Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoPr/15/2025 1323202003 26. 08. 2026 JUDr. Anna Kašajová ECLI:SK:KSBA:2026:1323202003.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Rastislava Žiga v právnej veci žalobcu: O. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. Č.. XXX/X, C., zastúpeného advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, Štúrova č. 20, Košice, proti žalovanému: SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik so sídlom Karloveská č. 2, Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 36 022 047, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. apríla 2025 č. k. B3-62Cpr/8/2023-88 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal voči žalovanému určenia, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28. novembra 2022, ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom, je neplatná a ich pracovný pomer trvá s tým, že žalovaný je povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy v sume 1 400,- € mesačne odo dňa 02. mája 2023 až do dňa, kedy žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 28. novembra 2022 mu bola doručená výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 28. novembra 2022, v ktorej mu bolo oznámené, že v dôsledku Organizačného poriadku žalovaného prijatého rozhodnutím generálneho riaditeľa č. 20/2022 sa zrušili všetky pracovné miesta na všetkých odštepných závodoch, že bolo zrušené miesto žalobcu - technický pracovník a tak sa stal nadbytočným. Žalobca považoval výpoveď za neplatnú, nakoľko v mene žalovaného ju urobil riaditeľ T.. P. T., ktorý v čase dania výpovede nebol ani riaditeľom a ani iným štatutárnym orgánom žalovaného, poprel, že by výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov Odborového zväzu drevo, lesy, voda, pôsobiacom pri žalovanom dňa 28. novembra 2022, keďže v rovnaký deň v ranných hodinách bola výpoveď žalobcovi doručená a tiež uviedol, že ním vykonávaná práca u žalovaného je naďalej na novovytvorenom mieste vykonávaná a žalobcovi bola odňatá možnosť o takéto novovytvorené pracovné miesto sa uchádzať. Napokon namietol, že žalovaný nedodržal z kolektívnej zmluvy vyplývajúcu povinnosť prerokovať organizačné alebo racionalizačné opatrenie najmenej 10 dní pred ich uskutočnením, nakoľko žalovaný svoje rozhodnutie prerokoval s odborovým orgánom dňa 24. októbra 2022, pričom tieto organizačné zmeny sa stali účinnými už dňa 1. novembra 2022.
3. Žalovaný namietol predovšetkým nedodržanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, s tým, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi doručená dňa 28.11.2022, výpovedná doba bola u žalobcu daná v zmysle § 62 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce v dĺžke troch mesiacov, ktorá začala plynúť odo dňa 01.12.2022 - od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončila sa ku dňu 28.02.2023 - uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Skonštatoval, že pre počítanie času v zmysle § 77 Zákonníka práce, podľa ktorého je možné domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť, je potrebné použiť všeobecnú úpravu uvedenú v § 122 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa svojím pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína, preto v danom prípade posledný deň, v ktorý mala byť žaloba doručená na súd, bol deň 28.04.2023, avšak žalobca doručil žalobu na súd až dňa 02.05.2023, teda po zákonnej prekluzívnej lehote v zmysle § 77 Zákonníka práce, čo v zmysle § 36 Zákonníka práce znamená, že ak sa právo neuplatní v určenej lehote, zanikne. Pre úplnosť žalovaný dodal, že u žalobcu počas plynutia výpovednej doby neboli zaznamenané žiadne skutočnosti majúce vplyv na jej predĺženie v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalobca bol práceneschopný až odo dňa 03.03.2023 - po uplynutí výpovednej doby, avšak táto skutočnosť nemôže mať žiadny vplyv na predĺženie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a k rovnakým záverom dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/257/2018 zo dňa 23.05.2019, keď uviedol, že ak zamestnanec sa počas plynutia prekluzívnej lehoty, v ktorej môže podať žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, stal dočasne práce neschopným, táto skutočnosť je z hľadiska § 77 Zákonníka práce irelevantná. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 62 ods. 1,3, zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 01.11.2022 do 30.11.2022 (v čase dania výpovede) (ďalej len „Zákonník práce“), §62 ods. 7, §77 Zákonníka práce, § 45 ods. 1, 2, 3, § 64 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom od 01.07.1968 do 31.12.1969 (v čase vydania judikátu R 34/1970) (ďalej len „zákon č. 65/1965 Zb.“), § 122 ods. 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. 