Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/58/2025 1123204455 26. 02. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1123204455.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: V. F., Z.. XX.XX.XXXX, B. L.Ň.H. XA, B., právne zastúpený JUDr. Michal Hrivnák, advokát so sídlom Krížna 44, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 13.985, 96 eur spôsobenej porušením práva Únie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. marca 2025, č.k. B1-7C/25/2023-260, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa zo dňa 20. marca 2025, č.k. B1-7C/25/2023-260 v napadnutej vyhovujúcej časti (vo výrokoch I. a III.) p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi sa p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 20. marca 2025 č.k. B1-7C/25/2023-260 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok); vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy s tým, že o výške náhrady si vyhradil rozhodnúť do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (III. výrok). 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 13.985,96 eur spôsobenej porušením práva Európskej únie na tom skutkovom základe, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“) v štátnej službe v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v znení ú činnom do 31. októbra 2024 (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) vo funkcii hasič, pričom do HaZZ bol prijatý na základe rozhodnutia z 29. júna 2009. Podľa skutkového zdôvodnenia žaloby mal žalobcovi vzniknúť za obdobie 01.01.2020 do 29.01.2023 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 Obč. Zák.), ktorá mu bola spôsobená žalovaným porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v platnom znení (ďalej len „smernica 2003/88“), ktorá žalovaným nebola do slovenského vnútroštátneho práva implementovaná správne. Služobný čas žalobcu prekračuje pravidelne 48 hod. týždenne, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 a služobná pohotovosť nie je započítaná do služobného času. Nie je tak garantovaný minimálny denný a týždenný čas odpočinku, primerané prestávky v práci stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Právna úprava pracovného času obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi jeho služobný čas tak, že tento pravidelne presahuje
maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice, ktorá je 48 hodín týždenne, a to v dôsledku skutočnosti, že v rozpore so smernicou a judikatúrou SD EÚ, služobná pohotovosť nie je podľa zákona o HaZZ považovaná za súčasť služobného času hasiča. 3. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovanej, ktorá žiadala konanie zastaviť, alternatívne žalobu zamietnuť (č. l. 108 a nasl.) vecne dôvodiac, že sa na vec nevzťahuje Smernica 2003/88, pretože to vylučuje čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v platnom znení (ďalej len „smernica 89/391“). Tiež podľa žalovanej žalobu pre nesprávne transponovanie smernice môže podať len Európska komisia alebo dotknutá osoba. Žalobca ale nežaluje zamestnávateľa, ale štát. Žalovaná preto nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Žalovaná ďalej tvrdila, že smernicu 2003/88 transponovala do právneho poriadku správne a to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Aj v prípade služobnej pohotovosti ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktoré umožňujú uvedené ustanovenia vychádzajú z organizácie výkonu štátnej služby na 3 zmeny, ktoré sa striedajú po 24 hodinách služobného dňa tak, aby nasledovala doba 48 h odpočinku. Vnútroštátny zákonodarca uplatnil v legislatíve odchýlky, ktoré pripúšťa právo Únie. Poukázala na to, že smernica 2003/88 umožňuje štátu stanoviť dlhšie referenčné obdobie až na 6 mesiacov, čo štát využil. Žalobca je od 06.07.2009 až doposiaľ príslušníkom HaZZ, čo je preukázané z personálneho rozhodnutia veliteľa Hasičského a záchranného útvaru Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 29. júna 2009, č. 1 -79/2009. 4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania skutkovo zistil, že žalobca odpracoval v mesiacoch január 2020 až december 2022 nasledovné odpracované hodiny a vykonal služobnú pohotovosť na pracovisku: Rok 2020 2021 2022 Mesiac Odprac ované hodiny Pohotov osť Pracovn ý čas (súčet) Odprac ované hodiny Pohotov osť Pracov ný čas (súčet) Odprac ované hodiny Pohotov osť Pracovn ý čas (súčet) A B A + B A B A + B A B A+ B 01 68,00 28,00 96,00 102,00 35,00 137,00 127,00 64,00 191,00 02 182,00 70,00 252,00 153,00 63,00 216,00 60,00 24,00 84,00 03 178,00 61,50 239,50 170,00 70,00 240,00 166,00 63,50 229,50 04 153,00 52,50 205,50 170,00 70,00 240,00 125,00 48,00 173,00 05 170,00 63,00 233,00 128,90 49,00 177,90 144,00 64,00 208,00 06 149,00 56,00 205,00 102,00 42,00 144,00 135,00 64,00 199,00 07 85,00 35,00 120,00 136,00 42,00 178,00 76,00 32,00 108,00 08 175,00 77,00 252,00 160,00 63,00 223,00 176,00 88,00 264,00 09 119,25 49,00 168,25 170,00 70,00 240,00 148,00 80,00 228,00 10 187,00 77,00 264,00 168,77 60,23 229,00 96,00 40,00 136,00 11 136,00 56,00 192,00 42,00 14,00 56,00 80,00 40,00 120,00 12 189,00 70,00 259,00 104,80 42,00 146,80 172,13 72,00 244,13 z čoho vyvodil, že žalobca odpracoval za jednotlivé a ktorékoľvek 6 mesačné obdobia skúmané na mesačnej báze v mesiacoch január 2020 až december 2022 tieto priemerné pracovné časy (pri hodnote 26,0715 týždňov za 6 mesiacov): za obdobie mesiacov 1/2020 - 06/2020: 1231,00 hodín, čo zodpovedá priemeru: 47,22 h/týždeň, za obdobie mesiacov 2/2020 - 07/2020: 1255,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 48,14 h/týždeň, za obdobie mesiacov 3/2020 - 08/2020: 1255,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 48,14 h/týždeň, za obdobie mesiacov 4/2020 - 09/2020: 1183,75 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 45,40 h/týždeň, za obdobie mesiacov 5/2020 10/2020: 1242,25 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 47,65 h/týždeň, za obdobie mesiacov 6/2020 - 11/2020: 1201,25 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 46,08 h/týždeň, za obdobie mesiacov 7/2020 - 12/2020: 1255,25 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 48,15 h/týždeň, za obdobie mesiacov 8/2020 - 01/2021: 1272,25 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 48,80 h/ týždeň, za obdobie mesiacov 9/2020 - 02/2021: 1236,25 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 47,42 h/týždeň, za obdobie mesiacov 10/2020 - 03/2021: 1308,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 50,17 h/týždeň, za obdobie mesiacov 11/2020 - 04/2021: 1284,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 49,25 h/týždeň, za obdobie mesiacov 12/2020 - 05/2021: 1269,90 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 48h/týždeň, za obdobie mesiacov 1/2021 - 06/2021: 1154,90 hodín,
