Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoCsp/1/2026 6117240328 28. 05. 2026 JUDr. Miroslava Saxová ECLI:SK:KSBA:2026:6117240328.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: P.. Y. C., A.. XX.XX.XXXX, S. W. K. XX, O., zast. JUDr. Jozefom Tomkom, advokátom so sídlom Floriánova 2, Prešov, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Mlynské nivy 16, Bratislava, zast. Advokátska kancelária Legal Cases s.r.o., IČO: 36 720 097, Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, o zaplatenie 3.339,92 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19.05.2025, č. k. B1-7Csp/14/2018-570, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e. II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 3.245,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.245,41 eur od 09.03.2017 do zaplatenia a vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,3 %. 2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 517, § 797 ods. 1, 2, 3, § 806 zák. č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení účinnom do 30.06.2016 (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil čiastočnou opodstatnenosťou žalovaného nároku. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola ku dňu 16.10.2015 vlastníkom a držiteľom osobného motorového vozidla zn. M. I.-Q., čierna metalíza, rok výroby: 2008, Q.: X., EČV: F., ktoré bolo v rozhodnom čase havarijne poistené u žalovanej, čo vyplynulo aj z poistky č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.02.2015, v zmysle ktorej dojednaná spoluúčasť predstavovala 5 %, minimálne 165,97 eur. Z predložených Zmluvných dojednaní pre havarijné poistenie EUROKASKO prvoinštančný súd zistil, že dojednané poistenie sa vzťahovalo na poškodenie alebo zničenie motorového vozidla alebo jeho obvyklej výbavy náhodnou udalosťou s výnimkou výluk uvedených v príslušných VPP, OPP alebo v zmluvných dojednaniach. Za škodu vzniknutú poistnou udalosťou sa v zmysle čl. IX. ods. 1 zmluvných dojednaní poisťovňa zaviazala poskytnúť poistné plnenie v rozsahu nákladov v danom mieste, na uvedenie poškodeného alebo zničeného motorového vozidla do stavu bezprostredne pred poistnou udalosťou, so zohľadnením dojednanej spoluúčasti, maximálne však vo výške všeobecnej hodnoty motorového vozidla v dobe bezprostredne pred poistnou udalosťou. Po vzniku poistnej udalosti bola poisťovňa povinná hradiť primerané náklady na opravu alebo znovuzriadenie motorového vozidla nasledovne: a) účelne vynaložené náklady na náhradné diely a materiál účtované podľa opravcu sa posudzujú tak, že sa porovnávajú s kalkulačným programom nákladov na opravu, prípadne s katalógovými cenami náhradných dielov a časových noriem na prácu
udávaných výrobcom (súčasťou účtovných nákladov na náhradné diely musia byť aj príslušné dodacie listy), b) v nákladoch na prácu a lakovanie sa zohľadňuje hodinová sadzba v danom regióne pre príslušný typ a značku v opravovniach SR; c) za primerané náklady na opravu sa považujú také, ktoré nepresiahnu ceny náhradných dielov a časové normy stavené výrobcom pre príslušnú značku a typ MV (čl. IX, ods. 2). Za sporný medzi stranami označil priebeh poistnej udalosti. Vo výpovedi žalobkyňa uviedla, že dňa 16.10.2015 išla označeným motorovým vozidlom ráno o siedmej hodine do práce spolu s kolegyňami a na ceste medzi O. a H. dostala šmyk, snažila sa udržať auto na vozovke a jediné, čo jej napadlo bolo len to, aby nešli do protismeru, a aby nešlo nič oproti. Podarilo sa jej auto stiahnuť na pravú stranu, na ktorej sa však nachádzal betónový priepust, na ktorom auto zastavilo (neďaleko bol strom). Po zastavení všetky ostali v šoku, skontrolovala spolucestujúce a po vystúpení z auta toto vyzeralo, že mu na prvý pohľad nič nebolo, ani ŠPZ a plechy neboli pokrčené. Dve kolegyne zobrali do práce okoloidúce autá a ona ostala s p. F. na mieste nehody. Zavolala známemu p. F., ktorý v tom čase pracoval ako policajt na obvodnom oddelení v O., ktorý po príchode odviezol p. F. do práce a potom sa pokúsil s autom pomaly zísť z priepustu do poľa. Keď zišiel zistili, že na pravej prednej strane bol skrivený disk a bola poškodená pneumatika (defekt). Nakoľko sa s autom z poľa vyjsť nedalo, zašli na blízke družstvo, kde požiadali p. L., aby auto s traktorom vytiahol. Po vytiahnutí auta p. F. vymenil rezervu a odišli do autoservisu do M., kde sa na zdviháku zistilo poškodenie auta. Z výpovede svedkyne E. vyplynulo, že auto na ceste do práce šoférovala žalobkyňa, napadol prvý sneh, bolo to také kašovité, keď za O. ich vynieslo do „šancu“. Po nehode s kolegyňami odišla do práce, na mieste ostala zástupkyňa so žalobkyňou. Svedok L. vo výpovedi potvrdil, že na jeseň prišla za ním na družstvo žalobkyňa s nejakým pánom s tým, že majú problém, lebo auto je mimo cesty a potrebujú s ním vyjsť. Svedok potvrdil, že bol prvý sneh a po zídení z prístupovej cesty auto zadnou časťou vytiahol traktorom na vozovku. Na pravom kolese bol podľa svedka defekt, takže oni by s ním nevyšli. Vo vzťahu k poškodeniu motorového vozidla uviedol, že na ňom nebolo nič vidieť, akurát tá spodná časť mohla byť poškodená a všimol si defekt na tom kolese. Svedkyňa F. vo výpovedi potvrdila, že šli spolu so žalobkyňou do práce, keď napadol prvý sneh a dostali šmyk, zastavil ich až betónový priepust. Kolegyne odišli s okoloidúcimi autami do práce ona ostala a žalobkyňa volala známemu- p. F. a následne p. L.. Svedkyňa uviedla, že keby ich ten betónový priepust nezastavil, mohli naraziť do stromu a bolo by horšie. Svedkyňa na otázky doplnila, že pravou časťou vozidla narazili do priepustu a bol na kolese aj defekt, bolo nejak pokrivené, no nevedela si spomenúť, či to bolo predné alebo zadné koleso. Vykonané výsluchy žalobkyne a svedkov hodnotil prvoinštančný súd jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Z hľadiska toho, čo bolo vo výpovediach zhodné a rozdielne poukázal na to, že z výsluchu žalobkyne a svedkov E., F. a L. vyplynula zhoda v tom, že nehoda sa odohrala dňa 16.10.2015 ráno medzi O. a H., keď vozidlo žalobkyne dostalo šmyk, tiež z hľadiska príčiny nehody zhodne uviedli, že tou bol čerstvo napadnutý sneh (kašovitý povrch), pričom vozidlo sa dostalo do smerovej nestability a zišlo mimo vozovky, tiež z hľadiska mechanizmu nárazu vozidlo narazilo do betónového priepustu, ktorý sa nachádzal vpravo od vozovky a tam auto zastavilo, pokiaľ sa týka poškodenia zhodli sa na zjavnom poškodení pravého kolesa- defekt, pokrivený disk a čo sa týka reakcií po nehode, dve spolujazdkyne opustili miesto nehody a zvyšní prítomní kontaktovali pána F., ktorý sa auto pokúsil vytiahnuť a vymenil poškodené koleso. Konštatoval, že rozdiely vo výpovediach boli v otázke rýchlosti, pretože žalobkyňa uviedla rýchlosť cca 50 km/hod. Svedkovia rýchlosť nekvantifikovali, žalobkyňa a svedkovia