Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2To/16/2026 1123012872 16. 04. 2026 JUDr. Mária Šimková ECLI:SK:KSBA:2026:1123012872.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného X. K. pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 52T/31/2023 zo dňa 23.10.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.04.2026 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému X. K., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom Q. XXX/X, B. , ukladá podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 43 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 42 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá v trvaní 6 (šesť) rokov. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona sa zrušujú výroky o treste - trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021, právoplatného toho istého dňa, - rozsudku Okresného súdu Malacky, sp. zn. 3T/55/2021 zo dňa 29.05.2024 právoplatného v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1To/10/2025 zo dňa 30.04.2025, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava I pod sp.zn. 52T/31/2023 uznal obžalovaného X. K. vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c)
Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 29.12.2020 okolo 18:00 h v Bratislave, na Kopčianskej ulici členovia policajnej hliadky Obvodného oddelenia PZ Petržalka - Sever okresného riaditeľstva PZ Bratislava V s volacím znakom Elán-205, poškodený F.. P. A. a svedok T. X. spozorovali osobné motorové vozidlo zn. Peugeot, EČV: B. XXX T., ktoré viedol obvinený X. K., trvalo bytom B., Q. R. Č.. X, štátny občan Slovenskej republiky, ktorý mal v tom, čase odobrané vodičské oprávnenie a preto členovia policajnej hliadky jazdiaci na služobnom motorovom vozidle s označením polícia zn. Volkswagen Golf, EČV: B. XXX U., ktoré viedol svedok T. X. zapli zvukové a svetelné červeno-modré výstražné znamenia a rozsvietili červený svetelný nápis svetelný nápis „STOP" a začali prenasledovať uvedené vozidlo zn. Peugeot, ktorého vodič, obv. X. K. v okrese Bratislava V na území Slovenskej republiky následnou jazdou so zasahovaním do protismernej časti vozovky ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky a vozidlo viedol v Bratislave, po Kopčianskej ulici smerom cez hraničný priechod tzv. ,,starý hraničný priechod" do Rakúskej republiky, nerešpektujúc pokyny policajnej hliadky na zastavenie, pričom členovia policajnej hliadky postupovali v zmysle § 9 odsek 1, odsek 3, § 19 odsek 1 písm. a), písm. b) a § 23 odsek 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a vzhľadom na vyššie popísané konanie obvineného vykonali cezhraničné prenasledovanie o obvineného v zmysle článku 8 odsek 1 písm. c) zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajne spolupráci podpísanou dňa 13.02.2004 vo Viedni, počas ktorého vozidlo zn. Peugeot vedené obvineným na kruhovom objazde nachádzajúcom sa blízko za hranicami v Rakúskej republike jazdil v protismere, pričom riadne jazdiace vozidlá sa mu museli vyhýbať, aby neprišlo ku kolízii, následne v čase okolo 18:30 h dňa 29.12.2020 vozidlo zn. Peugeot vedené obvineným v obci Schwechat odbočilo do areálu Concorde Business Park 3, kde na príjazdovej ceste zastavilo a za ním zastavilo tiež služobné vozidlo polície zn. Volkswagen Golf, EČV: B. XXX U., pričom člen hliadky sediaci vedľa vodiča, poškodený F. vystúpil z vozidla v úmysle otvoriť dvere vozidla zn. Peugeot na strane spolujazdca, avšak obvinený začal s vozidlom cúvať dozadu a pokúsil sa obísť policajné motorové vozidlo, pričom smeroval s motorovým vozidlom do člena hliadky poškodeného F.. P. A., ktorý musel odskočiť nabok, aby do neho obvinený s vozidlom nenarazil a obvinený narazil s vozidlom do otvorených predných dverí policajného vozidla, obišiel policajné vozidlo, pokračoval v jazde smerom von z areálu, avšak výjazd bol zablokovaný autobusom zn. Neoplan, EČV: B. XXX M., pričom poškodený F.. P. A. pristúpil z pravej strany k vozidlu zn. Peugeot a päsťou pravej ruky rozbil okno pravých predných dverí, vsunul trup tela do vozidla, vyzýval obvineného aby zastavil a poškodený sa snažil vytiahnuť štartovacie kľúče zo zapaľovania, následne