Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/163/2025 1116224686 24. 03. 2026 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2026:1116224686.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a Mgr. Zity Leimbergerovej v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému: 1/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému: FELIX NEUPAUER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, a žalovanému: 2/ AF - CAR, s. r .o., so sídlom Okoličianska 65, 031 04 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 399 621, zastúpenému: advokátska kancelária Geško s. r. o., so sídlom Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 36 740 101, o zaplatenie 16.762,29,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 05. júna 2024, č.k. B1-25Cb/174/2016-91, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje. Žalobca má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.762,29 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 16.762,29 Eur od 27.03.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v danom rozsahu povinnosť voči druhému žalovanému, žalobu vo zvyšku zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stráne posúdil podľa § 420 ods. 1, § 427 ods.1, § 517, § 788 ods.1, § 790, § 795 ods.1, § 797 ods.1 OZ v spojení s § 4 ods. 1, 2, § 11 ods.6, § 15 ods. 1 zákona o PZP, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Konštatoval, že medzi stranami nebola sporným existencia vzniku samotnej škodovej udalosti, v dôsledku ktorej vznikla žalobcovi škoda. Nesporným bolo aj to, že vinníkom predmetnej udalosti bol žalovaný v 2. rade, tak ako to vyplýva zo Správy o uzatvorení menšej nehody. V zmysle predmetnej Správy bolo príčinou vzniku škodovej udalosti vojdenie užívateľa úrovňového priecestia - vodiča s návesovou súpravou do prechodného prierezu koľaje na priecestí v čase, keď boli spustené ramená závor a na priecestnom zariadení bola dávaná výstraha dvoma červenými, striedavo prerušovane svietiacimi svetlami spolu so zvukovou výstrahou a následné neodstránenie havarovanej návesovej súpravy zo železničnej trate. Správa ďalej v čl. IV bod 3 písm. a) skonštatovala, že nehodu zavinil vodič O. E., vodič návesovej súpravy, užívateľ priecestia, narodený XX.XX.XXXX, tým, že porušil zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle uvedeného je daná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade. Mal za to, že podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného v 2. rade sú splnené, a preto tak v zmysle návrhu žalobcu rozhodol. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému v prvom rade, tento vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, konkrétne ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Z
vykonaného dokazovania a z nesporných skutkových tvrdení strán mal v konaní za nespornú aj samotnú výšku škody spôsobenú žalobcovi škodovou udalosťou v celkovej výške 81.986,01,- Eur. Spornou tak medzi stranami ostala iba suma zodpovedajúca amortizácii (16.762,29,- Eur), ktorú žalovaný odrátal z uplatneného nároku na náhradu škody. Uviedol, že pod skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného a predstavujúcu majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné vynaložiť na uvedenie do pôvodného stavu. Ide o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť či už peňažným plnením, alebo uvedením veci do predošlého stavu. Do úvahy prichádzajú dva spôsoby určenia výšky peňažnej náhrady za škodu spôsobenú na veci. Buď porovnanie ceny obvyklej, ktorú mala vec pred poškodením, s obvyklou cenou veci po poškodení, alebo náhrada nákladov potrebných k tomu, aby si poškodený uviedol vec do stavu pred poškodením. Ak poškodený nechá poškodenú vec opraviť, môže výšku škody vyčísliť cenou opravy pozostávajúcou spravidla z ceny uskutočnených prác a ceny vymenených (náhradných) dielov. Zhodnotenie veci opravou nastáva len vtedy, ak skutočne príde ku zvýšeniu obvyklej ceny veci a nie k jej technickému zhodnoteniu alebo zvýšeniu technickej hodnoty. Poškodený má teda v prvom rade právo na náhradu škody zodpovedajúcu rozdielu