Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/85/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6908207009 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6908207009.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľa P. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. č. XXX, XXX XX B., právne zastúpeného JUDr. Jánom Čipkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Partizánska č. 197, 981 01 Hnúšťa, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody v celkovej výške 25.222,19 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa a odporcu proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 14C/88/2008-103 zo dňa 13. 12. 2010, takto r o z h o d o l : Čiastočný rozsudok okresného súdu zo dňa 13. 12. 2010 vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť, aby zaplatil navrhovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.000 Eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 10. 01. 2009 do zaplatenia, m e n í tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamieta. Čiastočný rozsudok okresného súdu zo dňa 13. 12. 2010 vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým (čiastočným) rozsudkom zo dňa 13. 12. 2010 rozhodol o nároku navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka vo výške 25.222,19 Eur (pôvodne 759.843,81,- Sk) tak, že odporcovi uložil povinnosť, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia zaplatil navrhovateľovi sumu 2.000,- Eur, spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 10. 01. 2009 do zaplatenia (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa ohľadom uvedeného nároku zamietol (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok). V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa a 23. 07. 2008, ktorý doplnil na pojednávaní dňa 21. 05. 2009 domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 25.891,26 Eur (pôvodne 780.000,- Sk) s príslušenstvom. Uplatňovaná istina pozostávala z dvoch čiastkových nárokov. Prvý nárok sa týkal náhrady skutočnej škody (majetkovej ujmy) vo výške 669,06 Eur (pôvodne 20.156,10,- Sk), ktorý si uplatnil z titulu náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb“). O tomto nároku navrhovateľa rozhodol okresný súd (prvým) čiastočným rozsudkom č.k. 14C/88/2008-48 zo dňa 21. 05. 2009 tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. Uvedený (prvý) čiastočný rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/260/2009-69 zo dňa 17. 02. 2010. Zvyšná časť uplatňovanej istiny vo výške 25.222,19 Eur (pôvodne 759.843,81,- Sk) predstavovala druhý uplatnený nárok navrhovateľa - náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť tým, že orgány činné v predmetnom trestnom konaní zasiahli do jeho osobnostných práv. Tento nárok si uplatnil podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Skutkovým základom obidvoch uplatňovaných nárokov bola skutočnosť, že navrhovateľ bol oslobodený spod obžaloby (rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2To/263/2004-223 zo dňa 16. 12. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 12. 2004). Pretože predmetom konania, ktoré predchádzalo vydaniu odvolaním napadnutého (druhého) čiastočného rozsudku bol (už len) vyššie uvedený druhý nárok navrhovateľa, týkajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý si navrhovateľ uplatnil podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, okresný súd zameral dokazovanie na to, aby zistil v ktorých konkrétnych ním tvrdených aspektoch sa táto ujma mala prejaviť. Po vykonaní rozsiahleho dokazovania (ktoré v odôvodnení rozhodnutia presne špecifikoval) dospel k záveru, že jediným relevantným aspektom, ktorý odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy je len samotné „trestné konanie vedené voči navrhovateľovi vyše dvoch rokov“, ktoré „bolo objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť do jeho psychického stavu a privodiť mu stavy zvýšenej nervozity, nesústredenosti, ustráchanosti, taktiež mu privodiť poruchy spánku, zažívacie problémy, zvracanie, horúčky, ako aj celkovú psychickú nepohodu“ a keďže „sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať taký zásah do jeho osobného, rodinného, pracovného a spoločenského života, ako to tvrdil v návrhu, v podaní zo dňa 20. 05. 2010, resp. prostredníctvom svojho zástupcu“, priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy len vo výške 2.000,- Eur s prísl. a v prevyšujúcej časti jeho návrh ohľadom predmetného nároku zamietol. Proti uvedenému čiastočnému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ i odporca. Navrhovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) napadol odvolaním čiastočný rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým jeho návrh o zaplatenie nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej časti zamietol (druhý výrok), a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v uvedenom výroku zmenil tak, aby mu z uvedeného titulu „priznal vyššiu sumu“ a aby mu zároveň priznal i náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení odvolania vo