Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/304/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711205341 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6711205341.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ivice Hanuskovej, v právnej veci žalobcu L.. O. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. X, XXX XX U., proti žalovaným 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, XXX XX X., 2/ O. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, XXX XX X., o zaplatenie 3.983,27 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súd Zvolen č. k. 16C/67/2011-59 zo dňa 22. 06. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.983,27 Eur spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 01. 09. 2007 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom zo dňa 22. 06. 2011 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.983,27 Eur spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 01. 09. 2007 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok). V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby z titulu zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 23. 08. 2007 súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k solidárnej povinnosti zaplatiť mu istinu 3.983,27 Eur spolu s 0,5 %-ným úrokom z omeškania za každý deň omeškania, od 01. 09. 2007 do zaplatenia. V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd uviedol, že „vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, pokiaľ sa domáhal zaplatenia istiny vo výške 3.983,27 Eur z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 08. 2007“ pretože „mal jednoznačne preukázané, že účastníci konania uzavreli v písomnej forme zmluvu o pôžičke dňa 23. 08. 2007 na základe ktorej žalobca, ako veriteľ prenechal dlžníkom - žalovaným v I/ a II/ rade peniaze - finančnú hotovosť v sume 120.000,- Sk (3.983,27 Eur). Účastníci konania si zároveň dohodli, že predmetnú sumu žalovaní v I/ a II/ rade vrátia do 31.08.2007.“ Z vykonaného dokazovania (konkrétne z výpovedí účastníkov konania) je však „jednoznačne preukázané, že žalovaní uvedenú pôžičku v dohodnutom termíne nevrátili“ a preto „zaviazal žalovaných v I/ a II/ rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.983,27 Eur.“ V súvislosti s rozhodnutím, týkajúcim sa uplatňovaného úroku z omeškania okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ „sa dostali do omeškania so zaplatením žalovanej pohľadávky“ a preto žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo právo na zaplatenie úroku z omeškania „odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti žalovanej pohľadávky, až do zaplatenia, a to vo výške zodpovedajúcej dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 10a Nariadenia vlády č.87/1995 Z. z., v znení neskorších predpisov)“ a keďže „k omeškaniu došlo do 31. 12. 2008 a diskontná sadzba v čase omeškania predstavovala 4,25 % (dvojnásobok teda predstavuje 8,5 %). Pokiaľ sa teda žalobca domáhal určenia úroku z omeškania vo výške 0,5 % denne, súd mu priznal len 8,5 % úrok z omeškania ročne a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu týkajúcu sa úroku z omeškania zamietol vzhľadom k tomu, že požadovanie výšky úrokov z omeškania tak, ako to žiadal žalobca, súd považoval za úroky neprimerane vysoké; v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka. Pri prepočte na rok by úrok z omeškania tak, ako ho žiadal priznať žalobca predstavoval výšku 182,5 % ročne, čo je úrok neprimerane vysoký ... .“ Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd tým, že „žalobca mal vo veci úspech len čiastočný“ a preto podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadali, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobe žalobcu vyhovel zmenil tak, aby žalobu žalobcu i v tejto časti zamietol, eventuálne, aby rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili tým, že „súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a zároveň súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.).