Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoPr/2/2025 7221206158 27. 05. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:7221206158.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Natália Kolláriková a Mgr. Zuzana Gašpírová, v spore žalobkyne: P.. U. O., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XX, O.- X. O., zastúpená: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 833 533, Laurinská 4, Bratislava, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., skrátený názov: VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenie, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3-61Cpr/1/2022-334 zo dňa 27.11.2024, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3-61Cpr/1/2022-334 zo dňa 27.11.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-61Cpr/1/2022-334 zo dňa 27.11.2024 určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalovaným žalobkyni dňa 30.4.2021 podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, je neplatné ( výrok I.), návrh žalovaného podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o určenie, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával zamietol ( výrok II.) a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok III.). 2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že žalobou, podanou na súd dňa 17.8.2021, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.4.2021 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a náhrady mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške vyčíslenej od 17.8.2021 do vydania rozsudku a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 1.3.2008 uzavrela so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pozíciu poradkyňa klienta. Žalovaný doručil žalobkyni na pracovisku dňa 14.5.2021 výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30.4.2021, túto žalobkyňa odmietla prevziať, preto jej pracovný pomer trval od 1.3.2008 do 31.7.2021, t.j. 13 rokov a 153 dní. Žalovaný mal, podľa uvedenej výpovede, podľa § 73 Zákonníka práca požiadať dňa 30.4.2021 Výkonný výbor Rady odborových zástupcov Q.. o jej prerokovanie s tým, že výbor mal tak urobiť dňa 6.5.2021. Výpoveď je neplatná, nakoľko svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, tento obchádza a prieči sa dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Výpoveď je neplatná v zmysle § 74 Zákonníka práce, nakoľko nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, len samotná žiadosť o prerokovane bola odoslaná 30.4.2021 a mala byť prerokovaná dňa 6.5.2021. Okrem toho bola prerokovaná neskôr, čo je zrejmé zo stanoviska odborovej organizácie - Výkonného výboru rady odborových zástupcov zo dňa 18.5.2021, v ktorom žiada, aby zamestnávateľ upustil od krokov vedúcich voči žalobkyni a aby spoločne našli cestu pri vyriešení tohto prípadu. Z obsahu tohto vyjadrenia je zrejmé, že odborová organizácia dlhodobo poukazuje na nekalé praktiky a arogantné manažovanie zamestnancov najmä v pobočkách regiónu Východ, pričom v rámci tohto prípadu bolo konštatované, že manažér pobočky sa chce silou mocou zbaviť zamestnanca a neštíti
sa ovplyvňovať členov Výkonného výboru ROZ pri prerokovaní výpovede p. O.. Odborová organizácia tiež uviedla, že žalobkyni nebolo zo strany zamestnávateľa umožnené vyjadriť sa k predmetnému porušeniu pracovnej disciplíny a nebola splnená požiadavka prítomnosti člena odborovej organizácie pri nútení podpísať výpoveď. Kroky zamestnávateľa vnímala odborová organizácia ako porušovanie Zákonníka práce. Podľa názoru žalobkyne dôvody výpovede v intenciách § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce nie sú dané. Dôvod výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny ( resp. skutkový stav tam posudzovaný) nie je daný ani podľa predsedu Výkonného výboru ROZ. Uvádzaný prehrešok nemôže byť kvalifikovaný ako porušenie pracovnej disciplíny. Rovnako tak skutok, za ktorý dostala žalobkyňa upozornenie pre závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 19.3.2021 sa mal stať dňa 20.2.2020 ( teda viac ako rok po škodovej udalosti). Aj podľa odborovej organizácie, ktorá vydala osobitné stanovisko dňa 3.5.2021, vytiahol manažér pobočky tento prípad vtedy, keď mu to začalo vyhovovať. Odborová organizácia považovala tvrdenie, že dlhý proces bol zapríčinený podrobným skúmaním na odbore Vnútorná kontrola a vnútorný audit, za zavádzajúci a klamlivý, riaditeľka pobočky vedela o vykonanej kontrole a správe z auditu polroka dozadu a nič neriešila. 3. Žalovaný sa vyjadril k žalobe v podaní zo dňa 6.9.2021. Potvrdil, že dňa 14.5.2021 bolo k rukám žalobkyne na pracovisku doručené písomné vyhotovenie výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, s jej obsahom a dôvodmi skončenia pracovného pomeru bola žalobkyňa oboznámená, čo potvrdzuje aj jej vlastnoručne napísané vyjadrenie priamo na písomnom vyhotovení skončenia pracovného pomeru. Výpoveď, spolu so žiadosťou o jej prerokovanie, bola zaslaná Výkonnému výboru Rade odborových zástupcov v súlade s § 74 Zákonníka práce, dňa 30.4.2021. V stanovisku odborovej organizácie zo dňa 6.5.2021 sa uvádza, že sa jedná o reakciu na žiadosť zamestnávateľa zo dňa 30.4.2021 o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s p. O. a príslušný odborový orgán predmetnú žiadosť prerokoval. Je jednoznačne preukázané, že žalovaný si splnil svoju povinnosť a spornú výpoveď riadne prerokoval, čím naplnil hmotnoprávnu podmienku pre platné a perfektné naplnenie právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný v tejto súvislosti doplnil, že o prerokovaní výpovede dňa 6.5.2021 informoval Výkonný výbor žalobkyňu mailom dňa 6.5.2021. K prerokovaniu teda došlo pred doručením výpovede žalobkyni, čo zodpovedá zneniu ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Stanovisku odborovej organizácie zo dňa 18.5.2021, na ktoré poukazuje žalobkyňa, prechádzalo ešte stanovisko Výkonného výboru ROZ zo dňa 3.5.2021, ako aj intenzívna mailová výmena názorov a žiadostí medzi odborom Ľudské zdroje a organizácia a Výkonným výborom ROZ. Predmetom bol obsah písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 19.3.2021 resp. samotný skutok, ktorým sa mala žalobkyňa tohto porušenia dopustiť. Žalobkyni bolo dňa 19.3.2021 doručené písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v ktorom sa uvádza: „v rámci plánovanej kontroly na diaľku, vykonanej zamestnankyňou odboru Vnútorná kontrola a vnútorný audit p. O. dňa 26.1.2021, bol dňa 3.2.2021 zaslaný upozorňujúci mail na Vášho nadriadeného - riaditeľku H OC L. p. S.. Podľa predmetného mailu ste porušili interné predpisy Vášho zamestnávateľa, keď ste spracovali „Žiadosť o vyplatenie podielových listov - FO“ u klienta U.- čo ste realizovali pod vlastným kódom a finančné prostriedky ste si pripísali v prospech Vášho bežného účtu. Toto pochybenie ste potvrdili aj v rámci rozhovoru k zisteniam odboru Vnútorná kontrola a audit podľa vyššie uvedeného, kde rozhovor bol realizovaný dňa 5.2.2021 s p. S. a p. Q.- reagionálnym manažérom obsluhy na odd...“ Žalovaný uviedol, že zástupca výkonného výboru H. p. Y. bol podrobne informovaný o frekvencii, období ako aj forme auditu, ktorý zistil porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne. Odbor Vnútorná kontrola a audit vykonáva vo vzťahu k pobočkám dva základné druhy kontroly a to kontrolu na diaľku - ide o druh kontroly, kedy za určité uzatvorené časové obdobie (napríklad 1 rok dozadu) sledujú vybrané rizikové ukazovatele bez fyzickej návštevy. Iným druhom kontroly je pravidelne sa opakujúca kontrola fyzicky na pobočke, kde sú zistenia komunikované priebežne s manažérmi pobočky. V prípade žalobkyne sa jednalo o prvý druh kontroly, teda kontrolu na diaľku, kedy na prelome mesiacov január/február 2021 bolo overované vyplácanie podielových listov, ktoré boli v priebehu celého roku 2020 smerované na účty zamestnancov, pričom transakciu samotní zamestnanci aj zrealizovali. Bezprostredne po zistení tohto porušenia žalobkyňou, bola informovaná zodpovedná nadriadená žalobkyne a to dňa 3.2.2021 a následne bolo toto porušenie oznámené žalobkyni, s možnosťou sa vyjadriť. Zároveň bola upozornená, že ak sa v období šiestich mesiacov od doručenia písomného upozornenia opätovne dopustí ďalšieho konania predstavujúceho porušenie pracovnej disciplíny, môže s ňou byť skončený pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Žalovaný len doplnil, že fyzická kontrola na pobočke neprebehla. Vychádzajúc z opísanej skutkovej situácie je zrejmé, že voči
