Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/136/2025 1220201067 30. 01. 2026 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2026:1220201067.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: Z. Ť. B. Ž. G. N. B. , H. XX.X.XXXX, R. C. C., A. Č.. X, proti žalovaným: v 1. rade: N. Ť. B. Ž. G. N. , H. X.X.XXXX, R. C. C., Č.V. Č.. X, zastúpený spoločnosťou: LAWS, s.r.o., IČO: 36 729 078, Bratislava, Špitálska č. 10, za ktorú koná JUDr. Róbert Lenčéš a v 2. rade: Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930, Bratislava, Hodžovo námestie č. 3, zastúpená spoločnosťou: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36 861 351, Bratislava, Bottova č. 7939/2A, za ktorú konajú JUDr. Juraj Gyárfáš, PhD., L.LM. a JUDr. Peter Kubina, o zaplatenie sumy 657.534,57 €, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č. k. B2-7C 19/2020-558, takto rozhodol: I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č. k. B2-7C 19/2020-558, vo výroku IV., ktorým žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, m e n í tak, že žalovanému v 2. rade náhradu trov provoinštančného konania n e p r i z n á v a . II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.); zrušil zabezpečovacie opatrenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 29 C 59/2019-121, zo dňa 15.10.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.2.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 16/2020-310, zo dňa 6.2.2020 (výrok II.); žalovanému v 1. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.) a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok IV.). 2. Rozhodnutie vo výrokoch I. a II. právne odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 336 ods. 4 a § 335 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobkyňou v celom rozsahu, v nadväznosti na súhlas oboch žalovaných, konanie zastavil a zároveň v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zrušil nariadené zabezpečovacie opatrenie. 3. O trovách konania rozhodol právne podľa ustanovení § 256 ods. 1 a § 257 C.s.p. a dôvodil, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania späťvzatím žaloby, preto majú žalovaní nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na skutočnosť, že obsahom dohody o urovnaní uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným v I. rade je aj záväzok, že každá zo strán si bude uhrádzať svoje samostatne a nebudú požadovať priznanie nároku na náhradu trov konania, rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal. Čo sa týka žalovaného v 2. rade, žalobkyňa navrhovala, aby mu súd nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukazovala najmä na svoj vek, v prípade priznania nároku hrozbu exekučných konaní. Uviedla tiež, že v dôsledku uloženia takejto povinnosti by sa ako maloletá bez svojej viny dostala do postavenia dlžníka, a to ešte pred nadobudnutím plnoletosti. Keďže zastavenie konania zavinila
žalobkyňa bez uvedenia dôvodu a so žalovaným v 2. rade nedošlo k žiadnej dohode o urovnaní, pričom vek a prípadná nepriaznivá finančná situácia, či hrozba exekúcie nie sú dôvodom hodným osobitného zreteľa, žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď má ísť o výnimočnú situáciu, akou však predmetná vec nie je. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas žalobkyňa odvolanie v rozsahu jeho výroku IV., v ktorom dôvodila, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ C.s.p.). Uviedla, že vzala žalobu späť z dôvodu mimosúdneho urovnania sporu so žalovaným v 1. rade, pričom sa zároveň dohodli, že v prípade, ak súd zastaví konanie, nebude si žiadna zo strán nárokovať náhradu trov konania, čo žalovaný v 1. rade potvrdil. V späťvzatí žaloby zároveň navrhla súdu, aby pre vážny dôvod hodný osobitného zreteľa nepriznal náhradu trov konania ani jednej zo strán, a teda ani žalovanému v 2. rade. Súd prvej inštancie napriek vyššie uvedenej požiadavke žalobkyne výrokom IV. napadnutého uznesenia priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v celom rozsahu. V zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít dôvodom na použitie ustanovenia § 257 C.s.p. môžu byť okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré Civilný sporový poriadok neuvádza, ani exemplifikatívne. To však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov (správne označenie - sporových strán - poznámka odvolacieho súdu), procesný postoj strán, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Žalobkyňa zhrnula, že teda jestvujú