Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/116/2024 1121206530 30. 06. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1121206530.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Zoltán Valentovič - Autotrans, IČO: 37 334 883, so sídlom Pri zvonici 27, Bratislava proti žalovanému: Allianz Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Pribinova 19, Bratislava, o zaplatenie 2 913,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 20.6.2024, č. k. B1-37Cb/87/2021-150, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 442 ods. 1, § 524 ods. 1 a 2, § 788 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 4 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) a vecne tým, že predmetom sporu je nárok na náhradu škody uplatnený voči poisťovateľovi subjektu, ktorý spôsobil škodu prevádzkou motorového vozidla, pričom medzi stranami je sporná jeho výška. Poškodenému AUTO PZ s.r.o. vznikla dňa 25.7.2021 škoda na vozidle B. B. G. C., pričom vinník mal vozidlo S. G.Č. C. povinne zmluvne poistené u žalovaného. Dňa 8.9.2021 bola pohľadávka z titulu nevyplatenej časti náhrady škody postúpená na žalobcu. Rozsah poškodenia bol žalovanému preukázaný obhliadkou a doobhliadkou dňa 4.8.2021 a 26.8.2021. Žalobca žiadal plnenie rozpočtom, t. j. bez dokladovania faktúr za opravu, na základe čoho dal vypracovať súkromný znalecký posudok P.. S. E. (č. XXXXXXXXXXXX), ktorý bez obhliadky stanovil škodu na 4 661,08 eur. Keďže žalovaný poskytol plnenie vo výške 1 747,17 eur, žalobca sa domáhal doplatenia sumy 2 913,91 eur. Žalovaný nárok neuznal, rozpočtové plnenie považoval za svojpomocnú opravu a uplatnený nárok s výpočtom 84 eur/normohodiny považoval za neakceptovateľný. Pri likvidácii pristúpil k plneniu tak, že priznal náklady na opravu vo výške 16,67 eur/normohodina. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení je poškodený povinný preukázať uplatnený nárok na náhradu, v danom prípade táto povinnosť zaťažuje žalobcu, na ktorého bol nárok postúpený poškodenou, aby tento nárok preukázal. Uvedená povinnosť vyplýva nielen z § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ale aj z § 4 ods. 2 písm. b) tohto zákona, podľa ktorého poisťovateľ je povinný nahradiť preukázané nároky na náhradu škody. Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania hodnoteného podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal vznik nároku na náhradu škody v uplatnenej výške, a teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania výšky žalobou uplatneného nároku. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na § 150 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), ktorý zakotvuje povinnosť tvrdiť ako jednu zo základných procesných povinností strán sporu, pričom jej nesplnenie, rovnako ako neunesenie dôkazného bremena,
vedie k procesnému neúspechu v spore. Uviedol, že posudok od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok a podľa ktorého výška škody na motorovom vozidle predstavuje 4 661,08 eur s DPH neobsahoval dostatočné a preskúmateľné odborné zdôvodnenie jednotlivých nákladov na opravu vozidla, a to vo vzťahu k nákladom na náhradné diely a materiál, ani k nákladom na opravárenské práce, pričom zároveň absentuje špecifikácia z akých cien znalec vychádzal. Zo znaleckého posudku súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, či sa jedná o ceny originálnych alebo neoriginálnych (prípadne použitých) náhradných dielov, ani či ide o ceny prác autorizovaného alebo neautorizovaného servisu a na akom základe znalec použil tieto hodnoty. Súčasťou znaleckého posudku neboli fotografie poškodeného vozidla, znalec navyše poškodené vozidlo osobne neobhliadol a pri posúdení technického stavu vychádzal výlučne z informácií poskytnutých žalobcom, navyše základom výpočtu nákladov bola kalkulácia vyhotovená samotným žalobcom. Poškodený si uplatnil nárok na náhradu škody rozpočtom, pričom náhrada škody má zabezpečiť len skutočnú kompenzáciu ujmy. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané vynaloženie nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu, vznik majetkovej ujmy v rozsahu uplatnenej DPH, ani ceny práce a rozsahu normohodín potrebných na opravu vozidla, a teda žalobca nepreukázal vznik škody v požadovanej výške. Žalobca si podľa názoru súdu prvej inštancie nesplnil povinnosť podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, keď nepreukázal, že uplatnená suma 2 913,91 eur predstavuje škodu, ktorú je žalovaný povinný nahradiť. Za situácie, keď nebolo preukázané vynaloženie nákladov na opravu vozidla, resp. ich výška, nebolo možné nárok na náhradu škody priznať. Pokiaľ ide o žalobcom predložené rozhodnutia iných súdov, súd prvej inštancie zdôraznil, že nimi nie je viazaný (pokiaľ nejde o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít) a pri rozhodovaní je povinný vychádzať z konkrétnych okolností posudzovaného prípadu a z obsahu spisu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnej výšky škody, keď nepreukázal náklady nevyhnutné na uvedenie vozidla do pôvodného stavu pred škodovou udalosťou vrátane DPH. Vo vzťahu k dôkazom, ktoré nevykonal (vyžiadanie odborného vyjadrenia/znaleckého posudku, likvidačný spis žalovaného, výsluch likvidátorky, výsluch znalca, kontrolné znalecké dokazovanie ani ďalší súkromný znalecký posudok) poukázal na zásadu hospodárnosti konania a § 153 C.s.p keď dospel k záveru, že ich vykonanie by nemohlo zvrátiť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca v spore nepreukázal vznik skutočnej škody v podobe účelne a nutne vynaložených nákladov vo vyššej sume, než poskytol žalovaný plnenie, t. j. v sume 1 747,17 eur a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., a v konaní úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nepreukázal výšku skutočnej škody a spochybňoval, či znalecký posudok vychádza z originálnych dielov, hoci medzi účastníkmi bolo nesporné, že vozidlo bolo v čase škodovej udalosti vybavené originálnymi dielmi, z čoho vychádzal aj znalec z odboru cestná doprava. Poukázal na ust. § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa ktorého znalec nemusí uvádzať všeobecne známe skutočnosti, ktoré v prípade nejasností bolo možné obhájiť výpoveďou pred súdom, čo žalobca navrhol, avšak súd prvej inštancie tento návrh zamietol. Rovnako zamietol aj návrh na doplnenie dokazovania ďalším súkromným znaleckým posudkom alebo posudkom ústavu súdneho inžinierstva. Uviedol, že súd prvej inštancie ani žalovaný počas konania nespochybnili súlad súkromného znaleckého posudku s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku ani skutočnosť, že kalkuláciu nákladov vypracoval žalobca ako osoba odborne spôsobilá a certifikovaná, čo nebolo v konaní sporné. Namietal nesprávnosť výpočtov žalovaného pri stanovení skutočnej škody, poistného plnenia v časti originality náhradných dielov a ceny mechanických, klampiarskych a lakovníckych prác, avšak súd prvej inštancie sa s týmito námietkami nevysporiadal a neumožnil ich preukázanie. Zároveň porušil právo na spravodlivý proces, keď mu v zákonnej lehote neumožnil vyjadriť sa k dôkazom predloženým žalovaným (internetový článok spoločnosti KPMG - globálna organizácia poradenských spoločností poskytujúcich služby v oblasti auditu, daní a poradenstva). Žalobca tento dôkaz v celom rozsahu rozporoval, keďže uvedená spoločnosť v článku neuvádza sídlo ani IČO a v obchodnom registri SR sa nenachádza. Rovnako nemal možnosť oboznámiť sa s rozsudkami, ktoré na pojednávaní predložil žalovaný. V konaní poukazoval na rozhodovaciu prax súdov v obdobnej veci, ktorú súd prvej inštancie ignoroval a vo svojom rozhodnutí ju nijako nezohľadnil. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že nebolo preukázané
vynaloženie nákladov na opravu t. j, že vozidlo nebolo opravené tak ako to tvrdil žalovaný. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/200/2011 mal za to, že pre výpočet výšky škody nie je rozhodujúce, či poškodený vozidlo opravil, predal alebo si ho ponechal poškodené. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 23.08.2024, v ktorom konštatoval, že súd prvej inštancie patričným spôsobom v napadnutom rozsudku uviedol prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy (výsluch znalca, kontrolné znalecké dokazovanie, ďalší znalecký posudok, výsluch technika žalovaného) s odkazom na § 153 C.s.p.. Poukázal na to, že už v odpore zo dňa 7.9.2022 namietal súkromný znalecký posudok žalobcu s tým, že kalkulácia nákladov vychádzala z podmienok konkrétneho servisu, v ktorom však vozidlo nebolo opravované, a nebolo preukázané dodržanie technologického postupu opravy uvedeného v znaleckom posudku. Zároveň namietal, že súkromný znalecký posudok v rozpore so závermi žalovaného z obhliadky a doobhliadky kalkuluje s výmenou ľavého predného spojovacieho plechu namiesto jeho opravy, pričom znalec neuviedol dôvody tohto postupu. Zároveň žalovaný poukázal na to, že podkladom znaleckého posudku neboli fotografie poškodeného vozidla, znalec poškodené vozidlo osobne neobhliadol a pri popise jeho technického stavu vychádzal výlučne z informácií poskytnutých objednávateľom znaleckého posudku, ktorý nebol účastníkom škodovej udalosti. Žalobca mal dostatok času v rámci konania navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení ale navrhol ich až na pojednávaní 23.5.2024, čo by si vyžadovalo odročenie pojednávania. S prihliadnutím na to, že konanie trvalo viac ako dva a pol roka konštatoval, že žalobca tak nekonal s náležitou procesnou starostlivosťou a súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcom navrhované dôkazy nevykonal. V prípade tvrdení žalobcu, že súd prvej inštancie mu neumožnil vyjadriť sa k dôkazom žalovaného uviedol, že na pojednávaní dňa 23.5.2024 predkladal rozhodnutia krajských súdov len ako reakciu na podanie žalobcu zo dňa 16.05.2024, ktorého súčasťou boli rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Zároveň uviedol, že žalobca nepožiadal o poskytnutie lehoty na oboznámenie sa s dôkazmi protistrany, a preto neobstojí námietka, že mu nebola poskytnutá zákonná lehota na vyjadrenie. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s predloženými rozhodnutiami iných súdov, ktoré predložil, poukázal na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov, pričom zároveň zdôraznil potrebu právnej istoty a jednotnosti rozhodovania, avšak s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého prípadu a konkrétny skutkový stav. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/23/2008 sa v plnom rozsahu stotožňoval so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého náhrada škody má reparačnú funkciu a nesmie presiahnuť skutočne vzniknutú ujmu. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal vznik majetkovej ujmy v rozsahu uplatnenej DPH ani ceny práce 84 eur/normohodina, ani počet normohodín potrebných na uvedenie motorového vozidla do pôvodného stavu, nepreukázal, že by mu vznikla škoda preplatením DPH ani úhradou normohodín prác za opravu motorového vozidla. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 6. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. 7. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. náhradu škody vrátane inej ujmy uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať; ak ide o škodu vrátane inej ujmy spôsobenú motorovým vozidlom jazdnej súpravy tvorenej ťažným vozidlom a prípojným vozidlom, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo voči poisťovateľovi, ktorý poistil prípojné vozidlo, ak ťažné vozidlo nie je možné identifikovať. 8. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
9. V prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorú utrpel jeho právny predchodca na svojom motorovom vozidle, a to voči žalovanému ako poisťovni, ktorá mala uzavreté povinné zmluvné poistenie s poisteným, ktorý spôsobil škodu. Využijúc svoje právo vyplývajúce mu z § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení teda uplatnil svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. 10. Odvolací súd v súvislosti s nárokom na náhradu škody poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená, teda rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988, R 25/1990). K tomuto názoru sa prihlásil najvyšší súd aj vo svojich neskorších rozhodnutiach (uznesenie zo dňa 29.06.2021, sp. zn. 5Cdo/209/2018, uznesenie zo dňa 24.02.2022, sp. zn. 8Cdo/116/2020, uznesenie zo dňa 23.01.2025, sp. zn. 5Cdo/68/2024). Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená zásahom škodcu (R 13/1985) - z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2010, sp. zn. 5Cdo/89/2008. Berúc do úvahy uvedený právny názor, je v prejednávanom prípade potom irelevantné, či žalobca (resp. poškodený) svoje poškodené vozidlo nechal opraviť alebo nie a záver súdu prvej inštancie o nutnosti preukázania vynaloženia nákladov na opravu vozidla je nesprávna. Podstatným v spore bolo preukázanie skutočnej škody, ktorá vznikla v dôsledku škodovej udalosti, ktorú škodu žalobca preukazoval predloženým znaleckým posudkom. 