Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Co/10/2026 1726200875 06. 05. 2026 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2026:1726200875.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľky: A. E., F. XX.XX.XXXX, Q. T. T. XXXX/XX, J., zastúpená: JUDr. Jana Juchová - advokátka, so sídlom Svätoplukova 16791/28, Bratislava, proti povinnému: C. E., F. XX.XX.XXXX, Q. T. T. XXXX/XX, J., o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. marca 2026, č. k. 0C/3/2026-24, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie neodkladného opatrenia z a m i e t a .
m e n í
tak, že návrh na nariadenie
II. Povinnému sa priznáva voči navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil povinnému, aby nevstupoval do bytu Č.. XX, W. na A. R. Č.. XXXX evidovaného Okresným Ú. J., Z.: J., Z.: J., P. Ú.: J., nachádzajúceho sa na X. H. T. C. J.. Č.. XXXX, ktorý je postavený na pozemku evidovanom ako parcela registra „C“ s H.. Č.. XXXX/XX, Z. R. XXX E.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie ako ani do spoločných častí a zariadení bytového domu a na prislúchajúci pozemok, a to do dňa 30. 09. 2026 (I. výrok). Ďalej uložil povinnému, aby sa nepribližoval k navrhovateľke na vzdialenosť menšiu ako 50 (päťdesiat) metrov, s výnimkou súdnych konaní, trestných konaní alebo iných konaní pred orgánmi verejnej správy (II. výrok). Poučil povinného, že môže ako žalobca podať voči navrhovateľke ako žalovanej žalobu vo veci samej, ktorou sa bude domáhať nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. Povinný môže zároveň podať návrh na zrušenie neodkladného opatrenia podľa § 334 Civilného sporového poriadku, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené (III. výrok). Priznal navrhovateľke nárok na náhradu trov konania voči odporcovi v rozsahu 100 % (IV. výrok). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľka návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zdôvodnila tým, že spolu s povinným sú bezpodielovými spoluvlastníkmi s podielom 1/1 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva Č.. XXXX evidovanom Okresným Ú. J., Z.: J., Z.: J., P. Ú.: J.B., v ktorých žije spolu s XX ročným synom, ktorého má s povinným. S povinným žila v prostredí neustáleho strachu, napätia a psychického nátlaku, pričom zo spoločnej domácnosti bol povinný vykázaný dňa 26.02.2026 o 11:30 hod. Ich manželstvo trvalo 11 rokov. Na Slovensko sa presťahovali v roku 2018 (povinný) a v roku 2019 (navrhovateľka so synom). Už od začiatku vzťahu sa objavovali menšie konflikty, ktoré však pripisovala adaptácii a verila, že sa situácia časom zlepší. Správanie povinného sa postupne menilo na kontrolujúce, direktívne a agresívne, pričom výrazná
eskalácia nastala v období, keď začala pracovať v pracovnej agentúre, kde prichádzala do kontaktu s ľuďmi. Povinný jej vyčítal pracovné nasadenie, nadčasy a únavu, pričom od nej požadoval, aby popri práci plne zabezpečovala domácnosť bez nároku na odpočinok. Uplatňoval na ňu nerovný meter - svoj príjem považoval za „svoj“, no príjem jej taktiež považoval za „svoj". Situácia sa ešte zhoršila, keď si otvorila beauty salón. Povinný ju do salóna chodil často kontrolovať. Jeho agresivita a kontrola sa stupňovala. Bola vystavená opakovaným verbálnym útokom, ponižovaniu, obviňovaniu a kontrolovaniu, príležitostne dochádzalo aj k fyzickým útokom (najmä v podobe chytania za ruky, brania mobilu či blokovania pohybu alebo sácania). Bol voči nej verbálne agresívny a pred synom ju vykresľoval ako zlú matku. Ich manželstvo bolo rozvedené v roku 2024. Povinný však pokračoval v kontrolujúcom a direktívnom správaní aj po rozvode manželstva. Spočiatku ostali bývať v spoločnej domácnosti z dôvodu spoločného úveru a fixácie hypotéky. V marci 2025 došlo k ďalšej eskalácii konfliktov a tieto pretrvávali po dlhšiu dobu. V auguste 2025 navrhla, aby z dôvodu pretrvávajúcich konfliktov prestali žiť v spoločnej domácnosti. Povinný súhlasil a v novembri 2025 sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Dohodli sa, že v spoločnom byte ostane naďalej bývať navrhovateľka a maloletý. Zároveň sa dohodli, že spoločný byt predajú k uplynutiu fixácie hypotéky, čo bude v auguste 2026. Kľúče od bytu si však povinný ponechal a ona zámok nemenila. V čase posledného incidentu, tak nežili s povinným v spoločnej domácnosti. Večer pred vykázaním išla navrhovateľka na stretnutie so svojou kamarátkou neďaleko nehnuteľnosti. O 21:20 jej napísal maloletý syn, že povinný prišiel neohlásene do bytu. Keď sa vrátila do spoločnej domácnosti, dvere boli zamknuté bezpečnostnou retiazkou, ktorú povinný v minulosti používal ako prostriedok manipulácie a donucovania, keď ju nechcel vpustiť do bytu. Navrhovateľka sa ani tento krát nevedela dostať do bytu. Po opakovaných snahách, povinný retiazku odstránil a jej sa podarilo vojsť do bytu. Po vstupe do bytu prišlo medzi stranami k slovnej konfrontácii, pričom navrhovateľka nechcela vyhrocovať situáciu, ustúpila a odišla spať do obývačky. Povinný však navrhovateľku nenechal spať, prišiel za ňou do obývačky, správal sa agresívne požadoval od nej vrátenie mobilného telefón, ktorý mu postupne splácala. Ponúkla mu doplatenie zvyšnej sumy, avšak povinný jej začal telefón násilne brať z rúk, vykrúcal jej pri tom prsty. Neskôr ju držal pod krkom, škrtil ju a zhodil ju z gauča na zem. Vulgárne jej nadával. Do incidentu sa zapojil aj maloletý syn, ktorý sa ju snažil brániť a kričal na otca, aby ju nechal. Na nátlak syna sa povinný neskôr ukľudnil a išiel si ľahnúť do spálne. Pred odchodom do spálne jej však oznámil, že „o 6:00 ráno budú pokračovať v rozhovore. Nakoľko mala z minulosti skúsenosť, že ju povinný, ak sa pohádali, budil nadránom, nedovolil jej spať a hodiny na ňu kričal, kým mu nepotvrdila, čo chcel počuť, z obavy o svoju bezpečnosť odišla preto prespať do salónu. Keďže sa ráno bála vrátiť do spoločnej domácnosti, že ju povinný znova napadne, rozhodla sa ráno ísť na políciu. Polícia povinného následne v doobedňajších hodinách vykázala zo spoločnej domácnosti. Po vykázaní zo spoločnej domácnosti ju povinný kontaktoval a vyhrážal sa jej, že sa jej po uplynutí 14-dňovej lehoty, keď sa vráti do spoločnej domácnosti, „pomstí“. Vzhľadom na uvedené navrhovateľka vyslovila obavu, že povinný svoje vyhrážky naplní, najmä keď zistila, že dal výpoveď v práci ako vodič kamiónu a je zrejmé, že nepôjde na dlhšie mimo domácnosti ale bude sa zdržiavať v spoločnej domácnosti. V minulosti bola svedkom jeho vyhrážok a jej vymknutia povinným zo spoločnej domácnosti aj jej kamarátka. V prípade, že by nebolo vydané neodkladné opatrenie a povinný by sa mohol vrátiť do spoločnej domácnosti, existuje reálne riziko, že by naplnil svoje vyhrážky alebo by na ňu opätovne fyzicky zaútočil. Nakoľko má záujem riešiť s povinným predaj nehnuteľnosti a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, žiada o vydanie neodkladného opatrenia na zákaz vstupu povinného do nehnuteľnosti na určitý čas a to do 30.09.2026, aby v predmetnom čase mala čas a priestor s povinným situáciu vyriešiť a nehnuteľnosť predať (koncom augusta 2026 im uplynie fixácia na hypotéke), bez toho aby mala strach z jeho návratu do nehnuteľnosti a ďalšieho fyzického napadnutia povinným. Navrhovateľka zároveň z vyššie popísaných dôvodov žiadala, aby súd uložil povinnému zákaz priblíženia k nej na 50m. 3. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia ako i doloženými listinnými dôkazmi právne odkazujúc na § 325 ods. 1, ods. 2, písm. e) a h), § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, § 336 ods. 1, § 333, § 334, § 337 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodný. V odôvodnení vysvetlil charakteristiku a definíciu neodkladného opatrenia a predpoklady pre jeho nariadenie. Na ozrejmenie uviedol, že navrhovateľka sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhala, súd uložil povinnému aby nevstupoval do bytu Č.. XX, W. na A. R. Č.. XXXX L. Okresným Ú. J., Z.: J., Z.: J., P. Ú.: J., nachádzajúceho sa na X. H. bytového domu J.. Č.. XXXX, ktorý je postavený na pozemku evidovanom ako parcela registra „C“ s H.. Č.. XXXX/XX, o R. XXX E.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie ako ani do spoločných častí a zariadení bytového domu a na prislúchajúci pozemok, a
to do dňa 30. 09. 2026. Zároveň žiadala, aby mu súd uložil, aby sa nepribližoval k navrhovateľke na vzdialenosť menšiu ako 50 (päťdesiat) metrov, s výnimkou súdnych konaní, trestných konaní alebo iných konaní pred orgánmi verejnej správy. 4. Následne skonštatoval, že na základe podaného návrhu a predložených listinných dôkazov mal preukázané, že dňa 26.02.2026 v čase o 11:30 hod. bol povinný Obvodným oddelením Policajného zboru v Senci po dobu 14 dní vykázaný zo spoločného obydlia a to bytu na X. H., v ktorom žije navrhovateľka a celý vchod Č.. XX R. bytovom dome na adrese T. XXXX/XX, R. E. J.. Podľa Úradného záznamu Obvodného oddelenia Policajného zboru v Senci zo dňa 26.02.2026 sa navrhovateľka dňa 26.02.2026 dostavila na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Senci za účelom podania oznámenia o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu na svojho bývalého manžela, ktorý ju fyzicky napadol na ich adrese a to takým spôsobom, že počas hádky jej schytili prsty a vykrúcal jej ich aby mu vrátila mobilný telefón a keď mu ho nechcela dať ju chytil po krk načo mu v tom zabránil ich spoločný syn a menovaná následne odišla spať do svojej práce. Podľa tvrdení navrhovateľky bola počas manželstva zo strany povinného vystavovaná opakovaným verbálnym útokom, ponižovaniu, obviňovaniu a kontrolovaniu, samostatnosti, príležitostne dochádzalo aj k fyzickým útokom (najmä v podobe chytania za ruky, brania mobilu či blokovania pohybu alebo sácania), pred synom ju vykresľoval ako zlú matku. Povinný pokračoval v kontrolujúcom a direktívnom správaní voči navrhovateľke aj po rozvode manželstva. Po vykázaní zo spoločnej domácnosti, ju kontaktoval a vyhrážal, že sa jej že po uplynutí 14-dňovej lehoty sa vráti do spoločnej domácnosti a že sa jej „pomstí“. Rozvinul ďalej, že navrhovateľka sa obáva, že povinný svoje vyhrážky naplní, najmä keď zistila, že dal výpoveď v práci ako vodič kamiónu a je zrejmé, že nepôjde na dlhšie mimo domácnosti ale bude sa zdržiavať v spoločnej domácnosti. Má strach o svoju bezpečnosť, fyzickú a psychickú integritu. Na základe uvedeného mal súd v danej veci za osvedčené, že povinný sa voči navrhovateľke dopúšťa správania, ktoré ohrozuje jej fyzickú a duševnú integritu. Akcentoval, že uvedené vyplynulo nielen z vyjadrenia navrhovateľky, ale aj z toho, že povinný bol na základe týchto skutočností o dňa 26.02.2026 vykázaný zo spoločného obydlia v zmysle § 27a ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je policajt oprávnený vykázať na základe zistených skutočností osobu zo spoločného obydlia a priľahlých pozemkov, ak na základe zistených skutočností možno očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo zvlášť závažný útok na ľudskú dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že navrhovateľka osvedčila existenciu bezprostredne hroziacej ujmy vyplývajúcej zo správania povinného. Preto jej návrhu vyhovel a neodkladné opatrenie nariadil tak, ako je uvedené vo výroku I. napadnutého uznesenia. 5. Ako dôvodný vyhodnotil súd prvej inštancie aj návrh navrhovateľky v časti, v ktorej žiadala uložiť povinnému povinnosť nepribližovať sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 50 m. Vo vzťahu k uvedenému skonštatoval, že aj v tejto časti mal za to, že navrhovateľka osvedčila, že konaním povinného môže byť jej telesná alebo duševná integrita ohrozená, tak ako to má na mysli ustanovenie § 325 ods. 2 písm. h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval, že z priloženého potvrdenia o vykázaní z obydlia je osvedčené, že povinný sa dopúšťa konania, ktoré môže ohroziť telesnú alebo duševnú integritu navrhovateľky nielen v obydlí, ale aj v inej situácii kedy sa s ním dostane do osobného kontaktu. Je tu teda daná bezprostredne hroziaca ujma, ktorej je potrebné nariadením neodkladného opatrenia zabrániť. Preto rozhodol v druhom výroku napadnutého uznesenia tak, že povinnému uložil povinnosť nepribližovať sa k navrhovateľke na vzdialenosť menšiu ako 50 m s výnimkou súdnych konaní a vyšetrovacích úkonov. Toto neodkladné opatrenie súd nariadil bez časového obmedzenia, nakoľko mal za to, že sa takto upravia na trvalo pomery medzi navrhovateľkou a povinným. 6. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že existuje predpoklad, že neodkladným opatrením tak, ako bolo nariadené, možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, v súlade s § 336 ods. 1 veta druha C.s.p. navrhovateľke povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej neuložil a podľa § 337 ods. 1 C.s.p. poučil povinného, že môže podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených, bez určenia lehoty na podanie žaloby, a to s obsahom poučenia v súlade s § 337 ods. 2 C.s.p. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. a skonštatoval, že navrhovateľka bola v konaní plne úspešná, preto jej priznal nárok na náhradu trov konania voči povinnému v rozsahu 100 %.
8. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči navrhovateľke vo výške 100%. Namietal, že prvoinštančný súd v konaní nesprávne posúdil a vyhodnotil predložené dôkazy, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Úvodom podaného odvolania vyslovil svoj nesúhlas s obsahom podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a v rámci vyjadrenia sa k dôvodom rozvodu manželstva s navrhovateľkou uviedol, že nie je pravdou, že by voči nej kedykoľvek v minulosti konal manipulatívne, alebo túto akokoľvek obmedzoval v jej slobodnom rozhodovaní. Ešte v rámci roka 2025, približne do marca žili v jednej domácnosti so spoločným maloletým dieťaťom ako usporiadaná rodina. Nezhoda nastala 8.marca pri príležitosti Medzinárodného dňa žien, kedy navrhol navrhovateľke sviatočný deň stráviť programom vo dvojici, čo odmietla s vyjadrením, že toto je jej deň a už má naplánovaný program v nočnom klube s kamarátkami. Od tohto času sa stalo pravidlom, že navrhovateľka navštevovala nočné podniky s kamarátkami a o vzťah s ním stratila akýkoľvek záujem. V októbri 2025 ho navrhovateľka zablokovala na všetkých sociálnych sieťach, a tomuto oznámila, že trvá na rozchode a buď opustí spoločnú domácnosť ona, alebo on. Rozhodol, že sa zo spoločnej domácnosti odsťahuje on, pretože nezniesol pomyslenie, aby pred verejnosťou a priateľmi pôsobil ako ten, ktorý matku svojho maloletého dieťaťa a maloleté dieťa pripravil o strechu nad hlavou. Navrhovateľka však navrhla rozchod s tým, že si chce vyskúšať žiť sama pol roka, čo v snahe a túžbe zachovať svoju rodinu akceptoval. V novembri 2025 sa odsťahoval zo spoločnej nehnuteľnosti, ktorú ale naďalej pravidelne navštevoval, a to jednak kvôli maloletému a v neposlednom rade z dôvodu, že vo svojom dočasnom bývaní nemal k dispozícii všetky svoje osobné veci, nakoľko spoločný byt opustil s dvoma taškami. Zdôraznil, že nebolo zvykom, že by navrhovateľku vopred upozorňoval na svoje návštevy, vždy bol dohodnutý s maloletým synom a voči tomuto navrhovateľka nikdy predtým nemala výhrady. Rovnako tomu bolo i v deň popisovaného údajného incidentu, kedy sa dostavil do spoločného bytu, nadobudnutého v rámci BSM, a to výhradne iba s cieľom jednu noc v byte prespať nakoľko pracuje ako vodič nákladnej prepravy a v tento deň skončil v práci neskôr a už nezohnal žiaden priestor na prenocovanie. V žiadnom prípade nebolo jeho zámerom akokoľvek zasahovať do práv alebo súkromia navrhovateľky. Vzhľadom na to, že obdobne navštívil byt i v minulosti, nevnímal svoje konanie ako negatívny úmysel voči navrhovateľke, ani snahu tejto znepríjemňovať život. V čase príchodu do spoločného bytu sa navrhovateľka nenachádzala doma a o jeho prítomnosti v byte sa tak, ako mnohokrát predtým dozvedela od maloletého. Ďalej uviedol, že nevedno z akého dôvodu, ju tentokrát jeho prítomnosť v byte rozčúlila a kričala na neho. Unavený z celodennej práce jej odvetil, že sa jedná iba o prenocovanie do ďalšieho dňa a ak má výhrady, nech zavolá políciu. Tento jeho výrok ju však ešte väčšmi rozrušil a nastala výmena názorov, kedy ho požiadala, aby jej vrátil zlatú retiazku, ktorú mu táto darovala na narodeniny a on spätne žiadal, aby mu vrátila mobilný telefón, ktorý jej daroval on. Na tomto mieste povinný akcentoval, že výmena názorov prebiehala výhradne vo verbálnej rovine, bez akéhokoľvek napadnutia z jednej alebo druhej strany. Výsledkom bolo, že navrhovateľka si vzala svoj telefón, v zlosti opustila spoločný byt a do rána sa nevrátila. Túto noc teda v byte prespal a ráno, keď budil maloletého do školy obdržal od navrhovateľky správu, že maloletý do školy nepôjde. Dopytoval sa ešte, či je v tento deň nejaký sviatok, ale následne bez ďalšieho fyzického kontaktu s navrhovateľkou byt opustil a vzhľadom na to, že si zohnal náhradné ubytovanie, nemal dôvod sa tam vrátiť. Následne bol predvolaný na políciu, kde bol vyzvaný, aby podal vysvetlenie ohľadom napadnutia svojej bývalej manželky. Na margo škrabanca na ruke uviedol, že v byte chovajú mačku a ďalej sa k obvineniu navrhovateľky nedokázal vyjadriť. Odvolateľ ďalej podčiarkol, že v čase predvolania na políciu nemal k dispozícii tlmočníka, nedisponoval žiadnym prekladom s výnimkou drobností, ktoré si stihol preložiť v telefóne, avšak v dostatočnej miere neporozumel úkonu, ktorý absolvoval, jeho účelu a už vonkoncom mu nebolo primerane vysvetlené, čo je obsahom listín, ktoré mu boli predložené na podpis. Vzhľadom na to, že v dostatočnej miere z dôvodu jazykovej bariéry neporozumel, a ani príslušníci Policajného zboru nerozumeli jemu, nemal priestor vysvetliť a zdôvodniť okolnosti predchádzajúceho večera, čo mu bolo v konečnom dôsledku nespravodlivo pripísané na vrub. Zdôraznil, že ako vyplýva z obsahu Úradného záznamu zo dňa 26.02.2026, v ktorom je zaznamenané oznámenie navrhovateľky, záverom je konštatovanie, že „menovaná odišla spať do svojej práce“. Aj z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by výmena názorov medzi navrhovateľkou a ním eskalovala do hrubého násilia ako táto uvádza, navrhovateľka by s pravdepodobnosťou hraničiacou istote navštívila lekársku pohotovosť, resp. urgentný príjem a následky ňou popísaného incidentu by tak boli zaznamenané v lekárskej správe a navrhovateľka by
