Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/5/2025 1120213938 31. 03. 2026 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2026:1120213938.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: M. U., D.. XX.X.XXXX, C. X, N., zastúpeného Matejka Friedmannová s.r.o., Dunajská 48, Bratislava, IČO: 47 248 998, proti žalovanému: S. C., D.. XX.X.XXXX, Ú. XXXX/XX, N., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-18C/48/2020-191, zo dňa 26.7.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u je . II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Z. O., obec N., okres N. L., evidovaným Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX, a to: pozemok parcela registra „. Č.. XXXX/X o výmere 156 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „. Č.. XXXX/X o výmere 692 m2, druh pozemku: záhrada a stavba so súpisným č. XXXX, druh stavby: rodinný dom, postavená na pozemku parcela registra „. Č.. XXXX/X o výmere 156 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie a nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu (výrok I.), zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 224.250 eur ako náhradu jeho spoluvlastníckeho podielu (výrok II.) a rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 14.9.2020 sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán sporu k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Z. O., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, a to tak, že tieto nehnuteľnosti prikáže do jeho výlučného vlastníctva za peňažnú náhradu v sume 224.500 eur (224.250 eur - poznámka odvolacieho súdu), ktorú bude povinný žalovanému uhradiť do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na to, že podielové spoluvlastníctvo strán sporu k predmetným nehnuteľnostiam vzniklo na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 2D/576/2007, zo dňa 14.6.2011(Z 6761/12), pričom jemu patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4 k celku a žalovanému patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4 k celku. Uviedol, že z vlastníctva nehnuteľností nemá žiadne úžitky, avšak žalovaný ich využíva na svoje trvalé bývanie, preto opakovane oslovil žalovaného s návrhom na zrušenie ich podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Žalovaný na jeho výzvy nereagoval, preto sa nedohodli ani na spôsobe užívania nehnuteľností, ani na zrušení podielového spoluvlastníctva k nim. Z uvedeného dôvodu inicioval súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/180/2013, ktoré ale bolo zastavené z dôvodu, že strany sporu podľa názoru súdu nepodali včas návrh na pokračovanie v konaní, ktoré
bolo prerušené podľa § 163 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“). Spolu so žalovaným súhlasne v danom konaní určili hodnotu nehnuteľností na základe znaleckého posudku č. 1/2015 zo dňa 1.2.2015, vypracovaného znalcom L.. M. A., vo výške 299.000 eur. V danom súdnom konaní žiadal zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo tak, že súd prikáže nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného a jeho zaviaže na úhradu vyrovnávacieho podielu. 3. Dodal, že nakoľko žalovaný dlhšie ako dva roky nevedel preukázať, že disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami (preukázanie disponencie finančnými prostriedkami zodpovedajúcimi spoluvlastníckemu podielu žalobcu žalovaným bol dôvod prerušenia súdneho konania), preto zmenil žalobu a žiadal o zrušenie podielového spoluvlastníctva a vyporiadanie tak, že nehnuteľnosti budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu a bude zaviazaný zaplatiť žalovanému náhradu za spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 3/4 k celku vo výške 224.250 eur. Preukázal, že disponuje finančnými prostriedkami zodpovedajúcimi spoluvlastníckemu podielu žalovaného na nehnuteľnostiach v zmysle vyššie uvedeného znaleckého posudku, a to predložením potvrdenia o stave na účte žalobcu zo dňa 11.4.2017. Vzhľadom na skutočnosť, že na Okresnom súde Bratislava I prebiehalo konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, strany konania (predovšetkým žalovaný, ktorý v nehnuteľnosti býva) neudržiavali nehnuteľnosti s náležitosťami riadneho hospodárenia, čoho následkom je, že nehnuteľnosti chátrajú a strácajú hodnotu. Keďže žalovaný nedisponuje finančnými prostriedkami, ktoré zodpovedajú žalobcovmu spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach a tiež z dôvodu zabránenia ďalšiemu chátraniu a znehodnocovaniu nehnuteľností, navrhol zrušenie podielového spoluvlastníctva strán v zmysle § 142 Občianskeho zákonníka tak, že tieto budú v celosti prikázané do jeho výlučného vlastníctva a bude zaviazaný zaplatiť žalovanému náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel. 4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Z. O., obec N., okres N. L., evidovaných Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX, a to: pozemku parcela registra „. Č.. XXXX/X o výmere 156 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemku parcela registra „. Č.. XXXX/ X o výmere 692 m2, druh pozemku: záhrada a stavby so súpisným č. XXXX, druh stavby: rodinný dom, postavená na pozemku parcela registra „. Č.. XXXX/X o výmere 156 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie (ďalej tiež „nehnuteľnosti“). Spoluvlastnícky podiel žalobcu na nehnuteľnostiach predstavuje 1/4 a spoluvlastnícky podiel žalovaného 3/4. Z príslušného listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Z. O. vyplynulo, že titulom nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalobcu aj žalovaného je Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 2D/576/2007, zo dňa 14.6.2011 (Z 6761/12). Ďalej zistil, že medzi stranami sporu je rodinná väzba (synovec a jeho ujo), sú medzi nimi vážne narušené vzájomné vzťahy a nesúlad v otázke užívania nehnuteľností. Spoločné spolužitie strán konania nie je možné a každý z nich má záujem nehnuteľnosť užívať pre seba. Nehnuteľnosť je toho času v užívaní žalovaného, ktorý ju spravuje a uhrádza náklady počas jeho správy, pričom žalobca nemá možnosť nehnuteľnosť užívať primerane jeho spoluvlastníckemu podielu, ide tak o dlhodobo nežiadúci stav vyvolávajúci neistotu v otázke budúceho nerušeného užívania, s vplyvom na samotný stav nehnuteľnosti - domu, či vynakladanie potrebných investícií. 5. Zo znaleckého posudku č. 1/2015, zo dňa 1.2.2015, vypracovaného znalcom L.. M. A., z odboru Stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľnosti a Odhad hodnoty stavebných prác vyplynulo, že všeobecná hodnota predmetných nehnuteľností bola zaokrúhlene 299.000 eur. Predmetný znalecký posudok je súčasťou pripojeného súdneho spisu sp. zn. 11C/180/2013 (č. l. 34 až 66 daného spisu), ktoré konanie bolo vedené medzi rovnakými stranami sporu (aj v rovnakom procesnom postavení), o totožnom predmete konania. Podľa písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 9.2.2015 (č. l. 33 daného spisu), v uvedenom konaní bol znalecký posudok vyhotovený na základe dohody strán sporu. Konanie bolo právoplatne zastavené dňa 11.6.2020 uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/180/2013-139, zo dňa 16.8.2018, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/73/2019-189, zo dňa 19.12.2019, ktorým odvolací súd na odvolanie žalobcu potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie. Dôvodom zastavenia konania bolo nepodanie včas návrhu na pokračovanie v konaní (163 ods. 2 C. s. p.), prerušenom z dôvodu zhodného návrhu strán v zmysle § 110 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 163 ods. 1 C. s. p.). Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/180/2013-94, zo dňa 3.6.2015, (na pojednávaní) bolo konanie prerušené, pretože strany sporu mali záujem dohodnúť sa na zrušení podielového spoluvlastníctva a spôsobe jeho vyporiadania.
6. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nedošlo k dohode o zrušení spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a vzájomnom vyporiadaní a takáto dohoda nie je možná. Žalovaný toho času nemá žiadny záujem vzájomne usporiadať spoluvlastnícke vzťahy so žalobcom a danú otázku nechce dlhodobo riešiť. V prípade vzniku jeho záujmu chce sám riešiť predaj svojho spoluvlastníckeho podielu vybranej osobe. Rozdelenie predmetných nehnuteľností nie je dobre možné a nie je možné ich účelne rozdeliť medzi strany sporu. Žalobca pritom disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na poskytnutie peňažnej náhrady žalovanému za jeho 3 spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, keď v zmysle potvrdenia Tatra banka, a. s. ku dňu 16.4.2024 disponoval disponibilným zostatkom v sume 177.762,03 eura na bežnom účte a na sporení k bežnému účtu v sume 953,96 eura. Zo Zmluvy o bezúčelovom splátkovom úvere s veriteľom Tatra banka, a.s., zo dňa 10.4.2024, vyplynula možnosť žalobcu čerpať bezúčelový úver v banke v sume 280.000 eur. 7. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že každý zo spoluvlastníkov nehnuteľností môže požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie v prípade, ak sa nevedia na takomto zrušení a vyporiadaní dohodnúť bez zásahu súdu, a to preto, že žiaden zo spoluvlastníkov nemôže byť nútený k tomu, aby zotrval v takomto spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Jediné obmedzenie tohto práva spoluvlastníka predstavuje § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý výnimočne umožňuje súdu zamietnuť návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, teda podielové spoluvlastníctvo nezrušiť a nevyporiadať, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. V prípade ak nie sú takéto dôvody hodné osobitného zreteľa dané, súd zruší a vyporiada spoluvlastníctvo podľa zásad uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v rámci ktorých najskôr skúma či nemožno vec, ktorá je predmetom podielového spoluvlastníctva reálne rozdeliť podľa výšky podielov, pričom ak takéto reálne rozdelenie veci nie je dobre možné, prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Ak ani takýto spôsob vyporiadania nie je možný, pretože žiadny zo spoluvlastníkov vec nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov. V konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, neberie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk výslovne uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účelné využitie veci, veľkosť spoluvlastníckych podielov, násilné správanie sa podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) ani spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona (R 37/2012). 8. Konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva v zmysle § 142 Občianskeho zákonníka je tzv. iudicium duplex, t. j. konaním, v ktorom súd nie je viazaný návrhom spoluvlastníka o spôsobe zrušenia a rozdelenia nehnuteľností, ale môže rozhodnúť aj inak. Súd je viazaný návrhom na zrušenie podielového spoluvlastníctva, avšak nie navrhovaným spôsobom vyporiadania. Môže tak rozhodnúť o vyporiadaní aj iným spôsobom, pričom je preňho záväzné poradie dané v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to (i) rozdelenie veci, (ii) prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu a (iii) nariadenie predaja veci a rozdelenie výťažku. Zákon takisto určuje hľadiská, na ktoré je súd povinný prihliadať pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, a to s ohľadom na veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci. Nejde však o jediné a rozhodujúce hľadiská, prihliada i na iné okolnosti prípadu, keď zákon spomína aj prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Rozhodujúcimi tak nebudú izolovane jednotlivé okolnosti, ale všetky relevantné okolnosti vo svojom súhrne, veľkosť spoluvlastníckeho podielu pritom nie je rozhodujúca. Súd sa pri zvažovaní spôsobu vyporiadania prikázaním veci musí zaoberať otázkou, či spoluvlastníci, ktorým by vec mala byť prikázaná, disponujú potrebnými finančnými prostriedkami, resp. či existujú predpoklady na splnenie povinnosti poskytnúť primeranú náhradu ostatným spoluvlastníkom. Za týmto účelom môže povoliť plnenie v splátkach. Prikázanie veci spoluvlastníkovi, ktorý nie je schopný poskytnúť primeranú náhradu, by nebolo možné označiť za účelné (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., Občiansky zákonník I., § 1 - 450, Komentár, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s., § 142). 9. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci rozhodoval o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam - rodinnému domu s priľahlými pozemkami (pozemok pod domom a záhrada). Stranami sporu boli pritom obaja spoluvlastníci predmetných nehnuteľnosti, ktorí sú evidovaní na príslušnom liste vlastníctva č. 2677 pre katastrálne územie Staré
Mesto, pričom žalobca navrhoval zrušiť spoluvlastníctvo prikázaním veci do jeho výlučného vlastníctva za náhradu žalovanému. Navrhovaný spôsob vyporiadania zdôvodňoval jeho záujmom na riešení otázky podielového spoluvlastníctva k daným nehnuteľnostiam, keďže medzi podielovými spoluvlastníkmi dlhodobo panuje nesúlad a konflikt. Žalobca argumentoval, že v predchádzajúcom súdnom konaní o tomto predmete konania (na základe jeho žaloby podanej Okresnému súdu Bratislava I dňa 13.9.2013, sp. zn. 11C/180/2013) pôvodne navrhoval prikázanie nehnuteľností žalovanému za peňažnú náhradu preňho, čo však v prejednávanej veci nie je možné pre odmietavý a negatívny postoj žalovaného, a taktiež vzhľadom na nemožnosť žalovaného vyplatiť ho z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov, ktorú žalovaný nedokladoval a ani len netvrdil. Vo vzťahu k ďalšiemu užívaniu nehnuteľností žalobca deklaroval záujem na ich plnom užívaní pre potreby seba a svojej rodiny, s cieľom ich plnohodnotného užívania a zveľadenia, čo považoval za opak terajšieho stavu - bez realizovania potrebných investícií a opráv za užívania žalovaným, ktorý mu neumožňuje riadny prístup k nehnuteľnostiam. Uvedené skutočnosti o rozvrátených vzťahoch podielových spoluvlastníkov mal súd prvej inštancie v konaní preukázané z ich písomných vyjadrení plných vzájomného osočovania či urážok nielen voči ich osobe, ale aj voči ďalším rodinným príslušníkom a týkajúcich sa častokrát (ďalekej) minulosti. 