Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/23/2026 1226200066 19. 03. 2026 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2026:1226200066.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: W.. Z. W., L.. Y., I. X. XX.XX.XXXX, G. Z. G. XXD, XXX XX Z., t.č. bytom: O. XX, XXX XX Z., proti žalovanému: R.. L. W., L.. W., I. X. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXXX/XX, XXX XX M. Ľ., G..Č.. Z. G.R. XXD, XXX XX Z., zastúpenému: Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Ďumbierska 3F, 831 01 Bratislava, IČO: 36 836 460, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Mestkého súdu Bratislava IV zo dňa 30.januára 2026, č. k. 70C/5/2026-60, takto rozhodol: Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému zakázal približovať sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 10 m s výnimkou účasti na procesných úkonoch v civilnom konaní, trestnom konaní, na ktoré bude žalovaný predvolaný, v rozsahu nevyhnutnom na riadnu účasť žalovaného na týchto úkonoch. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaného poučil, že neodkladné opatrenie na návrh niektorej z procesných strán zruší v prípade, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené a že môže voči žalobkyni podať žalobu o náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej mu výkonom neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. h) CSP, ak neodkladné opatrenie zanikne alebo bude zrušené z iného dôvodu než preto, že pominuli dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Návrh po právnej stránke posúdil podľa § 325 ods. 2 písm. h), § 326 ods. 1, § 132 ods. 1, § 328 ods. 1, 2, § 336 ods. 1, § 337 ods. 1, ods. 3 CSP a dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Konštatoval, že žalobkyňa dôvodnosť neodkladného opatrenia odvodzuje od tvrdeného pretrvávajúceho psychického násilia, ktorého sa žalovaný mal voči nej opakovane dopúšťať, vyjadrila obavu o svoj život, zdravie, bezpečie; psychické násilie sa má stupňovať, žalobkyňa, ako aj maloletý syn, sú častovaní vulgarizmami, z prejavov žalovaného má vyplývať, že cíti voči žalobkyni patologickú nenávisť a až chorobnú posadnutosť. V dôsledku správania žalovaného žalobkyňa opustila domácnosť a bola nútená vyhľadať aj odbornú pomoc v organizácii TENENET. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení predložila súdu zvukové nahrávky spolu s prepisom. Žalovaný vo vyjadrení namietal prípustnosť dôkazu, že ide o nahrávky vyhotovené bez jeho súhlasu ba čo i vedomia a zachytávajú len jeho spontánne prejavy v súkromí. Musel sa najprv zaoberať, či bude vychádzať z takto predloženého dôkazu alebo nie, teda či dôkaz pripustí. Je pravdou, že ide o nahrávky zachytávajúce osobné prejavy žalovaného, k zhotoveniu ktorých nedal súhlas. Na jednej strane je tu právo žalovaného na súkromie, na strane druhej ochrana žalobkyne, jej života, bezpečia, integrity. Použil tzv. test proporcionality, zahŕňajúci posúdenie vhodnosti, potrebnosti a napokon i primeranosti zásahu tohto dôkazu do práv protistrany a dospel k záveru o jeho prípustnosti. V tejto súvislosti súd prihliadol aj na žalobkyňou predložené uznesenie Krajského súdu v Nitre, spis, zn.: 11Co/33/2024 z
13.03.2024. Žalobkyňa mienila predloženými zvukovými záznamami preukázať existenciu tvrdeného konania žalovaného, a preto predložený dôkaz mal slúžiť na unesenie dôkazného bremena, a nie na prípadné poškodenie žalovaného. Ďalej je nepochybné, že žalobkyňa nedisponovala žiadnym iným priamym dôkazom, ktorý by mohla použiť na preukázanie svojich skutkových tvrdení ohľadne tvrdeného dlhotrvajúceho zásahu zo strany žalovaného. Stotožnil sa s námietkou žalovaného, že nahrávky týkajúce sa rozhovoru medzi žalovaným a tretími osobami nemajú vecný súvis s podaným návrhom, preto na ich obsah neprihliadal. Skúmal, či predložený dôkaz dostatočne odôvodňuje tvrdenia žalobkyne, ďalej potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán a splnenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia. Je pravdou, že z predmetných nahrávok nevyplýva, že by žalobkyňa bola osobne prítomná pri týchto prejavoch žalovaného. Z nahrávok sa javí, že skutočne bol žalovaný sám doma (čo žalobkyňa ani nerozporuje) a tieto prejavy prednáša v súkromí. Na druhej strane nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalovaného, že išlo len o akési bežné, spontánne prejavy žalovaného, ktoré nesvedčia o existencii hrozby násilia. Napriek tomu, že z nahrávok nevyplýva, že by žalobkyňa bola prítomná pri týchto prejavoch, žalovaný sa jej doslovne nevyhráža fyzickým útokom, ich obsah a forma v nijakom prípade nesvedčia o tom, že by mohlo ísť o ojedinelé či výnimočné prejavy, ktoré by žalovaný napr. vyriekol v stave nejakej frustrácie, hnevu po hádke so žalobkyňou a pod. Obsah prejavu žalovaného navodzuje dojem, že skutočne ide o výrazy, ktoré sú u neho bežné, časté a nielen v súkromí. Ide o vysoko hanlivé vulgarizmy na adresu žalobkyne, jej matky, jej intímnych partií, postavy, osobnosti a tiež na adresu ich syna. Žalobkyňa predložila s návrhom spolu 31 nahrávok (a ďalších 6 nahrávok s vyjadrením), ktoré trvajú v rozpätí niekoľkých sekúnd až po desiatky minút. Sú v nich zachytené opakované vulgárne prejavy prevažne na adresu žalobkyne, ktoré sú vzápätí nahradené slovami vyznania, náklonnosti a túžbou po intímnom styku so žalobkyňou a následne opäť ide o vulgárne a hanlivé výrazy voči žalobkyni. Tieto výrazy sa striedajú, žalovaný prechádza od urážok k vyznaniam a naspäť k dehonestujúcim prejavom. Pravdepodobne ide o záznamy z viacerých dní, a teda tieto prejavy sa u žalovaného opakovali, čo žalovaný ani nepoprel, dokonca sám uviedol, v rozpätí akých dní sa zrejme nahrávky uskutočnili. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k návrhu ani nijako nevyjadril k tomu, že by tieto jeho prejavy boli dôsledkom napr. nejakej predošlej roztržky alebo následkom nejakého iného správania, útoku, konfliktu so žalobkyňou a mali byť len prejavom jeho frustrácie, sklamania a pod. Žalovaný, hoci z vlastnej iniciatívy zaslal súdu vyjadrenie, nijako svoje správanie nevysvetľuje, iba sa stavia do pozície obete v súvislosti s vykonanými nahrávkami a namieta prípustnosť dôkazu. Žalobkyňa v návrhu a následnom vyjadrení poukázala na to, že takéto správanie žalovaného bolo prakticky na dennom poriadku, bol na ňu vyvíjaný nátlak, čelila jeho urážkam, nadávkam, správaniu, ktorým žalovaný zasahoval do jej osobnej sféry a intimity. Opakovane uviedla obavu o svoj život, zdravie, bezpečnosť. Poukázala na svoj strach, psychické a zdravotné problémy, v dôsledku ktorých bola nútená vyhľadať odbornú pomoc. V neposlednom rade žalobkyňou opísané správanie žalovaného (ktoré žalovaný ani nepoprel) viedlo k tomu, že žalobkyňa spolu s deťmi opustila ich bydlisko a prenajala si byt, v ktorom aktuálne s deťmi býva. Rovnako žalobkyňa poukázala na komunikáciu medzi otcom a synom, z ktorej vyplýva, že otec vyžaduje, aby syn vzal aj kľúč od nového bytu. Uvedené vzbudzuje oprávnenú obavu žalobkyne, k čomu je žalovanému kľúč od prenajatého cudzieho bytu, kde sa zdržiava žalobkyňa s deťmi. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobkyňou uvedené tvrdenia v spojení s predloženými dôkazmi dostatočne odvodňujú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami formou navrhovaného neodkladného opatrenia. Na druhej strane, žalovaný nijako netvrdil, že by nariadením neodkladného opatrenia mal on utrpieť nejakú ujmu na svojich právach, žalobkyňa sa domáha, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým by žalovanému uložil zákaz priblíženia k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 10m. Mal za to, že nariadením neodkladného opatrenia nebudú nijako zásadne dotknuté práva žalovaného, najmä ak on sám tvrdí, že styk so žalobkyňou nevyhľadáva a ich kontakt je obmedzený len na nutnú komunikáciu ohľadom maloletých detí. Dospel k záveru, že zo skutkových okolností uvedených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj z príloh vyplýva potreba okamžitého zásahu súdom a potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu a poskytnúť preventívne žalobkyni ochranu pred správaním žalovaného. Možno mať za osvedčené, že žalovaný ohrozuje psychickú integritu žalobkyne a nariadené neodkladné opatrenie bude v tejto situácii plniť svoju preventívnu funkciu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaným, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bol návrh zamietnutý, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1, písm. f) CSP), ako aj preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1, písm. h) CSP). Uviedol, že pokiaľ súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, spis, zn.: 11Co/33/2024
z 13.03.2024 toto vychádzalo zo skutkového stavu v rámci ktorého boli zvukové a obrazové záznamy vyhotovené mobilným telefónom za prítomnosti dvoch osôb, a teda predmetné vyjadrenia žalovaného vo vzorovom prípade boli priamo mierené na osobu prítomnú v jeho blízkosti, ktorej sa vyhrážal fyzickým ublížením, čo bolo zachytené na nahrávkach. Naviac, Krajský súd v Nitre predmetným uznesením potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorý uložil žalovanému povinnosť, aby sa v osobnom styku so žalobcami zdržal voči nim nadávok, vulgárnych gest, vyhrážanie, pľutia, oblievania vodou a iných podobných vulgárnych prejavov a fyzických útokov. Prvostupňový a ani odvolací súd v tomto prípade nenariadil zákaz priblíženia sa. Žalovaný svojimi prejavmi, ktorými sa nikomu nevyhrážal a ktoré naviac boli vyslovené osamote v jeho obydlí, nekonal protiprávne. Súd zámerne opomenul skutočnosť, že všetky prejavy, ktoré uviedol, boli vyslovené osamote v jeho obydlí. Poukázal na § 2 ods. 2 Zákona č. 166/2003 o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačnotechnických prostriedkov a dodal, že zásah do jeho práva na súkromie nebol vykonaný v súlade so zákonom. Neoprávnenosť takéhoto zásahu nemožno ospravedlňovať ani tvrdením, že predmetné zvukové nahrávky mali byť vyhotovené z dôvodu, že by žalobkyňa inak „neuniesla dôkazné bremeno.“ Skutočnosť, že žalobkyňa pristúpila k tajnému vyhotoveniu zvukových záznamov žalovaného v jeho obydlí, a to v čase, keď sa v ňom nachádzal osamote, nemôže byť považovaná za právne relevantné ospravedlnenie takéhoto postupu. Právo na súkromie a nedotknuteľnosť obydlia patria medzi ústavne chránené práva a ich obmedzenie je možné len na základe zákona a za splnenia prísnych podmienok. Navyše súd opomenul skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaný sa od augusta 2025 nestretli (okrem civilného konania na súde a výkonu rodičovských práv a povinností), nežijú v spoločnej domácnosti ani spolu nekomunikujú, pričom za týchto okolností by v rámci prípadného osobného stretnutia v reálnom svete k predmetným vyjadreniam zo strany žalovaného voči žalobkyni objektívne nemohlo dôjsť. Nahrávanie osoby v jej obydlí, navyše bez jej vedomia a súhlasu, predstavuje mimoriadne intenzívny zásah do súkromia. Ochrana obydlia je silnejšia než ochrana komunikácie na verejnosti či priamej interakcie medzi účastníkmi. Tu nejde o zachytenie prejavu v konflikte alebo konfrontácii, ale o monitorovanie súkromného priestoru osoby, ktorá bola sama. Predložené zvukové záznamy nemajú žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným konaním žalovaného voči žalobkyni, keďže boli vyhotovené v čase, keď žalobkyňa nebola prítomná a medzi účastníkmi neprebiehala žiadna interakcia. Takéto dôkazy preto nemôžu preukazovať ani osvedčovať tvrdené hrubé správanie, vyhrážky či existenciu hrozby na zdraví žalobkyne. Prijatím právneho názoru súdu v napadnutom uznesení, by sa fakticky legitimizovalo, aby ktokoľvek neoprávnene zasahoval do obydlia inej osoby, tajne monitoroval jej súkromné prejavy a následne z takto získaných záznamov vyvodzoval závažné právne následky v podobe obmedzenia jej základných práv. Takýto výklad by poprel ústavnú ochranu nedotknuteľnosti obydlia a práva na súkromie a vytvoril by neprípustný precedens, podľa ktorého má vyššiu právnu ochranu subjektívny pocit obavy založený na nezákonnom dôkaze než samotné základné práva dotknutej osoby. Súd pri posudzovaní zásahu do práva na súkromie žalovaného postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou, keď preskočil skúmanie legálnosti zásahu a bez splnenia tejto základnej podmienky pristúpil k úvahám o proporcionalite a potrebe ochrany žalobkyne. Keďže zvukové záznamy boli vyhotovené nezákonným spôsobom, nebolo možné pokračovať v ďalších fázach testu, ani z nich vyvodzovať akékoľvek právne následky. Napadnuté uznesenie je vnútorne rozporné, keď súd na jednej strane uvádza, že „prejavy žalovaného nesvedčia o neexistencii hrozby násilia,“ no zároveň výslovne konštatuje, že „žalovaný sa žalobkyni nevyhráža fyzickým útokom.“ Ak súd sám popiera existenciu vyhrážky, nemôže z tých istých skutkových okolností vyvodzovať záver o existencii hrozby odôvodňujúcej uloženie zákazu priblíženia. Súd bez akejkoľvek opory v obsahu zvukových záznamov dospel k záveru, že nejde o prejavy vyrieknuté v stave frustrácie alebo hnevu. Takýto záver však z nahrávok nevyplýva, naopak, z ich obsahu je zrejmé, že vznikli pri bežných domácich činnostiach po návrate žalovaného domov, a to v období prebiehajúcich viacerých súdnych konaní medzi účastníkmi (rozvod, výživné do rozvodu, žaloba na Okresnom súde v M.. Je samozrejmé, že Žalovaný bol frustrovaný. Psychické násilie v právnom zmysle nie je vnútorný prejav emócií v súkromí, nadávanie „do prázdna“, alebo myšlienky alebo slová, ktoré nie sú komunikované druhej osobe. Účastníci konania nežijú v spoločnej domácnosti, nekomunikujú spolu, nestretávajú sa (okrem civilných konaní a výkonu rodičovských práv a povinností) a žalovaný žalobkyňu nijakým spôsobom nevyhľadáva. Za týchto okolností je vylúčené, aby žalovaný svojím správaním spôsoboval žalobkyni psychické násilie alebo čo i len reálnu možnosť ohrozenia jej duševnej integrity. Zdôraznil, že žalobkyňa by mohla mať dôkazy zo spoločného spolužitia - napríklad nahrávky alebo iné dokumentovanie - bez toho, aby sa musela „vkradnúť“ do bytu žalovaného. Žalovaný sa nikdy žalobkyni nevyhrážal. Žalobkyňa uviedla, že počas spolužitia bola opakovane vystavovaná slovným útokom zo strany žalovaného, znevažovaniu, deptaniu, psychickému nátlaku. Ak žalobkyňa bola schopná niekoľko mesiacov po svojom odsťahovaní monitorovať a nahrávať 24 hodín denne domácnosť žalovaného,
nemožno mať pochybnosti o tom, že vyhotovovala zvukové záznamy aj z rozhovorov so žalovaným v čase, keď ešte spolu bývali v spoločnej domácnosti (do konca augusta 2025). Žalobkyňa nepredložila dôkazy o tom, že by sa jej žalovaný vyhrážal alebo slovne útočil v jej prítomnosti. Žalobkyňa nastražením odpočúvacieho zariadenia v obydlí Žalovaného jednoznačne sledovala účel získať nahrávky, ktoré mohla následne zneužiť v konaniach o rozvod, výživné a iných sporoch vedených na okresnom súde M. Tieto nahrávky, aj keď by ich súd považoval za nelegálne, môžu výrazne ovplyvniť rozhodovanie súdu vo všetkých súdnych konaniach, a najmä v otázkach starostlivosti o maloleté deti. Takéto konanie žalobkyne predstavuje zásadnú ujmu na právach žalovaného, najmä ako otca, pretože môže nepriamo alebo priamo ovplyvniť jeho postavenie vo veciach rodičovských práv a povinností, hodnotenie jeho dôveryhodnosti a jeho schopnosti starať sa o maloleté deti. Vydaním neodkladného opatrenia žalovaný nebude môcť realizovať svoje rodičovské práva. Poukázal na to, že v návrhu na výživné do rozvodu zo dňa 24.09.2025 žalobkyňa uviedla, že dôvodom na jej odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti bol „absolútne nefunkčný vzťah“, nie jej obavy o svoju bezpečnosť a zdravie, ako uvádza v návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. Správanie žalovaného voči žalobkyni sa nemôže zhoršovať ani vyostrovať, keď medzi nimi nedochádza k osobným stretnutiam (mimo výkonu rodičovských práv a povinností) a nekomunikujú spolu. Nemožno predsa tvrdiť, že na základe nahrávok monológov, na ktorých je údajne zachytený hlas žalovaného bez prítomnosti žalobkyne, sa správanie vyostruje. Uviedol dôvody, pre ktoré navrhol synovi, aby si vzal kľúče od bytu. Dôkaz získaný zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby, najmä tajným vyhotovením zvukovej alebo obrazovej nahrávky bez jej súhlasu, je dôkazom získaným v rozpore so zákonom; takýto dôkaz je zásadne neprípustný, pokiaľ jeho vykonanie neodôvodňuje mimoriadna potreba ochrany iného, ústavne silnejšieho práva. Domácnosť má najvyššiu mieru ústavnej ochrany súkromia. Ide o základný pilier slovenskej judikatúry týkajúcej sa ochrany osobnosti a prípustnosti dôkazov. Z nahrávok monológov vyslovených bez prítomnosti inej osoby, v ktorých sa nikomu nevyhráža nevyplýva, že by žalobkyni hrozilo porušenie iného ústavne silnejšieho práva. Ak bol získaný dôkaz nezákonným spôsobom, tak potom za nezákonný sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz, ktorý bol na základe tohto dôkazu získaný. Údajné prejavy žalovaného však nesmerovali k jeho synovi ale k jeho priamemu nadriadenému v zamestnaní W. B.. Žalobkyňa monitoruje domácnosť nonstop nahrávaním aj viac ako tri mesiace po jej odsťahovaní. Naviac mu monitoruje mobilný telefón a komunikáciu v aplikácii WhatsApp a nelegálne získané dôkazy predkladá v jednotlivých súdnych konaniach. Žalobkyňa v čase, keď ešte spolu bývali v spoločnej domácnosti, sa žalobcovi vyhrážala, že ho vyhodí z bytu, čo napokon aj dňa 6. apríla 2025 zrealizovala a následne mu bránila vstupu do bytu. Žalovaný bol vtedy nútený o pomoc požiadať políciu a až po zákroku polície a po upozornení, že to žalobkyni priťaží v konaní o rozvode, ho do bytu pustila. Žalobkyňa pravidelne potajomky žalovanému prehľadávala osobné veci a predkladala súdu nájdené dôkazy. Pre žalovaného je psychicky veľmi náročné žiť s pocitom, že je nonstop sledovaný, monitorovaný, odpočúvaný a kontrolovaný. Zvukové nahrávky nevznikli nahrávaním rozhovorov jedným z účastníkov ale z nepretržitého monitorovania a odpočúvania domácnosti jednej zo strán viacerých súdnych sporov. Predmetom odpočúvania boli aj rozhovory s advokátmi. Ak súd pripustí takto nezákonne získaný dôkaz, vytvorí tým nebezpečný precedens a motiváciu aj pre iných účastníkov iných súdnych sporov v budúcnosti, aby realizovali nezákonné monitorovanie a odpočúvanie protistrán v sporoch, ktoré vedú, pretože existuje vysoká pravdepodobnosť, že aj napriek tomu, že nahrávky vzniknú nezákonne, budú použité ako dôkazy v konaniach. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa opakovane vyjadroval dehonestujúco voči žalobkyni, znevažoval jej osobu, jej konanie, znevažoval ju pri každodennej činnosti, vynadal jej za rôzne veci, napr. pri ťažkom ochorení zápale pľúc jej nadával, nech vypadne do práce zarábať, nech sa nerobí, že je chorá. Adresoval jej slová „Ty si jedna sviňa, veľká hnusná sviňa, aj moja rodina ťa nenazve inak ako jedna hnusná sviňa!“. Pri odsťahovaní žalobkyne zo spoločnej domácnosti, jej žalovaný vynadal ...„vypadni odtiaľ, choď preč, hovno Ti tu patrí". V rámci rozvodového konania žalobkyňa opakovane poukazovala na neslušné, nevhodné správanie žalovaného, jeho neustále iritujúce a vulgárne zvukové prejavy, na psychický a finančný nátlak na jej osobu v súkromí, na čo žalovaný vždy argumentoval, že ide o klamstvá, nikdy sa takto nevyjadroval, pričom nakoniec bol vyvodený záver, že ide len „o tvrdenie proti tvrdeniu“. Na základe dôkaznej núdze, sa žalobkyni podarilo získať konkrétne verbálne prejavy žalovaného voči jej osobe, ktoré boli na pravidelnej báze aj počas spoločnej domácnosti. Žalovaný pri každovečerných správach od mal. syna reaguje komentármi. Mal. W. je pravidelným iniciátorom WhatsAppovej komunikácie, adresovanej žalovanému. Ako vyplýva z ich komunikácie, mal. W. (syn žalovaného) na pravidelnej báze adresuje žalovanému správy, ktoré zostávajú v drvivej väčšine bez whatsappovej odpovede, avšak je poľutovaniahodné, že „milujúci“
otec túto komunikáciu komentuje vulgárnymi výrazmi adresovanými synovi: ..."W., kokot vyjebaný, čistý kokot!" ..."W., tyvyjebanec, kokot skurvený!"... “Malý kokotko píše! Kokotko, čo potrebuješ?“... "Malýkokotko! Malý kokotko. kde si v piči?!"... .“Malý kokotko! Kokotko píše!"... .“Kokotko! Čo píšeš? Kokot!“... “Malý kokotko je kde?! Čo nepíše?! Kokotko!“...Z priloženej komunikácie vyplýva, že mal. syn náhodne videl žalovaného v aute, večer po 19:00, v čase keď sa vracal z doučovania na prijímačky, v nepriaznivom počasí, zime... Sám sa cez Whatsapp ozval žalovanému, že ho videl a žalovaný reagoval „Si išiel po prechode, čo som Ta skoro zrazil? ©". Podobné situácie zažila opakovane mal. dcéra, kedy náhodne stretne žalovaného v meste a na diaľku si zamávajú rukou. Žalobkyňa a mal. deti na začiatku komerčného nájmu disponovali obyčajnými kľúčmi, ktoré sa dali bez prekážok rozmnožiť. Až na základe nátlaku žalovaného na mal. syna, aby si zobral so sebou aj kľúče od prenajatého bytu, žalobkyňa pocítila dôvodím obavu o bezpečnosť a obstarala si bezpečnostnú vložku, aby nedošlo k nekontrolovanému kopírovaniu kľúčov. Ani to však žalobkyni nezaručuje bezpečie. Odôvodnenosť potreby neodkladne upraviť pomery vychádzala zo skúseností žalobkyne so správaním sa žalovaného, jeho opakujúcej sa psychickej agresie voči žalobkyni, sprevádzanej vyhrážkami a vulgarizmami, ktorým je žalobkyňa vystavovaná. Žalobkyňa má dôvodnú obavu, že žalovaný bude v konaní ohrozujúcom telesnú a duševnú integritu žalobkyne pokračovať, preto požiadala o vydanie neodkladného opatrenia - zákazu priblíženia k jej osobe. Žalovaný je všeobecne konfliktnou osobou. Vulgarizmy na adresu manželky, maloletého syna, na adresu svokry, na adresu svokra považuje za normálne. Žalovaný hlboko nenávidí celú rodinu žalobkyne, vrátane vlastného syna. Žalobkyňa v čase zdieľania spoločnej domácnosti so žalovaným, mala dôvodné obavy o svoju bezpečnosť, roky spávala v priechodnej obývacej miestnosti, kde sa nemohla zamknúť a v kľude spať. Verbálne útoky, psychický nátlak, dehonestovanie jej osobnosti, jej činnosti, jej vzhľadu a ekonomický útlak boli na pravidelnej báze. Žalovaný odmietal prosby žalobkyne, aby sa ako osoba, ktorá má k dispozícii X bytov v Bratislave, do jedného z týchto bytov odsťahoval. Odmietol. Možnosť dlhodobo pokračovať v psychickom a ekonomickom násilní bola pre jeho osobu prioritou. Žalobkyňa, až za finančnej pomoci svojich rodičov, sa odvážila spolu s deťmi odsťahovať a pokúsiť sa utiahnuť platby za komerčný nájom. Akékoľvek prosby, žiadosti žalobkyne