Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoKR/11/2024 4121206552 29. 04. 2026 JUDr. Renáta Šišková ECLI:SK:KSBA:2026:4121206552.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Šiškovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Paulíny Pacherovej, v spore žalobcu: JUDr. Ján Polomský, so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava, zn. správcu: S1383, správca úpadcu: Aeolus, s.r.o., so sídlom Mostná 29, 949 01 Nitra, IČO: 31 449 069, právne zastúpeného: Mgr. Patrik Štefkeje, advokát, so sídlom Školská 3, 949 01 Nitra, proti žalovanému: XENODOCHEIAKAI EPICHEIRISEIS KORONIS ANONYMOS ETAIREIA, so sídlom Plaka Drepanou 0, 21 060 Drepano, Grécko, zapísaný v gréckom obchodnom registri pod číslom 123531913000, právne zastúpenému: NAGYOVÁ & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Farská 8, 949 01 Nitra, IČO: 47 233 923, o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 31Cbi/4/2021 - 410 zo dňa 24.07.2023, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 31Cbi/4/2021 - 410 zo dňa 24.07.2023 potvrdzuje. II. Krajský súd v Bratislave p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, súd prvej inštancie v osobe vyššieho súdneho úradníka. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 - ods. 4, § 59 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 62 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZoKR“) a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 02.06.2021 domáhal určenia, že úhrady peňažných záväzkov dlžníka (úpadcu) vykonané bezhotovostným prevodom z účtu úpadcu vo výške 5.000,- eur dňa 13.12.2019, vo výške 5.000,eur dňa 14.01.2020 a vo výške 5.000,- eur dňa 31.01.2020 sú voči veriteľom dlžníka v konkurznom konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 23K/1/2020 neúčinné. Zároveň sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej náhrady do konkurznej podstaty vo výške 15.000,- eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z uvedenej sumy od 31.01.2020 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Podľa žalobcu dlžník v čase úpadku jednostrannými právnymi úkonmi, ktoré smerovali k zániku jeho povinností, uhrádzal peňažné záväzky voči žalovanému. Dlžník bol v čase týchto úkonov v úpadku podľa účtovnej závierky ku dňu 30.11.2019, nakoľko hodnota jeho záväzkov prevyšovala hodnotu jeho majetku. Úpadok vyplýval aj z účtovnej závierky ku dňu 31.12.2019, ku dňu 31.01.2020 a ku dňu 29.02.2020. V čase úhrad mal dlžník aj iných veriteľov, ktorých pohľadávky zostali neuspokojené, a ktoré boli prihlásené do
konkurzu a tieto boli zistené. Jedná sa o veriteľov: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Smartwings, a.s. a Smartwings Slovakia, s.r.o.. Hodnota majetku nepostačovala na úplné uspokojenie veriteľov. Dlžník však s vedomím svojho úpadku plnil žalovanému spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov. Úkony dlžníka tak ukrátili uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov a naplnili znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZoKR, ktorým dlžník neoprávnene zvýhodnil žalovaného. Žalovaný namietal, že nie sú splnené predpoklady odporovateľnosti a navrhol žalobu zamietnuť. 3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že konkurz na majetok dlžníka bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 23K/1/2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.06.2020. 4. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale aj bremeno tvrdenia vo vzťahu k prvej hmotnoprávnej podmienke odporovania zvýhodňujúcemu právnemu úkonu, a to zvýhodneniu veriteľa úpadcu oproti ostatným veriteľom, keď žalobca v rámci tých skutkových tvrdení, na ktoré súd prihliadal (obsiahnutých v žalobe, jej oprave zo dňa 22.07.2021 a vyjadrení zo dňa 17.05.2022), netvrdil a o to viac ani nepreukázal, že úpadca so žalovaným bol v čase vykonania prevodov finančných prostriedkov v existujúcom dlžnícko-veriteľskom záväzkovom vzťahu medzi nimi, a teda nepreukázal postavenie žalovaného ako veriteľa úpadcu v čase vykonania napadnutých úkonov. Toto len právne tvrdil, no bez akejkoľvek opory v skutkových tvrdeniach o tom, v akom právnom vzťahu boli, či trval v čase vykonania jednotlivých prevodov, čo bolo jeho obsahom so zameraním na záväzky úpadcu voči žalovanému, čo by následne umožnilo aj právne posúdiť, či predmetné prevody finančných prostriedkov z bankového účtu úpadcu na bankový účet žalovaného boli splnením záväzku úpadcu, ktoré by za splnenia ostatných podmienok potom následne mohlo byť odporovateľným právnym úkonom. Žalobca v konaní argumentoval existenciou predchádzajúceho dlžnícko-veriteľského vzťahu medzi úpadcom a žalovaným a aj to, že v rámci neho