Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2To/71/2025 1222010230 30. 04. 2026 JUDr. Mária Šimková ECLI:SK:KSBA:2026:1222010230.9
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného G. T. pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. B2- 31T/26/2022 zo dňa 28.11.2024 na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.04.2026 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému G. T., nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom W. -H., ukladá podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného G. T. vinným zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času, pravdepodobne od mesiaca október 2021 neoprávnene prechovával psychotropné látky až do 11:45 hod. dňa 08.11.2021 v byte č. 1 situovaného na prízemí na E. J. Č.. XX v Bratislave a tieto následne predával medzi konečných užívateľov, a to takým spôsobom, že po predchádzajúcej telefonickej dohode alebo aj bez nej sa užívatelia dostavili na E. J. Č.. XX v Bratislave, kde prišlo k samotnej distribúcii, pričom týmto spôsobom predal za peniaze psychotropnú látku F. Š., F. H. P. P., pričom dňa 08.11.2021 v byte č. 1 situovanom na prízemí na E. J. Č.. XX v Bratislave neoprávnene prechovával 1 ks plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom béžového kryštalického
materiálu s hmotnosťou 491 mg s priemernou koncentráciou 36,9 % hmotnostných metamfetamínu obsahujúci 181 mg absolútneho metamfetamínu a 1 ks plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 365 mg s priemernou koncentráciou 39,6 % hmotnostných metamfetamínu obsahujúci 145 mg absolútneho metamfetamínu a súčasne toho istého dňa neoprávnene prechovával v ľavom vrecku teplákov, ktoré mal na sebe, 1 ks zatavenej plastovej striekačky s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 948 mg s priemernou koncentráciou 35,7 % hmotnostných metamfetamínu obsahujúci 145 mg absolútneho metamfetamínu, teda metamfetamín s celkovou hmotnosťou 1804 mg, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 173 ods. 3, § 38 ods. 2, §37 písm. m) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom obhajcu ihneď po jeho vyhlásení odvolanie, ktoré odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 10.02.2025. Obhajoba namieta neprávny postup súdu, ktorý spočíval: 1) v pochybení v konaní, ktoré rozsudku predchádzalo, keď v súlade so Smernicou nepoučil obžalovaného, že za jeho neúčasti na súdnom konaní možnosti vyniesť rozhodnutie (body 2, 3 tohto odvolania), 2) keď prepustil obžalovaného zo zatknutia napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky, 3) prišlo u obžalovaného k strate možnosti urobiť vyhlásenie o vine, čo malo vplyv na výšku trestu. K bodu 1) obhajoba poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „Smernica“). Smernica bola dňa 11.03.2016 uverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie a podľa jej preambuly, bodu 36 na strane L 65/5 „Za určitých okolností by malo byť možné rozhodnutie o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby vyniesť aj za jej neúčasti na súdnom konaní. Takýto prípad by mohol nastať, ak bola podozrivá alebo obvinená osoba včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti, a napriek tomu sa nedostaví. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o súdnom konaní by sa malo rozumieť, že táto osoba bola predvolaná osobne alebo iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o dôsledkoch neúčasti by sa malo rozumieť najmä to, že táto osoba bola informovaná o tom, že za jej neúčasti na súdnom konaní možno vyniesť rozhodnutie.“ Podľa článku 8 ods.1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci. Podľa článku 8 ods.4 Smernice, ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. Podmienky uvedené v odseku 2 sú nasledovné: a) podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti, alebo b) podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát. Podľa Rozsudku Súdneho dvora EÚ z 19.05.2022 vo veci C-569/20, I. R., články 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa majú vykladať v tom zmysle, že obvinená osoba, ktorú sa príslušným vnútroštátnym orgánom napriek ich primeranému úsiliu nepodarilo nájsť, a ktorej tieto orgány v dôsledku toho neposkytli informácie týkajúce sa konania vedeného proti nej, môže byť súdená a prípadne odsúdená v neprítomnosti, ale v takom prípade musí mať v zásade po oznámení tohto odsudzujúceho rozsudku možnosť priamo využiť právo priznané touto smernicou na obnovu konania alebo na prístup k rovnocennému opravnému prostriedku, ktorý by viedol k novému preskúmaniu skutkovej podstaty veci v jej prítomnosti. Toto právo však možno uvedenej osobe
odoprieť, ak na základe presných a objektívnych skutočností vyplýva, že táto osoba získala dostatočné informácie na to, aby vedela, že sa proti nej bude viesť súdne konanie, a ktorá úmyselným konaním a s cieľom vyhnúť sa spravodlivosti zabránila orgánom, aby ju o tomto konaní oficiálne informovali. Zo zápisnice o výsluchu obžalovaného spísanej na Mestskom súde Bratislava I dňa 10.10.2024 vyplýva, že: „... Obžalovaný bol osobitne poučený, že povinnosť uviesť adresu, na ktorú sa majú písomnosti doručovať vrátane písomností určených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovanie s tým, že ak túto adresu alebo spôsob doručovania zmení, musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť súdu, a zároveň bol upozornený, že zásielky doručované na túto adresu sa budú považovať za doručené riadne a včas aj vtedy, ak ich nepreberie, vrátane predvolania na hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie, ktoré sa v takom prípade môže konať aj v jeho neprítomnosti. Poučený podľa príslušných ustanovení k veci uvádza: poučeniu som porozumel. Vypovedať budem. ..." Podľa tejto zápisnice obžalovanému bol oznámený termín hlavného pojednávania 28.11.2024 o 08:30 hod., č. dv. 59, ktorý zobral na vedomie. Z vyjadrenia obžalovaného v tejto zápisnici ďalej vyplýva, že porozumel poučeniu zo