ktorý by základné právo nielenže neporušoval ale naopak garantoval.“

19. K výške náhrady a k námietkam žalovaného k znaleckému posudku č. 14/2016 uviedol, že pri posudzovaní výška náhrady za vecné bremeno vychádzal zo znaleckého posudku č. 14/2016 vypracovaného súdnou znalkyňou F. H. E., ktorá pri určení výšky náhrady vychádzala zo všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti v zmysle vyhlášky MS SR č. 492/2004 o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Vyhodnotil, že posudok bol vypracovaný na patričnej odbornej úrovni, zrozumiteľným a jasným postupom a záverečným výpočtom v súlade so stanoviskom MS SR zo dňa 13.08.2015 k výkladu ustanovení vyhlášky č. 492/2004 Z. z. V predmetnom stanovisku MS SR jednoznačne uviedlo, že v prípade stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti znalec túto stanoví bez zohľadnenia existencie vecného bremena a hodnotu veci určí ako nájomný vzťah. 20. Námietky žalovaného voči vypočítanej výške nájmu ako aj vecného bremena ako aj k stanoveniu koeficientov, z ktorých žalovaný namietal koeficient všeobecnej situácie a koeficient redukujúcich faktorov, súd prvej inštancie považoval za nedôvodné, prednesené v snahe vyhnúť sa svojej povinnosti poskytnúť plnenie v preukázanej výške. Vyhodnotil, že znalecký posudok č. 34/2016 zo dňa 10.04.2016 vypracovaný F. H. E. podľa usmernenia č. 43984/2015/15 Ministerstva spravodlivosti z 13.08.2013 jednoznačne stanovil všeobecný nájom pozemku od 03.02.20l0 - 31.12.2010 vo výške 3 241,91 € od 01.01.2011 - 31.12.2011 vo výške 3 644,25 €, celkom za žalované obdobie 6 886,00 €. Súd prvej inštancie neprihliadol na znalecký posudok Slovenskej technickej univerzity v Bratislave Stavebná fakulta zo dňa 12.12.2013 č. 31/2013 predložený žalovaným z dôvodu, že predmetný znalecký posudok bol nariadený súdom ako kontrolný znalecký posudok v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 13/2012 a jeho úlohou bolo posúdenie správnosti stanovenia všeobecnej hodnoty pozemku za obdobie 03.02.2010 31.12.2010 a 01.01.2011-31.12.2011. Taktiež znalecký posudok znalca F. G. I. C., č. 64/2015 zo dňa 23.10.2013 bol nariadený súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 25C 105/2010 a jeho úlohou bolo stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu pozemku ku dňu obhliadky 16.09.2013. Súd prvej inštancie sa stotožnil s procesnou argumentáciou žalobcu, že žalovaným predkladaný znalecký posudok č. 31/2013 vypracovaný dvomi znalcami Stavebnej fakulty STU v Bratislave práve hodnotili všeobecný nájom vecného bremena, nesprávne stanovili koeficient redukujúceho faktora, ponížil hodnotu pozemku zastavanosťou, ktorú nespôsobil vlastník pozemku, ale žalovaný, a okrem toho, napriek tomu že posudok vypracovali dvaja znalci má matematické chyby v počítaní, preto je nepoužiteľný. 21. Námietku žalovaného, že uzavretá zmluva o nájme pozemku sa ex lége obnovila za tých istých podmienok, nakoľko žalobca neuplatnil nárok na vypratanie, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, vychádzajúc zo zistenia, že v danom prípade bolo medzi účastníkmi osobitne dohodnuté, že dobu nájmu je možné predĺžiť len na základe dohody zmluvných strán, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako dohodu zmluvných strán osobitne upravujúcu spôsob predĺženia doby nájmu. I v prípade, ak by aj dospel k záveru, že v danom prípade bol žalobca povinný postupovať podľa ust. § 676 ods. 2 OZ, uvedený postup v danom prípade nemal za reálne možný vzhľadom na spôsob využitia predmetnej nehnuteľnosti. 22.K úroku z omeškania uviedol, že žalobca si voči žalovanému uplatnil úrok z omeškania zo sumy 3 241,91 € 9% od 01.01.2011 až do zaplatenia a zo sumy 3 644,25 € 9 % od 01.01.2012 až do zaplatenia. O tomto nároku rozhodol podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, ods. 2, a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa 19.5.2010 vedenom pod sp. zn. 25C 105/2010 domáha proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia z rovnakého právneho titulu. Zistil teda, že žalovaný je teda v omeškaní s plnením peňažného dlhu od 19.5.2010, preto zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 3 241,91 € 9 % od 01.01.2011 až do zaplatenia a zo sumy 3 644,25 € 9% od 01.01.2012 až do zaplatenia podľa žaloby, ktorou žalobca požadoval úrok z omeškania od 01.01.2012. 23. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262, § 256 ods. 1 CSP v zmysle zásady úspešnosti v konaní vzhľadom na plný úspech žalobcu v ňom. 24.Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalovaný, odôvodňujúc ho tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Pripomenul, že na spornom pozemku sa nachádza komunikácia na ulici Svornosti, ktorej vlastníkom je žalovaný ex lege, preto právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným Zmluvu o nájme pozemku č. XXXXXXXXXXXX na obdobie od 01.11.2007 do

31.10.2008 s nájmom vo výške 10,- Sk/m2/rok. Po uplynutí doby nájmu právny predchodca žalobcu neprejavil záujem o predĺženie doby nájmu, resp. uzatvorenie novej nájomnej zmluvy. Mal za to, že zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) bol prijatý za účelom pomôcť obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve a zároveň dousporiadať právne vzťahy s vlastníkmi daných pozemkov. Dôvodom prijatia zákona č. 66/2009 Z. z. bola podľa neho potreba vyriešiť prípady, keď do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov prešli ex lege z vlastníctva štátu aj také stavby, u ktorých si bol štát vedomý, že ležia na pozemkoch, ktoré nie sú majetkovoprávne usporiadané. Skonštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. priamo neupravuje spôsob určenia finančnej náhrady. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí však uviedol, že touto otázkou sa už v minulosti zaoberali viaceré súdy a pri posudzovaní formy odplaty za nútene obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. sa prikláňa k možnosti poskytnutia náhrady aj vo forme opakovaného plnenia, ktoré tvrdenie súdu prvej inštancie však považuje žalovaný za nesprávne aj vzhľadom na to, že na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 07.09.2021, poukázal na aktuálne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.06.2021, sp. zn. 9Co/113/2020-412 (ďalej len „rozhodnutie KS v BA“). Prvoinštančný súd zrejme toto rozhodnutie KS v BA nevzal do úvahy pri svojom rozhodovaní, keďže v odôvodnení rozhodnutia sa prikláňa k tomu, že finančná náhrada za zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. má byť poskytovaná opakovane. V uvedenom rozhodnutí KS v BA posudzoval charakter odplaty za zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. Pri posudzovaní otázky, či v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo jednorazovo vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. „Najvyšší súd ako dovolací súd obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo aj uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. “ V rozhodnutí KS v BA zároveň uviedol, že: „Z týchto rozhodnutí ďalej Najvyšší súd SR vychádzal aj pri posudzovaní priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., a to rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a predovšetkým sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014, sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.“ Z rozhodnutia KS v BA vyvodil, že ak majú obe zákonné vecné bremená všetky jednotiace znaky, nemôže tomu byť inak ani v prípade finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne jednorazová, nemá teda charakter opakujúceho sa plnenia. 25. Pokiaľ ide o možnosť majetkovoprávneho usporiadania vzťahov formou zámeny, žalovaný v odvolaní uviedol, že nedisponuje zoznamom pozemkov, ktoré by spĺňali podmienky podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a to, aby bol náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, v tom istom katastrálnom území a rovnako ani nedisponuje takým množstvom pozemkov, ktoré by bolo potrebné k majetkovoprávnemu usporiadaniu vzťahov pod stavbami v žalovaného vlastníctve. Tiež uviedol, že zákon č. 66/2009 Z. z. zároveň upravuje situáciu, ak nie je možné postupovať podľa § 2 ods. 1. Usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou je možné v takomto prípade vykonať v konaní o nariadení pozemkových úprav. V prípade vykonania pozemkových úprav, ktoré sa začína na žiadosť obce, v príslušnom katastrálnom území, mal za potrebné zdôrazniť, že reálne pozemkové úpravy doposiaľ neboli vykonané a v najbližšej dobe