predmetnými prevodmi finančných prostriedkov úpadca plnil svoj dlh žalovanému a táto existencia má byť zrejmá z listinného dôkazu - výpisu z účtu úpadcu (č.l. 38 spisu). Súd prvej inštancie konštatoval, že z uvedeného výpisu z účtu vyplýva len to, že predmetné platby, tak ako to žalobca tvrdí aj v žalobe, vykonané boli v daných dňoch a v danej výške. Len z toho, že úpadca pri realizácii platby v popise uviedol poznámku v znení „aeolus accom. TOLO- The Grove hotel“, nemožno vyvodiť, či medzi úpadcom a žalovaným existoval dlžnícko-veriteľský vzťah, ak áno, aký, aké záväzky z neho úpadcovi vyplývali a v spojení s čím by bolo možné tento prevod finančných prostriedkov právne posúdiť, teda, či išlo o právny úkon splnenia záväzku úpadcu voči žalovanému ako veriteľovi úpadcu a či týmto splnil úpadca svoj záväzok, a ak áno, či celý alebo išlo len o čiastočné plnenie a pod.. Súd vykonáva dôkazy vždy vo vzťahu k preukázaniu tvrdení, ktoré strana sporu uviedla a na ktoré súd prihliada, nie k sporovým stranám netvrdeným skutkovým tvrdeniam, príp. k skutkovým tvrdeniam, ktoré strana uviedla, ale súd na ne neprihliada v dôsledku koncentrácie konania - o taký prípad ide aj v prejednávanej veci, keď žalobca prvýkrát relevantné skutkové tvrdenia uvádza až v podaní zo dňa 16.06.2023 (následne zopakované na pojednávaní), na ktoré súd neprihliada v dôsledku koncentrácie. Uvedený právny názor vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn. 1Cdo/188/2021 zo dňa 25.05.2022 uviedol, že pokiaľ žalobca určitú skutočnosť včas netvrdil, potom ani vykonaným dokazovaním, súčasťou ktorého bol aj dôkaz listinou, z ktorej určitá skutočnosť vyplýva, nemôže dôjsť k preukázaniu danej skutočnosti, pretože táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania. 5. Súd prvej inštancie ďalej uplatnil sudcovskú koncentráciu vo vzťahu k obom sporovým stranám, keď s ohľadom na § 153 CSP neprihliadal na podanie žalobcu zo dňa 16.06.2023 a na podanie žalovaného zo dňa 19.06.2023. Žalobca podal žalobu dňa 01.06.2021. Takmer po roku (17.05.2022) podal ďalšie podanie, a to bez toho, aby tomuto predchádzalo podanie žalovaného. Na podanie žalobcu zo dňa 17.05.2022 prihliadal. Na podanie o viac ako dva roky od podania žaloby a týždeň pred nariadeným pojednávaním (16.06.2023) už neprihliadal. Žalobca ako správca je kvalifikovanou osobou, bol preto povinný konať tak, aby uviedol všetky tvrdenia už v podanej žalobe. Niet dôvodu pre ospravedlnenie oneskorene predložených tvrdení. Zároveň by si to vyžadovalo aj ďalšie úkony súdu a vec by nebolo možné prejednať v nariadenom termíne. V prípade podania žalovaného zo dňa 19.06.2023, na toto súd prvej inštancie neprihliadal rovnako z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie. Žaloba s jej doplnením a výzvy na vyjadrenie sa k podanej žalobe boli žalovanému doručené kvalifikovaným spôsobom dňa 20.12.2022. Spolu s listinami mu bolo doručené aj Tlačivo L prílohy I nariadenia o doručovaní písomnosti, ktoré umožňuje adresátovi odmietnuť doručovanú písomnosť, ak k nej nie je pripojený preklad, a to do dvoch týždňov od doručenia. Posledným dňom na vrátenie tlačiva bol deň
03.01.2023. Žalovaný odmietnutie prijatia doručovaných písomností urobil dňa 06.01.2023, t. j. po lehote na kvalifikované odmietnutie, preto takéto odmietnutie nevyvolalo žiadne účinky. Lehota na podanie vyjadrenia k žalobe tak plynula od jej doručenia 20.12.2022 a posledným dňom bol deň 04.01.2023. Žalovaný sa v tejto lehote k žalobe nevyjadril. Dňa 15.03.2023 podal návrh na predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia a požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia. Návrh žalovaného bol súdom prvej inštancie zamietnutý uznesením zo dňa 17.04.2023. Žalovaný sa tak k žalobe nevyjadril v lehote podľa výzvy a ani mu nebola predĺžená a ani odpustená lehota na podanie vyjadrenia. Na následné vyjadrenie žalovaného zo dňa 19.06.2023, ktoré bolo podané cca päť mesiacov po uplynutí lehoty na podanie vyjadrenia a štyri dni pred nariadeným termínom pojednávania, súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu a na toto podanie žalovaného neprihliadal. Súd žalobu zamietol v celom rozsahu a nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému ako plne úspešnému v konaní. 6. