Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/154/2024 1222205946 13. 01. 2026 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2026:1222205946.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Weis & Partners s.r.o., Priemyselná 1/A, 821 09 Bratislava, IČO: 47 234 776, zastúpeného: Lacko & Partners s.r.o., Miletičova 46, 821 08 Bratislava, IČO: 55 028 845, proti žalovaným: 1/ Kráľovský dvor s. r. o., Kráľová pri Senci 269, 900 50 Kráľová pri Senci, IČO: 44 186 771, 2/ BENZINOL SLOVAKIA LTD, Nikózia 1066, Cyperská republika, v konaní o zaplatenie 1,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-22Cb/196/2022 - 211 zo dňa 22.5.2024 takto rozhodol: 1. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-22Cb/196/2022 - 211 zo dňa 22.5.2024 p o t v r d z u j e . 2. Žalobcovi priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. B2-22Cb/196/2022 - 211 zo dňa 22.5.2024 vo výroku I žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1,07 Eur a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť druhému zo žalovaných. Vo výroku II priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalovanú sumu titulom nezaplatenia úroku z omeškania na základe oneskorenej úhrady faktúry za poskytovanie právnych služieb. V žalobe uviedol, že žalobca poskytoval žalovanému 1/ za odmenu právne služby. Žalovaný 1/ sa dostal do omeškania s úhradou odmeny žalobcu za poskytovanie právnych služieb vyúčtovanej žalovanému 1/ zo strany žalobcu a žalovanému 1 riadne doručenou faktúrou č. 20190626 vystavenou dňa 15.11.2019, splatnou dňa 29.11.2019, na sumu vo výške 432,- Eur. Žalobca a žalovaní v nadväznosti na uvedené uzavreli dňa 06.12.2019 dohodu o pristúpení k záväzku, v zmysle ktorej žalovaný 1/ uznal právny dôvod a výšku svojho dlhu voči žalobcovi v sume 432,- Eur a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška dlžnej sumy tak, ako je určená v predmetnej dohode, je správna. V zmysle predmetnej dohody žalovaný 2/ pristúpil k záväzku žalovaného 1/ voči žalobcovi popri žalovanom 1/, pričom sa voči žalobcovi zaviazal, že záväzok žalovaného 1/ voči žalobcovi splní za žalovaného 1/, ak ho nesplní žalovaný 1/. Keďže žalovaní uhradili žalobcovu splatnú pohľadávku až dňa 9.12.2019 v sume 432,- Eur, teda po lehote jej splatnosti, žalobca vyzval žalovaných písomnou výzvou zo dňa 4.11.2022, doručenou žalovanému 1/ dňa 18.11.2022 a žalovanému 2/ dňa 9.11.2022, na dobrovoľnú úhradu úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky (nesprávne aj na úhradu istiny), všetko na účet žalobcu v banke. Žalovaní na predžalobnú výzvu žalobcu zo dňa 4.11.2022 žiadnym spôsobom nereagovali. V zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. sa úroková sadzba pre hlavné refinančné operácie považuje za základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky. Odo dňa 16.3.2016 do dňa 26.7.2022 bola úroková sadzba Európskej centrálnej banky pre hlavné refinančné operácie vo výške 0%. Žalovaní uhradili žalobcovu splatnú pohľadávku v zmysle dohody o pristúpení k záväzku až dňa 09.12.2019, teda po lehote jej splatnosti, pričom predmetná dohoda nemala vplyv na splatnosť pohľadávky. Vzhľadom na uvedené si žalobca uplatňuje voči žalovaným nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% zo sumy 432,- Eur odo dňa 30.11.2019 do 9.12.2019, čo predstavuje sumu vo výške 1,07 Eur. 3. V rámci procesnej obrany žalovaní vo vyjadrení k žalobe uviedli, že faktúry uvedené v žalobe boli riadne uhradené. Taktiež reagovali na predžalobnú výzvu žalobcu, a to listom zo dňa 15.12.2022, kde uviedli, že nárok žalobcu neuznávajú, že faktúry boli uhradené, a teda vec považujú za vybavenú. Žalobca jednostranne ukončil poskytovanie právnych služieb žalovanému v prvom rade, kde pri odovzdaní agendy bola podmienka úhrady všetkých faktúr, čo žalovaný v prvom rade riadne splnil. Dôvodom odstúpenia od zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo strany žalobcu nebola nezaplatená odmena za právne služby. Žalovanému v prvom rade pri ukončení poskytovania právnych služieb ako klientovi žalobca neposkytol žiadne také vyúčtovanie, z ktorého by vyplývalo, že existujú akékoľvek nedoplatky. Z dôvodu, že žalobca inicioval viacero obdobných bezdôvodných konaní voči žalovaným v prvom a druhom rade, resp. voči personálne a majetkovo prepojeným spoločnostiam, čo považujú za šikanózne, nakoľko to predstavuje značnú administratívnu záťaž, tak navrhli, aby súd zaviazal žalobcu, aby predložil výpisy z bankových účtov žalobcu, z ktorých bude zrejmé, že žalovaný v prvom a druhom rade si svoju povinnosť riadne splnili a faktúry za poskytnuté právne služby uhradili. Prípadne navrhli, aby súd vyžiadal od príslušného správcu dane kontrolné výkazy DPH za rozhodné obdobie. Zástupca žalovaných uviedol, že Dohodu o pristúpení k záväzku rozporuje a že „bola podpísaná nejako pod tlakom“. Medzi sporovými stranami došlo k ústnej dohode, že po vyplatení všetkých faktúr si žalobca nebude uplatňovať iné nároky. Tým bolo podmienené odovzdanie agendy žalobcom. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 323, § 407, § 365, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., § 153 ods. 1 až ods. 3, z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a uviedol, že žalobca nárok uplatnený v žalobe riadne preukázal, a to najmä prostredníctvom Dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 06.12.2019, v ktorej dlžník (žalovaný 1/) uznal právny dôvod, ako aj výšku dlhu (zaplatenie sumy 432,- Eur v zmysle fa č. 20190626 z 15.11.2019 splatnej 29.11.2019), pričom k tomuto záväzku pristúpil aj žalovaný 2/, čím sa zaviazal splniť pohľadávku veriteľa (žalobcu) popri dlžníkovi v celom rozsahu. Prvostupňový súd nemá o platnosti tejto dohody žiadne pochybnosti, nakoľko bola riadne podpísaná všetkými stranami dohody a doložená do spisu. Tvrdenie zástupcu žalovaných na pojednávaní dňa 22.05.2024 o tom, že uvedená dohoda mala byť podpísaná pod tlakom, súd považuje za ničím nepreukázané a účelové tvrdenie v snahe vyhnúť sa zaplateniu oprávneného nároku žalobcu. Uplatnený nárok žalobca preukázal aj prostredníctvom výpisu z účtu v banke, z ktorého vyplýva, že žalovaný 1/ uhradil fakturovanú sumu 432,- Eur (VS - 20190626 - číslo faktúry) až dňa 09.12.2019, čo je dôkazom o omeškaní žalovaného 1/ s úhradou faktúry, ktorá bola predmetom uznania dlhu a pristúpenia k záväzku v zmysle dohody zo dňa 06.12.2019. Súd preto dospel k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu je dôvodný, preto zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1,07 Eur, ako aj paušálnej náhrady nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže v konaní bolo preukázané omeškanie žalovaných s plnením ich zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z Dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 06.12.2019. 5. Tvrdenie zástupcu žalovaných na pojednávaní dňa 22.05.2024 o tom, že medzi sporovými stranami došlo k ústnej dohode, že po vyplatení všetkých faktúr si žalobca nebude uplatňovať iné nároky, súd vyhodnotil ako irelevantné, keďže nebolo preukázané žiadnym dôkazom. Jeho návrh, že do spisu následne doloží emailovú komunikáciu, ktorá toto tvrdenie preukáže, súd neakceptoval z dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie konania, keďže nijakým spôsobom nezdôvodnil, čo bránilo žalovaným založiť tento dôkaz do spisu včas so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalovaní tak mohli a mali urobiť už spolu s vyjadrením k žalobe, prípadne na predbežnom prejednaní sporu, čo sa však nestalo. Súd preto na návrh žalovaných na doloženie ďalšieho dôkazu do spisu neprihliadol v zmysle § 153 Civilného sporového poriadku /CSP/, nakoľko by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania.
