Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/78/2025 1314218649 03. 06. 2026 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/X, D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/X, D., obaja zast.: Tomášek ? partners, s.r.o., so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, IČO: 36 858 811, proti žalovaným: 1/ F. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/X G., D., 2/ H. H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt J. XXXX/XX, D., zast. RESULTS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Račianska 38, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 784 017, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej 2/ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.09.2019, č.k. 14C/229/2014-401, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. III. Žalovaná 2/ m á proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 2 nachádzajúceho sa na 2. poschodí rodinného domu s dvomi bytovými jednotkami so súpisným číslom XXXX na C. K. E. D., vchod č. 2, ktorý je postavený na pozemku s parcelným č. XXXX/X v kat. úz. D., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach tohto rodinného domu o veľkosti 14864/37071 (výrok I.) a priznal žalobcom 1/ a 2/ proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 34, § 118 ods. 1,2, § 119 ods. 1,2, § 132 ods. 1,2, § 133 ods. 2, § 135a, § 588, § 628 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b), § 5 ods. 1, § 21 ods. 2, § 22 ods. 1,2, § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). Vecne súd rozhodnutie zdôvodnil tým, že mal v konaní osvedčený naliehavý právny záujem žalobcov 1/ a 2/ na nimi požadovanom určení. Zohľadnil skutočnosť, že jediným spôsob, akým môžu žalobcovia 1/ a 2/ dosiahnuť nimi požadovaný právny stav, a teda, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi celého rodinného domu (bytu č. 1 i bytu č. 2), predstavuje určovacia žaloba ako procesnoprávny prostriedok spôsobilý zvrátiť žalobcami namietaný aktuálny právny stav k predmetnej nehnuteľnosti. Vo vzťahu k originárnemu spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k nadstavbe, resp. bytu č. 2 v rodinnom dome, uviedol, že pre posúdenie originarity vlastníctva k určitej veci nebolo právne významné, od ktorého momentu je vec (v danom prípade nehnuteľná vec) považovaná v zmysle legálnej definície
za byt. Za zásadnú považoval súd skutočnosť, že nadstavba podkrovia rodinného domu, ktorá bola až titulom inominátnej zmluvy zapísaná na LV č. XXXX ako byt č. 2, mala status veci ako predmetu občianskoprávnych vzťahov už jej samotným zhotovením - t.z. vytvorením nezávisle od toho, kedy nadobudla status bytu. V konaní bolo preukázané a zároveň nesporné, že nadstavba podkrovia bola dokončená do obývateľného štádia už v roku 2002, t.j. v období sobáša žalovaných a jej hlavná výstavba prebiehala od roku 1997, t.j. v období, keď sa žalovaní navzájom ani nepoznali. Z uvedeného vyvodil, že výstavbu nadstavby podkrovia realizovali žalobcovia, s ktorými žil v spoločnej domácnosti ich syn - žalovaný 1/. Z výpovede matky žalovanej 2/ vyplynulo, že keď prvýkrát bola v dome žalobcov (ešte pred sobášom žalovaných, t. j. obdobie rokov 2001 - 2002) bola nadstavba v štádiu obvodových múrov, strechy a osadených okien. Na základe uvedeného súd ustálil, že žalobcovia ako pôvodní vlastníci rodinného domu bez nadstavby podkrovia, sa stali i pôvodnými (originárnymi) vlastníkmi nadstavby podkrovia na rodinnom dome. I keď z niektorých právnych úkonov uskutočnených žalobcami i žalovaným 1/ (zo žiadosti žalovaného 1/ o vydanie stavebného povolenia, z dohody o zabezpečení nadstavby rodinného domu) vyplývalo, že žalobcovia mali záujem vybudovať nadstavbu podkrovia rodinného domu pre svojho syna (žalovaného 1/), žalobcovia počas výstavby nepodnikli právne kroky vo forme zmluvy o nadstavbe a ani po postavení nadstavby nerealizovali právne kroky v podobe scudzovacej zmluvy (darovacej, kúpnej alebo inej zmluvy), ktorou by previedli svoje vlastníctvo k nadstavbe na svojho syna. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že po vybudovaní nadstavby podkrovia sa jej vlastníkmi stali žalobcovia, pretože túto nehnuteľnosť vytvorili a zhotovili ju na hlavnej veci (rodinnom dome), ktorej boli vlastníkmi, preto nadstavba podkrovia na rodinnom dome predstavuje prírastok veci v zmysle ust. § 135a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej 2/, že Inominátnu zmluvu možno považovať za ekvivalent zmluvy o nadstavbe s tým, že do kolaudácie nemožno hovoriť o byte ako takom. Poukázal na to, že zmluva o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu predstavuje právny úkon, ktorým sa usporadúvajú vzťahy medzi vlastníkmi domu a stavebníkom (stavebníkmi) počas reálnej výstavby, teda počas obdobia, keď fakticky výstavba prebieha a sú na ňu vynakladané finančné prostriedky. Upriamil pozornosť na to, že ust. zákona č. 182/1993 Z.z. bolo možno aplikovať len primerane, pretože v danom prípade sa nejednalo o bytový dom podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, ale rodinný dom. Upriamil pozornosť na to, že Inominátna zmluva neobsahuje hlavný predmet, ktorý by mala zmluva o nadstavbe obligatórne obsahovať, a to vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán pri výstavbe alebo nadstavbe domu. Bez vplyvu na posúdenie bola námietka žalovanej 2/, že inominátna zmluva bola uzatváraná až tri roky po kolaudácii len za účelom vkladu, preto nebolo dôvodným, aby obsahovala vyššie uvedené náležitosti. Mal za to, že originárne vlastníctvo žalobcov, ktoré nadobudli prírastkom veci nemožno znegovať originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva žalovaných titulom neskôr vydaného kolaudačného rozhodnutia. Kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu nemožno považovať za žiadny zo zákonný spôsobov - právnych titulov nadobúdania vlastníctva k veci. Jedná sa len o administratívno-právny akt správneho orgánu, ktorý nie je spôsobilý bez ďalšieho konštituovať vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Preskúmaním obsahu Inominátnej zmluvy nemal súd za preukázanú ani dôvodnosť argumentácie žalovanej 2/, že žalovaní v danom prípade nadobudli byt derivatívnym spôsobom. Inominátna zmluva zo dňa 11.03.2008 neobsahuje základné všeobecné náležitosti vyžadované ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré odkazuje na ustanovenie § 43 a nasl. a § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. všeobecnú právnu úpravu o zmluvách a všeobecnú právnu úpravu kúpnej zmluvy. Na základe Inominátnej zmluvy strany uzatvorili medzi sebou výlučne dohodu o zosúladení užívania predmetného rodinného domu so stavebným povolením a s kolaudačným rozhodnutím, ktorým bolo povolené užívanie rodinného domu s dvomi samostatnými bytovými jednotkami a v uvedenej Inominátnej zmluve špecifikovali tieto dve samostatné bytové jednotky nachádzajúce sa v rodinnom dome, deklarujúc, že do bezpodielového spoluvlastníctva vlastníkov č. 1 (žalobcov) pripadá bytová jednotka č. 1 nachádzajúca sa na prvom podzemnom a prvom nadzemnom podlaží a do bezpodielového spoluvlastníctva vlastníkov č. 2 (žalovaných) pripadá samostatná bytová jednotka č. 2 na druhom nadzemnom podlaží. Na základe takto zisteného obsahu Inominátnej zmluvy súd konštatoval, že Inominátna zmluva nespĺňa náležitosti žiadnej scudzovacej zmluvy, nakoľko z nej nie je zrejmé, ktorý subjekt je prevádzateľom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (scudziteľ) a ktorý subjekt sa má stať nadobúdateľom nehnuteľnosti. Predstavuje len deklaráciu - vyhlásenie, ktoré konštatuje existenciu určitého hmotnoprávneho stavu, a teda fakticky nahrádza (supluje) rozhodnutie správneho orgánu o povolení vkladu. Mal za to, že predmetnú Inominátnu zmluvu nemožno považovať ani za zmluvu o prevode nehnuteľnosti, nakoľko v nej absentuje prejav vôle žalobcov previesť vlastníckeho právo k nadstavbe rodinného na žalovaných a prejav vôle žalovaných prijať nehnuteľnosť do svojho vlastníctva a zaplatiť zaň dohodnutú cenu. Nestotožnil sa tak s názorom žalovanej 2/, že je potrebné priorizovať skutočnú vôľu účastníkov zmluvy pred formálnym prejavom tejto vôle. Zhrnul, že Inominátna