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalobca (ďalej aj „odvolateľ“), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Podľa žalobcu súd prvej inštancie postupoval v rozpore s § 181 ods. 2 CSP a neuviedol na pojednávaní, ktoré skutočnosti považuje za sporné a ktoré za nesporné, predbežné právne posúdenie vo veci samej a obmedzil sa len na formálne konštatovanie hmotnoprávnych podmienok, ktoré je žalobca, s ohľadom na predmet súdneho konania, povinný preukázať. Súd prvej inštancie na predmetných pojednávaniach neuviedol, že by existencia dlžníckoveriteľského vzťahu medzi úpadcom a žalovaným bola spornou skutočnosťou, preto žalobca mal za to, že aj súd ju považoval za nespornú. O to viac, že žalovaný sa k podanej žalobe nevyjadril (až pred pojednávaním). Ak by súd prvej inštancie postupoval dôsledne podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, žalobca by produkoval ďalšie skutkové tvrdenia na pojednávaní alebo by na pojednávaní postupom podľa ustanovenia § 181 ods. 4 CSP požiadal súd prvej inštancie o poskytnutie lehoty na doplnenie skutkových tvrdení alebo predloženia dôkazov, a to v závislosti od rozsahu, v akom by bola súdom prvej inštancie oboznámená a/alebo vzhliadnutá spornosť skutkových tvrdení žalobcu na pojednávaní ohľadom dlžnícko-veriteľského vzťahu. Bolo by tiež nehospodárne zo strany žalobcu venovať svoju procesnú aktivitu ohľadom produkovania skutkových tvrdení, ktoré žalovaný nepoprel postupom podľa ustanovenia § 151 ods. 1 CSP a v ktorých nevzhliadol spornosť ani súd prvej inštancie (keďže žalobcu s nimi neoboznámil), nakoľko žiadnu spornosť v dlžnícko-veriteľskom vzťahu žalobcovi na pojednávaní, postupom podľa § 181 ods. 2 CSP, obdobne, ako právne posúdenie veci samej, neuviedol. Podľa názoru žalobcu, súd sporné a nesporné skutočnosti len vo všeobecnej rovine spomenul ako plnenie tejto povinnosti a svoju povinnosť ohľadom právneho posúdenia veci si zľahčil tak, že len vymedzil ustanovenie hmotnoprávneho predpisu (§ 59 ods. 1 ZoKR), ktoré je na danú vec aplikovateľné a vymedzil ostatné hmotnoprávne podmienky - (i) zvýhodnenie veriteľa v dlžnícko-veriteľskom vzťahu, (ii) príčinná súvislosť a (iii) ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. 7. Odvolateľ ďalej uviedol, že súd prvej inštancie iniciatívne zisťoval „skutočný stav veci“ namiesto skutkového stavu veci (tvrdenia a dôkazy žalobcu), a to práve v prípade, ak žalovaný ako protistrana nepopieral skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré boli riadne a včas uplatnené a uvedené v žalobe, v doplnení žaloby, v písomnom vyjadrení i v prednesoch na pojednávaniach. Nie je úlohou súdu prvej inštancie v sporových konaniach nahrádzať pasivitu žalovaného a s ohľadom na postup súdu „akoby“ stavať sa do pozície právneho zástupcu žalovaného. Extenzívne uplatňovanie princípov všeobecnej spravodlivosti, ako zaujal v tejto právnej veci súd prvej inštancie, podľa názoru žalobcu, priamo narúša princípy kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v sporovom konaní. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na skutočnosť, že skutkové tvrdenia ohľadom dlžnícko-veriteľského vzťahu boli produkované v podanej žalobe zo dňa 01.06.2021, v doplnení žaloby zo dňa 22.07.2021 a v podaní zo dňa 16.06.2023, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadal. Žalobca má tiež za to, že súd prvej inštancie vyvodil aj z písomných podaní žalobcu také nesprávne skutkové zistenia, ktoré sú v rozpore s ich obsahom. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uzavrel, že žalobca produkoval skutkové tvrdenia oneskorene a podľa jeho názoru neboli dostatočne substancované, preto na ne podľa § 153 ods. 2 CSP neprihliadol. Žalobca poukazuje na obsah podanej žaloby zo dňa 01.06.2021, v ktorej výslovne uviedol skutkové tvrdenia úpadcu ním uvedené v jednotlivých bankových príkazoch, ktoré tvoria prílohu žaloby a vymedzil tak svoje skutkové tvrdenia. Na strane 2 a na strane 5 žaloby žalobca skutkovo uviedol, síce v anglickom jazyku: „Aeolus accom.TOLO-The Grove hotel“, čím produkoval skutkové tvrdenia, ktoré sa nachádzajú priamo v žalobe. Uvedené skutkové tvrdenia žalobca produkoval tiež v doplnení žaloby zo dňa 22.07.2021 na strane 2 tohto podania. Právny zástupca žalobcu bol na pojednávaní pri svojom prednese ohľadom substancovaných skutkových tvrdení dlžnícko-veriteľského vzťahu medzi úpadcom a žalovaným prerušený vstupom zákonného sudca s výzvou, že postačí
