Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8CoCsp/26/2025 1120216175 27. 05. 2026 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2026:1120216175.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: BL PLUS, s.r.o., so sídlom Prenčov 177, Prenčov, IČO: 50 798 243, zastúpeného: Advokátska kancelária Kováčik, s. r. o., so sídlom: Dukelských hrdinov 960/6, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 56 939 906, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenému advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, s miestom výkonu advokácie Majerníkova 3/A, Bratislava, o zaplatenie 1.128,32 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12. marca 2025, č.k. B1-12Csp/116/2020-87, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.128,32 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.128,32 eura od 01.11.2020 do zaplatenia, a to všetko do pätnásť dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal aj nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu. 2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.02.2013 bol právnej predchodkyni žalobcu Q. D., ktorá na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 05.08.2022 postúpila pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu, poskytnutý úver v sume 350,- eur, ktorý bola povinná vrátiť spolu s nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom vo výške 346,- eur, t. j. celkovo mala zaplatiť čiastku 696,- eur. Zo zmluvy tiež vyplýva, že celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 137,03 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 208,97 eur. Spotrebiteľ sa podľa zmluvy zaviazal zaplatiť celkovú čiastku vo výške 696,- eur, ak nie je dohodnuté inak, do 05.03.2014. Zmluva tiež obsahovala dojednanie, že výška RPMN sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a je vo výške 98,86 %. Výška priemernej RPMN predstavovala 40,60 %. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá prostredníctvom mandatára T. T.. Z výpisu z klientskej zóny z internetovej stránky X..D..sk vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcu uhradila v prospech žalovaného zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 12.02.2013 celkovo sumu 1.478,32 eur. Z predžalobnej výzvy zaslanej žalovanému emailom dňa 25.10.2020 vyplýva, že tento bol vyzvaný, aby bezdôvodné obohatenie vydal v lehote 5 dní odo dňa doručenia predžalobnej výzvy. Z registra finančných agentov a finančných poradcov dostupnom na
internetovej stránke Národnej banky Slovenska vyplýva, že T. T. vykonávala v období od 23.02.2011 do 17.05.2016 pre žalovaného činnosť viazaného finančného agenta. 3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil podľa 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (k 13.02.2013), ako aj podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), g), i), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 4 a § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné vyhovieť. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvného vzťahu, ani výška poskytnutého úveru. Nebola sporná ani výška platieb v prospech žalovaného, ktoré právna predchodkyňa žalobcu plnila nad rámec sumy poskytnutého úveru. Sporným bolo, či je úver pre nedostatky v zmluve potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Túto skutočnosť popieral žalovaný s tvrdením, že zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky. S vydaním bezdôvodného obohatenia nesúhlasil. V tomto smere prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatia na tom základe, že spotrebiteľská zmluva jeho právnej predchodkyne zo dňa 12.02.2013 neobsahuje všetky zákonom prezumované náležitosti a teda je nutné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Bezdôvodné obohatenie predstavuje rozdiel medzi výškou istiny poskytnutého úveru a skutočne zaplatenou sumou zo strany právnej predchodkyne žalobkyne. Vzhľadom na takto uplatnený nárok súd prvej inštancie ako predbežnú otázku skúmal, či spotrebiteľská zmluva obsahuje zákonom stanovené náležitosti. Zdôraznil, že žalovaný je dlhoročným poskytovateľom spotrebiteľských úverov. Je nepochybné, že ako podnikateľ v tejto oblasti je povinný koncipovať zmluvné dojednania v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Z ust. § 9 ods. 2 písm. b) a j) Zákona o spotrebiteľských úveroch jednoznačne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať údaj v rozsahu meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresa trvalého pobytu a identifikačné číslo finančného agenta, ak bola zmluva uzavretá prostredníctvom takého agenta, údaj o RPMN a predpokladoch pre výpočet RPMN. Neuvedenie týchto náležitostí v zmluve zákon č. 129/2010 Z. z. podľa § 11 ods. 1 psím. b) spája s účinkami bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Ak teda žalovaný uvedené predpoklady v zmluve neuviedol, vedel a bol s tým uzrozumený, že od dlžníka môže požadovať len plnenie zodpovedajúce výške poskytnutého úveru. Žalovaný mal vedomosť o existencii právnej normy, ktorá pojednáva o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, pretože uverejnením právneho predpisu v Zbierke zákonov sa prezumuje, že táto skutočnosť sa stane známa všetkým, ktorých sa týka, o to viac podnikateľa, ktorý na základe tejto právnej normy