veci samej namietal, že okresným súdom priznanú nemajetkovú ujmu považuje „za neprimerane nízke odškodnenie za prežité útrapy počas nedôvodného trestného stíhania“. Rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku preto podľa jeho názoru „vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. V odôvodnení odvolania voči výroku o trovách konania namietal, že okresný súd nepostupoval správne, keď na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Keďže v tomto prípade rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, súd mu mal podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. priznať plnú náhradu trov konania. Odporca napadol odvolaním čiastočný rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy čiastočne vyhovel (prvý výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v uvedenom výroku zmenil a návrh navrhovateľa i v tejto časti ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení odvolania namietal nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie. V tejto súvislosti uviedol, že „oslobodzujúcim rozsudkom súdu navrhovateľovi nebola spôsobená ujma na jeho občianskej cti, na jeho mene a osobných právach v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.“ Konštatoval, že „základným hmotnoprávnym predpokladom zodpovednosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka je neoprávnený zásah, spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti občana spočívajúci v porušení či ohrození práv a chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv je okolnosť, že k zásahu došlo v rámci primeraného hájenia chránených záujmov, či už vlastných alebo cudzích, prípadne verejných, pri výkone stanoveného subjektívneho práva alebo pri zákonom uloženej právnej povinnosti. (...) O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde tam, kde je tento zásah dovolený zákonom. Tak je tomu napríklad v prípade vedenia trestného konania proti obvinenej fyzickej osobe. Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, chránených § 11 Občianskeho zákonníka. Ak však orgány činné v trestnom konaní postupujú v priebehu trestného stíhania obvineného v medziach zákona, nemožno takýto zásah považovať za neoprávnený v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka. Ide o situáciu, keď nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do osobnosti ktorej je vedením trestného stíhania zasahované, prevláda závažnejší. významnejší a funkčne vyšší verejný záujem na tom, aby trestné činy boli náležíte odhaľované a ich páchatelia spravodlivo potrestaní. Neoprávnenosť trestného stíhania navrhovateľa nezakladá ani samotná skutočnosť, že navrhovateľ bol v konaní pred súdom oslobodený spod obžaloby z trestných činov. ( ...) Pokiaľ je v súlade so zákonom stanovenými podmienkami voči fyzickej osobe vznesené obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba, pričom všetky úkony orgánov činných v trestnom konaní, zasahujúce v priebehu trestného stíhania do práv fyzickej osoby, sú uskutočňované v medziach zákona, nepredstavujú vznesenie obvinenia, podanie obžaloby, ani ďalšie zákonom umožnené úkony orgánov činných v trestnom konaní voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv tejto osoby‚ chránených § 11 Občianskeho zákonníka, a to ani v prípade že následne dôjde k jej oslobodeniu spod obžaloby súdom.“ Okrem toho odporca v odvolaní namietal i to, že okresný súd odvolaním napadnutým výrokom priznal navrhovateľovi (okrem náhrady nemajetkovej ujmy) i úrok z omeškania. Podľa názoru odporcu, „navrhovateľ nemá právo na zaplatenie úroku z omeškania, pretože v čase rozhodnutia súdu dlh nebol splatný, keďže výška nároku navrhovateľa závisela od rozhodnutia súdu“ a teda on (ako odporca) „sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku skôr než mu bola známa výška náhrady škody.“ Na základe podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a čiastočný rozsudok okresného súdu zo dňa 13. 12. 2010 vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť, aby zaplatil navrhovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.000 Eur, spolu s 5%-ným úrokom z omeškania ročne od 10. 01. 2009 do zaplatenia podľa § 220 O.s.p. zmenil a vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, z nasledujúcich dôvodov: Je nesporné, že predmetom odvolaním napadnutého čiastočného rozsudku okresného súdu bol nárok navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka vo výške 25.222,19 Eur (pôvodne 759.843,81,- Sk) z dôvodu, že voči nemu bolo od roku 2002 vedené trestné konanie, ktoré bolo ukončené až rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2To/263/2004-223 zo dňa 16. 12. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 12. 2004, ktorým bol oslobodený spod obžaloby. Ide teda o nárok na ochranu osobnosti. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Súdna prax zastáva názor (viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2008, sp.zn. 3 Cdo 201/2007), že otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod. Je totiž logické, že spornosť v týchto o otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektami, ktorých sa táto spornosť týka - medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že odporca (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré navrhovateľ v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného pravá, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. V prejednávanej veci sa okresný súd otázkou, či označený odporca je nositeľom predmetnej povinnosti (t.j., či je vo vzťahu k uplatňovanému nároku pasívne legitimovaný) výslovne nezaoberal, avšak vzhľadom na to, že v rámci vykonávaného dokazovania a následne v rámci samotného rozhodnutia sa zaoberal otázkou, v ktorých konkrétnych navrhovateľom tvrdených aspektoch sa zásah do jeho osobnostných práv mal prejaviť, a vzhľadom k tomu, že návrhu navrhovateľa čiastočne vyhovel, možno usúdiť, že vychádzal zo záveru, že v tomto prípade je daná pasívna legitimácia navrhovateľom označeného odporcu. Tento záver okresného súdu však nie je správny. Ako už bolo uvedené, skutkovým základom uplatňovaného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy bola skutočnosť, že voči nemu bolo od roku 2002 vedené trestné konanie, ktoré bolo ukončené až rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2To/263/2004-223 zo dňa 16. 12. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 12. 2004, ktorým bol oslobodený spod obžaloby. Teda de facto tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo postupom (prípadne rozhodnutiami) orgánov činných v trestnom konaní (konkrétne jeho obvinením a podaním obžaloby). Odporca ale bezpochyby tieto rozhodnutia nevydal, vytýkaného konania sa nedopustil (nevzniesol voči navrhovateľovi obvinenie a nepodal voči nemu obžalobu), preto z hľadiska uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaný za subjekt zásahu. Predmetný návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (podľa § 13 Občianskeho zákonníka) teda nesmeroval voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný, pretože odporca sa nedopustil konania, ktoré podľa navrhovateľom tvrdených skutkových okolností zasiahlo do jeho osobnosti. Na tom, že v danom prípade odporca nieje subjektom zásahu (pôvodcom navrhovateľom vytýkaného správania orgánov činných v trestnom konaní) nič nemení skutočnosť, že odporcom je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku), ani ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) stotožňovať s odlišnými subjektami (policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektu a nesú vlastnú zodpovednosťou za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľom označený odporca nie je vo vzťahu k uplatňovanému nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vecne pasívne legitimovaný. Odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v časti vyhovel, je preto vecne nesprávny. Odvolaciemu súdu teda neostávala iná možnosť, ako čiastočný rozsudok v uvedenom výroku zmeniť (podľa § 220 O.s.p.) a návrh navrhovateľa v tejto časti zamietnuť. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol je vo výroku vecne správne a preto ho odvolací súd v tejto časti (podľa § 219 ods. 1 O.s.p.) potvrdil, pričom vychádzal z vyššie uvedených dôvodov, ktoré boli odlišné, ako dôvody z ktorých vychádzal okresný súd. Záverom odvolací súd konštatuje, že výsledok konania by bol rovnaký i v prípade, ak by si navrhovateľ uplatnil predmetný (totožný) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy proti pasívne legitimovanému subjektu a to z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade absentuje základný (vyššie uvedený) predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, ktorým je neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľa. Niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, totiž nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej vznesené obvinenie z trestného činu v súlade so zákonnými podmienkami a keď aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby (§ 11 Občianskeho zákonníka) sú vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani skutočnosť, že neskôr by eventuálne došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe (prípadne k jej prepusteniu z väzby), alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. /viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2008, sp. zn. 3 Cdo 201/2007/. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, pre ktoré považoval odvolací súd predmetný návrh navrhovateľa za nedôvodný, nepovažoval (z hľadiska hospodárnosti konania) za potrebné zaoberať sa námietkou premlčania vznesenou odporcom. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa (§ 224 ods. 2 O.s.p.). Keďže odvolací súd čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu, musel podľa vyššie citovaného ustanovenia rozhodnúť i o trovách celého konania. Odporca bol v konaní úspešný a preto mu podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov celého, teda prvostupňového i odvolacieho konania. Odporca sa však práva na náhradu trov konania výslovne vzdal a preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.