Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoKR/2/2025 1121206293 11. 06. 2026 JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI:SK:KSBA:2026:1121206293.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: Mesto Lučenec, Fiľakovská cesta 287, 984 01 Lučenec, IČO: 00 316 181, zastúpený: JUDr. Róbert Gombala, advokát, Ulica P. Rádayho 14/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: AUTO GAMES Slovakia, s.r.o., 29. augusta 36/A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 726 435, zastúpený: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., 29. augusta 36A, 811 09 Bratislava, IČO: 35 917 148, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-2Cbi/24/2021-86 zo dňa 27.06.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. B1-2Cbi/24/2021-134 zo dňa 5. novembra 2024, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného proti I. výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-2Cbi/24/2021-86 zo dňa 27.06.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. B1-2Cbi/24/2021-134 zo dňa 5. novembra 2024 odmieta. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-2Cbi/24/2021-86 zo dňa 27.06.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. B1-2Cbi/24/2021-134 zo dňa 5. novembra 2024 v napadnutej časti II. a IV. výroku potvrdzuje. Žalobca má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 27.06.2023 v celom rozsahu zamietol. II. výrokom určil, že pohľadávka žalobcu v celkovej výške 6.756 eur uplatnená prihláškou číslo 1 zo dňa 02.06.2021, doručená správcovi dňa 09.06.2021, zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 6 v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 27R/2/2020 na majetok úpadcu AG PLAY s.r.o. v reštrukturalizácii, IČO: 36 778 150, so sídlom Janka Kráľa 727, 905 01 Senica je oprávnená, čo do výšky a právneho dôvodu. III. výrokom súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol. IV. výrokom stranám nárok na náhradu trov súdneho konania nepriznal. 2. Rozhodol tak s poukazom na § 32 ods. 1, 2, 5, 7, 9, 11, 14, 15, 20 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“), § 162 ods. 1 písm. b), § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozsudku, ktorým súd určí, že pohľadávka žalobcu v celkovej výške 6.756 eur uplatnená prihláškou číslo 1 zo dňa 02.06.2021, doručená správcovi dňa 09.06.2021, zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 6 v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 27R/2/2020 na majetok úpadcu AG PLAY s.r.o. v reštrukturalizácii, IČO: 36 778 150 so sídlom Janka Kráľa 727, 905 01 Senica je oprávnená, čo do výšky, právneho dôvodu, poradia a vymáhateľnosti. Uviedol, že oznámením správcu konkurznej podstaty úpadcu AG PLAY s.r.o. v reštrukturalizácii zo dňa 11.08.2021 mu bolo oznámené, že žalovaný ako popierajúci veriteľ poprel ním prihlásenú pohľadávku pod č. 6, a to čo do právneho dôvodu a výšky. S argumentáciou žalovaného v popieracom prejave žalobca nesúhlasil s považoval ju za nesprávnu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR zákonodarca nedisponuje právomocou uložiť inú verejnú platbu, než je daň alebo poplatok. Doslovný výklad ústavy neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 ústavy na iné verejné dávky a príspevky. Ukladať možno iba dane a poplatky. Verejné dávky a príspevky, ktoré nemajú charakter daní a poplatkov, v súlade s čl. 59 ústavy nemožno ukladať. Irelevantné je, či sa iná verejná dávka alebo príspevok uloží zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne, vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu ústave. Jedinú výnimku z tohto taxatívneho výpočtu prípustných verejných platieb sú poistné odvody. Podľa žalovaného je nevyhnutné primárne rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorou je posúdenie, či § 70 až 73 ZoHH je ústavne konformné s čl. 59 Ústavy SR. Na základe uvedeného podal žalovaný návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Súd uznesením sp. zn. 2Cbi/14/2021 zo dňa 28.07.2022 zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 23.01.2022 v celom rozsahu ako nedôvodný. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za nesporné, že žalobca si pohľadávku určenia pravosti, ktorej sa domáha, prihlásil do konkurzného konania v súlade so ZoKR, žalovaný poprel predmetnú pohľadávku v zákonom stanovenej lehote a zároveň žalobca podal žalobu o určenie popretej pohľadávky včas. Súd v nadväznosti na opätovný návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 27.06.2023 uviedol, že žalovaný v danom návrhu neuviedol a najmä ani nepreukázal žiaden ďalší relevantný dôvod, na základe ktorého by súd mal dospieť k inému záveru ako v uznesení zo dňa 27.07.2022, ktorým už rozhodol totožnom návrhu. Poukázal na to, že všeobecný súd nie je povinný vyhovieť návrhu strany sporu na prerušenie konania a na podanie návrhu o súlade právnych predpisov na ústavný súd podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Stotožnil sa s názorom, že prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP za účelom vyriešenia prejudiciálnej otázky, ktorou je podľa žalovaného posúdenie, či § 70 až § 73 ZoHH je ústavne konformné s čl. 59 Ústavy SR, nie je nevyhnutné pre riešenie daného prípadu. Súd je viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má aplikovať v konaní, pričom v danom prípade sa jedná o konanie súvisiace alebo vyplývajúce z konkurzu sp. zn. 27R/2/2020, ktorého predmetom je určenie popretej pohľadávky v zmysle ZKR. Nad rámec uvedeného súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013. Konštatoval, že v danom prípade ide o návrh na prerušenie, ktorý sa aj s ohľadom na predmet tohto incidenčného konania a prepojenie žalovaného s úpadcom (identické pôvodné sídlo oboch spoločností a jedna identická osoba spoločníka a konateľa - Ing. Rastislav Valenčík) javí ako účelový. Súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o arbitrárny výklad čl. 59 Ústavy SR a predložených rozhodnutí Ústavného súdu SR (stanovisko ÚS SR sp. zn. 29/2020, II. ÚS 269/09), nakoľko žalobca pri uplatnení odvodu v tomto prípade postupoval striktne podľa zákona, keďže ide aj o zákonnú povinnosť žalobcu daný odvod dlžníkovi vyúčtovať, pričom hlavným dôvodom, prečo obce ešte umožňujú na svojom území prevádzkovanie hazardných hier, je práve finančný prínos pre obec - odvod za prevádzkovanie hazardných hier. V opačnom prípade by bolo umožnenie prevádzkovania hazardných hier na ich území kontraproduktívne aj s ohľadom na ich spoločenský dopad. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o vyčerpaní všetkých možností na preskúmanie spornej otázky ústavnosti platenia predmetného odvodu súd uviedol, že úpadca, či iný prevádzkovateľ hazardných hier mal a mohol ktorýkoľvek z výmerov, resp. vyúčtovaní odvodu za prevádzkovanie hazardných hier napadnúť v rámci správneho súdnictva, čo znamená, že žalovaným uvedená argumentácia na prerušenie tohto konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, pôsobí nepresvedčivo - ako snaha obísť správne konanie. Ak by súd pripustil argumentáciu žalovaného o povinnosti súdu prerušiť konanie v tomto prípade, tak by stratil akúkoľvek rozhodovaciu právomoc a musel by automaticky prerušovať konanie v obdobných prípadoch. Navyše súd poukázal na to, že daná snaha žalovaného o prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP sa javí ako účelová aj s ohľadom na presvedčenie súdu, že v snahe neobmedziť inú fungujúcu prevádzku žalovaný využíva
toto konanie, týkajúce sa úpadcu, ktorý už v prevádzke hazardných hier nepokračuje, na pokus o spochybnenie ústavnosti platenia odvodu za prevádzkovanie hazardných hier. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že úpadca doposiaľ (niekoľko rokov) odvody správcovi odvodu riadne odvádzal, t.j. uhrádzal odvod z prevádzkovania hazardných hier do rozpočtu Mesta Lučenec až do termínu prvej splátky odvodu za rok 2020 vrátane, pričom sám dlžník jeho vyúčtovaním zo dňa 28.12.2020 uznal, že mu vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi odvod z prevádzkovania hazardných hier na termináloch videohier za 205 dní prevádzkovania pri počte 15 ks terminálov vo výške 6.756 eur, no túto sumu žalobcovi neuhradil. Aj z uvedeného vyplýva, že úpadca ako prevádzkovateľ hazardných hier ústavnosť zavedenia odvodu z prevádzkovania hazardných hier žiadnym spôsobom nespochybňoval, ani sa nepokúšal žiadnym spôsobom domáhať ochrany svojich práv. V tejto súvislosti súd konštatoval, že zjavne nedochádzalo k tak vážnemu zásahu do práv a právom chránených záujmov úpadcu, či značnej škode na majetku úpadcu, ktorá by predstavovala extrémny nesúlad so všeobecnou požiadavkou spravodlivosti a ktorá by odôvodňovala podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. K argumentácii žalovaného, že v prípade vyslovenia nesúladu namietanej normy s Ústavou SR a priori nebude možné právny nárok uplatnený žalobcom vymáhať a vzhľadom na verejnoprávny charakter uplatnenej pohľadávky a pre udržanie ústavného rámca dotknutej právnej normy spätne aj do budúcna možno dôvodne očakávať uplatnenie derogačného účinku ex tunc prípadného rozhodnutia Ústavného súdu SR, súd poukázal § 93 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že vzhľadom na to, že úpadca rozhodnutie o uložení povinnosti uhradiť žalobcovi odvod za prevádzkovanie hazardných hier nenapadol opravným prostriedkom, ostalo by toto rozhodnutie nedotknuté a prípadná strata účinnosti sporných ustanovení zákona o hazardných hrách by mala za následok len nevymáhateľnosť žalobcovej pohľadávky, pričom však poukázal na skutočnosť, že žalovaný nepoprel žalobcovu pohľadávku aj čo do vymáhateľnosti, len čo do právneho dôvodu a výšky, preto súd aj z tohto dôvodu považoval návrh žalovaného na prerušenie konania za nehospodárny a zároveň konštatoval, že strata účinnosti sporných ustanovení o hazardných hrách by nemala vplyv na dôvodnosť popretia žalobcovej pohľadávky čo do právneho dôvodu či výšky, a preto súd žalobe vyhovel v priznanom rozsahu a posúdil popretie pohľadávky žalobcu žalovaným v časti právneho dôvodu a výšky ako nedôvodné. Uviedol, že žalobca si do konkurzu sp. zn. 27R/2/2020 prihlásil pohľadávku vo výške 6.856 eur, pričom právny dôvod vzniku tejto pohľadávky je dlh úpadcu z dôvodu nezaplatenej sumy paušálneho odvodu z prevádzkovania hazardných hier podľa platnej právnej úpravy v danom čase, z čoho vyplýva, že žaloba žalobcu je dôvodná a žalobca osvedčil právo na určenie uplatnenej pohľadávky čo do právneho dôvodu a čo do výšky, ktorú žalovaný v konaní nesporoval. Žalobca sa v konaní domáhal určenia popretej pohľadávky aj čo do poradia a vymáhateľnosti, a to aj napriek tomu, že z popieracieho prejavu žalovaného vyplýva, že predmetnú pohľadávku poprel len čo do výšky a čo do právneho dôvodu, preto súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca bol v konaní úspešný v časti svojho uplatneného nároku (určenie popretej pohľadávky čo do právneho dôvodu a čo do výšky), t.j. v rozsahu 50 %, z čoho vyplýva, že žalovaný bol v konaní úspešný v rovnakom rozsahu 50 %, preto súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal. 4. Opravným uznesením č.k. B1-2Cbi/24/2021-134 zo dňa 5. novembra 2024 súd I. výrokom opravil v písomnom vyhotovení rozsudku č.k. B1-2Cbi/24/2021- 86 zo dňa 27.06.2023 záhlavie v časti označenia žalobcu tak, že správne označenie žalobcu znie: „Mesto Lučenec, so sídlom Fiľakovská cesta 287, 984 01 Lučenec, IČO: 00 316 181“. II. výrokom opravil v písomnom vyhotovení rozsudku č.k. B1-2Cbi/24/2021-86 zo dňa 27.06.2023, záhlavie v časti označenia žalovaného tak, že správne označenie žalovaného znie: „AUTO GAMES Slovakia, s.r.o., so sídlom 29. augusta 36/A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 726 435.“ 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v časti I., II. a IV. výroku. