Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/25/2025 6119320822 29. 09. 2026 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2026:6119320822.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Pétera Nagya, v právnej veci žalobcu: MÁGERSTAV, spol. s r.o., so sídlom Tonkovce 384, Nový Život, IČO: 31 436 871, zastúpeného: JUDr. Miroslav Pekár, advokát, so sídlom Krížna 44, Bratislava, IČO: 50 897 292, proti žalovanému: JURKI - HAYTON s.r.o., so sídlom Prístavná 2, Bratislava, IČO: 31 332 251, zastúpenému: Advokátska kancelária AKMA, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 15, Bratislava, IČO: 54 274 605, o zaplatenie 61.694,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/142/2019-900 zo dňa 07.03.2023 v znení opravného uznesenia Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-51Cb/142/2019-972 zo dňa 18.11.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/142/2019-900 zo dňa 07.03.2023 v znení opravného uznesenia Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-51Cb/142/2019-972 zo dňa 18.11.2024 v prvom výroku v časti o zaplatenie sumy 61.694,71 eur a v treťom výroku p o t vrdzuje. II. Odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/142/2019-900 zo dňa 07.03.2023 v znení opravného uznesenia Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-51Cb/142/2019-972 zo dňa 18.11.2024 v prvom výroku v časti o zaplatenie úroku z omeškania m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 61.694,71 eur od 28.05.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania, teda za obdobie od 24.01.2016 do 27.05.2016, súd žalobu z a m i e t a . III. Odvolanie žalovaného proti druhému výroku rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/142/2019-900 zo dňa 07.03.2023 odvolací súd o d m i e t a . IV. Žalobcovi súd proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Predmet konania pred súdom prvej inštancie a spôsob rozhodnutia Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 61.694,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 61.694,71 eur od 24.01.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (III. výrok). Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie 61.694,71 eur s príslušenstvom, uplatnený ako nezaplatená časť ceny prác vykonaných žalobcom pri rekonštrukcii
čerpacej stanice pohonných hmôt žalovaného v obci Jelka, ktorý súd prvej inštancie právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-51Cb/142/2019-972 zo dňa 18.11.2024 bolo na pokyn Krajského súdu v Bratislave opravené záhlavie napadnutého rozsudku v označení identifikačných čísel právnych zástupcov strán, ďalej 1. odsek jeho odôvodnenia v označení dátumu podania žaloby a výšky uplatnenej istiny a napokon 54. odsek odôvodnenia tak, že žaloba je dôvodná, má oporu v zákone a súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. II. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v častiach podstatných z hľadiska podaného odvolania odôvodnil nasledovne (číslovanie odsekov je prevzaté z napadnutého rozsudku; 54. odsek sa uvádza v znení opravného uznesenia): „6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil nasledovný skutkový stav: 7. Zo znaleckého posudku č. 4/2019 znalca Ing. Vladimíra Jakabčina súd zistil, že predmetom tohto znaleckého posudku bolo zistiť rozsah vykonaných stavebných prác na stavbe „Rekonštrukcia ČS PHM JURKI a tieto zrealizované práce oceniť. Znalec v tomto znaleckom posudku potvrdil realizáciu nasledovných objektov stavby: ČS PHM kiosk, oceľový prístrešok, spevnené plochy, žumpa a havarijná nádrž, základová konštrukcia pre zásobník LPG, murovaná konštrukcia vrátane základu - odberné (výdajné) miesto LPG, základová konštrukcia pre reklamný infopanel (TOTEM). Znalec všeobecnú hodnotu stavebných prác a materiálov určil sumou 134.147,51 Eur s DPH. 8. Z listu označeného ako „Oznam“ zo dňa 27.05.2016 súd zistil, že žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe znaleckého posudku č. 11/2016 pristupuje k úhrade sumy 47.145,13 Eur. 9. Zo zmluvy o dielo č. 4/2015 zo dňa 02.10.2015 súd zistil, že jej obsahom bol návrh zmluvy, ktorej predmetom malo byť zhotovenie diela označeného ako „Rekonštrukcia PHM JURKI“ a to v rozsahu cenovej ponuky, ktorá mala tvoriť prílohu č. 1 tejto zmluvy. Cena diela bola v zmluve stanovená sumou 126.491,82 Eur s DPH, pričom objednávateľovi mala byť v prípade riadnej úhrady faktúr poskytnutá zľava vo výške 5% z tejto ceny. 10. Z listu žalobcu zo dňa 02.10.2015 súd zistil, že žalobca v tomto liste oznámil žalovanému, že nemôže vyhovieť jeho žiadosti o poskytnutie 9% zľavy nemôže vyhovieť a môže poskytnúť maximálne 5% zľavu. 11. Zo znaleckého posudku č. 11/2016 súd zistil, že znalec JUDr., Ing. Marián Raiter určil všeobecnú hodnotu rozostavanej stavby ČS JURKI Jelka sumou 47.100,- Eur. 12. Z výzvy k zápisničnému odovzdaniu a prebratiu nedokončenej stavby „Rekonštrukcia ČS PHM Jurki“ - Jelka zo dňa 02.06.2016 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného k prebratiu stavby dňa 09.06.2016 o 9:00 hod alebo v náhradnom termíne dňa 16.06.2016. 13. Z listiny uvedenej ako oznámenie o limite súd zistil, že v tejto nedatovanej listine žalovaný žalobcovi uviedol, že mu ďakuje „za spracovaný rozpočet k projektovej dokumentácii „rekonštrukcia ČS JURKI Jelka“. Zároveň uviedol, že zdvorilo žiada „o prehodnotenie zaslanej cenovej ponuky na vyššie uvedenú stavbu, nakoľko limit na stavbu naša spoločnosť stanovila do výšky 98.000,- Eur bez DPH. 14. Zo znaleckého posudku č. 8/2021 vypracovaného Ing. Martinom Šimkovichom súd zistil, že znalec určil celkovú hodnotu prác sumou 101.607,97 Eur s 121.929,56 Eur s DPH. … 30. Z vykonaného dokazovania, ako aj zo skutkových tvrdení strán sporu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehali rokovania o uzatvorení zmluvy o dielo, ktorej predmetom malo byť vykonanie diela spočívajúceho v rekonštrukcii čerpacej stanice pohonných hmôt žalovaného, ktorá sa nachádzala v obci Jelka. 31. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca predložil žalovanému cenovú ponuku na zhotovenie uvedeného diela. Žalovaný následne žiadal o poskytnutie zľavy, resp. o úpravu cenovej ponuky tak, aby táto nepresiahla sumu 98.000,- Eur bez DPH. 32. Nakoľko žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania nárokov žalovaného a s ohľadom na skutočnosť, že následkom úspešne vznesená námietka má za následok zamietnutie žaloby, súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať práve z dôvodnosťou tejto námietky. … 34. Zo skutkových tvrdení oboch strán sporu vyplýva, že obaja účastníci sú podnikatelia a právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti s realizáciou rekonštrukcie čerpacej stanice pohonných hmôt žalovaného, ktorú vykonával žalobca. Obe strany sporu sú podnikateľmi a záväzok, ktorého splnenia sa žalobca v tomto konaní domáhal vznikol súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti oboch subjektov. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným je tak nutné definovať ako obchodný záväzkový vzťah v zmysle
