Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/134/2023 2107232884 10. 02. 2026 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2026:2107232884.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Coface Slovakia Services s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/B, 831 04 Bratislava, IČO: 36 828 084, zastúpený: A.K. JUDr.NOVÁČKOVÁ s.r.o., so sídlom Zuzany Chalupovej 4004/14B, 851 07 Bratislava, IČO: 36 699 705, proti žalovanému: T.. T. C., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XXXX/X, XXX XX E. (predtým podnikajúci pod obchodným menom Ing. Ivan Kulich - ITALTEC, s miestom podnikania T. Vansovej 2, 917 01 Trnava, IČO: 33 559 503), zastúpený: prom. práv. Iveta Orlíková, so sídlom Kapitulská 6, 917 01 Trnava, v konaní o zaplatenie 34.225,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 38Cb/1/2012 - 996 zo dňa 6.8.2019 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 38Cb/1/2012 - 996 zo dňa 6.8.2019 potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trnava svojim rozsudkom č. k. 38Cb/1/2012 - 996 zo dňa 6.8.2019 rozhodol vo výroku I tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 34.225,19 Eur spolu s 13% úrokom z omeškania ročne zo sumy 34.225,19 Eur od 22.10.2005 do zaplatenia, to všetko do troch dní a vo výroku II priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal rozhodnutia, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 34.225,19 Eur a príslušenstvo titulom neuhradených faktúr za tovar dodaný pôvodnému veriteľovi TT MARKET, ktoré pohľadávky boli TT MARKETOM postúpené žalobcovi. 3. Žalovaný v rámci procesnej obrany uviedol, že konanie žalobcu považuje za konanie v rozpore s ustanovením § 265 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a teda výkon práva žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď žalobca si voči žalovanému uplatňuje pohľadávku vo výške 34.225,19 Eur s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr za tovar, napriek vedomosti o tom, že tovar bol spoločnosti TT MARKET, s.r.o. riadne vrátený v súlade s podmienkami Rámcovej zmluvy. Ďalej uviedol, že žalobca sa napriek vedomosti o existencii právneho vzťahu medzi spoločnosťou TT MARKET, s.r.o. a žalovaným, ako primárnym právnym vzťahom nevyhnutným pre vznik pohľadávky, ktorá má byť predmetom tohto konania, domáha jej zaplatenia, nerešpektujúc tak účinky realizácie práva žalovaného vrátiť tovar spoločnosti TT MARKET, s.r.o. s následkom zániku predmetnej pohľadávky. Takýto výkon práva sleduje výlučne potreby žalobcu bez ohľadu na postavenie žalovaného, čím výrazným spôsobom zasahuje do práv a oprávnených záujmov žalovaného, keď požaduje zaplatenie
ceny za dodaný tovar napriek tomu, že tento bol žalovaným preukázateľne vrátený v súlade so zmluvnými podmienkami dohodnutými v Rámcovej zmluve a dokonca spôsobom, ktorý predpokladala samotná Zmluva o financovaní, keď pripúšťala zníženie výšky pohľadávky o vystavené dobropisy. Poukazuje, že v oznámení o postúpení pohľadávok na právneho predchodcu žalobcu, spoločnosť TT MARKET, s.r.o. vyslovene uviedla, že postúpenie pohľadávky pre žalovaného nepredstavuje žiadne ďalšie náklady a znamená iba to, že čiastky uvedené na faktúrach budú uhrádzané na účet spoločnosti právneho predchodcu žalobcu a tento je jediným oprávneným subjektom pre inkaso pohľadávok. Z oznámenia je zrejmé, že na základe právneho vzťahu so spoločnosťou TT MARKET, s.r.o. bol právny predchodca žalobcu oprávnený prijať peňažné prostriedky predstavujúce záväzok žalovaného voči žalobcovi. Predmetné oznámenie však žiadnym spôsobom nerieši možnosť vrátenia tovaru spoločnosti TT MARKET, s.r.o. a preto žalovaný naďalej postupoval v súlade s Rámcovou zmluvou, keď mu boli súčasne vystavované dobropisy na vrátený tovar a jeho záväzok voči spoločnosti TT MARKET, s.r.o. zanikol. Žalovaný nie je účastníkom Zmluvy o financovaní a o obsahu tejto zmluvy nemal do začatia súdneho sporu žiadnu vedomosť. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 38Cb/96/2008-289 zo dňa 8.6.2009, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že postúpenie pohľadávky zo spoločnosti HP FINANCE SK, s.r.o. na žalobcu je neplatné. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 21Cob/322/2009-346 zo dňa 21.1.2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22.3.2010. Na základe podnetu žalobcu, generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti právoplatnému rozhodnutiu v danej veci mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.04.2012, č.k. 4MObdo/2/2011-395, ktorým rozsudok Okresného súdu Trnava, č.k. 38Cb/96/2008-289 zo dňa 8.6.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 21Cob/322/346 zo dňa 21.1.2010 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. 5. V poradí druhým rozsudkom č. k. 38Cb/1/2012-526 zo dňa 31.10.2013 súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania z dôvodu že, výkon práva žalobcu, spočívajúci v uplatnení pohľadávky voči žalovanému, aj napriek vedomosti o zmluvných dojednaniach obsiahnutých v Rámcovej zmluve a vrátení tovaru spoločnosti TT MARKET, s.r.o., súd prvej inštancie považoval za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď priznanie takéhoto nároku žalobcovi by malo pre žalovaného za následok duplicitné plnenie toho istého záväzku dvom rôznym subjektom, ako aj plnenie záväzku, ktorý zanikol v súlade s Rámcovou zmluvou a obvyklým dojednaným spôsobom. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že žalobca si u konateľa spoločnosti uplatnil nárok na vrátenie faktoringových záloh vyplatených k faktúram, ktoré sú predmetom tejto žaloby, na základe čoho došlo k podpisu Notárskej zápisnice N 45/2007 založenej na č. l. 194 a súčasne si uplatňuje úhradu faktúr v plnej výške od žalovaného. Súd prvej inštancie na podporu svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na ustanovenie článku I Zmluvy o postúpení a financovaní pohľadávok, ktorý postúpenie konkrétnej pohľadávky podmieňuje konečnou špecifikáciou, ako aj možnosť zrušenia postúpenia pohľadávky po uplynutí regresnej doby v súlade s článkom XI Bod 1 Všeobecných zmluvných podmienok zmluvy o postúpení a financovaní pohľadávok, žalovaný ani nemohol mať vedomosť, komu konkrétna pohľadávka v rozhodnom čase patrí a komu je povinný plniť tú ktorú pohľadávku s účinkami zániku jeho záväzku, keď mu bolo doručené jedno generálne oznámenie o postúpení všetkých pohľadávok na právneho predchodcu žalobcu aj napriek skutočnosti, že v danom čase pohľadávky na právneho predchodcu žalobcu platne postúpené neboli, prípadne už pri nich postúpenie mohlo byť zrušené. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za to, že výkon práva žalobcu voči žalovanému je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v súlade s ustanovením § 265 ObZ nepožíva právnu ochranu. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 31Cob/7/2014-597 zo dňa 27.2.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 31Cob/7/2014 - 604 zo dňa 21.4.2015 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal s nie zjavne nerelevantným tvrdením žalobcu o nedostatku preukázania vrátenia tovaru žalovaným predávajúcemu a s obsahom listín, ktoré žalobca na podporu svojho tvrdenia súdu predložil a ktoré by podľa neho mali naopak dosvedčovať, že žalovaný s predmetným tovarom ďalej úspešne obchodoval.
