Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/6/2025 1322200469 29. 04. 2026 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2026:1322200469.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Prievozská č. 2, zastúpená Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Bratislava, Prievozská č. 2, mene ktorej konajú Mgr. Martina Klačanová, JUDr. Marek Baraník a JUDr. Ján Dolejš, proti žalovanej: Y. K. C. G. R. Á. Č. C. P. Á. , B. J.H. XX.X.XXXX, O. X. X., o zaplatenie sumy 451,90 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27. novembra 2023, č. k. B3-62 Csp 9/2022-92, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27. novembra 2023, č. k. Csp 9/2022-92, vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .
B3-62
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.11.2023, č. k. B3-62 Csp 9/2022-92, konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 738,20 € zastavil (výrok I.); žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 53 ods. 9, § 54a, § 101, § 103, § 565, § 879v zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 1 písm. a/, § 8 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 3.2.2022, domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.190,10 € (istiny v sume 1.107,91 €, riadneho úroku v sume 63,59 €, úroku z omeškania v sume 3,60 € a poplatkov v sume 15,- €) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.107,91 € od 10.11.2021 do zaplatenia, titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobu odôvodnil vecne tým, že postupca - O. banka, a.s., na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 9.11.2021, postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovanej, ktorá napriek písomnej výzve postupcu bola v čase postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca dňa 20.7.2015 uzatvoril so žalovanou zmluvu č. XX-XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu, a na základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky, zastávajúc názor, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere. Žalovaná napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ju upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnila v stanovených termínoch
splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa zmluvy, a tak postupca s ohľadom na omeškanie žalovanej so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace, podaním zo dňa 18.1.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Popri peňažnom nároku pozostávajúcom ku dňu postúpenia pohľadávky z istiny v sume 1 107,91 €, riadneho úroku v sume 63,59 €, úroku z omeškania v sume 3,60 € a poplatkov v sume 15,- €, si žalobca uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, počnúc dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Žalobca zastával názor, že v danom prípade je zachovaná premlčacia lehota na uplatnenie domáhanej sa pohľadávky, nakoľko s prihliadnutím na § 1 písm. a) v spojení s § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. premlčacia lehota v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 a v období od 19.1.2021 do 28.2.2021 neplynula. Žalobca svoje skutkové tvrdenia podporil dôkazne, zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky pre poskytovanie bezúčelových spotrebiteľských úverov pre fyzické osoby a Všeobecné poistné podmienky pre poistenie k spotrebiteľskému úveru - XXXX/X účinné od 1.1.2010, výzvou pred mimoriadnou splatnosťou zo dňa 19.12.2018, oznámením o vyhlásení splatnosti a výzvou na zaplatenie zo dňa 18.1.2019, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 9.11.2021 s prílohou, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 12.11.2021 a pokusom žalobcu o zmier zo dňa 7.12.2021. 1.2. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť a vo vyjadrení namietala, že v oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti celého úveru absentuje identifikácia nezaplatenej splátky, pre ktorú sa pôvodný veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu, pričom práve od splatnosti tejto splátky sa začína počítať premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka, preto žalovaná mala za to, že keď nie je možné jednoznačne stanoviť počiatok plynutia premlčacej doby, právny úkon zosplatnenia celého dlhu je nejasný, a teda pre neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný, čo má za následok i neplatné postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom na žalobcu, na základe čoho namietla aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania z dôvodu, že pokiaľ ide o splátku, pre ktorú došlo k zosplatneniu, malo by ísť o prvú omeškanú neuhradenú splátku, čo je logický dôsledok zásady upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka, spočívajúcej v tom, že relevantné je posúdenie toho, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Žalovaná ďalej považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku, že úver nemal možnosť odmietnutia poistenia, hoci v oznámení o vyhlásení splatnosti pôvodný veriteľ napísal: „Ak ste si zvolili poistenie pôžičky“... a taktiež označila zmluvu za neplatnú z dôvodu konania priečiaceho sa dobrým mravom, nakoľko veriteľ konal pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a bonita žalovanej preverená nebola. Za neprijateľné zmluvné podmienky žalovaná považovala aj chýbajúci dátum konečnej splatnosti úveru, poplatky zakladajúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, vyhlásenie spotrebiteľa, že sa oboznámil s úverovými podmienkami, čím veriteľ prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno a napokon je podľa názoru žalovanej neprijateľné, aby sa spotrebiteľská zmluva riadila Obchodným zákonníkom. Žalobkyňa preto žiadala súd s poukazom aj na § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré upravuje podmienky, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, aby podrobil spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole ex offo. 1.3. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že úverové zmluvy sa vždy budú vo svojej podstate spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, keďže sa jedná o tzv. absolútny obchod a pravidlá ustanovené v ustanoveniach Obchodného zákonníka sa v prípade, ak to je dôsledkom charakteru kontrahujúceho dlžníka, dopĺňajú ďalšími pravidlami, tzv. spotrebiteľského práva. Ďalej uviedol, že odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver bola zachovaná, nakoľko veriteľ vzal do úvahy všetky dostupné informácie, vrátane údajov zo spoločného bankového/úverového registra, keď z Osvedčenia verifikovania bonity žalovanej je zrejmé, že pôvodný veriteľ overoval príjem spotrebiteľa v rámci interných zdrojov a overil, že spotrebiteľ mal v čase uzatvorenia zmluvy čistý príjem v sume 1.163,80 €, veriteľ počítal s úverovým zaťažením v sume 377,91 € (existujúce splátky klienta v sume 345,96 € + novovzniknutá splátka 31,95 €) a v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral do úvahy životné minimum spotrebiteľa, ktoré ku dňu poskytnutia úveru bolo v sume 198,09 €, preto výpočet limitu, ktorý veriteľ realizoval v súlade s § 7 ods. 21 zákona o spotrebiteľských úveroch, je nižší ako výška príjmu žalovanej, a teda pri posudzovaní bonity žalovanej nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Vychádzajúc z § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka žalobca zastával názor, že došlo k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, nakoľko zákon nikde neustanovuje povinnosť veriteľa, aby vo výzvach (v danom prípade výzve zo dňa 19.12.2018 a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.1.2019) uviedol, pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru.