§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd preto považoval za potrebné posúdiť, či sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý v súvislosti s uvedeným vzťahom vznikol, premlčuje podľa § 107 Občianskeho zákonníka alebo § 397 Obchodného zákonníka. Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. … 35. Pre posúdenie oprávnenosti námietky premlčania vznesenej žalovaným tak treba použiť ustanovenia Obchodného zákonníka a aplikovať všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu. Je teda zrejmé, že táto námietka nemôže byť dôvodná nakoľko tak, ako to vyplýva zo stavebného denníka, k plneniam poskytovaným žalobcom bez právneho dôvodu dochádzalo v období od októbra 2015. Samotné objekty čerpacej stanice pohonných hmôt si žalovaný prevzal dňa 29.06.2016 až uvedený deň je možné považovať za začiatok plynutia premlčacej doby. Žaloba bola doručená Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 27.06.2019, t.j. pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. 36. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné ani to, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy č. 4/2015, keďže táto nebola zo strany žalovaného podpísaná. Zároveň, však z vykonaného dokazovania nevyplývajú ani skutkové tvrdenia žalovanej strany o tom, že u žalobcu bola rekonštrukcia čerpacej stanice objednaná, ako tzv. „stavba na kľúč“, teda, že by predmetom samotnej rekonštrukcie mali byť všetky práce potrebné pre dokončenie diela a cena diela bola dohodnutá ako pevná. 37. … Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi stranami sporu síce prebiehal kontraktačný proces, kedy obe strany prejavili vôľu uzatvoriť spolu zmluvu o dielo, avšak k uzatvoreniu samotnej zmluvy nedošlo. Žalobca zaslal žalovanému cenovú ponuku, ktorú však žalovaný neprijal, keďže žiadal o zníženie ceny diela, čo je potrebné považovať za nový návrh. Žalobca následne zaslal žalovanému písomné znenie zmluvy o dielo, s ktorým žalovaný opäť nevyjadril súhlas a tento návrh nepodpísal. Žalovaný naopak zaslal žalobcovi listinu označenú ako oznámenie o limite, v ktorej uviedol, že „o prehodnotenie zaslanej cenovej ponuky na vyššie uvedenú stavbu, nakoľko limit na stavbu naša spoločnosť stanovila do výšky 98.000,- Eur bez DPH“. Žalovaný teda navrhol uzatvoriť zmluvu, v ktorej by cena diela nepresiahla uvedenú sumu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca takýto návrh akceptoval a došlo by k uzatvoreniu zmluvy. Medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode o cene a je zrejmé, že nebolo vôľou strán sporu uzatvoriť zmluvu bez určenia ceny diela. 38. Napriek tomu, že k medzi žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o dielo nedošlo, sporové strany sa správali tak, ako keby bola uzatvorená. To znamená, že žalobca začal dielo vykonávať a čerpaciu stanicu rekonštruovať. V priebehu realizácie rekonštrukcie sa na stavbe vykonávali aj kontrolné dni, ktorých sa zúčastňovali aj zástupcovia žalovaného. Žalobca teda zhotovoval dielo s vedomím žalovaného, avšak bez toho, aby bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená akákoľvek zmluva, teda bez právneho dôvodu. Plnenia prijaté žalovaným na základe takéhoto konania žalobcu je preto v súlade s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie a žalovaný je povinný ho vydať žalobcovi. … 42. Ako už súd uviedol z vykonaného dokazovania, ako aj zo skutkových tvrdení strán sporu jednoznačne vyplýva, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Sporným nebolo ani to, že žalobca napriek tejto skutočnosti dielo vykonával a teda poskytoval žalovanému plnenia bez právneho dôvodu. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi dňa 11.12.2015 sumu 2.949,75 Eur a 29.107,25 Eur. Neskôr žalovaný po tom, čo si nechal vypracovať znalecký posudok znalcom z odboru oceňovanie nehnuteľností uhradil žalovaný žalobcovi ešte sumu 18.037,88 Eur. Medzi žalobcom a žalovaným bola spornou hodnota týchto prác. 43. Pokiaľ žalobca vykonával pre žalovaného stavebné práce bez toho, aby došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, je povinnosťou žalovaného, v ktorého prospech boli tieto stavebné práce vykonané, plnenie prijaté bez právneho dôvodu vrátiť. S ohľadom na charakter plnení poskytnutých žalobcom (rekonštrukčné práce pri výstavbe čerpacej stanice pohonných hmôt) je zrejmé, že nie sú splnené predpoklady naturálnej reštitúcie (vrátenia veci in natura) a tak nastupuje u žalovaného povinnosť poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu. Pri aplikácii § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda pri určovaní výšky peňažnej náhrady súd vychádzal z hodnoty žalobcom dodaných vecí, ale aj z hodnoty jeho pracovných výkonov, ktoré viedli k vytvoreniu trvalej hodnoty. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Cdo/206/2018 zo dňa 29.01.2020 uviedol, že „výška peňažnej náhrady za pracovné výkony zhotoviteľa by zásadne mala zodpovedať obvyklej odmene za výkon rovnakých (obdobných) pracovných činností v danom mieste a čase“. Do výšky peňažnej náhrady je potrebné zahrnúť všetky uskutočnené výkony a to bez ohľadu na to, či stavebné práce vykonal žalobca sám alebo ich poskytol žalovanému prostredníctvom subdodávok tretích osôb.
44. Medzi žalobcom a žalovaným bola sporná práve výška peňažnej náhrady. Žalobca za účelom preukázanie výšky tejto náhrady predložil Žalobca na preukázanie výšky odmeny predložil súdu znalecký posudok č. 4/2019, ktorý bol vypracovaný znalcom Ing. Vladimírom Jakabčinom, ktorý hodnotu žalobcom vykonaných stavebných prác a dodaných materiálov určil sumou 134.147,51 Eur. Ako listinný dôkaz bol v konaní predložený aj znalecký posudok č. 11/2016 vypracovaný JUDr. Ing. Mariánom Rajterom znalcom z odboru oceňovanie nehnuteľností. Tento znalec však vo svojom posudku neoceňoval hodnotu žalobcom dodaných plnení, ale ohodnocoval priamo hodnotu týchto nehnuteľností. Súd už v odôvodnení tohto rozsudku uviedol akým spôsobom je potrebné stanoviť výšku peňažnej náhrady za plnenia poskytnuté žalobcom žalovanému bez právneho dôvodu. Tieto v žiadnom prípade považovať za investíciu žalobcu do majetku žalovaného a pri určovaní náhrady nie je možné vychádzať z hodnoty stavebných objektov zhotovovaných, resp. rekonštruovaných žalobcom. Z uvedeného dôvodu súd nemohol pri rozhodovaní o výšky náhrady bezdôvodného obohatenia vychádzať z tohto znaleckého posudku a to práve pre nesprávnu, metódu zvolenú znalcom. V konaní napokon došlo na základe návrhu žalovaného k nariadeniu znaleckého dokazovania, kedy bol ako znalec ustanovený Ing. Martin Šimkovich znalec z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty stavebných prác, ktorý určil celkovú hodnotu prác sumou 121.929,56 Eur s DPH. 45. Súd pri určovaní výšky peňažnej náhrady žalobcu vychádzal práve zo záverov tohto znaleckého posudku. Tak, ako to vyplýva aj z obsahu znaleckého posudku, znalec pri určovaní hodnoty postupoval v súlade zákonom č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ako aj v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 228/2018 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Znalec svoje závery riadne a logicky zdôvodnil. Napriek uvedenému mali voči tomuto znaleckému posudku výhrady obe sporové strany. 