5. Nepovažoval za sporné, že žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi ako svojmu zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru dňa 28.11.2022 ako aj fakt, že odo dňa 01.12.2022 začala žalobcovi plynúť výpovedná doba v trvaní troch mesiacov a nesporným bol aj dátum doručenia žaloby na vtedajší kauzálne a miestne príslušný súd (02.05.2023). Procesné strany sa zhodli aj v tvrdení, že deň 28.02.2023 bol posledným dňom výpovednej doby a že pracovný pomer strán v uvedený deň ešte trval, avšak sporným zostal okamih skončenia predmetného pracovného pomeru, keď žalobca zastával názor, že jeho pracovný pomer so žalovaným skončil dňa 01.03.2023, v dôsledku čoho lehota na podanie žaloby uplynula dňa 01.05.2023 resp. v najbližší pracovný deň 02.05.2023 a naproti tomu žalovaný mal za to, že pracovný pomer skončil dňa 28.02.2023 o 24:00 hod. a od polnoci 01.03.2023 pracovný pomer strán už neexistoval, preto dvojmesačná lehota na podanie určovacej žaloby uplynula dňa 28.04.2023. Konštatoval, že žalobcom prezentovaný právny názor vyjadrený v judikáte R 34/1970 - rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky sp. zn. 6Cz 49/698 z 13. novembra 1969, v zmysle ktorého lehota na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti rozviazania (skončenia) pracovného pomeru sa končí vždy až prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby, je neaktuálny a prekonaný legislatívnymi zmenami tak, ako správne argumentoval žalovaný, nakoľko v čase vydania a uverejnenia rozhodnutia v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyšší súd ČSSR vykrýval právnu medzeru v Zákonníku práce, ktorý v danom období síce ustanovoval rozhodujúcu udalosť, od ktorej plynie lehota na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a to skutočnosť skončenia pracovného pomeru, pričom rovnako ako za v súčasnosti účinného Zákonníka práce vymedzil skončenie pracovného pomeru výpoveďou uplynutím výpovednej doby, avšak na rozdiel od neskoršej i súčasnej zákonnej úpravy zákonodarca vôbec neurčil okamih skončenia výpovednej doby, túto žiadnym spôsobom neohraničil, keď iba ustanovil moment začiatku plynutia výpovednej doby, preto vtedajšia najvyššia súdna autorita všeobecného súdnictva poskytla interpretačné pravidlo v súvislosti s momentom skončenia prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (k prvému dňu kalendárneho mesiaca). Poukázal na aktuálne platnú a účinnú právnu úpravu (ust. § 62 ods. 7 Zákonníka práce), keď výpovedná doba končí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca a momentom uplynutia tohto dňa sa pracovný pomer končí, a keď pre určenie konca dvojmesačnej prekluzívnej lehoty nie je rozhodujúci dátum prvého dňa tejto lehoty, ale vzhľadom na ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nutné
ustáliť udalosť, ktorá prvému dňu prekluzívnej dvojmesačnej lehoty predchádza a touto udalosťou je moment skončenia pracovného pomeru, ktorý v danom prípade nepochybne pripadol na deň 28.02.2023 o 24:00 hod. a koniec dvojmesačnej lehoty na uplatnenie určovacieho nároku tak pripadá na deň, ktorý sa svojím číslom zhoduje s dňom skončenia pracovného pomeru a tým je 28. apríl 2023. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, že pracovný pomer strán skončil až dňa 01.03.2023. Uviedol, že právna argumentácia žalobcu by bola akceptovateľná a správna za predpokladu, že zákonodarca by ustanovil koniec pracovného pomeru dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby, čo však neurobil, keďže pracovný pomer končí už momentom uplynutia výpovednej doby, ktorej koniec sa viaže na uplynutie posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca a nie na nasledujúci deň. 6. Považoval za bezpredmetný prostriedok procesného útoku žalobcu v podobe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2019 z 26. januára 2021 a jeho konštatáciu o ekvivalentnosti ustanovenia § 64 zákona č. 65/1965 Zb. vo vzťahu k súčasnému ustanoveniu § 77 Zákonníka práce, nakoľko medzi procesnými stranami nebol sporný výklad uvedených právnych noriem z hľadiska ich významovo rovnakého znenia a udalosti určujúcej začiatok plynutia lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia (rozviazania) pracovného pomeru. Spornosť nastala iba v určení okamihu skončenia pracovného pomeru, od ktorého závisí i moment uplynutia zákonnej lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom vzhľadom na neaktuálnosť a neaplikovateľnosť súdneho rozhodnutia z roku 1969, ktorým vtedajší Najvyšší súd ČSSR judikoval koniec uvedenej prekluzívnej lehoty až vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby, keď s účinnosťou od 01.01.1989 je koniec výpovednej doby a tým aj okamih skončenia pracovného pomeru jasne zákonom stanovený. Prisvedčil právnemu názoru žalovaného, že napriek nepochybnej skutočnosti, že pracovný pomer strán v deň 28.02.2023 ešte trval, uplynutím tohto dňa o