Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/81/2026 z 7. 8. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/81/2026 1724200874 07. 08. 2026 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2026:1724200874.2

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobkyne: S. A., nar. X.X.XXXX, O. XX/XX, O., proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B Martin, IČO: 36 865 036, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 8C/17/2024-22, zo dňa 12.3.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a. II. Žalovanej priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanej uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností Okresného úradu Pezinok, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie O., obec O., okres Pezinok, a to parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape parcela č. XXX/X o výmere 1166 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria, parcela č. XXX/X o výmere 147 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, stavby súpisné číslo XX, na pozemku parcelné číslo XXX/X, stavby - dom; poučil žalovanú, že môže podať v postavení žalobcu proti žalobkyni v postavení žalovanej žalobu vo veci samej, a to o náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by jej prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla a rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným súdu 7.3.2024 domáhala vydania neodkladného opatrenia, ktorým súd nariadi žalovanej zdržať sa výkonu záložného práva dražbou nehnuteľností, aby nedošlo k neodvrátiteľnému zásahu do jej vlastníckeho práva, kde má ona a jej dve maloleté dcéry trvalý pobyt. Podaný návrh odôvodnila tým, že dňa 14.3.2024 o 10:00 hod. v O. H. V., G. má vykonať Dražobná spoločnosť HeyPay s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 44 842 414 opakovanú dražbu, ktorej predmetom je jej rodinný dom. O uskutočnení dražby nedostala žiadne písomné oznámenie ale iba si našla na oplotení oznam o termíne dražby, čo považovala za nesprávne. Žalovaná žiadala zaplatiť sumu vo výške 192.890,18 eura s príslušenstvom, kde za tento záväzok je zaviazaná spoločne a nerozdielne spolu s jej manželom Z. A., s ktorým má od roku 1998 zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Postup žalovanej považovala za nesprávny z dôvodu, že medzi ňou a Slovenskou sporiteľňou, a.s. bol dňa 7.10.2022 na Okresnom súde v Trnave uzatvorený súdny zmier č. k. 39Csp/1/2020-227, ktorým ju súd zaviazal k uhrádzaniu pravidelných splátok vo výške 1.200 eur mesačne. Žalovaná mala za to, že záväzok má hradiť aj jej manžel napriek tomu, že sú zaviazaní spoločne a nerozdielne, kde ona riadne a včas plní

podmienky súdneho zmieru a žalovaná si napriek uvedenému chce uplatniť výkon záložného práva na jej nehnuteľnosť. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP), súdu prvej inštancie z predloženého listu vlastníctva č. XXX okres K., obec O., katastrálne územie O. vyplynulo, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape parcela č. XXX/X o výmere 1166 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria, parcela č. XXX/X o výmere 147 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, stavby súpisné číslo XX, na pozemku parcelné číslo XXX/X dom. Z rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/213/98 zo dňa 17.11.1998 vyplynulo, že dňom právoplatnosti rozsudku 18.12.1998 bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. 3. Súd prvej inštancie mal osvedčené, že medzi ňou a žalovanou ide o vzťah súkromnoprávneho charakteru zo zmlúv o splátkovom úvere a záložného práva spadajúce pod úpravu v rámci Občianskeho zákonníka. Navrhované neodkladné opatrenie má podľa § 325 ods. 1 CSP slúžiť bezodkladnej potrebe úpravy pomerov a v danej veci nie je daná obava z ohrozenia exekúcie. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP je možné od žalovanej požadovať, aby sa niečoho zdržala (výkonu záložného práva), pričom mal za to, že žalobkyňa osvedčila danosť práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana, nakoľko v spore ide o ochranu jej vlastníckeho práva garantovaného v čl. 20 Ústavy SR, ako aj ochrany jej obydlia podľa čl. 21 Ústavy SR. Žalobkyňa je zapísaná ako vlastník nehnuteľností a v nehnuteľnostiach má svoje obydlie spolu s rodinou (dve maloleté deti). Domáhať sa ochrany obydlia môže len osoba, ktorá má k obydliu vzťah užívateľa a pritom nie je rozhodujúce, na základe akého právneho titulu, resp. či vôbec takýto titul existuje. Ochrana obydlia je poskytovaná vlastníkovi, nájomcovi, členovi ich domácnosti, ale tiež osobám majúcim vzťah k danému obydliu na inom právnom základe. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd dokonca chráni aj obydlie, ku ktorému jeho obyvateľ nemá platný právny titul (rozhodnutie Ústavného súdu ČR PL. ÚS 2/17, bod 27). Právo na obydlie garantuje Ústava SR v čl. 21 ods. 1 a považuje ho za nedotknuteľné. 4. Z uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022 vyplynulo, že žalobkyňa uzavrela s odporcom zmier, ktorý súd prvej inštancie schválil, kde sa zaviazala zaplatiť istinu 137.373,79 eura s príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 1.200 eur. Zároveň predložila potvrdenia o vkladoch do pokladne Slovenskej sporiteľne, a.s. za obdobie od 23.12.2022 do 24.2.2024, z ktorých mal za preukázané (napokon aj za nesporné), že mesačné splátky od schválenia zmieru vykonáva riadne a včas. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022 vyplynulo, že bol najskôr vydaný platobný rozkaz č. k. 39Csp/1/2022-164 zo dňa 28.7.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.9.2020, ale len voči manželovi žalobkyne, ktorý nepodal odpor. Mal za preukázané, že na základe schváleného zmieru pohľadávku proti žalovanej riadne spláca v dohodnutej mesačnej výške. Žalovaná pristúpila k dobrovoľnej dražbe na základe právoplatného platobného rozkazu č. k. 39Csp/1/2020-164 zo dňa 25.8.2020, kde z oznámenia o dobrovoľnej dražby vyplynulo, že konanie o dražbe sa malo konať 29.4.2022 a 3.6.2022. V čase konania o dobrovoľnej dražbe ešte nebolo konanie proti žalobkyni právoplatné skončené, kde až uznesením Okresný súd Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022, za prítomnosti žalovanej schválil zmier, v ktorom sa žalobkyňa zaviazala pohľadávku žalovanej spolu s príslušenstvom uhrádzať v mesačných splátkach, nakoľko žalovaná súhlasila so zmierom, súd prvej inštancie daný zmier schválil. Z oznámenia o opakovanej dobrovoľnej dražby vyplynulo, že 14.3.2024 sa bude konať tretie kolo opakovanej dražby. Na základe vyššie uvedeného poukázal na skutočnosť, že žalovaná má dva právoplatné exekučné tituly z jednej zmluvy, kde aj napriek tomu, že žalobkyňa pohľadávku splácala, žalovaná pristúpila k dobrovoľnej dražbe. 5. Na základe skutočností tvrdených žalobkyňou súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu toho, v akom rozsahu došlo, resp. mohlo dôjsť k narušeniu práva tej - ktorej strany, pričom uviedol, že nariadenie neodkladného opatrenia v prejednávanej veci je spojené so zásahom do práv a právom chránených záujmov žalovanej, preto bol pri rozhodovaní povinný zvážiť, či by nariadením neodkladného opatrenia nedošlo k zásahu do týchto práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení sleduje legitímny cieľ a účel. Jedným z nich je aj predchádzanie ďalším sporom. Bol názoru, že takýto účel neodkladného opatrenia v danej veci vyplýva aj z dôvodnej obavy, aby realizáciou výkonu záložného práva nedošlo k nezvrátiteľnému následku alebo stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeranými nákladmi, prípadne ďalšími súdnymi konaniami. Žalovaná bude obmedzená iba dočasne a s ohľadom na jej postavenie

spoločnosti poskytujúcej aj spotrebiteľské úvery, celkom zrejme bez likvidačných účinkov s možnosťou pokračovať vo výkone svojich práv, ak by rozhodol v jej prospech. Na druhej strane môže žalobkyňa stratiť obydlie ako prostriedok uspokojenia základnej životnej potreby bývania, keď strata bývania je jedným z najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť posúdenie primeranosti takého opatrenia na súdne konanie. 6. S poukazom na obsah návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a osvedčeného skutkového stavu z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia proti žalovanej bol podaný dôvodne, nakoľko žalobkyňa dostatočne osvedčila danosť práva, spočívajúceho v ochrane vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR, spojenej s právom na obydlie podľa čl. 21 Ústavy SR k nehnuteľnostiam, pred výkonom záložného práva žalovanej dobrovoľnou dražbou. Z opisu rozhodujúcich skutočností a k tomu pripojených dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa dôvodne osvedčila existenciu pochybnosti o možnosti výkonu zákonného záložného práva k jej nehnuteľnostiam, a preto za použitia § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 325 ods. 2 písm. d), § 329 ods. 1 prvá veta, § 334 a § 336 ods. 1 CSP súd prvej inštancie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel. 7. Dodal, že žalovaná má v prípade zmeny okolností vždy možnosť žiadať o zrušenie tohto neodkladného opatrenia, prípadne žiadať náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by jej prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla. Súd prvej inštancie žalobkyni neuložil povinnosť podať v určitej lehote po nariadení neodkladného opatrenia žalobu vo veci samej (keď mal za to, že nariadením neodkladného opatrenia možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami), ale poučil v zmysle § 337 ods. 1 a ods. 2 CSP žalovanú o možnosti podať žalobu vo veci samej o náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by jej prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP s tým, že v danom prípade bol podaný len návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a nebola podaná žaloba vo veci samej, teda týmto rozhodnutím sa konanie skončilo a bolo potrebné rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania, preto rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, lebo bola v konaní plne úspešná s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 1 a ods. 2 CSP). 9. Proti uzneseniu podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odmietnuť, prípadne zamietnuť, alternatívne súdne konanie zastaviť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 CSP) bola námietka, že napadnuté uznesenie je v rozpore s princípom legality, princípom právnej istoty a zásadami Civilného sporového poriadku, nakoľko napriek zákonnej lehote 30 dní sa vydalo za 5 dní, hoci nešlo o skutočnosti náhle, nepredvídateľné a neočakávateľné. Súd prvej inštancie vydal trvalé neodkladné opatrenie, trvalého zákazu výkonu záložného práva, hoci možnosť vykonať záložné právo vyplýva z kogentných právnych noriem, ktorými je súd prvej inštancie viazaný. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej je vylúčené natrvalo rozhodnúť o zákaze výkonu záložného práva (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29.1.2019, sp. zn. 8 Cdo 147/2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.4.2019, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.8.2019, sp. zn. 2 Cdo 36/2019). Brojila, že bola zbavená faktickej možnosti výkonu riadneho záložného práva, nakoľko nevykonateľné záložné právo stráca uhradzovaciu funkciu a navyše jej nebol s rozhodnutím a to ani do konca odvolacej lehoty doručený návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ani jeho prílohy a tak vôbec nie je zrejmé, či vôbec existuje a s akým obsahom. Súd prvej inštancie konal s odporcom a navrhovateľom, hoci od 1.7.2016 stranami sporového konania takéto subjekty, odporca a navrhovateľ nie sú a byť nemôžu, preto je napadnuté rozhodnutie materiálne nevykonateľné a arbitrárne; súd prvej inštancie ukladá povinnosť odporcovi, hoci žiadne takéto procesné postavenie v sporovom konaní neexistuje. Arbitrárnosť je dovŕšená odôvodnením napadnutého rozhodnutia v odseku 23, v ktorom súd prvej inštancie uviedol: „Odporca bude obmedzený iba dočasne a s ohľadom na jeho postavenie spoločnosti poskytujúcej aj spotrebiteľské úvery celkom zrejme bez likvidačných účinkov s možnosťou pokračovať vo výkone svojich práv“, teda žalovanej navždy zakázal výkon záložného práva, ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tvrdí presný opak o tom, že žalovaná bude obmedzená iba dočasne; popri jednoznačnom právnom závere tak súd prvej inštancie dospel bez akéhokoľvek vysvetlenia k protichodnému právnemu záveru, čo považovala za

