Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Cob/125/2024 5123201628 29. 04. 2026 JUDr. Andrea Haitová ECLI:SK:KSBA:2026:5123201628.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a Mgr. Evy Vallovej v spore žalobcu: Stredoslovenská distribučná, a.s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, IČO: 36 442 151, proti žalovanému: Bio CON 1 s.r.o., Mlynské nivy 54, Bratislava, IČO: 36 710 172, zastúpený: Mgr. Andrej Maar, advokát, Dunajská 8, 811 08 Bratislava o zaplatenie 31.032,02 Eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III. č.k. B2-26Cb/53/2023-121 zo dňa 16. januára 2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III. č.k. B2-26Cb/53/2023-121 zo dňa 16. januára 2024 potvrdzuje. II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III( ďalej v texte aj „ súd prvej inštancie alebo prvoinštančný súd“) rozsudkom č.k. B2-26Cb/53/2023-121 zo dňa 16. januára 2024 ( ďalej v texte aj „ prvoinštančné rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie“) vyhovel žalobe v celom rozsahu a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 31.032,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo súm a od dátumov splatnosti presne špecifikovaných vo výroku až do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok vo výške 100 %. 2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 31.032,02 eur s príslušenstvom na tom skutkovom a právnom základe, že žalovaný bol povinný uhrádzať žalobcovi mesačné platby za prístup do distribučnej sústavy, kedy spôsob a výška platby za prístup bola určená pre výrobcov elektriny , ktorí mali s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení podľa § 26 ods. 33 vyhlášky číslo 18/2017 Z. z.. Podľa znenia tejto vyhlášky sa platba za prístup do distribučnej sústavy uhrádzala prevádzkovateľovi distribučnej sústavy výrobcom elektriny vo výške 30 % maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení ( v prípade žalovaného bola maximálna rezervovaná kapacita 0,999 MW), vo výške tarify za 12 mesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (v danom prípade 5 433,60€/MW pre kalendárny rok 2019 a 5 650, 40€/MW pre kalendárny rok 2020). Povinnosť žalovaného uhrádzať žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy bola stanovená tiež v rozhodnutiach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým schválil cenníky pre distribúciu elektriny. Výška mesačnej platby žalovaného za prístup do distribučnej sústavy sa v zmysle cenových vyhlášok vypočíta ako súčin 30 % z hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity a tarify za 12 mesačnú rezervovanú kapacitu. Žalobca počas celého fakturovaného obdobia poskytoval žalovanému pripojenie a prístup do distribučnej sústavy, žalobca však svoju povinnosť platiť mesačné platby za predmetný prístup neplnil. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe považoval nárok žalobcu za nedôvodný, pričom zdôraznil, že zo samotnej žaloby nie je zrejmé
v čom spočívala služba žalobcu v prospech žalovaného, či malo ísť o povinnú platbu na základe zákona, respektíve čí malo ísť zmluvný nárok. Zdôraznil že za právny dôvod vzniku nároku na zaplatenie platby za prístup do distribučnej sústavy nemožno považovať ustanovenia vyhlášky (v danom prípade § 26 ods. 23 vyhlášky číslo 221/2003 Z. z., na ktorú sa žalobca odvolával)a to jednak s poukazom na článok 13 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka PL.ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016, kde ústavný súd rozhodol, že časť ustanovenia § 26 ods. 23 tejto cenovej vyhlášky nie je v súlade s ústavou, keďže nebola vydaná na základe zákona. Dodal, že iba zákon môže právny nárok odôvodňovať, nie však vyhláška, ktorá nebola vydaná na základe zákona. Zo zmluvy o pripojení, ktorá bola súčasťou žaloby, právny dôvod vzniku žalovaného nároku nevyplýva, a žalobca ju ani neoznačil za právny dôvod vzniku. 3. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami nebola sporná skutočnosť uzavretia Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy č. 969 - 2019 zo dňa 12.2.2019, ktorej predmetom bol záväzok žalobcu ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy rezervovať pre žalovaného ako výrobcu elektriny distribučnú kapacitu zodpovedajúcu maximálnej rezervovanej kapacite v odovzdávacom mieste uvedenom v zmluve a umožniť výrobcovi prístup zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. Žalovaný sa v tejto zmluve zaviazal uhrádzať žalobcovi cenu za prístup do sústavy a to v súlade a za podmienok uvedených v tejto zmluve, platných právnych predpisoch a cenových rozhodnutiach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Ďalej v konaní podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca vystavil žalovanému faktúry, ktorými účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy a žalovaný platby za prístup do tejto siete v celkovej výške 31 032,02,- € za obdobie od 01.01.2019 do 23.04.2020 neuhradil. K obrane žalovaného o neústavnosti ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.18/2017 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že táto je bezpredmetná z dôvodu, že žalobca sa v konaní domáhal nárokov na zaplatenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalobcu za obdobie od 01.01.2019, teda za obdobie po nadobudnutí účinnosti zákona číslo 309/2018 Z. z.. Z uvedeného dôvodu nebolo podľa súdu prvej inštancie možné na uvedenú vec aplikovať nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016 keďže na prejednávanú vec sa vyššie uvedené ustanovenia vyhlášky neaplikujú. 4. Právne zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa § 26 ods. 4, § 96 f ods. 1, 2 zákona číslo 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej v texte „ zákon o energetike“), § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a § 151 ods. 2 CSP. 5. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca v žalobe neuviedol právny dôvod vzniku svojho nároku súd prvej inštancie uviedol, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia, pričom strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia však uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Skutočnosť, že žalobca ním uplatnený nárok subsumuje pod nesprávnu právnu kvalifikáciu, respektíve právna kvalifikácia jeho nárokov v žalobe absentuje nie je podľa súdu prvej inštancie dôvodom na zamietnutie žaloby, pokiaľ zo žalobcom poskytnutých tvrdení možno existenciu ním uplatnených nárokov odvodiť. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný v priebehu celého súdneho konania samotnú výšku fakturovaných platieb nespochybňoval. Žalovaný v priebehu konania popieral samotnú existenciu nároku žalobcu na zaplatenie akýchkoľvek platieb, avšak samotnú výšku platieb v priebehu konania nespochybnil. Výšku platieb za prístup do sústavy upravovala Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zo dňa 12.02.2019 v článku 4 bod 4. 1., podľa ktorého „prevádzkovateľ účtuje výrobcovi cenu za prístup do sústavy v súlade s platnými právnymi predpismi a cenovými rozhodnutiami ÚRSO“. Tvrdenia žalovaného založené iba na nepreskúmateľnosti výšky platieb za prístup do distribučnej siete, respektíve o nepredložení podkladov a určitých častí zmluvy nie je možné považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu, a teda ani za účinné spochybnenie žalobcom tvrdenej výšky jeho nároku. Ak protistrana nesúhlasí so skutkovými tvrdeniami, je procesnou povinnosťou tieto skutkové tvrdenia účinne poprieť v súlade s ustanovením § 151 ods. 2 CSP. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný nepoprel účinne tvrdenia žalobcu týkajúce sa výšky fakturovaných platieb a preto ich súd prvej inštancie považoval za nesporné a preto o nich nebolo potrebné vykonávať dokazovanie. Súd pri rozhodovaní o výške platieb vychádzal z tvrdení žalobcu, že výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy sa vypočítava ako súčin 30 % z hodnoty MRK (maximálnej rezervovanej kapacity) =30 % x 0,999 MW=0,29 MW a tarify za 12 mesiacov rezervovanú kapacitu podľa účinného cenníka (teda v tomto prípade 5,433,60 € /MW pre kalendárny rok 2019 a 2,027,36 € pre kalendárny rok 2020). Žalobca teda podľa súdu prvej inštancie podrobne ozrejmil akým spôsobom vypočítal výšku mesačných platieb, pričom žalovaný v priebehu celého konania neuviedol v čom má byť tento výpočet žalobcu nesprávny. V súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka a § 1 Nariadenia vlády SR číslo 21/2013 Z. z. súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok proti žalovanému v rozsahu 100 %. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a svojím procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať procesné práva do tej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7. Odvolateľ v prvom rade poukázal na zásadné pochybenie na strane žalobcu, ktorý podľa neho neuniesol dôkazné bremeno. Zdôraznil, že žalobca v priebehu konania zásadným spôsobom menil svoje tvrdenia o právnom základe uplatneného nároku. Kým v pôvodnej žalobe (v návrhu na vydanie platobného rozkazu) odvodzoval svoj nárok z Cenovej vyhlášky ÚRSO č. 18/2017 Z. z. a cenových rozhodnutí, po odpore žalovaného zmenil svoju argumentáciu a nárok začal odvodzovať zo zákona č. 251/2012 v znení zákona č. 309/2018 Z.z. , ( konkrétne § 26 ods. 5 ), zo Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a z Cenníkov 2019 a 2020. Odvolateľ argumentoval, že takáto zmena nemá povahu iba doplnenia právnej kvalifikácie v zmysle zásady iura novit curia, ale ide o zmenu v skutkových tvrdeniach. Za kľúčové však považoval, že žalobca ani po zmene argumentácie nepredložil súdu listiny, ktoré mali jeho zmluvný nárok preukazovať. Do súdneho spisu nebola nikdy doložená kompletná Zmluva o prístupe a predovšetkým neboli doložené Cenník 2019 a Cenník 2020, na ktoré sa zmluva priamo odvoláva a ktoré mali určovať konkrétnu cenu za prístup. Bez znalosti obsahu týchto externých častí zmluvy nebolo možné podľa odvolateľa preskúmať existenciu a výšku nároku, a teda súd nemohol dospieť k správnym skutkovým zisteniam. 8. V nadväznosti na to odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena. Nesúhlasil so záverom súdu, že výška žalovanej sumy bola medzi stranami nesporná, pretože ju žalovaný v priebehu konania nespochybňoval. Odvolateľ zdôraznil, že ak popieral nárok v celom rozsahu čo do právneho základu, poprel ho absolútne, teda aj čo do výšky. Považoval za nelogické, aby spochybňoval spôsob výpočtu nároku, keď tvrdil, že na žiadnu platbu neexistuje právny dôvod. Súd podľa neho nesprávne vyhodnotil procesnú situáciu, keď mu vyčítal, že neposkytol vlastné skutkové tvrdenia o inej výške platby. Takúto povinnosť si nemohol splniť, keďže žalobca nepredložil cenníky, z ktorých výpočet vychádzal, a žalovaný tak nemal ako overiť správnosť fakturácie a prípadne navrhnúť alternatívny výpočet. Dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti a výšky nároku zaťažovalo v plnej miere žalobcu, ktorý ho však podľa odvolateľa neuniesol. 9. Z uvedených pochybení napokon odvolateľ vyvodil porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Tým, že súd konal a rozhodol vo veci bez toho, aby žalobca predložil kľúčové dôkazy, na ktoré sa odvolával, bolo žalovanému upreté právo oboznámiť sa s týmito dôkazmi a vyjadriť sa k nim, čo je v rozpore s článkom 9 základných princípov Civilného sporového poriadku. Tento nesprávny procesný postup súdu mu znemožnil plnohodnotne uplatňovať prostriedky procesnej obrany. Na základe všetkých uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 10. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Dodal, že sa v plnej miere stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý považuje za jasný a presvedčivý, a tvrdenia žalovaného v odvolaní odmietol ako neopodstatnené. 