Okamih začiatku plynutia premlčacej doby žalobca ustálil ku dňu 28.12.2018, nakoľko vychádzajúc z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorých v prípade predčasne zosplatneného dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy začína premlčacia doba plynúť s ohľadom na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka až po uplynutí troch mesiacov od omeškania s úhradou splátky, pre ktorú veriteľ využije svoje právo na zosplatnenie dlhu, preto ak žalobca podal žalobu na súd dňa 3.2.2022 a uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka nastalo podaním zo dňa 18.1.2019, došlo k uplatneniu tohto práva pre nesplnenie splátky, ktorej splatnosť bola datovaná na 27.9.2018, premlčacia doba tak začala plynúť odo dňa 28.12.2018 a uplynula by síce dňa 28.12.2021, ale s ohľadom na zákon č. 62/2020 Z. z. žalobca mal za to, že v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 (35 dní) a od 19.1.2021 do 28.2.2021 (41 dní) premlčacia doba spočívala a neplynula, preto pripočítaním 76 dní (pre neplynutie lehôt pre COVID 19) nasledujúcich po dátume 28.12.2021 žalobca dospel k záveru, že posledným dňom na uplatnenie si jeho práva na súde je 14.3.2022, a teda svoj nárok uplatnil pred uplynutím premlčacej doby. V závere svoje písomnej repliky žalobca vzal žalobu späť v časti istiny v sume 738,20 € s tým, že naďalej si uplatňuje istinu v sume 451,90 € (rozdiel medzi čerpanými peňažnými prostriedkami v sume 1.700,- € a úhradami žalovanej v sume 1.248,10 €) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 451,90 € od 10.11.2021 do zaplatenia. 1.4. Žalovaná sa vyjadrila tak, že napriek názoru protistrany, že posúdenie bonity bolo dodržané, zo žalovanou priloženého dôkazu o mzde nevyplýva, že by mala príjem v sume 1.163,80 €, nikdy jej na účet takýto príjem nechodil, preto veriteľom dodané údaje sú nepravdivé a vymyslené, konal nekalo, čo má za následok neplatnosť uzatvorenej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zopakovala svoje hmotnoprávne námietky, ktoré uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe a zotrvala na svojom návrhu, aby súd žalobu zamietol. 1.5. Súd prvej inštancie prejednal spotrebiteľský spor s nariadením pojednávania podľa § 297 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vykonal dokazovanie stranami predloženými listinnými dôkazmi, prednesom právneho zástupcu žalobcu a žalovanej, zhodnotil dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pričom zistil, že právny predchodca žalobcu - spoločnosť Tatra banka, a. s., uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX na diaľku, na základe ktorej okamihom uzatvorenia zmluvy poskytol žalovanej bezúčelový úver v sume 1.700,- € a žalovaná sa zaviazala splatiť úver v celkovej sume 2.685,85 € formou pravidelných mesačných splátok v počte 84 v sume 31,95 € mesačne s tým, že splátka pozostáva z istiny úveru a úroku a s tým, že prvá splátka je splatná v najbližší termín splatnosti splátky po poskytnutí úveru, ale pre všetky zmluvy uzatvorené, okrem iného, aj v čase od 12.6.2015 do 31.7.2015 platí, že banka odpúšťa dlžníkovi zaplatenie prvej splátky a úver sa začne splácať až splátkou nasledujúcou po prvej splátke, ktorá je odpustenou splátkou. Termín splatnosti splátky a poistného si kontrahenti dohodli na 27. dňa príslušného mesiaca a konečná splatnosť úveru bola určená 84 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky. Výška dohodnutého mesačného poistného pre poistenie smrti, úplnej invalidity, pracovnej neschopnosti a straty zamestnania činila sumu 1,60 €. Banka poskytla žalovanej úver za dohodnutej ročnej úrokovej sadzby 13,90 %, ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) 15,10 % a priemernej hodnoty RPMN 16,33 %. Poplatky spojené s úverom, uvedené v platnom, veriteľom vydanom Sadzobníku poplatkov za služby v pobočkách pre fyzické osoby pozostávali z poplatku za úver v sume 34,- €, poplatku za predčasné splatenie úveru v sume 0,- € do sumy 10.000,- € predčasne splácaného úveru za predchádzajúcich 12 mesiacov, nad túto sumu vo výške 1 % z výšky predčasne splácaného úveru, najviac však v zákonom stanovenej výške a v prípade omeškania splátky má banka právo uplatniť si a zúčtovať skutočné náklady na vymáhanie pohľadávky. Podľa bodu 4.1 písm. a) Obchodných podmienok pre poskytovanie bezúčelových spotrebiteľských úverov pre fyzické osoby, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy (ďalej len „Obchodné podmienky“), banka má právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. právo požadovať splatenie pohľadávky banky a dlžník je povinný pohľadávku banky zaplatiť aj pred dňom konečnej splatnosti, ak je dlžník v omeškaní so splatením pohľadávky banky alebo jej akejkoľvek časti po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Listom zo dňa 19.12.2018 právny predchodca žalobcu - banka - vyzvala žalovanú na bezodkladnú úhradu jednotlivých omeškaných splátok spotrebiteľského úveru, a to najneskôr do piatich kalendárnych dní pod hrozbou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úverových produktov, následkom čoho vznikne žalovanej povinnosť uhradiť celú pohľadávku naraz. Listom zo dňa 18.1.2019 právny predchodca žalobcu - banka - oznámila žalovanej, že napriek predchádzajúcim písomným výzvam neeviduje úhradu splatnej pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XX-XXXXXXXXXX., a keďže tento stav pretrváva viac ako tri mesiace od vzniku omeškania, vyhlasuje splatnosť pôžičky/úveru a dňom doručenia tohto oznámenia sa stáva splatnou pohľadávka z úveru, ktorá pozostáva z istiny v sume 1.107,91 €, riadneho úroku v sume 61,57 €, úroku z omeškania v sume 1,16