dve podmienky, ktoré musia byť pre uplatnenie uvedeného ustanovenia splnené, a to výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. S poukazom na uvedené konštatovanie súdu v bode 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia je v priamom rozpore s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít. Má za to, že v danej veci sú dané výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, ktoré spočívajú jednak v okolnostiach na strane žalobkyne (je maloletým dieťaťom, nemá žiadny príjem a teda nie je spôsobilá priznaný nárok na náhradu trov konania uhradiť, pričom s poukazom na hodnotu sporu bude tento nárok predstavovať niekoľko tisíc eur, čo by pre žalobkyňu bolo likvidačné a pôsobí značne neprimeranou tvrdosťou) a tiež v okolnostiach na strane žalovaného v 2. rade (je bankou a jeho osobné, majetkové a príjmové pomery sú v absolútnom nepomere k pomerom žalobkyne, nepriznanie nároku na náhradu trov konania nijakým spôsobom neovplyvní majetkové pomery žalovaného v 2. rade). K okolnostiam danej veci zdôraznila, že žaloba bola podaná dôvodne, nešlo o bezúspešné bránenie práva. V dôsledku konania žalovaných sa jej majetok znížil o sumu, ktorú dôvodne žalovala. Ustanovenie § 257 C.s.p. je podľa žalobkyne možno tiež vnímať ako nástroj na modifikáciu (zjemnenie) prísnych ustanovení o náhrade trov konania, ktorých aplikáciou v určitých prípadoch dochádza k neprimeranej tvrdosti, tak ako práve v tomto prípade. Ak sa však odvolací súd nestotožní so žalobkyňou uvádzanými dôvodmi pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade v celom rozsahu, žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd využil túto modifikáciu a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %. Odvolaciemu súdu navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, alebo ho zmeniť tak, že žalovanému v 2. rade neprizná náhradu trov konania, eventuálne zmeniť tak, že žalovanému v 2. rade prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %. 5. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s odvolaním žalobkyne sa plne stotožňuje a je názoru, že v danom prípade by súd mal prihliadať na okolnosti hodné osobitného zreteľa, a to osobné postavenie žalobkyne, jej majetkové pomery v kontexte predpokladanej výšky trov konania, ktoré boli aj dôvodom, pre ktorý sa v rámci dohody o urovnaní vzdal žalovaný v 1. rade nároku na náhradu trov konania, resp. súhlasil s ich vzdaním sa. Súd by mal tiež prihliadať na výnimočnosť a závažný dôvod, ktorým je sociálne postavenie žalobkyne, t. j. skutočnosťou, že je maloletá, stále nezaopatrená a bez príjmu, kedy by sa dôsledkom priznania náhrady trov konania voči žalovanému v 2. rade dostala do ťažkej sociálnej situácie s hrozbou exekučných konaní, a to ešte pred nadobudnutím plnoletosti. Žalovaný v 1. rade má za to, že súd v danom prípade nevzal na zreteľ tieto výnimočné okolnosti prípadu. Aj žalovaný v 1. rade má za to, že v danom prípade je potrebné, aby súd prihliadol na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Ako sporová strana a zároveň aj ako otec (zákonný zástupca) žalobkyne
sa pripojil k odvolaciemu návrhu, t. j. aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku IV. zrušil, resp. zmenil tak, že žalovanému v 2. rade nepriznáva nárok na náhradu trov konania, prípadne žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %. 6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za vecne a obsahovo správne a žiadal náhradu trov konania v celom rozsahu. 7. Uznesením zo dňa 31. októbra 2023, č. k. 15Co/120/2023-586 Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku IV., ktorým žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, potvrdil (výrok I.); žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II.) a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.6.2025, sp. zn. 7Cdo/78/2024, vo výroku I. zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31.10.2023, sp. zn. 15Co/120/2023 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a vo výroku II. zrušil uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8.12.2023 č. k. B2-7C/19/2020-591. V bode 17. odôvodnenia uviedol, že: „V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s kľúčovými tvrdeniami žalobkyne v odvolaní. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalobkyne, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalobkyňa v odvolaní oponovala tým, že „sociálne postavenie žalobkyne ako maloletej, ktorá je ešte stále nezaopatrená a bez príjmu je osobitným dôvodom na to, aby súd náhradu trov konania ... nepriznal žiadnej zo sporových strán.