odkázať na písomné podania žalobcu, čím u právneho zástupcu žalobcu vyvolal presvedčenie, že táto skutočnosť je nesporná a nie je potrebné tieto skutočnosti duplicitne uvádzať a zaoberať sa tak nespornými skutočnosťami. V nadväznosti na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol bez meritórneho prejednania (substancované skutkové tvrdenie, ich neexistencia), je však zrejmé, že súd prvej inštancie prerušením prednesu právneho zástupcu žalobcu sledoval taký postup (v kontexte dôvodov pre zamietnutie žaloby), aby z obsahu zápisnice z pojednávania vyplynulo, že ani na pojednávaní žalobca, podľa názoru súdu prvej inštancie, substancované skutkové tvrdenia netvrdil. Žalobca žiada, aby sa odvolací súd oboznámil so zvukovým záznamom z pojednávania, z ktorého vyplýva žalobcom uvádzaný procesný postup súdu prvej inštancie pri prerušení prednesu právneho zástupcu žalobcu. Tieto skutočnosti nevyplývajú len z pripojených dôkazov z výpisov účtu úpadcu o jednotlivých úhradách záväzku voči žalovanému, ale aj zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe a jej doplnenia. Skutočnosť, že žalobca doslovne prevzal skutkové tvrdenia úpadcu do obsahu žaloby v určitom ucelenom formalizovanom celku (riadkoch) neznamená, že skutkové tvrdenia ohľadom dlžníckoveriteľského vzťahu neprodukoval. Voľným prekladom z obsahu týchto skutkových tvrdení nepochybne vyplýva, že žalovanému úpadca platil za ubytovanie (accommodation) klientov v hoteli The Grove. Medzi dlžníkom tak došlo k uzatvoreniu zmluvy o ubytovaní, pričom písomná zmluva sa nevyžaduje. Žalobca považuje za podstatné zdôrazniť, že zmluva o ubytovaní si nevyžaduje písomnú formu a je uzavretá okamihom, keď sa zmluvné strany dohodnú na jej podstatných náležitostiach. Žalobca vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril a uviedol, že má za to, že žalobcove dôvody odvolania vychádzajú z nesprávneho právneho názoru žalobcu, z jeho nesprávneho osobného vnímania skutkových udalostí, ktoré neboli v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané, z nesprávnych myšlienkových úsudkov žalobcu a jeho nepravdivých tvrdení. Žalobca svoje tvrdenia odôvodňuje úvahami, ktoré sú v zjavnom rozpore s preukázanými skutočnosťami v konaní a nesprávne a svojvoľne interpretovanými právnymi názormi, ktoré nemajú oporu v zákone a v skutkovo zistenom stave. Okrem toho si žalobca aj nesprávne vysvetľuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a podľa názoru žalovaného, tieto tvrdenia súdu účelne prekrúca. Žalobca v odvolaní opisuje aj skutkové okolnosti vnímané z jeho pohľadu, pričom niektoré tieto tvrdenia neboli v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané. Dokonca v rozpore s odôvodnením rozsudku pri niektorých z týchto opisov skutkových okolností tvrdí, že ich mal súd za preukázané, čo však nie je pravdou. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP a poukázal na strany 5, 6 a 7 Zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.06.2023, kde súd prvej inštancie výslovne uviedol, že v konaní absentujú sporné substancované skutkové tvrdenia, nakoľko na vyjadrenie žalovaného z 19.06.2023 neprihliadol a taktiež neprihliadol ani na podanie žalobcu zo 16.06.2023 z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 ods. 2 CSP. Toto aj podrobne odôvodňuje vo IV. časti rozsudku. Súd pripomenul, že pri ustaľovaní skutkového stavu vychádzal len zo skutkových tvrdení a dôkazov obsiahnutých v podaniach, na ktoré v dôsledku neuplatnenia sudcovskej koncentrácie prihliadal. Súd prvej inštancie výslovne uviedol aj predbežné právne posúdenie veci, predbežne vyhodnotil, že žalobca odporuje daným právnym úkonom z dôvodu daného v poslednej alinei § 59 ods. 1 ZoKR, teda ako úkonom, ktorými žalobca inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným veriteľom úpadcu. Súd v rámci predbežného právneho posúdenia poukázal na to, že pre vyhovenie danej žalobe musia byť splnené základné hmotnoprávne podmienky, ktorými sú (i/) zvýhodnenie veriteľa v porovnaní s ostatnými veriteľmi (teda musí tu existovať predchádzajúci dlžnícko-veriteľský vzťah), (ii/) príčinná súvislosť medzi právnym úkonom dlžníka a vzniknutým úpadkom alebo vykonanie právneho úkonu už počas existencie úpadku a (iii/) ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Je nepochybné, že nedošlo k opomenutiu postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej inštancie. A keby aj k opomenutiu došlo, žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28.12.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/55/2012 zo dňa 31.05.2013. V danom prípade preto nie je možné hovoriť o prekvapivom rozhodnutí a konaním súdu prvej inštancie nebola ani narušená právna istota účastníkov konania. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu nestotožňuje, resp. že súd dospel k záverom zo zistených skutkových okolností, ktoré nie sú v súlade s názorom žalobcu, nepostačuje sama o sebe na prijatie záverov o nesprávnosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. 9. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vyslovene uviedol v bode 26. odôvodnenia rozsudku, že žalobca relevantné skutkové tvrdenia uvádza až v podaní zo 16.06.2023 (následne zopakované na pojednávaní), na ktoré súd, ako to vyplýva zo IV. časti odôvodnenia tohto rozsudku, neprihliadal.