zmluva nie je právne účinnou zmluvou, ktorá by bola právnym úkonom spôsobilým k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka), preto absenciou základných náležitostí zmluvy o prevode nehnuteľnosti nie je možné zastierať argumentáciou o prílišnom formalizme vo vzťahu k zneniu zmluvy. V súvislosti s námietkou žalovanej 2/, že Inominátna zmluva predstavovala zmluvu o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti, a teda možno uvažovať o darovaní zo strany žalobcov, súd vychádzajúc z právnej úpravy darovacej zmluvy ako osobitného zmluvného typu vyhodnotil i túto námietku žalovanej 2/ ako nedôvodnú. Predmetná Inominátna zmluva však zákonom vyžadovanému imanentnému obsahu darovacej zmluvy nezodpovedala, absentuje v nej skutočná vôľa strán smerujúca k vzniku povinnosti niektorej zo strán bezodplatne previesť vlastnícke právo k bytu na druhú stranu a tomu zodpovedajúce právo druhej zmluvnej strany požadovať prevedenie vlastníctva k bytu, resp. prejav vôle prijať vlastníctvo k bytu. Dospel tak k záveru, že Inominátna zmluva nebola právne spôsobilá založiť vlastnícke právo (bezpodielové spoluvlastníctvo) žalovaných k danému bytu, preto žalobe žalobcov vyhovel. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) na základe princípu pomeru úspechu strán v konaní tak, že procesne úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 2/ dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. c), d) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou činnosťou (rozhodnutie NS SR zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 87/2003, rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 132/2007, rozhodnutie NS SR sp.zn. 3MCdo 4/2013, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 650/2013 a sp.zn. IV.ÚS 326/07, rozhodnutie NS SR sp.zn. 6 Cdo 85/2014, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 242/07, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 640/2014). Z rozhodnutia zverejneného pod R 87/2003 je zrejmé, že pred vydaním kolaudačného rozhodnutia nie je možné o nadstavbe podkrovia rodinného domu hovoriť ako o byte, ale ani ako o akejkoľvek inej samostatnej veci v právnom slova zmysle. Súd opomenul, že z právneho hľadiska je vylúčené, aby nadstavbou rodinného domu vznikla v danom dome jedna nová bytová jednotka, a to bez toho, aby aj zvyšnú časť rodinného domu bola takisto transformovaná na samostatnú bytovú jednotku. Je vylúčené, aby časť budovy mala povahu bytu a časť mala inú povahu. Rozdelenie rodinného domu na samostatné bytové jednotky sa uskutočnilo inominátnou zmluvou uzavretou medzi stranami sporu dňa 11.03.2008. Byt nemohol vzniknúť skôr ako vydaním kolaudačného rozhodnutia a rozpísaním rodinného domu na jednotlivé bytové jednotky v katastri nehnuteľností. Z výpovede strán konania ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia nikdy nemali záujem nadobudnúť byt do vlastníctva. Namietala, že súd pri posúdení Inominátnej zmluvy vychádzajúc z ust. zákona č. 182/1993 Z.z. prísne formalisticky aplikoval priame a doslovné znenie zákona, čím sa odklonil od súdnej praxe. Dala do pozornosti rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 650/2013, ktoré sa zaoberá otázkou ako aplikovať zákon č. 182/1993 Z.z. v prípade, ak nejde o bytový dom. Nakoľko Inominátna zmluva z právneho hľadiska upravila právny stav, vymedzila bytové jednotky nachádzajúce sa v rodinnom dome po ukončení výstavby nebol žiadny dôvod na to, aby musela obsahovať aj ustanovenia týkajúce sa výstavby samotnej. Preto tvrdenie o neplatnosti zmluvy z dôvodu, že neobsahuje napr. spôsob financovania stavebných materiálov a na základe toho uviesť, že vlastníkmi bytu sú žalobcovia, bolo nesprávne. Poukázala na uznesenie ÚS SR sp.zn. IV.ÚS 326/07, ktorý vykladal ust. zákona č. 182/1993 Z.z. v čase, kedy výstavba bytu začala sa zákon č. 182/1993 Z.z. vzťahoval na bytové domy a primerane na budovy, ktoré neboli určené na bývanie, nie však na rodinné domy. Preto nebol dôvod na uzavretie zmluvy o nadstavbe podľa ust. zákona č. 182/1993 Z.z.. Namietala prílišný formalizmus pri výklade zmluvného textu bez zreteľa na vôľu účastníkov právneho úkonu. Z textu Inominátnej zmluvy je zrejmé, kto bol vlastníkom pôvodného rodinného domu, ktorý bol rozpísaný na jednotlivé bytové jednotky. Rovnako z nej vyplýva, kto sa stáva vlastníkom bytu i druhého bytu v dome. Z rodinného domu tak vznikli dve nové veci t.z. dve bytové jednotky, preto nebol dôvod, aby Inominátna zmluva predstavovala resp. bola vykladaná ako typicky scudzovací úkon, keďže dané bytové jednotky pred transformovaním rodinného domu ani nik vlastniť nemohol. Súd mal zohľadniť skutočnosť, že danú zmluvu navrhla uzatvoriť sporovým stranám samotná správa katastra a v konaní sa jednoznačne potvrdilo, že obaja žalobcovia si boli vedomí právnych následkov z Inominátnej zmluvy vyplývajúcich. Poukázala na to, že nebola zohľadnená zásada priority platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou. Namietala, že súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou, že zo strany žalobcov sa jedná o účelové konanie. Opomenul sa vysporiadať aj s tým, že na pojednávaní dňa 30.09.2019 poukázala na inštitút vydržania, s čím sa súd nevysporiadal. V závere namietala,
že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, čím došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol resp. aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. K odvolaniu žalovanej 2/ sa žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrili podaním zo dňa 24.01.2020 a uviedli, že byt má ohľadom originárneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva bytu jeho vytvorením osobitnú právnu úpravu, ktorá umožňuje v už existujúcom dome nadobudnúť vlastníctvo k bytu osobám odlišným od vlastníka domu výlučne na základe písomnej zmluvy o výstavbe resp. nadstavbe domu. Ak sa chce nejaká osoba odlišná od vlastníka domu stať originárnym vlastníkom bytu vytvorenom v tomto dome, musí mať uzavretú s vlastníkom domu platnú a účinnú zmluvu o nadstavbe. Inominátna zmluva uzavretá medzi stranami takouto zmluvou o výstavbe nie je, nakoľko bola podpísaná až po ukončení výstavby bytu a po vydaní kolaudačného rozhodnutia zo dňa 03.03.2005, neobsahuje vymedzenie vzájomných práv a povinností počas výstavby, neobsahuje určenie osoby oprávnenej zastupovať vlastníkov a neobsahuje spôsob financovania stavebných nákladov. Vlastníctvo k bytu možno nadobudnúť výlučne na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, avšak inominátna zmluva nemá ani všeobecné náležitosti zmluvy o prevode nehnuteľností ani osobitné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu. V čase uzavretia Inominátnej zmluvy absentovala aj skutočná vôľa strán k bezodplatnému prevodu vlastníctva bytu na žalovaných a táto nebola v Inominátnej zmluve ani určito a zrozumiteľne vyjadrená. Inominátna zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie, týkajúce sa vzniku povinnosti niektorej zo strán previesť na druhú zmluvnú stranu vlastnícke právo. Poukázali na to, že zmluva o prevode nehnuteľností, na základe ktorej sa má nadobudnúť vlastnícke právo k bytu, musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí aj náležitosti uvedené v ust. § 5 zákona č. 182/1993 Z.z., inak je absolútne neplatná. Inominátna zmluva neobsahuje úpravu práv k pozemku zastavanému domom, čo je obligatórnou náležitosťou podľa ust. § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z.. Upriamili pozornosť na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Sžo 177/2008 v obdobnej veci. Byt bol vybudovaný v rodinnom dome, ktorý bol v ich bezpodielovom spoluvlastníctve a vybudovali ho vlastnou prácou z vlastnými peňažnými prostriedkami. Z dôvodu absencie platnej a účinnej písomnej zmluvy o nadstavbe by sa stali vlastníkmi bytu vytvoreného nadstavbou ich rodinného domu z dôvodu prírastku. V čase kedy sa žalovaní zoznámili bol už byt v štádiu rozostavanosti, tj. jednalo sa o vytvorenú vec. T.z. pred uzavretím Inominátnej zmluvy spĺňal pojmové znaky rozostavaného bytu ako samostatného predmetu občianskoprávnych vzťahov. Z rozhodnutia R 87/2003 nevyplýva, že by byt ako predmet právnych vzťahov vznikol až na náklade Inominátnej zmluvy, ktorá nemá náležitosti predpísané zákonom. K odvolateľkou citovanému rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 650/2013 uviedli, že ním nebol odobrený záver, že by tretie osoby mohli originárne nadobudnúť byt v dome, ktorý nevlastnia bez platnej a účinnej zmluvy o nadstavbe. V uznesení sp.zn. IV ÚS 326/07 sa Ústavný súd SR nevyjadril k výkladu textu § 24 zákona č. 182/1993 Z.z. účinného do 30.06.2007 a nevyplýva ani z neho záver, že „budova, ktorá nemá charakter bytového domu“ by mala byť taká, ktorá nie je určená na bývanie. V zmysle neskoršieho rozhodnutia US SR sp.zn. I.