strany súdu tak, že pokiaľ sa nedostaví môže byť väzobné stíhaný. Citát z predmetnej zápisnice: „... Tak isto beriem na vedomie, že pokiaľ sa nedostavím, môžem byť vzatý do väzby. V súlade s § 311 ods.1 Trestného poriadku odvolanie smeruje proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Obhajoba namieta pochybenie súdu, ktorý v súlade so Smernicou nepoučil obžalovaného, že za jeho neúčasti na súdnom konaní možno vyniesť rozhodnutie. Podľa článku 7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je členom Európskej únie a preto je plne dôvodné na prípad obžalovaného aplikovať Smernicu. Ďalej obhajoba namieta, že uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/88/2023, zo dňa 22.08.2023, o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. B2- 31T/26/2022 zo dňa 17.05.2023, sa podľa § 321 ods.1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) Trestného poriadku prvostupňový rozsudok zrušil a podľa § 322 ods.1 Trestného poriadku sa vec vrátila súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Na strane 16 tohto uznesenia odvolací súd dal súdu prvého stupňa nasledovný pokyn: Úlohou súdu prvého stupňa bude nariadiť hlavné pojednávanie, na ktorom je potrebné zákonným spôsobom vypočuť svedka U. H., resp. so súhlasom prokurátora a obžalovaného výpovede tohto svedka prečítať, následne vyhodnotiť vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach, dôsledne sa vysporiadať s naznačenými skutkovými otázkami a s obhajobou a následne vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť. Odvolací súd zdôrazňuje povinnosť súdu prvého stupňa uvedenú v § 322 ods.1 Trestného poriadku...“. Podľa názoru obhajoby napriek tomu, že odvolací súd zdôraznil súdu prvého stupňa jeho povinnosť, súd prvého stupňa pokyn odvolacieho súdu nesplnil a svedka U. H. na hlavné pojednávanie nepredvolal. Súd prvého stupňa vypísal pojednávania vo veci v dňoch 08.02.2024, 18.04.2024, 12.09.2024 a 28.11.2024, ale ani na jedno z týchto hlavných pojednávaní nebol svedok U. H. predvolaný. Podľa názoru obhajoby ide o podstatnú chybu konania, ktorá napadnutému výroku rozsudku predchádzala, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby a prišlo tak k naplneniu ustanovenia § 321 ods.1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého je odvolací súd povinný zrušiť napadnutý rozsudok. K bodu 2) obhajoba uvádza, že potom, čo sa obžalovaný nedostavil na hlavné pojednávanie dňa 08.02.2024, súd v zápisnici z tohto pojednávania uviedol, že obžalovaný bude predvolaný s tým, že súd ho dá predviesť. Keď sa obžalovaný nedostavil ani na hlavné pojednávanie dňa 18.04.2024, súd v zápisnici z tohto pojednávania uviedol, že obžalovaného predvolá s tým, že zváži vydanie príkazu na zatknutie obžalovaného. Dňa 13.05.2024 súd vydal príkaz na zatknutie, ktorý okrem iného odôvodnil tým, že sa obžalovaný vyhýba trestnému konaniu tým, že sa opakovane nezúčastnil termínu hlavného pojednávania, svoju neprítomnosť riadne neospravedlnil, na aktuálnej doručovacej adrese si zásielky nepreberá, na aktuálnom mieste pobytu je nezastihnuteľný, nenachádza sa vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody, pričom pre neprítomnosť obžalovaného na hlavnom pojednávaní nie je možné v trestnom konaní pokračovať a vo veci rozhodnúť. Na základe uvedených skutočností je zrejmá
prítomnosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, na ktorom základe bolo potrebné rozhodnúť o vydaní tohto príkazu. V zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 12.09.2024 súd uviedol, že obžalovaného predvolá na ďalší termín hlavného pojednávania dňa 28.11.2024. Ani jedna z vyššie uvedených zápisníc o hlavných pojednávaniach nehovorí o tom, že v súlade s pokynom odvolacieho súdu, súd prvého stupňa predvoláva na hlavné pojednávanie svedka U. H.. Obžalovaný potom, čo bol zatknutý, bol dňa 10.10.2024 postavený pred súd. Zo zápisnice o výsluchu obžalovaného vyplýva, že bolo prijaté opatrenie - podľa § 73 ods.7 Trestného poriadku sa obžalovaný prepúšťa zo zatknutia. Toto rozhodnutie súdu považuje obhajoba za nesprávne, podľa názoru obhajoby ide o porušenie zákona v prospech obžalovaného. Ako vyplýva aj zo záznamu z porady s klientom zo 18.06.2024, ustanovený obhajca poučil obžalovaného, že okrem dôvodov uvedených v zápisnici o hlavnom pojednávaní zo dňa 18.04.2024 o 08,30 hod., môže byť dôvodom na opätovné väzobné stíhanie aj dôvod uvedený v § 71 ods.3 písm. a) Trestného poriadku, a to nepreberanie zásielok alebo nerešpektovanie súdu alebo inak vedomé marenie vykonávania nariadených úkonov. V liste zo dňa 03.09.2024, ktorý rovnako bol súdu zaslaný na vedomie, ustanovený obhajca obžalovanému okrem iného uviedol: „... Opakujem, že voči príkazu na zatknutie, ktorý bol na Vás vydaný a o ktorom máte vedomosť, je možné brániť sa na súde. Dobrovoľné prihlásenie sa na najbližšej policajnej stanici môže byť považované za poľahčujúcu okolnosť. Podľa § 73 Trestného poriadku, zatknutie vykonávajú príslušníci Policajného zboru, ktorí sú povinní zatknutého bez meškania, najneskôr však do 24 hodín, dodať súdu, ktorého sudca príkaz vydal. Zatknutého musí sudca do 48 hodín (pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín) od prevzatia obvineného vypočuť a rozhodnúť o jeho vzatí do väzby, alebo prepustení na slobodu. V prílohe zasielam text príkazu na zatknutie vydaný Mestským súdom Bratislava I dňa 13.05.2024, podpísaný U.. C. L., samosudcom. Je odôvodnený okrem iného nepreberaním zásielok na aktuálnej doručovanej adrese, pričom na túto svoju povinnosť ste boli ustanoveným obhajcom opakovane upozorňovaný.