opisovali len výsledok (kontakt s priepustom, defekt), no technické podrobnosti poškodenia (napr. náprava, výfuk, spodné časti) svedkovia neuvádzali, čo prvoinštančný súd dal do súvisu vzhľadom na ich profesie a uplynutý čas. Dodal, že žalobkyňa výslovne neuvádzala, že brzdila, no udávala, že sa snažila auto „udržať na vozovke“. Uviedol, že rozdiely medzi výpoveďami účastníkov a svedkov môžu spočívať v niekoľkých faktoroch, ktoré z hľadiska osobnej disponovanosti svedkov prvoinštančný súd hodnotil ako objektívne a subjektívne faktory. Uviedol, že v danej veci sa výpovede všeobecne zhodujú v základnom skutkovom priebehu, hoci bolo možné identifikovať odchýlky. Z hľadiska časového odstupu a selektívnej pamäte prvoinštančný súd poukázal na to, že nehoda sa stala v roku 2015 a výsluchy sa konali v roku 2025, t. j. s odstupom desať rokov, čo prirodzene spôsobuje, že si svedkovia nepamätajú všetky detaily s rovnakou presnosťou. Konkrétne svedkyňa F. si nevedela presne spomenúť, ktoré koleso bolo poškodené, svedkyňa E. už presne nevedela, s ktorými kolegyňami pokračovala do práce. Žalobkyňa udávala rýchlosť 50 km/hod., ale neuvádzala, či brzdila, čo vyhodnotil ako možný následok stresu alebo nevedomosťou o technických aspektoch priebehu deja. Z hľadiska rozdielov v pozícií a vnímaní situácie prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobkyňa ako vodička si pamätá priebeh nehody z inej perspektívy ako spolujazdci. Vodič je v centre diania, ale zároveň je viac zaťažený stresom a adrenalínom. Spolujazdkyne v zadnej časti vozidla (E., O.) nemuseli vidieť, ako presne došlo ku kontaktu s priepustom- vystúpili z vozidla, pokračovali do práce a ďalej sa situácii nevenovali. Svedok L. sa vôbec
nezúčastnil na nehode, bol prizvaný dodatočne a vnímal len situáciu na mieste nehody, teda stav vozidla a okolie. Z hľadiska rozsahu vnímaných poškodení sa výpovede o viditeľných poškodeniach vozidla líšia v tom, že žalobkyňa uvádzala, že zvonku sa auto zdalo byť nepoškodené a až v servise zistili poškodenia podvozku. Svedok L. uvádzal, že „nebolo na ňom nič vidieť“, len defekt, svedkyňa F. spomínala pokrivené koleso, ale nevedela určiť konkrétne umiestnenie. Prvoinštančný súd tieto rozdiely vyhodnotil tak, že sú prirodzené z hľadiska ľudskej skúsenosti, pretože ľudia bežne nie sú schopní okamžite posúdiť technický rozsah poškodení, najmä ak ide o podvozkové časti. Z hľadiska dôsledku stresu a krízovej situácie prvoinštančný súd označil nehodu pre účastníkov ako emotívne vypätú udalosť, čo znižuje schopnosť presne si zapamätať chronológiu či detaily. Za pravdepodobné preto uviedol, že žalobkyňa nevenovala pozornosť presnej rýchlosti, či presnému momentu brzdenia, a že svedkovia si neuložili do pamäte presnú polohu priepustu, uhol nárazu a ani mieru brzdenia vozidla. Tento fenomén označil za všeobecne uznávaný aj v znaleckej praxi a uviedol ho aj znalec O. vo svojom vysvetlení. Z hľadiska hodnotenia rozdielov vo výpovediach tak zhrnul, že tieto rozdiely sú len zdanlivé a nie zásadné a vyplývajú z dlhého časového odstupu, z rozdielu vnímania situácie zo strany vodičky a spolujazdcov, z obmedzenej schopnosti laikov posúdiť technický rozsah poškodenia a z psychologických faktorov typických pre stresovú situáciu (nehoda, zodpovednosť za posádku, riziko následkov). Opísané odchýlky vyhodnotil v kontexte veci ako prirodzené a neznižujúce celkovú vierohodnosť výpovedí. Výpovede svedkov tak vo svetle princípu voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) vyhodnotil ako dôveryhodné v merite veci a v zhode so znaleckým posudkom znalca O.É.. 3. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal znaleckými úkonmi týkajúcimi sa žalovanou namietanej kompatibility a plauzibility nehodového deja, z ktorých vyplynuli zdanlivo protichodné závery. Rozpory zhliadol v použitej metodike, ktorú súd prvej inštancie hodnotil v rámci preskúmateľnosti predložených znaleckých posudkov. Zo znaleckého posudku G.. O. O.Š. č. 7/2017 z 20.01.2017 (č. l. 49-57) vyplynulo, že z technického hľadiska možno jednoznačne konštatovať, že nehodový dej popísaný žalobkyňou je z technického hľadiska neprijateľný. Pri hodnotení plauzibility a kompatibility popisovaného deja sa preukázalo, že poškodenie vozidla nevzniklo tak, ako to popísala vodička. Jednoznačne vylúčil vznik zadokumentovaných poškodení vozidla v udanom mieste popísaným spôsobom. Znalec G.. O. v znaleckom posudku č. 10/2019 (č. l. 282-312, 322-351) na otázku, či mohlo dôjsť k poškodeniu vozidla takým spôsobom, ako uviedla žalobkyňa a na mieste, kde to označila, uviedol, že vodička uviedla, že k nárazu došlo tak, že počas jazdy dostala s vozidlom šmyk a napriek snahe udržať ho na vozovke došlo k nárazu do betónového priepustu ležiaceho vedľa cesty. Ak bola vozovka zasnežená a uvažuje koeficient trenia na spodnej hranici 0,1 simuláciou prejazdu vozidla uvedeným úsekom rýchlosťou podľa udania vodičky 50 km/hod., tak vozidlo by s prejazdom úseku nemalo mať problém. Ak nastal neprimeraný zásah do riadenia, ktorého dôvod nepozná, mohlo sa vozidlo dostať mimo vozovky a následne naraziť do priepustu. Porovnaním poškodenia vozidla podľa fotografií nachádzajúcich sa v znaleckom posudku č. 7/2017 a fotografie č. 9 vie ustáliť, že v smere jazdy sa ľavý okraj ryhy na podvozku nachádza vo vzdialenosti cca 35 cm od vnútornej hrany kolesa. Označil tak za technicky prijateľné, že vrch priepustu široký 40 cm mohol pri náraze zasiahnuť koleso a súčasne poškodiť nápravnicu a plastové kryty na spodnej časti vozidla. Z fotografií poškodenia vozidla v posudku č. 7/2017 označil za zrejmé poškodenie výfuku, krytov v oblasti výfuku a ochranného krytu v zadnej často pod nárazníkom. Konštatoval, že vznik tohto poškodenia by zodpovedal takému priebehu deja, kde sa na vozidle po náraze na prekážku a následnom posune o vrch vpustu poškodili plasty a ochranný kryt v zadnej časti vozidla. Tlak na spodnú časť zadného nárazníka mohol spôsobiť jeho nadvihnutie, pričom sa mohlo oprieť o zadné svetlá a spôsobiť ich poškodenie. Za technicky prijateľné označil, že k poškodeniu vozidla mohlo dôjsť pri jeho náraze do betónového priepustu a jeho následnom kontakte s vrchnou časťou ako udáva vodička. Zároveň však dodal, že nárazová rýchlosť nemohla byť 50 km/hod. ako udáva vodička, pretože vozidlo by pri náraze touto rýchlosťou prešlo cez priepust a následne by sa prevrátilo. Mohla sa však podľa znalca touto rýchlosťou pohybovať cca 20 a viac metrov pred miestom nárazu. Konečná poloha vozidla, ako ju zakreslila vodička pri nahlásení poistnej udalosti, je podľa znalca možná, no v tom prípade by bola poškodená iba predná časť vozidla. Na to, aby došlo k poškodeniu ako bolo zaznamenané pri obhliadke v servise, by musela byť v kontakte s priepustom aj zdaná časť vozidla, čiže jeho konečná poloha by zodpovedala polohe na obrázkoch č. 17 alebo č. 18. Náklady na opravu poškodenia určil podľa sumy uvedenej vo faktúre za opravu vo výške 3.505,71 eur, pretože zoznam dielov na nej zodpovedá poškodeniu zadokumentovanému pri obhliadke v servise. Cena za normohodinu práce bola podľa účtu za opravu od firmy Camea Car, a to 24 eur bez DPH a cena náhradných dielov bola tiež podľa cien servisu. Kontrolným výpočtom boli zistené rozdiely, a to v cene za spodný kryt, vo faktúre 114,50 eur a v cenníku 108,69 eur + DPH, a keďže vo faktúre nebol priložený
