Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/50/2025 1220206578 30. 04. 2026 JUDr. Monika Školníková ECLI:SK:KSBA:2026:1220206578.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: K.T.G., s.r.o., so sídlom Jesenského 85/61, 943 01 Štúrovo, IČO: 44 212 593, právne zastúpeného: PRO iURE - advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Zámocká 32, 811 01 Bratislava, IČO: 36 869 830, proti žalovanému: Verejné prístavy, a. s., so sídlom Prístavná 10, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 541, právne zastúpenému: BADUCCI Legal, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900, o určenie, že právny vzťah založený zmluvou trvá a o vzájomnej žalobe o vypratanie prístavnej polohy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-58Cb/193/2020 – 601 zo dňa 20.01.2025, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-58Cb/193/2020 – 601 zo dňa 20.01.2025 z r u š u j e v celom rozsahu a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu, vo výroku II. určil, že žalobca je povinný vypratať prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo a vrátiť ju žalovanému v stave, v akom bola žalobcovi odovzdaná do užívania, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 269 ods. 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 47a, § 126 ods. 1, § 490 ods. 2, § 676 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 6 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č. 338/2000 Z.z. o vnútrozemskej plavbe (ďalej len „ZoVP“), § 51 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 137 písm. c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal určenia, že právny vzťah založený Zmluvou o užívaní verejných prístavov č. 05.3-01-2015 uzatvorenou medzi prevádzkovateľom Verejné prístavy, a. s. a užívateľom K.T.G., s.r.o. dňa 23.02.2015 (ďalej len „zmluva“) a obnovenou na dobu do dňa 30.07.2021 za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, trvá. V žalobe uviedol, že zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.07.2017. Pokiaľ ide o charakter zmluvy, keďže jej predmetom je odplatné prenechanie určitej prístavnej polohy tretej osobe (nájomcovi), za účelom jej dočasného užívania, predstavuje podľa obsahu nájomnú zmluvu. Vzťah žalovaného a žalobcu ohľadom prístavnej polohy OPŠT-5 je preto podľa obsahu nájomným vzťahom na dobu určitú, v ktorom je žalovaný v pozícii prenajímateľa a žalobca v pozícii nájomcu. Žalobca upozornil, že aj žalovaný používal terminológiu nájomného pri inzerovaní voľných prístavných polôh na svojej internetovej stránke. Žalobca novú zmluvu o užívaní verejného prístavu s cenou zvýšenou o 400 % a nevýhodným prevodom prípojky podpísať odmietol. Keďže žalobca prístavnú polohu OPŠT-5 po skončení nájmu uplynutím dohodnutej doby užíval a žalovaný do 30 dní nepodal
návrh na vypratanie prístavnej polohy OPŠT-5 na súde, obnovila sa zmluva na jeden rok do 30.07.2018, za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, t.j. vrátane dohodnutej ceny za užívanie prístavnej polohy OPŠT-5 vo výške 1.000 eur/12 mesiacov bez DPH. Obdobná situácia sa zopakovala aj v nasledujúcich rokoch, keďže žalobca užíval prístavnú polohu aj po 30.07.2020 a žalovaný do 30 dní nepodal návrh na vypratanie prístavnej polohy, obnovila sa zmluva na jeden rok do 30.07.2021, za tých istých podmienok. Zmluva je v dôsledku jej obnovenia stále platná a doba je platnosti bude trvať do 30.07.2021, a na jej základe má žalobca právo užívať prístavnú polohu OPŠT-5 za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Žalovaný popiera užívacie právo žalobcu a vyzýva ho na okamžité vypratanie prístavnej polohy OPŠT-5, čo vytvára silnú právnu neistotu na strane žalobcu a ohrozuje jeho právne postavenie a činnosť. Je zrejmé, že rozhodnutím o tejto žalobe bude odstránená spornosť užívacieho práva, teda je daný naliehavý právny záujem. Bez tohto určenia by bolo právo žalobcu ohrozené a jeho právne postavenie neisté. Táto určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, nakoľko jednoznačne určí, či je žalobca oprávnený užívať prístavnú polohu OPŠT-5. Táto žaloba môže práve naopak predísť sporu o zaplatenie zvýšenej ceny za užívanie prístavnej polohy OPŠT-5 bez uzatvorenej zmluvy, ktorú žalovaný od žalobcu v zmysle jeho sadzobníka požaduje. 3. Žalobca následne v priebehu konania žiadal, aby súd pripustil zmenu žaloby, a to na základe podania z 30.05.2024 tak, že súd určuje, že právny vzťah založený Zmluvou o užívaní verejných prístavov č. 05.3-01-2015 uzatvorenou medzi prevádzkovateľom Verejné prístavy, a. s. a užívateľom K.T.G., s.r.o. dňa 23.02.2015 a obnovenou na dobu do dňa 30.07.2024 za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, trvá. Na základe podania z 21.11.2024 žalobca opätovne žiadal, aby súd pripustil zmenu žaloby, a to tak, že súd určuje, že právny vzťah založený Zmluvou o užívaní verejných prístavov č. 05.3-01-2015 uzatvorenou medzi prevádzkovateľom Verejné prístavy, a. s. a užívateľom K.T.G., s.r.o. dňa 23.02.2015 a obnovenou na dobu do dňa 30.07.2025 za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, trvá. Súd prvej inštancie preto uznesením z 12.12.2024 pripustil zmenu žaloby, navrhnutú žalobcom na základe podania z 21.11.2024. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že uplynutím dňa 30.07.2017, právny vzťah založený predmetnou zmluvou o užívaní zanikol. Od tohto dátumu užíva žalobca prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo bez právneho titulu. S tvrdením žalobcu, že zmluva o užívaní je svojím obsahom nájomná zmluva, sa nestotožnil. Zmluva bola uzatvorená podľa § 5 a nasl. ZoVP a § 269 ods. 2 ObZ ako nepomenovaná zmluva, čo potvrdil žalobca svojím podpisom na zmluve. Predmetom zmluvy o užívaní nie je nájom prioritného investičného majetku, ktorý umožňuje ZoVP v § 6 ods. 5 a na ktorý sa uplatní právny inštitút nájomnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Zmluva o užívaní sa riadi Obchodným zákonníkom, a preto po jej ukončení uplynutím dojednanej doby, je vylúčená aplikácia § 676 ods. 2 OZ o obnove nájomnej zmluvy. Dôvod, prečo žalovaný v dokumente „Informácia o prideľovaní prístavných polôh v území verejných prístavov Bratislava, Komárno, Štúrovo“ a rovnako na svojom webovom sídle používa pojem nájom/prenájom je, aby potencionálni klienti žalovaného (budúci užívatelia prístavných polôh) lepšie porozumeli povinnosti platiť úhradu za užívanie prístavných polôh. Po zániku zmluvy o užívaní žalovaný vyhlásil obchodnú verejnú súťaž „PP-2019-009“ na obsadenie uvoľnenej prístavnej polohy OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo, v ktorej bol ako jediný uchádzač úspešný žalobca. Predložením podpísaného návrhu na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve o užívaní verejných prístavov pre prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo, urobil žalobca v rámci obchodnej verejnej súťaže návrh na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve o užívaní verejných prístavov. Na základe doručeného návrhu na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve o užívaní verejných prístavov zo strany žalobcu listom zo dňa 16.04.2020 zaslal žalovaný žalobcovi päť vyhotovení Zmluvy o budúcej zmluve o užívaní verejných prístavov č. 05.3-23-2020 pre prístavnú polohu OPŠT-5 za účelom jej podpisu zo strany žalobcu. Namiesto vrátenia podpísaných vyhotovení zmluvy však obdržal od žalobcu list zo dňa 22.05.2020, ktorým žalobca uplatnil pripomienky k zmluve. Žalobca sa následne v určenej lehote nevyjadril, či svoj návrh na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve odvolal. Následne listom zo dňa 26.08.2020 zaslal žalovaný žalobcovi Výzvu na vypratanie prístavnej polohy OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo. Žalobcu vyzval, aby v lehote desiatich dní od obdržania výzvy, odstránil všetky plávajúce zariadenia, pontóny a plavidlá, ktoré umiestnil na prístavnej polohe OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo a vypratanú prístavnú polohu odovzdal v riadnom stave. Žalobca prístavnú polohu OPŠT-5 nevypratal. Žalovaný preto navrhol, aby súd rozhodol o jeho vzájomnej žalobe, predmetom ktorej je uloženie povinnosti žalobcu vypratať prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo a vrátiť ju žalovanému v stave, v akom bola žalobcovi odovzdaná do užívania.
5. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný zaslal žalovanému nepodpísaný návrh zmluvy s tým, že podpísanie zmluvy podmieňoval uznaním dlhu za obdobie od 31.07.2017, ktorý však žalovaný najprv bližšie nešpecifikoval a ďalej neoprávnene od žalobcu požadoval zabezpečenie pohľadávok žalovaného záložným právom k plavidlu, čo nebolo súčasťou súťažných podmienok. Následné požiadavky žalovaného a podmienky ním stanovené pre podpis zmluvy (uznanie dlhu, záložné právo) boli neoprávnené, pretože neboli v súťažných podmienkach vôbec uvedené. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe však možno tvrdiť, že žalobca je oprávnený užívať polohu OPŠT-5 aj na základe toho, že bol v súťaži úspešný; na tom nemení nič to, že žalovaný neoprávnene odmietol podpísať so žalobcom novú zmluvu o užívaní, ktorá by nahradila v súčasnosti platnú zmluvu. 6. Žalovaný v duplike uviedol, že § 6 ods. 5 ZoVP špecifikuje konkrétne podmienky, resp. prípady, kedy dochádza k uzatvoreniu nájomnej zmluvy podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa ZoVP žalovaný uzatvára nájomnú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka v prípadoch, ak sa jedná o prioritný investičný majetok. Prístavná poloha nepatrí medzi prioritný investičný majetok, a preto sa na zmluvu nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne ani ustanovenie § 676 OZ. V zmluve dokonca absentuje aj akýkoľvek osobitný odkaz na ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca a žalovaný ako podnikatelia uzatvorili zmluvu v zmysle ZoVP. Podmienky zmluvy nie sú upravené v Obchodnom zákonníku, ale v ZoVP ako v osobitnom zákone. Obchodný zákonník je vo vzťahu k ZoVP tzv. „všeobecným zákonom“ a ZoVP je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku tzv. „osobitným zákonom“. Pri aplikácii pravidla „lex specialis derogat legi generali“, kedy osobitný zákon ustanovuje konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o užívaní verejných prístavov je vylúčená nielen aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka vo vzťahu k tým otázkam, ktoré upravuje ZoVP a Zmluva, ale aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa nájomnej zmluvy, nakoľko Obchodný zákonník je osobitným predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku - predpisu všeobecnému. Žalovaný poukázal na pojmové znaky zmluvy o užívaní verejných prístavov, ktoré sa od pojmových znakov nájomnej zmluvy líšia. Ďalej uviedol, že v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) ZoVP, je jednou z činností žalovaného „prenajímanie pozemkov v územných obvodoch verejných prístavov a ďalších činností, ktoré bezprostredne súvisia s nakladaním majetku v územných obvodoch verejných prístavov“ a keďže prístavná poloha nie je pozemkom, prístavnú polohu nie je možné prenajať. Prístavnú polohu ako takú možno vnímať ako predmet právnych vzťahov sui generis, ktorý nemôže byť spôsobilým predmetom nájmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, ale je spôsobilým predmetom užívania v zmysle ZoVP. Žalobca prihlásením sa do obchodnej verejnej súťaže nielenže akceptoval jej súťažné podmienky a podmienky ďalšieho užívania prístavnej polohy, ale akceptoval a potvrdil skutočnosť, že zmluva zanikla uplynutím času dňa 30.07.2017. Žalovaný v ďalšom podaní reagoval na návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 30.05.2024 námietkou premlčania, keďže sa jedná o žalobcom uplatnené nové právo, resp. o rozšírenie uplatneného práva (žalobca sa domáha určenia trvania zmluvného vzťahu do 30.07.2024 namiesto do 30.07.2021). Podľa § 391 ods. 1 ObZ, pri právach vymáhateľných na súde začala plynúť premlčacia doba od 31.07.2017, keďže zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 30.07.2017. V znení nového petitu si toto právo žalobca uplatnil na súde dňa 30.05.2024. Podľa § 397 ObZ štvorročná premlčacia lehota v predmetnom prípade uplynula dňa 31.07.2021. Z uvedeného je zrejmé, že žalobný návrh obsiahnutý vo vyjadrení žalobcu zo dňa 30.05.2024 bol podaný po uplynutí premlčacej lehoty. Žalovaný na pojednávaní dňa 20.01.2025 vzniesol námietku premlčania aj vo vzťahu k návrhu žalobcu na pripustenie zmeny petitu žaloby zo dňa 21.11.2024. 7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, zisteného skutkového stavu, ako i jeho právnej kvalifikácie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu, ktorý podľa súdu prvej inštancie nebol daný. Ak by aj súd prvej inštancie takto formulovanej žalobe vyhovel a určil by, že právny vzťah založený Zmluvou o užívaní verejných prístavov č. 05.3-01-2015 uzatvorenou dňa 23.02.2015 a obnovenou na dobu do dňa 30.07.2025 za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, trvá, právna neistota žalobcu by sa tým natrvalo neodstránila, keďže by právny vzťah medzi sporovými stranami na základe takéhoto súdneho určenia trval len do 30.07.2025 a následne by bolo právne postavenie žalobcu opäť neisté ohľadom jeho užívacieho práva prístavnej polohy OPŠT-5 v prístave Štúrovo. Nepredišlo by sa tým pravdepodobne ani potenciálnemu podaniu ďalší žalôb zo strany žalobcu, alebo žalovaného, a to či už ohľadom určenia výšky poplatku za užívanie prístavnej polohy v prístave Štúrovo, ktorý je hlavným dôvodom sporu medzi subjektmi konania, alebo ohľadom zaplatenia tvrdeného dlhu, ktorý má mať žalobca voči žalovanému v dôsledku užívania predmetnej prístavnej polohy bez platnej a účinnej zmluvy.
Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že žaloba je nedôvodná (a preto ju aj zamietol) predovšetkým z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na súdnom určení, ktoré je predmetom tejto žaloby. Keby aj súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci je daný naliehavý právny záujem, žalobu by musel zamietnuť z dôvodu opodstatnenosti námietky premlčania nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní vznesenej žalovaným. Podaním zo dňa 21.11.2024 žalobca zmenil žalobný petit tak, že žiadal určiť, že právny vzťah založený zmluvou a obnovenou na dobu do dňa 30.07.2025 za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, trvá. Súd prvej inštancie takto navrhnutú zmenu žaloby pripustil, čím došlo k zmene predmetu tohto konania. Štvorročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo prvýkrát uplatniť na súde, t. j. odo dňa 31.07.2017 (keďže zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.07.2017 a zmluvné strany sa nedohodli na jej automatickom predlžovaní). Štvorročná premlčacia doba tak uplynula dňa 31.07.2021, čiže zmenený žalobný návrh obsiahnutý vo vyjadrení žalobcu zo dňa 30.05.2024, ako aj zo dňa 21.11.2024, bol podaný po uplynutí premlčacej doby. Premlčané právo teda nemôže uznať, resp. určiť súd, keď povinná osoba (žalovaný) relevantným spôsobom namietla jeho premlčanie po uplynutí premlčacej doby, čo je ďalší dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie predmetnú žalobu zamietol. Následne súd prvej inštancie uviedol, že aj keby dospel k opačnému záveru, že právo žalobcu uplatnené v tomto konaní nie je premlčané, žalobu by zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadom jeho tvrdení o tom, že zmluva má charakter nájomnej zmluvy, ktorá sa automaticky predlžuje vždy o rok, a to v súlade s § 676 ods. 2 OZ. Podľa uvedeného ustanovenia, ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Súd prvej inštancie sa s tvrdením žalobcu o tom, že sporové strany uzavreli v podstate podľa obsahu nájomnú zmluvu nestotožnil. V prvom rade zo žiadneho dôkazu založeného do spisu nevyplýva, že by vôľou strán bolo dňa 23.02.2015 uzavrieť nájomnú zmluvu, hoci táto bola označená ako Zmluva o užívaní verejných prístavov. Nevyplýva to ani obsahu tejto zmluvy, nakoľko zmluvné strany nie sú označené ako prenajímateľ/nájomca, odplatu za užívanie prístavnej polohy neoznačujú ako nájomné, ani že by malo ísť o nájom veci. V zmluve je práve naopak výslovne uvedené, že táto bola uzatvorená podľa § 5 a nasl. ZoVP, ako aj § 269 ods. 2 ObZ, ktorý upravuje inštitút nepomenovanej zmluvy. Zmluva neobsahuje žiaden odkaz na ustanovenia zákona (Obč. zák.), ktoré upravujú náležitosti, či právne vzťahy týkajúce sa nájomnej zmluvy. V jej záverečných ustanoveniach je tiež výslovne uvedené, že ak táto zmluva neustanovuje inak, vzájomné vzťahy v nej výslovne neupravené sa budú riadiť ustanoveniami ObZ, ZoVP, aktuálnym sadzobníkom a prevádzkovým poriadkom. Zo samotnej zmluvy, ani z uvedených predpisov nevyplýva, že zmluva sa má pravidelne obnovovať v súlade s § 676 ods. 2 OZ, čo tvrdí v žalobe žalobca. Práve naopak, keďže ide o povinne zverejňovanú zmluvu v Centrálnom registri zmlúv (zverejnená v ňom bola dňa 02.04.2015), nie je možné v nej dohodnúť ustanovenie, podľa ktorého zmluva uzavretá na dobu určitú trvá aj po uplynutí tejto doby. Takéto ustanovenie by bolo neplatné podľa § 490 ods. 2 OZ pod podmienkou, že zákon neustanovuje inak. Nielenže sa v zmluve takéto ustanovenie nenachádza, keby tam aj bolo, bolo by neplatné, keďže za zákon, ktorý ustanovuje inak nemožno v tomto prípade považovať ustanovenie tvrdené žalobcom, konkrétne § 676 ods. 2 OZ. Toto ustanovenie sa totiž nijakým spôsobom neviaže k predmetnej zmluve, tá naňho ani neodkazuje, preto ho na právne vzťahy vzniknuté z tejto zmluvy nemožno aplikovať. Podľa názoru súdu žalobca nemal dôvod myslieť si, že ide podľa obsahu o nájomnú zmluvu, takéto právne posúdenie zmluvy nevyplýva zo žiadneho konania zmluvných strán pred uzavretím zmluvy, ani po ňom, žalobca posúdil predmetnú zmluvu ako nájomnú až po tom, čo žalovaný zvýšil cenu za užívanie predmetnej prístavnej polohy žalobcom. Vzhľadom na uvedené nemá žiadny právny význam tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný na svojej internetovej stránke uvádzal, že „prístavné polohy na prenájom vo verejnom prístave Štúrovo aktuálne nie sú k dispozícii“, čoho dôkazom má byť snímka obrazovky zo dňa 25.11.2020. V prvom rade tento listinný dôkaz založený žalobcom do spisu bol vyhotovený päť rokov po uzatvorení predmetnej zmluvy (čiže v čase uzatvorenia zmluvy nemohol ovplyvniť právne vnímanie zmluvy žalobcom), pričom sám žalovaný k nemu uviedol to, že dôvod, prečo žalovaný v dokumente „Informácia o prideľovaní prístavných polôh v území verejných prístavov Bratislava, Komárno, Štúrovo“ a rovnako na svojom webovom sídle používal pojem nájom/prenájom je, aby potencionálni klienti žalovaného (budúci užívatelia prístavných polôh) lepšie porozumeli povinnosti platiť úhradu za užívanie prístavných polôh. Samotné tieto dva dôkazy založené do spisu žalobcom nie sú dostatočným dôkazom toho, aby bolo možné považovať predmetnú zmluvu za nájomnú zmluvu, keďže táto používa terminológiu a odkazuje na predpisy, ktoré jej prípadný charakter ako nájomnej zmluvy vylučujú. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zo žiadneho predpisu, ktorým sa zmluva riadi (ZoVP, či ObZ.) nevyplýva, že by bol žalovaný vôbec oprávnený dať predmetnú