bola nútená absolvovať aspoň základné vyšetrenia, resp. minimálne röntgen. Takéto dôkazy však nepredložila a jediné, čo potvrdzuje jej obvinenia voči nemu je čestné vyhlásenie jej kamarátky, H. P., ktorá však žiadnej situácie v prítomnosti povinného nebola účastná, preto je minimálne otázne, aké skutočnosti, v akej miere a ako objektívne bola schopná nevnímať do tej miery, aby jej čestné vyhlásenie bolo spôsobilé byť nosným pilierom obvinenia kladeného mu za vinu. Odvolateľ poprel, že by sa voči navrhovateľke dopustil násilia, a to v žiadnej miere a žiadnym spôsobom tak, ako to ona uvádza v podanom návrhu. Vyjadril sa, že aktuálne považuje za svoju prioritu tráviť s maloletým čo možno najviac času a podieľať sa na jeho výchove a vývine. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že túto okolnosť evidentne chápe aj navrhovateľka, čo možno vnímať zo skutočnosti, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci zákazu vstupu do obydlia a zákazu približovania sa na vzdialenosť menej ako 50 m podala výhradne voči svojej osobe, nie voči maloletému dieťaťu a akcentoval, že za predpokladu, že by skutočne javil známky agresívneho správania, je dôvodné predpokladať, že navrhovateľka ako starostlivá matka by mala záujem poskytnúť rovnakú ochranu i maloletému dieťaťu, čo sa však nestalo. V odvolaní ďalej uviedol, že konanie navrhovateľky vníma ako účelové so zreteľnou snahou mu zámerne poškodiť, avšak bez zjavného a pochopiteľného dôvodu. V tejto súvislosti uviedol, že je cudzincom, ktorému je udelené povolenie na dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky. Zo zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov totiž mu vyplýva povinnosť zdržiavať na mieste registrovaného pobytu. V opačnom prípade je vystavený riziku vyhostenia, čo by malo v jeho prípade fatálne následky, nakoľko pochádza z oblasti Záporožia, kde prebieha aktívny vojenský konflikt. Mal za to, že v danej veci nebol naplnený predpoklad pre nariadenie neodkladného opatrenia uvedený v bode 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia, nakoľko navrhovateľkou deklarovaný dôvod podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nebol adekvátne preukázaný. Mal za to, že aj s ohľadom na jeho právnu ochranu s poukazom na jeho postavenie cudzinca je nemysliteľné, aby mu bol zamedzený prístup nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, v ktorej žije jeho maloletý syn iba na základe slovného oznámenia na polícii, ktoré nebolo podporené žiadnymi relevantnými dôkazmi (fotografie, lekárske správy), iba čestným vyhlásením kamarátky navrhovateľky, ktorá ani len nebola prítomná pri údajnom konflikte, nanajvýš bola oboznámená s informáciami, ktoré tejto účelovo poskytla navrhovateľka. Žiadneho násilia sa voči navrhovateľke ani voči maloletému dieťaťu nikdy nedopustil a neexistuje relevantný dôkaz, ktorý by uvedené dôveryhodne potvrdzoval. Rovnako tak doposiaľ nemožno považovať za dokázané zo strany navrhovateľky, že by voči nej kedykoľvek v minulosti konal spôsobom, ktorý by v nej čo i len potenciálne mohol vzbudiť pocity poníženia, či dehonestácie. Naopak, je to podľa odvolateľa práve navrhovateľka, ktorá koná so zámerom mu poškodiť, a to spôsobom kedy v dôsledku nemožnosti čo i len vstúpiť do spoločného bytu čelí riziku vyhostenia do vojnovej oblasti z dôvodu straty svojho obydlia a nemožnosti sa v ňom zdržovať. Mal za to, že aktuálny zásah do jeho osobných práv je absolútne neprimeraný situácii, ktorá vznikla medzi ním a navrhovateľkou, nakoľko na základe ňou predložených dôkazov pripojených k návrhu nemožno spravodlivo konštatovať, že sa voči nej dopustil násilia, pretože toto nebolo preukázané. Z uvedeného mal za to, že na nariadenie neodkladného opatrenia za súčasných okolností neboli splnené zákonné ani faktické podmienky, nakoľko obavy navrhovateľky, ktoré uviedla v podanom návrhu nemali a v súčasnosti už vôbec nemajú žiadne opodstatnenie, a teda jeho konanie vo vzťahu k navrhovateľke nemožno v žiadnom prípade vyhodnotiť ako ohrozujúce tak, ako ona vo svojom návrhu uviedla. Záverom zdôraznil, že je tu aj hľadisko zabezpečenia opatery a starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré objektívne môže priniesť situáciu, kedy bude nevyhnutné, aby sa dostavil do bytu, v ktorom maloletý býva. Nariadenie neodkladného opatrenia vo veci zákazu vstupu do obydlia ako aj zákazu priblíženia k navrhovateľke ako matke spoločného dieťaťa je tak v priamom rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, ktoré jeho prítomnosť ako svojho otca nevyhnutne potrebuje. 9. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu povinného navrhla napadnuté uznesenie potvrdiť. Jeho odvolanie považovala za nedôvodné a napadnuté unesenie za zákonné, vecne správne primerané a dostatočne odôvodnené. Mala za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil a posúdil ňou predložené dôkazy k návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Bola toho názoru, že napadnuté uznesenie predstavuje primeraný zásah do práv povinného, a poskytuje jej nevyhnutnú ochranu pred reálnou hrozbou opakovania násilného správania zo strany povinného. Akcentovala, že bola vystavená fyzickému aj psychickému násiliu čo jednoznačne osvedčila v podanom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, pričom existuje dôvodná obava, že by sa takéto správanie zo strany povinného mohlo opakovať. Vzhľadom na existenciu dôvodnej obavy, že sa stala obeťou domáceho násilia a psychických aj fyzických útokov zo strany povinného a hrozí zhoršenie jej situácie do takej miery, že neskoršia súdna ochrana by už nemala význam. Preto mala za to, že podmienka bezodkladnej potreby upraviť pomery bola v