podrobný rozpis prevedených prác určil rozdiel v účtovanej práci 8,4 Nh vs vypočítaných 6,2 Nh, čo je 28,80 eur + DPH. Skutočné náklady na opravu vozidla podľa cenníka Honda by tak podľa znalca mali predstavovať sumu 3.416,22 eur včítane DPH. Znalec G.. O. vo vysvetlení zo dňa 29.04.2022 (č. l. 379-384, 395-397. 412- 414) uviedol, že z technického hľadiska je vylúčené, aby nehodový dej prebehol tak, ako ho opísala žalobkyňa. Poškodenie vozidla podľa neho nevzniklo spôsobom, ktorý uvádzala ani z hľadiska plauzibility (pravdepodobnosti priebehu udalosti), ani kompatibility (zhody poškodení s opísaným dejom). Znalec zásadne spochybnil výpočty znalca G.. F. O. zo znaleckého posudku č. 10/2019, konkrétne nepovažoval za technicky možné spomalenie 7,85 m/s2 na zasneženej vozovke s letnými pneumatikami, ako bolo použité v simulácii a reálny súčiniteľ adhézie podľa neho mohol byť len 0,1- 0,3, nie 0,5 ako uvádzal G.. O.. Ďalej podmienky simulácie, ktoré by umožnili vznik škodového deja, označil za v rozpore s výpoveďou žalobkyne, pretože tá uviedla rýchlosť cca 50 km/h a neuvádzala žiadne brzdenie pred nárazom. Znalec G.. O. zotrval na svojich znaleckých záveroch. Rovnako znalec G.. O. vo vysvetlení zo dňa 09.03.2024 (č. l. 461- 467) zotrval na svojom závere, že poškodenie vozidla je technicky zlučiteľné s nárazom do betónového priepustu po predchádzajúcom šmyku. Hoci vodička udávala rýchlosť 50 km/h, výpočty ukázali, že k samotnému nárazu došlo pravdepodobne pri výrazne nižšej rýchlosti, medzi 6 a. 15 km/h. Znalec zohľadnil rôzne povrchy s koeficientom trenia v rozsahu od 0,1 do 0,5 a vypočítal, že spomalenie vozidla mohlo dosiahnuť maximálne 4,9 m/s2, čo zodpovedá brzdnej dráhe 20 až 100 metrov v závislosti od podmienok. Znalec O. upozornil, že v stresových situáciách vodiči často nedokážu presne popísať priebeh udalosti, preto považuje rozdiel medzi udávanou a vypočítanou rýchlosťou za prirodzený. Konštatoval, že simulácia priebehu nehody a výsledné poškodenia vozidla sú technicky akceptovateľné a nevylučujú žalobkyňou udávanú verziu udalosti. V ďalšom vysvetlení zo dňa 19.09.2024 G.. O. (č. l. 489-490) poukázal na to, že z fotografie poškodeného disku vozidla M. I. je zrejmé označenie M+S, čo znamená, že pneumatiky mohli byť vhodné na jazdu na snehu a dosiahnuť súčiniteľ adhézie 0,5. Uviedol tiež, že presný stav povrchu vozovky v čase nehody nie je známy, preto nie je možné jednoznačne stanoviť koeficient priľnavosti. Výpočty vo svojom posudku preto vykonal v rozpätí koeficientov od 0,1 do 0,5. G.. O. v doplňujúcom vysvetlení zo dňa 14.05.2024 (č. l. 480-481) uviedol, že vozovka bola zasnežená, vozidlo malo letné pneumatiky a vodička neuviedla, že by po šmyku brzdila. Kritizoval výpočty znalca O., najmä použitie súčiniteľa adhézie 0,5, ktorý je podľa neho na danom povrchu nereálny. Zdôraznil, že spomalenie potrebné na zníženie rýchlosti z 50 km/h na 6.15 km/h nie je za daných podmienok technicky dosiahnuteľné, a preto považuje popísaný priebeh nehody za nepravdepodobný a závery posudku G.. O. za technicky nezdôvodniteľné. 4. K vyhodnoteniu protichodných znaleckých posudkov súd prvej inštancie uviedol, že G.. O. O. záver o technickej neprijateľnosti priebehu škodového deja opísaného žalobkyňou podporil argumentmi, že vozidlo údajne išlo rýchlosťou cca 50 km/hod. a pri tejto rýchlosti by podľa znalca vozidlo nemohlo zastaviť na priepuste- muselo by prejsť a pravdepodobne sa prevrátiť a zaznamenané poškodenia by boli masívnejšie. Znalec tiež predpokladal absenciu brzdenia. V simuláciách nepovažoval za možné dosiahnuť spomalenie na zasneženej vozovke s letnými pneumatikami. Prvoinštančný súd jeho znalecký posudok hodnotil kriticky, pretože neuvažuje viacero variantov reálneho priebehu nehody (pracuje len s jednou rýchlosťou a fixným súčiniteľom trenia), nepripustil možnosť nepresnosti v popise rýchlosti zo strany vodičky a hodnotil výpoveď vodičky ako rigidne nevierohodnú bez toho, aby zohľadnil psychologické faktory pri dopravnej nehode. Na druhej strane znalecký posudok G.. O. záver o tom, že k poškodeniu vozidla mohlo dôjsť žalobkyňou popísaným spôsobom, podporil tým, že pracoval s viacerými scenármi a rozmedziami adhézie (0,1 až 0,5), ktoré sú realistické pre kašovitý alebo snehový povrch, simuloval pohyb vozidla s rôznymi rýchlosťami (6- 17 km/ hod. pri náraze) a ukázal, že pri takýchto podmienkach je možné, aby vozidlo zostalo stáť na priepuste a došlo k zaznamenaným poškodeniam (disk, nápravnica, plastové časti), pripustil, že vodička nemusí presne identifikovať rýchlosť a stav vozovky z dôvodu stresu, čo je podporené literatúrou a skúsenosťami z iných prípadov a upozornil, že jeho úlohou nebolo hodnotiť vierohodnosť výpovede, ale overiť technicky možný scenár, čo posudok splnil. Celkovo z hľadiska posúdenia rozporov znalcov prvoinštančný súd konštatoval, že zásadným bodom „sporu znalcov“ je rýchlosť vozidla pred nárazom a otázka, či došlo k brzdeniu. Znalec G.. O. vychádzal striktne z výpovede vodičky, podľa ktorej vozidlo šlo rýchlosťou cca 50 km/hod. a nebrzdilo, na tom základe vykonal simuláciu, v ktorej dochádza technickému vylúčeniu možnosti, že by vozidlo zastalo na priepuste- vozidlo by podľa neho túto prekážku prekročilo a pravdepodobne by sa prevrátilo. Naopak znalec G.. O. pracoval so širším spektrom variantov, predpokladal, že vodička mohla brzdiť podvedome a rýchlosť nárazu bola medzi 6 až 15 km/hod. Uvádzal, že vodička v dôsledku stresu si nemusela zapamätať svoje úkony, čo je podľa neho bežné aj v iných prípadoch dopravných nehôd. Z hľadiska koeficientu adhézie označil za relevantné, že znalec O. spochybnil výpočty O., najmä jeho