46. Žalobca vo svojom vyjadrení k znaleckému posudku poukazoval predovšetkým na rozdielne ocenenie niektorých prác. Tu je však potrebné uviesť, že primárnou úlohou, ktorou sa Ing. Vladimír Jakabčin vo svojom znaleckom posudku zaoberal bolo zistenie samotného rozsahu stavebných prác vykonaných žalobcom a následné porovnanie skutočne vykonaných prác s prácami fakturovanými faktúrami č. 20150224, 20150225, 20160054, 20160055, 20160056, 20160060. Znalec pri určovaní hodnoty stavebných prác, resp. pri stanovovaní rozdielov medzi skutočne vykonanými prácami a fakturovanými prácami vychádzal z rozpočtu, ktorý mal tvoriť prílohu zmluvy o dielo č. 4/2015. Tu je však potrebné zdôrazniť, že medzi žalobcom a žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o dielo nikdy nedošlo. Nikdy nedošlo ani k dohode o cene diela. Medzi žalobcom a žalovaným neexistoval zmluvný vzťah a teda pri určovaní hodnoty stavebných prác nie je možné vychádzať z rozpočtu, ktorý mal tvoriť prílohu nikdy neuzatvorenej zmluvy. Nakoľko medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k dohode o cene diela ako celku a ani k dohode o jednotkových cenách jednotlivých prác, pri určovaní výšky peňažnej náhrady vychádzať z rozpočtu predloženého žalobcom, ale táto musí zodpovedať obvyklej odmene za výkon obdobných činností v danom mieste a čase. Obsahom znaleckého posudku bola v podstate najmä kontrola správnosti fakturácie stavebných prác žalobcom. Znalec teda skúmal, či žalobcom fakturované práce boli aj skutočne vykonané a ďalej skúmal to, či tieto práce boli fakturované v súlade s rozpočtom, ktorý však medzi žalobcom a žalovaným nebol dohodnutý. Iba v prípade, ak znalec zistil, že niektoré práce, ktoré boli žalobcom vykonané, neboli súčasťou cenovej ponuky, resp. rozpočtu predloženého žalobcom tieto oceňoval prostredníctvom systému softvéru Cenkrosplus a databázy cien stavebných prác CENEKON. Aj znalec Ing. Vladimír Jakabčin pri určovaní ceny stavebných prác vychádzal z nesprávne zvolenej metodiky a preto ani ním vypracovaný znalecký nemôže slúžiť ako podklad pre určenie výšky peňažnej náhrady žalobcu. 47. Súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalujúcej strany voči znaleckému posudku vypracovanému Ing. Martinom Šimkovichom spočívajúcou v tvrdení, že tento posudok nemá žiadnu právnu relevanciu, nakoľko bol vykonávaný iba na základe evidencie v stavebnom denníku. Toto tvrdenie je v priamom rozpore s obsahom predmetného znaleckého posudku. Z jeho obsahu vyplýva, že znalec oceňoval nielen práce, ktorých vykonanie bolo zaznamenané v stavebnom denníku, ale aj ďalšie práce, ak boli preukázateľne vykonané. Znalec neocenil iba také práce, ktorých vykonanie nebolo nijako zaznamenané, to znamená, že neocenil iba také práce, ktorých vykonanie z podkladov, ktoré mal znalec k dispozícii nevyplývalo a teda ich vykonanie, resp. ich vykonanie žalobcom nebolo riadne preukázané. Skutočnosť, že znalec neocenil také práce, ktorých vykonanie z predložených podkladov (stavebného denníka, fotodokumentácie) nevyplývalo nie je možné považovať za vadu znaleckého posudku. Súd by žalobcovi peňažnú náhradu za vykonanie takýchto nepreukázaných prác ani nemohol priznať. Uvedené platí aj vo vzťahu oceneniu presunov stavebných hmôt, keďže zo spisového materiálu nevyplývalo, kde bol tento materiál skladovaný.
48. Námietky voči obsahu znaleckého posudku mal aj žalovaný. Žalovaný namietal časť položiek ocenených znalcom v znaleckom posudku z dôvodu, že tieto neboli zaznamenané v stavebnom denníku (napr. položky nacenené v odpovedi na otázku č. 11). Ako súd opakovane uviedol v odôvodnení tohto rozsudku, suma peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie žalovaného má zodpovedať obvyklej odmene za dané výkony v mieste a čase. Do tejto peňažnej náhrady musia byť zahrnuté všetky výkony, ktorých vykonanie bolo preukázané. Z ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce vo výkone stavebných prác iba vtedy, ako boli tieto stavebné práce zaznamenané v stavebnom denníku. Skutočnosť, či žalobca viedol alebo neviedol stavebný denník v súlade s príslušnými ustanoveniami Stavebného zákona je pre posúdenie jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nepodstatná. Pokiaľ by aj stavebný denník nebol vedený riadne v súlade so zákonom mohlo by to vystaviť žalobcu ako zhotoviteľa stavby, resp. aj žalovaného ako stavebníka určitým verejnoprávnym sankciám, avšak na povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu za ním poskytnuté výkony to nič nemení. 49. Výška peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenia závisí výlučne od hodnoty preukázateľne vykonaných stavebných prác, táto nepodlieha schvaľovaniu žalovaného. Žalovaný je povinný uhradiť aj také výkony, ktoré neboli súčasťou cenovej ponuky, resp. ktoré neboli obsahom zamýšľanej zmluvy o dielo, keďže medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiaden zmluvný vzťah. Rovnako súd ako nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného spočívajúcu v údajnom nadhodnotení ceny betónovej zmesi pri položkách oceňovaných pri odpovedi na otázku č. 9. 50. Žalovaný okrem svojich vlastných tvrdení o nadhodnotení ceny betónovej zmesi o 30% nepredložil ba ani len neoznačil súdu žiaden relevantný dôkaz a ani neposkytol súdu žiadne skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné odvodiť, že za ktorú bolo možné betónovú zmes v danom mieste a čase zadovážiť bola skutočne o 30% nižšia, 51. Sud len pre úplnosť považuje zo potrebné vyjadriť sa aj k ďalšej obrane žalovaného spočívajúcej v tvrdeniach o tom, že v dôsledku konania žalobcu žalovanému vznikli výdaje v súvislosti s dokončením rekonštrukcie čerpacej stanice, resp., že v dôsledku omeškania žalobcu, resp. v dôsledku oneskorenia rekonštrukcie vznikla žalovanému škoda v podobe ušlého zisku. Súd túto obranu vyhodnotil ako kompenzačnú námietku žalovaného. Samotná žalovaná strana aj na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 07.03.2023 vyhlásila, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená žiadna zmluva. Žalobcovi teda nesvedčila žiadna povinnosť vykonať nejaké konkrétne dielo, resp. rekonštrukciu čerpacej stanice dokončiť. Žalovanému samozrejme nesvedčí právo žiadať žalobcu, aby finančne sa podieľal na jeho nákladoch na rekonštrukciu čerpacej stanice, resp. uhrádzal práce vykonané tretími osobami alebo preplácal žalovanému takto vynaložené náklady. Odhliadnuc od uvedených skutočností žalovaný existenciu týchto nákladov preukazoval iba prostredníctvom ním vytvorenej tabuľky, ktorá má predstavovať zoznam faktúr súvisiacich s dokončením rekonštrukcie čerpacej stanice pohonných hmôt tretími osobami. Samotné faktúry a ani žiadne doklady, z ktorých by vyplývala skutočná úhrada týchto nákladov žalovaným v konaní predložené neboli. 52. Pokiaľ ide o námietku žalovaného spočívajúcu v jeho tvrdení a ušlom zisku v dôsledku konania žalobcu súd uvádza, že … Žalovaný však v konaní opäť neposkytol súdu žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné odvodiť aký zisk bolo možné reálne pri prevádzke jeho čerpacej stanice pohonných hmôt v obci Jelka očakávať. Samozrejme základným predpokladom vzniku nároku na ušlý zisk je preukázanie existencie protiprávneho konania. Tu opäť nie je zo skutkových tvrdení žalovaného existenciu takéhoto protiprávneho konania odvodiť. Pokiaľ medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiaden zmluvný vzťah, nemohla existovať ani dohoda o lehote, v ktorej by malo byť dielo zhotovené. 53. Súd pri určovaní výšky peňažnej náhrady vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 8/2021 vypracovaného Ing. Martinom Šimkovichom, ktorý určil celkovú hodnotu prác sumou 101.607,97 Eur s 121.929,56 Eur s DPH. Súd pri určovaní výšky peňažnej náhrady vychádzal z hodnoty stavebných prác vrátane dane z pridanej hodnoty, nakoľko v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok na prenesenie daňovej povinnosti na žalovaného v zmysle § 69 ods. 12 písm. j) zákona o dani z pridanej hodnoty v spojení s § 8 ods. 1 písm. b) tohto zákona a to aj s ohľadom na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným išlo o plnenie ktoré nebolo poskytnuté na základe zmluvy. Uvedenú sumu súd znížil o celkovú sumu úhrad prijatých žalobcom od žalovaného vo výške 50.094,88 Eur. Rozdiel týchto súm predstavuje čiastku 71.834,68 Eur. Výška peňažnej náhrady tak presahuje samotnú sumu žiadanú žalobcom v petite žaloby a preto súd v súlade s ustanovením § 216 C.s.p. priznal žalobcovi nárok v ním žiadanej výške. 54. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, má oporu v zákone a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