6. Súd prvej inštancie vo veci znovu rozhodol rozsudkom č. k. 38Cb/1/2012-734 zo dňa 7.10.2016, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel po preštudovaní spisu Okresného riaditeľstva PZ v Trnave ČVS: ORP-1112/ OVK-TT-2010 k záveru, že P. I. sa podpísaním Zmluvy o postúpení a financovaní pohľadávok, ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu HP FINANCE SK s.r.o. Pezinok a TT Market, spol. s r.o. dňa 22.7.2004 a Rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a spoločnosťou TT MARKET, s.r.o. dňa 10.1.2005, ako aj podpísaním oznámenia o postúpení pohľadávok dopustil trestného činu podvodu, keď ich uzatváral za účelom dosiahnutia finančných prostriedkov od HP FINANCE SK s.r.o. Pezinok ako vyplatených záloh za faktúry, ktoré nebolo v čase ich postúpenia na HP FINANCE SK s.r.o. Pezinok už možné postúpiť pre ich neexistenciu. Tejto trestnej činnosti sa dopúšťal aj v súvislosti s inými obchodnými spoločnosťami a aj pred uzatvorením predmetných zmlúv so žalobcom a žalovaným. Zo spisu Okresného riaditeľstva PZ v Trnave ČVS: ORP-1112/OVK-TT-2010 vyplynuli i skutočnosti, že P. I. na svoju trestnú činnosť využil aj svedkov p. T. K., p. V. A., B. E. a tiež žalovaného. Z vyšetrovacieho spisu neboli preukázané tvrdenia žalobcu, že žalovaný sa podieľal na trestnej činnosti P. I.. Následkom neplatnosti oboch zmlúv a oznámenia, ktoré nastáva zo zákona a od počiatku a bez ohľadu na to, či sa niekto ich neplatnosti dovolá je to, že z týchto zmlúv a oznámenia nevznikli práva a povinnosti zmluvných strán. Teda nedošlo k riadnemu uzatvoreniu kúpnych zmlúv medzi žalovaným a TT Market s.r.o., na základe ktorých by vznikla povinnosť žalovaného zaplatiť kúpnu zmluvu a TT Marketu s.r.o. povinnosť dodať tovar. Taktiež nedošlo k postúpeniu pohľadávok medzi TT Marketom s.r.o. a žalobcom. Na základe neplatných zmlúv si strany môžu uplatniť vrátenie bezdôvodného obohatenia, ale od toho, kto bezdôvodné obohatenie na základe neplatných zmlúv získal a v prejednávanej veci to bol P. I., ktorému žalobca vyplatil zálohy a nie žalovaný, ktorý bol tak isto poškodeným jeho trestnou činnosťou. Žalobca tvrdil, že v tomto konaní je irelevantné, či je zmluva o postúpení pohľadávky platná, lebo žalobca svoj nárok odvodzuje od oznámenia o postúpení pohľadávok, ale keďže aj spísanie a podpísanie oznámenia o postúpení pohľadávky je súčasťou trestnej činnosti postupcu, je i toto oznámenie neplatné pre rozpor zo zákonom a nemôže byť podkladom pre rozhodnutie v tejto veci v prospech žalobcu. Žalobca si uplatnil žalovanú pohľadávku aj z titulu náhrady škody, avšak neuviedol a nepreukázal protiprávnosť konania žalovaného, výšku škody, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a ani jeho zavinenie. Okrem toho žalovaný vzniesol námietku premlčania, keďže k uplatneniu pohľadávky z titulu náhrady škody došlo až po uplynutí premlčacej doby, teda námietku súd musel akceptovať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nie je v tomto konaní aktívne legitimovaný a žalovaný nie je pasívne legitimovaný. Je potrebné pri posudzovaní existencie predmetného nároku prihliadnuť aj na, že samotný P. I. uznal svoj dlh voči žalobcovi aj čiastočne z uplatnenej pohľadávky v tomto konaní a to v notárskej zápisnici, ktorá bola zároveň exekučným titulom, teda žalobca sa duplicitne domáha vydania exekučného titulu z tej istej pohľadávky z rôznych titulov voči dvom subjektom. O tom, že bolo vedené trestné stíhanie P. I. mal žalovaný vedomosť, nakoľko dal sám trestné oznámenie, na základe ktorého bolo vedené, napriek tomu túto skutočnosť a výsledky trestného konania súdu v prejednávanej veci neoznámil, hoci o nich vedel už v roku 2012. P. I. neoboznámil žalobcu s obsahom zmlúv s odberateľmi, teda aj so žalovaným a následne si dal vyplatiť zálohu za postúpené pohľadávky, ktoré v čase postúpenia neexistovali, čím spáchal pokračujúci trestný čin a bolo by v rozpore so zákonom a poctivým obchodným stykom, keby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie toho, čo žalobcovi mal zaplatiť P. I., preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vzhľadom na neplatnosť zmlúv a oznámenia o postúpení nevznikol dlh žalovaného voči žalobcovi, preto tento dlh ani nemohol platne uznať, nakoľko uznať možno len existujúci dlh. 7. Proti tomuto v poradí tretiemu rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 31Cob/32/2017-793 zo dňa 5.6.2018 tak, že vyššie napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o absolútnej neplatnosti právnych úkonov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a to Zmluvy o postúpení a financovaní pohľadávok, ktoré uzavrel právny predchodca žalobcu HP FINANCE SK s.r.o. Pezinok a TT Market, spol. s r.o. dňa 22.7.2004, Rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a spoločnosťou TT MARKET, s.r.o. dňa 10.1.2005, ako aj oznámenia o postúpení pohľadávok, ktoré podpísal P. I., ktoré právne úkony mali byť podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodujúcou súčasťou skutku, za ktorý bola osoba právoplatne odsúdená, nakoľko to z obsahu spisu Okresného riaditeľstva PZ v Trnave ČVS: ORP-1112/OVK-TT-2010 nevyplýva, ako to tvrdil súd prvej inštancie, pretože v tejto súvislosti nebol vydaný odsudzujúci rozsudok, ale trestné stíhanie bolo zastavené ako vyplýva z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Trnave ČVS: ORP-1112/OVK-
