Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Co/12/2025 1122200904 26. 05. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobcu: Z. Č., H.. XX.XX.XXXX, R. S. M. XXX, M., pr. zast. SODOMA VULGAN, spol. s.r.o. so sídlom Kominárska 2,4 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 12.000,- Eur spôsobenej porušením práva Únie, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26. septembra 2024 č.k. B1-7C/3/2022-242 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I. a III. p o t v r d z u j e . Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1/ Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.09.2024, č.k. B1-7C/3/2022-242 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy (výrok III.). 2/ Žalobca sa uplatnenou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 12.000,- Eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je na základe služobného pomeru príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. Tri roky pred dňom podania žaloby nebol zaradený mimo činnosť štátnej služby. Služobný čas je uňho dlhodobo rozvrhovaný tak, že žalobca vykonáva prácu v 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po pracovnej zmene nasledujú dva celé dni pracovného voľna, čo znamená, že trávi na pracovisku 24 hodín v plnej pripravenosti vyraziť na zásah do jednej minúty. Týmto rozvrhovaním služobného času došlo k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva Únie, pretože došlo k porušovaniu a prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48 hodín týždenne. Odpracoval tak 56 hodín týždenne, t. j. za tri roky pred podaním žaloby ide o 1252 hodín, ktoré odpracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. V rozpore s právom Únie je podľa žalobcu služobná pohotovosť nezapočítaná do služobného času. Protiprávnym postupom žalovanej žalobca utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho súkromného a rodinného života v podobe straty času, ktorý mohol venovať svojej manželke, deťom, priateľom, ktorý by potreboval pri výkone obzvlášť psychicky a fyzicky náročného povolania. Uvedené malo viesť k rozpadu jeho manželstva. 3/ Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala o jej zamietnutie. Uviedla, že je potrebné zohľadniť výpočet za tri roky pred podaním žaloby, lebo právo žalobcu je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje. Služobný úrad, ktorý navrhuje služobný plán, ako aj pohotovosť najmenej tri dni vopred sa riadi zákonom č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v znení
účinnom do 31.10.2024 (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), nariadeniami ministerstva a internými predpismi. Priemerný čas žalobcu dosahoval 47,84 hodín týždenne. Žalovaná preto žiadala zvážiť výpočet skutočného týždenného priemerného služobného času po zohľadnení dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov a voľna z kolektívnej zmluvy pre skutočné zistenie výkonu štátnej služby. Namietala, že na vec sa nevzťahuje smernica Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2004 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v platnom znení (ďalej len „smernica 2003/88“ alebo „Smernica“), pretože to vylučuje čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v platnom znení (ďalej len „smernica 89/391“). Zároveň namietla vecnú legitimáciu. Nesprávne transponovanie smernice môže žalobou napadnúť len Európska komisia. Žalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát. Vo vzťahu k transponovaniu smernice 2003/88 uviedla, že tá bola transponovaná správne, a to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Zároveň poukázala na možnosť priaznivejších podmienok v kolektívnych zmluvách, k čomu aj došlo. Smernica umožňuje štátu stanoviť aj dlhšie referenčné obdobie ako 6 mesiacov, čo štát využil. Ďalej argumentovala tým, že transponovanie nemuselo byť vykonané len do jedného ustanovenia právneho predpisu a žalobca nepreukázal nesprávnu transpozíciu. Svoj nárok stanovil nejasne bez predchádzajúceho oznámenia zamestnávateľovi. Ak by zamestnávateľ vedel, že žalobca pociťuje ujmu, zamedzil by to. Žalobca si preto nesplnil povinnosť zamedziť rozsahu škody a akceptoval podmienky výkonu práce. Tiež by sa podľa jej názoru malo zohľadniť, že dotknutých referenčných období sa dotýka aj pandémia Covid-19. Žalobca ďalej nepreukázal ani vznik ani výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Na základe uvedeného žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 4/ Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba dôvodná je a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Únie vo výške 4.000,Eur. Vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie po právnej stránke zdôvodnil ustanoveniami § 2, § 68, § 69 ods. 3 písm. a), § 85 ods. 1, § 86, § 97 ods. 1, § 193 zákona č. 315/2001 Z.z., § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2023 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 3 Civilného sporového poriadku, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 31 Charty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 3, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 2 a ods. 3 písm. c), čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 23 smernice 2003/88 a čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391 a po vecnej stránke nasledovne. 