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Pokiaľ sa jedná o výrok I. napadnutého rozhodnutia, namietal, že súd rozhodol o návrhu žalovaného na prerušenie konania zo dňa 27.06.2023 nesprávnym procesným postupom, majúc za to, že o jeho návrhu na prerušenie konania malo byť rozhodnuté uznesením podľa § 234 ods. 1 CSP, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej, a nie rozsudkom, ktorým sa rozhoduje o veci samej. Pokiaľ sa jedná o výrok II. napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že žalobcom prihláškou do konkurzného konania uplatnený nárok predstavuje odvod z prevádzkovania hazardných hier podľa § 70 až 73 ZoHH, ktorý je ukladaný v rozpore s čl. 59 Ústavy SR. Podľa žalovaného právny dôvod žalobcovej pohľadávky zakladá a zakladal nutnosť prerušenia konania za účelom posúdenia súladu dotknutých právnych noriem. Žalovaný namietal, že súd celú vec poňal až príliš subjektívne, keď sa neubránil hodnoteniu odvetvia hazardných hier ako protispoločenského javu, pričom nemožno prehliadnuť osobnú averziu konajúceho sudcu proti hazardu a prevádzkovateľom hazardných hier ako takým. Súd sa podľa žalovaného nedostatočne a najmä nesprávne vysporiadal s potrebou prerušenia konania a preskúmania súladu § 70 až 73 ZoHH s čl. 59 Ústavy SR. Zdôraznil, že doslovný výklad ústavy neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 ústavy na iné verejné dávky a príspevky. Ukladať možno iba dane a poplatky. Verejné dávky a príspevky, ktoré nemajú charakter daní a poplatkov, v súlade s čl. 59 ústavy nemožno ukladať. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu teda zákonodarca nedisponuje právomocou uložiť inú verejnú platbu, než je daň alebo poplatok. Jedinou výnimkou z tohto taxatívneho výpočtu prípustných verejných platieb sú len poistné odvody, ktoré predstavujú nástroj na realizáciu povinností štátu vo vzťahu k základným právam, a to zdravotného poistenia podľa čl. 40 ústavy a dôchodkového zabezpečenia podľa čl. 39 ústavy. Žalovaný namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá žiadna úvaha súdu, z ktorej by žalovaný mohol identifikovať, akým spôsobom sa súd vysporiadal s argumentáciou žalovaného, že právny poriadok SR neumožňuje štátu ukladať iné verejné dávky ako dane alebo poplatky. Zdôraznil, že k ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle čl. 59 Ústavy SR dôjsť len zákonom alebo na základe zákona, pričom odvod z prevádzkovania hazardnej hry nie je ani daňou, ani poplatkom, jedná sa o inú verejnú dávku, ktorej ukladanie nemá oporu v čl. 59 Ústavy SR. Podľa žalovaného bolo pre potreby rozhodnutia v danej veci nevyhnutné rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorou je posúdenie, či § 70 až 73 ZoHH je ústavne konformné s čl. 59 Ústavy SR. Tvrdil, že návrh na posúdenie súladu je v podstate povinnosťou všeobecného súdu. Dal do pozornosti súdu, že odvod z hazardnej hry ako skrytá forma dane nemá v právnom poriadku SR obdobu. Podľa žalovaného je tiež zrejmé, že v prípade vyslovenia nesúladu namietanej právnej úpravy s ústavou a priori nebude možné právny nárok uplatnený žalobcom nútene vymáhať a v neposlednom rade možno v danom prípade, najmä s ohľadom na „verejnoprávny“ charakter uplatnenej pohľadávky a pre nastolenie a udržanie ústavného rámca dotknutej právnej úpravy (spätne i do budúcna) dôvodne očakávať uplatnenie derogačného účinku ex tunc prípadného rozhodnutia ústavného súdu. Žalovaný namietal ako nesprávnu argumentáciu súdu, podľa ktorej „vzhľadom na to, že úpadca rozhodnutie o uložení povinnosti uhradiť žalobcovi odvod za prevádzkovanie hazardných hier nenapadol opravným prostriedkom, ostalo by toto rozhodnutie nedotknuté a prípadná strata účinnosti sporných ustanovení zákona o hazardných hrách by mala za následok len nevymáhateľnosť žalobcovej pohľadávky“, nakoľko súdu uniklo, že úpadcovi nebola uložená povinnosť uhradiť odvod žiadnym rozhodnutím žalobcu, teda logicky úpadca ani nemohol podávať žiadny opravný prostriedok. Žalovaný namietal i záver súdu o účele incidenčného konania, ktoré je v rozpore s popretím pohľadávky veriteľom, z ktorého vyplýva, že žalovaný popieral pohľadávku žalobcu tak do právneho dôvodu ako i do výšky. Namietal aj spôsob, akým sa súd postavil k otázke prieskumu prihlásenej a popretej pohľadávky. Žalobca taktiež nesúhlasil s právnym názorom súdu, že je viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, tento záver považoval za nepreskúmateľný. Tvrdil, že prístup súdu je „de facto“ popretím aplikácie súdnej iniciatívy. Súd takýmto postupom a výkladom právnej normy nedôvodne odoprel žalovanému prístup k možnosti aplikácie § 162 ods. 1 písm. b) CSP, resp. si tým, že sa neobrátil na ústavný súd sám „de facto“ uzurpoval právo rozhodnúť o súlade namietanej právnej normy s Ústavou SR. Vzhľadom na uvedené
žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 23.11.2023. K zamietnutiu návrhu žalovaného na prerušenie konania poukázal na § 162 ods. 3 CSP, podľa ktorého o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. Ak teda súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, nerozhoduje o ňom samostatným uznesením, ale rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je súčasťou meritórneho rozhodnutia, v tomto prípade napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody uvádzané žalovaným proti výroku II. napadnutého rozhodnutia, žalobca odkázal na svoje skoršie prednesy a podania, ako aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcu v plnom rozsahu. 7. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.02.2024. Pokiaľ žalobca poukazoval na znenie § 162 ods. 3 CSP, žalovaný mal za to, že uvedené ustanovenie určuje iba časový moment, kedy súd rozhodne o návrhu na prerušenie konania, avšak neurčuje druh rozhodnutia, ktorým má súd o takomto návrhu rozhodnúť. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu a zotrval na námietke nesprávneho procesného postupu súdu. Ďalej namietal, že súd sa v napadnutom rozhodnutí postavil proti nálezu ústavného súdu PL. ÚS. 14/2014 zo dňa 04.11.2015, konkrétne voči bodu 63. tohto nálezu, kde ústavný súd poskytol výklad čl. 59 ústavy a kategoricky odmietol možnosť rozšíriť úpravu čl. 59 ústavy na akékoľvek iné verejné dávky okrem daní a poplatkov. Týmto sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. 8. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 07.05.2024, v ktorom zotrval na svojej doterajšej argumentácii. 9. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 196a ZoKR), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie vo vzťahu k výroku I. je potrebné odmietnuť a odvolanie vo vzťahu k napadnutému meritórnemu výroku II. nie je dôvodné. 11. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 12. Podľa § 357 písm. n) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. 13. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolanie podané žalovaným proti výroku I. rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Žalovaný sa domáhal prerušenia konania z dôvodu uvedenom v § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko mal za to, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a podanie návrhu na začatie konania Ústavnému súdu SR. Odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 162 CSP je upravené obligatórne prerušenie konania. V intenciách inštitútu prerušenia konania je odvolanie prípustné podľa § 357 písm. n) CSP len proti uzneseniu, ktorým bolo prerušené konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) alebo § 164 CSP, či už na návrh, alebo bez návrhu. Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Odvolateľom uplatnený dôvod prerušenia je podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP dôvodom, ktorý je vylúčený z odvolacieho prieskumu a podľa § 357 CSP odvolanie proti nemu prípustné nie je. 14. Na základe uvedených skutočností preto odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku podľa § 386 písm. c) CSP odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti. Podľa ustálenej judikatúry súdov
