Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/45/2024 1222201971 29. 04. 2026 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2026:1222201971.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: F.. Ľ. E., Z.. X.X.XXXX, K. B. V. C. X, B., zast.: ADVOKA, s.r.o., so sídlom Komárnická 36, Bratislava, IČO: 44 449 615, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B2-53C/30/2022-429, zo dňa 15.1.2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 5.4.2022 domáhal z dôvodu porušenia zákonnej zásady rovnakého zaobchádzania v prístupe k získaniu nehnuteľnosti - obydlia uloženia povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu (nahradenia prejavu vôle). Podľa žaloby bol žalobcovi ako príslušníkovi polície vydaný dňa 15.3.2004 dokument - určenie nájomcu bytu - na základe ktorého prišlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi ním a žalovanou SR. Išlo o tzv. služobný byt č. C. XX, situovaný na 4. p. bytového domu súp. č. D.- XXXX, V. B. na V. C. Č.. X, s výmerou 75,51 m2. Žalobca listom z 22.2.2010 (v pozícii aktívneho príslušníka PZ SR) požiadal o odkúpenie uvedeného bytu. V legitímnom očakávaní predpokladal, že SR/MV SR ako vlastník bytu mu predá uvedené obydlie, tak ako sa to stalo v mnohých iných prípadoch jeho kolegov z radov polície. Žalobca vie o predaji iných „policajných“ bytov na V. C. X. Žalobca uviedol, že má právo domáhať sa, aby žalovaná ako subjekt, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustila od svojho konania a napravila protiprávny stav. Teda aby uzatvorila so žalobcom zmluvu o predaji bytu za rovnakých podmienok, ako to urobila vo vzťahu k iným /tretím/, žalobcom označeným, osobám. 2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca bol aktívnym príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky od 1.3.1992 do 30.9.2011, kedy ukončil služobný pomer na vlastnú žiadosť. Dňa 15.3.2004 bol žalobcovi ako príslušníkovi polície vydaný dokument - Určenie nájomcu bytu - na základe ktorého došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy k predmetnému služobnému bytu. Nájomná doba bola koncipovaná na dobu určitú, vymedzenú trvaním služobného pomeru žalobcu v PZ SR. Listom z 22.2.2010 požiadal žalobca o odkúpenie služobného bytu. Dňa 28.6.2010 bol vydaný rozkaz ministra vnútra SR č. 81/2010 o prevode vlastníctva služobných a nájomných bytov. Dňa 22.5.2014 bolo vydané nariadenie Ministerstva vnútra SR o prevode vlastníctva služobných bytov v správe MV SR č. 62/2014. Listom zo dňa 9.1.2011 požiadal žalobca o „prepísanie“ nájomného bytu na manželku F.. P.. E.. Listom zo dňa 29.9.2011 požiadal žalobca o predĺženie nájomnej
zmluvy. Nájom bol predĺžený zmluvou zo dňa 2.11.2011. Nájomný pomer bol uzavretý na dobu určitú, do 31.3.2012. Ministerstvo vnútra SR listom č. SE-OSNM2-2012/001445-019 zo dňa 30.3.2012 určilo ako nájomcu predmetného bytu F.. P. E.. Dňa 2.4.2012 došlo k uzatvoreniu prolongovanej Zmluvy o nájme bytu medzi Ministerstvom vnútra SR a F.. P.. E.. Nájom bol opäť dohodnutý na dobu určitú, a to na dvanásť mesiacov odo dňa účinnosti cit. zmluvy. Dňa 1.3.2013 požiadala F.. P.. E. o predĺženie nájomnej zmluvy, na základe čoho bol podpísaný Dodatok č. 1 ku dňu 2.4.2013 k cit. zmluve o nájme bytu; doba nájmu bola dohodnutá na ďalšiu dobu určitú, a to do 31.3.2014. Potom opätovne, listom zo dňa 27.1.2014, požiadala F.. P.. E. o predĺženie nájmu. Dňa 31.3.2014 došlo k uzatvoreniu novej Zmluvy o nájme bytu medzi Ministerstvom vnútra SR a F.. P.. E.. Nájom bol zasa dohodnutý na dobu určitú, a to od 1.4.2014 do 16.9.2014. Dňa 31.5.2014 bol ukončený pracovný pomer medzi Ministerstvom vnútra SR a F.. P.. E.. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 12Cpr/7/2014-68 zo dňa 6.11.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2CoPr/2/2016-85 zo dňa 20.4.2016 (rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.6.2016) bola zamietnutá žaloba žalobkyne F.. P.. E. proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer trvá. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 58C/222/2014-202 zo dňa 8.2.2018 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.2.2022 a vykonateľnosť dňa 19.2.2022) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co/162/2018-251 zo dňa 26.1.2022 bola žalovanej F.. P.. E. uložená povinnosť vypratať a protokolárne žalobcovi (SR - Ministerstvo vnútra SR) odovzdať predmetný služobný byt. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania, pričom otázkou premlčania uplatneného nároku sa musel zaoberať na námietku ako otázkou primárnou. Nakoľko vznesenú námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú, žalobu zamietol bez jej meritórneho skúmania. Uviedol, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo alebo nárok priznať. Súd na premlčanie neprihliada z úradnej povinnosti (ex offo), ale len na námietku žalovaného. V prípade, ak žalovaný námietku premlčania neuplatní, súd môže priznať aj takto premlčané právo. Otázku premlčateľnosti nároku z titulu porušenia zákazu diskriminácie explicitne nerieši žiaden zákon. Určité východiská v kontexte hľadania odpovede poskytuje súdna prax. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je to obsah nároku a nie predmet ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak teda z titulu porušenia zákazu diskriminácie žalobca uplatní napríklad nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého obsahom je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom v súlade s princípom právnej istoty je vylúčené, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2012, sp. zn. 2 Cdo 194/2011, R 58/2014). Uvedený judikovaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádza z predchádzajúceho právneho názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. jeho veľkého senátu, ktorý vyslovil záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12.11.2008, sp. zn. 31 Cdo 3161/2008). 4. V predmetnom prípade sa žalobca z titulu údajného porušenia zákazu diskriminácie domáhal uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu (nahradenia prejavu vôle). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 58/09-12 zo dňa 19.2.2009 (týkajúce sa konania o nahradenie prejavu vôle žalovanej), v zmysle ktorého: „Ústavný súd považuje za ústavne konformný aj právny názor vyslovený v odôvodnení rozsudku krajského súdu, podľa ktorého právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva nie je vlastníckym právom. Je to nepochybne majetkové právo a ako také sa premlčuje (t. j. oslabuje sa jeho vymáhateľnosť) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Je pravdou, že vlastnícke právo sa nepremlčuje, avšak sťažovateľka nie je vlastníčkou predmetného bytu, ale len jeho nájomníčkou (pozri napr. IV. ÚS 24/09).“ Vzhľadom na uvedené, s poukazom na to, že rozhodujúcim pre uplatnenie všeobecného právneho inštitútu premlčania je obsah nároku a nie predmet ochrany, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade, ak sa žalobca antidiskriminačnou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva (nahradenia prejavu vôle), predmetné právo na
uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 5. Žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva z dôvodu porušenia zákonnej zásady rovnakého zaobchádzania v prístupe k získaniu nehnuteľnosti (obydlia) argumentujúc, že žalovaná diskriminovala žalobcu tým, že so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva služobného bytu neuzatvorila napriek tomu, že uzatvárala obdobné zmluvy s inými osobami/ policajtami (žalobca poukázal na zmluvy uzatvorené s F. K., F. A., P. F., G. T., J. X.). Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalovaná realizovala predaj služobných bytov nájomcom na základe nariadenia Ministerstva vnútra SR o prevode vlastníctva služobných bytov v správe Ministerstva vnútra SR č. 62/2014, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 22.5.2014. V konaní nebolo preukázané, že by v období pred prijatím predmetného nariadenia bola zo strany žalovanej realizovaná nejaká zmluva o prevode vlastníctva, predmetom ktorej by bol predaj služobného bytu nájomcovi. Až na základe uvedeného nariadenia, ktoré upravovalo podmienky prevodu, boli následne s nájomcami uzatvárané zmluvy o prevode vlastníctva služobného bytu. Konkrétne zmluvy o prevode vlastníckeho práva, na ktoré poukazoval žalobca (zmluvy uzatvorené s F. K., F. A., P. F., G. T., J. X.) boli uzatvorené v mesiacoch august a september 2014. 6. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade, ak sa žalobca domnieval, že spĺňa podmienky na prevod vlastníckeho práva k služobnému bytu na základe nariadenia Ministerstva vnútra SR o prevode vlastníctva služobných bytov v správe Ministerstva vnútra SR č. 62/2014 (ktoré nadobudlo účinnosť dňa 22.5.2014), avšak žalovaná s ním zmluvu o prevode vlastníctva neuzatvorila napriek tomu, že od augusta 2014 uzatvárala obdobné zmluvy s inými osobami/policajtami (čím malo dôjsť k údajnej diskriminácii žalobcu), žalobca sa mohol domáhať uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva (nahradenia prejavu vôle) z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania po prvý raz už v auguste 2014. Žalobca však žalobu o nahradenie prejavu vôle podal až dňa 5.4.2022. V predmetnom prípade tak podľa súdu prvej inštancie nepochybne už uplynula všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V súlade s princípom právnej istoty je podľa súdu prvej inštancie vylúčené, aby v predmetnom prípade plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Žalovaná vzniesla námietku premlčania celého nároku žalobcu na prvom pojednávaní (konanom dňa 8.11.2023), pričom na tejto námietke zotrvala aj vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 24.11.2023, ako aj v ďalšom priebehu konania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že na námietku premlčania sa nevzťahuje koncentračná zásada a môže byť uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.10.2011, pod sp. zn. 4Obdo 39/2008). Súd je povinný na námietku premlčania prihliadať a ak je právne opodstatnená, nemôže premlčané právo priznať. 7. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania, pričom túto námietku posúdil ako dôvodnú, nemohol uplatnený nárok priznať, a teda žalobu bolo potrebné s poukazom na § 100 ods. 1, 2, § 101 a § 229 CSP zamietnuť. Žalovaná mala v konaní plný úspech a preto by mala právo aj na plnú náhradu trov konania; žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, ani si žiadny nárok na náhradu trov konania neuplatnila. Súd prvej inštancie v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP) rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Prihliadol aj na hospodárnosť konania, lebo na základe § 262 ods. 2 CSP, by bolo potrebné po právoplatnosti tohto rozsudku vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania a nakoľko žalovanej žiadne trovy nevznikli, nebolo by možné titulom náhrady trov konania žiadnu sumu priznať. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) mal za daný tým, že súd prvej inštancie ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli; reálny stav kauzy vyhodnotil v rozpore s platným právom. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) mal za daný tým, že napadnutému rozhodnutiu chýba úplné právne posúdenie prípadu, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) mal za daný tým, že súd prvej inštancie reálne neurobil nič potrebné na zistenie a verifikáciu rozhodujúcich skutočností. 9. Vo vzťahu k premlčaniu uplatneného nároku žalobca uviedol, že Najvyšší súd SR už detailne sumarizoval dovtedajšiu rozhodovaciu prax o potenciálnom rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi (R 31/2020; rozsudok sp. zn. 1Cdo/203/2018). V ďalšom texte odvolania namietol, že súd prvej inštancie cielene a vedome odignoroval existenciu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorú žalovaná preukázateľne uzatvorila s F.. F. Š. a jeho manželkou 29.9.2014. Navrhol vykonať dokazovanie ohľadom zistenia termínu ukončenia služobného pomeru s F.. F. Š.K. a jeho manželkou. Žalobca mal za vážny predpoklad, že žalovaná previedla služobný byt menovanému až po skončení služobného pomeru. Nakoľko žalovaná v konaní jednoznačne tvrdila, že nemohla žalobcovi previesť byt, nakoľko jeho služobný pomer skončil, týmto by bolo preukázané diskriminačné správanie. Napadnutý rozsudok mal žalobca za nie náležite odôvodnený, nakoľko tomu ťažiskovému bodu sa vôbec nevenuje; odôvodnenie mal už len z tohto dôvodu za nepreskúmateľné. 