žalovaný ignoruje. Žalovanému bolo ponúknuté uzavrieť rodičovskú dohodu. Nesúhlasil. Manžel bol požiadaný, aby v záujme maloletých detí, rozvodové konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov a bez potreby výpovedí maloletých detí pred kolíznym opatrovníkom. Žalovaný odmietol. Na základe priložených dôkazov je žalobkyňa presvedčená o priam chorobnej posadnutosti a patologickej nenávisti žalovaného k jej osobe, ktorý neustále cíti nutkavú potrebu mať manželku pod kontrolou a naďalej na ňu vyvíjať psychický a finančný tlak. Žalobkyňa má za to, že aj z dôvodu mať kontrolu, prehľad o manželke, žalovaný za predpokladu, že manželstvo napriek jeho opakovaným vyjadreniam bude právoplatne rozvedené, zotrváva na svojej predstave striedavej osobnej starostlivosti, ktorá by sa realizovala výhradne v rámci jednej domácnosti (t,j. bytu č. XXX na G. U.. XXD O. Z.), kde by sa rodičia (manžel a manželka) pri deťoch striedali. Žalovaný nemá záujem so žalobkyňou sa na čomkolvek dohodnúť. Dlhodobo znevažuje jej postavenie manželky a matky, dlhodobo porušuje jej práva ako vlastníka nehnuteľnosti, nereaguje na opakované výzvy právneho zástupcu žalobkyne. Žalobkyňa je na pokraji svojich finančných možností. Na druhej strane žalovaný spotrebúva všetok príjem z prenájmov bytov vo vlastníctve BSM účastníkov konania a odkláňa svoje príjmy. Žalovaný špekulatívne tvrdí, že má záujem zúčastňovať sa rodičovských združení detí, pričom doteraz z dôvodu pracovnej vyťaženosti žalovaného, bežne vykrývala činnosti. Žalobkyňa, ako psychicky týraná a ekonomicky devastovaná osoba, vzbudzuje v žalovanom strach a obavu. Pritom žalovaný je muž v najlepších rokoch, vo veľmi dobrej telesnej kondícii, ktorý sa venuje celoročne extrémnym športom (windsurfig, kajakovanie. plávanie, turistika, bicyklovanie, snowboardíng, lyžovanie, skialpinizmus a pod.). Žalovaný sa vo všetkých prebiehajúcich konaniach snaží navodiť dojem, že je na konci svojej profesijnej kariéry, nespĺňajúc zvýšené požiadavky na odborné znalosti, vzdelanie a jazykové schopnosti, tak aby mal adekvátny príjem. Neustále sa venuje problematike „majetkov“, ktoré údajne vlastnia buď jeho rodičia a je potrebné im ich vrátiť, resp. začať splácať státisícové pôžičky, ktoré synovi (manželom?) poskytovali údajne jeho rodičia a ktoré rodičom do dnešného dňa nesplácal/-li. Žalovaný počas celého manželstva dlhodobo odkláňal a naďalej odkláňa príjmy zo zamestnania, z podnikania, z úspor manželov, z úspor detí, zo stavebného sporenia manželov, zo stavebného sporenia mal. detí, z nájmov bytov a tieto presúva na účty svojich rodičov, resp. na účty tretích osôb. Pozastavenie živnosti zo strany žalovaného, deklarovanie nulového ekonomického efektu z prenájmov bytov (v BSM), nízka mzda žalovaného v nadväznosti na jeho možnosti, skúsenosti a vzdelanie, vzbudzujú hlbokú nedôveru žalobkyne. V neposlednom rade, žalobkyňa bola nútená podať návrh na výživné na maloletú Natáliu a maloletého W. na čas do rozvodu, nakoľko žalovaný sa absolútne odmieta podieľať na zvýšených výdavkoch spojených s deťmi. Konanie je vedené pod sp. zn.: 73P/131/2025, vo veci nebolo k dnešnému dňu rozhodnuté. Žalovaný absolútne ignoruje
žiadosti manželky o informácie, ktoré je povinný poskytnúť. Žalobkyňu absolútne nerešpektuje. Táto je dehonestovaná, ponižovaná, permanentne vystavovaná psychickému nátlaku zo strany žalovaného. Opakujúce sa ataky sa už odrážajú na jej psychickom a fyzickom zdraví, ako aj na zdraví maloletých detí. V dôsledku opakujúceho sa vulgárneho správania žalovaného, ako aj v dôsledku jeho dôrazných vyhrážok z posledného obdobia sa žalobkyňa bojí o svoj život, zdravie, telesnú a psychickú integritu, psychické zdravie, ako aj o bezpečnosť mal. detí. Žalobkyňa musela, vyhľadať pravidelnú odbornú pomoc v združení TENENET, ktorého činnosť je zameraná aj na pomoc týraným ženám. Devastácia zo strany žalovaného sa podpísala aj na zdravotnom stave maloletej I.. Táto je niekoľko rokov pod odborným dohľadom psychiatra a psychológa. Pravidelne podstupuje psychologické sedenia a je medikamentózne liečená, kvôli depresívnym stavom. Zároveň jedine žalovaný má prístup k úsporám. Žalobkyňa by bez pomoci svojich rodičov bola pravdepodobne spolu s deťmi na „ulici". Za týchto okolností je pre osobu žalovaného, práve žalobkyňa tá, ktorá porušuje jeho práva (!) - napr. práva na obydlie, rodičovské práva a pod. Podľa tvrdenia žalovaného je jeho jediným obydlím byt na G. U.. XXB O. Z.. Keďže sa však cíti v tomto byte ohrozený, do bytu nemá prístup ani žalobkyňa, ani maloletá I. a ani maloletý W.. Žalovaný nezákonne vymenil zámok na predmetnom byte. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by žalobkyňa nebola ekonomicky schopná utiahnuť komerčný nájom, tak nemá s deťmi kam ísť. Žalobkyňa opätovne uvádza, že jediné osoby, ktoré majú trvalý pobyt na adrese G. XXD, Z. sú žalobkyňa, maloletý W. (syn) a maloletá I. (dcéra). Ako vyplýva z dôkazov v spise už založených, t. j. zo „spontánnych verbálnych prejavov žalovaného“ atmosféra, ktorá vládla v byte na G. U.. O. Z., ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a ktorý bol donedávna obydlím aj pre manželku a maloleté deti (mal. I. a mal. W.), jasne preukazuje nastavenie žalovaného voči ostatným členom domácnosti (aktuálne aj voči maloletému dieťaťu (!)). Nie je mysliteľné, aby za takýchto okolností, bolo poskytnutá ochrana len právam žalovaného. Žalobkyňa uvádza, že aj keď boli dôkazy (nahrávky) získané bez súhlasu a vedomia žalovaného, žalobkyňa nemala inú možnosť zabezpečiť žiadny iný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení v konaniach, ktoré je nútená