Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoKR/54/2024 1122202406 31. 03. 2026 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2026:1122202406.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Veľký Krtíš, so sídlom: J. A. Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 00 319 651, proti žalovanému: AUTO GAMES Slovakia, s.r.o., so sídlom: 29. augusta 36/A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 726 435, právne zastúpenému: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom: 29. augusta 36A, 811 09 Bratislava - Staré mesto, IČO: 35 917 148, o určenie popretej pohľadávky a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/9/2022 - 82 zo dňa 07.12.2023 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/9/2022 - 133 zo dňa 04.06.2024, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného proti I. výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/9/2022 - 82 zo dňa 07.12.2023 o d m i e t a . II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/9/2022 - 82 zo dňa 07.12.2023 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/9/2022 - 133 zo dňa 04.06.2024 v napadnutom II. výroku a v súvisiacom III. výroku p o t v r d z u j e . III. Krajský súd v Bratislave n e p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, s poukazom na ustanovenia § 32 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 7, ods. 9, ods. 11, ods. 14, ods. 15 a ods. 20, § 28 ods. 1 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoKR“), § 70 ods. 1, ods. 2, § 71 ods. 1 písm. p), § 73 ods. 3 zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoHH“), § 93 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR v znení neskorších predpisov, čl. 59 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej aj Ústava SR“) a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), výrokom I. zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania v celom rozsahu, výrokom II. určil, že pohľadávka žalobcu v celkovej výške 6.765,- eur uplatnená prihláškou zo dňa 10.01.2022, zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 22 v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 27R/2/2020 na majetok úpadcu AG PLAY, s.r.o. v reštrukturalizácii, IČO: 36 778 150, so sídlom Janka Kráľa 727, 905 01 Senica, je oprávnená čo do výšky a právneho dôvodu. Zároveň súd prvej inštancie výrokom III. stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie následne opravným uznesením opravil záhlavie rozsudku v časti identifikačného čísla žalobcu postupom súladným s § 224 CSP.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.03.2022 domáhal určenia v konkurze popretej pohľadávky vo výške 6.765,- eur z dôvodu neuhradených odvodov z hazardných hier a iných podobných hier. Správca potvrdil zápis pohľadávky do zoznamu pohľadávok. Žalobcovi ako popretému veriteľovi bolo popretie oznámené oznámením o popretí zo dňa 02.03.2022. V súvislosti so spochybnením právneho dôvodu pohľadávky žalobca uvádza, že jej právny titul považuje za platný, odvodený z platného a účinného právneho predpisu, v danom prípade zo ZoHH (§ 73 ods. 3). Žalobca má za to, že žalovaným tvrdená existencia nesúladu ustanovení ZoHH s Ústavou SR nemá oporu v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR a už vôbec nemôže mať vplyv na existenciu pohľadávky žalobcu, resp. na jej právny dôvod a výšku. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nepreskúmateľnosti prihlášky pohľadávky žalobca uviedol, že z nej vyplýva jednoznačne a nespochybniteľne právny základ pohľadávky žalobcu, jej výška, právny dôvod a poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14CoKR/14/20/2014 zo dňa 09.07.2015. Žalobca nesúhlasí ani s popretím čo do výšky, keď poukázal na odbornú literatúru, podľa ktorej výška pohľadávky je popretá vtedy, ak sa tvrdí, že tu pohľadávka síce je, avšak úpadca dlhuje menej, než koľko bolo v prihláške uvedené a ten, kto popiera výšku pohľadávky, musí súčasne tvrdiť, aká je v skutočnosti výška pohľadávky. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že podľa žalovaného prihlásená pohľadávka nie je v prihláške náležite špecifikovaná a je vymedzená len všeobecne ako „odvod z prevádzkovania hazardnej hry“, pričom nie je z prihlášky zrejmé ani len to, o odvod za aké obdobie, za aký počet dní sa má jednať, ani za aký počet zariadení, a teda prihláška je v podstate nepreskúmateľná a pohľadávka je prihlásená spôsobom, ktorý je v rozpore s príslušnými ustanoveniami ZoKR o prihlasovaní pohľadávok. Podľa žalovaného v prihláške nie je správne vymedzený právny dôvod vzniku pohľadávky podľa § 29 ods. 1 písm. c) ZoKR. Povinnosťou veriteľa je v prihláške vymedziť a identifikovať svoju pohľadávku okrem iného čo do pravosti i výšky takým spôsobom, aby bola táto riadne a bez pochybností preskúmateľná, pričom žalobca nemal túto povinnosť splniť. Podľa názoru žalovaného prihláška obsahuje v podstate len odkaz na § 71 ods. 1 písm. p) ZoHH, čo je však nedostatočné. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje odvod z prevádzkovania hazardných hier podľa § 70 až § 73 ZoHH v platnom znení, pričom podľa žalovaného je tento odvod ukladaný v rozpore s čl. 59 Ústavy SR. Účelom čl. 59 Ústavy SR je vylúčenie svojvôle do zavádzania daní a poplatkov. V Slovenskej republike možno ukladať iba také dane a poplatky, ktoré sú uložené zákonom alebo na základe zákona. Doslovný výklad Ústavy SR neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 na iné verejné dávky a príspevky, nakoľko ukladať možno iba dane a poplatky. Irelevantné je, či sa iná verejná dávka alebo príspevok uloží zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne, vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu ústave. Zákonodarca nedisponuje právomocou uložiť inú verejnú platbu, než je daň alebo poplatok. Jedinú výnimku z tohto taxatívneho výpočtu prípustných verejných platieb sú len poistné odvody, ktoré predstavujú nástroj na realizáciu povinností štátu vo vzťahu k základným právam, a to zdravotného poistenia podľa čl. 40 Ústavy SR a dôchodkového zabezpečenia podľa čl. 39 Ústavy SR. Odvod z prevádzkovania hazardných hier nemožno považovať ani za daň, ani za poplatok. Žalovaný mal za to, že v danej veci je potrebné primárne rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorou je podľa žalovaného posúdenie, či ustanovenia § 70 až § 73 ZoHH sú ústavne konformné s ustanovením čl. 59 Ústavy SR. Žalovaný poukázal o. i. na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/2020 a tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/2009 a PL. ÚS 6/2018. 4. Súd prvej inštancie poukázal ďalej na to, že žalovaný na základe svojej argumentácie navrhol súdu, aby v súlade s § 162 od. 1 písm. b) CSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR podnet v uvedenom smere. Podľa žalovaného neobstojí tvrdenie žalobcu o účelovom výklade zákona. Zákonodarca predvídal situácie, kedy právna norma nižšej právnej sily (zákon) môže byť v nesúlade s ústavou a pre tento prípad do právneho poriadku zakomponoval prostriedky ochrany a následnej opravy dodatočne zisteného nesúladu zákona s ústavou. V prípade vyslovenia nesúladu namietanej právnej úpravy s ústavou a priori nebude možné právny nárok uplatnený žalobcom nútene vymáhať a možno v danom prípade, najmä s ohľadom na „verejnoprávny“ charakter uplatnenej pohľadávky a pre nastolenie a udržanie ústavného rámca dotknutej právnej úpravy (spätne i do budúcna), dôvodne očakávať uplatnenie derogačného účinku ex tunc prípadného rozhodnutia ústavného súdu. 5. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, nakoľko nie je podľa súdu nevyhnutné posúdenie ústavnosti žalovaným označených zákonných ustanovení prostredníctvom Ústavného súdu SR. Samotný úpadca nikdy nespochybnil nárok žalobcu na zaplatenie sporného odvodu, neinicioval následný súdny prieskum v správnom súdnom konaní a uznal existenciu
spornej pohľadávky v prihlásenej výške, keď vypracoval a podal vyúčtovanie paušálneho odvodu z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce zo dňa 28.12.2020. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že je možné očakávať derogačný účinok prípadného rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd poukázal tiež na skutočnosť, že úpadca rozhodnutie o uložení povinnosti nenapadol opravným prostriedkom. Žalovaný nepoprel pohľadávku žalobcu aj čo do vymáhateľnosti, ale len čo do právneho dôvodu a výšky. Návrh na prerušenie konania považoval za nehospodárny s tým, že strata účinnosti sporných ustanovení o hazardných hrách by nemala vplyv na dôvodnosť popretia žalobcovej pohľadávky čo do právneho dôvodu a výšky a popretie pohľadávky v danej časti posúdil ako nedôvodné. 6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že je nepochybné, že sporný odvod bol prijatý zákonom ako to predpokladá čl. 59 Ústavy SR. Predstavuje tak všeobecne záväznú právnu normu, ktorú bol úpadca povinný rešpektovať a odviesť peňažný odvod žalobcovi. Úpadca odvod nezaplatil, čím žalobcovi vznikla pohľadávka, ktorú si riadne prihlásil do konkurzu. Súd poukázal tiež na zákon č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoOO“), ktorý zaväzuje určené regulované subjekty uhrádzať na základe zákona určený odvod v prospech správcu odvodu. Uvedený ZoOO je platnou a účinnou súčasťou právneho poriadku SR viac ako desať rokov a do dňa rozhodnutia súdu nebolo rozhodnuté o jeho neústavnosti. V ZoOO regulované osoby vykonávajú spoločensky prospešnú činnosť a napriek ich prospešnosti sa zákonodarca rozhodol zaťažiť ich povinnosťou uhrádzať osobitný odvod. Súd nevzhliadol žiaden dôvod neústavnosti odvodu z hazardných hier. Poukázal pritom na závažné celospoločenské negatíva hazardu (závislosti, kriminalita, náklady štátu na zdravotnú starostlivosť). 