obvinený začal s vozidlom cúvať, pričom poškodený musel vysunúť trup z rozbitého okna vozidla a odskočiť od vozidla vedeného obvineným, aby neutrpel zranenia, následne obvinený s vozidlom zn. Peugeot zacúval smerom späť do areálu Concorde Business Park 3 a pohyboval sa smerom von z areálu, avšak ho zablokovalo policajné vozidlo, po vystúpení z ktorého poškodený F.. P. A. rozkopol nohou sklo na predných dverách vodiča vozidla zn. Peugeot v snahe zastaviť vozidlo a obvineného vyzýval na zastavenie vozidla, avšak v dôsledku pohybu obvineného s vozidlom bol poškodený F.. P. A. donútený od auta zn. Peugeot odskočiť a následne obvinený z miesta činu ušiel na vozidle takým spôsobom, že prešiel cez medzeru medzi autobusom EČV: B. XXX M. a elektrickou posuvnou bránou areálu Concord Business Park 3 a obvinený tak konal napriek tomu, že rozsudkom bývalého Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T 201/02 zo dňa 10.06.2003 bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa §8 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961Zb. k § 222 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., za čo mu bol uložený trest odňatie slobody nepodmienečne na 4 roky v II. NVS, ktorý vykonal 10.01.2005, za čo mu súd prvého stupňa podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého obžalovaného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 42 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 4 roky a 2 roky. Zároveň súd prvého stupňa podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o treste trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021 a rozsudku Okresného súdu Malacky, sp. zn. 3T/55/2021 zo dňa 29.05.2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/10/2025 zo dňa 30.04.2025, a nadväzujúce rozhodnutia, ktoré zrušením stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody vo výške 438 € Ministerstvu vnútra SR.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 05.11.2025. Obžalovaný k uznanej vine z trestného činu a konaniu, ktoré mu predchádzalo, poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, nakoľko nebolo voči osobe obžalovaného preukázané, že by spáchal trestný čin definovaný v § 323 ods. 1 Trestného zákona, a síce trestného činu útoku na verejného činiteľa. Takáto skutočnosť z trestného konania a najmä z vykonaného dokazovania nevyplýva. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by obžalovaný dňa 29.12.2020 v čase o 17:50 hod. viedol motorové vozidlo Peugeot s EVC: B. XXXAN. Jediný dôkaz, ktorý má preukazovať jeho prítomnosť na uvedenom skutku, ktorý sa mu kladie za vinu je výpoveď poškodeného P. A., z ktorého výpovede je vysoko nepravdepodobné, že by obžalovaného mohol identifikovať ako vodiča uvedeného vozidla, navyše ak ako sám uviedol na pri svojom výsluchu v procesnom postavení svedka - poškodeného: „Mal oblečenú čiernu mikinu a na hlave mal kapucu..." . Svedok X. uviedol, že obvineného spozorovali ihneď ako vykonávali hliadkovú činnosť, pričom ho mali poznať zo služobnej činnosti. Na strane druhej poškodený A. uviedol, že len spozorovali vozidlo, v ktorom by mal sedieť obžalovaný, pričom poškodený uviedol, že obžalovaného spozoroval, až keď bol v jeho tesnej blízkosti. Obžalovaný je toho názoru, že v prípade ak by sme sa priklonili k verzii poškodeného A., nie je možné brať do úvahy výpoveď svedka X. v tej časti, kedy mal obžalovaného spozorovať, nakoľko obžalovaného nemohol z auta, ktoré šoféroval opoznať, ak poškodený A. uviedol, že obžalovaného mal spoznať až vtedy, keď bol v jeho tesnej blízkosti ako rozbil v aute sklo svojou rukou. Ako sám poškodený uviedol, obžalovaný mal mať oblečenú tmavú mikinu s dlhým rukávom a na hlave kapucňu, pričom je pravdepodobné, že nemusel v tej rýchlosti úplne vidieť do tváre osobe, ktorá predmetné motorové vozidlo riadila. Obhajoba poukazuje na tú skutočnosť, že výpovede oboch policajtov sa rozchádzajú najmä v tých častiach, ako mali spozorovať motorové vozidlo, kedy mali obžalovaného spoznať, resp. vidieť mu do tváre. Z pohľadu obžalovaného sa javí za pravdepodobné, že policajti mali podozrenie, že predmetné motorové vozidlo má šoférovať obžalovaný a so svojim