viesť, pretože žalovaný sa snaží zamedziť jej prístup k spoločnému majetku (ekonomické týranie) a aj v konaní o rozvod manželstva, kde žalovaný pred súdom deklaruje, že manželstvo si plní svoj účel, ale v skutočnosti svojimi procesnými úkonmi iba odďaľuje rozvod a následne odďaľuje aj vyporiadanie BSM z rovnakého dôvodu, a to ekonomického týrania. Žalobkyňa má za to, že záujem na zistení skutkového stavu v uvedených konaniach je tak povýšený nad ochranu osobnosti žalovaného. Tunajší súd správne vyhodnotil dôkazy a na tieto prihliadol v súlade s testom proporcionality. Aktuálny stav, ktorý pramení z naladenia žalovaného, bez podnecovania zo slony žalobkyne, je pre jej zdravie a psychickú integritu neudržateľný a nežiadúci. Nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a neodkladnosť riešenia situácie navrhovaným spôsobom vyplýva z opakovaného dopúšťania sa vulgárnosti žalovaného vo forme psychického násilia voči žalobkyni, aktuálne aj voči mal. W.. Odôvodnenosť potreby neodkladne upraviť pomery podľa žalobkyne vychádza zo skúseností so správaním sa žalovaného, jeho opakujúcej sa psychickej agresii voči žalobkyni, sprevádzanej vyhrážkami a vulgarizmami, ktorým je žalobkyňa vystavovaná roky spoločného života zo žalovaným. Tým existuje dôvodná obava, že žalovaný bude v konaní ohrozujúcom telesnú a duševnú integritu žalobkyne pokračovať. Správanie žalovaného ovplyvňuje život žalobkyne, ktorá nemôže žiť svoj život bez strachu a tak, ako by si ho želala. Po zhodnotení predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktorými sú osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, a osvedčenie naliehavosti potreby bezodkladnej úpravy vzťahov zúčastnených strán, má žalobkyňa za to, že rozhodnutie tunajšieho súdu je správne, v súlade so zákonom a žiadala potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. 4. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný ( § 380 ods. 1 C.s.p), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 5. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 6. Podľa § 325 ods. 2 písm. g/ a písm. h/ C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená; aby sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.
7. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. 8. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. 9. Predpoklady na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. g), písm. h) C.s.p sú splnené iba v prípade, ak je osvedčené, že konaním osoby, ktorej sa má obmedzenie uložiť, môže byť ohrozená telesná alebo duševná integrita dotknutej osoby (navrhovateľa). Účelom tohto neodkladného opatrenia je poskytnúť dotknutej fyzickej osobe ochranu, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že môže byť ohrozený jej život, jej telesná alebo duševná integrita, osobná sloboda, bezpečnosť alebo sexuálna integrita, s cieľom zabrániť akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, ako sú fyzické násilie, obťažovanie, sexuálne násilie, prenasledovanie, zastrašovanie alebo iné formy nepriameho nátlaku. Uvedená právna úprava vychádza z účelu a cieľa Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181/4, 29. 6. 2013), vyjadreného v odseku 6 Preambuly citovaného Nariadenia. 10. V posudzovanej veci sa žalobkyňa neodkladným opatrením, doručeným súdu dňa 15.01.2026, domáha nariadenia žalovanému nepribližovať sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov z dôvodu pretrvávajúceho psychického násilia, ktorého sa žalovaný mal voči nej opakovane dopúšťať, a v tejto súvislosti vyjadrila obavu o svoj život, zdravie, bezpečie. Nakoľko slovné útoky žalovaného sa podľa nej môžu dramaticky stupňovať, ako i vzhľadom na dôkazy k ekonomickej činnosti žalovaného, je možný aj fyzický útok zo strany žalovaného. Uviedla, že z dôvodu absolútne nefunkčného vzťahu (ako aj z dôvodu obáv o svoju bezpečnosť a zdravie) opustila spoločnú domácnosť spolu s maloletými deťmi v auguste 2025. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení predložila v konaní zvukové nahrávky spolu s prepisom, pričom tieto zvukové záznamy, zachytávajúce slovné prejavy žalovaného v jeho súkromí, boli zaznamenané bez jeho súhlasu a vedomia. 11. Pokiaľ strana sporu predloží v konaní nezákonný dôkaz, nemožno ho automaticky odmietnuť, ale je potrebné v zmysle čl. 3 a 16 C.s.p. pristúpiť k tzv. testu proporcionality, pri ktorom súd hodnotí to, ktoré ústavou garantované právo má v konkrétnom prípade väčšiu váhu a dôležitosť. Celkom výnimočne teda môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Porušenie práva sa však pripustením nezákonného dôkazu nekonvaliduje a nijako nezbavujú toho, kto ho obstaral, zodpovednosti za jeho neoprávnené vyhotovenie. 12. Základným kritériom pre rozhodnutie o prípustnosti takto vyhotoveného dôkazu v konaní je pomerovanie ( vyvažovanie) stretu chránených práv a záujmov so zreteľom na to, ktorý z týchto vzájomne kolidujúcich záujmov bude prevažujúcim. Teda okrem okolností, za ktorých bola predložená zvuková nahrávka zhotovená, je potrebné pre konečné posúdenie veci vziať na zreteľ význam posudzovaného záujmu, ktorý je predmetom konania a možnosti, ktoré mala strana uplatňujúca informácie takto získané, k dispozícii k tomu, aby získala uvedené informácie iným spôsobom, než za cenu porušenia súkromia druhej osoby. Stretávajú sa tu záujem na ochrane osobnosti toho, koho prejav bez jeho súhlasu a vedomia bol zachytený so záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytil a následne aj použil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd posudzoval, ktoré ústavné právo je v danej veci pri vzájomnej kolízii silnejšie a významnejšie.