použitie súčiniteľa adhézie 0,5, ktorý by zodpovedal suchej vozovke. Zdôraznil, že pri zasneženej ceste a letných pneumatikách je takýto koeficient nereálny a tvrdil, že reálny rozsah adhézie bol medzi 0,1- 0,3. Znalec G.. O. však vo svojom posudku aj vysvetleniach uviedol, že pracoval s rozpätím 0,1- 0,5 a nepostavil svoje výpočty na jedinej hodnote. Pokiaľ sa týka metodiky výpočtov a prístupu k hodnoteniu, znalec G.. O. pristúpil k posudku ako k overeniu jedinej verzie udalosti presne podľa výpovede žalobkyne, ktorá ak sa fyzikálne nezlučuje s udávaným priebehom, považoval ju za vylúčenú. Znalec G.. O. sa však snažil zhodnotiť, či pri určitých parametroch mohol vzniknúť technicky prijateľný scenár, ktorý by korešpondoval s výsledkom (poškodením) a približne by zodpovedal popisu. Pracoval s pravdepodobným rozpätím a simuláciami rôznych vstupných podmienok. S ohľadom na uvedené sa prvoinštančný súd priklonil k záverom znalca G.. O., pretože na rozdiel od znalca G.. O., ktorý vychádzal z jedného fixného predpokladu, znalec G.. O. zohľadnil rôzne kombinácie vstupných hodnôt (rýchlosť, adhézia, smer pohybu, brzdenie) a priznal neistotu v parametroch, čo zodpovedá reálnym podmienkam dopravných nehôd, pričom znalec G.. O. pracoval s ideálnymi podmienkami (súčiniteľ 0,8), ktoré v danom prípade neboli preukázané, znalec G.. O. korektne poukázal na to, že vodiči v strese nevedia exaktne popísať udalosti (čas, rýchlosť, vzdialenosť), čo je konzistentné aj so všeobecnou ľudskou skúsenosťou z oblasti psychiky, znalec G.. O. vykonal porovnanie poškodení s priepustom a vozidlom rovnakého typu, pričom poškodenia zodpovedajú bežnému kontaktu s vrchnou časťou priepustu, znalec G.. O. vykonal detailné 3D modelovanie, fotodokumentáciu a použil profesionálny softvér (PC CRASH, Agisoft), kým znalec G.. O. pracoval s analýzou, ale bez takého rozsahu modelovania a overenia. Pri hodnotení dvoch odlišných prístupov znalcov súd prvej inštancie zohľadnil jednak metodickú konzistentnosť a súlad s ďalšími dôkazmi. Z výpovedí svedkov a dokumentácie pritom vyplynulo, že k šmyku a následnému kontaktu vozidla s betónovým priepustom skutočne došlo a poškodenia na vozidle (disk, podvozkové časti, plasty) boli zdokumentované aj v servise. Znalec G.. O. nevylúčil, že vodička neodhadla presnú rýchlosť ani nevnímala svoje úkony s plnou presnosťou, čo je v súlade s psychologickými aspektmi nehody. Jeho výpočty pripúšťajú technickú možnosť takého priebehu, ak sa zohľadní spomalenie vozidla pred nárazom, jeho model je pružnejší, lepšie reaguje na neúplnosť a variabilitu reálnych podmienok. Naopak záver G.. O. je metodicky prísny a formálne korektný, ale nezohľadňuje, že samotná výpoveď nemusí byť exaktne presná, pretože treba podľa súdu zohľadniť, že ide o laický popis udalosti pod vplyvom stresu. Znalec G.. O. vychádzal výlučne z údajov poskytnutých žalobkyňou ako vodičky a nevykonal alternatívne simulácie, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť iné možné priebehy. 5. Súhrnne súd prvej inštancie uviedol, že znalec G.. O. poskytol komplexnejšie hodnotenie škodovej udalosti, ktoré zohľadňuje nielen technické parametre, ale aj reálne variácie správania vozidla a ľudského faktora počas nehody. Hoci výpoveď žalobkyne ako vodičky nemožno podľa prvoinštančného súdu považovať za presnú, nepovažoval to za dôvod na automatické vylúčenie celej verzie udalosti. Jeho znalecké závery označil za konzistentné, pracujúce s viacerými výstupmi a podložené výpočtami. Naopak závery znalca G.. O.Ő. vyhodnotil ako technicky dôsledné, ale metodicky rigidné a nezohľadňujúce reálnu neurčitosť výpovedí účastníkov. Za vierohodnejšie, presvedčivejšie a na daný skutkový dej aplikovateľné preto vzal znalecké závery G.. O.. Po vykonanom dokazovaní tak prvoinštančný súd dospel k záveru, že dňa 16.10.2015 v ranných hodinách žalobkyňa viedla svoje motorové vozidlo značky M. I.-Q., v ktorom viezla tri kolegyne do práce z O. do obce H.. Počas jazdy na zasneženej vozovke došlo k šmyku, v dôsledku čoho vozidlo zišlo mimo cestu a pravou stranou narazilo do betónového priepustu, na ktorom sa zastavilo. Po náraze všetky štyri ženy vystúpili z vozidla, pritom dve z kolegýň, konkrétne pani E. a pani O.Á., odišli s okoloidúcimi do práce. Na mieste zostala so žalobkyňou U. F.X., ktorá potvrdila, že sedela na prednom sedadle spolujazdca, a že k šmyku a nárazu došlo na pravej strane cesty. Spomína si aj na defekt na pravom kolese, avšak nevie presne určiť, či to bolo predné alebo zadné koleso. Žalobkyňa následne kontaktovala svojho známeho X. F., ktorý sa dostavil na miesto a zabezpečil prevoz pani F. do práce. Svedok F. privolal traktoristu U. L. z neďalekého družstva, ktorý potvrdil, že prišiel na miesto udalosti a traktorom vytiahol vozidlo späť na cestu. Podľa jeho výpovede bolo na pravom kolese zjavné poškodenie v podobe defektu, ale iné poškodenia si nevšimol, s výnimkou možného poškodenia spodnej časti vozidla. Po výmene kolesa za rezervné vozidlo žalobkyne ostalo pojazdné a neskôr bolo prevezené do pneuservisu a následne do servisu CAMEA Car v Prešove na opravu. Z výpovedí je teda preukázané, že k poistnej udalosti v daný deň došlo, a že vozidlo žalobkyne bolo poškodené. Z výsluchov jednotlivých osôb a znaleckých posudkov vyplýva súlad v popise okolnosti udalosti, konkrétne pokiaľ ide o miesto, čas, počasie, priebeh poistnej udalosti a bezprostredné úkony po nej. Výpovede zároveň potvrdzujú, že došlo k poškodeniu vozidla a udalosť nebola vymyslená, ale skutočne nastala, pričom rozsah škôd na vozidle je preukázaný z fotografií (čl. 206-261), nebolo preukázané, že by tieto poškodenia vznikli v
dôsledku inej poistnej udalosti. Žalobkyňa dňa 19.10.2015 nahlásila žalovanej poistnú udalosť, ktorú v ten deň žalovaná zaregistrovala, čo je preukázané z listu žalovanej (bez datovania). Poškodené vozidlo bolo obhliadnuté dňa 20.10.2015, čo je preukázané zo zápisu o obhliadke poškodeného motorového vozidla (č. l. 170, 263). Z kalkulácie opravy č. XXXXXXXXXX z 20.10.2015 a 03.11.2015 (čl. 202, 264) je preukázané, že náklady na opravu boli odhadnuté najprv na 3.714,17 eur s DPH, resp. v prípade druhej uvedenej kalkulácie na 3.914,28 eur s DPH. Ďalej bolo dokazovaním preukázané, že vozidlo žalobkyne bolo na opravu odovzdané v spoločnosti CAMEA car s. r. o. dňa 06.11.2015, čo je preukázané z potvrdenia spoločnosti CAMEA car s. r. o. zo dňa 09.10.2017 (č. l. 12) a zo zákazkového listu tejto spoločnosti z 06.11.2015 č. 110063 (č. l. 190-191). Z vyjadrenia opravcu, ktorý realizoval opravu vozidla, je preukázané, že vykonali opravu a výmenu poškodených dielov. Podľa ich názoru sa udalosť stala tak, ako ju popisuje žalobkyňa. Z oznámenia o vzniku škodovej udalosti z havarijného poistenia motorového vozidla zo dňa 11.11.2016 mal za preukázané, že žalobkyňa uplatnila u žalovaného nároky z poistenej udalosti a zmluvy č. XXXXXXXXXX. Uviedla, že dňa 16.10.2015 o 7:00 h počas jazdy dostala šmyk a následne s vozidlom vyšla mimo vozovku. Poistné plnenie žiadala plniť na účet, ktorého majiteľom je CAMEA CAR a. s. Z faktúry spoločnosti CAMEA car s. r. o. č. 449130 z 18.11.2016 (čl. 15-16, 165, 188-189, 199) je preukázané, že táto spoločnosť účtovala žalobkyni opravu jej vozidla v sume 3.515,71 eur. Žalobkyňa uhradila faktúru spoločnosti CAMEA car s. r. o. dňa 26.09.2017, čo je preukázané z platobného príkazu na úhradu zo