55. Súd žalobu zamietol iba v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 1.930,- Eur. Táto suma predstavovala náklady na vypracovanie súkromného znaleckého posudku znalcom Ing. Vladimírom Jakabčinom. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky je potrebné v súlade s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka považovať za príslušenstvo pohľadávky. Tu je však potrebné uviesť, že na rozdiel od nároku na paušálnu náhradu nákladov (ktorú si žalobca neuplatnil), ktorý je automatický bez potreby osobitného preukazovania, vo vzťahu k iným nákladom je potrebné posudzovať aj primeranosť a účelnosť ich vynaloženia. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, súkromný znalecký posudok vypracovaný Ing. Vladimírom Jakabčinom neslúžil súdu ako podklad pre rozhodovanie. Náklady vynaložené na tento znalecký posudok nemožno považovať za náklady, ktoré by boli účelne vynaložené v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práv žalobcu. Predmetom tohto znaleckého posudku nebolo vyčíslenie primeranej peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, ale iba kontrola rozsahu vykonaných prác a správnosti ich fakturácie, pričom správnosť fakturácie bola posudzovaná podľa cien vymedzených v cenovej ponuke, ktorá však medzi stranami sporu nikdy žiadnu záväznosť nenadobudla. 56. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech (neúspešný bol iba v časti príslušenstva pohľadávky, súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. 57. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 121 ods. 3, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 457 a § 458 ods. 1 OZ, podľa § 1 ods. 1, ods. 2, § 261 ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 393, § 397 a § 536 ods. 1 - 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“) a podľa § 8 ods. 1 písm. b) a § 69 ods. 12 písm. j) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). III. Odvolanie žalovaného Proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/142/2019-900 zo dňa 07.03.2023 podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“), a to v celom rozsahu jeho výrokov I., II. a III., z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), teda z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie bolo podané včas. Úvodom odvolateľ vymedzil, že spornou medzi stranami bola hodnota prác vykonaných na diele a že aj po vykonanom dokazovaní zostalo sporné, aké práce, v akom rozsahu a v akej cene zhotoviteľ vykonal, keďže ani nariadené znalecké dokazovanie túto spornosť neodstránilo. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nedostatočne zistil rozhodné skutočnosti týkajúce sa hodnoty vykonaných prác a svoje právne závery v časti určenia ceny vykonaných prác ako hodnoty bezdôvodného obohatenia neodôvodnil, čím spôsobil zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku práve v tej časti, ktorá bola takmer jedinou spornou skutočnosťou v konaní; takýto postup považoval za rozporný s právom na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasťou práva na spravodlivý proces, pričom odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09 a I. ÚS 501/11. Nesprávne právne posúdenie veci odvolateľ videl predovšetkým v tom, že súd prvej inštancie k sume peňažnej náhrady 101.607,97 eur bez dane z pridanej hodnoty, určenej znaleckým posudkom č. 8/2021, pripočítal daň z pridanej hodnoty a vychádzal zo sumy 121.929,56 eur. Keďže k dohode o cene medzi stranami nedošlo, čo súd prvej inštancie konštatoval a čo strany nerozporovali, uplatní sa podľa odvolateľa zákonná domnienka podľa § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o cenách“), podľa ktorej, ak nie je dohodnuté alebo osobitným predpisom ustanovené inak, súčasťou ceny je aj daň z pridanej hodnoty; v spojení s § 3 ods. 1 zákona o cenách, vymedzujúcim dohodu o cene, mala byť preto cena určená tak, že daň z pridanej hodnoty je už jej súčasťou. Ďalšie pochybenie pri určení výšky peňažnej náhrady odvolateľ namietal v tom, že súd prvej inštancie pri odpočte plnení poskytnutých žalovaným opomenul sumu 2.949,75 eur, hoci ju v 42. odseku odôvodnenia sám uviedol ako uhradenú, a v 53. odseku odôvodnenia odpočítal len sumu 50.094,88 eur. Správne mala byť podľa odvolateľa odpočítaná suma 53.044,63 eur, čím by peňažná náhrada predstavovala 48.563,33 eur; táto suma je nižšia ako suma žalovaná, a preto nebolo možné použiť argumentáciu o
aplikácii § 216 ods. 1 CSP a bolo procesne správne zamietnuť žalobu nielen v časti sumy 1.930,- eur, ale aj v časti sumy 13.131,38 eur, čo má dopad aj na určenie pomeru úspechu strán v konaní a na priznanie náhrady trov konania. Na podporu tohto právneho názoru odvolateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/56/2012 zo dňa 20.08.2012, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/354/2015 zo dňa 14.09.2016, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/109/2014 zo dňa 28.04.2015 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 626/2010 zo dňa 14.06.2011. Úrok z omeškania priznaný vo výške 8 % ročne od 24.01.2016 odvolateľ namietal z dôvodu nesprávnych skutkových zistení aj nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení neuviedol, z čoho pri akceptovaní tohto dňa vychádzal a aká právna skutočnosť dňa 24.01.2016 nastala, hoci práve týmto dňom mala žalovanému vzniknúť povinnosť na peňažné plnenie popri hlavnom záväzku. Poukázal na to, že úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka a že omeškanie dlžníka má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka bez ohľadu na zavinenie; z obsahu spisu podľa neho vyplýva, že nárok na úrok z omeškania mohol vzniknúť až dňom podania návrhu na zaplatenie dlžnej sumy v upomínacom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Up/809/2019 dňa 27.06.2019, a to za predpokladu, že sa preukáže riadne určenie hodnoty bezdôvodného obohatenia, ktoré naďalej namietal. V súvislosti s uvedenými pochybeniami odvolateľ namietal aj porušenie svojho práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom odkázal na § 220 ods. 2 CSP, ktorý súdu ukladá jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, a dbať, aby odôvodnenie bolo presvedčivé; toto právo označil za súčasť základného práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie úplne bez relevantného vecného a právneho odôvodnenia akceptoval závery znaleckého posudku č. 8/2021 vypracovaného znalcom Ing. Martinom Šimkovichom, hoci išlo už o tretí znalecký posudok predložený v tomto konaní, čo samo osebe preukazuje zjavnú obtiažnosť posudzovanej problematiky, a hoci aj k obsahu tohto posudku mali obe sporové strany výhrady, ktoré súd ignoroval, čím žalovanému znemožnil uskutočniť jeho právo obrany. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej sa nevyžaduje odpoveď na každý argument strany, avšak na argument rozhodujúci pre rozhodnutie sa vyžaduje špecifická odpoveď (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29.05.1997 a Higgins c/a Francúzsko z 19.02.1998, ako aj rozhodnutie sp. zn. 16Co/17/2020), odvolateľ uviedol, že takým argumentom bola v tomto konaní jeho námietka, že znalec Ing. Martin Šimkovich vychádzal z údajov stavebného denníka žalobcu, ktorý nebol verifikovaný žalovaným, mal vady spočívajúce v chýbajúcich stranách a nebol daný k dispozícii žalovanému ako de facto objednávateľovi, takže údaje v ňom uvedené a tvoriace podklad pre určenie hodnoty diela nie sú ničím podložené ako hodnoverné; vady vo vedení a v obsahu stavebného denníka pritom podrobne uviedol už vo svojom podaní zo dňa 12.11.2019, ku ktorému sa súd prvej inštancie nevyjadril a svoj postup pri rozhodovaní riadne neodôvodnil. Protirečenie a povrchný prístup súdu prvej inštancie odvolateľ vzhliadol v tom, že svoj postup zdôvodnil len konštatovaním, že znalec zobral do úvahy aj ďalšie práce, ak boli preukázateľne vykonané, a konštatovaním v 48. odseku odôvodnenia, že skutočnosť, či žalobca viedol alebo neviedol stavebný denník v súlade s príslušnými ustanoveniami Stavebného zákona, je pre posúdenie jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nepodstatná a že prípadné nedostatky vedenia denníka by mohli viesť len k verejnoprávnym sankciám; podľa odvolateľa, ak spornosť spočíva v ocenení výkonov a tie vychádzajú z nesprávne, neúplne, teda vadne vedeného stavebného denníka, nemôže byť ani takto zistený údaj správny, pričom uvedený postup sa premietol do nesprávnych skutkových zistení aj do nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ tiež namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o výške hodnoty vykonaných prác diela a svojím konaním znemožnil určenie tejto hodnoty zo stavebného denníka, ktorý v zmysle § 46d zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodnom čase musí mať podstatné náležitosti a musí byť vedený zákonom určeným postupom; stavebný denník vedený žalobcom preto podľa neho nebol spôsobilým podkladom pre určenie ceny prác na diele.
Osobitne odvolateľ poukázal na chyby v písaní v napadnutom rozsudku, a to v 1. odseku odôvodnenia, kde bola nesprávne vyčíslená hodnota sporu sumou 28.621,72 eur a kde je zrejmá nesprávnosť aj v dátume podania žaloby, keďže žaloba bola postúpená podľa zákona o upomínacom konaní, a ďalej v 54. odseku odôvodnenia, kde súd konštatoval, že žaloba je nedôvodná, nemá oporu v zákone a preto ju zamietol, čo je v príkrom rozpore s výrokom rozsudku. Záverom odvolateľ zhrnul, že napadnutý rozsudok nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie do odôvodnenia nepremietol skutočnosti zistené na základe vykonaného dokazovania a neozrejmil úvahy, ktorými bol pri hodnotení dôkazov vedený, čo vyústilo do neobjasnenia komplexného skutkového stavu veci a do nepreskúmateľnosti úplnosti jeho právnych záverov; rozsudok označil za arbitrárny a svojvoľný v namietaných záveroch a nepreskúmateľný v odôvodnení, pričom odkázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 72/2021 zo dňa 23.02.2021, podľa ktorého arbitrárnosť znamená interpretačný exces a za protiústavné a arbitrárne sa považujú tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 zo dňa 28.02.2006, podľa ktorého za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia aj k protichodnému právnemu záveru, alebo keď súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. Odvolacím návrhom sa odvolateľ domáhal, aby odvolací súd podľa § 389 a nasl. CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a aby mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. IV. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu Žalobca sa k odvolaniu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 14.07.2023, ktoré podal v súlade s výzvou súdu prvej inštancie. Pripustil, že hodnota vykonaných prác bola medzi stranami sporná, mal však za to, že práve vykonaním znaleckého dokazovania bol rozsah vykonaných prác zistený; výhradu odvolateľa o nedostatočnom zistení hodnoty vykonaných prác, a tým aj bezdôvodného obohatenia, vyhodnotil ako výčitku nesprávneho procesného postupu a nesprávnych skutkových zistení súdu. Kontradiktórnu povahu sporového konania žalobca osobitne zdôraznil s tým, že sám pri spracovaní a podaní žaloby predložil súdu znalecký posudok č. 4/2019, ktorý ešte pred podaním žaloby predložil aj žalovanému. Žalovaný podľa neho závery tohto posudku namietal v princípe bez náležitej odbornej argumentácie, opakovane tvrdil, že do spisu doloží odborné vyjadrenie, ktoré nedoložil, a napokon žiadal, aby súd na základe jeho neodborných námietok vykonal kontrolné znalecké dokazovanie. Za nesprávny označil žalobca postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci nariadil znalecké dokazovanie, ktorého výsledkom bol znalecký posudok č. 8/2021, keďže išlo o postup nad rámec a mimo kontradiktórneho konania, teda o určitú nadprácu súdu; znalecký posudok si totiž mohol zabezpečiť aj žalovaný ako vlastník stavby a nie je úlohou súdu suplovať dôkaznú povinnosť žalovaného. K obsahu znaleckého posudku č. 8/2021 žalobca uviedol, že bol spracovaný v zmysle nesprávne položených otázok žalovaného, teda ocenením vychádzajúcim primárne zo stavebného denníka, a nie zo skutočne vykonaných prác, keďže stavebný denník nevedie úplne detailnú evidenciu; napriek námietkam žalobcu a v limitáciách nesprávneho zadania znaleckej úlohy sa znalec vyrovnal takmer s celou masou stavebných prác okrem tých, ktoré žalobca uviedol vo svojom podaní zo dňa 13.06.2022. Na rozdiel od posudku č. 4/2019, ktorý posudzoval skutočne vykonané práce, posudok č. 8/2021 posudzoval len tie skutočne vykonané práce, ktoré boli podchytené v stavebnom denníku, čo žalobca označil za fakticky a právne nezmyselné; keďže však ide o konanie z roku 2019 a o pohľadávky z roku 2016, s takto ukrojeným nárokom sa uspokojil, aby sa dožil relevantného výsledku súdneho sporu a relevantného exekučného podkladu. Vo vzťahu k posudku znalca Ing. Rajtera, na ktorý žalovaný opakovane poukazoval, žalobca zotrval na tom, že tento posudok hodnotil cenu stavby, a nie cenu stavebných prác, pričom táto právna otázka bola v konaní opakovane riešená a rozdiel medzi uvedenými druhmi posudkov žalovaný nechce, resp. nevie pochopiť. Námietku odvolateľa proti určeniu začiatku omeškania žalobca odmietol s tým, že nie je zrejmé, z čoho odvolateľ pri svojom právnom názore vychádza. Bezdôvodné obohatenie bolo žalovanému účtované ako stavebné práce faktúrami, ktoré tvoria prílohu žaloby, pričom žalobca si úrok z omeškania pre celú istinu uplatňuje až od splatnosti poslednej splatnej faktúry, čím si uplatňuje menej, než by mu patrilo; medzi fakturáciou a podaním žaloby navyše existovalo viacero výziev na plnenie, z ktorých prvú zaslal právny zástupca žalobcu dňa 06.07.2016 a ktorá bola podkladom neplodných mimosúdnych rokovaní.