SR, vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd v tomto prípade rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a jemu predchádzajúce konanie. 15. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávnu formu rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, keď podľa žalovaného malo byť rozhodnuté formou uznesenia a nie vo forme rozsudku. Odvolací súd k uvedenej námietke odvolateľa uvádza, že v zmysle CSP sa uznesením rozhoduje v prípadoch, kedy sa nerozhoduje vo veci samej. Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je z hľadiska formy klasifikovaný ako uznesenie a nie ako samostatná časť rozsudku. S ohľadom na ustanovenie § 162 ods. 3 CSP, podľa ktorého o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej však bolo nevyhnutné predmetné rozhodnutie (uznesenie) poňať do rozsudku. Obdobné osobitné postavenie v okruhu uznesení má napr. aj uznesenie o trovách konania, kedy rovnako rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, napriek tomu, že sa jedná o uznesenie, musí byť súčasťou rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to aj v prípade, ak konečným rozhodnutím je rozsudok. 16. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku nebolo možné vyhodnotiť podľa obsahu ani ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 2 CSP, kedy by nesprávnosť právoplatného procesného rozhodnutia spôsobovala nesprávnosť rozhodnutia vo veci, nakoľko odvolací súd vo vzťahu k výroku I. rozsudku nezistil žiadnu vadu podľa § 365 ods. 1 CSP, ktorá by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 17. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobca si v konkurze vedenom na majetok úpadcu AG PLAY, s.r.o. v reštrukturalizácii, prihláškou zo dňa 02.06.2021 (č.l. 21a a nasl. spisu) prihlásil pohľadávku v celkovej sume 6.756 eur titulom vyúčtovania paušálneho odvodu z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 27R/2/2020 zo dňa 19.05.2021, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 101/2021 dňa 27.05.2021. Iný veriteľ (žalovaný) poprel pohľadávku žalobcu (č.l. 21f a nasl. spisu) čo právneho dôvodu a výšky dôvodiac, že zákonná povinnosť platiť odvod z hazardnej hry podľa ZoHH je uložená v rozpore s čl. 59 Ústavy SR, ktorý umožňuje ukladať iba dane a poplatky, nie iné verejné dávky, pričom je irelevantné, či je iná dávka uložená zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne. Odvod z prevádzkovania hazardných hier nemožno považovať ani za daň, ani za poplatok, ale ide o tzv. „skrytú daň“, ktorá bola žalobcom prihlásená bez legitímneho právneho dôvodu a na ktorú neexistuje právny titul ani nárok. Súd napadnutým rozhodnutím žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď určil, že pohľadávka žalobcu v celkovej výške 6.756 eur uplatnená prihláškou číslo 1 zo dňa 02.06.2021, doručená správcovi dňa 09.06.2021, zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 6 v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 27R/2/2020 na majetok úpadcu AG PLAY s.r.o. v reštrukturalizácii, IČO: 36 778 150 so sídlom Janka Kráľa 727, 905 01 Senica je oprávnená, čo do výšky a právneho dôvodu (výrok II. rozsudku), voči ktorému rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. 18. Odvolací súd uvádza, že v prípade, že pohľadávka veriteľa bola popretá, ten má právo domáhať sa na súde tzv. incidenčnou žalobou v incidenčnom konaní určenia „popretej“ pohľadávky. Uvedené incidenčné konanie je bežné sporové konanie vyvolané konkurzom, ktoré začína doručením incidenčnej žaloby na príslušný súd. Incidenčnú žalobu podáva popretý veriteľ, a to voči tým, ktorí jeho pohľadávku popreli. Incidenčné konanie je svojou povahou určovacie konanie, v ktorom sa popretý veriteľ pozitívne domáha určenia svojej prihlásenej popretej pohľadávky. Veriteľ sa môže domáhať určenia iba popretej časti pohľadávky. Ak sa domáha aj určenia už zistenej časti pohľadávky, je potrebné v tejto časti žalobu zamietnuť. 19. Zo záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013 zo dňa 11.09.2014 o.i. vyplýva, že: Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ (žalobca) uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi (žalovanému) a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená (teda úplne, alebo v určitej časti, alebo v určitom poradí). Uvedené závery k účelu incidenčného konania, aj keď prijaté k neskoršej právnej úprave, sú aplikovateľné aj na právnu úpravu obsiahnutú v ZKV. S uvedeným súvisí aj požiadavka kladená na žalobcu opísať rozhodujúce