“. Písomné a telefonické rady (občas obžalovaný svojmu ustanovenému obhajcovi z rôznych telefónnych čísiel zavolal) od ustanoveného obhajcu obžalovaný nerešpektoval a na polícii sa neprihlásil. Podľa názoru obhajoby boli splnené všetky zákonné predpoklady preto, aby bol obžalovaný v súlade s § 71 ods.3 písm. a) Trestného poriadku opätovne väzobné stíhaný. Obžalovaný je chorý a jeho diagnóza je F15.2 Porucha psychiky a správania zapríčinená užívaním metamfetamínu - stav závislosti. Súdna znalkyňa z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria P.. B. P.E. v prípravnom konaní vo svojom znaleckom posudku číslo 66/2021, zo dňa 12.12.2021, v odpovedi na otázku č.1 uviedla: „U obvineného G. T. bola zistená viacročná závislosť od metamfetamínu, závislosť od iných psychoaktívnych látok zistená nebola. Uvedená závislosť má vplyv na jeho osobnosť, v rysoch osobnosti prevláda dissocialita, nezdržanlivosť, prestavaný hodnotový rebríček a aj známky toxikomanickej depravácie. V prípade pokračovania v zneužívaní drogy sa bude depravačný vplyv drogy na osobnosť obvineného prehlbovať.". Tento znalecký posudok je súčasťou spisu a je z neho zrejmé o akú osobnosť v prípade obžalovaného ide. Podľa názoru obhajoby súd mal postupovať striktne podľa zákona a vzhľadom na splnenie všetkých predpokladov uvedených v § 71 ods.3 písm. a) Trestného poriadku, rozhodnúť o jeho opätovnom väzobnom stíhaní. Vynútená abstinencia od metamfetamínu vo väzbe by obžalovanému pomohla aj ľudsky a zastavila by jeho skazu a úpadok. Súd naopak bez akéhokoľvek opodstatnenia vzhľadom na obsah spisu a predchádzajúce konanie obžalovaného pri jeho výsluchu dňa 10.10.2024 uveril, že sa na pojednávanie dňa 28.11.2024 dostaví. Ako uviedol obžalovaný na porade svojmu ustanovenému obhajcovi dňa 14.01.2025 na otázku prečo sa nedostavil na pojednávanie dňa 28.11.2024 -„Mal som depresie zo súdu ako dopadne. Dal som si zlú drogu, 3 dni som bol na hoteli, v hoteli Kotva som spal ako zabitý, nevedeli ma zobudiť. Mal som točenie hlavy, zimnicu, triasol som sa, premýšľal som, že si zavolám 112, ale mal som obavy pre deti - že ma zoberú do nemocnice a budú plakať za mnou ...". K bodu 3) obhajoba uvádza, že ustanovený obhajca nemôže urobiť za obžalovaného na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods.1 Trestného poriadku niektoré z vyhlásení, že b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe. Vzhľadom na vyššie uvedené obhajoba uvádza, že obžalovaný podáva odvolanie voči výške trestu a voči konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Nebol splnený pokyn odvolacieho súdu uvedený v jeho uznesení. O priznaní ako poľahčujúcej okolnosti a jeho vplyve na výšku trestu, ktorý mohol byť výrazne
nižší, bol obžalovaný poučený ustanoveným náhradným obhajcom, zvolenou obhajkyňou F.. F.. U.. P. S., F.., D..P., ustanoveným obhajcom a bol pripravený ho urobiť. Na základe vyššie uvedeného obhajoba navrhla, aby odvolací súd preskúmal správnosť procesného postupu, ktorý vydaniu rozsudku predchádzal. Procesné nedostatky a pochybenia v postupe, ktorý predchádzal odsudzujúcemu rozsudku, spôsobili závažné porušenie práva obžalovaného na spravodlivý proces. Obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd podľa § 316 ods.3 písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol z dôvodu, že hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky a zároveň, aby podľa § 321 ods.1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. Obžalovaný svoje odvolanie doplnil prostredníctvom obhajcu aj podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.03.2025 a tiež podaniami doručenými odvolaciemu súdu dňa 21.10.2025, 17.04.2026, 23.04.2026, 27.04.2026 a 29.04.2026. V podaní zo dňa 14.03.2025 obhajoba uvádza, že obžalovaný prejavil ľútosť nad tým, že sa nedostavil na hlavné pojednávanie dňa 28.11.2024, na ktorom chcel urobiť vyhlásenie o vine, preto požiadal obhajcu o spísanie priznania viny, ktoré priložil ako prílohu k svojmu podaniu. V podaní zo dňa 21.10.2025 obhajoba žiadala odvolací súd, aby preskúmal, či je možné označiť skutočnosť, že predchádzajúcemu obhajcovi obžalovaného P.. H. F. bolo uložené disciplinárne opatrenie, ako porušenie práva obžalovaného na obhajobu, a zvážiť, či je preto dôvodné obžalovanému znížiť trest. K podaniu obhajoba pripojila oznámenie Slovenskej advokátskej komory zo dňa 05.06.2025 o uložení peňažnej pokuty obhajcovi P.. H. F.. V podaní zo dňa 17.04.2026 obhajoba poukázala na rodinné pomery obžalovaného, ktorý je otcom 5 detí a navrhla, aby odvolací súd prihliadol pri ukladaní trestu aj na dopad trestu na nezaopatrené deti obžalovaného. Podaním zo dňa 23.04.2026 obhajoba poukázala na to, že obžalovanému bolo t. č. neprávoplatným trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 6T/11/2025 uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. V prejednávanej trestnej veci obžalovanému nebolo uložené ochranné liečenie, a to vzhľadom na záver znalkyne P.. T. P.. Je potrebné zdôrazniť, že od vypracovania znaleckého posudku P.. T. P. došlo k ďalšiemu protiprávnemu konaniu obžalovaného rovnakého charakteru, čo jednoznačne poukazuje na pretrvávajúcu závislosť a neschopnosť obžalovaného viesť riadny život bez odbornej pomoci. Preto obhajoba navrhla obžalovanému uložil ochranné liečenie obžalovanému aj v tomto konaní. V podaní zo dňa 27.04.2026 obhajoba oznámila, že obžalovaný dal pokyn obhajkyni na vzatie odporu proti trestnému rozkazu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 6T/11/2025. Tento postup predstavuje formálne, ale predovšetkým materiálne prijatie trestnej zodpovednosti obžalovaného. Ide o správanie, ktoré presahuje rámec bežnej procesnej obrany a svedčí o vedomej snahe obžalovaného stabilizovať svoju právnu situáciu a prijať dôsledky svojho konania. Zvlášť významná je pripravenosť obžalovaného podrobiť sa ústavnej forme protitoxikomanického liečenia. Túto skutočnosť je potrebné hodnotiť ako relevantnú poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 Trestného zákona s významným dopadom na úvahy o druhu a výmeru trestu. Prílohou podania obžalovaného je aj späťvzatie odporu proti uvedenému trestnému rozkazu. Dňa 29.04.2026 obhajoba predložila „brožúru“ s názvom Pravda o pervitíne. Prokurátor nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené. Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie.