TT-2010 Ta zo dňa 21.11.2012. Odvolací súd posúdil ako opodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko si nesplnil svoju povinnosť určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, a ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, keď svojim postupom znemožnil žalobcovi účinné uplatňovanie jeho procesných práv. V zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, čo má zásadný význam pre ďalší procesný postup sporových strán. Postupom súdu v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP je potom predvídateľný a transparentný. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I ÚS 26/94). Súd prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nepostupoval v súlade zo záverom vyplývajúcim z rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 31Cob/7/2014-597 zo dňa 27.2.2015, v ktorom odvolací súd uviedol: „súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s nie zjavne nerelevantným tvrdením žalobcu o nedostatku preukázania vrátenia tovaru žalovaným predávajúcemu a s obsahom listín, ktoré žalobca na podporu svojho tvrdenia súdu predložil, a ktoré by podľa neho mali naopak dosvedčovať, že žalovaný s predmetným tovarom ďalej úspešne obchodoval“, keď aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám uviedol, že ďalšie dokazovanie v zmysle názoru odvolacieho súdu nevykonal s odôvodnením, že súd prvej inštancie zistil nové skutočnosti ohľadom trestnej činnosti P. I. a neplatnosti zmlúv a oznámenia, na základe ktorých si žalobca uplatňuje svoje pohľadávky. Otázka reálneho vrátenia tovaru je pritom otázkou zásadného charakteru z pohľadu procesnej obrany žalovaného, ktorá nestráca na dôležitosti ani v súvislosti s odôvodnením zrušujúceho uznesenia NS SR č.k. 4MObdo/2/2011-395 zo dňa 30.4.2012, ako už odôvodnil odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 27.2.2015 na strane 6. 8. Súd prvej inštancie ďalej vo svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 265, § 269 ods. 2, § 409 ods. 1, § 493 ods. 1, § 526 ods. 1 a ods. 2, § 570 ods. 1 a ods. 2 a § 574 ods. 1 a ods. 2 ObZ v spojení s § 524 OZ a konštatoval, že v prejednávanej veci dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná. Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu so spoločnosťou TT MARKET, s.r.o. uzatvoril dňa 22.7.2004 Zmluvu o postúpení a financovaní pohľadávok, ktorej účelom bolo za zmluvne dojednaných podmienok poskytnúť spoločnosti TT MARKET, s.r.o. plnenie vo forme zálohu ešte pred lehotou splatnosti pohľadávok spoločnosti TT MARKET, s.r.o. a ich úhradou zo strany odberateľov a to za dohodnutú odmenu, s možnosťou zrušenia postúpenia odberateľom neuhradenej časti pohľadávky spôsobom stanoveným v zmluve a všeobecných zmluvných podmienkach v prípade uplynutia regresnej doby. Zmluva o postúpení a financovaní pohľadávok je dvojstranný právny úkon, ktorého účastníkmi sú právny predchodca žalobcu (spoločnosť HP FINANCE SK, s.r.o.) a spoločnosť TT MARKET, s.r.o. a vzhľadom na jej obsah, dojednania, prejav vôle zmluvných strán a s poukazom na možnosť jej zrušenia v súlade s článkom XI bod 1 Všeobecných zmluvných podmienok ku zmluve o postúpení a financovaní pohľadávok ju možno považovať nielen za zmluvu o postúpení pohľadávok v zmysle ustanovenia § 524 OZ, ale inominátny kontrakt podľa § 269 ods. 2 ObZ. Spoločnosť TT MARKET, s.r.o. aj napriek vedomosti o existencii Zmluvy o postúpení a financovaní pohľadávok uzatvorila dňa 10.1.2005 so žalovaným Rámcovú zmluvu, ktorou sa ako predávajúci zaviazala dodávať žalovanému tovar podľa jeho požiadaviek za dohodnutú cenu. Súčasne akceptovala požiadavku žalovaného ako kupujúceho na vrátenie tovaru predávajúcemu v prípade vád, poškodenia, reklamácii a skončenia sezóny, čo sa premietlo dojednaním ustanovenia čl. V Rámcovej zmluvy. Účastníci Rámcovej zmluvy prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu, ktorej obsahom by bolo dodanie tovaru žalovanému na účely ďalšieho predaja za odplatu, s možnosťou dodatočného vrátenia tovaru v prípade, ak zo strany žalovaného nedôjde k jeho predaju a rešpektujúc zásadu zmluvnej voľnosti Obchodného zákonníka. Možnosť vrátenia tovaru nebola v Rámcovej zmluve podmienená zaplatením resp. nezaplatením odplaty za dodaný tovar. 9. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že dal v tejto veci za pravdu argumentácii žalobcu a naopak je potrebné povedať, že všetky námietky žalovaného, ktoré proti uplatnenej pohľadávke vzniesol boli už rozhodnutiami súdov riešené. Pokiaľ žalovaný namietal, že pohľadávka vznikla z nepoctivého obchodného styku, tak túto otázku riešil súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 31.10.2013 a tiež námietku, že záväzok žalovaného uplatnený v tomto konaní zanikol v zmysle ustanovení rámcovej zmluvy vrátením tovaru, avšak rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo odvolacím súdom zrušené z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s otázkou vrátenia tovaru. Taktiež sa súd prvej inštancie v rozsudku z roku 2016 zaoberal neplatnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok z dôvodu spáchania trestného činu P. I., avšak aj tento rozsudok bol zrušený. V zmysle právneho názoru súdu druhej inštancie v prejednávanej veci nejde o neplatné právne úkony z dôvodu spáchania
