Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/88/2023 z 28. 1. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/88/2023 1119212262 28. 01. 2026 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2026:1119212262.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: D.. V. J., Z. L.Ň. XX.X.XXXX, K. B. B., L. C. XXXX/XXX, zastúpený spoločnosťou: AK Matyšáková, s. r. o. , IČO: 51 898 276, Bratislava, Novelová 13833/12C, v mene ktorej koná JUDr. Lucia Matyšáková, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, IČO: 00 166 481, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody vo výške 20.762,38 € s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 14. apríla 2022, č. k. 11C/30/2019-242, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 14. apríla 2022, č. k. 11 C 30/2019-242, vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 1.000,- €, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobu vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- € z a m i e t a . III. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorou žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej škody sumu 762,38 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 762,38 € od 9.4.2019 do zaplatenia a vo výroku III., ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % p o t v r d z u j e . IV. Odvolanie žalovaného v zamietajúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a . V. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. odôvodnenie: 1. Bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 14.4.2022, č. k. 11 C 30/2019-242, zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej škody sumu 762,38 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 9.4.2019 do zaplatenia a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- €, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.) a § 12 ods. 2

veta prvá, § 12 ods. 3 a § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v znení účinnom ku dňu vydania žalobcom označených nezákonných rozhodnutí, ktorými mu bola spôsobená škoda. Po vecnej stránke rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporné, že uznesením vyšetrovateľa Špecializovaného tímu PPZ, NAKA zo dňa 22.1.2018, ČVS: X.-XX/NKA-FP-BA-XXXX, bolo žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona (č. l. 68 - 100) a že žalobca podal proti tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia v zákonnej lehote sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu. Taktiež nebolo sporné, že uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv XX/XX/XXXX-XX, zo dňa 10.5.2018, bolo rozhodnuté o zamietnutí žalobcovej sťažnosti ako nedôvodnej (č. l. 52 - 67) a že žalobca podal dňa 1.6.2018 prostredníctvom svojho obhajcu, postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, návrh na zrušenie uznesenia prokurátora v spojení s uznesením o vznesení obvinenia. Generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.10.2018 sp. zn. Y./X Pz XX/XX/XXXX-XX rozhodol, že právoplatným uznesením špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv XX/XX/XXXX-XX, zo dňa 10.5.2018, bol porušený zákon v ustanovení § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 206 ods. 1 Trestného poriadku, § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v neprospech žalobcu a právoplatné uznesenie prokurátora, vrátane uznesenia o vznesení obvinenia (č. l. 32 - 41) zrušil. Nebolo sporné ani to, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal dňa 11.12.2018 žiadosťou o náhradu škody Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 20.762,38 € (suma 762,38 € predstavuje náhradu majetkovej škody, t. j. finančné prostriedky, ktoré žalobca vynaložil na obhajobu v trestnom konaní, a suma 20.000,- € predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami). Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila žalobcovi listom zo dňa 20.3.2019, že neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie nároku žalobcu na náhradu škody uplatneného v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (č. l. 14 - 16). Žalovaným nebolo rozporované ani to, že žalobca uhradil obhajcovi za obhajobu v trestnom konaní paušálnu odmenu za 5 úkonov právnej služby v sume 3.000,- € (č. l. 27 - 30: príjmové pokladničné doklady na sumu 2.500,- € a sumu 500,- €), z ktorej si žalobca uplatnil v tomto spore ako náhradu majetkovej škody sumu 762,38 € za trovy obhajoby za 5 úkonov právnej služby v zmysle tarifnej odmeny za obhajobu v trestnom konaní podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ktoré čo do dôvodu ani výšky, a ani úrok z omeškania z tejto sumy, žalovaný nenamietal. Súd prvej inštancie konštatoval, že sporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu zostalo to, či vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami bola žalobcovi spôsobená škoda zakladajúca nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom žalovaný namietal, že nie je preukázaná nemajetková ujma vo výške 20.000,- € a ani príčinná súvislosť medzi žalobcom namietanými nezákonnými rozhodnutiami a vznikom tejto nemajetkovej ujmy, a ak by aj boli preukázané, nemožno z náhrady nemajetkovej ujmy priznať úrok z omeškania. Súd sa v rámci dokazovania zameral len na sporné skutkové tvrdenia strán sporu a uviedol, že nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz, a to pripojenie celého trestného spisu ČVS: PPZ-XX/NAKA-FP-BA-XXXX z dôvodu, že mal za dostatočne preukázaný skutkový stav veci. 2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že existuje nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie vyšetrovateľa Špecializovaného tímu PPZ, NAKA zo dňa 22.1.2018, ČVS: PPZ-XX/NKA-FP-BA-XXXX, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v spojení s uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv XX/XX/XXXX-XX, zo dňa 10.5.2018, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí žalobcovej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako nedôvodnej. Generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.10.2018, č. k. Y./2 Pz XX/XX/XXXX-XX rozhodol, že právoplatným uznesením špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv XX/XX/XXXX-XX, zo dňa 10.5.2018, bol porušený zákon v ustanovení § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 206 ods. 1 Trestného poriadku, § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v neprospech žalobcu a zrušil obe uvedené uznesenia prokurátora. Týmito nezákonnými rozhodnutiami bola žalobcovi spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase zodpovedá žalovaný, pričom táto škoda mu bola spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním oboch

nezákonných rozhodnutí. Nebyť týchto nezákonných rozhodnutí, na základe ktorých bol žalobca trestne stíhaný od 22.1.2018 do 31.10.2018, ujma žalobcovi by nevznikla. Konštatoval, že v posudzovanej veci bolo žalobcovo trestné stíhane v trvaní takmer 10 mesiacov, pričom príčinou vzniku majetkovej škody žalobcu, bola potreba vynaložiť v súvislosti s nezákonným rozhodnutím náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov spojených s jeho trestným stíhaním. Dôvodil, že štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol žalobcovi ustanovený obhajca, alebo či si ho zvolil sám, pretože aj v prípade nezákonného trestného stíhania, u ktorého nie je daný dôvod nutnej obhajoby, aj zvolaný obhajca môže prispieť k výsledku konania. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že žalobca splnomocnil na zastupovanie v uvedenej trestnej veci AK H.I.F. spol. s r. o., ktorej za poskytnuté právne služby zaplatil celkovo 3.000,- €, o čom svedčia listinné dôkazy predložené žalobcom. Žalobca si z tejto sumy uplatnil náhradu majetkovej škody titulom vynaložených nákladov na trovy obhajoby v trestnom konaní sumu 762,38 € za 5 úkonov právnej služby. Žalovaný s poukazom na § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. nerozporoval vznik ani výšku žalobcom uplatnenej náhrady majetkovej škody dôvodiac, že vyčíslenie trov obhajoby žalobcom v trestnom konaní na sumu 762,38 € zodpovedá tarifnej odmene advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a že žalobca uplatnenú sumu obhajcovi aj preukázateľne uhradil. Žalovaný nenamietal ani žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 9.4.2019 do zaplatenia. Žalovaný žiadal, aby súd určil na plnenie 30dňovú lehotu na plnenie dôvodiac ustanovením § 232 ods. 3 druhej vety C.s.p. tým, že vo všeobecnej 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku nevie plnenie zabezpečiť z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu. Súd prvej inštancie preto žalobe v časti uplatnenej náhrady majetkovej škody spolu s úrokom z omeškania vyhovel a paričnú lehotu určil v trvaní do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V súvislosti so žalobcom uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- € zdôraznil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značný zásah do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť výlučne súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry osoby došlo, pričom však nie je možné priznávať neprimerané sumy. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, musí zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohateniu. Aplikáciou citovaného ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase na daný spor dospel k názoru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že pre žalobcu bolo dostatočným zadosťučinením už to, že uznesením Generálneho prokurátora Slovenskej republiky boli obe nezákonné rozhodnutia zrušené. Naopak, stotožnil sa s argumentáciou žalobcu, že samotné konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia a naň nadväzujúceho uznesenia o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nie je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením a že je tomu tak, okrem iného, aj z dôvodu že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v odpovedi na žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sama spochybnila zrušenie nezákonného rozhodnutia generálnym prokurátorom, čím u žalobcu opätovne zintenzívnila negatívne pocity, ktoré prežíval po vznesení obvinenia a počas celého trestného stíhania. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia v spojení s nezákonným rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, na základe ktorých bol žalobca nezákonne trestne stíhaný od 22.1.2018 do 31.10.2018. Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- € je však celkom zjavne neprimerane vysoká, v porovnaní napr. s nárokmi obetí násilných trestných činov v zmysle zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase. S poukazom na ustanovenia § 12 ods. 2 veta prvá a § 13 tohto zákona dôvodil, že minimálna mzda za rok 2018 predstavovala 480,- € a v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na