Postup odvolateľa označil za úmyselné oddiaľovanie platby, ktorým sa mu žiada ukrojiť tri roky úrokov z omeškania z už beztak infláciou znehodnotených peňazí. K námietke, že súd prvej inštancie nereflektoval námietky procesných strán k znaleckému posudku, žalobca uviedol, že znalecký posudok bol vyhotovený znalcom, kým námietky a pripomienky spracovali procesné strany ako neodborníci, hoci v prípade štatutára žalobcu, stavebného inžiniera, išlo aj o námietky odborné. Pokiaľ strany neprodukovali relevantné odborné námietky, súd hodnotil znalecký posudok ako dôkaz, pričom tvrdenia sporových strán v princípe dôkazom nie sú a námietka nadobúda relevanciu až v spojení s dôkazom, napríklad s odborným vyjadrením. O takýto dôkaz sa žalobca pokúsil, keď oslovil pôvodného znalca Ing. Jakabčína, aby sa vyjadril k znaleckému posudku Ing. Šimkoviča, ten sa však vzhľadom na rozdielnu metodiku posudkov odmietol vyjadriť; žalovaný k svojim subjektívnym námietkam neprodukoval nič, a preto sa v odvolacom konaní nemá o čo pri svojej argumentácii oprieť. V otázke dane z pridanej hodnoty žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie v 53. odseku odôvodnenia rozsudku správne poukázal na príslušné ustanovenia zákona o DPH, ktoré aj správne aplikoval, keď dospel k záveru, že ide o cenu s daňou z pridanej hodnoty a že neboli splnené podmienky pre prenos daňovej povinnosti; argumentáciu odvolateľa, podľa ktorej znalcom vypočítaná cena bez dane už mala obsahovať daň z pridanej hodnoty, tak nepovažoval za správnu. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu a aby zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. V. Relevantné právne ustanovenia Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Ostatné ustanovenia, ktoré odvolací súd na prejednávanú vec aplikoval, sú uvedené na príslušných miestach odôvodnenia nižšie. VI. Posúdenie veci odvolacím súdom Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi peňažnú náhradu za bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný získal prijatím stavebných prác vykonaných bez právneho dôvodu, a to v rozsahu odvolacích námietok smerujúcich proti určeniu výšky tejto náhrady, proti určeniu dňa vzniku nároku na úrok z omeškania a proti spôsobu, akým sa súd prvej inštancie vyrovnal so závermi znaleckého posudku č. 8/2021 a s námietkami strán proti nemu. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom bol podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania a uplatnenými odvolacími dôvodmi; na vady uvedené v § 380 ods. 2 CSP prihliadol z úradnej povinnosti, také vady však v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a prejednanie veci nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario); miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP). Odvolateľ napadol rozsudok súdu prvej inštancie predovšetkým všeobecnou výhradou, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne zistil rozhodné skutočnosti týkajúce sa hodnoty vykonaných prác a svoje právne závery v tejto časti neodôvodnil, čím spôsobil zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Touto výhradou sa odvolací súd zaoberal ako prvou, keďže jej prípadná
dôvodnosť v rozsahu celého rozsudku by vylučovala vecné preskúmanie jednotlivých odvolacích námietok. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v stanovisku z 3. decembra 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vyslovilo, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“ (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, stanovisko č. 2). Uvedený záver je použiteľný aj v pomeroch CSP: nedostatok odôvodnenia zásadne nezakladá vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ale inú vadu konania, a o zásah do práva na spravodlivý proces ide len tam, kde odôvodnenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Podľa § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; súd pritom dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Požiadavka náležitého odôvodnenia je súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nevyžaduje sa pritom odpoveď na každý argument strany; na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, sa však vyžaduje odpoveď špecifická (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torija c/a Španielsko a Hiro Balani c/a Španielsko, oba z 9. decembra 1994). Týmto požiadavkám napadnutý rozsudok v nosných častiach svojho odôvodnenia vyhovuje. Súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, prečo medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, prečo plnenie poskytnuté žalobcom kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 OZ, akým spôsobom sa určuje výška peňažnej náhrady podľa § 458 ods. 1 OZ, prečo nemohol vychádzať zo znaleckých posudkov č. 4/2019 a č. 11/2016 a prečo považoval námietku premlčania za nedôvodnú. Uvedené závery odvolateľ svojimi odvolacími námietkami ani nespochybňuje - naopak, záver o nevzniknutí zmluvy tvorí východisko jeho vlastnej obrany. Plošnú výhradu arbitrárnosti preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Arbitrárnosť v zmysle rozhodnutí, na ktoré odvolateľ poukázal, predpokladá interpretačný exces, teda odôvodnenie celkom odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne okolnosti; o taký prípad v prejednávanej veci nejde. Vnútorný rozpor medzi pôvodným znením 54. odseku odôvodnenia a výrokom napadnutého rozsudku, na ktorý odvolateľ osobitne poukázal, bol odstránený opravným uznesením; touto námietkou sa odvolací súd zaoberá nižšie v tomto rozhodnutí. Čiastkový nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil odvolací súd len v otázke určenia dňa vzniku nároku na úrok z omeškania; s touto otázkou sa vysporiadal nižšie v tomto rozhodnutí. Uvedený nedostatok sa netýka zásadných dôvodov, na ktorých rozhodnutie o základe nároku spočíva, a preto nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku ako celku ani vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Výška peňažnej náhrady a daň z pridanej hodnoty Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie k sume peňažnej náhrady 101.607,97 eur bez dane z pridanej hodnoty, určenej znaleckým posudkom č. 8/2021, túto daň pripočítal a vychádzal zo sumy 121.929,56 eur. Keďže k dohode o cene medzi stranami nedošlo, mala sa podľa neho uplatniť zákonná domnienka podľa § 3 ods. 3 zákona o cenách, v zmysle ktorej je daň z pridanej hodnoty súčasťou ceny, ak nie je dohodnuté alebo osobitným predpisom ustanovené inak. Táto argumentácia nie je priliehavá. Ustanovenie § 3 zákona o cenách upravuje obsah dohody o cene a dôsledky, ktoré z nej vyplývajú. Súd prvej inštancie však ustálil - a odvolateľ to nielenže nespochybňuje, ale na tomto závere stavia celú svoju obranu -, že medzi stranami k dohode o cene vôbec nedošlo a zmluva o dielo nevznikla. Predmetom konania preto nie je nárok na cenu diela podľa § 536 ods. 3 ObZ, ale nárok na peňažnú náhradu za bezdôvodné obohatenie podľa § 458 ods. 1 OZ. Výklad neexistujúcej cenovej dohody prostredníctvom § 3 ods. 3 zákona o cenách je tak pojmovo vylúčený. Vnútorne rozporná je napokon aj samotná úvaha odvolateľa. Suma 101.607,97 eur je v znaleckom posudku č. 8/2021 výslovne označená ako hodnota prác bez dane z pridanej hodnoty a znalec popri nej samostatne uviedol hodnotu vrátane dane vo výške 121.929,56 eur. Tvrdenie, podľa ktorého by suma označená znalcom ako hodnota bez dane mala daň už obsahovať, je s obsahom znaleckého posudku v priamom rozpore.
