Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/354/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710210299 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6710210299.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : O., spol. s r.o., so sídlom XXX XX K., O. č. XX, IČO : XX XXX XXX, zastúpený splnomocnenou Q. C. Q. s.r.o., so sídlom XXX XX K., O. XX, proti povinnej : M. P. - A., miesto podnikania XXX XX J., V.P. E. XXXX/XX, IČO : XX XXX XXX, na vymoženie pohľadávky v sume 202 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom B.. P. C., so sídlom N. X. XXX XX K., J. č. XX pod spisovou značkou Ex 6150/2010, o odvolaní oprávneného zo dňa 08.04.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 21Er 1206/2010-31 zo dňa 02.03.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora B.. P. C. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 6150/2010. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v spojení s ustanoveniami § 52 ods. 1, 2 a 4 a § 54 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej podľa ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky ochrany práv spotrebiteľa i právnu úpravu európskeho spoločenstva, konkrétne čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že pokiaľ súd posudzuje zmluvný vzťah ako spotrebiteľský, vylúčené je, aby osoba požívajúca „status spotrebiteľa“ pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd aj napriek tomu, že sa oboznámil s obsahom konkrétnej zmluvy o úvere zo dňa 29.05.2009, zo znenia zmluvy a ani jej formálnej úpravy nevyvodil záver, že by dlžník tým, že v zmluve uviedol okrem svojho mena a priezviska, čísla OP a rodného čísla aj IČO, prípadne dodatok ako svoje obchodné meno, pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V prípade pochybností či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Za takéto preukázanie súd nepovažoval (okrem označenia dlžníka ako podnikateľského subjektu) ani zaškrtnutie kolónky, že úver je poskytnutý na účely podnikania, pretože toto neposkytuje podľa názoru súdu odpoveď na otázku, aký je predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny súvis predmet činnosti odberateľa s uzatvorením príslušnej zmluvy o úvere má. Keďže to podľa mienky súdu nebolo preukázané, s poukazom na znenie ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka súd použil výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a zaškrtnutie kolónky podnikania hodnotil ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranný režim spotrebiteľského práva. Súd následne konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Dodávateľ v nej dokonca uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by výlučne spory rozhodoval a to so sídlom v Bratislave, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjedal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami uvedenými vo formulárovej zmluve. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Okrem toho súd konštatoval nezákonnosť uplatneného nároku aj pokiaľ ide o priznaný zmenkový úrok vo výške 0,25% denne, čo predstavuje 91,25% úrok ročne, za rozporný s dobrými mravmi. Rozhodcovský súd navyše neskúmal ani, či zmluva o úvere obsahuje náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o RPMN. V dôsledku všetkých týchto výhrad súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na jej vykonanie. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, pretože súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá - konkrétne pokiaľ na daný stav súd aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, konal tak bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského vzťahu upravené v hypotéze príslušnej normy. Oprávnený zdôraznil, že v predmetnej veci je povinný podnikateľom podľa ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka v spojení so Zákonom o živnostenskom podnikaní. Má za to, že samotná skutočnosť, že povinný má postavenie podnikateľa a to, že mu bol úver poskytnutý na účel podnikania, samo osebe odôvodňuje záver o tom, že povinný nie je spotrebiteľom. V prípade, ak povinný koná ako podnikateľ - živnostník a takto sa preukazuje v procese uzatvárania zmluvy a za týmto účelom aj vyhlási, že poskytnutý úver použije na podnikateľské účely a nie na vlastnú spotrebu, je treba mať za to, že podmienky stanovené v hypotéze právnej normy ustanovenia § 52 OZ alebo ustanovenia § 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch neboli naplnené a posudzovaný vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Oprávnený ďalej namieta, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom a nie je možné posudzovať jeho platnosť z náležitostí platnosti právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Zmenkový úrok 0,25% denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom a tento úrok teda ani nebol predmetom vyplňovacieho práva. Súd navyše na zmenkový právny vzťah vôbec neaplikoval zákon č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový. Vyplnená zmenka aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s Dohodou o vyplňovacom práve, je platná. Súd navyše nemôže z úradnej povinnosti (ex officio) sám vzniesť námietku nedostatku dôvodu pre použitie zmenky, pričom zo strany povinného takáto námietka vznesená nebola. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Návrhom zo dňa 23.04.2010 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave spisovej značky : SR 00176/2010 zo dňa 05.03.2010. Pokiaľ súd skúmal formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým spôsobilosť predmetného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, správne postupoval, pokiaľ nevychádzal len z obsahu predloženého rozsudku rozhodcu, keďže predmetom rozhodcovského konania bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. 