Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/59/2024 1120200239 23. 06. 2026 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2026:1120200239.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Peter Kubovič, advokát s.r.o., IČO: 54 167 370, so sídlom Námestie Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: Hotel Nitra, s.r.o. IČO: 36 563 242, so sídlom: Novozámocká 214, Nitra, zastúpenému: Mgr. Peter Mesároš, advokát, so sídlom: Bottova 34, Nitra, IČO: 40 495 931, o zaplatenie 1.408 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. marca 2023 č.k. 9Ca/3/2020-317, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 408 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 408 eur odo dňa 11.12.2019 do zaplatenia; žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, 3, 4 písm. f) bod 3, § 27 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d), § 65 ods. 1, § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, 2, 3, § 141 ods. 1, 2, § 143 ods. 1, 2, § 144 ods. 1, § 164 ods. 1, § 165 ods. 4, § 165 ods. 8, § 169 ods. 1, 2, 4 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení účinnom v rozhodnom čase, § 442a ods. 2, § 458a Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého titulom používania predmetov ochrany žalovaným v roku 2018 v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení - Hotel Nitra, na adrese Novozámocká 214, Nitra, kedy sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 Vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR, č. 277/2008 Z.z. do kategórie Hotel 2* disponujúci spolu 64 kusmi zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Aktívnu vecnú legitimáciu mal za preukázanú žalobcom predloženými Oprávneniami vydanými Ministerstvom kultúry SR, v zmysle ktorých žalobca vykonáva kolektívnu správu práv k vymedzeným predmetom ochrany v odbore ich použitia uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu, na základe ktorých je podľa § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona a § 169 ods. 4 AZ nielen oprávnený, ale aj ex lege povinný vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv vymáhať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný v rozhodnom období v roku 2018 bol prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Nitra, tak ako žalobca uviedol v žalobe a ako to vyplýva z predložených dôkazov. Na základe zisteného skutkového stavu, kedy žalovaný v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení v roku 2018 realizoval na 64 zvukovo-obrazových zariadeniach verejný prenos aj napriek tomu, že nemal so žalobcom uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by legitimovala jeho právo na použitie zákonom chránených výsledkov tvorivej duševnej činnosti, dospel k záveru,
že došlo k neoprávnenému zásahu do autorského práva autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audio-vizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia spôsobom ako bol definovaný v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ C-306/05, C-162/10, C-136/09. Mal za preukázané, že v roku 2018 došlo zo strany žalovaného k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým vykonával a vykonáva kolektívnu správu práv žalobca, a to bez uzatvorenej licenčnej zmluvy či režimu § 165 ods. 8 AZ a bez odplaty, v dôsledku čoho došlo z jeho strany k realizovaniu majetkovej podstaty autorských práv spravovaných subjektov bez poskytnutia odmeny, a preto musí znášať následky tohto úmyselného a vedomého protiprávneho konania, ktorým je okrem iného povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklej odmeny. Žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018, vo výške 1 408 eur, pričom vychádzal zo zvyčajnej licenčnej odmeny v súlade so Sadzobníkom licenčných odmien. Zvyčajnosť licenčnej odmeny za udeľovanie oprávnenia na použitie diela verejným prenosom v ubytovacích zariadeniach kategórie 2* v roku 2018 žalobca dostatočne preukázal Sadzobníkom, ktorý aj v zmysle zákonného vymedzenia (§ 