Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/8/2025 6120200214 30. 01. 2026 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2026:6120200214.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, Bratislava, Jakubovo námestie 14, Bratislava, IČO: 17 310 598, zastúpeného: LEGAL CARTEL s.r.o., Na Hrebienku 40, Bratislava, IČO: 36 677 175, proti žalovanému: Kajan Gym, s.r.o., Bradáčova 6, Bratislava, IČO: 46 627 774, zastúpenému advokátom JUDr. Erik Šablatúra, Holičská 13, Bratislava, o zaplatenie 184 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-14Ca/12/2020, zo dňa 4.6.2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.7.2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 184 eur s príslušenstvom titulom odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov za vykonávanie verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov prostredníctvom technického zariadenia. Nárok odôvodnil tým, že pôsobí na území Slovenskej republiky a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle zákona č. 185/2015 Z. z. (ďalej tiež „Autorský zákon“); pôsobnosť vo vzťahu k zahraničiu vykonáva na základe bilaterálnych zmlúv o spolupráci so zahraničnými partnerskými spoločnosťami v rozsahu medzinárodných dohôd a konvencií, ktorými je Slovenská republika viazaná. Zastupuje práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov v rozsahu uvedenom v zmluvách o zastupovaní, najmä vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov, výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa autorskoprávnych predpisov. Predmetom ochrany je umelecký výkon, zvukový a audiovizuálny záznam. Žalobca uviedol, že žalovaný je podnikateľ, ktorý prevádzkuje fitness s názvom Kajan Gym, Vígľašská 3, Bratislava, v priestoroch ktorej bolo jeho kontrolnou činnosťou zistené, že žalovaný disponuje technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov). Tvrdil, že žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov primeranú odmenu vo výške určenú nasledovne: druh prevádzky fitness s ročným paušálom spolu vo výške 92 eur za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2017 podľa bodu A športové a zábavné prevádzky Sadzobníka od 1.1.2016, druh prevádzky fitness s ročným paušálom spolu vo výške 92 eur za obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 podľa bodu A športové a zábavné prevádzky Sadzobníka od 1.1.2018. Vzhľadom na to, že žalovaný dobrovoľne
neuhradil výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovoobrazových záznamov) primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu, tak ho písomnosťou zo dňa 15.11.2019 označenou ako výzva na úhradu primeranej odmeny a vysporiadanie nárokov vyzval na dobrovoľné uhradenie dlžnej sumy do 25.11.2019, avšak žalovaný sumu v stanovenej lehote neuhradil. Žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom a uplatnil si trovy konania. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je zaplatenie 184 eur, ktoré predstavuje primeranú odmenu za to, že v priestoroch prevádzky žalovaného malo byť technické zariadenie, na základe ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov za primeranú odmenu. 4. Súd prvej inštancie ozrejmil, že v sporovom konaní platí pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne tvrdených skutočností leží na tej strane sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí. Žalobca v konaní nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. 5. V konaní nebola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu, že je organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov v zmysle Autorského zákona a zmysle oprávnenia na výkon kolektívnej správy MK-1586/2016-232-10422, zo dňa 18.8.2016, vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Žalobca je oprávnený zastupovať práva výkonných umelcov výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov v rozsahu uvedenom v zmluvách o zastupovaní a to najmä vyberať, spravovať a rozdeľovať odmeny pre výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa platných ustanovení Autorského zákona. 5.1 Sporným bol uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému, ktorý síce prevádzkuje fitnescentrum s názvom Kajan Gym na adrese Vígľašská 3, Bratislava, ale žalobca v konaní nepreukázal, že v priestoroch prevádzky žalovaného sa nachádzalo v roku 2017 až 2018 zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, v dôsledku čoho by žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ním žalovaného nároku. Žalobca v žalobe uviedol, že z kontrolnej činnosti žalobcu bolo zistené, že priestoroch svojej prevádzky žalovaný disponoval technickým zariadením prostredníctvom, ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenávaných výkonov a zvukových a audiovizuálnych záznamov. V konaní nebolo preukázané kedy žalobca vykonal kontrolu, na ktorú sa odvoláva, nie je známe kedy bola uskutočnená kontrola, kým bola uskutočnená kontrola a či bola uskutočnená kontrola. Žalobca nepreukázal tvrdenie, že z kontrolnej činnosti bolo preukázané, že žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenávaných výkonov a zvukových a audiovizuálnych záznamov. 