medzi obvyklou cenou veci pred poškodením a obvyklou cenou veci vstave po poškodení. Ak sa rozhodne pre opravu, zakladá mu to právo výberu požadovať náhradu škody vyčíslenú druhým spôsobom, totiž hodnotou opravy. K odpočtu amortizácie uviedol, že HDV sa dopravnou nehodou aj napriek následne vykonanej oprave spočívajúcej v použití nových náhradných dielov znehodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, pri ktorej dôjde k jeho poškodeniu, sa jeho technická hodnota znižuje. Žalobca bol nútený v dôsledku dopravnej nehody obnoviť stav HDV, ktorý tu bol pred dopravnou nehodou, a preto mu musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody. V opačnom prípade by bola porušená zásada nikoho nepoškodzovať. Účelom ustanovenia § 442 ods. 1 OZ je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.2Obdo/48/2012, v ktorom tento vyslovil, že „škoda, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla, bez zohľadnenia amortizácie pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové. V konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje.“ Náhrada škody má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, teda má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy. Keďže poškodenie HDV pri dopravnej nehode viedlo nepochybne na strane žalobcu k vzniku skutočnej škody, pretože sa mu majetkový stav znížil o majetkové hodnoty, ktoré musel vynaložiť na to, aby HDV uviedol do stavu pred poškodením, má právo na náhradu všetkých nákladov nutných k obnoveniu prevádzkyschopnosti HDV. Žalovaný v 1. rade pritom nerozporoval rozsah poškodenia a ani rozsah potrebných opráv na uvedenie HDV opätovne do prevádzky. Žalobca nežiada viac, ako čiastku opravy rozdielu medzi fakturovanou sumou za opravu HDV a plnením zo strany žalovanej v prvom rade. Je preto potrebné vychádzať zo záveru, že žalobcovi tzv. „zhodnotenie“ poškodeného HDV bolo vnútené protiprávnym konaním škodcu (žalovaného v 2. rade), ktorého zodpovednosť je poistená u žalovaného v 1. rade. V dôsledku škodovej udalosti sa potom žalobca dostala do situácie, že hoci postupoval v súlade s právom, bol nútený vynaložiť peňažné prostriedky na to, aby ŽKV mohlo byť používané rovnako ako pred škodovou udalosťou. Ak oprava poškodeného koľajového vozidla smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, pričom v konaní nebol tvrdený opak, nie je podľa súdu spravodlivé, aby žalobca doplácal na sprevádzkovanie poškodeného koľajového vozidla. V nadväznosti na uvedené žalobe vyhovel, pretože žalobca preukázal vznik a výšku skutočnej škody, a žalovaných v prvom a v druhom rade zaviazal na zaplatenie sumy 16.762,29 Eura, o ktorú žalovaný v 1. rade znížil náhradu škody. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný, priznal voči žalovaným náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že meny tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Rozsudok považoval v napadnutej časti za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Rozsudok je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou nepreskúmateľnosťou.
Prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. Súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na dôvodnosť nepriznania časti uplatňovanej náhrady škody zo strany žalobcu. Argumentoval, že amortizácia vo výške 16.762,29 EUR bola odpočítaná na základe Expertnej správy zo dňa 10.02.2015, ktorú si dal vypracovať u spoločnosti INSERVIS Slovakia s.r.o., IČO: 35 803 819. Na základe Expertnej správy bola amortizácia HDV stanovená na 80% a vo výpočte škody sa aplikovala len na použité náhradné diely v celkovej hodnote 20.925,86 EUR bez DPH. S poukazom na Oznámenie o poistnom plnení mal za preukázané, že z jeho strany došlo k maximálnemu možnému plneniu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/200/2011 zo dňa 26.04.2012, ktorý sa týkal náhrady škody pri obdobnej škodovej udalosti, ku ktorej došlo zrážkou vlaku vedeného hnacím dráhovým vozidlom (HDV) s motorovým vozidlom. NSSR zamietol dovolanie žalobcu. V nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutie NSSR považoval za potrebné relevantne