7. V neposlednom rade súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na nedôvodnosť námietky vo vzťahu k žalovaným tvrdenej nepreskúmateľnosti prihlásenej pohľadávky. Je nesporné, že žalovaný v popretí len všeobecne uviedol, že pohľadávka nie je náležite špecifikovaná a je vymedzená len všeobecne, pričom nemá byť zrejmé o odvod za aké obdobie sa jedná. Ak žalovaný v úvodnej vete popieracieho prejavu len všeobecne hovorí o neurčitosti, nejasnosti, nepreskúmateľnosti prihlášky, nemožno tento jeho všeobecný prejav vôle posudzovať oddelene bez ďalšej konkretizácie takto uplatneného dôvodu tak, ako ho uviedol v popretí pohľadávky. Len všeobecné popretie v akomkoľvek rozsahu by totiž automaticky malo za následok aktivizáciu prieskumnej právomoci súdu konajúceho v incidenčnom konaní v celom rozsahu, a to by v neposlednom rade znamenalo aj podstatné znevýhodňovanie veriteľov tých pohľadávok, ktoré boli popreté čo do dôvodu a vymáhateľnosti. Teda po márnom uplynutí lehoty na popretie pohľadávok nie je možné zo strany žalovaného rozširovať dôvody popretia pohľadávky a na takéto popretie prihliadať. Nemožno teda už ani prihliadať na to, čo nebolo výslovne, presne a určite pomenované v prejave na popretie pohľadávky. Pre konanie o zistenie popretej pohľadávky je určujúcim stav, aký vyplynul z obsahu prihlášky a z obsahu jej popretia, a preto súd vychádzajúc zo žaloby (ktorou je viazaný) rozhoduje o stave v čase, aký bol rozhodný pre prihlášku. Námietky žalovaného sú len všeobecného charakteru, bez bližšej špecifikácie v čom má nepreskúmateľnosť prihlášky spočívať napr. nesprávne vyčíslená výška odvodu. 8. Podľa súdu prvej inštancie pri určení výšky pohľadávky sa žalobca explicitne odvoláva na hlásenie o počte terminálov videohier a počte dní, počas ktorých boli tieto povolené na území žalobcu a záverom špecifikuje deň splatnosti spornej pohľadávky. Akékoľvek pochybnosti o určitosti právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky a jej výške sú následne rozptýlené prílohou prihlášky (§ 29 ods. 6 ZoKR), ktorú tvorilo vyúčtovanie paušálneho odvodu z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce zo dňa 28.12.2020. V predmetnej prílohe je aj presne špecifikované obdobie, za ktoré sa má odvod platiť. Súd podotýka, že práve prílohy prihlášky preukazujú skutočnosti v nej uvedené a tvoria v podstate nerozlučný celok s tvrdeniami uvedenými v časti o právnom dôvode a vzniku pohľadávky. Komplexným preskúmaním prihlášky nemôžu vzniknúť objektívne pochybnosti o jej určitosti a riadnom špecifikovaní právneho dôvodu, ako aj výšky spornej pohľadávky. Naproti tomu, tvrdenia žalovaného v popieracom prejave ostali len vo všeobecnej - nepreskúmateľnej rovine. Rovnaký názor zastával aj správca úpadcu, ktorý by sám (ako subjekt na to prioritne povolaný) uplatnil svoje právo poprieť žalobcom prihlásenú pohľadávku. Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, podľa súdu nevznikli v konaní žiadne trovy konania, preto ich náhradu nepriznal žiadnej zo strán. 9. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalovaný v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Žalovaný nesúhlasí so závermi súdu, keď má za to, že súd
prvej inštancie rozhodol o návrhu žalovaného na prerušenie konania nesprávnym procesným postupom. Žalovaný má za to, že o jeho návrhu malo byť v zmysle § 234 CSP rozhodnuté uznesením a nie rozsudkom. 10. Žalovaný nesúhlasí ani so závermi výroku II., ktorým bolo rozhodnuté o merite veci, nakoľko žalobcom uplatnený nárok predstavuje odvod ukladaný v rozpore s Ústavou SR. To bol aj dôvod, pre ktorý navrhol prerušenie konania. Nesúlad ZoHH s čl. 59 Ústavy SR zakladal nutnosť prerušenia konania a závery súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú preto nesprávne. Argumentácia súdu prvej inštancie vedúca k zamietnutiu návrhu žalovaného na prerušenie konania nemá oporu v právnom poriadku. Úpadca ako bývalý prevádzkovateľ hazardných hier nemá a nemal objektívnu možnosť spochybniť nárok žalobcu na odvod, nakoľko povinnosť platiť odvod nie je ukladaná rozhodnutím, ani žiadnym opatrením žalobcu. Povinnosť hradiť odvod je zakotvená priamo v texte zákona. Súdom použitý argument, že úpadca neinicioval súdny prieskum, je bezpredmetný a nemá oporu v zákone. 11. Žalovaný nesúhlasí ani s argumentáciou súdu o nemožnosti očakávať derogačný účinok prípadného rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd sa nedostatočne a najmä nesprávne vysporiadal s potrebou prerušenia konania za účelom posúdenia ústavnosti § 70 - § 73 ZoHH s čl. 59 Ústavy SR, hoci sa jedná o ťažiskový argument obrany žalovaného. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tým, že právny poriadok SR neumožňuje ukladať iné verejné dávky ako dane a poplatky. Odvod z prevádzky hazardných hier však nie je ani daňou, ani poplatkom. Zákonodarcovi nič nebráni v zavedení osobitnej dane z hazardu ako je tomu napr. v prípade tabaku alebo alkoholu. Odvod zavedený ZoHH obchádza čl. 59 Ústavy SR. Daň sa v ekonomickej literatúre definuje ako nenávratná a zákonom určená platba do verejného rozpočtu. Stáva sa súčasťou celkových príjmov verejného rozpočtu. Poplatky sú ekvivalentom za služby poskytnuté verejnou mocou. Preto bolo podľa žalovaného nevyhnutné prerušenie konania a predloženie veci na Ústavný súd SR. Odvod z hazardných hier ako skrytá forma dane nemá v právnom poriadku SR obdobu. 