trestného činu P. I., a to zmluvy o financovaní zo dňa 22.7.2004 ani oznámenia o postúpení pohľadávok a uznania dlhu. Ide o platné právne úkony a bolo na žalovanom, aby preukázal, že jeho záväzok zanikol. Túto skutočnosť sa žalovanému nepodarilo v konaní preukázať. Súd prvej inštancie považuje v súlade s právnym názorom vysloveným generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, s ktorým sa stotožnil aj dovolací súd v tomto konaní, a to, že po postúpení pohľadávky mohol vykonať dobropis len ten, na ktorého pohľadávka bola postúpená a to bol právny predchodca žalobcu. Tento však žiadny dobropis nevystavil. Po postúpení pohľadávky totiž oprávneným vykonávať akékoľvek zmeny pohľadávky je ten na koho pohľadávka bola postúpená a to bol právny predchodca žalobcu. Taktiež nebolo preukázané, že by P. I. oznámil právnemu predchodcovi žalobcu, že vystavil sám dobropisy pre žalovaného. Hodnovernosť predložených faxov po jedenástich rokoch trvania súdneho sporu je veľmi nízka, pričom je všeobecne známe, že faxový papier už po roku od odoslania stráca svoju kvalitu a je nečitateľný, pričom faxy predložené žalovaným sú na perfektnom papieri bez známok veku. Súd prvej inštancie však na tieto predložené dôkazy už nemôže prihliadať, nakoľko boli predložené súdu oneskorene a aj keby na ne súd prvej inštancie mohol prihliadať, nič by nezmenili na tom, že tieto dobropisy vykonala osoba, ktorá oprávnenie na to nemala. Ďalší dôvod prečo súd prvej inštancie na dobropisy nemohol prihliadať je to, že dobropis nebol v súlade z rámcovou zmluvou zo dňa 10.1.2005, podľa ktorej žalovaný mohol vrátiť tovar len z dôvodov vád tovaru, poškodenia, reklamácie a skončenia sezóny. V prejednávanej veci však nešlo o tieto dôvody vrátenia tovaru, preto súd prvej inštancie považoval dobropisy za irelevantné. Súd prvej inštancie však viazaný vysloveným právnym názorom v rozhodnutiach súdu druhej inštancie, vykonal dokazovanie navrhované žalovaným a vypočul ním navrhovaných svedkov. Výpovede týchto svedkov však nepriniesli pre žalovaného relevantné dôkazy. Svedkovia totiž nevedeli povedať nič konkrétne o pohľadávkach, ktoré sú predmetom tohto konania. Okrem toho ide o blízkych spolupracovníkov žalovaného a jeho syna, u ktorých je predpoklad, že majú záujem na pozitívnom výsledku sporu pre žalovaného, preto hodnovernosť ich výpovedí je veľmi nízka. Pokiaľ ide o výpoveď P. I., tento bol pre viaceré trestné činnosti odsúdený aj v súvislosti s pohľadávkami, ktoré sú predmetom tohto konania, hodnovernosť jeho výpovede je taktiež veľmi nízka. Žalovaný teda nepreukázal svoje tvrdenie, že tovar, za ktorý má zaplatiť pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, vrátil pôvodnému dodávateľovi a to TT Marketu. Pochybnosti o svojich tvrdeniach spôsobil sám žalovaný, keď najprv doložil do spisu spolu s odporom proti platobnému rozkazu faktúry, na ktorých neboli žiadne dovetky o vrátení tovaru dodávateľovi a až po uplynutí dlhšej doby doložil do spisu faktúry spolu s dodatkami o vrátení tovaru. Tieto pochybnosti o existencii dodatkov o vrátení tovaru na faktúrach v čase pred týmto súdnym konaním žalovaný nebol schopný vyvrátiť a v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru by aj preukázanie vrátenia tovaru nemalo za následok zánik jeho povinnosti zaplatiť pohľadávku, nakoľko táto pohľadávka už bola postúpená na právneho predchodcu žalobcu, ktorý jediný mohol zmeniť výšku pohľadávky. Avšak tento žiadne zmeny pohľadávky nevykonal. 10. Ďalej bolo súdom prvej inštancie konštatované, že úhradou zažalovaných pohľadávok žalobcovi, nedôjde k žiadnemu zásahu do práv žalovaného, keďže práva žalovaného voči postupcovi na spätné vrátenie kúpnej ceny ostali žalovanému aj naďalej zachované. Žalovaný si svoje práva z dobropisov odmietol u postupcu uplatniť, čo predstavovalo slobodné rozhodnutie žalovaného uskutočnené na jeho vlastné podnikateľské riziko, čím toto nemôže byť považované ako porušenie dobrých mravov zo strany žalobcu. Je možné, že dôvodom ich neuplatnenia voči postupcovi bola zrejme ich fiktívnosť vyvolaná žalovaným a postupcom. Podľa kogentného § 409 ObZ je a bolo povinnosťou žalovaného zaplatiť za dotknutý tovar výhradne peniazmi, nie „jeho vrátením", čo podľa § 610 OZ tvorí maximálne len „ex nunc" rozväzovaciu podmienku, pričom aj podľa čl. V rámcovej zmluvy nie vrátením, ale až dobropisom by jeho povinnosť zaplatiť kúpnu cenu zanikla, avšak len ak by bol postupca naďalej nositeľom žalovanej pohľadávky a zároveň by žalovaný ešte dňa 14.2.2005 s postúpením nesúhlasil. Uplatnenie čl. V ods. 2 Zmluvy o postúpení vo vzťahu k dobropisom by mohlo nastať len vtedy, ak by aj o nich bola vykonaná konečná špecifikácia, tak ako to expressis verbis ukladá na str. 2 Zmluvy pri definícií „Pohľadávky", pričom vydávanie dobropisov bez súhlasu žalobcu tu navyše zakazovali čl. I bod 7, 8 a 9 VZP, kde žalovaný žiadnu konečnú špecifikáciu dobropisov súdu prvej inštancie nedoložil (keďže zrejme neexistuje). Nie je dôvodná obava žalovaného, že priznaním pohľadávky súdnym rozhodnutím žalovaného voči žalobcovi by žalobca mal dva tituly na vymáhanie tej istej pohľadávky, čím myslel notársku zápisnicu spísanú notárom na uznanie dlhu P. I., nakoľko v uznaní pohľadávky v Notárskej zápisnici nie je celá žalovaná pohľadávka a v prípade, že by došlo k výkonu rozhodnutia, žalovaný sa v exekučnom konaní môže úspešne domáhať zastavenia exekučného konania v časti už splnenej pohľadávky.