polnoci skončil, preto i prekluzívna dvojmesačná lehota na podanie posudzovanej určovacej žaloby uplynula v deň, ktorý je svojím číslovaním zhodný s týmto dňom, t. j. dňa 28.04.2023 (pracovný deň - piatok). Dodal, že dočasná práceneschopnosť žalobcu, ktorá nastala až v čase plynutia lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (03.03.2023) nie je právnou skutočnosťou spôsobilou predĺžiť plynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, nakoľko k tomuto právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/257/2018 zo dňa 23.05.2019, keď konštatoval, že z hľadiska § 77 Zákonníka práce je irelevantná skutočnosť, že zamestnanec sa počas plynutia prekluzívnej lehoty stal dočasne práceneschopným. Uzavrel, že žalobca doručil žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdu až dňa 02.05.2023, učinil tak po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, ktorej uplynutím určovacie právo žalobcu podľa ust. § 36 Zákonníka práce zaniklo a v dôsledku preklúzie práva, na ktorú právnu skutočnosť súd prihliadne aj bez námietky strany sporu, žalobu ako oneskorene podanú zamietol. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru úspechu sporových strán tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP). 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, ktoré podal z dôvodu podľa v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Skonštatoval, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bol právny názor súdu, podľa ktorého bola žaloba o neplatnosť skončenia žalobcovho pracovného pomeru podaná oneskorene. Tento právny názor súdu prvej inštancie považuje žalobca za nesprávny. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru datovanú dňom 28. novembra 2022 a v rovnaký deň žalovaný žalobcovi túto výpoveď aj doručil. Nebolo sporné ani to, že na žalobcu sa vťahovala výpovedná doba v trvaní troch mesiacov. Posledným dňom výpovednej doby bol teda 28. február 2023. Nebolo tiež sporné, že žalobca doručil súdu svoju žalobu o neplatnosť výpovede dňa 2. mája 2023 a za týchto skutkových okolností považoval súd prvej inštancie za koniec pracovného pomeru okamih 28. februára 2023 o 24:00 hod. a koniec dvojmesačnej lehoty na uplatnenie žalobcovho nároku určil ako deň, ktorý sa svojim číslo zhoduje s dňom skončenia pracovného pomeru a tým je podľa názoru súdu prvej inštancie 28. apríl 2023. Tento právny záver súdu prvej inštancie nemožno podľa žalobcu považovať za správny, nakoľko ak Zákonník práce v ust. § 62 ods.1 výslovne ustanovuje, že
pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby, potom nemôže byť posledný deň výpovednej doby zároveň dňom, v ktorom pracovný pomer aj trvá aj zároveň netrvá. Ďalej uviedol, že vychádzajúc z výslovného zákonného ustanovenia, že pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby je nemožné dôjsť k záveru, že pred skončením plynutia výpovednej doby už zároveň pracovný pomer skončil. Poukázal na výklad slova uplynúť v Krátkom slovníku slovenského jazyka 4 (Bratislava: Veda 2003) je významom slova „uplynúť“ plynutím prejsť, ubehnúť, minúť(sa). Keďže z ust. § 37 Zákonníka práce rovnako vyplýva, že doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby, nie je možné podľa žalobcu priznať správnosť názoru súdu prvej inštancie, podľa ktorého deň, v ktorom doba (výpovedná) ešte neuplynula, je zároveň dňom, kedy už skončila. Keďže Zákonník práce vo svojom ust. § 1 ods. 4 odkazuje na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka a samotný Zákonník práce nemá ustanovenia o počítaní lehôt vo vzťahu k lehotám (dobám) určeným podľa dní, mesiacov a rokov je potrebné vychádzať z ust. § 122 Občianskeho zákonníka, ktorý pozná lehoty určené podľa dni, týždňov, mesiacov alebo rokov. 9. Dôvodil, že ani Občiansky zákonník ani Zákonník práce nedefinujú lehoty určené len konkrétnym časovým okamihom. Ak teda Zákonník práce umožňuje napadnúť neplatnosť skončenia pracovného pomeru v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, nemožno považovať za správny taký právny názor súdu, podľa ktorého je posledným dňom lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru deň, kedy mal tento pracovný pomer ešte trvať. Pracovný pomer žalobcu trval ešte 28. februára 2023 a skončil 1. marca 2023. Pokiaľ súd prvej inštancie odmietol aplikovať na súdenú vec judikát R 34/1970 s odôvodnením, že označený judikát „vykrýval“ právnu medzeru v Zákonníku práce, ktorý v danom období síce ustanovoval rozhodujúcu udalosť, od ktorej plynie lehota na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale neurčil okamih skončenia výpovednej doby a túto žiadnym spôsobom neohraničil, keď iba ustanovil moment začatia plynutia výpovednej doby, táto jeho interpretácia nezodpovedá skutočnosti. Konštatoval, že judikát R 34/1970, vyhodnocoval nie skončenie výpovednej doby, ale, ako to