Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/45/2026 7617211751 26. 05. 2026 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XX, zast.: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Ku potoku č. 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.652,67 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.10.2025, č.k. B1-21C/17/2018-389, takto rozhodol: I. Odvolací súdu o p r a v u j e záhlavie rozsudku súdu prvej v časti označenia právneho zástupcu žalobcu tak, že správne má znieť „Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Ku potoku č. 4, Košice, IČO: 54 725 542“. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e. III. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.000 eur, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol ( výrok II.) žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu tvoreného sumou 3000 eur, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil čl. 6 písm. a) a b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 1,2,3 Smernice Európskej únie číslo 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“), čl. 7 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, § 85 ods. 1, 2 a 9, § 86 ods. 1, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom čase ( ďalej len „ zákon o HaZZ“), § 11, § 13 ods. 1,2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „Občiansky zákonník“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nedošlo k správnej transpozícii Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.. Poukázal na ust. § 85 ods. 1, § 92, § 86 ods. 2 zákona o HaZZ. Z týchto ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času príslušníka, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonanie štátnej služby. Pokiaľ teda služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby nie je považovaná za súčasť ich služobného času, t. j. vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, možno konštatovať, že je zákon č. 315/2001 Z. z. je v rozpore s právnom Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora treba čas pracovnej (služobnej) pohotovosti v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho dvora C-397/1, C-14/04, C-518/15). Upriamil pozornosť na doterajšiu rozhodovaciu prax odvolacích súdoch v skutkovo obdobných veciach (príkladmo rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.08.2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 13Co/43/2024 zo dňa 05.11.2024, sp. zn. 5Co/21/2024 zo dňa 28.11.2024 a sp. zn. 5Co/26/2024 zo dňa 28.11.2024, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/110/2024 zo dňa 21.11.2024 a sp. zn. 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.20204), z rozhodnutí ktorých vyplýva, že Slovenská republika do zákona č. 315/2001 Z. z. neprevzala články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času a nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. „Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia nie je dôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie“. Úprava referenčných období sa do zákona č. 315/2001 Z. z. dostala až na základe zákona č. 258/2024 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2024, ktorým sa ustanovenie § 97 dopĺňa odsekom 3: „Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú“. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o porušení čl. 6 písm. b) Smernice predložil súdu tabuľku (č.l. 169), v ktorej uvádza priemerný týždenný pracovný čas podľa jednotlivých mesiacov s neutralizáciou ročnej platenej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti (tieto sa považujú pri výpočte priemeru odpracovaných hodín za neutrálne). V žalovanom období od júna 2014 do februára 2017 došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v mesiacoch 06/2014 (priemerný týždenný odpracovaný čas - 48,13 hodín), 07/2014 (56 hodín), 08/2014 (49,36 hodín), 09/2014 (54,38 hodín), 11/2014 (53,32 hodín), 12/2014 (54,02 hodín), 02/2015 (60,06 hodín), 03/2015 (50,87 hodín), 04/2015 (56 hodín), 05/2015 (49,79 hodín), 06/2015 (53,83 hodín), 07/2015 (49,24 hodín), 08/2015 (52,14 hodín), 10/2015 (49 hodín), 12/2015 (56,34 hodín), 01/2016 (59,84 hodín), 03/2016 (59,73 hodín), 04/2016 (50,33 hodín), 07/2016 (50,81 hodín), 09/2016 (54,23 hodín), 10/2016 (50,44 hodín), 12/2016 (49,12 hodín), 01/2017 (56,35 hodín), 02/2017 (49,91 hodín). Žalovaný žalobcom predložený odpracovaný počet hodín v konaní nerozporoval. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca v rozhodnom období pracoval nad limit stanovený Smernicou, nakoľko ako hasič v štátnej službe odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice a preto sa môže domáhať náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Nesprávnou transpozíciou Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, práva na maximálny týždenný pracovný čas, práva na oddych a regeneráciu. Toto porušenie práv žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru súd vyhodnotil ako dostatočne závažné, nakoľko porušenie je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice (súd poukazuje na závery rozhodnutia C-429/09 Fuss, kde súd považoval porušenie práva za vážne, zakladajúce potrebu odškodniť vzniknutú ujmu peňažnou náhradou). Zároveň mal súd za preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá žalobcovi v dôsledku straty času na odpočinok vznikla, na ktorý by mal do rúk, pokiaľ by maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením bol riadne do slovenského právneho poriadku prevzatí, a teda dodržaný. Je nepochybné, že pokiaľ by žalobca nemusel tráviť čas pracovnej pohotovosti v mieste výkonu služby, mohol by sa venovať rodine, odpočinku, ako aj svojim záľubám. Pri stanovení výšky náhrady za takýto zásah do osobnostnej sféry žalobcu súd prihliadol na závažnosť ujmy, ktorá takýmto zásahom vznikla a na následky zásahu, respektíve následky, ktoré by zásah bol spôsobilý vyvolať, ako
aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v obdobných veciach. Žalobca bol v posudzovanom období ukrátený o čas, ktorý by mohol tráviť regeneráciu svojich psychických a fyzických síl, odpočinkom, alebo budovaním vzťahov v rámci rodiny, prípadne širších sociálnych vzťahov, alebo sa mohol venovať svojim záľubám, ale v dôsledku neimplementovania Smernice tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti a to v čase nad rámec stanovený Smernicou. Podľa už vyššie citovaného rozhodnutia súdneho dvora vo veci Fuss je potrebné takýto zásah definovať ako závažný zásah do práv žalobcu, pričom ide o nezvratný stav, ktorý nie je možné sanovať, takto strávený čas nie je možné žalobcovi vrátiť a preto samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením. Pre takýto prípad je práve peňažná náhrada spôsobila odškodniť vzniknutú ujmu. Rozsah ujmy žalobca súdu preukázal svojou výpoveďou, zo záverov ktorej možno vyvodiť, že pokiaľ by u žalobcu nedochádzalo k pravidelným prekračovaniu maximálnej dĺžky pracovného času, tento by mohol tráviť so svojou rodinou, dvomi maloletými deťmi, rovnocenne spolu s manželkou sa podieľa na ich výchove a rozvoju záľub, resp. ho mohol tráviť športovými aktivitami v kolektíve priateľov. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných veciach (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/16/2022 zo dňa 26.10.2022, kde krajský súd potvrdil rozsudok, ktorým súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.160,35 eur, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoPr/2/2019 zo dňa 27.08.2020, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok priznávajúci náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.759,99 eur). Súd po zvážení všetkých okolností predmetného sporu považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 3.000 eur, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 od. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), majúc za to, že i napriek čiastočnému zamietnutiu žaloby nejde o procesne neúspešného žalobcu, nakoľko priznanie nároku bolo na úvahe súdu. Preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu tvoreného sumou 3000 eur, s tým, že o výške nároku bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) f) a h) CSP. Namietal absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia č vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Mal za to, že skutočnosť, že žalobca sa nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval súkromnému a rodinnému životu, regenerácií a voľnočasovým aktivitám nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine a voľnočasovým aktivitám venuje menej času. Žalobcu v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018, NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014) Žalovaný zastával názor, že u žalobcu nebola naplnená druhá podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal, žiadne objektívne skutočnosti (a to ani svojou výpoveďou), pre ktoré by došlo k tak závažnému stavu, že uvedenému ma zodpovedať priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne poukázal aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalobca sa nikdy neobrátil na svojho nadriadeného s tým, že má záujem o dodatočne náhradné voľno, nikdy nevyužil možnosť vyplývajúcu z § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. a zvolil jediné riešenie a to finančnú kompenzáciu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky D. a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca svoje subjektívne tvrdenia nijakým spôsobom nepredložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv, v tak značnej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo jeho vážnosti v spoločnosti, tak aby mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mal za to, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, preto sa nejedná o žalobu o ochranu osobnosti. Organizácia pracovného času je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Je vylúčená priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením smernice a ujmou žalobcu, keď ujmu v podobe vyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie, či preťaženosti pociťoval dávno pred podaním žaloby na súd, t. j. tri roky spätne. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení, neuviedol a neosvedčil. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadne konkrétne dôvody a negatívne dopady na akúkoľvek časť života žalobcu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, pričom uvedené priamo konštatoval poukazujúc na rodinný a spoločenský život žalobcu. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že samotné nesprávne transponovanie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku nepostačuje na preukázanie nemajetkovej ujmy príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „príslušník HaZZ“), (porov. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 11Co/27/2024-306 zo dňa 30.05.2024, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20.05.2025, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/13/2025-378 zo dňa 27.05.2025, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/18/2025-383 zo dňa 27.05.2025 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/7/2025-335 zo dňa 12.05.2025). Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, ako ním namietaný rozsah zasahuje do jeho práva na rodinný život, pretože služobná pohotovosť, na ktorú poukazuje žalobca je vykonávaná v čase nočných hodín (medzi 22:00 hod. a 6:00 hod.). Uviedol, že väčšina ľudí v nočných hodinách (od 22:00 hod. do 6:00 hod.) uprednostní spánok pred rôznymi inými aktivitami a to najmä z dôvodu fyzickej a psychickej regenerácie. Pozícia žalobcu ako príslušníka HaZZ si pritom nepochybne vyžaduje istú mieru nasadenia spojenú so zodpovednosťou aj voči ostatným kolegom (príslušníkov HaZZ). Rovnako žalobca bližšie nekonkretizoval, ako by mohol byť nápomocný svojej rodine alebo prácach týkajúcich sa spoločnej domácnosti. Dodal, že žalobca mohol kedykoľvek požiadať o skončenie služobného pomeru a nájsť si vhodnejšie zamestnanie. Okrem iného žalobca dostával pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby, bude ihneď k dispozícií a pripravený k výkonu a plneniu služobných povinnosti pri zásahu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, či práve ním tvrdený presah je výlučným faktorom, pre ktorý žalobca netrávi čas s rodinou a nezúčastňuje sa svojich voľnočasových aktivít. Rovnako sa žalobca v priebehu konania nezmienil, ako by údajné pravidelné presahy výkonu hasičskej služby malo ovplyvniť jeho voľnočasové aktivity, resp. hobby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo a počas konania a ani pri svojom výsluchu neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Právna norma únie, na ktorú sa žalobca odvoláva mu musí priznávať právo, preto nemožno všeobecne vychádzať z výkladového ustanovenia článku 2 smernice
2003/88/ES (ďalej aj len ako „smernica“), ktoré definuje pojmy vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie článku, ktorý priznáva žalobca určité právo - teda článok 6 písm. b) smernice. V prípade, ak by žalobca preukázal, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, musí sa skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a 2/ aké následky to na žalobcu malo. Pri skúmaní splnenia 3 podmienky je treba prihliadnuť na: § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., ktorým sa stanovuje úloha HaZZ, prísahu, ktorú príslušníci E. F. G. G. (ďalej len „ HaZZ “) skladajú, súvislosti medzi stratou času a tvrdenými následkami / zásahmi do osobnostných práv. Vo vzťahu k otázke príčinnej súvislosti ku každej jednej tvrdenej údajnej ujme žalobcu, si žalovaný dovolí poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021, cit.: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Zároveň podal odvolanie aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t. j. 100 %, z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že od začiatku konania konzistentne tvrdí, že sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že v žalovanom období jeho služobná pohotovosť nebola započítavaná do pracovného času. V dôsledku nezapočítania pohotovosti žalobca pracoval viac, než pripúšťa právo Únie, a tým mu vznikla ujma, ktorej náhrady sa oprávnene domáha. Podstatou žalobného nároku teda nie je kritika legislatívneho procesu ani abstraktná otázka transpozície smernice, ale priame a konkrétne porušenie práv, ktoré článok 6 písm. b) smernice priznáva jednotlivcom. Predmetom sporu nie je „nesprávne prebratie smernice“, ale priame porušenie práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora, ktorá jasne stanovila, že služobná pohotovosť je pracovným časom. Žalobca tiež považuje za nevyhnutné poukázať na dve roviny posudzovania tohto sporu. Na jednej