žalobkyni konal vedúci zamestnanec zodpovedne a bezodkladne riešil porušenie pracovnej disciplíny ( rozhovor 5.2.2021). Stanovisko odborovej organizácie zo dňa 18.5.2021 teda vôbec obsahovo nesúvisí s prerokovaním skončenia pracovného pomeru žalobkyne podľa § 74 Zákonníka práce. Aj priamo z textu tohto stanoviska vyplýva, že k prerokovaniu výpovede už došlo. Na ďalšie porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou bol žalovaný upozornený až dňa 26.3.2021, na základe podnetu klienta. Toto porušenie je skutkovo podrobne vymedzené v písomnom vyhotovení skončenia pracovného pomeru a spočíva v opakovanom nedodržiavaní predpisov a porušovaní povinností, a to v priebehu niekoľkých dní. Nakoľko sa jednalo o ďalšie závažné porušenie v období ostatných šiestich mesiacov, považoval žalovaný za potrebné zabrániť ďalšiemu riziku porušovania povinnosti a predpisov zamestnávateľa, riziku poškodenia dobrého mena a reputácie žalovaného a poškodeniu klienta. Dňa 22.4.2021 sa uskutočnilo stretnutie so žalobkyňou, jeho priebeh je zdokumentovaný formou zápisu z Rozhovoru so zamestnancom P.. U. O. - informácia o dôvodoch ukončenia pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Na tomto stretnutí nedošlo k žiadnemu nátlaku na žalobkyňu, žalovaný jej navrhol skončenie pracovného pomeru dohodou, čomu predchádzalo opakované informovanie žalobkyne o porušení pracovnej disciplíny, v poradí druhom za obdobie posledných šiestich mesiacov a dôvodoch skončenia pracovného pomeru. Z obsahu Rozhovoru je zrejmé, že žalobkyňa si bola vedomá porušenia svojich povinností. Nakoľko dohodu žalobkyňa neakceptovala, pristúpil žalovaný ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Žalovaný žiadal súd, aby žalobu zamietol. 4. V priebehu súdneho konania žalobkyňa zotrvala na svojich vyjadreniach. Zdôrazňovala najmä skutočnosť, že vytýkané porušenie pracovnej disciplíny, na základe ktorého došlo k výpovedi, nedosahovalo potrebnú intenzitu. Zmenila svoje pôvodné tvrdenie o odmietnutí prevzatia výpovede. Výpoveď prevziať neodmietla, len ju odmietla podpísať, pričom v zmysle § 38 Zákonníka práce nie je povinnosťou zamestnanca podpísať jej prevzatie. Doručenie má prebehnúť tak, že výpoveď je daná zamestnancovi do rúk, aby s ňou mohol odísť, k čomu v tomto prípade nedošlo. Výpoveď jej bola reálne doručená až v auguste 2021 na základe jej žiadosti, aj to len kópia. 5. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, kedy nedodržala pracovný postup, bola ľahostajná k požiadavkám klienta, svojvoľne sa rozhodla ho vybaviť. Ako zamestnankyňa so skúsenosťami poradcu musela vedieť, čo znamená zamietnutie žiadosti o úver kvôli výške príjmu a aké sú jeho dopady. Nerešpektovala ani situáciu v čase núdzového stavu a zákazu vychádzania, kedy klient musel pobočku navštíviť päťkrát. K otázke doručenia výpovede uviedol, že výpoveď mala žalobkyňa v ruke, nič jej nebránilo ju prevziať, ani nikto. Žalobkyňa rovnako musela vedieť, že C. neakceptuje prostriedky na úverovom, ale bežnom účte. Vzhľadom na konanie žalobkyne, pre ktoré by bolo jej ďalšie zamestnávanie u žalovaného v rozpore so záujmami zamestnávateľa aj v rozpore s dobrými mravmi a vzhľadom na to, že konanie žalobkyne dosiahlo takej intenzity, že by narúšalo dodržiavanie pracovnej disciplíny na pracovisku, nebolo by spravodlivé od neho požadovať, aby ju ďalej zamestnával. 6. Súd prvej inštancie uznesením č.k. B3-61Cpr/1/2022-119 zo dňa 11.3.202, právoplatným 22.3.2022, vylúčil peňažný nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru na samostatné konanie, ktoré je vedené na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-61Cpr/6/2022. 7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu, predloženými stranami sporu a vykonal výsluch žalobkyne a svedkov P.. Y. S., P.. Q. M. a Q. Y.. 8. Žalobkyňa, v rámci svojho výsluchu tvrdila, že z jej pohľadu sa začala celá vec riešiť v marci, kedy p. riaditeľka hľadala nejaké záznamy, za ktoré by ju mohla vyhodiť. Našla 13 mesiacov starý záznam, čo bola investícia na jej syna, kde spravila chybu, že peniaze dala preúčtovať na svoj osobný účet a nie na účet syna. V deň, keď bola v riaditeľni, kvôli chybe, ktorú urobila a kvôli ktorej chceli, aby podpísala výpoveď, prišiel na pobočku nepríjemný, arogantný klient. Ona bola kvôli výpovedi v úzkych a nesústredená. Klient chcel pôžičku, predložil jej výplatnú pásku a ona zadala do systému podčiarknutú sumu. Neskôr prišla na to, že dostáva na účet vyššiu sumu. Klient bol oboznámený s tým, že musí podať novú žiadosť, s čím súhlasil, ale tam už bol vyšší úrok, s ktorým nesúhlasil. Prízvukoval, že chce taký úrok, aký mu bol ponúknutý v telefóne. Kolega jej spomenul, že C. neprijíma platbu priamo na úverový účet, že pôžičku je potrebné najskôr poskytnúť klientovi na osobný účet. Klient jej číslo účtu poskytol zo svojho mobilu, išlo však o číslo úverového účtu. Následne v sobotu žiadala ústredie o preúčtovanie
pôžičky na správny účet klienta, čo proces spomalilo. Vysvetľovala mu, že pokiaľ si otvorí bežný účet vo Q. banke, pôžička mu príde hneď, on však ďalší účet nechcel. Zo strany p. S. boli na ňu vyvíjané ataky, posledný dňa 14.5.2021, kedy bola tlačená do podpísania výpovede. Uviedla, že bez právnika nič nepodpíše. Chcela si výpoveď odfotiť do mobilu, alebo okopírovať, čo jej umožnené nebolo. Výpoveď jej zobrali a odišla bez nej. Výpoveď by jej dali iba ak by ju podpísala. Ešte v ten deň na ňu riaditeľka tlačila, aby odovzdala pečiatky. Následne podpísala prekážku na strane zamestnávateľa na 2 mesiace. V auguste požiadala ústredie o kópiu výpovede, aby vedela podať žalobu. K skutkovému priebehu udalostí pri vybavovaní klienta v marci 2021 uviedla, že komunikácia s ním bola ťažká, tvrdila, že po spracovaní žiadosti o poskytnutie úveru, túto dala klientovi nahliadnuť na monitore, klient si to číta a svojim podpisom vyslovuje súhlas. Potvrdila, že klient spomenul svoju časovú tieseň pri refinancovaní úveru. Súhlasil s opakovaným zadávaním žiadosti, lebo chcel lepší úrok v zmysle toho, čo mu bolo ponúknuté call centrom. K otázke doručovania výpovede uviedla, že ju nechcela na stretnutí dňa 14.5.2021 podpísať, pretože s ňou nesúhlasila. Výpoveď neodmietla prevziať, chcela si ju okopírovať alebo prefotiť, z ruky jej ju zobrala p. S. Potvrdila, že ku písomnému upozorneniu zo dňa 19.3.2021, boli pred jeho doručením viaceré sedenia s p. riaditeľkou, s vytýkaným porušením bola oboznámená. 9. Svedkyňa P.. Y. S., v rámci svojej výpovede pred súdom, uviedla, že nadriadenou žalobkyne sa stala 1.6.2020. O porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou ( za ktoré následne bolo dané žalobkyni upozornenie zo dňa 19.3.2021) sa dozvedela na základe vnútorného auditu 3.2.2021 mailom. Následne realizovali s kolegyňou rozhovor so žalobkyňou dňa 5.2.2021. O ďalšom porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou (v súvislosti s vybavovaním klienta, na ktorú sa následne vzťahovalo skončenie pracovného pomeru výpoveďou) sa dozvedela dňa 26.3.2021 tak, že klient podal žiadosť o prešetrenie postupu, kedy argumentoval, že mu boli poskytnuté neadekvátne informácie, že nebol informovaný o poplatku. Je pravdou, že žalobkyňa sa domáhala stretnutia s týmto klientom, ale išlo by o zbytočnú konfrontáciu. Sťažnosť klienta bola však osobne riešená so žalobkyňou a to za prítomnosti regionálnej manažérky dňa 30.3.2021. Keď si prešli celú situáciu zistili, že došlo jednak k opakovanému zadávaniu žiadosti o úver, ako aj k chybe v uvedení príjmu klienta. Čerpanie úveru neprebehlo v dôsledku uvedenia nesprávneho účtu. Potvrdila, že pôvodne mal klient dohodnuté stretnutie s inou kolegyňou. Potvrdila, že spolu s p. M. bola prítomná na stretnutí so žalobkyňou dňa 22.4.2021, kde bola táto oboznámená s porušením pracovnej disciplíny. Rovnako bola prítomná aj na stretnutí dňa 14.5.2021, kde došlo k odovzdávaniu výpovede žalobkyni. F. M. prečítala výpoveď. Žalobkyňa si mala možnosť celú výpoveď prečítať. Stretnutie prebiehalo štandardne. Žalobkyňa si výpoveď odmietla prevziať. Priamo do výpovede uviedla, svoje námietky, že výpoveď nebola prerokovaná. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne: „ povedali ste, že žalobkyňa odmietla výpoveď podpísať, preto ste jej ju nedali?“, svedkyňa odpovedala: „áno“. Ďalej uviedla, že niektoré dokumenty si žalobkyňa fotila, ale nevie uviesť ktoré. Nepamätala si, že by žalobkyni nedali výpoveď, aby si ju mohla okopírovať. Podľa názoru svedkyne žalobkyňa výpoveď nepodpísala, uviedla, že s ňou nesúhlasí, z čoho možno vyvodiť, že túto odmietla. 