Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/12/2024 z 29. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 3CoPr/12/2024 1319201006 29. 04. 2026 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2026:1319201006.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: A.. P. A., E.. X.X.XXXX, D. E. XX/A, I., zastúpeného: TORA Legal, s. r. o., Námestie SNP 19, Bratislava, IČO: 36 866 326, proti žalovanej: Škola pre mimoriadne nadané deti a Gymnázium Teplická 7, Bratislava, IČO: 31 787 088, zastúpenej: ULC Čarnogurský s.r.o., Tvarožkova 5, Bratislava, IČO: 35 975 016, o antidiskriminačnej žalobe, na odvolanie žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava III č. k. 45Cpr/4/2019-398, zo dňa 25.10.2022, v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-45Cpr/4/2019-497, zo dňa 12.3.2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u je. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v predmetnom spore (po jeho vylúčení na samostatné konanie a po následne pripustenej zmene žaloby) domáhal - určenia, že žalovaná sa svojím konaním dopustila diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím vo vzťahu k nemu porušila zásadu rovnakého zaobchádzania; - uloženia povinnosti žalovanej zverejniť po dobu jedného mesiaca verejné ospravedlnenie žalobcovi na úvodnej strane internetového portálu školy www.spmndag.sk a na školskej nástenke o fonte a veľkosti písma Times New Roman v znení: „Škola pre mimoriadne nadané deti a Gymnázium sa týmto ospravedlňuje A.. P. A., že sa svojim konaním voči nemu dopustila diskriminácie, čím vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania.“; - uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že diskriminácia je také konanie, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie, ktoré sleduje cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Podľa judikatúry ESĽP o diskrimináciu v zmysle článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s osobami, ktoré

sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie, ktoré v demokratickej spoločnosti sleduje legálny cieľ a rešpektuje zásadu primeranosti medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. Antidiskriminačný zákon vychádza z antidiskriminačných smerníc Európskej únie (smernica Rady Európy 2000/43/ES, smernica Rady Európy č.2000/78/ES). Tento zákon rieši problematiku diskriminácie predovšetkým v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, pracovnoprávnych vzťahov a poskytovania tovarov a služieb a ukladá povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania. Pri právnej identifikácií porušenia zákazu diskriminácie Ústavný súd SR používa test diskriminácie, ktorý sa skladá zo štyroch základných krokov, medzi ktoré patrí porovnateľná skupina či jednotlivec, kvalifikované kritérium, resp. dôvod, ujma na strane jednotlivca alebo skupiny, skúmanie legitimity a proporcionality. 4. Ďalej uviedol, že v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Priama diskriminácia je definovaná ako konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Priamou diskrimináciou je teda konanie, ktorým niekto priamo znevýhodňuje určitú osobu pre jej určitú vlastnosť alebo danosť podľa § 2a ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Nepriama diskriminácia predstavuje navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou. Nepriama diskriminácia je teda niečo, čo navonok môže vyzerať ako rovnaké zaobchádzanie, avšak pri bližšom skúmaní má diskriminačný efekt. Nepriamou diskrimináciou nie je, ak predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré by inak predstavovali tento druh diskriminácie, sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie. 5. V antidiskriminačnom spore musí žalobca podľa súdu prvej inštancie uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej diskriminácii, resp. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Z procesnoprávneho hľadiska v antidiskriminačných sporoch s ochranou slabšej strany sa uplatňuje obrátené dôkazné bremeno; žalovaná je povinná preukázať, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Dôkazné bremeno neťaží len výlučne žalovanú stranu, ale aj žalobcu. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia o zhoršení správania sa riaditeľky školy voči nemu potom, ako sa žalobca rozviedol so svojou manželkou a mal partnerský vzťah s R. P. A., ktorý v septembri 2015 začal pracovať v školskom bufete, či o oznámení riaditeľky školy počas osobného pohovoru so žalobcom, že nepovažuje za správne, aby mal blízky vzťah so zamestnancom v bufete p. A., či o výhradách riaditeľky školy voči partnerovi žalobcu, ktorý je homosexuálom, cudzincom a viackrát mala naznačiť žalobcovi, aby jeho partner skončil s prácou v bufete a odišiel späť do zahraničia, že si neželá, aby zástupca školy žil s mužom, že si má žalobca „dať svojho priateľa do poriadku“, inak ho nechá vyviesť zo S., že žalobca vedie život, ktorý nie je normálny. 7. Riaditeľka školy vo výpovedi poprela osobný pohovor so žalobcom o ukončení vzťahu s partnerom, ktorý pracoval v školskom bufete. Uviedla, že konflikty medzi žalobcom a žalovanou mali výlučne pracovnoprávny charakter v súvislosti s prevádzkou bufetu zriadeného od 1.9.2015 v škole na S. Q. K. I.. Žalobca spolu s M. Š. určili za víťazku verejnej obchodnej súťaže O. Y.. Podľa žalovanej bol žalobca koordinátorom celého pochybného fungovania školského bufetu, nakoľko O. Y. v škole nikto nevidel; údajne bola v zahraničí a následne splnomocnila p. A. na všetky úkony týkajúce sa prevádzky bufetu. Neskôr začali vznikať problémy v bufete z toho dôvodu, že p. A. ako prevádzkar odmietol obsluhovať učiteľský zbor, dostal sa do konfliktu s vrátničkou školy, tajomníčkou školy, mal nevhodnú komunikáciu so žiakmi, pričom žalovaná poukázala na príspevky žiakov na webovej stránke ohľadne fungovania bufetu („Treba začať predávať aj cigarety a alkohol“, „Preč riaditeľku!!!! Bento za

riaditeľa!!!!!“). Uvedené výhrady žalovaná preukázala listom zo dňa 8.7.2016 adresovanom O. Y., že od septembra 2015 začali vznikať problémy v bufete so zamestnancom p. A., ktorý odmietol slušne komunikovať so zamestnancami školy, učiteľmi, najmä ženami, tajomníčkou, vrátničkou, zamestnanci sa nemohli stravovať v bufete, boli nútení si objednať stravu od externého dodávateľa. Keď riaditeľka školy chcela riešiť uvedené záležitosti ohľadne prevádzky bufetu s p. A., povedal jej, že nemá čas a nebude s ňou komunikovať. Keď osobne navštívila bufet za prítomnosti členov zamestnaneckej rady s návrhom doriešiť vzniknuté problémy, prevádzkar sa skryl v miestnosti a vykrikoval, že bude komunikovať iba prostredníctvom advokátky. Riaditeľka školy v liste uviedla aj ďalšie dôvody, ako rodičia žiakov upozorňovali na nevhodnú komunikáciu bufetára v škole; bola požiadaná, aby riešila danú situáciu, keď bufetár zneužíval sociálne siete v komunikácii so žiakmi, riaditeľku školy osočoval a vyjadroval sa nevhodným spôsobom pred žiakmi, do problému s bufetárom bola zaangažovaná celá škola z dôvodu jeho nevhodného správania. V období, keď boli ústne maturity, p. A. odmietol poskytnúť priestory školského bufetu na stravovanie predsedov maturitných komisií. Podľa zápisnice z pracovnej porady vedenia školy podpísanou riaditeľkou školy, A. I., Ľ. W.F., G. E. bol p. A. opakovane vyzvaný, aby prišiel na rokovanie s riaditeľkou školy, pričom odmietol všetky výzvy. Vzhľadom na uvedenú situáciu riaditeľka školy telefonicky požiadala žalobcu ako ekonomického zástupcu školy o pomoc pri riešení vzniknutej situácie, zároveň ho upozornila na pretrvávajúce problémy v bufete, z ktorých dôvodov zruší prenájom bufetu; žalobca uviedol, že to bude mať prísne dôsledky a oznámil, že dá výpoveď z pracovného pomeru aj s pani Š. a zložil telefón bez doriešenia problému v bufete ohľadom maturít. Z písomného oznámenia o zrušení zmluvy č. 01/2015/SPMNDAG o nájme nebytového priestoru zo dňa 30.5.2016 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná zrušila zmluvu o prenájme bufetu ku dňu 1.6.2016. 8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetom sporu bolo aj skutkové tvrdenie žalobcu, že niektorí učitelia z gymnázia začali riešiť vzťah žalobcu s jeho partnerom p. A.; išiel preto za zástupcom riaditeľa školy A. I., ktorý žalobcu medzi ostatnými zamestnancami ohováral a rozoberal jeho súkromný život. Následne tajomníčka školy p. R. osobne povedala žalobcovi, že reči o ňom a jeho vzťahu s partnerom naďalej pretrvávajú na gymnáziu. Riaditeľka školy žalobcovi povedala, že sa takto nemôže správať k pedagogickým zamestnancom, lebo pedagogickí zamestnanci a žalobca nie sú na rovnakej úrovni. Od tejto doby riaditeľka školy zmenila svoje správanie voči žalobcovi a podávala mu menej informácii. 9. Z výsluchu riaditeľky školy mal súd prvej inštancie preukázané, že v máji 2016 požiadala žalobcu o doriešenie situácie s bufetom ohľadne poskytnutia stravovania členom maturitných komisií; keď riešila túto situáciu so žalobcom bola prítomná aj tajomníčka školy p. R., ktorá zodpovedala za bufet. Došlo k výmene názorov medzi žalobcom a p. R. ohľadne verejnej obchodnej súťaže na prenájom bufetu, ktorej žalobca povedal, aby „držala hubu“. Uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú z písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 24.5.2016, ktoré riaditeľka školy Z.. O. P., T.. dala žalobcovi z dôvodu nedoriešenia stravovania maturitných komisií počas konania maturitnej skúšky 2016 v budove Gymnázia na S. T. v dňoch 30.5. - 2.6.2016, nespokojnosti zamestnancov s fungovaním bufetu, za hrubé a nevhodné správanie sa na adresu tajomníčky p. R., aby „držala hubu“, keď pri výberovom konaní o prenájme bufetu nebola fyzická osoba údajne prítomná, a pri podpisovaní zmluvy o prenájme o tejto skutočnosti nebola informovaná. Dňa 20.5.2016 riaditeľka školy zistila, že zmluva o prenájme bufetu nebola zverejnená na webovej stránke školy. Vzhľadom na opätovné porušenie pracovnej disciplíny zamestnávateľ upozornil žalobcu na ukončenie pracovného pomeru. Žalobca mal za to, že svoje pracovné povinnosti vykonával riadne a zodpovedne, čo uviedol v písomnom vyjadrení dňa 7.6.2016. 10. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k diskriminácii žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, keď námietky žalovanej opakovane smerovali voči problémom týkajúcim sa školského bufetu. Samotný žalobca v súvislosti so zrušením prenájmu bufetu uviedol riaditeľke školy, že dá výpoveď z pracovného pomeru aj s p. Š.. Pracovné vzťahy medzi žalobcom a riaditeľkou školy boli dobré, čomu nasvedčuje skutočnosť, že žalobca bol odmeňovaný za prácu i formou mimoriadnych odmien, spravidla štvrťročne, napokon za mesiac jún 2016 žalobca dostal odmenu, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako zamestnanec nemohol byť diskriminovaný z dôvodu jeho sexuálnej orientácie.

11. Žalobca v konaní podľa súdu prvej inštancie ďalej nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že musel čeliť ponižujúcim poznámkam zo strany kolegov v práci týkajúcich sa jeho sexuálnej orientácie, že niektorí kolegovia v práci ho slovne urážali a že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa svedkyne M. Š. táto pracovala so žalobcom na ekonomickom úseku; riaditeľka školy bola s ich prácou spokojná; asi koncom roka 2015 zamestnanci školy začali hovoriť o vzťahu medzi žalobcom a p. A.; osobne počula p. I. cez zatvorené dvere, ako sa rozpráva s ostatnými pedagógmi školy, že medzi žalobcom a p. A. je asi nejaký vzťah. Podľa svedka Z.. A. I., zástupcu riaditeľky školy, mu žalobca, keď vychádzal od tajomníčky školy p. R., povedal, že si má dať učiteľov do poriadku, čo zverejňujú na internete, pričom nedošlo medzi nimi k nejakej konfrontácii; dôkazom toho bol email zo dňa 11.9.2015 o 10:35 hod, v ktorom svedok oslovil všetkých kolegov„ Vážení zamestnanci Gymnázia, každý má právo na súkromie a ochranu svojho dobrého mena. Oslovujem všetkých, ktorí ste na sociálnych sieťach ... Pán A. ma ráno požiadal, aby ste prestali riešiť jeho osobu na sociálnych sieťach a ak potrebujete riešiť niečo v súvislosti s ním, veľmi rád si Vás vypočuje, pomôže a poradí. Obaja ďakujeme za pochopenie. S pozdravom A.“. Svedok uviedol, že žalobcu nikdy neurážal a nerozširoval žiadne informácie o jeho súkromnom živote. O sexuálnej orientácii žalobcu sa svedok dozvedel od jeho manželky na porade vedenia školy, kde pani A. plakala, žiadala riaditeľku školy o vyplatenie finančnej čiastky na zaplatenie jej vysokoškolského štúdia. Uviedla, že ju manžel opustil spolu s priateľom, majú deti, nemajú z čoho žiť; riaditeľka školy jej žiadosti vyhovela. Podľa svedka I. sa žalobca nikdy nesťažoval na vedení školy, že by sa niektorí učitelia alebo zamestnanci školy správali diskriminačne voči žalobcovi, z dôvodu jeho sexuálnej orientácie; taktiež p. A. sa nesťažoval na vedení školy ohľadne nevhodného správania sa tretích osôb vo vzťahu k nemu a žalobcovi z dôvodu ich partnerského vzťahu. Svedkyňa J. A.Ó. pracovala na škole ako učiteľka, bola manželkou žalobcu; ich manželstvo bolo v roku 2015 rozvedené, manžel jej povedal, že má vzťah s p. A.. Nepotvrdila, že by riaditeľka školy robila na ňu nátlak v súvislosti so žalobcom z dôvodu jeho sexuálnej orientácie alebo pracovnej činnosti. Svedok P. A. A., X.. R., uviedol, že v roku 2016 pracoval v školskom bufete, niektoré učiteľky sa ho pýtali na to, či žije spolu so žalobcom, ale na to nehovorili nič; riaditeľka školy sa ho nikdy nespýtala na jeho sexuálnu orientáciu. Svedkyňa G. E. v roku 2016 vykonávala zástupkyňu primárneho vzdelávania pre prvý stupeň. Žalobca jej v kancelárii povedal, že sa bude rozvádzať s manželkou, ktorá pracovala na škole. Podľa svedkyne sa p. A. sťažovala kolegom, ako pristihla manžela s mužom doma v posteli, sťažovala sa, že má malo peňazí, na škole ju ľutovali, pred Vianocami v roku 2016 sa sťažovala, že nemá deťom čo dať jesť, že ju odpoja od elektriny, na čo jej učitelia a vychovávatelia pomohli finančne, taktiež vedenie školy jej poskytlo pomoc 800 eur, aby mohla ukončiť vysokoškolské vzdelanie. Manželka žalobcu rozprávala informácie na škole zo súkromného života ohľadne žalobcu a jeho partnera. G. E. nebola svedkom diskriminácie žalobcu na pracovisku z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, problémy na pracovisku boli najmä v súvislosti s bufetom, riaditeľka školy našla nepodpísanú zmluvu o prenájme bufetu so županom BSK, žiadala žalobcu o doriešenie veci ohľadne bufetu, aby urobil nové verejné obstarávanie. Uviedla, že žalobca požíval vysokú dôveru a vzťah učiteľov a vedenia školy sa vo vzťahu k žalobcovi nezmenil ani po tom, čo sa dozvedeli o jeho sexuálnej orientácii. Ďalej uviedla, že v minulom období bol na škole zamestnanec p. I. inej sexuálnej orientácie, ktorý nebol z tohto dôvodu diskriminovaný, ani na poradách vedenia školy sa nikdy neriešila sexuálna orientácia. Svedok A.. Ľ.Q. J. bol zamestnaný na škole ako učiteľ fyziky a chémie asi sedem rokov do roku 2007, v tom čase vystupoval v médiách ako aktivista LGBTI. Ako gej sexuálnu orientáciu nikdy netajil. Na škole nezažil diskrimináciu v súvislosti s jeho sexuálnou orientáciou ani zo strany kolegov, ani zo strany vedenia školy. Atmosféra bola na škole slobodná, nikto nikoho nekritizoval za to, akú má sexuálnu orientáciu, ako vyzerá. Asi traja učitelia mali inú sexuálnu orientáciu ako heterosexuálnu, čo nikdy nebolo predmetom diskriminácie, ani sa to nikdy na škole neriešilo. 12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal ani skutkové tvrdenie, že žalovaná kontaktovala vedenia iných škôl, ktorým žalobca poskytoval účtovnícke a ekonomické služby a informovala ich o jeho sexuálnej orientácii. 13. V súvislosti so skutkovým tvrdením žalobcu, že v júni 2016 videl riaditeľku školy v reštaurácii C. a pravidelne takmer každú sobotu počas mesiacov júl a august 2016 zaparkovala svoje auto pred bytovým domom na Ž. Q. K. I., kde žalobca býval so svojim partnerom, súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o verejné priestranstvo, teda priestor, ktorý je prístupný všetkým bez obmedzenia, slúži na všeobecné užívanie a neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý by niekoho vylučoval z jeho užívania, resp. ktorý by obmedzoval jeho využívanie len pre zúžený okruh osôb. Riaditeľka školy uviedla, že už dlhé roky chodí pravidelne na trhovisko na Žilinskú ulicu alebo do miestnej kaviarne. Uvedenú skutočnosť

