Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/112/2025 1120212733 05. 03. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1120212733.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Q.. I.. U. Ď., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, Q., zast.: JUDr. Libuša Dočkalová, advokátka, so sídlom Lachova 32, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. júna 2025, č. k. B1-7C/42/2020-291, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (II. výrok) potvrdzuje. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh na spojenie vecí (I. výrok), žalobu vo veci samej zamietol (II. výrok) a žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (III. výrok). 2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, ktoré žalobca vymedzil tak, že sa podanou žalobou domáha od žalovaného zaplatenia sumy 100.000,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy a sumy 1.000.000,- eur ako náhrady majetkovej škody vo forme ušlého zisku, a to v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Dôvodil, že Najvyšší súd SR v trestnej veci rozsudkom, sp. zn. 2TdoV/19/2015 zo dňa 28.02.2017 zrušil rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007 a aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Žalobca bol zrušenými rozsudkami nezákonne odsúdený za hospodársky trestný čin, v dôsledku čoho prestal spĺňať podmienku bezúhonnosti ako všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti fyzickými osobami v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 455/1991 Zb., a preto bolo zrušené jeho živnostenské oprávnenie vo všetkých obchodných spoločnostiach, v ktorých bol ustanovený do funkcie štatutárneho orgánu, a síce K. P.. P..D..G.., N. P.. P. D..G.., M. R. P.. P. D..G.., U. J..P.., Q. P.. P. D..G.., U. P.. P. D..G.., R..L..R.. P.. P. D..G.. J. K. P.. P. D..G.., pričom posledných päť z nich bolo vymazaných z Obchodného registra. Žalobca bol v priamej príčinnej súvislosti so zrušenými nezákonnými rozsudkami zbavený možnosti založiť novú obchodnú spoločnosť, resp. podnikať na živnostenské oprávnenie ako fyzická osoba. Dňa 28.02.2020 preto podal na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku, na náhradu škody, ktorej nebolo vyhovené. 3/ Súd prvej inštancie ďalej poukázal na procesnú obranu žalovaného, ktorá spočívala v argumentácií, že nie sú splnené podmienky pre úspešné priznanie žalovaného nároku. Uviedol, že najvyšší súd v rozsudku, sp. zn. 2TdoV 19/2015 Krajskému súdu v Bratislave prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť, pričom z následného postupu príslušných súdov vyplýva, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu, teda žalobca nebol v ďalšom konaní
oslobodený spod obžaloby a ani nebolo zastavené voči nemu vedené trestné stíhanie. Mal za to, že podaná žaloba nemôže byť úspešná, nakoľko žalobca sa v nej domáha odškodnenia za zásahy v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol právoplatne odsúdený, a preto je naplnená dikcia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.. Dodal, že žalobca v žalobe uplatňuje nároky s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017, pričom na základe rovnakého rozsudku uplatňuje nároky v ôsmich ďalších žalobách. Z tohto dôvodu (rovnakého skutkového a právneho základu týchto konaní) žalovaný navrhol spojenie vecí do jedného konania. Dodal, že na pojednávaní dňa 13.06.2025 žalovaný, odkazujúc na rozsudok krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/119/2023-191 rozšíril svoju právnu argumentáciu v rámci procesnej obrany v tom zmysle, že na predmet sporu sa nemá aplikovať § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko v prípade sporných rozhodnutí ide o rozhodnutia o treste. 4/ Súd prvej inštancie tiež stručne zhrnul dokazovanie, ktoré vo veci vykonal (oboznámil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017, Nález Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 695/2013-48 zo dňa 04.06.2014, žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku zo dňa 28.02.2020, oznámením o výsledok predbežného prerokovania zo dňa 07.08.2020, rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania o zrušení živnostenských oprávnení spoločností K. P.. P..D..G.., N. P.. P. D..G.., M. R. P.. P. D..G.., U. J..P.., Q. P.. P. D..G.., U. P.. P. D..G.., R..L..R.. P.. P. D..G.. J. K. P.. P. D..G.. zo dňa 29.12.2011, 30.12.2011, 16.02.2012 a 13.03.2012, uznesenia Okresného súdu Bratislava I o výmaze spoločností U.D. P.. P. D..G.., Q. P.. P. D..G.., K. P.. P. D..G.., M. R. P.. P. D..G.. z obchodného registra zo dňa 20.03.2012, 03.04.2012 a 21.06.2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2TdoV 8/2021 zo dňa 08.11.2023.) a bližšie ozrejmil zistený skutkový stav veci, a to nasledovne: žalobca bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá na šesť rokov. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 uvedený rozsudok zrušil a uznal žalobcu za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody v trvaní päť rokov, peňažný trest 1.000.000, - Sk a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá na šesť rokov. Proti tomuto rozsudku podal žalobca dňa 12.12.2011 dovolanie, o ktorom bolo rozhodnuté najprv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV 9/2012 zo dňa 28.06.2013, ktorý bol zrušený Nálezom ústavného súdu, č.k. I. ÚS 695/2013-48 zo dňa 04.06.2014, potom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV 14/2014 zo dňa 12.02.2015, ktorý bol zrušený Nálezom ústavného súdu, č. k. I. ÚS 302/2015-56 zo dňa 04.11.2015 a nakoniec rozsudkom najvyššieho súdu, sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017, ktorý oba odsudzujúce rozsudky zrušil. Vo veci tak opätovne rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom sp. zn. 16T/1/2017 zo dňa 16.03.2018 uznal žalobcu za vinného z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a s použitím § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a uložil mu okrem iného súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5To/7/2018 zo dňa 27.09.2018 zamietol. Žalobcom podané dovolanie najvyšší súd uznesením sp. zn. 2TdoV 9/2019 zo dňa 05.10.2020 zamietol. Žalobca vo veci podal ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. ÚS 530/2021 nevyhovel. Žalobca nakoniec podal vo veci ešte jedno dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2TdoV 8/2021 odmietol. 5/ Z vykonaného dokazovania mal tiež skutkovo za preukázané, že rozhodnutiami Obvodného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania z decembra 2011 až marca 2012 boli spoločnostiam K. P.. P..D..G.., N. P.. P. D..G.., M. R. P.. P. D..G.., U. J..P.., Q. P.. P. D..G.., U. P.. P. D..G.., R..L..R.. P.. P. D..G.. J. K. P.. P. D..G.. zrušené živnostenské oprávnenia, a to v dôsledku straty bezúhonnosti žalobcu ako ich štatutárneho orgánu, vyplývajúcej okrem iného z vyššie uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007. 6/ Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1 písm. d) a § 6 ods. 1 a § 8 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 455/1991 Zb. a § 166 ods. 1, 2 CSP, súd prvej inštancie uviedol, že sa najprv zaoberal návrhom žalovaného na spojenie vecí, ktoré boli pôvodne vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/43/2020, sp. zn. 3C/40/2020, sp. zn. 18C/41/2020, sp. zn. 7C/41/2020, sp. zn. 16C/43/2020, sp. zn. 19C/40/2020, sp. zn. 23C/32/2020 a sp. zn. 18C/42/2020. Poukázal na to, že všetky označené konania sú vedené medzi rovnakými stranami a vychádzajú z rovnakého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, avšak žalobca v nich vychádza z rôznych právnych titulov a požaduje podstatne rozdielne nároky. Skonštatoval, že v prejednávanom konaní je nárok žalobcu
