Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/435/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808202009 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6808202009.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného : SR- Krajské riaditeľstvo Policajného zboru SR v Banskej Bystrici, so sídlom 974 86 Banská Bystrica, 9. mája č. 1, IČO : 00 735 833, proti povinnému : I. N., narodený XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX Y., V. XX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, so sídlom Exekútorský úrad 979 01 Rimavská Sobota, Ul. Kálmana Mikszatha č. 268 pod sp. zn. EX 2648/2008, pre vymoženie pohľadávky vo výške 165,96 eur, o odvolaní súdneho exekútora zo dňa 31.08.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er 3638/2008-13 zo dňa 18.08.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), z dôvodu, povinný zomrel v priebehu exekúcie a stratil tak spôsobilosť byť účastníkom konania. V exekúcii nie je pritom možné pokračovať, nakoľko dlh po zomrelom neprešiel na dedičov. O trovách exekúcie súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Vychádzal pritom z ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a vyslovil, že nie je možné uložiť oprávnenému povinnosť znášať trovy exekúcie, keďže táto nebola zastavená pre nemajetnosť povinného a oprávnený zastavenie exekúcie ani nezavinil. Proti výroku uznesenia o trovách exekúcie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor. Domnieva sa, že súd nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ rozhodol o trovách exekúcie tak, že mu nepriznal právo na ich náhradu. Súdny exekútor vychádzal zo znenia ustanovenia § 196 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekútorovi za výkon exekučnej činnosti patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Súdny exekútor nie je podnikateľom a nemá právo rozhodovať o tom, či danú exekúciu prijme alebo neprijme. Oprávnený si objednal službu u súdneho exekútora a to podaním návrhu na exekúciu, pričom exekútor je povinný zo zákona konať. Nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi považuje za zásah do jeho Ústavou SR garantovaného práva a to porušením čl. 20 Ústavy SR a poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2004. V súvislosti s nepriznaním trov súdny exekútor považuje za nevyhnutné uviesť, že trovy nepredstavuje len odmena za vykonanú prácu, ale aj náhradu hotových výdavkov, ktoré exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe „objednanej“ služby oprávneným. Súdnemu exekútorovi prináleží vždy za výkon exekučnej činnosti náhrada trov exekúcie a jej nepriznaním dochádza nielen k porušovaniu základných práv exekútor, ale dochádza aj k poškodzovaniu štátneho rozpočtu SR, pretože súdny exekútor v daňových veciach uplatňuje iba výdavky, nielen príjmy, ktoré znižujú základ dane z príjmov, čo následne poškodzuje príjmovú časť štátneho rozpočtu SR vo výške 20% dane z príjmov. Navrhuje preto, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a náhradu trov exekúcie priznal v plnej miere a zároveň uložil oprávnenému povinnosť nahradiť tieto trovy. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 30.05.2008, teda viac ako 31 mesiacov pred tým, ako povinný zomrel. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a včas. Oprávnený zdôraznil, že zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie je možné len na základe ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, musia byť pri tom splnené dve podmienky - exekúcia je zastavená a k jej zastaveniu došlo na základe zavinenia oprávneného. Je však jednoznačné, že v tejto exekučnej veci oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie a navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti výroku podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Revúca. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť. Uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie odvolaním napadnuté nebolo, preto v uvedenej časti nadobudlo právoplatnosť ( § 206 ods. 3 O.s.p.). Súdny exekútor procesným podaním datovaným dňa 09.08.2011 podal na exekučný súd podnet na zastavenie predmetnej exekúcie a to z dôvodu, že zistil, že povinný dňa 20.01.2011 zomrel. Súdny exekútor prihlásil pohľadávku do dedičského konania , avšak toto bolo zastavené uznesením Okresného súdu Revúca sp. zn4D 59/2011, nakoľko poručiteľ nezanechal žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok. Navrhol potom exekúciu zastaviť. Súčasne s podnetom na zastavenie exekúcie si súdny exekútor uplatnil a vyčíslil trovy exekúcie v sume 39,83 eur podľa ustanovení § 14 a § 15 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. Exekučný súd po tom, čo si vyžiadal príslušné dedičské rozhodnutie a verifikoval si tak tvrdenie súdneho exekútora, napadnutým uznesením podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, pretože ak súd zistil nedostatok podmienky konania - stratu spôsobilosti byť účastníkom konania a to smrťou bez dedičov, je povinný exekúciu zastaviť z dôvodu neprípustnosti vedenia exekúcie. Pri úvahe ohľadom povinnosti znášať trovy exekúcie súd vychádzal z ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd v odôvodnení výroku o trovách exekúcie konštatoval, že oprávnený hradí trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (čomu zodpovedá ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h/), alebo ak dôjde k zastaveniu exekúcie jeho zavinením. V danej veci však došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu straty právnej subjektivity povinného jeho smrťou a súd vyslovil, že nie sú naplnené zákonné podmienky na to, aby bola uložená povinnosť platiť trovy exekúcie oprávnenému. Smrť povinného je skutočnosť, ktorú oprávnený žiadnym spôsobom nemohol zaviniť. Exekučný poriadok obsahuje osobitnú úpravu týkajúcu sa trov exekúcie (siedma časť zákona). Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku upravuje náhradu trov exekúcie v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. V zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil (§ 203 ods. 2). Exekučný súd sa tak správne, po tom, čo rozhodol o zastavení exekúcie, predovšetkým vysporiadal so skutočnosťou, či existuje niektorý zo zákonom predpokladaných dôvodov, ktoré umožňujú súdu uložiť povinnosť znášať trovy exekúcie oprávnenému. Vychádzajúc zo znenia § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, zákon ponecháva na úvahu súdu (vychádzajúc z dikcie zákona „môže“) možnosť uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie za predpokladu, ak je možné objektívne konštatovať jeho procesné zavinenie na skutočnosti, že exekúcia bola zastavená. Naproti tomu zo znenia ustanovenia § 203 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť uložiť oprávneného znášať trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Pokiaľ tak nie je naplnená zákonná podmienka v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy zákon ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie v súlade s týmto ustanovením, je potom na úvahe súdu, aby zvážil, či je namieste pokiaľ ide o trovy exekúcie, aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1, teda zvážiť, či je možné konštatovať, vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie a skutkové okolnosti danej exekúcie, zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, keďže tento ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie - smrť povinného bez právneho nástupcu, ktorý by zodpovedal za jeho dlhy. S týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje. Skutočnosťou je, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 30.05.2008 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi exekučným súdom vydané dňa 03.07.2008. K právnej skutočnosti majúcej za následok stratu právnej subjektivity a teda aj stratu spôsobilosti byť účastníkom konania, teda k smrti povinného, došlo ku dňu XX.XX.XXXX. Súdny exekútor mal tak dostatočný časový priestor, aby niektorým zo zákonných postupov exekúciu vykonal, prípadne aspoň uskutočnil úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky a trov exekúcie od povinného. Pokiaľ potom došlo k zániku právnej subjektivity povinného ešte pred úspešným ukončením exekúcie vymožením pohľadávky a trov exekúcie, prípadne pred jej zastavením z niektorého iného zákonom predpokladaného dôvodu, nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu oprávneného v zmysle jeho (hoci i procesného) zavinenia na zastavení exekúcie. Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno mu tak uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok „automatické“ prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného, teda uložiť mu povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Exekučný poriadok v citovanom ustanovení § 203 presne stanovuje podmienky, za naplnenia ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania povinného. V danom prípade nie sú naplnené predpoklady upravené v hypotéze zákonného ustanovenia § 203 ods. 1 alebo 2 Exekučného poriadku, teda nie je možné aplikovať ani jeden z dôvodov vymienených v tomto ustanovení, kedy je namieste uložiť oprávnenému povinnosť znášať trovy exekúcie. Odvolací súd už len okrajovo konštatuje, že takéto rozhodovanie je súladné s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu v obdobných veciach. Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku súdmi tak, ako bolo vyslovené i v tejto exekučnej veci, nie je v rozpore s účelom a cieľom zákona a toto zákonné ustanovenie vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať ( napr. III. ÚS 351/2007, IV. ÚS 236/2008, I. ÚS 377/2008, I. ÚS 438/2008, IV. ÚS 38/2008, III. ÚS 128/2008, III. ÚS 432/2008, II. ÚS 27/2008). Ústavný súd vo všetkých spomínaných judikátoch poznamenal, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na identické rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Takéto rozhodnutie súdov (či už všeobecných súdov, alebo ústavného súdu) je napokon plne v súlade so sledovaným účelom a zmyslom samotného exekučného konania, ktorého prvoradým cieľom je nesporne zabezpečiť nútený výkon povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu, ktorá nebola povinným subjektom splnená dobrovoľne, teda uspokojiť predovšetkým nárok oprávneného. K tomuto zámeru má smerovať aj snaha a úkony súdneho exekútora, ktorý by mal mať záujem na efektívnom vymožení pohľadávky. Pokiaľ by súdnemu exekútorovi z Exekučného poriadku vyplývala vždy a za každých okolností „záruka“ že jeho trovy pokiaľ ich nevymôže od povinného, automaticky bude povinný uspokojiť oprávnený, takáto legislatívna úprava by mohla viesť k nedôslednosti a pasivite súdneho exekútora v snahe o efektívne ukončenie exekúcie, ktorú v prospech oprávneného má viesť. Navyše, odvolací súd sa domnieva, že v danej veci súdny exekútor nevyužil zákonné možnosti vymôcť si trovy exekúcie v priebehu exekúcie od povinného. Odvolací súd po preskúmaní veci a dôvodov odvolania uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. O náhrade trov druhostupňového konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a oprávnenému, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože si trovy odvolacieho konania neuplatnil a krajský súd má za to, že mu ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.