Žalovaný má za to, že je nepochybné, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia ohľadom preukázania dlžnícko-veriteľského vzťahu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený, dôvody v ňom uvedene´ sú zrozumiteľné a logické, vychádzajúce zo skutkových zistení prípadu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nevykazuje znaky svojvôle, nie je arbitrárne a závery súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne. Zároveň žiada zaviazať žalobcu uhradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. 10. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodoch podaného odvolania, a to najmä v otázke nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v zmysle § 181 CSP pokiaľ ide o prednes predbežného právneho posúdenia. Žalobca sa podľa jeho vyjadrenia nemal ako dozvedieť o tom, čo súd prvej inštancie považuje za sporné, hoci uvedené ustanovenie bolo prijaté za účelom posilnenia princípu právnej istoty. Písomné podania žalobcu obsahovali skutkové tvrdenia o veriteľsko-dlžníckom vzťahu. Podľa žalobcu nemožno pričítať na ťarchu žalobcu, že súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie viac ako dva roky po podaní žaloby. Žalobca vidí nesprávne právne posúdenie veci v aplikácii sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 ods. 2 CSP a tiež v aplikácii § 151 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 181 ods. 2 CSP. 11. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu odvolateľa a uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach a právnej argumentácii, pričom zdôrazňuje, že žalobca nesprávne interpretuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a účelne prekrúca tvrdenia súdu. Žalovaný vo svojom vyjadrení zotrval na tvrdení o správnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k § 181 ods. 2 CSP. Použitie sudcovskej koncentrácie súd prvej inštancie riadne a zrozumiteľne vysvetlil. Podľa žalovaného žalobca mohol tvrdenia ohľadne vzťahu urobiť už v podanej žalobe a v následných písomných vyjadreniach bez ohľadu na skutočnosť, kedy súd prvej inštancie nariadil pojednávanie. V danom prípade nie sú zrejmé žiadne objektívne dôvody, ktoré by mu bránili podať tvrdenia v dostatočnom časovom predstihu tak, aby sa nimi mohol súd prvej inštancie riadne zaoberať so zreteľom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Žalovaný preto zotrval na požiadavke potvrdenia rozsudku z dôvodu jeho vecnej správnosti. 12. Ďalšie vyjadrenia v konaní neboli predložené. 13. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 196a ZoKR <https://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=4376276&f=3>), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podaného dňa 24.08.2023 (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4375995&f=3> odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov - bezhotovostných prevodov realizovaných úpadcom v prospech žalovaného, a to dňa 13.12.2019 v sume 5.000,- eur, dňa 14.01.2020 v sume 5.000,- eur a dňa 31.01.2020 v sume 5.000,- eur, a to v konkurze vedenom na majetok úpadcu na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 23K/1/2020. Pokiaľ ide o úpadok, tento podľa žalobcu vyplýva z účtovnej závierky zostavenej k 31.12.2019, keďže hodnota záväzkov presahovala hodnotu majetku. Predlženie následne vyplýva podľa žalobcu aj z priebežnej účtovnej závierky k 31.01.2020 a k 29.02.2020. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že v čase úpadku existovali pohľadávky iných veriteľov, ktoré zostali neuspokojené, napriek tomu úpadca v stave úpadku poskytol žalovanému plnenie spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia. Pohľadávky veriteľov tak nebudú môcť byť uspokojené v rozsahu, v akom by boli uspokojené pred úkonom, ktorým úpadca disponoval svojim majetkom. Úkony úpadcu tak ukracujú veriteľov prihlásených pohľadávok, pričom sa jedná o zvýhodňujúce právne úkony podľa § 59 ZoKR. Právne úkony boli v žalobe žalobcu špecifikované ako jednostranné právne úkony smerujúce k zániku povinnosti úpadcu s detailom transakcie z výpisu z účtu - „aeolus accom. TOLO-The Grove hotel“ (č. l. 38 spisu). 16. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca k podanej žalobe pripojil prihlášku veriteľa UniCredit Bank, a.s. (č. l. 9 spisu), prihlášku veriteľa Smartwings, a.s. (č. l. 11 spisu), prihlášku veriteľa Smartwings