neexistuje predpoklad ich realizácie, najmä z dôvodu nehospodárnosti. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 9C/25/2012-348 zo dňa 07.10.2021 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 26. Žalobca v následnom vyjadrení nesúhlasil s v odvolaní uvedenými dôvodmi a bol toho názoru, že súd prvej inštancie vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a zo správneho posúdenia veci. V konaní mal správne za preukázané, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku C KN parc. č. XXXX/XX o výmere 766 m2 zapísaného na LV č. XXXX vedenom na Okresnom úrade Bratislava Podunajské Biskupice v podiele 1/2. Na spornom pozemku sa nachádza cestná komunikácia a pozemok pod cestnou komunikáciou právny predchodca žalobcu nájomnou zmluvou č. XXXXXXXXXXXX prenajal žalovanému na obdobie od 01.11.2007 do 31.10.2008 za dohodnuté nájomné 10 Sk cca 33 centov. Po uplynutí doby nájmu nájomný vzťah zanikol a preto prvoinštančný súd správne zistil, že v období pred 30.06.2009 žalovaný užíval pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, čím sa dopustil podľa §451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov bezdôvodného obohatenia. Za žalované obdobie žalobca žiadal náhradu za užívanie jeho pozemku z titulu obmedzenia vlastníckeho práva nadväzne na zákonnú úpravu č. 66/2009 Z. z. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že zákon č. 66/2009 Z. z. bol prijatý za účelom pomôcť obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve a zároveň dousporiadať právne vzťahy s vlastníkmi daných pozemkov. Súhlasil, že otázkou spôsobu finančnej náhrady sa zaoberali viaceré súdy prvoinštančné aj odvolacie súdy a právom priznali vlastníkom pozemkov opakujúce sa plnenia. Súdy vychádzali z čl. 20 Ústavy SR, ktorý poskytuje vlastníkovi ochranu vlastníctva. Odplata za užívanie cudzieho vlastníctva podľa žalobcu nemusí byť upravené v špeciálnom zákone č. 66/2009 Z. z., ak je upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise, v danom prípade §123 OZ. Považoval za dôležité, že zákon č. 66/2009 Z. z. nič iné nesleduje, len aby zriadením vecného bremena zabezpečil ochranu stavieb postavených na pozemkoch, ku ktorým vlastník stavby nemal usporiadaný vzťah. Hlavne, aby zabránil vlastníkovi pozemku prípadné odstránenie stavby, ktorému vlastník stavby odmieta uhrádzať primeranú odplatu za užívanie jeho pozemku. Ďalej uvedený zákon podľa neho sleduje, aby do budúcna pozemky, na ktorých sú postavené stavby, vlastnili vlastníci stavby a to po poskytnutí adekvátneho náhradného pozemku zámenou alebo po hospodárskych úpravách. Do tej doby vlastníkovi pozemku patrí primeraná náhrada, akú by mohol dosať za užívanie svojho pozemku od iného subjektu. Od prijatia zákona č. 66/2009 Z. z. už uplynulo takmer 13 rokov (v čase vyjadrenia žalobcu) a vlastník stavby - žalovaný odmieta uhrádzať žalobcovi primeranú náhradu. Žalovaný netají okolnosť, že nezačal pozemkovú úpravu, ani do budúcna nemieni vykonať. Zákon č. 66/2009 Z. z. neukladal žiadnu lehotu na poskytnutie adekvátneho pozemku zámenou resp. nestanovil lehotu na vykonanie pozemkových úprav. Z uvedeného dôvodu poskytnutie iného adekvátneho pozemku mal za nevykonateľné, s tým, že sa minie sa zámer a účel zákona. Uviedol, že súdna prax od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. počas takmer 13 rokov priznávala vlastníkom pozemku odvodzujúc ich právo na finančnú náhradu z ustanovenia § 123 OZ, ktorá mohla oprávneného z vecného bremena motivovať na vykonanie pozemkových úprav. Bol by to spôsob naplnenia zámeru zákona č. 66/2009 Z. z., aby vlastník stavby sa stal v budúcnosti vlastníkom pozemkov. Žalobca - vlastník pozemku chápe verený záujem, potrebu stavať cestné komunikácie, ale nechápe zámer žalovaného smerujúci na prenášanie bezplatnej verejno-prospešnej funkcie na žalobcu. Nechápe, prečo sa domáha žalovaný toho, aby ústavné práva na ochranu vlastníctva žalobcu bolo negované, nechápe, prečo vlastník pozemku nemá mať nárok na primeranú náhradu za svoj pozemok zaťažený vecným bremenom a to na opakujúcu sa náhradu do doby, kým mu nebude poskytnutý iný adekvátny pozemok. (§ 4 z. 66/2009 Z. z.) Žalovaný vo svojom vyjadrení sa odvoláva na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26 2014 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu, v ktorom bol vyslovený právny názor, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je podľa tohto rozhodnutia povinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ju môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonnom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že na zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov rieši diametrálny odlišný zámer zákonodarcu a má diametrálnu odlišnú konštrukciu ako zákon č. 66/2009 Z. z. Za prekvapujúce však označil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn. 3Cdo/49/2014 je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č.

66/2009 Z. z. a sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. S takýmto právnym názorom sa žalobca nestotožnil, práve naopak bol názoru, že zákon č. 66/2009 Z. z. má diametrálne odlišnú konštrukciu ako zákon č. 182/1993 Z. z. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vlastníkovi stavby postavenej na nevysporiadanom pozemku neukladá poskytnúť vlastníkovi pozemku adekvátny pozemok zámenou alebo po vykonaní hospodárskych úprav v príslušnom katastri ako to zakotvuje zákon č. 66/2009 Z. z. Zákonodarca v zákone č. 66/2009 Z. z. nemal podľa žalobcu v úmysle poškodiť vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom, len sledoval zámer, aby v budúcnosti pozemky, na ktorých bola postavená stavba a vlastník stavby nebol zároveň aj vlastníkom pozemku, aby nadobudol tieto pozemky do svojho vlastníctva. Teda vecné bremeno podľa z. č. 66/2009 Z. z. má len dočasný charakter a to do doby, kým vlastníkovi pozemku zaťaženého vecným bremenom nebude poskytnutý iný pozemok. Do tej doby však vlastníkovi patrí náhrada za užívanie jeho pozemku na ktorý odkazuje aj zákonná úprava v § 4 z.66/2009Z.z. v odvolávke (10) odkazuje na §151n až 151p OZ. 27.Žalobca vo vyjadrení uviedol, že podľa 151p ods. 3 OZ „ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie“. Podľa neho podľa lingvistického výkladu sloveso „poskytovalo“ je nedokonavý slovesný tvar, pri ktorom dej trvá. Mal za to, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle poskytnúť vlastníkovi za obmedzenie jeho vlastníckeho práva jednorazovú náhradu, bol by zakotvil dokonaný slovesný tvar „poskytne“. Za dôležitý a neopomenuteľný moment označil to, že u pozemkoch zaťažených vecným bremenom podľa zák. č. 66/2009 Z. z. vlastníctvo nepochybne trvá až do doby poskytnutia iného pozemku spôsobom zakotveným v § 2 zák. č. 66/2009 Z. z. a naviac ak v katastri nehnuteľností nie je ani zapísané vecné bremeno k pozemku. Z titulu vlastníctva, (chránené ústavou v čl. 20) aj keď je pozemok zaťažený vecným bremenom ešte neznamená, že vlastník pozemku nemá nárok na opakujúce peňažné plnenie. Právo vlastníka na poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva sa nemôže premlčať vo všeobecnej trojročnej lehote, ak si náhradu vždy trojročnej lehote uplatní. Vlastníkovi pozemku zriadením vecného bremena vlastníctvo nezaniklo, z titulu vlastníctva mu denne vzniká nárok na plnenie za užívanie jeho pozemku a právo na plnenie vzniká vždy nasledujúcim dňom, tak ako úroky z omeškania. Iný názor ako nárok na opakované plnenie by podľa neho poprel zmysel a účel zákona, vrátane práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca však nemá dispozíciu nad dĺžkou doby, po ktorú bude ich vlastnícke právo obmedzené v prospech žalovaného, vykonanie pozemkových úprav patrí do dispozičnej sféry žalovaného (§ 2 zák. 66/2009 Z. z.). Uviedol, že doterajšia súdna prax priznávala v súlade s §123 OZ opakujúce sa náhrady za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom. Žalobca sa nestotožnil s názorom Najvyššieho súdu SR, že vecné bremeno zriadené podľa z. č. 66/2009 Z. z. sa výrazne približuje k obmedzeniam vlastníckeho práva zakotveného v zákone 182/1993 Z. z., nesvedčí tomu zhodná zákonná konštrukcia. Práve je podľa neho diametrálna odlišná právna úprava, (z. č. 66/2009 Z. z.) ktorá vlastníka chce