11. V sporovom konaní súd skôr, ako pristúpi k vykonaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný postup zásadný význam, nakoľko súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí (v súlade so zásadou formálnej pravdy) ako zistený skutkový stav a ďalej z neho pri svojom meritórnom rozhodnutí vychádza (§ 186 ods. 2 C.s.p.). To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení. 12. K aplikácii zásady sudcovskej koncentrácie konania súdom prvej inštancie je potrebné uviesť, že pre účinky koncentrácie konania platí, že sa vzťahujú na procesnú aktivitu sporových strán súvisiacu so zisťovaním skutkového stavu veci, teda na uplatnenie skutkových tvrdení a na označovanie (navrhovanie) dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2023, sp. zn. 7Cdo/61/2022). Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (vrátane návrhov na vykonanie dokazovania) včas a v prípade porušenia tejto povinnosti môže nastúpiť sankcia predpokladaná v ust. § 153 ods. 2 C.s.p., prípadne aj iné právne následky. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadať alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). Uplatnenie tohto diskrečného práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). Z ust. § 153 C.s.p. ani z iných jeho ustanovení nevyplýva povinnosť súdu uznesením oznámiť stranám sporu, že bude uplatňovať sudcovskú koncentráciu konania. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy a spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.11.2018, sp.zn. II. ÚS 530/2018). 13. Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania nie je svojvôľou súdu, ale procesným postupom sledujúcim rýchlosť a hospodárnosť konania tak, aby sa zamedzilo špekulatívnym konaniam strán sporu konanie nedôvodne predlžovať. Rýchlosť konania ale nemožno nadradiť nad jeho kvalitu a nad to, aby ochrana ohrozených a porušených práv a chránených záujmov bola spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom
súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom (viď. primerane uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 31Cob/132/2019 zo dňa 26.11.2020). 14. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v nadväznosti na vyslovené predbežné právne posúdenie súdom prvej inštancie navrhol vykonanie dôkazov výsluchom znalca a ďalším súkromným znaleckým posudkom; ak za daných okolností súd prvej inštancie návrh na výsluch znalca, resp. na predloženie ďalšieho súkromného znaleckého posudku zamietol s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 ods. 2 C.s.p.), nepostupoval správne v súlade s ust. § 153 ods. 2 a 3 C.s.p., keďže žalobca si svoju procesnú povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku včas splnil a nebola dôvodná aplikácia sudcovskej koncentrácie, ktorá nastupuje ako následok porušenia tejto povinnosti. Pripustenie argumentácie súdu prvej inštancie by znamenalo, že sporová strana nemôže reagovať na jeho predbežné právne posúdenie a takéto formalistické a izolované nahliadanie na sudcovskú koncentráciu stiera rozdiel medzi predbežným právnym posúdením a konečným rozhodnutím súdu prvej inštancie. V prejednávanej veci nadradenie rýchlosti konania súdom prvej inštancie nad jeho povinnosť poskytnúť účinnú a spravodlivú ochranu ohrozených a porušených práv a chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, prestavuje procesný postup, ktorý znemožňuje žalobcovi uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a v súlade s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§ 391 ods. 2 C.s.p.), vec riadne prejednať, právne posúdiť a vyhodnotiť argumentáciu strán sporu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, týkajúcu sa žalobcom uplatneného nároku, v závislosti od procesnej aktivity strán sporu vykonať dokazovanie a posúdiť dôvodnosť žalobou uplatneného nároku a opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t. z. uviesť v ňom stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania, vrátane odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).