€ a nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky v sume 15,- €, t. j. výška pohľadávky z úveru ku dňu 17.1.2019 činila celkom 1.185,64 € s tým, že v uvedenej dlžnej sume je započítané tiež omeškané poistné. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, uzatvorenej dňa 9.11.2021 medzi spoločnosťou O. banka, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, banka postúpila svoje splatné peňažné pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1 k tejto zmluve k dátumu 9.11.2021 na žalobcu a zároveň vyhlásila, že je bankou, ktorá má povolenie na činnosť udelenú Národnou bankou Slovenska a teda je subjektom oprávneným poskytovať spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a že predmetom postúpenia sú pohľadávky po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávky, ktoré sa stali splatné pred termínom konečnej splatnosti. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva špecifikácia úverového prípadu žalovanej tak, že jej dlh ku dňu postúpenia pohľadávky činil dlžnú istinu v sume 1.107,91 €, zmluvné úroky v sume 63,59 €, úroky z omeškania v sume 3,60 € a poplatky v sume 15,- € s tým, že nesplnená splátka, pre ktorú vznikla povinnosť žalovanej zaplatiť celú pohľadávku veriteľa naraz, sa datuje dňom 27.9.2018. Banka písomne (listom zo dňa 12.11.2021) oznámila žalovanej právnu skutočnosť postúpenia svojej peňažnej pohľadávky v sume 1.190,10 € spolu so všetkými právami s ňou spojenými na žalobcu ako nového veriteľa s tým, že dlžník je povinný zaplatiť pohľadávku zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru žalobcovi. V čase vzniku záväzkového vzťahu s právnym predchodcom žalobcu titulom posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaná bola zamestnaná v spoločnosti L. a podľa žalovanou predloženej pracovnej zmluvy jej základná mzda za vykonanú prácu ku dňu vzniku pracovného pomeru (k 17.6.2013) bola v sume 393,- €. Podľa zápočtového listu žalovaná pracovala v uvedenej spoločnosti do 31.10.2018, avšak žalovaná nepredložila oznámenie o zložení a výške mzdy ani iný listinný doklad, z ktorého by bolo možné určiť výšku jej mzdy v rozhodnom čase, t. j. ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (k 20.7.2015). V zmysle Osvedčenia verifikovania bonity a možnosti splácania úveru pôvodný veriteľ zo svojich interných zdrojov zistil, že čistý príjem dlžníka - žalovanej k dátumu poskytnutia produktu (k 20.7.2015) činil sumu 1.163,80 €, výška overovaných splátok žalovanej predstavovala sumu 345,96 €, výška novej posudzovanej splátky úveru činila 31,95 € a tak celkové splátky klienta zodpovedali sume 377,91 €. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní objasnil, že internými zdrojmi, z ktorých si veriteľ overoval bonitu žalovanej, mal na mysli prehľad výpisov z účtov žalovanej (doložený spolu s podaním zo dňa 15.11.2023), pričom iné žalovanou využívané úverové produkty jej poskytol tiež pôvodný veriteľ - O. banka, a.s., a teda mal o nich prehľad. Žalobkyňa sa na pojednávaní vyjadrila, že pre skúmanie jej schopnosti splácať úver je nepostačujúce, keď veriteľ vychádzal iba z výpisu jej účtov a mal skúmať jej príjem ako mzdu - zárobok. 1.6.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že predmetom posudzovaného sporu je peňažná pohľadávka (majetkové právo) žalobcu, vyplývajúca zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej na diaľku dňa 20.7.2015 medzi právnym predchodcom žalobcu ako pôvodným veriteľom v hmotnoprávnom postavení dodávateľa a žalovanou ako spotrebiteľom, ktorý neplatil predpísané splátky úveru riadne a včas, pričom svoj dlh nesplnil ani po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, kedy bol povinný zaplatiť veriteľovi celú pohľadávku naraz. Vzhľadom na to, že súdne konanie začalo za účinnosti ustanovenia § 54a v spojení s prechodným ustanovením § 879v Občianskeho zákonníka, súd sa zaoberal právnou otázkou prípadného premlčania žalobcom uplatneného nároku ex offo (z úradnej povinnosti), ale včasnosť uplatneného peňažného nároku posudzoval aj z dôvodu žalovanou vznesenej námietky premlčania. Nakoľko veriteľ z dôvodu žalovanou porušenej platobnej disciplíny vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a teda použil svoje zmluvne dojednané právo na zaplatenie celej pohľadávky naraz, za aplikácie § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka plynie všeobecná trojročná premlčacia doba odo dňa zročnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. Veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru nesporne podaním zo dňa 18.1.2019, preto je zrejmé, že za splátku, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh, sa považuje neuhradená splátka, ktorej zročnosť nastala dňa 27.9.2018, nakoľko až po viac ako trojmesačnom omeškaní s plnením tejto splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), t. j. dňa 29.12.2018 mohol veriteľ prvý raz použiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a toto mohol použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 veta druhá Občianskeho zákonníka), t. j. najneskôr do 27.1.2019. Konštatujúc včas a účinne uplatnené právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru pre nesplnenú splátku zročnú dňa 27.9.2018, keď zároveň upozornil žalovanú na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní (podaním zo dňa 19.12.2018), súd však neustálil začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby k dátumu splatnosti uvedenej splátky tak, ako to vo všeobecnosti vyplýva z § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka, nakoľko v prípade spotrebiteľského sporu platí osobitný právny režim, ktorý obmedzuje dodávateľa (veriteľa) v práve na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pretože dodávateľ nemôže požadovať zaplatenie