odvodzovaný z nezákonného rozhodnutia, pričom nárokom je náhrada ušlého zisku a nemajetkovej ujmy súvisiacich so stratou možnosti podnikať. Vysvetlil, že nepostupoval v zmysle § 166 ods. 1 CSP a návrh na spojenie vecí zamietol vzhľadom na podstatne rozdielny rozsah dokazovania vyžadovaný v jednotlivých konaniach, pričom navyše v čase rozhodovania súdu boli konania v rôznych štádiách, keď niektoré boli už právoplatne rozhodnuté a iné boli rozhodnuté na prvom stupni. 7/ Ďalej súd prvej inštancie skúmal splnenie formálnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, ktorou je v zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Vyvodil, že žalobca túto zákonnú podmienku splnil a to podaním žiadosti na MS SR dňa 28.02.2020. Ďalej posudzoval splnenie podmienok na priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, a síce existenciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy. Ustálil, že žalobca nárok odvodzoval z nezákonných rozhodnutí, ktorými mali byť rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008. Vyhodnotil, že v konaní nie je splnená podmienka nezákonnosti predmetných rozhodnutí, pretože síce formálne bola splnená zákonná podmienka v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko obe vyššie citované rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a následne boli zrušené s veľkým časovým odstupom rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2TdoV 19/2015, pričom v zrušovacom rozhodnutí najvyšší súd jednoznačne skonštatoval ich nezákonnosť, avšak tieto rozhodnutia nie sú podľa súdu prvej inštancie nezákonnými na účely zákona č. 514/2003 Z. z.. Svoj záver odôvodnil systematickým a logickým výkladom zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s vykonaným dokazovaním, z ktorého vyplynulo, že žalobca bol v konečnom dôsledku po zrušení pôvodných rozhodnutí opätovne za rovnaký trestný čin odsúdený. Nie je preto naplnený zmysel ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa súdu prvej inštancie tento nárok nevznikne, ak rozhodnutie je síce zrušené ako nezákonné, ale následne je vo veci vydané zákonné rozhodnutie, ktoré je v podstatných črtách totožné so zrušeným rozhodnutím. Akcentoval, že žalobca svoj nárok odvodzuje od zrušených rozhodnutí, ktorými mu bola vyslovená vina a uložený trest, pričom následne po zrušení týchto rozhodnutí došlo k opätovnému právoplatnému vysloveniu viny a uloženiu trestu na základe rovnakého skutku, pričom nie je podstatné, že uložený trest bol nižší, nakoľko podstatné je samotné opätovné odsúdenie, ktoré spôsobilo okrem iného trest odňatia slobody žalobcu a zároveň jeho stratu bezúhonnosti pre účely živnostenského zákona. Pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia je podstatné, aký je konečný výsledok trestného konania. Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie citoval závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6Co/119/2023-191 zo dňa 23.04.2025, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C/43/2020-144 zo dňa 22.09.2022, kde sa žalobca domáhal náhrady škody vyplývajúcej z rovnakých rozhodnutí v trestnom konaní, pričom tvrdenou škodou bola skutočnosť, že obchodnej spoločnosti K. P.. P. D..G.. bol vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým jej nebol priznaný nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie september 1996. Súd prvej inštancie v danej veci žalobu zamietol s odôvodnením, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008 boli síce zrušené pre nezákonnosť, avšak následne bol žalobca opätovne odsúdený, v dôsledku čoho nejde o nezákonné rozhodnutia na účely zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie dodal, že nevidí žiaden dôvod sa od tohto rozhodnutia odkloniť. Uzavrel, že žalobu primárne zamietol z dôvodu, že nie je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia. 8/ Ďalej uviedol, že hoci si žalobca svoj nárok vymedzený v žalobe neuplatnil v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a aj v prípade aplikácie daného ustanovenia by dospel k rovnakým záverom, pretože rozhodnutie o treste nebolo v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nezákonné. 9/ Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že v prejednávanom prípade nie je splnená ani ďalšia zákonná podmienka potrebná na úspešné uplatnenie nároku, a to príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Ustálil, že v konaní nebolo sporné, že žalobca bol rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/2/2008 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá na šesť rokov. Po zrušení týchto rozsudkov bol následne právoplatne odsúdený za rovnaké skutky v rovnakom trestnom konaní za spáchanie pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, za čo mu súd okrem iného uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní. Žalobca tak bol v konečnom dôsledku odsúdený za rovnaký skutok, vo vzťahu ku ktorému boli zrušené nezákonné rozhodnutia a rovnako bol odsúdený na trest odňatia slobody. Spoločnostiam, v ktorých bol žalobca
štatutárnym orgánom, boli zrušené živnostenské oprávnenia z toho dôvodu, že prestal spĺňať všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti, ktorou je bezúhonnosť. Túto všeobecnú podmienku by ale v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 455/1991 Zb. žalobca prestal spĺňať aj v prípade, ak by namiesto nezákonných rozhodnutí bol už v pôvodnom konaní odsúdený spôsobom a na výšku trestu ako bol odsúdený v konečnom rozhodnutí. Ak podľa daného ustanovenia živnostenský úrad zrušil spoločnostiam, v ktorých bol žalobca štatutárnym orgánom, živnostenské oprávnenie na základe nezákonných rozhodnutí, musel by ich nevyhnutne rovnako zrušiť aj na základe rozhodnutia, ktoré by bolo zhodné s konečným zákonným rozhodnutím, nakoľko aj na základe neho by žalobca nebol bezúhonný. Nie je teda daná príčinná súvislosť medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a škodlivým následkom, keďže rovnaký výsledok by nastal aj v prípade, ak by rozhodnutia neboli nezákonné. Zopakoval, že podstatný je konečný výsledok trestného konania, pričom skutočnosť, že konečný uložený trest kopíroval už vykonaný trest, nemá žiadny vplyv na to, že žalobca bol za trestný čin podvodu v konečnom dôsledku právoplatne odsúdený. Rovnaké závery platia podľa súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k tvrdenej nemajetkovej ujme, ktorú žalobca odvodzoval z toho, že zásahy do jeho podnikateľskej sféry mali vplyv na jeho prežívanie a negatívne sa prejavili na postavení v spoločnosti, keď si nemohol založiť novú obchodnú spoločnosť, nemal možnosť efektívne využívať svoje vedomosti a bol vystavený pranierovaniu. Išlo o psychickú záťaž, bol permanentne vystavený tlaku z možného zrušenia živnostenských oprávnení a márne namietal, že neexistuje žiadny zákonný dôvod pre stratu bezúhonnosti. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že tieto následky by rovnako nastali aj v prípade odsúdenia žalobcu spôsobom zodpovedajúcim konečnému rozsudku už pri prvom rozhodovaní, v dôsledku čoho neexistuje ani príčinná súvislosť medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami a prípadným vznikom nemajetkovej ujmy. 10/ Záverom zhrnul, že nakoľko nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a ani príčinná súvislosť, už sa následne nezaoberal skutkovými tvrdeniami vo vzťahu k preukázaniu samotnej škody, či nemajetkovej ujmy, ktoré napokon žalobca ani nepreukázal. Podľa súdu prvej inštancie žalobca preukázal len to, že v spoločnostiach, v ktorých bol konateľom, došlo k zrušeniu živnostenských oprávnení, ale žiadnym spôsobom nepreukázal a ani netvrdil, aký vplyv malo toto zrušenie na reálne podnikanie týchto spoločností, aký zisk dosahovali pred týmto zrušením, a aká škoda vo forme ušlého zisku mu teda mala vzniknúť. Dodal, že dokazovanie výsluchom žalobcu nevykonal, nakoľko ho nepokladal za potrebný a hospodárny, vzhľadom k nepreukázaniu ostatných podmienok na priznanie nároku. 11/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s prihliadnutím na zásadu úspechu strán, keď v konaní bola síce plne úspešná žalovaná a mala by tak právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu, ktorej ale v konaní žiadne trovy nevznikli, a preto jej nárok na ich náhradu nepriznal. 12/ Proti tomuto rozhodnutiu, čo do jeho II. výrokovej vety (výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkol, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, pričom táto nepreskúmateľnosť má spočívať v diametrálne odlišnej charakteristike zrušených rozsudkov oproti právnemu názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017. Podľa vysloveného právneho názoru najvyššieho súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4To/2/2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T/2/2005 sú nezákonné z dôvodov porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj porušenia zásady zákazu reformatio in peius, teda porušenie zákazu zmeny rozsudku v neprospech obvineného tým, že odvolací súd nesprávne právne posúdil skutok podľa vyššej trestnej sadzby a žalobcovi uložil aj peňažný trest vo výške 1. mil. Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody jeden rok. Podstata nezákonností rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa spočíva v porušení zákonom vymedzených povinností uvedených v ust. Trestného poriadku v znení účinnom do 1.1.2006. Samotné nezákonné rozhodnutia boli významným článkom reťazca príčin a následkov. Žalobca v odvolaní namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie, v ktorom v rozpore s ust. § 6 ods. 1 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z. ustálil, že zrušené rozsudky nie sú nezákonné, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty spočívajúceho v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Tento záver súdu prvej inštancie sa, podľa odvolateľa, javí rozporný aj s ust. § 205 CSP, v ktorom sú zadefinované verejné istiny ako dôkazný prostriedok a ich záväznosť. Zrušené rozsudky pre nezákonnosť okamihom ich zrušenia prestali existovať a preto v trestnom konaní stratili svoj význam čo do uložených sankcií, no na druhej strane zakladajú nové záväzky podľa ust. § 489
OZ, podľa ktorého záväzky vznikajú aj zo spôsobenej škody. Niet pochybností o tom, že žalobcovi nezákonnými zrušenými rozsudkami škoda vznikla, pretože na ich základe bol vykonaný trest odňatia slobody, ktorý v tom čase vykonaný nemal byť pre ich nezákonnosť, hoci sa v tom čase javili ako zákonné. Nezákonnými rozsudkami bol žalobca nezákonne odsúdený za hospodárky trestný čin, v dôsledku čoho prestal spĺňať podmienku bezúhonnosti ako všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 455/1991 Z.z.; bolo mu zrušené živnostenské oprávnenie vo všetkých obchodných spoločnostiach, v ktorých bol žalobca ustanovený do funkcie štatutárneho orgánu (K. P.. P. D..G.., N. P.. P. D..G.., M. R. P.. P. D..G.., U. J..P.., K. P.. P. D..G.., Q. P.. P. D..G.., U. P.. P. D..G.., R..L..R.. P.. P. D..G..), pričom posledných päť z nich bolo aj vymazaných z obchodného registra; žalobca bol vystavený šikanovaniu a verejnému pranierovaniu. Žalobca ďalej dôvodil, že svoj právny nárok odvodzuje z titulu nezákonného rozhodnutia, pričom v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je nezákonné rozhodnutie základným predpokladom úspešnosti žaloby o náhradu škody. Podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škody spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu, pričom nevytvára žiadne nové konštrukcie. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa s kľúčovou otázkou pre rozhodnutie vysporiadal autonómne bez viazanosti právoplatným súdnym rozhodnutí, javí sa jeho rozhodnutie ako arbitrárne, hoci si osvojil právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v rozsudku č. k. 6Co/119/2023-191 zo dňa 23.04.2025, ktorý odkázal na nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 320/2016 a II. ÚS 25/2016. Podľa žalobcu sa však tieto rozhodnutia na predmet konania nevzťahujú. Nálezom sp. zn. II. ÚS 25/2016 ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť a žiadne významné otázky neriešil a v prípade nálezu sp. zn. I. ÚS 320/2016 sú skutkové a právne okolnosti vzdialené tým v prejednávanom prípade. Dodal, že z hľadiska uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je irelevantné, že po opätovnom prejednaní veci Krajský súd v Bratislave uznal žalobcu za vinného zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní, na výkon ktorého bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny a bol mu uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov. Spolu trest žalobcu predstavuje 1233 dní, avšak v skutočnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody strávil 1266 dní. Sporným preto podľa žalobcu je, či uložený trest v následnom konaní po dovolaní, nemožno považovať za miernejší v porovnaní s trestom uloženým zrušeným rozsudkom odvolacieho súdu, pretože v poradí druhé rozhodnutie o treste kopírovalo trest už vykonaný na základe nezákonného rozsudku, pričom ale skutočne vykonaný trest bol o 33 dní dlhší v porovnaní s trestom uloženým zrušeným rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 z nasledovných dôvodov: rozhodnutie o treste sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 je vo svojej podstate nezákonné, jednak išlo o zjavnú snahu súdu (pri uložení