12. Podľa žalovaného neobstojí ani porovnanie súdu prvej inštancie so ZoOO a takáto argumentácia súdu svedčí skôr o zaujatosti súdu a predsudkoch vo vzťahu k prevádzkovaniu hazardných hier. Záver súdu o notoriete v súvislosti s negatívami hazardných hier nemá žiadnu právnu relevanciu a je prejavom arbitrárnosti. Nie je zrejmé, odkiaľ súd čerpal tieto všeobecne známe notoriety a ani akým spôsobom súvisia s právnym posúdením súladu právnej normy s Ústavou SR. Súdu neprislúchalo hodnotiť, čo je spoločensky prospešné a čo nie, čo rovnako svedčí o zaujatosti súdu voči odvetviu hazardných hier, hoci to bolo a stále je zákonom povolené podnikanie. Pokiaľ ide o záver o doterajšom nevyslovení neústavnosti ZoOO, otázka ústavnej udržateľnosti odvodu podľa ZoOO bola významne spochybnená, avšak k posúdeniu ústavnej konformnosti nedošlo v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR len z dôvodu, že Najvyšší súd SR pre rozhodnutie vo veci samej otázku súladu napokon riešiť nevyhnutne nemusel (sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019). 13. Žalovaný v podanom odvolaní tiež uviedol, že neuniklo jeho pozornosti, že časť napadnutého rozhodnutia je od slova do slova skopírovaná z rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-2Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 27.06.2023, teda vykazuje rovnaké vady a pochybenia ako rozhodnutie Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-2Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 27.06.2023 vydané iným sudcom. Žalovaný namieta, že aj záver súdu o účele incidenčného konania, ktorým je rozhodnúť o tom, či popierací prejav obstojí alebo nie, je rovnako skopírovaný z uvedeného rozhodnutia. Takéto konštatovanie je v rozpore s popretím, z ktorého vyplýva, že žalovaný poprel pohľadávku žalobcu aj čo do právneho dôvodu, aj čo do výšky. Žalovaný namieta spôsob, akým sa súd prvej inštancie postavil k prieskumu prihlásenej a popretej pohľadávky. Nesúhlasí s tým, že súd nepreskúmava pohľadávku zo všetkých aspektov, ale iba vo vzťahu k dôvodom popretia. Pokiaľ mal súd vyhodnotiť, či dôvody popretia obstoja, narazil na otázku, ktorú nebol oprávnený riešiť sám, ale bol povinný obrátiť sa na Ústavný súd SR. Napokon žalovaný nesúhlasí ani so záverom o prezumpcii ústavnosti právnych predpisov. Postup súdu bol neobvyklý a žalovanému bol odopretý prístup k možnosti aplikácie § 162 ods. 1 písm. b) CSP a súd si sám uzurpoval právo rozhodnúť o súlade namietanej právnej normy s Ústavou SR. 14. Žalovaný v neposlednom rade namietal spôsob, akým sa súd vysporiadal s jeho námietkou uplatnenia pohľadávky v konkurze. Pohľadávka žalobcu nie je v prihláške riadne špecifikovaná a je vymedzená len všeobecne ako odvod z prevádzkovania hazardných hier. Bolo pritom povinnosťou veriteľa v prihláške vymedziť a identifikovať svoju pohľadávku okrem iného čo do pravosti a výšky takým
spôsobom, aby bola táto riadne a bez pochybností preskúmateľná. Prihláška žalobcu tieto podmienky nespĺňala. Nie je pravdou tvrdenie súdu, že z prihlášky dané údaje vyplývajú, nakoľko prihláška neobsahuje žiadnu bližšiu špecifikáciu a len sa odvoláva na priloženú prílohu, čo podľa žalovaného nepostačuje. Argumentácia súdu prvej inštancie by v podstate znamenala, že veriteľ nemusí svoju pohľadávku špecifikovať a postačuje iba pripojenie príloh. Žalovaný s poukazom na všetky uvedené skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril a uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Súd postupoval správne, ak nevyhovel návrhu žalovaného na prerušenie konania, nakoľko § 162 ods. 1 písm. b) CSP nezakladá nárok strany, aby sa s ňou súd stotožnil v názore, že právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. S ohľadom na úlohu incidenčného konania v spojení s konštatovaním o nezistení nesúladu § 70 - § 73 ZoHH, nie je posúdenie ústavnosti prostredníctvom Ústavného súdu SR nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci. V otázke spôsobu uplatnenia pohľadávky žalobca uviedol, že z prihlášky vyplýva právny základ pohľadávky, jej výška aj právny dôvod. Súd správne konštatoval, že nemôžu vzniknúť pochybnosti o určitosti a riadnom špecifikovaní právneho dôvodu, ako aj výšky pohľadávky. Uvedenie právneho dôvodu je určité. Pri určení výšky pohľadávky sa žalobca odvoláva na hlásenie o počte terminálov, počte dní, počas ktorých boli povolené na území žalobcu a špecifikuje deň splatnosti. Akékoľvek pochybnosti o výške sú rozptýlené prílohou prihlášky, ktorú tvorí vyúčtovanie paušálneho odvodu, v ktorej je presne špecifikované obdobie, za ktoré sa má odvod platiť. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav na základe vykonaných dôkazov a vec správne právne posúdil. Preto žalobca navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 16. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu, pričom zotrval na svojich dôvodoch prezentovaných v podanom odvolaní. Samotný žalobca sa podľa neho v podanom vyjadrení nijako nevyjadruje k legitimite sporného odvodu. Prihláška neobsahuje právny dôvod a len odkazuje na vyúčtovanie úpadcu. Žalobca sa snaží svoj nedostatok bagatelizovať. Žalovaný preto vyčíta súdu prvej inštancie prílišnú laxnosť a zhovievavosť pri posudzovaní zákonných náležitostí prihlášky pohľadávky žalobcu na ťarchu žalovaného. 17. Ďalšie vyjadrenia strán v konaní neboli podané. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 196a ZoKR), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podaného žalovaným (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku I. je potrebné odmietnuť a odvolanie žalovaného vo vzťahu k napadnutému meritórnemu výroku II. nie je dôvodné. 19. Podľa § 386 CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 20. Podľa § 357 písm. n) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. 21. Odvolanie podané žalovaným proti výroku I. rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Žalovaný sa domáhal prerušenia konania z dôvodu uvedenom v § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko mal za to, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a podanie návrhu na začatie konania Ústavnému súdu SR. Odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 162 CSP je upravené obligatórne prerušenie konania. V intenciách inštitútu prerušenia konania je odvolanie prípustné podľa § 357 písm. n) CSP len proti uzneseniu, ktorým bolo prerušené konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) alebo § 164 CSP, či už na návrh, alebo bez návrhu. Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného
prostriedku. Odvolateľom uplatnený dôvod prerušenia podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP je dôvodom, ktorý je vylúčený z odvolacieho prieskumu a podľa § 357 CSP odvolanie proti nemu prípustné nie je. 22. Na základe uvedených skutočností preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti. Podľa ustálenej judikatúry súdov SR, vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd v tomto prípade rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a jemu predchádzajúce konanie. 23. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávnu formu rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, keď podľa žalovaného malo byť rozhodnuté formou uznesenia a nie vo forme rozsudku. Odvolací súd k uvedenej námietke odvolateľa uvádza, že v zmysle CSP sa uznesením rozhoduje v prípadoch, kedy sa nerozhoduje vo veci samej. Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je z hľadiska formy klasifikovaný ako uznesenie a nie ako samostatná časť rozsudku. S ohľadom na ustanovenie § 162 ods. 3 CSP, podľa ktorého o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej, však bolo nevyhnutné predmetné rozhodnutie (uznesenie) poňať do rozsudku. Obdobné osobitné postavenie v okruhu uznesení má napr. aj uznesenie o trovách konania, kedy rovnako rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, napriek tomu, že sa jedná o uznesenie, musí byť súčasťou rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to aj v prípade, ak konečným rozhodnutím je rozsudok. 24. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku nebolo možné vyhodnotiť podľa obsahu ani ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 2 CSP, kedy by nesprávnosť právoplatného procesného rozhodnutia spôsobovala nesprávnosť rozhodnutia vo veci, nakoľko odvolací súd vo vzťahu k výroku I. rozsudku nezistil žiadnu vadu podľa § 365 ods. 1 CSP, ktorá by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 25. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobca si v konkurze vedenom na majetok úpadcu AG PLAY, s.r.o. v reštrukturalizácii, prihláškou zo dňa 10.01.2022 (č. l. 10 spisu) prihlásil pohľadávku vo výške 6.765,- eur z titulu neuhradeného odvodu z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier podľa § 71 ods. 1 písm. p) ZoHH stanovený na základe hlásenia o počte terminálov videohier a počte dní, počas ktorých boli terminály videohier povolené na území mesta a splatný 31.12.2020. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 27R/2/2020 zo dňa 19.05.2021, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 101/2021 dňa 27.05.2021. Iný veriteľ (žalovaný) poprel pohľadávku žalobcu (č. l. 68 spisu) z dôvodu, že pohľadávka nie je náležite špecifikovaná a je vymedzená len všeobecne ako odvod z prevádzkovania hazardnej hry, pričom nie je zrejmé o aký odvod, za aké obdobie sa jedná a prihláška je nepreskúmateľná. Zároveň žalovaný poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že odvod podľa § 70 - § 73 ZoHH je ukladaný v rozpore s čl. 59 Ústavy SR, ktorý umožňuje ukladať iba dane a poplatky, nie iné verejné dávky, pričom je irelevantné, či je iná dávka uložená zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne. Výklad ústavy neumožňuje rozšírenie čl. 59 aj na iné verejné dávky a príspevky. Výnimku tvoria poistné odvody. Odvod z prevádzkovania hazardných hier však nemožno považovať ani za daň, ani za poplatok, ale ide o tzv. „skrytú daň“, ktorá bola žalobcom prihlásená bez legitímneho právneho dôvodu a na ktorú neexistuje právny titul ani nárok. Súd žalobe žalobcu vyhovel (výrok II. rozsudku) a voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. 