6. O nároku na náhradu trov konania prvostupňový súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím. 7. Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní, ktorí vo svojom odvolaní uviedli, že uplatnený nárok žalobcu nie je opodstatnený, a to či už skutkovo alebo právne. Žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky. Medzi žalobcom a žalovanými existovala ústna dohoda, že k odovzdaniu agendy bude možné pristúpiť len v prípade, ak žalovaní uhradia všetky svoje záväzky voči žalobcovi, čo aj žalovaní realizovali, následne došlo k odovzdaniu agendy a odsúhlaseniu, že strany medzi sebou nemajú žiadne nevysporiadané nároky, teda že si nebudú uplatňovať žiadne nároky súdnou cestou. Žalovaní takúto dohodu so žalobcom ako ich bývalým dlhoročným právnym zástupcom považovali za dostatočnú a korektnú. Žalobca proti žalovanému v 2. rade a jemu personálne prepojených spoločnostiam na Okresnom súde Banská Bystrica a bývalom Okresnom súde Bratislava II inicioval viacero totožných súdnych konaní. Žalobcom uplatnený nárok vo všetkých konaniach je nedôvodný, pre žalovaného sú konania iniciované žalobcom nehospodárne, považuje ich za šikanózny výkon práva, ktorý odporuje dobrým mravom, a teda nemal by požívať právnu ochranu. Tiež zabezpečenie dôkazov v takomto množstve konaní predstavuje značnú administratívnu záťaž a je nehospodárne. Takéto konania treba objektívne považovať za zahlcovanie súdov. Žalovaní majú za to, že účelom konania žalobcu je predovšetkým úmyselné poškodenie žalovaných a ostatných prepojených spoločností, čo je zjavným zneužitím práva. Zneužitie práva je situácia kedy niekto vykoná svoje subjektívne právo k neodôvodnenej ujme niekoho iného alebo spoločnosti. Pod šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon práva za účelom poškodenia druhej strany. Nielen, že ide o výkon práva bez racionálneho účelu, ale predpokladáme aj úmysel poškodiť žalovaného, teda takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na zanedbateľnú istinu vo výške 1,07 EUR aj toto konanie je potrebné považovať na nehospodárne s účelom poškodiť žalovaných. Podľa názoru žalovaných, konanie strany sporu nemôže požívať právnu ochranu, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne, keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa tak vo vzťahu medzi účastníkmi, ako aj v postavení niektorého z nich navonok. 8. Žalovaní ďalej namietajú skutočnosť, že žalobca nepredložil doklady preukazujúce dôvodnosť pohľadávky, t.j. faktúry a potvrdenia o úhradách včas. Uvedené doklady boli predložené až neskoro počas trvania sporu. Aj keď sa v prípade predmetných predložených dokumentov nejednalo o komplikované písomnosti, bolo ich viacero a preto pre náležité oboznámenie sa s nimi a ich vyhodnotenie nebolo žalovaným poskytnutý dostatočný priestor. V zmysle vyššie uvedeného majú za to, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti sporových strán zakotvený v čl. 6 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). Odvíjajúc sa od uvedeného princípu rovnosti sporových strán, žalovaní poukazujú aj na princíp kontradiktórnosti, ktorého účelom a podstatou je možnosť vyjadriť sa ku všetkému, čo v sporovom konaní vyšlo najavo. Každá zo sporových strán má mať garantované právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity protistrany, čo v tomto konaní umožnené nebolo. Písomnosti predkladané žalobcom na pojednávaní neboli predložené včas. Žalobca mal predložené dôkazy k dispozícii ešte pred samotným podaním návrhu na súd, avšak do konania ich predložil až na pojednávaní, teda spôsobom, aby sa žalovaní s ich obsahom nestihli celkom oboznámiť. V súvislosti s uvedeným máme za to, že súd na predložené písomnosti nemal v súlade s princípom koncentrácie konania prihliadať. Žalovaní majú ďalej za to, že prvostupňový súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Celú podstatnú časť odôvodnenia