čo zodpovedá týždennému priemeru: 44,30 h/týždeň, za obdobie mesiacov 2/2021 - 07/2021: 1195,90 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 45,87 h/týždeň, za obdobie mesiacov 3/2021 - 08/2021: 1202,90 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 46,14 h/týždeň, za obdobie mesiacov 4/2021 09/2021: 1202,90 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 46,14 h/týždeň, za obdobie mesiacov 5/2021 - 10/2021: 1191,90 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 45h/týždeň, za obdobie mesiacov 6/2021 - 11/2021: 1070,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 41,04 h/týždeň, za obdobie mesiacov 7/2021 - 12/2021: 1072,80 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 41,15 h/ týždeň, za obdobie mesiacov 8/2021 - 01/2022: 1085,80 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 41,65 h/týždeň, za obdobie mesiacov 9/2021 - 02/2022: 946,80 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 36,32 h/týždeň, za obdobie mesiacov 10/2021 - 03/2022: 936,30 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 35,91 h/týždeň, za obdobie mesiacov 11/2021 - 04/2022: 880,30 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 33,76 h/týždeň, za obdobie mesiacov 12/2021 - 05/2022: 1032,30 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 39,59 h/týždeň, za obdobie mesiacov 1/2022 - 06/2022: 1084,50 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 41,60 h/týždeň, za obdobie mesiacov 2/2022 07/2022: 1001,50 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 38,41 h/týždeň, za obdobie mesiacov 3/2022 - 08/2022: 1181,50 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 45,32 h/týždeň, za obdobie mesiacov 4/2022 - 09/2022: 1180,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 45,26 h/týždeň, za obdobie mesiacov 5/2022 - 10/2022: 1143,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 43,84 h/ týždeň, za obdobie mesiacov 6/2022 - 11/2022: 1055,00 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 40,47 h/týždeň, za obdobie mesiacov 7/2022 - 12/2022: 1100,13 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 42,20 h/týždeň. 5. Ďalej skutkovo zistil, že žalobca pracuje ako hasič cca 15,5 roka, čo korešponduje s obsahom personálneho rozkazu o prijatí žalobcu do HAZZ, pričom už pri nástupe bol informovaný, že bude vykonávať prácu vo forme 24-hodinových služieb. V praxi sa u neho striedali v rozhodnom období úseky „aktívnej služby“ (16 alebo 17 hodín) a tzv. neaktívnej pohotovosti (8 alebo 7 hodín), avšak reálne išlo stále o 24-hodinovú smenu. Pomer 16/8 či 17/7 sa priebežne menil, zrejme podľa potrieb zamestnávateľa, avšak z pohľadu žalobcu nejasne a bez dostatočného vysvetlenia. Ďalej mal súd prvej inštancie z jeho výpovede preukázané, že v priemere odslúži mesačne 9 až 11 24-hodinových služieb, čo predstavuje približne 240 odpracovaných hodín mesačne. Okrem samotných služieb musí absolvovať výcviky, školenia a rekondičné pobyty (dokopy už 3x rekondičný pobyt). Čas nutný na presun (napr. na školenie do iného mesta) sa spravidla nezapočítava do pracovného fondu, prípadne sa započítava len vodičovi. Žalobca vo výsluchu poukazoval na to, že do výkonu služobného času nemá započítané služobné cesty mimo pracoviska, kedy sa hodiny počítajú len vodičovi. Z dokazovania však nemal súd prvej inštancie preukázané, o ktoré konkrétne cesty a v akom časovom rozsahu malo ísť a preto ich nemohol započítať do vykonaného služobného času pre výpočet namietaných priemerov. Ďalej z jeho výpovede zistil, že ako kľúčový problém vníma, že nočná - formálne neaktívna - pohotovosť sa nezapočítava do pracovného času. V tej súvislosti uviedol, že na konci mesiaca mu z tohto dôvodu chýbajú hodiny do plnenia fondu a je nútený „dorábať“ ich ďalšou prácou či cez náhradné voľno, čo vytvára neustály tlak. Pri vyhlásení poplachu je v noci okamžite vystavený intenzívnemu svetlu, signálom a stresu. Vzniká tak stav trvalej pohotovosti, ktorý žalobca vníma ako skutočnú prácu, nie „neaktívnu“ časť. Príplatok za neaktívnu časť považuje za neadekvátny v porovnaní s reálnou záťažou a radšej by uvítal možnosť ísť domov. Ďalej je z výpovede žalobcu preukázané, že aj počas voľna musí byť na telefóne a kedykoľvek pripravený prísť do služby. Potvrdil aj existenciu tzv. knihy vzdialeností, kde je síce povinný uvádzať, kde sa nachádza, ale v praxi to nič nemení na tom, že ho zamestnávateľ môže kedykoľvek privolať, čím sa výrazne obmedzuje jeho možnosť voľne nakladať s voľným časom. Aktuálny zdravotný stav aj psychický stav žalobcu je „výborný“. Napriek tomu zdôraznil obrovskú záťaž spojenú so službami (trvalé výjazdy, častá neprítomnosť doma, nočné pohotovosti) a dopad na rodinné pomery ako otca maloletých detí a manžela. 6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2, § 68, § 69 ods. 3, § 85 ods. 1, § 86, § 97 ods. 1 a § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 9 Zákonníka práce, § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. e), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 a § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 Civilného sporového poriadku, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 265 ods. 1, čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 31 Charty základných práv EÚ, čl. 1 ods. 3, čl. 2 ods. 1, ods. 2, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 2, ods. 3 písm. c) zarážka iii), čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 23 smernice 2003/88/ES, čl. 2 ods. 1, ods. 2 smernice 89/391. Aplikáciou relevantnej právnej úpravy na zistený skutkový stav následne skonštatoval, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie,