odškodniť za obmedzenie jeho vlastníckych práv poskytnutím iného adekvátneho pozemku, ale do tej doby vlastníkovi patrí primeraná náhrada a to v sume akú by dostal od iného subjektu, ktorému by svoj pozemok mohol prenajať, ak by zo zákona nebolo zaťažené vecným bremenom. Žalobca poukázal na to, že ak expressis verbis zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje poskytnutie náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, potom platí všeobecne záväzný predpis § 123 OZ a užívať plody z vlastníctva v danom prípade znamená nárok na primeranú náhradu. Pokiaľ by vlastník pozemku zaťažený vecným bremenom nemal nárok na primeranú náhradu za svoj pozemok a to každým dňom, mal by podľa žalobcu len holé vlastníctvo, z ktorého by nemal žiadne úžitky, čo je podľa neho v rozpore s Ústavou SR, ktorá poskytuje ochranu vlastníctva. Názor ústavného súdu, podľa ktorého je ústavne udržateľné, že vlastníkovi pozemku patrí jednorazová náhrada, mal za absurdná, nemá oporu v žiadnom zákone a je protiústavný. Uviedol, že ani ústavný súd nemá zákonodarnú právomoc (zákonodarnú právomoc má len parlament) a preto nemôže ustáliť „ústavnú udržateľnosť“ jednorazovej náhrady, ak jednorazovú náhradu zákonodarca nezakotvil v zákone č. 66/2009 Z. z. Naviac z titulu vlastníctva opakujúca sa náhrada je podľa žalobcu odvoditeľná zo všeobecne záväzných predpisov, menovite § 123 OZ, § 151p ods. 3 OZ, vyhl. č. 492/2004 Z. z., ktorá upravuje samotný výpočet poskytnutia náhrady za užívanie pozemkov aj zaťažených vecným bremenom. Názor Ústavného súdu o premlčaní nároku vlastníka pozemku na náhradu v trojročnej premlčacej lehote, od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. je podľa neho v rozpore s § 101 OZ, a to z dôvodu, že vlastníkovi pozemku z vlastníctva plynie každým dňom nárok na plnenie. Potom nemožno podľa žalobcu ustáliť, že premlčacia doba zanikla 01.07.2012. Uvedený názor ústavného súdu žalobca

vníma ako absurdný a svojvoľný, nevzbudzuje dôveru ústavného súdu, ktorý práve má v demokratickom právnom štáte strážiť ústavnosť súdnych rozhodnutí a po 10 rokoch zmeniť ustálenú súdnu prax svojim právnym názorom bez uvedenia príslušných ustanovení zákona tvoriacich podklad právneho názoru. Žalobca bol názoru, že zriadením vecného bremena je vlastník pozemku povinný strpieť podľa § 4 z. č. 66/2009 Z. z. obmedzenia v prospech vlastníka stavby, ale nie je povinný prebrať na seba bezplatne verejnoprospešnú funkciu a ešte naviac ak náhradný pozemok mu vlastník stavby nikdy neposkytne, pretože v zákone nie je zakotvená lehota, v ktorej má vlastník stavby poskytnúť vlastníkovi pozemku iný náhradný pozemok. Z tohto dôvodu vlastník stavby bude aj do budúcna pozemok vlastníka užívať bezplatne, tak ako pred rokom 1989. Nemôže podľa neho obstáť ani odôvodnenie žalovaného, že nemá finančné prostriedky na opakujúce sa finančné plnenie ani na vykonanie pozemkových úprav. Finančné prostriedky žalovaný má z úhrad z daní nehnuteľností, z cestných dania je nepochopiteľné jeho konanie smeruje k zámernému ukráteniu vlastníka pozemku. Poskytnutie jednorazovej náhrady nemôže byť podľa neho prijateľné s poukazom na Nález Ústavného súdu SR č. PL.ÚS 42/2015-105, v ktorom ústavný sú ustálil že „primeraná jednorazová náhrada“ nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti so zriadením vecného bremena podľa zákona o tepelnej energetike č. 657/2004 Z. z. Pre žalobcu je irelevantné aká stavba sa nachádza na jeho pozemku, či je to elektrický stožiar alebo cesta, pre neho je rozhodujúca skutočnosť, že nemôže svoj pozemok užívať. Uviedol, že článok 20 ods. 4 ústavy stanovuje štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť zachované v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva: - podmienka nevyhnutnosti podmienka existencie verejného záujmu, - podmienka legality, - podmienka poskytnutia primeranej náhrady... Uviedol, že Ústavný súd SR totiž konštantne judikuje, že posledná zmienená podmienka -primeraná náhrada - by mala byť ,,spravodlivá v mieste a čase vykonania zásahu do jeho vlastníctva“. Pritom dodáva, že táto náhrada by mala byť ,,vyvážením ujmy, ktorá nastáva v dôsledku uplatnenia zákona“ (Nález sp. zn. PL.ÚS 17/00-63). Doktrína v tejto súvislosti ďalej dopĺňa, že na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytne spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „ primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia.“ (Drgonec, J,: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie, str. 246. Podľa ústavného nálezu (Pl.ÚS 42/2015-105) primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom štáte má reálny, nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania núteného obmedzenia. Pri obmedzení práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje. Pritom poskytnutie jednorazovej náhrady pri obmedzení vlastníckeho práva, ktoré možno považovať za dlhodobé až trvalé, je samo o sebe neprimerané. Disproporcia je tu daná nielen samotným časom, ale aj ďalšími meniacimi sa faktormi, predovšetkým ekonomickými. Výška poskytnutej jednorazovej náhrady nemôže byť v ich svetle stabilná. Je ovplyvnená prinajmenšom infláciou. Žalobca na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ktorý podľa neho rozhodol na základe správne zisteného skutkového stavu a právne správne posúdil nárok žalobcu nadväzne na plenárny nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 42/2015 z 12.10.2016 a v súlade so všeobecne záväznými predpismi upravujúcimi poskytnutie opakujúcej peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. 28.K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný vyjadrenie, v ktorom mal za to, že nárok na náhradu za zákonné vecné bremeno je jednorazovým plnením a nemá charakter opakujúceho sa plnenia, s tým, že tento argument v konaní podložil niekoľkými rozhodnutiami súdov, a to v neposlednom rade aj rozsudkom Najvyššieho súdu, sp zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015. Otázku týkajúcu sa priznania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil Najvyšší súd aj v rozsudku zo 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014. Uviedol, že v rozhodnutí bol jasne vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinný subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je podľa tohto rozhodnutia nepochybne jednorazová, nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej

lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti zákona. Ak v tejto súvislosti právny zástupca žalobcu vo vyjadrení uvádza, že zákon č. 182/1993 Z. z. má diametrálne odlišnú konštrukciu ako zákon č. 66/2009 Z. z., a preto nemôže byť použitý na tento prípad, upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorých Najvyšší súd SR uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn. 3Cdo/49/2014 je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2099 Z. z. Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromno-právnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. To, že sa žalobca s takýmto právnym názorom nestotožňuje, mal za irelevantné. Nemení to nič na tom, že aktuálna judikatúra jednoznačne tvrdí, že náhrada za vznik vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová. Žalobca podľa neho mylne vo svojom vyjadrení uvádza, že doterajšia súdna prax priznávala v súlade s § 123 OZ opakujúce sa náhrady za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom, keď v súdnom konaní poukázal na celý rad rozhodnutí, ktoré vyvracajú toto tvrdenie žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 9C/25/2012-348 zo dňa 07.10.2021 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na nové konanie a rozhodnutie. 29.V ďalšom vyjadrení žalobca zotrval na názore, že ako spoluvlastník pozemku par. č. XXXX/XX kat. úz. C. D., na ktorom je zriadená cestná komunikácia vo vlastníctve žalovaného, má nárok na primeranú náhradu za užívanie svojho pozemku, ktorý je zaťažený vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Poukázal na to, že ako vlastník pozemku nemôže svoj pozemok držať, nemôže pozemok užívať, nemôže s ním disponovať. Môže ho predať, ale reálne predaj nie je možný, lebo pozemok sa kupuje preto , aby ho vlastník držal, sám užíval, prípadne ho prenajal iným za odplatu a bral z neho úžitok. Podľa neho fakt, že vlastníkom pozemkov ostáva iba holé vlastnícke právo, sa musí odzrkadliť pri odplate za obmedzenie vlastníckeho práva, V tejto súvislosti poukázal na to, že obce majú príjem z takýchto pozemkov a to v prípade vyberania dane za užívania verejného priestranstva, cestných daní. Keďže vlastníkom pozemkov ostáva iba holé vlastnícke právo, je podľa neho na mieste otázka, či nedošlo iba k zneužitiu tohto inštitútu núteného obmedzenia vlastníckeho práva, namiesto toho, aby došlo k odkúpeniu pozemkov. Dal do pozornosti, že ústavný súd uviedol, že „nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom určení obmedzujúcich dispozícii majetkom alebo odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve vlastniť majetok.