6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že z internetovej stránky C.. S..sk vyplýva, že žalovaný disponuje technický zariadením slúžiacim na verejný prenos zaznamenávaných výkonov umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorý je prenášaný prostredníctvom reproduktorov a televíznych prijímačov. Pokiaľ žalobca predložil na preukázanie svojho nároku a tvrdení screnshoty (fotografie), tak z predložených screenshotov z roku 2017 (fotografie zo stránky na facebooku žalovaného) nie je možné jednoznačne preukázať, že by žalovaný vykonával činnosti, ktoré zakladajú právny nárok žalobcu na vyplatenie odmeny. Predovšetkým zo screenshotu z roku 2017 nie je viditeľné vnútorné vybavenie prevádzky žalovaného a samotné screenshoty, resp. fotografie nezakladajú uplatnené právo žalobcu na vyplatenie odmeny. Bol názoru, že z predložených screenshotov nie je možné jednoznačne určiť, že screenshoty pochádzajú z uvedeného obdobia ani to, že sú umiestnené na facebookovej stránke žalovaného. 7. Uviedol, že takýto charakter dôkazných prostriedkov nemôže akceptovať z hľadiska dostatočného preukázania uplatneného nároku. V danom prípade nič na tom nemení ani predložená výzva zo dňa 11.12.2015 zaslaná žalobcom žalovanému, nakoľko z jej obsahu nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by podporili nárok žalobcu. Stotožnil
sa s argumentáciou žalovaného, ktorý ako podnikateľ nemá žiadnu možnosť ovplyvniť to, že žalobca u žalovaného nevykonal žiadnu kontrolu osobne a nepresvedčil sa ako to je v skutočnosti, ale vystačil si so screnshotami z webu a facebooku, ktorá nemusí zodpovedať skutočnej realite. Dodal, že žalobca bol povinný predložiť dôkazy, na základe ktorých by boli bezpochyby preukázané skutkové tvrdenia, že žalovaný v rozhodnom období v priestoroch prevádzky disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého by skutočne dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenávaných výkonov, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov umelcov, ktorých práva zastupuje žalobca v rozsahu platného oprávnenia. Nestačí tvrdiť, že kontrolnou činnosťou bolo zistené, pričom v skutočnosti v prevádzke žalovaného nikdy nebola vykonaná kontrola žalobcom, čo v danom prípade žalobca skutkové tvrdenie nepreukázal. Pokiaľ ide o predloženie dôkazov, keď v skutočnosti žalovaný existuje, má zriadenú prevádzku aj sídlo firmy, ktoré je žalobcovi známe je z hľadiska predloženia dôkazov nepostačujúce, aby predložil screnshoty na preukázanie svojich tvrdení. 8. Na uvedenom základe za použitia 143 ods. l, ods. 2, § 145 ods. 2 písm. f), § 169 ods. 4 písm. a) a písm. b) zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon; súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 9. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok považoval za nezákonný, nesprávny a odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa § 220 ods. 2 C. s. p. za nedostatočne, nepresvedčivé, vykazujúce známky ľubovôle konajúceho sudcu, ktorý sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami. Bez povšimnutia zostalo jeho upozornenie na skutočnosť, že nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov je zákonného charakteru a teda nie je podmienené vykonaním kontroly, či spísaním a predložením záznamu o jej vykonaní. Dal do pozornosti, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vyslovene nepoprel prítomnosť technického zariadenia, ktoré sa v žalovanom období nachádzalo v priestoroch jeho prevádzky Kajan Gym, a preto táto skutočnosť mala byť vyhodnotená ako nesporná. 10. Uviedol, že na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia o prítomnosti technického zariadenia v prevádzke žalovaného, prostredníctvom ktorého dochádzalo v rozhodnom období k verejnému prenosu, navrhol doplniť dokazovanie v tom smere, aby súd prvej inštancie podľa § 189 C. s. p. vyžiadal od organizácie Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam („SOZA“) hromadnú licenčnú zmluvu uzavretú medzi SOZA a žalovaným na obdobie žalovaných rokov, eventuálne žiadal, aby hromadnú licenčnú zmluvu uzatvorenú medzi organizáciou SOZA a žalovaným predložil priamo žalovaný. Súd prvej inštancie uvedenému návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel, avšak žalovaný sám na pojednávaní konanom dňa 4.6.2024 predložil hromadnú licenčnú zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou SOZA zo dňa 11.5.2015, a teda bolo nesporné, že žalovaný titulom hromadnej licenčnej zmluvy uhrádza licenčnú odmenu inej organizácii kolektívnej správy práv, pričom na pojednávaní uvádzal, že ak žalovaný má možnosť používať predmety ochrany, ktoré spravuje SOZA, musí vysporiadať záväzky aj voči žalobcovi. Na otázku žalobcu, že ak žalovaný má uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, na základe čoho má možnosť využívať predmety ochrany, ktoré chráni SOZA, prečo nemá vysporiadané nároky formou licenčnej zmluvy uzatvorenej s organizáciou SLOVGRAM, uviedol, že to takto chce, pričom podľa jeho vlastných slov je ochotný hradiť licenčnú odmenu iba organizácií SOZA. Iným organizáciám kolektívnej správy práv nevidí dôvod uhrádzať licenčnú odmenu, pokiaľ s ňou nemá uzatvorenú licenčnú zmluvu, pričom osobitne sa vyjadril k organizácii kolektívnej správy práv OZIS, ktorej nič týmto titulom hradiť pre svoje osobné dôvody odmieta. 11. Uviedol, že pri verejnom prenose z technického zariadenia dochádza k použitiu autorských diel, umeleckých výkonov aj zvukových záznamov, je teda nevyhnutné nadobudnúť súhlas a následne uhradiť odmenu za každý používaný predmet ochrany.