Slovenskej sporiteľne, a. s.. Zo znaleckého posudku znalca G.. F. O. č. 10/2019 mal za preukázané, že skutočné náklady na opravu vozidla žalobkyne podľa cenníka M. sú 3.416,22 eur včítane DPH. Z listu žalovaného z 09.02.2017 mal za preukázané, že žalovaný odmietol poskytnúť žalobkyni poistné plnenie z dôvodu, že odborné vyjadrenie znalca vylúčilo technickú neprijateľnosť vzniku dopravnej nehody tak, ako to uviedla žalobkyňa v písomnom uplatnení škody. S výsledkom skončenia likvidácie nebola žalobkyňa spokojná a závery likvidácie žiadala prehodnotiť, čo je preukázané z listu žalobkyne z 21.02.2017. Žalovaná na stanovisku zotrvala, čo je preukázané z listu žalovanej z 31.03.2017, ako aj z následného vyjadrenia z 25.08.2017. Aplikujúc označené citované ustanovenia Občianskeho zákonníka na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že nastala poistná udalosť, pretože motorové vozidlo bolo poškodené pri náhodnej dopravnej nehode dňa 16.10.2015, kedy žalobkyňa dostala šmyk a poškodila si vozidlo. Z poistky mal za preukázané, že dojednané poistenie sa vzťahovalo na predmetné poškodenie motorového vozidla žalobkyne. Preukázaný mal aj vznik škody, ktorá bola opravená, čo ani nebolo sporné, a ktorá bola vo výške 3.416,22 eur s DPH, pretože táto suma bola v zmysle čl. IX. ods. 1 VPP potrebná na uvedenie poškodeného motorového vozidla do stavu bezprostredne pred udalosťou. Žalovanej v zmysle čl. IX. ods. 2 písm. a) VPP v spojení s § 797 ods. 2 CSP tak uložil povinnosť na zaplatenie sumy 3.245,41 eur, ako vykonaným dokazovaním zistenej hodnoty opravy zníženej o dojednanú spoluúčasť. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaná oznámila závery likvidácie listom zo dňa 09.02.2017. Hoci neskončila šetrenie potrebné na zistenie rozsahu plniť správne, bola povinná do 15 dní od tohto skončenia (do 24.02.2017) v zmysle § 797 ods. 3 OZ poskytnúť žalobkyni plnenie, čo nesplnila. Preto podľa § 517 OZ v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. žalobkyni priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo súdom priznanej sumy od 09.03.2017, čo je neskôr ako žiadať mohla, do zaplatenia. V prevyšujúcom zvyšku, t. j. v rozsahu sumy 94,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 94,51 eur od 09.03.2022 do zaplatenia žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnejšej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,3 % (úspech žalobkyne 97,2 % - úspech žalovanej 2,8 %). 6. Proti výroku I. a súvisiacemu výroku III. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), g) a h) CSP navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne. Prvoinštančný rozsudok v napadnutej časti označila za nepreskúmateľný, vecne nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu. Prvoinštančnému súdu vytkla, že napriek nezmenenému skutkovému stavu, a to ani po vyjadrení znalca G.. O. k vysvetleniu G.. O., ktorý aj naďalej zotrval na svojich stanoviskách o modelovaní situácie, za akej sa určitý dej teoreticky mohol stať, a ktoré vyjadrenia v týchto intenciách už predkladal k znaleckému posudku G.. O. v pôvodnom konaní, avšak ktoré bolo v rozpore s priebehom deja opisovaným žalobkyňou, rozhodol odlišne od svojho prvého rozhodnutia a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni žalovaný nárok. Žalovaná vyslovila presvedčenie, že predchádzajúci rozsudok vychádzal z náležitého zistenia skutkového stavu veci, prihliadol na oba znalecké posudky predložené v konaní, riadne sa s nimi vysporiadal a vychádzal zo záverov G.. O., ktorý sa podrobným, logickým a presvedčivým spôsobom vyrovnal s nesprávnymi údajmi uvedenými v
znaleckom posudku G.. O.. G.. O. neprispôsoboval nehodový dej tak, ako by sa teoreticky mohol stať. Poukázala tiež na to, že odvolací súd nezhliadol nesprávnosť záverov prvoinštančným súdom prijatých z vykonaných dôkazov a nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani po zrušujúcom rozsudku súdu prvej inštancie z procesných dôvodov nedošlo zo strany znalca G.. O. k predloženiu nových skutočností, ktoré by mohli zmeniť náhľad na prejednávanú vec. G.. O. zotrval na všetkých svojich predchádzajúcich podaniach k znaleckému posudku G.. O., s ktorými sa už súd prvej inštancie náležite vysporiadal a odvolací súd tento záver nijakým spôsobom nespochybnil. Pokiaľ sa týka rozsahu poškodení, svedkovia v čestných vyhláseniach predložených do konania neskúmali poškodenia, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok na poistné plnenie. Ak sa po 10 rokoch od škodovej udalosti vyjadrili po zrušujúcom rozsudku ku konkrétnym poškodeniam vozidla, ku ktorým sa nevedeli vyjadriť bezprostredne po škodovej udalosti, takéto svedecké výpovede nemožno podľa žalovanej považovať za presvedčivé a vierohodné. Vzbudzujú oprávnený dojem účelovosti a nemožno im prikladať relevanciu pre posúdenie poškodení vozidla, ako to nesprávne v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil prvoinštančný súd. Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia a napriek nezmeneným skutkovým zisteniam dospel prvoinštančný súd k nesprávnym skutkovým záverom a následne k nesprávnemu rozhodnutiu, ak tvrdil, že priebeh udalosti bol dôveryhodne preukázaný výsluchom žalobkyne a svedkov, pričom v konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že priebeh udalosti udávanej žalobkyňou nemohol mať za následok škodu uplatnenú v tomto konaní a v tomto smere túto skutočnosť potvrdili oba znalecké posudky. Posudok G.. O. v rozpore s vyjadreniami žalobkyne modeloval následne situácie, ako by ku škodovému deju mohlo dôjsť. Nič to nemení na tom, že tieto závery nevychádzali z vyjadrenia žalobkyne o priebehu škodového deja, ktoré vylúčili, aby k poškodeniu mohlo dôjsť pri tejto škodovej udalosti. Svedkovia bezprostredne po škodovej udalosti sa k rozsahu poškodení nevedeli vyjadriť, a ak súd považoval ich výpovede po 10 rokoch od škodovej udalosti k rozsahu škody za vierohodné, tak jeho záver je nesprávny a tiež arbitrárny, z ktorého presvedčivo nevyplýva na základe akých skutočností dospel k záveru, že výpovede svedkov a samotnej žalobkyne považoval za dôveryhodné a preukazujúce žalovaný nárok. Ak sa prvoinštančný súd stotožnil so závermi G.. O., podľa ktorých dej mohol technicky prebehnúť spôsobom popísaným žalobkyňou, tak tento záver považuje žalovaná za nesprávny, v rozpore so zisteným skutkovým stavom a arbitrárny, nakoľko tieto závery znalca nevychádzali z nehodového deja popísaného žalobkyňou, ale modelovania rôznych situácií, za akých by sa určitý dej mohol teoreticky stať. V ďalšom žalovaná poukázala na to, že vysvetlenie znalca G.. O. po zrušujúcom rozsudku neprinieslo žiadne nové skutočnosti do priebehu dokazovania, G.. O. naďalej zotrval na svojich teoretických modelovaniach deja. Jeho vysvetlenie potvrdilo nad všetky pochybnosti, že