skutočnosti v žalobe a označiť a priložiť k žalobe dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Pokiaľ by správkyňa konkurznej podstaty mohla neobmedzene rozširovať dôvody popretia prihlásenej pohľadávky v priebehu incidenčného konania, uvedenú povinnosť by si žalobca nevedel splniť. 20. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/53/2020 zo dňa 24.02.2021 platí, že: Súd v incidenčnom konaní je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku len z tých dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave, pričom prihlásenú pohľadávku možno poprieť iba v zákonom stanovenej lehote. Nedostatok popretia pohľadávky, pre ktoré popretie nie je účinné, nie je možné odstrániť po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na popretie pohľadávky, z čoho je zrejmé, že po uplynutí tejto lehoty popretie pohľadávky nie je možné doplniť o nové dôvody popretia. 21. Z uznesenia Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 145/2022 zo dňa 23.03.2022 je o.i. zrejmé, že: Z § 124 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že správca môže poprieť pohľadávku len v rozsahu, v akom sa na pohľadávku uplatnenú prihláškou v reštrukturalizácii dlžníka prihliada - s tým koreluje oprávnenie veriteľa napadnúť incidenčnou žalobou popierací prejav v rozsahu popretia pohľadávky. Logickým vyústením tejto premisy je skutočnosť, že v konaní o určenie popretej pohľadávky sa nemožno domáhať určenia pohľadávky nad rámec toho, čo bolo popreté a na čo sa v konkurze neprihliada. Tomuto záveru nasvedčuje aj legislatívna textácia „žaloba na určenie popretej pohľadávky“, čo indikuje záver, že žaloba smeruje k určeniu pohľadávky v rozsahu jej popretia. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Z tohto dôvodu sa v incidenčnom spore nemohlo riešiť zabezpečenie pohľadávky, keďže nebolo predmetom popretia, ale rozhodol o ňom súd už skôr uznesením podľa § 122 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. 22. Zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/38/2015 zo dňa 29.12.2016 vyplýva, že: Incidenčné konanie nie je žalobou o plnenie, ale je konaním, ktoré je vyvolané popieracím prejavom správcu po prihlásení pohľadávky veriteľa a ktoré je v prvom rade zamerané na zistenie, či konkrétna pohľadávka bola správcom správne popretá a jej predmetom je vyriešenie otázky, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená, teda úplne, alebo v určitej časti alebo v určitom poradí (II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11.09.2014). Rozhodnutím v tomto konaní sa nezakladá právny titul plnenia, ale len sa určuje, či konkrétna pohľadávka má byť uspokojená v konkurze, alebo nie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že účelom incidenčného konania nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, ale jeho účelom je rozhodnúť, či popierací prejav správcu je dôvodný. 23. Najvyšší súd SR zároveň aj v uznesení sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017 (R63/2017) uviedol, že: Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. 24. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 25. Čo sa týka odvolania podaného žalovaným proti II. výroku rozsudku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, odvolací súd konštatuje, že žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie daného rozhodnutia v tejto časti (výrok II. rozsudku). Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 26. Žalovaný v odvolaní namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá žiadna úvaha súdu, v ktorej by sa vysporiadal s argumentáciou žalovaného, že právny poriadok SR neumožňuje ukladať iné verejné dávky ako dane alebo poplatky, pričom prihlásená pohľadávka je odvodom z hazardných hier, t.j. nie je ani daňou, ani poplatkom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na charakter incidenčného sporu o určenie popretej pohľadávky. Účelom tohto konania je iba posúdenie popieracieho prejavu a v ňom uvádzaných dôvodov. Nejedná sa teda