je súčasťou systému Zakladajúcich zmlúv Únie, na ktorých je Únia založená. Tieto zakladajúce zmluvy sú súčasťou slovenského právneho poriadku v zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy. Ozrejmil, že má právomoc konať, pretože ide o nároky žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti štátu. Hmotnoprávne podmienky nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, preto súd prvej inštancie pri posudzovaní dotknutých právnych otázok vychádzal z práva Únie tak, ako ho vykladá Súdny dvor. Pripomenul, že podľa Súdneho dvora, pokiaľ ide o podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva Únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t.j. že : a/ cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že b/ porušenie je dostatočne závažné a napokon, že c/ existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že slovenská právna úprava neobsahuje úpravu vymáhania nárokov titulom náhrady škody, preto zohľadnil požiadavky tzv. národnej procesnej autonómie, že ak žalobca preukáže uvedené tri podmienky, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. V záujme učiniť zadosť zásade ekvivalencie na daný spor, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý je povahou veci najbližšie tým vzťahom, o ktoré v danej veci ide. Nesprávna transpozícia smernice sa považuje za nesprávny úradný postup a tento predpis upravuje aj podmienky a kritéria na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok KS BA č.k. 10Co/20/2024-140). Z tohto dôvodu nekvalifikoval nároky žalobcu v režime nárokov z porušenia práva na ochranu osobnosti podľa § 13 OZ. Súčasne aplikoval relevantné právo Únie tak, aby naplnil effet utile (tzv. plný účinok práva Únie). Súd prvej inštancie dodal, že žalobca preukázal, že pred podaním žaloby v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežne prerokoval svoj nárok, keď žalovanému doručil list zo dňa 24.02.2023. 7. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že prvá podmienka na priznanie požadovanej nemajetkovej ujmy vyžaduje preukázať, že bola porušená právna norma Únie, ktorá má za cieľ priznať jednotlivcom práva. Mal za to, že ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice priznáva jednotlivcom práva a teda prvú podmienku považoval za splnená. Druhá podmienka vyžaduje preukázať dostatočne závažné porušenie normy. Túto podmienku považoval rovnako za splnenú. V tomto kontexte ozrejmil, že žalobca v žalobe poukazoval na obdobie porušenia predchádzajúce trom rokom od podania žaloby a toto porušovanie trvalo aj v čase rozhodnutia súdu. Vzhľadom na to, že Súdny dvor už dňa 25. 11. 2010 v rozsudku C-429/09 konštatoval, že porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 počas referenčného obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, potom súd prvej inštancie skonštatoval, že ak uvedenú judikatúru žalovaný nerešpektoval, dopustil sa závažného porušenia, ktoré je predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu porušením práva Únie. Tretia podmienka, príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, vyžaduje preukázať, že medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť, teda táto podmienka kombinuje tri ďalšie podmienky, pričom súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj táto podmienka bola splnená. 8. Najskôr súd prvej inštancie posudzoval námietku žalovaného, že povinnosti, ktoré jej ukladá čl. 23 smernice 2003/88 sa na hasičov nevzťahuje s poukazom na čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88 v spojení s čl. 2 ods. 1, 2 smernice 89/391. Skonštatoval, že z čl. 1 ods. 3 smernice vyplýva, že smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia verejné a súkromné, ktoré sú vymedzené v čl. 2 smernice 89/391. Výnimku uvedenú v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391, na ktorú sa žalovaný odvolával, nemožno vykladať tak, že je vylúčené, že by určité osobitné činnosti verejnej služby, aj keď sú vykonávané za obvyklých podmienok, boli do tej miery špecifické, že ich povaha bráni plánovaniu pracovného času rešpektujúcemu požiadavky uložené smernicou. Vnútroštátny zákonodarca, ktorý je podľa čl. 23 smernice 2003/88 povinný túto smernicu implementovať sa preto nemôže oslobodiť od povinnosti podľa nej postupovať len tým, že formálne služobné pomery hasičov vyjme spod režimu Zákonníka práce a podradí ich pod režim služobného zákona č 315/2001 z.z. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že pojem pracovník sa nemôže vykladať rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam, ktorý je vlastný právu Únie. V danom prípade je žalobca v služobnom pomere v režime podriadenosti k HaZZ, čo vyplýva výslovne z § 2 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., pričom tieto činnosti vykonáva po určitú dobu počas rozvrhnutých zmien v prospech služobného úradu, ktorému je k dispozícii počas služobného času a pod jednotným velením, za čo poberá služobný plat. Z vyššie uvedených kritérií výkladu pojmu „pracovník“, ktorý sa používa v smernici 2003/88 je preto zrejmé, že žalobca pod tento pojem spadá, aj keď je z hľadiska vnútroštátneho práva v služobnom pomere a nemá pracovný pomer podľa Zákonníka práce. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca spadá pod rámec pojmu „pracovník“ tak ako
tento pojem chápe smernica 2003/88. Napokon sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či činnosť hasiča podľa zákona č. 315/2001 Z. z. spadá pod režim ustanovenia čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 391/89, na ktoré odkazuje smernica 2003/88 a dospel k záveru, že spadá. Smernica 391/89 sa podľa jeho čl. 2 ods. 2 neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. I v takom prípade sa ale podľa tohto ustanovenia bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. Skonštatoval, že táto otázka je posudzovaná Súdnym dvorom ustálene tak, že smernica 2003/88 sa uplatňuje na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Z tohto hľadiska nemá vôbec žiadnu relevanciu, či je hasič zamestnancom mesta alebo štátu a nemá relevanciu ani to, či má alebo nemá zabezpečenú zdravotnú alebo inú starostlivosť. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice č. 89/391 neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „verejná služba“ a neodkazuje ani na vnútroštátne právne poriadky, čo sa týka významu, ako sa má tento pojem chápať. Treba ho preto vykladať autonómne. Podľa Súdneho dvora výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 sa uplatňuje reštriktívne a to iba za okolností výnimočnej závažnosti a rozsahu. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 smernice 89/391 nemožno vykladať tak, že je vylúčené, že by určité osobitné činnosti verejnej služby, aj keď sú vykonávané za obvyklých podmienok, boli do tej miery špecifické, že ich povaha bráni plánovaniu pracovného času rešpektujúcemu požiadavky uložené smernicou 2003/88. Žiadne výnimočné okolnosti u žalobcu preukázané neboli. Týmito okolnosťami nie je ani všeobecne známa skutočnosť, že počas pandémie Covid-19 boli vyhlásené núdzové stavy, pretože nebolo preukázané žiadne konkrétne mimoriadne nasadenie žalobcu v danom období, ani mimoriadne nasadenie hasičov ako takých. Inými slovami, o výnimočné okolnosti by z pohľadu súdu mohlo ísť v prípade konkrétnych zásahov, ktorých by sa zúčastnil priamo žalobca (napr. pri konkrétnom viac dní trvajúcom zásahu napr. pri povodniach, či pri rozsiahlych požiaroch trvajúcich niekoľko dní, či dlhšie), ale určite za takéto okolnosti nemožno považovať celé mesiace. To by bolo v rozpore s tým ako túto výnimku vykladá Súdny dvor. Súd prvej inštancie preto uzatvoril, že výnimka podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391 sa na danú vec nevzťahuje a smernica 2003/88 platí aj na hasičov vykonávajúcich služobnú činnosť podľa zákona č. 315/2001 Z. z. 9. Súd prvej inštancie ďalej riešil otázku, či sa má uplatniť "základné" sedemdňové referenčné obdobie podľa čl. 6 písm. b) alebo štát uplatnil výnimku, ktorá toto referenčné obdobie predĺžila. Ozrejmil, že žalovaný v ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zaviedol rozvrhovanie služobného času príslušníkov na obdobie šesť mesiacov, pričom toto ustanovenie považoval za legislatívne vymedzenie referenčného obdobia, pričom ide o výnimku, ktorú smernica umožňuje v čl. 16 písm. b) a čl. 17 ods. 3 písm. c) zarážka iii). Súd prvej inštancie teda uzavrel, že takto stanovená dĺžka referenčného obdobia neprekračuje maximálny limit trvania referenčného obdobia stanoveného v č l. 19 ods. 1 Smernice 2003/88. Z hľadiska potreby implementácie smernice je postačujúce, ž e je v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov a za takto vymedzené obdobie sa následne posudzuje, či je splnená požiadavka maximálneho pracovného času 48 hodím priemerne týždenne podľa čl. 6 smernice 2003/88. Uzavrel, že žalovaný dotknuté ustanovenia smernice 2003/88 do svojej legislatívny implementovala správne, čo však neplatí o následných opatreniach, t.j. jej konkrétne zavedenie do praxe. V tejto súvislosti potom súd prvej inštancie bližšie rozviedol, že HaZZ je podľa § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z. jednotne organizovaným zborom budovaným na zásade nadriadenosti a podriadenosti a podlieha ministrovi vnútra. V rámci HaZZ bol nadriadený žalobcu vždy povinný plánovať rozvrh služobného času tak, aby neporušil ustanovenia čl. 6 písm. b) smernice za každé referenčné obdobie šiestich mesiacov. Túto povinnosť služobný úrad žalobcu porušil, pretože žalobcove zmeny služobného času boli rozvrhnuté na obdobia, ktoré sa týkali mesiacov 02/2020-08/2020, 07/2020-01/2021 a 10/2020-05/2021 tak, že prekračovali hodnotu 48 hodín za týždeň priemerne za šesť mesačné obdobie, čo nezodpovedá limitu podľa čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88. Za ostatné tvrdené obdobie žalobca prekračovanie limitu nepreukázal. Súd prvej inštancie k uvedenému zisteniu ďalej uviedol, že pri posudzovaní plánov služieb treba vychádzať z toho, že pod pojem služobný čas podľa § 85 ods. 1 zákona č . 315/2001 Z. z. je potrebné z hľadiska č l. 2 ods. 1 smernice zahrnúť aj čas pracovnej pohotovosti, ktorú bol žalobca povinný vykonávať počas služobného dňa. Ak teda žalobca slúžil od 07:00 hod. ráno do 07:00 hod. nasledujúceho dňa, je potrebné celých 24 hodín
takto odslúženého času považovať za pracovný čas v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice. Z dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že v prípade žalobcu išlo presne o vykonávanie takej služobnej pohotovosti, počas ktorej sa musel zdržiavať na pracovisku, prípadne bol v odpočivárni a mal uložené obmedzenia, ktoré objektívne a veľmi významne ovplyvnili jeho možnosť slobodne nakladať s časom a venovať sa vlastným záujmom, čo je na pracovisku prakticky nemožné, ak žalobca musí byť schopný vo dne či v noci nastúpiť "do minúty" na vyhlásený poplach na výjazd. Vylúčenie doby pohotovosti v režime fyzickej prítomnosti na pracovisku z pojmu "pracovný čas" by ohrozilo cieľ smernice, ktorým je zaistiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov prostredníctvom stanovenia minimálneho času odpočinku a primeraných prestávok v práci. Súd prvej inštancie pripustil, že smernica 2003/88 sa na spôsob odmeňovania za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje, pretože tieto otázky rieši vnútroštátna právna úprava, a preto je prípustné, aby pracovná pohotovosť bola odmeňovaná odlišne než výkon práce nadčas napr. počas výjazdov. V súvislosti s posudzovaním odpracovaného pracovného času súd prvej inštancie uviedol, že podľa čl. 16 písm. b) smernice doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s čl. 