169 ods. 1 AZ) vychádza z obvyklej odmeny za použitie predmetov ochrany, ďalej licenčnými zmluvami vrátane hromadných licenčných zmlúv a štatistikou vyplatených licenčných odmien v roku 2018 a skutočnosti, že výška licenčných odmien stanovená v Sadzobníku vykazovala znaky zvyčajnej odmeny svedčí aj množstvo dohôd o urovnaní, v ktorých neoprávnení používatelia akceptovali Sadzobníkom stanovenú výšku licenčnej odmeny. Uviedol, že žalobca pred podaním žaloby vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a ponúkal žalovanému mimosúdne vyriešenie veci; vyzýval žalovaného aj k vydaniu bezdôvodného obohatenia aj prostredníctvom právneho zástupcu, avšak žalovaný dobrovoľne nevydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Mal za preukázané, že žalobca má vecnú aktívnu legitimitu v tomto súdnom konaní, žalovaný používal predmety ochrany spravované žalobcom formou verejného prenosu tak ako to uvádza žalobca, žalovaný porušoval autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom. Na základe uvedeného vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uplatnenej žalobou. Vykonaným dokazovaním mal žalobou uplatnený nárok preukázaný čo do základu i výšky, preto žalobe vyhovel v celom rozsahu. Neuhradením peňažného dlhu v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania z jeho plnením, preto priznal žalobcovi ako príslušenstvo žalovanej pohľadávky aj požadovaný úrok z omeškania uplatnený v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nar. VL. Č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške 5 % ročne zo súdom priznanej sumy 1 408 eur od 11.12.2019 do zaplatenia. Uviedol, že počiatok omeškania je v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka stanovený uplynutím žalobcom v predžalobnej výzve stanovenej lehoty 5 dní od obdržania výzvy. Lehota na dobrovoľné plnenie žalovanému uplynula dňa 10.12.2019 a nasledujúcim dňom sa peňažná pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia stala splatnou. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu, vrátane trov odvolacieho konania, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho právnou argumentáciou ohľadom prevádzkovania ubytovacieho zariadenia žalovaným a predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam; napadnuté rozhodnutie považoval aj za nepreskúmateľné a arbitrárne. Skutočnosť, že žalovaný má v rámci predmetov svojho podnikania zapísanú činnosť „ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto zariadeniach“ ešte samo o sebe nie je dôkazom o výkone tejto činnosti. Nespočetné množstvo iných podnikateľských subjektov má v predmete podnikania zapísanú širokú škálu predmetov podnikania, ktoré však nevyhnutne nevykonáva. Podľa jeho názoru súd nesprávne vyhodnotil ním predložené faktúry za rok 2018, ktorými preukazoval prenájom svojich ubytovacích kapacít ako celku, čo znamená, že v danom čase neposkytoval ubytovacie služby v zmysle zápisu viazanej živnosti, ktorej predmetom a účelom je poskytovanie ubytovania konkrétnemu zákazníkovi a s tým súvisiacich služieb potrebných na riadne poskytnutie a ubytovanie tohto zákazníka. S poukazom na § 2 písm. a) a § 4 ods. 1 Vyhlášky č. 277/2008 Z.z. namietal, že nesprávne súd považoval prenájom ubytovacích kapacít za identickú účinnosť, ako „ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto zariadeniach“. Ubytovacie služby ako viazaná
živnosť sú spojené s poskytovaním aj iných služieb, zároveň je ubytovanie v takýchto zariadeniach aj časovo ohraničené najviac na 9 mesiacov. Hoci vlastní nehnuteľnosť, ktorá by mohla byť ubytovacím zariadením v zmysle citovanej Vyhlášky, nie je toto samotným dôkazom o tom, že v roku 2018 aj poskytoval ubytovacie služby tak, ako ich definuje vyhláška. V roku 2018 takýto predmet podnikania nevykonával, nakoľko uvedené priestory prenajímal obchodnej spoločnosti ako celok a zároveň po dobu celého roka - 12 mesiacov čo je viac ako je možné poskytovať ubytovacie služby podľa § 4 ods. 1 Vyhlášky. Pokiaľ súd