podľa súdu prvej inštancie nemožno považovať za zasahovanie do súkromného života žalobcu, ani za diskriminačné konanie. 14. Predmetom sporu bolo podľa súdu prvej inštancie aj skutkové tvrdenie žalobcu, že žalovaná postupovala v rozpore so Zákonníkom práce, keď vykonala neoprávnenú kontrolu v jeho neprítomnosti, vymenila zámky na dverách jeho kancelárie, ako aj na kancelárii jeho asistentky, prijala rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým zrušila jeho pracovnú pozíciu ekonomický-technický zástupca riaditeľa školy a následne mu doručila upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 23.8.2016, ktorého obsah mal žalobca za nepravdivý a zavádzajúci. 15. Skutočnosti uvedené v upozornení zamestnávateľa zo dňa 23.8.2016 na závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcu (zneužitie prístupu do štátnej pokladnice pod menom riaditeľky školy Z.. O. P., T.., a jeho používanie bez vedomia riaditeľky školy, nedôsledné vykonávanie hospodárenia na škole (svojvoľná úprava zmluvných podmienok bez vedomia riaditeľky školy), nedodržiavanie zmluvných podmienok vo veci prenájmu bufetu a svojvoľné menenie mesačných platieb podľa zmluvných podmienok, nedodržiavanie BOZP na pracovisku, uvádzanie do omylu riaditeľku školy ohľadne prenájmov priestorov a porušenie podmienok (p. Y.), opakované nerešpektovanie pokynov riaditeľky školy ohľadne doriešenia zmluvy s bufetom, nedôsledné vykonávanie svojich povinností v účtovníckej agende, nedostatočné vedenie personálnej a mzdovej agendy, nevypracovanie náplne práce, nezaloženie dokladov - daňových prehľadov a daňových vyhlásení, bez podpisov zamestnancov) neboli predmetom dokazovania vo veci samej v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo strany žalovanej zo dňa 9.9.2016, keďže žalovaná nepreukázala splnenie formálnych podmienok potrebných pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom v zmysle § 38 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce; takýto pracovnoprávny úkon sa podľa § 70 Zákonníka práce považuje za neplatný. 16. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol aj skutočnosť, že žalobca za účelom preukázania psychickej ujmy spôsobenej mu v dôsledku neprimeraných zásahov žalovanej predložil lekárske správy (nálezy) psychiatričky A.. Y. Š., pôsobiacej v Z. W. Z., J. XX, I. z ktorých vyplýva, že žalobca sa po udalostiach uskutočnených na osobnom stretnutí dňa 23.8.2016 musel podrobiť psychiatrickej liečbe, v dôsledku čoho bol žalobca práceneschopný od 24.8.2016 do 31.12.2016. Z lekárskych nálezov vyplýva, že žalobca bol depresívny, bola mu určená diagnóza (depresívna dekompenzácia F 60 osobnosti na reaktívnej báze), na základe čoho sa žalobca podrobil psychiatrickej aj medikamentóznej liečbe. 17. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podľa žalovanej vykonával žalobca svoju prácu nezodpovedne, v rozpore s právnymi predpismi, a z toho dôvodu podala trestné oznámenie. Túto skutočnosť mal preukázanú z uznesenia OR PZ v Bratislave III ČVS: ORP-363/3-VYS-B3-2019 zo dňa 16.10.2019, ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému za pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, a voči obvinenej M. Š. za pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods.1, ods. 2 Trestného zákona vo forme účastníctva § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorí za obdobie rokov 2013 - 2016 spôsobili žalovanej škodu asi vo výške 63.255,20 eura a vo výške 18.019,82 eura; trestné stíhanie naďalej prebieha a nie je skončené. 18. Z výsluchu riaditeľky školy Z.. O. P., T.. mal súd prvej inštancie ďalej preukázané, že žalobca bol od 1.11.2013 vymenovaný za ekonomického zástupcu riaditeľa školy, zodpovedal za celý ekonomický úsek, hospodárenie, účelné použitie finančných prostriedkov, spracovanie účtovníctva. Pri vykonanej kontrole zistila, že v kancelárii žalobcu boli materiály aj z ďalších škôl, pre ktoré žalobca robil účtovníctvo, v zásuvke mal jeden token, ktorým bol prístup do štátnej pokladnice na meno riaditeľky školy, o ktorom vôbec nevedela, nakoľko ju žalobca neinformoval, ktorý používal bez vedomia riaditeľky školy, nedôsledne vykonával hospodárenie na škole, svojvoľne upravoval zmluvné podmienky bez vedomia riaditeľky školy, nedodržiaval podmienky BOZP na pracovisku spočívajúce v nemožnosti prístupu do niektorých miestností na škole, zistili nezrovnalosti v príjmových a výdavkových dokladoch, chýbajúce platby, žalobca v mesiaci máji 2016 vybral z pokladne v hotovosti sumu 5.000 eur, ktorú nevyúčtoval, ani nevrátil. Konanie žalobcu považovala za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré bolo doručené žalobcovi za prítomnosti dvoch zástupcov školy p. I. a p. E.. Z dôvodu neplnenia pracovných

povinností žalobcom museli zaplatiť pokuty vo výške 3.000 eur napr. Sociálnej poisťovni, Zdravotnej poisťovni. 19. V danom prípade ku skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou nedošlo z dôvodu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 17.8.2016, ktorým bola zrušená pracovná pozícia ekonomického - technického zástupcu riaditeľky školy v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ale z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa pre závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. K zásahu do práv žalobcu nedošlo okamžitým skončením pracovného pomeru, nakoľko tento nebol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, preto nemožno hovoriť o neoprávnenosti zásahu, keď bolo poukazované na neplnenie si pracovných povinností žalobcu ako zamestnanca a nebol urážajúci a ani nijako inak znevažujúci osobu žalobcu. 20. Z vykonaného dokazovania ďalej podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že na škole pôsobili viacerí učitelia, ktorí deklarovali svoju inú ako heterosexuálnu orientáciu a z toho dôvodu neboli diskriminovaní. Túto skutočnosť mal preukázanú napr. výpoveďou svedka A.. Ľ. J., učiteľa fyziky a chémie, ktorý na škole pracoval asi sedem rokov do roku 2007, bol aktivista LGBTI a nezažil na škole nijakú diskrimináciu v súvislosti so sexuálnou orientáciou; asi traja učitelia na škole mali inú sexuálnu orientáciu než heterosexuálnu a nikdy neboli z tohto dôvodu diskriminovaní. Svedkyňa G. E. nebola svedkom diskriminácie žalobcu na pracovisku z dôvodu sexuálnej orientácie; napr. na škole bol zamestnaný p. I., ktorý nebol z dôvodu sexuálnej orientácie diskriminovaný. Podľa svedka Z.. A. I. žalobca nepodal ani sťažnosť zamestnávateľovi v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, nesťažoval sa na vedení školy, že by sa niektorí z učiteľov alebo iní zamestnanci školy správali voči nemu diskriminačne z dôvodu sexuálnej orientácie, že by zamestnanci mali nevhodné poznámky týkajúce sa sexuálnej orientácie žalobcu. Na škole študujú žiaci, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu, žiaci nie sú z tohto dôvodu diskriminovaní, riaditeľka školy a učitelia dbajú na to, aby žiaci s inou sexuálnou orientáciou neboli ostrakizovaní, ide o tolerantné prostredie na pracovisku. 21. Záverom súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca nepreukázal skutočnosti z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo k nepriamej diskriminácii, že by sa žalovaná dopustila diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím by vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ došlo ku konfliktom medzi žalobcom a žalovanou, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter. Žalobca nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by sa žalovaná inak správala k žalobcovi v porovnaní s inými zamestnancami z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Keďže žalovaná neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania, nebola žiadnym spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu, nebol dôvodný nárok žalobcu domáhať sa požadovaného ospravedlnenia za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a nebol dôvodný ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov súd prvej inštancie s poukazom na čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR, čl. 1, § 13 ods. 1, 2, 3, 5 a 6 Zákonníka práce, § 1, § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3 a § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP; žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h), g) a b) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť (tak, že odvolací súd určí, že žalovaná sa svojím konaním dopustila diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania; uloží žalovanej povinnosť zverejniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku po dobu jedného mesiaca verejné ospravedlnenie žalobcovi na úvodnej strane internetového portálu školy www.spmndag.sk a na školskej nástenke o fonte a veľkosti písma Times New Roman 14 v znení: „Škola pre mimoriadne nadané deti a Gymnázium sa týmto ospravedlňuje A.. P. A., že sa svojim konaním voči nemu dopustila diskriminácie, čím vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania.“; žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur a žalobcovi prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %), resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 23. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) mal žalobca z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že súd prvej inštancie si bez ďalšieho osvojil tvrdenia riaditeľky žalovanej

vyplývajúce z jej výsluchu, hoci ostatné vykonané dôkazy tvrdenia riaditeľky nepotvrdili, resp. ich priamo vyvracali. Skonštatoval, že je celkom prirodzené, že riaditeľka žalovanej ako strana sporu sa bude procesne brániť a popierať tvrdenia žalobcu, preto nemožno priznať jej tvrdeniam väčšiu váhu ako tvrdeniam žalobcu. Nemal preto za správne ani zákonné, aby iba na základe popretia tvrdení žalovanou si súd prvej inštancie osvojil tvrdenia žalovanej, resp. riaditeľky školy, len na základe jej výsluchu, a to bez akýchkoľvek ďalších podporných dôkazov. Riaditeľka školy prirodzene zo svojej pozície štatutárneho orgánu žalovanej popiera tvrdenia žalobcu; na podporu svojich tvrdení však nepredložila žiaden iný dôkaz. Na druhej strane žalobca svoje tvrdenia vo vzťahu k zhoršeniu vzťahu riaditeľky žalovanej voči nemu z dôvodu zistenia žalobcovho vzťahu s p. A. A. v roku 2015 - preukázal podporne výsluchom p. M. Š., z ktorej výsluchu vyplýva, že riaditeľka žalovanej prejavovala neprimeraný záujem o súkromný život žalobcu a jeho (vtedy ešte) priateľa, neustále obťažovala otázkami o uvedenom p. Š.Ú. (ktorá pôsobila ako asistentka žalobcu) až do takej miery, ktorú svedkyňa označila za nátlakovú a neúnosnú. V tejto súvislosti možno podľa žalobcu z výpovede svedkyne aj jednoducho identifikovať moment, kedy došlo k zlomu v správaní riaditeľky voči žalobcovi, a ktorým zlomom bola vedomosť o homosexuálnom vzťahu žalobcu, keďže ešte na oslave žalobcových 40-tych narodenín (jar 2015), ktorej sa zúčastnila riaditeľka žalovanej aj pani svedkyňa, označila p. Š. vzťah žalobcu a pani riaditeľky za veľmi dobrý. Žalobca dodal, že práve na tejto narodeninovej oslave sa riaditeľka žalovanej dozvedela o partnerskom vzťahu s mužom, a odvtedy teda možno datovať (aj s prihliadnutím na výpoveď p. Š.Á.) jej intenzívny záujem o súkromný život žalobcu. Rovnako v súvislosti s výsluchom p. Š. žalobca konštatoval, že aj v tomto prípade dospel súd prvej inštancie na základe vykonania dôkazu k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď na vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z jej výsluchu nijakým spôsobom neprihliadal, avšak bez toho, aby uviedol, z akého dôvodu neprihliadal práve na tie tvrdenia, ktoré potvrdzovali tvrdenia žalobcu. 24. Žalobca ohľadom ďalších skutkových zistení súdu prvej inštancie vo vzťahu k údajnému nevhodnému správaniu p. A. A. ako prevádzkara školského bufetu rovnako namietol, že tieto boli považované za preukázané výlučne na základe tvrdení riaditeľky, a to napriek tomu, že boli v rozpore s listinnými dôkazmi založenými v spise. K nepravdivému tvrdeniu riaditeľky, podľa ktorej v čase ústnych maturít v období mája 2015 p. A. A. odmietol poskytnúť priestory bufetu na stravovanie predsedov maturitných komisií uviedol, že z listinných dokladov založených v spise (oznámenie o vyhlásení obchodnej verejnej súťaže zo dňa 17.7.2015, zmluva č. 01/2015/SMNDAG o nájme nebytového priestoru uzavretá s p. O. Y.) jednoznačne vyplýva, že školský bufet dostala do nájmu p. O. Y., pre ktorú p. A. A. vykonával činnosť prevádzkara tohto bufetu, na základe obchodnej verejnej súťaže, ktorej podmienky umožňovali využívanie priestoru najskôr od 24.8.2015, teda o 3 mesiace neskôr, než malo dôjsť k žalovanou namietanému konaniu p. A. A.. Preto ani žalovanou predložená nedatovaná zápisnica z pracovnej porady nemôže byť nijakým preukazujúcim dokladom o vyššie uvedenom konaní p. A. A. a jej znenie jedine potvrdzuje, že vytváranie nátlaku žalovanou na žalobcu malo svoj pôvod v jeho homosexuálnom vzťahu s prevádzkarom školského bufetu. Súd prvej inštancie zároveň podľa žalobcu opomenul prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že žalovaná začala mať výhrady voči prevádzke školského bufetu až po tom, ako sa dozvedela, že prevádzkar školského bufetu je zároveň partnerom žalobcu. V nadväznosti na uvedené si zavolala žalobcu na osobný pohovor a oznámila mu, že nepovažuje za vhodné, aby jeho partner pracoval v školskom bufete; žiadny relevantný dôvod však neuviedla. Riaditeľka týmto bezdôvodným obviňovaním p. A. A. z neochotného a nevhodného správania sa a nespokojnosti zamestnancov žalovanej s fungovaním bufetu - ktoré sa však nepreukázalo - len umelo vytvárala napätie a nátlak na žalobcu a jeho partnera, aby žalobca aj jeho partner s prácou u žalovanej skončili. 25. Účelovosť tohto konania preukazuje podľa žalobcu aj list žalovanej - Porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 24.5.2016, ktorý adresovala žalovaná žalobcovi, v ktorom tieto obvinenia, resp. sťažnosti voči prevádzkarovi bufetu, vyčítavo opakovane oznamovala riaditeľka priamo žalobcovi, hoci ako riaditeľke jej muselo byť zrejmé, že žalobca nebol zamestnávateľom ani iným nadriadeným prevádzkara bufetu, a preto žalobca ani nemohol niesť nijakú zodpovednosť (prípadne vyvodiť nejaké právne relevantné kroky) za údajne nevhodné správanie sa prevádzkara školského bufetu. Na uvedené skutočnosti však súd prvej inštancie nijako neprihliadol, namiesto toho sa priklonil a mal za preukázané tvrdenia riaditeľky o nevhodnom správaní p. A. A., ktoré však okrem jej tvrdení (a to prihliadnuc na list zo dňa 8.7.2016, v ktorom však opäť len prezentuje svoje nepodložené a účelové tvrdenia sama riaditeľka) neboli nijakým spôsobom preukázané. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že osočovanie a nepravdivé tvrdenia voči prevádzke školského bufetu, či samotnému prevádzkarovi zo strany žalovanej boli žalovanou použité vo vzťahu k žalobcovi ako zámienka na uvedenie žalobcu do

ľudsky i profesijne nepríjemnej situácie, nakoľko jej bol známy partnerský vzťah žalobcu a prevádzkara školského bufetu, s ktorým nesúhlasila, až sa ho štítila a snažila sa akýmkoľvek spôsobom oboch zo školy vypudiť, keďže nechcela, aby žalobca ako jej zástupca bol v homosexuálnom vzťahu s iným mužom. Žalobca v súvislosti s obsahom písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 24.5.2016 o. i. viackrát poprel tvrdenia žalovanej o tom, že by sa k p. R. či komukoľvek inému nevhodne, hrubo alebo vulgárne správal. Vzťah p. R. a žalobcu bol vždy profesionálny. Pani R. v konaní vypočutá nebola a ak súd prvej inštancie mal uvedené skutkové zistenie za preukázané na základe písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, žalobca zdôraznil, že konštantne popieral a popiera umelo vykonštruované tvrdenia žalovanej, ktorý nesúhlas žalobca vyjadril priamo na písomnom vyhotovení tohto upozornenia a následne doručil žalovanej aj svoje vyjadrenie zo dňa 7.6.2016 k nepravdivým a zavádzajúcim tvrdeniam žalovanej. Skutočnosť, že konanie žalovanej je v tomto prípade nelogické a účelové preukazuje aj skutočnosť, že ešte v júni roka 2016 bola žalobcovi priznaná mimoriadna odmena (napriek údajným závažným porušeniam pracovnej disciplíny). Uvedené nelogické konanie žalovanej však vysvetľuje pravý motív konania riaditeľky žalovanej, ktorý otvorene aj žalobcovi uviedla na osobnom stretnutí so žalobcom dňa 24.5.2016, keď okrem doručenia vyššie uvedeného listu, upozornila žalobcu, že si neželá, aby jej zástupca žil s mužom, že si má žalobca „dať svojho priateľa do poriadku,“ má mu „vysvetliť kde je,“ inak ho nechá vyviesť zo Slovenska. Zároveň riaditeľka žalovanej žalobcovi uviedla, aby zvážil ukončenie pracovného pomeru, lebo hoci je s prácou spokojná (o čom svedčí okrem iného aj spomínaná mimoriadna odmena v júni 2016), situácia ohľadom žalobcovho homosexuálneho vzťahu jej nevyhovuje a oznámenie o porušení pracovnej disciplíny musí dať žalobcovi preto, aby si chránila svoje dobré meno. 26. K nesprávnemu skutkovému zisteniu dospel podľa žalobcu súd prvej inštancie aj vo vzťahu k neexistencii slovných ponižujúcich urážok zo strany kolegov týkajúcich sa žalobcovej sexuálnej orientácie. Už len žalovanou predložený e-mail p. A. I. zo dňa 11.9.2015 je dôkazom toho, že vznik negatívneho pracovného prostredia ako dôsledok rozšírenia informácie o žalobcovej sexuálnej orientácii medzi zamestnancami žalovanej nie je žalobcov výmysel, a táto situácia bola už v čase mesiaca september 2015 známa aj vedeniu žalovanej. Autenticitu predmetného e-mailu zároveň potvrdil aj p. I. v rámci svojho výsluchu. Uvedené preto preukazuje nesprávnosť skutkového zistenia súdu prvej inštancie o tom, že sa žalobca nestal terčom ohovárania a ponižovania z dôvodu zistenia jeho sexuálnej orientácie - inak by predsa logicky p. I. predmetný e-mail zo dňa 11.9.2015 nikdy svojím kolegom nenapísal. 27. Žalobca ďalej uviedol, že aj z výsluchu jeho bývalej manželky p. A. dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým záverom. Táto totiž uviedla, že viackrát bola v kancelárii riaditeľky, ktorá sa vypytovala na jej bývalého manžela (s kým žije), a kvôli tomuto nátlakovému nepríjemnému konaniu p. A. zo školy (žalovanej) aj odišla a už tam v súčasnosti nepracuje. Riaditeľka žalovanej tak aj na svedkyňu A. (okrem p. Š.) smerovala neustále otázky o súkromí žalobcu, ktoré napokon vyústili až do odchodu p. A.Ó. zo (žalovanej) školy. Žalobca zdôraznil, že dôvodom rozpadu manželstva bola známosť p. A. - uvedené konštatoval z dôvodu poukázania na snahy riaditeľky a jej zamestnancov (ako vyplýva z výsluchu svedkov I. a E.) vykresliť žalobcu ako toho, ktorý „opustil“ rodinu - a ktoré tvrdenia citoval aj súd prvej inštancie. Správanie riaditeľky, ktorá po tom, ako sa dozvedela o homosexuálnom vzťahu žalobcu, ho presviedčala, že podľa nej nežije správny život a má sa vrátiť k manželke, bolo preto nielen diskriminačné, ale predovšetkým ani nenachádzalo svoje opodstatnenie v realite, keďže sa manželstvo žalobcu a p. A. rozpadlo z celkom iného dôvodu. Skutočnosť, že riaditeľka žalovanej vôbec dospela k uvedenému (bez akýchkoľvek relevantných dôkazov) a neskôr sa snažila rozpad manželstva žalobcu a jeho bývalej manželky vyriešiť tak, že žalobcu nabádala, aby sa k manželke vrátil a opustil svojho homosexuálneho priateľa, len preukazuje, že žalovaná subjektívne z vlastného presvedčenia považovala žalobcovu homosexuálnu orientáciu za problematickú, čo samo o sebe preukazuje jej homofóbne názory, na podklade ktorých následne žalobcu dlhodobo diskriminovala z dôvodu jeho inej sexuálnej orientácie. 28. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul pri poukaze na tvrdenia svedkyne E. (z ktorých mal za preukázané, že svedkyňa nebola svedkom žiadneho diskriminačného správania žalovanej voči žalobcovi), že táto zároveň uviedla, že nikdy ani nebola priamo svedkom nijakého súkromného rozhovoru medzi riaditeľkou žalovaného a žalobcom. Predmetná výpoveď preto rovnako nie je spôsobilá a nepreukazuje neexistenciu diskriminačného konania žalovanej voči žalobcovi. Žalobca za nesprávne označil aj skutkové tvrdenie, podľa ktorého z výsluchu svedkyne E. mal súd prvej inštancie preukázané, že v minulom období bol na škole zamestnanec p. I. inej sexuálnej orientácie, ktorý nebol z tohto

