Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/39/2025 6120328005 28. 04. 2026 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2026:6120328005.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Pétera Nagya, v právnej veci žalobcu: Tempeq s.r.o., IČO: 50 567 870, so sídlom Osloboditeľská 28, Bratislava, proti žalovanému: TERNO real estate s.r.o., IČO: 50 020 188, so sídlom Bratská 3, Bratislava, zastúpenému: outcome legal s.r.o., IČO: 51 018 128, so sídlom Mostová 6, Bratislava, o zaplatenie 149.398,40 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cb/150/2020-126 zo dňa 22.02.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cb/150/2020-126 zo dňa 22.02.2022 potvrdzuje. II. Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zamietol podanú žalobu a druhým výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom náhrady škody (ušlého zisku) spočívajúcej v zmenšení mesačného obratu žalobcu v roku 2019 v porovnaní s rokom 2018 v rozsahu 29.879,68 € mesačne, konkrétne za obdobie mesiacov 01 až 05/2019, čo mal žalovaný žalobcovi spôsobiť výrazným znížením objednávok, a to podľa názoru žalobcu v rozpore so stranami uzavretej zmluvy o údržbe a servise klimatizačných, chladiacich, ohrevných a vykurovacích zariadení zo dňa 01.04.2018. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v najpodstatnejších častiach odôvodnil nasledovne (body 7, 14-30, 34): Podľa súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ dňa 01.04.2018 uzavreli zmluvu o údržbe a servise klimatizačných, chladiacich, ohrevných a vykurovacích zariadení podľa zákona č. 314/2012 Z. z. o pravidelnej kontrole vykurovacích systémov a klimatizačných systémov a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní a podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EU č. 517/2014 o fluorovaných skleníkových plynoch (kontrole F-plynu) (ďalej len „zmluva o údržbe a servise“). Podľa čl. I. bod 1.2 sa dohodli, že táto zmluva sa vzťahuje na všetky zariadenia objednávateľa, podľa konkrétnej objednávky servisu. Podľa čl. II bod 2.1.1. sa dohodli, že zhotoviteľ bude vykonávať povinnú preventívnu údržbu predmetných zariadení podľa vopred stanoveného programu za účelom zaistenia spoľahlivosti chodu. Povinnú údržbu sa zaväzuje zhotoviteľ vykonávať pravidelne raz ročne, pričom doba od poslednej povinnej prehliadky nesmie presiahnuť 13 mesiacov. Podľa čl. II bod 2.2.1 sa dohodli, že bežné prevádzkové poruchy nahlásené objednávateľom mimo dohodnutých termínov povinných prehliadok zhotoviteľ odstráni v termínoch podľa zákona č. 314/2012 Z. z. Zo zhodných skutkových tvrdení strán vyplývalo,
že spolupráca od 01.04.2018 do konca 2018 fungovala. Od konca roka 2018 od mája 2019 sa počet objednávok žalovaného v porovnaní s predchádzajúcim obdobím objednávok znížil zo 100 % na približne 30 %. Žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody spočívajúcej v porušení zmluvy o údržbe a servise uzavretej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom. Na vznik nároku na náhradu škody sa vyžaduje kumulatívne splnenie troch predpokladov, a to porušenie zmluvnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody. V prípade nesplnenia čo i len jedného z uvedených predpokladov nárok na náhradu škody nevznikne. 4. Podľa žalobcu porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného spočívalo v tom, že žalovaný bol povinný prideľovať žalobcovi servisné služby, pričom tieto od konca roka 2018 prideľoval v zníženom rozsahu. Vychádzal z ust. čl. I bod 1.2 zmluvy o údržbe a servise, na základe ktorého sa podľa žalobcu vzťahovala táto zmluva na všetky zariadenia a všetky prevádzky žalovaného ako objednávateľa, a preto túto zmluvu považoval za exkluzívnu. Mal za to, že žalovaný nemohol uzatvárať obdobné zmluvy s rovnakým predmetom činnosti s tretími osobami. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že k protiprávnemu úkonu porušením zmluvy o údržbe a servise žalovaným nedošlo. Nebolo sporné, že žalobca so žalovaným uzavreli predmetnú zmluvu. Jedná sa o rámcovú inominátnu zmluvu, na základe ktorej si žalovaný so žalobcom dohodol jednak preventívnu údržbu a jednak opravy porúch na zariadeniach žalovaného. Poskytovanie týchto služieb žalobcom žalovanému bolo vždy na základe konkrétnej objednávky žalovaným, čo mal súd prvej inštancie preukázané z ust. čl. I bod 1.2 zmluvy o údržbe a servise a táto skutočnosť nebola sporná. Teda predmetnou zmluvou sa sporové strany nedohodli na presnom a konkrétnom rozsahu dodávaných služieb. V prípade preventívnej údržby to bolo podmieňované programom, ktorý stanovil výlučne žalovaný, pričom v prípade porúch opäť nahlasoval tieto poruchy žalobcovi ako poskytovateľovi služby žalobca ako objednávateľ služieb. Nebolo sporné, že existuje excelovská tabuľka, ktorá má obsahovať prerozdelenie prevádzok žalovaného a žalobca v nej má byť uvedený ako jediný servisný partner žalovaného. Avšak táto tabuľka nebola súčasťou písomnej rámcovej zmluvy a nebola ani jej prílohou. Preto bolo iba na rozhodnutí žalovaného, čo do tabuľky zaradí alebo nezaradí na základe čl. I bod 1.2 „podľa objednávky“ v spojení s čl. II. bod 2.1.1 zmluvy o údržbe a servise. Toto sa neskôr aj prejavilo v zníženom objednávaní služieb žalovaným u žalobcu koncom roka 2018 až do mája 2019. Súd prvej inštancie zároveň dodal, že žalobca túto tabuľku ako prostriedok procesného útoku nepoužil a súdu prvej inštancie jej konkrétny obsah nepreukázal. 