Odvolací súd na verejnom zasadnutí podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku doplnil dokazovanie oboznámením pripojeného spisu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 6T/11/2025. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému uložiť trest mimoriadne znížený. Podľa názoru obhajoby sú splnené podmienky podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku, a to z dôvodu, že došlo opakovane k zrušeniu prvostupňového rozsudku odvolacím súdom, čo prispelo k dĺžke konania, obžalovaný sa dodatočne priznal, o čom aj poslal písomné priznanie, obžalovaný bol predchádzajúcim obhajcom nesprávne vedený a tiež z dôvodu, že obžalovaný už má uložené právoplatne liečenie ústavnou formou. V ostatnom sa obhajca pridržal písomných dôvodov odvolania. Trest navrhol znížiť v rozsahu 5-6 rokov nepodmienečne. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný žiadal znížiť trest. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne nedôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 25.03.2022 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II obžalobu na G. T. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na skutkovom základe, že obvinený od presne nezisteného času, pravdepodobne od mesiaca október 2021 si neoprávnene od doposiaľ nezistenej osoby a na doposiaľ nezistenom mieste zadovažoval psychotropné látky, ktoré neoprávnene prechovával až do 11:45 hod. dňa 08.11.2021 v byte č. 1 situovanom na prízemí na E. J. Č.. XX v Bratislave a tieto následne predával medzi konečných užívateľov, a to takým spôsobom, že po predchádzajúcej telefonickej dohode alebo aj bez nej sa užívatelia dostavili na E. J. č. XX v Bratislave, kde prišlo k samotnému predaju, a to za peniaze, pričom týmto spôsobom predal psychotropnú látku F. Š., F. H. a P. P., pričom dňa 08.11.2021 v byte č. 1 situovanom na prízemí na E. J. Č.. XX v Bratislave neoprávnene prechovával - 1 ks plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 491 mg s priemernou koncentráciou 36,9% hmotnostným metamfetamínu obsahujúci 181 mg absolútneho metamfetamínu, -1 ks plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 365 mg, s priemernou koncentráciou 39,6% hmotnostných metamfetamínu, obsahujúci 145 mg absolútneho metamfetamínu,
a súčasne obvinený toho istého dňa neoprávnene prechovával v ľavom vrecku teplákov, ktoré mal na sebe 1 ks zatavenej plastovej striekačky s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 948 mg s priemernou koncentráciou 35,7 % hmotnostných metamfetamínu obsahujúci 145 mg absolútneho metamfetamínu, teda metamfetamín s celkovou hmotnosťou 1 804 mg, čo podľa ustálenej súdnej praxe (min. 100mg/dávka) možno považovať za 18 obvykle jednorazových dávok drogy, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. zn. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch do II. skupiny psychotropných látok. Obžalovaný G. T. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.05.2022 učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného, vypočul svedkov F. H., F. O., F. Š., podľa § 88 ods. 4 Trestného poriadku prečítal zápisnicu o výsluchu svedka C. L., rod. D., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedecké výpovede svedkov N. Š., U. O., podľa §263 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku prečítal svedeckú výpoveď svedka U. H., podľa § 263 ods. 3 Trestného poriadku prečítal svedeckú výpoveď svedka P. P., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecké posudky Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, a znalecký posudok z odboru elektrotechnika, odvetvie elektroenergetické stroje a zariadenia, podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy, najmä zápisnice o vykonaní domovej prehliadky, zápisnicu o vykonaní osobnej prehliadky a fotografiu textovej komunikácie. Súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkazy navrhnuté prokurátorom, a to vypočuť svedkyňu X. a spracovateľov záznamu na č. l. 270. Následne súd prvého stupňa dňa 12.10.2022 rozhodol odsudzujúcim rozsudkom tak, že obžalovaného G. T. uznal vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona. Rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3To/6/2023 zo dňa 14.02.2023 zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Nadriadený súd v zrušujúcom uznesení konštatoval okrem iného to, že súd prvého stupňa opomenul vyhodnotiť výpoveď svedka F. Š. z prípravného konania v spojitosti s objektívnym dôkazom fotografiou zachytávajúcou komunikáciu svedka Š. s obžalovaným a s výpoveďami svedkov F. H. a P. P., ktorí o mieste a spôsobe predaja drog vypovedali totožne, čo je potrebné zobrať do úvahy pri hodnotení vierohodnosti svedka Š. a vysporiadať sa s ňou riadne. Na okolnosť, že obžalovaný poskytoval pervitín aj svedkovi Š. je potrebné nahliadať na podklade znenia Trestného zákona a nie Občianskeho zákonníka. Odvolací súd tiež konštatoval rozpor skutkovej vety s právnou kvalifikáciou napadnutého rozsudku a uložil súdu prvého stupňa pred novým rozhodnutím vo veci sa dôsledne vysporiadať s naznačenými skutkovými a právnymi otázkami, a následne vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť. Súd prvého stupňa po vrátení veci nepostupoval v intenciách uznesenia nadriadeného súdu, a nad rámec jeho pokynov, na základe návrhu obžalovaného doplnil dokazovanie, t.j. vypočul svedka P., ktorého výpoveď z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní pred prvým zrušujúcim rozsudkom prečítaná, a následne rozhodol dňa 17.05.2023 odsudzujúcim rozsudkom tak, že obžalovaného G. T. uznal vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3To/88/20223 zo dňa 22.08.2023 zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Nadriadený súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol po tom, ako sa dopustil podstatnej chyby v konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, keďže k prečítaniu svedeckej výpovede svedka U. H. nedošlo v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcich spôsob vykonania takéhoto dôkazu. Tiež pochybil v procesnom postupe v súvislosti s výsluchom svedka F. Š., kedy súd prvého stupňa nesprávne aplikoval § 264 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň sa i napriek prvému zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu opakovane dopustil vážnych pochybení pri hodnotení vykonaných dôkazov z hľadiska ich obsahu, nedodržal pokyn odvolacieho súdu vyjadrený v prvom zrušujúcom uznesení, čo malo za následok, že sa opäť nevysporiadal správne so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Preto vznikli pochybnosti o správnosti jeho skutkových zistení. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa zákonným spôsobom vypočuť svedka U. H., resp. so súhlasom prokurátora a obžalovaného výpovede tohto svedka prečítať, následne vyhodnotiť vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach, dôsledne
sa vysporiadať so skutkovými otázkami a s obhajobou, a následne vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť. Súd prvého stupňa následne postupoval v intenciách uznesenia nadriadeného súdu. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28.11.2024, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovaného, v súvislosti s novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. účinnou od 06.08.2024 oboznámil procesné strany s tým, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby možno posudzovať ako zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Následne so súhlasom prokurátora prečítal výpoveď svedka U. H. z prípravného konania a skôr vyslovený právny názor odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku v súlade s § 327 ods. 1 Trestného poriadku akceptoval, a dospel k správnemu záveru, že obžalovaný naplnil formálne znaky skutkovej podstaty zločinu zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Vzhľadom na obsah písomného odôvodnenia odvolania i prednesy obžalovaného a obhajoby na verejnom zasadnutí, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie smeruje výlučne voči výroku o treste napadnutého rozsudku a konaniu, ktoré mu predchádzalo, a preto v zmysle obmedzeného revízneho princípu výrok o vine ani súvisiace konanie nepreskúmaval, preskúmaval len výrok o treste a konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo. V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného týkajúce sa porušenia jeho práva zúčastniť sa hlavného pojednávania a urobiť vyhlásenie o vine, odvolací súd uvádza, že zákonné podmienky pre vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného upravuje predovšetkým § 252 ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že obžaloba bola obžalovanému riadne doručená 06.04.2022 (č. l. 385), obžalovaný bol na hlavné pojednávanie riadne a včas predvolaný, keďže pri jeho výsluchu dňa 10.10.2024 (č. l. 938) v súlade s § 65 ods. 1 Trestného poriadku vzal na vedomie termín hlavného pojednávania nariadeného na 28.11.2024, obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku skutku pred orgánom činným v trestnom konaní (č. l. 57-73) a tiež po doručení obžaloby a súdnej výzvy podľa § 240 ods. 3, ods. 4, ods. 5 Trestného poriadku (č. l. 385), obžalovaný bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrh na doplnenie dokazovania dňa 02.03.2022 (č. l. 371) a tiež bol na možnosť vykonania hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti upozornený, čo je zaznamenané v zápisnici o výsluchu obžalovaného. Obžalovaný bol trestne stíhaný na slobode a v jeho veci ide o trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov (§ 252 ods. 3 Trestného poriadku). Obžalovaný po poučení uviedol, že ak sa na hlavné pojednávanie nedostaví žiada, aby sa vykonalo hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, pričom súčasne bol poučený o tom, že v takom prípade môžu byť čítané výpovede poškodených, svedkov a prípadné znalecké posudky aj bez jeho súhlasu, v prípade súhlasu prokurátora. Obžalovaný sa na hlavné pojednávanie dňa 28.11.2024 neustanovil, a keďže už dňa 10.10.2024 požiadal, že ak sa nedostaví na hlavné pojednávanie, aby bolo vykonané v jeho neprítomnosti, je zrejmé, že v trestnej veci obžalovaného boli splnené zákonné podmienky podľa § 252 ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku pre vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti. Skutočnosť, že obhajca obžalovaného na hlavnom pojednávaní dňa 28.11.2024 uviedol, že zrejme priateľka obžalovaného mu telefonovala a uviedla, že obžalovaný je chorý a má ho ospravedlniť, nemá vplyv na splnenie podmienok pre vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, obžalovaný o vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti požiadal a telefonát neznámej osoby obhajcovi nie je možné akceptovať ako ospravedlnenie v zmysle § 120 ods. 2 Trestného poriadku <aspi:// module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z.%2523120'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že obžalovaný bol pri svojom výsluchu poučený aj v zmysle § 120 ods. 2 Trestného poriadku. Ak obžalovaný namieta, že týmto postupom mu bolo znemožnené urobiť vyhlásenie o vine, tak obžalovaný nielen na hlavnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil, ale aj v priebehu celého konania mal možnosť radiť sa so svojim obhajcom o spôsobe svojej obhajoby, rovnako tak o tom, aký trest mu v prípade uznania viny hrozí a tým zvážiť či pristúpi k vyhláseniu o vine. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.05.2022 učinil vyhlásenie, že je nevinný, a ak zmenil svoj postoj, tak iba svojou neúčasťou na hlavnom pojednávaním, s vykonaním ktorého v jeho neprítomnosti súhlasil, t. j.