arbitrárne (nález Ústavného súdu SR z 28.2.2006, sp. zn. I. ÚS 154/05). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s existujúcou jednotnou ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít bez toho, aby odlišný právny názor bol podporený akoukoľvek reálnou racionálnou argumentáciou. 10. Za zásadnú vadu zmätočnosti považovala tú skutočnosť, že stranami konania môžu byť výlučne žalobca a žalovaný a tieto subjekty takto musia byť v podaní i označené, pretože zákon nepozná možnosť, aby účastníkom sporového konania bol odporca. Súd prvej inštancie nemal v civilnom sporovom konaní právomoc rozhodovať spor medzi navrhovateľom a odporcom, pretože niečo také je možné iba v nesporovom konaní. V prípade, ak súd prvej inštancie rozhodoval podľa Civilného sporového poriadku, súdne konanie je postihnuté zásadnou vadou zmätočnosti, pretože ide o konanie mimo rámca Civilného sporového poriadku a zároveň ani nemôže ísť o rozhodnutie podľa Civilného sporového poriadku. Ďalšou zásadnou vadou je vada petitu, jeho nevykonateľnosť a to z dôvodu neurčitosti a nemožnosti. Základnou skutočnosťou, ktorá má bez ohľadu na všetko ostatné za následok zaťaženie ako konania, tak aj rozhodnutia, tzv. vadou zmätočnosti, majúcou za následok nezákonnosť napádaného rozhodnutia v meritórne podstatnej časti je skutočnosť, že rozhodnutie je materiálne nevykonateľné. Z hľadiska požiadavky materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia výrok musí byť formulovaný určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný. Ak má byť výrok formulovaný určito, jasne, výstižne, zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný, znamená požiadavka určitosti i to, že obsah výroku musí byť dostatočne zrozumiteľný a určitý aj pre akúkoľvek tretiu osobu. Výrok napadnutého rozhodnutia je nevykonateľný a v rozpore so zákonom, nakoľko ukladá povinnosť zdržania sa výkonu záložného práva, avšak neuvádza ktorého záložného práva sa týka (vykonáva sa záložné právo, ktoré vzniklo zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom toto musí byť identifikované V - číslom (identifikátorom) a jeho predmetom), napadnuté rozhodnutie uvedené označenie záložného práva V - identifikátorom neobsahuje a preto je vylúčené, aby išlo o zákonný, dostatočne určitý ako návrh, tak i obsah rozhodnutia; na nehnuteľnosti môže viaznuť väčšie množstvo záložných práv. Za situácie, kedy samotný návrh neobsahoval zákonom predpísané relevantné náležitosti, neobsahoval zákonný a vykonateľný návrh rozhodnutia (žalobný petit), tak mal byť odmietnutý; ak je rozhodované bez relevantných listín, vzhľadom na obsah § 327 a § 328 CSP je takýto postup v rozpore so zákonom, zásadným spôsobom narušuje rovnosť strán, je nielen nezákonný, ale i protiústavný (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/05). Vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania a obsahu súdneho spisu poukázala na rozsiahlu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Brojila, že jej nebolo umožnené k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa vyjadriť, návrh jej nebol doručený a to ani pred vydaním rozhodnutia, ani po jeho vydaní, hoci uvedenému postupu za situácie, keď majetkové poškodenie žalovanej dosahuje cca 200.000 eur a je tak v enormnej výške a do konca lehoty na rozhodnutie o návrhu ostávalo 25 dní nielenže nič nebránilo, ale pri ústavnokonformnom postupe a pri rešpektovaní základných práv všetkých strán, bol súd prvej inštancie povinný takúto možnosť vytvoriť už v čase pred vydaním rozhodnutia. Návrh a prílohy podania jej neboli doručené ani spolu s neodkladným rozhodnutím, čo predstavuje zásah do jej zaručených základných práv (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). 11. Bola názoru, že pripustenie postupu (nariadenia neodkladného opatrenia bez prejednania veci samej), ako postupu bežného, či pravidelného by znamenalo to, že šikanózne postupujúce subjekty by sa domohli súdnej ochrany a odstránenia právnej istoty v lehotách výrazne iných ako ostatní účastníci. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.1.2019, sp. zn. 8 Cdo 147/2017, podľa ktorého: „Právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanom spore bolo možné žalovanej 1/ ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci.“ Dôvodila, že súd prvej inštancie ignoroval ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, rozhodoval presne opačne a odklon nijako neodôvodnil. Rozhodnutie je tak nielen v rozpore so zákonom, ale i s požiadavkami vyplývajúcimi z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu; súd by mal dbať aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. 12. Namietala, že súd prvej inštancie uložil trvalý zákaz výkonu záložného práva, hoci vôbec nemal predloženú záložnú ani úverovú zmluvu a tak vôbec nemohol vedieť a mať osvedčené to, čo je zabezpečené záložným právom, aká pohľadávka a či sa uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 39C/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022, potvrdenia o vkladoch do pokladne Slovenskej sporiteľne, a.s., týkajú

zabezpečeného dlhu. Pokiaľ súd prvej inštancie v odseku 22 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „z odôvodnenia daného uznesenia č. k. 39Csp/1/2020-227 vyplýva, že bol najprv vydaný platobný rozkaz č. k. 39Csp/1/2022-164 zo dňa 28.7.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.9.2020, ale len voči manželovi navrhovateľky, ktorý nepodal odpor, tak mal za preukázané, že sú dvaja dlžníci, ktorí majú postavenie solidárnych dlžníkov a neexistoval jediný doklad, ktorý by osvedčil plnenie dlhu dlžníka Z. A., ktorý je zabezpečený záložným právom. S poukazom na § 511 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedla, že v predmetnom ustanovení sa normuje pasívna záväzková solidarita, pri ktorej je každý z viacerých, mnohých, solidárnych dlžníkov zaviazaný poskytnúť veriteľovi rovnaké plnenie, každý je zaviazaný na celý dlh, dlh v úplnosti, pričom ak poskytne takéto celé plnenie veriteľovi jeden zo solidárnych dlžníkov, zanikne celý solidárny záväzok. Časti, ktorými sa solidárni dlžníci podieľajú na celom dlhu, majú však význam výlučne vo vnútornom vzťahu medzi solidárnymi dlžníkmi, uvedené sa nijako netýka veriteľa. Veriteľ môže vyžadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek zo solidárnych dlžníkov, pretože každý je zaviazaný vo vzťahu k celku. Súdny zmier schválený Okresným súdom Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022, sa týka výlučne dlžníčky S. A. a jej záväzkovo-právneho vzťahu s veriteľom a vôbec sa netýka vzťahu medzi veriteľom a Z. A. a už vôbec sa netýka úpravy záložnoprávneho vzťahu a možného výkonu záložného práva. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že by bol zabezpečený dlh Z. A. splnený. Súd prvej inštancie teda mal za preukázané, že tu je dlh Z. A. a neexistoval jediný doklad, ktorý by osvedčil plnenie dlhu dlžníka Z. A., ktorý je zabezpečený záložným právom. Žalovaná výkonom záložného práva vymáha zabezpečenú pohľadávku (pohľadávky) v celkovej výške 192.890,18 eura s príslušenstvom proti Z. A., nie pohľadávku žalobkyne. Za takéhoto stavu zakázať navždy výkon záložného práva (aj napr. pre pohľadávku Z. A.) je prejavom ľubovôle. 13. Zdôraznila, že v prípade predmetného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ide o také neodkladné opatrenie, ktoré má charakter neodkladného opatrenia meritórneho, nie charakter neodkladného opatrenia spojeného s konaním vo veci samej. Neodkladné opatrenie takéhoto typu nie je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k inému meritórnemu konaniu a tak má fakticky charakter konania o žalobe. Vydanie neodkladného opatrenia takéhoto typu za cca 5 dní, bez akejkoľvek ingerencie žalovanej, bez možnosti realizácie akýchkoľvek práv vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces s dôsledkom v podobe faktického zbavenia záložného práva v hodnote cca 200.000 eur, považovala za absurdné a postup súdu prvej inštancie za nezlučiteľný s existenciou materiálneho právneho štátu. S poukazom na čl. 5 CSP považovala podanie žalobkyne za zjavné zneužitie práva, nakoľko výlučným účelom celého konania je oddialenie splnenia povinností vyplývajúcich z postavenia žalobkyne ako subjektu povinnosti - záložného dlžníka. Podanie necieli k ochrane údajne ohrozených práv jeho pôvodcu, ale k znemožneniu realizácie nápravy iným dlžníkom vyvolaného protiprávneho stavu, s cieľom vyhnúť sa plneniu svojich riadne dohodnutých záväzkov, čoho dôsledkom je poškodenie a poškodzovanie oprávnených práv a záujmov žalovanej. Mala za to, že súd prvej inštancie nemôže zákonne nariaďovať závažný trvalý zásah do právnych vzťahov, práv a do základných práv žalovanej len na základe tvrdení a dojmov žalobkyne. Podstatou inštitútu záložného práva je v prípade, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená, oprávnenie záložného veriteľa uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva. Z listu vlastníctva vyplynula existencia záložného práva, s čím sa podľa § 151a a § 151j Občianskeho zákonníka, ktoré sú kogentnými právnymi normami, spája záložnému veriteľovi právo toto záložné právo za účelom uspokojenia tejto pohľadávky vykonať. Postup súdu prvej inštancie považovala za protizákonný a nepochopiteľný, nakoľko namiesto ochrany práva chránil protiprávny stav a zakázal záložnému veriteľovi vykonať právo priznané mu kogentnými právnymi normami. Poukázala pritom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16.4.2009, sp. zn. 5 Cdo 108/2008) a uviedla, že postup, ktorý spočíva v zakázaní konania, ktoré je výkonom zákonného oprávnenia záložného veriteľa vyplývajúceho z ius cogens je rozporný s ustanoveniami právneho poriadku. Napadnuté rozhodnutie je vecne nesprávne, nakoľko neprimeraným spôsobom zasiahlo do jej zákonom a Ústavou SR chránených základných práv; v napadnutom rozhodnutí absentuje relevantné odôvodnenie založené na aplikácii relevantných právnych noriem, pričom sa tak do úvahy neberie existencia všetkých relevantných právnych noriem, judikatúra Ústavného súdu SR, judikatúra Najvyššieho súdu SR a preto je takto koncipované rozhodnutie aj arbitrárne (nález Ústavného súdu SR z 28.2.2006, sp. zn. I. ÚS 154/05, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.4.2016, sp. zn. 4Cdo/337/2015). 14. Namietala, že z obsahu napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, konkrétne z ktorých právne relevantných skutočností a listín označených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a priložených k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a na základe akého ich obsahu dospel súd