poukázal na znenie faktúr „prenájom ubytovacích priestorov“, uvedené znenie fakturácie predstavuje identifikáciu účelu predmetu nájmu a nájmu ako takého, pretože nechcel, aby nájomca užíval priestory na iný účel. Poukázal na skutočnosť, že prenájom ubytovacích priestorov nie je predmetom podnikania v oblasti ubytovacích služieb. Pri prenájme ubytovacích priestorov sa jedná o prenájom nehnuteľností. Uviedol, že nájomca oprávnením na výkon podnikateľskej činnosti ubytovacie služby, nemusel disponovať, nakoľko za tieto služby nemusel účtovať svojim zamestnancom poplatok, mohol im ubytovanie zabezpečovať pro bono, čo nie je podnikaním nájomcu v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zároveň poukázal na skutočnosť, že neexistuje žiadna právna relevancia podnikateľského oprávnenia nájomcu k výkonu podnikateľskej činnosti žalovaného. Ďalej namietal, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s ním predloženým dôkazom o tom, že v rámci svojho krátkodobého majetku nedisponoval ani TV zariadeniami v počte 64 ks a osvojil si konštatovanie žalobcu, že žalovaný vykonával audio-vizuálny prenos na 64 ks TV aj napriek rozporu s listinným dôkazom predloženým žalovaným. Žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že všetky izby sú vybavené TV prijímačmi. Žalobca našiel webstránky, ktoré nie sú vlastníctvom žalovaného a na ktorých obsah žalovaný ani nemá žiadny vplyv. Na týchto stránkach, naposledy aktualizovaných v roku 2013, videl izbu s TV a na základe toho bez ďalšieho overenia vynásobil počet izieb domnelým počtom TV. Zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz z webu žalovaného na ktorom by bol čo i len jeden TV. Naopak žalovaný predložil dôkaz nielen o počte TV, ktorými v sklade disponoval, a tiež dôkaz od prevádzkovateľa webstránky, na ktorú sa odvoláva žalobca, že prezentácia na tejto stránke bola z vlastnej iniciatívy tohto prevádzkovateľa a potvrdenie, že informácie na tejto stránke nie sú aktualizované. Žalovaný preukázal, že v roku 2018 nedisponoval 64 ks TV a preto priznaný nárok, ktorého vyčíslenie predstavuje súčin počtu TV a poplatku v zmysle cenníka žalobcu, nie je správny. Zmluva s organizáciou kolektívnej správy SOZA, z ktorej podľa odôvodnenia súdu vyplýva, že za rok 2018 uhrádzal licenčnú odmenu za použitie diel výslovne označené ako „zvukovo-obrazový prijímač alebo prehrávač v spoločenskom priestore ubytovacieho alebo zdravotníckeho zariadenia s ubytovaním za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018 Prevádzka: Hotel Nitra - recepcia“, nie je dôkazom o reálnom poskytovaní ubytovacích služieb, nakoľko v rámci bežného podnikateľského života je obvykle v akýchkoľvek nehnuteľnostiach zriadená vrátnica, kde môže byť umiestnený TV. Preto za tento TV sa reálne aj uhrádzal poplatok SOZA. Poukázal na to, že jeho nehnuteľnosť nie je zdravotníckym zariadením. Preto samotné takéto označenie nie je dôkazom o poskytovaní ubytovacích služieb, najmä s ohľadom na to, že existujú priame dôkazy (faktúry za rok 2018), ktoré preukazujú, že celá nehnuteľnosť bola prenajatá nájomcovi a preto žalovaný ani nemal k dispozícii priestory, v ktorých by reálne mohol poskytovať ubytovacie služby v roku 2018. Rozsudok považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny, nakoľko súd sa nevysporiadal v odôvodnení s rozporom vyplývajúcim z dôkazov, ktoré sú faktúry na jednej strane a licenčná zmluva na strane druhej, ako aj dôkazmi, ktoré preukazujú absenciu 64 ks TV a rovnako aj dôkazy a prostriedky procesnej obrany žalovaného, ktoré preukazujú, že žalovaný neposkytol ubytovacie služby v roku 2018. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. Namietal, že tvrdenie žalovaného, že neprevádzkoval objekt Hotel Nitra ako ubytovacie zariadenie, je účelové a v rozpore s predloženými dôkazmi, a to s predloženým výpisom zo živnostenského registra žalovaného, s predloženými faktúrami za prenájom „ubytovacích priestorov“, s predloženou licenčnou zmluvou s organizáciou kolektívnej správy SOZA, ako aj s odpoveďou žalovaného zo dňa 10.12.2019 na výzvu žalobcu na zaplatenie žalovaného nároku, v ktorom žalovaný uviedol, že je „prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia hotela kategórie **“, a teda žalovaný potvrdil, že prevádzkuje Hotel Nitra ako ubytovacie zariadenie. Taktiež zo skutočností, že spoločnosť Manuvia SK Alpha s.r.o. nikdy nedisponovala oprávnením na poskytovanie ubytovacích služieb, vyplýva, že svojich pracovníkov nechala ubytovať v ubytovacom zariadení Hotel Nitra, ktoré prevádzkoval žalovaný a za ktoré mu platila za poskytovanie ubytovacích služieb pre svojich pracovníkov. Z uvedených dôkazov je zrejmé, že žalovaný bol v rozhodnom období v roku 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Nitra. Ďalej namietal, že tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by na izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného boli umiestnené TV prijímače, je taktiež v rozpore z
obsahom predložených dôkazov a v rozpore so zisteným skutkovým stavom, tak ako ho vecne správne a zákonne ustálil súd prvej inštancie. Žalobca preukázal umiestnenie TV prijímačov s príjmom na izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného vyhláseniami samotného žalovaného uskutočnenými prostredníctvom ubytovacích portálov S. <., a to záznamami aktuálnymi k obdobiu roku 2018, ktoré je rozhodným obdobím pre toto konanie. Verejné deklarovanie zvukovo-obrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Osobitne poukázal na to, že takéto verejné vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom, a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie § 6 Vyhlášky č. 277/2008 Z.z. (vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná), klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho voči klientom ubytovacieho zariadenia, aj právne záväzné, a žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom svojho zariadenia izby s TV prijímačom, ktorý bol aj riadne vybavený signálom a spôsobilý na také použitie na ktorý je určený. V tejto súvislosti poukázal na občiansko-právnu zodpovednosť žalovaného voči jeho klientom ako spotrebiteľom. Uviedol, že aj zo samotnej povahy veci vyplýva, že žalovaný poskytol klientom funkčné televízne prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené, a boli riadne vybavené aj televíznym signálom, čo žalovaný aj deklaroval verejnými vyhláseniami. Takýto predpoklad je notorietou a vyplýva z povahy veci, pričom v spojení so žalobcom predloženými dôkazmi ho možno mať za riadne a plne preukázaný. K žalovaným predloženému prehľadu krátkodobého majetku uviedol, že táto listina nepreukazuje skutočný počet TV prijímačov, ktoré by boli umiestnené v izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného v rozhodnom období roku 2018, alebo že by na daných izbách TV prijímače v roku 2018 neboli. Skutočnosť, že TV prijímač nie je povinnou súčasťou vybavenia ubytovacích zariadení v kategórii hotel **, nemá vplyv na to, že žalobca preukázal predloženými dôkazmi, že žalovaný mal na izbách svojho ubytovacieho zariadenia umiestnené TV prijímače. Obrana žalovaného je založená na nepodložených a účelových tvrdeniach, ktoré sú v rozpore s jeho vlastnými verejnými vyhláseniami, ktoré žalobca preukázal. Podľa jeho názoru preukázal dôvodnosť svojho nároku, ako aj jeho výšku, keď v konaní pred súdom prvej inštancie riadne preukázal, že licenčné odmeny žalobcu sú zvyčajné a akceptované trhom používateľov predmetov ochrany. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní a argumentácii v ňom uvedenej. Namietal, že žalobca verejný prenos na 64 ks TV odvodzuje od ilustračných záberov zverejnených na rôznych internetových portáloch, ktoré nemá v správe žalovaný, takúto inzerciu si ani neobjednal a ani neposkytol informácie a zábery na zverejnenie; tieto portály a stránky slúžia ako reklamný a marketingový nástroj, prípadne rezervačný portál ubytovacích zariadení vo všeobecností. Všetky fotografie uvedené na týchto webových stránkach sú ilustračnými fotografiami a nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že by žalovaný v roku 2018 mal všetky izby vybavené TV. Výňatky z týchto webových stránok, resp. informácie a fotografie tam uvedené čerpajú z historických dát a preto neodzrkadľujú aktuálnu situáciu z roku 2018. Naviac reklamu na týchto webových stránkach si žalovaný neobjednal a nezodpovedá za text ani fotografie; ide o aktivitu samotných webových stránok resp. rezervačných portálov a to bez akéhokoľvek vplyvu žalovaného na zverejnený obsah. Odmietol tvrdenie žalobcu, že na uvedených stránkach ide o vyhlásenie žalovaného, že poskytuje ubytovanie v izbách vybavených TV prijímačmi. Je notoricky všeobecne známe, že akákoľvek informácia, ktorá bola zavesená na internete, sa na internete bude nachádzať večne a preto tieto portály čerpali z takýchto záznamov. Pokiaľ aj žalovaný v minulosti zverejnil na svojej oficiálnej stránke akúkoľvek fotografiu, na ktorej by bolo TV zariadenie, jednalo sa o fotografiu reklamnú a marketingovú a toto samo o sebe nepreukazuje, že TV zariadenia sa nachádzali na všetkých izbách v zariadení žalovaného. Uviedol, že v minulosti nikdy nedisponoval 64 ks TV v rovnakom čase a zároveň poskytoval TV zariadenia aj v minulosti výlučne za osobitný poplatok a neboli štandardnou výbavou každej izby. Poukázal na to, že žalobca nepredložil ani jeden aktuálny záznam z oficiálnej stránky žalovaného wS. Podľa jeho názoru žalobca tak neučili preto, lebo na oficiálnej stránke žalovaného v sekcii galéria sú vyobrazené aktuálne ubytovacie priestory a z týchto je zrejmé, že na jednotlivých izbách sa žiadne TV zariadenia nenachádzajú, čo preukazuje, že zo strany žalovaného nedochádza k porušovaniu autorských práv ako tvrdí žalobca. 5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojej argumentácii uvedenej v jeho predchádzajúcom vyjadrení. K námietkam žalovaného týkajúcim sa žalobcom predložených záznamov
z webovej stránky ubytovacích portálov uviedol, že je nepochybné, že dané ubytovacie portály uverejnili ponuku ubytovania v ubytovacom zariadení žalovaného, spolu s opisom vybavenia izieb na základe informácii poskytnutých žalovaným, nakoľko žalovaný je ako jeho prevádzkovateľ jediným subjektom, od ktorého dané informácie mohli pochádzať, čo sa žalovaný snaží spochybniť svojou zjavne účelovou argumentáciou. Zotrval na svojom tvrdení, že žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom svojho zariadenia izby s TV prijímačom, ktorý bol aj riadne vybavený signálom a spôsobilý na také použitie, na ktorý je určený. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný aj vo svojom vyjadrení uviedol, že pokiaľ by nejaký jeho hosť prejavil záujem o ubytovanie na izbe s TV prijímačom, bol jeho požiadavku pripravený splniť. 6. Žalovaný v odvolacom konaní predložil rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu SR č. 2023/ DOZ/POK/R/30 zo dňa 19.10.2023 ako orgánu príslušného o rozklade, ktorým potvrdil rozhodnutie Protimonopolného úradu SR č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa 23.02.2022, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 57 939 eur pre zneužitie dominantného postavenia podľa Čl. 102 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a) Zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 350/2016 Z.z. na trhu poskytovania licenčných služieb v oblasti kolektívnej správy práv používateľom literárnych, divadelných, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, pantomimických, audio-vizuálnych a fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia v odbore verejný prenos prostredníctvom technických zariadení v izbách ubytovacích zariadení na území SR. Uviedol, že toto rozhodnutie z objektívnych príčin nemohol predložiť súdu prvej inštancie, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný skôr, ako bolo rozhodnuté o rozklade voči rozhodnutiu Protimonopolného úradu SR č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa 23.02.2022. Poukázal na to, že žalobcovi bolo okrem iného vytýkané nezohľadňovanie vyťaženosti ubytovacích kapacít pri určovaní výšky licenčných poplatkov. 