celej pohľadávky naraz skôr, než spotrebiteľ sa dostane do omeškania s plnením splátky viac ako tri mesiace a preto ani nemohol vykonať svoje právo prvý raz v deň nasledujúci po dni splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh, ale až o tri mesiace neskôr. Vzhľadom na uvedené zákonná premlčacia doba začala veriteľovi plynúť až od 29.12.2018 a márne uplynula dňa 29.12.2021. Sám žalobca bez zreteľa na zákonné spočívanie premlčacej doby počas mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením choroby COVID-19 určil, že koniec premlčacej doby pripadol na dátum 28.12.2021, a teda bez prihliadnutia na inú mimoriadnu skutočnosť uznal, že vzhľadom na nesporný dátum doručenia žaloby na súd (3.2.2022) žalobca uplatnil svoje majetkové právo na súde oneskorene. 1.6.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že žalobca odôvodnil včasnosť uplatnenia ním žalovanej pohľadávky zákonom č. 62/2020 Z. z., keďže počas 76 dní (od 27.3.2020 do 30.7.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021) premlčacia doba spočívala - neplynula, a preto inak márne uplynutá premlčacia doba dňa 28.12.2021, resp. 29.12.2021 podľa názoru žalobcu uplynula až 14.3.2022. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na dôvodovú správu k § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z., podľa ktorej navrhované opatrenie má za cieľ v písmene a) dočasne zabezpečiť to, že premlčacie a prekluzívne lehoty nebudú do konca apríla 2020 a následne v období od 19.1.2021 do 28.2.2021 plynúť, t. j. v čase od vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov, pričom predkladateľ má za to, že toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Súd dôvodil, že v posudzovanom prípade však nespadal koniec všeobecnej premlčacej doby do časového intervalu, kedy podľa zákona č. 62/2020 Z. z. premlčacie lehoty neplynuli, t. j. žalobcovi neuplynula premlčacia doba v čase od 27.3.2020 do 30.4.2020, ani v čase od 19.1.2021 do 28.2.2021, teda v daných časových horizontoch nemusel nevyhnutne podať žalobu, aby uplatnil svoje majetkové právo voči žalovanej včas, preto sa na žalobcu nevzťahoval ani dočasný inštitút neplynutia - spočívania lehôt, nakoľko žalobcovi nebránili žiadne mimoriadne opatrenia prijaté v súvislosti so šírením choroby COVID-19, aby uplatnil svoju pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po dátume 28.2.2021, keďže zákonná trojročná premlčacia doba mu uplynula až dňa 29.12.2021, ergo takmer desať mesiacov po uplynutí obdobia, počas ktorého premlčacie doby v súkromnoprávnych vzťahoch ex lege neplynuli. Vzhľadom na uvedené vyznieva nelogicky úvaha, na základe ktorej by sa premlčacia doba mala v prospech žalobcu o 76 dní predĺžiť, nakoľko ku dňu 29.12.2021 (ani po dobu desiatich mesiacov predtým), kedy uplynula žalobcovi zákonná premlčacia doba na uplatnenie jeho majetkového práva, nepožíval žalobca žiadnu zákonnú ochranu čo do spočívania hmotnoprávnych lehôt, a teda nebránila mu žiadna mimoriadna situácia na území Slovenskej republiky v tom, aby najneskôr do 29.12.2021 žalobu na súd podal, čo však neurobil. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že žalobca nebol vystavený obave, že z dôvodu pandémie a v jej súvislosti prijatých mimoriadnych opatrení, by bol stratil svoje právo z občianskoprávneho vzťahu v dôsledku premlčania, nakoľko zákonom vymedzená ochranná doba (27.3.2020 - 30.4.2020 a 19.1.2021 - 28.2.2021) nemala v posudzovanom spore žiadnu súvislosť s plynutím, resp. uplynutím premlčacej doby, počas ktorej mohol žalobca svoje majetkové právo na súde uplatniť, preto súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že z dôvodu neplynutia lehôt pre COVID-19 bol posledným dňom na uplatnenie jeho práva na súde 14.3.2022 (28.12.2021 + 76 dní spočívania lehoty) a dospel k záveru, že žalobcovi uplynula premlčacia doba na uplatnenie majetkového práva z občianskoprávneho vzťahu márne dňa 29.12.2021 a svojej pohľadávky sa domáhal na súde oneskorene, v dôsledku čoho súd nemohol priznať žalobcovmu nároku procesný úspech a žalobu z dôvodu premlčania uplatnenej pohľadávky (v zostávajúcej časti istiny v sume 451,90 € spolu s úrokom z omeškania) zamietol. 1.6.3. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že hmotnoprávne námietky žalovanej, ktoré v súdnom konaní uplatnila v rámci svojej procesnej obrany, súd považoval za vecne neopodstatnené z nasledovných dôvodov: Pokiaľ ide o spochybnenú platnosť oznámenia o vyhlásení (mimoriadnej) splatnosti pohľadávky zo dňa 18.1.2019 pre jeho neurčitosť z dôvodu nemožnosti určenia počiatku plynutia premlčacej doby, nakoľko veriteľ v uvedenom právnom úkone nešpecifikoval splátku, pre ktorú sa stala celá pohľadávka z úveru predčasne splatnou, súd uviedol, že absencia daného údaju neeliminuje možnosť určiť splátku, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh naraz, nakoľko vzhľadom na zrejmý dátum oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, s použitím § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka je možné termín splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, jednoznačne ustáliť, a teda neuvedenie tejto splátky v samotnom oznámení o predčasnej splatnosti
pohľadávky nezakladá prekážku, ktorá by diskvalifikovala kohokoľvek v určení zročnosti splátky, od ktorej začína veriteľovi plynúť premlčacia doba na včasné uplatnenie svojej peňažnej pohľadávky, preto absencia žalovanou namietanej splátky nečiní predmetné oznámenie zo dňa 18.1.2019 neplatným právnym úkonom. Súd zdôraznil, že je povinný určiť okamih splatnosti nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh jednorazovo aj v prípade nemožnosti/neschopnosti žalovaného (spotrebiteľa) túto skutočnosť ustáliť, keďže prípadné premlčanie dodávateľom uplatnenej pohľadávky vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu posudzuje súd z úradnej povinnosti - ex offo, t. j. aj bez žalovanou uplatnenej námietky premlčania. V posudzovanom spore pripadol termín splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal predčasne zročným celý úver na dátum 27.9.2018 tak, ako to uviedol aj sám žalobca, pričom žalovaná nenamietla nesplnenie tejto splátky tak voči pôvodnému veriteľovi, žalobcovi a ani v súdnom konaní neargumentovala tým, že by splátku zročnú dňa 27.9.2018 riadne a včas uhradila, preto absencia špecifikácie uvedenej splátky v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ktorá je riadne určiteľná, nečiní daný právny úkon neplatným a zároveň súd konštatoval, že § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka exaktne vymedzuje podmienky pre použitie práva veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky naraz a neustanovuje povinnosti čo do obsahových náležitostí oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Súd mal za to, že nemôže obstáť ani záver žalovanej, že z dôvodu neplatného predčasného zosplatnenia úveru nemôže byť platným ani postúpenie mimoriadne zosplatnenej pohľadávky na žalobcu a tento nie je aktívne vecne legitimovaným v spore. 