vyplatenie odškodnenia v sume 24.000,- € (480,- € x 50) a v prípade trestných činov obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, resp. sexuálneho zneužívania, má poškodený nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy, tzn. nárok na zaplatenie sumy 4.800,- € (480,- € x 10). Vzhľadom na tieto skutočnosti, ak nezákonné trestné stíhanie žalobcu trvalo od 22.1.2018 do 31.10.2018 (takmer 10 mesiacov), je v prejednávanej veci žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € celkom zjavne neprimerane vysoká a priznaním tejto sumy by porušil ústavnú zásadu primeranosti, resp. ekvivalencie. Nie je možné pripustiť, aby bola žalobcovi priznaná z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch niekoľkonásobne vyššia suma ako odškodnenie za spôsobenú morálnu škodu poškodenému v prípade ujmy na zdraví spôsobnej mu trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Nie je tiež možné akceptovať, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím prevyšovala výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá sa priznáva poškodeným v zmysle zák. č. 437/2004 Z. z. Súd musí mať na zreteli, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky, ale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy. Finančná kompenzácia má zmierniť spôsobenú nemajetkovú ujmu, avšak nie je možné priznávať neprimerane vysoké sumy, priznanie ktorých by mohlo bagatelizovať odškodňovanie zásahov do iných základných práv, ako sú napr. ujma na živote alebo ujma na zdraví. Uvedená argumentácia je podporená aj rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý je poslednou inštanciou, na ktorú je možné sa obrátiť po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov a ktorý priznáva nepomerne nižšie sumy ako žiada žalobca, a to za závažnejšie zásahy štátu, ako je tomu v prípade žalobcu. Napríklad v prípade Winkler priznal Európsky súd pre ľudské práva sťažovateľovi odškodnenie v sume 8.000,- € za väzbu v trvaní 6 mesiacov, pričom však bol sťažovateľ vo väzbe bez toho, aby existovalo rozhodnutie o predĺžení lehoty jeho väzby. V danom spore žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € za neväzobné trestné stíhanie v trvaní vyše 9 mesiacov. Súd prvej inštancie pri stanovení sumy nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,€ zohľadnil, okrem uvedených skutočností aj to, že žalobca do vznesenia obvinenia voči nemu nikdy trestne stíhaný nebol, bol dovtedy bezúhonným. Bral zreteľ aj na dĺžku trestného stíhania v trvaní takmer 10 mesiacov, počas ktorej žil v právnej neistote ohľadne výsledku jeho trestného stíhania, či bude alebo nebude odsúdený za trestný čin, za ktorý mu hrozil nepodmienečný trest odňatia slobody s trestnou sadzbou 10 až 15 rokov, čo veľmi negatívne vplývalo na jeho psychiku. Bral na zreteľ však aj to, že žalobca nebol stíhaný väzobne. Samotné faktory vznesenia obvinenia a trestného stíhania za situácie, že nič nenasvedčovalo tomu, že by žalobca svojím správaním mal zapríčiniť trestné stíhanie, pôsobili na neho demoralizujúco, prejavovala sa u neho nespavosť, nervozita, pasivita, pocity úzkosti, frustrácie a strata koncentrácie. Ihneď po prečítaní osobne políciou doručeného uznesenia o vznesení obvinenia nastal u žalobcu šok a hrôza. On a jeho rodina (manželka a dvaja synovia) zostali paralyzovaní. Vo výchove synov bol žalobca veľmi náročný a prísny, vyžadujúc od nich poctivú a zodpovednú prípravu, pričom bol pre ne inšpiráciou a často im dával svoj osobný príklad, že poctivou prácou a nehľadaním skratiek v živote sa človek dopracuje k úspechu. O to ťažšie bolo pre neho vysvetliť im, čo sa stalo, a prečo sa to stalo. Manželka žalobcu ako onkologický pacient je veľmi úzkostlivá a o tejto téme nebola skoro vôbec ochotná sa so žalobcom rozprávať. Obaja sa tvárili, ako keby to neexistovalo. Až neskôr si žalobca uvedomil a vyplynulo to i z výsluchu svedkyne manželky žalobcu, že to nechceli komentovať, aby nezhoršovali jeho stav, ktorý bol príliš sústredený na svoje vnútorné prežívanie tej krivdy. Prvé týždne to manželka žalobcu niesla zle, bola výrazne rozrušená, vnímala to podobne ako žalobca. Pociťovala rovnako obrovskú krivdu a nespravodlivosť a vnímala po 27 rokoch spoločného života, že nemohol niečo také vykonať. Ich vzťah prešiel skúškou, pretože napriek svojmu zdravotnému stavu sa manželka žalobcu musela prispôsobovať jeho veľmi častým zmenám nálad prameniacim z frustrácie a z pocitu bezmocnosti, z pocitu pracovného nenaplnenia. Súd prvej inštancie takisto zvážil, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca, zistiac že mohla. Tiež zohľadnil osobu žalobcu, jeho život pred trestným stíhaním a následky trestného stíhania v jeho osobnej, rodinnej, spoločenskej a pracovnej sfére, ktoré skutočnosti mal za preukázané. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal na kritériá pre jej priznanie uvedené v citovanom ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., tzn. najmä na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení. Vykonaným dokazovaním zistil, že následky, ktoré vznikli žalobcovi v osobnom, rodinnom a pracovnom živote sú závažného charakteru (značné). Následky, ktoré mu vznikli v spoločenskom živote nevykazujú intenzitu takej závažnosti, ktorú by bolo možné

hodnotiť ako značnú, vzhľadom na zistenie, že žalobca ani jeho manželka nikdy neviedli nejaký bohatý spoločenský život, mali pár blízkych priateľov, často cestovali k jedným aj druhým rodičom na východ. Po vznesení obvinenia sa to však všetko stoplo, nemali energiu na nič. Aj keď ich priatelia volali niekam, viac menej pozvanie odmietli. Dôvod, pre ktorý sa stránia spoločenského života aj po zrušení obvinenia žalobcu, bola obava z konverzácie. Manželka žalobcu to síce označila za nepodložený pocit, ale myslí si, že veľa ľudí o tom vie, do očí jej to však nikto nepovedal. Žalobca potvrdil, že pracovné povinnosti mu nikdy nedovoľovali viesť veľmi bohatý sociálny život. Počas práce v manažérskych pozíciách často zotrvával v práci do neskorých večerných hodín, často sa vracal po polnoci, víkendy tiež. Z výsluchu žalobcu však podľa názoru súdu prvej inštancie vyplynula istá miera závažnosti vzniknutej ujmy aj v jeho spoločenskom živote, keďže žalobca sa po vznesení obvinenia začal strániť nových spoločenských kontaktov a obmedzil aj priateľské kontakty, čo pretrváva dodnes. Pokiaľ sa pred vznesením obvinenia naskytla príležitosť, veľmi rád sa aj s manželkou zúčastnil rôznych spoločenských akcií, či už divadelných predstavení, filmových predstavení, vianočných večierkov a podobných udalostí, kde šlo aj trošku o to sa odpútať od práce. Posledné roky vnútorne necítil tú potrebu. Nevedel zadefinovať, či to bolo spôsobené jednoznačne tým, čím si prešiel po vznesení obvinenia, ale necítil odvtedy potrebu ísť do spoločnosti. Ak aj niečo podniknú, tak vo dvojici s manželkou alebo so synmi si idú iba raz za čas sadnúť niekde do reštaurácie. Žalobca má priateľov z vysokej školy, s ktorými sa pravidelne pred vznesením obvinenia stretával, či už vo forme stretnutí v rámci Bratislavy alebo Košíc, kde študoval, alebo pravidelne formou dlhých víkendov, ktoré spoločne trávili na Liptovskej Mare. Minimálne jedenkrát ročne sa stretli. Posledné roky sa žalobca týchto stretnutí nezúčastnil, nemal chuť. Podľa jeho vyjadrenia, bol príliš pohltený jeho problémom a nemal chuť robiť veci, ktoré v živote robil bežne predtým. Táto situácia pretrváva u neho dodnes, veľmi veľa času trávi sám, športuje, bicykluje, behá, číta finančné spravodajstvo v zahraničných médiách a študuje literatúru z oblasti financií. Nezúčastňuje sa žiadnych spoločenských akcií a ak, tak len v najbližšom rodinnom kruhu. Prvoinštančný súd vyhodnotil, že trestné stíhanie nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už samé o sebe pre neho určitú imateriálnu ujmu. Žalobca ako poškodený preukázal vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy na osobnostných právach (najmä cti, dobrej povesti a vážnosti) ovplyvňujúcich jeho súkromný a pracovný život. Žalobca dostatočne preukázal, že sa jedná o ujmu značnú v osobnom, rodinnom a pracovnom živote, nie ujmu nepatrnú. V tomto smere hodnoverne preukázal svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, ktoré umocnili hĺbku zásahu, resp. významne ovplyvnili a stále ovplyvňujú jeho životnú situáciu. Trestné stíhanie malo závažný dopad na súkromný život žalobcu a jeho pracovné uplatnenie a s jeho následkami sa celkom nevyrovnal doteraz. Nedokáže sa zbaviť pocitu veľkej nespravodlivosti a veľkej krivdy, ktorá sa mu udiala. Žalobca aj po zrušení nezákonného rozhodnutia generálnym prokurátorom pociťoval krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa ešte prehĺbila po prečítaní odpovede generálnej prokuratúry na jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorej bolo uvedené, že nie je vylúčené, že sa ďalším vyšetrovaním môžu skutkové a právne skutočnosti zmeniť. Táto informácia ho mimoriadne znepokojila, pretože generálny prokurátor v zrušujúcom rozhodnutí vyslovil jednoznačný právny názor, že žalobca konal v súlade s platným právom a jeho konaním nemohla vzniknúť žiadna škoda. Súd by sa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy mal pohybovať v mantineloch vymedzených v citovaných ustanoveniach § 12 ods. 2 vety prvej, ods. 3 a § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ktorým bol zrušený zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, na ktorý sa nesprávne odvolával žalobca), t. j. od 10-násobku minimálnej mzdy v roku 2018 (480,- € x 10 = 4.800,€) do 50-násobku minimálnej mzdy v roku 2018 (480,- € x 50 = 24.000,- €), pričom musí prihliadať na to, že následky nezákonného trestného stíhania (nie väzobného trestného stíhania) nemôžu dosiahnuť intenzitu následkov smrti spôsobnej násilným trestným činom. Súd ale musí tiež dôsledne v každom jednom prípade individuálne prihliadať aj na to, ako žalovaný pociťoval nezákonné trestné stíhanie z emocionálneho hľadiska, pretože nie každý človek má emocionálnu inteligenciu vyvinutú rovnako. Jeden môže pociťovať nezákonnosť jeho trestného stíhania menej stresujúco, iný zas extrémne negatívne. Povaha nemajetkovej ujmy je daná vnútornými prežitkami človeka a možno ju charakterizovať ako stav mysle poškodenej osoby. Žalovaný je vysoko emocionálne inteligentný, čo zjavne vyplynulo z jeho prejavu pri výsluchu a je nepochybné, že trestné stíhanie bolo pre neho nočnou morou, ponižujúce, dehonestujúce, potupné, vytvorilo mu psychický blok, z ktorého sa len veľmi ťažko a veľmi dlho dostával a ani v súčasnosti sa z neho ešte úplne nedostal, hlboko zasiahlo do jeho osobného a pracovného života, spôsobilo mu doteraz trvajúcu psychickú traumu. V súvislosti so svedeckou výpoveďou svedkyne - manželky žalobcu, považoval konajúci súd za žiaduce uviesť, že napriek tomu, že svedkyňa je rodinným