prvej inštancie k skutkovým zisteniam nevyhnutným pre nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k osvedčeniu dôvodnosti nároku tak, ako to vyžaduje trvalé neodkladné opatrenie, na ich základe aký ustálil skutkový stav, ako zistený skutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia právnych noriem, ako dospel k záveru o existencii ujmy a čím ju mal osvedčenú a ako odôvodnil osvedčenia existencie všetkých nevyhnutných skutočností. V prípade, ak má súd prvej inštancie vyhovieť návrhu na vydanie trvalého neodkladného opatrenia, tak musí jeho žalobca tvrdiť a preukázať skutočnosti umožňujúce prijať záver o trvalej existencii nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. 15. K otázke osvedčenia dôvodnosti uplatňovaného nároku ako nevyhnutného predpokladu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla, že súd prvej inštancie sa nezaoberal podstatou, nezistil, aké všetky pohľadávky sú zabezpečené záložným právom, napriek tomu zakázal výkon kogentného oprávnenia vyplývajúceho z ius cogens. Bola názoru, že nebola preukázaná potreba nariadenia neodkladného opatrenia, nakoľko z ustanovenia § 21 ods. 2, ods. 3 a ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z., § 151l ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 228 ods. 2 CSP vyplýva, že existuje ucelený súbor prostriedkov právnej ochrany, vrátane osobitne konštruovanej žaloby, kedy sa ten, kto tvrdí, že bolo jeho právne postavenie v naznačenom smere dotknuté, môže bez väčšej právnej zložitosti domôcť ochrany svojho právneho postavenia, a preto uvedené vylučuje potrebu dočasnej úpravy, rovnako tak vylučuje i možnosť túto potrebu dočasnej úpravy osvedčiť. K bezprostredne hroziacej ujme uviedla, že návrh i napadnuté rozhodnutie je neúplné v časti, ktorou sa má odôvodniť vznik ujmy. Ujma ako taká (či už materiálna/imateriálna) predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a je jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti a teda je následkom protiprávneho úkonu. Výkon práva, konkrétneho zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia záložného veriteľa, vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe nemôže mať za následok vznik ujmy, pretože sa jedná o dôsledok konania v súlade so zákonom (§151a, §151j Občianskeho zákonníka), t. j. nie o konanie protiprávne. Ani (prípadným) konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu nedochádzalo. V prípade úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc, ale ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Všetko uvedené vylučuje bezprostrednosť potreby úpravy v tomto čase; súd prvej inštancie mal skúmať aktuálnu bezprostrednosť potreby, nie možné, budúce a hypotetické stavy. 16. Pokiaľ ide o výkon záložného práva poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 24.9.2014, sp. zn. PL. ÚS 23/2014 a zopakovala, že súd prvej inštancie nemôže trvalo zakázať žalovanej realizáciu jej zákonných opatrení, ktoré má zaručené kogentnou právnou úpravou, nakoľko uvedený postup je v priamom rozpore s čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR z 24.9.2014, sp. zn. PL. ÚS 23/2014 je zrejmé, že Ústavný súd SR zastáva názor, že úprava výkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka (§ 151a a nasledujúce Občianskeho zákonníka) a právnymi normami obsiahnutými v ustanoveniach zákona č. 527/2002 Z. z., podstatou ktorej je realizácia výkonu záložného práva záložným veriteľom a to na základe uzatvorenej záložnej zmluvy, kedy záložný veriteľ dáva návrh na vykonanie dražby a prehlási pritom výšku, pravosť a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje vykonať záložné právo a dražbu realizuje dražobník a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi záložným veriteľom, ako osobou oprávnenou konať v mene záložcu a dražobníkom, ako súkromnoprávnym subjektom oprávneným na základe osobitného živnostenského oprávnenia dobrovoľnú dražbu zrealizovať (vykonať), je zlučiteľná s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 17. S poukazom na čl. 21 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ďalej dôvodila, že žiadne z uvedených ustanovení nezakotvuje nárok na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia v priestorovej dimenzii), čo sú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). K obdobnému záveru dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i ESĽP, keď dospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov (Velosa Barreto proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý uviedol že „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu z 18.1.2001, č. 27238/95). Vzhľadom na uvedené, právo na obydlie v zmysle nároku na byt nie je zaručené Ústavou

SR ani Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto považovala tvrdenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k právu na obydlie za rozporné s judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 253/2010), arbitrárne a nespĺňajúce požiadavku riadneho odôvodnenia, ktoré by naplnilo atribúty spravodlivého súdneho procesu. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je pritom súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Pokiaľ Ústavný súd SR a ESĽP vymedzuje ako kritériá pre riadne odôvodnenie logickú zrozumiteľnosť, presvedčivosť, tak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie a ide len o súbor všeobecných konštatovaní. 18. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neakcentoval podstatu konania o nariadenie neodkladného opatrenia, po ktorom nenasleduje konanie vo veci samej, a preto takéto konanie je konaním fakticky meritórnym, čo do svojho obsahu a predovšetkým dôsledkov, je rovné rozhodnutiu, resp. konaniu o žalobe. V predmetnom prípade je rozdiel medzi neodkladným opatrením, ktoré má formu dočasného zabezpečovacieho opatrenia, t. j. len konzervuje dočasne nejakú situáciu, po ktorej nasleduje konanie vo veci samej, v ktorom bude daný nárok posúdený a rozdiel medzi týmto neodkladným opatrením, po ktorom nie je nasledované konanie vo veci samej, a v ktorom má byť nárok postavený naisto. V takom prípade je však vylúčené, aby boli aplikované pravidlá, ktoré sa týkajú neodkladného opatrenia úplne iného typu, ktorý je len zabezpečovacím opatrením, a ktorý má ako inštitút úplne iný zmysel a význam. Postup súdu prvej inštancie, ktorý nesprávnym spôsobom pristúpil k riešeniu situácie, kedy zároveň si bez akéhokoľvek kritického zhodnotenia osvojil arbitrárne tvrdenia a závery žalobkyne v spojitosti s tým, že sa odvoláva na závery, ktoré sa týkajú úplne iného typu neodkladného opatrenia, predtým predbežného opatrenia, považovala za nesprávny. Z uvedeného dôvodu i konštatovanie, že z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd prvej inštancie zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie, považovala za nesprávne, nakoľko takýto záver sa vzťahuje iba na neodkladné opatrenie, ktoré je opatrením zabezpečovacím, po ktorom nasleduje konanie vo veci samej. Bola názoru, že nedokazovanie v type konania, v prípade tzv. meritórneho neodkladného opatrenia, by znamenalo, že by sa obchádzali ustanovenia o žalobe a o povinnosti súdu vec riadnym spôsobom prejednať tak, ako je povinný v súlade s pravidlami spravodlivého súdneho konania. Aplikácia právnych predpisov v celom rozsahu popiera ako obsah čl. 46 Ústavy SR, tak predovšetkým ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to najmä vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania, vo vzťahu k verejnosti konania, vo vzťahu k riadnemu preukázaniu skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie významné. 19. Vyslovila názor, že poučovanie o možnosti podať žalobu, ktorá sa však má týkať iného vzťahu, zodpovednostného, nie záložného, ktorý natrvalo upravil, je protiprávne. Požiadavky, ktoré sa týkajú meritórneho neodkladného opatrenia sú omnoho prísnejšie a ak nemožno vydať neodkladné opatrenia len na základe tvrdení žalobkyne, v konaní o neodkladnom opatrení, po ktorom nasleduje konanie vo veci samej, o to viac ho nemožno vydať len na základe tvrdení žalobkyne v konaní, po ktorom nenasleduje konanie vo veci samej. Bola názoru, že postup súdu prvej inštancie a jeho vyhodnocovanie sa nejaví nestranne, ale práve naopak, ide o postup žalobkyni nadržujúci (III. ÚS 47/05) s cieľom mariť výkon záložného práva a povinnosti podľa § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka, rovnako ako rozhodovanie v lehote 5 dní bez akejkoľvek ochrany práv žalovanej. Zásah v podobe zákazu výkonu záložného práva navždy, nie je súladný s princípom proporcionality a je v rozpore s oprávnením, ktoré priznáva záložnému veriteľovi právny poriadok a judikatúra Najvyššieho súdu SR. Ide o priamy zásah do majetkových práv žalovanej, uvedeným konaním sa degraduje obsah záložného práva, pretože obsah záložného práva, ktoré nie je možné vykonať je v podstate vo forme úplne obsahovo zmenenej. Žalobkyňa uzatvorila záložnú zmluvu a má povinnosti zo vzniknutého záložného práva. Žalobkyňa sa môže domáhať prieskumu procesu predaja zálohu v konaní o určenie neplatnosti dražby a tak tu je osobitný prostriedok právnej ochrany, avšak tým, že súd prvej inštancie natrvalo zakázal výkon záložného práva, tak žiadna dobrovoľná dražba nemôže prebehnúť a rovnako nemôže byť podaná žaloba a nemôže byť uvedené ani preskúmané, pričom takýto protiprávny postup je popretím obsahu práva na spravodlivý proces. 20. Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že po preskúmaní obsahu a osvedčeného skutkového stavu z predložených listinných dôkazov mal za to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia voči žalovanej bol podaný dôvodne, žalobkyňa dostatočne osvedčila danosť práva