10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nebola možná dohoda strán konania o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorá je v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka preferovanou možnosťou. Z písomných podaní žalovaného vyplynulo, že tento nemá žiaden záujem na riešení predmetnej situácie týkajúcej sa podielového spoluvlastníctva, keď súd prvej inštancie mal za zrejmé, že daný dlhodobý stav výlučného užívania nehnuteľností žalovanému nateraz vyhovuje a v konaní nenavrhoval žiadne riešenie vyporiadania, a to ani po priamej výzve súdu prvej inštancie. Doplnil, že súčasťou vyjadrení žalovaného boli tvrdenia o tom, že v prípade, ak sa tak rozhodne, vie si nehnuteľnosť predať sám za zodpovedajúcu cenu, ktorej výšku však priamo neuvádzal (ani jej odhad), len všeobecne odmietal navrhovanú sumu (žalobcom určenú v zmysle znaleckého posudku doloženého v predchádzajúcom konaní). 11. Čo sa týka možnosti rozdelenia nehnuteľností (ktorá je zákonom následne určeným spôsobom vyporiadania), mal súd prvej inštancie za to, že ich rozdelenie nie je dobre možné. Dal do pozornosti, že takýto spôsob vyporiadania nebol v konaní navrhovaný ani objektívne pripustený stranami sporu, pričom ich súd prvej inštancie osobitne vyzýval, aby sa vyjadrili k možnosti reálneho rozdelenia nehnuteľností. Žalobca takúto možnosť priamo odmietal a skutkovo tvrdil, že dispozícia, veľkosť, ako aj technické riešenie domu vylučujú možnosť jeho rozdelenia s ohľadom na dnešné technické a hygienické normy či štandardy, keď nie je možné v dome spraviť dve kuchyne, dve kúpeľne, dve toalety, dva vykurovacie rozvody. Vo vzťahu k pozemku uviedol, že je svahovitý, dom je usadený viac-menej centrálne. Rozdelenie a stavbu ďalšieho domu nie je ani možné uskutočniť pre dodržanie odstupových vzdialeností od hranice pozemku; objektívna situácia tak nedovoľuje pozemkové rozdelenie a stavbu ďalšej nehnuteľnosti. Odčlenený pozemok by nebol spôsobilý na výstavbu, keď minimálna miera stavebného pozemku podľa regulácie územia v danej lokalite je 500 m2. Pozemok, podľa toho na čo je určený, sa nedá rozdeliť. Žalovaný z uvedeného poprel (len), že by bol pozemok svahovitý, keď uviedol, že je v skutočnosti rovinatý, čo pri ďalších nesporných skutočnostiach a skúmaní možnosti účelného rozdelenia veci nemožno považovať za rozhodujúce. Súd prvej inštancie preto uviedol, že možno dospieť k záveru, že rozdelenie predmetných nehnuteľností nie je dobre možné vzhľadom na faktickú realizáciu, dané priestorové ako i technické obmedzenia a stavebné normy. Poukázal na to, že aj v prípade súladu so stavebnými normami, z pohľadu dispozície nehnuteľností predmetný dom so záhradou tvoria jeden funkčný a hodnotový celok, ktorý by nebolo účelné deliť, pričom významným v tejto otázke je tiež subjektívne hľadisko, keď v danom prípade nie je daný záujem spoluvlastníkov a ich ochota finančne sa podieľať na nákladoch potrebných na uskutočnenie takýchto (náročných) úprav, ktorých výsledkom by navyše mohlo byť teoreticky jedine vytvorenie tesného susedstva strán s rozvrátenými vzťahmi, čo ani z pohľadu ďalšieho účelného a pokojného využitia nehnuteľností nie je žiadúce. 12. Súd prvej inštancie následne pristúpil k posúdeniu vyporiadania prikázaním veci niektorému zo spoluvlastníkov (§ 142 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Primárne uviedol, že nezistil žiadne relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré by nebolo možné vyporiadať spoluvlastníctvo spôsobom prikázania veci za primeranú náhradu. Pokiaľ žalovaný ohľadom možnosti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva prezentoval len všeobecne odmietavý postoj (s návrhom na zamietnutie žaloby), presadzujúc argumentáciu o jeho výlučnom nároku užívania nehnuteľností podmienenom historicky, vzhľadom na želanie zosnulej
poručiteľky, jeho trvalé užívanie nehnuteľností od detstva, vynaložené úsilie, investície a citový vzťah k nehnuteľnostiam, uvedené nemožno považovať za príslušné dôvody hodné osobitného zreteľa. Konštatoval, že neboli preukázané žiadne vážne osobné pomery či taká ťaživá sociálna situácia žalovaného, pre ktoré by nebolo možné pristúpiť k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a žalobcu preto „nútiť“ zotrvať v podielovom spoluvlastníctve (bez faktickej možnosti užívania nehnuteľností). Zdôraznil, že žalovaný netvrdil ani osobitne nepreukazoval existenciu takých vážnych dôvodov, ktoré by vylučovali usporiadať vlastnícke pomery inak ako je tomu v súčasnosti jeho výlučným užívaním nehnuteľností, a to až do jeho smrti, ako to uvádzal samotný žalovaný, s argumentáciou o jeho morálnom práve (vzhľadom na jeho citovú väzbu, budovanie nehnuteľnosti a zdravotný stav) v dome dožiť, pričom sám uviedol, že po jeho smrti, keď jeho podiel zdedí jeho syn, tento sa dohodne so žalobcom ako budú postupovať. Takéto faktické dlhodobé obmedzenie (vylúčenie) žalobcu ako podielového spoluvlastníka z užívania nehnuteľností súd prvej inštancie v danej veci nepovažoval za dôvodné a opodstatnené. 13. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v konaní preukazoval svoj zdravotný stav jedinou stručnou lekárskou správou (potvrdenie vydané na žiadosť pacienta) v súvislosti s jeho neúčasťou na pojednávaní a žiadosťou o odročenie (ďalšieho pojednávania), z ktorej vyplynula diagnóza: chronická obštrukčná choroba a aktuálne odporučenie prísneho kľudového režimu bez vychádzok. Nebolo preukázané, že by bol žalovaný kriticky chorým pacientom trpiacim nejakou vážnou či neliečiteľnou chorobou s negatívnymi vyhliadkami, pre ktoré by bolo potrebné ako tvrdil, nechať ho „dožiť“ v nehnuteľnosti. Ani vek žalovaného (70 rokov) v spojitosti s tvrdeným nepriaznivým zdravotným stavom (bez preukázania „ťažkej“ choroby) nevzhliadol súd prvej inštancie ako dôvod na zamietnutie návrhu z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pre úplnosť uviedol, že pokiaľ žalovaný spomínal právo dožiť v predmetnom dome, nepreukázal existenciu, resp. titul takéhoto práva žalovaného zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré nevyplynulo ani z príslušného listu vlastníctva. Uzavrel preto, že v danom prípade tak neboli zistené okolnosti, ktorých záujem by prevažoval na záujmom (právom) žalobcu nebyť v opísanom spoluvlastníckom vzťahu so žalovaným. Doplnil, že z obsahu písomných podaní sa nejavilo, že by žalovaný nemal svoj podiel na pretrvávajúcich nezhodách spoluvlastníkov a tieto sú nepochybne negatívnou okolnosťou pre budúce účelné a pokojné užívanie nehnuteľnosti, ktorý záujem je potrebné tiež sledovať. 