5/Podstatou sporu bol nárok žalobcu zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné a je súčasťou systému Zakladajúcich zmlúv, na ktorých je Únia založená. Tieto zmluvy sú súčasťou slovenského právneho poriadku v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Právomoc súdu bola daná, pretože išlo o nároky žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti štátu. A keďže išlo o súkromnoprávny spor, jeho prejednanie patrí v zmysle § 3 Civilného sporového poriadku do právomoci civilného súdnictva. Pasívna vecná legitimácia žalovanej bola daná, keďže je povinnosťou štátu správne transponovať smernicu a v prípade porušenie jeho povinnosti nesie zodpovednosť za škodu. Keďže nešlo o žalobu podľa čl. 265 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nebol dôvod pre zastavenie konania tak, ako žiadala žalovaná. 5.1/ Hmotnoprávne podmienky nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa Súdneho dvora, pokiaľ ide o podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva Únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že (a) cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že (b) porušenie je dostatočne závažné a napokon, že (c) existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (napr. rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur SA, C-46/93 a C- 48/93, EU:C:1996:79, bod 51). Slovenská právna úprava pritom neobsahuje úpravu vymáhania nárokov titulom náhrady škody spôsobenej štátom porušením práva Únie. Preto súd prvej inštancie zohľadnil podmienky tzv. národnej procesnej autonómie. Pokiaľ žalobca preukáže splnenie podmienok vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. V záujme učiniť zadosť
zásade ekvivalencie, preto súd prvej inštancie na vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. Síce žalobca nepreukázal, že by pred podaním žaloby, v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., predbežne prerokoval svoj nárok, tak vzhľadom na uplynutie času od podania žaloby do rozhodnutia súdu (viac ako 6 mesiacov), ktorý na prerokovanie predpisuje citované ustanovenie a stanovisko žalovanej, ktorá odmietla plniť, možno považovať nárok za predbežne prerokovaný. 5.2/ Súd prvej inštancie následne skúmal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu. Prvú podmienku týkajúcu sa preukázania, že bola porušená právna norma Únie, ktorá má za cieľ priznať jednotlivcovi práva, mal za splnenú. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 priznáva jednotlivcom práva a má priamy účinok. Preto sa žalobca mohol dovolávať takéhoto ustanovenia priamo proti žalovanej. Druhá podmienka, a to vo forme dostatočne závažného porušenia normy bola rovnako splnená. Žalobca v žalobe uviedol, že obdobie porušenia trvalo tri roky pred podaním žaloby a toto porušenie trvalo aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Poukázal a rozhodnutie Súdneho dvora z 25. novembra 2010, Gunter FuB, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 58, v ktorom bolo konštatované, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 počas referenčného obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí byť považované za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Tretia podmienka spočívajúca v príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou bola rovnako splnená. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka žalovanej, že sa smernica 2003/88 nevzťahuje na hasičov je nedôvodná. Z čl. 1 ods. 3 Smernice totiž vyplýva, že sa vzťahuje na všetky odvetvia či verejné alebo súkromné, ktoré sú vymedzené v čl. 2 smernice 89/391. Žalobca ako hasič spadá pod rámec pojmu pracovník tak ako ho chápe smernica 2003/88. Ďalej uzavrel, že neboli preukázané ani žiadne výnimočné okolnosti u žalobcu, ktoré by založili výnimku uvedené v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391. 5.3./ Žalovaná v ustanovení § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. v spojení s § 85 ods. 9 Zákonníka práce legislatívne upravila, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka HaZZ vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Tým učinila žalovaná zadosť povinnosti vyplývajúcej z čl. 23 smernice 2003/88 v spojení s čl. 6 písm. a) a b) smernice 2003/88 prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že (a) týždenný služobný čas príslušníka HaZZ vrátane nadčasov je obmedzený zákonom a súčasne, že (b) tento služobný čas pre každé referenčné obdobie vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Určenie maximálneho služobného času môže byť v rámci transpozície obsiahnuté aj vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 predpokladá, že dodržanie priemerného pracovného času sa posudzuje pre každé obdobie siedmich dní. Toto tzv. referenčné obdobie môže byť predĺžené pri uplatnení výnimky, ktorú štátu umožňujú zaviesť ustanovenia čl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88. Žalovaná zaviedla rozvrhovanie služobného času príslušníkov na obdobie šiestich