príslušníkom žalobcu a mohla tak účelovo vypovedať v jeho prospech, je z jej výsluchu zjavné, že začatie a trvanie trestného stíhania žalobcu malo na neho v jeho osobnom, rodinnom a pracovnom živote veľmi vážne negatívne následky, ktoré pociťuje dodnes. Žalobca bol v tom čase nervózny, podráždený, nesústredený, deti a manželka veľmi citlivo vnímali jeho správanie. Desať mesiacov ich života bolo podriadené tejto kauze. Všetci boli nervózni, mali medzi sebou hádky, deti odsúvali na druhú koľaj, pociťovali extrémnu únavu. Svedkyňa nebola schopná pomaly ničoho, v noci sa budila, bolo to veľmi ťažké obdobie. V práci sa stránila kolegýň, nikomu sa nezdôverila. Pochádza z malej dediny, kde má len mamku, ktorá sleduje správy a nevedela si predstaviť, ako by to zobrala, ak by sa meno jej manžela mediálne začalo spájať s touto kauzou. Deti sa pýtali, tak im to nejako vysvetlili, časom to prekonali. Na žalobcu to podľa nej malo a dodnes má veľké následky. Od tej doby sa mu zmenil kariérny a profesionálny život. Vždy si budoval svoj imidž na odbornosti, má vyštudované dve vysoké škody s priemerom 1,0 a bol presvedčený, že svojou odbornosťou, korektnosťou, pracovitosťou vie prispieť a pomôcť tomuto štátu. Možno prekáža veľa ľuďom alebo ho nemajú radi, pretože ako detailista niekedy rieši nie veľmi podstatné veci, má veľmi silné morálne cítenie. Museli sa s tým vyrovnať a nájsť spôsob, ako s tým žiť ďalej. Kariéra žalobcu bola na prvom mieste. Dodnes to dodnes veľmi zle znáša, má svoju firmu, robí, ale stále sa cíti nedocenený. Cíti veľkú krivdu, je síce odborne zdatný, ale kvôli tomuto sa mu vo veľa zamestnaniach zatvorili dvere. Po vznesení obvinenia bol v takom strese, že si nevedel všetky súvislosti predstaviť, ale vedel aká mu hrozí trestná sadzba. Stále si však hovorila, že sa to musí vyriešiť, považujúc jeho trestné stíhanie za nespravodlivé. Mala zdravotné problémy a výrazne sa jej zhoršil zdravotný stav v dôsledku stresu, ktorý negatívne ovplyvnil jej onkologickú a autoimúnnu liečbu. Mala bolesti kĺbov, zapálené ďasná a tráviace problémy, ktoré má dodnes. Bola roztržitá, nepokojná, k niektorým činnostiam apatická. Chýbala jej energia, motivácia, chuť, elán, do všetkého sa musela nútiť. To isté sa dialo aj s deťmi. V dôsledku stresu a negatívneho prežívania obvinenia žalobcu zanedbávali mimoškolské aktivity detí. Deti mali 12 a 19 rokov a ten mladší potreboval podporu otca, ale žalobca vôbec nebol schopný, každá jedna maličkosť ho rozčúlila, preto bol mladší syn viac menej na nej. Podľa nej bol pred vznesením obvinenia šťastný človek, mal rodinu, kariéru, vzdelanie, zdravie. Svedkyňa si myslí, že ho trestné stíhanie zlomilo viac, než dáva najavo, lebo on naozaj veril tomu, čo robil, robil to s najlepším vedomím a svedomím. Niekedy si svedkyňa myslí, že bol až naivný, že to niekto ocení. Teraz je frustrovaný a cíti veľkú krivdu, cíti nevyužitý svoj potenciál. Za veľkú škodu označila, že človek s jeho vzdelaním a postojom nebude mať už nejakú veľkú príležitosť uplatniť sa. Žalobca sa cíti nevyužitý či v súkromnej sfére alebo pre štát, kde by bol pre kolektív prínosom. Je to o to ťažšie, že pri jeho životopise, vzdelaní a skúsenostiach ho nikto nezamestná ani len na najzákladnejšiu pozíciu, nieto na vyššie posty, z ktorých ho obvinenie stále diskvalifikuje. Svedkyňa veľmi vnímala medializáciu tejto kauzy, bála som sa čítať noviny, dokonca ani na internet nešla. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil, že manželka žalobcu je najpresvedčivejším a najočividnejším svedkom jeho psychického rozpoloženia a sociálneho stavu, v ktorom sa v čase trestného stíhania nachádzal. Jej výsluchom svedkyne boli potvrdené všetky tvrdenia žalobcu, a niektoré boli dokonca ňou ozrejmené obšírnejšie. Fakt, na ktorý poukázal žalovaný až v záverečnej reči, že žalobca nepredložil žiaden výsledok výberového konania ako dôkaz svedčiaci o jeho snahe zamestnať sa, neznamená, že nemožno vziať do úvahy žalobcom predložený listinný dôkaz emailovú komunikáciu medzi žalobcom a J. Q. - ministrom hospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 22.4.2020 a 26.4.2020, z ktorej vyplýva: „Toto veru bude problém. Kamkoľvek vás dám, vytiahnu na vás ten nezmysel s tými 200 miliónmi.“, ktorá odpoveď ho zjavne odradila od ďalších pokusov zaujímať sa o prácu v ústredných orgánoch štátnej správy, štátnych podnikoch, akciových spoločnostiach s majetkovou účasťou štátu, resp. vo verejnom sektore. Žalobcova obava, že pri uchádzaní sa o akékoľvek zamestnanie vo verejnej sfére primerané jeho profesionálnemu statusu bude problémom jeho trestné stíhanie, sa ukázala ako opodstatnená vzhľadom na odpoveď J. Q.. Žalobca bol nemilo prekvapený, že napriek rozhodnutiu generálneho prokurátora, ktorým boli zrušené nezákonné rozhodnutia s rezultátom, že bol nimi porušený zákon v neprospech žalobcu, prekážka jeho nezákonného trestného stíhania naďalej existovala v komunikácii s potenciálnymi zamestnávateľmi, ktorých poznal niekoľko desiatok rokov a aj dlhšie. Viedlo to k hlbokému vnútornému sklamaniu žalobcu, následkom čoho sa prestal snažiť o to, aby si našiel uplatnenie v oblasti verejnej sféry, čo bola jeho oblasť špecializácie od roku 1993. Posledné roky sa snaží pôsobiť ako finančný analytik v oblasti poskytovania finančných služieb, čo je oblasť jemu blízka, v ktorej pôsobil 8 rokov v Medzinárodnom menovom fonde. Napriek tomu má žalobca stále pocit, že nie je dostatočne pracovne naplnený, nakoľko je v najlepšom veku, má veľké odborné znalosti a skúsenosti, cíti sa odborne a profesionálne pripravený na vysokej úrovni, ale o jeho služby štát neprejavil záujem. Sám žalobca túto situáciu vníma tak, že tejto traumy sa tak skoro nezbaví a vo vnútri bude krivdu a nespravodlivosť a ich následky niesť pomerne dlhodobo. Na margo tvrdenia žalovaného, že žalovaný nezodpovedá za zverejnenie informácií o trestnom stíhaní