priebeh nehodového deja udávaný vodičkou je nereálny. Znalec G.. O. uviedol, že úvahy znalca G.. O. sú široké a prakticky nereálne, keď tento našiel parametre pohybu vozidla, ktoré sa veľmi priblížili popisovanému priebehu, použil však vstupné údaje, ktoré sú technicky nezdôvodniteľné (súčiniteľ adhézie 0,5). Uviedol, že s týmito závermi sa už súd prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku vysporiadal a dospel k záveru, že nie je možné brať do úvahy závery G.. O., pretože úlohou znalca nie je modelovať situácie, za akých sa určitý dej teoreticky mohol stať, ale overiť (potvrdiť alebo vyvrátiť) možnosť priebehu deja tak, ako to popisuje žalobkyňa, a to sa preukázať nepodarilo. Naviac závery G.. O. vôbec podľa žalovanej nevylučujú závery G.. O., že poškodenia na vozidle, najmä na jeho podvozku, nemohli vzniknúť pri škodovej udalosti nabehnutím na betónový priepust. Opakovane zdôraznila, že odvolací súd považoval napadnutý rozsudok za riadne odôvodnený a nevytkol mu nesprávne závery a po zrušení nedošlo k novým skutočnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zásadný odklon súdu prvej inštancie od svojho predchádzajúceho rozhodnutia, v dôsledku čoho označila napadnuté rozhodnutie aj za prekvapivé a pre nedostatočné odôvodnenie arbitrárne. Vypočutie svedkov, ktoré v predchádzajúcom konaní nepovažoval prvoinštančný súd vzhľadom na písomné vyjadrenia a skutočnosť, že títo nepotvrdili, či predmetné poškodenia vznikli v tomto rozsahu pri danej udalosti, za potrebné, postrádalo aj racionálny základ, keď po 10 rokoch nemôžu ich vyjadrenia vniesť také skutočnosti, o ktorých pôvodne nevedeli, ale skôr tieto skresliť alebo účelovo zmeniť, k čomu v danom prípade aj došlo. Náhle po 10 rokoch sa svedkovia rozpamätali na konkrétne poškodenia vozidla, ktoré v predchádzajúcich vyjadreniach neuviedli, resp. nevedeli uviesť, čo vzbudzuje oprávnené pochybnosti o vierohodnosti ich výpovedí, na ktorých nie je možné založiť relevantne zistený skutkový stav veci. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala odvolanie ako nedôvodné odmietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasila s argumentáciou žalovanej, že sa nezmenili okolnosti, za ktorých súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť jej náhradu z poistnej udalosti. Predovšetkým výsluchom svedkov bol ustálený priebeh nehody, odpadli pochybnosti o tom,
či s vozidlom zišla z cesty a narazila do betónového priepustu, a to aj napriek pochybnostiam znalca G.. O., ktorý nebol na mieste, nevykonal žiadne merania, ba od stola stanovil záver. Poukázala tiež na to, že v konaní namietala nepreskúmateľnosť tohto znaleckého posudku, ktorý ani nemá povinné prílohy a tiež na možnosť žalovanej požiadať znalca v priebehu konania o odstránenie zrejmých vád posudku. K spochybňovaniu znaleckého posudku G.. O. uviedla, že obsahom jeho znaleckého odvetvia je vykonávanie technickej analýzy nehodového deja, určenie príčin nehody z technického hľadiska, možností odvrátenia nehody, a to za využitia poznatkov vedy a techniky vrátane využitia elektronických dát cestných vozidiel. Pod obsahové vymedzenie tohto odvetvia spadá aj posudzovanie vzniku a príčin nehôd cestných vozidiel mimo cestných komunikácií. Úlohou znalca pri skúmaní dopravnej nehody je preštudovanie a analýza všetkých dostupných materiálov. Znalec skúma technický stav vozidla, v konkrétnom prípade preskúmaním fotodokumentácie ako aj záznamov z obhliadky v servise. Ďalším podkladom pre posudok znalca je skúmanie stavu vozovky (mokrá, zľadovatená), poveternostných podmienok (dážď, hmla, sneh), pričom tento stav svedkovia popísali zhodne. Na základe zistených údajov znalec rekonštruuje priebeh nehody, určuje dráhy vozidiel, rýchlosti, časy reakcií a snaží sa presne stanoviť, čo sa stalo pred, počas a po zrážke. Vzhľadom na uvedené zo strany znalca nejde o žiadne teoretické prispôsobenie deja, ale o stanovenie, či z technického hľadiska mohol nehodový dej nastať tak, ako to tvrdí účastník nehody. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že všetky písomné podania G.. O. vychádzajú z nesprávnych údajov, tieto žalovaná nešpecifikovala. K namietanej hodnovernosti svedkov poukázala na to, že žalovanej nič nebránilo sa ich výsluchu zúčastniť, klásť svedkom otázky tak, aby na mieste zistila, či ich výpovede sú hodnoverné alebo popis nehodového deja má tak vážne nedostatky zo strany svedkov, že ich svedectvá sú nepoužiteľné. Do pozornosti dala aj list žalovanej z 09.02.2017, ktorým žalobkyni oznámila, že ukončila šetrenie a odmieta plnenie, lebo podľa odborného vyjadrenia znalca je z technického hľadiska neprijateľný vznik dopravnej nehody tak, ako uviedla v uplatnení škody. So závermi odborného vyjadrenia, na ktoré v tomto liste poukázala, sa žalobkyňa pritom nikdy nemohla oboznámiť a toto tvrdenie ani nevysvetlila, a preto už samotné odmietnutie plnenia listom z 09.02.2017 žalobkyňa označila za porušenie jej práva, lebo v ňom udáva len všeobecný a nepreskúmateľný záver znalca bez toho, aby uviedla dôvod neplnenia, ktorý bude jasný a určitý, a ktorý už dodatočne nebude môcť meniť. Zhrnula, že súd prvej inštancie správne zaviazal žalovanú na poistné plnenie, nakoľko boli splnené všetky podmienky. K námietke nemožnosti zmeny pôvodného rozhodnutia poukázala na to, že prvý rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a prvoinštančnému súdu bolo uložené doručiť žalobkyni, resp. jej právnemu zástupcovi vysvetlenie G.. O. č. 22/2022 s možnosťou sa k nemu vyjadriť a následne v závislosti od procesnej reakcie žalobkyne vyhodnotiť aj prípadné ďalšie procesné návrhy a vec prejednať za dodržania procesných postupov garantujúcich stranám právo na spravodlivé súdne konanie. Uviedla, že aj s ohľadom na spotrebiteľský charakter sporu a vyhodnotenie záverov znalcov a výsluchov svedkov je napadnuté rozhodnutie správne. 8. Žalovaná v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručila. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Žalovaná v odvolaní neprezentovala žiadne relevantné a presvedčivé argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a jej subjektívna nespokojnosť s novým rozhodnutím súdu a hodnotením výsledkov vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Uvedené platí o to viac, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a nevyplýva z neho jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, zmyslu a podstaty. Vo svojej argumentácii bol prvoinštančný súd koherentný a ním logicky prezentované argumenty podporujú záver vyjadrený vo výroku súdneho rozhodnutia. Nakoľko odvolací súd nezhliadol existenciu žiadneho zo žalovanou uvádzaných odvolacích dôvodov a s odôvodnením napadnutého rozsudku sa v celkom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovanej odvolací súd dopĺňa nasledovné.