o konanie, ktorým by si žalobca uplatňoval pohľadávku voči dlžníkovi a v ktorom by predmetom konania bol celý právny vzťah medzi žalobcom ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom. V prejednávanom spore preto nie je úlohou súdu povinnosť špecifikovať vzájomný vzťah medzi žalobcom a úpadcom, t.j. nie je daný dôvod na posudzovanie skutočnosti, či uplatnený nárok má charakter daňového alebo iného (skrytého daňového) odvodu. Na účely rozhodovania o posúdení popieracieho prejavu je v prípade popretia právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky nevyhnutné posúdiť výlučne existenciu právneho dôvodu. Prihlásená pohľadávka žalobcu predstavuje paušálny odvod z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce podľa § 73 ods. 3 ZoHH. Právnym dôvodom uplatnenej pohľadávky je tak právny predpis - ZoHH. Jedná sa o odvodovú povinnosť, ktorá má na účely posúdenia existencie právneho dôvodu pohľadávky charakter dovolenosti. 27. Odvolací súd zároveň konštatuje, že ani úvahy súdu o celospoločensky negatívnych následkoch hazardných hier nespochybňujú závery o existencii právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky. 28. Odvolací súd poukazuje ďalej na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 269/2009 - 30 zo dňa 07.07.2009, podľa ktorého: Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy ústavným súdom. .... všeobecný súd má v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. .... Z ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s daným podnetom jednou z uvedených možností, tak z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. Z podstaty ústavy ako priamo aplikovateľného práva v kontexte mechanizmu konkrétnej kontroly ústavnosti aplikovanej normy, z povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia a zo zohľadnenia relevantnej štrasburskej a komparatívnej judikatúry vyplýva, že úplná ignorácia argumentu protiústavnosti aplikovanej normy, ktorý bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, znamená porušenie práva na súdnu ochranu. 29. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom je výlučným právom a nie povinnosťou súdu, pričom prerušenie konania a podanie návrhu na Ústavný súd SR musí vychádzať z vnútorného presvedčenia súdu a nie z názoru strany sporu. Všetky úvahy súdu smerujúce k otázke ústavnosti ZoHH je potrebné vnímať iba ako posúdenie existencie právneho dôvodu prihlásenej a popretej pohľadávky. Týmto právnym dôvodom je ZoHH, jeho konkrétne ustanovenie ukladajúce povinnosť plniť odvod z hazardných hier, a preto je záver súdu o neúčinnosti popieracieho prejavu vedúci k vyhoveniu žalobe správny. Súd venoval potrebnú pozornosť argumentom žalovaného na účely posúdenia dôvodnosti popieracieho prejavu a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil. 30. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že námietka žalovaného v súvislosti s nesprávnym tvrdením súdu o nevyužití opravného prostriedku úpadcom je nedôvodná, nakoľko uvedené tvrdenie súdu nemá povahu podstatnej úvahy a nejedná sa o taký záver, o ktoré sa opiera meritórne rozhodnutie súdu. 31. Odvolací súd dodáva, že napadnuté rozhodnutie žiadnym spôsobom neodporuje ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 zo 4. novembra 2015, na ktorý poukazoval žalovaný, pojednáva o daňových licenciách, pričom odvolací súd podotýka, že uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR je potrebné vnímať komplexne ako jeden celok, a nie izolovane poukazovať na vyňatú časť odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to urobil žalovaný. 32. K odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). 33. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 34. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-2Cbi/24/2021-86 zo dňa 27.06.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. B1-2Cbi/24/2021-134 zo dňa 5. novembra 2024 v napadnutej časti II. výroku a súvisiaceho IV. výroku v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 36. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).