“ Ďalej namietala názor prvostupňového súdu, že „vek, prípadná nepriaznivá finančná situácia, či hrozba exekúcie nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd neprizná náhradu trov konania. Má ísť o výnimočnú situáciu, akou však predmetná vec nie je.“ V tomto ohľade poukázala na názor ústavného súdu (I. ÚS 440/2018, I. ÚS 76/2015) podľa ktorého pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na „osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov ... okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov ... Takými dôvodmi sú práve aj neexistencia príjmu, osobné, majetkové pomery strán sporu, ako aj neprimeraná tvrdosť.“ V ďalšom poukazovala na okolnosti na strane žalobkyne, žalovanej 2/ a danej veci - „...je maloletým dieťaťom a nemá žiadny príjem ... ani iné finančné možnosti ... priznaný nárok na náhradu trov konania bude ... predstavovať niekoľko tisíc eur, čo vo vzťahu k sociálnym, osobným, príjmovým a majetkovým pomerom žalobkyne ... pôsobí značne neprimeranou tvrdosťou ... osobné, majetkové a príjmové pomery žalovanej 2, ktorá je bankou, sú v absolútnom nepomere k uvádzaným pomerom žalobkyne ... žaloba bola podaná dôvodne, pričom nešlo o bezúspešné bránenie práva ... späťvzatie žaloby nebolo uskutočnené z dôvodu, že by nemala byť žalobkyňa vo veci úspešná v celom rozsahu voči obom žalovaným ... .“ Dovolací súd dospel k záveru, že na strane žalobkyne (dovolateľky) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.). Rovnako zrušil na napadnuté odvolacie rozhodnutie naviazané uznesenie prvoinštančného súdu, ktorým tento zaviazal žalobkyňu k úhrade trov konania žalovanému v 2. rade. Obiter dictum považoval dovolací súd za potrebné dať do pozornosti odvolacieho súdu ďalšiu námietku žalobkyne, týkajúcu sa odlišného rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 29.11.2023, sp. zn. 2Co/82/2023, ktoré v podobných skutkových a právnych súvislostiach sa týkalo sestry žalobkyne, pričom poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, podľa ktorých: „.. súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.“ 9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby zo strany (v tom čase maloletej) žalobkyne. Žalobkyňa ako dominus litis disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým dosiahnuť zastavenie konania alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia (§ 145 C.s.p.). Ide súčasne o úkon fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku neukladá žalobkyni povinnosť vziať podanú žalobu späť za akýchkoľvek podmienok. Žalobca (vo všeobecnosti) nie je povinný uviesť dôvod späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je však samotná príčina, ktorá viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby, do značnej miery relevantná. Možno preto považovať za vhodné, aby žalobca už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť, uviedol dôvod späťvzatia žaloby, ak má tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov. Vzhľadom na aplikáciu zásady oficiality pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí mať súd pri posudzovaní procesného zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. preukázané, či došlo v konečnom dôsledku k zastaveniu konania z dôvodu na strane žalovaného. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže vziať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú zodpovednosť. Tento reštriktívny záver však nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. Ak žalovaný svojím správaním, spočívajúcim predovšetkým v splnení žalovanej povinnosti po začatí konania, vyvolá u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby, považuje sa na účely náhrady trov konania žalovaný za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 531). V prípade zastavenia súdneho konania nemôže konanie dospieť do štádia meritórneho rozhodovania. Preto nemožno k určeniu, kto vznik nákladov súdneho konania spôsobil, použiť kritérium úspechu vo veci a týmto kritériom sa stáva práve zavinenie toho (chápané v čisto procesnom slova zmysle), kto zavinil, že súdne konanie neskončilo meritórnym rozhodnutím. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (m. m. III. ÚS 292/2010). 