postupuje pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti. Zmluva právnej predchodkyne žalobcu bola uzavretá prostredníctvom mandatára (finančného agenta) T. T. zapísanej v registri finančných agentov a finančných poradcov vedenom NBS pod reg. č. XXXXXX. Pokiaľ ide o obligatórne údaje, ktoré zmluva čo do označenia finančného agenta musí obsahovať, tieto v zmluve zahrnuté neboli. V zmluve totiž nie je uvedené miesto podnikania ani identifikačné číslo mandatára (finančného agenta), ktorý zmluvu uzatváral v mene žalovaného, preto údaje vyžadované § 9 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vo vzťahu ku konajúcemu finančnému agentovi nie sú úplné. V zmluve však tiež nie sú uvedené všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže zmluva obsahuje len odkaz na to, že RPMN je vypočítaná v zmysle zákona a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. RPMN podľa zmluvy dosahovala sadzbu 98,86 %. Nie je zrejmé, na základe čoho, za použitia ktorých ukazovateľov dospel žalovaný k RPMN v uvedenej sadzbe. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch je natoľko presné, že ani cez prizmu eurokomformného výkladu nemožno ignorovať prípadnú absenciu tam uvedených náležitostí. V zákonom ustanovení sú jasne deklarované prípadné následky spojené s absenciou tejto obligatórnej náležitosti zmluvy. Argument žalovaného o tom, že tieto predpoklady vyplývajú zo všeobecných zmluvných podmienok, s ktorými sa právna predchodkyňa žalobcu oboznámila, neobstojí. Zákon vyžaduje, aby tieto predpoklady obsahovala zmluva, ktorá by mala byť jedinečne uzavretá s konkrétnym spotrebiteľom. K takému poznatku však súd nedospel, a preto je na mieste prijať jednoznačný záver, že predpoklady pre výpočet RPMN ostali pre spotrebiteľa prinajmenšom nejasné. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/59/2017 zo dňa 11.05.2017 v ktorom tento k výpočtu RPMN uviedol, že: „Ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g) cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“. Obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/124/2016 zo dňa 03.11.2016,sp. zn. 3Co/7/2017 zo dňa 06.04.2017. Pokiaľ teda ide o obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona, vyhodnotil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, a to s poukazom na skutočnosť, že zmluva neobsahovala obligatórne údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) a j) zákona č. 129/2010 Z. z) zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal preukázané, že na základe zmluvy o úvere č.XXXXXXXXX bol právnej predchodkyni žalobcu poskytnutý úver v sume 350,- eur a tá na základe predmetnej zmluvy plnila žalovanému sumu 1.478,32 eur, čo nebolo zo strany žalovaného žiadnym spôsobom rozporované. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru mal žalovaný nárok len na vrátenie poskytnutej sumy istiny vo výške 350,- eur. Prevyšujúce plnenie v prospech žalovaného v sume 1.128,32 eur tak podľa súdu prvej inštancie predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať s poukazom na § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalobe preto v tejto časti vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi túto sumu. Podanej žalobe však vyhovel aj v časti požadovaného zákonného úroku z omeškania, vyčísleného v súlade s § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. vo výške 5 % ročne zo sumy neuhradenej sumy 1.128,32 eur od 01.11.2020, t. j. odo dňa uplynutia 5 dňovej lehoty na plnenie v zmysle výzvy zo dňa 25.10.2020. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že dňa 12.03.2013 uzatvoril pôvodný žalobca so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 350,- eur. Žalovaný si individuálne dohodol podmienky Zmluvy o úvere. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tvrdenia žalobcu o absencií údajov o finančnom agentovi považuje za nedôvodné. Na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú totiž zrozumiteľne, určito a jasne uvedené údaje o finančnom agentovi. Splnil teda všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto nie je možné posudzovať zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov. V prípade osoby pôvodného žalobcu má za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala (obdobne o tom hovorí i čl. 11 ods. 2 C.s.p.). Žalobca sa sám na neho obrátil so žiadosťou o úver, pričom následne žiadnym spôsobom nebol k podpisu zmluvy o úvere donútený a podpisy činil bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/343/2013 „Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu.“ Žalobca svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdil svojim podpisom a bol si vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa a nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu. Spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Je potrebné klásť dôraz na skutočnosť, že žalobca uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. V tejto súvislosti poukázal na Odlišné stanovisko sudcu G. Ľ. I. ÚS 414/2014, v ktorom konštatuje nasledovné: ,, Zásada ochrany slabšej zmluvnej strany vyjadrená v skúmaných súvislostiach v podobe ochrany spotrebiteľa, ktorá sa
