Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/456/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109216586 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6109216586.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Tomáš Kušnír s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému U. I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. X, XXX XX S. S., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 2633/09, o vymoženie pohľadávky vo výške 107,95 €, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1337/2009-30 zo dňa 2.3.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. O zastavení exekúcie súd rozhodol podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) s odôvodnením, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznáva z dôvodu, že tento si trovy exekúcie nevyčíslil a nežiadal o nich rozhodnúť. Proti predmetnému uzneseniu, ktoré vydal vyšší súdny úradník podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý uviedol, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec. Odvolateľ má za to, že okresný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Má za to, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre nárok priznaný exekučným titulom, ale má skúmať len výrok exekučného titulu. Exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci konať ako súd vyššej inštancie, pretože ak by exekučný súd v rámci konania o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, nahrádzal by tým aktivitu povinného, ktorý mal a mohol podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Absencia právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Inak by vznikla situácia kedy oprávnený ako aj povinný by boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného priznané právo nútene vymôcť. Na základe uvedeného má odvolateľ za to, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Rovnako neumožňuje toto ustanovenie exekučnému súdu skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06. 11. 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, či má vnútroštátny súd právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť rozhodcovský rozsudok za neplatný. Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Je toho názoru, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň je tým povinnému ako strane, ktorá navyše porušila zmluvu, poskytovaná ochrana jeho práv na úkor práv oprávneného. Preto navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 18,85 € s DPH. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. V prípade rozhodcovských konaní je nevyhnuté podotknúť, že rozhodcovský súd je súkromnou osobou nepatriacou do sústavy súdov podľa zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodcovský súd teda nie je orgánom verejnej moci. Má povahu odbornej organizácie sprostredkujúcej služby pre osoby, ktoré chcú, aby rozhodca ich právny vzťah vyjasnil. Charakter rozhodcovského konania je založený zmluvou delegujúcou vôľu strán a výsledkom rozhodcovského konania je urovnanie vzťahu účastníkov. Právomoc rozhodcovského súdu nie je delegovaná zvrchovanou štátnou mocou, ale pochádza od vôle súkromných osôb. Preto rozhodcovský rozsudok nie je rozhodnutím orgánu verejnej moci. V oblastiach ako je ochrana spotrebiteľa, kde existuje osobitná právna úprava na zrovnoprávnenie reálneho postavenia spotrebiteľa ako jednej sporovej strany a podnikateľa ako druhej strany sporu, nemôže ísť o rovnocenné postavenie subjektov. Spotrebiteľské právo je preto osobité a vyznačuje sa prevahou kogentných noriem, čím predstavuje určitú odchýlku od všeobecnej koncepcie súkromného práva, vychádzajúc zo zásady zmluvnej autonómie. Spotrebiteľské právo túto zásadu modifikuje za účelom zvýšenej ochrany slabšieho účastníka spotrebiteľského zmluvného vzťahu, ktorým je spotrebiteľ. Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov, a nenastane odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučnom poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy Ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná . Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci. Porovnaj tiež nález ÚS ČR IV.ÚS 174/02, v ktorom sa judikuje: „rozhodčí soud není orgánem verejné moci a tudiž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou byt rozhodnutím orgánu verejné moci...Jeho moc tedy není delegovaná svrchovanou moci štátu, ale pochází od soukromé vlastní moci strán určovat si svoj osud". Odvolací súd sa teda zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“). Podľa Súdneho dvora ES (rozsudok C-40/08 Asturcom, čl. 51) smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť tomu, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že medzi účastníkmi uzavretú zmluvu o pôžičke treba subsumovať pod ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy s použitím ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z.. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia posudzovanej zmluvy. Pritom konštatoval, že na posúdenie okolnosti, či ide o spotrebiteľský vzťah nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len to, či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31. 12. 2007) ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy (pozn. od 01. 07. 2007 nadobudol účinnosť zákon NR SR č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predovšetkým z ust. § 1 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany a z ust. § 6 zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa. Vychádzajúc z ust. § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o pôžičke uzavretá dňa 10.11.2004 medzi oprávneným a povinnným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Predmetná zmluva o pôžičke, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Za takúto neprijateľnú podmienku treba považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne síce napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy vyššie cit. smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy (Všeobecné podmienky v bode VIII. písm. o/ stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom úveru - veriteľom a spotrebiteľom - dlžníkom. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. V danom konaní súd konštatuje neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, pretože sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Oprávnený v odvolacom konaní neuspel, z tohto dôvodu mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom počtom hlasov X:X. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.