čase vydania napadnutého uznesenia splnená. Kritérium splnenia tejto podmienky súd prvej inštancie dostatočne a jednoznačne odôvodnil v napadnutom uznesení. Skutkové tvrdenia povinného uvedené v odvolaní k okolnostiam za akých malo dôjsť rozvratu manželstva, rozvodu manželstva, ale aj incidentu, ktorý predchádzal jeho vykázaniu ako aj jeho tvrdenia, ktorými popiera, že by sa voči nej dopustil násilia a to v akejkoľvek forme považovala za v priamom rozpore s dôkazmi, ktoré predložila, a to: úradným záznamom PZ, rozhodnutím o vykázaní, čestným prehlásením svedkyne a detailným opisom incidentu, ktorý sama uviedla. V tejto súvislosti podčiarkla, že zo súdnej praxe vyplynulo, že vo veciach domáceho násilia v kontexte nariadenia neodkladných opatrení pritom možno spravidla vychádzať iba z tvrdení navrhovateľa, trestného oznámenia, záznamov polície, potvrdenia o vykázaní povinného zo strany polície, ktorá vyhodnotila správanie povinného ako ohrozujúce, z podaní vysvetlení k priestupku prípadne čestných prehlásení. O predmetné dôkazy sa opiera aj napadnuté uznesenia. Je potrebné navyše zdôrazniť, že dokazovanie násilného správania povinného bude v ďalšom predmetom iného konania (konania o priestupku alebo trestného konania), nie konania o nariadení neodkladného opatrenia. Drvivá časť argumentácie povinného je preto pre posúdenie zákonnosti uznesenia bezvýznamná a opomína účel inštitútu neodkladného opatrenia. Mala za to, že dôkazy, ktoré predložila k návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, vytvárajú pravdepodobný obraz situácie a osvedčujú dôvodné podozrenie z násilného správania povinného. Zastala názor, že zo skutkového stavu vyplýva, že povinný prišiel do bytu bez ohlásenia, nevpustil ju dnu, manipuloval s bezpečnostnou retiazkou, následne ju fyzicky napadol tým, že jej vykrúcal prsty, držal ju pod krkom, škrtil ju a zhodil ju z gauča na zem. Útok prebiehal v prítomnosti maloletého syna, ktorý sa ju snažil brániť. Po incidente jej oznámil, že „ráno budú pokračovať v rozhovore“, čo v kontexte jeho predchádzajúceho správania predstavovalo hrozbu. Preto zo strachu odišla prespať mimo bytu a ráno sa obrátila na políciu, ktorá ho vykázala. Po vykázaní sa jej povinný vyhrážal návratom a „pomstou“. Tieto skutočnosti podľa nej jednoznačne osvedčujú dôvodné podozrenie z násilia a existenciu bezprostrednej hrozby ohrozenia jej telesnej a duševnej integrity. Navrhovateľka ďalej k jednotlivým tvrdeniam povinného uvedeným v odvolaní rozvinula, že zásadne nesúhlasí, že konflikty v partnerskom spolužití vznikli až v roku 2025. Skutkový stav je odlišný, nakoľko v tom čase už boli rozvedený. K výraznému zhoršeniu správania povinného došlo už v novembri 2022, keď nastúpila do zamestnania koordinátorky v personálnej agentúre. Od tohto obdobia povinný začal prejavovať nadmernú kontrolu a obmedzoval ju. Určoval jej kde sa má zdržiavať, aké aktivity môže vykonávať, zasahoval do jej finančných rozhodnutí a zakazoval jej bežné nákupy, hoci mala vlastný príjem. Konflikty sa postupne stupňovali a objavovali sa prejavy agresie z jeho strany. Aby predišla ďalšej eskalácii a chránila seba aj maloleté dieťa, rozhodla sa dočasne opustiť spoločnú domácnosť. S maloletým dieťaťom žili približne šesť mesiacov mimo spoločnej domácnosti. V tomto období ju povinný opakovane žiadal o návrat do domácnosti a sľuboval zmenu svojho správania. Motivovaná snahou zachovať rodinu, sa v máji 2023 do spoločnej domácnosti vrátila. K žiadnemu zlepšeniu však neprišlo. Naopak, pokračovalo jeho kontrolujúce, manipulatívne a direktívne. S takýmto správaním povinného k nej nesúhlasila a oznámila mu svoj zámer podať návrh na rozvod manželstva. Povinný nepravdivo uvádza, v bode 3 odvolania, že výraznejšie konflikty začali až 8. marca. Uvedený deň predstavuje len jednu z mnohých epizód jeho kontrolujúceho správania. Ozrejmila, že jej bolo navrhnuté stráviť večer v spoločnosti známych, pričom povinný bol na túto spoločenskú udalosť taktiež pozvaný. Nemala v úmysle ísť sama - chcela stráviť večer spolu s povinným. On však účasť odmietol a začal jej vydávať zákazy typu: „nie v tento deň“, „nie s týmito ľuďmi“, „nie tam“, bez toho, aby ponúkol akúkoľvek alternatívu. Takéto správanie vnímala ako pokračovanie kontrolovania a obmedzovania jej osobnej slobody, ktoré sa v ich vzťahu opakovalo dlhodobo. Pokiaľ ide o tvrdenia o jeho zablokovaní na sociálnych sieťach uviedla, že pristúpila k nemu z dôvodu jeho neustálej kontroly, ktorú vykonával aj prostredníctvom maloletého dieťaťa. Povinný sa opakovane vypytoval dieťaťa na miesto jej pobytu, jej aktivity a komunikáciu. Toto správanie vnímala ako formu nátlaku a zásah do svojho súkromia, pričom považovala za neprijateľné, aby bolo dieťa do takýchto problémov rodičov vťahované. Uviedla tiež, že povinný úmyselne zavádza (odvolávajúc sa na vojnový konflikt), ak tvrdí, že o rozvode manželstva nevedel ani v marci 2025 (bod 4 odvolania). O svojom zámere, podať návrh na rozvod ho informovala už v roku 2023. Rozvodové konanie prebehlo v apríli 2024 a približne do dvoch mesiacov bolo obom stranám doručené právoplatné rozhodnutie o rozvode manželstva. Povinný bol preto o rozvodovom konaní ako aj o jeho výsledku riadne upovedomený ešte v roku 2024. K bodu 6. odvolania navrhovateľka uviedla, že po rozchode a vzhľadom na to, že do novembra 2025 sa situácia výrazne zhoršila a s povinným dlhodobo vzájomne nekomunikovali (niekedy aj niekoľko mesiacov), dospela k záveru, že ďalšie spoločné bývanie nie je možné. Povinnému výslovne oznámila, že je potrebné definitívne si oddeliť domácnosti, keďže o zachovaní rodiny už nemôže byť reč a ich spolužitie je neúnosné. Keďže byt majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a jeho predaj v tom čase ešte nebol možný