zohľadňovať skutočnosť, že v danom prípade išlo o HDV, ktoré bolo vyrobené v roku 1988, t. j. išlo o staršie a opotrebované HDV. Pri výpočte hodnoty Amortizácie postupoval plne v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Likvidácia škodovej udalosti a jeho postup bol realizovaný plne v súlade s právnymi predpismi a poskytnuté plnenie predstavovalo maximálne možné plnenie v rámci vzniknutej škodovej udalosti. V súvislosti s argumentáciou prvoinštančného súdu týkajúcou sa rozhodnutia NSSR sp. zn. 2 Obdo/48/2012 uviedol, že uvedené rozhodnutie nie je možné aplikovať vo svojom obsahovo-právnom výklade na prejednávanú vec, a to vzhľadom k tomu, že NSSR sa dotknutým rozhodnutím zaoberal otázkou uplatnenia amortizácie pri škode vzniknutej na motorových vozidlách a nie na HDV, pri ktorých je životnosť, ako aj stupeň obchodného obratu signifikantne iná. V konečnom dôsledku poškodenie motorového vozidla dopravnou nehodou a následne vykonaná oprava použitím nových náhradných dielov motorové vozidlo nezhodnocuje, motorové vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Toto však logicky neplatí v prípade HDV (s niekoľkonásobne dlhšou životnosťou ako v prípade motorových vozidiel), pretože ich opravou, najmä keď dôjde k ich zásadnejšej rekonštrukcii, sa ich cena jednoznačne zvyšuje. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že tvrdenie žalovaného považuje za neopodstatnené a je presvedčený o tom, že prvostupňový súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými skutkovými otázkami konania. Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami s ktorými sa v konaní vysporiadať mal, podrobne a jasne uviedol, ktoré dôkazy mal za preukázané, ktoré dôkazy boli rozhodujúce, ktorými úvahami sa vo svojom rozhodnutí riadil, z čoho tieto úvahy vychádzali, ktoré právne normy sa stali preňho východiskové a ako sa súdna prax ustálila pri konkrétnych právnych otázkach. Preto bol presvedčený o tom, že prvostupňový súd riadne a dostatočne odôvodnil rozhodnutie. K otázke uplatnenia amortizácie poukázal na to, že išlo o nehodu, ktorou bola spôsobená škoda žalobcovi bez jeho pričinenia, žalobca nehodu nezavinil, poškodené ŽKV bolo prevádzkyschopné, jazdilo, malo splnené všetky technické a bezpečnostné skúšky a kritériá na vykonávanie osobnej dopravy. Na tieto ŽKV sa kladú prísne technické a bezpečnostné požiadavky, keďže ide o prostriedky hromadnej dopravy. Tieto prostriedky sú neustále udržiavané a prechádzajú pravidelnými opravami a údržbou. Nehodou došlo k poškodeniu ŽKV, teda ku vzniku škody bez zavinenia žalobcu, samotný proces opravy ŽKV po nehode je náročný, vyžaduje si zvýšenú prevádzkovú a administratívnu činnosť žalobcu. Samotná oprava poškodeného ŽKV je žalobcovi nanútená proti jeho vôli. To znamená, že nejde o bežnú opravu, pri ktorej sa obmieňajú opotrebované súčiastky, ale ide o nanútenú opravu, pri ktorej sa musia vymeniť aj také poškodené súčiastky, ktoré by ešte dlho slúžili v prevádzke, nebyť nehody, z technického hľadiska nie je možné jednoznačne určiť skutočnú životnosť poškodených súčiastok, ktoré boli v dôsledku nehody poškodené a vymenené. Totiž počas prevádzky môže dochádzať z rôznych príčin k väčšiemu alebo menšiemu opotrebeniu súčiastky oproti jej predpokladanej životnosti. Taktiež nie je možné zadovážiť súčiastky s presným opotrebením zodpovedajúcim poškodeným súčiastkam. Preto je nevyhnutné použiť nové súčiastky na opravu takéhoto poškodenia ŽKV a použitie nových súčiastok nemôže byť na škodu poškodeného, ktorému bola oprava nanútená. Proces opravy poškodeného ŽKV je častokrát náročný. Niekedy trvá až dva roky, inokedy viac. Počas tejto doby je poškodené ŽKV odstavené bez toho, aby sa používalo na činnosť, na ktorú sa do nehody používalo. Miesto poškodeného ŽKV žalobca používa iné ŽKV,