1.6.4. V súvislosti s námietkou žalovanej, že v zmysle úverovej zmluvy nemala možnosť odmietnuť poistenie úveru, považujúc túto skutočnosť za neprijateľnú zmluvnú podmienku, súd uviedol, že do úvahy prichádzajúce zákonné ustanovenia, pojednávajúce o neprijateľných zmluvných podmienkach sú ustanovenia § 53 ods. 4 písm. a), v) Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzatvorenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorých za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy alebo požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie. Súd prvej inštancie mal nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že Všeobecné poistné podmienky pre poistenie k predmetnému spotrebiteľskému úveru sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, typ kontrahentmi dojednaného poistenia a výška mesačného poistného vyplýva z prvej strany posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi UNIQA poisťovňou, a.s. ako poistiteľom, v zastúpení veriteľa a žalovanou ako poistníkom a súčasne poisteným, sú upravené vo Všeobecných poistných podmienkach, ktoré sú zároveň poistnou zmluvou, preto je zrejmé, že žalovaná pred uzavretím zmluvy mala možnosť oboznámiť sa s ustanoveniami o poistení spotrebiteľského úveru pre prípad smrti, úplnej invalidity, pracovnej neschopnosti a straty zamestnania, preukázateľne bola informovaná o úhrade poistného v sume 1,60 € mesačne, nakoľko ide o základnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktorá bola upravená v čl. I. Zmluvy a napokon nemožno uvažovať ani o absencii dohodnutého protiplnenia zo strany dodávateľa, nakoľko poistná udalosť v danom prípade na strane spotrebiteľa (žalovanej) nenastala, preto poistiteľovi v zastúpení veriteľa nevznikla povinnosť výplaty poistného plnenia. Na základe takto zistených skutočností súd nevzhliadol neprijateľnosť zmluvnej podmienky upravujúcej poistenie spotrebiteľského úveru, pričom žalovanou namietaná skutočnosť, že nemohla zmluvné ustanovenia o poistení úveru odmietnuť a tým ovplyvniť ich obsah, nezakladá neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale iba vylučuje možnosť kvalifikovania danej zmluvnej podmienky ako individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 1.6.5. Zaoberajúc sa námietkou žalovanej, že pôvodný veriteľ nekonal v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver a bonitu žalovanej nepreveroval, keď údajný čistý mesačný príjem v sume 1.163,80 € žalovaná v rozhodnom čase nedosahovala, súd uviedol, že žalovaná síce protistranou deklarovanú a osvedčením verifikovania bonity a možnosti splácania úveru preukázanú výšku čistého príjmu dlžníka (žalovanej) v sume 1.163,80 € predloženou pracovnou zmluvou zo dňa 14.6.2013 spochybnila, ale nepreukázala skutočnosť, že v rozhodnom období (ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere) dosahovala pravidelný príjem v tak nízkej sume, ktorý by jej s ohľadom aj na iné úverové zaťaženie a náklady na základné životné potreby neumožňoval splácať zmluvne dojednané splátky úveru v sume 31,95 € mesačne, čím súčasne nepreukázala ani ňou tvrdenú skutočnosť, že veriteľ nekonal pri posudzovaní jej schopnosti splácať úver s odbornou starostlivosťou. Žalobca v súlade s ust. § 7 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, preukázal, že bonitu žalovanej skúmal na základe údajov z bankového/úverového registra, keďže z ním doloženého Osvedčenia
verifikovania bonity a možnosti splácania úveru vyplynulo, že ku dňu poskytnutia bankového produktu (posudzovaného úveru) žalovanú nesporne zaťažovala splátka iného úveru v sume 345,96 €, z interných zdrojov (výpisu z účtu žalovanej) zistil, že čistý príjem žalovanej v zmysle pravidelných kreditných obratov v bezprostredne predchádzajúcom období (v mesiacoch apríl až máj 2015) činil priemerne 1.163,80 € mesačne, preto vzhľadom na vypočítanú výšku splátky poskytovaného úveru v relatívne nízkej sume 31,95 € mesačne, veriteľ dospel k správnemu a rozumnému záveru, že žalovaná po zohľadnení už existujúceho jej úverového zaťaženia a nákladov na základné životné potreby v zmysle sumy životného minima, bude schopná predmetný spotrebiteľský úver v pravidelných splátkach splácať, čo napokon verifikovala nepriamo aj žalovaná svojím plnením od roku 2015 do nesplnenej splátky v roku 2018, a preto je nepochybné, že právny predchodca žalobcu (banka) konal pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver s odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na to, že veriteľ konal pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou, mal právo vyžadovať od spotrebiteľa splatenie úveru jednorazovo ako aj právo požadovať príslušenstvo pohľadávky v podobe zmluvných úrokov a poplatkov. So zreteľom na dikciu ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je evidentné, že aj za predpokladu porušenia povinnosti veriteľa konať v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nie je možné dospieť k právnemu záveru, že veriteľ konal v rozpore s dobrými mravmi a tým je zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, pretože zákonodarca ustanovil jasné právne konzekvencie v prípadoch nedodržania zásady odbornej starostlivosti pri posudzovaní bonity - platobnej schopnosti spotrebiteľa, a to v podobe neúročenia a nespoplatnenia úveru, prípadne straty zmluvného práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, avšak nesankcionuje veriteľa neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre rozpor s dobrými mravmi. 1.6.6. Súd prvej inštancie nepovažoval za správne tvrdenie žalovanej, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba dátum konečnej splatnosti úveru, nakoľko podľa čl. I. Zmluvy je konečná splatnosť úveru určená uplynutím 84 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, pričom termín splatnosti prvej predpísanej mesačnej splátky bol v zmysle bodu 1.6 Obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, stanovený k najbližšiemu termínu splatnosti splátky po poskytnutí termínu, preto ak v zmysle základných podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere si zmluvné strany dohodli dátum poskytnutia úveru okamihom uzatvorenia Zmluvy (20.7.2015) a termín splatnosti splátky 27. dňa príslušného mesiaca, je zrejmé, že konečná splatnosť úveru bola dojednaná 84 mesiacov od 27.7.2015. Posudzovaná zmluva neodporuje ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú podaním zo dňa 15.11.2023 poukázal žalobca vyplýva, že v zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z v znení účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nakoľko náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje dĺžku či dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá (uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 2 Cdo 69/20220 a zo dňa 21.4.2022, sp. zn. 7 Cdo 277/2021). 