vyplýva priamo z jeho právnej vety, bolo v ňom zaujaté stanovisko k skončeniu lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru čo výslovne vyplýva z tej jej časti, v ktorej je uvedené, že „trojmesačná lehota, podľa ust. § 64 ZP končí vždy prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby“. Ust. § 64 Zákonníka práce, ktoré interpretuje označený judikát ustanovovalo lehotu, v ktorej bolo možné napadnúť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde (v tom čase zákon stanovoval lehotu troch mesiacov). Má za to, že rozhodnutie R 34/70 neposkytuje žiaden priestor na výklad, ktorý si osvojil mestský súd, keď celkom explicitne ustanovuje, že lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru končí prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby. Podľa žalobcu je zrejmé, že riešenou otázkou nebol koniec výpovednej doby, ale koniec lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde, ktorý z citovaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva ako deň, kedy už pracovný pomer netrval. Skonštatoval, že v prípade žalobcu bol prvým dňom, kedy už pracovný pomer netrval deň 1. marca 2023 a posledným dňom na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol 1. máj 2023. Deň 1. máj je dňom pracovného voľna a posledným dňom lehoty bol 2. máj 2023, teda deň, kedy bol žaloba súdu doručená. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči rozsudku súdu prvej inštancie je nedôvodné . 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05). Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo7/2010). Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená. 14. Predmetom konania v posudzovanej veci bola žaloba na určenie, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28. novembra 2022, ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom, je neplatná, ich pracovný pomer trvá a žalovaný je povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy v sume 1 400,- € mesačne odo dňa 02. mája 2023 až do dňa, kedy žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci. 15. Podľa § 62 ods. 1, 3 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 122 ods. 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase skončenia posudzovaného pracovného pomeru (ďalej len „Občiansky zákonník“), koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. 16. Preklúzia označuje zánik práva, ktoré nebolo uplatnené v stanovenej lehote - ide o zánik práva uplynutím času. K tomuto javu dochádza len v prípadoch, ktoré určuje zákon (napr. formulácia „inak právo zanikne“). Pri preklúzii nevzniká tzv. naturálna obligácia ako je to pri premlčaní. Pokiaľ by niekto plnil prekludovaný záväzok, bude sa jednať o bezdôvodné obohatenie na strane toho, kto takéto plnenie prijal. Rozdiel oproti premlčaniu je aj v tom, že na preklúziu súd prihliada z úradnej povinnosti, aj bez návrhu strán. V posudzovanej veci aj v rámci odvolacieho konania zostal sporným okamih skončenia pracovného pomeru žalobcu. Žalobca zastával názor, že jeho pracovný pomer so žalovaným skončil dňa 01.03.2023, v dôsledku čoho lehota na podanie žaloby uplynula dňa 01.05.2023 resp. v najbližší pracovný deň 02.05.2023 a naproti tomu žalovaný mal za to, že pracovný pomer skončil dňa 28.02.2023 o 24:00 hod. a od polnoci 01.03.2023 pracovný pomer strán už neexistoval, preto dvojmesačná lehota na podanie určovacej žaloby uplynula dňa 28.04.2023. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že posúdenie a stanovenie momentu skončenia pracovného pomeru žalobcu je právne významné z hľadiska určenia okamihu začiatku plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Nakoľko v zmysle § 77 Zákonníka práce skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou si môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ide o hmotnoprávnu dvojmesačnú prekluzívnu lehotu, ktorá plynie odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Vychádzajúc z príslušných ustanovení
zákonníka práce koniec pracovného pomeru je determinovaný uplynutím výpovednej doby (§ 62 ods. 1 Zákonníka práce) a skončenie výpovednej doby zákon určuje uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce). 17. V prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak sa v prvom rade zaoberal otázkou, či bola žaloba podaná včas a posúdil nárok žalobcu ako nárok uplatnený po uplynutí prekluzívnej lehoty a z dôvodu zániku nároku žalobu zamietol. V súvislosti s účelom inštitútu preklúzie odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.04.2021 sp. zn. 5Cdo/110/2018, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „Preklúzia je výrazom klasickej právnej zásady vigilantibus iura scripta sunt - práva patria bdelým. Ide o inštitút, ktorého účinky majú za následok zánik subjektívneho práva. Preklúzia nastáva v dôsledku nečinnosti oprávnenej osoby, spočívajúcej v neuplatnení práva v zákonom určenej dobe a súd k nej musí prihliadnuť ex offo.