14. Pri výbere spôsobu prikázania nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil komplexne súbor relevantných skutočností, keď prihliadal najmä na účelné a nerušené budúce užívanie nehnuteľnosti, správanie sa žalobcu a dlhodobý záujem a schopnosť najlepšie zabezpečiť riadne ďalšie užívanie nehnuteľností a zohľadňoval predovšetkým podstatnú skutočnosť reálneho disponovania potrebnými finančnými prostriedkami na poskytnutie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel. Doplnil, že žalovaný si pritom takýto spôsob vyporiadania, na rozdiel od žalobcu, konkrétne uplatnil. Súd prvej inštancie mal teda za nepochybné, že má záujem nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva za primeranú náhradu (teda, že ich „chce“ ako to predpokladá § 142 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka). Dal do pozornosti, že by nebolo účelné prikázať vec spoluvlastníkovi, ktorý nie je schopný poskytnúť primeranú náhradu, pričom ide o otázku, ktorou sa súd musí v danom konaní zaoberať, za týmto účelom preto vyzval strany sporu aj na preukázanie schopnosti poskytnutia primeranej náhrady (disponovania s potrebnými finančnými prostriedkami). Žalovaný v konaní takúto skutočnosť nijako nepreukazoval a ani len netvrdil, že by bol schopný žalobcovi zaplatiť náhradu jeho (menšinového) spoluvlastníckeho podielu, prípadne v akej (čiastkovej) výške, resp. ako by danú náhradu bol schopný zabezpečiť. Za neopodstatnené preto súd prvej inštancie považoval poukazovanie žalovaného na to, že sa ho žalobca neopýtal, či má alebo nemá peniaze. Žalovaný bol vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobe a k písomnému vyjadreniu žalobcu, bol osobitne vyzvaný aj na preukázania takejto skutočnosti a bol mu tiež doručovaný úradný záznam z pojednávania dňa 17.5.2024, so zodpovedajúcim predbežným právnym posúdením veci. V prípade záujmu tak žalovaný mohol relevantným spôsobom reagovať na žalobcom navrhovaný spôsob vyporiadania, ale tiež (aj v zmysle výzvy súdu prvej inštancie) si mohol uplatňovať vlastný návrh vyporiadania a preukazovať disponovanie potrebnými finančnými prostriedkami (na primeranú náhradu žalobcu za spoluvlastnícky podiel). Rovnako mal možnosť riadne skutkovo tvrdiť, účinne popierať skutkové tvrdenia protistrany a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 15. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pokiaľ žalovaný opakovane poukazoval na výsledok predchádzajúceho konania (vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/180/2013),
ukončeného procesným zastavením konania pre nepodanie návrhu (zo strany žalobcu) na pokračovanie v procesnej lehote, uvedené nemá vplyv na predmetné konanie ani netvorí prekážku pre jeho vedenie. V prejednávanej veci tak nemohla mať relevanciu argumentácia žalovaného založená na tom, že pasivita žalobcu v predchádzajúcom konaní (pri podaní návrhu na pokračovanie v konaní v zákonnom stanovenej lehote) spochybňuje, oslabuje či vylučuje jeho nárok na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, resp. že by mu nebolo možné preto prikázať nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva. Ako irelevantné vyhodnotil tiež v prejednávanej veci všeobecné tvrdenia žalovaného, že nemá záujem nehnuteľnosti predávať, do nehnuteľností investoval a výlučne sa sám (popri užívaní) podieľa na výdavkoch či platení daní. Poukázal na to, že žalovaný si v prejednávanej veci neuplatňoval žiadne konkrétne nároky, ktoré by tvorili predmet konania (vo forme vzájomnej žaloby či návrhu širšieho vyporiadania). Pokiaľ tiež žalovaný poukazoval na dehonestovanie, znevažovanie jeho osobnosti, ohováranie, nepravdivé a urážlivé tvrdenia zasahujúceho do jeho práva na ochranu osobnosti alebo jeho zosnulej matky, mal možnosť zodpovedajúcim spôsobom špecifikovať svoje príslušné nároky v súdnom konaní, resp. príslušné konania iniciovať. Akcentoval, že v prejednávanej veci bol oprávnený konať na základe podanej žaloby o vymedzenom predmete konania, ktorým je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu k predmetným nehnuteľnostiam. Vzhľadom na vyššie uvedené pristúpil k zrušeniu podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a k ich prikázaniu do výlučného vlastníctva žalobcu (výrok I.). 16. Čo sa týka výšky primeranej finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu, súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty predmetných nehnuteľností 299.000 eur určenej na základe tvrdenia žalobcu, ktorý pri jej určení vychádzal zo znaleckého dokazovania vykonaného v roku 2015. Uvedená suma vyplynula zo znaleckého posudku č. 1/2015, zo dňa 1.2.2015, vypracovaného znalcom L.. M. A., ktorý bol predložený žalovaným (po dohode strán sporu) v predchádzajúcom konaní sp. zn. 11C/180/2013. Dal do pozornosti, že žalovaný danú hodnotu nehnuteľností účinne nepopieral (§ 151 C. s. p.), keď v konaní vôbec neuvádzal vlastnú hodnotu predmetných nehnuteľností a za tým účelom nenavrhoval vykonanie dokazovania. Súd prvej inštancie ozrejmil, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné; iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné. Dodal, že možno poukázať na to, že pri uvedení rozdielnych súm by nespornou bola len hodnota, kde sa tieto sumy kryjú a bolo by na tej strane, ktorá tvrdí vyššiu hodnotu, aby túto preukázala, resp. navrhla príslušné dokazovanie na jej preukázanie. Žalovaný však žalobcom tvrdenú hodnotu (so základom v znaleckom posudku č. 1/2015) pri jeho konkrétnom návrhu na vyporiadanie len všeobecným spôsobom popieral a neuznával. Z vyjadrení žalovaného bolo možné vyvodiť len to, že ju považoval za nízku, a teda bolo výlučne na žalovanom, aby preukázal či navrhol dokazovanie na určenie vyššej hodnoty nehnuteľnosti. 17. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetné konanie síce je typom konania osobitnej povahy, tzv. iudicium duplex, kedy nie je súd viazaný návrhmi strán sporu, ale v danom prípade vychádza zo zákonom stanoveného poradia vyporiadania v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na ten účel zohľadňuje príslušné skutočnosti/okolnosti (možno opätovne poukázať na realizovanie osobitnej výzvy súdu prvej inštancie - pozn. súdu prvej inštancie), avšak ide stále o sporové konanie, v ktorom majú strany sporu tiež svoje procesné povinnosti produkovať prostriedky procesného útoky a obrany, v rámci ktorých majú povinnosť najmä skutkovo tvrdiť, popierať skutkové tvrdenia protistrany, navrhovať vykonanie dokazovania, uplatňovať hmotnoprávne námietky. V prípade procesnej pasivity strany sporu súd nie je oprávnený samostatne vykonávať nenavrhované dokazovanie za účelom stanovenia hodnoty predmetných nehnuteľností. Nie je totiž oprávnený za stranu sporu navrhovať dôkazy alebo ju v tom inštruovať, keď by porušil rovnosť strán. Vychádzajúc v okolnostiach predmetnej veci z nespornej hodnoty nehnuteľností 299.000 eur a spoluvlastníckeho podielu žalovaného 3/4 (žalobca 1/4) súd prvej inštancie určil výšku primeranej náhrady pre žalovaného v sume 224.500 eur (správne 224.250 eur - poznámka odvolacieho súdu), pričom žalobca v konaní relevantne preukázal, že aktuálne disponuje danými peňažnými prostriedkami. Lehotu na plnenie (tzv. paričnú lehotu) určil v zmysle § 232 ods. 3 C. s. p. na 90 dní v zmysle návrhu žalobcu, ktorá zohľadňuje tiež dokladovaný spôsob čerpania schváleného úveru a možno ju považovať za dostatočnú na vyplatenie celej sumy náhrady. 18. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 136 ods. 1, ods. 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 až ods. 3, § 141 ods. 1, ods. 2, § 142 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka zrušil podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam a prikázal ich do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorého
zaviazal na zaplatenie primeranej náhrady žalovanému v sume 224.500 eur (správne 224.250 eur poznámka odvolacieho súdu). O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a § 257 C. s. p., pričom prednostne vychádzal z návrhu samotného žalobcu, ktorý v petite svojho žalobného návrhu žiadal, aby súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán. Keďže vyhovel návrhu žalobcu na vyporiadanie, bolo by možné hovoriť o jeho úspechu a vzniku jeho nároku, ktorý však žiadal nepriznať, v okolnostiach danej veci by bolo však potrebné i tak prihliadať na zmieňovaný osobitný charakter sporu (iudicium duplex), v ktorom súd nie je viazaný návrhmi strán sporu. Dospel preto k záveru, že ide o dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 C. s. p.), vychádzajúc však z oboch uvedených ustanovení tak do úvahy prichádzalo nepriznanie nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, preto rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. 19. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a ponechať podielové spoluvlastníctvo. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie a porušenie práva na spravodlivý proces. 20. Namietal, že súd prvej inštancie poprel jeho občianske a ústavné práva a ignoroval jeho závažný zdravotný stav, keď bez možnosti predstúpiť pred súd ho obral o 3 nehnuteľnosti, ktorú celé roky budoval so svojim otcom a o ktorú sa desiatky rokov stará, dotuje ju a pracuje na nej so svojím synom, pričom celý jeho život pridelil súd prvej inštancie štvrtinovému vlastníkovi za výsmešnú sumu. Súdu prvej inštancie vytkol, že mu stačili dve pojednávania, aj to bez jeho prítomnosti (máj a júl 2024), aby rozhodol, že ako osoba nie je hodný žiadneho zreteľa. Namietal, že suma určená v napadnutom rozsudku vychádza z neaktuálneho znaleckého posudku z roku 2015, z predošlého iného konania, ktoré bolo pre pasivitu žalobcu súdom zastavené a uvedeným konaním skončila aj výpovednosť tohto znaleckého posudku, ktorý je irelevantný vzhľadom na dobu, v ktorej bol vyhotovovaný. Zdôraznil svoje osobnostné práva a tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie upozornil na ich porušenie zo strany žalobcu, avšak tento to úplne ignoroval. 21. Poukázal na to, že pred májovým pojednávaním nežiadal odročenie, lebo žiadal súd prvej inštancie, aby zabezpečil dôstojnosť súdneho konania, čo však neurobil. Pred májovým pojednávaním súdu prvej inštancie adresoval potvrdenie od svojej všeobecnej lekárky, ktorá nie je povinná zasielať bez vyžiadania lekárske správy a on sám to tiež nemôže, preto ak mal súd prvej inštancie pochybnosti, mal kontaktovať jeho alebo jeho lekárku. Uviedol, že má nariadený prísny kľudový a šetriaci režim a okrem lekárskych vyšetrení a zákrokov nemá ani vychádzať z domu, má vážne pneumologické obtiaže, veľmi zle sa mu dýcha a berie niekoľko liekov a respirátorov iba na dýchanie. Už druhý rok má kvôli tomu odloženú operáciu platničiek, ktoré mu pôsobia obrovskú bolesť. Veľa rokov je už zdravotne ťažko postihnutý so sprievodcom, po cievnej mozgovej príhode bol ľavostranne ochrnutý a s palicou kríva na ľavú nohu, má 70 rokov a stav sa mu v roku 2021 zhoršil, aktuálne absolvuje veľa odborných vyšetrení. Žiadal o odročenie konania v júni, sudca ho odročil na júl a nariadil mu, aby sa dal zastúpiť, čo považoval až za neuveriteľné, lebo v júli už bolo rozhodnuté, pričom nemôže ani vychádzať z domu, má sa šetriť a nestresovať sa a nie zháňať advokáta. Zhrnul, že tým, že bol ignorovaný jeho vážny zdravotný stav a potvrdenie od lekára, boli porušené jeho práva na spravodlivý, rovný a dôstojný proces, keď mu zdravotný stav nedovoľoval byť na pojednávaní, alebo sa dať zastúpiť aj keď mal záujem byť pri prejednaní a predniesť svoje návrhy a požiadavky. 22. Namietal výšku hodnoty nehnuteľnosti stanovenej Znaleckým posudkom č. 1/2015, zo dňa 1.2.2015, z dôvodu jej neaktuálnosti, keď hodnota bola určená v minulom konaní a vtedy bol pripravený žalobcu vyplatiť, ten už však potom nekomunikoval. Zdôraznil, že v prejednávanej veci sa žiaden znalecký posudok nerobil a v roku 2024 nemá posudok z roku 2015 žiadnu výpovednú hodnotu, nemožno sa tak v žiadnom prípade baviť o primeranej náhrade za jeho podiel, keďže nehnuteľnosti sa dostali do úplne inej cenovej úrovne, pričom k odvolaniu pripojil doklady o nehnuteľnostiach (v pôvodnom stave) ponúkaných a predaných na jeho ulici a v jej blízkosti, v zmysle ktorých poukázal na neprimeranosť hodnoty nehnuteľnosti, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie. Do pozornosti dal vynikajúcu lokalitu a skutočnosť, že nehnuteľnosť stále rastie na cene. Opätovne poukázal na genézu rodinných vzťahov žalobcu a skutočnosť, že nikdy nič do nehnuteľnosti neinvestoval ani v nej na rozdiel od žalovaného nebýval. Uviedol, že má pekný starší dom s pozemkom a nebudoval ho pre žalobcu, ale pre syna a vnučku. V dome a na záhrade je všetko podpísané jeho prácou a je to potvrdené aj testamentom jeho mamy, kto sa o nehnuteľnosť od roku 1981 (po smrti jeho otca) staral, a ktorý k