trestu aj na dni ) kopírovať trest už vykonaný na základe rozsudku vo svojej podstate nezákonného, čo potvrdzuje aj vysvetlenie na strane 18. odôvodnenia rozsudku sp. zn. 16T/1/2017: „Uvedený trest vykonal pôvodne uloženým rozsudkom“. Toto konštatovanie súdu zodpovedá realite len čiastočne, nakoľko uloženej výmere nezodpovedá skutočný výkon trestu, keď rozdiel oproti uloženému trestu činí 33 dní, o ktoré bol na žalobcovi vykonaný trest odňatia slobody naviac. Dodal, že v prípade uloženia trestu ex post už nemôže žalobca využiť ďalšie procesné prostriedky na účely skrátenia skutočného výkonu trestu odňatia slobody podmienečným prepustením. Poukázal na to, že pri odsúdení na 1233 dní mohol byť prepustený po výkone 2/3 trestu, teda po výkone 822 dní, preto naviac vykonal 444 dní, alebo pri prípadnom prepustení po výkone 1/2 trestu je vykonaných naviac 649 dní. Namietal v tejto súvislosti záver súdu prvej inštancie o absencii nezákonného rozhodnutia, v dôsledku čoho potom nemohol na vec aplikovať § 8 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Zhrnul, že i keď bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného, jeho právoplatné odsúdenie nemá význam z hľadiska uplatneného nároku, pretože nárok žalobcu spočíva v tom, že na základe nezákonných rozhodnutí mu bolo znemožnené podnikať jednak zrušením existujúcich živnostenských oprávnení vo firmách, kde vykonával funkciu štatutárneho orgánu, prípadne následne aj výmazom väčšiny týchto spoločností z obchodného registra, a jednak aj pro futuro znemožnením požiadať o vydanie nového živnostenského oprávnenia, a teda znemožnením slobodne podnikať, či už ako živnostník alebo v niektorej z foriem obchodných spoločností. Štát si tak nesplnil záväzky z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby odsúdenie žalobcu rozsudkom NS SR z 30.10.2008 sp. zn. 4To 2/2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27.6.2007 sp. zn. 4T 2/2005, ktoré sú zrušené rozsudkom sp. zn. 2Tdo 19/2015 zo dňa 28.02.2017, a vykonanie trestu na ich základe bolo zákonné, žalobca nebol pri výkone trestu odňatia slobody diskriminovaný a jeho umiestnenie a premiestňovanie z ústavu do ústavu mimo bratislavského kraja bolo v súlade s pravidlami výkonu trestu odňatia slobody, štát zabezpečil
slobodný prístup k podnikaniu. Z hľadiska uvedeného potom je podľa žalobcu preukázané, že boli porušené ľudské práva a základné slobody žalobcu garantované v čl. 35 ods. 1 Ústavy „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Trest odňatia slobody je spôsobilý vyvolať popri materiálnej ujme aj vznik nemateriálnej ujmy zásahom do osobnostných práv. Tento následok nastáva bez ohľadu na to, či ide o osobu, ktorá sa dovtedy nedopustila žiadnej trestnej činnosti alebo ide o osobu už súdne trestanú, pričom to v zmysle publikovanej judikatúry netreba osobitne preukazovať. Záverom odvolania žalobca akcentoval, že právna úprava v ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. stanovuje imperatív nemožnosti zbavenia sa zodpovednosti za škodu, pokiaľ poškodený preukazuje škodu, ktorá mu bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Rozhodujúcim meradlom je v danom prípade výsledok trestného konania, ktorým boli všetky nezákonné rozhodnutia zrušené zrušením napadnutých rozsudkov, právny dôvod odsúdenia podľa hmotného práva prestal existovať a bolo úlohou súdu prvej inštancie opätovne vec prejednať a rozhodnúť. K novému právoplatnému rozhodnutiu o vine a treste došlo až s odstupom 8 rokov od jeho prepustenia na slobodu z výkonu trestu a po viac ako 20 rokoch od začatia trestného stíhania, čo bolo pre neho veľkou psychickou záťažou a životnou skúškou s neistým výsledkom, pričom omyl odvolacieho súdu v rozhodovacej činnosti pri uznaní viny a ukladaní trestu vyvolal v osobnej sfére žalobcu nenapraviteľné následky. 13/ K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Namietal, že žalobca až v podanom odvolaní prvýkrát argumentoval výkonom trestu v rozsahu 33 dní nad rámec trestu uloženého rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 16T/1/2017 zo dňa 16.03.2018, pričom doposiaľ žalobca ako obdobie výkonu trestu uvádzal obdobie od 30.10.2008 do 18.05.2010 v trvaní 566 dní. Mal potom za to, že sa jedná o zmenu žaloby, nakoľko ide o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe a navyše sa jedná aj o novoty v odvolacom konaní, na ktoré by nemal odvolací súd prihliadnuť. Ďalej citoval závery Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6Co/119/2023 - 191 zo dňa 23.04.2025, podľa ktorých v prípade žalobcu absentuje nielen titul nároku, ale aj škoda a príčinná súvislosť. Odvolaciemu súdu preto navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 14/ Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu skonštatoval, že nie je pravdou, že až v odvolaní prvýkrát argumentoval výkonom trestu v rozsahu 33 dní nad rámec pôvodne uloženého trestu, nakoľko žalobca už na pojednávaní dňa 13.06.2025 tieto svoje tvrdenia prezentoval. Rovnako sa podľa žalobcu nejedná ani o zmenu žaloby, pretože žalobný návrh nebol zmenený. Poukázal na to, že žalovaný nespochybňuje fakt, že žalobca vykonal trest dlhší, ako mu bol uložený, a teda neboli dodržané základné princípy v trestnom konaní, že pozbavenie slobody musí byť v súlade s rozhodnutím príslušného súdu a nesmie presiahnuť uloženú dobu. Skonštatoval, že závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v rozsudku č. k. 6Co/119/2023-191 zo dňa 23.04.2025, na ktoré poukazuje žalovaný, sú úplne rozdielne v porovnaní s právnymi závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými v rozsudku, sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017, podľa ktorých rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 27.06.2007 sú nezákonné a ako nezákonné boli zrušené. Zhrnul, že niet inštitúcie, ktorej by prislúchalo tieto závery meniť, pretože inak by došlo k porušeniu princípu právnej istoty, pričom zo strany žalovaného ide len o účelové prekrúcanie skutočností a zákonných ustanovení s cieľom vyhnúť sa povinnosti uhradiť žalobcovi primeranú náhradu škody. 15/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ex offo prihliadajúc na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti vecne správny. Odvolaniu žalobcu preto nebolo možné priznať úspech. 16/ Odvolací súd po preskúmaní prvoinštančného rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie, pričom následne dospel k správnym skutkovým záverom a napokon aj k správnemu právnemu záveru o nepreukázaní zákonných predpokladov potrebných na konštatáciu o úspešnosti žaloby z pohľadu nárokov v nej vymedzených. Hoci sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o absenciu nezákonného rozhodnutia v prejednávanej veci, z dôvodu nepreukázania ostatných esenciálnych kumulatívnych náležitostí potrebných pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zo strany žalobcu (najmä tzv. kauzálny nexus a výšku škody, resp. ujmy), je preskúmavané rozhodnutie čo do odvolaním napadnutého zamietajúceho výroku vecne správne.