6116447 zo dňa 29.05.2009. Exekučný súd však pri skúmaní podmienok pre vedenie exekúcie nebol dôsledný a obsahu predloženej zmluvy o úvere, tvoriacu základný právny rámec pre uplatnený nárok v danej exekučnej veci, zjavne nevenoval dostatočnú pozornosť. Odvolací súd, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania, konštatuje, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie vec nesprávne právne posúdil vzhľadom na zistený skutkový stav. Súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „je nesporné“ a „má za jednoznačne preukázané“, že v danom prípade zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z ustanovenia § 52, § 53 ods. 1 a 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch svoje rozhodnutie zdôvodnil; teda právna úprava aplikovaná v odôvodnení uznesenia sa dotýkala výlučne úpravy spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Súd potom aj posudzoval zmluvné podmienky obsiahnuté v zmluve o úvere z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve. Takéto právne posúdenia daného zmluvného vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere, na základe ktorej bol rozhodcovským rozsudkom priznaný nárok oprávnenému, je však v rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Súd mal predovšetkým venovať náležitú pozornosť skutočnosti, že z predloženej Zmluvy o úvere č. 6116447 zo dňa 29.05.2009 je bezo sporu zrejmé, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou úpravou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tejto úpravy. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zo Zmluvy o úvere č. 6116447 je však zrejmé, že táto podmienka pre aplikáciu daných právnych úprav v konkrétnom prípade naplnená nie je, pretože priamo v danej zmluve o úvere je uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, ktoré prehlásenie je osobitne verifikované aj podpisom dlžníka - povinného. Takúto klauzulu obsiahnutú v zmluve o úvere nie je možné prehliadať. Okrem tohto dôvodu vylučuje aplikáciu právnej úpravy Zákona o spotrebiteľských úveroch aj skutočnosť, že splatenie úveru bolo dohodnuté v danej zmluve o úvere v troch mesačných splátkach, ktorá okolnosť v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch sama osebe vylučuje aplikáciu Zákona o spotrebiteľských úveroch. Skutočnosť, že zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákonných kritérií obsiahnutých v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ešte nevylučuje právny záver, že v danom prípade nemohol zmluvou o úvere byť založený spotrebiteľský vzťah a zmluva o úvere nemôže byť právne kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka a to bez zreteľa na to, či bola uzavretá podľa Občianskeho alebo podľa Obchodného zákonníka. V konkrétnej veci je však zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. 6116447 zo dňa 29.05.2009 nedopadá nielen úprava spotrebiteľských úverov, ale ani špeciálna právna úprava podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex specialis - konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko však bolo preukázané, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, nie je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a dlžníkom za spotrebiteľský vzťah ani v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom ani podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie. Pokiaľ dlžník mal záujem takto sa označiť v zmluve o úvere a súčasne aj deklaroval účel poskytnutia úveru na výkon podnikania, je zrejmé, že povinného v právnom vzťahu vyplývajúcom z danej zmluvy o úvere nie je možné považovať za fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a nie sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Záver exekučného súdu, ktorý síce všetky uvedené okolnosti vylučujúce právnu úpravu spotrebiteľského práva (a to tak Zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj Občianskeho zákonníka) vo svojom rozhodnutí konštatoval (takže je zjavné, že im venoval pozornosť), no neprikladal im relevanciu pri právnom posúdení, je nutné považovať za neakceptovateľné obchádzanie zákona. Súd nie je oprávnený prehliadať preukázané a celkom zjavné skutočnosti vyplývajúce z predložených listinných dôkazov len s odôvodnením, že oprávnený nepreukázal existenciu nespotrebiteľského vzťahu. Súd označenie povinného ako podnikateľského subjektu a uvedenie účelu úveru na podnikanie vyhodnotil len ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného vzťahu spod ochranný režim spotrebiteľského práva bez akéhokoľvek zákonného zmocnenia. Takéto úvahy zjavne ignorujúce preukázané skutočnosti, ktoré navyše povinným spochybnené ani namietané neboli, presahujú rámec zákonnej prípustnosti a vykazujú znaky arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (o to skôr, že až tri okolnosti vyplývajúce z predloženej zmluvy vylučujú právnu úpravu spotrebiteľského práva). Súd nemôže svoje úvahy, ktorými popiera preukázané a nespochybnené skutočnosti, zdôvodniť len s poukazom na znenie ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd použije výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, a to predovšetkým z dôvodu, že v danom prípade nič nenasvedčuje, že ide o zmluvný vzťah uzavretý so spotrebiteľom. Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia, pokiaľ súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom a následne aj skúmal, či poskytnutý úver neobsahuje neprijateľné podmienky v zmysle osobitnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov a spotrebiteľských vzťahov, je tak v rozpore s objektívne preukázanými relevantnými skutočnosti vyplývajúcimi z obsahu spisu (č.l. 26 spisu) a nemôže tak obstáť. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.