v podstate vybavil len pár odsekmi, na ktorých stojí celý rozsudok, pričom je právom strany sporu, aby bolo rozhodnutie presvedčivo odôvodnené, čo sa nestalo. Žalovaní poukazujú na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.03.2003 sp. zn. II. ÚS 6/2003, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 04.02.2009 sp. zn. I. ÚS 117/07, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.06.2008 sp. zn. I. ÚS 114/2008, Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2010 sp. zn. 2 M Cdo 7/2009, Nález Ústavného súdu SR z 1.3.2010 sp. zn. I. ÚS 327/2010), Nález Ústavného súdu SR zo dňa 01.07.2010 sp. zn. III. ÚS 36/2010), z ktorej, ako aj zo znenia § 220 ods. 2 v spojení s 234 ods. 2 Civilného sporového poriadku vyplýva záver, že je porušením zákona
(Civilného sporového poriadku), ako aj práva na spravodlivý súdny proces, ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje úvahy, ktorými sa súd pri aplikácii právneho predpisu riadil. 9. K uvedenému odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý namietal úkony I. J.Á. v konaní, nakoľko nepredložil poverenie či plnú moc na konanie za žalovaných a preto jeho úkony v konaní nemožno považovať za úkony žalovaných. Pred pojednávaním bolo do konania predložené plnomocenstvo s nečitateľným obsahom pre spoločného právneho zástupcu žalovaných I.. C. G.. Predmetné plnomocenstvo podpísala D. C. zaručeným elektronickým podpisom. Žalobcovi nie je známe, aký je vzťah medzi predmetnou osobou a spoločným právnym zástupcom žalovaných, ani na základe čoho by mala predmetná osoba konať za žalovaných, či za ich spoločného právneho zástupcu. Spoločný právny zástupca žalovaných nevykonal vo veci žiaden písomný úkon, avšak na pojednávaní zastupoval žalovaných ako jediná osoba prítomná za žalovaných. Spoločný právny zástupca žalovaných nepredložil do konania plnomocenstvo so zaručenou konverziou, preto jeho úkony v konaní nemožno považovať za úkony žalovaných. Spoločný právny zástupca žalovaných predložil do konania po rozhodnutí vo veci oznámenie o ukončení zastupovania žalovaných. Predmetné oznámenie podpísala C. G. zaručeným elektronickým podpisom. Odvolanie žalovaných podpísal jediný konateľ žalovaných C. Č. zaručeným elektronickým podpisom. 10. Žalobca ďalej uvádza, že žalovaní zmeškali lehotu na podanie vyjadrenia k žalobe, pričom ani len nepožiadali súd o odpustenie zmeškania predmetnej lehoty, neuviedli ani žiadnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá ospravedlniť zmeškanie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe, ani k svojim vyjadreniam k žalobe nepriložili žiaden dôkaz preukazujúci existenciu ospravedlniteľného dôvodu, pre ktorý by nebolo zo strany žalovaných možné podať vyjadrenie k žalobe v lehote určenej súdom, t. j. v lehote 15 dní od doručenia žaloby. Zmeškanie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe preto nebolo možné zo strany súdu odpustiť ani jednému zo žalovaných a v predmetnom smere sa mala uplatniť koncentrácia konania. Súd podľa žalobcu napriek tomu prihliadal na všetky vyjadrenia žalovaných v konaní, teda odpustil žalovaným zmeškanie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe napriek tomu, že na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe nebol daný žiaden ospravedlniteľný dôvod, ako aj napriek tomu, že žalovaní žiaden ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe vo svojich oneskorene podaných vyjadreniach ani len netvrdili a ani jeho existenciu nepreukázali, ale hlavne napriek tomu, že žalovaní porušili svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, a že ich spoločný právny zástupca do konania doposiaľ nepredložil riadnu plnú moc opatrenú zaručenou konverziou. V dôsledku uvedeného, podľa žalobcu došlo k protiprávnemu zásahu do rovnosti strán v sporovom konaní v neprospech žalobcu, a tým aj do práv a právom chránených záujmov žalobcu. 