5. Žalobca dohodu o výlučnom poskytovaní služieb žalovanému žalobcom odvodzoval z čl. I bod 1.2, keď zmluva o údržbe a servise sa vzťahuje na „všetky zariadenia“ žalovaného a od toho odvodil, že aj na všetky prevádzky žalovaného. No žalovaný spojenie „všetky zariadenia“ vysvetľoval tým, že žalobca bude poskytovať služby žalovanému na všetky druhy vykurovacích a klimatizačných zariadení, ktoré vlastní bez ohľadu na ich výrobcu a značku. Súd prvej inštancie mal za to, že výhradné poskytovanie služieb tak ako to mienil žalobca, nie je definované vo vzťahu k predmetu plnenia, ani vo vzťahu k veciam, zariadeniam, či prevádzkam, ale takéto výhradné poskytovanie služieb je definované vo vzťahu k tretím osobám, a to obmedzením zmluvnej strany uzatvárať zmluvy s rovnakým predmetom plnenia s tretími osobami. Čiže exkluzivita obmedzuje jednu zmluvnú stranu vstupovať do zmluvných vzťahov s rovnakým plnením s inými právnickými či fyzickými osobami ako je druhá zmluvná strana. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá písomná rámcová zmluva o údržbe a servise, avšak také výhradné dojednanie, ktorým by sa žalovaný zaviazal neuzatvárať zmluvy s rovnakým predmetom plnenia ako v tejto zmluve o údržbe a servise s tretími osobami, medzi sporovými stranami dohodnuté nebolo. V zmluve o údržbe a servise sa takéto dojednanie nenachádza, a preto táto zmluva umožňovala žalovanému uzatvárať rovnaké zmluvy s rovnakým plnením s tretími osobami, čím je zrejmé, že k porušeniu zmluvnej povinnosti ako predpokladu zodpovednosti za škodu zo strany žalovaného nedošlo. 6. Ďalším predpokladom nároku na náhradu škody je vznik škody. Žalobca si uplatňoval škodu ako ušlý zisk vo výške 149.398,40 €. Výška tohto nároku bola sporná a vôbec nebola nepreukázaná. Žalobca vychádzal zo salda faktúr vystavených žalovanému od apríla do decembra 2018 v sume 197.026,21 €, čo by znamenalo mesačne 24.628,28 €. Žalobca na preukázanie týchto tvrdení predložil zoznam faktúr za rok 2018. V roku 2018 mal ročný obrat 472.862,88 €, keď uviedol mesačný obrat 39.405,24 €. Čistý ročný zisk mal 260.005,68 €, keď uvádzal sumu 21.667,14 € ako čistý mesačný zisk. Náklady žalobcu v súvislosti s plnením zmluvy o údržbe a servise mali činiť 141.904,80 €, keď tvrdil sumu nákladov 17.738,10 € mesačne. Žalobca tieto skutkové tvrdenia vôbec nepreukazoval. Žalobca ďalej uvádzal, že od januára až do mája 2019 bolo saldo vystavených faktúr žalovanému 47.631,32 €, čo
preukázal tabuľkou so zoznamom faktúr za rok 2019. Teda mesačne suma obratu predstavuje 9.526,26 €. Náklady žalobcu s plnením zmluvy mali byť 88.690,50 €, nakoľko uviedol sumu 17.738,10 € mesačne. V súvislosti s plnením servisných služieb zo zmluvy za rok 2019 bol v strate 41.059,20 €, keď uvádzal sumu v strate 8.211,84 € mesačne. Tieto skutkové tvrdenia neboli vôbec preukázané. Tiež uvádzal, že rozdiel medzi rokmi 2018 a 2019 v mesačných obratoch je 29.879,68 €. (K tejto sume však dospel nie rozdielom mesačných obratov za tieto roky, ale súčtom mesačného zisku za 2018 vo výške 21.667,14 so sumou mesačnej straty za 2019 vo výške 9.526,26). Následne uviedol, že ušlý zisk vychádza zo súčtu priemerného čistého zisku dosiahnutého žalobcom v roku 2018 (čo by malo predstavovať 21.667,14 € x 12 = 260.005,68 €) a priemernej mesačnej straty za rok 2019 násobený 5 mesiacmi, za ktoré obdobie je nárok uplatnený (čo by znamenalo 8.211,84 x 5 = 41.059,20 €). 7. Súd prvej inštancie mal za to, že ani druhý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody nie je splnený. Žalobca si uplatňoval náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. Avšak žalobca do ušlého zisku ráta výsledky podnikania s tretími osobami, započítava obdobie pred uzavretím zmluvy o údržbe a servise, ďalej uvádza náklady, zisky či straty, teda ekonomické údaje, ktoré vôbec nepreukazuje. Zoznamy faktúr a ním vyhotovené tabuľky nie sú dôkazom preukazujúcim výšku škody. Uplatnená suma ušlého zisku ako predpokladu nároku na náhradu škody nie je dostatočne skutkovo tvrdená a súčasne nie je preukázaná žiadnymi dôkazmi. Preto nie je daný ani predpoklad vzniku škody. Žalobca skutkovo tvrdil, že počas zmluvy o údržbe a servise bol povinný mať dostatočné personálne a materiálne zabezpečenie. V nadväznosti na § 380 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že takáto povinnosť z predmetnej zmluvy nevyplýva. Bolo výlučným rozhodnutím žalobcu ako organizačne a personálne do vnútra svojho podniku rozhodne a následne zabezpečí plnenie záväzku, ku ktorému sa zaviazal žalovanému. Zároveň ani táto výška nákladov nebola relevantne preukázaná. 8. Tretím predpokladom je príčina súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody. Vzhľadom na to, že nie je naplnený predpoklad porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným, ani predpoklad vzniku škody, súd prvej inštancie konštatoval, že nemôže byť splnený ani tento tretí predpoklad. 9. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz výsluchom konateľov žalobcu, nakoľko posúdenie obsahu písomnej zmluvy v nadväznosti na to, či ide o výhradné alebo nevýhradné poskytovanie služieb, nie je otázkou skutkovou, ale právnou. Súčasne výšku škody resp. ušlého zisku je možno preukázať inak ako výsluchom konateľov (§ 195 ods. 1 CSP) a aj vzhľadom na to výsluch konateľov žalobcu by bol nehospodárny. Žalobca ostatným podaním, krátko pred pojednávaním, namietol porušenie zásad poctivého obchodného styku žalovaným, keď žalovaný opakovane ubezpečoval žalobcu o kvalite vykonanej práce a nedal najavo úmysel ukončiť spoluprácu. Žalobca uviedol, že ak mal žalovaný v úmysle so žalobcom ukončiť spoluprácu, mal na to zvoliť adekvátny postup, ktorý by neodporoval zásade poctivého obchodného styku. Ak by žalobcovi riadne a včas poskytol informáciu o novom prerozdelení prevádzok k 01.01.2019 a nie až ku koncu mája 2019, vedel by žalobca adekvátne reagovať a nemuselo dôjsť ku vzniku škody. Súd prvej inštancie v danej súvislosti poukázal na názor uvedený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/61/2016 (R 62/2017): Rámcová zmluva nezakladá záväzkový vzťah, pohľadávky a záväzky zmluvných strán z nej teda nevznikajú. Význam rámcovej zmluvy spočíva v tom, že strany tam, kde predpokladajú dlhodobejší obchodný vzťah, stanovia jej prostredníctvom základné pravidlá, ktorým budú podliehať všetky konkrétne (tzv. realizačné) zmluvy na jej základe v budúcnosti uzavreté, ak nebude v jednotlivej realizačnej zmluve dohodnuté inak. Rámcová zmluva tak nemá iný význam (inú funkciu), než že stanoví zmluvné podmienky následne uzatváraných konkrétnych, realizačných zmlúv, t. j. v danom rozsahu predurčuje ich obsah. Pri vzniku realizačnej zmluvy uzatvorenej na základe rámcovej zmluvy sa teda v rozsahu, v ktorom strany nedohodli v realizačnej zmluve inak, stávajú pravidlá (zmluvné podmienky) dojednané v rámcovej zmluve súčasťou obsahu realizačnej zmluvy (viď rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. decembra 2013, sp. zn. 29Cdo/4463/2011, z 29. septembra 2014, sp. zn. 29Cdo/26/2012 a z 31. mája 2016, sp. zn. 29Cdo/5105/2014). V rámcovej zmluve si stanovia zmluvné strany len základné pravidlá, ktorými sa budú spravovať jednotlivé realizačné zmluvy pri naplnení spolupráce predpokladanej rámcovou zmluvou. Zo samotnej rámcovej zmluvy zmluvným stranám nevznikajú práva a povinnosti. Práva a povinnosti vyplývajú až z konkrétnej realizačnej zmluvy, ktorá bola uzavretá na podklade rámcovej zmluvy. Súd prvej inštancie v závere odôvodnenia rozsudku zhrnul, že sporové strany si nedohodli garantovaný a
presný rozsah poskytovania služieb, takýto rozsah nebol ani preukázaný a v rámcovej zmluve o údržbe a servise takéto dojednanie medzi sporovým stranami nie je. Sporové strany sa nedohodli na povinnosti oznamovať a aktualizovať zoznam prevádzok. Zároveň v tejto rámcovej zmluve výhradné poskytovanie služieb, ako bolo odôvodnené vyššie, dohodnuté nebolo. Aj v prípade nekorektnej komunikácie medzi sporovými stranami, sa žalovaný s poukazom na obsah a povahu rámcovej zmluvy o údržbe a servise žiadneho porušenia poctivého obchodného styku nedopustil. 10. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 373, § 378, § 379 veta prvá, § 380 a § 381 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ObZ). Žalovaný bol proti žalobcovi v celom rozsahu úspešný, preto mu súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP vo výroku II rozsudku priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 11. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cb/150/2020-126 zo dňa 22.02.2022 bol riadne doručený stranám sporu, a to žalobcovi (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) dňa 05.04.2022. Lehota na podanie odvolania plynula žalobcovi od 06.04.2022 do 20.04.2022. 12. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cb/150/2020-126 zo dňa 22.02.2022 podal žalobca včas (20.04.2022) odvolanie, v ktorom navrhoval tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP. Žalobca v celom rozsahu odmietal závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku, tieto považoval za protiprávne, nedostatočne právne odôvodnené a posúdené, vynesené na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a z veľkej časti za nepreskúmateľné. Súčasne žalobca uvádzal, že súd prvej inštancie bezdôvodne nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13. Vo vzťahu k porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaného žalobca s poukazom na ust. § 266 ods. 1, 2 a 3 ObZ argumentoval, že zmluva síce neobsahovala pojmy ako „výhradné“ alebo „exkluzívne“ v príslušnom gramatickom tvare, avšak vzhľadom na to, že sa jednalo o tzv. nepomenovanú zmluvu (čo je aj podľa súdu nespornou skutočnosťou), nebolo použitie citovaných výrazov potrebné na to, aby sa jednalo o zmluvu dojednanú spôsobom, ktorý žalovanému neumožňoval uzatvárať zmluvy s rovnakým plnením s tretími osobami. Ak ale následne uvedená skutočnosť ostala medzi stranami sporná, mal súd riadne preskúmať, aký význam bol spornej časti zmluvy pri jej realizácii stranami prikladaný, k čomu však počas konania v žiadnom prípade nedošlo a súd iba jednostranne prebral výklad uvádzaný žalovaným, ignorujúc viaceré dôležité skutočnosti a tiež žalobcom navrhnuté dôkazy. V prvom rade mal súd riadne preskúmať výklad slovného spojenia „všetky zariadenia objednávateľa“. Ako z gramatického, tak aj z logického výkladu citované ustanovenie podľa názoru žalobcu celkom jednoznačne vyjadruje úmysel / vôľu zmluvných strán spôsobom, že žalobca bol, resp. mal byť výhradným dodávateľom servisných služieb pre žalovaného, a to na všetkých jeho zariadeniach a zároveň všetkých prevádzkach. Ak by sa nejednalo o „všetky zariadenia objednávateľa“, mali byť bližšie konkretizované presným názvom jednotlivé prevádzky, kde sa majú servisné služby vykonať ako napr.: „všetky zariadenia na prevádzke 2018 Pezinok, všetky zariadenia na prevádzke Trnavská ulica č. 18 a pod.