strane ide o sféru, v ktorej právo žalobcu vyplýva priamo z práva Európskej únie konkrétne z princípu zodpovednosti členského štátu za porušenie práva EÚ. Na druhej strane ide o rovinu vnútroštátneho práva, ktorá sa uplatňuje až následne, a to pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky satisfakcie. Domáha sa zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi porušením článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES, nakoľko v žalovanom období v dôsledku nezapočítavania služobnej pohotovosti do pracovného času pracoval viac ako je limit stanovený právom EÚ. V jeho prípade došlo k splneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie práva žalobcu podľa Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, a teda že mu ako poškodenému jednotlivcovi vzniklo právo na náhradu škody pred slovenským súdom. Z bodu 42 rozsudku SÚDNEHO DVORA z 20. júna 2024, C-367/23, Artemis security SAS, vyplýva, že nesplnenie požiadaviek stanovených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie nároku na riadny čas odpočinku alebo neprimerané predĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom nadmernej nočnej práce, spôsobuje pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie je možné považovať za zanedbateľné. Ako už bolo uvedené, Súdny dvor stanovil 3 podmienky zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva EÚ. Táto zodpovednosť je absolútna. Podľa H. I. J. z 19. novembra 1991 v spojených veciach C 6/90 a C 9/90, F. K., bod 41: „Uvedené podmienky stačia na to, aby jednotlivcom vzniklo právo na nápravu, ktoré priamo vychádza z práva Spoločenstva.“ Pokiaľ ide o formu náhrady škody a spôsob jej určenia/výpočtu, Súdny dvor v rozsudku C-429/09 vo veci FuP uviedol, že prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody a definoval pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu finančného odškodnenia (body 93 a 94 rozsudku). V súvislosti so svojimi prepočtami uvedenými v časti II tohto stanoviska, poukázal na Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie, 26.4.2023), podľa ktorého:2. Čo nie je zahrnuté v referenčnom období. Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité na výpočet priemerného týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „[...] Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne: To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho „spôsoby výkonu [...] nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav“ . Preto je
potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie (-a) pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia sa domnieva, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že doby uvádzané žalovaným (iné druhy voľna okrem platenej ročnej dovolenky 4 týždne a doby voľna na zotavenie) spadajú do výkonu právomoci, ktorú si členské štáty ponechali a nie sú upravené smernicou ani nespadajú do jej pôsobnosti. Inak povedané započítanie alebo nezapočítanie týchto dôb do pracovného času závisí výlučne od vnútroštátnej právnej úpravy. Preto žalobca v tomto smere odkazuje na ust. § 85 a § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. a opätovne poukazuje na Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie, 26.4.2023), Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že započítanie tzv. „iných druhov voľna“ do pracovného času je vecou výlučne vnútroštátnej právnej úpravy. Táto možnosť je v plnom súlade s právom Únie, ktoré ustanovuje iba minimálne požiadavky v oblasti organizácie pracovného času, pričom ponecháva členským štátom priestor na prijatie priaznivejších opatrení v prospech zamestnancov. Právna úprava Slovenskej republiky, konkrétne Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore, výslovne stanovuje, že určité doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna sa považujú za výkon práce. Pri výpočtoch priemerného týždenného pracovného času vychádzal z výpisov z dochádzkového systému SAP (ktorý prevádzkuje žalovaný). V predmetnom dochádzkovom systéme nebolo a ani nie je možné zistiť priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Ak ho chcel zistiť, musel si ho vypočítať sám. Dochádzka bola vedená v systéme SAP výlučne na mesačnej báze. Za týchto okolností žalobca teda vykonával prepočet svojho priemerného týždenného pracovného času na mesačnej báze a v súlade s článkom 6 písm. b) Smernice aj v 7-dňových obdobiach. Zdôraznil, že u žalovaného a ani v Hasičskom a záchrannom zbore neexistuje žiaden oficiálny a dostupný nástroj či systém, ktorý by zabezpečoval právnu istotu pracovníka, vďaka ktorému by si tento mohol kedykoľvek pozrieť a overiť, či je v jeho prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného času (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-55/18, bod 50). Vzhľadom na neexistenciu takéhoto oficiálneho nástroja či systému je žalobca nútený si prepočty týždenného priemerného pracovného času robiť sám, čo mu nemôže byť na ujmu. Ako uviedol sám žalovaný v inom konaní : „...