odvolaniu aj pripojil. Mal za jasné, že sa nemal ako realizovať so svojimi návrhmi a dôkazmi, nakoľko to bolo nemožné na dvoch pojednávaniach, na ktorých sa nemohol zúčastniť a súdom prvej inštancie odkazované právne zastúpenie by mu bolo k ničomu, nakoľko na druhom pojednávaní v júli už bolo rozhodnuté. Písomne sa jasne vyjadril a naznačil svoj postup, pričom nie je povinný vopred protistrane popísať svoju stratégiu. 23. Oponoval tvrdeniu súdu prvej inštancie, že skúmal komplex skutočností, keď sa obmedzil len na to, či sa dá nehnuteľnosť rozdeliť, či je možná dohoda a postačoval mu len irelevantný posudok z roku 2015 a potvrdenie o možnosti žalobcu čerpať úver, pričom okrem tohto neskúmal absolútne nič a nezohľadnil kto nehnuteľnosť budoval, kto zabezpečil jej hodnotu, kto ju udržiaval a ako sa žalobca správal k rodinným príslušníkom a nehnuteľnosti a tiež ako mieni žalobca vysporiadať svoje dlhy na daniach a jeho dlhoročných investíciách do nehnuteľnosti. Nevedel odkiaľ pramenila istota žalobcu a súdu prvej inštancie, že nemá finančné prostriedky a opätovne poukázal na pasivitu žalobcu v prvom konaní. Namietal hlavne nezohľadnenie jeho investícií do nehnuteľnosti, ktoré rozpísal a ktoré by mu mal žalobca k reálnej hodnote jeho podielu zaplatiť. Oponoval záveru súdu prvej inštancie, že nie je vážna jeho situácia vzhľadom na jeho zdravotný stav, keď poukázal na lieky, ktorých fotografiu k odvolaniu pripojil, ktoré užíva a z ktorých mal za zrejmé, že nejde o nejakú zanedbateľnú záležitosť. Mal za to, že žalobca nedisponuje takou sumou, aby ho mohol vyplatiť na základe aktuálnej reálnej hodnoty jeho 3/4 podielu. 24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietol účelovosť odvolania a v plnom rozsahu sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými tvrdeniami a predloženými dôkazmi žalovaného, pričom tohto riadne poučil o jeho právach a povinnostiach. Uviedol, že žalovaný sa nezúčastnil ani jedného z troch pojednávaní nariadených súdom prvej inštancie, keď v deň konania pojednávania 17.5.2024 sudca nemal k dispozícii ospravedlnenie žalovaného z neúčasti na pojednávaní a z uvedeného dôvodu konštatoval jeho neúčasť a pristúpil k prejednaniu veci. S poukazom na text predvolania na pojednávanie dňa 23.5.2024 upriamil pozornosť na skutočnosť, že v súvislosti s pojednávaniami bol žalovaný poučený o dôsledkoch nedostavenia sa, aj o možnosti zvoliť si zástupcu, resp. právneho zástupcu. Rozporoval tvrdenie žalovaného, že nemal dostatok času na ustanovenie si právneho zástupcu, keďže o odročenie žiadal v júni 2024, pričom súd prvej inštancie pojednávanie odročil na júl 2024, kedy aj rozhodol. Súd prvej inštancie pritom žalovaného o možnosti ustanoviť si právneho zástupcu poučil už v predvolaní na prvé pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 7.5.2024, žalovaný teda mal dostatok času zabezpečiť si právneho zástupcu alebo zástupcu, ktorý by ho v konaní zastupoval, pričom v oboch predvolaniach na pojednávanie (zo dňa 16.2.2024 a zo dňa 23.5.2024) žalovaného riadne poučil o možnosti zvolenia si zástupcu na pojednávanie v prípade, ak sa nemôže sám zúčastniť pre nepriaznivosť jeho zdravotného stavu. 25. Dodal, že žalovanému bola vždy poskytnutá dostatočná doba na zabezpečenie si právnej pomoci, resp. na zabezpečenie si zastúpenia, ktorú je možné bez problémov si zabezpečiť bez potreby opustiť dom. Navyše súd prvej inštancie odročil pojednávanie zo dňa 24.6.2024 na žiadosť žalovaného, čím mu umožnil získať potrebný čas na prípravu svojej obhajoby a zabezpečenie zastúpenia, teda žalovaný možnosť dať sa zastúpiť mal, ale rozhodol sa tak neurobiť i napriek odporúčaniu súdu prvej inštancie. Poznamenal, že v období medzi jednotlivými konaniami bol žalovaný preukázateľne vybavovať zmenu platieb dane z nehnuteľností na Oddelení miestnych daní, poplatkov a licencií na N. X. Č.. X v mestskej časti A., o čom žalobcu informoval e-mailom dňa 23.7.2024. Oponoval argumentácii žalovaného o odignorovaní jeho zdravotného stavu zo strany súdu prvej inštancie, keď opakovane práve žalovaný odignoroval poučenie súdu o ustanovení si zástupcu, keď súd prvej inštancie nežiadal, aby sa v prípade, ak by si ho ustanovil, zúčastnil pojednávania aj žalovaný osobne, preto bol názoru, že súd prvej inštancie neznemožnil žalovanému predkladať dôkazy a zúčastniť sa na pojednávaniach, ani nespochybnil a nezľahčil zdravotný stav žalovaného. Poukázal aj na tvrdenie žalovaného, že bol pripravený v roku 2015 žalobcu vyplatiť, avšak dosiaľ nepreukázal, že by finančnými prostriedkami zodpovedajúcimi hodnote spoluvlastníckeho podielu žalobcu disponoval, a to ani v hodnote vyplývajúcej zo znaleckého posudku č. 1/2015. 26. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného o nezohľadnení hodnoty jeho investícií do nehnuteľnosti uviedol, že žalovaný dosiaľ nepreukázal žiadne výdavky, ktoré musel na nehnuteľnosť vynaložiť, pričom ak nepredložil dostatočné dôkazy na podporu svojich tvrdení, môže to mať za následok, že súd nebude
akceptovať jeho argumenty, pričom s ohľadom na hospodárnosť konania nemusí súd prihliadnuť na dôkazy, ktoré neboli predložené včas. Zdôraznil, že v tomto druhu konania nie je povinnosťou súdu vyhľadávať dôkazy a súd rozhoduje na základe dôkazov, ktoré predložia zúčastnené strany, preto je potrebná ich aktívna činnosť pri zabezpečovaní a predkladaní relevantných dôkazov. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je sankcionovaná stratou sporu. Žalovanému vytkol, že až v odvolaní predložil dôkazy týkajúce sa cien podobných nehnuteľností, pričom neboli naplnené podmienky v zmysle § 366 C. s. p., preto nemožno na novo predložené dôkazy prihliadať. Taktiež uviedol, že žalovaný hodnotu nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku v konaní efektívne nepoprel v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p., keď mal možnosť podať návrh na vykonanie znaleckého dokazovania alebo predložiť súkromný znalecký posudok alebo predložiť minimálne inzeráty predajov nehnuteľností ako vykonal v odvolaní, avšak zostal v tomto rozsahu pasívny. Ani jedna z vyššie uvedených podmienok, ktorá povoľuje predloženie nových dôkazov v odvolacom konaní nebola splnená. Z tohto dôvodu nemožno na novo predložené dôkazy prihliadať. Dodal, že v prejednávanej veci neexistuje žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval zamietnutie návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a poukázal na to, že žalovaný od dedičského konania využíva nehnuteľnosti výlučne sám a za takéto užívanie nehnuteľnosti nehradí žalobcovi náhradu za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu, čím zasahuje do jeho práv vlastniť majetok a mať z neho úžitky, v dôsledku čoho sa stráca účel podielového spoluvlastníctva. Žalobcov návrh na ponechanie spoluvlastníctva považoval za absurdný. 