svojou pasivitou, sa potom pripravil o možnosť zmeniť svoje vyhlásenie o vine, ktoré mu eventuálne mohlo dopomôcť k priznaniu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Tento nedostatok však nemožno pričítať na ťarchu konajúceho súdu a už vôbec sa dovolávať priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. V súvislosti s námietkou obžalovaného, že nebol poučený o tom, že v prípade konania hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti môže byť vyhlásený rozsudok, poukazujúc na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, odvolací súd pripomína, že „... podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica ako právny akt Európskej únie záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa ňou má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Z toho vyplýva, že smernice sa v členských štátoch Európskej únie v zásade neuplatňujú priamo, ale prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými boli prebraté do ich právnych poriadkov, pričom ich orgány sú povinné vykladať vnútroštátne právo (ako celok) euro-konformne, tzn. čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok (ide o tzv. nepriamy účinok smernice). Súdny dvor síce vo svojej ustálenej judikatúre pripustil aj priamy účinok (aplikáciu) smerníc, avšak iba vtedy, ak uplynula transpozičná lehota a smernica nebola členským štátom vôbec alebo správne prebratá, resp. nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, a len pokiaľ smernica, prípadne jej ustanovenie, umožňuje identifikovať jednak konkrétnu povinnosť členského štátu, ako aj oprávnené osoby a to za predpokladu, že obsah dotknutého ustanovenia smernice je bezpodmienečný a presný. Súčasne platí, že priama aplikácia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie, resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 26. septembra 1996, Arcaro, C-168/95, EU:C:1996:363, body 36 a 37). Teda priameho účinku smernice sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale len proti štátu, bez ohľadu na to či vystupuje ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (pozri rozsudok Súdneho dvora z 19. apríla 2007, Farrell, C-356/05, EU:C:2007:229, body 37 až 40).“ [uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2018, sp. zn. 2 Tost 23/2018]. Ako vyplýva z tabuľky zhody právneho predpisu s právom Európskej únie (zverejnenej na stránke Národnej rady Slovenskej republiky), jednotlivé články predmetnej smernice boli prevzaté do viacerých zákonov Slovenskej republiky, resp. boli ich súčasťou (v úplnej zhode) už pred prijatím smernice (napr. Trestný poriadok, Trestný zákon). Slovenská republika teda dôsledne prevzala všetky smernicou stanovené pravidlá týkajúce sa prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní. Pritom euro-konformná aplikácia tejto vnútroštátnej úpravy je podľa odvolacieho súdu plne spôsobilá zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dosiahnuť ňou sledované ciele. Preto priama aplikácia smernice neprichádzala do úvahy. Pri námietke obžalovaného vychádzal odvolací súd z relevantných ustanovení Trestného poriadku, podľa ktorého boli v konaní splnené všetky procesné podmienky na konanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného, ktorý sám o to výslovne požiadal, jeho procesné oprávnenia v rámci nariadeného hlavného pojednávania kvalifikovaným spôsobom zastupoval ustanovený obhajca a konanie v neprítomnosti obžalovaného nebolo vylúčené ani žiadnou zo skutočností uvedených v ustanovení § 252 ods. 3 Trestného poriadku. Zároveň je potrebné uviesť, že hlavné pojednávanie tvorí jeden celok a len vnútorne sa môže členiť na viacero čiastkových konaní, čo sa stáva pri odročení pojednávania. Vyhlásenie rozsudku nie je samostatným procesným úkonom oddeľujúcim sa od hlavného pojednávania, ale jeho záverečnou fázou. Úkonom je hlavné pojednávanie ako celok, pričom pri jeho príprave postupuje predseda senátu podľa § 247 ods. 5 Trestného poriadku tak, že urobí všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie jeho riadneho priebehu a na to, aby vec bolo možné prerokovať a rozhodnúť bez jeho odročenia. Preto ak obžalovaný žiadal vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, vzťahuje sa to aj na vyhlásenie rozsudku. V súvislosti s námietkou obžalovaného, že na hlavnom pojednávaní bola prečítaná výpoveď svedka U. H. z prípravného konania i napriek pokynu odvolacieho súdu, odvolací súd uvádza, že tento postup nebol v rozpore s pokynom odvolacieho súdu. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení súdu prvého stupňa uložil zákonným spôsobom vypočuť svedka U. H., resp. so súhlasom prokurátora a obžalovaného výpovede tohto svedka prečítať. Na prečítanie výpovede svedka U. H. z prípravného konania na hlavnom pojednávaní boli splnené zákonné podmienky, nakoľko prokurátor s čítaním výpovede svedka H. z prípravného konania na hlavnom pojednávaní súhlasil, pričom súhlas obžalovaného, ktorý sa na hlavnom pojednávaní nezúčastnil nebol potrebný, o čom bol obžalovaný aj náležite poučený. Preto tento
postup bol nielen v súlade s pokynom odvolacieho súdu, ale aj so zákonom. Ak obžalovaný namieta, že súd prvého stupňa svedka H. nepredvolal na žiadne prechádzajúce nariadené hlavné pojednávanie, tak v uvedenom nie je možné vidieť nedodržanie pokynu nadriadeného súdu, nakoľko aj v prípade účasti obžalovaného na hlavnom pojednávaní, obžalovaný mohol vysloviť súhlas s takýmto postupom. Až v prípade nesúhlasu obžalovaného s čítaním výpovede tohto svedka, by bolo povinnosťou súdu prvého stupňa svedka U. H. na hlavné pojednávanie predvolať a vypočuť ho. Ak obžalovaný, z pohľadu odvolacieho absolútne nepochopiteľne namieta, že bol porušený zákon v prospech obžalovaného, nakoľko ho súd prvého stupňa nevzal do opätovnej väzby, tak odvolací súd uvádza, že predmetom revízie odvolacieho súdu je preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a nie splnenie podmienok na väzobné stíhanie obžalovaného. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného ohľadne porušenia jeho práva na obhajobu z dôvodu uloženého disciplinárneho opatrenia obhajcovi P.. F.E., odvolací súd odkazuje na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie a opakuje, že spôsob obhajoby obžalovaného je výlučne slobodnou voľbou obžalovaného, čo ostatne platí aj na formu obhajobnej stratégie, ktorú si po dohode so zvoleným obhajcom obžalovaný zvolil sám. Je totiž výlučne vecou obžalovaného, aký spôsob, či stratégiu obhajoby zvolí. Súd nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom hodnotiť kvalitu poskytovaných právnych služieb, ani nemôže v tomto smere do výkonu obhajoby zasahovať, pretože ide výlučne o vzťah medzi advokátom ako obhajcom na strane jednej a klientom ako obvineným na strane druhej, čo sa vzťahuje aj na prípady, keď je obvinenému obhajca ustanovený súdom. Ak obžalovaný namietal nečinnosť zvoleného obhajcu, spočívajúcu v nepreberaní zásielok, nedostavovaní sa na termíny hlavného pojednávania, či oneskorenom odôvodnení sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, tak odvolací súd opakuje, že podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sú zmluvné štáty/ príslušné vnútroštátne orgány povinné zasiahnuť iba vtedy, ak nedostatky na strane ustanoveného obhajcu sú očividné, alebo ak sú na ne dostatočne upozornené iným spôsobom [rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo veci Kamasinski proti Rakúsku, Shekhov proti Rusku), pričom to isté platí potom i pre obhajcu zvoleného obvineným (rozsudok vo veci Imbrioscia proti Švajčiarsku]. Z relatívnej nezávislosti výkonu advokátskej praxe vyplýva, že štát advokáta neriadi a nenesie zodpovednosť za jeho činy (rozhodnutie ESĽP vo veci Alvarez Sanchez proti Španielsku). Pokiaľ sa však obhajca dopustí zjavnej procesnej chyby, v dôsledku ktorej by malo dôjsť k odmietnutiu podaného opravného prostriedku, mal by príslušný súd prijať určité pozitívne opatrenia - napr. vyzvať právneho zástupcu, aby svoj omyl napravil (rozsudok ESĽP vo veci Czekalla proti Portugalsku, Andreyev proti Estónsku). Odvolací súd posudzoval, či nečinnosťou obhajcu mohlo byť porušené právo na obhajobu obžalovaného zásadným spôsobom, avšak k uvedenému záveru nedospel. Zásadným porušením práva na obhajobu je najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Obžalovaný bol počas celého trestného konania zastúpený obhajcom, v prípade neprítomnosti zvoleného obhajcu sa na hlavnom pojednávaní zúčastnil náhradný obhajca, ktorý vykonával svoje povinnosti obhajcu v súlade so zákonom. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nezistil, že by bolo právo obžalovaného na obhajcu porušené. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že námietky obžalovaného týkajúce sa nesprávneho postupu súdu prvého stupňa sú nedôvodné. Výkon práva obžalovaného na obhajobu bolo bez akýchkoľvek reštrikcií dodržané, obhajca sa na hlavnom pojednávaní zúčastnil, obžalovaný mal možnosť sa s ním radiť o akejkoľvek procesnej otázke, procesný postup súdu žiadnym spôsobom neodporoval zákonu a neporušoval právo obžalovaného na obhajobu. Z pohľadu dodržania práva obžalovaného na obhajobu teda odvolací súd uzatvára, že žiadne porušenie práv obžalovaného nezistil. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, predovšetkým odpisu registra trestov obžalovaného, v ktorom má 3 záznamy. Pri prvom odsúdení za drogovú trestnú účinnosť, sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Druhý záznam je odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2T/59/2013 zo dňa 12.06.2013 pre prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Výkon tohto trestu bol obžalovanému nariadený dňa 03.02.2015. Tretie v poradí je odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0T/509/2014 zo dňa 09.11.2014 pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody 10 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňovom stráženia. Z dokazovania doplneného odvolacím súdov vo vzťahu k výroku o treste odvolací súd zistil, že po vyhlásení napadnutého rozsudku bol obžalovaný odsúdený trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 6T/11/2025 zo dňa 21.11.2025, pre zločin neoprávneného prechovávania omamnej a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil dňa 09.08.2024. Obžalovaný dňa 23.04.2026 vzal podaný odpor proti uvedenému trestnému rozkazu späť, a i napriek tomu, že ku dňu konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu mestský súd nevzal na vedomie podaný odpor, trestný rozkaz v dôsledku späťvzatia odporu obžalovaným nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2026. Z uvedeného dôvodu odvolací súd posudzoval, či prejednávaný trestný čin obžalovaný nespáchal v súbehu s trestným činom zo dňa 09.08.2024, a dospel k negatívnemu záveru, pretože trestný čin dňa 09.08.2024 obžalovaný spáchal až potom, čo bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok sp.zn. B2-31T/26/2022, preto musí byť obžalovaný postihnutý samostatným trestom. Odvolací súd konštatuje, že správne postupoval súd prvého stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona zisťoval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a zistil, že u obžalovaného je daná priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona spočívajúca v predchádzajúcich odsúdeniach a žiadna poľahčujúca okolnosť. Ustanovenie § 37 písm. m) Trestného zákona umožňuje súdu na predchádzajúce odsúdenie ako na priťažujúcu okolnosť neprihliadnuť, avšak toto neprihliadnutie nesmie byť svojvoľné, ale musí vyplývať z povahy predchádzajúceho odsúdenia. V prejednávanom prípade odvolací súd nezistil žiaden dôvod, prečo by súd prvého stupňa nemal prihliadať na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného, za ktoré vykonal nepodmienečné tresty a ani ich výkon nemal na obžalovaného želaný účinok vo forme vedenia riadneho života. Ani odvolací súd nezistil u obžalovaného poľahčujúce okolnosti, a to napriek zmene jeho postoja v odvolacom konaní. Zmena postoja obžalovaného ku skutku ako takému, k jeho priebehu i následku, je podľa odvolacieho súdu iba a len prejavom jeho špekulatívneho postoja s cieľom dosiahnuť miernejší trest v odvolacom konaní a nesvedčí o jeho skutočnom oľutovaní skutku, a to aj s poukazom na to, že k zmene postoja obžalovaného došlo až po viac ako troch rokoch od prvého hlavného pojednávania, a to po rozsiahlom dokazovaní, čím dal iba najavo, že prokurátor uniesol dôkazné bremeno a chcel sa doznať iba pod ťarchou vykonaného