26. Odvolací súd uvádza, že v prípade, že pohľadávka veriteľa bola popretá, ten má právo domáhať sa na súde tzv. incidenčnou žalobou v incidenčnom konaní určenia „popretej“ pohľadávky. Uvedené incidenčné konanie je bežné sporové konanie vyvolané konkurzom, ktoré začína doručením incidenčnej žaloby na príslušný súd. Incidenčnú žalobu podáva popretý veriteľ, a to voči tým, ktorý jeho pohľadávku popreli. Incidenčné konanie je svojou povahou určovacie konanie, v ktorom sa popretý veriteľ pozitívne domáha určenia svojej prihlásenej popretej pohľadávky. Veriteľ sa môže domáhať určenia iba popretej časti pohľadávky. Ak sa domáha aj určenia už zistenej časti pohľadávky, je potrebné v tejto časti žalobu zamietnuť. 27. Zo záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013 zo dňa 11.09.2014 o. i. vyplýva, že: Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ (žalobca) uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi (žalovanému) a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Účelom incidenčného konania je v podstate
len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená (teda úplne, alebo v určitej časti, alebo v určitom poradí). Uvedené závery k účelu incidenčného konania, aj keď prijaté k neskoršej právnej úprave, sú aplikovateľné aj na právnu úpravu obsiahnutú v ZKV. S uvedeným súvisí aj požiadavka kladená na žalobcu opísať rozhodujúce skutočnosti v žalobe a označiť a priložiť k žalobe dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Pokiaľ by správkyňa konkurznej podstaty mohla neobmedzene rozširovať dôvody popretia prihlásenej pohľadávky v priebehu incidenčného konania, uvedenú povinnosť by si žalobca nevedel splniť. 28. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/53/2020 zo dňa 24.02.2021 platí, že: Súd v incidenčnom konaní je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku len z tých dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave, pričom prihlásenú pohľadávku možno poprieť iba v zákonom stanovenej lehote. Nedostatok popretia pohľadávky, pre ktoré popretie nie je účinné, nie je možné odstrániť po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na popretie pohľadávky, z čoho je zrejmé, že po uplynutí tejto lehoty popretie pohľadávky nie je možné doplniť o nové dôvody popretia. 29. Z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 145/2022 zo dňa 23.03.2022 je o. i. zrejmé, že: Z § 124 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že správca môže poprieť pohľadávku len v rozsahu, v akom sa na pohľadávku uplatnenú prihláškou v reštrukturalizácii dlžníka prihliada - s tým koreluje oprávnenie veriteľa napadnúť incidenčnou žalobou popierací prejav v rozsahu popretia pohľadávky. Logickým vyústením tejto premisy je skutočnosť, že v konaní o určenie popretej pohľadávky sa nemožno domáhať určenia pohľadávky nad rámec toho, čo bolo popreté a na čo sa v konkurze neprihliada. Tomuto záveru nasvedčuje aj legislatívna textácia „žaloba na určenie popretej pohľadávky“, čo indikuje záver, že žaloba smeruje k určeniu pohľadávky v rozsahu jej popretia. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Z tohto dôvodu sa v incidenčnom spore nemohlo riešiť zabezpečenie pohľadávky, keďže nebolo predmetom popretia, ale rozhodol o ňom súd už skôr uznesením podľa § 122 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. 30. Zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/38/2015 zo dňa 29.12.2016 vyplýva, že: Incidenčné konanie nie je žalobou o plnenie, ale je konaním, ktoré je vyvolané popieracím prejavom správcu po prihlásení pohľadávky veriteľa a ktoré je v prvom rade zamerané na zistenie, či konkrétna pohľadávka bola správcom správne popretá a jej predmetom je vyriešenie otázky, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená, teda úplne, alebo v určitej časti alebo v určitom poradí (II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11.09.2014). Rozhodnutím v tomto konaní sa nezakladá právny titul plnenia, ale len sa určuje, či konkrétna pohľadávka má byť uspokojená v konkurze, alebo nie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že účelom incidenčného konania nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, ale jeho účelom je rozhodnúť, či popierací prejav správcu je dôvodný. 31. Najvyšší súd SR zároveň aj v uznesení sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017 (R63/2017) uviedol, že: Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. 32. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 33. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym stavom zisteným súdom prvej inštancie v otázke určenia popretej pohľadávky žalobcu čo do výšky a právneho dôvodu. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s popieracím prejavom iného veriteľa. Odvolateľom uvádzané dôvody nie sú schopné spochybniť napadnuté rozhodnutie v tejto časti (výrok II. rozsudku). 34. Žalovaný primárne namietal absenciu úvahy súdu prvej inštancie, v ktorej by sa vysporiadal s tým, že právny poriadok SR neumožňuje ukladať iné verejné dávky ako dane alebo poplatky, pričom prihlásená pohľadávka je odvodom z hazardných hier, t. j. nie je ani daňou, ani poplatkom. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na charakter incidenčného sporu o určenie popretej pohľadávky. Účelom tohto konania je iba posúdenie popieracieho prejavu a v ňom uvádzaných dôvodov. Nejedná sa teda o konanie, ktorým by si žalobca uplatňoval pohľadávku voči dlžníkovi a v ktorom by predmetom konania bol celý právny vzťah medzi žalobcom ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom. V prejednávanom spore preto nie je úlohou súdu povinnosť špecifikovať vzájomný vzťah medzi žalobcom a úpadcom, t. j. nie je daný dôvod na posudzovanie skutočnosti, či uplatnený nárok má charakter daňového alebo iného (skrytého daňového) odvodu. Na účely rozhodovania o posúdení popieracieho prejavu je v prípade popretia právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky nevyhnutné posúdiť výlučne existenciu právneho dôvodu. Prihlásená pohľadávka žalobcu predstavuje paušálny odvod z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce podľa § 73 ods. 3 ZoHH. Právnym dôvodom uplatnenej pohľadávky je tak právny predpis - ZoHH. Jedná sa o odvodovú povinnosť, ktorá má na účely posúdenia existencie právneho dôvodu pohľadávky charakter dovolenosti. 35. Odvolateľ v podanom odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie komparáciu so ZoOO a túto vnímal ako zaujatosť súdu. Odvolací súd dospel k záveru, že porovnanie ZoHH a ZoOO súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nevybočilo z medzí incidenčného konania. A ak bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť existenciu právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky, ktorý spočíval v povinnosti platiť odvod podľa ZoHH, potom poukaz na iný existujúci zákon, ktorý rovnako upravuje inú povinnosť ako je daň, či poplatok a ktorý je v rámci fiškálnej politiky štátu uplatňovaný viac ako desať rokov bez vyhlásenia jeho protiústavnosti, nemôže spôsobiť nesprávnosť záverov prijatých súdom prvej inštancie. 36. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku žalovaného o nestrannosti súdu prvej inštancie, ktorú žalovaný odvodzoval od nejasnosti toho, prečo súd prvej inštancie porovnával regulované odvetvia (ZoOO) a hazardné hry (ZoHH). Ako už bolo uvedené, ZoOO upravuje platenie odvodov, čím sa minimálne terminologicky približuje odvodovej povinnosti podľa ZoHH, a preto porovnanie regulovaných odvetví a hazardných hier súdom prvej inštancie cez dané právne predpisy objasňuje existenciu právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky, ktorú žalovaný v popieracom prejave, ako aj počas konania spochybňuje s poukazom na skutočnosť, že podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR je možné ukladať len dane a poplatky. 37. Odvolací súd ďalej uvádza, že ani úvahy súdu prvej inštancie o celospoločensky negatívnych následkoch hazardných hier nespochybňujú závery o existencii právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky. 38. Odvolací súd poukazuje ďalej na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 269/2009 - 30 zo dňa 07.07.2009, podľa ktorého: Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy ústavným súdom. .... všeobecný súd má v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. .... Z ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s daným podnetom jednou z uvedených možností, tak z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. Z podstaty ústavy ako priamo aplikovateľného práva v kontexte mechanizmu konkrétnej kontroly ústavnosti aplikovanej normy, z povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia a zo zohľadnenia relevantnej štrasburskej a komparatívnej judikatúry vyplýva, že úplná ignorácia argumentu protiústavnosti aplikovanej normy, ktorý bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, znamená porušenie práva na súdnu ochranu. 39. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že všeobecný súd nemôže vysloviť neústavnosť právneho predpisu. Uvedené však nie je možné vykladať tak, že súd nemá inú možnosť ako podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Takýto postup je výlučným právom a nie povinnosťou súdu, pričom prerušenie konania a podanie návrhu na Ústavný súd SR musí vychádzať z vnútorného presvedčenia súdu a nie z názoru strany sporu. Všetky úvahy súdu prvej inštancie smerujúce k otázke ústavnosti ZoHH, či už cez komparáciu s iným právnym predpisom, alebo cez charakter zaťažených odvetví a následkov hazardných hier, je potrebné vnímať iba ako posúdenie existencie