“, tak ako má žalovaný zaužívané pri iných obchodno-právnych zmluvách, s ktorými žalobca prišiel do styku. Zmluvnou povinnosťou žalovaného teda bolo prideľovať servisné služby výhradne žalobcovi a nie iným dodávateľom. Žalovaný len účelovo a bez akýchkoľvek dôkazov tvrdil, že nebol povinný prideľovať servisné služby žalobcovi. Táto povinnosť mu však priamo vychádzala z uzatvorenej zmluvy, kde sa žalovaný na túto povinnosť vo vzťahu k žalobcovi zaviazal. Jednalo sa pritom o samotný predmet tejto zmluvy a jej účel, ktorý bol zmluvnými stranami jej uzatvorením sledovaný a čo je pre konanie extrémne dôležité, bol po podstatnú dobu trvania zmluvy realizovaný aj zo strany žalovaného. 14. Podľa argumentácie žalobcu v danej veci ide o tzv. nepomenovanú zmluvu. Obchodný zákonník v tejto súvislosti preto povoľuje najrôznejšie variácie vymedzenia výhradnosti/ exkluzivity vo vzťahu k subjektom, k územnému rozsahu a k ďalším alternatívam, vrátane termínov či slovných spojení vyjadrujúcich výhradnosť / exkluzivitu. V zmysle právnej praxe o výhradné zastúpenie ide aj v tom prípade, ak „väčšinu oblasti“ u objednávateľa „zastupuje“ zhotoviteľ. V nadväznosti na uvedené, z prejavu vôle zmluvných strán uvedených v zmluve jasne a preukázateľne vyplýval úmysel zmluvných
strán uzavrieť zmluvu výhradne ako zmluvu exkluzívnu v prospech žalobcu. O uvedenom svedčí aj vyššie spomenutá formulácia zmluvných dojednaní medzi žalobcom a žalovaným v zmluve. Rovnako o tom svedčí aj reálna prax fungujúca medzi stranami po uzatvorení zmluvy. Aj samotný súd totiž konštatuje, že podľa zisteného a nespochybneného skutkového stavu vykonával žalobca služby podľa zmluvy od jej uzatvorenia do konca roka 2018 v objeme 100 %, no od konca roka 2018 do mája 2019 tento objem poklesol na cca. 30 %. Z konania žalovaného a prejavu jeho vôle je tak jasné, že až do času porušenia zmluvy celkom jednoznačne jednal spôsobom, že rešpektoval výhradnosť poskytovania služieb zo strany žalobcu. Z prejavu vôle zmluvných strán, no najmä z jej skutočnej realizácie po uzatvorení zmluvy, tak podľa názoru žalobcu bez pochybnosti vyplýval úmysel uzavrieť zmluvu ako exkluzívnu. 15. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 29/Odo 512/2002 a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 205/2008 žalobca dôvodil, že nakoľko v danej veci existoval spor o výklad vôle strán, mal súd v zmysle judikatúry a § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka skúmať výklad prejavu vôle a brať pritom náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci (čo jednoznačne pripúšťala). Aj za týmto účelom pritom žalobca navrhoval vypočutie konateľov žalobcu, čo však súd nepochopiteľne a zjavne protiprávne odmietol. Súd pri rozhodovaní do úvahy zobral len výklad prezentovaný žalovaným. Strany si pritom priamo v čl. II v bode 2.1.1 zmluvy dohodli, že povinná preventívna údržba nesmie presiahnuť 13 mesiacov, a teda tu neobstojí tvrdenie žalovaného o prehliadkach v intervaloch 3-5 rokov. Povinnosť pravidelnej údržby priamo vyplýva aj zo zákona a zo záväzných nariadení Európskej únie. V danej súvislosti upozornil žalobca tiež na to, že medzi zmluvnými stranami bol schválený register vo formáte tabuľky programu excel (prerozdelenie prevádzok), v rámci ktorého boli uvedené prevádzky žalovaného, s priradením žalobcu ako jediného servisného partnera žalovaného s tým, že tento bude zabezpečovať zmluvné činnosti na všetkých priradených prevádzkach. 16. Žalobca zároveň poukázal na to, že súd prvej inštancie síce uvádza, že predmetná tabuľka nebola priamo súčasťou zmluvy, avšak išlo o prax užívanú a prijatú bez pripomienok medzi oboma stranami, ktorá reálne fungovala a ktorá v prípade vzniku sporu musí byť v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka skúmaná a to bez ohľadu na to, či bola táto tabuľka súčasťou zmluvy alebo nie. Koncom mája 2019 bolo žalobcovi doručené nové prerozdelenie servisných služieb prevádzok žalovaného účinné už od 01.01.2019 s tým, že o uvedenej skutočnosti - zmene prerozdelenia servisných služieb na prevádzkach, „zabudol“ žalovaný žalobcu informovať. Žalobca bol povinný byť adekvátne personálne a materiálne zabezpečený, aby vedel riadne a včas plniť svoje povinnosti zo zmluvy na všetkých prevádzkach, ktoré mu boli na základe prerozdelenia pridelené. V tejto súvislosti bol žalobca povinný vynakladať značné finančné prostriedky na udržiavanie personálneho a materiálneho vybavenia. Jednanie žalovaného tak nebolo len v rozpore so zmluvne dohodnutými podmienkami, potvrdenými reálnou praxou medzi stranami, ale aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Podľa názoru žalobcu taktiež neobstojí záver (a takýto záver nie je vyjadrený ani v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2016 (R 62/2017)), že rámcová zmluva nemohla obsahovať ustanovenie, ktoré by ukladalo povinnosť zadávať objednávky iba zmluvnej strane, obzvlášť, ak ide o prípad nepomenovanej zmluvy ako v predmetnej veci. Opačný výklad by pritom nebol ničím iným, ako popretím zásady zmluvnej slobody strán. Žalobca bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti toho názoru, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti tým, že jednak neprideľoval žalobcovi prácu (servisné služby) v zmysle zmluvy a zároveň neoznámil žalobcovi zmenu v prerozdelení prevádzok riadne a včas. Z uvedených dôvodov tak žalovaný jednal aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. 17. Vo vzťahu k vzniku škody žalobca uvádzal, že nakoľko existovala povinnosť žalovaného prideľovať žalobcovi servisné služby a táto bola porušená spôsobom, že žalovaný prideľoval prácu tretiemu subjektu (a tento dosiahol zisk, ktorý mal patriť žalobcovi), celkom logicky sa uvedená skutočnosť musela prejaviť formou majetkovej škody (ušlého zisku) na strane žalobcu. O samotnom vzniku škody tak za týchto okolností nemožno pochybovať. V prípade, že by súd prvej inštancie mal pochybnosti o jej výške, nemal za žiadnych okolností postupovať spôsobom, že konštatuje neexistenciu akejkoľvek škody, ale malo byť vo veci vykonané ďalšie dokazovanie, ktoré by jej výšku ustálilo. Aj prípadné nezrovnalosti týkajúce sa vyčíslenia výšky škody predsa automaticky neznamenajú, že táto nevznikla. Nutným zabezpečením technických servisných zásahov na všetkých zariadeniach žalovaného ako prevádzkovateľa (ide o predajne, v ktorých sú umiestené chladiace vitríny s potravinami, kde v prípade