17/ Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím iného orgánu. 18/ Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak a/ v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo b/ v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec postúpená inému orgánu, to neplatí ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný. Podľa § 8 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody má i ten, kto bol v ďalšom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na základe zrušeného rozsudku; na účely tohto zákona sa trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu nepovažuje za miernejší trest než nepodmienečný trest odňatia slobody. Náhrada škody patrí len v rozsahu rozdielu medzi trestom vykonaným na základe zrušeného rozsudku a trestom uloženým rozsudkom. 19/ Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca so voči SR zastúpenej MS SR, právne odkazujúc na § 6 ods. 1, 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. domáha nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonnými rozhodnutiami vydanými v trestnom konaní sp. zn. 4T 2/2005 a sp. zn. 4To 2/2008, ktoré obe rozhodnutia boli zrušené rozsudkom NS SR sp. zn. 2TdoV 19/2015. Dôvodil, že zrušenými rozsudkami bol nezákonne odsúdený za hospodársky trestný čin, v dôsledku čoho prestal spĺňať podmienku bezúhonnosti ako všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti fyzickými osobami v zmysle § 6 ods. 1, 2 Živnostenského zákona č. 455/1991 Zb. V priamej príčinnej súvislosti so zrušenými nezákonnými rozhodnutiami bolo zrušené jeho živnostenské oprávnenie vo všetkých obchodných spoločnostiach, v ktorých bol ustanovený do funkcie štatutárneho orgánu, pričom niektoré z nich boli dokonca vymazané z obchodného registra; bol zbavený možnosti založiť novú obchodnú spoločnosť, resp. podnikať ako fyzická osoba na živnostenské oprávnenie. Podľa žalobcu závažnosť zásahu do práva podnikať je daná aj tým, že bol v tejto súvislosti vystavený šikanovaniu a verejnému pranierovaniu. Žiada náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej zásahom do práva podnikať vo výške 100.000 eur a náhradu ušlého zisku vo výške 1.000.000 eur. Na preukázanie svojej argumentácie predložil Rozsudok NS SR sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017, Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 7.8.2020 (list MS SR adresovaný žalobcovi). Žalobca na výzvu súdu prvej inštancie, aby doplnil svoju žalobu o opis rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa skutkového a právneho základu žaloby (pozri Uznesenie č.k. B1-7C/42/2020-143 zo dňa 25.10.2023), doručenú dňa 24.11.2023, nereagoval. Súd prvej inštancie následne pokračoval v konaní tým, že doručil žalobu na vyjadrenie žalovanému. 20/ Z vlastnej úradnej činnosti odvolací súd zistil, že žalobca si nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu z identického trestného konania uplatnil, bez vecného opodstatnenia a v rozpore s procesnou ekonómiou, voči žalovanému viacerými dielčími žalobami. V konaniach vedených na Mestskom súde Bratislava IV ide o právne veci: sp. zn. B1-3C/40/2020 (č. l. 63), kde sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom prieťahov v dovolacom konaní pod sp. zn. 2TdoV/19/2015 v celkovej dĺžke 5 rokov a 2 mesiace celkovo vo výške 6.200 eur (za každý mesiac neprimeranej dĺžky konania 100,- eur), aktuálne je vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4Co/105/2025; sp. zn. B1-19C/40/2020 (č. l. 45), kde sa domáha náhrady škody titulom nezákonného výkonu trestu odňatia slobody v ústavoch vzdialených od miesta jeho trvalého pobytu, čo malo mať dopad na jeho rodinný a profesijný život, pričom za každý deň nezákonného výkonu trestu odňatia slobody žiada náhradu 120,- eur, spolu za 566 dní 67.920,- eur, aktuálne bola vec rozhodnutá na súde prvej inštancie, konanie nie je právoplatne skončené; sp. zn. B1-7C/41/2020 (č. l. 51), tu sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonného výkonu trestu odňatia slobody v najvzdialenejších ústavoch od miesta jeho trvalého bydliska, čo porušilo jeho rodinný život a viedlo k rozvodu manželstva, žiada náhradu nemajetkovej ujmy 100.000,- eur, aktuálne je vec vedená v odvolacom konaní na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2Co/126/2025; ďalej ide o vec sp. zn. B1-18C/41/2020 (č. l. 44), kde sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonných rozsudkov, v dôsledku ktorých mu ma byť znemožnené riadne sa postarať o nerušené a pokojné prežitie staroby jeho matky, žiada sumu 100.000,- eur (táto vec nebola doposiaľ prvoinštančným súdom rozhodnutá); vo veci sp. zn. B1-23C/32/2020 (č. l. 47) sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonných rozsudkov, v dôsledku ktorých mu bolo znemožnené vykonávať rodičovské práva vo vzťahu k dcére v zložitom období na prahu vstupu do života, žiada nemajetkovú ujmu 100.000,- eur (v tejto veci nebolo rozhodnuté); sp. zn. B1-9C/43/2020 (č. l. 49) sa domáha náhrady škody od titulom nezákonných
rozsudkov, v dôsledku ktorých mu bol uložený peňažný trest pod sankciou uloženia náhradného trestu odňatia slobody, v dôsledku ktorého bol nútený vykonať také opatrenia, ktoré by predišli nevratným škodám na spoločnom majetku, bol vystavený šikanovaniu a pranierovaniu, žiada sumu 323.310,eur (v tejto veci nebolo rozhodnuté); sp. zn. B1-18C/42/2020 (č. l. 42) sa domáha náhrady škody titulom nezákonných rozsudkov, v dôsledku ktorých došlo k zásahom do jeho súkromného, osobného a profesijného života v súvislosti so širokou medializáciou tejto veci, vylúčením zo spoločenského života a v stave neistoty, čo sa malo prejaviť v trvalom zásahu do jeho zdravotného stavu, žiada ujmu vo výške 100.000,- eur, vec je aktuálne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Co/20/2026; a napokon v konaní sp. zn. 16C/43/2020 (č. l. 61) sa žalobca domáhal náhrady škody titulom nezákonných rozhodnutí, v dôsledku ktorých bol spoločnosti K. vydaný dodatočný platobný výmer na nezákonne uplatnený nadmerný odpočet DPH, pričom žalobca žiada odškodnenie vo výške 229.168,73 eur. Zamietajúci rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/119/2023 zo dňa 23.04.2025 (vec je teda právoplatne skončená). 