10. Žalovaná vo svojej podstate v odvolaní namieta vecnú nesprávnosť v poradí druhého meritórneho rozhodnutia, ktorú odôvodňuje tým, že aj napriek nezmenenému skutkovému stavu, zo strany odvolacieho súdu nespochybneným záverom prvoinštančného súdu o nedôvodnosti žaloby prijatých v prvom rozhodnutí a bez náležitého odôvodnenia odklonu, dospel prvoinštančný súd v novom rozhodnutí k prekvapivému záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Za nesprávne považuje zohľadnenie nedôveryhodných a účelových výpovedí v konaní po 10- tich rokoch vypočutých svedkov a tiež znaleckých záverov G.. O., ktorý na rozdiel od znalca G.. O. nevychádzal z údajov o priebehu dopravnej nehody poskytnutých žalobkyňou a prispôsoboval nehodový dej tak, ako by sa teoreticky mohol stať. 11. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 385/2000 Z. z.“) sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. 12. Podľa § 2 ods. 3, 4 zák. č. 385/2000 Z. z. sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu je pre súd záväzný. Za podmienok ustanovených osobitnými predpismi je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa. 13. Podľa čl. 15 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 14. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 15. Podľa § 193 ods. 1 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 16. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 17. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Pravidlá hodnotenia dôkazov sú vo všeobecnosti upravené v čl. 15 ako aj v § 191 CSP a spravujú sa teóriou voľného hodnotenia dôkazov predložených v civilnom sporovom konaní, ktorá je vyjadrením ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Sudca vykonané dôkazy vyhodnotí z ich zákonnosti, pravdivosti a dôležitosti pre meritórne rozhodnutie na základe vlastného vnútorného presvedčenia a
logického myšlienkového postupu, a to individuálne, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Tieto svoje úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil, však musí náležite odôvodniť. Voľné hodnotenie dôkazov v žiadnom prípade neznamená ľubovôľu sudcu, keď hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu, nemôže byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe atď. V nadväznosti na uvedené požiadavky konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). Určitú modifikáciu predstavuje hodnotenie odborných záverov znalcov, keď súdu vzhľadom na absenciu odborných znalostí neprislúcha posudzovanie ich vecnej správnosti, čo však neznamená, že súd bez ďalšieho nekriticky prevezme znalecké závery (obdobne viď stanovisko NS SR sp. zn. Pls 3/80 z 23.12.1980, nález ÚS ČR z 30.04.2007, sp. zn. III. ÚS 299/06, rozsudok NS ČR z 26.11.1998, sp. zn. 3Cdo/385/1996, uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/41/2010). Závery znalcov podliehajú komplexnému hodnoteniu súdom z hľadiska formálnych náležitostí, dostatku vstupných podkladov, vierohodnosti teoretických východísk, presvedčivosti a logickosti odôvodnenia znaleckých záverov a ich súladu s vykonanými dôkazmi. Rovnako ak má súd k dispozícii dva, príp. viaceré znalecké posudky s rozdielnymi protichodnými závermi o tej istej otázke, musí ich hodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza z druhého znaleckého posudku (viď R 45/1984). Pri hodnotení súkromného znaleckého posudku platia rovnaké kritériá ako pri hodnotení súdom ustanoveného znalca. 18. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). 19. Z tzv. kasačnej (inštančnej) záväznosti súdna prax vyvodila, že pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím/dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným v prejednávanej veci súdom vyššej inštancie. Viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie je zároveň vykonaním princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou a tiež legislatívnym premietnutím princípu právnej istoty a zákazu svojvôle súdneho rozhodovania. V uznesení sp. zn. 3Cdo/12/2016 zo dňa 31.03.2016 (R 76/2016) však NS SR konštatoval, že ani viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí nie je absolútna a v určitých prípadoch sa neuplatní. K vymedzeniu týchto výnimočných prípadov, explicitne v zákone neuvedených, dospela postupným dlhoročným vývojom aplikačná prax a právna teória. Najčastejšie ide o prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu. Za možný samotný NS SR označil odklon od kasačného rozhodnutia aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napr. reflektujúc niektoré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ÚS SR alebo NS SR) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená. Možnosť odklonu od kasačnej záväznosti rozhodnutia nadriadeného súdu pripustil vo svojej rozhodovacej činnosti aj ÚS SR v uznesení z 9.12.2020, sp. zn. PL. ÚS 29/2020 (publikovaný v Zbierke ÚS SR pod č. 47/2020). Rozhodovacia činnosťou súdov vyšších inštancií dokonca pripúšťa aj možnosť zmeny pôvodného právneho názoru nadriadeným súdom pri opätovnom posúdení tej istej veci týkajúcej sa tých istých sporových strán (napr. uznesenie ÚS SR zo dňa 3.3.2022, sp. zn. I. ÚS 122/2022, nález ÚS SR III. ÚS 46/2013 z 3.9.2013, rozsudok NS ČR z 24. októbra 2007, sp. zn. 28Cdo/3342/2007). 20. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala nezdôvodnený a prekvapivý odklon od prvého meritórneho záveru, ktorého nesprávnosť nebola konštatovaná ani odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení zo dňa 27.10.2023, č. k. 3CoCsp/45/2022-449, odvolací súd uvádza, že k zrušeniu prvého meritórneho rozhodnutia došlo výlučne pre pochybenie v procesnom postupe súdu zakladajúce porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (nedoručenie doplňujúceho vysvetlenia znalca G.. O.?, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal, žalobkyni), pre ktoré odvolací súd nepristúpil k meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Pre účely ďalšieho postupu v konaní odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu doručiť právnemu zástupcovi žalobkyne vysvetlenie G.. O.?č. 22/2022 s možnosťou sa k nemu vyjadriť a
následne v závislosti od jej procesnej reakcie vyhodnotiť aj prípadné ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a vec meritórne prejednať za dodržania procesných postupov garantujúcich právo na spravodlivé súdne konanie. V označenom uznesení odvolací súd naviac reagoval len na odvolaciu námietku arbitrárnosti rozhodnutia, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú, a bez toho, aby sa vyjadroval k vecnej správnosti napadnutého rozsudku. Doručením predmetného dôkazu žalobkyni v ďalšom štádiu konania bol plne rešpektovaný pokyn odvolacieho súdu smerujúci len čo do procesného postupu a prijatím iného meritórneho záveru po doplnení dokazovania sa tak v poradí druhý napadnutý rozsudok nemohol dostať do kolízie s právnym názorom odvolacieho súdu. Nedôvodne žalovaná v odvolaní prvoinštančnému súdu vyčíta aj zmenu pôvodne prijatého záveru o nedôvodnosti žaloby, ktorým súd prvej inštancie nebol v ďalšom konaní viazaný. Súd prvej inštancie nebol v zmysle citovaných ust. § 2 zák. č. 385/2000 Z. z., § 193 a § 391 CSP viazaný svojim predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré naviac bolo odvolacím súdom bez prieskumu jeho vecnej správnosti zrušené. Žalovaná nemôže legitímne od takéhoto rozhodnutia odvodzovať nárok na opätovné zamietnutie žaloby a prijatie iného meritórneho záveru prvoinštančným súdom preto nepredstavuje ani prekvapivé rozhodnutie či odklon v procesnom