mesiacov. Súd prvej inštancie toto ustanovenie posúdil za legislatívne vymedzenie referenčného obdobia v trvaní šesť mesiacov, čiže ide o výnimku, ktorú umožňuje smernica 2003/88 a ktorú žalovaná zakotvila v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Ďalej súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná dotknuté ustanovenie smernice do svojej legislatívy implementovala správne a neporušila z tohto hľadiska právo Únie. Pochybenie však zistil pri nezaistení plného uplatňovania smernice po prijatí legislatívnych opatrení na jej prijatie. Zamýšľaný výsledok smernice nebol dosiahnutý a nebolo učinené zadosť požiadavke v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88. Z dokazovania mal za preukázané, že žalobca v období od 1. januára 2020 do 31. januára 2022 mal odpracovať viac než 48 hodín priemerne týždenne za ktorékoľvek zo šesťmesačných období, ktoré čo i len z časti na toto obdobie spadá. Hodnota pritom oscilovala od 48,20 do 55,92 hodín za týždeň, čo nezodpovedá limitu danému smernicou. V následnom období dokonca došlo k porušeniu limitu vo väčšom rozsahu. Pod pojem služobný čas podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je potrebné z hľadiska čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88 zahrnúť aj čas pracovnej pohotovosti, ktorú bol žalobca povinný vykonávať počas služobného dňa. Ak teda žalobca slúžil od 7:00 ráno do 7:00 nasledujúceho dňa, bolo potrebných celých 24 hodín takto odslúženého času považovať za pracovný čas v zmysle čl. 2 ods. 11 smernice so všetkými právnymi dôsledkami. Žalobca sa musel počas služobnej pohotovosti zdržiavať na pracovisku, prípadne bol v odpočivárni a mal uložené obmedzenia. Nemohol sa venovať vlastným záujmom a slobodne nakladať so svojim časom. Na námietku žalovanej o potrebe vychádzať zo skutočne vykonanej štátnej služby a nie plánu služieb súd prvej inštancie uviedol, že odpracovaný služobný čas posudzoval po právnej stránke a s námietkou žalovanej sa nestotožnil. Ďalej uviedol, že žalovaná neimplementovala do zákona č. 315/2001 Z.z. pravidlo z čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88, podľa ktorého doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s čl. 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Naopak vyslovene zaviedla pravidlo, že ako výkon štátnej služby sa posudzujú aj okolnosti vymenované
v ustanovení § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., a preto sa nemôže dovolávať znenia smernice proti svojim občanom. Žalovaná porušila povinnosť podľa čl. 23 Smernice 2003/88 tým, že nezaistila jej plné uplatňovanie. 5.4/ Plánovanie služobných činností podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., ku ktorému došlo (ako bolo preukázané) v období od 1. januára 2020 do 31. januára 2022 a aj v období po podaní žaloby nad rámec 48 hodín týždenne priemerne zo strany služobných orgánov žalobcu bolo potrebné považovať za nesprávny úradný postup tak, ako tento pojem vymedzuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý je potrebné na danú vec použiť podporne. Pre potreby dosiahnutia effet utile uplatnil na vec extenzívny výklad ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. a podradil pod úradný postup orgánov verejnej moci o povinnostiach aj činnosť služobných orgánov žalobcu pri postupe podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. Ak žalobca na základe interných služobných nariadení, rozkazov, príkazov a pokynov v období od 01. januára 2020 do 31. januára 2022 a aj v období po podaní žaloby musel odpracovať za jednotlivé referenčné obdobia 6 mesiacov služobný čas prekračujúci v priemere 48 hodín, dopustila sa žalovaná nesprávneho úradného postupu podľa § 2 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. 5.5/ Vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu, súd prvej inštancie uviedol, že uvedené bolo preukázané. Žalobca preukázal, že dochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času upraveného v čl. 6 písm. b) smernice, čo samo o sebe spôsobilo ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia (rozsudok zo 14. októbra 2010, Gunter FuB, C-243/09, EU:C:2010:60, bod 54). Za mesiac odpracuje 240 hodín služby v 10 službách po 24 hodín. Zaraďovanie do zmien, kedy musí suplovať aj výpadky kolegov a poddimenzovanosť zboru spôsobila, že žalobca musel vykonávať ďalšie služby, čo ho vo výsledku pripravilo o odpočinok a možnosť adekvátnej regenerácie. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade by nebolo dostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že ujma, ktorá mu bola spôsobená trvá dlhšie obdobie a že porušenia sa dopustila žalovaná vo forme závažného porušenia, ktorá sa napriek tejto situácii k nárokom žalobcu postavila úplne odmietavo. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch. 5.6/ Za primeranú výšku nemajetkovej ujmy stanovil sumu 4.000,- Eur vychádzajúc z posúdenia viacerých faktorov, ako napríklad, že žalovaná sa protiprávneho konania dopúšťala dlhodobo, mala vo vlastnej dispozícii možnosť vykonať príslušné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa pri plánovaní služieb podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. zabezpečila správna aplikácia smernice v praxi. Súd prvej inštancie zohľadnil aj, že nešlo o zásah do života žalobcu, preto výška nemajetkovej ujmy musí byť nižšia ako obvykle poskytované náhrady pri porušení práva na ochranu osobnosti pri smrteľných zásahoch. Súd prvej inštancie taktiež zobral do úvahy primeranosť náhrady korelujúcu so sumami priznávanými Súdnym dvorom. Bol názoru, že žalované nároky nemožno zamieňať so mzdovými nárokmi. Vzhľadom na všetky uvedené faktory dospel k záveru o primeranosti sumy vo výške 4.000,Eur, ktorú aj žalobcovi priznal a vo zvyšku žalobu zamietol. 5.7/ O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a § 262 Civilného sporového poriadku. Keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu, žalobca preukázaním existencie základu nároku splnil podmienky pre konštatovanie plného procesného úspechu (I. ÚS 56/2017). Žalobca preukázal, že do jeho práva bolo zasiahnuté, čo je základné pre rozhodnutie. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (nález III. ÚS 475/2018, č. 13/2021). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z výšky súdom priznanej. 6/ V rozsahu výrokov I. a III. Včas podaným odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie žalovaná, a to z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalovaná považovala rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny, dostatočne neodôvodnený a nepresvedčivý. Pre preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné uviesť také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou a taktiež preukázať, že pracovný čas skutočne prekračoval 48 hodín za rozhodné obdobie. Ďalej poukázala na rozdiel medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi a na rozdiel medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. V prípade, ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Uvedené bolo možné konštatovať až po porovnaní znení zákona č. 315/2001 Z.z. pred účinnosťou a po účinnosti (t.j. prebratí)
Smernice 2003/88/ES. Zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Žalovaná sa v tomto smere domnievala, že táto skutočnosť ešte neznamená nesprávne transponovanie smernice. Inou situáciou je nesprávna aplikácia smernice. Aj správne prebratá smernica môže byť nesprávne aplikovaná. Slovenská republika, pri preberaní smernice de facto neporušila žiadne predpisy, a preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda, čo súd prvej inštancie opomenul. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody, sa musí rozlišovať medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra). Ak súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisela so zodpovednosťou žalovanej za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na uvedené žalovaná namietla svoju pasívnu vecnú legitimáciu a mala za to, že rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia. 6.1/ Žalovaná videla pochybenie aj v subsumovaní skutkového stavu pod nesprávnu právnu normu. Podľa jej názoru nemal byť použitý zákon č. 514/2003 Z.z., poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.05.2024, ako aj na skutočnosť, že žiadna z procesných strán nenavrhla uplatnenie jednotlivých ustanovení daného právneho predpisu na vec. 6.2/ Nesprávne právne posúdenie videla aj vo vzťahu k otázke rozvrhovania času žalobcu nad povolený limit 48 hodín. Žalobcom predložený prepočet fondu pracovného času striktne pre každý týždeň je zavádzajúci, nesprávny, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou. Nezahŕňa aj hodiny odpočinku v zmysle č. 2 ods. 2 Smernice z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. Fond pracovného času sa využíva na vytvorenie výplatných pások a zahŕňa všetky druhy plateného voľna. Nemožno ho však zamieňať s pracovným časom podľa čl. 2 ods. 1 Smernice. K ustanoveniu § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. ďalej uviedla, že z predmetného ustanovenia nikdy nevyplývalo, že by sa tam uvedené časy považovali za pracovný, respektíve služobný čas. Zo žiadnej časti prechodného ustanovenia nevyplýva, že by dovolenka alebo iné platené služobné voľno bolo služobným časom. V prípade, ak by tieto časy neboli uvedené v tzv. plachte služieb, ktorú predložil žalobca, tak by žalobcovi nebola vyplatená mzda, ktorá mu zákonne prináleží. Ďalej poukázala na vymedzenie pojmov maximálny týždenný priemerný pracovný čas, maximálny týždenný čas a priemerný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Zopakovala, že smernica nepredpokladá doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov a keďže žiadne ustanovenie zákona jej neodporuje, bola transponovaná správne. V prípade, ak súd prvej inštancie sa nestotožnil s jej argumentáciou, poukázala na odsek 15 preambuly smernice, ktorý poukazuje na potrebu a nie možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Táto potreba je ďalej definovaná v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od čl. 16 (4- mesačné referenčné obdobie), čím v čl. 19. rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto obdobie až na 12 mesiacov. V zmysle uvedeného potom, pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Aj v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom Hasičského a záchranného zboru do obdobia 6 mesiacov a následne sa každý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako náročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov. Výklad rozvrhovania služieb, ktorý predložil žalobca, nemá žiadnu právnu oporu v ktoromkoľvek prameni práva, či už v smernici alebo v zákone. Na podporu svojich tvrdení o neporušení žiadnej povinnosti vyplývajúcej z platnej právnej úpravy, poukázala aj na rozsudok Mestského súdu Košice, č.k. 77C/17/2023-88 zo dňa 12.09.2024. 