21/ Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že predmetné vyššie citované konania po ich nápade nespojil na spoločné konanie v zmysle § 166 ods. 1 CSP. Ide totiž o „učebnicový príklad“ dôvodnosti aplikácie tohto kogentného ustanovenia CSP, keďže predmetné právne veci nielenže spolu skutkovo súvisia a zároveň sa týkajú tých istých účastníkov, ale uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu vo všetkých týchto konaniach, z pohľadu zákonných kritérií uvedených v § 17 ods. 2, a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., je posudzovaný ako jeden celok (výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa podľa novely zákona č. 514/2003 Z.z. - zákon č. 517/2008 Z.z. - príkladmo určuje s prihliadnutím na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení) a nemôže byť posudzovaná každá jednotlivá zložka nemajetkovej ujmy individuálne/osobitne oddelene v rôznych súdnych konaniach, a to aj s ohľadom na limitáciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy obsiahnutú v § 17 ods. 4 citovaného zákona (limitácia sa však týka len prípadov, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané pred dňom nadobudnutia účinnosti § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., teda pred 1.1.2013, čo nie je tento prípad, poznámka odvolacieho súdu). 22/ Z obsahu spisu ďalej odvolací súd zistil, že žalobca (v zastúpení advokátom) zaslal súdu Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 21.08.2024 (ide o podanie zo dňa 17.02.2025), v ktorom reagoval na námietky žalovaného uplatnené voči žalobe a rovnako aj k jeho návrhu na spojenie vecí. Pokiaľ išlo o v žalobe uplatnený nárok na náhradu ujmy a ušlý zisk, ani toto podanie žalobcu bližšiu skutkovú konkretizáciu uplatneného nároku neposkytlo (najmä pokiaľ išlo o nárok na ušlý zisk). Právna zástupkyňa žalobcu na str. 6 tohto podania len stroho poukázala na obchodný register, z ktorého „sú zistiteľné skutočnosti významné pre toto konanie, na ktoré sa vzťahuje režim podľa § 186 ods. 1 CSP“. Pokiaľ išlo o skutkové zdôvodnenie uplatneného nároku, v tomto podaní žalobca nad rámec žaloby akcentoval len to, že na základe nezákonných rozsudkov vykonal trest odňatia slobody v dobe od 21.05.2007 do 18.05.2010, a to v ÚVTOS v Košiciach, Hrnčiarovce nad Parnou a Prešov, pričom podmienečne prepustený bol 18.05.2010 (v tom čase vo výkone trestu v ÚVTOS Košice). Dôvodil, že je zrejmé, že nebyť nezákonných rozhodnutí, nebol by od 30.10.2008 do 18.05.2010 vôbec vo výkone trestu odňatia slobody a nedošlo by k zmareniu jeho podnikania. Do vydania zrušených nezákonných rozsudkov bol konateľom aj spoločníkom v spoločnostiach K. P.. P. D..G.., N. P.. P. D..G.., M. R. P.. P. D..G.. (ex offo výmaz predmetu činnosti), U. J..P.. (ex offo výmaz 12.11.2014), K. P.. P. D..G.. (ex offo výmaz 15.10.2015), Q. P.. P. D..G.., (ex offo výmaz 26.02.2015), U., P.. P. D..G.. (ex offo výmaz 30.04.2014), R..L..R.. P.. P. D..G.. (ex offo výmaz 14.11.2014). O zrušení živnostenského oprávnenia spoločnosti rozhodol Okresný úrad Bratislava, odbor živnostenského podnikania v kauzálnej súvislosti so zrušenými rozsudkami trestných súdov z dôvodu, že štatutárny orgán I.. U. Ď., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX, Q. nespĺňa všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c/ živnostenského zákona, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným odsúdením za hospodársky trestný čin, v dôsledku čoho prestal spĺňať podmienku bezúhonnosti ako všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti fyzickými osobami v zmysle ust. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 455/1951 Zb. (právna zástupkyňa mala zrejme na mysli zákon č 455/1991 Zb., poznámka odvolacieho súdu). Na podporu svojej argumentácie žalobca k vyjadreniu priložil príslušné rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania zo dňa 30.12.2011 o zrušení živnostenského oprávnenia z dôvodu nesplnenia všeobecnej podmienky prevádzkovania živnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c/ živnostenského zákona - bezúhonnosť, a to na podklade právoplatného odsúdenia I.. Ď. Okresným súdom Bratislava I rozsudkom zo dňa 11.04.2005 sp. zn. 5T 104/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.05.2007 sp. zn. 3To 23/07 za trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/ TZ účinného
do 1.1.2006 k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 3 roky v 1. NVS a trestu zákazu činnosti viesť vozidlá na 6 rokov, t.j. trestný čin proti poriadku vo verejných veciach; Krajským súdom v Bratislave, rozhodnutím zo dňa 27.06.2007 sp. zn. 4T 2/2005 za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 TZ č. 140/1961 Zb. účinného do 1.1.2006 k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 5 rokov v 1. NVS, k peňažnému trestu 1.000.000 Sk, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na 6 rokov, pričom uložený trest je súhrnný, trest uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z dňa 11.04.2005 sp. zn. 5T 104/04 bol zrušený, t.j. trestný čin proti majetku. 23/ V konaní nebolo sporné, že oba rozsudky odsudzujúce žalobcu za trestný čin podvodu pre fiktívne vykazované nadmerné odpočty DPH za zdaňovacie obdobia apríl 1996 až september 1996 boli ako následok ústavnej sťažnosti žalobcu zrušené uznesením NS SR sp. zn. 2 TdoV 19/2015 zo dňa 28.2.2017. Nemožno nesúhlasiť s názorom žalobcu, že v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. sa rozsudok NS SR sp. zn. 4To 2/2008, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005, stali nezákonnými rozhodnutiami, pričom k zrušeniu oboch rozhodnutí došlo viac ako 6 rokov potom, čo bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu súhrnného trestu odňatia slobody. Žalobca však v súvislosti so svojou žalobou na náhradu škody opomenul, že jednou z výrokových viet uznesenia NS SR sp. zn. 2 TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017 bol príkaz Krajskému súdu v Bratislave trestnú vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať a rozhodnúť, pričom zrušený rozsudok bol nahradený rozsudkom zo dňa 16.03.2018 sp. zn. 16T/1/2017 