spočívajúce v ochrane vlastníckeho práva spojené s právom na obydlie nehnuteľnostiam pred výkonom záložného práva žalovanej dobrovoľnou dražbou, nakoľko z uvedeného nie je možné sa dozvedieť nič konkrétne, nie je zrejmé o akom obsahu návrhu sa hovorí, súd prvej inštancie neuviedol o akom skutkovom stave hovorí, o ktorých konkrétnych skutkových okolnostiach hovorí, čím boli osvedčené, ktorými konkrétnymi predloženými listinnými dôkazmi boli konkrétne skutkové tvrdenia osvedčené a ako uvedené súvisí s existenciou všetkých predpokladov, ktoré tu musia zákonne existovať preto, aby bolo neodkladné opatrenie zákonne nariadené. Rovnako tvrdenia o tom, že z opisu rozhodujúcich skutočnosti a k tomu pripojených dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa dôvodne osvedčila existenciu pochybnosti o možnosti výkonu zákonného záložného práva, z ktorej všeobecnej neurčitej vety sa nedokáže dozvedieť o aké rozhodujúce skutočnosti išlo, akým spôsobom boli konkrétne opísané, o ktorých pripojených dôkazoch sa hovorí, z ktorého ich obsahu niečo vyplynulo a vo vzťahu ku ktorým konkrétnym skutkovým tvrdeniam. Nie je zrejmé z čoho vyplynulo, že žalobkyňa niečo dôvodne osvedčila, z čo vyplýva dôvodnosť a predovšetkým osvedčenie, t. j. úsudok o tom, že pravdepodobnosť existencie danej skutočnosti alebo javov je tu s vysokou mierou pravdepodobnosti a predovšetkým o akých pochybnostiach o možnosti výkonu zákonného záložného práva hovorí, keď predmetom nie je výkon zákonného (ale zmluvného) záložného práva. 21. Mala za to, že v predmetnom konaní bol porušený princíp legality a osobitne zaručené práva žalovanej založilo oprávnené pochybnosti o objektívnom zdaní sa nestrannosti konajúceho sudcu, ktorý konal spôsobom odporujúcim ako konkrétnym ustanoveniam Ústavy SR, zákona, ale i v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Súčasne vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti, pretože výlučná miestna príslušnosť nie je vo vzťahu k akémukoľvek sporu týkajúceho sa nehnuteľnosti, ale výlučne v spore o existenciu vecného práva. Poukázala pritom na § 20 písm. a) CSP, kde výlučná miestna príslušnosť je podmienená existenciou dvoch právne významných skutočností, ktorými sú, že sa spor týka nehnuteľnosti a spor sa týka aktuálnej existencie vecného práva k tejto nehnuteľnosti. Uvedená podmienka nie je splnená, ak sa spor netýka existencie vecného práva. Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje na záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou správneho ustálenia osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu a iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (II. ÚS 283/09). Poukázala na pôvodné ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) OSP, ktoré je obsiahnuté v ustanovení § 20 písm. a) CSP, podľa ktorého namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, v ktorého obvode je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej; uvedené normy sú čiastočne identické, až na explicitné vyjadrenie, že musí ísť o vecné právo k nehnuteľnosti. Mala za to, že predmet konania je iný a nejde o určenie existencie vecného práva, ale o spor o výkon existujúceho vecného práva, čo je niečo iné ako spor o existenciu vecného práva. Okresný súd Pezinok nie je všeobecným súdom subjektu, voči ktorému návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje. V prípade, ak je neodkladné opatrenie nariadené nepríslušným súdom a sudcom, čo namieta námietkou pri prvom úkone, odvolací súd by mal pristúpiť ku kasácii rozhodnutia, ak priamo, ako navrhuje návrh neodmietne, resp. nezamietne. S ohľadom na uvedené bola názoru, že miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci je všeobecný súd žalovanej, ktorým je Mestský súd Bratislava IV. V tejto súvislosti poukázala tiež na nález Ústavného súdu SR z 5.6.2013, č. k. II. ÚS 510/2012-48 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.8.2013, sp. zn. 4 MObdo 3/2013. 22. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Uviedla, že pokiaľ žalovaná tvrdí, že neodkladné opatrenie jej nebolo riadne doručené, tak tvrdenie sa nezakladá na pravde z dôvodu, že Slovenská sporiteľňa, a. s. ako právnická osoba má povinnosť mať zriadenú elektronickú schránku a zaručený podpis na komunikáciu medzi verejnými inštitúciami a súdmi. Žalovaná musela byť oboznámená o vydaní neodkladného opatrenia skôr ako žalobkyňa, nakoľko uvedené potvrdzuje skutočnosť, že dražba bola žalovanou zrušená skôr, ako žalobkyni bolo doručené uznesenie o neodkladnom opatrení. Nesúhlasila s tvrdeniami žalovanej, v ktorých namietala lehotu 5 dní, kde tvrdila, že súdy rozhodujú o neodkladnom opatrení v lehote 30 dní. Upriamila pozornosť na to, že časové úseky na vydanie neodkladných opatrení sú rôzne, 24h, 7 dňové, 30 dňové, čo vyplýva zo súdnej praxe s ohľadom na to, o aké neodkladné opatrenie ide a aký zásah a škoda hrozí. Lehota na vydanie neodkladného opatrenia na zdržanie sa výkonu záložného práva je

7 dní, čo vyplýva zo súdnej praxe. Z uvedeného dôvodu je lehota na vydanie neodkladného opatrenia primeraná. 23. K tvrdeniam žalovanej, že sa súd prvej inštancie dopustil procesných chýb a zmätočnosti, kde poukázala na zlé označenie strán uviedla, že neodkladné opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom v civilnom spore, ktoré má zabrániť neprimeraným následkom a preto sa v žiadnom prípade nedá hovoriť o žalobe tak, ako to tvrdila žalovaná. Pokiaľ žalovaná poukazuje na šikanóznosť, neodkladné opatrenie nemôže mať šikanóznu povahu, nakoľko Okresný súd Trnava uznesením č. k. 39Csp/1/2022-227 zo dňa 7.11.2022 schválil súdny zmier, v ktorom bola zaviazaná zaplatiť 137.373,79 eura s príslušenstvom, v mesačných splátkach 1.200 eur. Vydaný platobný rozkaz č. k. 39Csp/1/2022-164 zo dňa 28.7.2020 nadobudol právoplatnosť 15.9.2020, ale len voči Z. A., ktorý nepodal odpor. 24. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalovanej, že nebolo predmetom zmieru záložné právo, nakoľko nehnuteľnosť v obci O., O. XX/XX, Q. K. je výlučne v jej osobnom vlastníctve; s manželom Z. A. mali súdom zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. V súdnom zmieri sa uvádza, že v prípade neplnenia povinnosti hradiť mesačné splátky môže pristúpiť Slovenská sporiteľňa k výkonu záložného práva a v opačnom prípade sa zdrží tohto výkonu. Zaviazali sa voči Slovenskej sporiteľni ako dlžníci spoločne a nerozdielne a preto ide o solidárny záväzok, kde každý z nich je zaviazaný na celý dlh v úplnosti a ak jeden zo solidárnych dlžníkov poskytne celé plnenie, zanikne celý solidárny záväzok, v tomto prípade jeden za všetkých, všetci za jedného. Uvedené znamená, že si veriteľ môže vybrať (pasívna solidarita), čo mu zvýši právnu istotu plnenia pohľadávky. Mala za to, že nemá v žiadnom prípade postavenie ručiteľa, lebo existuje hlavný vzťah veriteľ dlžník, čo má akcesorickú povahu a ona je v postavení dlžníka, nie v postavení tretej osoby, ktorá má plniť, keď ho na to vyzve veriteľ v prípade, že dlžník neplní svoj záväzok a preto nemá povinnosť uspokojiť pohľadávku z exekučného titulu Z. A. voči Slovenskej sporiteľni. Slovenská sporiteľňa, a. s. je oprávnená vymáhať plnenie z exekučného titulu Z. A., ale výlučne len z majetku v jeho výlučnom vlastníctve. Svoje povinnosti vyplývajúce z uzatvoreného súdneho zmieru si plní a ak by tieto povinnosti porušila, Slovenská sporiteľňa by pristúpila k výkonu záložného práva. Z tohto dôvodu veriteľovi nehrozí žiadna ujma. Výkonom záložného práva na nehnuteľnosť v jej výlučnom vlastníctve, kde má trvalý pobyt a žije tam s maloletými deťmi by došlo k neodvrátiteľnej škode a zásahu práva na obydlie. Považovala za nelogické plniť dohodu uzavretého súdneho zmieru a súčasne nariadiť výkon záložného práva. 25. Za nepravdivé považovala tvrdenie, že žalovanej je navždy odňaté právo výkonu záložného práva, nakoľko omeškanie jedinej splátky má za následok splatnosť celého dlhu. Hodnota nehnuteľnosti je oveľa vyššia ako je pohľadávka veriteľa. Dodala, že viackrát písomne vyzývala žalovanú a dražobnú spoločnosť HeyPay, s.r.o. o vyňatie nehnuteľnosti z dražobnej vyhlášky, aby mohla pristúpiť k predaju nehnuteľnosti. Veriteľ odmietol vyňať nehnuteľnosť, čo jej zabraňovalo uskutočniť predaj nehnuteľnosti a bola veriteľom šikanózne tlačená do dražby, preto požiadala súd o vydanie neodkladného opatrenia na zdržanie sa výkonu záložného práva. Oponovala, že nie sú porušené žiadne práva veriteľa, Ústava SR a ani diskriminácia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Neodkladné opatrenie obsahuje zákonom predpísané náležitosti a osoba v tomto konaní nemusí byť zastúpená advokátom. Bola názoru, že žalovanej nebola spôsobená vydaním neodkladného opatrenia žiadna ujma a ani škoda a jedná sa o vykonštruované konanie voči žalobkyni s cieľom dražby nehnuteľnosti a svojim spôsobom aj o finančné prostriedky, ktoré musí vynakladať na súdne konania, ako aj strate času. 26. Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) uznesením č. k. 16Co/86/2024-172, zo dňa 30.9.2024, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a návrh na nariadenia neodkladného opatrenia zamietol; žalovanej priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania. 27. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2025, zo dňa 30.4.2026, zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/86/2024, zo dňa 30.9.2024, dôvodiac tým, že neobvyklý postup žalovanej vo vzťahu k žalobe na plnenie (veriteľ nemusí disponovať vykonateľným rozhodnutím na plnenie, aby mohol pristúpiť k výkonu záložného práva), keď k výkonu záložného práva mohla pristúpiť na základe platnej záložnej zmluvy, má síce za následok, že výšku pohľadávky proti dlžníkom nemožno spochybniť (nakoľko vyplýva z právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdu), ale v dôsledku odporu podaného len jedným z dlžníkov je rozpor v obsahu ich záväzku; ak žalobkyni bolo povolené súdnym zmierom zaplatenie dlhu v splátkach a tieto splátky riadne a včas spláca (a k strate výhody splátok nedošlo), splatný dlh voči veriteľovi samostatne nemá. Odvolací súd