žalobcu v médiách, prvoinštančný súd skonštatoval, že argumentácia žalovaného je síce správna, ale žalovaného nezbavuje zodpovednosti to, aké informácie médiám poskytne v súvislosti s trestným konaním a či a v akom rozsahu a o akých osobách informuje, nakoľko medializovanie trestného stíhania nie je nutnou a nevyhnutnou súčasťou trestného konania. Tiež sa musí rešpektovať prezumpcia neviny, na ktorú by mali brať zreteľ najmä orgány činné v trestnom konaní pri informovaní verejnosti a médií o trestnom stíhaní a osobách obvinených, ktoré ešte neboli právoplatne odsúdené, aj s ohľadom na to, ako by mohli byť tieto osoby medializáciou poškodené. Skutočnosť, že v internetových článkoch o medializácii predmetného trestného stíhania (článok: „V kauze Slovenských elektrární obvinili nové osoby. Štát mali obrať o 217 miliónov“ na https://ekonomika.sme.sk, zo dňa 9.2.2018 alebo článok: „Miliónová kauza elektrárne: Bývalým štátnym manažérom zrušili obvinenia. Bývalí šéfovia firmy U. mali podľa vyšetrovateľa spôsobiť štátu škodu za vyše 200 miliónov eur. Na generálnej prokuratúre ich obvinenia zrušili, https://www.aktuality.sk“, Krimi zo dňa 23.8.2019), nebolo obsiahnuté meno žalobcu neznamená, že si žalobcu nebolo možné stotožniť s obchodnou spoločnosťou U., ktorá v článkoch uvedená je, a to oboznámením sa s internetovým výpisom z obchodného registra tejto obchodnej spoločnosti, z ktorého obsahu bolo a je zrejmé, že žalobca bol podpredsedom predstavenstva tejto obchodnej spoločnosti v inkriminovanom období. Okrem toho, žalobcovým rodinným príslušníkom, priateľom, známym a kolegom, bola táto skutočnosť známa aj bez vzhliadnutia výpisu z obchodného registra tejto obchodnej spoločnosti. Prvoinštančný súd tiež uviedol, že štát je ten, ktorý má dôsledne stíhať páchateľov trestnej činnosti, avšak na druhej strane ten istý štát by mal byť dostatočne pripravený na to, aby sa ospravedlnil neprávom stíhanej osobe a aby ju aj náležite odškodnil. Žalovaný sa do dnešného dňa žalobcovi ani len neospravedlnil, neprejavil najmenšiu snahu o zmiernenie následkov trestného stíhania. Žalovaný by mal byť ochotný uzatvárať dohody o zmierlivom odškodnení obetí nezákonného trestného stíhania už na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nie automaticky ich vyhodnocovať ako nedôvodné bez náležitého odôvodnenia, ako to žalovaný robí, ktorá skutočnosť je súdu známa z jeho činnosti v identických sporoch (§ 186 ods. 1 C.s.p.). Keď už žalovaný takto nečiní, mal by aspoň byť sám iniciátorom mimosúdnych dohôd o odškodnení obetí nezákonného trestného stíhania od momentu, keď je mu zrejmý predbežný právny názor súdu prvej inštancie o dôvodnosti alebo čiastočnej dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody, resp. za situácie, keď žalovaný počas sporu sám uznáva nárok alebo časť nároku žalobcu na náhradu škody, ako tomu bolo aj v predmetnom spore, keď žalovaný od vyjadrenia sa k žalobe uznával nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody s príslušenstvom. Ani toto však žalovaný nečiní, čo je tiež skutočnosť známa súdu z jeho činnosti v totožných sporoch. Je nedôstojné, aby žalobca, napriek právoplatnému uzneseniu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorým rozhodol, že právoplatným uznesením špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bol porušený zákon v neprospech žalobcu, a zrušil právoplatné uznesenia prokurátora; musel dlhé roky žiadať o náhradu škody. Takéto počínanie žalovaného neprispieva ku kladnému obrazu žalovaného v očiach verejnosti, na ktorom si tak zakladá. Aj tieto okolnosti na strane žalovaného sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Peniazmi sa nikdy nedá úplne nahradiť nemajetková ujma spôsobená žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, ale môžu aspoň čiastočne kompenzovať utrpenie a psychickú ujmu, ktoré počas neho pociťoval. Poukazovanie strán sporu na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré nie sú judikátmi (t. j. neboli ako rozhodnutia zásadného významu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), je bez zásadnejšieho právneho významu, nakoľko takéto rozhodnutia sú záväzné len pre strany sporu, ktorých sa týkajú a nemajú odporúčací charakter pre budúce rozhodnutia v skutkovo a právne obdobným sporoch, ako je tomu v prípade judikátov. A aj v prípade uplatňovania judikátov sú súdy vždy povinné brať zreteľ na osobitnosti každého jedného sporu zvlášť. Poukazovanie na rozhodnutia súdov Českej republiky je nepochybne podnetné vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy a možno v rámci argumentácie využiť úvahy v nich uvedené, nemožno ich však považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky a poukazovať na ne ako na judikáty, ergo výklad zákona, od ktorého možno odvodzovať právnu istotu adresáta právnych noriem platných v Slovenskej republike. Vzhľadom na uvedené skutkové i právne závery, súd prvej inštancie prijal rezultát o nemajetkovej ujme žalobcu vo výške 10.000,- € súdiac, že táto výška vychádza zo zásady primeranosti, zodpovedá všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Lehotu na plnenie (do 30 dní od právoplatnosti rozsudku) určil v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta druhá C.s.p. z dôvodu, že jednak žalovaný požiadal súd, aby určil túto lehotu a tým, že vo všeobecnej trojdňovej lehote žalovaný nevie zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu a jednak aj súdu je z jeho činnosti v skutkovo a právne obdobných sporoch

známe, že s ohľadom na administratívnu náročnosť procesu úhrady vo väčšine prípadov nie je žalovaný schopný plniť v trojdňovej lehote od právoplatnosti rozsudku, čím sa vystavuje riziku exekúcie. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol majúc za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcom v žalobe je neprimeraná s poukazom na nepreukázanie následkov, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia spôsobené. Nárok žalobcu na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za nedôvodný a nemajúci oporu v zákone z dôvodu, že v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch skutočnosť, že žalobcovi ako poškodenému bude vôbec priznaná náhrada v peniazoch a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia) súdu, pričom až rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovaného tak v tomto prípade nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškanie totiž môže v tomto prípade vzniknúť až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej. Identický názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 185/2011, zo dňa 14.3.2012, v ktorom konštatoval, že: „...povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Dovolací súd považuje tento záver odvolacieho súdu za správny.“. 3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Žalobca bol vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody vo výške 762,38 € s príslušenstvom v konaní úplne úspešný čo do jeho základu i výšky. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol tiež úplne úspešný čo do jeho základu, a i keď ohľadom výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, túto modifikoval, táto skutočnosť nemala sama o sebe vplyv na rozsah priznaného nároku na náhradu trov konania, keďže výška nároku spočívala na posúdení súdom. Neúspech žalobcu v zamietnutom príslušenstve z náhrady nemajetkovej ujmy bol pomerne nepatrný. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal odvolanie žalovaný dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Vecne odvolanie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal splnenie základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona 514/2003 Z. z., a to existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik a výšku škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Súd prvej inštancie v bodoch 41. až 52. napadnutého rozsudku pomerne extenzívnym spôsobom špecifikoval dôvody, pre ktoré priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v modifikovanej výške 10.000 €, pričom žalovaný je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku v tejto časti je na jednej strane v rozpore so zadováženými dôkaznými prostriedkami a na strane druhej je založené len na domnienkach a predpokladoch nemajúcich oporu v ustálenom skutkovom stave. Uviedol, že z podanej žaloby, vyjadrení žalobcu a vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že následky, ktoré žalobcovi vznikli z dôvodu jeho trestného stíhania v jeho rodinnom a pracovnom živote boli závažného charakteru. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcovi z dôvodu trestného stíhania spôsobené závažné následky na jeho osobnom a pracovnom živote, pričom túto proklamáciu založil najmä na výpovediach žalobcu a jeho manželky, z ktorých usúdil, že subjektívne pocity žalobcu a jeho manželky sú dostatočným dôvodom na prijatie záveru o tom, že žalobcovi bola trestným stíhaním vedeným voči jeho osobe spôsobená závažná ujma na jeho právach, a to napriek tomu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že okrem domnienok žalobcu o krivde, ktorá mu vznikla a zmarení jeho možného kariérneho rastu, nebolo preukázané, že menovanému a jeho rodine v dôsledku vedeného trestného stíhania vznikla akákoľvek ujma. Samotný žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že jeho pracovné povinnosti mu nikdy neumožňovali viesť bohatý sociálny život z dôvodu, že počas jeho pôsobenia vo vrcholných manažérskych pozíciách často zotrvával v práci do neskorých nočných hodín, pričom v posledných rokoch bez toho, aby vedel zadefinovať dôvod, necítil potrebu ísť do spoločnosti. Žalobca rovnako uviedol, že v minulosti sa približne raz ročne stretával so svojimi spolužiakmi z vysokej školy, pričom v posledných rokoch (bez špecifikovania dôvodu) sa týchto stretnutí nezúčastnil. Svedkyňa F. J. (manželka žalobcu) uviedla, že po tom, ako sa jej manžel dozvedel o tom, že mu bolo vznesené obvinenie, začal byť nervózny, vznikali medzi nimi hádky a manžel sa cíti nedocenený, keďže sa mu vo veľa zamestnaniach zatvorili dvere (v tom zmysle, že Bratislava je malé mesto o obvinenie ho