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 5To/7/2018 z 27.09.2018, kde bol žalobca rovnako odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody. Treba tiež vziať v zreteľ skutočnosť, že zrušením oboch pôvodných rozhodnutí v trestnej veci sp. zn. 4T 2/2005 a sp. zn. 4To 2/2008 stratil účinnosť aj ich výrok, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 15.05.2007 sp. zn. 5T 104/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To 23/07 vo výroku o vine a treste a spôsobe jeho výkonu. Žalobca bol týmito rozsudkami právoplatne uznaný vinným za trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/ TZ účinného do 1.1.2006 a právoplatne odsúdený k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 3 roky v 1. NVS a trestu zákazu činnosti viesť vozidlá na 6 rokov (išlo o trestný čin proti poriadku vo verejných veciach). Jeho ďalšia trestná činnosť, ktorej sa dopustil v roku 1996 (v tomto prípade išlo o majetkovú trestnú činnosť, za ktorú bol v konečnom dôsledku napokon právoplatne uznaný vinným), mala následne vplyv na charakter nového trestu, ktorý sa stal súhrnným (zohľadnil sa už prvší právoplatne uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trestnej veci sp. zn. 5T 104/04), pričom k pôvodným trom rokom boli žalobcovi pridané dva roky (spolu súhrnný trest za oba trestné činy činil 5 rokov nepodmienečne). Podľa názoru odvolacieho súdu teda žalobca nemôže s úspechom tvrdiť, že k zásahu do jeho osobnostných práv šikanovaním a verejným pranierovaním jeho osoby by nedošlo nebyť nezákonného rozhodnutia (s ohľadom na značnú medializáciu jeho prvej trestnej kauzy vo veci trestného činu proti poriadku vo verejných veciach, poznámka odvolacieho súdu). Naviac, daná vec je špecifická tým, že žalobca nebol v ďalšom (novom) trestnom konaní vedenom voči nemu za ekonomickú trestnú činnosť spod obžaloby právoplatne oslobodený (čím by bez akýchkoľvek pochybností bol jeho nárok na náhradu škody voči štátu dôvodný). Práve naopak, Krajský súd v Bratislave žalobcu rozsudkom zo dňa 16.03.2018 sp. zn. 16T/1/2017 uznal za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku sčasti dokonaného a sčasti v štádia pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti K., P..D..G.. v období od 27.05.1996 v úmysle uviesť do omylu pracovníkov Daňového úradu Bratislava IV a neoprávnene sa obohatiť, podal Daňovému úradu Bratislava IV daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty 27.05.1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1996, za zdaňovacie obdobie máj 1996 ..... , pričom na ťarchu štátneho rozpočtu SR I.. U. Ď. spôsobil škodu vo výške 8.769.177 Sk a pokiaľ by Daňový úrad Bratislava IV vyplatil aj zostávajúcu časť uplatneného nadmerného odpočtu za mesiac september 1996 v sume 6.903.937 Sk, spôsobil by I.. U. Ď. na ťarchu štátneho rozpočtu SR celkovo škodu 15.673.114 Sk, za čo bolo obvinenému podľa § 250 ods. 4 TZ za použitia § 35 ods. 2 TZ a s použitím § 40 ods. 1. 3 písm. c/ Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní. Podľa § 39a ods. 3 TZ účinného v čase spáchania skutku bol obvinený na výkon uloženého trestu zaradený do 1. nápravnovýchovnej skupiny a podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 TZ mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov. Zároveň súd 1. stupňa podľa § 35 ods. 2 TZ zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 11.04.2005 sp. zn. 5T/104/04 v spojení s rozsudkom súdu 1. stupňa z 15.05.2007 sp. zn. 3To/23/07 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Žalobca tak bol zo skutku ekonomickej trestnej činnosti v
súvislosti s neoprávneným uplatňovaním nadmerných odpočtov DPH, za ktorú mal byť podľa skutkového zdôvodnenia žaloby neoprávnene verejne pranierovaný, napokon právoplatne uznaný vinným. 24/ K odvolaciemu argumentu žalobcu, že jeho trest predstavuje 1233 dní, avšak v skutočnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody strávil 1266 dní, a preto sporným je, či uložený trest v následnom konaní nemožno považovať za miernejší v porovnaní s trestom uloženým zrušeným rozsudkom odvolacieho súdu, ako aj k argumentu, že pri odsúdení na 1233 dní mohol byť prepustený po výkone 2/3 trestu, teda po výkone 822 dní, preto naviac vykonal 444 dní, resp. pri prípadnom prepustení po výkone 1/2 trestu je vykonaných naviac 649 dní, hodno uviesť, že ide len o tvrdenie na hrane špekulácie, naviac také, ktoré prvý krát žalobca uplatnil až v odvolaní, teda ide o neprípustné nóvum (§ 366 CSP). Na pojednávaní dňa 13.06.2025 totiž ako reakciu na procesnú obranu žalovanej, žalobca zotrval na názore, že „§ 8 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je aplikovateľný, lebo žaloba z neho nevychádza a rozhodnutie o treste nie je vo vzťahu k uplatnenému nároku podstatné“. Uviedol tiež, že hoci bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného, jeho právoplatné odsúdenie nemá význam z hľadiska uplatneného nároku, pretože nárok spočíva v tom, že na základe nezákonných rozhodnutí mu bolo znemožnené podnikať jednak zrušením existujúcich živnostenských oprávnení vo firmách, kde vykonával funkciu štatutárneho orgánu, prípadne následne aj výmazom väčšiny týchto spoločností z obchodného registra, a jednak aj pro futuro znemožnením požiadať o vydanie nového živnostenského oprávnenia, a teda znemožnením slobodne podnikať, či už ako živnostník alebo v niektorej z foriem obchodných spoločností“. 