Slovakia, s.r.o. (č. l. 14 spisu) a účtovnú závierku k 31.12.2019 (č. l. 16 spisu). Neskôr v priebehu konania predložil ďalšie listiny na účely kvantifikovania majetku a záväzkov dlžníka, a to účtovné závierky za január a február 2020 (č. l. 61 a č. l. 64 spisu), inventúrne súpisy majetku (č. l. 75-78, č. l. 81-84, č. l. 95-106 spisu), saldokonto a hlavná kniha (č. l. 85-90 spisu), daňové priznanie za rok 2019 (č. l. 91 spisu) a za rok 2020 (č. l. 123 spisu), rekapituláciu miezd (č. l. 115-117 spisu) a listy vlastníctva (č. l. 79-80). 17. Odvolací súd v prvom rade posúdil procesný postup súdu prvej inštancie s ohľadom na odvolateľom namietaný nesprávny postup pri predbežnom právnom posúdení veci (§ 181 ods. 2 CSP). Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zo zápisnice z pojednávania dňa 23.06.2023 (č. l. 399 spisu) vyplýva, že po otvorení pojednávania žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) predniesol žalobu a k uvedenému prednesu sa následne vyjadril žalovaný (rovnako prostredníctvom právneho zástupcu), čo zodpovedá postupu podľa § 181 ods. 1 CSP. Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 403 spisu) jednoznačne vyplýva, že po prednesoch strán sporu sudca súdu prvej inštancie pristúpil k postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, ktorý predstavuje obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a obligatórne predbežné právne posúdenie veci ako kľúčových inštitútov na zrýchlenie civilného sporového konania. Pokiaľ ide o samotný spôsob realizácie postupu súdu, tento nie je upravený právnym predpisom. Tak ako bol súdom prvej inštancie realizovaný, je podľa odvolacieho súdu plne postačujúci. Súd prvej inštancie síce značnú časť venoval otázke aplikácie sudcovskej koncentrácie na podania žalobcu a žalovaného, ktoré boli realizované krátko pred pojednávaním. V otázke vykonávania dôkazov súd prvej inštancie zreteľne uviedol, že vykoná dokazovanie listinami, ktoré žalobca predložil v rámci konania s výnimkou listín, ktoré boli pripojené k podaniu, na ktoré v dôsledku koncentrácie neprihliadal. V otázke právneho posúdenia správne súd prvej inštancie poukázal na potrebu splnenia hmotnoprávnych podmienok odporovateľnosti právnych úkonov s tým, že právne odporovaný úkon podriadil pod ustanovenie § 59 ZoKR (ukracujúci právny úkon). Hoci je cieľom inštitútu predbežného právneho posúdenia minimalizovanie prekvapivých rozhodnutí, žiadne ustanovenie CSP neukladá zákonnému sudcovi ako má predbežné právne posúdenie vyzerať a zákon nekonkretizuje jeho formu a obsah. Odvolací súd však nezistil žiadne pochybenie pri postupe súdu prvej inštancie pri realizácii jednotlivých krokov v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky žalobcu v nesprávnej aplikácii § 181 ods. 2 CSP sú tak nedôvodné. 18. Odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvej inštancie ani pri prednese žalobcu na pojednávaní. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že sa nemohol vyjadriť k otázke dlžnícko-veriteľského vzťahu kvôli skutočnosti, že ho sudca prerušil. Avšak odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca, resp. jeho právny zástupca, sa na pojednávaní vyjadril rozsiahlo a v rámci prednesu žaloby uvádzal aj podrobné skutočnosti o dlžnícko-veriteľskom vzťahu (č. l. 401-403 spisu). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nezistil žiadne pochybenia ani pri postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k § 181 ods. 1 CSP a odvolacia námietka žalobcu je v tomto prípade nedôvodná. 19. Žaloba ďalej vyčítal súdu prvej inštancie extenzívne uplatnený princíp spravodlivosti, keď podľa žalobcu žalovaný nepopieral tvrdenia žalobcu a súd nesprávne nahradil túto pasivitu žalovaného a sám súd overoval tvrdenia žalobcu. 20. Odvolací súd uvádza, že na presadzovanie práv z nevýhodne prevedeného majetku v mene veriteľov, je v právnom poriadku zakotvený inštitút odporovateľnosti právnych úkonov. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnymi úkonmi zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávky. Možnosť odporovania právnym úkonom dlžníka, uskutočneným pred začatím konkurzného konania, zabezpečuje rovnosť medzi veriteľmi a zvyšuje hodnotu dlžníkových aktív, ktoré sa následne rozdelia medzi veriteľov. Táto ochrana predstavujúca ochranu ex post, t. j. možnosť odporovania právnemu úkonu, je aplikovateľná až po tom, čo právny úkon bol uskutočnený a je platný. Podmienky odporovania právnemu úkonu sú: a/ existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b/ platnosť odporovateľného právneho úkonu, c/ vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, d/ ukrátenie veriteľa (objektívna stránka) a e/ úmysel ukrátiť veriteľa (subjektívna stránka). 21. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že odporovať v konkurze možno iba právnym úkonom dlžníka. To znamená, že právny úkon, ktorým dlžník ukrátil veriteľov, musí byť uskutočnený samotným dlžníkom. Odporovateľnosťou možno zároveň postihnúť iba taký úkon, ktorý možno subsumovať pod definíciu právneho úkonu vymedzeného v § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). ZoKR
nepripúšťa iný výklad ako ten, že je možné odporovať len právnym úkonom (vrátane opomenutia) a nie inému konaniu, ktoré dlžník urobil, ak nie je právnym úkonom. 22. Odporovateľnosť možno uplatňovať iba pri právnych úkonoch, ktoré sú platné. Neplatný právny úkon nemá právne účinky, resp. nemá tie právne účinky, ktoré právo spája s platným právnym úkonom. Odporovateľnosti sa nemožno domáhať ani v prípade, ak je právny úkon platný, ale ešte nenadobudol účinnosť. 23. Za právny úkon považuje judikatúra platbu, ktorou sa splní peňažný dlh. Platba je dôsledkom prejavu vôle subjektu právneho vzťahu splniť peňažný záväzok, preto nemožno platbu považovať za právnu skutočnosť, ale za právny úkon (rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo/472/2008 z 31.08.2010). 24. V danom prípade žalobca označil bezhotovostné prevody ako predmet odporovateľnosti. V sporovom konaní platí, že predmet sporu vymedzuje žalobca. Jasným a konkrétnym vymedzením predmetu sporu je daný rozsah súdneho prieskumu na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, ktoré tvoria jeden celok. K otázke hodnotenia žalobcom vymedzeného úkonu ako spôsobilého predmetu odporovacej žaloby, t. j. v hodnotení, či bezhotovostný prevod peňažných prostriedkov možno považovať za právny úkon, ktorému je možné odporovať, odvolací súd uvádza, že existujúca judikatúra (hoci prevažne súdov ČR, napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Cdo/677/2011, sp. zn. 11ICm/1647/2016, sp. zn. 3Cdo/472/2008) ustálila, že bezhotovostný prevod - úhrada má povahu právneho úkonu, ak ním dlžník sleduje, t. j. ak jeho obsahom je prejav vôle dlžníka splniť dlh (peňažný záväzok) svojmu veriteľovi. Iba pri naplnení týchto podmienok je bezhotovostný prevod (úhrada) z účtu dlžníka v prospech účtu veriteľa právnym úkonom podľa § 34 OZ, nakoľko ide o prejav vôle smerujúci k zániku povinnosti splniť dlh - záväzok (§ 559 ods. 1 OZ, resp. § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka). 25. Skúmanie existencie právneho úkonu predstavuje základnú a nevyhnutnú podmienku odporovateľnosti a bez preukázania existencie právneho úkonu musí byť žaloba bez ďalšieho zamietnutá. Je povinnosťou súdu vyhodnotiť, či sa jedná o spôsobilý predmet odporovacej žaloby. Odvolací súd uvádza, že takéto posúdenie je nevyhnutnou súčasťou žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či protistrana jeho existenciu namieta, keďže sa jedná o skúmanie základnej podmienky odporovacej žaloby. Odporovať možno len právnemu úkonu, preto ak súd prvej inštancie v rámci skúmania podmienok žaloby posudzoval, či žalobcom označené bezhotovostné prevody predstavujú právne úkony, jeho postup nie je nahrádzaním pasivity žalovaného. Práve naopak, ide o posúdenie splnenia nevyhnutnej hmotnoprávnej podmienky konania. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou odvolateľa, že týmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práv žalobcu a rovnako tak podľa odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu princípu spravodlivosti strán sporu ako uvádza odvolateľ. 26. Súd prvej inštancie v otázke posudzovania existencie právneho úkonu správne vychádzal zo žaloby žalobcu (č. l. 2-4 spisu), jej doplnenia zo dňa 22.07.2021 (č. l. 36-37 spisu) a z podania žalobcu zo dňa 17.05.2022 (č. l. 54-59 spisu), ako aj z listinných dôkazov k nim priložených. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne aplikoval aj sudcovskú koncentráciu vo vzťahu k žalobcovi, a to na jeho podanie zo dňa 16.06.2023 (č. l. 177-182 spisu), ktoré obsahovalo rozsiahle skutkové tvrdenia a ďalšie listinné dôkazy, ktoré mohol žalobca predložiť už spolu so žalobou, resp. s jej doplnením, ak by postupoval starostlivo. V tomto smere odvolací súd nezistil pochybenia súdu prvej inštancie. 27. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. 28. Vo vzťahu k odvolateľom vytýkanej námietke nedostatku koncentrácie, odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zrejmého z obsahu spisu, sa aj v tomto smere stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca svoje tvrdenia ani dôkazy nepredložil v čase predpokladanom Civilným sporovým