10. Svedkyňa P.. Q. M., personalistka u žalovaného, potvrdila, že dňa 22.4.2021 bol adresovaný žalobkyni návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, pričom na tomto stretnutí bola žalobkyňa oboznámená s dôvodmi ako aj s tým, že v prípade nesúhlasu sa bude pokračovať výpoveďou. Návrh na dohodu žalobkyňa neprijala. Svedkyňa bola prítomná aj pri doručovaní výpovede žalobkyni, pričom toto prebiehalo tak, že na stretnutí sú minimálne dve osoby ako svedkovia. Stretnutiu predchádzalo prerokovanie odborovou organizáciou. Výpoveď bola doručovaná žalobkyni osobne na stretnutí bez akéhokoľvek nátlaku. Sama si výpoveď čítala a napísala tam svoje poznámky, pričom tam uviedla, že s výpoveďou nesúhlasí. Vzadu na výpovedi je uvedený dátum a čas odmietnutia výpovede, čím sa výpoveď považuje za doručenú. Žalobkyňa si výpoveď nezobrala. Rovnako na tomto stretnutí doručovali aj oznámenie o prekážkach v práci. Svedkyňa si nepamätala, že žalobkyňa roztrhala výpoveď. Odišla zo stretnutia bez výpovede, odmietla si ju prevziať, pretože zostala na stole. 11. Svedok Q. Y. potvrdil, že odborová organizácia, resp. výkonný výbor, ktorému predsedal, prerokoval žiadosť zamestnávateľa o skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou s negatívnym ( nesúhlasným) stanoviskom. Klient sa sťažoval, bol viackrát na pobočke a z tohto dôvodu nemôže dať zamestnávateľ výpoveď. Stanovisko zo dňa 18.5.2021 písali po tom, ako dali negatívne stanovisko k výpovedi. Zamestnávateľ na ich negatívne stanovisko nereagoval. Svedok považoval za pritiahnuté za vlasy, že kvôli sťažnosti klienta, že na pobočke pri refinancovaní hypotéky, čo je kvantum materiálu, papierov a dokladov, sa sťažoval, že bol viackrát na pobočke, že mu úroková sadzba nebola oznámená, veď úrokovú sadzbu vie klient aj zamestnanec, keď je úver schválený podľa fixácie. Prečo by mala p.
O. prevziať výpoveď, keď táto bola daná bezdôvodne a prečo by mala dostať prekážky v práci, keď neporušila pracovný poriadok. 12. Súd prvej inštancie ustálil skutkový stav vo veci podstatný pre rozhodnutie. Nebolo sporné, že pracovný pomer žalobkyne, ako zamestnanca, u žalovaného, ako zamestnávateľa, vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2008. Žalobkyňa vykonávala prácu na pracovnej pozícii: klientsky pracovník. 13. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol úplné znenie výpovede z pracovného pomeru zo dňa 30.4.2021, citoval obsah dokumentu „Hlásenie operačného rizika, nedostatočné dodržiavanie predpisov počas výkonu procesov Rgkl36/2021“, z ktorého vyplýval opis udalostí zo dňa 19.3.2021, zistený dňa 26.3.2021 P.. Y. S.. Citoval tiež vyjadrenie Rady odborových zástupcov k vyjadreniu p. M. k prosbe o poradenstvo- stanovisko zo dňa 3.5.2021, oboznámil s obsahom upozornenia na závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 11.3.2021, stanoviskom odborovej organizácie zo dňa 18.5.2021. Prepísal do odôvodnenia aj záznam z rozhovoru zo žalobkyňou zo dňa 22.4.2021. 14. Súd prvej inštancie citoval zákonné ustanovenia § 316 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 CSP, čl. 2, 5 Zákonníka práce, § 9 ods. 1 až 3, § 11a ods. 1, § 13 ods. 3, § 17 ods. 1 až 3, § 36, § 38 ods. 1, 2 a 4 , § 47 ods. 1, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1, 4, 7, § 63 ods. 1 písm. d) bod 4, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4, § 63 ods. 6, § 68ods. 1, § 74, §77, § 79 ods. 1, § 79 ods. 4, § 81 a § 237 ods. 1 Zákonníka práce, pričom vychádzajúc z nich, posúdil žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou ako dôvodnú. 15. Vo všeobecnosti súd prvej inštancie konštatoval dodržanie zákonom stanovenej prekluzívnej hmotnoprávnej dvojmesačnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, kedy ustálil, že žaloba bola podaná včas. Za nesporný skutkový moment považoval vznik pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným dňom 1.3.2008 na základe pracovnej zmluvy. 16. Sporným v konaní bola dôvodnosť podanej žaloby vzhľadom na to, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.4.2021 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Sporným, podľa názoru súdu prvej inštancie, bolo predovšetkým to, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny a či toto porušenie možno charakterizovať ako závažné, pre ktoré by žalovaný mohol okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny za situácie, že žalobkyňa mala byť v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornená na možnosť výpovede. 17. Vyhodnotil, že z hľadiska obsahu spĺňala výpoveď požiadavku podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, kedy dôvod výpovede bol skutkovo vymedzený riadne a nebolo ho možné zameniť s iným dôvodom. Námietku žalobkyne, že nebol dodržaný postup podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce (kedy je zamestnávateľ povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu), nepovažoval za dôvodnú, nakoľko z vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 22.4.2021 bol so žalobkyňou uskutočnený rozhovor, týkajúci sa pochybenia, ktoré bolo dôvodom výpovede. S poukazom na ustanovenie § 74 a 237 ods. 1 Zákonníka práce súd ustálil, že došlo k prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov, aj keď vo výsledku s negatívnym stanoviskom vo vzťahu k výpovedi zo dňa 30.4.2021. Súhlasné stanovisko zástupcov zamestnancov nie je podmienkou platnosti výpovede a rovnako sa nevyžaduje ani osobné prerokovanie. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo stanoviska odborov zo dňa 6.5.2021 vyplýva, že výpoveď, datovaná dňom 30.4.2021, im bola poskytnutá pred tým, ako mal žalovaný predložiť výpoveď žalobkyni dňa 14.5.2021. Bez ohľadu na to, že odbory opätovne zaslali písomné stanovisko k výpovedi aj dňa 18.5.2021, súd dospel k záveru, že zamestnávateľ podmienku predchádzajúceho prerokovania výpovede splnil. Zákonník práce ustanovuje lehotu 7 pracovných dní od doručenia žiadosti na jej prerokovanie. Aj keby súd vychádzal z toho, že žiadosť bola doručená najneskôr 6.5.2021, tak lehota uplynula dňom 17.5.2021. Aj z tohto dôvodu stanovisko zo dňa 18.5.2021 nemôže mať vplyv na to, že by žalobkyňa mohla tvrdiť, že k prerokovaniu došlo až 18.5.2021. Možno ustáliť, že výpoveď bola v zmysle § 74 Zákonníka práce prerokovaná vopred a riadne, keďže odborom bolo predložené samotné znenie výpovede zo dňa 30.4.2021. 18. Ako spornú identifikoval súd prvej inštancie otázku doručenia výpovede žalobkyni dňa 14.5.2021. Žalobkyňa tvrdila, že jej výpoveď doručená nebola, to že nepodpísala jej prevzatie neznamená, že
ju odmietla prevziať ako ani skutočnosť, že ju mala vo svojej dispozícii a napísala na ňu nesúhlasné stanovisko. Podľa jej názoru, žiaden zo svedkov neuviedol, akým konaním mala odmietnuť prevzatie výpovede. Žalobkyňa rovnako uvádzala, že bez právnika a zástupcu odborov nechcela výpoveď podpísať, chcela si ju odfotiť do mobilu, čo jej nebolo umožnené, ani jej nebola odovzdaná listina výpovede. Na stretnutí jej výpoveď zobrali ( vzala jej ju p. S.) a odišla bez nej, výpoveď jej dali, len aby ju podpísala. Na tomto stretnutí dňa 14.5.2021 bola prítomná aj svedkyňa P.. Y. S., nadriadená žalobkyne a svedkyňa P.. Q. M., personalistka. Súd prvej inštancie spochybnil podpísanie výpovede oprávnenou osobou, nakoľko túto podpisovali p. M. a p. Q. U., kedy u týchto osôb absentuje poverenie s uvedením rozsahu oprávnenia poverených zamestnancov v zmysle § 9 Zákonníka práce. Ani jedna zo svedkýň nevedela detailne opísať okolnosti týkajúce sa doručovania výpovede. Skutočnosť, že si mohla žalobkyňa výpoveď prečítať alebo či z nej bolo citované jednou zo svedkýň, nie je právne významné z hľadiska doručenia výpovede tak, ako to predpokladá § 38 Zákonníka práce. Neobstojí ani tá skutočnosť, na ktorú poukázal žalovaný, keď uviedol, že „ pani riaditeľka nie je personalista, pre ňu nemusí byť zrozumiteľné doručenie a odovzdanie a (ne)prevzatie výpovede.“ Je na zamestnávateľovi, aby zabezpečil riadny spôsob doručenia výpovede zamestnancovi osobou, ktorá má vedomosť o zákonnom postupe. Svedkyňa S. a M. neozrejmili postup doručovania výpovede podľa § 38 zákonníka práce, ani to, z akých skutočností vychádzali vo vzťahu k otázke, že žalobkyňa odmietla alebo neodmietla výpoveď prevziať. Zhodne uviedli, že si nepamätajú respektíve postup opísali s odkazom na štandardný priebeh doručovania výpovede. Nebolo sporné, že žalobkyňa do listiny-výpovede napísala nejaké poznámky, týkajúce sa nesúhlasu s výpoveďou a že si výpoveď nezobrala. Svedkyne však nevedeli ozrejmiť, ako presne stretnutie prebehlo a či si žalobkyňa odmietla prevziať výpoveď. Súd prvej inštancie poukázal na to, že doručenie písomnosti zamestnancovi preukazuje zamestnávateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že výpoveď je neplatná, lebo nebola doručená. Z postupu pri doručovaní výpovede zamestnávateľom musí byť nepochybné, že prejavuje vôľu výpoveď doručiť, nestačí, že je zamestnanec zavolaný na osobné stretnutie, na ktorom mu nadriadený predloží výpoveď a prečíta mu jej obsah alebo výpoveď predloží zamestnancovi a umožní mu prečítať si ju a následne ju ponechá na stole položenú, aj keď s poznámkami vpísanými do takej listiny samotným zamestnancom. Ani jedna zo svedkýň nepotvrdila tú skutočnosť, že by žalobkyňa výslovne odmietla výpoveď prevziať. 