25/ Základnou podmienkou objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je, popri vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a vydaním nezákonného rozhodnutia, práve existencia nezákonného rozhodnutia. Musí ísť o rozhodnutie právoplatné, keďže do okamihu právoplatnosti rozhodnutia má účastník konania procesnú možnosť obrany voči nemu. S právoplatnosťou rozhodnutia sa zásadne spája jeho vykonateľnosť. Práve primárne výkonom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku majetkovej škody. V zmysle zásady prezumpcie správnosti rozhodnutia nie je súd v konaní o zodpovednosti štátu za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní, pričom podmienka nezákonnosti je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Súd je zároveň viazaný dôvodmi, pre ktoré príslušný orgán rozhodnutie zrušil. Nezákonnosťou je nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych ale aj pochybenie procesné, ak malo vplyv na správnosť rozhodnutia. V trestnom konaní môže byť právoplatné rozhodnutie zrušené v dovolacom konaní (tak ako sa to stalo aj v prejednávanom prípade). Zároveň je potrebné akcentovať, že v prevažnej väčšine sa zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím vydaným v trestnom konaní týka rozhodnutia o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, na ktoré dopadá zvláštna právna úprava obsiahnutá v § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôležité je aj porovnanie výsledku vyplývajúceho pre poškodeného účastníka zo zrušeného nezákonného rozhodnutia s výsledkom, akým skončilo konanie po zrušení rozhodnutia, ak sa v ňom pokračovalo. Pokiaľ nie je právoplatne skončené konanie, ktoré nasledovalo po zrušení právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, nie je možné komplexne posúdiť, či jeho nezákonnosť skutočne viedla k ujme špecifikovanej poškodeným (žalobcom) v žalobe. V českej súdnej praxi sa až jednotne používal záver vyplývajúci z rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo 593/2003, podľa ktorého ak nebolo právoplatne skončené konanie nasledujúce po zrušení právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, nie je považované za nezákonné. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však tento záver nedá paušálne použiť na všetky prípady. Podmienka nezákonnosti rozhodnutia je totiž splnená objektívne tým, že príslušný orgán dotknuté rozhodnutie práve pre nezákonnosť zrušil alebo zmenil. Už len samotné nezákonné rozhodnutie totiž zakladá poškodenému napr. nárok na náhradu nákladov spojených so svojou obhajobou v trestnom konaní, v ktorom bola nezákonnosť neskôr konštatovaná. Odlišné vymedzenie práv alebo povinností v rozhodnutí nezákonnom a rozhodnutí výslednom (konečnom), spravidla predstavuje podstatu a základ ujmy (napr. uloženie vyššieho trestu, vynaloženie nákladov na splnenie povinnosti, ktorá neskorším rozhodnutím uložená nebola, neumožnenie, resp. zákaz zárobkovej činnosti a pod.). Ak došlo k zrušeniu rozhodnutia a konanie ďalej pokračuje, môže byť významný výsledok konania, resp. to, k akému rozhodnutiu štátny orgán (súd) po zrušení svojho rozhodnutia dospel. Ak aj neskoršie rozhodnutie obsahuje totožný výrok, ktorý malo rozhodnutie zrušené, je podstatné, ako je žalobcom preukazovaný charakter ujmy, aby bolo možné vyvodiť, že práve nezákonnosť pôvodného rozhodnutia bezprostredne viedla k tvrdenej ujme. Možno teda uzavrieť, že podmienka zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť je zásadne splnená bez ohľadu na výsledok ďalšieho konania a výsledok prípadného pokračovania konania je významný z pohľadu charakteru utrpenej ujmy napríklad tam, kde škodu prestavuje práve priamo uložená povinnosť (Vojtek, P. Odpovědnosť za škodu při výkonu veřejné moci. Komentář. 3. vydání. Praha: C.H.Beck.2012, 390 s.).
26/ Ako už bolo vyššie uvedené, v prejednávanej veci je nesporné, že novo vydaný právoplatný rozsudok Krajského súdu v trestnej veci žalobcu sp. zn. 16T/1/2017 zo dňa 16.03.2018, v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 5To/7/2018 rovnako ako trestné súdy v pôvodnom konaní, uznali žalobcu ako obvineného/ obžalovaného za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 TZ sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní. Je tak nepochybné, že rovnaké následky u žalobcu aké namieta v žalobe - strata bezúhonnosti a naň nadväzujúci zánik živnostenských oprávnení, by nastali aj v prípade správneho postupu súdu prvej inštancie pri odstraňovaní procesných pochybení v prípravnom konaní a pri dôslednom dodržaní procesných zásad odvolacieho trestného konania. Rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania z 30.12.2010 by boli totožné aj v prípade správneho postupu súdov v pôvodnom trestnom konaní. Charakter trestnej činnosti žalobcu, ktorej sa bez pochybností dopustil a za ktorú bol právoplatne uznaný vinný a odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, mal za následok stratu základnej zákonnej podmienky pre výkon živnosti, a to bezúhonnosť žalobcu. Preto v prejednávanej veci je možné ustáliť len existenciu nezákonného rozhodnutia, nie je však možné hovoriť o existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou ujmou vo výške 100.000 eur za zásah do práva podnikať a ušlým ziskom. Pokiaľ ide o ušlý zisk, žalobcom bez ďalšieho vyčíslený na sumu 1.000.000 eur (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), vo vzťahu k nemu, a to aj napriek výzve súdu prvej inštancie na doplnenie skutkových tvrdení, žalobca žiadne relevantné tvrdenia ani dôkazy neposkytol. Preto dôvodnosť uplatneného nároku aj z pohľadu výšky škody ako jednej z troch zákonných predpokladov potrebných na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, nebolo možné posúdiť, a teda ani skonštatovať. 27/ Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť už len okrajovo odvolací súd dáva do pozornosti, že NS SR v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/173/2019 (je aplikovateľný aj v prejednávanej veci) uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009). Najvyšší súd v uznesení z 31. januára 2012 sp. zn. 6MCdo/11/2010 tiež uviedol, že príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.
Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ). 28/ Odvolací súd zohľadniac vyššie uvedené, vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa v zásade súd prvej inštancie aj riadil a svoje rozhodnutie náležité odôvodnil, keď sa vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, ktoré prezentovali v rámci argumentácie v spore. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. 29/ S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 30/ O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko plne procesné úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd mu nárok na ich náhradu nepriznal (viď uznesenie kolégia NS SR č. 15 z 09.10.2018, R 72/2018). 31/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).