poznatkom sa stotožnili natoľko, že nadobudli presvedčenie, že sa musí jednať o osobu obžalovaného. Zhodnotenie týchto výpovedí zo strany súdu prvého stupňa tak považuje obžalovaný za nesprávne a v rozpore s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Následne obžalovaný poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci L ÚS 520/16, z ktorého cituje a v súvislosti s uvedeným uvádza, že dôkazná situácia, pri ktorej v trestnom konaní existuje iba jediný usvedčujúci dôkaz, je z poznávacieho hľadiska neľahká a obsahuje v sebe riziko možných chýb a omylov. V takýchto prípadoch musí byť venovaná mimoriadna pozornosť dôkladnému prevereniu toho jediného priameho usvedčujúceho dôkazu a takýto dôkaz musí byť starostlivo hodnotený. V prejedávanej je jediným dôkazom, ktoré by mali nasvedčovať, že obžalovaný mal spáchať čin, ktorý sa mu kladie za vinu, sú výpovede oboch policajtov (ktorý sa odvolávali aj na úradné záznamy, čo však nie je možno pripustiť ako dôkaz v zmysle judikatúry), z ktorých iba jeden mal obžalovaného poznať a to už na základe predchádzajúcej činnosti, dokonca na hlavnom pojednávaní pripustil, že nikdy osobne s obžalovaným nestretol. Ak sa teda s obžalovaným nestretol, nemohol ho poznať. Jedná sa teda o typický prípad schémy „tvrdenia proti tvrdeniu", pri ktorom by mal súd detailne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí, a to opäť pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny. Hoci obvinený odmietol ku skutku vypovedať, vo svojich podaniach poprel, že by bol páchateľom žalovaného skutku. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9To/31/2018 zo dňa 10.10 2018. Ďalej obžalovaný uvádza, že na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona, a to prehratie kamerového záznamu na technickom zariadení zo systému Soitron. Z predmetného dôkazu však nevyplynulo, že by mal motorové vozidlo, resp. jeho totožnosť sa z predmetných záznamov nedala určiť. Predmetný dôkaz taktiež nepreukazuje, že by sa mal dopustiť trestného činu, tak ako to uvádza obžaloba, resp. súd prvého stupňa. S poukazom na vyššie uvedené, je obžalovaný toho názoru, že z predmetného kamerového záznamu je zrejmé, že vozidlo niekto riadil, avšak ani svedkovia - policajti nemohli z auta vidieť o koho sa jedná, resp. že nemohli opoznať osobu, ktorá viedla motorové vozidlo a to aj vzhľadom ku skutočnosti, že počas inkriminovaného dňa, miesta a času bola tma a viditeľnosť bola zhoršená (tieto skutočnosti nesporne vyplývajú z kamerových záznamov), pričom opätovne obžalovaný poukazuje na to, že osoba ktorá sa mala nachádzať v motorovom vozidle s továrenskou značkou Peugeot s EVČ: BL XXXAN, ako uviedol v prípravnom konaní poškodený, mala mať na hlave kapucňu. Na hlavnom pojednávaní bol vykonaný dôkaz a to výsluch svedka p. T. X., vlastníka motorového vozidla s továrenskou značkou Peugeot s EVČ: B.
XXXAN, ktorá uviedla, že nevie kde sa predmetné motorové vozidlo nachádzalo, pričom uviedla, že osobu obžalovaného nepozná, pričom uviedla ďalšie dve osoby - F. J. a F. J., ktoré by mohli mať vedomosť o spáchanom skutku. Ako svedkyňa počas svojej výpovede uviedla, predmetné motorové vozidlo prenajala p. J., pričom malo dôjsť aj ku konečnému prevodu motorového vozidla do osobného vlastníctva predmetnej osobe, avšak vzhľadom k jeho platobnej disciplíne, k uvedenému nedošlo. Podľa svedkyne, túto zoznámil s p. J. svedok J.. Na hlavnom pojednávaní bol vykonaný výsluch svedka F. J., ktorý však odmietol vypovedať. Z uvedeného je preto zrejmé, že s ohľadom aj na výpoveď svedkyne X., že sú aj naďalej pochybnosti o tom, kto predmetné motorové vozidlo v čase spáchania skutku užíval a v inkriminovaný deň vozidlo šoféroval. Základné zásady trestného konania vyžadujú, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine (aj treste) o jednoznačne zistené fakty. Tam, kde nemožno bezpečne určiť, ktorá z verzií skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť takú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho spod obžaloby. Záver o vine musí byť založený na jednoznačne zistených a bezpečne preukázaných faktoch a nie na domnienkach založených na pravdepodobnosti. Takýto záver nemožno