6.3/ Vo vzťahu k nároku na náhradu škody uviedla, že aj podľa Súdneho dvora nemusí jednoznačný rozpor s právom EÚ automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom. Poukázala aj na čl. 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom odchýliť sa od uplatňovania článku 6. Žalovaná mala ďalej za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Škodu stanovil veľmi nejasne. S poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora zdôraznila, že poškodená osoba mala prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, čo však žalobca do dnešného dňa nevykonal. Zamestnávateľovi neoznámil, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že pociťuje výraznú ujmu. Zopakovala, že pre priznanie náhrady škody bolo potrebné preukázať, že dochádzalo k
porušeniu práva žalobcu nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Výpočet žalobcu nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. žalovaná mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá by mu mala byť priznaná. 6.4/ Zároveň namietla, že právny nárok žalobcu bolo potrebné subsumovať pod ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nemajetková ujma, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi, je čo do svojej výšky neprimeraná, keďže sa dá porovnať s výškami náhrad pre obete trestných činov. Poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej výška nemajetkovej ujmy musí vychádzať z dôkazov preukazujúcich jej výšku a musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme. Pri určení výšky sa musí zohľadniť aj výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Nemôže ísť o nepreskúmateľnú úvahu súdu. Žalovaná namietla, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného a rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je pritom v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka len sekundárnou kompenzáciou, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná. Keďže žalobca nijakým spôsobom nepreukázal zásah do jeho osobnostnej sféry, nebol splnený predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Namietla pritom aj nepreukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súd prvej inštancie nevysvetlením, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, odňal žalovanej právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru. 6.5/ V závere namietla aj výrok o trovách konania, ktorý považovala za výsledok nesprávneho právneho posúdenia. Na základe všetkého vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 7/ K odvolaniu žalovanej využil možnosť vyjadriť sa žalobca, ktorý označil argumentáciu žalovanej za nesprávnu. Podľa jeho názoru bolo odvolanie žalovanej len formálne, pretože žalovaná nerozvíja zákonné odvolacie dôvody v dostatočnej miere. Čo sa týka odvolacieho dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, neuviedla žiadne skutkové tvrdenia o akýchkoľvek pochybeniach súdu, ktoré by koncipovali tento odvolací dôvod. Žalobca o žiadnej vade konania ani nevie. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii týkajúcej sa zamieňania označenia Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj pojmov prebratie a aplikácia smernice uviedol, že nemožno hovoriť o dvoch izolovaných pojmoch, keďže spolu tvoria správnu a úplnú transpozíciu smernice, ako to aj vyplýva z odôvodnenia rozsudku a tiež judikatúry Súdneho dvora. Žalobca ďalej uviedol, že vo svojich vyjadreniach vyčerpávajúco uviedol viaceré analýzy, na základe ktorých dospel k svojmu záveru, vrátane porovnávania jednotlivých znení právnych predpisov. Nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že nebolo potrebné skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001 Z.z. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, Súdny dvor im uznáva priamy účinok len s cieľom chrániť práva jednotlivcov. Žalovaná nemôže argumentovať priamou aplikáciou smernice proti žalobcovi, keďže jej to neprináleží (rozsudok Ratti vo veci 148/78). Ďalej uviedol, že v žalobe namietal nielen nesprávne prebratie, ale aj nesprávnu aplikáciu. Uvedené potvrdil aj pri svojom výsluchu. Argumentáciu žalovanej o nerozlišovaní medzi subjektmi a zamestnávateľom žalobcu považuje za účelové. Žalobca pracuje v štátnej službe, je podriadený ministrovi vnútra a koná na základe pokynov, nariadení, rozkazov a príkazov tak, že sa mu služobná pohotovosť nezapočítava do služobného času, čo nerozporovala ani žalovaná. Pravidelne pracuje nad maximálny limit. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sa pridržal svojich doterajších tvrdení. K námietke voči aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z., uviedol, že z argumentácie žalovanej nie je možné vydedukovať, ako malo uvedené vplyv na rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že bude posudzovať vec aj podľa predmetného zákona, čo žalovaná nenamietala. Vo vzťahu k nesprávnemu skutkovému zisteniu, koľko hodín nad 48 hodinový limit žalobca odpracoval uviedol, že žalovaná účinne nepoprela jeho skutkové tvrdenia a predložené dôkazy. Uviedla len všeobecný výpočet služobného času bližšie neurčeného hasiča. Neuviedla, čo podľa jej názoru znamená „skutočne odpracovaný čas“, na ktorý sa odvolávala. Uvedený pojem nemá ani žiadnu legálnu definíciu a