žalovaný nemá zákonom ani iným právnym predpisom uloženú povinnosť viesť preventívne „štatistiku“ výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu“ (ide o konanie vedené na Okresnom súde Poprad, sp. zn. 19C/89/2023. Jedná sa rovnakú vec ako žalobcova vec). Ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-55/18, Federación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO), bod 48, 49, 50, majúc za to, že žalovaný nezabezpečil objektívny ani hodnoverný systém na overenie odpracovaného priemerného týždenného pracovného času. Neexistencia akéhokoľvek systému či nástroja na overenie dodržiavania limitov maximálneho priemerného týždenného pracovného času sťažuje žalobcovi uplatnenie jeho základné práva na odpočinok a na obmedzenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, že členský štát nemôže mať výhodu zo svojho vlastného nesplnenia povinností vyplývajúcich zo smerníc. Skutočnosť, že si vykonáva tieto prepočty svojpomocne, mu za takejto situácie nemôže byť na ujmu. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov v tejto otázke, potvrdzujúcich právny názor, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom období nedošlo vôbec a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie (uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/21/2025, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/19/2025, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Co/185/2023, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/110/2024, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Co/92/2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Co/21/2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Co/26/2024, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/8/2024). Na základe ustálenej rozhodovacej praxe odvolacích súdov možno jednoznačne konštatovať, že ustanovenia Smernice 2003/88/ES o referenčných obdobiach, ktoré predstavujú fakultatívnu odchýlku od článku 16 písm. b) smernice (Kapitola 5 smernice), neboli do slovenského právneho poriadku transponované. Preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie. U odchýlok platí, že ustanovenie smernice sa musí transponovať do vnútroštátneho práva, aby sa mohlo uplatňovať. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-243/09, Fufí, (body 36 - 38) rozhodol, že v prípade neprijatia tohto ustanovenia vo vnútroštátnom práve sa odchýlka neuplatňuje a ustanovenie je pozbavené akejkoľvek relevantnosti pre rozhodovanie v konaní vo veci samej: „38. Z toho vyplýva, že v prípade neprijatia opatrení vo vnútroštátnom práve využívajúcich možnosť odchýliek pre členské štáty stanovenú článkom 22 ods. 1 prvým pododsekom smernice 2003/88 je toto
ustanovenie pozbavené akejkoľvek relevantnosti pre rozhodovanie v konaní vo veci samej, a že sa teda musí zohľadniť iba článok 6 písm. b) tejto smernice, ktorý pre členské štáty upravuje zásadu dodržiavania prie merného 48-hodinového pracovného času pre každé obdobie siedmich dní.“ Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-227/09, Accardo a iní, bod 55: „Napriek tomu treba zdôrazniť, že pokiaľ právo Únie ponecháva členským štátom možnosť odchýliť sa od niektorých ustanovení smernice, členské štáty sú povinné vykonávať diskrečnú právomoc v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, medzi ktoré patrí aj zásada právnej istoty. Preto sa musia ustanovenia umožňujúce fakultatívne odchýlky zo zásad zakotvených smernicou vykonať s požadovanou presnosťou a jasnosťou, aby sa vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z uvedenej zásady.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom období nedošlo a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie. (Ak by boli ustanovenia smernice o referenčnom období jasne a presne transponované do slovenského právneho poriadku, nebolo by dôvodu na spor v tejto otázke medzi účastníkmi konania, keďže právna situácia by bola jasná a nepochybná.). Smernica ako záväzok pre členský štát a nemožnosť jej použitia voči jednotlivcovi bez transpozície. Podstatou nemajetkovej ujmy je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol stráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Nemajetková ujma žalobcu spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúcu predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Právo na odpočinok po vykonanej práci je subjektívnym právom zamestnanca, ktoré je vymedzené časom, v priebehu ktorého je zamestnanec oslobodený od práce a ktorým môže slobodne disponovať. Právo na odpočinok bolo porušované dlhšiu dobu a opakovane. Opakované prekročenie limitu týždenného pracovného času znamená, že žalobca tento čas nemohol venovať odpočinku, načerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine ani pomoci najbližším. Zásah do jeho osobnosti bol spôsobený tým, že v