V prípade, ak je nositeľ práv zastupovaný organizáciou kolektívnej správy (SOZA, LITA, OZIS, SLOVGRAM, SAPA, AGICOA Europe Slovensko) je potrebné uzatvoriť zmluvu prostredníctvom každej organizácie kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľa práv ku konkrétnemu predmetu ochrany. Každá organizácia spravuje práva len vo vybraných odboroch, vo vzťahu ku konkrétnym predmetom ochrany, v rozsahu udeleného oprávnenia. Zákon nevylučuje, aby niekoľko organizácií kolektívnej správy spravovalo právo k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. S poukazom na doloženú hromadnú licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej správy práv SOZA je zrejmé, že žalovaný disponoval oprávnením používať predmety ochrany nositeľov práv zastupovaných organizáciou kolektívnej správy práv SOZA, pričom s poukazom na vyššie uvedené mal mať uzatvorenú licenčnú zmluvu aj so žalobcom. Z hromadnej licenčnej zmluvy je možné zistiť aký typ technického zariadenia sa v rozhodnom období v prevádzke žalovaného nachádzal, resp. ich počet, aká je rozloha ozvučenej plochy prevádzky, kapacita prevádzky, resp. ďalšie skutočnosti predstavujúce parametre, z ktorých organizácia kolektívnej správy práv štandardne vychádza pri stanovení výšky licenčnej odmeny, v súlade so schválenými sadzobníkmi. Namietal, že sa súd prvej inštancie s obsahom zmluvy nijako v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. 12. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nepojal do odôvodnenia napadnutého rozsudku všetky jeho rozhodujúce tvrdenia, najmä tvrdenia prednesené na pojednávaní dňa 4.6.2024 a to, že pri verejnom prenose z technického zariadenia dochádza k použitiu autorských diel, umeleckých výkonov aj zvukových záznamov, pričom je nevyhnutné nadobudnúť súhlas a následne uhradiť odmenu za každý používaný predmet ochrany. V prípade, ak je nositeľ práv zastupovaný organizáciou kolektívnej správy (SOZA, LITA, OZIS, SLOVGRAM, SAPA, AGICOA Európe Slovensko), je potrebné uzatvoriť zmluvu prostredníctvom každej organizácie kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľa práv ku konkrétnemu predmetu ochrany. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou opierajúcou sa o judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-306/2005 SGAE c/a Rafael Hoteles, pričom závery vyslovené v tejto veci sa síce týkajú poskytovania signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov v izbách hotelového zariadenia ubytovaným klientom, avšak princíp platenia odmeny, resp. bezdôvodného obohatenia za verejný prenos je totožný. Bol názoru, že preukázanie vykonania kontroly nie je rozhodujúce, pretože ním tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaný v priestore prevádzky disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo v rozhodnom období k vykonávaniu verejného prenosu vyplýva nielen zo skutočnosti, že prítomnosť technického zariadenia nebola žalovaným popretá (a z toho dôvodu nesporná), ale aj zo snímok z facebookového profilu žalovaného, jeho webstránky a zo žalovaným predloženej hromadnej licenčnej zmluvy. 13. Uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného, ak mal právo používať predmety ochrany na základe licencie udelenej organizáciou SOZA, ktorej uhrádza licenčnú odmenu, aby kontaktoval žalobcu s návrhom na uzatvorenie licenčnej zmluvy, v rámci ktorej by bol povinný v zmysle § 165 ods. 1 Autorského zákona viesť so žalovaným rokovania. Opätovne zdôraznil, že zo skutkových okolností bolo nesporné, že žalovaným predložená hromadná licenčná zmluva v žalovanom období bola, resp. stále je v platnosti, pričom bolo taktiež nesporné, že žalovaný na jej podklade stále licenčnú odmenu hradí. Vzhľadom k skutočnosti, že žalovaný nepoprel prítomnosť technického zariadenia v prevádzke v žalovanom období, vzhľadom na ním deklarovanú vedomosť o existencií nároku výkonných umelcov, vzhľadom na predloženú hromadnú licenčnú zmluvu ako aj jednotlivé fotografie a nepopretie hradenia licenčnej odmeny organizácii SOZA mal za to, že tieto dôkazy preukazujú jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní. Oponoval tvrdeniu žalobcu, že v konaní pred súdom prvej inštancie na žiadnom mieste vyslovene nepoprel prítomnosť technického zariadenia, ktoré sa v žalovanom období nachádzalo v priestoroch jeho prevádzky a uviedol, že túto skutočnosť popiera od prvého kontaktu so žalobcom, popieral to celé pojednávanie, popiera to vo všetkých písomnostiach, ktoré sú súčasťou spisu. Uviedol, že do prevádzky sa dostavil kontrolór spoločnosti SOZA, ako zákazník vošiel do prevádzky, inkognito zmonitoroval priestor, vyhotovil si potrebnú dokumentáciu a následne sa zamestnancom spoločnosti preukázal preukazom inšpektora SOZA a požiadal ich, aby privolali konateľa spoločnosti, pretože v prevádzke akurát prebehla kontrola a z nej sa teraz bude vyhotovovať záznam a zápis. Z tejto kontroly sa vyhotovil protokol, v ktorom je napísané, že kontrola prebehla v poriadku a že