11. V nasledujúcej časti odôvodnenia bolo súdom prvej inštancie konštatované, že v predchádzajúcich rozhodnutiach sa zaoberal aj uznaním dlhu žalovaným, keď dovolací súd dospel k záveru, že ide o riadne uznanie dlhu žalovaným, keď ustanovenia obchodného práva nemajú tak prísne kritériá pre uznanie dlhu ako ustanovenia občianskeho práva. Ďalšie námietky žalovaného spočívali v argumentácii o skončení regresnej doby. Súd prvej inštancie opätovne musí dať za pravdu argumentácii žalobcu, keď hovoril o zachovaní regresnej doby a tiež o vydržaní pohľadávky. Existencia postúpenia pohľadávok ako takého, ktorá však podľa ÚS SR č. II. US 409/2013 o potvrdení judikátu občianskeho kolégia NS SR č. R 119/2003, vrátane s tým spojených zmluvných regresných dôb, nemôže byť predmetom tohto konania medzi žalovaným a žalobcom Coface Slovakia Credit Management Services s.r.o., ako navyše v poradí druhým postupníkom a žalovaným, keď ako taká môže byť len predmetom konania medzi pôvodným postupníkom HP FINANCE SK s.r.o. a postupcom, t.j. úplne inými osobami, ako súčasnými účastníkmi tohto konania, ktoré už navyše aj zanikli - všetko s poukazom na tú právnu skutočnosť, že postúpenie samotné oznamoval žalovanému postupca „cesnou klauzulou“ na každej zo žalovaných z faktúr, s čím žalovaný dňa 14.2.2005 dokonca explicitne súhlasil. Žalovanému neprislúcha otázku postúpenia, či aktívnej legitimácie akokoľvek namietať (najmä keď už aj NS SR sa v nadväznosti na prvý zamietavý rozsudok vyslovil, že tieto boli postúpené platne), rovnako ako v kontexte čl. 46 ods. 1 Ústavy, súdu neprináleží tieto otázky akokoľvek skúmať, najmä keď dňa 3.6.2013 zanikol postupca TTMARKET, spol. s r.o., čím ex nunc zanikla aj zmluva o postúpení pohľadávok medzi ním aj pôvodným postupníkom HP FINANCE SK s.r.o., vrátane s tým spojených žalovaným domáhaných regresných ustanovení, pričom však ešte pred tým pôvodný postupník postúpil zažalované pohľadávky na žalobcu v decembri 2012, ktorý je tak ich aktívne legitimovaným vlastníkom, čím nemohli spolu so zánikom postupcu prejsť na neho späť žalované pohľadávky, ktoré nielenže už pôvodný postupník nevlastnil, ale z titulu zániku postupcu na neho už ani nemohli a ani už nemôžu legálne prejsť (zaniknutý subjekt nemôže nadobúdať práva), zánikom zmluvy pre zánik účastníka sa zachováva status quo touto zmluvou pôvodne nadobudnutých vlastníckych práv, čím všetkým toto obranné tvrdenie žalovaného predstavuje nemožné/nezákonné plnenie, resp. skutočnosť. Rovnako platí aj o tvrdení žalovaného, že postúpenie pohľadávok sa zrušilo už dňa 30.1.2008 o 24:00 hod, keď pôvodný postupník predĺžil regresnú dobu len do 30.1.2008, a nie do 31.8.2008, až kedy ju predĺžil, kde toto jeho tvrdenie neguje čl. XI ods. 1 VZP, čím pri predĺžení regresnej doby len do 30.1.2008 by k zrušeniu postúpenia došlo až 31.1.2008 o 24:00 hod (= uplynutím prvého dňa po uplynutí regresnej doby, nie už v deň uplynutia regresnej doby). Ešte pred tým pôvodný postupník dňa 31.1.2008 o 17:35 hod. regresnú dobu platne predĺžil. Dôkazom vyššie uvedeného pretrvávajúceho postúpenia tu poskytuje cca. 53 oznámení o predĺžení regresnej doby aj po 1/2008, ktoré aj v rovine § 266 ods. 3 ObZ (výklad podľa následného správania sa strán) osvedčujú, že k žiadnemu zrušeniu postúpenia pohľadávok nikdy nedošlo, čoho substitučným dôkazom je aj čl. XI ods. 4 VZP. Ani bývalý konateľ postupcu P. I., ako účastník vzťahu s pôvodným postupníkom, existenciu postúpenia z titulu údajného uplynutia regresných dôb nikdy nespochybnil, spochybnil ju len dlžník, ktorý účastníkom tohto vzťahu nikdy nebol a už ani nemôže byť. Je to v súlade s § 526 ods. 1 OZ, keď HP FINANCE ani žalobca žalovanému nikdy žiadnu zmenu vo veriteľovi žalovaných pohľadávok späť na TT-Market spol. s r.o. neoznamovali, aby sa žalovaný mohol domáhať toho, že TT-Market, spol. s r.o. je jeho veriteľom. Všetko bez ohľadu na to, že i keby nič z vyššie uvedeného hypoteticky neplatilo, tak v prospech aktívnej legitimácie žalobcu tu substitučne svedčilo vydržanie predmetných pohľadávok, ktoré ešte v roku 2012 kúpil od pôvodného žalobcu HP FINANCE SK, s.r.o., voči čomu žalovaný, či postupca žiadne námietky do konca roku 2015 nikdy nevzniesli, napriek simultánnemu vedeniu tohto súdneho konania; podobne aj § 464 ObZ, bez ohľadu na to, že ide o vzťah mimo strán tohto konania, ktorý tak nespadá do tohto konania, ktorého predmetom sú úplné iné nároky žalobcu. Otázky postúpenia medzi právnym predchodcom žalobcu a postupcom, t.j. medzi osobami, ktoré nie sú sporovými stranami tohto konania, nemôžu byť predmetom tohto konania, titulom čoho nemôžu byť jeho predmetom ani s postúpením spojené akcesorické otázky ohľadne regresných dôb, s ktorými sa žalovaný oboznámil len pre to, že v úvode tohto konania konajúci súd primäl žalobcu predložiť do konania jeho Zmluvu o postúpení spolu s požiadavkou na potvrdenia o predĺžení regresných dôb, bez ktorej by žalovaný žiadne tieto svoje obranné námietky vzniesť nemohol a ani nevzniesol. 