poruchy príslušného zariadenia dochádza k rýchlemu znehodnoteniu tovaru) však nepochybne vznikli žalobcovi vyššie náklady. Žalobca bol teda povinný mať počas trvania zmluvy dostatočné personálne a materiálne zabezpečenie na to, aby boli z jeho strany všetky podmienky žalovaného pri plnení povinnosti zo zmluvy zabezpečené riadne a včas. 18. Žalobca tvrdil, že porušenie povinnosti žalovaného oznámiť zmenu v rozpise prevádzok znamenalo vznik škody u žalobcu, pričom uvedené by platilo aj v prípade, ak by medzi stranami neexistovala výhradnosť poskytovania servisných služieb zo strany žalobcu. Škoda spočíva v tom, že žalobca musel vynakladať náklady na to, aby bol riadne pripravený poskytovať služby žalovanému, ktoré by vynaložiť nemusel, ak by mu žalovaný „nezabudol“ uviesť zmeny v rozpise prevádzok, keďže v tomto prípade by nebol po dobu niekoľkých mesiacov potrebný taký rozsah personálneho a materiálneho zabezpečenia. Žalobca namietal, že súd uvedené okolnosti vôbec neskúmal a obmedzil sa iba na konštatovanie, že žiadna škoda nevznikla a nebola preukázaná, bez akejkoľvek vôle vypočuť konateľov žalobcu, ktorí boli priamou súčasťou plnenia podľa zmluvy. Žalobca je tak presvedčený, že mu vznikla škoda na majetku a ak bol súd toho názoru, že nebola v požadovanej výške, malo byť v tejto otázke vykonané ďalšie dokazovanie. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je nepochybné, že žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, v dôsledku čoho žalobcovi vznikla majetková škoda, žalobca mal za to, že v predmetnej veci tak jednoznačne existuje aj príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody. 19. Žalobca tiež uvádzal, že predovšetkým za účelom riadneho ozrejmenia výkladu zmluvy, obsahu komunikácie medzi zástupcami strán v zmluvných veciach, reálneho plnenia zo zmluvy, preukázania porušenia ustanovení zmluvy a vysvetlenia, v čom presne spočívala škoda (t.j. ušlý zisk a náklady, ktoré musel žalobca v dôsledku porušení povinnosti žalovaného vynaložiť), boli v podstate už od samého počiatku konania navrhovaní na vypočutie aj konatelia žalobcu (p. F. a p. A.). Súd však ich vypočutie absolútne nezákonne a nepochopiteľne odmietol napriek tomu, že práve uvedené osoby disponovali aj odborným vedomosťami z oblasti poskytovania servisných prác, ktoré boli spôsobilé zrozumiteľne vysvetliť. Týmto došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Okrem toho, že išlo o osoby navrhované na vypočutie, išlo súčasne aj o štatutárov žalobcu, ktorí ho priamo na pojednávaní zastupovali ako stranu konania, ktorej musí byť vždy umožnené vyjadriť sa k veci a ku všetkým dôkazom, t.j. aj ku zmluve ako takej a jej obsahu. Konatelia žalobcu boli a sú spôsobilí prostredníctvom ich výsluchu objasniť viaceré skutočnosti, ktoré by následne mali priamy vplyv aj na právne posúdenie celej veci. Zároveň považoval žalobca za absurdné, pokiaľ súd pri nevypočutí konateľov poukazoval na údajnú hospodárnosť konania napriek tomu, že podľa obsahu predvolania súd týchto konateľov sám predvolal, títo boli priamo prítomní na pojednávaní, avšak súd ich odmietol vypočuť. 20. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 30.06.2022, v ktorom s poukazom na svoje predošlé vyjadrenia vo veci zopakoval, že zo žiadneho z ustanovení zmluvy nevyplýval záväzok žalovaného ako objednávateľa zadávať objednávky výlučne žalobcovi ako zhotoviteľovi. Zo zmluvy nevyplýval ani zákaz, aby žalovaný poveril vykonávaním pravidelnej údržby alebo opráv iný subjekt ako žalobcu. Nakoľko takéto povinnosti v zmluve neboli vôbec dané, nemohlo dôjsť ani k ich porušeniu, a teda ani k naplneniu prvého zo základných predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody. K argumentácii žalobcu k pravidlám výkladu vôle žalovaný uviedol, že výkladové pravidlá slúžia na odstránenie prípadných neurčitostí v prejave vôle, pokiaľ sú také neurčitosti dané. Neslúžia však na dopĺňanie nových, v zmluve nedojednaných povinností. Zmeny zmluvy bolo navyše možné vykonať len písomne (čl. V. bod 5.1 zmluvy; § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka); k žiadnej písomnej (ani inej) zmene zmluvy, ktorou by došlo k zakotveniu postavenia žalobcu ako výhradného dodávateľa servisných služieb žalovaného, nedošlo. Argumentácia žalobcu v súvislosti s výkladom vôle a údajnými pochybeniami súdu v súvislosti s namietanou absenciou skúmania výkladu vôle je tak bez právneho významu; navyše sa ani nezakladá na skutočnosti. Žalobca súdu vytýkal, že mal riadne preskúmať výklad slovného spojenia „všetky zariadenia objednávateľa“, čo však súd aj urobil a svoje závery objasnil v bode 17 odôvodnenia rozsudku. Toto slovné spojenie znamenalo, že sa bude jednať o zariadenia žalovaného bez ohľadu na ich výrobcu a značku, a to „podľa konkrétnej objednávky servisu“, ktorý dovetok žalobca vytrvalo ignoruje. Ak žalobca tvrdí, že žalovaný bol povinný prideľovať servisné služby žalobcovi, je povinnosťou žalobcu uvedené tvrdenie preukázať, ako aj to, že žalovaný túto svoju povinnosť porušil. Toto si však žalobca nesplnil. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval aj na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej nie je možné od neho požadovať preukázanie neexistencie uvedenej skutočnosti. Žalovaný naďalej popieral existenciu akéhokoľvek úmyslu žalovaného uzavrieť zmluvu výhradne ako