nepoužívajú ho právne predpisy. Jej argumentácia o nemožnosti vychádzania z výplatných pások nebola podopretá žiadnym dôkazom, z čoho by sa malo vychádzať. K rozhodnutiam súdov prvej inštancie, ktoré žalovaná uvádzala v odvolaní uviedol, že nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. K výkladu ustanovenia § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. uviedol, že žalovaná sa snaží dotvárať znenie zákona, čo jej však neprináleží a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie. K vymedzeniu pojmov maximálny týždenný priemerný pracovný čas, maximálny týždenný pracovný čas a priemerný čas uviedol, že nevie o aký odvolací dôvod má ísť, keď súd prvej inštancie vyhovel argumentácii žalovanej. K námietke žalovanej o neosvedčení vzniku nároku na náhradu ujmy uviedol, že žalobca uvedené preukázal dostatočným spôsobom. Súd prvej inštancie sa s podmienkami pre priznanie nároku vysporiadal v odôvodnení a na základe ich splnenia priznal žalobcovi nárok. K argumentu, že nie je potrebné automaticky zakladať vznik zodpovednosti v prípade rozporu s právom EÚ, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom uviedol, že žalovaná žiadnym ospravedlniteľným všeobecným záujmom uvedený rozpor neospravedlnila. Za všeobecný záujem nemožno považovať poddimenzovanie zboru. K žalobcovej nevyvinutej snahe na odvrátenie škody alebo obmedzenie jej rozsahu uviedol, že sa s argumentmi nestotožňuje a odkázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie. K namietanej výške priznanej ujmy uviedol, že súd vychádzal zo skutkových okolností žalobcu a svoj postup dostatočne zdôvodnil. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovanej, že mal preukázať, akú inú činnosť chcel vykonávať v čase nočnej služobnej pohotovosti. Zopakoval svoj režim, v akom fungoval pri výkone štátnej služby. Odmietol zľahčovanie žalovanej ako aj jej ďalšiu argumentáciu. Výrok o trovách konania považoval za vecne a právne správny. V závere navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 8/ V odvolacej replike žalovaná odkázala na svoju argumentáciu z odvolania a navrhla zmenu napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 9/ Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani dokazovanie znova zopakovať (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov I. a III. je vecne správny, a preto ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil. 10/ Predmetom súdneho sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia práva Únie. Tento spor je nepochybne sporom súkromnoprávnym, ktorý podľa ustanovenia § 3 Civilného sporového poriadku prejednávajú a rozhodujú vnútroštátne súdy. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Gunter FuB c/a Stadtt Halle). Spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj povinný rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie respektíve jeho nerešpektovaním a zároveň aj o tom, v akej výške dotknutá škoda vznikla. 11/ Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000,- Eur, z dôvodu, že zo strany žalovanej došlo k pochybeniu tým, že nesprávne transponovala (respektíve v časti netransponovala) Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003. Uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a jeho služobný čas sa rozvrhuje na 16 hodinové zmeny, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v rozsahu 8 hodín. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu a neaktívnu časť, pričom služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín a v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti sa mení služobná pohotovosť na prácu nadčas. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie zásahu do jednej minúty. Napriek uvedenému sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času; z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktorý nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore so skutočnosťou. 12/ Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,-Eur, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Dospel k záveru, že žalovaná predmetnú Smernicu transponovala síce správne, a teda z tohto hľadiska neporušila právo Únie, to však neplatí o následných opatreniach k riadnemu vykonaniu smernice, ktoré sú členské štáty povinné prijať. Keďže žalovaná neučinila zadosť svojej povinnosti uviesť smernicu do praxe, konštatoval zo strany žalovanej porušenie práva Únie ako jednej z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody.