“ Zákon 66/2009 Z. z. stanovuje, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva má byť dočasné do času usporiadania vlastníctva k pozemkom. Avšak po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30.11.2020 už to podľa neho nebude dočasné nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ale trvalé, lebo už nič nebude nútiť obce a samosprávne kraje vlastnícky vysporiadať pozemky pod stavbami v ich vlastníctve. Okrem toho, že ostávajú vlastníkmi, podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR už nemajú na nič nárok, teda nemajú ius possidendi, ius ius utendi et fruendi, ius dispodendi. Rozhodnutie najvyššieho súdu vlastníci pozemkov vnímajú ako zmenu zákona 66/2009 Z. z., na ktorý nemá kompetenciu Najvyšší súd SR, ktorý prebral v danom konaní funkciu zákonodarného zboru SR a zmenil zámer zákonodarného zboru. Podľa žalobcu zákonodarca zákonom č. 66/2009 Z. z. nič iné nesledoval, len aby zabezpečil vlastníkovi stavby nerušené užívanie svojho vlastníctva a aby v budúcnosti vlastník stavby nadobudol pod stavbami nevysporiadaný pozemok do svojho vlastníctva či už zámenou alebo poskytnutím náhradného pozemku podľa § 2 ods. 2 a ods. 3 a § 3, v súlade so zákonom č. 330/1991 Z. z. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, teda prechod vlastníckeho práva. Pod „usporiadanie vlastníckych vzťahov“ zákonodarca nezahŕňa zriadenie vecného bremena, táto skutočnosť explicitne vyplýva zo zákona. V samotnej dôvodovej správe v osobitnej časti k § l návrhu zákona č. 66/2009 Z. z. sa uvádza návrh zákona upravuje usporiadanie predmetných zastavaných pozemkov do vlastníctva vlastníkov stavieb, t. j. do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov. Zviedol, že pokiaľ ide o poskytnutie náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, doterajšia súdna prax vychádzala z či. článku 20 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej možno obmedziť vlastnícke právo ale len za primeranú náhradu. Vo veci užívania predmetného pozemku rozhodol právoplatne Krajský súd Bratislava v konaní č. 3Co/105/2017, Krajský súd Bratislava v konaní č. 10Co/148/2019, Okresný

súd Bratislava I v konaní 18C/67/2016, ktorí priznali vlastníkovi opakujúce plnenie za užívanie jeho pozemku. Problém nastal po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu z 30.11.2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, v ktorom vyslovil senát Najvyššieho súdu SR právny názor, že odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová. Uviedol, že už bola ustálená judikatúra okresných súdov, krajských súdov, občianskoprávne kolégium v Prešove prijalo zjednocujúce stanovisko, v ktorom, bol vyjadrený právny názor, že odplata za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. je opakujúca sa, že vlastníci majú nárok na odplatu za vecné bremeno až do majetkoprávneho vysporiadania, do vykonania pozemkových úprav alebo zámeny pozemkov, a to za každý rok. Tiež uviedol, že skupina vlastníkov, ktorá ešte ku dňu účinnosti zákona č.66/2009 Z.z. mala s obcou alebo s vyšším územným celkom uzatvorenú nájomnú zmluvu za užívanie jeho pozemku, dostáva pravidelnú náhradu vo výške obvyklého nájmu a druhá skupina vlastníkov pozemku, ktorej pozemok užívali obce bez náhrady, majú nárok len na jednorazovú náhradu. Ak podľa ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu, platí, že ak jedna skupina dostáva pravidelné nájomné, tak aj druhá skupina by mala dostáť pravidelnú odplatu za vecné bremeno. V opačnom prípade nemôžeme hovoriť o rovnakej ochrane všetkých vlastníkov . Potom názor NS SR sp. zn. 2 Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 o rovnakých právach všetkých vlastníkov vnímal za diskriminačné rozhodnutie, v ktorých sa očakáva výkon verejnoprospešnej funkcie od skupiny vlastníkov, ktorá vlastní pozemok (v súkromnom vlastníctve), akoby boli triednymi nepriateľmi, a z tohto titulu treba ich ukrátiť. Nepriznanie vlastníkom pozemkov ich oprávnené nároky z titulu svojho vlastníctva k pozemku zaťaženého vecným bremenom nemal za odôvodniteľné právnym názorom najvyššieho súdu a nepovažoval ho za „ústavne udržateľné“ hlavne, keď svoj výrok opiera o iný zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov, ktorý nemal za porovnateľný zákonom č. 66/2009 Z. z. Podotkol, že Najvyšší súd SR až v roku 2015, teda po 6 rokoch od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. zmenil zaužívanú súdnu prax a ustálil, že za užívanie pozemku vlastníka zaťaženého vecným bremenom patrí jednorazová náhrada. Podľa žalobcu takýto právny názor vníma právnická a laická verejnosť za nespravodlivý a v rozpore s princípom právneho štátu a princípom právnej istoty. Uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu ani z OZ nevyplýva, že odplata za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom je jednorazová. Samotný Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol: „Jednorazové plnenie ako jediný zákonný spôsob uplatnenia práva vlastníka na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesli pramene práva so silou zákona v ére socializmu“. V súčasnosti už nie je éra socializmu , ale trhové hospodárstvo, kde je zakotvená ochrana vlastníckeho práva všetkých subjektov, ktorá nemá byť iluzórna, ale reálna. Podľa neho pri jednorazovej odplate za zriadenie vecného bremena zákonom sa dá hovoriť o iluzórnej ochrane vlastníckeho práva, a to z dôvodu existencie inštitútu premlčania. Obce sú názoru, že odplata za užívanie pozemkov zaťaženým vecným bremenom je jednorazová, lebo im takéto tvrdenia o jednorazovej odplate vyhovujú a zvýhodňujú ich v porovnaní vlastníkmi pozemkov. Ak vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má byť dočasné, tak odplata za jeho existenciu nemôže byť jednorazová, lebo jednorazová odplata ruší jej dočasnosť. Považoval za nelogické, aby niekto zaplatil jednorazovú odplatu a následne ešte vysporiadal vlastnícke právo k pozemku. Z litery zákona č.66/2009 Z.z. nevyvodil, že zákonodarca zákonom mal záujem vlastníkov pozemku odškodniť jednorazovo, naopak podľa neho sledoval, aby vlastníkmi pozemkov zaťažených vecným bremenom boli v budúcnosti obce a samosprávne kraje. Jednorazová odmena by podľa neho poprela cieľ, účel a zmysel zákona, ktorý predpokladal zákonodarca. Cieľom zákona je podľa neho usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbami, aby pozemky pod stavbami v budúcnosti boli vo vlastníctve vlastníkov stavby. Žalobca je naďalej názoru, že z titulu vlastníctva mu denne vzniká nárok na poskytovanie primeranej náhrady za užívanie jeho pozemku. Uvádzané rozhodnutia NS SR 7Cdo 26/2014 a 3Cdo /49/2014 nie sú judikované a ipso iure nemajú normatívnu silu a odôvodňujú náhradu za vecné bremeno podľa zákona 182/1993 Z. z., ktorý má diametrálne odlišnú konštrukciu, ktorý neukladá vlastníkovi stavby poskytnúť iný náhradný pozemok za pozemok zastavaný bytovým domom. Žalobca bol toho názoru, že ak na iný svoj pozemok, ktorý je taktiež zaťažený vecným bremenom z dôvodu zriadenia na ňom elektrických stožiarov, dostáva pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu nadväzne na plenárny nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 42/2015 z 12.10.2016 (nachádza sa v spise súdu), potom nemôže byť rozdiel v plnení za užívanie jeho pozemku na ktorom je postavená cestná komunikácia. Žalobca bol názoru, že samotný zákon č. 66/2009 Z. z. je v rozpore s Ústavou SR, menovite s čl. 20 ods. 4, a judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno vykonať iba na základe zákona a nie priamo so zákonom, ako k tomu došlo uvedeným zákonom. Názor vo veci poskytnutia opakujúceho plnenia podľa neho zdieľa aj odborná literatúra uverejnená v Justičnej Revue č. 11/2021. Žalobca vo svetle uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil.