dokazovania s cieľom dosiahnuť miernejší trest. Preto zmena postoja obžalovaného nemôže v žiadnom ohľadne zakladať priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti, a u obžalovaného neprichádza do úvahy aplikácia zákonného ustanovenia § 36 písm. l) Trestného zákona. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody u obžalovaného G. T. odôvodnené so zreteľom na povahu trestného činu, ktorého sa obžalovaný dopustil a osobu obžalovaného. Obžalovaný neoprávnene obchodoval s psychotropnou látkou vo väčšom množstve, tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách, pričom v minulosti bol už tri krát odsúdený, a to aj za drogovú trestnú činnosť, dva krát vykonal nepodmienečný trest, a následne spáchal ešte závažnejší trestný čin ako ten, za ktorý bol sankcionovaný najprísnejším druhom trestu. Kriminálna história obžalovaného v spojení so závažnosťou žalovaného trestného činu nedáva žiadnu záruku toho, že obžalovaný sa napraví bez výkonu trestu, ak už takýto východný prostriedok u neho neviedol k náprave. Preto treba zvýrazniť ochrannú funkciu trestu vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti. Pri preskúmavaní úvah súdu prvého stupňa o výmere trestu odvolací súd musel prihliadnuť aj na spôsobom, akým súd prvého stupňa viedol trestné konanie, čo sa premietlo do dĺžky konania. V prejednávanej veci je zrejmé, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný postavený pred súd, sa stal najneskôr 08.11.2021, obžaloba bola podaná dňa 25.03.2022, avšak k právoplatnému rozhodnutiu o nej došlo až 30.04.2026, pričom dva krát došlo k zrušeniu prvostupňového rozsudku z dôvodu pochybenia súdu prvého stupňa a tiež pre neriadenie sa pokynmi odvolacieho súdu. Posudzujúc zložitosť veci odvolací súd konštatuje, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, bol pred novelou Trestného zákona síce obzvlášť závažným zločinom, avšak z dôkazného a právneho hľadiska je nenáročný. Od skutku po konečné rozhodnutie trestnej veci odvolacím súdom teda uplynuli viac ako 4 roky, čo celkom evidentne presahuje primeranú dĺžku konania v porovnateľných trestných veciach, pričom zásadný vplyv na túto dĺžku konania mal postup prvostupňového súdu. Časový odstup od skutku odvolací súd považuje za významný z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa aj právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote. Európsky súd pre ľudské práva spája s neprimeranou dĺžkou konania satisfakciu pre obvineného v podobe zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod obžaloby či zmiernenia trestu. V podmienkach Slovenskej republiky bola súdna prax ustálená tak, že neprimeranú dĺžku konania, ktorá nebola spôsobená samotným obvineným, možno premietnuť do mimoriadneho zníženia trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby. Stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 10 publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 1/2011 (rozhodnutie sp.zn. 5To/14/2009) bola súdna prax v tomto smere zjednotená tak, že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.“ Je preto odôvodnené poskytnúť obžalovanému vhodnú satisfakciu v podobe mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, keďže neprimeraná dĺžka konania je takou výnimočnou okolnosťou prípadu, pre ktorú je uloženie trestu hoc aj na spodnej hranici trestnej sadzby, ktorá je 7 rokov, neprimerane prísne, a súčasne na ochranu spoločnosti vo vzťahu k prevencii šírenia toxikománie postačí aj trest kratšieho trvania. Za týchto okolností odvolací súd dospel k záveru, že účel trestu deklarovaný v § 34 ods. 1 Trestného zákona možno dosiahnuť uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 4 rokov. Odvolací súd pri určovaní výmery trestu zohľadnil možnosti nápravy obžalovaného, ktoré sú menej priaznivé, keďže obžalovaný už bol v minulosti 3 krát odsúdený, a to aj za drogovú trestnú činnosť, dva krát vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody, absenciu poľahčujúcej okolnosti, ale prihliadal aj na to, že obžalovaný nevystupoval v žiadnej ucelenej štruktúre drogového obchodu, z ktorého by zásadným spôsobom profitoval, a ktorá by mala široký dopad na množstvo ľudských osudov, hoci dopad na životy konzumentov, ktorým obžalovaný dodával pervitín, nemožno bagatelizovať. Účasť obžalovaného na distribúcii drog bola podľa názoru odvolacieho súdu skôr sociálne podmienená
závadovým spôsobom života obžalovaného bez akéhokoľvek pozitívneho smerovania a prostredím, v ktorom sa zdržiava. Nejednalo sa o premyslený sofistikovaný spôsob konania s cieľom zvyšovania životnej úrovne, ale o následok posunu etických hraníc. Trest odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne zohľadňuje závažnosť posudzovaného zločinu, a postačí na naplnenie účelu trestu vyjadreného v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň korešponduje i s možnosťami nápravy obžalovaného, odzrkadľuje požiadavky individuálnej aj generálnej prevencie a dostatočne vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám vo veci rozhodol rozsudkom na podklade dostatočne a zákonne vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa. Obžalovaný G. T. bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním prejednávanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody uloženého pre úmyselný trestný čin, preto odvolací súd prevzal do svojho rozhodnutia výrok napadnutého rozsudku o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.