ÚS 650/2013 Ústavný súd konštatoval, že aj na byty v domoch, ktoré nespĺňajúc definíciu bytu sa v zmysle ust. § 24 zákona č. 182/1993 Z.z. aplikujú ust. cit. zákona. Vzhľadom na podpísanie Inominátnej zmluvy roky po vykonaní nadstavby nemožno hovoriť o formalistickom výklade práva, nakoľko ide o absenciu pojmového obsahového znaku zmluvy o nadstavbe. Vo vzťahu k námietkam žalovanej 2/, že na pojednávaní dňa 30.09.2019 poukázala na inštitút vydržania uviedol, že v čase vydania stavebného povolenia v roku 1997 žalovaná 2/ žalovaného 1/ nepoznala, preto nemohla byť dobromyseľnou držiteľkou a neexistoval ani predmet vydržania. Ak by boli splnené ostatné podmienky vydržania, nemohla byť splnená základné podmienka vydržania a to oprávnená držba 10 rokov, nakoľko Inominátna zmluva bola uzavretá až 11.03.2008. Zároveň poukazujúc na dodatky k rozvrhu práce na Okresnom súde Bratislava III mali za to, že vo veci konal a rozhodoval zákonný sudca. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. 5. K odvolaniu žalovanej 2/ sa podaním zo dňa 17.05.2020 vyjadril žalovaný 1/ a uviedol, že s odvolaním žalovanej 2/ nesúhlasí a stotožňuje sa s argumentami žalobcov a rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne. Namietal však výrok o trovách konania napadnutého rozhodnutia a žiadal, aby odvolací súd zvážil priznanie trov výlučne žalovanej 2/ a jej právnemu zástupcovi, nakoľko on sa vo veci neodvolal a mal sa snahu dohodnúť. 6. K vyjadreniu žalobcov sa žalovaná 2/ vyjadrila podaním zo dňa 01.06.2020 a poukázala na to, že už samotné stavebné povolenie nebolo vydané na meno žalobcov. Ako aj na dohodu o zabezpečení nadstavby rodinného domu, z ktorej vyplýva, že žalobcovia nemali od počiatku vôľu vlastniť byt a byť
považovaní za vlastníka bytu. Pojmovým znakom určenia bytu ako veci v právnom slova zmysle je v prvom rade účelové určenia miestností, ktoré tvoria byt, na trvalé bývanie a teda právoplatné rozhodnutie stavebného úradu. Nejedná sa však o stavebné povolenie. O tom, že účel užívania je uvedený v kolaudačnom rozhodnutá a nie v stavebnom povolení, vyplýva aj z uznesenia ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 326/07. Ak súd považoval Inominátnu zmluvu za neplatnú, nemohol považovať žalobcov za vlastníkov bytu. Na základe tejto zmluvy vznikli rozpísaním rodinného domu z právneho hľadísk dve nové veci. Opätovne poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 Cdo 22/2005 zo dňa 31.08.2005. Ak by sa mali aplikovať ust. zákona č. 182/1993 Z.z., tak len primerane. Z pohľadu jasne prejavenej vôle strán v Inominátnej zmluve, je tak irelevantné, kto výstavbu financoval. Zotrvala na tom, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd.. 7. K vyjadreniu žalovanej 2/ sa vyjadrili žalobcovia 1/ a 2/ podaním zo dňa 31.07.2020 a na zdôraznenie správnosti svojej argumentácie poukázali na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sžo 66/2016, rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 233/2016, ZSP 52/2018. Ohľadom absencie formálnych náležitostí Inominátnej zmluvy poukázali na to, že citovaná zmluva neobsahuje úpravu práv k pozemku zastavenému domom. Inominátnu zmluvu nemožno interpretovať ani ako bezodplatnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Keďže u žalovaných absentuje nadobúdací titul, vlastníkmi bytu sú žalobcovia, nakoľko byt vybudovali vo vlastnom dome svojpomocne a byt patrí ako prírastok k rodinnému domu. Žalobcovia ako pôvodní vlastníci tak nemusia disponovať zmluvným titulom na to, aby nadobudli vlastníctvo k bytu vytvorenom v ich dome. Postačuje existencia stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia. 8. K vyjadreniu žalovaného 1/ sa žalovaná 2/ vyjadrila podaním zo dna 06.08.2020 majúc za to, že konanie zo strany žalobcov je účelové. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/176/20199, majúc za to, že súd prvej inštancie mal chrániť právnu istotu žalovanej 2/ ako nadobúdateľky vlastníckych práv k bytu i s prihliadnutím na to, že sa jednalo o zmluvu v znení požadovanom samotnou správou katastra. 9. Odvolací súd o odvolaní žalovanej 2/ ( prvýkrát ) rozhodol rozsudkom zo dňa 03.11.2021 č.k. 7Co/127/2020-547, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej 2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. 10. Na dovolanie žalovanej 2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 19.03.2025 sp.zn. 7Cdo/31/2023 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 03.11.2021 sp.z. 7Co/127/2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Podaním zo dňa 14.10.2025 žalovaná 2/ doplnil svoju argumentáciu ohľadne nesprávnosti hmotnoprávneho posúdenie jej nároku. Mala za to, že pri výklade platnosti akejkoľvek zmluvy musí súd prednostne skúmať, aký je obsah zmluvy a či skutočne obsah a účel zmluvy odporuje zákonu do takej miery, že je nevyhnutné prijať záver o neplatnosti zmluvy ( nález ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 294/2018). V zrušenom rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje úvaha nad tým, z akého dôvodu by posudzovaná zmluvy mohla byť posúdená ako platný právny úkon, t.j. či obsah a účel zmluvy skutočne odporujú zákonu ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/107/2018, R 15/2025). Poukázala na to, že zákonodarca dal do zákona č. 182/1993 Z.z. ustanovenie, ktoré záver o platnosti Inominátnej zmluvy jednoznačne umožňovalo - § 24 ods. 1. Pričom práve toto ustanovenie umožňovalo v riešenej právnej veci odmietnuť formalizmus ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 650/2013 zo dňa 18.03.2015). Fakt, že z hľadiska aplikácie zákona č. 182/1993 Z.z. je rozdiel, či ide o klasický bytový dom, alebo o rodinný dom, vyplýva z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR konštantne a jednoznačne (sp.zn. 3Cdo/233/2016, sp.z. 2Cdo/22/2005, sp.zn. 5Cdo/156/2021). Odvolací súd sa tak vo svojom pôvodnom rozhodnutí vôbec nezaoberal tým, či je možno inominátnu zmluvu posúdiť ako platný právny úkon, a ka by aj mala byť považovaná za rozpornú, či sa malo jednať o taký rozpor, ktorý by mal byť považovaný už za hranicou tolerovaného. Doplnila, že pokiaľ odvolací súd mal Inominátnu zmluvu za neplatnú, rovnako nemohli byť vlastníkmi bytu ani žalobcovia, keďže rodinný dom bol v katastri nehnuteľností rozpísaný na byty. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 12. Podaním zo dňa 03.11.2025 žalovaná 2/ doplnil judikatúru o uznesenie NS SR sp.zn. 3Obdo 26/2024, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 242/2007, čo nasvedčuje tomu, že pôvodný záver odvolacieho súdu nebol správny. Z inominátnej zmluvy jasne vyplýva, kto bol pôvodným vlastníkom rodinného domu,
komu pripadá ktorá bytová jednotka, ako strany vyriešili finančné vyrovnanie, a to všetko za súčasnej riadnej špecifikácie rodinného domu, ako aj vznikajúcich bytových jednotiek. I s ohľadom na to, že zákon konkrétny zmluvný typ, na základe ktorého dochádza k rozpísaniu rodinného domu na čiastkové byty , ani neupravuje. Upriamila pozornosť na bod 58 a 141 dovolania. 13. Odvolací súd opätovne preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP). a na prejednanie veci v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie na deň 29.04.2026 a 03.06.2026 za účasti sporových strán. Na pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a to listinami založenými v súdnom spise, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 CSP a zároveň odvolací súd vypočul žalobcu 1/, žalobkyňu 2/, žalovaného 1/ a žalovanú 2/, ktorí doplnili a upresnili svoje vyjadrenia. Právne posúdenie odvolacieho súdu bolo vybudované na skutkových zisteniach založených na dôkazoch, ku ktorým sa strany sporu podľa priebehu konania na súde prvej inštancie a aj pred odvolacím súdom (zopakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu, vyjadrenia strán sporu) mali možnosť vyjadriť a na tieto dôkazy reagovať. 14. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľky. 15. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, dôvodiac tým, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Čo sa týka odvolacej námietky, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo odvolateľka považovali vo veci konajúceho sudcu za nezákonného. Zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou, aby vo veci stále rozhodoval ten istý sudca, ktorému bola vec pridelená. Môžu nastať situácie ako rodičovská dovolenka, práceneschopnosť sudcu, odchod do dôchodku, prípadne opatrenia proti neprimeranému zaťaženiu sudcu pri ktorých prichádza k zmene zákonného sudcu, a to v súlade s rozvrhom práce a s použitím technických prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Požiadavka správneho obsadenia súdu znamená jeho obsadenie zákonným sudcom, t.j. sudcom daného úseku súdu, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom (§ 51 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Odvolací súd z Dodatku č. 2 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2017, účinného od 20.3.2017 zistil, že z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu L. G. H., ktorá prevyšovala 6 týždňov, boli všetky nevybavené veci a právoplatne skončené veci prerozdelené náhodným výberom do aktívnych súdnych oddelení s výnimkou súdneho oddelenia 8C, Cpr, Csp, Csr, Pc, Ccud, Cd a Ú, náhodným výberom. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis náhodným výberom pridelený sudcovi L. E. M.. Dodatkom č. 4 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2017, účinným od 23.05.2017 boli všetky nevybavené a právoplatne skončené veci, ktoré boli zo súdnych registrov L. G. H. Dodatkom 2/2017 k Rozvrhu práce na rok 2017 prerozdelené do všetkých aktívnych súdnych oddelení s výnimkou súdneho oddelenia 8C, Cpr, Csp, Csr, Pc, Ccud, Cd a Ú, boli odňaté a prerozdelené náhodným výberom do súdnych registrov sudkyni H. N. O. a L. P. L.. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis dňa 23.05.2017 pridelený sudcovi H. N. O.. Dodatkom č. 5 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2017, účinným od 06.11.2017 boli všetky nevybavené a právoplatne skončené veci, ktoré boli prerozdelené do súdnych registrov H. N. O. a L. P. L., vrátené do súdnych oddelení zákonnej sudkyne JUD. G. H.. Dodatkom č. 3 Rozvrhu práce na rok 2018, účinným dňa 20.08.2018, z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu L. G. H., ktorá prevyšovala 6 týždňov boli všetky nevybavené veci k 17.08.2018 prerozdelené náhodným výberom do všetkých aktívnych súdnych oddelení. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis náhodným výberom pridelený H. Q. I.. Dodatkom č.
3/2019 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2019, účinným od 01.03.2019, boli všetky nevybavené veci k 28.02.2019, ktoré boli prerozdelené zo súdnych registrov L. G. H. Dodatkom 3/2018 k Rozvrhu práce na rok 2018 do všetkých aktívnych súdnych oddelení, odňaté a prerozdelené do súdnych oddelení. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis pridelený na rozhodnutie zákonnému sudcovi L. H. H.. Možno tak prijať záver, že vo veci rozhodoval zákonný sudca, nakoľko porušením základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nie je prípad, ak zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený na základe zákona, pričom o takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci. Odvolateľka vo svojej námietke, v čom mala spočívať nezákonnosť tohto sudcu, nijakým relevantným spôsobom nespochybnila zmeny v rozvrhu práve konajúceho súdu ani prerozdeľovanie spisov novému sudcovi. Preto je táto odvolacia námietka nedôvodná. 16. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 17. V konaní sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 2 nachádzajúceho sa na 2. poschodí rodinného domu s dvomi bytovými jednotkami so súpisným číslom XXXX na C. K. E. D., vchod č. 2, ktorý je postavený na pozemku s parcelným č. XXXX/X v kat. úz. D., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach tohto rodinného domu o veľkosti 14864/37071 (ďalej len „byt“). 18. V prejednávanej veci bolo nesporným, že nehnuteľnosť rodinný dom so súp. č. XXXX, postaveného na pozemku parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 667 m2, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. D. (ďalej len „rodinný dom“) bol v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/. Dňa 27.03.1997 podali žalobcovia 1/ a 2/ návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby nadstavby rodinného domu s.č. XXXX, kat. územie D., na parc. č. XXXX/X. Okresný úrad Senec, oddelenie územného plánovania a stavebného poriadku rozhodnutím zo dňa 24.04.1997, č. ŽP/573/97Ka rozhodli o umiestnení stavby : nadstavba rodinného domu súp. Č. XXXX na parc. č. XXXX/X, k.ú. D.). Vychádzajúc z tvrdenia žalobcu 1/ predneseného na pojednávaní dňa 15.10.2015 a na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026, nadstavbu realizovali a financovali žalobcovi v úmysle do budúcnosti zabezpečiť, aby ich synovia mali každí samostatnú bytovú jednotku. Zhodné tvrdenia poskytla na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 aj žalobkyňa 2/. Žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 15.10.2015 a následne na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 rovnako tvrdil, že s nadstavbou žalobcom pomáhal manuálne a podľa možnosti aj finančne. Z čestných prehlásení p. G. B. a p. R. B. vyplýva, že stavebné práce realizovali žalobcovia. Nakoľko sa tak jednalo o nadstavbu pôvodnej stavby (rodinného domu) a v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcami 1/ a 2/ (vlastníkmi rodinného domu) a žalovaným 1/ resp. žalovanou 2/ bolo dohodnuté nič iné, je potrebné pri posudzovaní vlastníckeho vzťahu k takejto stavbe nehnuteľnosti vychádzať z toho, že to čo prirástlo k pôvodnej neodstránenej stavbe, patrí vlastníkovi tejto pôvodnej stavby (R 29/1989 NS ČR). 19. Nadstavba podkrovia rodinného domu samotným jej zhotovením predstavovala prírastok veci podľa § 135a Občianskeho zákonníka, čomu nasvedčuje aj rozhodnutie sp.zn. 22 Cdo 3732/2013, v ktorom NS ČR vyslovil : „přístavba se obvykle stává součástí (původní) stavby a nemění tak nic na již vytvořených vlastnických vztazích k věci. ....... Nabytí vlastnictví k „přestavěné“ stavbě je možné jen tehdy, pokud původní stavba jako věc v právním smyslu v důsledku přestavby zcela zanikla. Jde-li o přestavbu původní stavby a nebylo-li mezi jejím vlastníkem a stavebníkem dohodnuto něco jiného, je třeba při posuzování vlastnického vztahu k takové nemovitosti zpravidla vycházet z toho, že to, co přirostlo k původní (neodstraněné) stavbě, náleží vlastníku této původní stavby. Předmětem vydržení může být jen věc v právním smyslu, tedy věc, která je způsobilým předmětem právních vztahů. Takovou věcí ovšem nemůže být část jiné věci, která od této věci není nijak oddělena a nelze s ní samostatně disponovat. Tomuto závěru nasvědčuje nejen text zákona, ale i skutečnost, že v případě neoddělené části věci nelze přesně vymezit, kde začíná vlastnictví jednoho vlastníka a kde končí vlastnictví druhého. 22 Cdo 3732/2013