30.V ďalšom vyjadrení sa žalovaný vyjadril tak, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že na pozemku registra C KN parc. č. XXXX/XX, k. ú. C. D., LV č. XXXX, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v podiele 1/2, sa nachádza stavba - miestna komunikácia vo vlastníctve žalovaného. Sporný je však charakter náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ak právny zástupca žalobcu vo vyjadrení uvádza, že obce majú príjem z takýchto pozemkov, a to vo forme vyberania dane za užívanie verejného priestranstva, cestných daní, dal žalovaný do pozornosti, že žalobca v čase nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti musel mať vedomosť o tom, že na spornom pozemku sa nachádza komunikácia, a teda pozemok nie je možné využívať iným spôsobom. Miestne komunikácie využíva široká verejnosť a hlavné mesto SR Bratislava z nej nemá žiadne výnosy. Práve naopak, hlavné mesto SR Bratislava má náklady spojené s jej údržbou a prevádzkou. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom prípade dochádza k zneužitiu inštitútu núteného obmedzenia vlastníckeho práva, namiesto toho, aby dochádzalo k odkúpeniu pozemkov zastavaných stavbami - miestnymi komunikáciami, majúc za to, že práve zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje majetkovoprávne vzťahy v prípadoch, keď vlastník stavby nie je zároveň aj vlastníkom pozemku, na ktorom sa stavba nachádza. Dôvodom prijatia zákona č. 66/2009 Z. z. bola potreba vyriešiť prípady, keď do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov prešli ex lege z vlastníctva štátu aj také stavby, u ktorých si bol štát vedomý, že ležia na pozemkoch, ktoré nie sú majetkovoprávne usporiadané. Mal za to, že tento zákon bol prijatý za účelom pomôcť obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve a zároveň dousporiadať právne vzťahy s vlastníkmi daných pozemkov. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a v rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ak sa obec alebo vyšší územný celok stal vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom, môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Pokiaľ ide o možnosť majetkovoprávneho usporiadania vzťahov formou zámeny, žalovaný uviedol, že nedisponuje zoznamom pozemkov, ktoré by spĺňali podmienky podľa §2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a to, aby bol náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, v tom istom katastrálnom území a rovnako ani nedisponuje takým množstvom pozemkov, ktoré by bolo potrebné k majetkovoprávnemu usporiadaniu vzťahov pod stavbami v žalovaného vlastníctve. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.: „Obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.“ Žalovaný uviedol, že zákon č. 66/2009 Z. z. zároveň upravuje situáciu, ak nie je možné postupovať podľa § 2 ods. 1. Usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou je možné v takomto prípade vykonať v konaní o nariadení pozemkových úprav. V prípade vykonania pozemkových úprav, ktoré sa začína na žiadosť obce, v príslušnom katastrálnom území je potrebné zdôrazniť, že reálne pozemkové úpravy doposiaľ neboli vykonané a v najbližšej dobe neexistuje predpoklad ich realizácie, najmä z dôvodu nehospodárnosti. V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.: „Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.“ Žalovaný uviedol, že realizuje výkup takto zaťažených pozemkov vo vlastníctve tretích osôb. Podľa uznesenia č. 628/2001 Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 28.06.2001 bodu 2. vykupuje hlavné mesto SR Bratislava od pôvodných vlastníkov pozemky za účelom majetkovoprávneho usporiadania, ktoré nie sú vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislavy, ale sú užívané hlavným mestom bez právneho dôvodu na nepodnikateľské účely, najmä: plochy verejnej zelene, komunikácie atď. vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislavy za cenu 1,16 Eur/m2. Žalovaný mal za to, že žalobca poukazuje vo svojom vyjadrení na rozhodnutia, ktoré podľa názoru žalovaného boli prekonané novými rozhodnutiami súdov, ktoré sa jednoznačne prikláňajú k tomu, že náhrada za zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. má charakter jednorazového plnenia. Do pozornosti v tejto súvislosti dal aktuálne rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. 32Cb/46/2019 zo dňa 23.03.2022, ktoré nadobudol právoplatnosť dňa 12.05.2022, v ktorom súd rozhodoval v obdobnej situácii a žalobu žalobcu zamietol, keď v rozsudku jasne uviedol: „Súd nespochybňuje, že v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Nesúhlasí ale s tvrdením žalobcu, že ide o opakovanú náhradu. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.“ Ak žalobca vo svojom vyjadrení spochybňuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorom súd vyslovil, že náhrada za zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. má charakter jednorazovej odplaty, žalovaný dal do pozornosti, že Okresný súd Bratislava I sa vysporiadal s touto otázkou aj v rozsudku sp. zn. 32Cb/46/2019, kde jasne uviedol, že: „...prikláňa sa práve k charakteru jednorazovej náhrady s odkazom na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/l7/20l9, ktoré navyše otázku jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno označilo za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 je judikátom R 73/2016. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný" aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Žalovaný uviedol, že žalobca odmieta aplikovateľnosť rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2014 a 3Cdo/49/2014, z dôvodu, že tieto riešia iné zákonné vecné bremeno, a to vecné bremeno v zmysle zákona 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, avšak zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016. S touto otázkou sa rovnako OS BA I vysporiadal vo svojom rozsudku sp. zn. 32Cb/46/2019: „Ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017„nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.“ Podľa žalovaného žalobca mylne vo svojom vyjadrení uvádza, že doterajšia súdna prax priznávala v súlade s § 123 OZ opakujúce sa náhrady za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom, dôvodiac, že v súdnom konaní poukázal na celý rad rozhodnutí, ktoré vyvracajú toto tvrdenie žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 9C/25/2012-348 zo dňa 07.10.2021 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 31.V poslednom odvolacom vyjadrení žalobca uviedol, že podľa žalovaného žalobca v čase nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti musel mať vedomosť o tom, že na pozemku sa nachádza komunikácia, a teda pozemok nie je možné využívať iným spôsobom. Žalovanému vytkol, že ušlo jeho pozornosti, že pozemok žalobca nadobudol od právneho predchodcu, ide o pozemok, ktorí jeho predkovia mali vo vlastníctve cca 100 rokov a pozemok nadobudli ťažkou prácou, mozoľmi na rukách. Jedného dňa cca pred 50 rokmi pracovníci výstavby cesty vnikli na oplotený pozemok, zakvitnuté stromy mechanizmami vytrhli zo zeme a zahájili výstavbu cesty. Zastrašení vlastníci nemali ani odvahu si pýtať nejakú náhradu, preto vlastník cesty pozemok užíval bezplatne niekoľko desaťročia. Nesúhlasil, že zákon č. 66/2009 o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z. z.) bol prijatý za účelom pomôcť obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve zároveň dousporiadať právne vzťahy s vlastníkmi daných pozemkov, nakoľko podľa