13. V predmetnej veci je nesporné, že hlasový prejav žalovaného vyhotovený žalobkyňou bez jeho súhlasu a vedomia a predložený žalobkyňou ako dôkaz v konaní, bol jeho osobným prejavom požívajúcim ústavnoprávnej ochrany súkromia. Žalobkyňa je v postavení poškodenej osoby, ktorá ako možná obeť domáceho násilia, zaznamenala konanie, ktorým žalovaný má neoprávnene zasahovať do jej osobnej integrity. 14. V danom prípade bolo potrebné vychádzať zo skutočnosti, že k tvrdenému neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného malo dochádzať v rámci blízkych rodinných vzťahov v súkromí, mimo verejne dostupných miest, teda za zatvorenými dverami domácnosti, z čoho vyplývajú len veľmi obmedzené možnosti dokazovania rôznych prejavov domáceho násilia. Žalobkyňa tak nemala možnosť získať iný dôkaz, ktorým by mohla účinne chrániť svoje práva a dosiahnuť tak spravodlivosť, a preto sa ocitla v stave dôkaznej núdze a práve takýto záznam by jej mohol výrazným spôsobom uľahčiť preukazovanie ňou tvrdeného neoprávneného zásahu zo strany žalovaného. Odvolací súd v predmetnej veci zastáva názor, že neoprávnene vyhotovený zvukový záznam žalobkyňou je v danom prípade procesne prípustný, nakoľko zásah do súkromia žalovaného je odôvodniteľný prevažujúcim záujmom žalobkyne, ktorá dôkaz v konaní predložila, na ochrane jej života a zdravia. Zaznamenanie zvuku v danom prípade bez súhlasu žalovaného je odôvodnené tým, že jeho právo na súkromie je proporčne slabšie oproti právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať, a teda proporčne silnejšie je právo na ochranu duševného a telesného zdravia pred psychickým násilím a hrozbou fyzickými útokmi. 15. V danom prípade mala byť nahrávka vyhotovená ako súčasťou obrany potenciálnej obeti násilia domáhajúcej sa dosiahnutia súdnej ochrany ako slabšej strany, a preto zásah do práva na súkromie osoby žalovaného, ktorého hovorený prejav bol neoprávnene zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej môže hroziť závažná ujma a takýto spôsob zadováženia jediného kľúčového dôkazu je odôvodniteľný analógiou ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci. Žalovaný nenamietal, že nahrávka nie je autentická, teda že by bola zámerne a účelovo pozmenená. 16. Súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil, že v danom prípade boli zaznamenané slovné prejavy žalovaného, ktorý bol sám doma a tieto prejavy prednášal v súkromí, bez prítomnosti žalobkyne či iných osôb. Žalobkyňa teda nebola prítomná pri týchto prejavoch. Z obsahu zachytených slovných prejavov žalovaného je zrejmé, že ide vysoko hanlivé vulgarizmy prevažne na adresu žalobkyne, ktoré sa striedajú slovami vyznania, náklonnosti a túžbou po intímnym styku so žalobkyňou, žalovaný prechádza od urážok k vyznaniam a naspäť k dehonestujúcim a znevažujúcim prejavom. Konajúci súd správne konštatoval, že žalovaný sa žalobkyni doslovne nevyhrážal fyzickým útokom. 17. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že na len základe jeho slovných prejavov na adresu žalobkyne, bez ich komunikovania voči žalobkyni či inej osobe, teda „nadávaním do prázdna“, nemožno považovať za osvedčené z jeho strany psychické násilie svedčiace o ohrození duševnej a telesnej integrity žalobkyne. Pokiaľ nenávistné a vulgárne verbálne prejavy žalovaného neboli sprevádzané vyhrážkami, zastrašovaním ani žiadnym takým správaním, ktoré by nasvedčovalo jeho odhodlaniu kontaktovať žalobkyňu, vyhľadať jej osobnú blízkosť, nemožno považovať za osvedčené, že by reálne hrozilo narušovanie privátnej sféry žalobkyne. 18. V danom prípade tak nepovažoval odvolací súd za osvedčené nebezpečné vyhrážanie tým, že žalovaný sám v byte bez interakcie so žalobkyňou vyslovuje na jej adresu hrubé, agresívne, znevažujúce, dehonestujúce a vulgárne slová. Tieto verbálne prejavy žalovaného neboli žalobkyni adresované s jeho vedomím, že sa ich žalobkyňa aj skutočne dozvie. Žalovaný ich robil v bezpečnom domácom prostredí s vedomím, že sa o nich žalobkyňa nedozvie. Nebolo tak v úmysle žalovaného vyvolať u žalobkyni strach o svoje zdravie či obavu o svoju bezpečnosť. Záznamy vznikli v období dlhodobo narušených a napätých vzťahov medzi manželmi, v dôsledku ktorých prebiehajú medzi nimi viaceré súdne konania. 19. Odvolací súd nepovažoval za osvedčené, že bola žalobkyňa nútená proti svojej vôli opustiť v auguste 2025 spoločnú domácnosť v snahe vyhnúť sa eliminovaniu bezprostredne hroziacich následkov nebezpečného správania žalovaného . Pokiaľ by tak mali žalobkyňou predložené zvukové záznamy osvedčovať, že mala byť žalobkyňa každodenne vystavovaná takýmto vulgárnym prejavom
žalovaného ešte počas ich spolužitia v spoločnej domácnosti, tak odvolací súd konštatuje, že v tejto súvislosti neodkladné opatrenie žalobkyňa nepodala ani sa neobrátila na odbornú pomoc týraným ženám, hoci mala byť priamo vystavená ňou tvrdenému psychickému násiliu zo strany žalovaného. Až po odsťahovaní v auguste 2025, od kedy osobná interakcia medzi manželmi je minimalizovaná na stretnutia v rámci súdneho konania a na komunikáciu ohľadne maloletých detí, žalobkyňa požiadala o súdnu ochranu a odbornú pomoc. V januári 2026 však nič nenasvedčuje jej tvrdeniam o stúpajúcej tendencii agresivity manžela vyvolávajúcej u nej aktuálne obavy o svoju bezpečnosť, telesnú a duševnú integritu. 