Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/153/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6905201832 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6905201832.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci žalobkyne F.. Y. L., bytom F., ul. Y. č. XX, zastúpenej JUDr. Dušanom Kazárom, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, ul. ČSA č. 25, proti žalovanému Detský domov Škovránok, so sídlom v Hnúšti, Budovateľov č. 801, v konaní o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7C/54/05 - 87 zo dňa 07. 06. 2007, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.010,85 € s 8%-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 až do zaplatenia, p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 2638,91 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu JUDr. Dušana Kazára. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom č. k. 7C/54/05 - 87 zo dňa 07. 06. 2007 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 7.269,36 € brutto spolu s 8%-ným úrokom z omeškania odo dňa 14. 05. 2004 až do zaplatenia, ako aj trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 2.900,82 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení predmetného rozhodnutia okresný súd uviedol, že pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy vychádzal z ust. § 61 ods. 1 a ust. § 61 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb. „vo vtedy platnom znení“, pričom mal preukázané, že nárok uplatňovaný žalobkyňou v celkovej výške 7.269,36 € brutto za obdobie od 24. 05. 2000 do 2. 06. 2006 spolu s 8%-ným úrokom z omeškania odo dňa 14. 05. 2004 až do zaplatenia je dôvodný. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným neprihliadol, majúc za to, že nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru si podaním žaloby žalobkyňa uplatnila včas. Začiatok plynutia 3- ročnej premlčacej lehoty ustálil na deň 12. 05. 2004. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa v podaní zo dňa 29. 10. 2007 žalovaný odvolal. Krajský súd v Banskej Bystrici v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania žalovaného rozsudkom č.k. 17Co/5/08 - 118 zo dňa 19. 03. 2008 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 3.258,51 € brutto spolu s 8%-ným úrokom z omeškania od 11. 06. 2004 až do zaplatenia; v prevyšujúcej časti žalobu (o zaplatenie 4.010,85 € s 8%-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 a o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 3.258,51 € za obdobie od 14. 05. 2004 do 10. 06. 2004) zamietol. Krajský súd vyslovil názor, že právne posúdenie námietky premlčania prvostupňovým súdom nebolo správne. Žalovaný si uplatnil námietku premlčania čiastočne dôvodne. Konštatoval, že prvý raz si mohla žalobkyňa právo na náhradu mzdy uplatniť potom, ako spochybnila platnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 19. 05. 2000 a oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Uviedol, že premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu mzdy začne plynúť bez ohľadu na to, či je v tom čase rozhodnuté o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Nárok na náhradu mzdy je možné priznať (rozhodnúť o ňom) len po tom, ako súd výrokom rozsudku rozhodne o neplatnosti rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa, ale konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemá vplyv na začiatok behu premlčacej lehoty. Náhrada mzdy je splatná mesačne v termíne určenom zamestnávateľom, podľa § 262 ods.2 ZP sa premlčujú jednotlivé splátky náhrady mzdy a nie celá náhrada mzdy, čo v danom prípade znamená, že nárok žalobkyne je premlčaný za obdobie od 24. 05. 2000 do 31. 01. 2002, pretože ak žalobkyňa podala žalobu 23. februára 2005 a podľa ust. § 263 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb v znení účinnom dňa 24. 05. 2000 ( ďalej len „ZP“ alebo „Zákonník práce“) je lehota na uplatnenie peňažných nárokov trojročná, tak potom žalobkyňa podala v určitej časti nároku žalobu po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty a to konkrétne v časti nároku zodpovedajúcemu náhrade mzdy za obdobie od 24. 