10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalobca podal odvolanie z dvoch dôvodov, a to pre rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a pre odignorovanie existencie zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej s manželmi Š. dňa 29.9.2014. Žalovaná považuje právny názor prezentovaný súdom prvej inštancie v predmetnom rozsudku za právne správny a náležite odôvodnený, a to vzhľadom na skutkové a právne okolnosti daného prípadu. Súd prvej inštancie sa dostatočným, adekvátnym spôsobom vysporiadal so žalobou žalobcu, ako aj ním požadovaným nárokom, správne aplikoval súvisiace právne predpisy a správne posúdil, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania. Z odôvodnenia predmetného rozsudku je zrejmý ucelený a presvedčivo odôvodnený právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku v kontexte žalovanou dôvodne vznesenej námietky premlčania. Žalovaná sa plne stotožnila s výrokmi napadnutého rozsudku, ako aj s odôvodnením. 11. V časti odvolania týkajúcej sa námietky premlčania uplatneného nároku žalobca zúžil svoju právnu argumentáciu výlučne na poukázanie na tvrdenie, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa predmetnou problematikou už zaoberal, avšak bez ďalšieho, náležitého a odôvodneného právneho názoru žalobcu v priamom a bezprostrednom kontexte s prejednávanou vecou, nekonkretizoval svoj právny názor, dôvodnosť a opodstatnenosť svojho tvrdenia vo vzťahu k meritu veci. Podľa žalovanej samotný odkaz na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky (ktoré sa netýkajú obdobnej právnej veci) nie je na preukázanie dôvodnosti tvrdení žalobcu o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi postačujúci a právne relevantný. Žalovaná vzniesla námietku premlčania celého žalobcom uplatneného nároku na pojednávaní dňa 8.11.2023; žalobca teda mal o vznesenej námietke premlčania objektívne vedomosť od uvedeného dňa, kedy sa túto dozvedel na pojednávaní. Žalobca mal dostatočný časový priestor zaujať stanovisko k vznesenej námietke premlčania, svoje právo vyjadriť sa nevyužil, zostal pasívny. Žalobca uviedol (hoci iba odkazom na rozhodnutia súdov), že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a teda ju súd nemal brať do úvahy a túto nezohľadniť. S uvedeným tvrdením žalobcu sa nemožno stotožniť, nakoľko predmetné žalovaná vníma ako účelovú snahu o zvrátenie oneskorene podanej žaloby. K námietke premlčania sa žalobca nevyjadril, pričom až na pojednávaní dňa 15.1.2024 sa dožadoval poskytnutia lehoty na zaujatie stanoviska, čomu súd prvej inštancie nevyhovel. Uvedené však taktiež nie je možné vnímať ako porušenie procesných práv žalobcu, ktorý v konaní zostal pasívny a aj napriek vedomosti o vznesenej námietke, túto spochybňuje až v podanom odvolaní, aj to spôsobom, ktorý nezodpovedá požiadavke na riadne zdôvodnenie vlastných tvrdení resp. vlastného právneho názoru. Žalobca až v podanom odvolaní argumentuje rozporom s dobrými mravmi, ktorý žalovaná považuje za novotu v odvolacom konaní, ktorú bez svojej viny žalobca mohol a mal uplatniť ešte v konaní pred súdom prvej inštancie; žalovaná preto navrhla na uvedené s poukazom na § 366 CSP neprihliadať. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca svoj názor o rozpore vznesenej námietky s dobrými mravmi nepodložil žiadnou vlastnou argumentáciou v priamej a bezprostrednej súvislosti s prejednávanou vecou. Žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom a prečo vidí, že dôvodne vznesená námietka je v rozpore s dobrými mravmi, nijakým spôsobom nešpecifikoval výnimočnosť intenzity zásahu do svojich práv, nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo a z akého dôvodu postup žalovanej vníma ako šikanózny výkon práva, nešpecifikoval výnimočnosť predmetného prípadu tak, aby z neho bola jasná jedinečnosť a výnimočnosť tak, ako na uvedené apeluje rozhodovacia prax, na ktorú