preto vyvodiť len na podklade dôkazov, na ktoré poukazuje prokurátor. Tieto dôkazy umožňujú vyvodzovať len podozrenie, že žalovaný skutok sa mohol stať tak, ako je to uvedené v obžalobe. Obžalovaný je toho názoru, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť neexistuje voči jeho osobe žiaden vierohodný priamy dôkaz ani ucelená reťaz nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť, že spáchal skutok, pre ktorý bol postavený pred súd. Základné zásady trestného konania vyžadujú, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine (aj treste) o jednoznačne zistené fakty. Tam, kde nemožno bezpečne určiť, ktorá z verzií skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť takú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho spod obžaloby. Podporne obžalovaný poukázal na § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, pričom tieto obstarávajú z úradnej povinnosti. Osobitne zdôrazňuje, že orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace nielen proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Obžalovaný počas hlavného pojednávania poukazoval na to, že neboli zabezpečené stery z motorového vozidla ako aj ďalšie dôkazy, na ktoré poukazoval a žiadal vykonať a to už počas prípravného konania ako aj hlavného pojednávania, ktoré mohli bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne vyvrátiť vinu obžalovaného. Vo vzťahu k uvedenému napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa neobsahuje dostatočné odôvodnenie, na základe akých skutočností uvedené zamietol. Ďalej obžalovaný namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, pretože prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku (na hlavnom pojednávaní) neuviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku absentujú. Napriek tomu, že Trestný poriadok kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo, prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou, a prihliadol na dôkazy a tvrdenia obžaloby. Dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd nepreukazujú vinu obžalovaného z trestného činu zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2, písm. c) Trestného zákona. Hoci obžalovaný naďalej odmieta svoju vinu, nemôže opomenúť skutočnosti vo vzťahu k výmere trestu, resp. k uloženiu súhrnného trestu súdom prvého stupňa, a síce, že súd prvého stupňa mohol v danej trestnej veci aplikovať § 44 Trestného zákona, nakoľko v zmysle uvedeného ustanovenia súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa §42 alebo od uloženia ďalšieho trestu podľa §43, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný. Súd môže upustiť od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu, ak trest uložený v predchádzajúcom rozhodnutí je postačujúci pre ochranu spoločnosti ako aj na nápravu páchateľa. Obžalovaný je toho názoru, že nie je
vylúčená ani situácia, že súd môže rozhodnúť o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu z dôvodu, že predchádzajúci trest považuje za dostačujúci alebo dokonca za prísnejší, aký by páchateľovi podľa jeho názoru za podmienok stanovených zákonom prináležal. V súčasnosti obžalovaný vykonáva pomerne vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody v rozsahu 9 rokov, výkon tohto trestu uplynie až v roku 2030, pričom tento trest je k predmetnému konaniu dostatočný a primeraný (za predpokladu, že odvolací súd neprijal dôvody podaného odvolania vo vzťahu k vine). Obžalovaný taktiež poukazuje na trest uložený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/l0/2025 zo dňa 30.04.2025 vo výmere 2 roky. Uvedené uložené tresty sú dostatočné. Obžalovaný záverom namieta nesprávny postup súdu prvého stupňa, ktorý napadnutým rozsudkom podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste, ktorým mu bol uložený trestným rozkazom bývalého Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021, právoplatný dňa 02.05.2021. V trestnej veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1To/10/2025, však odvolací súd dňa 30.04.2025 podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021 právoplatný toho istého dňa. Na základe vyššie uvedených skutočností obžalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil napadnutý rozsudok a súdu prvého stupňa vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie s tým, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný alebo sám rozsudkom rozhodoval vo veci tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby. Prokurátor ani poškodení nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré im bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručované. Odvolací súd po predložení veci nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca pridržiaval písomného odvolania a navrhol, aby odvolací súd odvolaniu obžalovaného vyhovel. Zástupca krajskej prokuratúry považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a vo všetkých výrokoch v súlade so zákonom. Preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný sa pred odvolacím súdom pridržal prednesu svojho obhajcu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť odvolania podaného oprávnenou osobou, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, a ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV podal dňa 09.11.20223 na X. K. obžalobu pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, ako je uvedený v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného, svedkov F.. P. A., T. X., T. X., F. J., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok F.. A. Q. z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy a podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral kamerové záznamy zo systému Soitron. Súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkazy navrhnuté obžalovaným, a to vykonať stery z auta, ktoré mal viesť obžalovaný. Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že on sa skutku nedopustil, nevie na základe čoho obvinili jeho. On vozidlo Peugeot nikdy nepoužíval, nemal ho požičané, ani nebolo nikdy na neho evidované. Nevie si vysvetliť, podľa čoho svedkovia opoznali jeho ako vodiča. V deň skutku si nepamätá, čo robil, ani kde sa nachádzal. On žiadal, aby boli zobraté stery z auta, ktoré mal šoférovať, aby dokázal svoju nevinu. Odvolací súd po revízii napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa na podklade dokazovania vykonaného v rozsahu umožňujúcom spravodlivé rozhodnutie správne a presvedčivo vysporiadal s obhajobou, jeho hodnotiace úvahy sú logické a nemožno im nič vytnúť. Aj odvolací súd dospel k záveru, že výpovede svedkov F.. P. A. a T. X., ktorí obžalovaného identifikovali ako páchateľa, sú presvedčivé, logické, bez zásadných vzájomných či vnútorných rozporov, bez zistenej relevantnej motivácie bezdôvodne obžalovaného poškodiť, a preto postačujú na vylúčenie všetkých rozumných pochybností o tom, že páchateľom skutku je obžalovaný. V porovnaní s týmito dôkazmi je obhajoba obžalovaného, že vozidlo nemal požičané a nešoféroval ho, nepresvedčivá. Súd prvého stupňa podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia rozoberal uvedené výpovede z obsahového hľadiska a hodnotil ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Obsiahle a vyčerpávajúce hodnotiace úvahy súdu prvého stupňa sú logické, výstižné, a niet im čo vytknúť. Odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje bez potreby ich do detailov opakovať. Odvolací súd dodáva, že výpoveďami očitých svedkov bola obhajoba obžalovaného vyvrátená. Svedkovia jednotlivo opísali konanie páchateľa v podstatných častiach zhodne, každý jednotlivo vysvetlil, prečo označil za páchateľa obžalovaného, pričom obaja svedkovia uviedli, že obžalovaného poznajú zo služobnej činnosti, ide o známu osobu, svedok A. sa s ním aj niekoľkokrát stretol. Obaja zhodne uviedli, že páchateľa videli, čo bol dôvod, prečo obžalovaného identifikovali ako páchateľa. Naproti tomu výpoveď obžalovaného, aj odvolací súd považuje za účelovú, nezodpovedajúcu skutočnosti, keďže obaja svedkovia obžalovaného poznali a obaja mu videli do tváre. Ak obhajoba stavia odvolacie námietky na rozporoch vo výpovediach týchto svedkov, odvolací súd v ich výpovediach ani vnútorne, a ani navzájom žiadne významné rozpory nevzhliadol. Nezakladá sa na pravde, že svedok A. uviedol, že obžalovaného mal spoznať až vtedy, keď bol v jeho tesnej blízkosti ako rozbil v aute