05. 2000 do 31. 01. 2002. O trovách odvolacieho a prvostupňového konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 142 ods. 2 OSP v nadväznosti na ust. § 224 ods.1 OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 17Co/5/2008 podala žalobkyňa dovolanie. Odvolaciemu súdu vytkla nesprávne právne posúdenie veci. Vyjadrila nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu, že premlčacia lehota pre nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru plynie od času, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa názoru žalobkyne prezentovaného v dovolaní zo dňa 19. 05. 2008 samotný nárok vzniká až splnením podmienky neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, čo musí byť v tomto prípade právne významná skutočnosť. Poukázala na ust. § 101 Občianskeho zákonníka a zdôraznila, že ak je plnenie viazané na splnenie určitej podmienky, tak až jej splnením sa stáva nárok oprávneného zročný a tento okamih je potom rozhodný pre určenie premlčacej lehoty. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením č. k. 4Cdo/243/2008 - 133 zo dňa 27. 08. 2009 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/5/2008 zo dňa 19. 03. 2008 v zamietajúcom výroku v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 4.010,85 € s 8%-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že právny záver odvolacieho súdu o začatí plynutia premlčacej lehoty od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac je správny. Napriek tomu celkový právny záver odvolacieho súdu o čiastočnom premlčaní nároku treba považovať za predčasný a teda nesprávny. Odvolací súd sa nezaoberal významnou okolnosťou, na ktorú vo vyjadrení k odvolaniu a na odvolacom pojednávaní poukázala žalobkyňa, a to prejavom vôle žalovaného v liste z 12. 07.2006, ktorým akceptoval žalobkyňou požadovanú náhradu mzdy do výšky 6035,5O € v čistom vyjadrení. Rozsudkom č. k. 17Co/280/2009 - 147 zo dňa 17. 02. 2010 Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.010,85 € s 8%-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 až do zaplatenia opäť zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k listu žalovaného za dňa 12. O7. 2006 odvolací súd uviedol, že list žalovaného za dňa 12. 07. 2006 nie je právny úkon, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako uznanie žalobkyňou požadovanej náhrady mzdy vo výške 6.035,52 € v čistom vyjadrení a ktorý by mal za následok predĺženie premlčacej lehoty z troch na desať rokov. Náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov podľa § 142 ods. 2 OSP nepriznal. Proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 17Co/280/2009 podala žalobkyňa opätovne dovolanie. V dovolaní uviedla , že z obsahu listu z 12. 07. 2006 vyplýva, že sa jedná o reakciu na návrh, ktorý bol žalovanému doručený 7. 07. 2006 s vyčíslením žiadanej náhrady mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením č. k. 6Cdo/98/2010-162 zo dňa 27. 04. 2011 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 02. 2010 sp. zn. 17Co/280/2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého list z 12. 07. 2006 nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možné hodnotiť ako uznanie ( resp. čiastočné uznanie ) uplatneného peňažného nároku, nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd nerozlišoval medzi uznávacím prejavom ako jednostranným právnym úkonom a urovnaním sporného nároku medzi účastníkmi prípadným uzavretím mimosúdnej dohody. Skutočnosť, že medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu mimosúdnej dohody, nevylučovala možnosť posúdenia listu žalovaného z 12. 07. 2006 ako jednostranného uznávacieho prejavu o čiastočnom uznaní uplatneného nároku. Zdôraznil, že žalovaný od začiatku nespochybňoval základ uplatneného nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ale naopak už pred začatím konania v listoch z 21. 05. 2004, z 24. 08. 2004 a z 2. 12. 