(z dôvodu existujúcej hypotéky), povinnému navrhla dve riešenia a) aby v byte zostal bývať spolu s maloletým on a ona sa odsťahuje a bude si sama hradiť náklady na bývanie, alebo b) aby sa z bytu odsťahoval povinný a ona zostane v byte s maloletým synom. Povinný sa sám rozhodol odsťahovať, pričom uviedol, že nemá finančné možnosti znášať náklady na nehnuteľnosť. Tie aktuálne v plnej miere vrátane splátky hypotéky a nákladov spojených s užívaním bytu ako aj príspevkov do fondu opráv hradí ona. Zdôraznila, že tvrdenie povinného, že do bytu prišiel len prespať a že sa nedopustil agresívneho správania voči nej nezodpovedajú skutočnosti. Povinný prišiel do bytu s agresívnym, dominantným a majetníckym vystupovaním, vyhlasoval, že je „pánom bytu“, že nie je povinný navrhovateľke oznamovať svoje príchody a že bude spať v spálni, pričom jej prikazoval, aby odišla, ak sa jej to nepáči. V čase incidentu už existovala dohoda o definitívnom oddelení domácností a povinný bol zo spoločnej domácnosti odsťahovaný. Ak potreboval v byte prenocovať, mal jej túto skutočnosť vopred oznámiť, keďže išlo o vstup do jej obydlia. Jeho konanie vnímala ako ignorovanie dohôd a nerešpektovanie jej súkromia. Zároveň, správanie povinného vyústilo do agresivity a napadnutia navrhovateľky, pričom ju musel brániť až maloletý syn. Musela v noci z bytu odísť, pretože mala strach o svoj život a zdravie. Pokiaľ ide o samotný incident, kedy ju povinný fyzicky napadol tým, že jej vykrúcal prsty, držal ju pod krkom, škrtil ju a zhodil ju z gauča na zem a vyhrážal sa jej, zdôraznila, že nikdy netvrdila, že by išlo o takú intenzitu fyzického útoku, po ktorom by musela vyhľadať lekársku pomoc. Mala však za to, že to nič nemení na tom, že mala z povinného strach a obavy, preto sa rozhodla situáciu ohlásiť na polícii a podať oznámenie. Odmietla tvrdenia povinného, že by z jej strany išlo o účelové konanie, so zámerom mu poškodiť. Tvrdenia povinného o tom, že odišiel zo spoločnej domácnosti sám a dobrovoľne a nemá záujem sa vrátiť do spoločnej domácnosti považovala účelové a nepravdivé. Povinný bol zo spoločnej domácnosti vykázaný políciou a následne mu bolo súdom nariadený zákaz vstupovať do nehnuteľnosti. Napriek vydanému neodkladnému opatreniu - napadnutému uzneseniu, sa do bytu opakovane vrátil. Naposledy sa tak stalo 10.4.2026, a to v čase, keď sa v ňom ona nenachádzala, ale len maloletý syn. Túto skutočnosť jej potvrdil maloletý. Podčiarkla, že povinný ešte okrem toho, naliehal a žiadal maloletého syna, aby túto skutočnosť zatajil pred ňou. S ohľadom na uvedené, považovala za potrebné v tomto vyjadrení uviesť, že násilie vo forme jej sledovania pokračuje aj v súčasnosti Navrhovateľka vyslovila podozrenie, že jej povinný mohol do motorového vozidla nainštalovať sledovacie zariadenie, túto skutočnosť zistila náhodou. Dňa 09.04.2026 bola v tejto veci podať trestné oznámenie. V uvedenom čase sa sledovacie zariadenie v motorovom vozidle nenašlo, ale keďže sa situácia zopakovala aj 11.04.2026 a mala opäť podozrenie na nainštalovanie sledovacie zariadenia v motorovom vozidle, bola vec opätovne ohlásiť na polícii. Tá dňa 11.04.2026 zaistila sledovacie zariadenie - tracker, z jej motorového vozidla. Takéto správanie povinného, považuje za pokračujúcu snahu povinného ju neustále sledovať a mať pod kontrolou. Vyvoláva to v nej strach o život, zdravie ale aj porušovanie jej práva na súkromie. Aj s ohľadom na uvedené, považuje vydané neodkladné opatrené nanajvýš dôvodné. Záverom tohto vyjadrenia akcentovala, že správanie povinného je impulzívne, agresívne, nepredvídateľné, sprevádzané vyhrážkami, zásahmi do jej súkromia a pokračujúcim obťažovaním. Zákaz priblíženia k nej ako aj zákaz vstupu do nehnuteľnosti, považovala preto za primerané a nevyhnutné na jej ochranu. Zdôraznila, že súd prvej inštancie zákaz vstupu povinného do bytu časovo obmedzil a to do 30.09.2026, čo je obdobie, počas ktorého verí, že vyriešia predaj nehnuteľnosti resp. vyporiadanie BSM. Pokiaľ ide o zákaz priblíženia povinného k nej na 50m zastala názor, ten je s poukazom na § 27a ods. 2 Zákona o policajnom zbore je nastavený tak, aby nebránil realizácii styku povinného s maloletým synom. Nakoľko maloletý syn má už XX S., je dostatočne veľký aby sa stretávania realizovali bez jej prítomnosti a nie je potrebné ani jeho fyzické odovzdávanie medzi rodičmi. Neobstojí preto ani jeho argumentácia, že obmedzenie spočívajúce v zákaze vstupu do nehnuteľnosti ho limituje v jeho rodičovských právach. Povinnému nebráni v stretávaní s maloletým synom a tento sa môže stretávať s maloletým a realizovať starostlivosť o maloletého podľa vzájomnej dohody mimo bytu, do ktorého má zákaz vstupu. Ani jeden z predmetných zákazov, ho neobmedzuje preto v jeho rodičovských právach. Napokon, pokiaľ ide o námietku povinného, prečo mu umožňuje kontakt s maloletým synom uviedla, že nikdy netvrdila, že by povinný bol agresívny voči maloletému. Zároveň, zdôraznila, že si je vedomá práv povinného ako otca, ako aj vzájomných väzieb medzi ním a maloletým. Práve preto nikdy nemala snahu a ani záujem obmedziť povinného v jeho rodičovských právach. Kroky ktoré voči nemu podnikla, tak realizovala výlučne z obavy o svoj živote a zdravie. 10. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach uplatnených dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie povinného je dôvodné.
11. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy súdu, avšak musí byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k porušovaniu alebo ohrozeniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. 12. Predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia podľa ust. § 325 ods. 2 písm. e/ C.s.p. je to, že povinná osoba je dôvodne podozrivá z násilia (nielen z násilia fyzického, ale aj psychického). Dôvodnosť podozrenia nemusí mať kvalitu podozrenia potrebného na začatie trestného stíhania, väzobného stíhania alebo priestupkového konania, a preto súd nemusí uvažovať o vzťahu podozrenia k prípadnému trestnému alebo inému obdobnému postihu povinnej osoby. Dôvodné podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa § 325 ods. 2 písm. e/ C.s.p. preukazuje predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného maximálne zrýchlené. Podľa § 328 ods. 2 druhej vety C.s.p., o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. e) rozhodne súd do 24 hodín od doručenia návrhu. 13. Predpoklady na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. sú splnené iba v prípade, ak je osvedčené, že konaním osoby, ktorej sa má obmedzenie uložiť, je alebo môže byť ohrozená telesná alebo duševná integrita dotknutej osoby (navrhovateľa). Účelom tohto neodkladného opatrenia je poskytnúť dotknutej fyzickej osobe ochranu, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je alebo môže byť ohrozený jej život, jej telesná alebo duševná integrita, osobná sloboda, bezpečnosť alebo sexuálna integrita, s cieľom zabrániť akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, ako sú fyzické násilie, obťažovanie, sexuálne násilie, prenasledovanie, zastrašovanie alebo iné formy nepriameho nátlaku. Uvedená právna úprava vychádza z účelu a cieľa Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181/4, 29. 6. 2013), vyjadreného v odseku 6 Preambuly citovaného Nariadenia. 14. Nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. je teda podmienené osvedčením skutočnosti, že konaním povinného telesná alebo duševná integrita navrhovateľa je alebo by mohla byť ohrozená, pričom sa nevyžaduje, aby k narušeniu telesnej alebo duševnej integrity už reálne došlo. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia alebo možného ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie tohto druhu neodkladného opatrenia je stanovisko protistrany v zásade protichodné a často dochádza k potrebe rozhodnutia v zložitej situácii tvrdenia proti tvrdeniu. Preto je dôležité, aby navrhovateľ neodkladného opatrenia predložil najmä listinné dôkazy ako lekárske správy, záznamy polície, trestné oznámenia, čestné vyhlásenia tretej osoby (v pozícii svedka incidentu), a podobne, na základe ktorých budú osvedčené skutočnosti rozhodujúce pre nariadenie neodkladného opatrenia. 15. Vyššie citované ustanovenie umožňuje súdu v rámci neodkladného opatrenia uložiť strane zdržanie sa určitého konania v súvislosti s ochranou integrity ohrozenej osoby, keď existujú závažné dôvody domnievať sa, že z dôvodu násilia je ohrozený ich život, telesná, duševná alebo sexuálna integrita,
osobná sloboda alebo bezpečnosť. Primárnym účelom je zabránenie akejkoľvek forme násilia. Pri týchto neodkladných opatreniach musí mať súd osvedčené podozrenie z páchania násilia, v dôsledku ktorého dochádza k ohrozeniu telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľa (žalobcu) konaním protistrany. Takéto ohrozenie telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľ (žalobca) spravidla osvedčuje lekárskymi správami, trestným oznámením, čestným prehlásením tretej osoby v pozícii svedka, písomnou, elektronickou alebo telefonickou komunikáciou a podobne. 16. Právo nebyť vystavený násiliu alebo jeho bezprostrednej hrozbe je základným ľudským právom. Právo každej osoby na ochranu pred akoukoľvek formou násilia vyplýva nielen z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, medzi ktoré patrí najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách a iné. Za násilie je pritom potrebné považovať akýkoľvek útok vedený voči fyzickej osobe alebo aj psychickej integrite človeka, ktoré spôsobuje tejto osobe ujmu. Násilie možno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci proti osobe alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu, ktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú škodu, maldevelopment a podobne. Násilie znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu, resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek atakoch, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti. Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou. Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia - ide o podrobenie obete (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/10/2012, zo dňa 15.10.2012). Pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho základným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého druhu ľudského konania, ktoré je zámerné a má za následok telesnú, ako aj duševnú ujmu. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich aj spoločné črty. Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie. Násilím je aj nezabránenie násiliu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/10/2012, zo dňa 15.10.2012). 17. Nariadenie neodkladného opatrenia má charakter provizórneho riešenia vzťahov medzi stranami sporu a vyžaduje preukázanie a osvedčenie existencie hmotnoprávneho nároku (pomeru, vzťahu), ohľadne ktorého majú byť dočasne upravené pomery, ako aj preukázanie naliehavej potreby úpravy právnych pomerov do rozhodnutia vo veci samej, keďže dočasná úprava je odôvodnená iba vtedy, ak existuje dôvodná obava, že jej nenariadením sa podstatne zhorší právne postavenie navrhovateľa v spore. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. Nariadenie neodkladného opatrenia vo všeobecnosti teda predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku), a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy a podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo niektorej strany sporu ohrozené. V každom prípade je však potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako aj osvedčenie, že je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Pre nariadenie a ďalšie trvanie neodkladného opatrenia nie je potrebné jednoznačne preukázať oprávnenosť uplatneného nároku. Postačuje, aby tento nárok bol osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri
dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť, nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme neodkladného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak. 18. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno v činnosti súdu pred začatím konania, a pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia výlučne na tom, kto neodkladné opatrenie navrhuje. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia dôkazná povinnosť smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. Unesenie dôkazného bremena v tomto konaní teda predpokladá len to, aby navrhovateľ neodkladného opatrenia súdu aspoň navrhol dôkazy základného významu pre osvedčenie nároku, ktorý má byť dočasne chránený neodkladným opatrením, ako i dôkazy na osvedčenie naliehavosti, primeranosti a nevyhnutnosti dočasného opatrenia. 19. Pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa citovaných ustanovení musí mať súd osvedčené dôvodné podozrenie z násilia na navrhovateľovi. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodnosť podozrenia z násilia sa v takomto prípade preukazuje predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného maximálne zrýchlené. 