právneho dôvodu prihlásenej a popretej pohľadávky. Týmto právnym dôvodom je ZoHH, jeho konkrétne ustanovenie ukladajúce povinnosť plniť odvod z hazardných hier, a preto je záver súdu prvej inštancie o neúčinnosti popieracieho prejavu vedúci k vyhoveniu žalobe správny. Súd prvej inštancie venoval potrebnú pozornosť argumentom žalovaného na účely posúdenia dôvodnosti popieracieho prejavu a svoje závery postačujúcim spôsobom odôvodnil. 40. Žalovaný namietal tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie časť odôvodnenia skopíroval z iného rozsudku a vykazuje rovnaké vady a pochybenia ako rozhodnutie, z ktorého bolo kopírované. Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné, že súd prvej inštancie sa zaoberal žalobou žalobcu vo vzťahu ku konkrétnej pohľadávke prihlásenej konkrétnou prihláškou a popieracím prejavom žalovaného vo vzťahu k tejto pohľadávke. Predmetom prieskumu oboch rozhodnutí bola požiadavka na skúmanie neústavnosti rovnakého právneho predpisu (ZoHH) s rovnakým článkom Ústavy SR (čl. 59 ods. 2) a veci skutkovo aj právne súviseli, preto nie je vylúčená obdobná argumentačná línia sudcov. Preberanie častí iných obdobných rozhodnutí žiadnym spôsobom nespochybňuje správnosť napadnutého rozhodnutia. 41. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že námietka žalovaného v súvislosti s nesprávnym tvrdením súdu prvej inštancie o nevyužití opravného prostriedku úpadcom je nedôvodná, nakoľko uvedené tvrdenie súdu prvej inštancie nemá povahu podstatnej úvahy a nejedná sa o taký záver súdu, o ktorý sa opiera meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie. 42. Žalovaný pohľadávku žalobcu poprel nielen čo do právneho dôvodu, ale aj čo do výšky. V podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k špecifikácii výšky pohľadávky. Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvodnosť popieracieho prejavu žalovaného, ak tento len všeobecne hovoril o neurčitosti, nejasnosti a nepreskúmateľnosti prihlášky. Z obsahu popieracieho prejavu odvolací súd zistil, že žalovaný v ňom, okrem všeobecnej námietky neurčitosti, uviedol, že nie je zrejmé o odvod za aké obdobie ide. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že v prihláške žalobca jasne uviedol, že sa jedná o pohľadávku, ktorá vznikla z titulu neuhradených odvodov z hazardných hier a pokiaľ ide o určenie jej výšky (špecifikáciu), žalobca sa odvolal na hlásenie o počte terminálov videohier, počte dní, počas ktorých tieto boli povolené na území mesta a špecifikuje aj ich splatnosť. Je nepochybné, že príloha prihlášky žalobcu postačovala pre posúdenie oprávnenosti prihlásenej pohľadávky. Žalovaný ako popieracjúci veriteľ nakoniec ani nespochybnil skutočnosti vyplývajúce z prílohy prihlášky, ktorou je Vyúčtovanie paušálneho odvodu zo dňa 28.12.2020 (č. l. 17 spisu). Ak žalovaný v popretí uvádza, že nie je zrejmé o odvod za aké obdobie ide, uvedená skutočnosť nespôsobuje dôvodnosť popieracieho prejavu, nakoľko z pripojenej prílohy bez akýchkoľvek pochybností vyplýva aj táto skutočnosť, teda, že obdobie, za ktoré sa podáva vyúčtovanie odvodu, je rok 2020 (č. l. 17 spisu). Vyúčtovanie paušálneho odvodu obsahuje tiež údaje o počte terminálov a počte dní, počas ktorých boli povolené na území obce. Uvedená príloha prihlášky tak obsahuje potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva pre doloženie toho, či ide o pohľadávku uplatnenú v správnej výške. 43. Odvolací súd uvádza, že k prihláške je veriteľ vždy povinný pripojiť všetky listiny, ktoré preukazujú v nej uvedené skutočnosti, t. j. všetku dokumentáciu, z ktorej pohľadávka vyplýva. Ide najmä o zmluvnú dokumentáciu, príslušné objednávky a dodacie listy, faktúry a pod.. V prípade, ak ide o zabezpečenú pohľadávku, k prihláške je potrebné pripojiť tiež všetku dokumentáciu dokladajúcu existenciu zabezpečovacieho práva. Pokiaľ ide o listiny, ktorými sa preukazujú skutočnosti uvedené v prihláške, tieto môže veriteľ pripojiť k prihláške, prípadne aj neskôr po tom, ako prihláška bola doručená správcovi, t. j. kedykoľvek počas konkurzu. Praktický význam to môže mať najmä vtedy, ak správca požiada veriteľa o ďalšiu dokumentáciu, aby mohol pohľadávku riadne preskúmať, prípadne dodatočne uznať. 44. Súd prvej inštancie preto aj v časti určenia výšky pohľadávky vyhodnotil popierací prejav správne, ako neúčinný, keď popieracie námietky žalovaného boli len všeobecného charakteru bez bližšej špecifikácie, v čom má byť nesprávne vyčíslená výška odvodu. Súd prvej inštancie preto prijal správny záver, že v danom prípade nemohli vzniknúť objektívne pochybnosti o určitosti pohľadávky a o riadnom špecifikovaní jej právneho dôvodu, ako aj výšky. 45. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku II. v časti určenia pohľadávky
žalobcu čo do právneho dôvodu a výšky, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom II. výroku vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku a v súvisiacom III. výroku v spojení s opravným uznesením v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko si v odvolacom konaní tento nárok neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).