diskvalifikuje z vyšších postov). Svedkyňa ďalej uviedla, že vznesenie obvinenia jej manželovi malo vplyv aj na jej život, najmä tým, že bola nervózna, stránila sa spoločenských kontaktov (v strachu, že kolegovia, rodina alebo priatelia sa dozvedia o tom, že manžel je trestne stíhaný). Potvrdila, že v minulosti neviedli bohatý spoločenský život, ale po vznesení obvinenia z dôvodu strachu, že sa o tom niekto dozvie, začala odmietať chodiť na stretnutia s priateľmi, pričom tento stav trvá dodnes a je založený na nepodloženom pocite, že o tom veľa ľudí vie a môžu sa na to v konverzácii dotazovať. Vo vzťahu k vplyvu vzneseného obvinenia na jej profesionálnu kariéru, ako aj na prospech jej detí uviedla, že na jej pracovné zaradenie to nemalo žiadny vplyv (malo to vplyv len na to, že sa cítila apatická a bez energie) a rovnako to nemalo žiadny vplyv na prospech a správanie sa jej detí. Svedkyňa súčasne bez toho, aby túto skutočnosť podložila relevantnými podkladmi uviedla, že vznesenie obvinenia jej manželovi malo vplyv na zhoršenie jej zdravotného stavu. Žalovaný opakovane akcentoval na to, že žalobcovi v dôsledku jeho trestného stíhania v jeho osobnej sfére nevznikla žiadna relevantná ujma. Z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že žalobca bol v období po vznesení obvinenia vo zvýšenej miere nervózny, roztržitý a nesústredený, tieto zmeny v jeho správaní sa ale žiadnym spôsobom nepodpísali na vedení jeho súkromného (rodinného a mimorodinného života), o čom svedčí aj fakt, že vedené trestné konanie voči jeho osobe nemalo vplyv na kariéru jeho manželky a ani na výchovu, nerušený vývin a prospech jeho maloletých detí. Z vykonaného dokazovania súčasne vyplynulo, že žalobca pred vznesením obvinenia jeho osobe viedol striedmy spoločenský (sociálny) život, pričom samotné trestné konanie na túto oblasť rovnako nemalo žiadny vplyv (žalobca sa síce vyjadril, že v posledných rokoch svoj spoločenský život ešte viac obmedzil, neuviedol ale, že by to bolo v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo vedené voči jeho osobe). V tejto súvislosti sa nie je možné stotožniť ani s časťou odôvodnenia vydaného rozhodnutia, v ktorej súd nekriticky a bez relevantných dôkazných prostriedkov prijal vyjadrenie svedkyne o tom, že sa jej v dôsledku trestného stíhania jej manžela zhoršil zdravotný stav. Žalovaný k tejto úvahe súdu opakovane ako vo svojej záverečnej reči uviedol, že je nespochybniteľným faktom, že svedkyňa v minulosti trpela viacerými pomerne závažnými zdravotnými komplikáciami, v priebehu dokazovania ale nebol predložený jediný dôkaz svedčiaci o tom, či trestné stíhanie žalobcu malo na jej zdravotný stav čo i len minimálny vplyv. Je nepochybné, že na prijatie záveru o vplyve trestného konania žalobcu na zdravie jeho manželky a jeho následkoch nepostačuje subjektívne vyjadrenie svedkyne, ale je potrebné túto proklamáciu verifikovať prostredníctvom relevantných listinných podkladov (najmä lekárske správy - nálezy, resp. znalecký posudok), k čomu v tomto konaní nedošlo. Vo vzťahu k otázke vplyvu vedeného trestného stíhania na oblasť žalobcovho profesijného uplatnenia a možného kariérneho rastu žalovaný uviedol, že ani v tejto časti zo strany žalobcu neboli okrem domnienok predložené žiadne reálne a logické argumenty, s ktorými by sa bolo možné čo i len čiastočne stotožniť a teda nie je zrejmé, na základe akej úvahy prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobcovi v tejto sfére vznikla akákoľvek ujma. Z podanej žaloby, vyjadrení žalobcu, jeho výpovede na pojednávaní, ako aj z výpovede jeho manželky vplynula jediná dôvodná skutočnosť, a to subjektívny pocit žalobcu o akejsi nemožnosti uplatnenia jeho teoretických a praktických vedomostí v profesijnej sfére. Je viac ako zrejmé, že žalobca sa bytostne upína na ničím nepodloženú predstavu o tom, že nemôže viac pôsobiť na manažérskych pozíciách, najmä v štátom ovládaných subjektoch, keďže jeho trestné stíhanie ho z uchádzania sa o takého pozície diskvalifikuje. Žalovaný opakovane uviedol, že táto argumentácia, ktorú konajúci súd v rámci vydaného rozhodnutia prevzal, je nesprávna a nelogická. Zdôraznil, že v rámci výberového konania na akékoľvek manažérske pozície sa môže vyžadovať doklad svedčiaci o bezúhonnosti uchádzača, pričom takýmto dokladom v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky je výpis z registra trestov (resp. v prípade určitých špecifických druhov prác a pracovných pozícií je to odpis registra trestov), pričom vo výpise z registra trestov, ako aj v odpise registra trestov sú evidované len právoplatne skončené trestné konanie jednotlivca - konkrétnej osoby (inak povedané v týchto registroch sú len informácie o právoplatných odsudzujúcich rozhodnutiach súdov, resp. informácie o podmienečnom zastavení trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku, podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného podľa § 218 Trestného poriadku, resp. o zmieri podľa § 220 Trestného poriadku). Informáciami o aktuálne vedených trestných stíhaniach jednotlivca (vrátane v minulosti vedených trestných stíhaní skončených inak ako právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, resp. rozhodnutím prokurátora podľa § 216, § 218 alebo § 220 Trestného poriadku) disponujú v reáliách právneho poriadku Slovenskej republiky jedine príslušníci Policajného zboru, pričom samotní príslušníci Policajného zboru tieto informácie nie sú oprávnení poskytnúť inej osobe a môžu s nimi prísť do kontaktu jedine v prípade, ak sa preveruje ďalšie možné protiprávne konanie konkrétneho páchateľa (v zmysle konania zakladajúceho dôvodné podozrenie o naplnení znakov niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona). Vzhľadom na konštatované je podľa odvolateľa nepochybné a v podstate aj nevyvrátiteľné, že informácia o tom, že žalobca bol v minulosti v určitom časovom