v napadnutom uznesení argumentáciu žalobkyne špecifikoval v bode 24. svojho rozhodnutia; uviedol však len, aká bola argumentácia žalobkyne k odvolacím dôvodom žalovanej. Absentuje však relevantné vysporiadanie sa s argumentáciou žalobkyne; odvolací súd sa prevažne uspokojil s odpoveďami na otázky nastolené odvolateľkou (žalovanou) voči uzneseniu okresného súdu (ktorý návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel); žalobkyni, meniac rozhodnutie okresného súdu na ňou nastolenú otázku (identifikovanú v bode 10.3. tohto uznesenia), nedal zodpovedajúcu odpoveď. Dovolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie a musí sa v odôvodnení vysporiadať aj s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). 28. Dovolací súd súčasne uviedol, že neušla jeho pozornosti ani argumentácia žalovanej (ktorá dovolanie nepodala), ktorá sa rovnako týka porušenia práva na spravodlivý proces. Žalovaná už v podanom odvolaní tvrdila, že jej nebol doručený návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani jeho prílohy; uvedené tvrdenie zopakovala v podaní, v ktorom reagovala na doručené dovolanie žalobkyne. Podľa úpravy (č. l. 28 spisu) sudkyne súdu prvej inštancie k uzneseniu, ktorým návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel, vyplýva, že žalovanej mal byť okrem rozhodnutia doručovaný aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, čo vyplýva aj z obsahu sprievodného listu (č. l. 30, resp. č. l. 35 spisu) k doručovanému uzneseniu. Podľa elektronickej doručenky (č. l. 36) v zozname príloh je uvedené len uznesenie z 12. marca 2024, podpísané osobne; elektronická príloha - návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho prílohy v doručenke absentujú. Na uvedené okresný súd pri postupe podľa § 373 - § 375 CSP nereagoval a na vadu z konania pred súdom prvej inštancie nereagoval ani odvolací súd. Napriek tomu, že žalovaná nedoručenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia namietala v podaní, ktorým reagovala na výzvu na vyjadrenie sa k dovolaniu žalobkyne (č. l. 213 spisu), okresný súd relevantne nereagoval a iba predĺžil žalovanej lehotu na vyjadrenie sa k dovolaniu. Zo súdneho spisu tak nevyplýva doručenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia s prílohami protistrane, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania, ako aj s výslovným znením § 331 ods. 1 prvá veta CSP, podľa ktorého návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Reagujúc na uvedené bude povinnosťou odvolacieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie uvedenú procesnú vadu napraviť. 29. Odvolací súd v súlade s pokynom dovolacieho súdu doručil žalovanej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom žalovaná v podstate zopakovala dôvody uvedené v odvolaní. Nad rámec týchto dôvodov upriamila pozornosť odvolacieho súdu na to, že súd prvej inštancie nielenže vydal neodkladné opatrenie trvalého zákazu výkonu záložného práva, hoci možnosť vykonať záložné právo vyplýva z kogentných právnych noriem, ktorými je súd viazaný a zároveň tu existuje ustálená rozhodovacia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá uvádza, že vzhľadom na uvedené je vylúčené natrvalo rozhodnúť o zákaze výkonu záložného práva (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 147/2017, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, sp. zn. 2 Cdo 36/2019 atď.) a tak absolútne zásadne poškodil viaceré (i majetkové) práva žalovanej (pričom majetkovej ochrane podlieha ako pohľadávka, tak osobitne i záložné právo), ktoré úplne ignoroval, ale vydal takéto (formálne podľa formulácie výroku) trvalé neodkladné opatrenie, hoci žalobkyňa vôbec takéto trvalé neodkladné opatrenie nežiadala vydať, práve naopak, úplne jasne uviedla, že svojím návrhom sa domáha, aby súd dočasne upravil pomery účastníkov, nakoľko SLSP a.s. na jej nehnuteľnosť (príloha List vlastníctva) vyhlásila dražbu, ktorá sa má konať dňa 14.3.2024 o 10:00, v Dome kultúry Ružinov, Bratislava a má ju vykonať Dražobná spoločnosť Hey Pay s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 44 842 414. 30. Mala za to, že žalobkyňa neuviedla žiaden riadny návrh rozhodnutia (čo je sama osebe skutočnosť, ktorá mala viesť k odmietnutiu podania), ale v texte úplne jasne uviedla, že sa domáha dočasnej úpravy pomerov a to vo vzťahu ku konkrétnej dražbe, teda nie trvalého zákazu výkonu záložného práva, pričom súd je zásadne viazaný návrhom a obsahom požadovaného rozhodnutia a nemôže ho, svojvoľne prekročiť, či meniť. Poukázala pritom napr. na R 14/2021, podľa ktorého obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2020, sp. zn. 7 Cdo 268/2019). Súd prvej inštancie tak rozhodoval nesprávne vecne, ale aj úplne zmätočne,

keď rozhodoval o nenavrhovanom petite a teda v zjavnom excese. Uvedené zavŕšil tým, že rozhodol o tom, že poučil odporcu, že môže podať v postavení žalobcu proti navrhovateľke v postavení žalovanej žalobu vo veci samej, a to o náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by mu prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla, t. j. žalobu ohľadom právneho vzťahu, ktorá sa vôbec netýka upravovaného právneho vzťahu (záložno právneho), ale vzťahu iného (sankčného - o náhradu škody) a tak nielenže ani úspech v takomto spore by nemal akýkoľvek vplyv na trvalý zákaz výkonu záložného práva, ale ani vydanie takéhoto uznesenia nikto nenavrhoval. 31. Ak žalobkyňa žiadala dočasnú úpravu pomerov, z uvedeného implicitne vyplýva, že takéto konanie musí byť spojené s prebiehajúcom alebo budúcim konaním vo veci samej, neodkladné opatrenie (tzv. nemeritórne) je len zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k takémuto konaniu a z uvedeného vyplýva, že v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ak má byť riadny a úplný, musia byť uvedené všetky náležitosti žaloby (vo veci samej), lebo len uvedené umožní o.i. skúmať predbežnú dôvodnosť nároku s vysokou mierou pravdepodobnosti, keďže len takéto zistenie, o dôvodnosti nároku vo veci samej s vysokou mierou pravdepodobnosti, umožní (za splnenia ostatných podmienok) neodkladné opatrenie nariadiť. 32. Brojila, že postup sudcu (sudkyne) súdu prvej inštancie sa z hľadiska objektívneho nejaví ako nestranný. Žalovaná nemá k dispozícii žiadne verejnomocenské oprávnenia, aby vedela konkrétne zisťovať a zistiť a exaktne preukázať, aké je osobné presvedčenie alebo záujem dotyčného sudcu v danom prípade, či sudca je vnútorne zaujatý voči strane sporu (žalovanej), alebo práve naopak je pozitívne zaujatý vo vzťahu k žalobkyni alebo je jeho konanie motivované všeobecnejšie, napr. zaujatosťou voči istému typu subjektov, či snahou „obyčajnému" človeku na úkor podnikateľa prilepšiť a vytvárať mu priestor na neplnenie jeho povinností, v takomto prípade si možno o uvedenom vytvoriť záver len z jeho prejavov, t. j. z jeho súdnej činnosti a jeho jednotlivých krokov a v takom prípade úplne zjavne účelové konanie, objektívne išlo o konanie zaujaté, nie neutrálne, stranu „navrhovateľa" protiprávne a extrémne zvýhodňujúce, za ignorovania všetkých práv žalovaného a tak konanie žalovaného extrémne znevýhodňujúce. Celým, absolútne svojvoľným, konaním a rozhodovaním na súde prvej inštancie, bolo porušené právo žalovanej na poskytnutie súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. bolo zásadným spôsobom porušené právo na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to ako jeho priebehom, tak i výsledkom, t. j. napádaným rozhodnutím, rovnako ako právo na zákonného, t. j. i nestranného, sudcu. Miera svojvôle a protiprávnosti konania a rozhodovania súdu prvej inštancie je úplné zjavná a prejavila sa fakticky v každom aspekte konania, takéto súvislé a mnohopočetné konanie v rozpore s obsahom právnych noriem, v neprospech žalovaného, zakladá o.i. nielen vadu nesprávneho skutkového a právneho posúdenia, ale i vadu rozhodovania zaujatým, nie nestranným, t. j. nie zákonným sudcom. Zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne žalovaná odvodzovala od toho, že súd prvej inštancie rozhodol výrokom, ktorý nikto nenavrhoval a súd prvej inštancie si ho sformuloval sám a dokonca ho i zásadne vecne pozmenil (z požiadavky na dočasnú úpravu pomerov vytvoril petit trvalej úpravy). Uvedené platí vo vzťahu k petitu III., ktorý nikto nežiadal. 33. Zdôraznila, že ďalším základným predpokladom pre konanie o nariadení neodkladného opatrenia je tvrdenie a preukázanie právneho vzťahu a jeho obsahu, ktorý má byť upravovaný, medzi účastníkmi konania. Žalobkyňa však v konaní nepredložila žiadnu zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a tak ani netvrdila ani nepreukázala, aké konkrétne pohľadávky sú zabezpečované, čo vylučuje uvedené identifikovať. Považovala za absolútne vylúčené zakázať výkon záložného práva s poukazom na nejakú pohľadávku, pričom súd prvej inštancie vôbec nemal preukázané, ktoré pohľadávky sú záložným právom zabezpečené a vo vzťahu ku ktorým prebieha výkon, nemal tak preukázaný konkrétny právny vzťah a obsah a tak nemohol vôbec posúdiť, či je takáto úprava dôvodná a potrebná. Uvedené sa obdobne vzťahuje aj na zmluvu úverovú; ani jej obsah žalobkyňa netvrdila a nepreukázala jej predložením, čo vylučuje rovnako prijatie záveru o preukázaní konkrétneho právneho vzťahu, vylučuje jeho posudzovanie, čo vylučuje možnosť dočasnej úpravy niečoho, čo navrhovateľ konkrétne netvrdil a nepreukázal. Každá z týchto skutočností sama osebe vylučuje možnosť zákonného nariadenia čo i len dočasného neodkladného opatrenia. 34. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom uznesení (§ 455 CSP), opätovne preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie žalovanej bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné; napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 CSP). 35. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o námietku nedostatku právomoci z dôvodu, že súd prvej inštancie nemohol v Civilnom sporovom konaní rozhodovať spor medzi navrhovateľom a odporcom, pretože také niečo existuje iba v nesporovom konaní, odvolací súd uvádza, že právomoc na strane súdu predstavuje procesnú podmienku na strane súdu a v zásade určuje rozsah vecí, ktoré sú civilné súdy oprávnené prejednať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci nezakladá to, ako súd označí strany sporu, ale to, či vec, o ktorej rozhodoval, bol/nebol oprávnený prejednať a rozhodnúť. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Predmetom navrhovaného neodkladného opatrenia je návrh žalobkyne na zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou; nepochybne teda ide o vec, ktorú je oprávnený prejednať a rozhodnúť civilný súd. Námietku žalovanej, ktorá sa týkala nedostatku právomoci Okresného súdu Pezinok, preto odvolací súd považoval za nedôvodnú. 36. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku nedostatku miestnej príslušnosti vznesenej žalovanou v odvolaní. Žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti s poukazom na to, že v predmetnej veci je daná miestna príslušnosť súdu podľa sídla žalovanej (§ 15 ods. 1 CSP), ktoré sa nachádza v obvode Mestského súdu Bratislava IV. A pretože v danom prípade nie je daná ani výlučná príslušnosť Okresného súdu Pezinok podľa § 20 písm. a) CSP (spor sa netýka vecného práva k nehnuteľnosti), bolo porušené právo žalovanej na zákonného sudcu. 37. Možno súhlasiť so žalovanou, že zo znenia § 20 písm. a) CSP vyplýva, že výlučná miestna príslušnosť súdu sa nevzťahuje na všetky spory týkajúce sa nehnuteľností ale je obmedzená výlučne na spory, ktoré sa týkajú vecných práv k týmto nehnuteľnostiam, t. j. práva vlastníckeho, spoluvlastníckeho, práva držby, práva vecného bremena, práva záložného a to len vtedy, ak v konaní ide o samotnú existenciu takéhoto práva, jeho trvanie a zánik, a nie iba o práva a povinnosti z tohto plynúce (m. m. R 25/1979, R 24/1981). V prejednávanej veci je predmetom konania zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, teda spor, ktorý sa nijako nedotýka samotnej existencie (vzniku, zmeny, či zániku) záložného práva k nehnuteľnosti (porovnaj tiež závery vyjadrené v judikátoch R 13/1992 a R 100/1994), pričom žalobkyňa ani v podanom návrhu neuvádza žiadne skutočnosti, ktorými by spochybňovala existenciu či platnosť samotnej záložnej zmluvy. V danom prípade by teda námietka žalovanej bola dôvodná, avšak nemožno prehliadať, že v predmetnej veci ide o spor spotrebiteľský, teda o spor medzi obchodníkom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 CSP), v ktorom žalobkyňa vystupuje ako spotrebiteľ a žalovaná ako obchodník (predtým dodávateľ; § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z obsahu podaného návrhu pritom vyplýva, že žalobkyňa má trvalý pobyt na adrese O. XX, O.. V takom prípade je potom Okresný súd Pezinok príslušný na konanie popri všeobecnom súde žalovanej a to podľa § 19 písm. d) CSP ako súd v obvode ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor. K uvedenému súčasne hodno dodať, že pokiaľ ide o príslušnosť na výber danú, vo všeobecnosti platí, že na úmysel navrhovateľa zvoliť si príslušný súd podľa § 19 CSP sa usudzuje zo skutočností rozhodných pre posúdenie príslušnosti určitého súdu, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania a z toho, že návrh bol podaný práve na tomto súde. Judikatúra pritom zotrváva na tom, že nie je potrebné, aby sa navrhovateľ výslovne dovolával príslušnosti na výber danej, ak sú splnené predpoklady, ktoré zakladajú príslušnosť súdu na výber danú (Zborník IV str. 708, R 29/76). Súčasne platí, že k tomuto výkladovému pravidlu sa treba prikloniť najmä tam, kde nie je navrhovateľova voľba jasne formulovaná, a preto je potrebné pristúpiť k posúdeniu návrhu podľa jeho obsahu. Z uvedeného potom vyplýva, že o nariadení neodkladného oparenia rozhodol súd miestne príslušný. 38. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 39. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