1.6.7. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú tiež námietku žalovanej týkajúcu sa poplatkov, ktoré mali zakladať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko žalovaná si jednak riadne nesplnila svoju povinnosť tvrdenia, keď iba s odkazom na právnu vetu upravenú v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka označila zmluvné ustanovenia o poplatkoch za neprijateľné zmluvné podmienky, ale vecne neuviedla, medzi akými merateľnými veličinami (plneniami) nastala značná nerovnováha v jej neprospech, ani neupriamila svoju pozornosť na konkrétnu jej poplatkovú povinnosť, ktorá by mala vykazovať značnú neprimeranosť vo vzťahu k povinnostiam veriteľa. Pokiaľ ide o pomer veriteľom poskytnutého plnenia a poplatkov spojených s úverom, súd prvej inštancie zistil, že poplatok za úver bol dohodnutý v sume 34,- €, poplatok za predčasné splatenie úveru do sumy 10.000,- € činil 0,- € (žalovaná však úver predčasne nesplatila v žiadnej čiastke) a náklady spojené s vymáhaním pohľadávky v prípade omeškania splátky mali zodpovedať skutočným zúčtovaným nákladom. Vzhľadom na bankou poskytnutý úver v sume 1.700,- € a vyššie špecifikované poplatky súd prvej inštancie nemal žiadnu pochybnosť o tom, že žiadna nerovnováha v právach a povinnosti zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pokiaľ ide o výšku poplatkov, nevznikla, preto zmluvné ustanovenia o poplatkoch nie sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
1.6.8. Žalovaná, s poukazom na § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase vzniku záväzkového vzťahu, nadobudla presvedčenie, že v zmluve zakotveným vyhlásením spotrebiteľa, že sa oboznámil s úverovými podmienkami, veriteľ prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie bol názoru, že toto ustanovenie nemožno aplikovať na uvedené zmluvné vyhlásenie, nakoľko predmetným zmluvným ustanovením sa neukladá žalovanej ako spotrebiteľovi žiadna povinnosť niesť dôkazné bremeno tak, ako to ustanovuje citovaná právna norma, pričom vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil so zmluvnými podmienkami spotrebiteľského úveru preukazuje iba skutočnosť, že mal vedomosť o podmienkach, právach a povinnostiach, za ktorých návrh zmluvy o spotrebiteľskom úvere akceptoval, a teda nasvedčuje vážnej vôli spotrebiteľa úverovú zmluvu za stanovených podmienok uzavrieť a polemika o neplatnosti tohto zmluvného vyhlásenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky vôbec neprichádza do úvahy. 1.6.9. Podľa súdu prvej inštancie je zavádzajúcim tvrdenie žalovanej, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere sa riadila výlučne Obchodným zákonníkom, nakoľko aj v samotnom označení zmluvy sa deklaruje, že „je uzatvorená v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov a príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov...“, preto žalovanej muselo byť zrejmé, že veriteľ konal pri uzatváraní a plnení predmetnej úverovej zmluvy nielen podľa obchodnoprávneho kódexu, ale mal na zreteli a zohľadnil aj príslušné ustanovenia osobitného právne predpisu - zákona o spotrebiteľských úveroch. 1.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. na základe zásady pomeru úspechu sporových strán a zásady procesnej zodpovednosti za zastavenie konania tak, že v zamietajúcej časti rozhodnutia procesne úspešnej žalovanej, ktorá nezavinila čiastočné zastavenie konania, nakoľko žalobca sa na pojednávaní vyjadril, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby nepristúpil z dôvodu žalovanou dodatočne v priebehu konania uhradenej pohľadávky, ale dispozičný úkon učinil svojvoľne na základe vlastného rozhodnutia, a teda v zastavenej časti konania sa pôvodne uplatnenej pohľadávky nedomohol, čím zavinil čiastočné zastavenie konania žalobca, súd priznal žalovanej voči procesne neúspešnému žalobcovi a zároveň subjektu zodpovednému za čiastočné zastavenie konania nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku II., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na znenie ustanovení § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. s tým, že výklad príslušných ustanovení aplikovaný súdom je „contra legem“, kedy súd uprednostnil redukciu dotknutých ustanovení ohľadom plynutia premlčacej doby na prejednávaný prípad. Takýmto výkladom sa potiera samotný úmysel zákonodarcu pri uplatňovaní a bránení práv v súkromnoprávnych vzťahoch a z dôvodovej správy explicitne nevyplýva (a už vôbec nie z doslovného znenia a jazykového výkladu § 1 písm. a/ a § 8 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z.), že by sa spočívanie premlčacích a prekluzívnych lehôt nemalo týkať prípadov pri uplatnení alebo bránení práv, napr. podaním žaloby aj pro futuro po skončení pandemickej situácie a mimoriadnych opatrení. Ak by to bol úmysel zákonodarcu, tak by to v príslušných právnych predpisoch výslovne uviedol. Preto podľa názoru žalobcu neplynula premlčacia doba v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021, t. j. spolu 76 dní vo všetkých súkromnoprávnych vzťahoch bez ohľadu na skutočnosť, či premlčacia doba mala uplynúť práve v čase od 27.3.2022 do 30.4.2022 alebo od 19.1.2021 do 28.2.2021. Prijatie absurdného výkladu ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý vo veci poskytol súd by znamenalo, že v rozpore s účelom tohto zákona, ako aj vôľou zákonodarcu sa neposkytne ochrana pred plynutím lehôt všetkým subjektom súkromnoprávnych vzťahov, ktorým by mala premlčacia doba uplynúť napríklad dňa 1.5.2020, teda hneď nasledujúci deň po rozhodnom období, čím by podľa názoru žalobcu došlo k rozsiahlej diskriminácii účastníkov súkromnoprávnych vzťahov na zákonodarnej úrovni, ktorých by sa podľa názoru súdu netýkala ochrana pred šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Preto rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - keďže súd odmietol aplikovať vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z .a keďže žaloba bola podaná na súde dňa 3.2.2022 - je zrejmé, že bola podaná včas, nakoľko aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia by premlčacia doba uplynula až dňa 15.3.2022 (29.12.2021 + 76 dní). Rozsudok súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny právny predpis, resp. odmietol na inštitút premlčania aplikovať zákon č. 62/2020 Z. z., v dôsledku čoho dospel súd k nesprávnym právnym záverom ohľadom premlčania uplatnenej pohľadávky. 