12. K otázke regresnej doby súd prvej inštancie na záver dodal, že advokát žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie žiadal, aby žalobca predložil dôkazy o predĺžení regresnej doby, pričom tvrdenia o zániku regresnej doby zopakoval aj v ďalších svojich vyjadreniach, teda tieto tvrdenia boli namietané už v čase rozhodovania súdu druhej inštancie v prejednávanej veci. Súd druhej inštancie sa vo svojom rozhodnutí tvrdeniami o zániku regresnej doby nezaoberal, avšak rozhodnutie odvolacieho súdu nemusí odpovedať na všetky námietky účastníkov konania, iba na tie námietky a argumenty, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie a keďže sa týmito námietkami súd druhej inštancie nezaoberal, súd prvej inštancie má za to, že ich nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Zánik regresnej doby nenamietal P. I., ktorý bol účastníkom vzťahu, v ktorom malo dôjsť k zániku regresnej doby, naopak pokračoval v obchodnom právnom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu a súd prvej inštancie je toho názoru, že žalovaný nebol účastníkom tohto vzťahu a nie je oprávnený toto namietať. Taktiež má za to, že nie je dôvodná námietka, že oznámenia o predĺžení regresnej doby zasielal pán B., ktorý nebol oprávnený vykonávať právne úkony za právneho predchodcu žalobcu, nakoľko počas celého niekoľko rokov trvajúceho súdneho konania tak žalovaný ako aj svedkovia uvádzali, že osoba, s ktorou komunikovali v mene právneho predchodcu žalobcu, bol práve pán B., teda súd prvej inštancie má za to, že práve pán B. bol osobou oprávnenou konať za právneho predchodcu žalobcu ako osoba poverená na tieto úkony v rámci plnenia svojich pracovných úloh a túto skutočnosť rešpektovali niekoľko rokov žalovaní aj svedkovia ako zamestnanci žalovaného a účastník obchodného vzťahu s právnym predchodcom žalobcu. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú a vyhovel jej v plnom rozsahu. 13. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 a § 263 CSP tak, že plne procesne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže bol v konaní plne úspešný. 14. Proti napadnutému rozsudku, v celom rozsahu, podal žalovaný odvolanie podľa § 355, § 359 a § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a žalobcovi nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania v celom rozsahu, alebo ak by odvolací súd prijal argumentáciu ohľadne zníženia nároku žalobcu na sumu 17.703,60 Eur s príslušenstvom, tak priznať tento nárok na zaplatenie sumy žalobcovi a žiadnemu účastníkovi by náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný si zároveň uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku žalovaný v odvolaní uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení použitých v rámci procesnej obrany, keď žalovaný zastáva názor, že dôkazné bremeno ohľadom vrátenia tovaru postupcovi uniesol a túto skutočnosť preukázal. Ďalej uviedol, že svedka P. I. považuje za riadneho svedka, ktorý v čase svojej výpovede na začiatku sporového konania nebol právoplatne odsúdený a tento vrátenie tovaru zo strany žalovaného potvrdil. Žalovaný preto nesúhlasí s tým, že by tento svedok nebol hodnoverný. Taktiež v tomto smere poukázal na výpoveď p. K. v trestnom konaní, ktorú považuje za dostatočnú. Žalovaný ďalej poukázal na faktúry, ktoré doložil do spisu v konaní pred súdom prvej inštancie (fa č. 1/05163; fa č. 2005/027; fa č. 2005/026; dobropis vystavený postupcom č. 11/5075; dobropis vystavený žalovaným č. 2006/003; fa č. 1/05195; fa č. 2005/029; dobropis vystavený postupcom č. 11/5072; dobropis vystavený žalovaným č. 2005/036; fa č. 1/05191; fa č. 2005/028; dobropis vystavený postupcom č. 11/5076; dobropis vystavený žalovaným č. 2005/005; fa č. 1/05176; dobropis vystavený postupcom č. 11/5059; fa č. 1/05180) a ktoré hodnoverne preukazujú tvrdenia, že tovar bol vrátený pred jeho splatnosťou a jeho povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za tovar tak zanikla. V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nenamietal aktívnu legitimáciu žalobcu resp. jeho právneho predchodcu, pričom toto namietal už od začiatku sporového konania, pričom s touto otázkou sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalovaný zopakoval svoje skutkové tvrdenia a dodal, že neskôr poukazoval aj na Zmluvu o postúpení a financovaní pohľadávok č. 2010 v súvislosti s uplynutím regresnej doby. Žalovaný tiež odmietol záver súdu prvej inštancie, že osoba p. B. bola osobou oprávnenou konať s postupcom vzhľadom k tomu, že postupca nesporoval jeho komunikáciu s ním a preto je osobou oprávnenou konať za práv. predchodcu žalobcu. Žalovaný uviedol, že nebolo preukázané, že p. B. je oprávnený konať za práv. predchodcu žalobcu resp. za žalobcu. Žalovaný tiež namietal, že v prípade výšky uplatňovanej pohľadávky poukazoval aj na Notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorú doložil do spisu. Žalovaný ju považuje za dôkaz, že voči nemu nemala byť pohľadávka vyúčtovaná fa č. 105176 a 105163 vedená ako dlh, takže výška pohľadávky žalobcu mala byť len vo výške 17.703,60 Eur, ako rozdiel uplatnenej pohľadávky 34.225,19 Eur a výšky pohľadávky 16.518,59 Eur (vyúčtované fa č. 105176 a 105163, ktoré nie sú vedené ako dlh v Notárskej zápisnici). Žalovaný je názoru, že žalobca nemohol vydržať niečo, čo neexistuje. V prípade nároku na náhradu trov konania žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie ohľadom nepriznania náhrady trov konania, pričom poukázal na to, že nesúhlasí s argumentom o tom, že svojou procesnou obranou a konaním spôsobil zdĺhavosť konania, pričom žalobný útok žalobcu je od prvého momentu stále rovnaký. 15. Na podané odvolanie žalovaného reagoval žalobca, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 21.10.2019 uviedol, že celá obrana žalovaného je vyvrátená uznesením NS SR č. 4MObdo/2/2011 v spojení s