ktoré nahrádza činnosť odstaveného poškodeného ŽKV, kým nie je toto opravené. Takže náhradné ŽKV sa počas celej doby odstavenia poškodeného ŽKV opotrebováva a je potrebné na ňom vykonávať neustále technické kontroly a opravy. Tým žalobcovi vzniká škoda na náhradnom ŽKV nepriamo spôsobená nehodou - odstavením poškodeného ŽKV. Túto škodu žalovaný nikde nezohľadňuje. Žalobca žaloval iba tú časť, ktorú žalovaný nezákonne zadržal, je jedno ako došlo k uvedenému odpočtu, resp. kto vykonal uvedený odpočet a akými vzorcami. Bola určená výška škody, ktorú žalovaný riadne v konaní odsúhlasil, no z tejto odsúhlasenej škody si nezákonne a svojvoľne odpočítal amortizáciu. Postup žalovaného pri likvidácii škodovej udalosti týkajúci sa odpočítania amortizácie nie je v danom prípade v súlade s právnymi predpismi. Považoval za neudržateľný stav, a to aj vo svetle rozhodnutí viacerých súdov vrátane Najvyššieho súdu SR, v ktorom poškodenému vznikne škoda, následne si škodu najhospodárnejšie možným spôsobom a podľa pokynov poisťovne nahradí a následne by nemal mať nárok na úhradu všetkých nákladov, ktoré sú s tým spojené. Uvedený postup je v príkrom rozpore so zásadou Neminem laedere, nakoľko by predstavovala prekážku poškodeným uhradená škoda, ktorá mu vznikla. V prípade ak by sa nezohľadnilo vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov žalobcom na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, bolo by to v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôkaz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Škoda, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu nákladov na vykonanú opravu, (ktorá žalobcovi bola škodovou udalosťou vnútená) je skutočnou škodou, vzniknutou vynaložením nákladov na opravu, aby železničné koľajové vozidlo bolo v takom stave ako pred nehodou. Pokiaľ oprava smerovala k uvedeniu poškodeného vozidla do pôvodného stavu pred nehodou, nemohlo mať na výšku škody vplyv zhodnotenie veci jej opravou oproti pôvodnému stavu ani amortizácia vozidla. Od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať, aby ako poškodený zabezpečoval opravu iným spôsobom, než použitím nových náhradných dielov, ktoré smerovali k odstráneniu následkov škodovej udalosti. Žalobca vykonáva verejnú dopravu a tá musí byť vykonávaná riadne a bezpečne. Náhrada škody má plniť reparačnú funkciu a má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu ujmy. Správanie žalobcu len viedlo k tomu, aby obnovil činnosť vozidla. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi celú výšku škody poškodeného ŽKV a nie iba čiastočnú výšku škody. V prípade opravy poškodeného železničného vozidla vznikla žalobcovi ako poškodenému majetková ujma, v podobe vynaloženia nemalých finančných prostriedkov, ktoré by nebyť dopravnej nehody spôsobenej jeho poisteným vôbec nevynaložil. Tieto finančné prostriedky by žalobca ako poškodený nemusel vynaložiť vôbec, nielen v časti výdavkov po odpočítaní amortizácie. Je teda zrejmé, že pri správnom výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. nie je možné v žiadnom prípade od účelne vynaložených výdavkov na opravu poškodenej veci zo strany poškodeného odpočítať tzv. amortizáciu. Opravou ŽKV k zhodnoteniu veci žalobcu nedošlo, žalobca len dával vec do stavu v akom bolo ŽKV pred nehodou. Možnosť uplatnenia amortizácie nevyplýva ani z ustanovenia § 443 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa pri určení výšky škody na veci vychádza z ceny v čase poškodenia. Expertná správa v tomto prípade vyprodukovaná žalovaným, nie je významným dôkazom a súd by na takýto dôkaz nemal vôbec neprihliadať, lebo pri určovaní výšky škody nemá žiadny podstatný význam. Žalovaný sa zaoberal hlavne predložením Expertnej správy, ktorú si dal vypracovať v externej spoločnosti INSERVIS Slovakia, s.r.o., tu podotýkame, že v danom prípade, keďže Expertná správa nebola vypracovaná na podnet súdu, ale na podnet žalovaného, bola daná spoločnosť viazaná zadaním, ktoré jej určovalo za akých podmienok má byť expertná správa vypracovaná. Z tohto dôvodu sa v expertnej správe uvádza aj tzv. zhodnotenie, ktoré si vypočítala v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov. To znamená, že podľa zadania žalovaného aplikovala spoločnosť vzorce určené vyhláškou na škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Čo pre prípad škody ktorá je predmetom sporu, nie je aplikovateľné a vyhláška