poriadkom, a to bez existencie objektívnych dôvodov. Záver súdu prvej inštancie v uvedenom smere je preto správny a odvolací súd aj v tomto prípade vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné. 29. Odvolací súd poukazuje zároveň na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára 2021, zo záverov ktorého vyplýva, že: Účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie. 30. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil ani s námietkou odvolateľa, že skutkové tvrdenia ohľadne vzťahu uvádzal už v podanej žalobe. Ako vyplýva z podanej žaloby, žalobca v nej len všeobecne uvádzal, že sa jedná o jednostranné právne úkony smerujúce k zániku povinnosti úpadcu a zároveň pripojil tabuľku s uvedením jednotlivých platieb, kde ako detail transakcie bolo uvedené: „aeolus accom. TOLO-The Grove hotel“. Odvolací súd dospel k záveru, že sa nejedná o uvedenie skutkových tvrdení vo formalizovanej forme (v riadkoch), ako to tvrdí odvolateľ a rovnako z takto vymedzeného vzťahu nevyplýva, že sa voľným prekladom dá zistiť právny vzťah medzi žalovaným a úpadcom a že úpadca žalovanému platil za ubytovanie klientov v hoteli The Grove hotel. Žalobca bol povinný už v žalobe uviesť konkrétne skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Súd je limitovaný skutkovými tvrdeniami, ktorými žalobca vymedzuje svoj nárok a dohady s voľným prekladom nemôžu nahrádzať riadne skutkové tvrdenia ani dôkazy. 31. Za kontradiktórneho nastavenia Civilného sporového poriadku odvolací súd vzhliadol dôvodným stotožniť sa so skutkovou a právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobca v podstatných skutkových tvrdeniach žaloby nepreukázal základnú zákonnú podmienku, a to, že odporovaný úkon má povahu právneho úkonu, teda, že ide o predmet, ktorému je možné odporovať. Povinnosť tvrdenia v tomto smere zaťažuje žalobcu, čo vyplýva z konštantných rozhodnutí súdov vyšších stupňov tak na úrovni odvolacích súdov, ako aj súdu dovolacieho. 32. Odvolací súd dopĺňa, že hoci súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že sa už bližšie nezaoberal otázkou naplnenia zákonnej podmienky § 57 ods. 4 ZoKR, i keď vykonával skutkové zistenia, ktorými je odvolací súd viazaný, je zo strany odvolacieho súdu, nad rámec potvrdzujúcich dôvodov, pri hodnotení tohto skutkového stavu možné uviesť, že zo zisteného skutkového stavu nevyplýva ani naplnenie zákonnej podmienky § 57 ods. 4 ZoKR, keď žalobca v tomto smere neprodukoval relevantné tvrdenia, ani dôkazy. Žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval dopad odporovaného právneho úkonu (bezhotovostných prevodov) na majetkovú sféru úpadcu. Žalobca nepreukázal stav majetku pred a po právnom úkone a jeho vplyv na uspokojenie veriteľov, ktorí mali pohľadávku v čase právneho úkonu a následne si ju prihlásili v konkurze. Ani samotná prítomnosť úpadku úpadcu v čase odporovaného právneho úkonu nie je dôvodom na vyhovenie žalobe. Ako vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/53/2022 zo dňa 27.03.2024, nie každý právny úkon uskutočnený dlžníkom v čase, kedy je v úpadku, alebo sa jeho úpadok predpokladá, má nevyhnutne za následok ukrátenie niektorej z pohľadávok veriteľa. 33. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie č. 33 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 3/2016, z ktorého o. i. vyplýva, že pre úspešnosť odporovacej žaloby musí správca preukázať, že prevodom práva vec užívať a práva odkúpiť ju, došlo k ukráteniu pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú voči dlžníkovi pohľadávky v čase účinnosti napadnutého právneho úkonu. Predpokladom každej odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná. Dôkazné bremeno o všetkých týchto skutočnostiach je na správcovi.
34. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil, ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).