ust. § 2 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. ,ak sa obec alebo vyšší územný celok stal vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom, môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Ak žalovaný uvádza, že nedisponuje zoznamom pozemkov, ktoré by spĺňali podmienky podľa § 2 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z., podľa žalobcu žalovaný podľa § 2 ods. 1 má ešte aj inú možnosť a to poskytnúť žalobcovi iný adekvátny pozemok v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, avšak ako uvádza žalovaný v najbližšej dobe neexistuje predpoklad ich realizácie, najmä z dôvodu nehospodárnosti. Žalobca chápe z pohľadu žalovaného vykonať pozemkové úpravy je nehospodárne aj keď to zákon ukladá, túto povinnosť ignoruje. Výkon pozemkových úprav v porovnaní s bezplatným užívaním je nepochybne nehospodárnym úkonom, ale len pre žalovaného a nie pre žalobcu. Ak žalovaný realizuje výkup zaťažených pozemkov vo vlastníctve tretích osôb za 1,16 €/m2, podľa žalobcu uvádzaná cena je škandalózna a v rozpore s dobými mravmi. Podobné ponuky boli praktizované v čase pred rokom 1989, kedy vlastník súkromného pozemku bol považovaný za triedneho nepriateľa, ktorého bolo treba za každú cenu ukrátiť. Žalobca odmietol názor, že náhrada za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom podľa zák. č. 66/2009 Z. z. má charakter jednorazového plnenia. Ak zákon č. 66/2009 Z. z. nezakotvil jednorazovú náhradu a ani z iného všeobecne záväzného predpisu to nevyplýva, nemôže žiaden súd nahradiť vôľu zákonodarného zboru a v rozsudku uvádzať, že náhrada za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom je nepochybne jednorazová. Vecné bremeno je inštitútom, ktorý zabezpečuje vlastníkovi stavby nerušené užívanie jeho vlastníctva, aj keď pod stavbou pozemok nie je majetkopravne vysporiadný. To ale neznamená, že pozemok vlastníka zaťažený vecným bremenom možno bezplatne užívať. Jednorazová náhrada nie je podľa neho primeranou náhradou, a nemožno sa odvolávať na to, že náhrada je determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Predsa vlastníkovi pozemku nemožno ukladať, aby proporcialne sa podieľal na verejnom záujme, ak to zákon č. 66/2009 Z. z. nezakotvil. Ak by sa očakávalo od vlastníka pozemku, aby sa podieľal na verejno-prospešných funkciách štátu, bolo by to diskriminujúce v porovnaní s tými subjektami, ktorí nevlastnia žiaden pozemok a nemuseli by znášať verejnoprospešnú funkciu. V demokratickom právnom štáte nemožno diskriminovať vlastníkov a očakávať od nich podiel na verejnoprospešných úloh štátu alebo verejnej správy bezplatne. Žalobca tvrdil, že primeraná náhrada za užívanie jeho pozemku je odvodená z jeho vlastníckeho práva zapísaného v katastri nehnuteľností a nárok na primeranú náhradu mu vzniká každým dňom užívania jeho vlastníctva žalovaným. Nesúhlasil s názorom žalovaného, ktorý zakladá začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie finančného nároku vlastníkom pozemku zaťaženého vecným bremenom dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Podľa názoru žalobcu účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. bol zriadený inštitút vecného bremena, ktorý zabezpečuje vlastníkovi stavby nerušenú držbu stavby zriadenej na vlastnícky nevysporiadanom pozemku. Podľa § 4 cit. zákona „Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby , ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok“. (2) Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.“ Z uvedeného citovaného ustanovenia mal za zrejmé, ktorým dňom vzniká vecné bremeno, ale nezakladá vznik plynutia jednorazovej náhrady. Ak by deň účinnosti zákona zakladal vznik jednorazovej premlčacej lehoty, potom by vznikla situácia, že po uplynutí troch rokov, čo odmietol, vlastník pozemku mal sa podieľať na verejnoprospešnej funkcii a to bezplatne poskytnúť vlastníkovi stavby svoj pozemok. Podľa neho ak zákon č. 66/2009 Z. z. nezakotvil, zriadenie vecného bremeno za jednorazovú náhradu, potom platia všeobecne záväzné právne predpisy a to § 123 OZ a ustanovenia vyhl. č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v platnom znení, ktorý upravuje náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom. Žalobca uviedol, že zák. č. 66/2009 Z. z. je účinný už 13 rokov a vlastník stavby s pozemkovými úpravami ešte nezačal, ani v budúcnosti nezačne, ak vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom bude uspokojený jednorazovou náhradou. Tým sa minie zámer zákonodarcu, ktorý schválením zákona č. 66/2009 Z. z. práve sledoval, aby stavby na nevysporiadaných pozemkov boli do budúcna vysporiadané zámennými zmluvami, alebo po vykonaní pozemkových úpravách po poskytnutí náhradných pozemkov a pozemky zaťažené vecným bremenom v budúcnosti vlastnili vlastníci stavieb. Aby zámer zákonodarcu bol splnený, motivačným prvkom je úhrada vlastníkovi pozemku primeraná náhrada a to do doby poskytnutia mu adekvátneho náhradného pozemku, pretože zákon nezakotvil lehotu na vykonanie pozemkových úprav. Stanovenie výšky odplaty jednorazovo, pri zachovaní inštitútu vecného bremena

by bolo podľa neho v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca vyjadril názor, že doterajšia súdna prax od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. počas 6 rokov priznávala vlastníkom pozemkov zaťaženým vecným bremenom opakujúce sa plnenie. Náhla zmena názoru najvyššieho súdu (8Cdo /17/2019) spôsobila nepredvídateľnosť súdneho konania. Naviac je podľa neho v rozpore aj s Ústavou SR, ktorá vlastníkovi poskytuje ústavnú ochranu a nepredpokladá, aby vlastník stavby vykonával z titulu svojho vlastníctva verejno-prospešnú funkciu ako pred rokom 1989. Upozornil, že nemôže svoj pozemok podľa § 123 OZ držať, nemôže pozemok užívať, nemôže s ním disponovať. Môže ho predať, ale reálne predaj nie je možný, lebo pozemok sa kupuje preto, aby ho vlastník držal, sám užíval, prípadne ho prenajal iným za odplatu a bral z neho úžitok. Pri poskytnutí jednorazovej náhrady vlastníkovi pozemku by ostalo iba holé vlastnícke právo. V samotnej dôvodovej správe v osobitnej časti k § 1 návrhu zákona č. 66/2009 Z. z. sa uvádza “návrh zákona upravuje usporiadanie predmetných zastavaných pozemkov do vlastníctva vlastníkov stavieb“, t. j. do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov. Z uvedeného nemôže byť pochybnosť o zámere zákonodarcu. Pokiaľ ide o poskytnutie náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, doterajšia súdna prax vychádzala z čl. článku 20 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej možno obmedziť vlastnícke právo, ale len za primeranú náhradu. Jednorazová náhrada nemôže byť primeraná. Vo veci užívania predmetného pozemku právoplatne rozhodol Krajský súd Bratislava v konaní č. 3Co/105/2017, Krajský súd Bratislava v konaní č. 10Co/148/2019, Okresný súd Bratislava IV konaní sp. zn. 18C/67/2016, v ktorých opakujúca náhrada za užívanie predmetného pozemku bola priznaná. Žalobca poukázal na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré prijalo právny názor, že odplata za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. je opakujúca sa, že vlastníci majú nárok na odplatu za vecné bremeno až do vykonania pozemkových úprav alebo zámeny pozemkov, a to za každý rok. Žalobca poukázal na to, že skupina vlastníkov, ktorá ešte ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. mala s obcou alebo s vyšším územným celkom uzatvorenú nájomnú zmluvu za užívanie pozemku, dostáva pravidelnú náhradu vo výške obvyklého nájmu a druhá skupina vlastníkov pozemku, ktorých pozemok užívali obce bez náhrady, jednorazová náhrada by bola diskriminujúca. Ak podľa Ústavy SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu, podľa žalobcu platí, že ak jedna skupina dostáva pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu, tak aj druhá skupina by mala dostať taktiež pravidelnú odplatu za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom. V opačnom prípade nemožno hovoriť o rovnakej ochrane všetkých vlastníkov. Mal za to, že jednorazovú náhradu za užívanie pozemkov zaťaženými vecným bremenom vníma právnická a laická verejnosť za nespravodlivú, v rozpore s princípom právneho štátu a princípom právnej istoty. Žalobca uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu ani z OZ nevyplýva, že odplata za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom je jednorazová. Jednorazové plnenie ako jediný zákonný spôsob uplatnenia práva vlastníka na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesli pramene práva so silou zákona v ére socializmu“ PL ÚS 42/2015 v Justičnej revue 11/2021. Konštatoval, že v súčasnosti už nie je éra socializmu, ale trhové hospodárstvo, kde je zakotvená ochrana vlastníckeho práva všetkých subjektov, ktorá nemá byť iluzórna, ale reálna. Obce sú