sklo svojou rukou, naopak z jeho výpovede, rovnako ako aj z výpovede svedka X. vyplýva, že dôvodné podozrenie, že viedol vozidlo nadobudli už v čase, keď spozorovali jeho vozidlo na Kopčianskej ulici. Ak obžalovaný spochybňuje, že svedkovia vzhľadom na večernú hodinu a kapucu na hlave páchateľa nemohli vidieť, či je šoférom obžalovaný, odvolací súd uvádza, že aj na kamerovom zázname, ktorý je veľmi dobrej kvality, je v niektorých okamihom vidieť tvár šoféra vozidla, preto odvolací súd nemá pochybnosti, že aj svedkovia, ktorí boli priamo v blízkosti vozidla mohli tvár obžalovaného vidieť. Preto aj odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom prípade výpoveď obžalovaného nijako nedevalvuje usvedčujúce svedecké výpovede, ktoré sú takej kvality, že vylučujú všetky rozumné pochybnosti o skutku a o jeho páchateľovi. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa po dostatočnom zákonne vykonanom dokazovaní riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného.
Nepochybil súd prvého stupňa ani pri určení právnej kvalifikácie, keď rešpektoval § 2 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Pre úplnosť a prehľadnosť odvolací súd konštatuje, že obžalovaný použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania -so zbraňou, čo podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024 ako aj od 06.08.2024 zodpovedá zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s trestnou sadzbou 3 až 8 rokov. Novelou Trestného zákona došlo k odstráneniu povinnosti úpravy hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností a zároveň došlo k zníženiu miery zvyšovania dolnej hranice trestnej sadzby v prípade recidívy. U obžalovaného bola súdom prvého stupňa správne ustálená priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona a žiadna poľahčujúca okolnosť, a zároveň išlo v jeho prípade o opätovné spáchanie zločinu, preto v zmysle § 38 ods. 6 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 bolo obžalovanému potrebné zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu polovicu, a trest ukladať v sadzbe 5 rokov a 6 mesiacov až 8 rokov, čo podľa neskoršieho znenia zákona bolo zmiernené, keď v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa v prípade opätovného spáchania zločinu zvyšuje dolná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, t. j. 4 roky a 8 mesiacov. Preto je neskoršie znenie Trestného zákona pre obžalovaného priaznivejšie. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Z vykonaného dokazovania vo vzťahu k výroku o treste, konkrétne z prečítaných listinných dôkazov okrem iného vyplýva, že v odpise registra trestov má obžalovaný 18 záznamov pre rôznu trestnú činnosť páchanú na území Slovenskej republiky, ale aj v cudzine. Opakovane mu boli ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody, vo výkone trestu odňatia slobody bol, vrátane súčasného výkonu trestu odňatia slobody 10 krát. 14. záznam je odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, na čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. 16. záznam je odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/13/2022 zo dňa 31.05.2022 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov. 17. záznam je odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/55/2021 zo dňa 29.05.2024 právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 1To/10/2025 zo dňa 30.04.2025 pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody 2 roky a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 6 rokov. Posledný záznam je odsúdenie rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B5-2T/12/2014 pre trestný čin podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d) Trestného zákona, pričom mu bolo upustené od uloženia ďalšieho trestu vzhľadom na odsúdenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/13/2022. V súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona súd prvého stupňa správne ustálil pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností tak, že u obžalovaného je daná jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona spočívajúca v predchádzajúcich odsúdeniach a nie je daná žiadna poľahčujúca okolnosť. Pri