7. Žalobca vo svojom vyjadrení namietal, že ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní, nakoľko predložené prvostupňové rozhodnutie bolo vydané 23.02.2022, teda viac ako rok pred rozhodnutím súdu prvej inštancie a žalovaný ho teda mohol spolu s príslušnou argumentáciou, uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, a pokiaľ tak neurobil, ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní a žiadal aby na ňu odvolací súd neprihliadal. Rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu SR iba zamieta rozklad žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, a teda pokiaľ žalovaný nepredložil súdu prvej inštancie v čas prvostupňové rozhodnutie a danú argumentáciu na súde prvej inštancie nenastolil, nemožno ju nastoliť v odvolacom konaní s odkazom na rozhodnutie o rozklade. Ďalej uviedol, že s predmetným rozhodnutím Protimonopolného úradu sa nestotožňuje a podal voči nemu správnu žalobu. Namietal, že akýkoľvek výsledok správneho konania pred PMÚ SR nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto konanie, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny. Výsledkom konania pred PMÚ SR nemôže byť výpočet ani určenie „zvyčajnej“ licenčnej odmeny, ani výpočet a určenie „primeranej“ licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu nakoľko PMÚ SR vo svojom rozhodnutí nemôže určiť, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, ani nie je cenovým orgánom, ktorý by bol oprávnený stanovovať ceny tovarov a služieb. 8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v medziach dôkazných návrhov sporových strán, na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1 408 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným neoprávneným zásahom do autorských práv. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 191 C.s.p. a dospel tak k správnym skutkovým zisteniam. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Autorského zákona a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne
vyložil a dospel k správnemu záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že žalovaný bol v roku 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Nitra a že v tomto ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení v roku 2018 realizoval verejný prenos prostredníctvom 64 ks zvukovo-obrazových zariadení napriek tomu, že nemal so žalobcom uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala na použitie zákonom chránených výsledkov tvorivej duševnej činnosti. Zo strany žalovaného tým došlo k neoprávnenému použitiu diel, ktoré boli predmetom verejného prenosu a ku ktorým vykonával kolektívnu správu žalobca, bez súhlasu autorov, alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu, čím došlo k neoprávnenému zásahu do autorských práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audio-vizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia. V dôsledku tohto neoprávneného zásahu vznikla žalovanému povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny v roku 2018 za použitie diel, ktoré žalovaný neoprávnene vykonával, určenej podľa Sadzobníka licenčných odmien. Na základe vykonaného dokazovania správne mal súd prvej inštancie za preukázanú aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní. 11. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s námietkami žalovaného týkajúcimi sa prevádzkovania ubytovacieho zariadenia žalovaným, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a svoj záver, že žalovaný bol v roku 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Nitra, náležite odôvodnil. Žalovaný v odvolaní namietal, že zapísaná činnosť „ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinných činností v týchto zariadeniach“ v rámci predmetov podnikania žalovaného nie je sama o sebe dôkazom o výkone tejto činnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal najmä zo žalovaným predložených faktúr za prenájom „ubytovacích priestorov“, na základe ktorých dospel k záveru, že žalovaný prijímal od spoločnosti, ktorej mali byť tieto priestory prenajaté, odplatu za poskytovanie ubytovacích služieb v konkrétnych izbách, na konkrétny počet nocí a pre konkrétny počet fyzických osôb (pracovníkov danej spoločnosti), ako to vyplýva aj z faktúry č. 218010, ktorej súčasťou je aj menný zoznam ubytovaných hostí s konkrétnym dátumom pobytu na konkrétnych izbách. Žalovaný nedôvodne namietal nesprávne vyhodnotenie predložených faktúr súdom prvej inštancie, keď tvrdil, že znenie faktúr „prenájom ubytovacích priestorov“ predstavuje odkaz na charakter prenajímanej nehnuteľnosti a účel nájmu, pričom malo ísť o prenájom ubytovacích kapacít ako celku, ktorý nie je predmetom podnikania v oblasti ubytovacích služieb, ale ide o prenájom nehnuteľnosti. Z obsahu predložených faktúr a údajov uvedených v ich prílohách nevyplýva, že by predloženými faktúrami bolo fakturované nájomné za prenájom nehnuteľnosti alebo jej časti predstavujúcej ubytovacie priestory. Žalovaný tvrdil, že v danom období prenajímal celú ubytovaciu kapacitu zariadenia Hotel Nitra pracovnej agentúre, avšak ním predložené faktúry s prílohami túto skutočnosť nepreukazujú. Z predložených faktúr a ich príloh vyplýva, že fakturované sumy vychádzali z počtov konkrétnych izieb a lôžok, z počtu konkrétnych osôb a konkrétnych termínov ich ubytovania, uvedených v prílohách jednotlivých faktúr. Predložené faktúry tak nepreukazujú ani tvrdenie žalovaného, že v danom čase neposkytoval ubytovacie služby v zmysle zápisu viazanej živnosti. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ubytovanie v ubytovacích zariadeniach je časovo ohraničené najviac na 9 mesiacov, uvedené sa v zmysle právnej úpravy na ktorú v odvolaní poukázal, týka len sezónnych ubytovacích zariadení. Súd prvej inštancie správne mal za preukázané prevádzkovanie predmetného ubytovacieho zariadenia žalovaným aj predloženou licenčnou zmluvou s organizáciou kolektívnej správy SOZA. Nedôvodne žalovaný namietal, že v rámci bežného podnikateľského života je obvykle v akýchkoľvek nehnuteľnostiach zriadená vrátnica, kde môže byť umiestnený TV a preto nejde o dôkaz o reálnom poskytovaní ubytovacích služieb. Z obsahu predloženej licenčnej zmluvy je zrejmé, že licenčná odmena v nej dohodnutá sa vzťahuje na prevádzku Hotel Nitra - recepcia, a teda nie na vrátnicu inej nehnuteľnosti a pokiaľ žalovaný namietal, že jeho nehnuteľnosť nie je zdravotníckym zariadením, toto je uvedené alternatívne s ubytovacím zariadením to znamená, že keď nejde o zdravotnícke zariadenie, licenčná zmluva sa vzťahuje na ubytovacie zariadenie. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že aj skutočnosť, že spoločnosť Manuvia SK Alpha s.r.o. nikdy nedisponovala oprávnením na poskytovanie ubytovacích služieb, nasvedčuje tomu, že svojich pracovníkov nechala ubytovať v ubytovacom zariadení Hotel Nitra prevádzkovanom žalovaným. Prevádzkovanie predmetného ubytovacieho zariadenia žalovaným jednoznačne aj podľa názoru odvolacieho súdu preukazuje list žalovaného zo dňa 10.12.2019, ktorým odpovedal na výzvu žalobcu, a v ktorom túto skutočnosť sám žalovaný potvrdil.
12. Žalovaný dôvodne namietal v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ním predloženým dôkazom a to prehľadom krátkodobého majetku. Žalovaný namietal, že týmto preukázal, že v roku 2018 nedisponoval 64 ks TV a preto nemohol ani vykonávať audio-vizuálny prenos na 64 ks TV. Predložený prehľad krátkodobého majetku je však datovaný dňom 21.04.2020, obsahuje údaj Rok: 2020, avšak nepreukazuje akým konkrétnym počtom TV prijímačov, ktoré by boli umiestnené v izbách ubytovacieho zariadenia v roku 2018, žalovaný disponoval v roku 2018 a nepreukazuje ani tvrdenie žalovaného, že by sa na izbách ubytovacieho zariadenia v uvedenom období tieto prijímače nenachádzali. Žalobca svoje tvrdenie, že žalovaný v roku 2018 