žiadne pochybenia neboli zistené (písomnosť je súčasťou spisu). Spoločnosť Kajan Gym s. r. o. dostala možnosť sa ku kontrole vyjadriť, bola jej odovzdaná písomnosť, konateľ spoločnosti mal možnosť vidieť vyhotovený záznam a tým sa celá kontrolná činnosť skončila. Dal do pozornosti rozpor medzi kontrolnou činnosťou inšpektora SOZA a domnelou kontrolnou činnosťou žalobcu, ktorá nikdy v prevádzke zo strany žalobcu neprebehla, nemá akékoľvek náležitosti vyplývajúce zo zákona napriek tomu, že je to jediný aspekt, o ktorý žalobca opiera svoj finančný nárok. Dodal, že právny zástupca žalobcu, na pojednávaní na priamu otázku súdu priznal, že v prevádzke žalovaného nikdy žiadna kontrolná činnosť neprebehla. Záverom dodal, že k ostatným bodom odvolania sa opakovane vyjadroval. 15. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní a dodal, že v zmysle súdnej praxe slovenských okresných súdov a Súdneho dvora Európskej únie sa za verejné rozširovanie diel považuje aj samotná prítomnosť televíznych a rádiových prijímačov prijímajúcich televízny, či rádiový signál v prevádzkach, nakoľko v praxi nemá vlastník týchto zariadení možnosť ovplyvniť okruh diel reálne šírený týmito prijímačmi. Za nepravdivé považoval tvrdenie žalovaného, že sa žalobca mal priznať, že v prevádzke žalovaného nikdy žiadna kontrolná činnosť vykonaná nebola, nakoľko to nevyplýva zo žiadnych jeho vyjadrení. Zároveň nie je pravda, že by bol súčasťou súdneho spisu protokol o vykonaní kontroly, ktorú mala vykonať SOZA, o čom sa bol osobne presvedčiť nahliadnutím do súdneho spisu. Žalovaný disponoval v žalovanom období funkčným technickým zariadením (ako sa sám prezentoval na sociálnej sieti) v priestoroch svojej prevádzky, prostredníctvom, ktorého dochádzalo k verejnému prenosu chránených diel, avšak nároky mal vysporiadané iba voči autorom zastúpeným inou organizáciou kolektívnej správy práv. V týchto súvislostiach upriamil pozornosť na rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 23Cb/8/2016, zo dňa 11.1.2017, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-162/10, zo dňa 15.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) Limited v Ireland a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/23/2023, zo dňa 25.10.2023. 16. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že Protokol z kontroly SOZA bol krátkou cestou doručený súdu na pojednávaní, a teda predložil zápis o kontrole, kde je explicitne napísané, že táto prebehla bez problémov. Jediný záznam o kontrolnej činnosti v prevádzke predložil on a aj ten jednoznačne poukazuje na to, že v predmetnom období podľa kontrolnej činnosti SOZA k žiadnemu porušovaniu Autorského zákona v prevádzke žalovaného nedošlo a ani nedochádzalo. 17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18. Predmetom sporu je nárok žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov v rozsahu poverenia Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právnom v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. a zákona č. 185/2015 Z. z. na primeranú odmenu smerujúceho proti prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom sa nachádza technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenávaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2017 a 1.1.20218 do 31.12.2018 bez uzatvorenej zmluvy. 19. Podľa § 169 ods. 4 písm. a), písm. b) zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, organizácia kolektívnej správy je povinná vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne. 20. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety. 21. Podľa § 19 ods. 7 písm. f) zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti 1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela, 2. verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela.