19. Ako spornú súd prvej inštancie vyhodnotil tiež otázku závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. Súd orvej inštancie prihliadol na okolnosti, za ktorých k uvedenému nesprávnemu zadaniu výšky príjmu klienta žalovaného a nesprávnemu zadaniu účtu klienta žalovaného do systému banky za účelom refinancovania úveru došlo. Išlo o pandemické obdobie, klient žalovaného bol minimálne nepríjemný, navyše ho nemala vybavovať žalobkyňa, ale jej kolegyňa. Z výsluchu ustálil, že klient označil v ním predloženej výplatnej páske podčiarknutú výšku príjmu a taktiež označil účet banky, na ktorom chce úver refinancovať. Hoci je nepochybné, že za samotné operácie a vyplnenie údajov v systéme banky zodpovedá zamestnanec, treba prihliadnuť na to, že za pravdivosť údajov poskytnutých do samotnej žiadosti o úver zodpovedá klient. Podľa neho aj na strane klienta možno nastal komunikačný problém, v dôsledku ktorého došlo k pochybeniu. Nemal preukázané, že by klient banky nesúhlasil s ďalším postupom žalobkyne pri opätovnom zadávaní novej žiadosti v dôsledku uvedených nedostatkov. Suma schváleného úveru bola napokon totožná so schválením z prvej žiadosti. Už prvá žiadosť mala byť správna, nie je preto zrejmé, keď sa žalobkyni vytýka pochybenie v nesprávnom uvedení čísla účtu a výšky príjmu, aký by existoval dôvod na tvrdenie, že nebolo potrebné prvú žiadosť o refinancovanie úveru stornovať. Je zrejmé, že klient bol nespokojný najmä s poplatkom banky a výškou úrokovej sadzby. Pri žiadostiach o úver, či jeho refinancovanie, ide o náročný proces a to aj ohľadom dokladovania množstva požadovaných dokumentov. Zo žiadneho ustanovenia, obsiahnutého vo výpovedi, nezistil skutočnosť, že by ktorýkoľvek zamestnanec žalovaného bol povinný mať prehľad o bankových produktoch na trhu inej banky. Je dôvodné predpokladať, že ak žiadateľ žiada o refinancovanie úveru inej banky, príde do banky s touto požiadavkou a s informáciami od banky, v ktorej chce úver refinancovať. Je povinnosťou klienta prísť s konkrétnou požiadavkou, označením správneho účtu na riadne refinancovanie a predložiť potrebné informácie. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že sám klient mal poskytnúť číslo úverového účtu namiesto osobného. Súd prvej inštancie poukázal na závery odborovej organizácie, ako aj výsluch svedka Q. Y., ktorí vyjadrili pochybnosť o tom, že klient nebol informovaný o výške úrokovej sadzby, nakoľko jej výška je známa, až keď je žiadosť o refinančnej flexipôžičke schválená. Okrem toho uviedli, že je bežné, že neklient musí navštíviť pobočku aj niekoľkokrát s chýbajúcimi dokladmi, v tomto prípade sám klient nevedel čo chce a p. O. postupovala tak, ako ich to učia manažéri pobočiek. Je evidentné, že išlo o neštandardnú situáciu, žalobkyňa mala vybavovať klienta svojej kolegyne, sám klient nevedel konkretizovať svoju požiadavku, v dôsledku čoho nesprávne poskytol údaje do systému
banky do žiadosti, ktorú vypĺňala žalobkyňa. Je v rozpore s logikou sankcionovať žalobkyňu za plnenie si pracovných povinností za kolegu. Nesúhlas odborov bol dôvodný a pochybenie žalobkyne nebolo možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny ( neštandardné okolnosti za pandémie, problematická komunikácia s klientom, stres...). 20. Pokiaľ žalovaný v konaní poukázal na to, že mal konajúci súd vyhodnotiť, či zo strany žalobkyne nedošlo k menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný dal výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a nie z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti uviedol citáciu: „Ak zamestnanec nespĺňa očakávania zamestnávateľa, má tento možnosť skončiť so zamestnancom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh. Na to, aby zamestnávateľ dal platnú výpoveď, musí zamestnanca písomne vyzvať na odstránenie nedostatkov v lehote posledných šiestich mesiacov a zamestnanec tieto nedostatky v primeranej lehote neodstránil. Písomná výzva zo strany zamestnávateľa sa považuje za hmotnoprávnu podmienku výpovede a musí byť zamestnancovi doručená. Táto výzva musí obsahovať aj určenie lehoty, do uplynutia ktorej má zamestnanec odstrániť zistené nedostatky. Dĺžka tejto lehoty musí byť primeraná, aby reálne zamestnancovi umožnila odstrániť neuspokojivé pracovné výsledky, inak je výpoveď o strany zamestnávateľa neplatná. ( BARANCOVÁ, H. a kol:Zákonník práce. Komentár, Bratislava: C.H.Beck, 2017.s. 616-617)“. Súd prvej inštancie argumentoval tým, že zmyslom výzvy zamestnávateľa, obsahujúcej upozornenie na nedostatky a neuspokojivé plnenie pracovných úloh zamestnancom, je odstránenie týchto nedostatkov. Až v prípade, ak zamestnávateľ zamestnanca v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzve na odstránenie takých nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstráni, je daný dôvod výpovede. Upozornenie zo dňa 11.3.2021, doručené žalobkyni 19.3.2021, na ktoré žalovaný poukázal vo svojej výpovedi z 30.4.2021, nemožno považovať za výzvu v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce, nakoľko žalovaný v obsahu upozornenia iba opisuje určité ojedinelé konanie žalobkyne z minulosti, ktoré považuje za pochybenie a ktoré sa stalo 18.2.2020, teda pred viac ako rokom spätne. Ak aj žalovaný definoval toto pochybenie ako porušenie pracovnej disciplíny, v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 36 Zákonníka práce uplynula tzv. objektívna lehota od vzniku tohto porušenia a výpovedný dôvod, už nebolo možné uplatniť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný upozornil žalobkyňu listom zo dňa 11.3.2021, doručeným 19.3.2021 na pochybenie zo dňa 18.2.2020, avšak je evidentné, že toto nespĺňa účel výzvy, ktorá by mala poukázať na nejaké nedostatky v práci, ktoré by mala žalobkyňa v primeranej lehote odstrániť. Okrem uvedeného, aby toto spĺňalo podmienku upozornenia v posledných šiestich mesiacoch, muselo by ísť o upozornenie na pochybenie zamestnanca v reálnom čase, nie vyše jedného roka spätne, len aby bola naplnená formálna podmienka písomného upozornenia na možnosť výpovede. Takéto konanie možno charakterizovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, či ako zneužitie práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Navyše pre plynutie objektívnej lehoty je právne bezvýznamné, kedy žalovaný realizuje kontroly. Pokiaľ žalovaný predložil upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny aj zo dňa 14.5.2014, toto s prihliadnutím na časové hľadisko, nemá vplyv na výsledok tohto sporu a vzhľadom na uplynutie lehôt je bez právneho významu. 21. Podstatou sporu bolo, či bol daný dôvod výpovede v dôsledku žalovaným tvrdeného závažného porušenia pracovnej disciplíny žalovanou tým, že v marci 2021 mala nesprávne vybaviť žiadosť klienta o refinancovanie úveru v inej banke. Súd prvej inštancie ustálil, že po posúdení osoby žalobkyne ako zamestnanca a pri zhodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny, takéto ojedinelé konanie počas dlhoročného trvania jej pracovného pomeru a vzhľadom na všetky okolnosti veci, nemôže byť posúdené inak, ako zanedbateľné ( menej závažné). Žalovaný vo výpovedi dôvod skončenia pracovného pomeru opísal ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom dôvodom nemalo byť menej závažné opakované porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené ani zákonné podmienky na to, aby mohol žalovaný skončiť pracovný pomer so žalobkyňou ako zamestnancom, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Síce žalovaný v konaní predložil aj upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 11.3.2021, čím mal splniť zákonnú podmienku, že žalobkyňu mal v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozorniť na možnosť výpovede. Upozornenie sa však týka skutku, resp. okolností zo dňa 18.2.2020, pričom vo vzťahu k takémuto porušeniu už uplynula najmä objektívna jednoročná lehota v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce, počas ktorej mohol žalovaný dať žalobkyni výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer.