20. Podľa konštantnej judikatúry NS ČR platí, že prístavba k rodinnému domu sa stáva súčasťou veci hlavnej (srov. rozhodnutí Krajského soudu v Praze ze dne 13. 6. 1963, sp. zn. 5 Co 198/63, uveřejněné pod č. 11/1964 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, usnesení Nejvyššího soudu ze dne 31. 01. 2007, sp. zn. 22 Cdo 1350/2005, nebo usnesení Nejvyššího soudu ze dne 05. 10. 2010, sp. zn. 28 Cdo 2862/2010). „ V předeslaném směru dovolací soud připomíná, že tento závěr vychází z potřeby spravedlivého a racionálního uchopení staveb jako funkčního celku tak, aby nedocházelo k absurdnímu štěpení vlastnických práv ke stavbám, jež nemohou být vzhledem ke svému stavebně technickému uspořádání a účelovému vymezení užívány jinak, než společně“ (porov. závery nálezu Ústavného súdu zo dňa 14.06.2000, sp. zn. II. ÚS 78/98, N 89/18 SbNU 261). 21. Podstata originárneho nadobudnutia vlastníctva spočíva v tom, že nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je originárny vlastník prvým vlastníkom veci. Všetko, čo takto k pôvodne neodstránenej stavbe v dôsledku jej dostavby prirastie, patrí vlastníkovi pôvodnému, teda už vzniknutej veci ( Vrchní súd v Prahe, sp.zn. 3 Cz 57/92). Podľa názoru súdu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 5. februára 2002, sp. zn. 22Cdo 2534/2000) pre posúdenie okamžiku vzniku stavby ako veci je rozhodný okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo aj individuálne určenej veci. Týmto minimálnym okamžikom je u nadzemných stavieb stav, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamžiku, v ktorom sa už vytvorili aj vlastnícke práva k stavbe, sú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov všetky ďalšie stavebné práce bezvýznamné, aj keď náklady na ňu mnohonásobne prevýšia náklady už vynaložené. Všetko, čo v dôsledku prístavby, prestavby inej stavebnej zmeny alebo dokončovacích prác tak k stavbe prirastie, stáva sa jej súčasťou a vlastnícky náleží tomu, komu patrila stavba ako vec v okamžiku svojho vzniku. V danom prípade nadstavba rodinného domu žalobcov nadobudla status veci v právnom slova zmysle už v roku 1999 (vyjadrenie na čl. 98 a čl. 99), kedy dosiahla stav rozostavanosti podľa § 46 ods. 3 katastrálneho zákona. Uvedené je podporené aj vyjadrením svedkyne H. I. (pojednávanie dňa 04.02.2016), ktorá uviedla : „boli tam tri múry, strecha a osadené okná, zo štvrtej strany bol balkón a nízky múr, teda priestor bol zo všetkých strán uzavretý“. 22. Vlastnícke oprávnenie vlastníka stavby, spočívajúce v nakladaní s ňou v zmysle možnosti prevodu vlastníckeho práva k nej od okamihu jej vzniku, nie je právnymi predpismi obmedzené (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008 zo dňa 28.04.2010). Vychádzajúc tak z premisy, že pri nadobúdaní vlastníctva k novovytvorenej veci treba za jej vlastníka považovať toho, kto ju vytvoril, ak zo zmluvy nevyplýva, že vec bola vytváraná od počiatku pre iného, odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie dospel k záveru, že originárnymi vlastníkmi nadstavby rodinného domu sa stali žalobcovia 1/ a 2/. Následný rozsah stavebných prác súc vykonávaný žalovanými nemal dosah na vlastníctvo k existujúcej nadstavbe, jej vlastníkmi zostali vlastníci pôvodnej stavby ( žalobcovia 1/ a 2/). 23. Pre posúdenie toho komu svedčilo vlastnícke právo k nadstavbe, nebolo rozhodujúcim, kto bol uvedený ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí. Kolaudačné rozhodnutie je rozhodnutím stavebného úradu, ktoré oprávňuje stavebníka na užívanie stavby. Jedná sa o oficiálny doklad, ktorý potvrdzuje, že daná stavba spĺňa všetky platné zákonné normy, technické požiadavky aj bezpečnostné kritériá. Bez tohto povolenia nie je možné budovu riadne využívať. Kolaudačné rozhodnutie nenahrádza súkromnoprávny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, nakoľko nie je podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva alebo podmienkou prevodu vlastníckeho práva k rozostavanému bytu. Existencia kolaudačného rozhodnutia je len predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. 24. K námietke odvolateľky, že v prípade nadstavby rodinného domu nemožno hovoriť o samostatnej veci v právnom slova zmysle, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil :„nadstavba podkrovia na rodinnom dome predstavuje prírastok veci v zmysle ust. § 135a Občianskeho zákonníka“( bod 30 9 veta odôvodnenia). Pokiaľ v bode 30 veta tretia odôvodnenia súd prvej inštancie vyslovil záver, že nadstavba podkrovia rodinného domu mala status veci, jej zhotovením, je potrebné zdôrazniť, že prístavba k rodinnému domu sa stáva súčasťou veci hlavnej (rozhodnutie Krajského súdu v Prahe sp. zn. 5 Co 198/63, uverejnené pod č. 11/1964 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, usnesení Nejvyššího soudu ze dne 31. 01. 2007, sp. zn. 22 Cdo 1350/2005, alebo uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 05. 10. 2010, sp. zn. 28 Cdo
2862/2010). Žalobcovia ako pôvodní vlastníci domu, v ktorom bol byt vytvorený, tak nemuseli disponovať zmluvným titulom na to, aby nadobudli vlastníctvo k bytu vytvorenom v ich dome. 25. Na podporu argumentácie odvolací súd uvádza rozsudok Vrchného súdu v Prahe, zo dňa 31. 5. 1995, sp. zn. 3 Cz 57/92, publikovaný v časopise Právni rozhledy, č. 7/1995, str. 281: „ Vše, co tak k původní rozestavěné stavbe v důsledku dokončovacích prací (ale i pri její prístavbe, prestavbe či nadstavbe) priroste, se stává její soůčástí a vlastnicky tudíž náleží tomu, komu patrila stavba jako vec v okamžiku svého vzniku.“) a výňatok z odbornej publikácie : „Z ustanovení § 135a ObčZ vyplývá, že komu náleží nemovitost, tomu náleží i vlastnické právo k prírůstkum nemovitosti. V prípade staveb z tohoto ustanovení vyplývá, že vlastníku stavby náležejí i všechny její prístavby a nástavby. Není tedy možné, aby pristavené patro patrilo někomu jinému než stavba, ke které bylo patro pristavěno. Právní praxe považuje za vznik budovy takový okamžik, kdy je rozestavena alespoň v takovém stupni rozestavenosti, že již je patrné stavebně -technické a funkční usporádání jejího prvního nadzemního podlaží. Od okamžiku, kdy je budova takto rozestavena, stává se podle právní praxe samostatnou vecí, a vše, co je k ní od této chvíle pristaveno, prirustá k této budove, stává se její součástí, a tedy vlastnictvím vlastníka budovy. Nová nemovitost muže vzniknout podle tohoto ustanovení stavebním od delením části dosavadní budovy“( Barešová, E., Baudyš, P. Zákon o zápisech vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem, 4. vydání, Praha 2007, s. 441). 26. Pokiaľ v podanom odvolaní odvolateľka namietala, že pred vydaním kolaudačného rozhodnutia nie je možné o nadstavbe podkrovia rodinného domu hovoriť ako o byte, uvedené nie je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie vyslovil : „ Pokiaľ ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nadstavbe resp. bytu č. 2 v rodinnom dome, súd uvádza, že tvrdenie žalovanej 2/ o tom, že byt možno považovať v právnom slova zmysle za byt až vydaním kolaudačného rozhodnutia, je správny.“( bod 30 prvá veta odôvodnenia ) a je plne súladným s rozhodnutím R 87/2003. 27. Dokončenú stavbu boli žalobcovia 1/ a 2/ po vydaní kolaudačného rozhodnutia oprávnený trvalo užívať na bývanie, pričom zápis bytu do katastra bol len formálnou záležitosťou. „Z povahy veci vyplýva, že každý byt alebo nebytový priestor musí byť súčasťou určitej stavby – bytovej budovy alebo nebytovej budovy. O tom, v akom rozsahu a za akým účelom sa konkrétna stavba užíva, rozhoduje na základe návrhu účastníka konania príslušný stavebný úrad. Keďže byt alebo nebytový priestor nie je na rozdiel od stavby vecou (ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka), predmetom občianskoprávnych vzťahov by sa mal stať na základe rozhodnutia stavebného úradu (ust. § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 182/1993 Z.z. v spojení s ust. § 43b ods. 4 StavZ). Ak teda v konkrétnom prípade existuje stavebná dokumentácia dokladujúca existenciu bytu alebo nebytového priestoru z hľadiska administratívnej regulácie na úseku stavebného práva, vlastník stavby je oprávnený kedykoľvek požiadať príslušnú správu katastra o ich evidenciu. V zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. c) a d) KZ sa v katastri nehnuteľností evidujú tak stavby, ako aj byty a nebytové priestory (prípadne rozostavané byty a nebytové priestory), pričom byty a nebytové priestory (a to aj rozostavané) sa evidujú len v súbore popisných informácií katastra. Ak teda vlastník či viacerí spoluvlastníci stavby predmetnou stavebnou dokumentáciou disponujú, je zápis bytov a nebytových priestorov do katastra nehnuteľností už len formálnou otázkou a záleží výlučne na rozhodnutí vlastníka (príp. spoluvlastníkov) stavby, či uvedené skutočnosti do evidencie katastra nehnuteľností dajú zapísať. Z právneho hľadiska potom možno hovoriť o právach k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli quasi rozdelením, čím zároveň poukazujeme na ust. § 46 ods. 1 KZ, podľa ktorého k zmluve, verejnej listine alebo inej listine o právach k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli reálnym rozdelením alebo zlúčením nehnuteľností, ako aj k zmluve, verejnej listine alebo inej listine o vecnom bremene k časti nehnuteľnosti treba pripojiť aj geometrický plán. (Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, 1. vydanie, 2012: H. E., J.. S., L. C.). 28. K námietke odvolateľky, že súd opomenul, že z právneho hľadiska je vylúčené, aby nadstavbou rodinného domu vznikla v danom dome jedna nová bytová jednotka, a to bez toho, aby aj zvyšná časť rodinného domu bola takisto transformovaná na samostatnú bytovú jednotku, odvolací súd dáva do pozornosti, že v prejednávanej veci bolo nesporným, že rodinný dom ako celok bol určený na bývanie a žiadna z jeho častí nemala inú povahu ( ako obytnú). Pokiaľ odvolateľka argumentovala rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 132/2007, nutno zdôrazniť, že v danej veci bolo predmetom posúdenia, či je časť stavby bytovým domom, pričom druhá časť stavby povahu bytového domu nemala, kedy Najvyšší súd uviedol, že: „Naostatok treba tiež pripomenúť, že stavba má povahu samostatnej