2.2. Odvolateľ poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, a to uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.10.2023, sp. zn. 13 CoCsp 7/2023, uznesenie Krajského súdu
v Žiline zo dňa 29.9.2022, sp. zn. 9 CoCsp 41/2022, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.8.2023, sp. zn. 10 CoCsp 13/2023, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7.12.2022, sp. zn. 19 CoCsp28/2022. 2.3. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. S poukazom na § 565 Občianskeho zákonníka namietala, že v zosplatnení nebola identifikovaná splátka, na základe ktorej sa úver zosplatňuje. Pokiaľ by splátka nemusela byť identifikovaná, spotrebiteľ by sa nevedel brániť u veriteľa. Práve od splatnosti tejto splátky sa začína počítať premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka. Žalovaná má za to, že právny úkon, ktorým pôvodný veriteľ zosplatnil celý dlh, je neplatný pre jeho neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Špecifikácia splátky je základnou náležitosťou pri úspešnom zosplatnení veriteľom. V opačnom prípade nie je možné jednoznačne stanoviť počiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, čo svedčí o neurčitosti právneho úkonu - vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom, čo má za následok i neplatné postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom na žalobcu, na základe čoho žalovaná namieta aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto sporovom konaní. Žalovaná poukázala aj na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 23.11.2023, č. k. 9 CoCsp 19/2023-142. Ďalej dôvodila, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Podľa ustálenej súdnej praxe posúdenie premlčania uplatneného nároku je potrebné považovať za prioritné. Pri aplikácii § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka pri zosplatnení úveru začína plynúť premlčacia doba nie od omeškania celej zosplatnenej pohľadávky, a teda nie od momentu účinnosti zosplatnenia, ale od omeškania splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, keďže tak je to zreteľne uvedené v zákone. Malo by ísť o prvú omeškanú splátku, ktorá nebola uhradená, čo je logický dôsledok zásady upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka spočívajúcej v tom, že relevantné je posúdenie toho, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Na základe uvedených skutočností žalovaná vzniesla námietku premlčania. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že výzva pred zosplatnením úveru a samotné Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nemusia obligatórne obsahovať údaj o splátke, pre neuhradenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Takáto obsahová náležitosť týchto listín nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Nevyplýva z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o povinnosti upozorniť dlžníka na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, pričom od tohto upozornenia do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti musí uplynúť minimálne 15 dní a zároveň o tom, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti musí byť dlžník v omeškaní minimálne tri mesiace, ani z ustanovenia § 565, ktoré hovorí výlučne o povinnosti predčasnú splatnosť dohodnúť, ani z ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí výlučne o osobitnom okamihu, od ktorého začne plynúť premlčacia doba. Okamih začiatku plynutia premlčacej doby v prípade sporu určuje vecne a miestne príslušný súd a nie veriteľ (napríklad označením splátky v listine, ktorú zasiela dlžníkovi). Odvolateľ poukázal na to, že účelom uvedených ustanovení je snaha zákonodarcu poskytnúť spotrebiteľovi v zmluvnom vzťahu dodatočnú ochranu. Tú realizuje cez zákaz žiadať zaplatenie celého zostatku dlhu pre akékoľvek omeškanie spotrebiteľa, zakotvením povinného omeškania trvajúceho aspoň tri mesiace v čase, kedy veriteľ žiada zaplatenie celého zostatku úveru a tiež cez povinnosť veriteľa o úmysle žiadať zaplatenie celého zostatku úveru spotrebiteľa informovať, a tým spotrebiteľovi umožniť mu v lehote nie kratšej ako 15 dní vzniknutý dlh uhradiť a vyhnúť sa predčasnému zosplatneniu úveru. Uvádzaním splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, nedôjde k naplneniu účelu zákona. Ide výlučne o snahu žalovaného navodiť dojem, že postupca nekonal pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade so zákonom, hoci tak nepochybne konal. Žalobca poukázal aj na to, že Občiansky zákonník vo všeobecnosti vychádza zo zásady bezformálnosti právnych úkonov. Výnimku zo zásady bezformálnosti predstavujú osobitné zákonné ustanovenia, ktoré pre niektoré právne úkony prikazujú dodržanie určitej formy a obsahových náležitostí, čo nie je prípad uvedených ustanovení. Žalobca v tejto súvislosti poukázal tiež na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 224/2021, zo dňa 30.11.2022, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 132/2021, zo dňa 15.12.2022, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 26/2023, zo dňa 29.11.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 87/2023, zo dňa