slova zmysle, vo vzťahu ku ktorému zákonodarca kladie zvýšené nároky na dôkladnosť a presvedčivosť odôvodnenia (čl. 2 ods. 3 CSP). Okrajovo odvolací súd tiež poukazuje na to, že tak, ako uviedol v ods. 19. tohto odôvodnenia, súdna prax akceptuje výnimky aj z prísnej kasačnej (inštančnej) záväznosti rozhodnutí a pripúšťa aj zmenu pôvodného právneho názoru vysloveného nadriadeným súdom pri opätovnom posúdení tej istej veci týkajúcej sa tých istých sporových strán. Naviac vo svojej argumentácii o nezmenenom skutkovom stave žalovaná vôbec nereflektuje na to, že po zrušení prvého meritórneho rozhodnutia došlo k doplneniu dokazovania, a to doplňujúcimi vyjadreniami znalcov a výsluchom svedkov, vyhodnotením ktorého mohlo a v danom prípade aj došlo zo strany prvoinštančného súdu k prehodnoteniu meritórneho záveru. Nakoľko odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie novo prijatý záver o dôvodnosti žaloby na výplatu poistného plnenia aj riadne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil a založil na logických úvahách, v ktorých sa riadne a so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci vysporiadal aj so zistenými nezrovnalosťami vo výpovediach a protichodnými znaleckými závermi, neobstojí ani námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 21. K vecnej správnosti namietaných skutkových záverov prvoinštančného súdu vyvodených z vykonaného dokazovania odvolací súd uvádza, že hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie plne rešpektuje procesné pravidlá uvedené v ods. 17. odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno mať žiadnych pochýb o tom, že súd prvej inštancie hodnotil všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, žiaden v konaní vykonaný dôkaz rešpektujúc teóriu voľného hodnotenia dôkazov nenadhodnotil, neobmedzil sa na nekritické prijatie záverov len jedného zo znalcov, ale dôsledne vysvetlil, že odborné znalecké závery hodnotil so zreteľom na ich komplexnosť, presvedčivosť a súlad s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi a prihliadol aj na subjektívne faktory majúce vplyv na svedecké výpovede uskutočnené v konaní so značným časovým odstupom od spornej dopravnej nehody. Odvolací súd sa plne stotožňuje s konštatovaním prvoinštančného súdu, že rozdiely vo svedeckých výpovediach sú len zdanlivé a nie zásadné, čo je odôvodniteľné dlhším časovým odstupom od dopravnej nehody, rozdielnym vnímaním dopravnej nehody vodičkou a spolujazdcami, obmedzenou schopnosťou laikov posúdiť rozsah vzniknutého poškodenia motorového vozidla a v neposlednom rade aj psychologickými faktormi. Pokiaľ sa týka predložených súkromných znaleckých posudkov nebolo podľa odvolacieho súdu aj s prihliadnutím na ostatné v konaní vykonané dôkazy (predovšetkým výpovede svedkov) a situáciu, v ktorej sa žalobkyňa ako vodička ocitla, možné neprihliadnuť na to, že znalec G.. O.?sa vo svojom znaleckom posudku a v doplňujúcich vyjadreniach obmedzil len na posúdenie technickej prijateľnosti žalobkyňou udávaného priebehu dopravnej nehody, ktorá uviedla, že motorové vozidlo sa bezprostredne pred vybočením z vozovky pohybovalo rýchlosťou cca 50 km/ hod. a výslovne neuviedla, že po tom, ako sa vozidlo dostalo do smerovej nestability, brzdila. Na druhej strane znalec G.. O. sa v znaleckom posudku zaoberal komplexným skúmaním toho, či a za akých podmienok mohlo dôjsť k spornému poškodeniu motorového vozidla. Vo svojich záveroch za použitia rôznych vstupných parametrov, komparácie poškodenia vozidla rovnakého typu s vrchnou časťou betónového priepustu, vykonania 3D modelácie a výpočtov za použitia označených profesionálnych softvérov (PC CRASH, Aisoft) vyslovil, že k zdokumentovanému poškodeniu vozidla mohlo dôjsť pri rýchlosti v intervale medzi 6-17 km/ hod., t. j. po prechádzajúcom spomalení vozidla a zastavení vozidla na betónovom priepuste. Prvoinštančný súd pri hodnotení znaleckých posudkov veľmi správne zohľadnil ich súlad s ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi, predovšetkým so svedeckými výpoveďami, ktorými bolo v konaní preukázané, že dňa 16.10.2015 po ceste do práce dostala žalobkyňa na motorovom vozidle šmyk, v dôsledku ktorého sa dostala do smerovej nestability, zišla mimo vozovky a narazila
do betónového priepustu nachádzajúceho sa vpravo od vozovky (viď ods. 21. a 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku), v intenciách ktorých sa celkom logicky priklonil k záverom znalca G.. O.. Riadne a presvedčivo pritom vysvetlil, že nezrovnalosti v popise priebehu nehody žalobkyňou čo do rýchlosti a brzdenia mohli byť spôsobené práve spolupôsobením psychologických aspektov vnímania nehody a vystavenia stresu, ako všeobecne známou skutočnosťou ponúkajúcou racionálne a presvedčivé vysvetlenie. Veľmi správne súd prvej inštancie konštatoval, že nepresnosť výpovede žalobkyne ako vodičky, ktorá okolnosti dopravnej nehody, o ktorých vypovedala, vnímala pod vplyvom stresu, sama o sebe automaticky nevylučuje skutočnosť, že k škode na havarijne poistenom motorovom vozidle došlo práve v dôsledku tejto dopravnej nehody a uvedené je nevyhnutné hodnotiť práve vo vzájomnej súvislosti aj s ostatnými vykonanými dôkazmi, ktoré podporujú záver o tom, že k zadokumentovanému poškodeniu vozidla, náklady na odstránenie ktorého si žalobkyňa podanou žalobou uplatňuje titulom havarijného poistenia u žalovanej, došlo pri kolízii motorového vozidla žalobkyne s betónovým priepustom dňa 16.10.2015. Uvedený skutkový záver a vierohodnosť svedeckých výpovedí neznižuje ani skutočnosť, že v konaní vypočutí svedkovia sa ako laické osoby nevedeli celkom presne vyjadriť k rozsahu poškodení, ktoré sa naviac z väčšej časti týkali podvozkovej časti vozidla. Naviac na tom, že k nehode nemohlo dôjsť pri žalobkyňou popisovanej rýchlosti 50 km/ hod., sa zhodli obaja znalci a ako uvádza žalovaná v odvolaní, ich závery sa zhodujú v tom, že škodový dej neprebehol tak, ako to uvádza žalobkyňa, t. j. pri rýchlosti 50 km/ hod., pri ktorej by vozidlo nemohlo zastaviť na betónovom priepuste, muselo by ním prejsť a pravdepodobne by sa prevrátilo. Skutočnosť, že vozidlo sa po vybočení z vozovky zastavilo práve na betónovom priepuste pritom bola potvrdená žalobkyňou predloženými čestnými prehláseniami a výpoveďami svedkov. Nedôvodne žalovaná obranu v spore ako aj odvolaciu argumentáciu stavia na kritike znaleckého posudku G.. O. spočívajúcej v tom, že znalec modeloval rôzne situácie priebehu dopravnej nehody, nakoľko ako správne poukazuje žalobkyňa, úlohou znalca bola technická analýza nehodového deja a posúdenie, či k nemu mohlo dôjsť žalobkyňou opisovaným spôsobom. Pracovanie s viacerými možnými vstupnými údajmi pre účely tejto analýzy nie je na ťarchu znaleckého posudku a je potom na úvahe a vyhodnotení súdu, či znalecké závery obstoja v korelácii s ostatnými vykonanými dôkazmi a nimi zistenými skutočnosťami. Správne zistený skutkový stav potom súd prvej inštancie následne správne substancoval pod ust. § 797 OZ konštatujúc dôvodnosť nároku žalobkyne na poskytnutie poistného plnenia z havarijného poistenia vozidla poškodeného pri poistnej udalosti dňa 16.10.2015. 22. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, tento substancoval pod príslušnú právnu normu, ktorú správne interpretoval a svoje závery aj náležite a preskúmateľne odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmavaný v medziach žalovanou podaného odvolania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni tak priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).