2004 a aj vo vyjadrení k žalobe z 2. 05. 2005 výslovne uviedol, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že listom z 12. 07. 2006 (ktorý bol reakciou na výslovnú žiadosť žalobkyne o uznanie nároku vo výške 6 794, 23 € brutto) žalovaný tým, že v ňom uviedol, že nemôže akceptovať náhradu mzdy žalobkyne v tej časti, v ktorej zasahuje do doby zamestnania, v skutočnosti ( s použitím logického pravidla a contrario) akceptoval žalobkyňou požadovanú náhradu mzdy v tej časti, v ktorej nezasahuje do doby zamestnania žalobkyne u iných zamestnávateľov, teda ktorá spadá do doby jej nezamestnanosti a došlo podľa názoru dovolacieho súdu k čiastočnému uznaniu uplatneného peňažného nároku žalobkyne do výšky 6 035,52 € v čistom vyjadrení. Nevyhnutným dôsledkom tohto právneho úkonu bolo začatie plynutia desaťročnej premlčacej lehoty v tejto časti uplatneného nároku. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7C/54/05 - 87 zo dňa 07. 06. 2007, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.010,85 € s 8%-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 až do zaplatenia podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. Predmetnom odvolacieho konania je nárok žalobkyne na náhradu mzdy od 24. 05. 2000 do 31. 01. 2002, t. j. tá časť žalobkyňou uplatneného nároku, v ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 17Co/280/2009 - 147 rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7C/54/05 - 87 zo dňa 07. 06. 2007 zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol s odôvodnením, že list žalovaného zo dňa 12. 07. 2006 nie je právny úkon, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako uznanie žalobkyňou požadovanej náhrady mzdy vo výške 6.035,52 € v čistom vyjadrení a ktorý by mal za následok predĺženie premlčacej lehoty z troch na desať rokov. Podľa ust. § 263 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky. Lehota na uplatnenie peňažných nárokov písomne uznaných čo do dôvodu a výšky tým, kto je povinný nárok uspokojiť a nárokov zabezpečených obmedzením prevodu nehnuteľnosti je 10 rokov. Ak sa týka uznania nároku na opakované sa plnenie, je lehota na uplatnenie nároku za jednotlivé plnenie tri roky od ich splatnosti. Zákonník práce osobitne uznanie dlhu neupravuje. Uznanie dlhu je občianskoprávny inštitút a jeho význam spočíva najmä v tom, že uľahčuje procesnú situáciu veriteľa v prípade, ak súdne vymáha svoj nárok voči žalovanému dlžníkovi, tým, že sa presúva dôkazné bremeno na dlžníka, čo znamená, že ak by dlžník namietal existenciu dlhu, tak sám dlžník by musel preukázať, že dlh nevznikol. Ak by dlžník túto skutočnosť nepreukázal platí, že dlh existuje čo do dôvodu a do výšky uvedenej v uznaní dlhu a dlžník je povinný tento dlh veriteľovi uhradiť. Uznanie dlhu má zabezpečovaciu funkciu, ktorá zakladá plynutie 10 ročnej premlčacej lehoty na vymáhateľnosť pohľadávky. V prípade sporu medzi veriteľom a dlžníkom už veriteľ nemusí dokazovať, že dlh v čase jeho uznania dlžníkom existoval; bez existencie uznania dlhu dlžníkom by veriteľ uvedené skutočnosti preukazovať musel. Premlčanie práva znamená uplynutie zákonom ustanoveného času ( premlčacej lehoty) bez toho, aby veriteľ právo vykonal. Premlčaním na rozdiel od preklúzie nezaniká právo ako celok, zaniká len právny nárok t.j. jeho súdna vymáhateľnosť. V dôsledku neuplatnenia práva v ustanovenom čase vzniká na strane dlžníka právo na vznesenie námietky premlčania a jej uplatnením zaniká veriteľovi právny nárok. Právo zostáva, ale je oslabené, pretože súd ho nemôže veriteľovi proti vôli dlžníka, ktorý vzniesol námietku premlčania, priznať. Oslabenie práva sa prejavuje v tom, že po uplynutí premlčacej lehoty, v ktorej si veriteľ právo na zaplatenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi neuplatnil, súd nemôže priznať veriteľovi premlčané právo, ak dlžník vznesie námietku premlčania. Uznanie dlhu dlžníkom zakladá plynutie novej 10 ročnej premlčacej lehoty, v dôsledku čoho sa predĺži obdobie, kedy je pohľadávka veriteľa vymožiteľná a neoslabená. Po opätovnom preskúmaní veci odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho prezentovaného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 98/2010 zo dňa 27. 