nálezom ÚS SR č. II. US 409/2013 o potvrdení judikátu občianskeho kolégia NSSR č. R 119/2003, najmä žalovaného tvrdenia, že dobropismi po postúpení pohľadávky malo údajne dôjsť k zániku postúpenej pohľadávky a tiež tvrdenia spochybňujúce aktívnu legitimáciu žalobcu v súvislosti so Zmluvou o postúpení medzi TT Market s.r.o. a HP FINANCESK s.r.o. Žalobca dodal, že o žalovaného dobropisoch nebola vykonaná ani žiadna ich konečná špecifikácia pohľadávky, ktorá ani len nemohla byť vykonaná z toho dôvodu, že žalovaným domáhané dobropisy vznikli až po tom, čo už so súhlasom žalovaného došlo k postúpeniu pohľadávok na právneho predchodcu žalobcu. Rovnaké platí aj pre žalovaným domáhaný čl. 5 rámcovej zmluvy, kde nie už len vrátením tovaru, ale až vystavením dobropisu malo dôjsť k zániku pohľadávky, čo sa však z titulu postúpenia stalo vo vzťahu k postupníkovi subjektívne ničotným. Všetko s poukazom na to, že dotknuté dobropisy/údajné vrátenie tovaru späť postupcovi považuje žalobca za vyfabulované tvrdenie žalovaného a postupcu, keď sa vlastnými faktúrami žalovaného podarilo preukázať, že žalovaný dotknutý tovar nielen predal, ale aj odovzdal ďalej svojmu odberateľovi, už len čím nemohol byť nikdy vrátený postupcovi. Žalobca je preto názoru, že nedošlo k vráteniu tovaru, o čom svedčia vyhlásenia žalovaného z 3.8.2016 a vlastné faktúry žalovaného a tiež aj výpoveď svedkyne, konateľky T-Market s.r.o., p. T. K. zo dňa 26.4.2012. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný predložil do konania aj ostatné svoje faktúry voči svojmu odberateľovi T-Market s.r.o., práve ktoré však ním neboli potvrdené ako tovar prevzatý a ktorými sa nepodarilo vyvrátiť jeho skoršie uznanie záväzku. Zo substitučnej opatrnosti poukazuje aj na ďalšiu dokázanú skutočnosť, že ani po sekundárnej právnej stránke nemohlo dôjsť k naplneniu čl. V rámcovej zmluvy o možnosti vrátiť tovar späť postupcovi, čo však aj podľa odvolania žalovaného nikdy nebol prípad tejto veci tak, ako to osvedčujú aj jeho vlastné a postupne sa meniace skoršie tvrdenia (tvrdenia žalovaného zo dňa 7.10.2016 a 29.10.2018). Skutočnosť, že z titulu omeškania úhrad klientov postupcu bol postupca márne zaviazaný vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu späť jemu vyplatené provízie, avšak bez zrušenia postúpenia samotného, nijak neneguje žalovaného povinnosť zaplatiť žalobcovi tieto na neho riadne postúpené pohľadávky. 16. Žalovaný sa k uvedenému podaniu žalobcu nevyjadril a žiadne ďalšie podania neboli vo veci doručené. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 20.1.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán a vysvetľuje dôvody rozhodnutia. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom s poukazom na skutočnosť, že na základe zmluvy o postúpení nadobudol do vlastníctva pohľadávky voči žalovanému z neuhradených faktúr za dodávky tovarov. Postúpenie pohľadávok postupca oznámil žalovanému a žalovaný s postúpením výslovne súhlasil. Predmetom sporu teda je peňažná pohľadávka žalobcu, predstavujúca kúpnu cenu dodaného tovaru podľa kúpnych zmlúv uzavretých medzi postupcom a žalovaným, kedy zmenou veriteľa sa obsah pohľadávok nezmenil, povinnosti žalovaného zo zmluvy zostali zachované. Obsahu peňažnej
pohľadávky nezodpovedá podľa § 494 a § 488 Občianskeho zákonníka žalovaného právo vrátiť tovar a prípadný budúci zápočet podľa čl. V Rámcovej zmluvy nebol zákonným dôvodom pre zákaz postúpenia pohľadávky. 21. Podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd postupoval po opätovnom vrátení veci v intenciách rozhodnutia odvolacieho ako i dovolacieho súdu, predovšetkým keď mu odvolací súd vyčítal, že sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu o nedostatku preukázania vrátenia tovaru žalovaným predávajúcemu a s obsahom listín predložených žalobcom. Taktiež bolo odvolacím súdom vytýkané prvostupňovému súdu nesprávne vyhodnotenie trestnej veci a nezohľadnenie zastavenia trestného stíhania. Možno konštatovať, že v napadnutom rozhodnutí sa súd okrem iných dôvodov rozhodnutia podrobne už zaoberal aj uvedenými vytýkanými skutočnosťami. 22. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal žalovaným uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní. Žalovaný napadol rozsudok v celom rozsahu, a to najmä z dôvodov nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f CSP) a nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h CSP). Odvolateľ namietal záver súdu, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vrátenia tovaru a zániku pohľadávky, namieta naďalej aktívnu legitimáciu žalobcu, poukazuje na predloženú notársku zápisnicu a zníženie žalovanej sumy. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo veci už existuje právny názor Najvyššieho súdu SR (uznesenie 4MObdo/2/2011) a prvoinštančný aj odvolací súd je týmto názorom viazaný podľa § 455 CSP. Najvyšší súd SR už posúdil právnu otázku účinkov dobropisov vystavených po postúpení pohľadávky a preto odvolací súd poukazuje k právnym účinkom dobropisov po postúpení. Postúpením pohľadávky vstupuje postupník do práv pôvodného veriteľa, dlžník po oznámení postúpenia nemôže účinne meniť záväzok na úkor postupníka, dobropis vystavený postupcom po postúpení nemôže zasiahnuť do záväzkového vzťahu medzi postupníkom a dlžníkom. Po postúpení pohľadávky mohol teda vykonať dobropis len ten, na koho bola pohľadávka postúpená a teda právny predchodca žalobcu. Z rozhodnutia NS SR vyplýva, že dobropisy sú relevantné len v režime § 529 ods. 2 OZ (ak existovali už v čase postúpenia a dlžník bezodkladne informoval postupníka), inak sa na ne neprihliada. 23. K námietkam žalovaného uvádzaným v odvolaní je potrebné na úvod uviesť, že aj keby žalovaný preukázal vrátenie tovaru vo vzťahu k postupcovi (čo nenastalo), odvolanie nerieši základ sporu z pohľadu „faktoringu“. Žalovaný uvádza, že uniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení ohľadom vrátenia tovaru postupcovi, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že pochybnosti o svojich tvrdeniach spôsobil sám žalovaný, keď najprv doložil do spisu spolu s odporom proti platobnému rozkazu faktúry, na ktorých neboli žiadne dodatky o vrátení tovaru dodávateľovi a až po uplynutí dlhšej doby doložil do spisu faktúry spolu s dodatkami o vrátení tovaru. Tieto pochybnosti o existencii dodatkov o vrátení tovaru na faktúrach v čase pred týmto súdnym konaním žalovaný nebol schopný vyvrátiť a preukázanie vrátenia tovaru nemalo za následok zánik jeho povinnosti zaplatiť pohľadávku, nakoľko táto pohľadávka už bola postúpená na právneho predchodcu žalobcu, ktorý jediný mohol zmeniť výšku pohľadávky. Avšak tento žiadne zmeny pohľadávky nevykonal. Súd prvej inštancie tiež vykonal dokazovanie navrhované žalovaným a vypočul ním navrhovaných svedkov, avšak výpovede týchto svedkov nepriniesli pre žalovaného relevantné dôkazy. Odvolací súd poukazuje na vyhodnotenie svedeckých výpovedí prvoinštančným súdom v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa stotožňuje. V konaní nebolo preukázané, že k vráteniu tovaru došlo spôsobom, ktorý tvrdí žalovaný, dôkazy predložené žalovaným sú rozporné alebo málo presvedčivé a prvostupňový súd dôkazy správne podľa § 191 CSP vyhodnotil. 