(jednej) veci dovtedy, kým jej reálnym rozdelením, na základe stavebných úprav vykonaných podľa stavebnoprávnych predpisov, nevzniknú dve alebo viac samostatných vecí. Je vylúčené, aby časť budovy (jednej veci) mala povahu obytného domu a aby jej ďalšia časť mala inú povahu.“, čo nie je prejednávaný prípad. 29. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou zmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Inou skutočnosťou ustanovenou zákonom, na základe ktorej sa vlastnícke právo nadobúda, je aj spracovanie (špecifikácia) cudzej veci (§ 135b Občianskeho zákonníka). Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci ale zrejme môže mať praktický význam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby). Nadobudnutie vlastníctva k „spracovanej" stavbe je možné len pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba považovať takú deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (porovnaj napr. R 29/1999). Z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka vyplýva, že prístavba (nadstavba), ani iné stavebné zmeny (a už vôbec nie stavebné opravy a úpravy) zásadne nemenia nič na vlastníctve nehnuteľnej veci (po¬ rovnaj napr. R 29/1989)( rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/22/2005, R 4/2006). Podstata originárneho nadobudnutia spočíva v tom, že nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je originárny vlastník prvým vlastníkom veci. Pri derivátnom nadobúdaní odvodzuje vlastník svoje vlastnícke právo od skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len, ak jeho predchodca bol vlastníkom. Pri derivátnom nadobúdaní vlastníctva sa teda uplatňuje zásada, „nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má). Rozlišovanie medzi originárnym a derivátnym nadobúdaním vlastníctva má nielen teoretický ale i zásadný praktický význam. 30. Vzhľadom k záverom uvedeným v bode 22 rozhodnutia tak mohli žalovaní 1/ a 2/ nadobudnúť vlastníctvo k bytu iba na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Nadobudnúť vlastnícke právo k bytu prevodom je možné výlučne na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá musí okrem všeobecných náležitostí zmlúv o prevode vlastníctva nehnuteľností (v tomto prípade § 37 Občianskeho zákonníka, § 46 Občianskeho zákonníka a § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) obsahovať tiež náležitosti uvedené v ust. § 5 zákona č. 182/1993 Z.z.. 31. Ustanovenia § 4 a § 21 zákona č. 182/1993 Z.z. ako aj § 132 a 133 Občianskeho zákonníka majú kogentný charakter a nemožno sa od nich odchýliť. O rozpore so zákonom možno hovoriť v prípade rozporu s kogentnou právnou normou, ktorá obmedzuje princíp autonómie vôle strán, a pre toto obmedzenie musí existovať racionálny dôvod, najmä ochrana verejného poriadku, ochrana tretích osôb, a podobne. Z ust. § 46 ods. 5 a 6 katastrálneho zákona vyplýva, že vecné práva (vrátane vlastníckeho práva) k rozostavaným alebo už existujúcim bytom a nebytovým priestorom sa zapisujú do katastra nehnuteľností na základe predložených dokumentov (zmluva o vstavbe, nadstavbe, výstavbe, znalecký posudok o stupni rozostavanosti bytu alebo nebytového priestoru alebo kolaudačné rozhodnutie pri vstavbe a nadstavbe a rozhodnutie o pridelení súpisného čísla spolu s geometrickým plánom pri zmluve o výstavbe). Vo všetkých týchto prípadoch zákonodarca ustanovil, že ako vlastník bytu alebo nebytového priestoru sa zapíše osoba uvedená v zmluve (t.j. nie v príslušnom rozhodnutí stavebného úradu, ktoré sa prikladá k návrhu len ako obligatórna príloha). 32. Vo vzťahu k námietkam odvolateľky, že súd prvej inštancie pri posúdení Inominátnej zmluvy vychádzajúc z ust. zákona č. 182/1993 Z.z. prísne formalisticky aplikoval priame a doslovné znenie zákona, čím sa odklonil od súdnej praxe, odvolací súd uvádza. Súd prvej inštancie posudzoval obsah Inominátnej zmluvy z rôznych hľadísk a v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami žalovanej 2/. Zohľadnil argumentáciu žalovanej 2/ aj vo vzťahu k nadobudnutiu sporného bytu derivatívnym spôsobom, a to jednak v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 182/1993 Z.z. ako aj v súlade s ust. § 588 a § 628 Občianskeho zákonníka. Z dikcie ust. § 1 zákona č. 182/1993 Z.z., vyplýva, že pri prevode vlastníctva bytov či nebytových priestorov v dome okrem všeobecných náležitostí musí takáto zmluva, či už darovacia alebo kúpna, obsahovať v tomto zákone kogentne stanovené obligatórne náležitosti zmluvy tak, ako sú tieto taxatívne vypočítané v § 5 ods. 1 písm. a) až h) zákona. Absencia týchto osobitných náležitostí zmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je takým nedostatkom zmluvy, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o
neplatnosť pôsobiacu ex tunc a potom právny úkon je absolútne neplatný od počiatku a jeho nedostatky nemožno odstrániť ani prípadnými dodatkami. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžr/4/2012 zo dňa 26.9.2012, ako aj sp.zn. 1Sžr/63/2012 a podporne aj z rozsudku 1Sžo/177/2008 zo dňa 28.4.2010 a s tým súvisiacim uznesením Ústavného súdu SR o odmietnutí sťažností vo veci I.ÚS 168/2010-15. Je irelevantné, ktorá z náležitostí potrebných pre platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu zakotvených v § 5 zákona č. 182/1993 Z.z. absentuje, pretože pre platnosť zmluvy zákon vyžaduje všetky v § 5 citovaného zákona uvádzané náležitosti zmluvy. 33. Absencia nadobúdacieho titulu v prospech žalovaných je zrejmou z obsahu Inominátnej zmluvy, nakoľko podľa čl. II Predmet zmluvy je predmetom dohody dohoda medzi vlastníkmi 1/ a 2/ o zosúladení užívania rodinného domu a zároveň špecifikácia dvoch samostatných bytových jednotiek. Takto vymedzený predmet nepomenovanej zmluvy nebol spôsobilým založiť vlastnícke právo žalovaných k bytu. V čl. II Inominátnej zmluvy sa neuvádza, že by jej predmetom mal byť vznik povinnosti niektorej zo strán previesť vlastníctvo. Ohľadom vlastníckeho práva Inominátna zmluva iba konštatuje, že do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných pripadá byt. Z textu Inominátnej zmluvy ani nevyplýva, že by jej uzavretím mala niektorej zo strán vzniknúť povinnosť previesť akékoľvek vlastnícke právo, z čoho možno vyvodiť, v písomnom prejave vôle absentuje vyjadrenie podstatnej náležitosti zmluvy vo vzťahu k prevodu nehnuteľnosti. Z Inominátnej zmluvy rovnako nie je zrejmým, ktorý subjekt mal mať ohľadom povinnosť prevodu vlastníctva postavenie veriteľa a ktorý subjekt mal mať postavenie dlžníka. Vychádzajúc z toho, že v Inominátnej zmluve absentuje vyjadrenie podstatných náležitostí, možno prijať záver, že znenie takejto zmluvy nie je z hľadiska jej obsahu a predmetu určitým ani pre tretie osoby. Neurčitosť prejavu strán, ktoré uzavreli Inominátnu zmluvu vyplýva aj z toho z ust. čl. XI ods. 4 Inominátnej zmluvy, v ktorom je uvedené, že k dohode o „predmete inominátnej zmluvy“ došlo bezodplatne, a z ust. čl. V ods. 1 písm. B, podľa ktorého byt „pripadá“ do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných. Inominátna zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa ust. § 5 ods. 1 písm. d) zákona č.182/1993 Z.z., a to úpravu práv k pozemku zastavanému domom, podľa ktorého je prevodca bytu tiež vlastníkom zastaveného pozemku, povinný tento spoluvlastnícky podiel previesť na nadobúdateľa. Zo znenia Inominátnej zmluvy len vyplýva, že žalobkyňa 2/ je vlastníkom zastavaného pozemku a že jej vlastníctvo k pozemku zostáva nezmenené. 