04. 2011 dospel k záveru, že list žalovaného z 12. 07. 2006, ktorým žalovaný reagoval na list zástupcu žalobkyne zo dňa 07. 07. 2006 (č. l. 73 spisu) a v ktorom žalobkyňa žiadala uznať nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 6.794,23 € brutto s 8%-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 do zaplatenia, je uznaním dlhu žalovaného voči žalobkyni. Žalovaný v ňom uviedol, že nemôže akceptovať náhradu mzdy požadovanú žalobkyňou v tej časti, v ktorej zasahuje do doby zamestnania u iných zamestnávateľov, pričom do úvahy by prichádzalo obdobie, počas ktorého bola žalobkyňa evidovaná ako nezamestnaná, čo predstavuje cca 397 dní, ktorým by v súlade s výpočtom zodpovedala suma 6 035,52 € (v čistom vyjadrení). Odvolací súd v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu, ktorým je viazaný, po opätovnom preskúmaní veci vyhodnotil list žalovaného za dňa 12. 07. 2006 ako uznanie dlhu, ktorý mal žalovaný voči žalobkyni titulom náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru do výšky 6 035,52 € v čistom vyjadrení. Dôsledkom uvedeného uznávacieho prejavu žalovaného bolo plynutie 10 ročnej premlčacej lehoty, čo znamená, že pohľadávka žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 24. 05. 2000 do 31.1. 2002 nie je premlčaná, keďže žalobkyňa podala žalobu dňa 23. 02. 2005 t.j. v priebehu 10 ročnej premlčacej lehoty. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru aj za uvedené obdobie bol dôvodný. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4 010,85 € titulom nároku na náhradu mzdy za obdobie od 24. 05. 2000 do 31. 01. 2002 ( t.j. v tej časti uplatneného nároku, v ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 17Co/280/2009-147 rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 7C/54/05-87 zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol ) spolu s 8 %-ným úrokom z omeškania od 14. 05. 2004 do zaplatenia ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. Náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru si žalobkyňa uplatnila vo výške 7269,36 € za obdobie od 24.5.2000 do 2.6.2004. Náhrada mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 2.6.2004 vo výške 3258,51 € bola žalobkyni priznaná rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 7C/54/2005-87 zo dňa 7.júna 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.17Co/5/2008-118 z 19.marca 2008. Výška priemerného hrubého zárobku žalobkyne, z ktorého musel súd podľa § 275 ods.2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 30.6.2000 vychádzať bola v prvostupňovom konaní ustálená na 399,65 € mesačne a 18,61 € denne. Za obdobie od 24.5.2000 do 31.12.2000 vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy vo výške 2 909,24 € ( 6 dní v mesiaci máj krát 18,61 € = 111,67 €, za 7 mesiacov jún -december 7 krát 399,65 € = 2 797,57 €, spolu 2909,24 €). Z takto vypočítanej náhrady mzdy súd odpočítal sumu 803,35 €, ktorú v období od 18.9. 2000 do 31.12.2000 žalobkyňa zarobila výkonom práce v inom zamestnaní z dôvodu, že v liste zo 7.7.2006, ktorým žiadala žalobkyňa žalovaného, aby jej nárok na náhradu mzdy uznal, aj žalobkyňa svoj príjem za obdobie od 18.9. - 31.12.2000 odpočítala a listom z 12.7.2006 (ktorý dovolací súd vyhodnotil ako uznanie nároku ) reagoval žalovaný na chybný výpočet žalobkyne ( chybný z dôvodu, že v rozpore s § 61 ods.2 ZP bola odpočítaná dosiahnutá mzda aj za obdobie 6 mesiacov od vzniku nároku na náhradu mzdy ) a uznanie nároku zo strany žalovaného s následkom predĺženia premlčacej lehoty sa týkalo iba obdobia nezamestnanosti žalobkyne. Náhrada mzdy za rok 2000 je potom 2 105,89 €. V roku 2001 dosiahla žalobkyňa zárobok 3 032,43 eur, ktorý bolo podľa § 61 ZP potrebné odpočítať od náhrady mzdy, na ktorý by žalobkyni vznikol nárok ( 12 mesiacov krát priemerný mesačný hrubý