Rozhodnutia, na ktoré odvolateľ v tejto súvislosti poukázal, na uvedenom závere nič nemenia. Rozhodnutia krajských súdov nie sú prameňom, ktorým by bol odvolací súd viazaný, pričom odvolateľ neuviedol ani ich právne vety, ani skutkový rámec, v ktorom boli prijaté, takže z jeho podania nemožno overiť, či sa týkajú bezdôvodného obohatenia alebo zmluvnej ceny. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 626/2010 sa týka výkladu zmluvnej ceny podľa českej právnej úpravy, teda skutkovo i právne odlišnej situácie. Výška peňažnej náhrady má zodpovedať obvyklej odmene za výkon rovnakých alebo obdobných činností v danom mieste a čase, teda tomu, čo by žalovaný musel vynaložiť, keby si porovnateľné práce obstaral riadne. Znalec v znaleckom posudku č. 8/2021 určil obe hodnoty a súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty zodpovedajúcej celkovej sume, o ktorú sa majetok žalovaného na úkor žalobcu rozmnožil. Odvolací súd preto uzavrel, že odvolacia námietka smerujúca proti zahrnutiu dane z pridanej hodnoty do výšky peňažnej náhrady nie je dôvodná a napadnutý rozsudok je v tejto časti vecne správny. Rovnako nedôvodnou je námietka, podľa ktorej súd prvej inštancie pri odpočte plnení poskytnutých žalovaným opomenul sumu 2.949,75 eur a mal odpočítať 53.044,63 eur namiesto 50.094,88 eur. Súčet všetkých troch úhrad uvedených v 42. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda 2.949,75 eur, 29.107,25 eur a 18.037,88 eur, predstavuje práve sumu 50.094,88 eur, ktorú súd prvej inštancie od hodnoty prác odpočítal. Odvolateľ vo svojej úvahe sumu 2.949,75 eur započítal dvakrát, keď uviedol, že súčet položiek 29.107,25 eur a 18.037,88 eur predstavuje 50.094,88 eur; správny súčet týchto dvoch položiek je 47.145,13 eur, čo zodpovedá sume, ktorú žalovaný uznal na základe znaleckého posudku č. 11/2016 a ktorú uviedol v liste označenom ako „Oznam“ z 27.05.2016. Súd prvej inštancie teda všetky úhrady žalovaného zohľadnil v plnom rozsahu. Keďže hodnota prác určená znaleckým posudkom č. 8/2021 vo výške 121.929,56 eur po odpočítaní úhrad 50.094,88 eur predstavuje 71.834,68 eur, výška peňažnej náhrady presahuje sumu uplatnenú žalobcom v žalobe. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobcovi priznal nárok v ním uplatnenej výške a neprekročil rozsah žalobného návrhu (§ 216 ods. 1 CSP). Úrok z omeškania Odvolateľ namietal priznanie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne od 24.01.2016 z dôvodu nesprávnych skutkových zistení aj nesprávneho právneho posúdenia veci a poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení neuviedol, z čoho pri určení tohto dňa vychádzal a aká právna skutočnosť práve 24.01.2016 nastala; sám mal za to, že omeškanie mohlo nastať najskôr dňom podania návrhu v upomínacom konaní 27.06.2019. Tejto námietke odvolací súd v zásade prisvedčil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje vo vzťahu k výroku o príslušenstve pohľadávky jedinú úvahu - súd prvej inštancie neuviedol právny základ priznaného nároku, neoznačil skutočnosť, ktorou sa žalovaný dostal do omeškania, a nevysvetlil ani výšku priznanej sadzby. V tejto časti je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný; z dôvodov uvedených nižšie v tomto rozhodnutí je výrok o úroku z omeškania aj vecne nesprávny. Právny režim omeškania vyplýva z povahy vzťahu medzi stranami. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že ide o obchodný záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 ObZ; na tomto závere založil aj posúdenie námietky premlčania a odvolateľ ho nespochybňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Obdo/49/2023 z 31. januára 2024 vyslovil, že „ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku vzniknutého z bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, vzniká veriteľovi právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka“ (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2024, rozhodnutie č. 7). V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd zároveň uzavrel, že vzhľadom na komplexnú úpravu následkov omeškania dlžníka v § 365 až § 369d ObZ nie je na omeškanie s vydaním bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch možné aplikovať § 517 ods. 2 OZ ani nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Od vzniku bezdôvodného obohatenia treba odlíšiť splatnosť záväzku na jeho vydanie. Záväzok vydať bezdôvodné obohatenie nemá dobu splnenia určenú zmluvou ani zákonom; dlžník je preto povinný splniť ho bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 340 ods. 2 ObZ). Samotné nadobudnutie majetkového prospechu dlžníka do omeškania neprivádza - do omeškania sa dostáva až nesplnením splatného záväzku (§ 365 ObZ). Neobstojí preto názor odvolateľa, podľa ktorého mohlo omeškanie nastať až podaním návrhu na začatie upomínacieho konania. Podanie návrhu na súd nie je právnou skutočnosťou, ktorá by zakladala splatnosť záväzku; tou je žiadosť veriteľa o plnenie, ktorá podaniu návrhu spravidla predchádza. Rovnako by neobstál ani opačný názor, že omeškanie nastáva už okamihom, keď obohatený majetkový prospech nadobudol - takúto argumentáciu vzniesol dovolateľ aj vo veci sp. zn. 3Obdo/49/2023 a najvyšší súd jej neprisvedčil, keď potvrdil postup súdov, ktoré splatnosť odvodili od výzvy veriteľa.
Skutkový základ pre určenie splatnosti je v prejednávanej veci obsiahnutý priamo v zisteniach súdu prvej inštancie. V 8. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zistil, že listom označeným ako „Oznam“ z 27.05.2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe znaleckého posudku č. 11/2016 pristupuje k úhrade sumy 47.145,13 eur. Z rekapitulácie žaloby v 2. odseku odôvodnenia pritom vyplýva, že tomuto oznámeniu predchádzalo nezaplatenie faktúr č. 20160054, 20160055, 20160056, 20160059 a 20160060 v celkovej sume 82.268,32 eur a osobné rokovania strán smerujúce k usporiadaniu sporných práv. Ide o skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel a ktoré sa preto podľa § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné; navyše ide o obsah listiny vyhotovenej samotným žalovaným, na ktorej žalovaný stavia svoju obranu. Z uvedeného vyplýva, že najneskôr 27.05.2016 bol žalovaný žalobcom o plnenie požiadaný, že sa s touto žiadosťou vecne vysporiadal a že vo zvyšku presahujúcom sumu určenú znaleckým posudkom č. 11/2016 plniť odmietol. Dlžník, ktorý plnenie odmietne, sa nemôže dovolávať ďalšieho plynutia lehoty bez zbytočného odkladu podľa § 340 ods. 2 ObZ. Na tomto závere nič nemení ani okolnosť, že žalobca svoju žiadosť formuloval ako nárok na doplatok ceny diela, hoci v skutočnosti ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia; najvyšší súd vo veci sp. zn. 3Obdo/49/2023 výslovne uviedol, že „pre rozhodnutie nebolo podstatným, či žalobca vo výzve posúdil svoj nárok na vrátenie poskytnutého plnenia ako nárok zo zrušenej zmluvy, hoci v skutočnosti išlo o nárok na vrátenie plnenia bez právneho dôvodu“. Určenie dňa 29.06.2016 ako začiatku plynutia premlčacej doby v 35. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku posúdeniu splatnosti nebráni. Obohatenie žalovaného spočívalo v zhodnotení jeho nehnuteľnosti a vznikalo priebežne, tak ako boli jednotlivé práce do stavby zabudovávané; že rozsah vykonaných prác bol ustálený už pred uvedeným dňom, potvrdzuje aj znalecký posudok č. 11/2016 z 20.05.2016, ktorým dal žalovaný ohodnotiť rozostavanú stavbu v stave, v akom ju žalobca zanechal. Deň prevzatia objektov zvolil súd prvej inštancie ako začiatok plynutia premlčacej doby v prospech žalobcu a pre otázku splatnosti záväzku určujúci nie je. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaný sa dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia dňom 28.05.2016 a že v rozsahu úroku z omeškania za obdobie od 24.01.2016 do 27.05.2016 nárok žalobcu daný nie je. Pokiaľ ide o priznanú sadzbu, základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka predstavovala 0,05 % ročne, takže sadzba podľa § 369 ods. 2 ObZ v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. by nebola nižšia ako 8 % ročne. Keďže žalobca uplatnil úrok vo výške 8 % ročne, súd prvej inštancie mu v súlade s § 216 ods. 1 CSP viac priznať nemohol a v tejto časti je napadnutý rozsudok vecne správny. Znalecký posudok č. 8/2021 a stavebný denník Ďalšie odvolacie námietky smerujú proti spôsobu, akým sa súd prvej inštancie vyrovnal so závermi znaleckého posudku č. 8/2021 a s výhradami strán proti nemu. Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie tieto závery akceptoval bez relevantného vecného a právneho odôvodnenia, že výhrady oboch strán ignoroval a že tým žalovanému znemožnil uskutočniť jeho právo obrany. Tvrdenie o ignorovaní výhrad nezodpovedá obsahu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa nimi zaoberal v 45. až 50. odseku odôvodnenia: v 46. odseku vysvetlil, prečo nemožno vychádzať zo znaleckého posudku č. 4/2019, ktorého metodika sa opierala o rozpočet nikdy neuzavretej zmluvy; v 47. odseku odpovedal na výhradu žalobcu, že posudok stojí len na stavebnom denníku; v 48. odseku sa vyrovnal s námietkou žalovaného proti oceneniu položiek nezaznamenaných v denníku; a v 49. a 50. odseku posúdil námietku nadhodnotenia ceny betónovej zmesi. Požiadavke, aby na argument rozhodujúci pre vec bola daná špecifická odpoveď, tak bolo vyhovené. Súd prvej inštancie v 47. odseku odôvodnenia výslovne uviedol, že znalec ocenil nielen práce zaznamenané v stavebnom denníku, ale aj ďalšie práce, ktorých vykonanie bolo preukázané inak, a neocenil len tie, ktorých vykonanie nevyplývalo zo žiadneho podkladu. Práve to je odpoveďou na námietku, že hodnota diela bola ustálená výlučne z denníka. Okolnosť, že sa odvolateľ s touto odpoveďou nestotožňuje, nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku nezakladá. Protirečenie, ktoré odvolateľ vzhliadol v 48. odseku odôvodnenia, dané nie je. Súd prvej inštancie tam od seba odlíšil dve rozdielne otázky - preukázanie toho, že práce boli vykonané, a dodržanie verejnoprávnych povinností pri vedení stavebného denníka. Záver, že prípadné nedostatky vo vedení denníka môžu viesť k verejnoprávnym dôsledkom, no na povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nemajú vplyv, je správny a s predchádzajúcou úvahou v rozpore nie je. Neobstojí ani námietka, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o hodnote vykonaných prác, lebo stavebný denník nespĺňal náležitosti podľa § 46d zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodnom čase. Vedenie stavebného denníka je verejnoprávnou povinnosťou a z § 451 a nasl. OZ nevyplýva, že by sa bezdôvodné obohatenie spočívajúce vo výkone stavebných prác vydávalo len v rozsahu prác zaznamenaných v denníku.
Rozhodujúce je, či boli práce preukázateľne vykonané a v akej hodnote - a práve túto otázku znalec zodpovedal, pričom práce, ktorých vykonanie preukázané nebolo, neocenil. Odvolací súd dodáva, že znalecké dokazovanie, ktorého výsledkom bol znalecký posudok č. 8/2021, nariadil súd prvej inštancie na návrh žalovaného podaný dňa 16.07.2021, pričom žalovanému ako strane, ktorá tento dôkaz navrhla, uložil povinnosť zložiť preddavok na jeho vykonanie. Postup znalca, ktorý neocenil práce nepreukázané podkladmi, pôsobil pritom v jeho prospech. Proti záverom posudku žalovaný nepredložil odborné vyjadrenie ani nenavrhol kontrolné znalecké dokazovanie; jeho výhrady tak zostali v rovine tvrdení, ktoré samy osebe dôkazom nie sú. Vyššie vymedzené odvolacie dôvody preto vo vzťahu k znaleckému posudku č. 8/2021 a k stavebnému denníku naplnené nie sú. Žalovanému nebolo znemožnené uskutočňovať jeho procesné práva navrhoval dôkazy, vyjadroval sa k znaleckému posudku a zúčastnil sa pojednávania. Nesúhlas s tým, ako súd prvej inštancie hodnotil vykonané dôkazy, ani prípadná neúplnosť odôvodnenia vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP zásadne nezakladajú, ale nanajvýš inú vadu konania. Nesprávne skutkové zistenia ani nesprávne právne posúdenie veci odvolací súd v tejto časti nezistil. Chyby v písaní v napadnutom rozsudku Odvolateľ napokon poukázal na chyby v písaní v 1. a v 54. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku. Obe boli odstránené opravným uznesením uvedeným vyššie v tomto rozhodnutí - 1. odsek jeho II. výrokom v časti nesprávne vyčíslenej hodnoty sporu a nesprávneho údaja o podaní žaloby, 54. odsek jeho III. výrokom. V oboch prípadoch išlo o zrejmú nesprávnosť v zmysle § 224 CSP; pôvodná formulácia 54. odseku bola v nezameniteľnom rozpore nielen s výrokom, ale aj s celou predchádzajúcou argumentáciou odôvodnenia, ktorá nárok žalobcu dôsledne zdôvodňuje. Táto odvolacia námietka je preto bezpredmetná. Záver Odvolanie žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné. Dôvodným je v časti smerujúcej proti výroku o úroku z omeškania: napadnutý rozsudok k tomuto výroku neobsahuje žiadnu úvahu a priznanie úroku od 24.01.2016 nezodpovedá právnej úprave splatnosti záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V ostatných častiach odvolanie dôvodné nie je. Odvolaciemu návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, vyhovieť nemožno. Zistená vada sa týka výlučne výroku o príslušenstve pohľadávky, nebráni preskúmaniu napadnutého rozsudku vo veci samej a nezakladá žiaden zo zrušovacích dôvodov podľa § 389 ods. 1 CSP. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie je pritom pre rozhodnutie postačujúci. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v I. výroku v časti istiny ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a v I. výroku v časti príslušenstva ho zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 61.694,71 eur od 28.05.2016 do zaplatenia, a vo zvyšku uplatneného príslušenstva, teda za obdobie od 24.01.2016 do 27.05.2016, žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok potvrdil aj v III. výroku o nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodov uvedených nižšie v tomto rozhodnutí. Odvolanie smerujúce proti II. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, odvolací súd odmietol. Týmto výrokom nebolo rozhodnuté v neprospech žalovaného, ktorý preto nie je osobou oprávnenou podať proti nemu odvolanie (§ 359 CSP); ide o odvolanie podané neoprávnenou osobou v zmysle § 386 písm. b) CSP. Proti tomuto výroku napokon žalovaný neuplatnil ani žiadny odvolací dôvod. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil aj v III. výroku o nároku na náhradu trov konania. Vykonaná zmena sa dotkla výlučne príslušenstva pohľadávky, ktoré pomer úspechu strán vo veci neovplyvňuje; žalobca zostal úspešný v celom rozsahu uplatnenej istiny, a výrok o nároku na náhradu trov konania je preto vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 396 ods. 2 CSP tomuto postupu nebráni, keďže jeho účelom je nové rozhodnutie o trovách tam, kde sa zmenou rozhodnutia mení pomer úspechu strán; o taký prípad v prejednávanej veci nejde. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný len v časti príslušenstva pohľadávky, ktorá pomer úspechu neovplyvňuje, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal žalobcovi. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 419 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).