názoru, že odplata za užívanie pozemkov zaťaženým vecným bremenom je jednorazová, lebo im takéto tvrdenia o jednorazovej odplate vyhovujú a zvýhodňujú ich v porovnaní vlastníkmi pozemkov. Ak vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má byť dočasné, tak odplata za jeho existenciu nemôže byť jednorazová, lebo jednorazová odplata ruší jej dočasnosť. Mal za nelogické, aby niekto zaplatil jednorazovú odplatu a následne ešte vysporiadal vlastnícke právo k pozemku. Z litery zákona č. 66/2009 Z. z. nevyvodil, že zákonodarca zákonom mal záujem vlastníkov pozemku odškodniť jednorazovo, naopak sledoval, aby vlastníkmi pozemkov zaťažených vecným bremenom boli v budúcnosti obce a samosprávne kraje. Jednorazová odmena by poprela cieľ, účel a zmysel zákona, a nie je výrazom vôle zákonodarcu. Cieľom zákona je podľa neho usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbami, aby pozemky pod stavbami v budúcnosti boli vo vlastníctve vlastníkov stavieb. Žalobca bol názoru, že z titulu vlastníctva k pozemku mu denne vzniká nárok na poskytovanie primeranej náhrady za jeho užívanie, ak svoj nárok uplatnil v premlčacej lehote, čo v danom prípade je nesporné. Žalobca poukázal na to, že na pozemkoch, na ktorých boli zriadené zariadenia tepelnej energetike podľa zákona č. 657/2004 Z. z., boli tiež zaťažené vecným bremenom, ale vlastníci týchto pozemkov dostávajú pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu nadväzne na plenárny nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 42/2015-105 zo dňa 12.10.2016. Žalobca nevidí žiaden rozdiel vtom, ak na pozemku zaťaženého vecným bremenom je zriadený elektrický stožiar alebo cestná komunikácia. Rovnako svoj pozemok nemôže využívať v žiadnom rozsahu a potom nemôže byť rozdiel v plnení za užívanie pozemku, na ktorom je postavená cestná komunikácia v porovnaní s užívaním pozemku, na ktorom je zriadené elektrické zariadenie. Žalobca o. i. bol názoru, že samotný zákon č. 66/2009 Z. z. je v rozpore s Ústavou SR, menovite s čl. 20 ods. 4, a judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho práva

možno vykonať iba na základe zákona a nie priamo so zákonom, ako k tomu došlo uvedeným zákonom. Názor vo veci poskytnutia opakujúceho plnenia zdieľa aj odborná literatúra uverejnená v Justičnej Revue č. 11/2021. Žalobca poukázal na to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 nie je judikovaný a judikované rozhodnutie najvyššieho súdu 3Cdo/4/2014 rieši náhrady za užívanie pozemkov pod bytovými domami podľa zákona č. 182/1993 Zb. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a pritom tento zákon má diametrálnu odlišnú právnu konštrukciu, keďže neupravuje poskytnutie náhradného pozemku ako je to zakotvené v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. Náhla zmena v rozhodovacej praxe po niekoľkých rokoch nie je podľa neho ničím odôvodnená, a má za následok nepredvídateľnosť súdnych konaní. Pripomína to politickú scénu, kde víťazná strana po voľbách na skutkovú okolnosť zmení názor ako ktorú prezentovala neúspešná politická garnitúra pred voľbami. Lenže súd nie je politickou scénou a keď sa nezmenil zákon, v rámci ktorého rozhoduje, nemal by mať diametrálne odlišný názor, ako ktorý bol roky zaužívaný, ktorý je v súlade so zákonom a Ústavou SR a je spravodlivý. Okrem toho v zmenenom právnom názore (sp.zn. 8 Cdo/17/2019) Najvyšší súd SR považuje za ústavne udržateľné rozhodnutie, v ktorom vlastník pozemku má bezplatne strpieť užívanie jeho pozemku a podieľať sa na výkone verejnoprospešnej funkcie. Páve takéto rozhodnutie je podľa neho v rozpore s čl.20 Ústavy SR a práve naopak nie je ústavne udržateľné, kde vlastníkovi ostáva iba holé vlastníctvo, bez možnosti žiadať za jeho pretrvávajúce užívanie náhradu a naviac ak rozhodnutie zmení úmysel zákonodarcu. Ak sa má priznávať iba jednorazová náhrada, je to podľa neho definitívne ukončená náhrada (v zákone nie explicitne uvedené), tým súd škrtne povinnosť vlastníka stavby vykonať pozemkové úpravy. Najvyšší súd fakticky svojim výkladom zmenil zákon, prevzal zákonodarnú kompetenciu zákonodarného zboru a sa už vlastníkovi pozemku neposkytne adekvátny pozemok (podľa § 2 zák. č. 66/2009 Z. Z,), a vlastník stavby sa do budúcna nestane vlastníkom pozemku v súlade so zákonom aj s dôvodovou správou k zákonu. Pokiaľ Najvyšší súd SR náhle zmenil zaužívanú súdnu prax vo veci poskytnutia opakovanej náhrady za užívanie pozemku vlastníka, mal sa oprieť o ustanovenie zákona, spojenie 2 slov -„ústavne udržateľné“ nie je zákon a ani nemôže byť podkladom rozhodnutia. Okrem toho v rozhodnutí uvádzaný výrok o “bezpochybne jednorazovej náhrade“ taktiež nemá oporu v žiadnom zákone. Žalobca poukázal na ust. § 4 zák.č. 66/2009 Z. z, ktorý v odvolávke bodu 10) poukazuje na ust. §151p OZ, podľa ktorého vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká. Ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie. Pri lingvistickom výklade sloveso „poskytovalo“ je nedokonavý slovesný tvar, pri ktorom dej trvá. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem poskytnúť vlastníkovi za obmedzenie jeho vlastníckeho práva jednorazovú náhradu, bol by zakotvil dokonavý slovesný tvar „poskytne“. Z uvedeného ustanovenia OZ jednoznačne vyvodil, že vlastníkovi pozemku sa má poskytovať peňažné plnenie a nie plnenie jednorazovo. Jednorazovú náhradu žalobca odmieta už aj z dôvodu, že jeho poskytnutie musí mať ohraničenú dobu t. j. začiatok a koniec obdobia, avšak v danom prípade koniec obdobia nie je známy a závisí od výkonu pozemkových úprav. Tie neboli začaté (od účinnosti zákona uplynulo viac ako 12 rokov) ani nikdy nebudú začaté a s touto okolnosťou sa žalovaný ani netají vo svojom vyjadrení (je to pre neho nehospodárny úkon), a tým priznáva zneužitie nedostatku zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý nestanovil termín na jeho vykonanie pozemkových úprav. Akákoľvek žaloba na vynútenie tejto povinnosti by bola predčasná a neúspešná. Jediným motivačným prvkom je platenie primeranej náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom do doby poskytnutia adekvátneho pozemku vlastníkovi pozemku niektorým zo spôsobov zakotvených § 2 zák. 66/2009 Z. z. Žalobca je názoru, ak by zákonodarca mal v úmysle poskytnúť vlastníkovi pozemku na ktorej je stavba a pod ňou nie je vysporiadaný pozemok jednorazovú náhradu, mohol zvoliť inštitút vyvlastnenia, ale nezvolil túto formu, radšej zvolil formu poskytnutia náhradného pozemku spôsobom zakotveným v § 2 zák. č. 66/2009 Z. z. Namietal, že žalovaný vo svojom vyjadrení sa odvoláva na rozsudky najvyššieho súdu, ktoré sa odvíjajú od zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý má diametrálne odlišnú právnu konštrukciu a nemožno spájať so zákonom č. 66/2009 Z. z. Zdôraznil, že žalovaný v konaní a) neuviedol žiadne ustanovenia zákona, ktorý by zakotvoval v prípade zriadenia vecného bremena na pozemok nárok vlastníka pozemku na poskytnutie jednorazovej náhrady b) neuviedol žiadne ustanovenie zákona, ktorý by zakotvoval, že vlastník pozemku za určitých okolnosti menovite zaťažením jeho pozemku vecným bremenom mal bezplatne plniť verejnoprospešnú funkciu. Žalobca vyjadril názor, že vlastníctvo je najviac chráneným vecným právom, má silnú ochranu v Ústave SR v zákone najvyššej právnej sily, nadväzne ktorého nemožno od vlastníka očakávať alebo požadovať,