13/ Žalovaná v odvolaní namietla nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ako aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Pri riešení nastolenej odvolacej argumentácie, odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, čo sa týka konštatovania porušenia práva Únie zo strany žalovanej, avšak porušenie práva Únie nevidel len v nezabezpečení následných opatrení k riadnemu výkonu Smernice 2003/88/ES, ale už aj v jej samotnej nedostatočnej transpozícii. Článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže stanovuje minimálnu požiadavku na zistenie bezpečnosti a ochrany zdravia; táto ukladala členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov a pracovnej pohotovosti, od ktorej sa nemožno odchýliť. Po správnom závere súdu prvej inštancie o vzťahovaní sa Smernice aj na činnosť hasiča podľa zákona č. 315/2001 Z.z. bolo potrebné ďalej skúmať, či Smernica bola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky tak, aby boli minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia zabezpečené aj pre tento okruh pracovníkov, čo namietal v žalobe žalobca. 14/ Aj keď formálne zákon č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období do 31.10.2024 vo svojej prílohe č. 4 obsahoval v zozname prebratých právne záväzných aktov Európskej únie aj predmetnú Smernicu, nemožno konštatovať, že by Smernica bola aj naplno transponovaná do jeho ustanovení. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nijakým spôsobom nevyplynulo, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Zákonník práce síce v § 96 ods. 2 uviedol, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava v mieste na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas, ale v zmysle ustanovenia § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. sa predmetné ustanovenie Zákonníka práce subsidiárne nepoužilo. Zákon č. 315/2001 Z.z. definoval služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahoval legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Úkonmi v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezahrnul do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplynulo, že rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a ods. 2 vymedzila pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť. Čas odpočinku je potom akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z judikatúry Súdneho dvora vyplynulo, že pojem pracovný čas treba definovať, podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Smernica neumožnila, aby členské štáty si vymedzili tento pojem odlišne. Vzhľadom na vyššie uvedené mal odvolací súd za to, že žalovaná nesprávne transponovala Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, keď nezabezpečila jej transpozíciu do všetkých dotknutých právnych predpisov, tak aby boli zabezpečené minimálne požiadavky ňou kladené. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná legislatívnou úpravou priemerného týždenného služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vrátane práce nadčas nepresahujúcou 48 hodín si splnila povinnosti vyplývajúce z článku 23 Smernice. Žalovaná síce zakotvila maximálny limit 48 hodín, ale v zákone č. 315/2001 Z.z. neupravila, že do služobného času sa bude zarátavať aj služobná pohotovosť. So správnou transpozíciou by sa dalo súhlasiť len v prípade, ak by všetky predpisy, do ktorých bola Smernica premietnutá, zabezpečovali bezpečnosť a ochranu zdravia, ktorú Smernica priniesla pre všetky dotknuté subjekty. Keďže ako bolo vyššie uvedené, zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplynulo, že by služobná pohotovosť bola zarátavaná do služobného času a ustanovenie Zákonníka práce (§ 96 ods. 2) upravujúce uvedenú problematiku sa subsidiárne k zákonu č. 315/2001 Z.z. nepoužije, neboli zo strany žalovanej správne transponované ustanovenia Smernice, čo malo za následok nedodržiavanie 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času, keďže služobná pohotovosť do tohto času zarátavaná nebola. 15/ Zároveň odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o nerozlišovaní pojmov transpozícia a aplikácia Smernice a s ňou súvisiacu námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú. Skutočnosť, že žalovaná (Slovenská republika) sa priamo nepodieľala na aplikácii Smernice, je bez právneho významu. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že Smernica je nesprávne prebratá
do právneho poriadku, je zodpovedná aj za jej nesprávnu aplikáciu. Zodpovednosť štátu je objektívnou zodpovednosťou, ktorá existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva Únie dopustil, respektíve ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu nahradiť podľa vnútroštátnych predpisov. Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom (žalovanou), v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor, a preto disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. 