nemala byť v danom prípade použitá. V otázke odstránenia poškodenia veci, ktoré bolo nanútené poškodenému, je súdna prax za posledné roky ustálená v zmysle náhrady celej škody, ktorá poškodenému vznikla, teda bez akéhokoľvek odpočtu domnelého tzv. opotrebenia - amortizácie. Na základe vyššie uvedeného nebolo potrebné ani vypočutie toho, kto expertnú správu vypracoval. Opravou ŽKV k zhodnoteniu ŽKV žalobcu nedošlo. V rámci bežnej likvidačnej praxe ide zo strany žalovaného o svojský, neprijateľný a neakceptovateľný spôsob vysporiadania nárokov žalobcu ako poškodeného. Žalovaný nemôže od žalobcu požadovať, aby on ako poškodený doplácal na dopravnú nehodu. Opravou železničného vozidla, keď nedošlo k zjavnému prínosu pre poškodeného, keďže výmena dielov nenavýšila úžitkové vlastnosti železničného vozidla. Predmetná oprava nemohla byť prevedená inak ako bola prevedená, pri oprave neboli použité kvalitnejšie či nadštandardné diely a ani diely, ktoré by neboli nevyhnutné. Žalobca v čase opravy vozidlo nemohol riadne užívať, čo mu
tiež spôsobilo určité problémy. Opravou ŽKV nedošlo k prínosu pre žalobcu, tzv. „zhodnotenie“ bolo v podstate protiprávnym konaním poisteného u žalovaného, ktoré bolo žalobcovi vnútené. Odstránenie poškodenia a uvedenie do pôvodného stavu bolo prevedené účelne a smerovalo len k odstráneniu následkov škodovej udalosti a od poškodeného nemožno požadovať, aby on doplácal na vzniknutú nehodu. Rozsudok najvyššieho súdu z 26.apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/200/2011, na ktorý žalovaný v spore odkazoval, nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pričom tento rozsudok nebol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie zásadného právneho významu. Na predmetnom závere nemení nič ani skutočnosť, že v označenom rozsudku odkazoval najvyšší súd aj na staršie judikáty č. R 5/1998, R 25/1990, R 13/1985 a R 57/2003. Uvedené znamená, že odkaz na staršie judikáty v nepublikovanom rozhodnutí najvyššieho súdu (navyše nie celkom riešenú totožnú právnu otázku) nerobí z takéhoto rozhodnutia judikát a rozhodnutie zásadného právneho významu, ako to prezentoval žalovaný. Vo vzťahu k výkladu pojmu „výška škody“ existuje aj rozhodnutie s odlišnými právnymi závermi, a to rozsudok najvyššieho súdu z 28. marca 2013, sp. zn. 2Obdo/48/2012. Existenciu predmetného rozhodnutia nie je možné ignorovať. Vo vzťahu k definícii pojmu „výška škody“ a k možnosti škodcu odpočítať od nákladov vynaložených poškodeným na odstránenie poškodenia tzv. amortizáciu žalobca poukazuje na vyššie uvedený rozsudok najvyššieho súdu 2Obdo/48/2012 zo dňa 28.marca 2013, nález Ústavného súdu Českej republiky z 19. marca 2008, sp. zn. II. ÚS 2221/07 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. apríla 2021, č. k. 4Cob/33/2020-180). V rámci bežnej praxe ide zo strany žalovaného o svojský, neprijateľný a neakceptovateľný spôsob vysporiadania nárokov žalobcu ako poškodeného. Taktiež žalobca poukazuje na jeho posledné rozsudky v obdobných veciach, Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 31Cb/12/2021 zo dňa 26. apríla 2022 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 3Cob/174/2022 zo dňa 29.mája.2024, ktoré viedol s inou poisťovňou v obdobnej veci. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( § 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením žaloby žalobcu na zaplatenie náhrady škody vzniknutej mu na hnacom dráhovom vozidle (HDV) žalovaným 1/ z povinného zmluvného poistenia žalovaného 2/ z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný 1/ bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a sú plne v súlade so závermi vyplývajúcimi z aktuálnej súdno-aplikačnej praxe. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade výška škody spôsobená pri dopravnej nehode zodpovedá sume skutočne vyúčtovanej za opravu poškodeného železničného koľajového vozidla žalobcu. Žalovaný 1/ v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 6. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k vyhoveniu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. 