zmluvu exkluzívnu v prospech žalobcu; taký úmysel žalovaného nebol daný v čase uzavretia ani v čase plnenia zmluvy. To, že podľa čl. II bod 2.1.1 zmluvy mal žalobca vykonávať preventívnu údržbu podľa vopred stanoveného programu, opäť len potvrdzuje rámcový charakter zmluvy a skutočnosť, že žalobca mal poskytovať plnenia len na základe a v rozsahu konkrétnej objednávky/požiadavky žalovaného. Zmluva však žalovaného žiadnym spôsobom neobmedzovala čo do rozsahu konkrétnej objednávky/ požiadavky, ani nevylučovala možnosť angažovať na poskytovanie rovnakých alebo obdobných služieb iných dodávateľov. Záväzok žalobcu podľa čl. II. bod 2.1.1. zmluvy vykonávať povinnú údržbu pravidelne raz ročne, pričom doba od poslednej povinnej prehliadky nesmie presiahnuť 13 mesiacov, sa taktiež vzťahoval len na tie zariadenia, vo vzťahu ku ktorým si žalovaný pravidelnú povinnú údržbu objedná/ bude ju požadovať. 21. Podľa názoru žalovaného odkaz na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 517/2014, záväzok žalobcu uvedený v bode 2.1.1. zmluvy a dokonca ani prípadné porušenie povinností žalovaného vykonávať prehliadky alebo údržbu v periodicite stanovenej zákonom alebo nariadením (pričom k takému porušeniu nedošlo) v žiadnom prípade neobsahujú, nepreukazujú ani nezakladajú dojednanie o výhradnosti poskytovania služieb, ani povinnosť žalovaného objednávať si služby výhradne u žalobcu a nemožno ich tak ani vykladať. Ak žalobca poukazuje na „stranami schválený register vo formáte tabuľky programu excel (prerozdelenie prevádzok)“, platí, že žalobca takýto dokument v celom priebehu konania nepredložil. V tejto súvislosti žalovaný odkazoval na zistenia a právne závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 16. odôvodnenia rozsudku. Žalobca tvrdil, že právny názor uvedený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2016 (R 62/2017) nevylučuje, aby rámcová zmluva nemohla obsahovať ustanovenie, ktoré by ukladalo povinnosť zadávať objednávky iba zmluvnej strane. Tento záver žalobcu sa však podľa názoru žalovaného javí byť v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v predmetnom rozhodnutí. 22. Zo skutočností uvedených vyššie žalovaný vyvodil záver, že (i) súd prvej inštancie sa pri posudzovaní existencie a prípadného porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného nedopustil pochybení vytýkaných žalobcom, pričom súčasne (ii) zmluvná povinnosť žalovaného objednávať si služby výhradne od žalobcu nikdy neexistovala, a žalovaný ju tak ani nemohol porušiť a (iii) žalobca sa v rámci konania pred súdom prvej inštancie ani len nepokúsil existenciu či porušenie takej povinnosti riadne a včas preukázať. Keďže je zrejmé, že nedošlo k porušeniu povinnosti žalovaného a daná povinnosť žalovaného ani neexistovala, bolo podľa názoru žalovaného v podstate bez právneho významu (a bez vplyvu na výsledok konania) zaoberať sa skúmaním otázky škody. Súd prvej inštancie túto otázku napriek uvedenému riadne skúmal a svoje zistenia a závery uviedol v bodoch 18 až 24 odôvodnenia rozsudku. Žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho malo byť súdom prvej inštancie „vykonané ďalšie dokazovanie, ktoré by jej výšku (pozn. škody) ustálilo.“ Žalobca nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť predmetom „ďalšieho“ dokazovania. K námietkam žalobcu ohľadom povinnosti byť adekvátne personálne a materiálne zabezpečený sa súd jasne vyjadril v bode 25. odôvodnenia rozsudku. Ďalšia argumentácia žalobcu v súvislosti s údajnou škodou uvedená v odvolaní sa z pohľadu predmetu odvolacieho konania javí byť bez akéhokoľvek právneho významu. Žalovaný mal za to, že žalobca vznik škody ani jej prípadnú výšku ani nepreukázal. Skúmanie tejto otázky bolo navyše s ohľadom na neexistenciu povinnosti žalovaného, ktorej údajné porušenie malo viesť k vzniku škody na strane žalobcu, nadbytočné a pre žalobcu nemohlo priniesť iný, priaznivejší výsledok konania. Vzhľadom na neexistenciu povinnosti a možnosti jej porušenia podľa názoru žalovaného nemohla byť daná ani príčinná súvislosť. 23. K tvrdenému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces nevykonaním výsluchu konateľov žalobcu žalovaný poukázal na to, že žalobca navrhol vypočuť konateľov žalobcu p. F. F. a p. F. A. vo svojom návrhu na pokračovanie v konaní a vyjadrení k odporu; neuviedol však, k akým skutočnostiam majú vypovedať. Túto skutočnosť neobjasnil ani v ďalších svojich podaniach. Súd preto postupoval v súlade s § 178 ods. 1 CSP a na pojednávanie predvolal okrem zástupcov aj priamo strany (konateľov žalobcu), nakoľko v danom čase zjavne nevedel posúdiť, k akým skutočnostiam žalobca navrhol ich výsluch a či sú splnené podmienky v zmysle § 195 ods. 1 CSP, t.j. či majú vypovedať o skutočnostiach, ktoré nemožno preukázať inak. Ak bolo v predvolaní uvedené, že sa jedná o výsluch svedkov, ide o chybu v písaní, resp. inú zrejmú nesprávnosť (použitie nesprávneho tlačiva), keďže výsluch uvedených osôb ako svedkov žiadna zo strán nenavrhla a tieto osoby by v procesnom postavení svedkov ani nemohli vystupovať; takáto zrejmá nesprávnosť (použitie nesprávneho tlačiva) však nemá žiadny vplyv na zistenia súdu, ani na výsledok konania. Žalobca až na pojednávaní dňa 22.02.2022 ozrejmil, že jeho