20. V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 2 písm. e,) a h) C.s.p.. Súd prvej inštancie z predložených listín mal za osvedčenú potrebu nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia voči povinnému, teda potrebu bezodkladnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a prejednaní odvolania povinného viazaný pritom dôvodmi odvolania, že navrhovateľka v konaní neosvedčila skutkový stav násilného konania odporcu v rozsahu dôvodného podozrenia z násilia voči nej. 21. Pokiaľ ide o obsah Potvrdenia vystaveného OR PZ v Senci zo dňa 26.02.2026, ide o listinu, ktorá potvrdzuje len to, že sa navrhovateľka v uvedený deň dostavila na Obvodné oddelenie PZ „ a vykonala ústne oznámenie o podozrení zo spáchania priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990& zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a to tak, že ju bývalý manžel fyzicky napadol dňa 25.02.2026". Ide teda o listinu, ktorá vychádza výlučne z tvrdení navrhovateľky ex post 1 deň po údajnom incidente, naviac, z ktorej fyzické poškodenie zdravia následkom navrhovateľkou tvrdenej inzultácie zo strany povinného nie je možné vyvodiť. Pokiaľ ide o Potvrdenie o vykázaní zo spoločného obydlia OR PZ v Senci, Odbor poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ Senec zo dňa 26.06.2026 ide o listinu, ktorá osvedčuje len to, že povinný bol vykázaný zo spoločného obydlia ohrozenej osoby A. E. podľa § 27a ods. 1 zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. dňa 26.02.2026 o 11:30 hod. a to na dobu 14 dní, a to za prítomnosti nezúčastnenej osoby I. P.. Z obsahu úradného záznamu zo dňa 26.02.2026 vystaveného OR PZ v Senci zo dňa 26.02.2026 vyplynulo, že v tento deň v čase o 11.30 hod bol zo spoločného obydlia ohrozenej osoby (navrhovateľky) vykázaný povinný na dobu 14 dní. Ďalej potvrdzuje len to, že sa na OO PZ Senec dostavila v uvedený deň navrhovateľka za účelom podania oznámenia o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu § 49/1/d na svojho bývalého E. H.. C. E., ktorý zdôvodnila tým, že ju mal predchádzajúci deň včera fyzicky napadnúť na ich adrese a to takým spôsobom, že počas hádky jej schytili prsty a vykrúcal jej ich aby mu vrátila mobilný telefón a keď mu ho nechcela dať ju chytil po krk načo mu v tom zabránil ich spoločný J. U. E. XX S.Ý. a menovaná následne odišla spať do svojej práce." Napokon z čestného vyhlásenia podpísaného I. P. vyplýva, že bola svedkom opakovaného zamedzovania vstupu navrhovateľky zo strany povinného do ich spoločného bytu prostredníctvom bezpečnostnej reťaze, avšak bez akejkoľvek špecifikácie obdobia, v ktorom malo k uvedenému dochádzať. Menová v danom vyhlásení tiež uviedla, že bola svedkom telefonického rozhovoru po dni vykázania, v ktorom sa navrhovateľke mal povinný vyhrážať, že po uplynutí lehoty vykázania sa jej pomstí, pretože bola na polícii, ktorá ho z bytu vykázala. Žalobkyňa síce v konaní predložila viaceré listinné dôkazy, avšak podľa názoru odvolacieho súdu ich obsah jednotlivo ani
v ich vzájomnej súvislosti dostatočne neosvedčil naplnenie hypotéz uvedených v ust. § 325 ods. 2 písm. e/ a h/ C.s.p., teda existenciu odôvodneného podozrenia z fyzického alebo psychického násilia zo strany povinného. Ňou tvrdený incident, ku ktorému malo dôjsť 25.02.2026, nebol zdokumentovaný políciou, pričom povinný bol vykázaný zo svojho obydlia až nasledujúci deň okolo poludnia, na podklade listín vystavených len na základe tvrdení navrhovateľky. Navyše navrhovateľkou v návrhu opisované obavy z násilného správania povinného ako aj tvrdenia, že žila s povinným v prostredí neustáleho strachu, napätia a psychického nátlaku oslabuje aj skutočnosť, že v takomto prostredí nechala v nočný čas svoje maloleté dieťa osamote s "agresorom", z bytu odišla a incident, ku ktorému malo dôjsť, bola nahlásiť na polícii až v okolo poludnia nasledujúci deň. 22. Vzhľadom na uvedené v preskúmavanej veci odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že z hľadiska nevyhnutnej ochrany navrhovateľky ako možnej obete domáceho násilia, nebola z jej strany dostatočne spoľahlivo osvedčená dôvodnosť bezodkladnej naliehavej potreby úpravy vzťahov medzi stranami takými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany povinného dochádza k agresívnemu fyzickému správaniu ohrozujúcemu jej telesné zdravie, či ku psychickému ubližovaniu, ktoré by bolo spôsobilé ohroziť jej duševné a fyzické zdravie alebo vyvolať obavu o jej život. Pretože musí ísť o stav, ktorý neznesie odklad, nepostačuje len tvrdenie o páchaní násilia bez preukázania jeho dôvodnosti. Navrhovateľka však v predmetnej veci neosvedčila a nepreukázala potrebu okamžitého zásahu zo strany súdu, nakoľko nebolo v konaní preukázané bez akýchkoľvek pochybností, že by povinný svojim správaním bezprostredne ohrozoval jej fyzickú a/alebo duševnú integritu. Z obsahu založených listín teda nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by správanie povinného voči navrhovateľke nadobúdalo intenzitu fyzického a psychického násilia, pre ktoré by mal byť jeho vstup do predmetnej nehnuteľnosti obmedzený. 23. Vyhovenie návrhu navrhovateľky na uloženie zákazu priblíženia povinného k navrhovateľke na vzdialenosť menšiu ako 50 m, s výnimkou súdnych konaní, správnych konaní, resp. vyšetrovacích úkonov odôvodnil súd prvej inštancie tým, aj v tejto časti mal za to, že navrhovateľka osvedčila, že konaním povinného môže byť jej telesná alebo duševná integrita ohrozená. Argumentoval, že z priloženého potvrdenia o vykázaní z obydlia je osvedčené, že povinný sa dopúšťa konania, ktoré môže ohroziť telesnú alebo duševnú integritu navrhovateľky nielen v obydlí, ale aj v inej situácii kedy sa s ním dostane do osobného kontaktu. Je tu teda daná bezprostredne hroziaca ujma, ktorej je potrebné nariadením neodkladného opatrenia zabrániť. 24. Zákaz priblíženia je formou ochrany obete, ktorá môže byť nariadená súdom v prípade, ak je ohrozená telesná alebo duševná integrita osoby. Keďže odvolací súd nemal preukázané ohrozenie telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľky zo strany povinného, aj v tejto časti návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia súvisiaci s uplatneným nárokom ohľadom zákazu vstupu do bytu povinnému, nepovažoval za dôvodný. Navyše priloženého potvrdenia o vykázaní z obydlia vôbec nevyplýva záver súdu prvej inštancie, že by sa povinný mal dopúšťa konania, ktoré môže ohroziť telesnú alebo duševnú integritu navrhovateľky nielen v obydlí, ale aj v inej situácii kedy sa s ním dostane do osobného kontaktu. Z uvedeného potvrdenia totiž nie je zrejmý žiaden skutkový dôvod, pre ktorý bol povinný vykázaný z obydlia, vyplýva z neho len informácia o vykázaní povinného z obydlia a že sa tak stalo za prítomnosti nezúčastnenej osoby I. P.. 25. Odvolací súd tak nepovažoval na základe tvrdení navrhovateľky obsiahnutých v návrhu, ňou predložených listinných dôkazov, za dostatočne osvedčenú, pre účely nariadenia neodkladného opatrenia, nevyhnutnú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, keď na ich základe nebolo možné vyvodiť dôvodnosť podozrenia povinného z násilia voči navrhovateľke a ani také jeho nebezpečné konanie, ktorým by mohla byť bezprostredne ohrozená telesná a duševná integrita navrhovateľky, tak, ako po predpokladá ust. podľa § 325 ods. 2 písm. e/, h/ C.s.p.. 26. Po vecnom a právnom posúdení veci tak dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľka dostatočne v danom štádiu konania neosvedčila základné predpoklady pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol. 27. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. a § 255 ods. 1, 262 ods. 1 C.s.p. a plne procesne úspešnému odporcovi priznal voči navrhovateľka nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 28. Záverom odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že medzi stranami sporu sú zjavne názorové nezhody, ktoré podľa vyjadrenia navrhovateľky vyústili do rozvodového konania, čo však bez ďalšieho za zisteného skutkového stavu nediskvalifikuje povinného ako spoluvlastníka sporných nehnuteľností z ich užívania. Odvolací súd apeluje na strany sporu, aby prípadné vzájomné nedorozumenia vyriešili dôstojne, v záujmy ich maloletého syna a to jednak vo vzťahu k riešeniu úpravy výkonu ich rodičovských práv a povinností spoločnému maloletému synovi a jednak vo vzťahu k riešeniu ich spoluvlastníckych vzťahov k spoločnému majetku a k spôsobu ich užívaniu. 29. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne dovolacie dôvody a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p. ).