22. Konanie žalovaného sa javí byť rozporné s jednou zo základných zásad vyplývajúcich z čl. 2 a § 13 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Súd poukázal na to, že v marci 2021 mala byť podaná sťažnosť klienta na žalobkyňu v súvislosti s postupom pri refinancovaní úveru. V marci 2021 žalovaný upozornil žalobkyňu na závažné porušenie pracovnej disciplíny a to vo vzťahu ku skutku zo dňa 18.2.2020. Toto upozornenie si žalobkyňa prevzala počas pracovnej doby dňa 19.3.2021 a tohto dňa malo dôjsť k situácii, ktorú mal žalovaný dňa 22.4.2021 riešiť formou ústneho pohovoru. Podnet/sťažnosť klienta bola v systéme zamestnávateľa riešená až dňa 27.4.2021, spísaním hlásenia operačného rizika. Zo samotnej výpovede vyplýva, že žalobkyňa nemala postupovať správne pri spracovaní žiadosti klienta o úveru dňa 16.3.2021 a 17.3.2021, pričom zo záznamu z rozhovoru vyplýva, že tento skutok sa mal stať dňa 19.3.2021. Ako dôvod nesprávneho postupu bolo uvedené, že žalobkyňa mala zadať do žiadosti o úver 3x nesprávny príjem klienta. Vo výpovedi žalovaný poukázal na „slová“ klienta, bolo tam uvedené „ žiadosť ste následne stornovali, a to aj napriek tomu, že klient na stornovaní netrval“, „klient bol neprimerane zaťažený časom stráveným na pobočke ale aj ďalšími povinnosťami, ktoré by odpadli, ak by ste nestornovali prv žiadosť, o čo vás klient aj žiadal“. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že čo klient žiadal alebo nežiadal z výpovede jednoznačne nevyplýva. Je to klient, ktorý zadáva číslo účtu, pričom aj z interných predpisov žalovaného je zrejmé, že zamestnanec banky dopĺňa údaje do žiadosti podľa úverovej dokumentácie od klienta. Súd prvej inštancie vyvodil, že žalobkyňa nechcela porušiť pracovnú disciplínu. Síce došlo k pochybeniu pri úkonoch týkajúcich sa vyplnenia žiadosti klienta žalovaného , avšak tieto boli realizované na základe údajov poskytnutých samotným klientom, ktorý sám uvádzal nie celkom jasné okolnosti v ním podanej sťažnosti. Doplnil, že nie je viazaný tým, ako definuje závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnávateľ v interných predpisoch. V tomto prípade žalovaný upravil závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v internom predpise široko a všeobecne. Odkázal na závery ustálenej judikatúry, kde ustálenie otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci. Nakoľko teda v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu a výpoveď nebola riadne doručená, súd prvej inštancie žalobe ako dôvodnej vyhovel. 23. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalovaného podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce tak, že tento zamietol. Žalobkyňa trvala na svojom zamestnávaní, pričom žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol dospieť k záveru, že nie je možné od neho, ako od zamestnávateľa, spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne. Síce poukázal na opakované porušovanie pracovnej disciplíny, toto však nekonkretizoval. Situácia, týkajúca sa len jedného klienta, počas pandemickej a stresovej situácie, nemôže byť hodnotená ako porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie závažné, pre ktoré by od žalovaného nebolo spravodlivé žalobkyňu ďalej zamestnávať. Žalovaný teda neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné jeho návrhu vyhovieť. 24. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 25. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonom stanovenej lehote a to v rozsahu výrokov I., II. a III., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prvom rade mal za to, že súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia neriadil ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a toto je nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku doručenia výpovede, kedy dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Bolo prekvapivé prijatie záveru o neplatnosti výpovede z dôvodu, že nebola doručená, nakoľko aj žalobkyňa v rámci výsluchu uviedla, že výpoveď určite neodmietla prevziať, chcela si ju odkopírovať a prefotiť a to v nadväznosti na skutočnosť, že disponovala písomným vyhotovením výpovede, na ktorú vlastnoručne písomne uviedla svoje stanovisko. Žalovaný odovzdal do fyzickej dispozície žalobkyne písomné vyhotovenie výpovede, na ktoré žalobkyňa uviedla svoje vyjadrenie a toto odmietla podpísať a prevziať. Žalobkyňa si neuvedenie svojho podpisu na písomnosti, ktorú prevzala do vlastných rúk, pričom sa oboznámila s jej obsahom, keďže naň písomne reagovala, stotožnila s odmietnutím prevziať písomnosť. Nebolo preukázané, že by písomné vyhotovenie výpovede žalobkyni z rúk niekto vytrhol, alebo jej iným spôsobom bránil si túto ponechať. V tomto prípade doručenie výpovede bolo nielen prejavené vôľou smerujúcou k doručeniu ale i
dokonané odovzdaním písomnosti do sféry dispozície žalobkyne. Rovnako je dôležité, že žalobkyni bola odovzdaná písomnosť, s obsahom ktorej bola oboznámená. Vykonanie aktu doručenia zhodne potvrdili obe svedkyne. Odmietnutie prevzatia výpovede je v zásade aktívne alebo pasívne konanie zamestnanca pri doručovaní. Obe svedkyne tiež zhodne potvrdili, že žalobkyňa odmietla výpoveď prevziať po tom, ako na jej písomné vyhotovenie uviedla svoje vyjadrenie. Z ustanovenia § 38 ods. 4 Zákonníka práce nevyplýva povinnosť zamestnávateľa písomne či ústne vyzvať zamestnanca na prevzatie výpovede, ani ho písomne či ústne dopytovať, či písomnosť prevezme alebo ju odmieta prevziať. Bolo preukázané, že k odovzdaniu písomnosti žalobkyni reálne došlo, tá následne po zaznamenaní svojho písomného prejavu, túto neprevzala, resp. prejavila vôľu odmietnuť prevziať písomnosť. Skutočnosť, že svedkyne neopísali detail, ktorým žalobkyňa odmietla prevziať výpoveď, nemôže viesť k záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď určil výpoveď za neplatnú z dôvodu, že konanie žalobkyne nevyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne spočívalo najmä v konaní dňa 16.3.2021, ktorým bolo opakované bezdôvodné zadávanie žiadosti o poskytnutie úveru s rovnakými nesprávnymi údajmi o výške príjmu klienta, ktorého dôsledkom bolo predĺženie procesu schválenia úveru, nutnosť opakovaných návštev pobočky klientom a dodatočné dokladanie potvrdení. Žalobkyňa nepostupovala podľa predpisu, ktorý upravoval proces poskytovania úverov fyzickým osobám. Následné konanie žalobkyne dňa 19.3.2021, kedy rovnako v rozpore s postupom obsiahnutým vo vnútornom predpise zamestnávateľa ( v ktorom nevyhnutnosť správne identifikovať účet na čerpanie úveru obsiahnutá je), s odstupom niekoľkých dní, napriek tomu, že poznala časovú tieseň klienta, ktorý žiadal o úver z dôvodu refinancovania úveru v inej banke, bolo pokračovaním v konaní v rozpore so záujmami žalovaného ako zamestnávateľa a tiež oprávnenými záujmami klienta. Žalovaný rovnako nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyne, ktoré predchádzali závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru zo žalobkyňou výpoveďou, uplynula objektívna lehota podľa § 63 ods. 4 zákonníka práce. Právny predpis neustanovuje a neurčuje zamestnávateľovi lehotu na doručenie písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny. Nesúhlasil tiež s odkazom konajúceho súdu na čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobkyňa nerozporovala skutočnosť, že poznala dôsledky opakovaného zamietnutia žiadosti o úver, teda zhoršenie „ratingu“ klienta a rovnako nerozporovala ani priebeh udalostí, ktoré jej boli pripísané ako porušenie, z tohto dôvodu nepovažoval žalovaný za potrebné predkladať vnútorné predpisy zamestnávateľa. Prekvapivé bolo i rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu žalovaného podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa nezaoberal listinnými dôkazmi, ktoré žalovaný predložil na pojednávaní dňa 1.10.2024 v súvislosti s aplikáciou tohto ustanovenia a to oznámením o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa, doručené žalobkyni dňa 14.5.2021, ktoré obsahuje aj ďalšie zistenia o nedodržiavaní vnútorných predpisov zamestnávateľa, a výzvou na zdržanie sa zneužívania citlivých údajov, adresovanej žalobkyni dňa 31.8.2021 pre podnety klientov na nevyžiadané kontaktovanie žalobkyňou s ponukou investovania kryptomien. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalovaný nekonkretizoval opakované porušenie pracovnej disciplíny. Na strane žalovaného sú dôvody, pre ktoré nemožno do neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Tieto v rozsudku neboli spomenuté a súd prvej inštancie sa nimi nezaoberal. Záverom žalovaný zdôraznil jeho právo na spravodlivý proces a právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Je nutné, aby súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty strany sporu, aby dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie nedbal svojich povinností v zmysle § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Na zachovanie práva na spravodlivý súdny proces, zákon kladie, okrem iného, aj požiadavky na obsahovú náplň rozhodnutia vo veci konajúceho súdu. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé a preskúmateľné. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní je jeho nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má byť zrozumiteľné, t.j formulované spôsobom, ktorý zodpovedá pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Napadnutý rozsudok nie je vo svojom obsahu presvedčivý, neodpovedá na zásadné otázky sporu, je rozporný, vo svojich dôvodoch strohý a vo výsledku prekvapivý. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý proces, pričom absenciu náležitého odôvodnenia je nutné kvalifikovať ako „denegatio iustitiae“. Napadnuté rozhodnutie je, vzhľadom na vyššie vymedzené požiadavky, nedostatočné, nesprávne a značne zmätočné.
26. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaného, ktoré jej bolo zaslané, nevyjadrila. 27. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov podľa § 380 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a § 378 CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 28. Možno sa stotožniť s názorom žalovaného, že napadnutý rozsudok nespĺňa základné požiadavky, kladené na jeho odôvodnenie, ktoré v každom prípade musí predstavovať logický, prehľadný a po skutkovej i právnej stránke jednoznačný základ pre ďalší postup v konaní. Pre stranu sporu je nevyhnutné, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie presne definovalo skutkovú podstatu sporu, obsahovalo podstatné vymedzenie skutkových záverov, ktoré sú následne podrobené právnej analýze s uvedením konkrétnych zákonných ustanovení, prípadne aplikujúc závery príslušnej ustálenej judikatúry. Len v takomto prípade totiž strana sporu môže ďalej uplatňovať svoje procesné právo v podobe podania opravného prostriedku proti prvoinštančnému rozhodnutiu. Ak súdne rozhodnutie je vo svojom obsahu zmätočné, v argumentácii si odporujúce, prípadne sa nezaoberá podstatnými skutočnosťami, dochádza k neželanému efektu, kedy ani strana sporu nemôže namietať a riadne polemizovať s prijatými závermi a uvádzať podstatné skutočnosti a právne argumenty vo svoj prospech. Tým vo všeobecnosti dochádza k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý súdny proces, kedy je jej právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie na odvolacom súde porušené v zásadnej miere. 29. Žalovaný v odvolaní poukázal na nepreskúmateľnosť, zmätočnosť a nepresvedčivosť napadnutého rozsudku a odvolací súd, po oboznámení sa s obsahom jeho odôvodnenia, dospel k rovnakému záveru. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie v prvom rade neustálil riadne skutkový stav. V podstate (v rámci odsekov 12. až 27) len prepísal priebeh výsluchov žalobkyne a svedkov a obsah listinných dôkazov v ich doslovnom znení, a to bez akejkoľvek časovej a logickej následnosti a najmä bez toho, aby obsah týchto vykonaných dôkazov aj reálne vyhodnotil po obsahovej stránke, každý zvlášť a najmä vo vzájomných súvislostiach, tak, aby poskytol zrozumiteľný skutkový rámec a vyselektoval z neho podstatné okolnosti a skutočnosti, vyvolávajúce skúmané právne následky. V tejto súvislosti možno dodať, že práve riadne ustálenie skutkové stavu, umožňuje súdu konkretizovať aj rozhodné a nosné skutkové momenty ( relevantné pre následné právne posúdenie veci) a od toho následne odvíjať právnu argumentáciu. V napadnutom rozsudku absentovalo vyhodnotenie obsahu vykonaných dôkazov čo do ich koncepčného, logického a časového vyhodnotenia a najmä čo do ustálenia rozhodných a určujúcich sporných otázok, tvoriacich bazálny základ tohto sporu. 30. Súd prvej inštancie pochybil, keď nepodrobil riadnemu skúmaniu obsah výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zo dňa 30.4.2021, pričom v odôvodnení rozsudku len stroho konštatoval, že dôvod výpovede bol vymedzený riadne v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, avšak vôbec nekonkretizoval, ktorý konkrétny skutok (vytýkaný žalobkyni) týmto dôvodom výpovede mal byť. Odvolací súd dospel k záveru, že sa súdu prvej inštancie nepodarilo riadne ustáliť, z akých konkrétnych skutkových dôvodov dal žalovaný (ako zamestnávateľ) výpoveď žalobkyni. Je zrejmé, že zamestnávateľ ( v rámci výpovede) vyhodnotil jej konanie ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a odkázal na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. e). Následne obšírne opísal okolnosti, ktoré súviseli s postupom žalobkyne v dňoch 16.3.2021 až 19.3.2021. pri vybavovaní klienta, žiadajúceho o refinancovanie úveru, kedy zdôraznil viaceré pochybenia žalobkyne (uvedenie nesprávneho príjmu klienta pri spracovaní a zadávaní žiadosti do systému, stornovanie a následné viacnásobné zadávanie nových žiadostí, neprimerané zaťaženie klienta časom stráveným na pobočke a povinnosťami ohľadne doloženia dokladov, čerpanie úveru na úverový účet klienta C. namiesto jeho bežného účtu, nesprávna komunikácia s klientom ohľadne poistenia úveru), ktoré viedli k nespokojnosti klienta (ktorý následne aj podal sťažnosť), jeho neprimeranému zaťaženiu a vzniku škody zamestnávateľovi, ktorý kompenzoval klientovi výšku poplatku za poskytnutie úveru v sume 199,20 Eur. V nasledujúcom texte výpovede zamestnávateľ upozornil na skutočnosť, že dňa 19.3.2021 bolo žalobkyni doručené upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorá mala spočívať v tom, že žalobkyňa dňa 18.2.2020 spracovala žiadosť o vyplatenie podielových listov - FO u klienta, ktorým bola ona sama, čo realizovala pod vlastným kódom a finančné prostriedky si pripísala v prospech svojho bežného účtu. Toto konanie vyhodnotil žalovaný ako závažné porušenie pracovnej disciplíny s odkazom na jednotlivé ustanovenia pracovnej zmluvy, dohody o zmene pracovných podmienok, Zákonníka práce a interných predpisov zamestnávateľa. V tejto súvislosti citoval
bod 1.8.1.2- Čerpanie refinančnej pôžičky a bod 4.4 - Vyplnenie žiadosti o odoslanie na schválenie pracovného postupu, kde bol opísaný postup zamestnanca pri refinancovaní úveru z inej banky a postup pri vypĺňaní žiadosti o úver. Rovnako poukázal na bod 9.3.55 interného predpisu, podľa ktorého je závažným porušením pracovnej disciplíny uskutočnenie bezhotovostných operácií s účtami, ktorých je zamestnanec majiteľom alebo osobou oprávnenou na disponovanie. Záverom opisu dôvodov výpovede zamestnávateľ uviedol, že mu vzniklo oprávnenie dať zamestnankyni výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Vychádzajúc z obsahu výpovede, v ktorej sa spomínajú dve rôzne porušenia pracovnej disciplíny ( z 18.2.2020 a z marca 2021), bolo v prvom rade povinnosťou súdu prvej inštancie ustáliť, či obe tieto konania boli dôvodmi výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce alebo dôvodom výpovede bol len skutok z marca 2021 (teda postup žalobkyne pri vybavovaní klienta v súvislosti so žiadosťou o refinancovanie úveru) a skutok z 18.2.2020 ( pripísanie si finančných prostriedkov na vlastný účet) bol spomínaný len v rámci odkazu na predchádzajúce upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 19.3.2021. Súd prvej inštancie k tomuto nepristúpil a tým nestanovil rozhodný skutkový rámec. V kontexte uvedeného je potom aj samotné odôvodnenie rozsudku zmätočné a nelogické, keď súd prvej inštancie na jednej strane uvádza skutok zo dňa 18.2.2020 ako dôvod výpovede a vyhodnocuje ho v kontexte § 63 ods. 4 Zákonníka práce, kedy uplynula objektívna lehota od tohto porušenia a výpovedný dôvod nebolo možné uplatniť a v ďalšom texte sa spomína tento skutok v súvislosti s daným upozornením, ktoré súd podrobil právnej analýze dokonca s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie teda jednoznačne neustálil konkrétny výpovedný dôvod, nezaoberal sa otázkou určitosti a zrozumiteľnosti výpovede ako právneho úkonu a obsah výpovede nevyhodnotil riadne v súlade s ustanoveniami CSP. Neskúmal, či v prejednávanej veci boli splnené podmienky upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) za bodkočiarkou Zákonníka práce. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je preto nekoncepčné, v jednotlivých záveroch vzájomne odporujúce, a teda nepreskúmateľné . Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie v novom rozhodnutí, špecifikovať predmet skúmania v rozsahu ustálenia skutkového vymedzenia dôvodov výpovede a prijať záver, podporený riadnym preskúmaním obsahu tohto listinného dôkazu, o platnosti výpovede z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti. 31. V prípade, že súd prvého stupňa ustáli právny úkon výpovede z pracovného pomeru ako platný, určitý a zrozumiteľný a z jeho obsahu vyvodí, že vo výpovedi boli skutkovo vymedzené dva dôvody výpovede, ktoré žalovaný ako zamestnávateľ, právne kvalifikoval ako závažné porušenia pracovnej disciplíny ( porušenie povinnosti žalobkyňou dňa 18.2.2020 a porušenie povinností v marci 2021), pristúpi následne, u každého skutku zvlášť, k skúmaniu splnenia zákonných predpokladov platnosti výpovede. V prvom rade musí vychádzať z charakteristiky oboch skutkov, kedy za žiadnych okolností nemožno tieto subsumovať pod ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d) ods. 4 Zákonníka práce a konštatovať, že po skutkovej stránke sa jedná o neuspokojivé plnenie pracovných úloh. Hoci v aplikačnej praxi dochádza často k zamieňaniu výpovedného dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh s porušením pracovnej disciplíny, v tomto prípade možno prijať jednoznačný záver. Vychádzajúc z obsahu výpovede možno dospieť podľa odvolacieho súdu k záveru, že oba opisované skutky predstavujú porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko sa jedná o časovo a skutkovo individualizované konania, ktoré vykazujú určitú mieru zavinenia žalobkyne, pričom došlo k porušeniu povinností na strane zamestnanca. Neuspokojivé plnenie pracovných úloh totiž predstavuje nemožnosť alebo neschopnosť zamestnanca plniť svoje pracovné úlohy k spokojnosti zamestnávateľa, pričom v súvislosti s takýmto konaním sa neskúma miera zavinenia. Súd prvého stupňa tiež nesprávne právne posúdil skutok zo dňa 18.2.2020 a samotné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, keď ustálil, že nespĺňa účel výzvy na odstránenie nedostatkov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce. V tomto prípade sa nejednalo o neuspokojivé plnenie pracovných úloh a zamestnávateľovi nevznikla v súvislosti s ním povinnosť vyzvať na odstránenie nedostatkov v primeranej lehote. Nakoľko išlo o porušenie pracovnej disciplíny, postačovalo upozornenie v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, ktorého cieľom je len púhe upozornenie zamestnanca na pochybenie v súvislosti s plnením pracovných povinností. Argumentácia súdu prvej inštancie v tejto súvislosti preto nebola správna.
32. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že oba skutky spomínané vo výpovedi sú dôvodmi výpovede, bude skúmať splnenie zákonných podmienok platnosti výpovede a to, či dôvody boli v zmysle § 63 ods. 6 Zákonníka práce oznámené žalobkyni a či sa mala možnosť k týmto vyjadriť. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia tvrdil, že táto podmienka bola splnená, keď so žalobkyňou bol uskutočnený rozhovor dňa 22.4.2021, avšak zároveň sám uviedol, že sa týkal len pochybenia zo dňa 19.3.2021 ( teda výlučne pochybenia v podobe zadania nesprávneho účtu). Ak ale dôvod výpovede sa týka aj konaní v dňoch 16.3. a 17.3.2021 a tiež konania dňa 18.2.2020, potom je záver o oboznámení zamestnanca so všetkými skutkami, ako dôvodmi výpovede zmätočný a nelogický. Bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť a ustáliť, s odkazom na obsah vykonaných dôkazov, či k splneniu tejto zákonnej podmienky došlo, kedy a za akých okolností. Následne bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť, či nedošlo k uplynutiu lehôt v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce a to voči každému skutku zvlášť. Po vyselektovaní dôvodov výpovede v zmysle týchto ustanovení ( kedy možno prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie, že od porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou dňa 18.2.2020 už ubehla lehota jedného roka, čo spôsobuje dôsledok nemožnosti dania platnej výpovede z tohto výpovedného dôvodu), súd prvej inštancie pristúpi ku skúmaniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti tú skutočnosť, že povinnosťou zamestnávateľa v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce je uviesť výpovedný dôvod vo výpovedi (a to len dôvod taxatívne vymenovaný v Zákonníku práce) a tento skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 278/2007: „Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené okolnosti, ktoré ako celok možno subsumovať po niektorú zo skutkových podstát ustanovenia § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Musí byť uvedený tak, aby bol zrejmé, aké sú skutočné príčiny výpovede, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť, teda ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatňuje. Výpovedným dôvodom je vždy určitá skutočnosť. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú zamestnávateľ vo výpovedi uvedie. Musí vychádzať z toho, ako je výpoveď skutkovo odôvodnená, a či toto skutkové naplnenie je predpokladom niektorého z výpovedných dôvodov v Zákonníku práce.“ Možno konštatovať, že súd skúma výpovedný dôvod len z hľadiska skutkového opisu v samotnej výpovedi a uvedenie nesprávnej právnej kvalifikácie tohto skutku (resp. úplná absencia uvedenia príslušného zákonného ustanovenia), nie je dôvodom neplatnosti výpovede. V tomto prípade to znamená, že hoci vo výpovedi kvalifikoval žalobca porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou ako závažné, súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania, môže dospieť k záveru, že dané porušenie, vzhľadom na všetky skúmané individuálne okolnosti, takúto intenzitu nedosahuje a možno uvažovať len o menej závažnom porušení pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku venoval skúmaniu skutku z marca 2021 ( vybavovanie klienta v súvislosti so žiadosťou o refinancovanie úveru) dostatočný priestor v rámci odseku 73., kedy dospel k záveru, že pochybenia žalobkyne predstavovali menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, s čím sa možno stotožniť. Následne bolo jeho povinnosťou vyvodiť z tohto záveru dôsledky a preskúmať, či sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, v kontexte menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, teda či v predchádzajúcich šiestich mesiacoch bolo dané žalobkyni upozornenie v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny a bola upozornená na možnosť výpovede. V konaní bolo preukázané, že žalobkyni v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny dňa 18.2.2020 bolo doručené upozornenie dňa 19.3.2021. Bude povinnosťou súdu prvej inštancie toto vyhodnotiť, najmä s prihliadnutím na charakter pochybenia v ňom vytýkaného ( kedy sa jedná o porušenie pracovnej disciplíny a nie neuspokojivé plnenie pracovných úloh) a prijať relevantný záver, či predstavovalo platný právny úkon, vyvolávajúci účinky v podobe možnosti dania výpovede. Súd prvej inštancie uviedol, že k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny došlo zo strany zamestnávateľa až vyše roka po tom, ako ku vytýkanému pochybeniu došlo. Považoval tento postup zamestnávateľa za konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Zároveň upozornil na uplynutie objektívnej lehoty. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje, že plynutie objektívnej lehoty podľa § 63 ods. 4 sa skúma, len v súvislosti s dôvodom výpovede a nie dôvodom upozornenia. Ak bolo cieľom súdu prvej inštancie prijať záver o neplatnosti upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 19.3.2021, ako právneho úkonu, z dôvodu, že od samotného skutku uplynula lehota vyše jedného roka, tento jeho záver je predčasný. Len odkaz na porušovanie dobrých mravov, alebo zneužitie práva účastníka pracovnoprávneho vzťahu, nepostačuje. Vo všeobecnosti platí, že ak súdy hodnotia skutkovú okolnosť
podľa ustanovenia zákona, ktorý sa na túto nevzťahuje, resp. ju konkrétne neupravuje, je nutné tento postup relevantne, logicky zdôvodniť, opierajúc sa o zákonom prípustné právne možnosti. Súd má v takomto prípade možnosť použiť len také právne inštitúty, ktoré právny systém etabluje, musí prihliadnuť na úmysel zákonodarcu, aplikujúc aprobované prostriedky výkladu právnych noriem a zohľadniť aj dobré mravy, účelovosť konania, či pohnútky konajúceho (ak smerujú k obchádzaniu zákona alebo zneužívaniu jeho neúplnosti). Ak teda súd prvej inštancie v tejto súvislosti ustálil nezákonnosť postupu zamestnávateľa ( ktorý dal upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny po uplynutí dlhšej doby) a z toho chcel vyvodiť dôsledky v podobe neplatnosti upozornenia, bolo jeho povinnosťou odôvodniť tento záver riadne. Odvolací súd, v súvislosti s otázkou dania upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyni, uvádza nasledovné. Nebolo sporné, že k upozorneniu naozaj došlo vyše jedného roka od samotného pochybenia. Hoci Zákonník práce neuvádza v súvislosti s upozornením žiadnu lehotu, predsa len možno prijať záver o nutnosti časovej súvislosti medzi porušením povinnosti zamestnanca a upozornením na toto porušenie. Možno odkázať na znenie ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, kedy upozornenie musí byť dané v posledných šiestich mesiacoch pred daním výpovede „v súvislosti“ s iným menej závažným porušením pracovnej disciplíny. Samotný gramatický a teleologický výklad tohto ustanovenia smeruje k záveru, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť zamestnávateľovi ukončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa vo vymedzenom časovom období ( 6 mesiacov), dopustí viacerých pochybení. Ak dôjde k menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny je povinnosťou zamestnávateľa na toto reagovať bezprostredne, resp. v primeranej dobe. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, kedy sa na pracovnoprávne vzťahy aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a rovnako ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka. Analógia v pracovnoprávnych vzťahoch teda nie je vylúčená a ak konkrétny vzťah nie je upravený zákonom, spravuje sa ustanoveniami zákona, ktoré upravuje vzťahy obsahom a účelom mu najbližšie. Je nevyhnutné prihliadnuť aj na postavenie zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu, ako „slabšieho“ subjektu a prispôsobiť výklad a aplikáciu ustanovení zákona v prospech jeho ochrany. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne podrobiť skúmaniu upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, doručené dňa 19.3.2021 žalobkyni a jeho význam z hľadiska splnenia zákonnej podmienky dania platnej výpovede pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že pochybenie žalobkyne v súvislosti s vybavovaním klienta a jeho žiadosti o refinancovanie úveru z marca 2021 je menej závažným porušením pracovnej disciplíny, je nutné, s prihliadnutím na časový okamih doručenia upozornenia na predchádzajúce porušenie pracovnej disciplíny dňa 19.3.2021, hodnotiť iba následné skutky (teda v tomto prípade iba pochybenie zo dňa 19.3.2021, kedy žalobkyňa nesprávne uviedla účet na vyplatenie úveru) a nie skutky v dňoch 16.3.2021 a 17.3.2021, ktoré upozorneniu prechádzali. 33. Odvolací súd považuje za nepreskúmateľnú aj argumentáciu súdu prvej inštancie v odseku 79. odôvodnenia rozsudku, kde tento prijal záver o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou, že nikto nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvej inštancie tu bez akéhokoľvek vysvetlenia, len zrekapituloval vymedzené skutkové okolnosti s uvedením dátumov, kedy k nim došlo. Bližšie ale záver, ku ktorému dospel, neodôvodnil (v čom videl porušovanie dobrých mravov, či účelovosť postupu žalovaného, v akom kontexte, rozsahu, či intenzite). Rovnako nebolo zrejmé k akému právnemu záveru, v súvislosti s touto neúplnou analýzou dospel, keď neuviedol, čo je právnym následkom konania žalovaného v rozpore s ustanovením § 13 ods. 3 a čl. 2 Zákonníka práce. 34. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam v otázke doručovania výpovede. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď nebola riadne doručená, vychádzal najmä z výpovedí žalobkyne a svedkýň F. a p. Horákovej. Tento záver považuje odvolací súd za nesprávny. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že výpoveď z pracovného pomeru musí byť doručená zamestnancovi do vlastných rúk v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Možnosť doručenia tejto písomnosti priamo na pracovisku je zákonom prípustná. Povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec písomnosť prevezme. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec prijatie písomnosti odmietne (§ 38 ods. 4 Zákonníka práce). Nebolo v konaní sporné, že žalobkyňa sa dostavila na stretnutie dňa 14.5.2021 a to v čase, kedy jej bolo zrejmé (vzhľadom na priebeh a obsah predchádzajúcich stretnutí so zamestnávateľom), že úmyslom zamestnávateľa je ukončiť s ňou pracovný pomer a na stretnutí dôjde k odovzdaniu listiny
o skončení pracovného pomeru výpoveďou. Rovnako bolo osvedčené, že výpoveď bola žalobkyni riadne odovzdaná do sféry jej dispozície a s touto sa oboznámila, čo nesporne vyplýva z vlastnoručnej poznámky žalobkyne na písomnom vyhotovení výpovede, ktorou reagovala na jej obsah. Vyjadrila svoj nesúhlas s výpoveďou, s tvrdením, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, s tvrdeniami klienta, na ktoré v obsahu výpoveď odkazovala. V závere výpovede potvrdili prítomní svedkovia, že zamestnankyňa si výpoveď odmietla prevziať. Z vyjadrení žalobkyne aj oboch svedkýň možno ustáliť, že žalobkyňa vyjadrila svoj nesúhlas s výpoveďou, jej prevzatie nepodpísala a listina zostala na stole u zamestnávateľa. Závery súdu prvej inštancie v tejto otázke boli pomerne nejasné, nakoľko sa nezaoberal určením konkrétneho momentu doručenia výpovede, resp. či k tomuto došlo. Odvolací súd uvádza, že už samotné odovzdanie výpovede žalobkyni a oboznámenie sa s jej obsahom, možno považovať za moment doručenia. Následné konanie žalobkyne, v podobe odmietnutia podpísania jej prevzatia, bolo jednoznačne konkludentným prejavom odmietnutia výpovede ako takej. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je potom nesporné, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa došlo dňa 14.5.2021 k platnému doručeniu predmetnej výpovede žalobkyni. 35. Odvolanie žalovaného smerovalo aj voči výroku, ktorým súd prvej inštancie jeho návrh podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o určenie, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnankyňu ďalej zamestnával, zamietol. Súd prvej inštancie poukázal na všeobecnosť a nekonkrétnosť skutkových tvrdení žalovaného v súvislosti s touto otázkou, keďže žalovaný neuviedol a nepreukázal dôvody, pre ktoré by mohol súd návrhu vyhovieť. Toto rozhodnutie považuje odvolateľ za prekvapivé, nakoľko sa súd prvej inštancie nezaoberal podstatnými listinnými dôkazmi, predloženými na pojednávaní dňa 1.10.2024, ktoré opisujú ďalšie zistenia o nedodržiavaní vnútorných predpisov žalobkyňou a výzvu na zdržanie sa zneužívania citlivých údajov. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie za správny, avšak s prihliadnutím na charakter uplatneného nároku (ktorého danosť závisí od posúdenia otázky platnosti alebo neplatnosti výpovede), je potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie aj v tomto výroku. V tejto súvislosti bude povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa obsahom všetkých predložených listinných dôkazov (vrátane tých, na ktoré poukázal v odvolaní žalovaný) a najmä otázkou, či z nich možno vyvodiť opakované, či sústavné porušovanie povinností žalobkyňou alebo narúšanie celkovej disciplíny na pracovisku v takej intenzite, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať jej ďalšie zamestnávanie. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody možno prijať záver, že postupom súdu prvej inštancie bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, a najmä bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, kedy súd prvej inštancie v prvom rade neustálil riadne skutkový stav, nevyhodnotil obsah vykonaných dôkazov a nepodrobil tieto hodnoteniu, čo do obsahu a vzájomnej obsahovej korelácie a najmä neskúmal podstatné skutkové okolnosti, majúce vplyv na právne posúdenie sporu. Tým došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu niektorých právnych otázok. Napadnuté rozhodnutie, vykazujúce znaky nepreskúmateľnosti, nelogickosti a nepresvedčivosti. Jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené v takej miere, že tento nedostatok nebolo možné napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom, by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel. Strana sporu vo všeobecnosti má právo na posúdenie podstaty veci po skutkovej i právnej stránke v rámci dvojinštančného súdneho konania, čo je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. 37. Odvolací súd napadnutý rozsudok preto zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b CSP) a vec mu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v rámci ktorého bude jeho povinnosťou riadne ustáliť skutkový stav, posúdiť výpoveď z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti, konkretizovať dôvody výpovede, podrobiť tieto analýze z hľadiska dodržania zákonných predpokladov platnosti výpovede ako aj z hľadiska posúdenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou a s prihliadnutím na obsah listinných dôkazov a výpovedí žalobkyne a svedkov (ktoré vyhodnotí jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach), opätovne meritórne rozhodnúť, aplikujúc prislúchajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, vzťahujúce sa na predmet sporu. 38. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).