úseku trestne stíhaný nie je informáciou verejnou a žiadny „vyhlasovateľ“ výberového konania sa o nej nemôže žiadnym legálnym spôsobom dozvedieť. V tomto kontexte je na okraj potrebné zdôrazniť, že v masovokomunikačných prostriedkoch v minulosti nebola jediná správa, v ktorej by bolo uvedené, že žalobca bol trestne stíhaný, v printových médiách sa objavila iba správa o tom, že bývalí šéfovia firmy U. mali štátu spôsobiť škodu vyše 200 miliónov € a pri zadaní mena a priezviska žalobcu do viacerých najpopulárnejších a najpoužívanejších webových prehliadačov (vrátane rozšíreného spôsobu vyhľadávania) sa neobjavila jediná zmienka o tom, že žalobca bol v minulosti trestne stíhaný. Žalobca je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky doposiaľ považovaný za bezúhonnú osobu, pričom ani v prípade, ak by teoreticky iná osoba disponovala informáciou o tom, že bol v minulosti trestne stíhaný, nebolo by to dôvodom na nepripustenie účasti žalobcu v konkrétnom vyhlásenom výberovom konaní, resp. na to, aby v predmetnom výberovom konaní nebol úspešný. Listinný podklad predložený žalobcom (e-mailová správa od J. Q.) v tejto súvislosti rovnako nie je možné považovať za dôkaz o nemožnosti uplatnenia osoby žalobcu v právnických osobách s majetkovou účasťou štátu, keďže ide iba o neformálnu diskusiu dvoch osôb, pričom existuje pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že v prípade, ak by žalobca adresoval dotyčnému oficiálny list, tento by v rovnako oficiálnej odpovedi pod hlavičkou príslušného ústredného orgánu štátnej správy neuviedol, že v minulosti vedené trestné stíhanie je prekážkou pre ďalšie pracovné využitie žalobcu, keďže by to bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Okrajom žalovaný podotkol, že v prípade, ak by žalobcove tvrdenia o tom, že jeho trestné stíhanie je prekážkou jeho ďalšieho pracovného uplatnenia v rozsahu výkonu činnosti pre právnické osoby alebo iné subjekty s majetkovou účasťou štátu (napriek tomu, že v zmysle vyššie uvedeného touto informáciou okrem neho a príslušných orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vo veci jeho trestného stíhania konali), nepochybne by takouto prekážkou boli aj informácie o osobe V. J., ktoré sú súčasťou verejne dostupných prepisov z tzv. kauzy „GORILA“, pričom v tejto súvislosti žalovaný dodal, že v žiadnom prípade nehodnotí pravosť, pravdivosť ani opodstatnenosť týchto informácií a len sa snaží poukázať na „logickosť“ argumentácie samotného žalobcu. Nad rámec týchto faktov žalovaný konštatoval, že úvaha súdu prvej inštancie o tom, že informácie o trestnom stíhaní osoby žalobcu si v čase publikovania vyššie uvedených novinových článkov bolo možné spoľahlivo zistiť prostredníctvom webovej stránky orsr.sk, je v rovine domnienok až fabulácií. Zdôraznil, že v samotných článkoch, na ktoré konajúci súd poukázal, nebolo presne špecifikované obdobie, kedy malo k údajnej škode na majetku Slovenskej republiky dôjsť, pričom v subjekte U., a.s., malo od svojho vzniku do súčasnosti pôsobiť pomerne značné množstvo štatutárov. Za nemenej podstatný fakt žalovaný považoval aj to, že v publikovaných článkoch sa opakovane používal pojem „bývalí šéfovia“, resp. „bývalí štátni manažéri“ a nie je na mieste sa domnievať, že spoločnosť (verejnosť) si dokáže stotožniť pojem manažér s pojmom člen štatutárneho orgánu. Záverom zdôraznil, že úvaha súdu prvej inštancie o možnom stotožnení osoby žalobcu prostredníctvom použitia verejne prístupného portálu www.orsr.sk je nesprávna a bola by bývala závislá od viacerých faktorov, ktorých splnenie nie je možné logicky a rozumne vopred ustáliť (v prvom rade by si konkrétny jedinec musel uvedomiť, že pojem šéf alebo manažér je totožný s pojmom štatutárny orgán, potom by musel predpokladať, že zverejnená informácia sa týkala všetkých členov predstavenstva konkrétneho subjektu za súčasného presného stotožnenia obdobia výkonu funkcie konkrétnych členov predstavenstva a jeho zosúladenia s časom skutku a v neposlednom rade by musel aktívne vedieť používať prostriedky výpočtovej techniky a disponovať vedomosťou o tom, že na stránke orsr.sk je možné podľa vyhľadávacích parametrov zistiť informácie o zapísanej právnickej osobe). S poukazom na konštatované je teda podľa žalovaného zrejmé, že tak osoby pohybujúceho sa v blízkosti žalobcu (priatelia, kolegovia a podobne) ako ani široká verejnosť nemali a ani nemohli disponovať informáciou o tom, že voči osobe žalobcu je (bolo) vedené trestné stíhanie a o tejto skutočnosti sa mohli dozvedieť jedine prostredníctvom oznámenia od samotného žalobcu, čo nie je možné pripísať na ujmu žalovaného. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania je žalovaný toho názoru, že rozhodnutie prvostupňového (správne: „prvoinštančného“ - poznámka odvolacieho súdu) súdu je v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a rozhodnúť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej ujmy sumu 762,38 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 762,38 € od 9.4.2019 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; žalobu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € zamietnuť v celom rozsahu a určiť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 5. K odvolaniu žalovaného žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že žalovaný sa počas celého konania, počnúc prerokovaním jeho žiadosti o náhradu škody, správa nekonzistentne. Hoci jeho obvinenie ako nezákonné zrušil, vo svojej odpovedi na jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku svoje zrušujúce rozhodnutie sám spochybnil a nezistil žiadne podmienky na uspokojenie jeho

nároku (majetkovej ani nemajetkovej ujmy). Následne, v súdnom konaní uznal existenciu nezákonného rozhodnutia a vznik a výšku majetkovej ujmy, spochybnil len vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi (hoci pripustil ako formu jeho zadosťučinenia samotnú skutočnosť zrušenia nezákonného rozhodnutia). V odvolaní už v rozpore so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami, vylúčil aj existenciu nezákonného rozhodnutia a vôbec všetkých zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, pričom tieto dôvody ďalej v odvolaní nešpecifikuje. Zo samotného odôvodnenia odvolania možno podľa žalobcu dedukovať bližšiu špecifikáciu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., a to v tých častiach, v ktorých hodnotí vykonané dokazovanie a nestotožňuje sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie. Zároveň možno dedukovať aj odôvodnenie dôvodu odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., ale to len v časti, v ktorej namieta rozpor výroku o trovách konania s § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Bližšie však tento dôvod odvolanie nekonkretizuje. Pokiaľ ide o uvedený dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., žalobca poukázal na to, že žalovaný jednak neuviedol o akú inú vadu konania by malo ísť, ani ju bližšie neodôvodnil, a preto k nemu nevie zaujať stanovisko. Žalovaný v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie priznal čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy napriek tomu, že nepreukázal splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik a výšku škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Žalovaný si však odporuje, nakoľko medzi stranami sporu nebola sporná existencia nezákonného rozhodnutia (bod 31. napadnutého rozsudku). Žalovaný dokonca nerozporoval ani vznik majetkovej škody, ktorá práve z existencie takéhoto nezákonného rozhodnutia vychádzala. Poukázal na to, že žalovaný, hoci nepriamo, nerozporoval ani vznik nemajetkovej ujmy, keď tvrdil, že bolo pre žalobcu dostatočným zadosťučinením už to, že nezákonné rozhodnutie bolo uznesením generálneho prokurátora zrušené. Ak pripustil takýto spôsob zadosťučinenia, nepochybne musel vychádzať zo splnenia zákonných predpokladov na vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol aj to, že žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v modifikovanej výške, pričom odôvodnenie rozsudku v tejto časti je podľa jeho názoru v rozpore so zadováženými dôkaznými prostriedkami a založené na domnienkach a predpokladoch. Žalobca k tejto námietke žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok je aj v tejto časti zákonný, dostatočne odôvodnený a vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a poukázal na bod 41. napadnutého rozsudku, podľa ktorého výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy. Skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nebolo pre žalobcu dostatočným zadosťučinením preukazuje listinný dôkaz, a to odpoveď žalovaného na žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorou žalovaný opätovne zintenzívnil jeho negatívne pocity, ktoré prežíval počas celého trestného stíhania. K výške priznanej nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že túto konajúci súd obzvlášť podrobne a príkladmo odôvodnil v bode 45. napadnutého rozsudku, pričom pri zisťovaní jej existencie a určovaní jej výšky vychádzal nielen z obsahu jeho výpovede a výpovede jeho manželky, ale aj samotných prejavov týchto výpovedí, zo skutočností, že dovtedy nebol trestne stíhaný, z dĺžky trestného konania (takmer 10 mesiacov), počas ktorej žil v právnej neistote, z hrozby nepodmienečného trestu odňatia slobody, z faktorov vznesenia obvinenia, pričom vzal do úvahy aj kritériá podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie správne poukázal tiež na to, že nie každý človek má emocionálnu inteligenciu vyvinutú rovnako. Správne vyhodnotil aj obsah výpovede jeho manželky, ako aj e-mailovú komunikáciu medzi ním a J. a internetové články medializujúce trestné stíhanie, v ktorom mu bolo vznesené obvinenie. V neposlednom rade prihliadol aj na okolnosti hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval skutočnosť, že žalovaný sa mu do dnešného dňa neospravedlnil, ani ho náležite neodškodnil. Stotožnil sa tiež so záverom súdu prvej inštancie, že peniazmi sa nikdy nedá úplne nahradiť nemajetková ujma spôsobená nezákonným stíhaním, ale môže aspoň čiastočne kompenzovať utrpenie a psychickú ujmu. Žalovaný sa špekulatívnym spôsobom snažil v odvolaní vyvrátiť jasnú a presvedčivú argumentáciu prvoinštančného súdu týkajúcu sa e-mailovej správy od R. Q., pričom tento listinný dôkaz riadne vykonal a žalovaný jeho legalitu, ani jeho vykonanie nijakým spôsobom nenamietal. Jeho tvrdenie o možnom oficiálnom liste a možnej oficiálnej odpovedi naň nemá žiadnu hodnotu. Žalovaný v odvolaní siaha po nenáležitej úvahe (týkajúcej sa kauzy „Gorila“ - poznámka odvolacieho súdu) v snahe presvedčiť odvolací súd o svojej pravde. Navyše, ide o „argumentáciu“ mimo vykonaného dokazovania. Žalovaný tiež spochybnil úvahu súdu o tom, že informácie o trestnom stíhaní žalobcu v novinových článkoch bolo možné zistiť prostredníctvom orsr.sk, ku ktorej argumentácii odvolateľa žalobca poukázal na to, že priemerná inteligencia verejnosti je v Slovenskej republike dosť vysoká. Na záver žalobca poznamenal, že inicioval toto konanie s cieľom dosiahnuť aspoň čiastočnú satisfakciu za ujmu vyvolanú mu nezákonným rozhodnutím, žalovaný však od počiatku nielenže odmieta uznať jeho oprávnený nárok, ale používa úvahy a pseudoargumenty, ktoré majú tendenciu prehlbovať jeho psychickú ujmu. Takým