7. Náklady na opravu železničného koľajového vozidla zodpovedajú majetkovej ujme, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného s tým, že nielen koľajové vozidlo poškodené haváriou a náhradou nefunkčných častí vozidla novými súčiastkami, vyššiu hodnotu, resp. cenu na trhu nenadobúda, ale naopak „zhodnotenie“ vozidla bolo poškodenému protiprávnym konaním škodcu vnútené, a preto by bolo v rozpore so zásadami formálnej logiky, aby od skutočnej škody, ktorá vznikla poškodenému v dôsledku protiprávneho konania, bolo odpočítané „zhodnotenie“, spočívajúce v použití nových súčiastok, ktorými boli nahradené poškodené, nakoľko sa poškodený v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatil, keďže vznik škody na majetku zapríčinil škodca a nie on sám. V danom prípade nie je relevantná odvolacia námietka žalovaného 1/, že pri výpočte všeobecnej hodnoty sa malo postupovať v zmysle
vyhlášky č. 492/2004 Z.z., keďže túto nie je možné v konaní aplikovať z dôvodu, že pri učení škody sa vychádza zo skutočne vynaložených nákladov na opravu železničného koľajového vozidla, ktoré má po oprave slúžiť na rovnaký účel, na aký slúžilo pred poškodením. Nakoľko na tieto HDV sa kladú prísne technické a bezpečnostné požiadavky, keďže ide o prostriedky hromadnej dopravy, nebolo objektívne možné vykonať odstránenie poškodenia a vrátenie do pôvodného stavu inak, než použitím nových dielov zodpovedajúcich aktuálnym normám, pričom vykonanou opravou nedošlo ani k zjavnému prínosu pre poškodeného, keď výmena dielov nezvýšila úžitkové vlastnosti, nemožno za daného stavu od žalobcu spravodlivo požadovať, aby z vlastných prostriedkov znášal čo i len časť nákladov vzniknutých výlučne v dôsledku konania škodcu. V danom prípade tak bolo vylúčené zadovážiť súčiastky s presným opotrebením zodpovedajúcim poškodeným súčiastkam, preto bolo nevyhnutné použiť nové súčiastky na opravu takéhoto poškodenia HDV a použitie nových súčiastok nemôže byť na škodu poškodeného, ktorému bola oprava nanútená. Škoda, ktorá nastala na strane žalobcu vykonávajúceho verejnú dopravu, ktorá musí byť vykonávaná riadne a bezpečne, z titulu nákladov na vykonanú opravu, je skutočnou škodou, vzniknutou vynaložením nákladov na opravu, aby železničné koľajové vozidlo bolo v takom stave ako pred nehodou. Od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať, aby ako poškodený zabezpečoval opravu iným spôsobom, než použitím nových náhradných dielov, ktoré smerovali k odstráneniu následkov škodovej udalosti. Správne poukázal konajúci súd na to, že náhrada škody má plniť reparačnú funkciu a má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu ujmy. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, pokiaľ neprihliadol na žalovaným 1/ predloženú expertnú správu. Žalobca dôvodne argumentuje, že opravou železničného vozidla nedošlo k zjavnému prínosu pre poškodeného, keďže výmena dielov nenavýšila úžitkové vlastnosti železničného vozidla. Predmetná oprava nemohla byť prevedená inak, pri oprave neboli použité kvalitnejšie či nadštandardné diely a ani diely, ktoré by neboli nevyhnutné. Opravou HDV nedošlo k prínosu pre žalobcu, tzv. „zhodnotenie“ bolo v podstate protiprávnym konaním poisteného u žalovaného 1/, ktoré bolo žalobcovi vnútené. Odstránenie poškodenia a uvedenie do pôvodného stavu bolo prevedené účelne a smerovalo len k odstráneniu následkov škodovej udalosti a od poškodeného nemožno požadovať, aby on doplácal na vzniknutú nehodu. Rozsudok najvyššieho súdu z 26.apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/200/2011, vychádzajúci zo staršej judikatúry (R 5/1998, R 25/1990, R 13/1985 a R 57/2003), nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a odvolací súd ho považuje za prekonaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/48/2012, z ktorého záverov vychádza nielen v danej veci konajúci súd, ale aj prevažná rozhodovacia prax všeobecných súdov. 8. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré poukazoval žalovaný 1/ vo svojom odvolaní, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 10. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).