dôvodu diskriminovaný, ani na poradách vedenia školy sa nikdy neriešila sexuálna orientácia. Poukázal na skutočnosť, že navrhol výsluch svedka I., ktorý sa mal vyjadriť k tomu, že konanie žalovanej nebolo ojedinelým javom a žalovaná dlhodobo a nekompromisne prejavovala homofóbne správanie; navrhovaný svedok však zomrel. Tvrdenia svedkyne o tom, že riaditeľka ocenila jeho vystúpenie veľmi pozitívne, mal žalobca za nepravdivé. Od p. I. mal totiž celkom rozdielne informácie o reakcii riaditeľky na jeho sexuálnu orientáciu a o jej postoji k jeho voľnočasovej činnosti (tanečné vystúpenie v bare vo K.). Podľa žalobcu ukončil p. I. spoluprácu so žalovanou uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru v bezprostrednom čase po tom, ako sa riaditeľka dozvedela o jeho sexuálnej orientácii a voľnočasových činnostiach, avšak pod psychickým nátlakom, ktorý riaditeľka žalovanej vytvárala neúnosným (diskriminačným) správaním voči nemu. Tvrdenia svedkyne E. o tom, že p. I. nebol diskriminovaný z dôvodu jeho inej sexuálnej orientácie, je preto potrebné podľa žalobcu považovať za nedôveryhodné, účelové a zneužívajúce skutočnosť, že p. I. už tieto tvrdenia nedokáže vyvrátiť a uviesť na pravú mieru. 29. Pri výpovedi svedka J. si súd prvej inštancie podľa žalobcu (opäť) izoloval zo svedeckej výpovede len tie skutkové zistenie, ktoré boli len na prospech žalovanej. Úplne opomenul vziať v úvahu skutočnosť, že svedok v relevantnom období ani nepôsobil na žalovanej škole; na škole pracoval asi do roku 2007 a v tom čase ani žalobca ani p. A. A. na škole nepracovali (žalobca začal pracovať v roku 2009, p. A. A. v roku 2015). Rovnako je z výpovede svedka zrejmé, že svedok sa počas svojho pôsobenia na škole nachádzal v celkom inej situácii ako žalobca. Diskriminačné konanie žalovanej nabralo na obrátkach práve v období, keď na žalovanej škole začal pôsobiť žalobcov partner, pričom súčasne pracovala v škole bývalá manželka žalobcu, s ktorou sa bezprostredne predtým rozviedol. Navyše je zrejmé, že svedok ako mediálne činná osoba bol známy svojou inou sexuálnou orientáciu a žalovaná o tejto skutočnosti vedela práve z tejto jeho mediálnej činnosti. Tvrdenia svedka J. preto nemôžu byť relevantnými vo vzťahu k preskúmavanej diskriminácii žalovanej smerovanej voči žalobcovi, nedokazujú nič viac ako svedkovu osobnú skúsenosť v odlišnom časovom období za celkom rozličných skutkových okolností, a preto uvedená výpoveď nemohla a nepreukazuje neexistenciu diskriminačného konania žalovanej voči žalobcovi. Súd prvej inštancie nemohol mať z výpovede svedka J. za preukázané ani tvrdenie o neexistencii diskriminácie k iným zamestnancom, ktorý mali inú ako heterosexuálnu orientáciu. Tieto osoby/zamestnancov p. J. nijakým spôsobom nekonkretizoval, ani z vykonaného dokazovania sa uvedené nijakým spôsobom nepreukázalo. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie neprihliadol na žalobcom uvádzané skutočnosti týkajúce sa diskriminácie, ktorej sa mala žalovaná dopustiť voči inému zamestnancovi p. I., ktorého výsluch žalobca navrhoval; namiesto toho si osvojil tvrdenie p. J., ktoré však nie je spôsobilé preukázať skutočnosť, že žalovaná sa nedopúšťala diskriminačného správania voči osobám s inou ako heterosexuálnou orientáciou, resp. voči žalobcovi. 30. Žalobca v ďalšom namietol skutkové zistenie súdu prvej inštancie ohľadom skutočnosti, že riaditeľka už dlhé roky chodí pravidelne na trhovisko na Ž. Q.u alebo do miestnej kaviarne, keď dané tvrdenie nebolo podporené žiadnym iným dôkazom, len jej vlastným výsluchom. Súd prvej inštancie sa však opomenul vysporiadať v tejto súvislosti s výpoveďou svedkyne Š., ktorej sa žalobca zdôveril s tým, že riaditeľka žalovanej ho spolu s priateľom v mieste jeho bydliska prenasleduje; úplne odignoroval výpoveď svedka A.C. A., ktorého taktiež riaditeľka žalovanej sledovala, a ktorý potvrdil, že v miesta bydliska žalobcu, kde spolu bývali, riaditeľka parkovala svoje auto, pričom uviedol, že pred júnom 2016 nevídaval riaditeľku na týchto miestach - trhovisko Ž., reštaurácia C. T. X. - a to napriek tomu, že na predmetnom mieste spolu so žalobcom bývali už od januára 2016. Súd prvej inštancie bagatelizoval v konaní preukázané konanie riaditeľky žalovanej, ktorá zámerne začala navštevovať tieto miesta až v období po tom, ako sa dozvedela o homosexuálnom vzťahu žalobcu, tak, že predmetné miesta sú verejným priestranstvom. Isteže sú predmetné miesta verejným priestranstvom, žalobca nerozumie, kde inde by takéto sledovanie malo prebiehať; táto skutočnosť však nediskvalifikuje preukázané skutkové tvrdenie ako spôsobilé prispieť a preukázať nátlakové konanie riaditeľky, ktorá žalobcu a jeho partnera sledovala mimo školy v ich voľnom čase, a ktorého sa dopúšťala len z dôvodu svojho homofóbneho postoja k žalobcovi. Žalobca mal za to, že riaditeľka žalovanej parkovala svojím autom na Ž. X celkom zámerne, aby žalobca a jeho manžel vedeli o tom, že ich sleduje, čo prispievalo k vytváraniu atmosféry psychického nátlaku na žalobcu z jej strany. 31. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ mal súd prvej inštancie preukázané pochybenie jeho pracovnej disciplíny, keď mal svojím nezodpovedným konaním dokonca spôsobiť škodu žalovanej, na základe podaného trestného oznámenia žalovanou a z výsluchu riaditeľky, opomenul vziať do úvahy, že

uznesenie OR PZ v Bratislave III zo dňa 16.10.2019, ČVS: ORP-363/3-VYS-B3-2019, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie žalobcovi a pani Š., bolo prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením zo dňa 21.11.2019, č. k. 4 Pv 463/19/1103-2 zrušené ako nezákonné. Odvtedy nevykonal vyšetrovateľ žiaden úkon v trestnom konaní, žalobca ani p. Š. neboli znova vypočutí, nebolo im vznesené obvinenie. Žalobca sa vzhľadom na časový úsek, ktorý uplynul od vrátenia veci vyšetrovateľovi oprávnene domnieva, že trestné konanie je ukončené - stav trestného konania však nemá žalobca objektívne ako zistiť (keďže obvinenie žalobcovi vznesené nebolo) a nie je účastníkom trestného konania. Súd prvej inštancie zároveň nemohol mať za preukázané, že trestné stíhanie naďalej prebieha a nie je skončené, keďže v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 45Cpr/18/2016 uložil žalovanej na pojednávaní dňa 27.9.2022, aby doručila o. i. aj vyjadrenie orgánu činného v trestnom konaní, či je predmetná trestná vec rozhodnutá resp. nie je ukončená. Žalovaná uloženú povinnosť nesplnila, preto ani súd prvej inštancie nemôže mať za preukázané akékoľvek údajné nezodpovedné konanie žalobcu, z ktorého ho nepravdivo a účelovo obviňuje žalovaná v snahe odviesť pozornosť od jej preukázaného nezákonného konania - či už vo vzťahu k právoplatne rozhodnutému neplatnému skončeniu pracovnoprávneho pomeru so žalobcom, resp. vo vzťahu k diskriminačnému konaniu voči žalobcovi. Ak si preto súd prvej inštancie osvojil skutkové tvrdenie žalovanej o údajnom nezodpovednom konaní žalobcu na základe skutočnosti, že prebieha vo vzťahu k žalobcovi trestné konanie, ktoré nie je skončené, nerozhodol v súlade s § 217 ods. 1 CSP (pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia), keďže v čase vyhlásenia rozsudku nebolo preukázané, či predmetné trestné konanie vôbec ešte trvá, a či trestná vec nie je ukončená. Skutočnosť, že súd prvej inštancie považoval za zistené údajné porušovanie pracovnej disciplíny žalobcom len z výsluchu riaditeľky, mal žalobca za nesprávne a nezákonné, keď uvedené skutkové zistenie nemá oporu v ostatnom vykonanom dokazovaní. Žalobca sa voči nedôvodným a nezmyselným obvineniam riaditeľky konštantne ohradzoval a popieral ich. 32. Súd prvej inštancie dospel podľa žalobcu k nesprávnemu skutkovému zisteniu aj ohľadom spôsobilosti pokusu o okamžité skončenie pracovného pomeru zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu - práve doručovanie a pokus o okamžité skončenie pracovného pomeru boli vyvrcholením štvavého a diskriminačného konania žalovanej, ktorá za každú cenu chcela dosiahnuť odchod žalobcu zo školy. Zdôraznil, že žiaden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorom tunajší súd v konaní pod sp. zn. 45Cpr/18/2016 právoplatne rozhodol, že je neplatné, sa nepreukázal a nepreukázal sa ani v predmetnom konaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania. V súvislosti s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že žalovaná kontaktovala vedenia iných škôl, ktorým poskytoval účtovnícke, ekonomické služby a informovala ich o jeho sexuálnej orientácii, žalobca uviedol, že žiadna z riaditeliek/riaditeľov škôl, na ktorých pôsobil, by nešli svedčiť proti (v zásade) svojej kolegyni riaditeľke. Faktom však ostáva, že Jazyková škola Palisády ukončila spoluprácu so žalobcom, až keď sa nová riaditeľka Jazykovej školy stretla s riaditeľkou žalovanej, ktorá na ňu tlačila, aby ukončila spoluprácu so žalobcom; žalobcovi uvedené potvrdili zamestnanci tejto jazykovej školy. 33. Záverom tejto časti odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie neprimerane a bezdôvodne (keďže svoje rozhodnutie a úvahy nijakým spôsobom nezdôvodnil) prikladal tvrdeniam žalovanej a dôkazom (zväčša s účelovými a nepravdivými tvrdeniami) väčšiu dôkaznú váhu ako tvrdeniam žalobcu a dôkazom svedčiacich v prospech jeho tvrdení a dospel tak na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 34. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) žalobca v odvolaní uviedol, že z hľadiska právneho posúdenia diskriminačného sporu je zásadným posúdenie, (i) či žalobca predložil v konaní také skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a keďže týmto okamihom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovanú, ktorá ma preukázať, že k takémuto porušeniu nedošlo, rovno je zásadným posúdenie (ii) či žalovaná uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že nedošlo k jej diskriminačnému konaniu voči žalobcovi, resp. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca preukázal existenciu dôvodných skutočností o diskriminácií voči nemu zo strany žalovanej a na druhej strane žalovaná svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že nedošlo k jej diskriminačnému konaniu voči žalobcovi, resp. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, neuniesla. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku mal žalobca za zrejmé, že súd prvej inštancie opomenul uplatniť v konaní tento prostriedok právnej ochrany procesnoprávnej povahy (obrátené dôkazné bremeno), ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného princípu dokazovania „kto tvrdí, ten dokazuje“ a postupoval tak v rozpore s ustanovením

§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., ako aj s príslušnou právnou úpravou Európskej únie (najmä článok 8 ods. 1 smernice Rady EÚ 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod; článok 10 ods. 1 smernice 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a povolaní, ako právne záväzné akty Európskej únie prebrané antidiskriminačným zákonom). V dôsledku toho, že súd prvej inštancie v konaní zásadu obráteného dôkazného bremena neaplikoval a nepristupoval k žalobcovi v zmysle vyššie uvedeného, t. j. ako k obeti diskriminácie, ktorá nedisponuje dostatočnými dôkazmi, v dôsledku čoho sa nachádza v dôkaznej núdzi, nakoľko nemá prístup k faktom, ktoré by potvrdzovali jej tvrdenia, čím stráca možnosť uniesť dôkazné bremeno, dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu o tom, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal. Úlohou obráteného dôkazného bremena je práve odstrániť faktické nerovnosti medzi sporovými stranami. 35. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku mal žalobca za zrejmé, že súd prvej inštancie nielenže neodstránil tieto nerovnosti medzi sporovými stranami, ale svojím rozhodnutím a vyhodnotením vykonaných dôkazov ich ešte viac prehĺbil - bezdôvodne a nevysvetliteľne vzal za svoje viaceré tvrdenia žalovanej, ktoré vyplývali len z jej výsluchu ako strany sporu, pričom listinné dôkazy podporujúce tieto tvrdenia žalovanej buď neexistovali resp. svedčili o opaku, a teda tvrdenia žalovanej vyvracali. Predmetom sporového konania o nárokoch žalobcu z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania bolo diskriminačné konanie žalovanej, ktorého sa táto dopúšťala voči žalobcovi v období septembra 2015 až augusta 2016, a ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu v oblasti výkonu zamestnania, podmienok výkonu práce v zamestnaní, vrátane odmeňovania a prepúšťania. Žalobca v predmetnej veci na preukázanie svojich tvrdení disponuje predovšetkým dôkazmi vo forme svedeckých výpovedí svedkov. Zo žalobcom opísaných a preukázaných skutočností, týkajúcich sa postupného zhoršovania vzťahu žalovanej k žalobcovi z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čo viedlo k šikane žalobcu a rôznym snahám žalovanej o skončenie pracovného pomeru so žalobcom bez preukázania dôvodov, možno založiť domnienku, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovanej k žalobcovi došlo. V zmysle antidiskriminačného zákona je povinnosťou žalovanej preukázať opak. 36. Poukazujúc na vykonané dokazovanie, najmä na písomné doklady založené v súdnom spise, mal žalobca za to, že účinne vyvrátil akékoľvek žalovanou tvrdené pracovné pochybenia, ktoré však boli preukázateľne len zástupným dôvodom pre nezákonné konanie žalovanej, ktoré napokon aj vyústilo do okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 45Cpr/18/2016 právoplatne určené za neplatné. Údajné pracovné pochybenia žalobcu, ktorých sa mal dopustiť, ale ktoré žalovaná až do zistenia inej sexuálnej orientácie žalobcu a do zistenia existencie homosexuálneho vzťahu s pracovníkom pôsobiacim na žalovanej škole nikdy nenamietala, neboli navyše preukázané ani v predmetnom konaní. Žalobca poukázal jednak na listinné dôkazy založené v spise -hodnotenie žalobcu od spoločnosti Z. Z., z ktorého vyplýva vysoko pozitívne hodnotenie nielen profesijných a odborných schopností a zručností žalobcu, ale aj pozitívne hodnotenie žalobcu ako obľúbeného člena kolektívu, ktorý je schopný motivovať ostatných kolegov a pracovať v tíme, ako aj vyzdvihnutie zodpovednosti, svedomitosti žalobcu, ako aj na vykonané výsluchy svedkov p. I. a p. E. - z ktorých vyplynulo, že títo svedkovia nemali potrebné ekonomické ani právne vzdelanie, aby mohli relevantne a odborne posúdiť pracovnú činnosť, ktorú vykonával žalobca a boli „len“ účastníkmi nezákonného konania žalovanej (keď sa podieľali na neoprávnenej kontrole kancelárie žalobcu dňa 17.8.2016 a následne na pracovnom stretnutí dňa 23.8.2016, kde doručovali žalobcovi rozhodnutie o údajnom porušení pracovnej disciplíny). 37. Z vykonaného dokazovania je podľa žalobcu možné ustáliť, že žalovaná sa vo vzťahu k nemu dopustila nepriamej diskriminácie v zmysle § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona, a to svojimi rozhodnutiami o údajnom porušení pracovnej disciplíny, neoprávnenou kontrolou na pracovisku (dňa 17.8.2016) a následne aj pokusom o okamžité skončenie pracovného pomeru; a zároveň žalovaná sa svojím konaním, psychickým nátlakom, šikanou a ponižovaním žalobcu v pracovnom kolektíve dopustila aj priamej diskriminácie žalobcu, čím naplnila zákonné znaky priamej diskriminácie tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorým konaním žalovaná preukázateľne porušila práva žalobcu ako zamestnanca v zmysle ustanovení Zákonníka práce (článok 1, ustanovenie § 13 ods. 1, 2, 4) a rovnako antidiskriminačného zákona (§ 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1), podľa ktorých má zamestnanec právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu sexuálnej orientácie. V súlade so zásadou