34. Nedôvodnou sa javí i námietka odvolateľky, že súd prvej inštancie nezohľadnil vôľu strán v čase uzatvorenia Inominátnej zmluvy. Na podporenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v otázke posúdenia vôle strán pri uzavieraní Inominátnej zmluvy odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalobcu 1/ na pojednávaní dňa 15.10.2015 uviedol: „ Inominátna zmluva vznikla na základe toho, že jeho manželka ( pozn. manželka žalovaného 1/) odmietla v nadstavbe bývať a chceli si zobrať úver na byt, tak sa vykonala zmluva a na základe toho zápis v katastri , aby bol úver poskytnutý“ a na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 žalobca 1/ doplnil: „syn prišiel s tým, že chceli brať úver“. Žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 15.10.2015 a zhodne na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 uviedol : „Inominátnu zmluvu som pripravoval ja, a na katastri mi po informovaní že som ženatý, poradili aby som napísal nehnuteľnosť aj na manželku. Nebol som si vedomý, že sa dá napísať nehnuteľnosť len na mňa. Inominátnu zmluvu som spísal na základe požiadavky katastra, kde mi bolo povedané že vzhľadom na to že ide o nadstavbu, kt. nie je napísaná v katastri, je potrebné napísať ju týmto typom zmluvy, určením spoločných plocha napísať na oboch manželov.“ Rovnako žalobkyňa 2/ na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 v odpovedi na otázku, či vedela o tom, že na základe Inominátnej zmluvy nadobudnú byt žalovaní?, uviedla: „ Nie považovali sme to iba za administratívnu záležitosť kvôli úveru a nie za nadobudnutie vlastníckeho práva“. I keď sa žalovaná 2/ na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 vyjadrila, že si všetci boli vedomí, že na základe Inominátnej zmluvy nadobudnú ( žalovaní 1/ a 2/) byt do svojho vlastníctvo, výslovne nepoprela tvrdenie, že účelom uzavretia Inominátnej zmluvy bolo len zabezpečenia úveru žalovaných na kúpu bytu (iného bytu). 35. Vôľa strán smerujúca k vzniku povinnosti previesť vlastníctvo k bytu nebola v texte Inominátnej zmluvy určito a zrozumiteľne vyjadrená takým spôsobom, aký sa vyžaduje v prípade zmlúv, pre ktoré sa pod sankciou neplatnosti vyžaduje písomná forma (čo je prípad každej zmluvy o prevode nehnuteľnosti). Každá zmluva o prevode nehnuteľností musí mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu. To znamená, že určitosť obsahu prejavu vôle musí vyplývať z textu listiny , na ktorej je prejav vôle zaznamenaný. Súdna judikatúra vychádza z názoru, že v prípade právnych úkonov, pre ktoré sa pod sankciou neplatnosti vyžaduje písomná forma (čo je prípad zmluvy o prevode nehnuteľnosti), musí byť z ich
písomného vyjadrenia zrejmé, aké plnenie je predmetom zmluvy , t. j. nepostačovalo by, ak by toto plnenie bolo jasné iba zmluvným stranám, ale musí byť objektívne poznateľné aj pre osoby, ktoré nie sú zmluvou stranou. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný (1Cdo/113/2008). 36. Otázkou určitosti zmlúv, predmetom ktorých sú nehnuteľnosti sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom uviedol, že pre posúdenie určitosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti pozemkov je významný len prejav vôle vyjadrený v písomnej forme. Ak je preto písomná zmluva o prevode týchto nehnuteľností objektívne neurčitá je podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, hoci jej účastníkom bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti - pozemky - sú predmetom prevodu, v takýchto prípadoch totiž prevažuje verejný ( všeobecný ) záujem na určitosti vlastníckych práv nad individuálnym záujmom účastníkov zmluvy ( napr. 4 Cdo 119/2011 ). Z uvedených dôvodov preto považoval odvolacie dôvody za bezpredmetné a záver súdu prvej inštancie aj z rozobraných dôvodov nepovažoval za príliš formalistický, keď zohľadnil aj preferenciu výkladu v prospech platnosti právneho úkonu , čo v danej veci nebolo možné ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/68/2020) 37. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26. januára 2017 k nedostatku vážnosti vôle právneho úkonu vyslovil, že ,,ak sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti vôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neplatnými prejavmi vôle sú medziiným simulované právne úkony. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len "naoko" (simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (dissimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“. 38. V rozsudku sp. zn. 5Cdo/429/2014 z 31. mája 2016 najvyšší súd zhrnul hľadiská, na ktoré je potrebné prihliadať pri posudzovaní vážnosti vôle a ktoré treba v prípade pochybností, či úkon bol urobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája, zohľadniť. Uviedol, že ,,náležitosťou každého právneho úkonu musí byť samozrejme aj vôľa smerujúca k uskutočneniu tohto úkonu. Na to, aby bol úkon platný a vyvolal právne následky, je nevyhnutné, aby vôľa bola bezvadná, teda mala zákonom požadovanú kvalitu v podobe jej slobody, vážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Vôľa konajúceho subjektu musí zahŕňať nielen rozhodnutie k učineniu právneho úkonu, ale aj predstavu o reálnom obsahu tohto úkonu, vrátane jeho právnych následkov. Iba v takom prípade možno hovoriť o znaku ,,vážnosti“ vôle konajúceho subjektu. Pri posudzovaní vážnosti vôle pritom treba vychádzať predovšetkým z princípu právnej istoty a princípu ochrany dobrej viery účastníka zmluvného vzťahu. Princíp právnej istoty vyžaduje, aby sa pochybnosti o vážnosti vôle konajúceho, ktorý konal len na ,,oko“, teda úkon nemienil vážne, pričítali na ťarchu konajúceho v prospech platnosti úkonu. Princíp ochrany dobrej viery adresáta právneho úkonu potom poskytuje ochranu druhého účastníka právneho úkonu, za predpokladu, že mu nemohlo byť subjektívne alebo z objektívnych okolností, za ktorých bol úkon urobený, známe, že právny úkon nie je mienený vážne. Vzhľadom na to, že vôľu nie je možné objektívne skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia manifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci subjekt urobí svoju vôľu rozpoznateľnú pre okolie. Vonkajší prejav vôle potom v súhrne s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých bol urobený, dáva v prípade pochybností odpoveď na otázku, či úkon bol urobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Pre spochybnenie vážnosti vôle však nepostačuje subjektívne presvedčenie konajúceho subjektu, že sú tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa nebola vážna, ale existencia takých okolností, z ktorých druhá strana musela rozpoznať, že vôľa konajúceho nie je vážna. O nedostatok vážnosti vôle by teda nešlo, aj keby konajúci subjekt skutočne nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti právneho úkonu neprihliada. 39. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 1 Cdo 113/2008 vyslovil: „Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom
vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi takéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon len predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala. Pokiaľ ide o náležitosti prejavu, sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť“. 40. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 223/2016 (ZSP 12/2017) uviedol : „Ak sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti vôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka“. 41. K odvolateľkou uvádzaným rozhodnutiam NS SR, v ktorých najvyšší súd prioritizoval výklad zmluvy v prospech jej platnosti ( napr. rozhodnutie sp.zn. 3Obdo/26/2024, rozhodnutie sp.zn. 4Cdo/98/2025) je potrebné uviesť, že citované rozhodnutia vychádzali z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 podľa ktorého „je text zmluvy len prvotným priblížením sa významu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojím konaní stanoviť. Doslovný výklad textu ale nemusí byť v súlade so skutočnou vôľou. Z daného dôvodu, ak sa v konaní preukáže, že skutočná vôľa smerovala k inému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju oproti textovému vyjadreniu“. Odvolací súd preskúmavajúc správnosť úvah súdu prvej inštancie s prihliadnutím na zopakované a doplnené dokazovanie okrem formálneho preskúmavania obsahu Inominátnej zmluvy dôsledne posúdil aj skutočnú strán pri uzatváraní Inominátnej zmluvy ( viď bod 34 rozhodnutia). 