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Z dokazovania (to zn. z plachiet s fondom pracovného času, ani z výplatných pások) nebolo preukázané, ktoré konkrétne dni žalobca čerpal dovolenku, resp. bol v práci prítomný, pričom túto neprítomnosť treba posúdiť ako výkon práce K tomu strany nepredložili adekvátne skutkové tvrdenia, v ktorých by tvrdili, v ktorý konkrétny deň v rozhodnom období žalobca bol na pracovisku, resp. na dovolenke a pod. Preto súd prvej inštancie vychádzal len zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe o tom, aké mal žalobca v rokoch 2020 a ž 2023 pracovné zmeny a ž e súhrn takto naskladaného služobného času v týždni prekročí povolený pracovný čas 48 hodín týždenne. Vychádzal pritom z výplatných pások s konkrétnymi časmi odpracovanými za mesiac, ako aj z časov pohotovostí po čas mesiaca. So zreteľom na uvedené, dospel k záveru, že žalovaný porušil povinnosť podľa čl. 23 smernice tým, že nezaistil plné uplatňovanie smernice po prijatí legislatívnych opatrení na jej prijatie. Toto porušenie je o to závažnejšie, že už dávno pred daným porušením SD EÚ judikoval, ž e smernica sa týka hasičov a žalovanému to je známe - ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie. Plánovanie služobných činností podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., ku ktorému došlo v období od februára 2020 až augusta 2020, od júla 2020 až do januára 2021 a od októbra 2020 až mája 2021 nad rámec 48 hodín týždenne priemerne zo strany služobných orgánov žalobcu je potrebné považovať za nesprávny úradný postup tak, ako tento pojem vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z. (§9 ods. 1). Dodal, že hoci ide o posudzovanie činnosti služobných orgánov, pod ľ a ustálenej súdnej praxe v spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. (R 2/2021, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 127/2018). Súd prvej inštancie preto, vychádzajúc z potreby dosiahnutia effet utile uplatnil na vec taký extenzívny výklad ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., že pod "úradný postup orgánov verejnej moci o povinnostiach" podradil aj zmienenú činnosť služobných orgánov žalobcu pri postupe podľa § 86 ods. 4 zákona č . 315/2001 Z. z. V prípade opačného výkladu by sa poškodený nemohol domôcť svojho práva na náhradu škody porušením práva Únie zo strany štátu spôsobenou činnosťou správnych orgánov v rámci subordinančných vzťahov, čo by bolo v rozpore so zásadou efektivity, čo je neprípustné. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že bolo preukázané, že žalovaný porušil povinnosť podľa čl. 23 smernice 2003/88, ak žalobca na základe interných služobných nariadení, rozkazov, príkazov alebo pokynov v období od februára 2020 až augusta 2020, od júla 2020 až do januára 2021 a od októbra 2020 až mája 2021 (celkovo ide o 16 mesiacov) musel odpracovať za jednotlivé referenčné obdobia 6 mesiacov služobný čas prekračujúci v priemere 48 hodín, čím sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu podľa § 2 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie pripomenul, že Súdny dvor už judikoval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v tomto čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88, ktorým sa pracovníkovi odníma odpočinok, pracovníkovi z tohto dôvodu samo o sebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia. Neznamená to teda, že musí dôjsť k vzniku ujmy na zdraví žalobcu, pretože k ujme tu došlo v dôsledku odnímania odpočinku žalobcovi (žalobca potvrdil, že jeho zdravotný stav je výborný). Stačí, že žalobca preukázal, že maximálny pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88 bol prekročený, čím s poukazom na uvedenú prax Súdneho dvora vznikla žalobcovi ujma. Naviac, vznik ujmy dokazovanie pred súdom prvej inštancie potvrdilo. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že dlhodobo pracuje v režime, ktorý prekračuje maximálny povolený pracovný čas. Dva aspekty tejto okolnosti sú osobitne závažné, konkrétne to tú 24- hodinové smeny, kedy sa síce na jednej strane oficiálne rozlišuje aktívna časť výkonu a neaktívna pohotovosť, no fakticky
však ide o nepretržitý výkon, pri ktorom je žalobca kedykoľvek pripravený zasiahnuť; po druhé, je to nezapočítavanie nočnej pohotovosti do pracovného fondu: v dôsledku toho má byť žalobca podľa tvrdení zamestnávateľa odpočinutý, avšak v praxi musí neustále reagovať na signály, výjazdy či iné pokyny. Takáto formálna „neaktívna“ časť je de facto nepretržitou prácou. Bolo preukázané, že tzv. neaktívna pohotovosť žalobcu oberá o spánok a regeneráciu. Nedostatok spánku sa kumuluje a po návrate zo služby je dlhodobo unavený a v dôsledku toho mu chýba energia na rodinu, čo zhoršuje kvalitu jeho života. Súd prvej inštancie zhrnul, že problém z hľadiska právnej úpravy z jeho pohľadu nie ej v tom, že žalobca musel odpracovať viac ako 48 hodín (vrátane 8 hodinovej pohotovosti), ale to, že priemerne musel odpracovať viac ako 48 hodín týždenne za konkrétne obdobia šiestich mesiacov v úseku 16 mesiacov, čo vo výsledku ho pripravilo o odpočinok a možnosť adekvátnej regenerácie a zasiahlo do jeho bezpečnosti a zdravia, ktoré síce nebolo uvedeným postupom žalovaného bezprostredne poškodené. To však neznamená, že je v poriadku, ak žalovaný odnímal žalobcovi v zistenom období 16 mesiacov (od februára 2020 a ž augusta 2020, od júla 2020 až januára 2021 a od októbra 2020 až do mája 2021) odpočinok tak ako to stanovuje smernica. Ochrana poskytovaná pracovníkovi smernicou 2003/88 sa neposkytuje len v prípade, ak došlo alebo má dôjsť k poškodeniu jeho zdravia. 10. Sumarizujúc vyššie uvedené súd prvej inštancie, odkazujúc na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uzavrel, že v danom prípade len samotné konštatovanie porušenia práva nebude dostatočným zadosťučinením s ohľadom na ujmu, ktorá bola žalobcovi spôsobená a ktorá trvala nezanedbateľný časový úsek, počas ktorého mu bol odnímaný dostatočný odpočinok a že išlo o závažné porušenie únijného práva. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, ktorú má poskytnúť žalovaný, súd prvej inštancie prihliadol na dĺžku trvania protiprávneho konania, pričom išlo o niekoľko mesiacov, keď závažnosť a protiprávnosť tohto typu konania už v minulosti posúdil Súdny dvor, naviac tohto porušovania sa dopúšťal priamo ústredný orgán štátnej správy, t.j. Ministerstvo vnútra SR ako služobný orgán žalobcu, ďalej na skutočnosť, že v danej veci šlo o zásah do života žalobcu, ďalej musel prihliadnuť na sumy, ktoré zvykne priznávať Súdny dvor v prípade zásahov do práv pri mimozmluvnej zodpovednosti orgánov Únie a nakoniec, že nemožno žalované nároky zamieňať so mzdovými a preto už z povahy veci by nemali byť žalované nároky vyššie než prípadný mzdový nárok za ušlý čas, ktorý žalobcovi chýba namiesto odpočinku alebo za čas, ktorý musel odpracovať navyše; tieto nároku však môžu byť v istom pomere. Vzhľadom na tieto faktory sa súdu prvej inštancie javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy na 3.000 eur. V súvislosti s vzniknutou ujmou sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou, či