“ V ďalšej časti odôvodnenia odvolania konkrétne namietali, že rozsudkom priznaný nárok žalobcu nie je dôvodný vzhľadom na skutočnosť, že žalobca „neoprávnene užíval“ ich motorové vozidlo Škoda Octavia ev. č. A. XXX V., „čím došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu“. Vzhľadom na uvedené používanie ich motorového vozidla žalobcom po dobu takmer 4 rokov, majú za to, že na strane žalobcu došlo a dochádza k bezdôvodnému obohateniu na ich úkor a to minimálne vo výške nároku, ktorý si voči nim uplatnil žalobca. Zároveň poukázali na to, že počas uvedenej doby bola spôsobená škoda na ich motorovom vozidle, „za ktorú nesie zodpovednosť žalobca, a teda je to práve žalobca, ktorý je ich dlžníkom“. Uviedli, že „tieto skutočnosti namietali pred súdom prvého stupňa a žiadali ich zohľadniť už vo svojom písomne podanom odpore a ďalej ne poukazovali aj na nariadenom pojednávaní. Prvostupňový súd napriek tomu nevykonal dôkazy navrhnuté na preukázanie týchto skutočností.“ V závere odvolania namietali i to, že „prvostupňový súd dostatočne nezvážil všetky majetkové okolnosti“ na ich strane (ktoré boli dôvodom na to, že im bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov), pretože podľa ich názoru, na ich strane existujú „také závažné okolnosti, ktoré umožňujú, aby súd určil dlhšiu lehotu na plnenie ako tri dni, resp. také skutočnosti, ktoré odôvodňujú plnenie v splátkach.“ Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že ich odvolanie považuje „za nedôvodné, nakoľko v tejto právnej veci predmetom sporu nie je osobné motorové vozidlo Škoda Octavia EVČ A. XXX V., ale pôžička, ktorá bola žalovaným poskytnutá už v roku 2007 a splatná bola do 31. 08. 2007.“ V tejto súvislosti ďalej uviedol, že žalovaní „aj napriek opakovaným výzvam“ mu „túto pôžičku do dnešného dňa nevrátili a stále ho len ubezpečovali, že pôžičku v čo najskoršej dobe vrátia.“ Podľa jeho názoru, „skutočnosť, že žalovaní mu dali do zábezpeky osobné motorové vozidlo nie je protizákonná.“ Odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu považuje za dôvodný a správny a preto žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 2/ „v plnom rozsahu ako nedôvodné zamietol“, z čoho možno vyvodiť, že de facto žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil. Na základe podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (v znení zák. č. 384/2008 Z.z., účinného od 15.10.2008), s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.983,27 Eur spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 01. 09. 2007 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008, účinného od 15.10.2008) odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým žalobe žalobcu vyhovel, je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je síce stručné, ale zároveň je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaných uvedené v odvolaní. V prvom rade konštatuje, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že medzi účastníkmi konania došlo dňa 23. 08. 2007 k uzatvoreniu platného dvojstranného právneho úkonu - zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu (ako veriteľa), že žalovaným 1/ a 2/ (ako dlžníkom) poskytne peňažnú pôžičku vo výške 120.000,- Sk, čo aktuálne predstavuje sumu 3.983,27 Eur. Skutočnosť, že k uzatvoreniu uvedenej zmluvy o pôžičke skutočne došlo vyplýva z listiny, predloženej žalobcom formálne označenej „Zmluva o pôžičke“ (č.l. 3 spisu), v ktorej obidvaja žalovaní svojimi podpismi potvrdili, že uvedeného dňa si od žalobcu „požičiavajú“ uvedenú „peňažnú hotovosť“. Táto listina síce z formálno-právneho hľadiska nepredstavuje písomnú formu zmluvy o pôžičke, pretože neobsahuje podpis jednej zmluvnej strany - veriteľa, ale je listinným dôkazom o tom, že došlo k uzatvoreniu neformálnej zmluvy o pôžičke a dôkazom toho, čo bolo obsahom a predmetom tejto zmluvy. V konečnom dôsledku, žalovaní skutočnosť, že k uzatvoreniu uvedenej zmluvy skutočne došlo ani žiadnym relevantným spôsobom nespochybnili, dokonca žalovaná 2/ na pojednávaní na prvostupňovom súde dňa 22. 