obráteného dôkazného bremena, mal žalobca za to, že svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi dostatočným a jednoznačným spôsobom preukázal existenciu dôvodných skutočností preukazujúcich porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a zároveň žalovaná svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že nedošlo k jej diskriminačnému konaniu voči žalobcovi resp. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania celkom jednoznačne neuniesla. 38. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené) žalobca navrhol vykonať výsluch svedkyne C. B.O., ktorá pôsobila ako zástupkyňa riaditeľky za 1. stupeň na žalovanej škole, a ktorá vie vypovedať a vyvrátiť nepravdivé tvrdenia riaditeľky a jej zástupcov p. I. a p. E. (ktorej bola nadriadenou), vyplývajúce z ich výsluchov, a ktoré súd prvej inštancie ich výsluchmi považoval za preukázané a dospel na základe nich k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konkrétne navrhol vykonať jej výsluch k dlhodobému homofóbnemu postoju riaditeľky žalovanej a jej súčasných zástupcov, ku skutočnosti, že za jej pôsobenia na škole nebola vykonaná žiadna kontrola priestorov nejakého zamestnanca (tak ako v prípade žalobcu dňa 17.8.2016) a vykonanie kontroly v žalobcovej kancelárii bolo motivované jedine jej homofóbnym postojom k žalobcovi a predstavuje jeden z prejavov nepriamej diskriminácie voči žalobcovi, k manipulatívneho správaniu a praktikám riaditeľky a jej zástupcov, ktorí na pokyn riaditeľky podľa potreby vytvorili/prepísali zápisnice, k okolnostiam odchodu p. I., t. j. že vo vzťahu k tomuto zamestnancovi sa žalovaná dopustila taktiež diskriminačného konania a napokon bol donútený odísť zo školy na základe dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobca podotkol, že p. I. zomrel počas priebehu tohto konania, inak by na jeho svedeckej výpovedi trval. Navyše súd prvej inštancie vzal nepravdivé tvrdenia p. E. vo vzťahu k p. I. za preukázané, preto považoval výsluch navrhovanej svedkyne za dôležitý na vyvrátenie predmetných skutočností. V súlade s dikciou ustanovenia § 366 písm. d) CSP uviedol, že nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdnom prvej inštancie tento prostriedok procesného útoku, keďže sa mu podarilo so svedkyňou skontaktovať až v čase po vyhlásení rozsudku, kedy mu potvrdila, že je ochotná v tejto veci vypovedať - uvedenú skutočnosť vie preukázať výsluchom svedkyne B.. 39. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) žalobca uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje, akými úvahami sa súd prvej inštancie v procese hodnotenia dôkazov riadil, ako aj akákoľvek logická nadväznosť myšlienok súdu vo vzťahu k právnemu posúdeniu neexistencie diskriminačného správania žalovanej a porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vyjadrenej v Zákonníku práce a antidiskriminačnom zákone. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie skutkového stavu, pričom bez bližšieho odôvodnenia prevzal skutkové tvrdenia žalovanej za preukázané a zistené, napriek tomu, že žalovaná tieto skutočnosti nepreukázala (len svojimi nepodloženými tvrdeniami), resp. tvrdenia žalovanej boli v rozpore s ostatnými dôkazmi založenými v súdnom spise, čím súd nezákonne prehĺbil už aj tak nerovné postavenie medzi stranami sporu. 40. Súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani s námietkou žalobcu vo vzťahu k spochybneniu dôveryhodnosti a spoľahlivosti svedka p. J., keď žalobca v reakcii na jeho výpoveď poukázal, že napriek tomu, že svedok J. uviedol vo svojej výpovedi, že sa nepozná s manželom žalobcu p. A. A. ani s p. Z. I., z mediálneho pôsobenia p. J. je zrejmé, že p. I. poznal (natáčal s ním video príspevky, reportáže). Uvedené spomenul z dôvodu, že p. I. bol bývalým manželom p. A. A. (ktorý je súčasným manželom žalobcu), a preto výpoveď (a predovšetkým motív svedka p. J.) vzbudzuje dôvodné pochybnosti o jeho dôveryhodnosti a spoľahlivosti a pravdivosti jeho výpovede v konaní. 41. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia sa súd prvej inštancie podľa žalobcu ďalej nezaoberal ani jeho argumentáciou, a teda ani nevykonal dokazovanie za účelom ustálenia a vyhodnotenia jeho psychickej ujmy spôsobenej mu v dôsledku diskriminačného správania žalovanej, keď sa nijakým spôsobom nevysporiadal s listinnými dôkazmi založenými do konania podaním zo dňa 28.11.2019 konkrétne lekárskymi správami psychiatricky A.. Y. Š. a lekárskou správou-nálezom zo dňa 13.11.2019, z ktorých vyplýva, že žalobca bol objektívne depresívny, na základe čoho mu bola určená aj diagnóza (depresívna dekompenzácia F 60 osobnosti na reaktívnej báze), na základe čoho sa žalobca podrobil psychiatrickej liečbe (zahŕňajúcej aj medikamentóznu liečbu), v dôsledku čoho bol žalobca práceneschopný od 24.8.2016 do 31.12.2016, a to v nadväznosti na tvrdenia vyplývajúce zo svedeckej výpovede p. A. A., ktorý potvrdil zlý psychický zdravotný stav žalobcu v relevantnom období.

42. Vzhľadom na vnútorne rozporné, nejasné, zmätočné, a nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa žalobcu nie je možné zistiť, čo slúžilo ako skutkový podklad pre rozhodnutie; preto má žalobca za to, že takéto rozhodnutie je arbitrárne, a teda nepreskúmateľné. Vyslovil predpoklad, a to s ohľadom na priebeh a výsledok dokazovania, že k záveru o neexistencii diskriminačného správania žalovanej mohol súd prvej inštancie dospieť len v dôsledku nesprávnych skutkových zistení zistených v rozpore s vykonaním dokazovaním a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku ktorého nevykonal súd prvej inštancie dostatočné dokazovanie. 43. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že vyjadrenia žalobcu sú len účelovou konštrukciou smerujúcou k odvráteniu pozornosti od rozhodných skutočností a nevyvolávajú žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by ovplyvnili výsledok sporu. Žalobu mala za účelovú a nedôvodnú s tým, že nič nenasvedčuje tomu, že by z jej strany došlo k diskriminácii žalobcu. Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vyrovnal s jej tvrdeniami a dôkazmi, ktoré preukazujú, že nepostupovala vo vzťahu k žalobcovi diskriminačne a nedošlo teda z jej strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. 44. V súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa výsluchu svedkyne Š. žalovaná uviedla, že táto vypovedala tendenčne a zaujato, pretože bola vedená ako podozrivá spolupáchateľka žalobcu vo veci podozrenia zo spáchania trestných činov. Dňa 16.10.2019 bolo voči žalobcovi a M. Š. vznesené obvinenie zo spáchania zločinu sprenevery a prečinu podvodu Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave III, ČVS: ORP-363/3-VYS-B3-2019. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo síce Okresnou prokuratúrou Bratislava III zrušené, avšak konanie pod ČVS: ORP-363/3-VYS-B3-2019 v súčasnosti naďalej aktívne prebieha a vyšetrovateľ realizuje procesné úkony. Konanie nebolo zastavené a trestné oznámenie nebolo odmietnuté. 45. Žalovaná poprela tvrdenia o tom, že riaditeľka školy mala vytvárať napätie a nátlak na žalobcu a prevádzkara školského bufetu, t. j. jeho partnera A. A., aby žalobca aj jeho partner s prácou u žalovanej skončili. Neexistovalo žiadne bezdôvodné obviňovanie A. A. zo strany žalovanej, naopak, bol to A. A., ktorý ako prevádzkar bufetu sa voči zamestnanom školy v uvedenom období správal nevhodne a to tým, že opakovane posielal zamestnancov školy na koniec radu v školskom bufete a za najzávažnejšie považuje žalovaná nevhodnú komunikáciu A. A. so žiakmi školy. A. A.Ó. rovnako tak odmietal obsluhovať učiteľský zbor, dostal sa do konfliktu s vrátničkou školy a s tajomníčkou školy. V neposlednom rade, v období mája 2016 v čase ústnych maturít A. A. odmietol ako prevádzkar bufetu poskytnúť priestory školského bufetu na stravovanie predsedov maturitných komisií, keďže škola jedáleň nemala. 46. Neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu o nepravdivom tvrdení riaditeľky ohľadom odmietnutia poskytnutia priestorov bufetu na stravovanie predsedov maturitných komisií v máji 2015, keď z výsluchu riaditeľky žalovanej vyplýva opak toho, čo tvrdí žalobca. Neposkytnutie súčinnosti zo strany A. A. v súvislosti s poskytnutím stravovania predsedom maturitných komisií sa uskutočnilo v máji 2016, a nie v máji 2015, ako to nesprávne a zavádzajúco tvrdí žalobca. Neobstojí preto ani tvrdenie žalobcu o omeškaní 3 mesiacov, kedy malo dôjsť údajne ku konaniu A. A. v súvislosti s poskytovaním stravovania na maturitných skúškach. Postoj riaditeľky školy, ako aj komunikácia so žalobcom a jeho spriaznenými osobami bola vždy profesionálna, bez nedôvodných obvinení a smerovala výhradne k námietkam fungovania školského bufetu a námietkam týkajúcich sa nedôslednosti pri prevádzke školského bufetu. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že voči A. A. ani voči žalobcovi nemala žalovaná žiadne bezdôvodné obvinenia, ale išlo o dôvodné námietky ohľadne pracovnej morálky a jeho správania, čo žalovaná preukázala svedeckými výpoveďami. 47. Podľa žalovanej vyjadrenia žalobcu pôsobia znevažujúco v snahe kompromitujúco opísať riaditeľku školy, t. j. žalovanú. Riaditeľka žalovanej s ohľadom na svoje vzdelanie je dlhoročným pracovníkom a profesionálom v oblasti školstva s bohatými skúsenosťami z práce riaditeľky školy. Žalovaná je podľa magazínu L. na S. zaradená medzi TOP desať najlepších škôl na S.. Riaditeľka žalovanej by sa s ohľadom na dobré meno školy, ako aj svoje postavenie nedopustila akejkoľvek diskriminácie, nakoľko vytvára čo najlepšie podmienky a zázemie pre žiakov navštevovanej školy, ale aj zamestnancov školy. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa nepravdivou argumentáciou a skreslenými skutkovými tvrdeniami len snaží zdiskreditovať dobré meno školy a dobré meno riaditeľky školy.

48. Žalovaná uviedla, že v európskom práve je potrebné rozlišovať, čo je skutkovým tvrdením, alebo čo je hodnotiacim úsudkom. Hodnotiaci úsudok požíva vysokú mieru ochrany. Je to tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nedá objektívne dokázať. Žalobca v odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP namieta nesprávne zistenie skutkového stavu v predmetnej veci, pričom en bloc neodôvodnene a nepodložene spochybňuje všetky vykonané dôkazy, na ktoré súd prvej inštancie prihliadol, a ktoré vyvracajú jeho tvrdenia o údajnom diskriminačnom správaní vo vzťahu k jeho osobe zo strany žalovanej. Apriórne popieranie a spochybňovanie správnosti akéhokoľvek vykonaného dôkazu v rámci jednotlivých odvolacích tvrdení nemôže obstáť bez toho, aby bol riadnym a zákonným spôsobom preukázaný opak vyvodzovaných záverov, čo sa v tomto prípade neudialo. Jednotlivé čiastkové tvrdenia žalobcu, ktoré podľa jeho názoru zakladajú diskriminačné správanie, nemožno považovať za porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože nič takémuto správaniu zo strany žalovanej nenasvedčuje. Nemožno niekoho žalovať len z domnelých dôvodov diskriminácie, ktoré ale objektívne a navonok nevykazujú znaky rozdielneho zaobchádzania na podklade diskriminačných dôvodov, nakoľko nie každé správanie možno považovať za diskrimináciu. 49. Žalobca v odvolaní spochybnil význam výpovede svedkyne E., a to len z toho dôvodu, že táto svedkyňa nikdy nebola prítomná pri súkromnom rozhovore medzi žalobcom a žalovanou, čo podľa tvrdení žalobcu nemôže preukazovať neexistenciu diskriminačného konania voči nemu. Tieto tvrdenia žalobcu sú účelovo zavádzajúce - svedeckú výpoveď nemožno vylúčiť len dôvodu, ktorým argumentuje žalobca, ale naopak, ak by k údajnej diskriminácii reálne došlo, tak tento stav a správanie žalovanej by bolo možné objektívne vnímať na pracovisku a rozdielne zaobchádzanie voči určitému zamestnancovi by bolo zjavné aj ďalším osobám v rámci školského kolektívu (bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prítomní súkromných rozhovorov). Žalobca taktiež neodôvodnene spochybňuje závery súdu prvej inštancie vyvodené z výpovede p. E., z ktorej vyplýva, že v predchádzajúcom období bol na škole zamestnaný p. I., ktorý bol taktiež inej sexuálnej orientácie, a u ktorého neboli nikdy ani náznaky diskriminácie zo strany vedenia školy, pričom žalobca tieto tvrdenia o tom, že už v tej dobe mal byť na škole problém s diskrimináciou z dôvodu inej sexuálnej orientácie, znova žiadnym spôsobom nepreukázal a poukazoval len na smrť p. I. (mŕtvy nič nepotvrdí ani nevyvráti). Žalovaná mala za to, že súd by nemal v žiadnom ohľade brať zreteľ na tvrdenia žalobcu ohľadom údajného správania riaditeľky žalovanej voči p. I., keďže tento ich v dôsledku úmrtia nemôže potvrdiť ani vyvrátiť. Žalobca rovnako neodôvodnene v odvolaní tvrdí, že žalovaná skončila pracovný pomer s p. I. hneď po tom, ako sa vedenie školy dozvedelo, že p. I. je inej sexuálnej orientácie, pričom žalobca túto absurdnú konštrukciu opätovne nepreukázal. Práve naopak, ak by skutočnosti nasvedčovali tvrdeniam žalobcu o údajnom ukončení pracovného pomeru p. I. z dôvodu diskriminácie na základe inej sexuálnej orientácie, zrejme by nedošlo k skončeniu pracovného pomeru medzi p. I. a žalovaným zmierlivým spôsobom, a to dohodou o skončení pracovného pomeru. 50. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na to, že v čase, keď na škole pôsobil svedok J., tak to bola celkom iná situácia (čím len nepriamo uznal, že ani len v tej dobe k žiadnej diskriminácii nedochádzalo) - pričom je zrejmé, že ak by tvrdenia žalobcu o homofóbii a diskriminačnom konaní boli pravdivé, tieto by sa museli prejaviť už v danom období (žalovaná poukázala aj na zmenu spoločenskej paradigmy a postupom času vyššej tolerancii k ľuďom inej orientácie - ak to bolo akceptované v tej dobe, nie je dôvod, prečo by malo dochádzať k diskriminácii s takým odstupom času). 51. Žalovaná vo väzbe na tvrdenie žalobcu ohľadom sledovania žalobcu a jeho manžela riaditeľkou žalovanej uviedla, že riaditeľka školy navštevovala miestne trhovisko a kaviarne pravidelne dlhé roky, a teda dlhoročné využívanie verejného parkoviska nemožno v žiadnom ohľade označovať za nátlakové ani diskriminačné správanie riaditeľky školy voči žalobcovi. 52. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a výstižne aplikoval princíp tzv. obráteného dôkazného bremena. Konajúci súd teda neopomenul aplikovať výnimku zo všeobecného princípu dokazovania pri antidiskriminačných sporoch, ako to nesprávne uviedol žalobca. Konajúci súd v texte odôvodnenia rozsudku uviedol dôvody, prečo sa žalobcovi nepodarilo preukázať skutkové tvrdenia, v dôsledku ktorých súd dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k diskriminácii žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. K preneseniu dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch žalovaná poukázala na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/10/2011; k uneseniu dôkazného bremena

žalobcom pri tvrdení, že došlo k diskriminácii, na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 246/2008. 53. V súvislosti s tvrdením žalobcu o priamej diskriminácii podľa § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. žalovaná uviedla, že uvedené ustanovenie zákona je možné chápať ako menej priaznivé zaobchádzanie s určitou osobou v porovnaní so zaobchádzaním s inou osobou, pričom sa to deje z niektorého zo zakázaných dôvodov diskriminácie. Pre posúdenie konania ako diskriminačného je potrebné v konkrétnom prípade ustáliť komparátora, tzn. „subjekt voči ktorému sa porovnáva osoba, ktorá osebe tvrdí, že s ňou je, bolo alebo by mohlo byť zaobchádzané menej priaznivo.“ V rámci skúmania diskriminačného konania nebolo preukázané, že došlo k znevýhodňovaniu, odlišnému a negatívnemu správaniu vo vzťahu k žalobcovi, a to v porovnaní s ostatnými členmi učiteľského zboru, zamestnancom školy, a teda, že by došlo k odlišnému správaniu zo strany žalovanej práve na základe zakázaného diskriminačného dôvodu, ktorý by preukázateľne znevýhodnil žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že na podklade predložených a vykonaných dôkazov počas predmetného sporu nebolo zistené rozdielne zaobchádzanie so žalobcom zo strany žalovanej v rámci pracovnoprávneho vzťahu na základe diskriminačných dôvodov. 54. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP žalovaná poukázala na prísnu koncentráciu konania v rámci civilného procesu, ktorá kladie na sporové strany zvýšenú zodpovednosť plnenia povinnosti (povinnosť tvrdiť a povinnosť dokázať) a zodpovednosť za priebeh, smerovanie a výsledok sporového konania. Tomuto konceptu zodpovedá aj výnimočná prípustnosť novôt v rámci odvolacieho konania (§ 366 CSP), ktorá je viazaná na striktné splnenie zákonných podmienok, k čomu v tomto prípade nedošlo. Podľa § 366 písm. d) CSP je možné novoty v odvolacom konaní uplatniť iba ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca na tento dôvod poukazuje tvrdením, že s uvedenou svedkyňou C. B. sa mal možnosť skontaktovať až po vyhlásení rozsudku - pričom toto tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil ani nepreukázal dôveryhodným dôkazom, ktorý by nasvedčoval tomu, že daný výsluch nemohol navrhnúť už v rámci konania na súde prvej inštancie, teda nič nenasvedčuje tomu, že by žalobca nemohol uplatniť daný prostriedok procesného útoku bez jeho viny, práve naopak, uvedené nasvedčuje skôr tomu, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť tvrdiť a dokázať, čím neuniesol svoje primárne dôkazné bremeno. Ak by žalobca navrhol vypočuť svedkyňu C. B. podľa § 197 ods. 2 CSP už v konaní na súde prvej inštancie, súd by zabezpečil prítomnosť daného svedka predvolaním, čím by bolo možné tento dôkazný prostriedok vykonať. Z § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho odlišnosť, napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, politická činnosť a pod. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. apríla 2009). Žalovaná má za to, že žalobca dôkazné bremeno v tomto konaní neuniesol, pretože nepreukázal splnenie zákonných podmienok diskriminačného konania žalovanej, ktorým by došlo k zníženiu žalobcovho spoločenského uplatnenia, dôstojnosti a vážnosti značným spôsobom. Správanie sa riaditeľky žalovanej nebolo diskrimináciou ani zásahom do osobnostných práv žalobcu ako sa tento mylne domnieva. V prípade žalobcu ide len o jeho subjektívny názor o diskriminácii jeho osoby a tento nie je dôvodom na prijatie záveru, že voči nemu došlo k diskriminačnému postupu. Ani výpovede svedkov G. E. a Z.. A. I., či písomné podanie v podobe čestného vyhlásenia A.. Ľ. J. neviedli k zisteniu takých skutkových okolností, ktoré by vo vzťahu k žalobcovi mali povahu diskriminačného konania zo strany riaditeľky žalovanej. Z uvedeného vyplýva, že daný odvolací dôvod v dôsledku nesplnenia žalobcovej základnej procesnej zodpovednosti v rámci sporového konania, nemôže rozsudok zaťažovať vadou nesprávnosti a zároveň nemôže byť na ťarchu a v neprospech žalovanej. 55. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná uviedla, že žalobca sa mylne domnieva, ak tvrdí, že zhoršenie zdravotného stavu mu bolo spôsobené v dôsledku údajného diskriminačného správania zo strany žalovanej. Žalobca predložil len lekársky nález, ktorý nie je relevantným dôkazom. Lekárske správy A.. Y. Š. predložené žalobcom do konania žiadnym