27. V odvolacej replike žalovaný poukázal na princíp dobrých mravov pri ohľaduplnosti k ťažko chorému človeku vo vzťahu k zabezpečeniu jeho účasti na pojednávaní. Vo zvyšku replikoval odvolaciu argumentáciu nad rámec ktorej dodal, že výdavky na nehnuteľnosť nevyčísľoval, lebo nebola ani aktuálne ohodnotená. Považoval tento úkon za zbytočný, lebo žalobca preukázal, že nemá finančné možnosti ani na vyplatenie jeho podielu. K vybavovaniu daní uviedol, že žalobca sa mal radšej zamyslieť, či dane neriešil náhodou S. C. O.. (jeho syn)., pričom dane platí aj za žalobcu. Odmietol tvrdenie súdu prvej inštancie, že sa sám podieľal na problematických vzťahoch, keď súd prvej inštancie ho predsa vyzval, aby reagoval na dehonestujúce podania žalobcu, čo urobil a uviedol len pravdu. Opätovne zdôraznil, že na dome ťažko pracoval, celý život ho aj s pozemkom budoval a teraz, keď je starý a ťažko chorý, je vyhadzovaný z domu za absurdnú sumu, pričom ten, ktorý nič nebudoval a nestaral sa od nadobudnutia ani o svoj 1/4 podiel, má byť vlastníkom jeho 3/4 podielu, pričom nie je schopný mu ho ani vyplatiť. 28. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v prejednávanej veci v súlade so zákonmi a zabezpečil primeraný priebeh konania, vrátane rešpektovania zdravotného stavu žalovaného. Odmietol, že by nariadenie zastúpenia zo strany súdu prvej inštancie predstavovalo neprimeraný nátlak na žalovaného, keď takéto rozhodnutie je plne v rámci právomoci súdu, ktorý má povinnosť zabezpečiť, aby konanie prebiehalo v rámci hospodárnosti a spravodlivosti súdneho konania, a to aj za situácie, keď strana konania nemôže byť prítomná osobne. Podstatou toho, aby sa žalovaný nechal zastúpiť zástupcom bolo umožniť, aby sa pojednávania konali i napriek jeho nepriaznivému zdravotnému stavu a zachovala sa tým hospodárnosť konania, nakoľko bol dôvodný predpoklad, že zdravotný stav žalovaného sa v dohľadnom čase nezlepší (čo sám uviedol). Mal za to, že žalovaný sa mohol nechať zastúpiť minimálne synom, pričom súd prvej inštancie nijakým spôsobom nespochybnil ani nezľahčil zdravotný stav žalovaného, a bral do úvahy situáciu žalovaného. Zopakoval, že dokazovať je povinný každý kto v spore niečo tvrdí, teda aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia, a tým pádom i dôkaznú povinnosť. Vo vzťahu k žalovaným tvrdeným investíciám opätovne poukázal na to, že žalovaný nepreukázal žiadnu z nich. Doplnil, že fakt, že si žalovaný napriek poučeniam nestanovil právneho zástupcu alebo zástupcu a nezúčastnil sa ani takýmto spôsobom pojednávaní, nezakladá nezákonnosť napadnutého rozsudku ani nespôsobuje, že bolo žalovanému odopreté právo na spravodlivý proces. 29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2026 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).
30. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 31. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného o rozhodnutí bez možnosti predniesť argumentáciu a o nesprávnej výške hodnoty nehnuteľnosti odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe. 32. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení strán konania. S argumentami žalovaného sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. 33. Podľa § 183 ods. 1 C. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. 34. Podľa § 183 ods. 2 veta druhá C. s. p. od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu. 35. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces v dôsledku konania a rozhodnutia v jeho neprítomnosti odvolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní. 36. Z práva na spravodlivý súdny proces však pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04, sp. zn. I. ÚS 97/97, sp. zn. II. ÚS 3/97 a sp. zn. II. ÚS 251/03). 37. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalovaný sa nedostavil na určený termín pojednávania dňa 17.5.2024, pričom súd prvej inštancie rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného, otvoril pojednávanie vo veci a po prejednaní odročil konanie na termín 24.6.2024 (č. l. 160 spisu). Dňa 16.5.2024 bolo súdu žalovaným doručené potvrdenie od všeobecnej lekárky O.. Z., o výraznom zhoršení zdravotného stavu žalovaného a doporučenom prísnom kľudovom režime, s neodporučením vychádzok mimo domu a zároveň žalovaný oznámil, že sa na pojednávanie dňa 17.5.2024 nemôže dostaviť kvôli zdravotnému stavu (č. l. 166 spisu). Podaním doručeným žalovanému dňa 27.5.2024 súd prvej inštancie zaslal žalovanému okrem iného úradný záznam z pojednávania dňa 17.5.2024, spolu s upozornením na možnosť nechať sa v konaní zastúpiť. 38. Dňa 18.6.2024 bola súdu doručená žiadosť žalovaného o odročenie termínu pojednávania určeného na deň 24.6.2024, z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, ktorej súd prvej inštancie vyhovel.
Podaním zo dňa 24.6.2024, doručeným žalobcovi dňa 27.6.2024, súd prvej inštancie zaslal žalovanému predvolanie na nový termín pojednávania určený na 26.7.2024 s tým, že ak sa pojednávania nebude môcť zúčastniť z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, uložil žalovanému povinnosť ustanoviť si zástupcu na zastupovanie a žalovaného poučil, že ďalšiu žiadosť o odročenie pojednávania z tohto dôvodu už nebude akceptovať (č. l. 184 spisu). Na pojednávaní dňa 26.7.2024 (č. l. 189 spisu) súd prvej inštancie konštatoval neprítomnosť žalovaného, resp. jeho zástupcu. Po sumarizácii podaní žalovaného týkajúcich sa jeho účasti na pojednávaniach rozhodol o konaní v neprítomnosti žalovaného a po vykonaných prednesoch a dokazovaní ukončil dokazovanie a vyhlásil rozhodnutie vo veci. 39. Hodno uviesť, že odročenie pojednávania je možné aj na návrh strany sporu alebo jej zástupcu, pričom platí, že prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní dali zastúpiť. Ak prekážka účasti na pojednávaní, majúca pôvod v nepriaznivom zdravotnom stave, nastane u strany konania, možno od nej podľa zákonnej úpravy vždy spravodlivo žiadať zastúpenie inou osobou, to sa však netýka prvého pojednávania, keďže z § 183 ods. 2 vety druhej C. s. p. jednoznačne vyplýva, že aby mohlo dôjsť k jeho uplatneniu, musí tu ísť o „ďalšie“, čiže iné než prvé pojednávanie, a to za situácie, že prinajmenšom raz už pojednávanie z rovnakého dôvodu odročené bolo a ide tu tak o stav dlhšie trvajúcich zdravotných obtiaží žiadateľa odročenia, za existencie povinnosti súdu postarať sa aj v zmysle Článkov 17 a 5 Základných princípov C. s. p. o čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie prejednanie a rozhodnutie veci (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/247/2018). 40. S poukazom na uvedené odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces konaním a rozhodnutím veci v neprítomnosti žalovaného. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pojednávanie dňa 17.5.2024 vykonal napriek neprítomnosti žalovaného, keď žalovaný síce oznámil podaním doručeným dňa 16.5.2024, že sa na pojednávanie zo zdravotných dôvodov nedostaví, k čomu predložil aj potvrdenie všeobecnej lekárky, ale nežiadal odročenie pojednávania. Následné pojednávanie dňa 24.6.2024 súd prvej inštancie odročil, keď akceptoval žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov, doručenú súdu dňa 18.6.2024. 