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 64 ks zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia, preukazoval predloženými záznamami z webových stránok ubytovacích portálov z obdobia roku 2018, obsahujúcimi fotodokumentáciu izieb predmetného ubytovacieho zariadenia, na ktorých sa nachádzali TV prijímače, a tiež informáciu o tom, že izby ubytovacieho zariadenia Hotel Nitra sú vybavené TV prijímačmi. Žalovaný v odvolaní namietal, že tieto webstránky nie sú vlastníctvom žalovaného, žalovaný na ich obsah nemá žiadny vplyv a že naposledy boli aktualizované v roku 2013, o čom ako dôkaz predložil potvrdenie od prevádzkovateľa webstránky, na ktorú sa žalobca odvolával. Z uvedeného dôkazu, prevádzakovateľa webstránky vyplýva, že informácie o ubytovacom zariadení žalovaného neboli aktualizované a že prezentácia jeho zariadenia nebola platená, avšak nepreukazuje tento dôkaz tvrdenie žalovaného, že by na obsah tejto stránky žalovaný nemal žiaden vplyv, keď jej prevádzkovateľ v odpovedi na žiadosť žalovaného ponúkol žalovanému možnosť aktualizácie zverejnených údajov za odplatu, pričom výslovne uviedol, že ak si neželá byť na jeho stránke, môže ubytovacie zariadenie žalovaného stiahnuť. Odvolací súd sa stotožnil aj s tvrdením žalobcu, že je nepochybné, že ubytovacie portály uverejnili ponuku ubytovania v ubytovacom zariadení žalovaného, spolu s opisom vybavenia izieb, na základe informácii poskytnutých samotným žalovaným, nakoľko žalovaný je ako jeho prevádzkovateľ jediným subjektom, od ktorého dané informácie mohli pochádzať. Pokiaľ žalovaný namietal, že tieto informácie v rozhodnom období už neboli aktuálne, nepreukázal, že by mal záujem a požiadal o ich aktualizáciu alebo odstránenie z ubytovacích portálov. Námietky žalovaného, že si neobjednal reklamu na webových stránkach, na ktoré sa žalobca odvolával, a že žalobca nepreložil aktuálny záznam z oficiálnej stránky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôkazy predložené žalobcom, keďže za dôkaz môže slúžiť všetko čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 C.s.p.). Žalovaný tvrdil, že z aktuálneho vyobrazenia jeho ubytovacích priestorov na jeho oficiálnej stránke v sekcii galéria je zrejmé, že na jednotlivých izbách sa žiadne TV zariadenia nenachádzajú, takýto dôkaz však žalovaný v konaní nepredložil a ani jeho vykonanie nenavrhol. 13. Pokiaľ ide o žalovaným predložené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa 23.02.2022 a rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu SR č. 2023/DOZ/POK/R/30 zo dňa 19.10.2023, odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že argumentáciu týkajúcu sa rozhodnutia Protimonopolného úradu SR zo dňa 23.02.2022 mohol žalovaný uplatniť a toto rozhodnutie predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže bolo vydané pred vydaním rozsudku súdu prvej inštancie. Preto ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p. a z toho dôvodu odvolací súd na uvedené rozhodnutie a argumentáciu žalovaného týkajúcu sa tohto rozhodnutia nemôže v odvolacom konaní prihliadať a rovnako nemôže prihliadať na rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu zo dňa 19.10.2023, keďže týmto bolo len potvrdené prvostupňové rozhodnutie, to znamená, že taktiež sa ho týka argumentácia, ktorú mohol žalovaný uplatniť už v prvoinštančnom konaní. Okrem toho odvolací súd v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/187/2021 zo dňa 20.07.2022, sp. zn. 1Cdo/259/2021 zo dňa 28.02.2023) a Krajského súdu v Bratislave (napr. rozhodnutia sp. zn. 4Co/167/2019 zo dňa 30.03.2022, sp. zn. 4Cob/112/2023 zo dňa 20.06.2024) dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia nemajú žiadnu relevanciu pre toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže sa v nich nerieši otázka, ktorá by mohla mať výzvam pre rozhodnutie v tomto spore a nemôžu preto ovplyvniť jeho výsledok. 14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. 15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). :