spôsobom nepreukazujú, že žalovaná akýmkoľvek spôsobom diskriminovala žalobcu, naopak, ide o subjektívne pocity žalobcu, ktoré lekár popisuje vo svojich správach. V lekárskych správach žalobcu je v rámci objektívneho stavu lekárom konštatované, že: „špecifická porucha osobnosti, dg: depresívna dekompenzácia F 60 osobnosti“ alebo „depresívna dekomp. osobnosti v liečbe.“ Dôvody žalobcu uvádzané v odvolaní v súvislosti so zhoršením jeho zdravotného stavu, ako aj objektívne konštatovanie zdravotného stavu - jeho depresívnej dekompenzácie nemajú nič spoločné s konaním žalovanej, nesúvisia s predmetom sporu a takáto okolnosť nie je spôsobilá privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Vychádzal okrem iného aj z výpovede svedkov MM.. Ľ. J., G. E., Z.. A. I., na základe čoho dospel k záveru, že k uvedenému diskriminačnému konaniu zo strany žalovanej nedošlo. 56. Žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy mala žalovaná za účelový a ničím nepodložený. Žalobca totiž nepreukázal zákonom predpokladaný dôvod, kvôli ktorému k diskriminácii malo dôjsť a z ktorého je diskriminácia zakázaná, a nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti ani zníženie jeho spoločenského uplatnenia. 57. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej mal za zavádzajúce tvrdenia vo vzťahu k trestnému konaniu vedenému OR PZ v Bratislave III pod ČVS:ORP-363/3-VYS-B3-2019. Žalovaná podľa žalobcu nepreukázala, či predmetné trestné konanie stále prebieha. Tvrdenie žalovanej o tom, že predmetné trestné konanie nebolo zastavené, že aktívne prebieha, nie je podložené relevantným dôkazom. V tejto súvislosti poukázal na posledné podanie žalovanej v súvisiacom súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 45Cpr/18/2016 datované dňom 23.1.2023, v rámci ktorého žalovaná tvrdila, že vykonala dopyt na vyšetrovateľa (hoci ani toto tvrdenie nepreukázala), či predmetná trestná vec je ukončená resp. či naďalej prebiehajú procesné úkony v trestnom konaní a doposiaľ odpoveď žalovanej nebola doručená. V predmetnom súvisiacom súdnom konaní pritom súd zaviazal žalovanú na predloženie tejto informácie ešte na pojednávaní dňa 27.9.2022. Žalovaná si nielenže predmetnú povinnosť nesplnila v stanovenej lehote, ale doposiaľ nepreukázala relevantným dôkazom, či dopyt v súdom požadovanom znení vôbec (a kedy) orgánu činnému v trestnom konaní podala. Vyššie popísaným konaním žalovanej a predloženým podaním žalobca poukázal na účelové konanie žalovanej, ktorá používa (a zneužíva) argument o vedení trestného konania voči žalobcovi v oboch súdnych konaniach. Žalovaná však pri tejto argumentácii opomína poslednú známu skutočnosť - ktorá je navyše od nepodložených tvrdení žalovanej aj objektívne preukázaná - a to zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči žalobcovi aj p. Š. ako nezákonného rozhodnutia uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 21.11.2019, č. k. 4 Pv 463/19/1103-2 ešte v roku 2019. Odvtedy nevykonal vyšetrovateľ žiaden úkon v trestnom konaní, žalobca ani p. Š. neboli znova vypočutí, nebolo im vznesené obvinenie. Preto aj tvrdenie žalovanej o aktívnom priebehu tohto trestného stíhania, či dokonca realizácii procesných úkonov je nepravdivé a zavádzajúce, a skutočnosťami uvedenými v tomto vyjadrení a dôkazmi založenými v spise aj vyvrátené. 58. Žalobca nesúhlasil s tvrdením o tendenčnej či neobjektívnej výpovedi p. Š., ktorá skutočnosti vo svojej svedeckej výpovedi opísala vierohodne a vecne. Žalovanú ako jej bývalého zamestnávateľa nijakým spôsobom bezdôvodne nekritizovala, či neočierňovala. Z jej svedeckej výpovede nevyplýva žiadna zášť voči žalovanej, či tendenčnosť jej tvrdení, resp. nie je zrejmé, aký prospech by mala p. Š. z prípadného úspechu žalobcu v tomto konaní vo vzťahu k predmetného trestnému stíhaniu, ktoré navyše ani nie je preukázané, či stále pokračuje a poslednou známou skutočnosťou pre p. Š. - tak ako pre žalobcu - je zrušenie jej obvinenia. 59. Žalobca v replike ďalej uviedol, že údajné nevhodné správanie A. A. a konflikty, ktoré údajne mal so zamestnancami školy, neboli nijakým relevantným spôsobom preukázané a tieto obvinenia žalovanej slúžili len ako zámienka na jej diskriminačné správanie voči žalobcovi, keďže jej bol známy partnerský vzťah žalobcu a prevádzkara školského bufetu, s ktorým nesúhlasila až sa ho štítila a snažila sa akýmkoľvek spôsobom oboch zo školy vypudiť, keďže nechcela, aby žalobca ako jej zástupca bol v homosexuálnom vzťahu s iným mužom. Za absolútne irelevantnú mal žalobca argumentáciu článkom v magazíne L. zverejneným dňa 19.1.2023, ktorý nijakým spôsobom nie je schopný potvrdiť tvrdenia žalovanej o neexistencii diskriminácie žalobcu. Predmetný článok predsa nijakým spôsobom nereflektuje na skutočnosti žalobcom tvrdené v predmetnom konaní, ani na správanie riaditeľky a

žalovanej vo vzťahu k žalobcovi, ale len na základe dostupných merateľných kritérií (najmä študijných výsledkov žiakov z testovaní a maturít) vytvára poradie základných a stredných škôl, navyše zohľadňujúc obdobie po dvojročnej pandemickej prestávke t. j. po rokoch 2020-2022 (relevantne posudzovaním obdobím v tomto konaní je rok 2016). 60. Za absurdné považoval žalobca tvrdenie, že by sa akokoľvek kompromitujúco vyjadroval o riaditeľke školy a žalovanej. Podaním žaloby bránil žalobca svoje právo na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na jeho sexuálnu orientáciu, ktorej porušenie v tomto konaní bezpochyby preukázal. Zotrval na argumentácii vo vzťahu k výpovedi svedkyne Nagyovej; tejto výpovedi nemožno ukladať akúkoľvek dôležitosť a relevantnosť vo vzťahu k posúdeniu existencie diskriminačného správania žalovanej, keďže nikdy nebola účastná nijakého súkromného rozhovoru medzi riaditeľkou žalovanej a žalobcom. Vo vzťahu k návrhu žalovanej, aby súd nebral na zreteľ tvrdenia žalobcu v jeho odvolaní vo vzťahu k p. I., keďže tieto nevie p. I. nijakým spôsobom vyvrátiť ani potvrdiť (keďže v priebehu konania umrel), konštatoval, že súd prvej inštancie tvrdenia svedkyne E. v úvahu bral, dokonca na tieto v odôvodnení vyslovene odkázal a odôvodňoval nimi skutočnosť, že na škole ani v minulom období neexistovala diskriminácia. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané z vyššie uvedeného tak závažné skutočnosti (o neexistencii diskriminácie na škole), považoval žalobca za nesprávne a v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ako aj zásadou rovnosti strán sporu, aby súd prikladal väčšiu váhu tvrdeniam svedkyne bez toho, aby vzal v úvahu tvrdenia žalobcu ako aj skutočnosť, že to bol práve žalobca, ktorý návrh svedka I. navrhol, a od ktorého návrhu na výsluch svedka žalobca upustil len z dôvodu úmrtia tohto svedka - súd prvej inštancie uvedené skutočnosti v odôvodnení rozsudku celkom ignoroval, nijako sa s nimi nevysporiadal, a preto nemá žalobca za preukázané, že by ich vôbec pri vyslovení svojho záveru o neexistencii diskriminácie vo vzťahu k p. I. vôbec vzal v úvahu. Žalobca ďalej uviedol, že nijakým spôsobom - priamo ani nepriamo - nepotvrdil, že k diskriminácii v dobe, keď na škole pracoval p. J. nedochádzalo (tak ako účelovo a prekrútene uvádza žalovaná vo svojom vyjadrení). Ako už bolo poukázané žalobcom v jeho odvolaní, jedná sa o osobnú skúsenosť p. J., ktorý už v tom čase bol mediálne činný a známy svojou sexuálnou orientáciou; navyše nemal vzťah s iným zamestnancom školy, a preto jeho výpoveď je pre účely posúdenia diskriminačného správania žalovanej v tomto konaní absolútne irelevantnou. V ďalšom žalobca uviedol, že tvrdenia žalovanej o tom, že riaditeľka chodí na miestne trhovisko a kaviarne roky, nebolo v konaní preukázané. Faktom (podporeným výpoveďou žalobcu aj p. A. A.) ostáva, že žalobca ju na predmetných miestach začal vídavať až po tom, čo riaditeľka nadobudla znalosť o tom, že žalobca má vzťah s p. A. A.. 61. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovanej vo vzťahu k aplikácii princípu obráteného dôkazného bremena, nakoľko súd prvej inštancie tento princíp neaplikoval dôsledne. Žalobca vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom opísal diskriminačné správanie žalovanej ako aj jej pohnútku (ako predpokladá žalovanou citované uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 10/2011), ktorej konanie bolo motivované práve inou sexuálnou orientáciou žalobcu, a v rámci svojich možností podložil svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi. Trval preto na tom, že dôkazné bremeno vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam uniesol, avšak po preukázaní diskriminačného správania žalovanej (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania) a pohnútky, ktorá ju k tomuto konaniu viedla, už žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona t. j. že k popísanému diskriminačnému konaniu z jej strany nedošlo. Žalobca tiež dostatočným spôsobom odôvodnil a preukázal splnenie podmienok na pripustenie novoty v zmysle § 366 CSP, preto žiadal odvolací súd o vykonanie výsluchu svedkyne B.. Vo vzťahu k vyššie uvedenému zdôraznil, že až z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že súd prvej inštancie prikladal váhu aj tvrdeniam žalovanej, ktoré okrem výpovedí svedkov navrhnutých žalovanou nevyplývali z iných dôkazov, resp. boli s nimi v rozpore (napr. tvrdenia vo vzťahu k dôvodom ukončenia pracovného vzťahu medzi žalovanou a p. I.). 62. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej o nepreukázaní psychickej ujmy spôsobenej žalobcovi tento uviedol, že mu nie je zrejmé, ako inak by mal preukázať zhoršenie zdravotného stavu a psychickú ujmu v dôsledku diskriminačného správania žalovanej, ak nie lekárskymi správami odborného lekára z odboru psychiatrie. Vzhľadom na časové súvislosti (kedy dochádzalo k správaniu žalovanej opísaného v tomto konaní a datovanie lekárskych správ), je jednoznačné, že žalobcovi boli ochorenia diagnostikované v nadväznosti na konanie žalovanej, ktorá týmto spôsobovala žalobcovi preukázateľne ujmu na duševnom zdraví. Predložené lekárske správy preto predstavujú dôveryhodné a objektívne dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať nielen psychickú ujmu spôsobenú žalobcovi ako takú, ale zároveň spôsobilé preukázať existenciu samotného diskriminačného správania žalovanej voči žalobcovi - keďže z nich

vyplýva, že žalobca v nadväznosti na udalosti, ktoré sa udiali v škole v relevantnom (bezprostredne predchádzajúcom) období a správanie žalovanej v tomto období, musel objektívne vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Súd prvej inštancie sa však napriek dôležitosti predložených lekárskych správ nijakým relevantným spôsobom s nimi nevysporiadal, ani ich nijako vo svojom odôvodnení rozsudku nevyhodnotil. 63. Žalovaná vo vyjadrení k replike žalobcu v súvislosti s trestným konaním vo vzťahu k žalobcovi uviedla, že dňa 24.1.2023 podala Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave III žiadosť o sprístupnenie informácií, či vo veci vedenej na Okresnej prokuratúre Bratislava III. pod sp. zn. 4Pv 463/19/1103 a na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis pod ČVS: ORP-363/3-VYS-B3-2019 naďalej prebiehajú procesné úkony v trestnom konaní; odpoveď jej doposiaľ nebola doručená. Žalobca podľa žalovanej nemôže s určitosťou tvrdiť, že „odvtedy nevykonal vyšetrovateľ žiaden úkon v trestnom konaní“, pretože je to len jeho subjektívny názor, navyše ničím nepodložený, bez ohľadu na údajnú absenciu vypočutia žalobcu či p. Š. zo strany orgánu činného v trestnom konaní. 64. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s tvrdením o tendenčnej či neobjektívnej výpovedi p. Š., tak ide o subjektívny názor žalobcu, vzhľadom k tomu, že p. Š. je vo vzťahu k nemu spriaznenou osobou. Netreba opomínať skutočnosť, že to bol sám žalobca, ktorý ku dňu 1.11.2013 navrhol p. Š. zamestnať na plný úväzok u žalovanej, s ktorou žalovaná napokon pracovný pomer uzatvorila. Žalobca a p. Š. spolu pracovali aj v predchádzajúcom období na S. Z. K. A., kde rovnako vznikla na ekonomickom oddelení škoda, ktorá sa napokon „uhrala do stratena“. Práve p. Š. spolu so žalobcom uskutočnila u žalovanej výberové konanie na verejnú obchodnú súťaž na bufet, ale aj vystavovala fiktívne faktúry v úzkej spolupráci so žalobcom, predmetom ktorých je vzniknutá škoda žalovanej. Podľa žalovanej je preto pochopiteľné, že takáto spriaznená osoba bude nepochybne „stáť za žalobcom“ a zastávať argumenty žalobcu, s cieľom zakryť protiprávne konanie, ktorého sa spolu so žalobcom u žalovanej dopustili pri vystavovaní fiktívnych faktúr. 65. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o údajne nevhodnom správaní sa p. A. A. s tým, že jeho údajné konflikty so zamestnancami školy neboli nijakým relevantným spôsobom preukázané, pričom tieto obvinenia mali žalovanej slúžiť len ako zámienka na jej diskriminačné správanie voči žalobcovi, keďže jej bol známy partnerský vzťah žalobcu a prevádzkara školského bufetu, s ktorým nesúhlasila až sa ho štítila a snažila sa akýmkoľvek spôsobom oboch zo školy vypudiť, keďže nechcela, aby žalobca ako jej zástupca bol v homosexuálnom vzťahu s iným mužom, uviedla žalovaná, že s takýmto tendenčným vyjadrením žalobcu nesúhlasí. Riaditeľka žalovanej sa nikdy nevyjadrovala k súkromnému životu svojich zamestnancov. Všetci zamestnanci, ktorých žalovaná zamestnáva/la boli a sú zamestnávaní výhradne na základe svojich profesijných kompetencií, nie na základe rasy, náboženstva, sexuálnej orientácie a podobne. Žalobca nepravdivo a skreslene dezinterpretuje postoj riaditeľky žalovanej výlučne z dôvodu zakrytia nevhodného správania bufetára - p. A. A. ako jemu spriaznenej osoby, na ktorého nevhodné správanie poukázali zamestnanci školy, ale dokonca aj samotní žiaci školy. Okrem iného, riaditeľka žalovanej neprichádzala počas školského roka s p. A. A. do kontaktu, pretože všetky záležitosti s p. A. A. riešila tajomníčka školy p. R.. V konaní bolo preukázané, že riaditeľka žalovanej nemala žiadny osobný pohovor so žalobcom v tom zmysle, aby žalobca ukončil vzťah s partnerom, ktorý pracoval v školskom bufete. Žalobca sa takýmto vyjadrením len snaží zakryť podstatný fakt, že dňa 24.5.2016 dostal upozornenie za nesplnenie nariadenia zo strany riaditeľky žalovanej a taktiež upozornenie za nevhodné správanie voči inému zamestnancovi školy, čo nemožno považovať za diskriminačné konanie z dôvodu sexuálnej orientácie žalobcu, ako to nesprávne uvádza žalobca. Žalobca v konaní nepreukázal skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k jeho diskriminácii, jeho tvrdenia nie sú ničím podložené, resp. reálne ani neprebehli. O tom, že riaditeľka žalovanej skutočne žalobcu nediskriminovala svedčí aj fakt, že v mesiaci jún 2016 dostal žalobca od riaditeľky žalovanej nemalú koncoročnú odmenu. 66. V súvislosti s dôkazným bremenom žalovaná upriamila pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/336/2021 zo dňa 28.9.2022 v zmysle ktorého: „Dôkazné bremeno však neťaží len výlučne žalovanú stranu, ale aj žalobcu. Podobný názor bol vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 7Cdo/336/2021 zo dňa 28. septembra 2022, kde „odvolací súd poukázal na to, že len subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu nie je dôvodom, že vo vzťahu k nemu aj k diskriminačnému postupu došlo. Žalobca teda musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno opodstatnene usudzovať, že došlo k priamej či nepriamej diskriminácii osoby, až následne sa dôkazné bremeno presúva na žalovanú stranu, ktorá má preukazovať tvrdenie, že