konatelia majú vypovedať k existencii povinnosti žalovaného objednávať služby výhradne u žalobcu a k záväzku exkluzivity. Tieto otázky však nie sú skutkovými, ale právnymi otázkami. Zároveň je zrejmé, že akékoľvek tvrdenia v tomto smere žalobca nielen mohol, ale aj bol povinný (§ 153 ods. 1 CSP) predložiť súdu v rámci svojich dovtedajších písomných podaní. Rovnako neboli splnené ani podmienky podľa § 195 ods. 1 CSP, nakoľko sa nejednalo o skutočnosti, ktoré nebolo možné preukázať inak. Skutočnosť, že výsluch konateľov žalobcu nebude vykonaný, súd uviedol a odôvodnil priamo na pojednávaní a následne aj v bode 27 odôvodnenia rozsudku. Je tak zrejmé, že súd v súvislosti s nevykonaním výsluchu konateľov žalobcu postupoval v súlade s povinnosťami stanovenými CSP, ako aj zásadou hospodárnosti konania. Podľa názoru žalovaného takýmto postupom súdu k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces nedošlo a dôjsť ani nemohlo. Na základe uvedeného žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania pred odvolacím súdom v celom rozsahu. 24. Žalobca vo svojej odvolacej replike zo dňa 10.02.2023 zopakoval podstatnú časť svojej argumentácie z podaného odvolania, pričom žalovaný už k tejto odvolacej replike nepredložil odvolaciu dupliku. 25. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP)), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 26. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 27. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 28. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 29. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/ odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 30. Podľa § 379 CSP /Viazanosť rozsahom odvolania/ odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 31. Podľa § 380 ods. 1 CSP /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 32. Podľa § 366 CSP /Novoty v odvolacom konaní/, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 33. Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda taká jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/66/2002 zo dňa 01.01.2002). 34. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 35. Súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal všetky relevantné listinné dôkazy predložené na jeho preukázanie, prihliadol na procesnú obranu žalovaného, ako aj na skutkové tvrdenia uplatnené procesnými stranami a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov a skutkových tvrdení. Uvedeným postupom súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ktorým bol odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP viazaný. Následne súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a v súlade so zákonom odôvodnil (nebol tu daný dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia). Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery v ňom uvedené opakovať. 36. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné: Súd prvej inštancie správne uzavrel, že na vznik žalobcom požadovaného nároku na náhradu škody podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka sa vyžadovalo kumulatívne splnenie troch predpokladov, a to porušenie zmluvnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody. V prípade nesplnenia čo i len jedného z uvedených predpokladov nárok na náhradu škody nevznikne. Najdôležitejšími spornými otázkami v konaní boli, či stranami dňa 01.04.2018 uzavretá zmluva o údržbe a servise klimatizačných, chladiacich, ohrevných a vykurovacích zariadení obsahovala alebo neobsahovala konkrétny záväzok žalovaného prideľovať dohodnuté servisné služby výhradne žalobcovi; či zmluva obsahovala alebo neobsahovala dojednanie strán o konkrétnom rozsahu poskytovania služieb žalobcom a ďalej či v tej súvislosti vyplývala alebo nevyplývala pre žalovaného zo zmluvy konkrétna povinnosť priebežne aktualizovať a oznamovať žalobcovi zoznam prevádzok, kde by sa mali dohodnuté služby vykonávať. Z porušovania týchto sporných zmluvných záväzkov / zmluvných povinností totiž žalobca vyvodzoval celkové porušenie zmluvy, t.j. splnenie prvého predpokladu vzniku uplatňovaného nároku na náhradu škody. 37. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu považoval za správne závery súdu prvej inštancie v daných otázkach, a teda že strany uzavreli rámcovú inominátnu zmluvu, na základe ktorej si žalovaný so žalobcom dohodli jednak preventívnu údržbu a jednak opravy porúch na zariadeniach žalovaného, avšak bez vymedzenia presného a konkrétneho rozsahu dodávaných služieb, keďže nebolo sporné a vykonaným dokazovaním bolo i potvrdené, že poskytovanie uvedených služieb žalobcom žalovanému sa uskutočňovalo vždy na základe konkrétnych objednávok žalovaného podľa ust. čl. I bod 1.2 zmluvy