16/ K námietke žalovanej voči aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd uvádza, že nárok poškodeného na náhradu škody porušením práva Únie je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch štátu (žalovanej) voči Európskej únii, nie v zákone č. 514/2003 Z.z. Predmetný zákon možno však použiť analogicky, keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.04.2025, sp. zn. 8Co/15/2025). Súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozsudku, že zákon č. 514/2003 Z.z. použil, aby učinil zadosť zásade ekvivalencie a predmetný zákon je najbližší vzťahom, o ktoré v danej veci ide. Odvolací súd preto námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú. 17/ K námietke žalovanej týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia rozvrhovania pracovného času nad 48 hodín odvolací súd uvádza nasledovné. Z ustanovenia § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že v ňom uvedené časy sa posudzujú ako výkon štátnej služby len pre mzdové účely. Argumentácia žalovanej, že nemožno vychádzať z tzv. plachiet služieb sa javí ako účelová. Zároveň sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sama žalovaná do zákona č. 315/2001 Z.z. neimplementovala pravidlo z čl. 16 písm. b) Smernice, podľa ktorého doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Z uvedeného dôvodu sa preto žalovaná nemôže dovolávať niečoho, čo sama neimplementovala (tzv. zákaz obráteného vertikálneho účinku smerníc). 18/ Súdny dvor opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C - 397/01) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C - 437/08). Osobitne v prípade príslušníkov hasičského zboru potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C- 52/04). Žalobca v konaní preukázal, čo žalovaná ani nerozporovala, že počas služobnej pohotovosti musí byť v mieste výkonu práce a musí byť svojmu zamestnávateľovi k dispozícii. Uvedenú časť služobnej pohotovosti je potrebné preto zaradiť do služobného času. 19/ Vo vzťahu k námietke nepreukázania vzniku nároku na náhradu škody sa odvolací súd s argumentáciou žalovanej nestotožnil. Súd prvej inštancie sa zaoberal splnením každej hmotnoprávnej podmienky pre vznik práva na náhradu škodu. Správne konštatoval porušenie práva Únie, ktoré priznáva právo jednotlivcom; správne dospel k záveru, že toto porušenie je dostatočne závažné, pričom poukázal aj na relevantnú judikatúru Súdneho dvora, ktorý za závažné porušenie práva Únie označil nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) Smernice počas referenčného obdobia; ako aj správne konštatoval príčinnú súvislosť medzi porušením práva Únie a vznikom škody. Odvolací súd sa s jeho zisteniami (okrem časti týkajúcej sa správnej transpozície Smernice) stotožnil. 20/ Čo sa týka namietaného neosvedčenia vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu, súd prvej inštancie mal z výsluchu žalobcu za preukázané, že k vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu došlo. Zaraďovanie do zmien, kedy musí suplovať výpadky svojich kolegov a poddimenzovanosť zboru spôsobila, že žalobca musel vykonávať ďalšie služby, čo vo výsledku ho pripravilo o odpočinok a možnosť adekvátnej regenerácie a zasiahlo do jeho bezpečnosti a zdravia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysporiadal aj s posúdením možností a konania žalobcu pre zamedzenie vzniku škody, respektíve obmedzeniu jej rozsahu. So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. Rovnako sa stotožnil so záverom, že len samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade nebude dostatočným zadosťučinením a žalobcovi vzhľadom na dlhotrvajúci zásah do jeho práv bolo potrebné priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pri stanovení jej výšky vychádzal z judikatúry Súdneho dvora ako aj z ďalších kritérií (dĺžka zásahu, závažnosť zásahu, možnosť zabráneniu zásahom žalovanou, povaha zásahu, primeranosť zadosťučinenia) a dospel k záveru, že spravodlivú výšky nemajetkovej ujmy predstavuje suma 4.000,- Eur. Vzhľadom na všetky do úvahy brané kritéria sa odvolací súd s jeho rozhodnutím stotožnil a nepovažoval ho za ničím vybočujúce z náhrad priznaných v obdobným sporoch. 21/ K žalovanej namietanému nepoužitiu ustanovení Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie je nárokom
sui generis. Nepoužitie ekvivalentných ustanovení Občianskeho zákonníka na danú vec nespôsobuje takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie v záujme učinenia zadosť zásade ekvivalencie použil ustanovenia zákona č. 513/2004 Z.z., k čomu sa odvolací súd vyjadroval bližšie vo svojej skoršej argumentácii. 22/ Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Povinnosťou súdu je vysporiadať sa s otázkami, ktoré majú podstatný vplyv na skutkové a právne posúdenie veci (porovnaj napríklad m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike/sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Súd prvej inštancie sa s argumentáciou tak žalobcu, ako aj žalovanej dostatočným spôsobom vysporiadal a predstavil zrozumiteľné odôvodnenie svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom žalovanej, že jeho rozhodnutie je nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené. 23/ Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania, odvolací súd rovnako nezistil zo strany súdu prvej inštancie pochybenie. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zásadou procesného úspechu. Keďže výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, pre priznanie plného procesného úspechu bolo postačujúce, aby žalobca osvedčil, že základ jeho nároku je dôvodný. Keďže v konaní preukázal, že boli splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie a priznanie náhrady škody, súd prvej inštancie správne konštatoval jeho plný procesný úspech. Správne pritom vychádzal len zo sumy priznanej a nie tej žalovanej. 24/ Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a na ich základe dospel k vecne správnemu rozhodnutiu, ktoré aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správne. 25/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca plne procesne úspešný, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 26/ Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).