vec žalobcovi do nájmu. V zmysle ZoVP (§ 6 ods. 2 písm. c) a d)) je žalovaný oprávnený prenajímať výlučne pozemky v územných obvodoch verejných prístavov, ako aj vyberať úhrady za používanie verejných prístavov. Prístavná poloha na vodnom toku vo verejnom prístave, ktorú bol žalobca v zmysle zmluvy oprávnený užívať za úhradu podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno v žiadnom prípade považovať za pozemok, ktorý je časťou zemského povrchu. Žalovaný preto v zmysle ustanovení uvedeného zákona nemal právo dať prístavnú polohu do nájmu žalobcovi, aj keď žalobca sa snaží presvedčiť súd o opaku. Žalovaný by mal v zmysle uvedeného zákona (§ 6 ods. 5) právo dať do nájmu nájomnou zmluvou prioritný investičný majetok, pričom na platnosť nájomnej zmluvy sa vyžaduje súhlas ministerstva (dnes Ministerstvo dopravy SR). Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že prístavnú polohu vo verejnom prístave je možné považovať za prioritný investičný majetok, keďže ním sú pozemky a zariadenia vo verejných prístavoch ohraničené územnými obvodmi prístavov schválené ministerstvom. Žiadny iný nájom vo forme nájomnej zmluvy nie je možné zo strany žalovaného na základe uvedeného zákona dohodnúť. Predmetná zmluva nemá charakter nájomnej zmluvy, preto ani na právne vzťahy, ktoré na jej základe vznikli nie je možné aplikovať ustanovenie § 676 ods. 2 OZ. Zmluva o užívaní verejných prístavov č. 05.3-01-2015 uzatvorená dňa 23.02.2015 preto zanikla uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá, teda dňa 31.07.2017. Právny vzťah založený touto zmluvou medzi žalobcom a žalovaný v súčasnosti už netrvá, keďže jej automatické obnovenie za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, nenastalo. Súd prvej inštancie preto rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. 8. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného v celom rozsahu, t. j. rozhodol, že žalobca je povinný vypratať prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo a vrátiť ju žalovanému v stave, v akom bola žalobcovi odovzdaná do užívania, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zmluva o užívaní verejných prístavov zanikla dňa 31.07.2017, to znamená, že od tohto dňa žalobca užíva prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo bez právneho dôvodu. Keďže je spoločnosť žalovaného (so 100 % majetkovou účasťou Slovenskej republiky) vlastníkom nehnuteľnej prístavnej polohy OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo a zákon o vnútrozemskej plavbe (§ 6 ods. 2) mu zveruje zabezpečenie prevádzky, evidencie, údržby a opravy objektov a zariadení v územných obvodoch verejných prístavov, ako aj vykonávanie ďalších činností, ktoré bezprostredne súvisia s nakladaním majetku v územných obvodoch verejných prístavov, žalovaný má právo v zmysle § 126 ods. 1 OZ na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Žalovaný dôvodnou vzájomnou žalobou uplatnil svoje právo na ochranu svojho majetku voči žalobcovi, ktorý do jeho vlastníckeho práva bez právneho dôvodu zasahuje, a to tým, že neoprávnene užíva prístavnú polohu OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo, súd prvej inštancie preto rozhodol, že žalobca je povinný vypratať predmetnú prístavnú polohu v prístave Štúrovo a vrátiť ju žalovanému v stave, v akom bola žalobcovi odovzdaná do užívania. Žalobca odo dňa 31.07.2017 nemá právo užívať uvedenú prístavnú polohu z dôvodu zániku zmluvy o užívaní verejných prístavov, pričom žiadna iná zmluva, ktorá by oprávňovala žalobcu pokračovať v užívaní prístavnej polohy nebola medzi sporovými stranami uzatvorená. Žalobca tak v súčasnosti užíva predmetnú prístavnú polohu bez akéhokoľvek právneho titulu, čím nepochybne zasahuje do vlastníckeho práva žalovaného. Zo žiadneho dôkazu založeného do spisu nevyplýva relevantný dôvod, pre ktorý by mal žalobca právo ďalej užívať predmetnú prístavnú polohu. Pokiaľ ide o tvrdenie, že mu toto právo vyplýva z výsledku obchodnej verejnej súťaže vyhlásenej žalovaným pod č. „PP-2019-009“ na obsadenie uvoľnenej prístavnej polohy OPŠT-5 vo verejnom prístave Štúrovo, súd prvej inštancie sa s ním absolútne nestotožnil, nakoľko výsledkom tejto obchodnej verejnej súťaže nebolo uzatvorenie novej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným o užívaní prístavnej polohy OPŠT-5. Ak je žalobca presvedčený o tom, že žalovaný bol povinný uzatvoriť so žalobcom takúto zmluvu na základe výsledku súťaže, mal možnosť obrátiť sa na súd so žalobou na určenie povinnosti žalovanému uzavrieť zmluvu so žalobcom, predmetom ktorej by bolo právo žalobcu užívať predmetnú prístavnú polohu. Žalobca tak neurobil, v dôsledku čoho sa žalovaný jednoznačne vyjadril, že v súčasnosti je právo žalobcu súdne sa domáhať uloženia povinnosti uzavrieť zmluvu žalovanému už premlčané. 9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a odvolacím návrhom sa domáhal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a vzájomnú žalobu zamietne a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na preukázanie naliehavého právneho záujmu, ani sa k nemu nevyjadril, a preto je tento záver prekvapivý a neodôvodnený. K formulácii petitu žaloby uviedol, že tento zodpovedal aktuálnej dobe trvania v čase vyhlásenia rozsudku. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že by sa navrhovaným rozhodnutím neodstránila právna neistota medzi stranami, nakoľko takto sa bezdôvodne vylučuje poskytnutie právnej ochrany právam a vzťahom, ktoré trvajú iba rok alebo menej a zároveň neoprávnene predpokladá včasné podanie žaloby na vypratanie prístavnej polohy žalovaným, hoci to žalovaný neurobil. Následne odvolateľ poukázal na to, že žalovaný vymáhal od žalobcu absurdne vysoký poplatok za užívanie prístavnej polohy OPŠT-5 bez zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že u žalobcu v čase podania určovacej žaloby v novembri 2020 existovala a stále existuje výrazná objektívna právna neistota spôsobená tvrdením žalovaného, že žalobca nie je oprávnený užívať prístavnú polohu OPŠT-5 a je povinný platiť neprimerane vysoké poplatky za užívanie prístavnej polohy OPŠT-5 bez zmluvy v zmysle sadzobníka. Následne odvolateľ poukázal na odbornú literatúru, v zmysle ktorej, ak výsledkom skúmania naliehavého právneho záujmu je jeho nedostatok, výsledkom tohto zistenia by malo byť procesné rozhodnutie o zastavení konania. K námietke premlčania uviedol, že nie je zrejmé aké právo žalobcu by sa malo premlčať, keďže si právo užívať polohu OPŠT-5 riadne uplatnil na súde. Ak by bolo nutné vnímať každé obdobie, na ktoré sa zmluva obnovila selektívne, posledné skončené obdobie trvalo do 30.07.2024 a nové aktuálne obdobie nájmu, na ktoré sa zmluva obnovila predstavuje obdobie od 31.07.2024 do 30.07.2025. Uplatniť si na súde určenie, že právo užívať prístavnú polohu v období od 31.07.2024 do 30.07.2025 trvá, mohol žalobca prvý krát vykonať až 30.08.2024 po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty podľa § 676 ods. 2 OZ, a preto nárok nie je premlčaný. Ďalej odvolateľ vyjadril názor, že ak by bolo každé obdobie obnoveného nájmu osobitným právom, tak by aj premlčacie lehoty začínali plynúť vždy osobitne. Keďže žalobca mohol prvý krát vo vzťahu k obdobiu od 31.07.2024 do 30.07.2025 uplatniť určenie trvania jeho práva až po 30.08.2024, bolo právo žalobcu uplatnené riadne. Návrhom na zmenu žaloby nebolo uplatnené nové právo, nakoľko ide o to isté právo užívať polohu OPŠT-5 založené tou istou zmluvou. Súd prvej inštancie sa argumentáciou žalobcu k premlčaniu nezaoberal a nevysvetlil prečo ju odmietol. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (v podmieňovacom spôsobe) uviedol, že aj keby právo žalobcu uplatnené v tomto konaní nie je premlčané, žalobu by zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadom jeho tvrdení o tom, že zmluva má charakter nájomnej zmluvy, ktorá sa automaticky predlžuje vždy o rok, a to v súlade s § 676 ods. 2 OZ. Z podmieňovacieho spôsobu vyplýva, že z dôvodu neunesenia dôkazného bremena súd prvej inštancie žalobu nezamietol, aj keď tento dôvod zamietnutia žaloby uviedol v krátkom odôvodnení po vyhlásení rozsudku. 11. Odvolateľ k charakteru zmluvy namietal závery súdu prvej inštancie, že nejde o nájomnú zmluvu, pričom sa zaoberal predpokladmi vzniku nájomného vzťahu, keď uzavrel, že všetky uvedené predpoklady sú splnené a je nepochybné, že súhlasné prejavy vôle zmluvných strán obsiahnuté v zmluve smerovali k tomu, aby žalobca užíval prístavnú polohu OPŠT-5 za v zmluve uvedenú odplatu. Užívanie predmetu, ktorý je spôsobilý byť predmetom nájmu za odplatu je nájom. Je teda zrejmé, že prejavy žalobcu a žalovaného smerovali k uzatvoreniu nájomnej zmluvy. Nie je podstatné, či zmluvné strany uvažovali o automatickom obnovovaní zmluvy, ani že si ho výslovne v zmluve nedohodli. Podstatné je, že sa dohodli na podstatných náležitostiach nájmu a tiež, že obnovenie nájomnej zmluvy nevylúčili, a že ho nevylučuje ani žiadny právny predpis. Podľa odvolateľa nie je relevantné označenie zmluvy, odkaz na ustanovenia, či označenia strán zmluvy, či záverečné ustanovenie zmluvy, ktoré odkazuje, že vzájomné vzťahy v nej výslovne neupravené sa budú riadiť ustanoveniami ObZ, ZoVP, aktuálnym sadzobníkom a prevádzkovým poriadkom s poukazom na § 1 ods. 2 a § 261 ods. 9 ObZ. Odvolateľ považoval za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie týkajúci sa neplatnosti zmluvy uzatvorenej na dobu určitú, ktorá by sa mala automaticky obnovovať s ohľadom na to, že ide o povinne zverejňovanú zmluvu v Centrálnom registri zmlúv podľa § 490 ods. 2 OZ. V zmysle dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že sa má uplatňovať na „ustanovenie zmluvy“, podľa ktorého má zmluva trvať aj po uplynutí doby určitej, avšak zmluva takéto ustanovenie neobsahuje, a preto § 490 ods. 2 OZ nie je vôbec pre daný prípad relevantné. Ak by zmluva také ustanovenie obsahovala, nebolo by neplatným podľa § 490 ods. 2 OZ, keďže pri nájomnej zmluve zákon stanovuje inak, a to práve v § 676 ods. 2 OZ. Ďalej odvolateľ uviedol, že ZoVP v § 6 ods. 4 výslovne pripúšťa opakovaný nájom, a to dokonca aj pri prioritnom investičnom majetku, ktorý má prísnejší režim ako ostatný (neprioritný) majetok, a preto právo opakovaného nájmu môže žalovaný v nájomnej zmluve dohodnúť, keďže zverejnenie nájomnej zmluvy nebráni dohodnutiu opakovaného nájmu. Opätovne poukázal na to, že samotný žalovaný vo svojich interných predpisoch a na svojej internetovej stránke
používal pojeme nájom a nájomné, keď výslovne označoval odplatné užívanie prístavnej polohy ako „nájom“ a odplatu za užívanie prístavnej polohy ako „nájomné“. Predmetné dôkazy predložené žalobcom preukazujú to, že tvrdenia žalovaného, že pri prístavných polohách nejde o nájom sú účelové, nakoľko sám vo svojich interných predpisoch a na internetovej stránke označuje užívanie prístavnej polohy ako „nájom/prenájom“ a odplatu za také užívanie označuje ako „nájomné“. Podľa odvolateľa záver súdu prvej inštancie, že zmluva odkazuje na predpisy, ktoré jej charakter ako nájomnej zmluvy vylučujú nemá oporu v dokazovaní. Práve naopak žiadne ustanovenie zmluvy nevylučuje, aby bola podľa obsahu posúdená ako nájomná zmluva. Určite tomu nebránia odkazy v záverečných ustanoveniach (odkaz na ZoVP a ObZ). Neexistuje žiadny dôvod, aby bola prístavná poloha posúdená ako predmet, ktorý nie je spôsobilý byť predmetom nájmu a ani žiadny iný dôvod, aby ohľadom prístavnej polohy nemohla byť uzatvorená nájomná zmluva. Zmenu svojho právneho posúdenia ohľadom spôsobilosti predmetu nájmu súd prvej inštancie na žiadnom neskoršom pojednávaní nespomenul a ani v odôvodnení rozsudku túto zmenu názoru nevysvetlil. Záver súdu prvej inštancie, že zo žiadneho predpisu, ktorým sa zmluva riadi (ZoVP, či ObZ.) nevyplýva, že by bol žalovaný vôbec oprávnený dať predmetnú vec žalobcovi do nájmu, odvolateľ nepovažoval za správny. V tomto smere odvolateľ poukázal na § 6 ods. 2 ZoVP. Žalovaný nie je štátnym orgánom, ktorý môže konať iba to, čo je mu zákonom dovolené, ale súkromnou akciovou spoločnosťou. Žalovaný nie je ani správcom majetku štátu, ktorý by podliehal obmedzeniam v zákone č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu. V zmysle § 6 ods. 2 písm. a) v spojení s písm. b) a c) ZoVP je žalovaný nepochybne oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu ohľadom majetku, ktorý je v jeho vlastníctve alebo mu bol zverený do prevádzky. Nepochybne je oprávnený nakladať s majetkom v územných obvodoch verejných prístavov. Takýmto nakladaním podľa § 6 ods. 2 písm. c) ZoVP je nepochybne prenechanie majetku do nájmu. ZoVP pri nájomných vzťahoch neobmedzuje žalovaného na nájom pozemkov v územných obvodoch verejných prístavov. To by žalovaný nemohol prenajať žiadny iný hnuteľný majetok a ani nehnuteľný majetok. ZoVP iba pri prioritnom investičnom majetku zakotvuje osobitné pravidlá pre nájom, čo však neznamená, že majetok v územných obvodoch verejných prístavov, ktorý nespadá pod prioritný investičný majetok, a ktorý žalovaný prevádzkuje, nemôže byť predmetom nájmu. Následne sa odvolateľ vyjadril k argumentácii súdu prvej inštancie týkajúcej sa § 43 zákona o vodách a nasl., z ktorých vyvodil, že vodný tok ako taký ako aj jeho časť je spôsobilým predmetom nájmu, čo znamená, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že vodný tok nie je vec, a preto nie je spôsobilým predmetom nájmu. Uvedenú argumentáciu a záver súdu vyvracia priamo § 51 zákona o vodách, keď ani špecifická povaha prístavnej polohy nevylučuje, aby prístavná poloha bola predmetom nájmu. Ak by chcel zákonodarca vylúčiť aplikáciu § 676 ods. 2 OZ v ZoVP, tak by to bol urobil tak ako v prípade § 13 zákona č. 278/1993 Z.z., avšak ZoVP naopak vylučuje aplikáciu zákona č. 278/1993 Z.z. aj pri nakladaní s prioritným investičným majetkom, a naopak ZoVP opakovaný nájom výslovne umožňuje. Žalovanému vyplýva oprávnenie nakladať s majetkom v územnom obvode verejných prístavov (vrátane uzatvárania nájomných zmlúv k prístavným polohám, ktoré sú tiež majetkom v územnom obvode verejného prístavu) z ustanovenia § 6 ods. 2 ZoVP. Podstatné je že zákon o vodách výslovne pripúšťa nájom vodného toku alebo jeho časti. Žalobca preukázal, že prístavná poloha ako súčasť vodnej cesty a vodného toku je spôsobilým predmetom nájmu, a že žalovaný je oprávnený ohľadom prístavnej polohy v územnom obvode verejných prístavov uzatvoriť nájomnú zmluvu. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysvetlil základné otázky, prečo odplatné užívanie prístavnej polohy (ako spôsobilého predmetu nájmu) nie je podľa obsahu nájom; prečo nie je možné uzatvoriť ohľadom prístavnej polohy nájomnú zmluvu; ako aj rozdiel medzi inominátnou zmluvu o užívaní prístavnej polohy a nájomnou zmluvou o užívaní prístavnej polohy. 12. Odvolateľ tvrdil, že zmluva je platná a stále trvá, navyše sa v zmysle § 676 ods. 2 OZ obnovila do 30.07.2025, a preto žalovaný nemá právo požadovať od žalobcu, aby prístavnú polohu OPŠT-5 vypratal. Keďže vzájomná žaloba bola podaná dňa 21.12.2020, t.j. až po uplynutí 30 dňovej lehoty odo dňa 30.07.2020, zmluva sa obnovila do 30.07.2021. Voči užívaniu po dni 30.07.2021 je podaná vzájomná žaloba predčasná. Odvolateľ zhrnul, že nie sú splnené hmotnoprávne predpoklady uvedené v zákone na podanie žaloby na vypratanie prístavnej polohy. Je pri tom nepodstatné či ide o užívanie veci po skončení pôvodnej doby nájmu alebo obnovenej doby nájmu. Vzhľadom na uvedené je potrebné vzájomnú žalobu zamietnuť ako oneskorenú voči užívaniu po dni 30.07.2020 a zároveň predčasnú voči následnému užívaniu po dni 30.07.2021. Odvolateľ za nesprávne považoval aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnej prístavnej polohy OPŠT-5, a že žalobca zasahuje do vlastníckeho práva žalovaného. Pokiaľ ide o povinnosť vrátiť žalovanému prístavnú polohu v stave, v akom bola žalobcovi odovzdaná do užívania, uviedol, že vzhľadom na povahu prístavnej polohy je takéto rozhodnutie nevykonateľné. Následne sa odvolateľ vyjadril aj k právu užívania prístavnej polohy OPŠT-5
vyplývajúcej z výsledku obchodnej verejnej súťaže. Odvolateľ poukázal na to, že zo spôsobu, akým súd prvej inštancie rozsudok zdôvodnil a z použitia podmieňovacieho spôsobu nie je úplne zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie vlastne žalobu zamietol. 13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že v prípade vysloveného právneho názoru súdu v priebehu konania má tento predbežný charakter, pričom zo samotnej predbežnosti vyplýva, že sa nejedná o záväzný právny názor, ale o právny názor, ktorý je súd oprávnený zmeniť v priebehu konania po vykonaní dôkazov, resp. po vykonaní zatiaľ nevykonaných dôkazov. Účelom vyslovenia predbežného právneho posúdenia je teda sporovým stranám umožniť predniesť všetky skutkové či právne argumenty, ktoré sa na danú vec vzťahujú. Obe sporové strany mali dostatočný priestor predniesť všetky skutkové či právne argumenty, mali priestor navrhnúť dôkazy a reagovať na všetky tvrdenia protistrany. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaný uviedol, že k tomuto odvolaciemu dôvodu neuviedol žalovaný v odvolaní žiadnu bližšiu argumentáciu, a preto tento odvolací dôvod nie je daný. K neexistencii naliehavého právneho záujmu uviedol, že žalobca mal procesnú povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Žalovaný sa v tomto smere stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že naliehavý právny záujem na predmetnom súdnom určení neexistuje. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na konania o zaplatenie pred Okresným súdom Nitra sp. zn. 56Cb/7/2024, 15Cb/35/2022, konanie pred Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 15Cn/16/2023, upomínacie konania pred Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 33Up/1001/2023, v ktorých mohla byť otázka určenia či právny vzťah založený zmluvou trvá, vyriešená ako predbežné otázka. Súd prvej inštancie sa nad rámec posudzovania otázky naliehavého právneho záujmu venoval v bodoch 10. a 11. odôvodnenia rozsudku aj meritu veci. K premlčaniu nároku uviedol, že v návrhoch na zmenu petitu sa jedná o žalobcom uplatnené nové právo, resp. rozšírenie uplatneného práva, keďže sa žalobca domáhal určenia trvania zmluvného vzťahu do 30.07.2025, namiesto 30.07.2021, tak ako bolo predmetom pôvodnej žaloby. Následne sa žalovaný vyjadril aj k neuneseniu dôkazného bremena, keď uviedol, že zo žiadneho dôkazu založeného do spisu nevyplýva, že by vôľou strán bolo uzavrieť dňa 23.02.2015 nájomnú zmluvu, hoci táto bola označená ako Zmluva o užívaní verejných prístavov a odkazovala na právnu úpravu § 269 ods. 2 ObZ. Splnenie podmienky, aby vodný tok mohol byť predmetom nájmu, musí výslovne vyplývať zo zákonnej úpravy, a preto žalovaný nie je oprávnený prenechať prístavnú polohu ako časť vodného toku do nájmu (oprávnenie má iba správca vodného toku). Užívanie prístavnej polohy nie je bežným užívaním veci, ako je tomu pri nájme, keďže státie plávajúceho zariadenia v prístave podlieha povoleniu, a zároveň je toto státie spojené s poplatkovou povinnosťou a povinnosťou dodržiavať pravidlá zakotvené v prístavnom poriadku; užívanie prístavnej polohy je spôsobom používania verejného prístavu (nie vodného toku ako takého) na podklade príslušného povolenia a zmluvného vzťahu s prevádzkovateľom. Z uvedeného vyplýva, že nie je splnený ani jeden predpoklad uzavretia nájomného vzťahu tak, ako sa domnieval žalobca, a preto nemôže byť zmluva ani podľa jej obsahu nájomnou zmluvou. Žalovaný k vyprataniu prístavnej polohy poukázal na nesprávny výklad aplikácie § 676 ods. 2 OZ na danú vec. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s obsahom spisu a napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 16. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 17. Podľa § 147 ods. 1, ods. 3 CSP žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou (ods. 1). Na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe. 18. Podľa § 219 ods. 1, ods. 4 CSP rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie (ods. 1). Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný (ods. 4).
19. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 20. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 21. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 22. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 23. Podľa § 269 ods. 2 ObZ účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 24. Podľa § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. 25. Podľa § 6 ods. 2 ZoVP spoločnosť sa zakladá na účely a) zabezpečenia a vykonávania prevádzky verejných prístavov a zabezpečenia prípravy a realizácie výstavby verejných prístavov vrátane spracovania krátkodobých a dlhodobých koncepcií ich rozvoja, b) zabezpečenia prevádzky, evidencie, údržby a opravy objektov a zariadení v územných obvodoch verejných prístavov, c) prenajímania pozemkov v územných obvodoch verejných prístavov a ďalších činností, ktoré bezprostredne súvisia s nakladaním majetku v územných obvodoch verejných prístavov, d) vyberania úhrad za používanie verejných prístavov, e) vytvárania podmienok na rozvoj kombinovanej dopravy vrátane manipulácie s nákladovými jednotkami kombinovanej dopravy. 26. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď namietal, že súd prvej inštancie uvádzal rozdielne odôvodnenie zamietnutia žaloby v písomnom vyhotovení rozsudku oproti odôvodneniu na pojednávaní konanom dňa 20.01.2025, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. 27. Odvolací súd si vypočul záznam z pojednávania konaného dňa 20.01.2025 vyhotovený technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku a uložený v elektronickom súdnom spise (ďalej len „zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 20.01.2025“), z ktorého zistil, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keďže nejde o nájomnú zmluvu. Na pojednávaní vyhlásenému odôvodneniu rozsudku nezodpovedá písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby primárne neexistenciou naliehavého právneho záujmu. 28. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/120/2009 zo dňa 13.10.2009, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva
zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g) OSP) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné).“. 29. Žalobca v odvolaní namietal nesúlad medzi ústnym odôvodnením napadnutého rozsudku pri jeho vyhlásení a pri jeho písomnom vyhotovení spočívajúci v odlišnom právnom posúdení (zamietnutie žaloby ústne odôvodnené neunesením dôkazného bremena a v písomnom vyhotovení nedostatkom naliehavého právneho záujmu). Po vypočutí zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 20.01.2025 odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru o opodstatnenosti tejto odvolacej námietky spadajúcej pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie pri vyhlásení napadnutého rozsudku uviedol jeho výrok spolu s odôvodnením, podľa ktorého „žalobca neuniesol dôkazné bremeno a naopak žalovaný uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho nároku, keď sa súd priklonil k argumentácii žalovaného. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nešlo o nájomnú zmluvu“. Naproti tomu v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu, v dôsledku čoho žalobu zamietol a len nad rámec uvedeného dôvodu konštatoval opodstatnenosť námietky premlčania a následne skonštatoval, že ak by aj právo nebolo premlčané, žalobu by zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadom jeho tvrdení o tom, že zmluva o užívaní má charakter nájomnej zmluvy (odvolací súd len poznamenáva, že súd prvej inštancie si v tomto smere nesprávne zamieňal neunesenie dôkazného bremena s právnym posúdením charakteru uzatvorenej zmluvy o užívaní ako nepomenovanej zmluvy a aplikácie § 676 ods. 2 OZ). V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje nielen na vyššie uvádzané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/120/2009, ale tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/119/2023 zo dňa 27.03.2025, ktoré sa síce týkalo prípadu úplnej absencie ústneho odôvodnenia vyhláseného rozsudku, ale jeho závery sú použiteľné aj na daný prípad rozporu medzi ústnym a písomným odôvodnením rozsudku, keďže okrem iného vychádza aj z právneho názoru prezentovaného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.ÚS/58/2018-37 zo dňa 15.11.2018, v ktorom sa ústavný súd zaoberal rozporom medzi ústnym a písomným odôvodnením rozhodnutia. Najvyšší súd konštatoval, že „Verejné vyhlásenie rozsudku je zárukou spravodlivého konania a patrí k ústavným princípom právneho štátu. Nie je to len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Dovolací súd už vo svojej skoršej rozhodovacej činnosti poukázal na dôležitosť a neopakovateľnosť verejného vyhlásenia rozsudku (napr. R 14/2010, 5Cdo/120/2009, 3MCdo 16/2011) ako dôležitého procesnoprávneho inštitútu tvoriaceho imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Vyhlásením sa rozumie verejné zoznámenie účastníkov, ostatných osôb s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením. (...) Vyhlásenie má význam z hľadiska výchovného pôsobenia a kontroly. Okrem toho sú dôležité aj procesné účinky ako je záväznosť rozhodnutia, vznik možnosti vzdania sa opravného prostriedku a pod. Preto je potrebné venovať obsahu, forme a zrozumiteľnosti ako aj dôstojnosti vyhlásenia náležitú pozornosť (Krajčo, J. a kolektív, Občiansky súdny poriadok, I. diel Komentár, EUROUNION, máj 2006, str. 416). Ústne odôvodnenie vyhláseného rozhodnutia musí zodpovedať povahe konkrétnej prejednávanej veci a sledovať predovšetkým to, aby rozhodnutiu súdu bolo porozumené (R V/1968 s. 39). V danej veci nebolo sporné, že rozsudok súdu prvej inštancie nebol žiadnym spôsobom v rámci postupu podľa § 219 ods. 1 CSP sudkyňou ústne odôvodnený. Toto konštatoval i odvolací súd, hoci uvedené nepovažoval za dôvod na zrušenie rozsudku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 15. novembra 2018 sp. zn. IV.ÚS/58/2018 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to z dôvodu rozporu medzi ústnym odôvodnením rozhodnutia a jeho písomným odôvodnením týkajúcim sa zákonného dôvodu rozhodnutia o predmete konania (pri ústnom vyhlásení bola žaloba sťažovateľky považovaná za prípustnú, nie však za dôvodnú a v písomnom vyhotovení rozhodnutia bolo uvedené, že žaloba nie je prípustná a ak by aj bola, nie je dôvodná; uvedené nemalo vplyv na výrok rozhodnutia). K záveru o porušení práva na spravodlivý proces potom v zmysle úsudku „od väčšieho k menšiemu“ (argumentum a maiore ad minus) je potrebné dospieť i v prípade, keď súd svoje rozhodnutie ústne neodôvodnil vôbec. Nie je možné odobriť postup, kedy sudca „ignoruje“ ustanovenie zákona, ktoré