“ Aj v rozhodnutí Veľkého senátu z 26.01.2021 sp. zn. 1VCdo/2/2019 sa najvyšší súd zaoberal účelom inštitútu preklúzie, keď pri posúdení otázky vplyvu práceneschopnosti zamestnanca na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 ZP uviedol, že „Okamih skončenia pracovného pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec ako i zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Táto dvojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou, čo znamená, že posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručená súdu. Ustanovenie § 77 ZP stanovuje lehotu dvoch kalendárnych mesiacov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava obsiahnutá v § 77 ZP. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Preklúzia znamená zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Ustanovenie § 36 ZP, ktoré zaraďuje lehotu uvedenú v § 77 ZP k prekluzívnym lehotám, obsahuje taxatívny výpočet tých právnych vzťahov, pri ktorých zákonodarca dáva prednosť záujmu na stabilite vzťahov zamestnanca a zamestnávateľa pred neistotou, s ktorou je spojené spochybnenie podmienok zániku týchto vzťahov.“ 18. Taxatívne uvedené spôsoby skončenia pracovného pomeru (uvedené v ustanovení § 59 Zákonníka práce) na seba viažu zákonom stanovené lehoty, kedy začína plynúť výpovedná doba pri skončení pracovného pomeru výpoveďou a následne kedy sa končí pracovný pomer a rovnako definuje skončenie pracovného pomeru i pri ostatných spôsoboch (skončenie pracovného pomeru dohodou k určenému dňu, deň okamžitého skončenia pracovného pomeru nasledujúci po dni doručenia takéhoto právneho úkonu, skončenie pracovného pomeru dohodnutého na skúšobnú dobu určeným dňom). Okamih skončenia pracovného pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec, ako i zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ako už bolo uvedené táto dvojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou, čo znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručená súdu. V danom prípade žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi ako svojmu zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP dňa 28.11.2022. Odo dňa 01.12.2022 začala žalobcovi plynúť výpovedná doba v trvaní troch mesiacov a pracovný pomer žalobcu skončil 28.2. 2023 uplynutím výpovednej doby, ktorý bol jej posledným dňom. Dňom 02.05.2023 bola žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru doručená na súd. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie ale aj v rámci svojej odvolacej argumentácie prezentoval názor, že jeho pracovný pomer so žalovaným skončil dňa 01.03.2023, v dôsledku čoho lehota na podanie žaloby uplynula dňa 01.05.2023 resp. v najbližší pracovný deň 02.05.2023. Jeho argumentácia bola založená na tom , že pracovný pomer žalobcu trval ešte 28. februára 2023 a skončil 1. marca 2023 čím bol deň 01.03.2023 prvým dňom začatia plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. S týmto názorom žalobcu sa odvolací súd nemôže stotožniť a považuje ho za nesprávny. Zákonník práce v ust. § 62 ods.1 výslovne ustanovuje, že pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby. Ust. § 62 ods. 7 Zákonníka práce ustanovuje, že výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Vychádzajúc z uvedeného výpovedná doba končí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca a momentom uplynutia tohto dňa sa pracovný pomer končí. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce stanovuje lehotu dvoch kalendárnych
mesiacov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. V danom prípade bola žalobcovi daná výpoveď dňa 28.11.2022, odo dňa 01.12.2022 začala žalobcovi plynúť výpovedná doba v trvaní troch mesiacov, ktorá uplynula 28.2.2023. Dvojmesačná prekluzívna lehota začala plynúť 01.03.2023 a uplynula 28. apríla 2023 dňom, ktorý sa svojím číslom zhoduje s dňom skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov a rokov zákon výslovne neupravuje pravidlo začatia plynutia lehôt, ale ich uplynutie a to uplynutím posledného dňa tej-ktorej lehoty. Posledným dňom týchto lehôt je deň, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty a v danom prípade to bol deň skončenia pracovného pomeru žalobcu, ktorý bol 28. apríl 2023, ktorý pripadol na piatok, pracovný deň. Žalobca doručil žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdu až dňa 02.05.2023, učinil tak po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, ktorej uplynutím určovacie právo žalobcu podľa ust. § 36 Zákonníka práce zaniklo a v dôsledku preklúzie. 19. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 20. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 odsek 1 a 2 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 22.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).