žalovanom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne. Nie len že pracoval nad maximálny prípustný rozsah priemerného týždenného pracovného času, ale v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s čl. 2 ods. 1 Smernice mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti musel byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti. Z rozsudku Súdneho dvora z 20.06.2024, C-367/23, Artemis security SAS, vyplýva, že nesplnenie požiadaviek stanovených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie nároku na riadny čas odpočinku alebo neprimerané predĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom nadmernej nočnej práce, spôsobuje pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie je možné považovať za zanedbateľné. Tento stav má negatívny vplyv na fyzické a psychické zdravie pracovníka a je v priamom rozpore s účelom ochrany zdravia zamestnancov, ktorým tieto ustanovenia smernice 2003/88/ES slúžia (bod 42). Z vyššie uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi je potrebné splniť 3 podmienky stanovené právom EÚ, resp. definovanú judikatúrou Súdneho dvora. Ujma pracovníka sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora v tomto prípade prezumuje a vyplýva priamo z porušenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. (Opísanie konkrétnej ujmy nie je teda podmienkou, ktoré úniové právo vyžaduje pri priznanie nároku na náhradu škody.) Za nesprávnu považoval citáciu odvolateľa z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/97, Konle, nakoľko odvolateľom uvádzaná veta (údajne v priamom znení): „aj jednoznačný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom“, sa v rozsudku C-302/97 nenachádza - ani vo forme priamej citácie, ani vo forme zmysluplného prekladu. Naopak, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-302/97 v bode 62 výslovne uvádza, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby jednotlivcom bola poskytnutá náhrada škody spôsobenej porušením práva Spoločenstva, bez ohľadu na to, ktorý orgán verejnej moci je za toto porušenie zodpovedný a ktorý orgán je podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu zodpovedný za poskytnutie náhrady škody. Členský štát sa preto nemôže dovolávať rozdelenia právomocí a zodpovednosti medzi orgánmi existujúcimi v jeho vnútroštátnom právnom poriadku s cieľom zbaviť sa na tomto základe svojej zodpovednosti. V rozsudku nie je žiadna zmienka o tom, že by „všeobecný záujem“ mohol ospravedlniť porušenie práva EÚ, alebo že by bránil vzniku zodpovednosti štátu. Je preto zjavne nesprávne, ak sa žalovaná strana pokúša uviesť zavádzajúcu vetu do úvodzoviek ako „citáciu“ z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, keď ide v skutočnosti o vlastnú (a nesprávnu) interpretáciu, ktorá nezodpovedá obsahu rozhodnutia. Dôslednosť pri citovaní judikatúry Súdneho dvora EÚ je nevyhnutná na zachovanie dôveryhodnosti procesných tvrdení. Neexistencia povinnosti vyčerpať prostriedky nápravy voči zamestnávateľovi podľa práva EÚ Argumentácia žalovaného, že neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody, resp. nepožiadal o iné formy náhrady (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že na jeho postavenie ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. V jeho prípade je kauzalita priama a zrejmá, nebol by vystavený porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice takým služobným rozvrhom, ktorý umožnil opakované prekračovanie limitu 48 hodín týždenne v priemere, teda by nedošlo k porušeniu práva Únie chrániaceho bezpečnosť, zdravie jeho súkromný život ako pracovníka, ak by Slovenská republika správne transponovala smernicu do vnútroštátneho práva a rešpektovala záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. V dôsledku vtedajšieho rozvrhu pracovného času, ktorý odporoval právu EÚ, prišiel o čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto voľného času podľa vlastného uváženia. Argumentácia žalovaného k neexistencii príčinnej súvislosti je právne chybná, pretože vychádza z nesprávneho chápania samotnej podstaty zodpovednosti štátu podľa práva EÚ. V prejednávanej veci existuje jednoznačná a priama kauzálna väzba medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES a vznikom ujmy u žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 5. Strany ďalšie vyjadrenia neposkytli. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP), predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. (prisudzujúci výrok) a závislý výrok III. o trovách konania. Výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. O odvolaní odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky). 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 CSP). 8. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolateľom zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov odvolateľa uvedených v odvolaní. 9. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.
10. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd v konaní ani nevzhliadol taký nesprávny procesný postup, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanému ako sporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces; v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. 11. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 12. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu nebolo z obsahu spisu preukázané. 13. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 14. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 15. Naplnenie citovaných odvolacích dôvodov ( § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP) odvolateľ odôvodnil tým, že a) žalobca nepreukázal ( neuniesol dôkazné bremeno) že by mu dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a následného prekračovania pracovného času vznikla ujma, b) nebola splnená druhá podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, c) absentuje priama príčinná súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi a nesprávnou transpozíciou Smernice. 16. V zmysle uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ zodpovedá štát jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody na strane jednotlivca existuje príčinná súvislosť, pričom o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. 17. K námietke odvolateľa, že žalobca nepreukázal, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla ujma, odvolací súd uvádza. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že cieľ smernice, pokiaľ ide o pracovný čas žalobcu a jeho maximálny týždenný rozsah, nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený), nakoľko žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka (žalobcu) a nedefinoval, že priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov, nesmie prekročiť 48 hodín. Žalovaný nepreukázal správne prebratie smernice do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý záver napokon v odvolaní ani nijako nespochybnil. Porušenie dotknutého článku smernice je pritom vo vzťahu k žalobcovi dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď aj rozhodnutie vo veci C 429/09). Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. 18. Odpoveďou na námietku odvolateľa, že nebola splnená druhá podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, t.z. že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, boli listinné dôkazy predložené žalobcom za obdobie od júna 2014 až február 2017, ktorými žalobca preukázal, že priemerný týždenný pracovný čas určený smernicou na 48 hodín týždenne, bol u neho v príslušných mesiacoch prekročený. Ide pritom o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť žalovaný účinným spôsobom nespochybnil. Pričom práve v nadväznosti na prekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice vo vykazovanom období si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej základ a priznanú výšku vyhodnotil odvolací súd ako konajúcim súdom správne ustálenú. (napr. C-429/09). Aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené. 19. Nesplnenie požiadaviek stanovených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie nároku na riadny čas odpočinku alebo neprimerané predĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom nadmernej nočnej práce, spôsobuje pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie je možné považovať za zanedbateľné ( bod 42 rozsudku SÚDNEHO DVORA z 20. júna 2024, C-367/23, Artemis security SAS). 20. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 ústavy), pretože
účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), na ktorom musel byť i fyzicky prítomný, a to bez ohľadu na konkrétnu „aktivitu“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti; žalobca tak musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti; v danom čase však nepochybne bol oddelený od svojho vlastného súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a venovať sa svojim vlastným potrebám bola prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu tak bolo dlhodobo niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že žalobca plnil v spoločnosti zodpovedné úlohy, a preto bolo potrebné, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Neobstojí argumentácia žalovaného, že v prípade nenariadenia služobného zásahu v rámci pracovnej pohotovosti mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, pričom mal vymedzený i priestor na odpočinok (spánok) a zamestnávateľ od neho nevyžadoval aktívnu činnosť. Námietka odvolateľa, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, ako konkrétne ovplyvnila nesprávna transpozícia Smernice jeho voľnočasové aktivity preto neobstojí. Z povahy veci nie je logické ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne ( v horizonte rokov 2014 -2017) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v danom čase ukrátený). 21. Rovnako nedôvodnou je námietka odvolateľa, že žalobca dobrovoľne nastúpil do služobného pomeru a bol informovaný o podmienkach výkonu práce. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle v obdobnom prípade uviedol, že povinnosť dotknutých pracovníkov najprv požiadať svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania tohto ustanovenia (článku 6 písm. b) Smernice 2003/88) na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, má za následok, že orgánom dotknutého členského štátu sa umožní, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania (bod 83). Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek spojených s týmto ustanovením (bod 84). Nadväzne Súdny dvor odpovedal na druhú časť druhej otázky tak, že právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave o akú ide vo veci samej, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržiavanie tohto ustanovenia najskôr požiadal svojho zamestnávateľa (bod 90). 22. Žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88 ES nemôže byť podmienený tým, či žalobca predtým namietal proti rozpisu služieb a prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u svojho zamestnávateľa a teda tým, či si ne/splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. 23. Z viacerých rozhodnutí SD EÚ ale vyplýva, že jednotlivci sú oprávnení dovolávať sa ustanovení danej smernice pred vnútroštátnymi súdmi priamo voči štátu a to či už v prípade, že štát smernicu včas neimplementoval, tak i v prípade, že ju implementoval nesprávne (bod 103 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 5.10.204 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 - Pfeiffer). Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie... platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu uhradiť (bod 45 a 46 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle). Právo Únie navyše nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť takéhoto verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi takýmito opatreniami vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát (bod 61 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle). Podľa rozsudku Súdneho dvora z 19.11.1991 v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 (Frankovich) zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva
Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je v systéme Zmluvy obsiahnutá. Povinnosť členských štátov nahradiť tieto škody má svoj základ aj v článku 5 Zmluvy, ...právo Spoločenstva ukladá zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať (bod 35, 36, 37). 24. Neobstojí ani námietka odvolateľa, že žalobca v konaní spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy uplatňoval mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi zo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna spôsobenej škode. Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti. Žalobca, ako mnohí iní žalobcovia v skutkovo a právne obdobných prípadoch, mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a keď zvolil spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR sa už vyjadril k charakteru tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024, sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, nebol dôvod znižovať jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom, na ktoré poukazoval aj odvolateľ. 25. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov Európskej únie zabezpečiť, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody (k tomu rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 429/09). Je zrejmé, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú úpravu práva jednotlivca na náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, avšak so zreteľom i na ustálený skutkový stav táto má najbližšie k zásahu do osobnostných práv, a preto konajúci súd nepochybil, keď využijúc analógiu aplikoval na vec ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. 26. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie, ako i okolnosti porušovania práva žalobcu, správne dospel k záveru o splnení podmienok na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. V tomto smere pritom nebolo potrebné, aby žalobca využil prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V okolnostiach danej veci, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice, a v situácii, keď sa do pracovného času nezarátavali časy služobnej pohotovosti, by žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nebola, a to i so zreteľom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát, namieste. Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Napokon, z formulácie ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dôvody pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy sú uvedené len demonštratívne, čím nie je vylúčené, aby fyzická osoba žiadala o jej priznanie i v iných prípadoch obdobnej závažnosti ako je zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere, najmä ak došlo k zásahu do inej hodnoty osobnosti fyzickej osoby. 27. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať; výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcu ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie (k tomu rozhodnutie C 429/09). Článok 6 písm. b) smernice teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. 28. V reakcii na odvolaciu argumentáciu odvolateľa, týkajúcu sa rozdielnej rozhodovacej činnosti iných súdov, odlišnej ako v prípade prejednávanej veci, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že nie je viazaný rozhodnutiami prvoinštančných ako aj odvolacích súdov v obdobných veciach. Odvolací súd poukazuje na právne závery, ktoré vyplynuli z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 04.01.2007, sp. zn. III. ÚS 300/06, podľa ktorého „aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 49/06)“. K odvolateľom citovaným rozhodnutiam NS SR odvolací súd uvádza, že v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/19/2020 bol predmetom posúdenia nárok zo zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/89/2021 bola predmetom posúdenia otázka príčinnej súvislosti medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou. 29. A napokon, pokiaľ ide o odvolanie odvolateľa do výroku o trovách konania, odvolací súd jeho námietky nepovažoval za dôvodné. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. I keď Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a výslovne by upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, avšak jeho právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako bolo podľa dovtedajšej úpravy (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 225/2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp. zn. II. ÚS 225/2020). 30. Konajúci súd konštatoval dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom využijúc vlastnú úvahu, nepriznal mu celú ním žalovanú sumu. I napriek tomu nebolo možné žalobcu považovať za procesne neúspešného, keďže ho nebolo možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V takom prípade, pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté; výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Vychádzajúc z tejto premisy, konajúci súd nepochybil, pokiaľ pri úspechu žalobcu čo do základu jeho práva, priznal mu plnú náhradu trov konania, i keď výška priznanej náhrady nekorešpondovala s tou, požadovanou žalobcom; tá totiž závisela od úvahy súdu. 31. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 32. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou je odvolací súd toho názoru, že obsah odvolania žalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali
za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 33. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania od žalovaného v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Podľa ust. § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 36. Podľa ust. § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 37. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku v časti označenia právneho zástupcu žalobcu nesprávne uviedol „ zast.: Advokátska kancelária Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., advokát, Ku potoku č. 4, Košice“, nakoľko právny zástupca v priebehu prvoinštančného konania zmenil právnu formu a následne doložil plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu v konaní, preto správne označenie právneho zástupcu žalobcu malo znieť : „zast.: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom B. L. M. X, B., IČO : 54 725 542“. Vzniknutú zrejmú nesprávnosť, odvolací súd postupom podľa ust. § 224 a § 378 ods. 1 CSP, odstránil. 38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).