11. Dôsledkom márneho uplynutia lehoty určenej súdom na podanie vyjadrenia k žalobe je okrem iného aj uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania, v dôsledku čoho súd konal voči žalobcovi diskriminujúco, keď v konaní prihliadal aj na oneskorené skutkové tvrdenia žalovaných, čím súd v konaní neoprávnene zvýhodnil žalovaných v neprospech žalobcu. Súd teda konal v rozpore s princípom rovnosti strán sporu, keď bez ospravedlniteľného dôvodu a napriek porušeniu povinnosti žalovaných konať s odbornou starostlivosťou odpustil žalovaným zmeškanie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe. Súd žalovaných poučil o následkoch nedodržania predmetnej lehoty. Žalovaní sa napriek uvedenému k žalobe v lehote určenej súdom nevyjadrili a ani súdu nepreukázali, resp. ani len netvrdili žiaden ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by zo strany žalovaných nemalo byť možné dodržať lehotu určenú súdom. Boli teda splnené všetky predpoklady na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaných. Žalobca vzhľadom na uvedené súdu navrhol, aby v súlade s ustanovením § 273 zákona č. 160/2015 Z. z. vydal vo veci rozsudok pre zmeškanie žalovaných, ktorým by vyhovel žalobe v celom rozsahu. Žalobca vyjadril súhlas s tým, aby súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaných v prospech žalobcu bez nariadenia pojednávania. Súd napriek tomu nevydal rozsudok pre zmeškanie žalovaných, ale nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom žalobe vyhovel, keďže žalobca svoj nárok odvodzoval od písomnej dohody o pristúpení k záväzku uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 6.12.2019, ktorú žalovaný začali rozporovať až na pojednávaní. V zmysle predmetnej dohody žalovaný 1/ písomne uznal právny dôvod a výšku svojho dlhu voči žalobcovi v sume vo výške 432,- EUR a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška dlžnej sumy, tak, ako je určená v predmetnej písomnej dohode, je správna. V zmysle predmetnej písomnej dohody žalovaný 2/ pristúpil k záväzku žalovaného 1/ voči žalobcovi popri žalovanom 1/, pričom sa voči žalobcovi písomne zaviazal, že záväzok žalovaného 1/ voči žalobcovi splní za žalovaného 1/, ak ho nesplní žalovaný 1/. Žalobca na pojednávaní dňa 22.5.2024 predložil do konania aj faktúru č. 20190626 tvoriacu dlh žalovaných a detail platby žalovaných preukazujúci omeškanie žalovaných s
úhradou ich dlhu voči žalobcovi. Ide o dôkazy v prospech žalovaných, pričom keďže ide o úhradu zo strany žalovaných, nejde v predmetnom smere o žiadne nové, pre žalovaných neznáme skutočnosti. Žalovaní si boli vedomí vlastnej úhrady, času jej vykonania, ako aj výšky predmetnej úhrady, keďže ju sami vykonali. Predmetnými dokumentmi logicky disponujú aj žalovaní, keďže ide o ich vlastnú úhradu, pričom predmetnou oneskorenou úhradou zaplatili faktúru žalobcu č. 20190626. Navyše to boli práve žalovaní, ktorí mali predmetné dôkazy predložiť do konania, keďže ide o dôkazy v ich prospech. Predloženie detailu platby navyše nevyvolalo potrebu ďalšieho pojednávania, keďže žalovaní na pojednávaní nenamietali ani dátum, ani výšku vlastnej úhrady vyplývajúcej z predloženého detailu platby, namietali iba včasnosť predloženia dôkazov do konania. V predmetnom konaní sa preto stalo nesporným, kedy a v akej výške došlo k úhrade istiny zo strany žalovaných, preto súd vyhovel žalobe a žalobcovi priznal nárok voči žalovaným na žalované príslušenstvo pohľadávky. Skutočnosť, že súd odpustil žalovaným zmeškanie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe, by sa zároveň mala odzrkadliť aj na miere prísnosti súdu pri posudzovaní včasnosti predloženia dôkazov v prospech žalovaných zo strany žalobcu. Ak by navyše súd v predmetnom konaní nepripustil dôkaz o úhrade žalovaných, žalobca mohol rozšíriť žalobu aj o istinu pohľadávky. Ak by súd pripustil rozšírenie žaloby, žalovaní by boli nútení predložiť do konania detail platby, ktorý do konania predložil už skôr žalobca. Bolo na žalovaných, aby v konaní preukázali vlastnú úhradu istiny pohľadávky žalobcu. Vzhľadom na charakter konania, v ktorom žalobca tvrdí negatívne skutočnosti, teda že k úhrade istiny žalovanej pohľadávky nedošlo včas, je dôvodnosť nároku žalobcu daná už procesnou pasivitou žalovaných, ktorí do konania nepredložili žiaden dôkaz o vlastnej úhrade žalovanej pohľadávky, prípadne iný dôkaz, či aspoň skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé navodiť dôvodné pochybnosti o nároku uplatnenom zo strany žalobcu. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, logické a dostatočne odôvodnené, preto ho navrhuje potvrdiť ho aj zo strany odvolacieho súdu. Žalovaní vo svojom odvolaní neuviedli odvolacie dôvody, teda dôvody, pre ktoré žalovaní považujú napadnutý rozsudok za nesprávny, pričom naplnenie konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaní v odvolaní ani nijako neodôvodnili, resp. ich naplnenie ani len nijako nepopísali. Žalobca vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu navrhuje, aby odvolaním napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo dňa 22.5.2024, č. k. B2- 22Cb/196/2022-211 potvrdil rozsudkom, ktorým zároveň žalobcovi prizná nárok voči žalovaným na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhému zo žalovaných. 12. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 12.5.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaných dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie postačujúco a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 17. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán a zrozumiteľne vysvetľuje dôvody rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva
nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu dáva podklad pre záver, že súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom prvoinštančného súdu žalobca nárok uplatnený v žalobe riadne preukázal, a to prostredníctvom výpisu z účtu v banke a najmä prostredníctvom Dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 06.12.2019, v ktorej dlžník (žalovaný 1/) uznal právny dôvod, ako aj výšku dlhu (zaplatenie sumy 432,- Eur v zmysle fa č. 20190626 z 15.11.2019 splatnej 29.11.2019), pričom k tomuto záväzku pristúpil aj žalovaný 2/, čím sa zaviazal splniť pohľadávku veriteľa (žalobcu) popri dlžníkovi v celom rozsahu. Odvolací súd nemá o platnosti tejto dohody pochybnosti, nakoľko bola riadne podpísaná všetkými stranami dohody a doložená do spisu. Tvrdenie zástupcu žalovaných o tom, že uvedená dohoda mala byť podpísaná pod tlakom, súd považuje za nepreukázané. 18. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal žalobcom uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní. Žalobca ako odvolacie dôvody označil dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. K uvádzaným skutočnostiam zo strany odvolateľov ohľadne šikanózneho výkonu práva, ktorý odporuje dobrým mravom a nemal by požívať právnu ochranu odvolací súd uvádza, že v danom prípade neobstojí námietka odporcu o údajnom zneužití práva a dokonca o šikanóznom výkone práva, pretože v kontexte so skutočnosťou, že žalovaní nárok žalobcu neuhradili v lehote to boli práve oni, ktorí svojou nečinnosťou vyvolali tento súdny spor. Šikanózny výkon práva predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva tým, že subjekt vykonáva svoje subjektívne právo nad rámec jeho obsahu, pričom žalobca konal v súlade so zákonom a nie nad jeho rámec. So štandardným zneužitím práva sa možno stretnúť v procesnoprávnej rovine, kedy subjekt podá vopred zjavne neúspešnú žalobu alebo žalobu v rozpore s účelom zákona. Teda šikanózny výkon práva má dve formy, a to využitie zákona na účel, pre ktorý ho zákonodarca nevydal a obchádzanie zákona, avšak odvolací súd nevzhliadol v uplatnení si nároku žalobcom ani jednu z foriem šikanózneho výkonu práva. Je však potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaných, že obdobné žaloby je možné považovať za zbytočné zahlcovanie súdov, avšak nejde o zneužívanie práva resp. zjavne neúspešnú žalobu. 