11. K námietke žalovaného o údajnej zmene právneho dôvodu nároku žalobca uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé. Zdôraznil, že právny základ jeho nároku bol od začiatku zmluvný, čo vyplývalo už z podanej žaloby, v ktorej poukázal na existenciu Zmluvy o pripojení. Práve v tejto zmluve bola dohodnutý zásadný údaj, a to maximálna rezervovaná kapacita zariadenia na výrobu elektriny (MRK), ktorá je smerodajná pre určenie výšky platby za prístup do distribučnej sústavy. Cenová vyhláška a príslušné cenníky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, na ktoré sa odvolával, podľa neho nepredstavujú samotný právny titul povinnosti platiť, ale ako administratívne akty iba upravujú spôsob a mechanizmus výpočtu tejto platby. Nevyhnutným predpokladom pre fakturáciu bola vždy zmluvne dohodnutá hodnota MRK, na základe ktorej žalobca žalovanému zabezpečoval službu prístupu do sústavy, a za ktorú bol žalovaný povinný platiť. Oprávnenosť takéhoto postupu podľa žalobcu potvrdzuje aj ustálená súdna prax, pričom poukázal na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. 12. Žalobca ďalej poukázal aj na zmeny vyplývajúce zo zákona č. 309/2018 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o energetike. Táto novela s účinnosťou od 1. januára 2019 zaviedla povinnosť okrem Zmluvy o pripojení uzatvoriť aj samostatnú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Zákonodarca zároveň v
prechodnom ustanovení § 96f ods. 2 zákona o energetike stanovil, že do uzatvorenia novej zmluvy (v lehote do 31. marca 2019) platí, že prístup do sústavy sa poskytuje na základe fikcie zmluvy, pričom pre určenie rozsahu a výšky platby je rozhodujúca práve hodnota MRK dohodnutá v pôvodnej Zmluve o pripojení. Po tomto dátume a po uzatvorení novej Zmluvy o prístupe, ktorú podľa svojho tvrdenia do konania riadne predložil, vyplýval záväzok žalovaného priamo z tejto novej zmluvy. Týmto chcel žalobca preukázať, že fakturácia bola v každom období realizovaná na zmluvnom základe. 13. K namietaným procesným nedostatkom žalobca uviedol, že riadne opísal rozhodujúce skutočnosti a označil dôkazy, a teda súd mal k dispozícii všetky relevantné informácie pre rozhodnutie. Argumentáciu žalovaného o nepreukázaní výšky platby a jeho neznalosti cenníkov považoval za neopodstatnenú. Žalovaný dobrovoľne podpísal Zmluvu o prístupe, v ktorej sa v bode 4.3. explicitne uvádza, že žalobca je oprávnený účtovať cenu za prístup v súlade s platným právnym predpisom a cenovým rozhodnutím ÚRSO. Ak sa žalovaný s týmito verejne dostupnými rozhodnutiami neoboznámil, táto skutočnosť podľa žalobcu nemôže byť na jeho ťarchu. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že v konaní bol riadne preukázaný tak právny dôvod, ako aj výška uplatneného nároku, s čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne stotožnil. 14. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu nevyjadril. 15. Po oboznámení sa obsahom súdneho spisu a dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť podľa § 387 ods. 1 CSP. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na tento poukazuje. 19. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 20. Medzi stranami nebolo sporné uzavretie Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy č. : S. zo dňa 12.07.2013, Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny č. 969-2019 zo dňa12.02.2019 ako aj skutočnosť, že žalobca žalovanému v spornom období od 01.01.2019 do 23. 04.2020 poskytoval pripojenie a prístup svojim zariadením na výrobu elektriny do distribučnej sústavy, na základe čoho vznikla žalovanému povinnosť uhrádzať žalobcovi platbu na základe žalobcom vystavených faktúr. Žalovaný si svoju povinnosť uhrádzať žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy riadne a včas nesplnil. 21. Odvolací súd súladne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovanému vznikla povinnosť platiť poplatky za prístup a pripojenie zariadenia žalovaného ako výrobcu elektrickej energie do distribučnej sústavy žalobcu za žalované obdobie. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že zo samotnej Zmluvy o pripojení, ktorá bola uzavretá v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení so zákonom o energetike vyplýva, že strany odkazom na Vyhlášku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 225/2011 Z. z., resp. Vyhlášku č. 18/2017 Z.z. v spojení s prílohami k tejto zmluve ( Platobné a fakturačné podmienky a Splátkový kalendár ) si zakotvili maximálnu rezervovanú kapacitu zariadenia na výrobu elektriny. Je nevyhnutné preto konštatovať, že zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy malo teda jednoznačne zmluvný základ, pričom hodnota maximálnej rezervovanej kapacity bola zmluvne dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným práve v Zmluve o pripojení. Cenníky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví ako aj vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, na ktoré poukazoval žalovaný ako na podklad, z ktorého nemožno vyvodzovať uvedený žalobný nárok, však
podľa odvolacieho súdu slúžili len ako mechanizmus pre určenie spôsobu výpočtu mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy. Z uvedeného teda odvolaciemu súdu jednoznačne vyplýva, že dohodnutá hodnota maximálnej rezervovanej kapacity v rámci Zmluvy o pripojení bola dostatočným právnym dôvodom na oprávnenosť fakturácie platieb za prístup do distribučnej sústavy. Uvedené potvrdzuje aj následná právna úprava spočívajúca v zmene zákona o energetike. S účinnosťou od 01.01.2019 nadobudol platnosť zákon číslo 309/2018 Z.z. , ktorým došlo k novelizácii zákona o energetike a ktorý zaviedol vyššie uvedené ustanovenie § 96f ods. 2 zákona o energetike. Od účinnosti uvedeného zákona mali strany sporu ( žalobca ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy a žalovaný ako výrobca elektriny) povinnosť do 31.03.2019 uzatvoriť okrem existujúcej Zmluvy o pripojení aj Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zákonodarca súčasne upravil aj prechodné obdobie na zosúladenie existujúceho stavu so zákonom o energetike (do 31.03.2019), pričom počas tohto prechodného obdobia bola pre určenie výšky platby za prístup rozhodujúca hodnota maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutá v Zmluve o pripojení. Po uzavretí Zmluvy o prístupe zo dňa 12.02.2019 bol žalovaný povinný platiť svoj záväzok priamo vyplývajúci z uvedenej Zmluvy o prístupe. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného, že žalobca pri podaní žaloby neuviedol právny dôvod vzniku svojho žalobného nároku, respektíve ani neuviedol a nepoukázal na skutočnosti rozhodné pre právne posúdenie zo strany súdu. Zo samotnej žaloby vyplýva, že žalobca svoj nárok odvodzoval zo Zmluvy o pripojení, pričom cenníky a cenová vyhláška úradu pre reguláciu sieťových odvetví mala za úlohu len upresniť spôsob výpočtu platby za prístup. Po uzavretí Zmluvy o prístupe vo februári 2019 boli v predmetnej zmluve jasne upravené vzájomné práva a povinnosti, vrátane platobných podmienok strán sporu. Argumentácia žalovaného uvádzaná v danom konaní neobstojí, keďže tento sám dobrovoľne podpísal ako Zmluvu o pripojení tak aj Zmluvu o prístupe, pričom Zmluva o prístupe jednoznačne upravuje spôsob výpočtu platby za prístup a z bodu 4 bod 3 tejto zmluvy vyplýva, že prevádzkovateľ (žalobca) je oprávnený účtovať výrobcovi (žalovanému) cenu za prístup do sústavy v súlade s podmienkami príslušného nového platného právneho predpisu a cenového rozhodnutia ÚRSO. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že sa s predmetnými cenníkmi neoboznámil, nemôže ísť táto skutočnosť na vrub žalobcu. 22. Z uvedených nesporných skutočností jednoznačne vyplýva existencia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorého obsahom bol záväzok žalobcu rezervovať distribučnú kapacitu a umožniť žalovanému prístup do distribučnej sústavy a na strane žalovaného záväzok uhrádzať cenu za poskytnuté služby v súlade so zmluvou, platnými právnymi predpismi a cenovými rozhodnutiami regulačného orgánu. 23. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že žalovaný v konaní nespochybňoval samotné poskytovanie prístupu do distribučnej sústavy, ani existenciu maximálnej rezervovanej kapacity zariadenia, ktorá tvorila základ pre určenie výšky platieb. Za tejto situácie bolo jeho tvrdenie o neexistencii povinnosti platiť za prístup v rozpore s obsahom ním uzavretých zmlúv. 24. Podľa § 96 f ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení účinnom od 1.1.2019 , pre výrobcov elektriny, ktorí využívajú prístup do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy a k 1. januáru 2019 nemajú uzatvorenú zmluvu v písomnej forme, ktorej predmetom je prístup výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, platí, že majú prístup do prenosovej sústavy na základe zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a o prenose elektriny podľa § 26 ods. 4 <https://www.slovlex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/251/?ucinnost=01.01.2019> alebo prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/251/?ucinnost=01.01.2019> a vzťahujú sa na nich primerane práva a povinnosti vyplývajúce z týchto zmlúv. Na účely určenia rozsahu rezervovanej kapacity výrobcov elektriny v takomto prípade platí, že využívajú prístup do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy vo výške maximálnej rezervovanej kapacity zariadenia na výrobu elektriny. Účastníci zmlúv sú povinní uviesť uzatvorené zmluvy do súladu s týmto zákonom do 31. marca 2019. 25. Odvolací súd dodáva ako už bolo vyššie uvedené, že z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zákonodarca výslovne upravil právny režim poskytovania prístupu do distribučnej sústavy aj pre obdobie pred uzatvorením písomnej Zmluvy o prístupe, pričom za rozhodujúci parameter pre určenie rozsahu poskytovaných služieb a výšky platieb označil maximálnu rezervovanú kapacitu zariadenia výrobcu elektriny.
26. Z uvedeného dôvodu je právne bezvýznamná námietka žalovaného smerujúca proti existencii právneho dôvodu nároku žalobcu za obdobie od 01.01.2019 do uzatvorenia zmluvy o prístupe, keďže tento právny dôvod vyplýva priamo zo zákona.
27. Podľa § 26 ods. 5 cit. zákona, zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb. 28. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že samotným uzavretím zmluvy o prístupe vzniká účastníkovi trhu s elektrinou povinnosť platiť cenu za prístup, pričom táto povinnosť nie je podmienená ďalším osobitným právnym úkonom prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Povinnosť platiť za prístup je imanentnou súčasťou zmluvného záväzku a vyplýva priamo zo zákonnej úpravy. 29. Odvolací súd preto považuje za nesprávne tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal právny titul vzniku svojho nároku. 30. Odvolací súd sa osobitne zaoberal aj námietkou žalovaného, že žalobca nepredložil cenníky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví za roky 2019 a 2020, na základe ktorých bola určená výška ceny za prístup do distribučnej sústavy. 31. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že cenové rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví predstavujú všeobecne záväzné správne akty vydané na základe zákona a sú verejne prístupné, pričom ich existencia a obsah sú skutočnosťami, ktoré sú súdu známe. 32. Navyše žalobca v konaní dostatočne konkretizoval spôsob výpočtu jednotlivých mesačných platieb a predložil faktúry obsahujúce výšku maximálnej rezervovanej kapacity, príslušnú tarifnú hodnotu a výslednú výšku platby. Žalovaný napriek tomu neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, ktorými by správnosť uvedených výpočtov spochybnil. 33. Za tejto situácie nemožno dospieť k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k výške uplatneného nároku. 34. 35. Keďže odvolací súd nezistil existenciu uplatnených odvolacích dôvodov a napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %. 37. Začiatok formulára 38. Spodná časť formulára
58. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).