mu ukladá povinnosť pri verejnom vyhlásení rozsudku uviesť nielen výrok rozsudku, ale i odôvodnenie a poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie.“. 30. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. IV. ÚS/58/2018-37 zo dňa 15.11.2018 výslovne uviedol, že „Princíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom je vyjadrený aj v § 219 ods. 4 CSP. „Zákonným následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť súdu vyhláseným výrokom. To znamená, že ho konajúci súd už nemôže sám zmeniť a v písomnom vyhotovení rozsudku musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným“ (Števček, M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 810). Vychádzajúc z uvedených právnych úvah je zrejmé, že viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom predovšetkým znamená viazanosť súdu výrokom vyhláseného rozsudku, keďže obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 OSP). Napriek tomu, že zákon ukladá súdu po vyhlásení rozsudku tento aj odôvodniť, z povahy veci vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné s odôvodnením uvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. Uvedená skutočnosť však neznamená, že súd sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku. Ústavne súladný výklad § 156 ods. 4 OSP (resp. § 219 ods. 4 CSP) - v spojení s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie, ktorých súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia - vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci, t.j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné v ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení.“. 31. V nadväznosti na vyššie citovaný nález ústavného súdu odvolací súd ustálil, že v danom prípade sa rozpor medzi ústnym a písomným odôvodnením napadnutého rozsudku dotýkal kľúčového aspektu prejednávanej veci, keďže ide o rozdielne posúdenie samotného nároku. Súd prvej inštancie konštatoval neexistenciu naliehavého právneho záujmu ako kľúčového dôvodu zamietnutia žaloby len v písomnom vyhotovení rozsudku oproti ústne vyhlásenému rozsudku, v ktorom naopak implicitne vzhliadol naliehavý právny záujem, keď žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Takéto porušenie práva strán sporu na riadne odôvodnenie rozsudku je nutné vyhodnotiť ako porušenie procesných práv v intenzite opodstatňujúcej záver o porušení práva na spravodlivý proces, nenapraviteľný v konaní pred odvolacím súdom, čo zakladá dôvodnosť žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a potrebu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním dotknutom rozsahu (nároku uplatneného žalobcom - výrok I.). 32. Keďže v konaní došlo k procesnej vade - rozporu medzi písomným a ústnym vyhlásením rozsudku, ide o nedostatok zaťažujúci celé konanie, avšak v prípade vzájomnej žaloby spočívajúcej vo vyprataní prístavnej polohy vo verejnom prístave, ide o žalobu na plnenie, v rámci ktorej sa neskúma naliehavý právny záujem, a preto popísaný nedostatok vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku nenapĺňa intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd sa však stotožnil s námietkou odvolateľa, že pokiaľ ide o povinnosť žalobcu vrátiť žalovanému prístavnú polohu v stave, v akom bola žalobcovi odovzdaná do užívania, je rozhodnutie v danej časti nevykonateľné. Základným predpokladom uplatnenia tohto nároku v požadovanom znení je potom popis stavu, v akom bola prístavná poloha odovzdaná do užívania, prípadne odkaz na dokument, ktorý stav pôvodného užívania zachytáva. V danom prípade sa tak jedná o neurčitý a nevykonateľný petit. Vo vzájomnej žalobe, rovnako tak ako v žalobe, musí byť zrejmé, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a čoho sa domáha-žalovaný vo vzájomnej žalobe musí uviesť určitý, zrozumiteľný a vykonateľný petit a v prípade, ak žalovaný požaduje vrátiť prístavnú polohu v stave, v akom bola odovzdaná do užívania, musí obsahovať riadnu špecifikáciu tohto stavu. Z obsahu žalobného návrhu obsiahnutého vo vzájomnej žalobe, ktorého znenie je totožné s obsahom výroku II. súdu prvej inštancie, odvolací súd zistil, že návrh nespĺňa všeobecné náležitosti podania podľa § 132 CSP, keďže tomuto chýbal hlavne zrozumiteľný a vykonateľný petit, t.j. návrh výroku ako má súd rozhodnúť vo veci samej. S ohľadom na vyššie popísané odvolací súd vzhliadol naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 33. Odvolací súd vo vzťahu k nepreskúmateľnosti záverov súdu prvej inštancie k dôvodnosti žalovaným uplatnenej námietke premlčania, poznamenáva, že súd prvej inštancie nedostatočne reflektoval na argumenty žalobcu, keď sa nevysporiadal s tvrdením, že právo užívania prístavnej polohy v období od 31.07.2024 do 30.07.2025 mohol žalobca prvýkrát vykonať až 30.08.2024, a preto nemôže byť tento
nárok premlčaný. Rovnako tak odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zásadným tvrdením žalobcu, že v prípade nároku, ktorým žalobca žiadal určiť, že právny vzťah založený tou istou zmluvou trvá, nejde o nové právo, ale o ten istý nárok s predĺžením doby užívania za podmienok podľa § 676 ods. 2 OZ. 34. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou spôsobilosti prístavnej polohy byť predmetom nájmu, ktorá je v predmetnej veci podstatnou otázkou, a to s ohľadom nielen na právne posúdenie samotného charakteru zmluvy, ktorú strany medzi sebou uzavreli (nejde o otázku unesenia dôkazného bremena žalobcom, ako súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení rozsudku, ale o právny charakter zmluvy a následnú aplikáciu príslušných právnych predpisov s tým spojenú a ďalší právny výklad), ale aj z hľadiska správneho výkladu a aplikácie príslušných ustanovení ZoVP v znení účinnom v čase uzatvorenej zmluvy o užívaní, a to § 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 14 v spojení s § 6 ods. 1, ods. 2 písm. c) a písm. d). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poskytol len strohý výklad ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o vodách, avšak bez konkrétnej aplikácie na daný prípad, keď nevysvetlil či predmetná prístavná poloha je súčasťou vodného toku (§ 2, § 4 ods. 1 ZoVP) a aký vplyv by prístavná poloha ako súčasť vodného toku mala vo vzťahu ku konštatovaniu o jej spôsobilosti byť predmetom nájmu. Zodpovedanie predmetných otázok je podstatné nielen pre posúdenie nároku žalobcu o určenie existencie trvania právneho vzťahu medzi stranami konania, ale aj pre posúdenie nároku uplatneného vzájomnou žalobou o vypratanie prístavnej polohy OPŠT-5. 35. Odvolací súd vyhodnotiac dôvodnosť odvolania žalobcu v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a v zmysle § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v intenciách vyššie uvádzaných záverov odvolacieho súdu opätovne vec prejednať procesným postupom súladným s príslušnými zákonnými ustanoveniami, a znova vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na zistený skutkový stav a právny stav, a to za rešpektovania zásady viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vyplývajúcej z § 391 ods. 2 CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude predovšetkým sa vysporiadať s nedostatkom vzájomnej žaloby spočívajúcim v neurčitosti a nevykonateľnosti ňou uplatňovaného nároku, a to za aplikácie procesného postupu vyplývajúceho z 129 CSP. Súd prvej inštancie sa ďalej zameria na otázku posúdenia právneho režimu zmluvy so zohľadnením a posúdením celého procesného útoku žalobcu a naň nadväzujúcej procesnej obrany žalovaného so zodpovedaním aj podstatných otázok načrtnutých odvolacím súdom v bode 33.-34. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa tak bude v ďalšom konaní povinný dôsledne sa zaoberať a vysporiadať s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných otázok z pohľadu platnej a účinnej hmotnoprávnej úpravy, a to komplexne tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo stranám sporu náležité a presvedčivé odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s meritom sporu vrátane jeho právnej kvalifikácie, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Svoje nové rozhodnutie vo veci je súd prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a v odôvodnení sa vysporiadať nielen so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, ale aj so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil právne závery, ktoré z navrhnutých dôkazov nevykonal a z akých dôvodov. 36. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 396 ods. 3 CSP. 37. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d), e) CSP).