žalobca ako poškodená osoba vyvinula primerané úsilie na to, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej výšku, a či najmä v primeranom čase využil všetky právne prostriedky, ktoré mal k dispozícií. Odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora z 25.11.2010, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 78 však uzavrel, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami únijného práva by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy sa náhradu škody museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté len z toho dôvodu, že sa nedomáhali svojho práva skôr. 11. Pokiaľ išlo o žalovaným vznesenú námietku premlčania, konkrétne za obdobie od 1. januára 2020 do 29.01.2023, túto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže ju posudzoval z hľadiska 6 mesačných referenčných období, pričom ako prvé referenčné obdobie od 1.1.2020 do 30.06.2020, ktoré nemôže skúmať po dňoch ale len ako celok. Nakoľko koniec prvého skúmaného obdobia dopadá na deň 30.06.2020, od ktorého do podania žaloby uplynulo menej ako tri roky v zmysle § 19 ods. 1 zákona č . 514/2003 Z.z. Bez ohľadu na to súd prvej inštancie nad rámec dodal, že v danej veci ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kde nemôže oddeliť a takpovediac rozpočítať požadovanú ujmu na jednotlivé obdobia, za ktoré požadoval žalobca nárok a určiť, v akej konkrétnej sume za námietku premlčania dotknuté obdobie nárok žalobcovi nepatrí, pretože jednak paušálny nárok závisí od úvahy súdu a týka sa obdobia 16 mesiacov. 12. K námietke žalovaného, že podmienkou priznania náhrady je existencia závažnej ujmy, resp. značný zásah, súd prvej inštancie uzavrel, že judikatúra Súdneho dvora vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy alebo na existenciu závažnej ujmy. Vzhľadom na to, že súd pri rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich z práva únie musí zachovávať zásadu efektivity, nemôže splnením týchto neexistujúcich podmienok podmieňovať vznik uplatneného nároku. 13. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že ujma bola preukázaná výpoveďou žalobcu, pričom mu služobný úrad odnímal odpočinok v rozsahu, ktorý by mu patril tým, že mu určoval služby, ktoré
musel odpracovať nad stanovený limit maximálneho rozsahu pracovného času 48 hodín týždenne za referenčné obdobie šiestich mesiacov. Jedinou príčinou bol rozvrh služieb podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho musel žalobca odpracovať služobné úlohy v rámci služobného času v rozsahu, ktorý prekračuje maximálne prípustné hodnoty. Súd prvej inštancie teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.000 eur v lehote podľa § 232 ods. 3 CSP a vo zvyšku žalovaného nároku súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom táto sa bude posudzovať len z výšky súdom priznaného nároku. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to v rozsahu prvého a tretieho výroku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žalovaný sa s I. a III. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie nestotožňuje, tieto nepovažuje za právne správne, náležité a preskúmateľne odôvodnené. Zotrváva na svojej právnej a skutkovej argumentácii zastávanej od počiatku konania, pričom si v podrobnostiach dovoľuje zotrvať na všetkých svojich doterajších písomných vyjadreniach, ako aj ústnom prednese, na obsah ktorých v celosti odkazuje. Namietal, že rozsudok nie je v napadnutej časti riadne odôvodnený, nenapĺňa požiadavky kladené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie ani len strohou vetou nezaoberal tým, ako posúdil, resp. prečo neprihliadol na námietku nedostatku spôsobilosti žalovaného konať za Slovenskú republiku, ktorú žalovaný vzniesol vo svojej záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 20.02.2025, keď má za to, že ide o námietku podstatnú. Dôvodil tiež tým, že žalobcom tvrdený zásah do osobnostných práv nie je preukázaný. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a požadovanie nemajetkovej ujmy v jeho prípade nie je podľa žalovaného dôvodné. V neposlednom rade poukázal na to, že žalobca sa v podstate domáhal nevyplatených mzdových nárokov, čo sám tvrdil napr. na ostatnom pojednávaní, aj keď v niektorých momentoch opakovane tvrdil, že mu o takýto nárok nejde. Zo spôsobu žalovanej istiny, obsahu žaloby, stanovení žalovaného obdobia a samotnej argumentácie žalobcu vyplýva, že nemajetková ujma zodpovedá mzdovým nárokom žalobcu za čas pracovnej pohotovosti, keď v podstate požadoval doplatenie rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Náhrada nemajetkovej ujmy však nie je ekvivalentom straty zárobku a nemôže byť určovaná matematickým výpočtom majúcim základ v mzdových nárokoch. Žalobca pritom opomína tú skutočnosť, že cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa , pričom na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný. Pritom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by pociťoval akúkoľvek ujmu, ale jednoznačne preukázal, že sa mu jedná o mzdový nárok. Nakoľko si žalobca uplatňuje mzdový nárok, z tohto dôvodu nemôže byť Slovenská republiky žalovaným subjektom. Žalovaný akcentoval, že aj napriek argumentácii žalobcu je toho názoru, že sa v danom prípade jedná o evidentné mzdové nároky resp. pracovnoprávne nároky, ktoré žalobca kamufluje za nemajetkovú ujmu. V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do základu, ani čo do výšky uplatneného nároku. K nemajetkovej ujme potom bližšie namietal, že žalobcu v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje osobné pocity, to ako vníma nedostatok voľného času spôsobený nadčasovou prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v značnej miere znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti tak, aby oprávnene mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa žalovaného subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do jeho osobnosti, k čomu zaujal obdobné stanovisko aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 19.05.2010 sp. zn. 5Cdo 108/2009. Je zrejmé, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a nie je možné len zovšeobecniť skutočnosti tak, ako to tvrdí žalobca. Súčasne je práve na žalobcovi, aby preukázal svoje nejasné tvrdenia, ktoré uvádzal v žalobe. Nepostačuje len uviesť stručne a vágne oblasti života, ktoré mali byť údajne zasiahnuté, nakoľko práve na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno, že došlo k takej závažnej ujme, aby mu mohla byť priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/20112 zo dňa 06.11.2014, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 OZ je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti neopodstatňujú materiálnu ujmu ani nemateriálnu satisfakciu. Podľa