zásadu rovnakého zaobchádzania neporušila.“ Žalobca navyše v konaní nepreukázal ani tie skutočnosti, že by musel čeliť akýmkoľvek ponižujúcim poznámkam zo strany jeho kolegov v práci týkajúcich sa jeho sexuálnej orientácie, čím nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaná mala za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by k diskriminácii jeho osoby na základe sexuálnej orientácie zo strany riaditeľky došlo; žalobca podopiera svoje tvrdenia jeho subjektívnymi pocitmi, ktoré sú založené na nepravdivých a nepodložených hypotézach. 67. K argumentácii žalobcu ohľadom článkov v magazíne L. žalovaná uviedla, že ako škola je už niekoľko rokov zaradená medzi najlepšie školy na Slovensku a ak by na nej dochádzalo k akejkoľvek forme diskriminácie (ku komukoľvek na základe čohokoľvek), rozhodne by nepatrila a nebola zaradená medzi najlepšie školy na Slovensku. Aj v rozhodnom období, t. j. v r. 2016, patrila medzi najlepšie školy na Slovensku. Škola existuje od roku 1993 a na škole pracovalo a stále pracuje mnoho ľudí rôznej národnosti, vierovyznania či dokonca sexuálnej orientácie a zo strany riaditeľky žalovanej nikdy nedošlo k diskriminácii žiadneho zamestnanca. Ak vznikli akékoľvek výhrady voči žalobcovi, boli výhradne založené na porušovaní pracovnej disciplíny, porušovaní pracovných povinností a taktiež na zneužívaní postavenia ekonomicko-technického zástupcu riaditeľky žalovanej. Riaditeľka žalovanej je svojou odbornosťou nielen pedagógom, ale aj psychológom, vždy bola a naďalej aj je zodpovedná za kvalitný výchovno-vzdelávací proces. Ak by skutočne riaditeľka žalovanej diskriminovala na základe sexuálnej orientácie kohokoľvek, isto by sa škola neumiestnila a nebola vyhodnotená niekoľko rokov za sebou ako najlepšia škola na S., pretože predpokladom toho je, aby vzťahy boli na pracovisku korektné, tolerantné a profesionálne. Riaditeľka školy pristupovala a naďalej pristupuje ku všetkým zamestnancom na základe rovnosti zaobchádzania. 68. Žalovaná ďalej uviedla, že nakoľko žalobca nepredložil také dôkazy a nepreukázal také skutočnosti, na základe ktorých možno vyvodiť záver, že k diskriminácii voči žalobcovi došlo, spochybňovanie hodnotenia dôkazov súdu prvej inštancie zo strany žalobcu je neprimerané. Žalobca na jednej strane neuniesol v konaní dôkazné bremeno, pretože nepredložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, čím by preukázal akúkoľvek formu diskriminácie zo strany riaditeľky školy, na strane druhej sa odvoláva na nesprávne a údajne rozporné hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Posudzovanie dôkazov ako takých je zásadne v kompetencii súdu, nie strán sporu a akékoľvek spochybňovanie výpovedí svedkov zo strany žalobcu považovala žalovaná za účelové. 69. V ďalšom žalovaná namietla tvrdenia žalobcu o jeho sledovaní v mieste bydliska; mala ich za absurdné a vymyslené. S ohľadom na skutočnosť, že riaditeľka školy chodí dlhé roky pravidelne na Ž. Q. na trhovisko a tiež do miestnej kaviarne, t. j. zdržiava sa na verejnom priestranstve, je prirodzené, že sa na ňom môžu stretnúť žalobca a riaditeľka žalovanej kedykoľvek. Na škole v danom čase pracovalo viac ako 100 zamestnancov, je preto nemožné (až vylúčené), aby riaditeľka žalovanej zisťovala, kde ktorý zamestnanec býva a s kým žije a už vonkoncom aby svoj drahocenný čas z pozície riaditeľky školy venovala práve takýmto, pre ňu nepodstatným veciam. Takéto náhodné stretnutia nemôže žalobca vyhodnocovať ako cielené sledovanie jeho osoby s poukazovaním, že zakladá akúkoľvek formu diskriminácie voči jeho osobe. Takéto vyjadrenia žalobcu sú pre posúdenie, či na strane žalovanej došlo k diskriminačnému konaniu, irelevantné. 70. V závere vyjadrenia žalovaná uviedla, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu nemožno klásť za vinu žalovanej. Lekárske správy žiadnym spôsobom nepreukazujú, že žalovaná akokoľvek diskriminovala žalobcu. V týchto správach je navyše objektívne konštatované, že žalobca trpí určitou formou špecifickej poruchy osobnosti - depresívnou dekompenzáciou zaradenou pod kód F60. Tento kód diagnózy je v zmysle medzinárodnej klasifikácie chorôb uvedený pod názvom „Špecifické poruchy osobnosti“ s doplňujúcou informáciou: „Zvyčajne sa prejavujú od detstva alebo dospievania a pokračujú počas dospelosti.“ V lekárskych posudkoch žalobcu sa tiež spomína „špecifická porucha osobnosti“. Žalobca v konaní len zneužíva tieto lekárske posudky, pričom je všeobecne známe, že akákoľvek duševná porucha je závislá od množstva rôznych faktorov (napr. biologické faktory). Zhoršenie psychického stavu žalobcu teda nemožno v žiadnom prípade klásť za vinu žalovanej, pretože na psychický stav žalobcu treba prihliadať s ohľadom na rôzne faktory a genetickú súvislosť, nie vyvodiť z nich závery o domnelej diskriminácii žalobcu.

71. Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. B3-45Cpr/4/2019-497, zo dňa 12.3.2024, opravil napadnutý rozsudok s pôvodným č. k. 45Cpr/4/2019-514 tak, že miesto nesprávneho čísla listu 514 má byť 398. 72. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 73. Súdne konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady na rovnaké zaobchádzanie je civilným súdnym konaním sporového charakteru, v ktorom proti sebe stoja žalobca a žalovaný v navzájom protichodnom, kontradiktórnom postavení. V klasickom sporovom súdnom konaní sa uplatňuje zásada actori incumbit probatio, čo znamená, že dôkazné bremeno postihuje zásadne vždy toho, kto niečo tvrdí, teda žalobcu. Ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona predstavuje zásadnú odchýlku konania vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania od klasického sporového súdneho konania v oblasti dokazovania. Táto odchýlka sa týka preneseného dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného. Princíp preneseného dôkazného bremena bol vygenerovaný Súdnym dvorom Európskej únie v rámci jeho judikatúry ako princíp, ktorý odráža potrebu efektívneho uplatňovania princípu rovnosti a jeho potreba vychádza z charakteru antidiskriminačných sporov. Diskriminácia sa len zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame dôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek pochybností preukázať existenciu diskriminácie, resp. porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie. Zmyslom teda je, aby žalobca neprehral spor len na základe toho, že neuniesol dôkazné bremeno z dôvodu, že nemá prístup k dôkazom. Treba však upozorniť na to, že žalobcovi nestačí len poukázať na to, že bol diskriminovaný, ale musí predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a až potom dôjde k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, a to na žalovaného. V zmysle uvedeného žalobca nemusí preukázať istotu, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti. Je však povinný preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči nej však nebola aplikovaná diskriminácia. Žalobca je povinný preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácie zakázaná (§ 2 antidiskriminačného zákona). Ďalej je potrebné, aby žalobca preukázal vznik ujmy, ktorá mu vznikla na základe nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie, pričom medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná súvislosť. Pri prenesenom dôkaznom bremene zároveň platí, že žalovaný môže domnienku diskriminačného konania vyvrátiť, ak preukáže, že jeho konanie sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu, alebo že jeho konanie nie je v zmysle antidiskriminačného zákona považované za diskrimináciu. Ak žalovaný neposkytne súdu dostatočné vysvetlenie, prečo mohlo dôjsť k porušeniu zásady na rovnaké zaobchádzanie so žalobcom, má sa za to, že diskriminácia v danom prípade bola preukázaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8CdoPr/13/2024, zo dňa 10.3.2026). 74. Výstižný záver k tomu formuloval napríklad Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 16/2009 z 30. 4. 2009, v zmysle ktorého „...subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod) a pod.. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania“. 75. Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že žalovaná sa svojím konaním dopustila jeho diskriminácie z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím vo vzťahu k nemu porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, uloženia povinnosti žalovanej zverejniť špecifikované verejné ospravedlnenie žalobcovi a uloženia

povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. V žalobe v rámci opisu rozhodujúcich skutočností uviedol, že riaditeľku žalovanej informoval v auguste 2015 o rozvodovom konaní s manželkou. Od toho momentu sa podľa žalobcu riaditeľka žalovanej začala intenzívne zaujímať o jeho osobný život, najmä tým, že kolegov žalobcu, o. i. p. Š., vystavovala otázkam o jeho súkromí, v dôsledku čoho vznikla na pracovisku napätá atmosféra. Správanie sa riaditeľky voči žalobcovi sa radikálne zhoršilo po tom, čo v septembri 2015 prijal prácu prevádzkara bufetu partner žalobcu. Po tom, ako sa to riaditeľka dozvedela, predvolala si žalobcu a oznámila mu, že nepovažuje za vhodné, aby jeho partner pracoval v bufete. Žalobca bol bezodkladne potom, čo konfrontoval kolegu, ktorý o ňom šíril v kolektíve ponižujúce poznámky, zo strany riaditeľky upozornený, že si nesmie takéto správanie sa dovoľovať voči učiteľom, lebo je iba nepedagogickým zamestnancom. Riaditeľka žalovanej neskrývala nesympatie voči partnerovi žalobcu, viackrát naznačila, aby s prácou v bufete skončil a odišiel späť do zahraničia, dokonca pod vyhrážkou, že zariadi jeho odchod zo S.. Útoky riaditeľky vyvrcholili v máji 2016, keď si ho dňa 24.5.2016 predvolala a doručila mu list nazvaný ako Porušenie pracovnej disciplíny. Pri tejto príležitosti ho dôrazne upozornila, že si má dať svojho priateľa do poriadku a má mu vysvetliť, kde je, inak ho nechá vyviesť zo S.. Vyjadrila sa, že si nepraje, aby jej ekonomický zástupca žil s mužom a naznačila žalobcovi, aby zvážil ukončenie spolupráce. Riaditeľka žalovanej svojim konaním, neustálym pohŕdaním a nevhodnými poznámkami, aj za prítomnosti iných kolegov, žalobcu v pracovnom kolektíve ponížila. Žalovaná šíri nepravdivé informácie o žalobcovi aj na iných školách, čím nielen poškodzuje jeho dobré meno, ale aj podstatne sťažuje jeho ďalšie pracovné uplatnenie. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že v júni 2016 prvýkrát spozoroval riaditeľku žalovanej na terase reštaurácie, kde s partnerom zvykol sedávať. V priebehu júla a augusta 2016 pravidelne, takmer každú sobotu, zaparkovala auto priamo pod domom žalobcu a pozorovala ho. Takouto šikanou sa ho zjavne pokúšala psychicky zdeptať a vyštvať z práce. Po návrate z dovolenky v lete 2016 riaditeľka žalobcovi uviedla, že žije nesprávny život, takto u nej nemôže pracovať a ak neodíde dobrovoľne, tak ho vyhodí. Aj na základe uvedeného mal žalobca za zrejmé, že žalovaná sa svojim konaním, psychickým nátlakom, šikanou a ponižovaním v pracovnom kolektíve dopustila jeho priamej diskriminácie, zjavne z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Dopustila sa i nepriamej diskriminácie, keď rozhodnutiami o údajnom porušení pracovnej disciplíny, neoprávnenou kontrolou na pracovisku, rozhodnutím o zrušení jeho pracovného miesta a následne okamžitým skončením pracovného pomeru, znevýhodnila žalobcu v porovnaní s inými zamestnancami. 76. Žalovaná v liste zo dňa 24.5.2016, označenom ako Porušenie pracovnej disciplíny, poukázala na obsah telefonického rozhovoru riaditeľky so žalobcom zo dňa 18.5.2016, týkajúceho sa neochotného a nevhodného správania sa zamestnanca bufetu a nespokojnosti zamestnancov s fungovaním bufetu, ktorý rozhovor ukončil oznámením, že dáva výpoveď spolu s p. Š. a zložil telefón. Počas rozhovoru sa žalobca vyjadril na adresu tajomníčky p. R., aby držala hubu. Riaditeľka žiadala žalobcu o súčinnosť pri riešení problému ohľadom prevádzky bufetu. Poukázala na skutočnosť, že zmluva o prenájme bufetu nie je zverejnená na webovej stránke školy. Uviedla, že v piatok dňa 20.5.2016 sa počas pracovnej doby pokúšala žalobcu kontaktovať, pričom zamestnanci školy potvrdili, že pre pol treťou bol pred budovou gymnázia. Nerozumela preto ignorovaniu jej telefonátu; navyše žalobca jej mohol oznámiť požiadavku o priepustku, príp. dovolenku na deň 23.5.2016. Na uvedenom základe dala žalobcovi písomné pokarhanie za porušenie lojality voči zamestnávateľovi, nezverejnenie zmluvy a neefektívne využívanie pracovného času; zároveň ho upozornila na možnosť ukončenia pracovného pomeru pri opätovnom porušení pracovnej disciplíny. 77. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 7.6.2016 k listu žalovanej zo dňa 24.5.2016 (Porušenie pracovnej disciplíny) namietol akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny. Opísal priebeh verejnej súťaže vyhlásenej za účelom prenájmu nebytového priestoru - bufetu. Uviedol, že svoje vyjadrenie na adresu p. R. počas telefonického rozhovoru dňa 18.5.2016 nepokladá za nevhodné, nakoľko vyplynulo zo situácie, pri ktorej sa menovaná snažila spochybňovať výsledky verejnej súťaže, ktoré sama svojim podpisom osvedčila. Ďalej uviedol, že zmluva o nájme nebytového priestoru - bufetu zverejnená bola dňa 31.8.2015. Táto sa nenachádzala medzi zverejnenými zmluvami dňa 23.5.2016 z dôvodu technických problémov pri spustení novej webovej stránky školy; uvedený problém bezodkladne riešil so správcom webového sídla školy, ktorý uvedenú technickú chybu odstránil. Vo vzťahu k riešeniu problému v súvislosti s nespokojnosťou zamestnancov s prevádzkou bufetu poukázal na email zo dňa 18.5.2016, v ktorom informoval o možnostiach ukončenia zmluvy o nájme. Poukázal ďalej na skutočnosť, že nie je zodpovedný za neochotné či nevhodné správanie zamestnancov nájomcu. Potvrdil zloženie telefónu dňa 18.5.2016 s tým, že išlo o reakciu na vyhrážky adresované na jeho osobu, rovnako zo strany riaditeľky uskutočnené v emočnom vypätí prameniacom zjavne z jej nespokojnosti s prevádzkou bufetu. Žalobca

ďalej uviedol, že dňa 20.5.2016 nemal od riaditeľky žiaden zmeškaný hovor; žiadosť o dovolenku na deň 23.5.2016 doručil na adresu sídla zamestnávateľa dňa 18.5.2016. 78. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 7.6.2016 na upozornenie žalovanej na porušovanie pracovnej disciplíny nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by čo len naznačovali pravdivosť jeho tvrdení v žalobe týkajúcich sa vyvrcholenia útokov riaditeľky na neho práve v máji 2016, keď si ho dňa 24.5.2016 predvolala a doručila mu list nazvaný ako Porušenie pracovnej disciplíny. Ak žalobca v žalobe tvrdil, že pri tejto príležitosti ho riaditeľka dôrazne upozornila, že si má dať svojho priateľa do poriadku a má mu vysvetliť, kde je, inak ho nechá vyviesť zo Slovenska, že si nepraje, aby jej ekonomický zástupca žil s mužom a naznačila žalobcovi, aby zvážil ukončenie spolupráce, tak uvedené tvrdenia absolútne nekorešpondujú s obsahom jeho písomnej reakcie zo dňa 7.6.2016. V tejto reakcii sa totiž vyjadruje výlučne k skutočnostiam uvedeným v Porušení pracovnej disciplíny a nie (až v žalobe) tvrdenému vyvrcholeniu útokov riaditeľky žalovanej voči žalobcovi či jeho partnerovi, resp. k obsahu tvrdeného upozornenia riaditeľky žalovanej. Vo vzťahu k riešeniu problému v súvislosti s nespokojnosťou zamestnancov s prevádzkou bufetu žalobca poukázal na svoj email zo dňa 18.5.2016, v ktorom informoval o možnostiach ukončenia zmluvy o nájme (tento email žalobca nezaložil), poukázal na skutočnosť, že nie je zodpovedný za neochotné či nevhodné správanie zamestnancov nájomcu a potvrdil zloženie telefónu dňa 18.5.2016 s tým, že išlo o reakciu na vyhrážky adresované na jeho osobu, rovnako zo strany riaditeľky uskutočnené v emočnom vypätí prameniacom zjavne z jej nespokojnosti s prevádzkou bufetu. Viackrát sa teda žalobca v písomnej reakcii vyjadroval k deklarovaným problémom spojených s fungovaním bufetu, t. j. mal vedomosť o nespokojnosti zamestnancov žalovanej a aj jej riaditeľky s prevádzkou bufetu, pričom uvádzal, že nie je zodpovedný za neochotné či nevhodné správanie sa zamestnancov nájomcu. Pokiaľ však stretnutie s riaditeľkou dňa 24.5.2016, na ktorom mu doručila list nazvaný ako Porušenie pracovnej disciplíny, malo byť vyvrcholením jej útokov na jeho osobu v súvislosti s jeho priateľom či spolužitím s ním, nie je zrejmé, prečo v prípade pravdivosti tohto tvrdenia sa žalobca vôbec nevyjadril k uvedenému, resp. prečo sa voči uvedenému neohradil. Nie je teda zrejmé, prečo sa nevyjadril k tvrdeným skutočným dôvodom útokov riaditeľky, resp. prečo sa voči nim neohradil, ale vyjadroval sa výlučne len k dôvodom uvedeným v Porušení pracovnej disciplíny. 79. Odvolací súd poukazuje aj na rozpor medzi obsahom reakcie žalobcu zo dňa 7.6.2016 na upozornenie žalovanej na porušovanie pracovnej disciplíny s tvrdeniami žalobcu vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 20.6.2019. V tomto vyjadrení žalobca uviedol, že cieľom umelo vytváraného napätia zo strany riaditeľky nebol len žalobca, ale aj jeho partner, nakoľko ho riaditeľka bezdôvodne obviňovala z neochotného a nevhodného správania sa a nespokojnosti zamestnancov žalovanej s fungovaním bufetu. Z písomnej reakcie zo dňa 7.6.2016 je však zrejmá vedomosť žalobcu o problémoch spojených s fungovaním bufetu, t. j. mal vedomosť o nespokojnosti zamestnancov žalovanej a aj jej riaditeľky s prevádzkou bufetu, pričom uvádzal, že nie je zodpovedný za neochotné či nevhodné správanie sa zamestnancov nájomcu. V písomnej reakcii sa teda žalobca neohradil voči neskôr tvrdenému bezdôvodnému obviňovaniu riaditeľky z neochotného a nevhodného správania sa a nespokojnosti zamestnancov žalovanej s fungovaním bufetu. Odvolacej argumentácii žalobcu, že údajné nevhodné správanie p. A. ako prevádzkara školského bufetu bolo považované za preukázané výlučne na základe tvrdení riaditeľky, preto nemožno priznať úspech. Rovnako nemožno priznať úspech argumentácii, že riaditeľka bezdôvodným obviňovaním p. A. z neochotného a nevhodného správania sa a nespokojnosti zamestnancov žalovanej s fungovaním bufetu - ktoré sa však nepreukázalo len umelo vytvárala napätie a nátlak na žalobcu a jeho partnera, aby žalobca aj jeho partner s prácou u žalovanej skončili. Ako už odvolací súd uviedol, samotný žalobca v písomnej reakcii zo dňa 7.6.2016 potvrdil svoju vedomosť o problémoch spojených s fungovaním bufetu, t. j. mal vedomosť o nespokojnosti zamestnancov žalovanej a aj jej riaditeľky s prevádzkou bufetu; uvádzal, že nie je zodpovedný za neochotné či nevhodné správanie sa zamestnancov nájomcu. Pokiaľ teda riaditeľka žalovanej poukazovala na neochotné a nevhodné správanie sa a nespokojnosť zamestnancov žalovanej s fungovaním bufetu (čo potvrdil samotný žalobca), tak uvedené nepredstavuje bezdôvodne obviňovanie či umelé vytváranie tvrdeného napätia a nátlaku. 80. Žalobca v odvolaní namietol aj nepravdivosť tvrdenia riaditeľky, podľa ktorej v čase ústnych maturít v období mája 2015 p. A. A. odmietol poskytnúť priestory bufetu na stravovanie predsedov maturitných komisií; poukázal na dátumy vyhlásenia obchodnej súťaže a uzavretia zmluvy o nájme. Nie je zrejmý dôvod uvedeného poukazu žalobcu, keď riaditeľka žalovanej vo výpovedi na pojednávaní dňa 9.6.2020 výslovne uviedla, že problémy s bufetom začali v apríli 2016, keď p. R. odmietol poskytnúť priestory