41. Nakoľko z uvedených podaní žalovaného vyplýval predpoklad pretrvávania jeho zdravotných ťažkostí, bolo možné od žalovaného spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť v konaní, čo súd prvej inštancie realizoval výzvou žalovanému zo dňa 24.6.2024. Ak teda súd prvej inštancie prejednal vec a meritórne rozhodol na pojednávaní dňa 26.7.2024, bez účasti žalovaného, postupoval plne v súlade s § 183 C. s. p.. Žalovaný mal možnosť dať sa zastúpiť inou osobou, pričom nemuselo ísť o zastúpenie advokátom (ako to namietal v odvolaní) a ak toto právo nevyužil, nemôže obstáť jeho argumentácia o porušení práva na spravodlivý proces uvedeným postupom súdu prvej inštancie. 42. Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd je povinný postupovať v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti, preto ak žalovaný nerešpektoval výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 24.6.2024, naviac za situácie, že poučenie o procesných právach a povinnostiach obsahujúce aj poučenie o možnosti zastúpenia bolo žalovanému doručené s podanou žalobou už dňa 31.5.2021 a rozhodol sa konať vo veci bez zástupcu, bol povinný niesť aj procesné následky takéhoto rozhodnutia, o ktorých bol vo výzve zo dňa 24.6.2024 poučený. 43. Je potrebné zdôrazniť, že procesný úspech strany v civilnom sporovom konaní je podmienený unesením dvoch bremien, jednak ide o bremeno tvrdiť skutočnosti na svoj procesný útok alebo procesnú obranu a zároveň bremeno tvrdené skutočnosti preukázať. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 44. Pokiaľ žalovaný namietal, že pri vyporiadaní mal byť zohľadnený jeho dlhotrvajúci ťažký zdravotný stav a ťažké zdravotné postihnutie po cievnej mozgovej príhode, tento z predloženého potvrdenia všeobecnej lekárky predloženého dňa 16.5.2024 nevyplýval a iné dôkazy v konaní pred súdom prvej inštancie v tomto smere nepredložil ani nenavrhol, pričom dôkazné bremeno preukázania takejto skutočnosti zaťažovalo žalovaného, ktorý až v odvolacom konaní predložil preukaz osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Nemožno prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného, že si súd prvej
inštancie mal sám vyžiadať príslušné lekárske správy, keď nie je úlohou súdu získavať dôkazy v prospech jednej zo strán v konaní. Takýmto postupom by súd porušil právo na spravodlivý proces viazané na princíp „rovnosti zbraní“ vyplývajúci z Čl. 6 Základných princípov C. s. p., v zmysle ktorého každá zo strán v konaní musí mať v rovnakej miere umožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení. Súd preto vo všeobecnosti nemôže nahrádzať dôkaznú aktivitu strán v konaní, keď v zmysle koncepcie civilného sporového konania len posudzuje unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena strán konania. 45. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 8.11.2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011, upriamil pozornosť na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. 46. Neobstojí ani námietka žalovaného o neprimeranosti sumy za prikázaný podiel žalovaného, na uhradenie ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalobcu, a to z dôvodu, že aj keď žalovaný rozporoval ohodnotenie predmetných nehnuteľností a odvolával sa aj na výšku investícií vložených do ich udržiavania a zveľaďovania, sám na určenie hodnoty žiaden dôkaz nepredložil ani takýto dôkaz nenavrhol. 47. Odvolací súd dospel k záveru, že ak žalovaný rozporoval hodnotu nehnuteľností, ktoré boli predmetom vyporiadania a v dôsledku toho hodnotu vyporiadavacieho podielu, bolo jeho procesným bremenom nielen tvrdiť, že táto nezodpovedá hodnote uvedenej v znaleckom posudku č. 1/2015, na ktorý poukazoval žalobca a vykonaným investíciám, ale aj predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia. Pokiaľ tak žalovaný nekonal a zostal v konaní v tomto smere pasívny, súd prvej inštancie správne vychádzal z hodnoty uvedenej v danom znaleckom posudku, čo aj v napadnutom rozhodnutí (ods. 26) podrobne odôvodnil. 48. Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 49. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorý v rámci argumentácie k neprimeranosti znaleckým posudkom č. 1/2015, zo dňa 1.2.2015 určenej hodnoty dotknutých nehnuteľností, až v odvolacom konaní predložil inzerciu s cenami obdobných nehnuteľností je potrebné uviesť, že ide o uplatnenie novôt v odvolacom konaní. V odvolacom konaní je možné použiť prostriedky procesnej obrany, resp. procesného útoku, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie len za obmedzených podmienok uvedených v § 366 C. s. p., ktorých naplnenie žalovaný nepreukázal a neodôvodnil, čo mu bránilo predložiť dané dôkazy už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto odvolací súd na novo predložené dôkazy (inzerciu s hodnotami nehnuteľností, závet O. C., fotky preukazu ZŤP žalovaného a aktuálne užívaných liekov) neprihliadal. 50. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaný dlhodobo predmetné nehnuteľnosti obýva a spravuje, nie je ich výlučným vlastníkom. Hoci s pochopením pre vážnosť situácie vyplývajúcej z vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľností žalobcovi, nezostáva odvolaciemu súdu než konštatovať, že bolo na žalovanom, aby v prejednávanej veci riadnym uplatnením procesnej obrany podporil svoju argumentáciu a vôľu dané nehnuteľnosti naďalej užívať. Žalovaný však v konaní nepreukázal tvrdenia o ťažkom zdravotnom stave, resp. ťaživej sociálnej situácii ani iné okolnosti, pri ktorých by bolo možné posúdiť, či ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by vylučovali vyporiadať podielové spoluvlastníctvo inak ako prikázaním nehnuteľností žalovanému. Rovnako nepreukázal (ani si nijako neuplatnil) tvrdené výrazné investície do daných nehnuteľností a
tiež nepreukázal, že by mal možnosť uhradiť žalobcovi hodnotu jeho spoluvlastníckeho podielu ani len vo výške určenej znaleckým posudkom č. 1/2015. Rezignácia žalovaného na unesenie dôkazného bremena ním produkovaných tvrdení tak viedla k nemožnosti zohľadniť predmetné tvrdenia súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, čo nevyhnutne rezultovalo do rozhodnutia, ktoré nebolo súladné s prezentovanou vôľou žalovaného. 51. Nakoľko súd prvej inštancie pri prejednaní veci procesným postupom neporušil právo žalovaného na spravodlivý proces, pričom zohľadnil a vysporiadal sa so spôsobmi vyporiadania podielového spoluvlastníctva a ich poradím vyplývajúcim z § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). 52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).