žalovaného je potrebné upozorniť, že prvoinštančný súd vychádzal zo mzdových nárokov príslušníkov HaZZ, čím sa dopustil závažného zásahu do práva na spravodlivý súdny proces a to tak, že konal v rozpore s § 216 CSP, teda v rozpore so zásadou ne ultra petitum. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko nárok žalobcu bol nesprávne uplatnený. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby ho zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. 15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. Má za to, že dôvody odvolania uvedené žalovaným, sú v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia, keďže žalobca vytýka súdu pochybenia, s ktorými sa súd prvej inštancie v rámci svojej argumentácie riadne vysporiadal. K údajnému mzdovému nároku uplatnenému v žalobe žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku aj v rámci predbežného právneho posúdenia veci vysporiadal s tým, že predmetom žaloby nie sú mzdové nároky žalobcu ale náhrada nemajetkovej ujmy. Žalovaný si totiž mzdový nárok doslova vymyslel. Žalobca dodal, že mu je známe, že v minulosti existovali spory ohľadom výšky platieb za pohotovosť, ktoré sú však svojim obsahom a predmetom absolútne rozdielne od súčasných sporov. Ak by išlo o mzdový nárok, tento by aj obsahovo musel vyplývať z podanej žaloby, t.j. by v tejto muselo byť uvedené akú mzdu a za aké obdobie si žalobca nárokuje. Z podaní žalobcu nič také nevyplýva. Rovnako sa súd prvej inštancie v bode 56/ napadnutého rozsudku vysporiadal aj s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Zhrnul, že odvolanie žalovaného je striktne formalistické a nekorešponduje s obsahom skutkových zistení súdu prvej inštancie. K spôsobu výpočtu výšky nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že táto nemá stanovené jasné pravidlá, mala by však spĺňať podmienku primeranosti. Dodal, že podstata sporu netkvie v mzde ale v presahovaní 48 hodinového priemerného času, pričom výpočet, ktorý je obsahom žaloby, a ktorý vychádza z počtu hodín presahujúcich 48 hodinový pracovný čas, je len pomocnou barličkou pre súd, ktorý následne v kontexte všetkých skutkových tvrdení vlastnou úvahou určil výšku odškodnenia. Napokon súd prvej inštancie, pokiaľ išlo o priznanú výšku odškodnenia v ods. 123/ rozsudku konštatoval (s poukazom na rozsudok SDEÚ Gunter Fuss), že už len samotné prekročenie maximálneho týždenného pracovného času spôsobuje ujmu. Neznamená to teda, že nutne musí prísť ku škode na zdraví, pretože k ujme dochádza v dôsledku odnímania práva na odpočinok. 16. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojej odvolacej argumentácii. Akcentoval, že vo svojej podstate ide o pracovnoprávny spor, na ktorý štát nemá pasívnu vecnú legitimáciu, pričom do úvahy pripadá len vecná legitimácia služobného úradu, v ktorom žalobca vykonáva služobný pomer. 17. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v plnom rozsahu odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. 18. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní strán doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech. 19. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Všetky jeho námietky sa týkajú otázok, ktoré podrobne a presvedčivo vyriešil v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. Z pohľadu odvolacej argumentácie tak rozsudku súdu prvej inštancie niet čo vytknúť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jeho dôvodmi. 20. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia primerane vysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, čo vyplýva z z analogickej aplikácie zákona č. 514/2003 Z.z., keď nesprávna transpozícia právnej normy EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku je nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona. Rovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 3.000,- eur ako náhrada nemajetkovej ujmy sa javí ako primeraná za daných okolností. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu. 21. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.985,96 eur, z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k pochybeniu tým, že nesprávne transponoval právo Európskej únie. Nejedná sa teda o mzdový nárok, ako sa účelovo snaží v odvolaní navodiť žalovaný. Uvedenému nič nebráni, aby sa dokazovanie viedlo preskúmaním rozsahu pracovného času, ktorý žalobca vykonal nad rámce prípustný Smernici v pre tento spor rozhodnom období z výplatných pások, mzdových listov a pod. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, išlo o dlhodobé nerešpektovanie smernice 2003/88 zo strany štátu zastúpeného MV SR ako služobným úradom žalobcu, ktoré sa u žalobcu prejavilo v rámci osobnostnej sféry vo vzťahu k ochrane práva na zdravie, odpočinok po práci a na celkovú fyzickú a morálnu integritu. Ide totiž o čas, ktorý nemohol tráviť so svojou rodinou a nenávratne ho stratil. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Mal za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj vzhľadom na trvanie zásahu aj po podaní žaloby, právne postavenie štátu zastúpeného ministerstvom ako porušovateľom a primeranosť voči obdobným nárokom poskytovaným samotným Súdnym dvorom, a s ohľadom na výšku nárokov priznávaných vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky v iných sporoch proti žalovanému, súdu prvej inštancie sa javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi na priznanú sumu. Žalovaný opakovane, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak v odvolacom konaní, namietal výšku žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy (považoval ju za likvidačnú), pričom odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal oproti žalobcom požadovanej sume podstatne nižšiu sumu, čo žalovaný v podaniach v rámci odvolacieho konania vonkoncom nereflektuje. V konaní vo veciach priznania náhrady nemajetkovej ujmy platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu skutočne došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou škodou. Žalobca nesie aj dôkazné bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia. V prípade námietok žalovaného týkajúcich sa tohto nároku, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku. Došlo aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal tak o čas, ktorý by mohol venovať rodine, maloletým deťom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením. 22. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. 23. Žalovaný má za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval. Zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho
dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Aj táto odvolacia námietka žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal spôsobenú ujmu, nie je dôvodná. V tomto kontexte odvolací súd uvádza, že súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie smernice žalobca utrpel, pričom spôsob určenia, ako aj posudzovanie výšky nároku je na úvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Uvedenú podmienku súd prvej inštancie do dôsledku dodržal. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie totiž vyplynulo, že žalobca v žalovanom období bol v príslušných mesiacoch v práci viac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a tak prišiel o čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto voľného času podľa vlastného uváženia. Žalobca vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie jednoznačne uviedol, že uvedené pociťoval ako zásah do svojho voľného času, ktorý mohol tráviť s rodinou a oddychom. Nedokázal sa plne venovať rodine, dlhodobo si plánovať aktivity, či spoločný čas s manželkou a deťmi. Pokiaľ bol v pohotovosti na pracovisku, nešlo o plnohodnotný oddych, pretože musel byť pripravený na výjazd do jednej minúty. Hluk a neustála pohotovosť mu nedovoľovali regenerovať sa počas služby. Do fondu pracovného času sa pritom osem hodín nočnej pohotovosti nezapočítava, pretože údajne nepracuje aktívne, len "je k dispozícii". Celkom pochopiteľne to pociťoval ako ujmu a vnímal, že nedodržiavanie pracovných noriem bráni bežnému osobnému životu a vyčerpáva ho. 24. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu, správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na priznanie uplatneného nároku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát, namieste. Rovnako by v danej veci neprichádzala do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. 25. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že právo žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES nebolo štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované aj jeho právo na odpočinok. Odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhrady za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. 26. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil aj skutočnosť, že vylúčenie doby pohotovosti v režime fyzickej prítomnosti na pracovisku z pojmu "pracovný čas" by ohrozilo cieľ smernice 2003/88. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem "pracovný čas" uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje "pracovný čas" ako "akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti..." a "čas odpočinku" ako "akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom". Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 T. D. Q.. H.. predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov "pracovný čas" a "čas odpočinku". Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu "pracovný čas", ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu "pracovný čas" (rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 24.11.2020 sp. zn. 15Co/6/2020). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C - 52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce, je potrebné celý služobný čas pohotovosti započítať do jeho pracovného času. 27. Podľa názoru odvolacieho súdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. v dôsledku nedostatočného transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nadčas povolený právom Únie, kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pričom preukázateľne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemohol zo svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života (k tomu pozri aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.01.2023 sp. zn. 13Co/7/2022). 28. Odvolací súd ešte dodáva, pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný namietal, Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezapočítanú pracovnú pohotovosť príslušníka HaZZ na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť, a teda poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia žalovaného je v predmetnom spore daná. 29. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalovaný len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 30. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Pokiaľ išlo o odvolaním napadnutý výrok o trovách konania, v tomto smere v odvolaní naviac chýbala konkrétna a vecná odvolacia argumentácia zo strany žalovaného. Tu odvolací súd akcentuje, že predmetom sporu nebol mzdový nárok ako sa žalovaný účelovo snažil navodiť v odvolaní ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kde sa priznáva plný nárok na náhradu trov konania (i keď z prisúdenej sumy); neaplikuje sa teda ust. § 255 ods. 2 CSP. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (vyhovujúci výrok a súvisiaci výrok o trovách konania) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 31. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP) s dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, nakoľko ani
prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné jeho rozhodnutie. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 32. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalovaného ako nedôvodné, žalobca mal v rámci odvolacieho konania plný úspech, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné pod ľ a § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).