20. Expresívne verbálne slovné prejavy žalovaného nebolo možné vnímať ako vyhrážky spôsobilé vzbudiť u žalobkyne obavu o jej duševné a telesné zdravie. Subjektívne pociťovanie hrozby ujmy žalobkyňou nebolo tak ničím objektivizované. Ide o slovné vyjadrenia, ktoré síce vybočujú z bežných noriem správania, nie je však náležite osvedčená nebezpečnosť ich gradovania. Nešlo ani o nepriame vyhrážky na telesnú integritu či zastrašovanie spôsobilé vyvolať psychické utrpenie či obavu žalobkyne o svoj život a zdravie. Žalobkyňa sa nemala dozvedieť o týchto prejavoch žalovaného na jej osobu, takže nebolo ich účelom pôsobiť na psychiku žalobkyne. Navyše nebolo osvedčené, že by po odsťahovaní sa žalobkyne zo spoločnej domácnosti v auguste 2025 sa snažil žalovaný vyhľadávať osobnú blízkosť žalobkyne či nadviazať s ňou komunikáciu mimo výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Žalovaný tiež vysvetlil, aké boli dôvody, aby si syn zobral so sebou aj kľúče od nového bytu. 21. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa dostatočne osvedčila predloženým zvukovým záznamom konkrétne prejavy správania žalovaného v podobe vulgárneho nadávania na adresu žalobkyne, hrubého a ponižujúceho urážania s používaním oplzlých, neslušných a nemravných výrazov. Odvolací súd však z týchto spontánnych verbálnych prejavov žalovaného nezistil žiadne také náznaky konkrétnych vyhrážok spôsobilých vyvolať u žalobkyne reálnu obavu z ohrozenia jej duševnej alebo telesnej integrity. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých boli tieto verbálne prejavy vzťahujúce sa k osobe žalobkyne, žalovaným prednesené, teda v jeho súkromí bez prítomnosti žalobkyne či iných osôb, nemožno presvedčivo usudzovať na osvedčenie neoprávneného zásahu do jej osobnostnej integrity takýmto správaním žalovaného. Pokiaľ by aj išlo o neoprávnený zásah, tento nedosiahol takú intenzitu, že možno dôvodne predpokladať riziko stupňovania závažnosti správania žalovaného. 22. V posudzovanej veci odvolací súd dospel k záveru, že opodstatnenosť nariadenia neodkladného opatrenia nebola žalobkyňou podložená konkrétnymi a relevantnými okolnosťami na základe ktorých možno nadobudnúť presvedčenie, že žalobkyňa môže byť v blízkej budúcnosti vystavená hrozbe agresívneho verbálneho alebo fyzického ataku zo strany žalovaného. Možno usudzovať, že od odsťahovania sa žalobkyne zo spoločnej domácnosti neprebieha medzi stranami žiadna taká interakcia, ktorá by mohla nasvedčovať dôvodnosti obavy žalobkyne z pokračovania vulgárneho správania zo strany žalovaného voči jej osobe či zo stupňovania jeho závažnosti. Vulgárne správanie žalovaného v jeho súkromí nezakladá závažný dôvod domnievať sa, že môže byť žalobkyňa bezprostredne vystavená riziku ohrozenia jej telesnej a duševnej integrity pri jej kontakte so žalovaným ohľadom výkonu rodičovských práva povinností k maloletým deťom. 23. V prejednávanej veci tak odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že z hľadiska nevyhnutnej ochrany žalobkyne, ako možnej obete nebezpečného správania zo strany žalovaného, nebola žalobkyňou dostatočne spoľahlivo osvedčená dôvodnosť bezodkladnej potreby naliehavej úpravy pomerov medzi stranami. Žalobkyňa náležite neosvedčila rozhodujúce skutočnosti, ktoré by spoľahlivo nasvedčovali tomu, že zo strany žalovaného bezprostredne hrozí agresívne vystupovanie voči jej telesnej integrite či psychické ubližovanie v podobe hrubých vyhrážok, ponižujúceho urážania, osočovania a vulgárneho nadávania spôsobilé ohroziť jej duševné zdravie. 24. Neodkladné opatrenie nie je prostriedkom na riešenie, resp. eliminovanie, bežných konfliktov, nezhôd a nedorozumení pri akomkoľvek narušení vzájomných vzťahov, ale je potrebné osvedčiť taký stupeň intenzity, že možno dôvodne predpokladať pokračovanie útočníka v jeho rizikovom správaní bezprostredne ohrozujúcom telesnú a duševnú integritu slabšej (chránenej ) osoby. Opodstatnenosť nariadenia neodkladného opatrenia musí byť presvedčivo podložená konkrétnymi a relevantnými okolnosťami každého jednotlivého prípadu, keďže aj na strane pôvodcu zásahu ide o obmedzenie základných práv zo strany orgánov verejnej moci a citeľný zásah do inak neodňateľného práva každej
osoby na jej súkromný (rodinný) život v zmysle čl. 16 ods.1 a čl. 19 ods.2 Ústavy SR, a práva na slobodu pohybu v zmysle čl. 23 ods.1 Ústavy SR. 25. V danej veci odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že nebolo listinným dokladmi hodnoverne osvedčené, že zo strany žalovaného existuje reálna hrozba používania hrubých a ponižujúcich vyhrážok, osočovania, zastrašovania a vulgárneho nadávania, ktoré by bolo spôsobilé vystaviť žalobkyňu v blízkej budúcnosti ohrozeniu jej telesnej a duševnej integrity. Pretože musí ísť o stav, ktorý neznesie odklad, nepostačuje len tvrdenie, resp. subjektívny pocit, o rizikovom správaní sa žalovaného. Odvolací súd preto uzavrel, že nemožno usudzovať na také rizikové (nebezpečné) správanie žalovaného, ktoré by predstavovalo bezprostredného ohrozenia telesnej a duševnej integrity žalobkyne. Odvolací súd tak nepovažoval na základe tvrdení žalobkyne obsiahnutých v návrhu a jej písomných podaniach a ňou predložených listinných dôkazov, za dostatočne osvedčenú, pre účely nariadenia neodkladného opatrenia, nevyhnutnú potrebu okamžitej úpravy pomerov medzi stranami, keď na ich základe nebolo možné vyvodiť také nebezpečné konanie žalovaného, ktoré by predstavovalo bezprostredné a reálne ohrozenie telesného a duševného zdravia žalobkyne a jej osobnostnej integrity , ako to predpokladá ust. podľa § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. 26. Po vecnom a právnom posúdení veci tak dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa dostatočne v danom štádiu konania neosvedčila základné predpoklady pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej návrh zamietol (§ 388 C.s.p.). 27. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté v pomere 3:0 Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.sp.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).