24. Odvolací súd tu iba dopĺňa, že aj podľa rámcovej zmluvy mohol žalovaný vrátiť tovar len pri vadách, poškodení, reklamácii alebo skončení sezóny. Žalovaný však tvrdil dôvody vrátenia, ktoré ani neboli dôvodmi v zmysle čl. V rámcovej zmluvy. Aj keby bolo možné uvažovať o čl. V Rámcovej zmluvy, žalovaný nepreukázal, že nastali dôvody: vady, poškodenie, reklamácia, skončenie sezóny. Žalovaný tvrdí skôr „odberateľ nereagoval/neprevzal“, čo nie je zmluvný dôvod a navyše tvrdenia žalovaného sa menili a sú v rozpore (raz nereagoval, raz vrátil). 25. K opätovne namietanej aktívnej vecnej legitimácii žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodujúci je notifikačný úkon postupcu podľa § 526 OZ, pričom po oznámení postúpenia je dlžník povinný plniť postupníkovi, dlžník nie je oprávnený skúmať interné vzťahy medzi postupcom a postupníkom. Skúmanie platnosti cesie je voči dlžníkovi právne bezvýznamné a teda dlžník sa nemôže úspešne brániť
námietkami proti zmluve o postúpení, ak mu bolo postúpenie oznámené, žalobca v rámci procesného útoku citoval judikatúru, že existencia platnosti cesie je voči dlžníkovi právne irelevantná. Tento koncept bol aj jedným z nosných dôvodov, prečo boli pôvodné rozhodnutia prvostupňového súdu rušené. 26. V tejto časti odvolací súd odmieta námietky žalovaného o regresnej dobe, predlžovaní regresu, existencia postúpenia z titulu údajného uplynutia regresných dôb nikdy nebola spochybnená (t.j. nespochybnila ju žiadna zmluvná strana tohto právneho vzťahu, spochybnil ju len dlžník, ktorý účastníkom tohto vzťahu nikdy nebol a už ani nemôže byť). S otázkou ohľadne regresných dôb sa žalovaný oboznámil len preto, že v úvode tohto konania konajúci súd primäl žalobcu predložiť do konania jeho Zmluvu o postúpení spolu s požiadavkou na potvrdenia o predĺžení regresných dôb, bez ktorej by žalovaný žiadne tieto svoje obranné námietky vzniesť nemohol a ani nevzniesol. Správne súd prvej inštancie uviedol, že zánik regresnej doby nenamietal P. I., ktorý bol účastníkom vzťahu, v ktorom malo dôjsť k zániku regresnej doby, naopak pokračoval v obchodnom právnom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu a teda žalovaný nebol účastníkom tohto vzťahu a nie je oprávnený toto namietať. Nie je dôvodná ani námietka, že oznámenia o predĺžení regresnej doby zasielal pán B., ktorý nebol oprávnený vykonávať právne úkony za právneho predchodcu žalobcu, nakoľko počas celého niekoľko rokov trvajúceho súdneho konania tak žalovaný ako aj svedkovia uvádzali, že osoba, s ktorou komunikovali v mene právneho predchodcu žalobcu, bol práve pán B., ktorý konal podľa § 15 ObZ. Tieto argumenty uvádzané odvolateľom sú irelevantné vo vzťahu k predmetu sporu. 27. K námietkam ohľadne notárskej zápisnice a argumentu o znížení sumy (17.703,60 €) odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica medzi postupcom a postupníkom je vzťahom medzi inými subjektmi, nemá priamy vplyv na povinnosť žalovaného plniť postúpenú pohľadávku, žalovaný z nej nemôže vyvodzovať zánik alebo zníženie svojho dlhu a preto uvedený argument žalovaného je taktiež vo vzťahu k predmetu sporu právne irelevantný. 28. K odvolaniu voči výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Odvolací súd považuje za kľúčové, že súdny spor skončil rozsudkom vo veci samej, v priebehu súdneho konania nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu, žalobný útok žalobcu sa nemenil, od prvého momentu bol stále rovnaký. Všetky dôkazy, ktoré predložil a označil, boli predkladané súdu ešte v r. 2010, žalovaný trval na svojej obrane, vznášal nové námietky voči pohľadávke, predkladal neustále nové dôkazy a žalovaný bol vo veci samej úspešný. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci nebola splnená podmienka výnimočnosti daného konania a neexistovali ani žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa považujú určité druhy konania alebo určitá procesná situácia, ide teda o dôvod daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa tiež považujú sociálne aspekty. Pôjde o prípady, keď výrazne vystupuje do popredia, že povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, prípadne môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Je tiež potrebné prihliadať aj na komplexné pomery aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola aplikáciou výnimočného ustanovenia dotknutá. Keďže v prejednávanej veci neboli preukázané žiadne výnimočné okolnosti, či už by boli dané v okolnostiach danej spornej veci alebo v okolnostiach na strane sporových strán a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, výlučne za ktorých kumulatívnej existencie by o nároku na náhradu trov konania v danej veci bol súd povinný rozhodnúť podľa § 257 CSP, odvolací súd uzatvára, že odvolaním napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie nie je zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v napadnutom výroku II potvrdil. 29. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 30. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 33. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)