zárobok 399,65 € = 4 795,85 € ) a za rok 2001 bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy vo výške 1 763,42 € ( 4 795,85 € - 3032,43 € = 1 763,42 €). Náhrada mzdy za obdobie 1.1.2002 - 31.1.2002 je 141,54 € ako rozdiel medzi priemerným hrubým zárobkom žalobkyne a dosiahnutou mzdou v tomto období. Súčet náhrady mzdy za jednotlivé obdobia 2 105,89 € + 1 763,42 € + 151,54 € je 4010,85 €. Náhrada mzdy prisúdená žalobkyni vo výške 3258,51 € rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 7C/54/2005-87 zo dňa 7.júna 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/5/2008-118 z 19.marca 2008 spolu s náhradou mzdy prisúdenou žalobkyni týmto rozhodnutím vo výške 4010,85 € dáva spolu súčet 7 269,36 €, t.j. sumu, ktorú si žalobkyňa v konaní uplatnila. Výška úroku z omeškania (8% ) zodpovedá v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonáva Občiansky zákonník dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania s platením peňažného dlhu; počiatok omeškania 14. 05. 2004 je daný právoplatnosťou rozhodnutia vydaného v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pretože o nároku na náhradu mzdy možno rozhodnúť len potom, ako súd rozhodne o neplatnosti rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa ( v danom prípade o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru). O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v nadväznosti na ust. § 142 ods.1 OSP. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v plnom rozsahu. Ako trovy konania, na náhradu ktorých vznikol žalobkyni nárok prichádzajú do úvahy trovy prvostupňového konania vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod číslom 7C/54/05, trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/5/08, trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/280/2009, trovy dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR v Bratislave pod číslom 4 Cdo 243/2008 a číslom 6 Cdo 98/2010 a trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/153/2011. Podľa ustanovenia § 151 ods.1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Zo spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa si uplatnila právo na náhradu trov prvostupňového konania vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod číslom 7 C 54/05 na pojednávaní konanom dňa 05. 06. 2007 (č.l. 83 spisu) zodpovedajúcich jej ušlému zárobku (§ 137 O.s.p.) v celkovej sume 28,88 € (v deň pojednávania od 7,30 hod. do 15,30 hod pri hodinovom zárobku 3,61 €) , ďalej v podaní zo dňa 11. 06. 2007 (č. l. 85 spisu) trovy právneho zastupovania podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške 2 900,82 € ako odmenu za 9 úkonov právnej služby, z toho 2 krát po 227,04 € a 7 krát po 237,33 € ; odmena za 9 úkonov právne služby celkom sume 2 115,45 € (príprava a prevzatie, pokus o zmier, podanie žaloby, účasť na pojednávaní na okresnom súde dňa 08. 11. 2005, 27. 06. 2006, 22. 08. 2006, 24. O4. 2007 a 05.06.2007, upresnenie žaloby na námietky žalovaného z 05.09.2007), ďalej ako 9 krát paušálna náhradu nákladov (tzv. režijný paušál), z toho 2 krát po 4,52 € ( rok 2004), 2 krát po 4,98 € (rok 2005), 3 krát po 5,44 € ( rok 2006) a 2 krát po 5,90 € (rok 2007) a tiež ako náhradu za stratu času za 80 začatých polhodín v celkovej sume 738,23 € (strávenú cestou autom z Banskej Bystrice do Rimavskej Soboty a späť v trvaní dvoch hodín, čo je 16 polhodín, v súvislosti s účasťou na pojednávaniach na Okresnom súde Rimavská Sobota dňa 08. 11 2005, 27.06.2006, 22.08.2006, 24.04.2007 a 05.06.2007 t.j celkom 16 krát 5). Žalobkyňa si ďalej uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/5/08 a to vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 04.12 2007 ( č. l. 101 spisu) v celkovej výške 243,24 € ( odmena za 1 úkon právnej služby- vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 237,33 € a režijný paušál v sume 5,90 €). Trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/280/2009 si žalobkyňa síce uplatnila ( Zápisnica o pojednávaní na odvolacom súde konanom dňa 17. 