predovšetkým prejavuje kogentnými normami upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, tak pôsobí v tom zmysle, že limituje zmluvné strany v možnosti dohodnúť obsah zmluvy podľa celkom slobodnej vôle. Ochrana spotrebiteľa totiž v tejto situácii pôsobí ako doplňujúci a obmedzujúci princíp voči ústavnej zásade zmluvnej voľnosti (čl. 2 ods. 3 ústavy). (...) samotná ochrana spotrebiteľa nie je a nemôže byť absolútnou a taktiež má svoje medze. Prvoradý zmysel ochrany spotrebiteľa spočíva v snahe vyvážiť prípadné nerovné postavenie spotrebiteľa a profesionála, ktorý je pri uzatváraní zmluvy vybavený odbornejšími znalosťami a má špecializovaný aparát. Zmyslom ochrany spotrebiteľa však nie je a nemôže byť potlačenie trhového správania poskytovateľov služieb či garantovať spotrebiteľovi absolútnu ochranu pred zavinenou neznalosťou, neuváženosťou či neochotou patrične si zistiť podmienky trhu a dostatočne sa venovať kontraktačnému procesu.“ V čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,Občiansky zákonník“), podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. V zmluve o úvere pôvodný žalobca berie na vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru v zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 40,60 %. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve o úvere. Žalobca bol dostatočne informovaný o výške RPMN. Údaj RPMN je uvedený jednak na prednej strane zmluvy o úvere a zároveň na samostatnej listine s ktorou bol žalobca oboznámený a ktorá mu bola spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere odovzdaná. Žalobca svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdil svojim podpisom. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Napokon zdôraznil, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu a podanému odvolaniu žiadal vyhovieť. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V prvom rade poukázal na to, že odvolanie nespĺňa zákonné náležitosti v zmysle ust. § 363 C.s.p., pretože nie je z neho zrejmé, z akých dôvodov v rámci rozsudku súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a prečo má žalovaný za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je zákonný a správny, pričom odvolanie zo strany žalovaného považuje len za účelový prostriedok na to, aby oddialil jeho povinnosť vydať mu bezdôvodné obohatenie, ktoré na jeho úkor získal. O tom, že ide vyslovene len o účelové konanie žalovaného svedčí aj fakt, že aj v rámci pôsobnosti Krajského súdu v Bratislave boli totožné zmluvy, ako tomu bolo aj v tomto konkrétnom prípade posúdené odvolacím súdom ako bezúročné a bezpoplatkové. Z podaného odvolania nie je zrejmé, ako dospel žalovaný k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež mu nie je zrejmé z prečo by rozhodnutie súdu prvej inštancie malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podané odvolanie je vyslovene nejaký doslova „odfláknutý“,
resp. nezrozumiteľne prepísaný formulár. Účelovosť podaného odvolania potvrdzuje aj to, že ďalej čo sa týka zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 12.02.2013, žalovaný do odvolania vyslovene len okopíroval svoje vyjadrenie k žalobe. Nie je zrejmé, z čoho vychádza žalovaný, keď uvádza, že v zmluve je uvedená výška, počet a termín splátok istiny a úrokov resp. iných poplatkov, keď uvedené v zmluve jednoznačne nie je. Vzhľadom na to, že zákon jasne ustanovuje, že práve v zmluve má byť uvedená správna výška RPMN ako aj výška, počet, termín splátok istiny a iných poplatkov, tak uvedené ani v jednom prípade splnené nebolo. Čo sa týka samotnej výšky RPMN, aj k žalobe predložil výpočet z interaktívnej kalkulačky slúžiacej na výpočet RPMN, z ktorej vyplynulo, že RPMN pre zmluvu č. XXXXXXXXX predstavovala 274,92 %, teda výška RPMN jednoznačne niekoľko násobne prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty pri poskytnutí spotrebiteľského úveru, čo má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Týmito skutočnosťami sa zaoberal aj súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku v bode 15, 16 a 17, preto žalobca nerozumie argumentácii žalovaného v odvolaní, ktorý uvádza, že: „Čo sa týka nesprávne uvedenej výšky RPMN žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje a je vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov “. Z tohto tvrdenia možno nadobudnúť dojem, ako keby žalovaný ani nečítal žalobu a jej prílohy a taktiež ako keby ani nečítal odôvodnenie Rozsudku voči ktorému podal odvolanie. Pokiaľ žalovaný v závere odvolania, rovnako ako aj vo vyjadrení k žalobe len cituje ustanovenie § 451 OZ, pričom odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu, z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX v kontexte absencie zmluvných náležitostí vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. jednoznačne vyplýva, že predmetná zmluva sa považuje za bezúročnú a bezpoplatkovú a preto sa žalovaný na jeho úkor jednoznačne bezdôvodne obohatil, keďže mu bolo plnené nad rámec istiny poskytnutého úveru. 6. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 C.s.p., preskúmal prvoinštančný rozsudok v rozsahu odvolania žalovaného, viazaný odvolacími dôvodmi obsiahnutými v odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že síce nie sú splnené predpoklady na odmietnutie podaného odvolania pre nedostatok jeho náležitostí, avšak napadnutý rozsudok je vecne správny a odvolaniu nie je možné vyhovieť. 