pseudoargumentom je najmä poukázanie na spis Gorila. Zotrval na svojom návrhu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného možno priznať čiastočný úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. januára 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej škody sumu 762,38 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 9.4.2019 do zaplatenia, a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 1.000,- €, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol (§ 388 C.s.p.) a s prihliadnutím na odvolateľom určený rozsah odvolania; v zamietajúcej časti odvolanie odmietol (§ 386 písm. b/ C.s.p.). 8. Predmetom sporu v prejednávanej veci je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., kedy predpokladom jeho vzniku je kumulatívne splnenie zákonných podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou, príp. nemajetkovou ujmou. S poukazom na obsah odvolania, spornou v konaní zostala otázka dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pomerne extenzívnym spôsobom špecifikoval dôvody, pre ktoré priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v modifikovanej výške 10.000,- €, pričom žalovaný je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku v tejto časti je na jednej strane v rozpore so zadováženými dôkaznými prostriedkami a na strane druhej je založené len na domnienkach a predpokladoch nemajúcich oporu v ustálenom skutkovom stave. Z podanej žaloby, vyjadrení žalobcu, ani z vykonaného dokazovania nebolo podľa odvolateľa preukázané, že následky, ktoré žalobcovi vznikli z dôvodu jeho trestného stíhania v jeho rodinnom a pracovnom živote boli závažného charakteru. 9. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila tak, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona č. 514/2003 Z. z. nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. V prejednávanom prípade, i keď samotné uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia v spojení s uznesením prokurátora o zamietnutí žalobcovej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia predstavuje pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, nezbavuje ho to však povinnosti preukázať, v prípade uplatnenia peňažnej náhrady, vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu, ako aj skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy. Uvedené vyplýva zo znenia ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Inými slovami, poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne (viď R 21/1995). Odvolací súd si je vedomý z ústavnoprávneho hľadiska, že zodpovednosť štátu v týchto prípadoch je konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť), zvlášť v prípadoch rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu. No zákonodarca formuluje kritériá stanovenia výšky náhrady, a v aktuálnej právnej úprave stanovil aj hornú hranicu náhrady, čím poskytol všeobecným súdom široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných

právach. Takže, ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 Ústavy, potom toto právo nie je možné v tom ktorom konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva. Odvolací súd poukazuje aj na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia zo dňa 20.6.2019, sp. zn. 3 Cdo 25/2019, okrem iného uviedol: „V rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 dospel súd k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. V ďalšom rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. 3Cdo 7/2017 najvyšší súd pri riešení predmetnej otázky poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Napokon v rozhodnutí najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo 19/2018 najvyšší súd konštatoval, že povinnosť všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil neskôr nič ani zákon č. 514/2003 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 412/2012 Z. z.) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. V tomto rozhodnutí dovolací súd vo vzťahu k predmetnej otázke poukázal na judikatúru ESĽP (Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo; Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo; Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko; Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).“ 10. Žalobca tvrdil, že nezákonné obvinenie v ňom vzbudilo nesmierny pocit nespravodlivosti, viedlo k množstvu sprievodných prejavov pretrvávajúcich do súčasnosti. Opisoval prežitý šok, hrôzu, ktorú neskôr vystriedali obavy, úzkosť, ktoré trvali 10 mesiacov, ako to celé dopadne. Zvlášť keď vedel, že je nevinný. Jedným z najhorších pocitov bola obava, že roky strávené budovaním si profesionálneho mena, ktoré považoval za svoje najväčšie aktívum, budú vymazané jedinou tendenčnou reportážou v médiách. Napriek tomu, že s výnimkou jeho najbližšej rodiny, neinformoval svoje okolie o vznesenom obvinení, nepochyboval o tom, že táto informácia bola všeobecne známa. Žalobcova snaha získať pracovné ponuky v oblasti management konzultingu, ktorému sa v predchádzajúcich rokoch venoval, bola hlavne z tohto dôvodu neúspešná. V júni 2018 neabsolvoval skúšku CFA (Chartered Financial Analyst) z dôvodu straty koncentrácie, ktorá mu neumožnila sa zodpovedne pripraviť. Ďalšími prejavmi boli nespavosť, nervozita, pasivita, pocity úzkosti a frustrácie, ktoré sa logicky prejavovali aj v rodinných vzťahoch. Ako rodina boli paralyzovaní, stále to bolo niekde v pozadí, človek mal pred sebou vidinu, že to bude dokazovať niekoľko rokov na súdoch. Veľkú traumu mu spôsobovalo aj to, že nevedel, kedy sa to objaví v správach v televíznych novinách s jeho plným menom, a vnímal, že mu to môže znížiť jeho reputáciu napriek tomu, že mal pocit a vnímal sa ako absolútne nevinný človek. Po rozhodnutí generálnym