19. Žalovaní ďalej poukazovali v odvolaní na to, že žalobca nepredložil doklady preukazujúce dôvodnosť pohľadávky, t.j. faktúry a potvrdenia o úhradách včas. Uvedené doklady boli predložené podľa nich neskoro počas trvania sporu, čím bola porušená rovnosť zbraní ako i princíp kontradiktórnosti. Odvolací súd má za to, že ak zo spisu vyplýva (č.l. 187 - 192), že dňa 13.11.2023 sa konalo predbežné prejednanie sporu, na ktorom boli založené do spisu doklady ohľadne dátumu úhrady (v jednom vyhotovení aj krátkou cestou žalovaným), je zrejmé že žalovaní boli riadne s dôkazmi oboznámení, mali možnosť reagovať, čo neurobili, pričom mali na to dostatočný priestor, ďalšie pojednávanie sa konalo až 22.5.2024. K namietanému postupu prvoinštančného súdu a neuplatneniu sudcovskej koncentrácie v prvom rade súd dáva do pozornosti, že sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením s cieľom zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (čl. 10 ods. 3 Základných princípov CSP). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Vychádzajúc z uvedeného boli žalobca i žalovaní povinní rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. V danom prípade nešlo o predkladanie nových návrhov na doplňovanie dokazovania, resp. nových tvrdení a ani nedochádzalo k zbytočnému odročovaniu pojednávania, strany prejavili
možnosť mimosúdneho riešenia sporu, preto súd správne neuplatňoval koncentráciu konania, čo by viedlo až k prílišnému formalizmu. 20. Žalovaní napokon namietajú nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje primárne za potrebné uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave, súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a závery, ktoré z dokazovania vyplynuli, z obsahu odôvodnenia vyplývajú. Podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strany sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalovanými namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, nedošlo. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil, súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. To, že sa odvolatelia nestotožnili so samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu a v danom prípade ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie vo veci. 21. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnili ani nevyvrátili závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.
22. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu odvolací súd iba podotýka, že vyjadrenie k odvolaniu je procesný úkon, ktorým sa strana sporu (protistrana odvolateľa) bráni proti tvrdeniam uvedeným v odvolaní a obhajuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa. Vyjadrenie teda nemá povahu opravného prostriedku. Žalobca napriek tomu, že navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť, poukazuje vo vyjadrení na určité procesné pochybenia súdu prvej inštancie, avšak zároveň navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Odvolací súd sa týmito námietkami v rozsahu, v akom ide o vady konania, na ktoré prihliada ex offo zaoberal, avšak nezistil existenciu takých procesných vád, ktoré by zakladali nedostatok procesných podmienok konania, alebo porušenie práva účastníkov na spravodlivý proces. Za situácie, keď žalobcom uvádzané pochybenia nesmerujú k spochybneniu vecnej správnosti a nepredstavujú vady, ku ktorým je odvolací súd povinný prihliadať ex offo, nemajú tieto pochybenia za následok vadu rozhodnutia, ktorá by odôvodňovala jeho zrušenie alebo zmenu. 23. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, v ktorom súd má priestor a možnosť zohľadniť a zvážiť účelnosť uplatnených úkonov. 27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).