7. V preskúmavanej veci sa správne súd prvej inštancie pre účely posúdenia dôvodnosti podanej žaloby o zaplatenie sumy 1.128,32 eura s príslušenstvom titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, zaoberal v prvom rade tým, či ide o spotrebiteľský právny vzťah a následne otázkou, či spotrebiteľský úver, ktorý bol pôvodnej žalobkyni poskytnutý a ktorý v celom rozsahu žalovanému splatila, treba považovať za spotrebiteľský úver poskytnutý bezúročne a bez poplatkov. V tomto smere vykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom sa správne zameral najmä na obsah úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 12.02.2013 a okolnosti jej uzavretia, vrátane posúdenia významu z nej vyplývajúcich skutočností z hľadiska súladu danej zmluvy so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Po náležitom vyhodnotení vykonaných dôkazov v súlade s ust. § 191 C.s.p., správne ustálil ich obsah, no tiež všetky relevantné okolnosti týkajúce sa ich podpisu a jemu predchádzajúcich udalosti. V tomto smere považuje odvolací súd skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne a v súlade s ust. § 383 C.s.p. z nich vychádzal aj v odvolacom konaní, keď vzhľadom na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie neboli splnenie podmienky na opakovanie vykonaných dôkazov ani doplnenie dokazovania odvolacím súdom (§ 384 C.s.p.); a neopodstatnená je tak i (všeobecná) odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 8. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že úver poskytnutý právnej predchodkyni žalobcu Q. D. treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to už len z toho dôvodu, že hoci úverová zmluva bola za žalovaného uzatvorená mandatárkou (agentkou) T. T., zmluva okrem mena neobsahuje žiadne iné jej identifikačné údaje, teda ani sídlo, prípadne miesto podnikania a jej identifikačné číslo, čo má na následok, že v predmetnej úverovej zmluve absentujú obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. b) zákon č. 129/2010 Z.z., účinného v čase uzatvorenia zmluvy, s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. 9. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s obsahovými náležitosťami úverovej zmluvy zo dňa 12.02.2013 namieta, že tvrdenia žalobcu o absencií údajov o finančnom agentovi považuje za nedôvodné, pretože na
prednej strane zmluvy sú zrozumiteľne, určito a jasne uvedené údaje o finančnom agentovi a teda sú splnené všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia je v zjavnom rozpore s textom (obsahom) predmetnej úverovej zmluvy, ktorá, pokiaľ ide o agentku T. T., ktorá za žalovaného zmluvu uzatvorila, obsahuje okrem podpisu iba jej meno a priezvisko, nie však už ďalšie údaje, ktoré sú podľa § 9 ods. 2 písm. b) zákon č. 129/2010 Z.z. nevyhnutné a ktorých absencia má § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona za následok, že úver sa považuje za poskytnutý bez poplatkov a bezúročne. Táto odvolacia námietka žalovaného je preto zjavne účelová a neopodstatnená. 10. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého predmetná úverová zmluvy neobsahuje všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže zmluva obsahuje len odkaz na to, že RPMN je vypočítaná v zmysle zákona a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. RPMN podľa zmluvy dosahovala sadzbu 98,86 %. Nie je zrejmé, na základe čoho, za použitia ktorých ukazovateľov dospel žalovaný k RPMN v uvedenej sadzbe. 11. Nedôvodne žalovaný v tejto súvislosti v odvolaní namieta, že v zmluve o úvere pôvodný žalobca berie na vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru v zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie výšku priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (40,60 %). Z predmetnej informácie totiž nevyplývajú všetky predpoklady pre výpočet konkrétnej RPMN v prípade daného úveru, a preto ani táto námietky žalovaného nemôže obstáť. 12. Napokon, pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že pôvodná žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila svojim podpisom a bola si vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy, pričom vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa a nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ako aj na to, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, odvolací súd uvádza, že okrem toho, že nie je zrejmé, aký má táto argumentácia súvis s predmetom tohto sporu (nejde o neplatnosť zmluvy), tieto jeho námietky nemajú žiadny význam z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keď bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, ktorá je príčinou vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného, je spôsobená nedodržaním obligatórnych náležitostí zmluvy, teda objektívnymi okolnosťami. Ani táto odvolacia argumentácia žalovaného preto nie je spôsobilá akokoľvek spochybniť správnosť záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie v danom spore. 13. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej s poukazom na neplatnosť úverovej zmluvy a taktiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru žalobcovi priznal proti žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.). 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).