o údržbe a servise a aj v prípade preventívnej údržby (bez ohľadu na prípadné požiadavky, ktoré na takú preventívnu údržbu a jej pravidelnosť kladú osobitné zákony alebo príslušné všeobecne záväzné predpisy EÚ) bolo len na rozhodnutí žalovaného, ktoré zariadenia zaradí do vopred stanoveného programu preventívnej údržby (čl. II bod 2.1.1). Predmetná rámcová zmluva taktiež neobsahovala výhradné dojednanie, ktorým by sa žalovaný zaviazal neuzatvárať zmluvy s rovnakým predmetom plnenia aj s tretími osobami. V zmluve teda nebolo dohodnuté výhradné poskytovanie uvedených služieb žalobcom. Sporové strany sa taktiež nedohodli na konkrétnej povinnosti oznamovať a aktualizovať zoznam prevádzok a v tomto smere žalobca v konaní ani nepredložil ním tvrdenú excelovskú tabuľku o prerozdelení prevádzok. Také prerozdelenie prevádzok by však bolo v zmysle vyššie uvedeného rovnako len na rozhodnutí žalovaného a bez vymedzenia presného a konkrétneho rozsahu dodávaných služieb. V konaní napokon nebolo sporné, že táto tabuľka nebola súčasťou písomnej rámcovej zmluvy a nebola ani jej prílohou. 38. Na základe uvedeného, s poukazom na jednoznačné znenie rámcovej zmluvy, ktorá určovala zmluvné podmienky a obsah následne uzatváraných realizačných zmlúv podľa konkrétnych objednávok žalovaného, bolo potrebné prijať záver, že v zmluve obsiahnuté dojednania ohľadom uvedených sporných otázok boli také jednoznačné a určité (predovšetkým s poukazom na články I a II zmluvy a s poukazom na dohodnutú možnosť zmeny zmluvy iba písomne podľa jej článku V bod 5.1, k čomu nedošlo), že ich znenie nepripúšťa rôzny výklad v zmysle ust. § 266 Obchodného zákonníka, a preto tu nebol dôvod, aby súd prvej inštancie vykonal ďalšie dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho domáhala jedna zo strán, v tomto prípade žalobca (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/66/2002 zo dňa 01.01.2002). Výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno však ním prejav vôle meniť alebo doplňovať, a to ani v prípadoch, ak strany sporu interpretovali vo svojich prednesoch (uskutočnených aj prostredníctvom zvolených právnych zástupcov) v priebehu konania zmluvné dojednania odlišným spôsobom. To isté platí aj vtedy, ak strana napriek jednoznačnému a určitému zneniu zmluvy vníma jednotlivé okolnosti súvisiace s prejavom vôle inak. Nebol preto dôvod, aby súd prvej inštancie v uvedenom smere vykonal aj výsluch konateľov žalobcu a súd prvej inštancie postupoval správne ak tento dôkaz v medziach ust. § 185 ods. 1 CSP nevykonal z dôvodu, že by to bolo nadbytočné, keďže i bez toho bolo možné dané otázky spoľahlivo právne posúdiť. Súd prvej inštancie tento svoj postup zároveň i riadne odôvodnil tak na pojednávaní, ako aj v písomnom vyhotovení rozsudku. 39. K uvedenému odvolací súd s poukazom na komentár C.H.Beck k CSP, 1. vydanie, 2017, str.739-740, dopĺňa, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom. Vyplýva to z dikcie zákona, podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak (§ 195 ods. 1 CSP). V civilnom sporovom procese platí zásada prejednacia, podľa ktorej len strany v spore nesú zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena. Strana má povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Výsluch strany ako dôkaz je potrebné odlišovať od prednesu strany. Dôkazom je výsluch strany iba vtedy, ak ho súd ako procesný prostriedok nariadi (čo sa v danom prípade nestalo, pričom podľa obsahu spisu súd prvej inštancie na pojednávanie predvolal len právnych zástupcov - na tomto nič nemení ani predtlačená veta v predvolaní, že „Súd považuje za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť“). Súd nariadi tento dôkazný prostriedok na návrh strany sporu iba vtedy, ak je to potrebné na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, preukázanie ktorých nemožno iným spôsobom. Ako už bolo vyššie uvedené, v danom prípade nešlo o takéto skutočnosti, a preto ani nebol potrebný výsluch konateľov žalobcu. Nevykonaním tohto dôkazu tak zároveň nedošlo ani k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý súdny proces. 40. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti tým, že jednak neprideľoval žalobcovi prácu (servisné služby) v zmysle zmluvy a zároveň neoznámil žalobcovi zmenu v prerozdelení prevádzok riadne a včas. Podľa jeho názoru z uvedených dôvodov žalovaný jednal aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Na základe vyššie uvedených záverov odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že nakoľko sporové strany nemali dohodnuté výhradné poskytovanie služieb žalobcom, ani konkrétny rozsah poskytovania služieb z jeho strany a taktiež sa nedohodli ani na povinnosti oznamovať a aktualizovať zoznam prevádzok, žalovaný sa s poukazom na obsah a povahu rámcovej zmluvy o údržbe a servise nedopustil a ani nemohol dopustiť vytýkaným konaním žiadneho porušenia zmluvnej povinnosti (a to ani v prípade nekorektnej komunikácie medzi sporovými stranami). V daných podmienkach zmluvy je pritom objektívne vylúčené aj to, že by výkon
práva žalovaného mohol byť považovaný za rozporný so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), pričom takúto rozpornosť nemohlo za daných okolností založiť ani to, že v úvodnej dobe trvania zmluvy boli pri všetkých prevádzkach žalovaného využívané služby žalobcu, keďže to zmluva povinne nepredpisovala. Keďže nebol splnený už prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka (porušenie zmluvnej povinnosti), nemohli byť splnené ani ďalšie dva predpoklady vzniku tohto nároku, a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody. Na základe uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu nie je daný a nebol v konaní preukázaný. Rozsiahlejšie dokazovanie k uvedeným ďalším predpokladom by preto nebolo opodstatnené. 41. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Ďalšie argumenty strán sporu, najmä odvolateľa už odvolací súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 43. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).