31.5.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 148/2022, zo dňa 12.7.2023, atď.), ktorá jednoznačne určila, že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť možno pre neuhradenie splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Podľa žalobcu špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu by bola, prihliadnuc na vyššie citované rozhodnutia najvyššieho súdu, navyše nadbytočná - keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky - a teda veriteľ si nemôže „vybrať,“ pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2022, zo dňa 30.1.2024. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Poukázala na to, že veriteľ z dôvodu ňou porušenej platobnej disciplíny vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a teda použil svoje zmluvne dojednané právo na zaplatenie celej pohľadávky naraz, za aplikácie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka plynie všeobecná trojročná premlčacia doba odo dňa zročnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. Veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru nesporne podaním zo dňa 18.1.2019, preto je zrejmé, že za splátku, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh, sa považuje neuhradená splátka, ktorej zročnosť sa stala dňa 27.9.2018, nakoľko až po viac ako trojmesačnom omeškaní s plnením tejto splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), t. j. dňa 28.12.2018 mohol veriteľ prvý raz použiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a toto mohol použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Naďalej zotrvala na svojich písomných vyjadreniach. 6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. apríla 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.), rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l C.s.p.). 8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento žalobu žalobcu zamietol, majúc za to, že žalobca uplatnil svoj nárok po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby, a teda neskoro. 10. Odvolací súd preskúmaním odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd poukazuje na to, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). V spore o plnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý hmotnoprávny nárok. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, v prejednávanej veci dospel k záveru o absencii aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorá súvisí s nedostatkami právneho úkonu zosplatnenia úveru právnym predchodcom žalobcu, majúcimi za následok neplatnosť tohto úkonu a následnú neplatnosť postúpenia žalovanej pohľadávky. Poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.1.2024, sp. zn. 5 Cdo 2/2023, podľa ktorého „Dovolací súd uvádza, že pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa)
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.“ (podobne aj sp. zn. 5 Cdo 188/2023, sp. zn. 5 Cdo 197/2022). Ako sa uvádza aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5 Cdo 197/2022 „Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 149/2021). Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. Tieto skutočnosti neboli rozhodnutiami súdov nižších inštancií vzaté do úvahy.“ Totožný záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 6 Cdo 152/2022, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 34/2025. Ako vyplýva z listinného dôkazu na č. l. 27, právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej vyhlásenie splatnosti úveru s tým, že dňom doručenia tohto oznámenia sa stáva splatnou pohľadávka z pôžičky, ktorá pozostáva z istiny úveru vo výške 1.107,91 €, riadneho úroku 61,57 €, úroku z omeškania 1,16 € a nákladov spojených s vymáhaním 15,- €. V uvedenej výzve nie je identifikovaná konkrétna splátka, pre ktorú právny predchodca žalobcu jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty 3 mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, je neplatný v súlade s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedený záver má oporu v dokazovaní vykonanom súdom prvej inštancie. 11. Odvolací súd v prejednávanom prípade, na rozdiel od záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, tak nemal za preukázané platné postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nepochybné, že v prejednávanom prípade sa jedná o spotrebiteľský spor. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, okrem iného, sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinností spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky a súčasne sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky môže uplatniť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky. Rozhodujúce je, či v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak však spotrebiteľ zaplatí zmeškané splátky pohľadávky skôr ako veriteľ uplatnil právo, uplatnenie po takomto zaplatení zmeškanej pohľadávky je neúčinné. Účelom je dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlhu pred tým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie dlhu. Z uvedeného je zrejmé, že výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka musí byť jasná a určitá, aby spotrebiteľ nadobudol vedomosť, s ktorou konkrétnou splátkou je v omeškaní viac ako tri mesiace, aby sa prípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť zosplatneniu celej pohľadávky. V neposlednom rade je označenie rozhodujúcej splátky nevyhnutné aj pre aplikáciu § 54a Občianskeho zákonníka. Bez špecifikácie splátky, pre nezaplatenie ktorej právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu celého úveru, nie je možné ani určiť začiatok plynutia premlčacej doby. 12. Pre platné postúpenie pohľadávky musia byť splnené aj pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré v danom prípade neboli splnené, pričom žalobca je
povinný dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, okrem iného, aj splnenie podmienok platného postúpenia. 13. Keďže súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu žalobcu zamietol, i keď z iných dôvodov, odvolací súd postupom podľa § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny potvrdil. 14. Odvolací súd ako súvisiaci preskúmal aj výrok o trovách konania (výrok III.), ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, postupujúc podľa § § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a ako vecne správny ho potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).