06. 2011 jednoznačne potvrdila jednak to, že k uzatvoreniu uvedenej zmluvy o pôžičke skutočne došlo, ale i to, že žalobca im na základe uvedenej zmluvy o pôžičke predmetné peňažné prostriedky reálne poskytol. Z uvedeného je teda zrejmé, že na základe platnej a účinnej zmluvy o pôžičke poskytol žalobca (ako veriteľ) žalovaným 1/ a 2/ (ako dlžníkom) peňažnú pôžičku vo výške 120.000,- Sk (aktuálne 3.983,27 Eur), s tým, že žalovaní sa zaviazali poskytnutú pôžičku žalobcovi vrátiť do 31. 08. 2007. Žalovaní 1/ a 2/ si uvedenú zmluvnú povinnosť nesplnili a požičané peňažné prostriedky žalobcovi (veriteľovi) v lehote do 31. 08. 2007 nevrátili a dokonca ich nevrátili ani ku dňu rozhodovania prvostupňového i odvolacieho súdu. Tým sa dostali do omeškania s plnením peňažného záväzku a preto žalobcovi vzniklo právo na uplatnenie si jednak samotného peňažného plnenia, ale zároveň i právo na úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Okresný súd preto rozhodol vecne správne, keď uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.983,27 Eur (predstavujúcu nevrátenú pôžičku) spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 01. 09. 2007 (t.j. odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe splatnosti pôžičky) do zaplatenia. Argument žalovaných 1/ a 2/, že rozhodnutie okresného súdu je nesprávne, pretože v ňom neprihliadal na skutočnosť, že žalobca „neoprávnene užíval“ ich motorové vozidlo Škoda Octavia ev. č. PT XXX V., „čím došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu“, považoval odvolací súd za nedôvodný a neoprávnený a vo svoje podstate za účelový. V tejto súvislosti odvolací súd primárne poukazuje na jeden zásadný procesnoprávny aspekt a to na skutočnosť, že žalovaní v priebehu prvostupňového konania (i v odvolaní) síce namietali, že im mala vzniknúť voči žalobcovi určitá „pohľadávka“ z titulu bezdôvodného obohatenia (vzniknutého tým, že žalobca „neoprávnene užíval a užíva ich motorové vozidlo“) a z titulu, že im na vozidle spôsobil škodu, ale túto pohľadávku jednak žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikovali, a čo je podstatnejšie, ani ju v konaní právne relevantným spôsobom neuplatnili formou vzájomného návrhu. Okresný súd preto nemal dôvod a teda ani možnosť aby tieto argumenty v rámci svojho rozhodnutia zohľadnil. Okrem uvedeného zásadného procesnoprávneho aspektu, sa odvolaciemu súdu javí i vecnoprávna nedôvodnosť uvedenej argumentácie žalovaných, pretože z vyššie konštatovanej listiny formálne označenej ako „Zmluva o pôžičke“ vyplýva, že medzi účastníkmi konania malo dôjsť (okrem uzatvorenia predmetnej zmluvy o pôžičke) i k uzatvoreniu záložnej zmluvy (podľa § 552 Občianskeho zákonníka), pričom predmetom zálohu malo byť predmetné motorové vozidlo žalovaných, a v tokom prípade by sa nedalo hovoriť o tom, že žalobca zadržiava motorové vozidlo žalovaných bez právneho dôvodu, teda neoprávnene. Záverom odvolací súd uvádza, že neakceptoval ani výhradu žalovaných, týkajúcu sa poskytnutia dlhšej lehoty na úhradu priznaného nároku, resp. týkajúcu sa možnosti úhrady priznaného nároku v splátkach. Žalovaní mali od dohodnutej doby splatnosti predmetnej pôžičky dostatočný časový priestor na jej vrátenie a preto poskytnutie dlhšej lehoty na úhradu priznaného nároku, eventuálne poskytnutie možnosti úhrady priznaného nároku v splátkach, by bolo vo vzťahu k žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 3.983,27 Eur spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 01. 09. 2007 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, zostal nedotknutý (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Do doby rozhodnutia odvolacieho súdu však nepodal návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a keďže existenciu trov odvolacieho konania nemal odvolací súd preukázanú ani zo spisu (§ 151 ods. 2 O.s.p.), náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.