bufetu na uvedený účel. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom, podľa ktorého výlučne s poukazom na ním nesprávne uvádzaný rok, kedy p. A. odmietol poskytnúť priestory bufetu na stravovanie predsedov maturitných komisií, predložená nedatovaná zápisnica z pracovnej porady potvrdzuje, že vytváranie nátlaku žalovanou na žalobcu malo svoj pôvod v jeho homosexuálnom vzťahu s prevádzkarom školského bufetu. 81. Rozporným je tvrdenie žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 19.6.2019 a obsahom jeho výpovede na pojednávaní dňa 25.2.2020. Kým v písomnom vyjadrení na jednej strane uviedol, že o partnerskom vzťahu žalobcu s mužom sa riaditeľka žalovanej dozvedela na súkromnej oslave životného jubilea žalobcu na chate v marci 2015, ktorej sa zúčastnil aj jeho partner, na druhej strane vo výpovedi na pojednávaní na priamu otázku, že akým spôsobom sa žalovaná dozvedela o jeho sexuálnej orientácii a partnerskom vzťahu s p. A. odpovedal, že nevie. V podanom odvolaní pritom žalobca zhodne s písomným vyjadrením zo dňa 16.9.2019 uviedol, že k zhoršeniu vzťahu riaditeľky žalovanej voči nemu z dôvodu zistenia jeho vzťahu s p. A. A. došlo v roku 2015; práve na narodeninovej oslave na jar 2015 sa riaditeľka žalovanej dozvedela o jeho partnerskom vzťahu s mužom. Zároveň však uviedol, že trhovisko Ž. mala riaditeľka žalobcu začať zámerne navštevovať od júna 2016, čo malo byť až po tom, ako sa dozvedela o jeho homosexuálnom vzťahu. Vzájomne teda nekorešpondujú tvrdenia samotného žalobcu o období, kedy sa riaditeľka žalovanej mala dozvedieť o jeho sexuálnej orientácii a partnerskom vzťahu, a od ktorého malo dôjsť k zhoršeniu jej vzťahu voči nemu. 82. Kým žalobca v žalobe uviedol, že bezodkladne potom, čo konfrontoval kolegu, ktorý o ňom šíril v kolektíve ponižujúce poznámky (bez jeho identifikovania), bol zo strany riaditeľky žalovanej upozornený, že si nesmie takéto správanie sa dovoľovať voči učiteľom, lebo je iba nepedagogickým zamestnancom, v písomnom vyjadrení zo dňa 19.6.2019 už uviedol, že konfrontoval p. I.Á. (t. j. označil konkrétneho zamestnanca žalovanej), ktorý ho medzi ostatnými zamestnancami žalovanej ohováral, zosmiešňoval a rozoberal súkromný život; následne že bol riaditeľkou poučený o tom, že takéto správanie si v pedagogickým zamestnancom nesmie dovoľovať. Vo výpovedi na pojednávaní dňa 25.2.2020 však žalobca uviedol, že keď sa dopočul, že niektorí učitelia začali riešiť jeho vzťah s p. A., išiel za p. zástupcom I.A., povedal mu, že sa tieto informácie o sebe dozvedel; p. I. mu povedal, že o ničom nevie a že to bude riešiť s učiteľmi; následne mu p. R. povedala, že reči pretrvávajú; asi po mesiaci mu riaditeľka povedala, že sa takto nemôže správať s pedagogickými zamestnancami, že sa ich nemôže pýtať, či sa rozprávali o ňom a jeho priateľovi, lebo pedagogickí zamestnanci a on nie sú na rovnakej úrovni. Z uvedeného je zrejmé, že ani výpoveďou samotného žalobcu neboli preukázané jeho tvrdenia či už v žalobe alebo v následnom písomnom vyjadrení (najprv uvádzal konfrontáciu nemenovaného kolegu šíriaceho o ňom ponižujúce poznámky, na čo bol bezodkladne riaditeľkou upozornený na svoje správanie, potom konkretizoval, že išlo o p. I.Ň., no podľa obsahu výpovede práve s p. I. riešil informácie, ktoré mali o ňom a jeho priateľovi šíriť zamestnanci žalovanej). 83. Podľa žalobcu práve e-mail p. I. zo dňa 11.9.2015, ktorého autenticitu menovaný svedok potvrdil vo výpovedi, je dôkazom existencie negatívneho pracovného prostredia ako dôsledku rozšírenia informácie o žalobcovej sexuálnej orientácii medzi zamestnancami žalovanej, pričom táto situácia bola už v čase mesiaca september 2015 známa aj vedeniu žalovanej. Uvedené preto preukazuje nesprávnosť skutkového zistenia súdu prvej inštancie o tom, že sa žalobca nestal terčom ohovárania a ponižovania z dôvodu zistenia jeho sexuálnej orientácie - inak by predsa logicky pán I. predmetný e-mail zo dňa 11.9.2015 nikdy svojím kolegom nenapísal. Súd prvej inštancie podľa žalobcu dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu aj vo vzťahu k neexistencii slovných ponižujúcich urážok zo strany kolegov týkajúcich sa žalobcovej sexuálnej orientácie. 84. Autenticitu e-mailu zo dňa 11.9.2015 síce potvrdil vo výpovedi svedok Z.. A. I., avšak tento nepredstavuje dôkaz negatívneho pracovného prostredia ako dôsledku rozšírenia informácie o žalobcovej sexuálnej orientácii medzi zamestnancami žalovanej, ako v odvolaní tvrdil žalobca. Svedok I. totiž okolnosti napísania uvedeného e-mailu ozrejmil tak, že žalobca pri odchode z kancelárie tajomníčky R. jej povedal „myslel som si, že ste dáma“ a následne svedkovi uviedol, že si má dať do poriadku učiteľov. Následne svedok I. poslal učiteľom e-mail, v ktorom uviedol, že doteraz na gymnáziu mali všetci medzi sebou korektné a slušné vzťahy a nech to tak aj zostane, každý nech rešpektuje každého. Podľa svedka I. sa na neho žalobca neobrátil ohľadne nevhodných poznámok zamestnancov týkajúcich sa sexuálnej orientácie žalobcu ani ohľadne jeho vzťahu s p. A.. Žalobca sa nesťažoval ani na vedení školy, že by sa niekto z učiteľov alebo z iných zamestnancov školy správal diskriminačne voči nemu z dôvodu

jeho sexuálnej orientácie. Pán A. sa rovnako v čase, keď prevádzkoval bufet, nesťažoval na vedení školy ohľadne nevhodného správania sa tretích osôb vo vzťahu k žalobcovi ani k nemu ohľadne sexuálnej orientácie. Svedok I. nevnímal nijakú zmenu v správaní sa pani riaditeľky školy alebo zamestnancov v rokoch 2015 až 2016 ohľadne sexuálnej orientácie žalobcu, ale vo vzťahu k neplneniu si pracovných povinností. Z obsahu výpovede svedka I. v spojení s obsahom jeho e-mailu je tak zrejmé, že daný email nepreukazuje žalobcom tvrdenú skutočnosť ohľadom vzniku negatívneho pracovného prostredia ako dôsledku rozšírenia informácie o žalobcovej sexuálnej orientácii medzi zamestnancami žalovanej. 85. Svedkyňa Š. vo výpovedi uviedla, že od p. I. cez zatvorené dvere počula, že s ostatnými pedagógmi ohovárali žalobcu v tom zmysle, že medzi ním a p. A. je asi nejaký vzťah. Riaditeľka sa jej pýtala na súkromný život žalobcu a p. A., robila na ňu nátlak, aby povedala všetko, čo o nich vie, presviedčala ju, aby žalobcovi dohovárala, aby sa vrátil k manželke a skončil vzťah s p. A.; nátlaky zo strany riaditeľky sa stupňovali, bolo to neúnosné. Odvolací súd potom považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca ani na základe výpovede svedkyne Š. nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že musel čeliť ponižujúcim poznámkam zo strany kolegov v práci týkajúcich sa jeho sexuálnej orientácie, že niektorí kolegovia v práci ho slovne urážali a že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Svedkyňa Š. totiž neuviedla nič o ponižujúcich poznámkach zo strany kolegov v práci týkajúcich sa jeho sexuálnej orientácie, či o slovných urážkach kolegov, ktorým by žalobca musel čeliť. Označenie tvrdenej komunikácie medzi zamestnancami žalovanej (za zatvorenými dverami) o možnom vzťahu medzi žalobcom a p. A. za ohováranie nezodpovedá skutočnosti, keď vo všeobecnosti sa pod ohováraním rozumie hovorenie nepravdy o inom. Samotný žalobca však vzťah s priateľom nepopieral. Je pravdou, ako uviedol žalobca v odvolaní, že svedkyňa Š. označila tvrdený záujem riaditeľky o súkromný život žalobcu za nátlakový a neúnosný, avšak bez akéhokoľvek konkretizovania tvrdeného stupňujúceho sa nátlaku či neúnosnosti. Jedinou uvedenou konkrétnosťou bolo presviedčanie, aby žalobcovi dohovorila, nech sa vráti k manželke a skončí vzťah s p. A.. Podstatnou je však skutočnosť, že svedkyňa Š. neuviedla jedinú situáciu, ktorej by bola svedkom, kedy by sa riaditeľka nevhodne správala priamo voči žalobcovi. Odvolací súd v tejto súvislosti nemôže opomenúť obsah výpovede p. A., ktorá na pojednávaní dňa 10.2.2022 uviedla, že po tom, čo sa navonok dostala informácia, že žalobca má vzťah s p. A., bola ignorovaná zo strany riaditeľky; keď ju pozdravila, riaditeľka dala hlavu dole; viackrát bola u riaditeľky v kancelárii, kde sa vypytovala na žalobcu, s kým žije; nepamätala si, či na ňu riaditeľka žalovanej vyvíjala nátlak v súvislosti so sexuálnou orientáciou žalobcu. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že svedkyňa A. nepotvrdila, že by riaditeľka školy robila na ňu nátlak v súvislosti so žalobcom z dôvodu jeho sexuálnej orientácie alebo pracovnej činnosti, tak tento záver vyplynul z jej svedeckej výpovede (ako je uvedené vyššie). Tvrdenie svedkyne Š., že ju riaditeľka žalovanej presviedčala, aby žalobcovi dohovorila, nech sa vráti k manželke a skončí vzťah s p. A., rovnako ako tvrdenie žalobcu, že riaditeľka žalovanej sa snažila rozpad manželstva vyriešiť tak, že ho nabádala, aby sa k manželke vrátil a opustil svojho homosexuálneho priateľa, potom nekorešponduje s tvrdením svedkyne A. o tom, že bola riaditeľkou žalovanej ignorovaná - toto je v rozpore aj s jej vlastným tvrdením ohľadom vypytovania sa riaditeľky žalovanej na žalobcu. Riaditeľka žalovanej teda mala ignorovať svedkyňu A., nezdraviť ju, no súčasne sa jej mala viackrát vypytovať na žalobcu. Svedkyne A. sa nepýtala na možnosť návratu žalobcu k nej, ale mala presviedčať svedkyňu Š., aby dohovorila žalobcovi návrat k manželke, taktiež mala nabádať žalobcu k návratu k manželke. V každom prípade však nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu v odvolaní, že svoje tvrdenia vo vzťahu k zhoršeniu vzťahu riaditeľky žalovanej voči nemu z dôvodu zistenia vzťahu s p. A. v roku 2015 preukázal podporne výsluchom pani M. Š.. 86. Žalobca v odvolaní namietol aj skutočnosť, že súd prvej inštancie izoloval zo svedeckej výpovede p. J. len tie skutkové zistenie, ktoré boli len na prospech žalovanej; opomenul vziať v úvahu skutočnosť, že svedok v relevantnom období ani nepôsobil na žalovanej škole; na škole pracoval asi do roku 2007; svedok sa počas svojho pôsobenia na škole nachádzal v celkom inej situácii ako žalobca. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie, že svedok J. sa počas svojho pôsobenia u žalovanej nachádzal v inej situácii, avšak pokiaľ svedok na pojednávaní dňa 12.5.2022 uviedol, že u žalovanej nikdy nezažil diskrimináciu v súvislosti so sexuálnou orientáciou, že atmosféra na škole bola slobodná, nikto nikoho nekritizoval za orientáciu, pričom mal vedomosť o tom, že asi traja učitelia mali inú ako heterosexuálnu orientáciu, tak len vypovedal o skutočnostiach, ktoré vnímal vlastnými zmyslami, pričom tieto skutočnosti spochybnené neboli. Ak žalobca v odvolaní namietol, že tieto osoby/zamestnancov svedok nijakým spôsobom nekonkretizoval, ani z vykonaného dokazovania sa uvedené nijakým spôsobom nepreukázalo, tak opomenul, že mal možnosť klásť otázky a týmito prípadne spochybniť, resp. vyvrátiť tvrdenia svedka; toto však vo vzťahu ku konkretizácii troch učiteľov na pojednávaní nevyužil. Súd prvej inštancie neopomenul

pôsobenie svedka u žalovanej do roku 2007, nakoľko to opakovane uviedol v napadnutom rozsudku. Nakoľko však už v tom čase pôsobila u žalovanej totožná riaditeľka ako v čase, kedy u žalovanej pôsobil žalobca, výsluchom svedka žalovaná preukazovala o. i. vzťah riaditeľky k zamestnancom inej ako heterosexuálnej orientácie, či atmosféru u žalovanej voči takýmto zamestnancom. 87. Žalobca v tejto súvislosti tiež namietol, že súd prvej inštancie neprihliadol na ním uvádzané skutočnosti týkajúce sa diskriminácie, ktorej sa mala žalovaná dopustiť voči inému zamestnancovi p. I., ktorého výsluch žalobca navrhoval a namiesto toho si osvojil tvrdenie p. J., ktoré však podľa žalobcu nie je spôsobilé preukázať skutočnosť, že žalovaná sa nedopúšťala diskriminačného správania voči osobám s inou ako heterosexuálnou orientáciou, resp. voči žalobcovi. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že výsluch svedka J. nepreukázal a ani nemohol preukázať ne/existenciu diskriminačného konania žalovanej voči žalobcovi; ako už bolo uvedené, u žalovanej pôsobil svedok len do roku 2007 a tento vypovedal výlučne o skutočnostiach tak, ako ich sám vnímal. Súd prvej inštancie však nemohol prihliadnuť na skutočnosti uvádzané žalobcom ohľadom diskriminácie p. I.. Jediná svedkyňa, ktorá vypovedala o. i. ohľadom p. I., bola p. E., podľa ktorej menovaný zamestnanec diskriminovaný nebol. Tvrdenia žalobcu teda výpoveďou svedkyne Nagyovej preukázané neboli a nakoľko na ich preukázanie mimo výsluchu samotného p. I., ktorý však v priebehu konania zomrel (a teda osobne ich nemohol potvrdiť ani vyvrátiť), žalobca iné dôkazy neoznačil, nie je dôvodná odvolacia námietka ohľadom neprihliadnutia na ním tvrdené skutočnosti ohľadom diskriminácie p. I.. 88. Žalobca v odvolaní namietol skutkové zistenie súdu prvej inštancie ohľadom skutočnosti, že riaditeľka žalovanej už dlhé roky chodí pravidelne na trhovisko na Ž. Q. alebo do miestnej kaviarne, keď dané tvrdenie nebolo podporené žiadnym iným dôkazom, len jej vlastným výsluchom. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu opomenul vysporiadať v tejto súvislosti s výpoveďou svedkyne Š., ktorej sa žalobca zdôveril s tým, že riaditeľka žalovanej ho spolu s priateľom v mieste jeho bydliska prenasleduje; úplne odignoroval výpoveď svedka A. A., ktorého taktiež riaditeľka žalovanej sledovala, a ktorý potvrdil, že v mieste bydliska žalobcu, kde spolu bývali, riaditeľka parkovala svoje auto, pričom uviedol, že pred júnom 2016 nevídaval riaditeľku na týchto miestach - trhovisko Ž., reštaurácia C. T. X. - a to napriek tomu, že na predmetnom mieste spolu so žalobcom bývali už od januára 2016. 89. Súd prvej inštancie v súvislosti so skutkovým tvrdením žalobcu, že v júni 2016 videl riaditeľku školy v reštaurácii C. a následne pravidelne takmer každú sobotu počas mesiacov júl a august 2016 zaparkovala svoje auto pred bytovým domom na Ž. Q. K. I., kde žalobca býval so svojim partnerom, uviedol, že sa jedná o verejné priestranstvo, teda priestor, ktorý je prístupný všetkým bez obmedzenia, slúži na všeobecné užívanie a neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý by niekoho vylučoval z jeho užívania, resp. ktorý by obmedzoval jeho využívanie len pre zúžený okruh osôb. Riaditeľka školy uviedla, že už dlhé roky chodí pravidelne na trhovisko na Ž. Q. alebo do miestnej kaviarne. Uvedenú skutočnosť podľa súdu prvej inštancie nemožno považovať za zasahovanie do súkromného života žalobcu, ani za diskriminačné konanie. 90. Svedkyňa Š. uviedla vo výpovedi, že žalobca jej do telefónu povedal, že má podozrenie, že ho riaditeľka prenasleduje v mieste bydliska a predtým to nikdy nespomínal, že by sa s ňou v mieste bydliska stretol. Svedok A. A. vo výpovedi uviedol, že v júni 2016 chodil so žalobcom na trh a potom do kaviarne; zistil, že tam má zaparkované auto riaditeľka; mal pocit, že ich kontroluje; viackrát videl riaditeľku sedieť na terase kaviarne, keď prišli tak odišla, keď boli v kaviarni, chodila okolo kaviarne. Podľa svedka tam riaditeľka chodila kvôli tomu, aby zistila, či je spolu so žalobcom, či s ním má vzťah. Podľa jeho názoru riaditeľka možno chcela byť manželkou žalobcu, tak to cítil. 91. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietol skutkové zistenie súdu prvej inštancie ohľadom skutočnosti, že riaditeľka už dlhé roky chodí pravidelne na trhovisko na Ž. Q. alebo do miestnej kaviarne, keď dané tvrdenie nebolo podporené žiadnym iným dôkazom, len jej vlastným výsluchom, tak opomenul, že na ňom bolo dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých by bolo možné odvodiť, že došlo k jeho diskriminácii. Samotná skutočnosť, že žalobca či svedok A. počas sobôt v lete 2016 pravidelne vídavali auto riaditeľky žalovanej pri navštevovanom trhovisku Ž., či ju stretli v kaviarni, ktorú navštevujú aj oni (žalobca uviedol jeden krát, svedok A. viackrát), totiž neosvedčuje tvrdenie žalobcu o jeho sledovaní, resp. o jeho prenasledovaní, riaditeľkou žalovanej. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie bagatelizoval v konaní preukázané konanie riaditeľky žalovanej, ktorá zámerne začala navštevovať tieto miesta až v období po tom, ako sa dozvedela o homosexuálnom