42. Ďalej odvolateľka namietala, že v čase výstavby bytu sa zákon č. 182/1993 Z.z. vzťahoval na bytové domy a primerane na budovy, ktoré neboli určené na bývanie, nie však na rodinné domy. Pri posudzovaní dôvodnosti uvedenej argumentácie odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie to bola práve žalovaná 2/, ktorá poukazovala na to, že svojim spôsobom bola správne považovaná Inominátna zmluva za ekvivalent zmluvy o nadstavbe (prednes právneho zástupcu žalovanej 2/ na pojednávaní dňa 10.06.2019, bod 35 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), s názorom ktorým sa súd prvej inštancie nestotožnil a v záujme vysporiadania sa s argumentáciou žalovanej 2/ v konaná doplnil, že žalovanej 2/ sa snaží účelovo prispôsobiť Inominátnu zmluvu zmluve o výstavbe. Vzhliadnuc k uvedenému rozsiahla právna argumentácia odvolateľky vo vzťahu k nesprávnosti aplikácie § 24 zákona č.182/1993 Z.z. bola nadbytočnou, nakoľko súd prvej inštancie konštatoval (bod 36 odôvodnenia), že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. možno aplikovať na prejednávanú vec len primerane, nakoľko sa nejedná o bytový dom podľa ust. § 2 cit. Zákona, ale rodinný dom. 43. Pokiaľ odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie neporozumel ( nepochopil) celkový kontext Inominátnej zmluvy, uvedená námietka je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalovanej 2/. Súd prvej inštancie posudzoval Inominátnu zmluvu jednak s ohľadom na znenie § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z,, s odkazom na § 588 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Majúc za to, že absencia osobitných náležitostí zmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je takým nedostatkom zmluvy, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka Obsah Inominátnej zmluvy posudzoval aj vo vzťahu k § 628 ods.1 Občianskeho zákonníka a dovodil, že pre platnosť darovacej zmluvy, ktorou sa
prevádzalo vlastnícke právo k bytu nepostačuje, aby takáto zmluva obsahovala len všeobecné náležitosti vyplývajúce z ust. § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka. Bez vplyvu na uvedený záver je tvrdenie strán, že daný typ zmluvy im navrhla samotná správa katastra. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť odvrátená ani za použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani s poukazom na dobrú vieru konajúceho, absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva zo zákona a nie z rokovania subjektu občianskoprávneho vzťahu. 44. Správnosť úvah súdu prvej inštancie nebol spôsobilým spochybniť ani odkaz odvolateľky na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 172/2005 a sp.zn. 4 Cdo 174/2005 sp.zn. 6M Cdo 16/2010, a to s poukazom na bod 38 odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti predovšetkým možno súhlasiť s právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie, ktorý sa opiera o rozhodovaciu prax, že tento zákon sa nevzťahuje na byty v rodinných domoch, keď výslovne uvádza, že upravuje spôsob a podmienky nadobúdania vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (čo je budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako 3 byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov - ide o legálnu definíciu § 2 ods. 2 citovaného zákona). 45. Vo vzťahu k námietke odvolateľky, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s tým, že na pojednávaní dňa 30.09.2019 poukázala na inštitút vydržania, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní resp. žalovaná 2/ neuviedli skutkové tvrdenia, že predmetný byt vydržali ani vo vzťahu k vydržaniu nenavrhovali dôkazy. Zo záznamu z pojednávania zo dňa 30.09.2019 odvolací súd zistil, že právny zástupca žalovanej 2/ na uvedenom pojednávaní reagoval na vyjadrenie a podanie žalobcov, uvádzajúc, že konanie žalobcov je v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, keďže od začatia stavebného konanie uplynulo 17 rokov. Pričom vo svojom vyjadrení (čas 1:27) použil slovo „vydržanie“, len v nasledovnom kontexte: „Ak by sme i opomenuli inštitút vydržania, keďže od začatia stavebného konania uplynulo 17 rokov, sami žalobcovia uzavreli Inominátnu zmluvu preto ich konanie je konaním v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka“, čo nemožno považovať za jednoznačne prejavené skutkové tvrdenie a právny argument žalovanej 2/ súc zastúpenej v konaní právnym zástupcom, ktorý mal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnuté osobitne vyhodnocovať. Nad rámec nevyhnutného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i prípade, ak by žalovaná 2/ pred súdom prvej inštancie uviedla skutkové tvrdenie že vydržala predmetného bytu, absentuje tu preukázanie splnenia podmienok vydržania, a to jednak dobromyseľnosť na strane žalovanej 2/ ako aj uplynutie stanovej vydržacej doby. 46. K námietke odvolateľky, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou činnosťou (rozhodnutie NS SR zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 87/2003, rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 132/2007, rozhodnutie NS SR sp.zn. 3MCdo 4/2013, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 650/2013 a sp.zn. IV.ÚS 326/07, rozhodnutie NS SR sp.zn. 6 Cdo 85/2014, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 242/07, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 640/2014), uvedenú námietku posúdil odvolací súd ako nedôvodnú. Pričom pri posudzovaní dôvodnosti odvolacej argumentácie odvolací súd zohľadnil odvolateľkou citované rozhodnutia, avšak s ohľadom na ich rozsiahlosť nepovažoval za nevyhnutné osobitne sa vyjadrovať ku všetkým odvolateľkou uvádzaným rozhodnutiam osobitne. 47. Príkladmo k odvolateľkou uvádzanému nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 242/07, odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci ústavný súd neposudzoval rovnaké skutkové okolnosti, ako je prejednávaná vec, kedy spochybnil závery všeobecných súdov vo vzťahu k existencii Zmluvy o budúcej zmluve, majúc za to, že Zmluva o budúcej zmluve obsahuje všetky zákonom ustanovené podmienky pre jej platnosť – písomná forma obsahuje záväzok dohodnúť budúcu konečnú kúpnu zmluvu vyjadrený tak, že kupujúci zabezpečia spísanie kúpnej zmluvy (III. bod zmluvy z 26. marca 1996) s vymedzením predmetu prevodu a dohodnutej kúpnej ceny a doby, v ktorej bude kúpna zmluva uzavretá (I. bod zmluvy), jednak za nepresný, keď prejavy účastníkov týkajúce sa uvedených podmienok nemusia byť vôbec na tej istej listine, lebo ešte nejde o zmluvu o prevode nehnuteľnosti (porov. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a obsahom Zmluvy o budúcej zmluve je záväzok zmluvných strán uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu do obdobia, keď už predávajúci bude vlastníkom bytu (body I a II zmluvy) a kupujúci (sťažovatelia) predložia kúpnu zmluvu na podpis, a hlavne za neprípustný formalizmus, ktorý
kladie nerealistické nároky na laikov pri písaní a uzatváraní právnych úkonov. Formalizmus všeobecných súdov spočíval len vo výklade zmluvného textu z neho samotného bez ohľadu na účel úkonu spočívajúci vo vôli účastníkov zmluvného vzťahu uplatnený pri výklade právneho úkonu jednotlivca zo svojej vlastnej iniciatívy („zistenú vadu účastník vôbec nenamietal v odvolací proti rozsudku okresného súdu) treba odmietnuť. 48. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. 49. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán spor (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 50. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, keď žalobe žalobcov v plnom rozsahu vyhovel a vychádzajúc z toho, že rozhodol plne v súlade so žalobným petitom, aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP), správne rozhodol, keď v konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania. Keďže žalovaní 1/ a 2/ sú v postavení nerozlučných spoločníkov, bez ohľadu na postoj žalovaného 1/ vo vzťahu k žalobe žalobcov správne uložil povinnosť nahradiť trovy konania aj žalovanému 1/. 51. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešným žalobcom 1/ a 2/ proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 53. O trovách dovolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 a s ust. § 453 ods. 3 CSP tak, že žalovaná 2/ ako v dovolacom konaní plne úspešná má proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ods. 2 CSP).
(§ 393
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).