40. Podľa § 325 ods. 2 písm. c), písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby nenakladala s určitými vecami alebo právami, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 41. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 42. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 43. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že v prípade neodkladného opatrenia zákon predpokladá iba dva dôvody uplatnenia tejto formy procesného zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladné opatrenie predstavuje inštitút osobitnej povahy, čomu zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, t. j. súd rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 44. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obava z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. 45. Úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia si vyžaduje aj preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva), ohľadne ktorého majú byť upravené pomery strán sporu (tzv. osvedčenie nároku) tak, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Opísaním rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú nariadenie neodkladného opatrenia, musí žalobca (navrhovateľ neodkladného opatrenia) preukázať z čoho, t. j. z akých okolností vyvodzuje svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia a musí deklarovať opodstatnenie nároku vo veci samej, a že z jeho strany nejde zrejme o bezúspešné uplatňovanie práva, resp. musí tvrdiť a preukázať skutočnosti umožňujúce súdu prijať záver o existencii nároku, ktorý nevykazuje charakter dočasnosti a predbežnosti (opodstatnenie neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami) a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Navrhovateľ neodkladného opatrenia má dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o skutočnosti preukazujúce, že je daný dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia a zároveň má povinnosť tvrdenia, čo sa týka skutočností odôvodňujúcich navrhované neodkladné opatrenie. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí tiež zvážiť, či v dôsledku neodkladného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi stranami sporu, a či zásah do práv dotknutej strany sporu je primeraný navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov. 46. Koncepcia Civilného sporového poriadku upustila od koncepcie predbežnosti neodkladných opatrení, z dôvodu ktorého nie je nevyhnutné, aby v predmetnej veci vždy nasledovalo aj konanie vo veci samej. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak sa konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bez toho, aby naň nadväzovala žaloba. Takéto rozhodnutie nevykazuje charakter dočasnosti a predbežnosti poskytovanej meritórnej ochrany vyžadujúcej ďalšie konanie o žalobou uplatnenom procesnom nároku, v ktorom sa vec vyrieši s konečnou platnosťou. Samotné neodkladné opatrenie tak konzumuje vec samu (stáva sa vecou samou). Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok stanovených § 325 ods. 1 CSP) a v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, ktoré nie sú a nemajú byť nasledované žalobou podľa § 336 ods. 1 CSP (t. j. pri tých, kde absentuje bezprostredná

väzba na konanie o procesnom nároku uplatnenom na základe žaloby a konanie sa končí samotným rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia). Samotné neodkladné opatrenie potom poskytuje stranám trvalú úpravu ich pomerov rovnako, ako by mohla byť dosiahnutá v konaní vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že neodkladné opatrenie predstavuje zrýchlené konanie, v ktorom sa nevykonáva riadne dokazovanie, pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, je potrebné vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha prejednávanej veci pripúšťa nariadenie takého neodkladného opatrenia; súd je totižto povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto sa vydania neodkladného opatrenia domáha, ale rešpektovať aj práva toho, proti komu takýto návrh smeruje. Je preto vylúčené, aby sa neodkladným opatrením usporiadavali vzťahy medzi stranami tam, kde je potrebné preskúmať vec riadnym dokazovaním vykonaným vo veci samej; osvedčenie bezodkladnej potreby upraviť pomery strán nemožno zamieňať s riadnym dokazovaním, ku ktorému by došlo vo veci samej. Neodkladné opatrenie tak ani po zmene koncepcie Civilného sporového poriadku nie je prostriedkom, ktorým si strany môžu a majú riešiť spornosť vzťahov v zrýchlenom konaní bez toho, aby sa ochrany svojich práv domáhali aj v riadnom konaní. Nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, preto neobstojí tam, kde z povahy veci vyplýva, že trvalá úprava pomerov medzi stranami môže byť dosiahnutá iba v konaní vo veci samej. 47. V súvislosti s námietkou žalovanej, že žalobkyňa neuviedla žiaden riadny návrh rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že z obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že žalobkyňa podala „návrh na vydanie neodkladného opatrenia na zdržanie sa výkonu záložného práva“, nakoľko SLSP a.s. na jej nehnuteľnosť (príloha list vlastníctva) vyhlásila dražbu, ktorá sa má konať dňa 14.3.2024, o 10:00 hod. v Dome kultúry Ružinov, Bratislava a má ju vykonať Dražobná spoločnosť Hey Pay, s.r.o., Mostová 2, Bratislava. Súčasne uviedla, že sa domáha toho, aby súd vydal neodkladné opatrenie, aby sa SLSP, a.s. (žalovaná) zdržala „tohto“ konania. S ohľadom na skutočnosti opísané v podanom návrhu (R 14/2021), je teda zrejmé, čoho sa navrhovateľka domáha. Skutočnosť, že súdy rozhodovali na podklade neurčitého návrhu, či bez návrhu, napokon nebola predmetom výtky ani zo strany dovolacieho súdu. 48. Žalovaná však správne upozorňuje odvolací súd na to, že pokiaľ súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanej povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou k spornej nehnuteľnosti, hoci žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala zdržania výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorá sa má konať dňa 14.3.2024, o 10:00 hod. v Dome kultúry Ružinov, rozhodol o návrhu, o ktorý navrhovateľka nežiadala. A hoci táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia, odvolací súd v tomto štádiu konania uvedený postup nepovažoval za hospodárny ani účelný, keďže uvedená skutočnosť (nevykonateľnosť takto formulovanej požiadavky na rozhodnutie súdu) sama-osebe zakladá dôvod na zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (ktorý by inak, v prípade zrušenia napadnutého uznesenia, musel byť už len z tohto dôvodu zamietnutý aj súdom prvej inštancie). 49. Bez ohľadu na vyššie uvedené, odvolací súd opätovne pripomína, že záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve, alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona (zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách), alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti), ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva. 50. Ústavný súd SR už v uznesení sp. zn. PL. ÚS 23/2014 z 24.9.2014, pri posudzovaní súladu § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že podstatou