22. Podľa § 27 ods. 1, ods. 2 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti je verejným prenosom diela. 23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 24. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 25. V konaní nebola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ani to, že žalovaný v rozhodnom období rokov 2017 a 2018 prevádzkoval fitness centrum; sporným bolo, či v predmetnom období sa prevádzke žalovaného nachádzali technické zariadenia umožňujúce verejný prenos diel. Pri zodpovedaní tejto spornej otázky týkajúcej sa dôkazného bremena možno podporne vychádzať z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-306/05 Sociedad General de Autores y Editores de Espana c/a Rafael Hoteles, podľa ktorého je umiestnenie televíznych prijímačov v hotelových izbách verejným prenosom v zmysle autorského práva. Samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, t. j. TV prijímačov v izbách ubytovacieho zariadenia nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu ubytovacím zariadením prostredníctvom TV prístrojov klientom v zariadení predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009-ES z 22.5.2011. Odvolací súd zastáva názor, že žalobcovi v tomto type spore stačí v konaní preukázať prítomnosť technického zariadenia, do ktorého je vedený signál, resp. zariadenie technicky umožňujúce prenos umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom. 26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca predložil súdu prvej inštancie screenshoty z verejne dostupného profilu žalovaného na sociálnej sieti Facebook z rokov 2017 a 2018 (voľne založené v spise), z ktorých bez dôvodných pochybností vyplýva, že v prevádzke žalovaného sa v danom období nachádzalo minimálne jeho zvukovoobrazové zariadenie (obrazovka) a minimálne jedno zariadenie na prenos zvuku (reproduktor); a pokiaľ v spore žalovaný predložil hromadnú licenčnú zmluvu uzatvorenú s inou organizáciou kolektívnej správy práv SOZA - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam, za obdobie od 1.1.2015 na dobu neurčitú (voľne založenú v spise), tak niet akýchkoľvek pochybností, že v prevádzke žalovaného sa v žalovanom období nachádzali technické zariadenia spôsobilé na verejný prenos diel. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nevyplýva prečo súd prvej inštancie dôkaz hromadnou licenčnou zmluvou nevyhodnotil jednotlivo ani v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi, pričom dôkaznú silu tohto dôkazu možno hodnotiť ako nie nevýznamnú. 27. So zreteľom na uvedené preto nebolo možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať tvrdenie, že v zariadení žalovaného sa v období rokov 2017 a 2018 nachádzalo zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenávaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, pričom nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že v prevádzke žalovaného vôbec došlo k verejnému šíreniu zaznamenaného umeleckého výkonu technickým zariadením; pri tomto prístupe by žalobca musel byť reálne v každej jednej prevádzke nepretržite, aby reálne zistil, že boli v prevádzke verejne šírené autorské diela, avšak žalobca nemá objektívnu možnosť zistiť detailný rozsah používania predmetov autorskej ochrany a túto povinnosť mu neukladá ani autorský zákon, ktorý je budovaný na zákonnom nároku oprávnenej osoby požadovať úhradu, respektíve bezdôvodné obohatenie za šírenie
autorským právom chráneného umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom prostredníctvom technického zariadenia a to bez ohľadu na to, ktoré konkrétne autorské diela boli v prevádzke verejne šírené. 28. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zostal skutkový stav neúplný a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 29. Súd prvej inštancie vec opätovne prejedná na pojednávaní, na ktorom určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci (§ 181 ods. 2 C. s. p.), vykoná dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a na ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, aby v ňom bolo jasne a zrozumiteľne uvedené, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Konajúci súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie skutkové a právne závery odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. 30. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C. s. p.). 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).