sám žalobca v podanom odvolaní poukazuje. Každé tvrdenie je nutné dostatočne zrejmým spôsobom vysvetliť, špecifikovať a podložiť vzťahujúcim sa dôkazom, nakoľko samotné tvrdenia strán konania (v tomto prípade žalobcu) na preukázanie tvrdených skutočností nie sú postačujúce a nemôžu obstáť tak, aby bolo možné považovať tvrdenia žalobcu za nesporné a preukázané. Samotné tvrdenia žalobcu a odkazy na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky nie sú relevantné a ako dôkaz na preukázanie dôvodnosti tvrdení nemôžu obstáť. 12. V ďalšom žalovaná uviedla, že žalobca žiaden z odvolacích dôvodov nešpecifikoval vo vzťahu k meritu veci, neuviedol žiadne bližšie vysvetlenie a svoj právny názor, uviedol len všeobecné tvrdenia. Námietka premlčania bola vznesená dôvodne, a to výlučne z dôvodu oneskorene podanej žaloby. Dôvodne vznesená námietka premlčania predstavuje dôvod na zamietnutie žaloby, pričom bez ďalšieho automaticky nemožno tvrdiť, že sa jedná o šikanózny výkon práva. Aj napriek tomu, že sa jedná o spor s ochranou slabšej strany, nie je v súlade s CSP, aby bol žalobca bezbreho chránený pred dôvodne a zákonne využívanými prostriedkami procesnej obrany zo strany žalovanej. Nejedná sa o žiaden výnimočný prípad, kedy by sa na dôvodne námietku premlčania nemalo prihliadať. Samotný nesúhlas žalobcu s postupom súdu prvej inštancie v súvislosti so stotožnením sa so vznesenou námietkou premlčania nepredstavuje spôsobilý odvolací dôvod. Postup súdu prvej inštancie, ktorý sa predovšetkým, resp. primárne, zaoberal vznesenou námietkou premlčania, je plne zákonný a dôvodný, pričom súdy nemusia dať vo svojich rozsudkoch odpovede na všetky otázky. Súd prvej inštancie sa právne správne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami, pričom žalobca svojím odvolaním, správnosť postupu súdu prvej inštancie spôsobilo a dôvodne nevyvrátil. 13. Žalovaná ďalej zopakovala podstatné skutočnosti. Uviedla, že žalobca bol príslušníkom Policajného zboru do 30.9.2011, kedy ukončil služobný pomer na vlastnú žiadosť. V čase podania žiadosti žalobcom o odkúpenie služobného bytu zo dňa 22.2.2010, Ministerstvo vnútra SR nemalo platný a účinný interný predpis týkajúci sa prevodu vlastníctva služobných bytov. Rozkaz ministra vnútra SR č. 81/2010 zo dňa 28.6.2010 o prevode vlastníctva služobných bytov a nájomných bytov bol zrušený. Útvarová bytová komisia Ministerstva vnútra SR na svojom zasadnutí dňa 14.12.2010 rozhodla, že problematikou prevodu vlastníctva služobných bytov sa bude zaoberať až po prerokovaní Koncepcie bytovej politiky v rezorte Ministerstvo vnútra SR, na porade vedenia ministerstva vnútra. Žalobca by však nemal zabúdať na skutočnosť, že Ministerstvo vnútra SR vyšlo maximálne v ústrety požiadavkám žalobcu a jeho manželky F.. P.. E. a po ukončení služobného pomeru žalobcu k 30.9.2011, bez ohľadu na akékoľvek okolnosti, nájom služobného bytu previedlo na jeho manželku F.. P.. E. (v tom čase zamestnankyňa vo verejnom záujme na Ministerstve vnútra SR), ktorá nastúpila po materskej a rodičovskej dovolenke, dňa 2.10.2011. Ministerstvo vnútra SR sa ako prenajímateľ a zamestnávateľ voči menovaným nájomcom služobného bytu a ich rodinným príslušníkom zachovalo maximálne korektne a nájom služobného bytu previedlo na manželku žalobcu z toho dôvodu, že E. mali v tom čase dve maloleté deti. Ministerstvo vnútra SR následne realizovalo prevody vlastníctva služobných bytov až na základe nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 62/2014 o prevode vlastníctva služobných bytov v správe Ministerstva vnútra SR. Tvrdenia žalobcu o diskriminácii jeho osoby sú nepravdivé; tieto žalovaná namieta v celosti. Žalobca nespĺňal podmienky prevodu vlastníctva služobného bytu, keďže v čase realizácie uvedených prevodov žalobca už nebol príslušníkom PZ, nakoľko svoj služobný pomer na Ministerstve vnútra SR na vlastnú žiadosť definitívne ukončil dňom 30.9.2011. V čase realizácie uvedených prevodov žalobca pochopiteľne nebol ani nájomcom predmetného služobného bytu. Nájom predmetného služobného bytu bol po ukončení služobného pomeru žalobcu následne prevedený na manželku žalobcu. K zániku predmetnej zmluvy o nájme služobného bytu na dobu určitú, a to výslovne po dobu trvania pracovného pomeru s F.. P.. E., došlo na základe jej výpovede, a to ku dňu 31.5.2014. Od 1.6.2014 rodina E. neoprávnene, bez právneho titulu, užíva predmetný služobný byt. 14. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že ide o dva právne-problémové okruhy; a/ či sú práva žalobcu premlčané, b/ či Slovenská republika - predajom bytu ne/príslušníkovi polície, in concreto F.. F. Š. a jeho manželke, zmluvou z 29.9.2014, postupovala nediskriminačne. Akcentoval, že je rozporné s dobrými mravmi priznať účinky námietke premlčania vznesenej účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, ktorý konal z pozície fakticky silnejšej strany sporu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/226/2016). Podľa informácii žalobcu existuje opodstatnený predpoklad že žalovaná previedla služobný byt osobe až po skončení jej služobného pomeru. Žalovaná pritom v konaní tvrdila, že žalobcovi nemohla previesť byt práve preto, lebo jeho služobný pomer skončil. Taký konfúzny postup žalovanej (použitie „dvojakého metra“) predstavuje diskriminačné správanie.
15. Žalovaná vo vyjadrení k replike žalobcu uviedla, že táto neobsahuje žiadne nové ani releventné právne ani skutkové tvrdenia, ku ktorým by žalovaná už v priebehu konania nezaujala kvalifikovaný právny názor. Žalobca sa v replike nevyjadril, resp. nezaujal stanovisko k námietkam žalovanej a ňou prezentovaného právneho názoru smerujúceho predovšetkým k tvrdeniam žalobcu v jeho odvolaní. Vzhľadom na uvedené má žalovaná za to, že v tomto prípade nedošlo k právne účinnému popretiu skutkových ani právnych skutočností v zmysle § 151 CSP, ktoré prezentovala vo svojom vyjadrení žalovaná. 16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 17. Odvolacie konanie je v zmysle § 379 a § 380 CSP ovládané zásadou viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania. To znamená, že odvolací súd skúma správnosť len tých záverov a postupov súdu prvého stupňa, o ktorých odvolateľ tvrdí, že správne neboli; nie je potom oprávnený skúmať napadnuté rozhodnutie z hľadiska všetkých skutkových a právnych záverov, na ktorých je založené ani z hľadiska celého procesu, ktorý rozhodnutiu predchádzal. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie aj vychádza z nesprávnych záverov a postupov, no ich nesprávnosť nie je v odvolaní namietaná, odvolací súd nie je oprávnený tieto závery a postupy preskúmavať a nemôže na nich založiť rozhodnutie o odvolaní. Prekročil by tým odvolanie účastníka a porušil zásadu dispozitívnosti sporového konania. Výnimku zo zásady viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania predstavujú len prípady uvedené v § 379 písm. a), b), c) a § 380 ods. 2 CSP, o ktoré sa však v tomto prípade nejedná. 18. Žalobca sa žalobou domáhal nahradenia prejavu vôle - uloženia povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu s poukazom na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa preto súd prvej inštancie prioritne zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania a dospel k záveru o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania a žalobu z tohto titulu zamietol. 19. V odvolaní žalobca nespochybnil záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku, ktorý mal za následok zamietnutie žaloby. Poukázal len sa sumarizáciu rozhodovacej praxe o potenciálnom rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018 (v časti zaoberajúcej sa riešením otázky premlčania a dobrých mravov dovolacím a ústavným súdom v iných prípadoch). Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu označila uvedenú argumentáciu žalobcu ohľadom rozporu s dobrými mravmi za novotu v odvolacom konaní, ktorú bez svojej viny žalobca mohol a mal uplatniť ešte v konaní pred súdom prvej inštancie; žalovaná preto navrhla na uvedené s poukazom na § 366 CSP neprihliadať. 20. Odvolací súd sa prioritne zaoberal tým, či námietka potencionálneho rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi (s poukazom výlučne na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018) vznesená žalobcom prvý krát až v odvolaní predstavuje novotu v odvolacom konaní a teda či na uvedenú námietku ako na prostriedok procesného útoku proti vznesenej námietke premlčania uplatnený žalobcom až v odvolacom konaní možno alebo nemožno prihliadať. 21. Žalobca však neuviedol žiadne dôvody prípustnosti námietky potencionálneho rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi ako prostriedku procesného útoku proti vznesenej námietke premlčania v odvolacom konaní. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len v prípadoch uvedených v § 366 pod písm. a) až d) CSP. Uvedené sa vzťahuje aj na antidiskriminačný spor ako spor s ochranou slabšej strany, nakoľko § 366 CSP ako ustanovenie upravujúce prípustnosť novôt v odvolacom konaní neupravuje osobitným spôsobom prípustnosť uplatňovania novôt slabšou stranou. Podľa obsahu uplatnenej novoty by do úvahy prichádzali novoty jedine podľa § 366 písm. d) CSP, teda že ich bez svojej viny žalobca nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (prípustnosť uplatnených novôt v zmysle § 366 písm. a) až c) CSP neprichádza do úvahy). Žalobca však neodôvodnil a nepreukázal, prečo by námietku potenciálneho rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; povaha tejto námietky pritom vylučuje to, že by
bola nová a bez ďalšieho z objektívnych príčin žalobcovi neznáma, nedostupná alebo inak nezistiteľná. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že na uvedenú námietku potenciálneho rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi ako na prostriedok procesného útoku uplatneného žalobcom až v odvolacom konaní nemohol odvolací súd, zohľadňujúc pritom dikciu § 366 CSP, prihliadať. 22. Nad rámec uvedeného sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu, že žalobca svoj názor o (potenciálnom) rozpore vznesenej námietky s dobrými mravmi nepodložil žiadnou vlastnou argumentáciou v priamej a bezprostrednej súvislosti s prejednávanou vecou. Žalobca skutočne neuviedol jediný dôvod, pre ktorý by mala byť vznesená námietka premlčania (potenciálne) rozporná s dobrými mravmi. Pokiaľ poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018, nevysvetlil, prečo a v ktorej časti sa na prejednávanú vec vzťahuje a neargumentoval, prečo súd prvej inštancie pochybil, keď rozhodol inak (napr. nesprávne právne posúdil vec, nevykonal navrhnuté dôkazy a pod.). 23. Žalobca v ďalšej časti odvolania namietol odignorovanie existencie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorú žalovaná preukázateľne uzatvorila s F.. F. Š. a jeho manželkou 29.9.2014; uvedené vo vzťahu k preukázaniu diskriminačného konania. Nakoľko však súd prvej inštancie zamietol žalobu pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, nezaoberal sa ďalej vecou samou, čo odôvodnil v ods. 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z uvedeného je zároveň zrejmý dôvod, prečo nevykonal dokazovanie uvedenou zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa 29.9.2014 a touto sa nezaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku. 24. Odvolací súd pripomína, že k procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03). V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pri dôvodne vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku dostatočne zrejmé, prečo nevykonal dôkaz, na ktorý žalobca poukázal v podanom odvolaní. Vykonanie navrhovaného dôkazu by bolo nadbytočné a z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností aj nepotrebné a nehospodárne. Ak sa totiž strana v konaní úspešne dovolá premlčania, nemôže súd premlčané právo priznať a žalobu v takomto prípade zamietne bez toho, aby sa zaoberal samotným meritom veci. Nedôvodná je preto odvolacia námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). 25. Nakoľko žalobca v podanom odvolaní vo vzťahu k záveru o dôvodne uplatnenej námietke premlčania nenamietol nesprávne skutkové zistenia a ani nesprávne právne posúdenie veci, nedôvodné sú aj odvolacie námietky uplatnené podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. S poukazom na § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré plne zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP a v podrobnostiach naň poukazuje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, zmyslu a podstaty. Súd prvej inštancie v ňom náležite vysvetlil, prečo zamietol žalobu a ním prijaté právne závery nie sú v danom prípade zjavne nedôvodné či nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a jeho subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím súdu prvej inštancie nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. 26. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).