02 2010), ale v lehote podľa § 151 ods. 1 OSP ich nevyčíslila; trovy dovolacieho konania vedeného na NS SR pod číslom 4 Cdo 243/2008 a číslom 6 Cdo 98/2010 a trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/153/2011 si žalobkyňa v zmysle § 151 ods. 1 OSP neuplatnila ani nevyčíslila. Z trov konania, na náhradu ktorých by vzhľadom na celkový úspech žalobkyne v konaní mohol vzniknúť žalobkyni nárok v prípade ich riadneho uplatnenia a vyčíslenia jej odvolací súd mohol priznať len trovy konania vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod číslom 7C/54/05 a trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod číslom 17Co/5/08, t.j. trovy, ktoré si žalobkyňa v zmysle ust. § 151 ods. 1 OSP uplatnila a vyčíslila. Za tarifnú hodnotu veci pre účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za úkony vykonané za účinnosti vyhlášky č. 655/2004 Z. z. podľa § 10 ods. 1 vyhlášky považoval odvolací súd sumu 7.269,37 €, o ktorej súd prvého stupňa konal vo veci 7C/54/05 a odvolací súd vo veci 17Co/5/08. Za úkony právnej služby uskutočnené za účinnosti vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb si právny zástupca žalobkyne správne účtoval tarifnú odmenu určenú podľa § 13 ods. 1 tejto Vyhlášky z hodnoty práva 7.269,37 € vo výške 227,- €. Žalobkyňa si uplatnila a vyčíslila trovy konania (prvostupňového a odvolacieho 17 Co 5/08) v celkovej výške 3 667,93 € ( 28,88 € plus 2 900,82 € plus 738,23 €). Takto uplatnené a vyčíslené trovy konania nepovažoval odvolací súd za trovy konania uplatnené a vyčíslené v celom rozsahu dôvodne, pretože pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania, pojednávania, ktoré sa mali na Okresnom súde Rimavská Sobota konať dňa 08.11. 2005, 27. 06.2006 a 24.04.2007 boli odročené bez prejednania veci, čo znamená že právny zástupca žalobkyne má podľa § 14 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nárok len na 1 tarifnej odmeny (§10 ods.1 vyhlášky) za účasť na uvedených pojednávaniach, čo je zo sumy 237,34 €, (ktorá zodpovedá tarifnej odmene za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods.1 vyhlášky) suma 59,33 €. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd mohol žalobkyni priznať náhradu trov konania zodpovedajúcich odmene jej právneho zástupcu za účasť na vyššie uvedených 3 pojednávaniach len do výšky 1 tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, preto žalobkyňou uplatnené trovy prvostupňového konania krátil o sumu 534,03 € ( 237,34 €-59,33 € t. j. 178,01 € krát 3 úkony, ktorých sa to týka t.j. celkom 534,03 €). Suma trov prvostupňového konania žalobkyne z celkovo priznaných trov konania, na náhradu ktorých odvolací súd zaviazal žalovaného tak zodpovedá ušlej mzde žalobkyne priznanej podľa § 137 O.s.p. za deň 05. 06. 2007, kedy sa žalobkyňa zúčastnila pojednávania na Okresnom súde Rimavská Sobota vo veci 7C/54/05 vo výške 28,88 €, ďalej odmene za 9 úkonov právnej služby vyššie špecifikovaných. Takto žalobkyňou uplatnenú tarifnú odmenu za 9 úkonov právnej služby krátil odvolací súd vo vzťahu k 3 úkonom (účasť na pojednávaniach, ktoré boli odročené bez prejednania veci) vo vymedzenom rozsahu z vyššie uvedených dôvodov. Priznaná suma trov prvostupňového konania ďalej zodpovedá režijnému paušálu podľa § 18 a § 16 Vyhlášky aktuálne platnej v čase vykonania úkonu, vyššie špecifikovanému v celkovej sume 47,12 € a náhrade za stratu času podľa § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v celkovej sume 738,23 € ; priznané trovy prvostupňového konania celkom 2 395,67 €. Suma priznaných trov odvolacieho konania 17 Co/5/08 zodpovedá tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby podľa § 10 ods.1 vyhlášky vo výške 237,33 € (vyjadrenie k odvolaniu žalovaného) a režijnému paušálu vo výške 5, 90 €; trovy odvolacieho konania 17 Co/5/08 celkom 243,23 €.. O spôsobe náhrady trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 149 ods.1 O.s.p.. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.