prokurátorom sa nedokázal zbaviť pocitu veľkej nespravodlivosti a veľkej krivdy. Po parlamentných voľbách v roku 2020 dúfal, že o jeho odborné služby a skúsenosti bude prejavený záujem a že opätovne sa bude môcť zapojiť do procesu príprav ekonomických reforiem, jeho výzvy však zostali nenaplnené. Jednu takú predložil ako listinný dôkaz (e-mailová komunikácia medzi ním a J.). Bol veľmi prekvapený, že napriek rozhodnutiu generálneho prokurátora táto prekážka naďalej existovala a aj v komunikácii s ľuďmi, ktorých poznal niekoľko desiatok rokov alebo aj dlhšie. Viedlo to k hlbokému vnútornému sklamaniu a prestal sa snažiť o to, aby si našiel uplatnenie v oblasti verejnej sféry. Posledné roky pôsobí ako finančný analytik v oblasti poskytovania finančných služieb; napriek tomu má pocit, že nie je dostatočne pracovne naplnený. Chýba mu kontakt s ľuďmi, pretože pracuje sám, rád by bol súčasťou nejakého kolektívu. Vnútornú frustráciu sa snaží zahnať športom a samoštúdiom, trávením času s rodinou. 11. Vzhľadom na výpovede (žalobcu i jeho manželky) v priebehu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že v prípade vedenia trestného stíhania voči žalobcovi nedošlo k trvalým následkom do jeho osobnostných práv. Z výpovedí oboch menovaných vyplýva, že žalobca trestné stíhanie (ktoré trvalo takmer 10 mesiacov) niesol ťažko, cítil nespravodlivosť, krivdu, prišiel o prácu v obchodnej spoločnosti s majetkovou účasťou štátu. Jeho obavy sa týkali najmä medializovania kauzy, straty dôvery a reputácie u blízkych a známych. Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, že samotné vznesenie obvinenia zo spáchania trestného činu malo zásadný vplyv na sťaženie uplatnenia žalobcu v spoločenských, rodinných alebo súkromných vzťahoch. Jediným značnejším zásahom samotného vznesenia obvinenia zo spáchania trestného činu a následného trestného stíhania bola strata zamestnania vo verejnej sfére. Po zrušení nezákonného rozhodnutia generálnym prokurátorom žalobca (aj aktuálne) pracuje ako finančný analytik, avšak má pocit, že nie je dostatočne pracovne naplnený. Z uvedeného je možné konštatovať, že rozhodnutie o vznesení obvinenia zo spáchania trestného činu voči žalobcovi nemalo zásadný, trvalý či devastačný vplyv na jeho uplatnenie v pracovnoprávnych vzťahoch. Niet pochýb, že žalobca je vzdelaný, inteligentný a schopný odborník, ktorý by svoje schopnosti a vedomosti, resp. rokmi nadobudnuté skúsenosti vedel naďalej uplatňovať aj vo verejnej správe, o čo sa však po skončení trestného stíhania už nepokúsil. Jediným dôkazom jeho snahy uplatniť sa v tejto oblasti bola súkromná komunikácia s niekdajším ministrom hospodárstva J., žiadne písomné výzvy o zamestnanie (na ktoré údajne často ani nedostal odpoveď) však nepredložil. Je tak možno konštatovať, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nemožnosťou uplatnenia sa v pracovnej oblasti, v ktorej pôsobil pred začatím trestného stíhania. Žalobca sám tvrdil, že od začiatku vedel, že jeho nevina sa preukáže, pričom neustále veril vo svoje pracovné schopnosti, ktoré však už následne odmietol využiť; obavy z odmietnutia boli len jeho subjektívnym pocitom a neodôvodnenou predstavou. V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť aj s argumentáciou žalovaného, že žalobca je naďalej považovaný za bezúhonnú osobu a v prípade záujmu o žiadanú pracovnú pozíciu by vedenie nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe nebolo zo žiadneho verejne prístupného zdroja zistiteľné. 12. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu predstavuje obmedzenie súhrnu jeho osobnostných práv ako poškodeného a znamená už samé o sebe pre neho určitú imateriálnu ujmu. Žalobca ako poškodený preukázal vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy na osobnostných právach (najmä cti, dobrej povesti a vážnosti) ovplyvňujúcich jeho súkromný a pracovný život. Žalobca dostatočne preukázal, že sa jedná o ujmu značnú v osobnom, rodinnom a pracovnom živote, nie ujmu nepatrnú. Žalovanému vytkol, že by mal byť ochotný uzatvárať dohody o zmierlivom odškodnení obetí nezákonného trestného stíhania už na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nie automaticky ich vyhodnocovať ako nedôvodné bez náležitého odôvodnenia, ako to žalovaný robí, ktorá skutočnosť je mu súdu z úradnej činnosti v obdobných sporoch. S týmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje len čiastočne. Zastáva názor, že žalobcovi sa dostatočným spôsobom podarilo preukázať len nesporný zásah do jeho práva uplatniť sa na trhu práce v požadovanej oblasti a v rámci svojich vedomostí a skúseností tým, že v dôsledku uvedeného nezákonného trestného stíhania prišiel o prácu, ktorá ho napĺňala, cítil sa užitočný, jeho úsiliu v tejto práci podliehali všetky ostatné aspekty jeho života (vychádzajúc z výpovede jeho manželky). Na druhej strane odvolací súd zastáva názor, že nezákonným trestným stíhaním žalobcu nedošlo v príčinnej súvislosti k neoprávnenému zásahu do jeho práva na súkromie. Je bez pochybností, že rodina v čase vedenia trestného stíhania žalobcu túto situáciu veľmi zle znášala, určite bola prítomná obava

o adekvátne a štandardné získavanie živobytia zo strany žalobcu, avšak rodina zostala súdržná a nepopierateľne sa aj v tejto oblasti prejavilo správne hodnotové nastavenie žalobcu (najmä vo vzťahu k deťom, ktoré naďalej pokračovali v štúdiu s nadpriemernými výsledkami). Keďže žalobca rezignoval na preukazovanie spôsobenej ujmy v oblasti súkromnej, rodinnej, či spoločenskej, odvolací súd v tomto prípade nezistil žiadny neoprávnený zásah do jeho práva na súkromie, tobôž nie v takej intenzite, ktoré by odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy. Žalobca netvrdil a ani nepreukazoval, že by v priebehu trestného konania, či po jeho skončení, utrpel v súvislosti s nezákonným vedením trestného konania zdravotnú, osobnú, rodinnú či reputačnú ujmu, keďže ani pred začatím trestného konania nežil intenzívny a bohatý spoločenský život, venoval sa výhradne práci a rodine, športové, či kultúrne aktivity nezdieľal v širokom okruhu priateľov a známych, zostalo nezodpovedané koľko osôb z okolia žalobcu, či jeho rodiny vôbec o trestnom stíhaní žalobcu malo vedomosť, prípadne ako to hodnotili. Skutočnosť, že sa sám a dobrovoľne rozhodol nezúčastňovať pravidelných konškoláckych stretnutí, nemôže byť pričítané na vrub nezákonnému trestnému stíhaniu. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že žalobca nebol väzobne stíhaný, ani obmedzený na osobnej slobode, ako aj to, že táto „kauza“ nebola široko medializovaná. Je síce pravdou, že sa ako správa objavila v médiách (internetové články https://M., resp. článok na N.), avšak žiadna zo zainteresovaných osôb, vrátane žalobcu, nie je menovite uvedená a podľa uvedených informácií je len ťažko identifikovateľná. V tejto súvislosti možno súhlasiť s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní, že tak osoby pohybujúceho sa v blízkosti žalobcu (priatelia, kolegovia a podobne), ako ani široká verejnosť, nemali a ani nemohli disponovať informáciou o tom, že voči osobe žalobcu je (bolo) vedené trestné stíhanie a o tejto skutočnosti sa mohli dozvedieť jedine prostredníctvom oznámenia od samotného žalobcu, čo nie je možné pripísať na ujmu žalovaného. 13. Odvolací súd tak vzhľadom na všetky uvedené okolnosti prejednávanej veci a s prihliadnutím na objektívny absolútny charakter zodpovednosti štátu dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (náhrada skutočnej škody a ušlého zisku) nie je postačujúce a je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ani samotné konštatovanie porušenia práva nie je vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím dostatočným zadosťučinením. Z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, sa však odvolaciemu súdu výška nemajetkovej ujmy určená súdom prvej inštancie javí ako premrštená a nespravodlivá. V nadväznosti na potrebu komparácie so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania (pozri bod 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia), súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal nielen zo zistených skutkových okolností daného prípadu, ale aj z právneho predpisu upravujúceho odškodnenie, a to zo zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Žalobca však podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy nielen v požadovanej výške 20.000,- €, ale ani vo výške priznanej súdom prvej inštancie, ktorá je vzhľadom na okolnosti prípadu a na výsledky vykonaného dokazovania výrazne nadhodnotená. Vzhľadom na to, že odvolací súd posúdil námietky žalovaného uvádzané v podanom odvolaní za čiastočne dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Uvedená náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce necelých 10 mesiacov (bez obmedzenia osobnej slobody či väzobného stíhania) sa odvolaciemu súdu javí ako spravodlivá, čo tvorí sumu 100,- € za mesiac trvania trestného stíhania. Takto stanovená suma je podľa odvolacieho súdu adekvátna k závažnosti zásahov do práv, ktoré utrpel žalobca trestným stíhaním vedeným voči nemu, nie je zjavne neprimerane vysoká ani zjavne neprimerane nízka pri posúdení osoby žalobcu, závažnosti vzniknutej ujmy ani závažnosti následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom alebo spoločenskom živote. Odvolací súd vo zvyšnej časti uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy výrokom II. tohto rozhodnutia žalobu zamietol. 14. Pre porovnanie odvolací súd poukazuje aj na niektoré konania vedené pred tunajším súdom pod sp. zn. 9 Co 53/2023, kedy bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, k závažnejším následkom v rodinnom a spoločenskom živote nedošlo, trestné stíhanie bolo vedené 58 mesiacov a bola mu priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.450,- €. V konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 6 Co 125/2022 bolo trestné stíhanie vedené v čase od 29.1.2021 do 25.2.2021, následne bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené prokuratúrou, pričom súd skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa následkov takej intenzity, ktorá by zakladala právo na priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a považuje samotné konštatovanie porušenia práva za

dostatočné zadosťučinenie. A v neposlednom rade v konaní pred tunajším súdom pod sp. zn. 15 Co 100/2024, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 29.9.2022, sp. zn. 4 Cdo 258/2021, na základe dovolania jednej zo strán sporu konštatoval, že „v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb., zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázal na judikát R 37/2014, právna veta ktorého znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“. Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/1994).“ 15. Na záver odvolací súd konštatuje, že právo podať odvolanie prináleží len tej strane sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma). Keďže rozsah odvolania určený odvolateľom (žalovaným) sa týkal aj zamietajúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd v tejto časti odvolanie ako neprípustné odmietol (§ 386 písm. c/ C.s.p.) z dôvodu, že žalovanému napadnutým rozsudkom v tejto časti žiadna ujma na jeho procesných právach spôsobená nebola, a teda nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania proti tejto časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa zásady úspechu (§ 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.), keď základom je rozhodovanie o existencii zásahu do práva a výška priznaného nároku závisí na úvahe súdu. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Keďže úspech v spore je na základe uvedeného možné pričítať žalobcovi, odvolací súd mu voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, avšak so zohľadnením sumy priznanej náhrady, kedy sa výsledná výška trov konania vypočíta z rozsahu prisúdenej sumy. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

a prostriedky