trestnej sadzbe 3 roky až 8 rokov súd prvého stupňa v súlade s § 38 ods. 3 Trestného zákona, z dôvodu opätovne spáchaného zločinu, zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Súd prvého stupňa nepochybil ani v tej časti, keď dospel k záveru, že obžalovaný spáchal prejednávaný trestný čin vo viacčinnom súbehu s trestným činom marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa dopustil dňa 28.04.2021, za čo bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021 a prečinmi ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, ktorých sa dopustil dňa 19.07.2020, za ktoré bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/55/2021 zo dňa 29.05.2024, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/10/2025, nakoľko obžalovaný spáchal prejednávaný trestný čin v súbehu s týmito trestnými činmi. Preto správne ukladal súhrnný trest podľa § 42 ods. 1, § 41 ods. 1 Trestného zákona za celú zbiehajúcu trestnú činnosť v sadzbe podľa najprísnejšieho ustanovenia pre zbiehajúce sa trestné činy. Týmto ustanovením je § 323 ods. 2 Trestného zákona, ktorého trestná sadzba je 3 až 8 rokov. Aplikoval pritom ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona (asperačnú zásadu), pretože obžalovaný spáchal viacerými skutkami viac úmyselných trestných činov, z ktorých je minimálne jeden zločinom. V dôsledku uvedeného došlo v súlade s § 41 ods. 2 Trestného zákona k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby uvedenej v § 353 ods. 2 Trestného zákona o jednu tretinu, t. j. na 10 rokov a 8 mesiacov. V dôsledku vyššie uvedených úprav bolo možné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v rozsahu 4 roky a 8 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že na obžalovaného je vzhľadom na početnosť a opakovanie trestnej činnosti po výkone trestov odňatia slobody potrebné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody, a predchádzajúce tresty uložené rozhodnutiami, ktoré sa v rámci ukladania súhrnného trestu zrušujú, určite neboli dostačujúce v zmysle § 44 Trestného zákona, pretože okrem neefektívnosti predchádzajúcich trestov je mimo trestnej sadzby určenej na základe zákona. Rovnako je odvolací súd toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na upustenie od uloženia ďalšieho trestu podľa § 44 Trestného zák <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z. %252344'&ucin-k-dni='30.12.9999'>ona, ktorého sa domáhal obžalovaný, a to z dôvodu, že trest uložený skorším rozsudkom, i keď vo výmere 9 rokov, ktorý obžalovaný v súčasnosti vykonáva, na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa nepovažuje za dostatočný. Iba samotné odsúdenie obžalovaného na nepodmienečný trest vo vysokej výmere, totiž nepostačuje na konštatovanie dostatočnosti uloženého trestu. Dostatočnosť ochrany spoločnosti je potrebné skúmať vždy s ohľadom na individuálne skutkové okolnosti konkrétnej trestnej veci v úzkej súvislosti s vlastnosťami a osobnosťou páchateľa. Súd je povinný skúmať, či skoršie uložený trest splnil, resp. môže splniť svoj účel, či primäl páchateľa zamyslieť sa nad svojím správaním a či je nevyhnutné znovu uložiť trest za účelom predchádzania ďalšej trestnej činnosti. Z tohto pohľadu upustenie od ďalšieho trestu by malo prichádzať do úvahy najmä vtedy, ak novo spáchaný trestný čin vykazuje znaky menšej závažnosti a následok a okolnosti spáchania trestného činu nie sú priveľmi závažné. V opačnom prípade súd bude musieť uložiť ďalší trest, pretože predchádzajúci trest nepostačuje na nápravu páchateľa, nenapĺňa účinky generálnej, predovšetkým individuálnej prevencie, čiže neodradil a nezabránil páchateľovi v páchaní trestnej činnosti. Obžalovaný bol skorším rozsudkom odsúdený za závažnú drogovú trestnú činnosť, a i keď sa v prejednávanom prípade jedná o iný druh trestnej činnosti, nemožno konštatovať, že by