aby bezplatne sa podieľal na výkone verejnoprospešnej funkcii na dobu neurčitú, hlavne ak to explicitne neupravuje žiaden zákon, a naviac, nemožno zákon právnym názorom alebo výkladom súdu nahradiť, ktorým sa zmení samotný zámer zákonodarcu a to bez opory v zákone, v právnom štáte takáto úvaha je nemysliteľná a nemá obdobu v demokratických právnych systémoch. Názor na bezplatné užívanie vlastníctva (v žalovanom období) bol by návratom do obdobia pred rokom 1989, kde úcta k vlastníctvu bola potlačená. Na základe uvedených skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd v intenciách ust. § 220 ods. 3 CSP žalobe vyhovel v plnom rozsahu. 32.Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 33.Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na opakúvanú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovaného a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalovaného. 34. Už v zrušujúcom uznesení zo dňa 20.12.2019 č. k. 4Co/243/2018-291 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uviedol, že v právnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada zmluvnej autonómie a autonómie vôle v zmluvných vzťahoch, ktorá zásada predstavuje voľnosť pri uzatváraní zmlúv pokiaľ ide o typ zmluvy, výber zmluvného partnera, obsah zmluvy a dohodu o zániku zmluvného vzťahu. Odvolací súd mal za nepochybné, že ust. § 676 ods. 2 OZ má v spojení s ust. § 2 ods. 3 OZ dispozitívny charakter, preto obnovenie nájmu dojednaného zmluvne na dobu určitú môžu zmluvné strany dohodou v zmluve buď vylúčiť alebo zmluvne upraviť inými zmluvne dohodnutými podmienkami a dohodnúť sa teda na inom spôsobe obnovenia nájmu, k čomu došlo v prípade relevantnej zmluvy o nájme predmetného pozemku v danom prípade, keď sa účastníci tejto zmluvy dohodli na možnosti predĺženia doby nájmu len písomnou dohodou zmluvných strán uzatvorenou do skončenia nájmu. Odvolací súd tak v danej veci považoval už vtedy za vylúčené obnovenie nájomnej zmluvy podľa § 676 ods. 2 OZ a odvolaciu námietku žalovaného v tomto smere vyhodnotil ako neopodstatnenú. Uzavrel, že za žalované obdobie žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, keďže nájomná zmluva zanikla. Žalobcovi preto vo vzťahu k žalovanému vznikol peňažný nárok. Žalovaným obdobím v danom prípade po čiastočnom späťvzatí žaloby je obdobie od 03.02.2010 do 31.12.2011. Zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť dňom

01.07.2009. Súdu prvej inštancie vtedy vytkol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku na uvedenú skutočnosť nereflektoval dostatočne, keďže nárok uplatnený žalobou posudzoval i podľa ustanovení OZ o vydaní bezdôvodného obohatenia. Za predmet sporu v úvodnej časti napadnutého rozsudku nesprávne označil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 35.Ďalej odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že náhrada za zákonné vecné bremeno sa pôvodne podľa rozhodovacej praxe spájala s koncepciou jednorazového plnenia, avšak následne vzhľadom na skutočnosť, že týmto spôsobom sa nevyčerpávali všetky nároky vlastníkov nehnuteľností, ktorí sú vo svojom vlastníckom práve obmedzovaní na dobu neurčitú, došlo v rámci súdnej praxe k zvoleniu postupu, podľa ktorého je náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva priznávaná opakovane, ktorý právny názor odobril aj Ústavný súd SR v plenárnom náleze zo dňa 12.10.2016, sp. zn. PL ÚS 42/2015, v ktorom vyslovil nesúlad jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené síce podľa zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ktorý nález mal však za analogicky aplikovateľný i na posudzovanú vec. 36.Následne Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. II. ÚS 369/2025-49 z 24.09.2025 konštatoval, že podľa nedávneho rozhodnutia ústavného súdu č. k. PL.ÚS 12/2025-16 z 28.05.2025 ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný, keď pripustil evolutívny vývoj judikatúry, ktorý môže byť odôvodnený zmenou sociálnych a ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami a takouto okolnosťou podľa tohto rozhodnutia môže byť aj fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel, ktorým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. V rozhodnutí II.ÚS 369/2025 ústavný súd so zreteľom na PL.ÚS12/2025 teda uzavrel, že je potrebné chrániť vlastnícke právo a vlastníkovi pozemkov podľa zákona č. 66/2009 Z. z. neriešiaceho charakter peňažnej náhrady za zákonné vecné bremeno priznať opakujúcu sa finančnú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. 37. K odlišnému právnemu záveru Ústavný súd SR dospel v konaní so sp. zn. III.ÚS 185/2026, v ktorom odobril zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci nároku na opakujúcu sa finančnú náhradu, resp. aj nároku na jednorazovú náhradu pre jeho premlčanie, ako aj potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v takejto veci. 38. V záujme zjednotenia rozhodovacej praxe ústavného súdu vydal Ústavný súd SR dňa 15.04.2026 uznesenie č. k. K. PL.z.ÚS 1/2026-8, podľa ktorého právny názor ÚS SR podporujúci legitimitu nároku vlastníkov pozemkov na opakujúce sa plnenie od vlastníkov stavieb na nich, je uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásených po právoplatnosti uznesenia ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 12/2025 z 28.05.2025, keď vyslovil, že až toto uznesenie pléna ústavného súdu prinieslo žalobcom z dôvodov tam uvedených nádej na judikatórny posun vedúci k ich úspechu pri uplatňovaní ich kompenzačných nárokov, preto až od tohto momentu sa na žalujúcej strane stáva dôvodným očakávanie opustenia všeobecných súdov od právneho názoru o jednorazovej povahe náhrady, keď obce a vyššie územné celky sa pred uznesením PL.ÚS 12/2025 z 28.05.2025 mohli spoliehať na stabilitu rozhodovacej praxe súdov a ústavných rozhodnutí, ktoré nesignalizovali nekonformnosť právneho názoru o jednorazovej povahe spornej náhrady. 39. V preskúmavanom spore však odvolací súd už vo vyššie uvedenom zrušujúcom rozhodnutí vydanom v preskúmavanej veci túto nekonformnosť v danom preskúmavanom prípade vyjadril a žalovaný tak mal vedomosť o takomto záväznom právnom názore odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný. Rozhodnutie podporujúce nárok žalobcu na opakujúcu sa náhradu za zákonné vecné bremeno preto nie je preňho prekvapivým nečakaným rozhodnutím, porušujúcim jeho právo na spravodlivý súdny proces. Podľa odvolacieho súdu by aktuálne nebolo vhodné a ani pre žalobcu spravodlivé meniť odvolacím súdom už skôr zaujatý právny názor vyjadrený v zrušujúcom uznesení, neskôr dokonca odobrený evolúciou ústavnej judikatúry pripúšťajúcou opakovanú náhradu za zákonné vecné bremeno (II.ÚS 369/2025, PL.ÚS 12/2025), len z dôvodu neskôr vydaného nálezu ÚS SR PL.z.ÚS 1/2026-8 o časovej aplikabilite právneho názoru vysloveného v PL.ÚS12/2025, nakoľko práve v preskúmavanej veci žalovaná obec o evolučnom právnom názore odvolacieho súdu mala už od vydania jeho zrušujúceho uznesenia vedomosť. Už v čase rozhodovania odvolacieho súdu o prvom

odvolaní žalovaného proti pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie vydanému vo veci, ako aj aktuálne, má odvolací súd za nutné vo veci zohľadniť, že žalobca sa nestal vlastníkom pozemku s obmedzeným výkonom vlastníckeho práva špekulatívne v snahe získať z tejto právnej situácie majetkový prospech, je právnym nástupcom pôvodných vlastníkov, ktorým bol pozemok v ich vlastníctve zastavaný bez ich vôle a obmedzil ich tak vo výkone vlastníckeho práva, a to na trvalo, keďže i podľa vyjadrenia žalovaného v odvolaní iný ako finančný spôsob usporiadania vlastníckych vzťahov, hoci ho zákon č. 66/2009 Z. z. neuprednostňuje, nie je možný, pričom už v minulosti bola medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby na nej dobrovoľne uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú a žalovaný tak počítal s opakujúcimi sa plneniami a takto aj v spore pôvodne argumentoval. 40. Odvolací súd sa teda stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie v danej veci o nutnosti priznania opakovanej finančnej náhrady žalobcovi za zákonné obmedzenie jeho vlastníckeho práva k pozemku zákonným vecným bremenom a s odvolacími námietkami žalobcu. 41. Obsahom odvolacích námietok žalovaného nebola výška opakovanej finančnej náhrady za zákonné vecné bremeno priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie podľa znaleckého posudku č. 34/2016 zo dňa 10.04.2016 vypracovaného F. H. E., preto správnosť výšky žalobcovi priznaného nároku odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP ani nepreskúmaval. Rovnako pre absenciu odvolacích námietok k rozhodnutiu súdu prvej inštancie ohľadom príslušenstva nepreskúmaval odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ani v tomto smere. 42. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom vyhovujúcom výroku ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní. 44.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).