vzťahu žalobcu, tak, že predmetné miesta sú verejným priestranstvom. Pokiaľ riaditeľka žalovanej mala trhovisko Ž. začať zámerne navštevovať od júna 2016, teda podľa žalobcu až po tom, ako sa dozvedela o jeho homosexuálnom vzťahu, tak neobjasnil ním uvedený časový rozpor, keď rovnako v odvolaní uviedol, že riaditeľka žalovanej sa dozvedela o jeho partnerskom vzťahu s p. A. A. už na jar 2015. Ak riaditeľka žalovanej mala vedomosť o vzťahu žalobcu s p. A. A. od jari 2015, neobstojí názor svedka A. A., že riaditeľka žalovanej tam chodila, aby zistila, či je spolu so žalobcom, či s ním má vzťah. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak by mal bez ďalšieho súd prvej inštancie vziať do úvahy subjektívny názor žalobcu, že riaditeľka žalovanej navštevovala Ž. s tým, že chcela vedieť, či jeho vzťah s p. A. pokračuje, resp. pocit svedka A., že ich takto riaditeľka kontrolovala, či majú vzťah, tak rovnako bez ďalšieho by zrejme mal súd prvej inštancie vziať v tejto súvislosti do úvahy pocit svedka A., že riaditeľka možno chcela byť manželkou žalobcu. Samotné parkovanie auta pri trhovisku či návšteva trhoviska teda nepreukazujú tvrdené sledovanie či prenasledovanie; správny je preto záver súdu prvej inštancie, že uvedené nemožno považovať za zasahovanie od súkromného života žalobcu, či za diskriminačné konanie. 92. Žalobca dôvodne v odvolaní namietol, že pokiaľ mal súd prvej inštancie preukázané porušenie jeho pracovnej disciplíny, ktorým mal spôsobiť škodu žalovanej, na základe podaného trestného oznámenia žalovanou a z výsluchu riaditeľky, opomenul vziať do úvahy, že uznesenie OR PZ v Bratislave III zo dňa 16.10.2019, ČVS: ORP-363/3-VYS-B3-2019, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie žalobcovi a pani Š., bolo prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením zo dňa 21.11.2019, č. k. 4 Pv 463/19/1103-2 zrušené ako nezákonné. Z obsahu spisu do vyhlásenia napadnutého rozsudku skutočne nevyplývalo, či trestné stíhanie naďalej prebieha, ako uviedol súd prvej inštancie. Uvedené však nemá vplyv na skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k jeho priamej alebo nepriamej diskriminácii. 93. Žalobca mal za nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie aj vyhodnotenie spôsobilosti pokusu o okamžité skončenie pracovného pomeru zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu - práve, ktorá za každú cenu chcela dosiahnuť odchod žalobcu zo školy. Zdôraznil, že žiaden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorom súd prvej inštancie v konaní pod sp. zn. 45Cpr/18/2016 právoplatne rozhodol, že je neplatné, sa nepreukázal a nepreukázal sa ani v predmetnom konaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania. Súd prvej inštancie v tejto namietanej súvislosti mal za to, že k zásahu do práv žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru nedošlo, nakoľko toto nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu; poukazované v ňom bolo na neplnenie si pracovných povinností žalobcu ako zamestnanca, nebolo urážlivé ani inak znevažujúce osobu žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Tento záver (že pri poukaze na neplnenie si pracovných povinností žalobcu ako zamestnanca s tým, že nebolo urážlivé ani inak znevažujúce osobu žalobcu, nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu) nakoniec žalobca v odvolaní nenapadol. Nemožno súhlasiť s jeho argumentáciou, že doručovanie a pokus o okamžité skončenie pracovného pomeru boli vyvrcholením štvavého a diskriminačného konania žalovanej voči žalobcovi, keďže v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých by bolo možno odvodiť tvrdené štvavé a diskriminačné konanie žalovanej. 94. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, potom odvolací súd záverom konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. V prejednávanej veci však pri viazanosti dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k záveru, že takto uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Ani z obsahu

odvolania totiž nemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín a ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, že by pri svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. 95. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odôvodnenia je odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neprimerane a bezdôvodne (keďže svoje rozhodnutie a úvahy nijakým spôsobom nezdôvodnil) prikladal tvrdeniam žalovanej a dôkazom (zväčša s účelovými a nepravdivými tvrdeniami) väčšiu dôkaznú váhu ako tvrdeniam žalobcu a dôkazom svedčiacich v prospech jeho tvrdení a dospel tak na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nedôvodná. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo k nepriamej diskriminácii, že by sa žalovaná dopustila diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím by vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Správne uzavrel, že pokiaľ došlo ku konfliktom medzi žalobcom a žalovanou, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter a žalobca nepreukázal skutočnosti z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by sa žalovaná inak správala k žalobcovi v porovnaní s inými zamestnancami z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. 96. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca uplatnil z dôvodu, že súd prvej inštancie neaplikoval zásadu obráteného dôkazného bremena. Mal za to, že z opísaných a preukázaných skutočností, týkajúcich sa postupného zhoršovania vzťahu žalovanej k žalobcovi z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čo viedlo k šikane žalobcu a rôznym snahám žalovanej o skončenie pracovného pomeru so žalobcom bez preukázania dôvodov, možno založiť domnienku, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovanej k žalobcovi došlo. 97. Ako už bolo uvedené vyššie, dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod) a pod.. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ však súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo k nepriamej diskriminácii, že by sa žalovaná dopustila diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím by vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, nie je daný uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že súd prvej inštancie neaplikoval zásadu obráteného dôkazného bremena. Práve naopak, keďže žalobca neoznámil súdu prvej inštancie skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, nedošlo v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. k prenosu dôkazného bremena ohľadom skutočnosti, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania, na žalovanú. 98. Žalobca v odvolaní navrhol vykonať výsluch svedkyne C. B.. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolacom konaní uplatniť len v prípadoch uvedených v § 366 pod písm. a) až d) CSP. Podľa obsahu uplatnenej novoty by do úvahy prichádzala novota jedine podľa § 366 písm. d) CSP, teda že ju bez svojej viny žalobca nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (prípustnosť uplatnenej novoty v zmysle § 366 písm. a) až c) CSP neprichádza do úvahy). Žalobca uviedol, že tento návrh nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže sa mu podarilo so svedkyňou skontaktovať až v čase po vyhlásení rozsudku, kedy mu potvrdila, že je ochotná v tejto veci vypovedať. Povaha

uplatneného dôkazu (návrh na výsluch osoby, ktorá bola žalobcovi známa) pritom vylučuje to, že by išlo o dôkaz nový, z objektívnych príčin žalobcovi neznámy, nedostupný alebo inak nezistiteľný. Na posúdenie uvedeného nie je rozhodujúce tvrdenie žalobcu, že sa mu s označenou svedkyňou podarilo skontaktovať až v čase po vyhlásení rozsudku, kedy mu potvrdila, že je ochotná v tejto veci vypovedať. Žalobca tak mohol výsluch uvedenej svedkyne ako dôkazný prostriedok označiť už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie; v prípade, ak by súd prvej inštancie rozhodol, že uvedený dôkaz vykoná, nariadil by výsluch svedkyne a predvolal by ju na pojednávanie, na ktorom by svedkyňa bola povinná vypovedať (výpoveď svedkyne teda nestála na tom, či by bola ochotná vypovedať, ako uviedol žalobca). Na základe uvedeného nemohol odvolací súd na návrh žalobcu na výsluch svedkyne uplatnený až v odvolacom konaní, zohľadňujúc pritom dikciu § 366 CSP, prihliadať. Nebol preto dôvodný uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP. 99. Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu uplatneného v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP namietol, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s jeho námietkou vo vzťahu k spochybneniu dôveryhodnosti a spoľahlivosti svedka J., keď žalobca v reakcii na jeho výpoveď (v písomnej záverečnej reči zo dňa 27.9.2022) poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že svedok J. uviedol vo svojej výpovedi, že sa nepozná s manželom žalobcu A. A. ani s p. Z. I., z mediálneho pôsobenia p. J. je zrejmé, že pána I. poznal (natáčal s ním video príspevky, reportáže). Uvedené žalobca spomenul z dôvodu, že p. I. bol bývalým manželom p. A. A. (ktorý je súčasným manželom žalobcu), a preto výpoveď (a predovšetkým motív svedka J.) vzbudzuje dôvodné pochybnosti o jeho dôveryhodnosti a spoľahlivosti a pravdivosti jeho výpovede v konaní. 100. Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou v prvom rade uvádza, že žalobca nepreukázal v námietke tvrdené skutočnosti, t. j. že p. J. poznal p. I., rovnako ani že p. I. je bývalým manželom p. A. A.. Žalobca aj so svojim zástupcom pritom boli prítomní pri výsluchu svedka J., a teda svedka mohli priamo konfrontovať, resp. nesúhlasiť s jeho odpoveďou ohľadom poznania p. I.. Pokiaľ by však aj menovaný p. I. bol bývalým manželom p. A. A., nie sú z uvedeného bez ďalšieho zrejmé pochybnosti o dôveryhodnosti, spoľahlivosti a pravdivosti výpovede svedka J. v konaní. 101. Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu uplatneného v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP tiež namietol, že súd prvej inštancie sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nezaoberal jeho argumentáciou, a teda ani nevykonal dokazovanie za účelom ustálenia a vyhodnotenia jeho psychickej ujmy spôsobenej mu v dôsledku diskriminačného správania žalovanej, keď sa nijakým spôsobom nevysporiadal s listinnými dôkazmi založenými do konania podaním zo dňa 28.11.2019 - konkrétne lekárskymi správami psychiatricky A.. Y. Š. a lekárskou správou-nálezom zo dňa 13.11.2019, z ktorých vyplýva, že žalobca bol objektívne depresívny, na základe čoho mu bola určená aj diagnóza (depresívna dekompenzácia F 60 osobnosti na reaktívnej báze), na základe čoho sa žalobca podrobil psychiatrickej liečbe (zahŕňajúcej aj medikamentóznu liečbu), v dôsledku čoho bol žalobca práceneschopný od 24.8.2016 do 31.12.2016, a to v nadväznosti na tvrdenia vyplývajúce zo svedeckej výpovede pána A. A., ktorý potvrdil zlý psychický zdravotný stav žalobcu v relevantnom období. 102. V súlade s § 204 CSP sa dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Lekárske správy založené žalobcom, boli doručené právnemu zástupcovi žalovanej dňa 23.1.2020. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 24.2.2020 k lekárskym správam uviedla, že vo všetkých lekárskych správach je uvedené, že pocity vyšetrovanej osoby sú subjektívne. V rámci objektívneho stavu je v nich lekárom konštatované, že „špecifická porucha osobnosti, dg: depresívna dekompenzácia F 60 osobnosti“, alebo „depresívna dekomp. osobnosti v liečbe“. Žalovaná uviedla, že lekárske správy predložené žalobcom žiadnym spôsobom nepreukazujú, že žalovaná diskriminovala žalobcu, ale je objektívne konštatované, že žalobca trpí určitou formou špecifickej poruchy osobnosti - depresívnej dekompenzácie, ktorá však nič nemá spoločné s konaním žalovanej. 103. Z uvedeného je zrejmé, že lekárske správy boli v priebehu konania doručené právnemu zástupcovi žalovanej, pričom žalovaná lekárske správy ani ich obsah nespochybnila; súd prvej inštancie preto nebol povinný v zmysle § 204 pred bodkočiarkou CSP vykonať dôkaz týmito lekárskymi správami tak, že by ich celé alebo ich časť prečítal alebo oznámil ich obsah.

104. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca za účelom preukázania psychickej ujmy spôsobenej mu v dôsledku neprimeraných zásahov žalovanej predložil lekárske správy (nálezy) psychiatričky A.. Y. Š., pôsobiacej v Z. W. Z., J. XX, I. z ktorých vyplýva, že žalobca sa po udalostiach uskutočnených na osobnom stretnutí dňa 23.8.2016 musel podrobiť psychiatrickej liečbe, v dôsledku čoho bol žalobca práceneschopný od 24.8.2016 do 31.12.2016. Z lekárskych nálezov vyplýva, že žalobca bol depresívny, bola mu určená diagnóza (depresívna dekompenzácia F 60 osobnosti na reaktívnej báze), na základe čoho sa žalobca podrobil psychiatrickej liečbe aj medikamentóznej liečbe. Nakoľko sa súd prvej inštancie osobitne zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku s upozornením žalovanej na závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 23.8.2016, je zrejmé, že vo vzťahu k tomuto vyhodnotil založené lekárske správy. 105. V lekárskej správe zo dňa 19.9.2016 sa o. i. uvádza, že subjektívne sa žalobca necíti dobre, lebo s bývalou riaditeľkou vojna stále trvá, stále o ňom rozširuje rôzne osobné veci, čo sa ho dotýka, má pocit, že asi aj naschvál, aby ho znemožnila. V lekárskej správe zo dňa 20.10.2016 sa o. i. uvádza, že subjektívne sa žalobca necíti dobre, lebo bývalá riaditeľka mu stále robí zle, každý víkend parkuje pri jeho dome, pozoruje ho, na webovú stránku školy popísala o ňom samé nepravdy, chce mu ublížiť. V lekárskej správe zo dňa 24.11.2016 sa o. i. uvádza, že subjektívne má žalobca veľké partnerské problémy, veľmi ho to vynervuje, nevie ešte ako to bude riešiť, na riaditeľku dal žalobu, lebo ona očierňuje jeho meno všade, kde má dosah, on sa to dozvie, lebo ostatní mu to volajú. V lekárskom potvrdení zo dňa 13.11.2019 sa uvádza, že žalobca bol v starostlivosti psychiatrickej ambulancie od 24.8.2016 do 31.12.2016; celé obdobie bol pre zhoršenie psychického stavu práceneschopný; žalobca udával, že k zhoršeniu stavu došlo v súvislosti s pracovnou problematikou. 106. Vzhľadom na uvedené obdobie, kedy bol žalobca v starostlivosti psychiatrickej ambulancie a zároveň kedy bol práceneschopný, t. j. od 24.8.2016 do 31.12.2016, je zrejmé, že psychiatra vyhľadal nasledujúci deň po udalosti dňa 23.8.2016, kedy mu žalovaná doručila upozornenie (v poradí druhé) na porušenie pracovnej disciplíny datované uvedeným dňom. V lekárskych správach sa ako dôvod subjektívnych zlých pocitov žalobcu uvádzajú jednak zlé vzťahy s riaditeľkou žalovanej, ale aj veľké partnerské problémy. Zaznamenané tvrdenia žalobcu predstavujú len všeobecné tvrdenia bez akejkoľvek konkretizácie - stále o ňom rozširuje rôzne osobné veci .. stále mu robí zle .. pozoruje ho .. na webovú stránku školy popísala o ňom samé nepravdy .. chce mu ublížiť .. očierňuje jeho meno všade, kde má dosah .. on sa to dozvie, lebo ostatní mu to volajú. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca väčšinu týchto tvrdení nekonkretizoval ani v priebehu predmetného sporu. Nie je teda zrejmé, aké rôzne osobné veci mala o ňom riaditeľka žalovanej rozširovať, ako mu mala stále robiť zle, kedy a aké nepravdy mala o ňom popísať na webovej stránku školy, kde mala očierňovať jeho meno, kto mu uvedené volal a potvrdil. Ani v jednej lekárskej správe nie je uvedený ako dôvod tvrdeného negatívneho správania sa riaditeľky žalovanej voči žalobcovi jeho sexuálna orientácia, či partnerský vzťah s priateľom. Nemožno potom opomenúť celkové zhrnutie ambulantnej starostlivosti v lekárskom potvrdení zo dňa 13.11.2019, podľa ktorého žalobca udával, že k zhoršeniu stavu došlo v súvislosti s pracovnou problematikou. Žalobca teda ani založenými lekárskymi správami či potvrdením v konaní nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. 107. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosti z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo k nepriamej diskriminácii a že by sa žalovaná dopustila diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, čím by vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Rovnako sa stotožňuje so záverom, že pokiaľ došlo ku konfliktom medzi žalobcom a žalovanou, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter, keď žalobca nepreukázal skutočnosti z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by sa žalovaná inak správala k žalobcovi v porovnaní s inými zamestnancami z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalovaného nároku, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s § 191 CSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny skutkový a právny záver. V odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil záver o nedôvodnosti podanej žaloby, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, zmyslu a podstaty. Súd prvej inštancie v ňom náležite vysvetlil, prečo žalobu zamietol a ako hodnotil vykonané dôkazy a ním prijaté právne závery nie sú v danom prípade zjavne nedôvodné. Žalobca

v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a jeho subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím súdu prvej inštancie nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 108. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 109. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).