dobrovoľnej dražby v zmysle platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Dobrovoľná dražba sa s poukazom na to odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dal súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku spôsobom regulovaným právom a právna úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby nielen s takým záložným právom, ktoré vzniklo na základe zmluvy, ale aj s takým, ktoré vzniklo zo zákona. Záložný veriteľ je teda oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby aj bez exekučného titulu priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku voči vlastníkovi veci. Obydlie občana spomedzi zálohov Občiansky zákonník nevylučuje. V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, alebo boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách, zákon o dobrovoľných dražbách umožňuje v zmysle § 21 ods. 2 podať osobou, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, návrh na určenie neplatnosti dražby. 51. Súdna prax dospela k záveru, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. (aj) možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje (porov. sp. zn. 8 Cdo 147/2017, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, sp. zn. 2 Cdo 36/2019). Strata obydlia výkonom dobrovoľnej dražby nepochybne predstavuje zásah do práv žalobcu a je spôsobilá privodiť mu nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie spotrebiteľa nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Pri kolízii ústavou garantovaných práv a to práva žalobcu na ochranu obydlia zaručeného čl. 21 Ústavy SR alebo čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na druhej strane práva žalovaného na ochranu majetku zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy, je potrebné vykonať test proporcionality ,,stricto sensu" za účelom zistenia, či obmedzenie ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (porov. rozhodnutia ústavného súdu napr. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Takýto prieskum však vybočuje z rámca prieskumu v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, a je možné vykonať ho len v konaní vo veci samej. 52. Z vyššie uvedeného rezonuje, že pokiaľ sa žalobkyňa podaným návrhom domáhala zdržania výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, z povahy a charakteru navrhovaného neodkladného opatrenia vyplýva, že nemôže ísť o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý konzumuje vec samu, pretože neodkladné opatrenie v danom prípade nemôže poskytnúť stranám trvalú úpravu ich pomerov; táto môže byť dosiahnutá iba v konaní vo veci samej, v ktorom má byť preskúmaná spornosť existencie vykonávaného záložného práva. Žalobkyňa preto bola povinná už v podanom návrhu uviesť, čoho sa mieni domáhať žalobou vo veci samej, čo neurobila. Žalobkyňa v podanom návrhu (v skutku veľmi stručnom), ani neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať dôvodné a závažné pochybnosti o existencii záložného práva a ani neidentifikuje žiadnu otázku, ktorej spornosť by sa existencie záložného práva týkala; nie je preto možné identifikovať spornosť, ktorá by mala byť vo vzťahu k nariadenému neodkladnému opatreniu riešená žalobou vo veci samej. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej pritom musí viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti úspešnosti strany v následnom konaní o žalobe je vyššia, než pravdepodobnosť jej zamietnutia, pretože zjavne nedôvodnému alebo neexistujúcemu nároku nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia. Iba vtedy, ak je pravdepodobnosť úspechu vo veci samej vyššia ako pravdepodobnosť jej neúspechu, je splnená podmienka osvedčenia dôvodnosti a trvania nároku, ktorého ochrany sa žalobcovia domáhajú navrhovaným neodkladným opatrením (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 113/2017, z 25.4.2019 a sp. zn. 8 Cdo 147/2017, z 29.1.2019). 53. Ak si teda žalobkyňa ako účinný prostriedok ochrany svojho porušeného práva zvolila inštitút neodkladného opatrenia bez nadväznosti na žalobu vo veci samej, odvolací súd v súlade s odvolacou argumentáciou žalovanej konštatuje, že argumentácia žalobkyne v prospech vyhovenia navrhovaného neodkladného opatrenia postráda dôležitú skutočnosť a síce, že v celom rozsahu ignoruje povahu a charakter neodkladného opatrenia, pretože nariadením neodkladného opatrenia bez riadneho prejednania veci, by žalobkyňa dosiahla trvalé znemožnenie výkonu záložného práva žalovanej dobrovoľnou dražbou, hoci sa nejedná o taký nárok, kde neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov. Len samotná skutočnosť, že žalovaná začala s výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou a žalobkyňa postup žalovanej pri výkone záložného práva nepovažuje za

správny, neodôvodňuje potrebu nariadenia neodkladného opatrenia. Žalovanej nemožno neodkladným opatrením zakázať výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, ak je zriadené v súlade so zákonom. Skutočnosť, že záložné právo nebolo zriadené v súlade so zákonom, žalobkyňa v podanom návrhu netvrdila ani neosvedčovala. Odvolací súd sa preto stotožňuje so žalovanou, že žalobkyňa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia dožadujúc sa ním trvalej úpravy vzťahov medzi stranami, neprípustne obchádza inštitút konečnej súdnej ochrany v podobe žaloby vo veci samej, čo rezultuje v záver o neosvedčení potreby neodkladnej úpravy a potrebe zamietnutia návrhu už len z tohto dôvodu. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek tomu uzavrel, že ide o neodkladné opatrenie, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami (odsek 25), je jeho právne posúdenie nesprávne. 54. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že obdobne bola právna otázka nemožnosti uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený, vopred neurčený čas, opakovane riešená Najvyšším súdu SR v rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo 147/20147, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, sp. zn. 2 Cdo 36/2019, sp. zn. 3 Cdo 94/2019, sp. zn. 6 Cdo 51/2020 a iné; závery z nich vyplývajúce možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej odvolací nemá dôvod sa v prejednávanej veci odchýliť. 55. Ak teda povaha veci v danom prípade vylučuje, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktoré konzumuje vec samu a z obsahu podaného návrhu nevyplýva, čoho sa navrhovateľka neodkladného opatrenia mieni domáhať žalobou vo veci samej, resp. túto otázku z obsahu podaného návrhu nie je možné ani identifikovať, nie je splnený jeden zo základných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia; skúmanie ďalších podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia už len z toho dôvodu nie je pre rozhodnutie súdu relevantné ani potrebné. 56. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom uznesení tiež uviedol, že ďalšou podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia je osvedčenie hmotnoprávneho nároku, ktorý má byť neodkladným opatrením chránený; pre tento je rozhodujúca existencia hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami. V prípade, ak sa sporná otázka týka výkonu záložného práva, relevantnými dôkazmi osvedčujúcimi existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sú záložná zmluva a zmluva, z ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená záložným právom; v prípade výkonu záložného práva tiež dôkazy osvedčujúce túto skutočnosť. Žalobkyňa takéto listiny ani dôkazy nepredložila, čo nevyhnutne vedie k záveru, že žalobkyňa neosvedčila hmotnoprávny nárok, ktorý má byť neodkladným opatrením chránený. Opačný záver súdu prvej inštancie, založený na tom, že žalobkyňa osvedčila, že medzi ňou a žalovanou „ide o vzťah súkromnoprávneho vzťahu charakteru zo zmlúv o splátkovom úvere a záložného práva“, kedy však zápis záložného práva v katastri nehnuteľnosti, ani uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227, zo dňa 7.11.2022, existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom a ani medzi veriteľom a záložcom neosvedčujú, nemá oporu v obsahu súdneho spisu a je preto nesprávny. 57. Podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia je aj princíp subsidiarity neodkladného opatrenia, ktorý sa aplikuje nielen vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, ale aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana (uznesenie Ústavného súdu SR z 22.1.2020, sp. zn. IV. ÚS 13/2020). To znamená, že ak sledovaným neodkladným opatrením má byť zabránenie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou potom zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, v § 21 ods. 2, dáva možnosť osobe, ktorá bola dražbou dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Takýmto postupom je zaručená ingerencia súdnej moci do inštitútu dobrovoľnej dražby. Naviac, ak by záložný veriteľ svojim zavineným postupom porušil právnu povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo zo zmluvy a spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného dlžníka, zodpovedá za takto vniknutú škodu nielen podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ale aj podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. V danom prípade nie je splnená ani táto podmienka pre nariadenie neodkladného opatrenia. 58. Podmienkou nariadenia neodkladnej úpravy pomerov je napokon osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, resp. osvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov strán sporu. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody, či inej ujmy, ak dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne, ak hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Pri posúdení otázky nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy je potrebné vziať zreteľ aj na samotný inštitút dobrovoľnej dražby. Žalobkyňa potrebu neodkladnej úpravy pomerov

odôvodňovala tým, že nariadením neodkladného opatrenia má dôjsť k zamedzeniu neodvrátiteľného zásahu do jej vlastníckeho práva na nehnuteľnosti, kde má ona aj jej dve maloleté dcéry trvalý pobyt. Odvolací súd nespochybňuje, že dražba nehnuteľností môže vážnym spôsobom zasiahnuť do práv žalobkyne, to však neznamená, že dražba nehnuteľností je neprípustná. Ako však už bolo uvedené vyššie, súdna prax dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymoženia plnení zo zmlúv touto formou, nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Dobrovoľná dražba bez ohľadu na to, či ňou dochádza k realizácii záložného práva zabezpečujúceho štandardné alebo spotrebiteľské záväzkové vzťahy a bez rozlíšenia, či je predmetom dražby nehnuteľnosť zabezpečujúca bytovú potrebu dlžníka alebo iná vec, je upravená samostatným zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a výkon záložného práva týmto spôsobom Občiansky zákonník explicitne pripúšťa (§ 151j Občianskeho zákonníka). Táto zákonná úprava, pri ktorej je potrebné vychádzať z prezumpcie ústavnosti, predstavuje medze ústavných práv (vlastniť majetok a na rešpektovanie obydlia) predpokladané čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, v intenciách ktorých zásah do práv a oprávnených záujmov napriek tomu, že sa subjektívne môže javiť ako rozporný s ústavným textom, v konečnom dôsledku protiústavný nie je. Žalobkyni ani jej rodinným príslušníkom výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou nehrozí strata obydlia, pretože výsledkom dražby nie je exekučný titul ukladajúci žalobkyni povinnosť nehnuteľnosti vypratať. Ak je žalobkyňa presvedčená, že na uskutočnenie dobrovoľnej dražby neboli splnené predpoklady podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, potom práve tento zákon jej ponúka možnosť napadnúť platnosť dražby na súde žalobou a v prípade, ak bude v konaní úspešná, dôjde k zániku účinkov príklepu spätne k okamihu jeho vzniku (§ 21 ods. 5 cit. zákona). 59. Na rovnakých záveroch, ako sú uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto uznesenia (49 až 58), založil odvolací súd aj svoje skoršie zmeňujúce rozhodnutie, pričom je zrejmé, že ide o viacero dôvodov, kde každý z nich predstavuje samostatný dôvod pre zamietnutie navrhovaného neodkladného opatrenia, pre nesplnenie základných zákonných predpokladov na jeho nariadenie. Žiaden z týchto dôvody nebol spochybnený dovolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytkol odvolaciemu súdu (iba) nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia, keď uviedol, že odvolací súd v dovolaním napadnutom uznesení žalobkyni, meniac rozhodnutie okresného súdu na žalobkyňou nastolenú otázku (identifikovanú v bode 10.3. uznesenia dovolacieho súdu), nedal zodpovedajúcu odpoveď, teda neodpovedal na otázku, či je možné pristúpiť k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou v prípade, ak napriek neplneniu pôvodného záväzku (vyplývajúceho celkom zrejme z úverovej zmluvy) riadne a včas, žalobkyňa ako spoludlžník so žalovanou ako veriteľom uzavrela súdny zmier, ktorým jej bolo povolené zaplatiť dlh v splátkach a tieto splátky (podľa súdneho zmieru) riadne plní. Podstatným bolo tvrdenie, že žalobkyňa nemá v zmysle súdneho zmieru splatný záväzok voči žalovanej. 60. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že za stavu, kedy nie sú splnené základné zákonné predpoklady na nariadenie neodkladného opatrenia a tieto neboli dovolacím súdom v zrušujúcom uznesení ani spochybnené, žalobkyňou nastolená otázka, s ktorou sa odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí nevyporiadal, má povahu čisto akademickú a jej zodpovedanie nijako nemohlo ani nemôže ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu v prospech žalobkyne. Súčasne odvolací súd dodáva, že cieľom civilného sporového konania je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých zodpovedanie sa nijako nemôže premietnuť do právnej sféry procesných strán. Takéto otázky preto nemožno považovať ani za podstatné, a teda také, s ktorými sa súd musí v dôvodoch svojho rozhodnutia vyporiadať, o to viac, ak žalobkyňa v podanom návrhu netvrdí žiadne skutočnosti relevantné z hľadiska posúdenia hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami a nepredkladá žiadne dôkazy ani listiny, na základe ktorých súd tento právny vzťah môže posúdiť. To napokon vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, kde sa dovolací súd stotožnil s výčitkou odvolacieho súdu adresovanou žalobkyni, že k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nepredložila zmluvu o splátkovom úvere a ani záložnú zmluvu. 61. Napriek tomu odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uvádza, že ak medzi veriteľom (žalovanou) a dlžníkmi (žalobkyňou a jej manželom) existuje záväzok zaplatiť jeden a ten istý dlh spoločne a nerozdielne, potom sa jedná o tzv. pasívnu solidarita (solidárny záväzok). V zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek

z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Pri solidárnych záväzkoch má teda veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Rovnaké účinky ako poskytnutie plnenia veriteľovi má i zánik záväzku spôsobom, ktorý splnenie nahradzuje, t. j. započítanie a uloženie do úradnej úschovy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.7.2010, sp. zn. 3 Obo 63/2009). Pasívna solidarita teda znamená, že viacerí dlžníci sú zaviazaní splniť jeden dlh spoločne a nerozdielne, pričom veriteľ môže požadovať celé plnenie (alebo jeho časť) od ktoréhokoľvek z nich. Solidarita dlžníkov zakladá medzi veriteľom a každým z dlžníkov samostatné záväzkové vzťahy, ktoré sú spojené prostredníctvom totožného predmetu plnenia. Pasívna solidarita vychádza zo zásady, že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba raz (singuli solidum debent, unum debent omnes). Pri solidárnom záväzku je teda viac záväzkových vzťahov, avšak predmet a obsah všetkých je ten istý. Ak vo vzťahu k jednému z účastníkov celý záväzok zanikne splnením, zanikne celý záväzok. Záväzok solidárnych dlžníkov však nemusí byť pre všetkých spoludlžníkov vo všetkých detailoch identický, pričom nie je vylúčené, že záväzok bude pre dlžníkov rozdielne splatný. A pretože pri pasívnej solidarite (spoločnom a nerozdielnom záväzku) platí, že veriteľ má voči každému zo spoludlžníkov samostatnú pohľadávku, úkony ktoré veriteľ urobí voči jednému z dlžníkov, nemajú automaticky vplyv na právne postavenie ostatných dlžníkov, pokiaľ nedôjde k faktickému zániku dlhu (napr. zaplatením), pričom dohoda o splátkach (vrátane prípadného odkladu splatnosti) uzavretá medzi veriteľom a jedným zo solidárnych dlžníkov má účinky iba medzi týmito dvoma stranami. Voči druhému dlžníkovi je táto dohoda právne irelevantná. Splatnosť záväzkov jednotlivých solidárnych dlžníkov teda nemusí byť totožná. Ak je dlh pre jedného dlžníka už splatný, zostáva splatný v celom rozsahu. Tento dlžník nemôže voči veriteľovi namietať, že druhý dlžník má prebiehajúci splátkový kalendár. Limitácia plnenia, ktorého sa veriteľ môže domáhať od dlžníka, ktorého dlh je už splatný spočíva iba v tom, že môže síce vymáhať celú splatnú sumu, avšak ak už dlžník, s ktorým má veriteľ uzavretú dohodu o plnení dlhu v splátkach, nejaké splátky reálne uhradil, celkový dlh sa o tieto sumy zníži a veriteľ môže od dlžníka žiadať iba zvyšnú, doposiaľ nevyplatenú časť dlhu. Ak má teda dlh solidárnych dlžníkov rozdielnu splatnosť, znamená to iba toľko, že veriteľ nemôže vymáhať celý dlh od dlžníka, ktorého záväzok ešte nie je splatný. Môže však vymáhať celý dlh od toho dlžníka, u ktorého už lehota splatnosti uplynula. Ak potom navrhovateľka a jej manžel majú voči žalovanej postavenie solidárnych dlžníkov, potom skutočnosť, že navrhovateľka v priebehu súdneho konania uzavrela so žalovanou dohodu (zmier), na základe ktorej sa zaviazala dlžnú sumu splácať v pravidelných mesačných splátkach, nebráni tomu, aby sa žalovaná domáhala plnenia od dlžníka, ktorého dlh je splatný v celosti a v prípade, ak je takáto pohľadávka zabezpečená záložným právom, aby sa uspokojenia svojej pohľadávky domáhala výkonom záložného práva. Pokiaľ dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ žalobkyni bolo povolené súdnym zmierom zaplatenie dlhu v splátkach a tieto splátky riadne a včas spláca (a k strate výhody splátok nedošlo), splatný dlh voči veriteľovi samostatne nemá, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v podanom návrhu ani netvrdí, že žalovaná vykonáva záložné právo pre pohľadávku žalobkyne, ktorá nie je splatná. Naopak z vyjadrení žalobkyne a žalovanej vyplýva, že žalovaná vykonáva záložné právo pre splatný dlh manžela žalobkyne ako druhého zo solidárnych dlžníkov. Veď predsa aj samotná žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že solidarita znamená, že si veriteľ môže vybrať, od ktorého zo solidárnych dlžníkov bude požadovať plnenie. V tomto prípade si žalovaná vybrala Z. A.. Z toho však nevyplýva, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa, že žalovaná je oprávnená vymáhať pohľadávku z exekučného titulu Z. A. výlučne z majetku v jeho výlučnom vlastníctve. Žalovaná totižto nevymáha svoju pohľadávku v exekučnom konaní (kde by táto okolnosť mohla mať význam), ale uspokojuje svoje právo na plnenie výkonom záložného práva, ktorým je pohľadávka zabezpečená. Skutočnosť, že pohľadávka žalovanej je zabezpečená záložným právom zriadeným na nehnuteľnosť, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, resp. že žalobkyňa má s manželom zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, neoslabuje postavenie žalovanej ako záložného veriteľa vo vzťahu k úkonom smerujúcim k uspokojeniu svojej splatnej pohľadávky, ktorú má voči Z. A. ako druhému zo solidárnych dlžníkov. Z obsahu súdneho zmieru, ktorý je súčasťou súdneho spisu súčasne nevyplýva, ako to tvrdí žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, že v súdnom zmieri sa žalovaná zaviazala, že sa zdrží výkonu záložného práva v prípade, ak žalobkyňa nebude hradiť dohodnuté mesačné splátky. 62. Záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaná vo vyjadrení k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (teda až po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom) namietala, že postup sudcu (sudkyne) súdu prvej inštancie sa z hľadiska objektívneho nejaví ako nestranný, ide samostatný odvolací dôvod, podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, ktorý však žalovaná neuplatnila v podanom odvolaní, pričom skutočnosť,

že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia jej bol doručený až po rozhodnutí dovolacieho súdu, neskoré uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu neopodstatňuje. A pretože odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP), odvolací súd na túto námietku žalovanej neprihliadol. 63. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, v súlade s odvolacou argumentáciou žalovanej, dospel k záveru, že žalobkyňa neosvedčila splnenie základných zákonných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 CSP, čo vyúsťuje do záveru o nelegálnosti (z hľadiska potreby, naliehavosti, primeranosti) požadovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. 64. Pokiaľ ide o trovy konania, o nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho), rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 CSP, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z toho, že „pri zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie, rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí, ktorým sa konania končí, opäť o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, a to vrátane nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Tento nárok bude tvoriť jeden celok, a preto v takomto prípade bude odvolací súd rozhodovať jedným výrokom („žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu“). Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd vo výroku svojho zrušujúceho uznesenia nerozhoduje o nároku na náhradu trov dovolacieho konania, uvedie iba v odôvodnení svojho rozhodnutia odkaz na § 453 ods. 3 CSP. Toto platí tiež v prípade, ak súčasne dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. V takom prípade rozhodne o nároku na náhradu trov celého doterajšieho konania (prvej inštancie, odvolacieho konania, ako aj dovolacieho konania) opätovne súd prvej inštancie v jednom výroku („žalobca má nárok na náhradu trov prvoištančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu“) (Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1639 - 1642: S. Mesiarkinová). V tejto názorovej línii bola otázka trov dovolacieho konania posúdená aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/3/2024, 2Obdo/35/2024, 4Obdo/18/2022, 9CdoPr/6/2025, 9CdoPr/14/2024. A hoci odvolaciemu súdu je známe aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2019, zo dňa 19.11.2019, z ktorého vyplýva, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi a podľa ústavného súdu dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (tiež uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 17.6.2020, sp. zn. I. ÚS 296/2020) a v tejto názorovej línii bola Najvyšším súdom SR posúdená otázka trov dovolacieho konania v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/101/2024, 9Cdo/53/2024, 3Cdo/42/2023, 8Cdo/78/2024, odvolací súd zastáva názor, že z Civilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť súdov postupovať spôsobom vyjadreným v uznesení sp. zn. I. ÚS 453/2019, zo dňa 19.11.2019; podľa tohto rozhodnutia ide len o (skôr výnimočnú) možnosť („nevylučuje“), vždy ale so zreteľom na základnú zásadu úspechu v spore, vyjadrenú v ustanovení § 255 ods. l CSP, keď procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore. A nakoľko v otázke samostatného rozhodovania o trovách dovolacieho konania (na konečnom rozhodnutí o žalobou uplatnenom nároku nezávislom) niet ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, odvolací súd, prikloniac sa k prvej názorovej línii, žalovanej, ktorá mala v konaní celkový úspech, priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) majúc tiež na zreteli, že ak by zákonodarca mal v úmysle upraviť rozhodovanie o trovách konania po zrušení dovolaním napadnutého rozhodnutia inak ako jedným výrokom v závislosti od konečného rozhodnutia o žalobou uplatnenom nároku, niet logického zdôvodnenia, prečo by už dovolaciemu súdu (aj) v prípade zrušenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, neumožnil samostatne rozhodnúť o trovách dovolacieho konania, ale túto povinnosť (v tomto prípade) vyčlenil na rozhodnutie súdom nižšej inštancie. 65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).