išlo o trestný čin menšej závažnosti, resp. že by okolnosti spáchaného trestného činu neboli priveľmi závažné. Obžalovaný útočil na verejného činiteľa so zbraňou, a to napriek tomu, že mu v minulosti boli opakovane ukladané pomerne dlhé nepodmienečné tresty odňatia slobody a ani tieto obžalovaného neodradili od toho, aby takúto závažnú trestnú činnosť páchal. Aj jeho postoj k prejednávanej trestnej činnosti demonštruje nedostatok kritickosti obžalovaného vo vzťahu ku skutku. Predovšetkým tieto okolnosti vypovedajú o možnostiach nápravy obžalovaného i o požiadavkách ochrany spoločnosti. Za tejto situácie neprichádzalo do úvahy tzv. „dobrodenie“ Trestného zákona, ktoré v § 44 Trestného zákona umožňuje neuloženie trestu (upustenie od uloženia ďalšieho trestu), ak skorší uložený trest je dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa. Čo sa týka výmery trestu odňatia slobody, tak v tejto časti sa odvolací súd s rozsudkom mestského súdu nestotožnil. Doterajšia trestná minulosť obžalovaného, miera závažnosti priťažujúcich okolností, prognóza jeho nápravy, nekritický postoj obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, ako aj potenciálny súbeh s iným nepodmienečným trestom odňatia slobody, na ktoré správne poukázal aj súd prvého stupňa, budú podľa odvolacieho súdu adekvátne zohľadnené aj pri kratšom treste odňatia slobody. Vzhľadom na odstup cca 5 rokov od skutku a fakt, že obžalovanému je ukladaný ďalší trest, čo pre odsúdeného bude znamenať kontinuálny dlhoročný výkon trestu odňatia slobody, napriek tomu, že dôvodom ukladania ďalšieho trestu je výlučne zlyhanie obžalovaného, odvolací súd, poznajúc tieto konzekvencie, dospel k záveru, že uloženie trestu na samej spodnej hranici t.j. vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, bude korešpondovať s požiadavkami individuálnej aj generálnej prevencie, naplní ochrannú funkciu trestu vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti a zároveň primerane vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa. Súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 8 mesiacov nepodmienečne bude dostatočne dlhým časovým obdobím na ochranu spoločnosti, čím sa zabezpečí sankčná, ako aj prevýchovná funkciu trestu. Odvolací súd takýto trest ukladal za súčasného zrušenia výrokov o treste trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 0T/57/2021 a rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/55/2021 zo dňa 29.05.2024, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/10/2025 a nadväzujúcich rozhodnutí, ktoré zrušením stratili podklad. Ak obžalovaný namieta nesprávny postup, keď súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste trestného rozkazom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 0T/57/2021 zo dňa 02.05.2021, nakoľko tento už bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 1To/10/2025, tak odvolací súd uvádza, v prípade novo ukladaného súhrnného trestu, sa tento súhrnný trest musí týkať celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti a preto je nevyhnuté, aby súd ukladajúci súhrnný trest zrušil všetky výroky o trestoch obsiahnuté vo všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré sa vzťahujú k tomuto celému súbehu zbiehajúcej sa trestnej činnosti. Preto je námietka obžalovaného nedôvodná. Súd prvého stupňa pochybil v časti ukladania trestu zákazu viesť motorové vozidlá, keď obžalovanému uložil dva krát trest zákazu činnosti, t. j. vo výmere 2 roky a 4 roky, keď zrejme opomenul, že obžalovanému bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/10/2025 zo dňa 30.04.2025 ukladaný v rámci súhrnného trestu jeden trest zákazu činnosti vo výmere 6 rokov. Toto pochybenie odvolací súd vo svojom rozhodnutí napravil. Výrok napadnutého rozsudku o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol v súlade so zákonom, preto ho odvolací súd prevzal do svojho rozhodnutia. Obžalovaný pred spáchaním prejednávanej trestnej činnosti totiž bol vo výkone trestu pre úmyselný trestný čin. Výrok o náhrade škody nebol osobitne obžalovaným namietaný, preto ho odvolací súd preskúmal len zo zákonných hľadísk a nezistil porušenie zákona. Preto nebol daný dôvod na korekciu tohto výroku napadnutého rozsudku, tento výrok má svoj podklad vo výroku o vine napadnutého rozsudku, ktorý ostal odvolacím súdom nedotknutý, a preto ostáva nedotknutý aj tento výrok. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám vo veci rozhodol rozsudkom na podklade dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.