11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené konštatuje, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, že sa so žalovaným v 1. rade dohodla tak, že namiesto finančných prostriedkov bude vlastníčkou, resp. podielovou spoluvlastníčkou bytu, ktorý žalovaný v 1.rade nadobudol zo žalovaných finančných prostriedkov. S ohľadom na okolnosti danej veci je potom potrebné vyhodnotiť, že žalobkyňa v modifikovanom rozsahu dosiahla žalobou primeranú satisfakciu tým, že namiesto žalovaných finančných prostriedkov sa stala podielovou, resp. výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorú mal žalovaný v 1. rade nadobudnúť zo žalovaných finančných prostriedkov (odvolací súd nemal k dispozícii mimosúdnu dohodu, a preto vychádza iba z komunikácie strán sporu nachádzajúcej sa v súdnom spise). Je teda nepochybné, že žalobkyňa dosiahla v modifikovanom rozsahu úspech vo veci. Preto aj vo vzťahu k výroku o trovách konania bolo potrebné posudzovať danú vec s ohľadom na úspech, resp. neúspech žalobkyne a rozhodovať o trovách konania s poukazom na ustanovenie § 256, resp. § 257 C.s.p. tak, ako namietala žalobkyňa, s argumentáciou ktorej vyslovil súhlas aj dovolací súd, pričom odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 455 C.s.p. viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. 12. Je opätovne potrebné zdôrazniť, že konanie nemohlo dospieť do štádia meritórneho rozhodovania a kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť. V danom prípade žalobkyňa namietala, že žalovaný v 2. rade porušil hlavne Zákon o rodine (§ 35) tým, že uskutočnil redemáciu (vyplatenie podielových listov v zmysle zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní) bez predchádzajúceho súhlasu súdu, pričom výplatu finančných prostriedkov poukazoval priamo na účet žalovaného v 1. rade. Skutočnosť, či by bola žalobkyňa vo veci samej úspešná aj voči žalovanému v 2. rade odvolací súd neposudzuje, avšak na druhej strane je treba uviesť, že procesný úspech žalobkyne spočívajúci v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam voči žalovanému v 1.rade sa dotýka v určitom rozsahu aj žalovanej v 2. rade, nakoľko za tejto procesnej situácie možno hovoriť o tom, že žalobkyňa bola takpovediac „nútená“ pre
správanie sa žalovaného v 1. rade zobrať celú žalobu (aj voči žalovanému v 2. rade) späť, a preto nemožno konštatovať, že žalobkyňa procesne, s ohľadom na okolnosti danej veci zavinila zastavenie konania. Na druhej strane nemožno hovoriť ani o tom, že pre správanie sa žalovaného v 2. rade vzala žalobkyňa svoju žalobu späť. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že v danom prípade s ohľadom na procesnú situáciu, ktorá v danej veci nastala, je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom ustanovenia § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. V súlade s argumentáciou žalobkyne je možno uzavrieť, že v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie trov konania žalovanému v 2. rade, ktoré dôvody spočívajú jednak vo vyššie popísanej procesnej situácii, ale taktiež v tom, že v danom prípade išlo o maloletú žalobkyňu (ktorá nadobudla plnoletosť až v predchádzajúcom odvolacom konaní) a ktorá ako doposiaľ nezaopatrená je závislá na výživnom od svojich rodičov a nemá možnosť dosahovať samostatný príjem. Podľa odvolacieho (i dovolacieho) súdu zaťažiť za tejto situácie žalobkyňu náhradou trov konania, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2.rade je bankou a jej majetková podstata je neporovnateľná so situáciou žalobkyne, by nebolo „spravodlivé“. Preto možno uzavrieť, že aplikácia uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu neodporuje dobrým mravom a nejde ani o neprimeranú tvrdosť voči žalovanému v 2. rade. 13. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku týkajúceho sa nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil, tak, že žalovanému v 2. rade náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa rovnakých kritérií a napriek tomu, že žalobkyňa bola v rámci odvolacieho i dovolacieho konania úspešná, bolo potrebné posúdiť okolnosti danej veci a žalobkyni vo vzťahu žalovanému v 2. rade nepriznať nárok na náhradu trov odvolacieho ani dovolacieho konania, a to hlavne s poukazom na to, že správanie sa žalovaného v 2.rade nebolo dôvodom pre späťvzatie žaloby zo strany žalobkyne. Na druhej strane, tak ako bolo vyššie uvedené, procesná situácia, ktorá v predmetnej veci vyvstala je tak špecifická, že „najspravodlivejšie“ sa javí v danej veci to, aby žiadna sporová strana nemala nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 257 C.s.p. žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).