Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 52Cbi/89/2003 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6003899772 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6003899772.18 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici samosudkyňou JUDr. Miroslavou Púchovskou v právnej veci žalobcu GASTROFIT s. r. o., Ul. Prof. Sáru č. 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36001988, zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Matuškovou, PhD., advokátka GABE-BB s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Ul. Prof. Sáru 44, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému JUDr. Vladimír Nosko, správca konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR URPÍN BB s. r. o., Lesnícka 12, Slovenská Ľupča, IČO: 36012505 so sídlom SNP 33, 990 01 Veľký Krtíš o vylúčenie veci z konkurznej podstaty takto r o z h o d o l : Súd určuje, že žalovaný je povinný vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu Pivovar Urpín BB s. r. o., Slovenská Ľupča, IČO: 36012505 hnuteľné veci podrobne špecifikované v prílohách č. 1 až 8 oznámenia o zaradení majetku do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty zo dňa 21. 10. 2003. Žalovaný je povinný vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu Pivovar Urpín BB, s. r. o., Slovenská Ľupča, IČO: 36012505 hnuteľné veci podrobne špecifikované v prílohe oznámenia o zapísaní veci do súpisu podstaty úpadcu Pivovar Urpín BB, s. r. o. zo dňa 21. 10. 2003 s výnimkou vecí uvedených pod číslami položiek 58, 59, 66, 93 až 97. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou zo dňa 21. 11. 2003 domáhal voči žalovanému vylúčenia veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu a to hnuteľných vecí podrobne špecifikovaných v prílohách č. 1 - 8 Oznámenia o zaradení majetku do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty zo dňa 21. 10. 2003 a hnuteľných vecí podrobne špecifikovaných v prílohe Oznámenia o zapísanie vecí do súpisu podstaty úpadcu PIVOVARU URPÍN BB, s. r. o. zo dňa 21. 10. 2003 s výnimkou vecí uvedených pod č. položiek 58, 59, 66, 93 až 97. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi 89/2003-458 zo dňa 18. 11. 2008 žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3Obo/68/2009-528 zo dňa 30. 11. 2010 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 52 Cbi 89/2003-458 zo dňa 18. 11. 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia odvolací súd okrem iného uviedol, že súd prvého stupňa vyhodnotil konanie úpadcu s poukazom na obsah dvoch z niekoľkých svedeckých výpovedí pracovníkov úpadcu ako konanie smerujúce k hľadaniu strategického partnera, čo nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Nevyhodnotil však ďalšie svedecké výpovede, ako aj predložené listinné dôkazy týkajúce sa zhoršenia podnikateľskej pozície úpadcu v dôsledku žalovaným namietaných právnych úkonov. Poukázal na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak je správanie určitého subjektu síce v súlade s právnym poriadkom, ale v rozpore s dobrými mravmi, súd takémuto správaniu neposkytne ochranu. Dobré mravy stanovujú najvyššiu prípustnú hranicu možného a akceptovateľného správania. Toto ustanovenie vyjadruje zároveň zákaz šikanózneho výkonu práva, o ktoré ide vtedy ak je právo vykonávané za účelom poškodzovania iného subjektu. Právny úkon je v rozpore s dobrými mravmi, ak nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Ak je preto právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Odvolací súd uviedol, že v danom prípade súd prvého stupňa nehodnotil predložené dôkazy podľa § 132 O. s. p. v dôsledku čoho je daná existencia žalovaným namietaných odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p.) preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd vytýčil pojednávanie na deň 27. 2. 2012, žalovaný mal predvolanie na pojednávanie riadne vykázané, z neúčasti na pojednávaní sa neospravedlnil, preto súd v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v neprítomnosti žalovaného. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej žaloby, poukázala aj na odvolanie žalovaného voči rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, kde sa žalovaný síce odvolal voči celému rozsudku, avšak druhú výrokovú vetu vo svojom odvolaní vôbec neodôvodnil a Najvyšší súd SR napriek tomu uznesením zrušil rozsudok krajského súdu v celom rozsahu, preto žiadala súd, aby opätovne žalobe vyhovel v celom rozsahu. Uviedla, že sa pridržiava svojich ústnych písomných výpovedí svedkov, ako aj písomných vyjadrení, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. Poukázala aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že úpadca odlial majetok a tým ukrátil konkurzných veriteľov, zbavil sa majetku, ktorý si následne opätovne prenajal, platil nájomné žalobcovi a tým znižoval hodnotu svojho majetku. Žalovaný svojimi vyjadreniami uviedol, že úkonmi úpadcu došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov, ale podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu by takéto odporovateľné právne úkony museli byť úkonmi platnými, avšak samotný žalovaný zahrnul predmetný majetok do súpisu konkurznej podstaty s odôvodnením, že sa jedná o neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnej zástupkyne žalobcu, Oznámením o zaradení majetku do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty s prílohami, dodatkom č. 4 k spoločenskej zmluve z 25. 1. 1999, vyhlásením o prevzatí záväzku na nový vklad, preberacím protokolom, prílohami č. 1 - 8 k preberaciemu protokolu zo dňa 28. 1. 1999, nájomnými zmluvami uzatvorenými medzi spoločnosťou Gastrofit, s. r. o., Banská Bystrica a Pivovar Urpín BB, s. r. o. Banská Bystrica, jednotlivými kúpnymi zmluvami, protokolmi o odovzdaní a prevzatí veci, výdavkovými a príjmovými pokladničnými dokladmi, záložnými zmluvami ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav: Žalobca sa domáhal žalobou z 21. 11. 2003 vylúčenia veci z konkurznej podstaty úpadcu. Žalovaný uviedol, že úpadca vložil predmetný majetok v účtovnej hodnote 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur) ako nepeňažný vklad do spoločnosti GASTROFIT s. r. o. Následne si majetok, ktorý bol predmetom vkladu úpadca od spoločnosti GASTROFIT s. r. o. prenajal. Potom úpadca svoj obchodný podiel spoločnosti GASTROFIT s. r. o. previedol na spoločnosť Mižetek, s. r. o. za odplatu 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur). Mižetek však úpadcovi nikdy za obchodný podiel nezaplatil. Uviedol, že žalobca vo svojich vyjadreniach tvrdí, že tento postup bol len realizáciou podnikateľského zámeru, ktorý sa nepodarilo zrealizovať a takáto neúspešná realizácia podnikateľského zámeru nemôže byť konaním v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že má za to, že uvedené právne úkony sú úkonmi v rozpore s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. Zastáva názor, že aby bolo možné konanie tej - ktorej osoby považovať za konanie v súlade s dobrými mravmi, je potrebné, aby toto konanie bolo obvyklé, poctivé a spravodlivé, teda aby toto konanie bolo v súlade s v spoločnosti prevládajúcej morálnymi zásadami a obchodnými zvyklosťami. Je nesporné, že tvrdenie žalobcu o existencii a realizácii podnikateľského zámeru preniknúť na ruský trh nie je zo strany žalobcu podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi (zostáva len v rovine tvrdení). Poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru potvrdzujú, že zo strany úpadcu nešlo o realizáciu podnikateľského zámeru preniknúť na ruský trh, ale účelom týchto právnych úkonov boli iné zámery úpadcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. Jedná sa podľa žalovaného o vysoko neštandartný postup realizácie podnikateľského zámeru, nakoľko je nesporné, že ak podnikateľ plánuje vytvorenie spoločného podniku so zahraničným subjektom a jedná sa o obchod v hodnote niekoľko desiatok miliónov korún, tak vytvoreniu takéhoto podniku predchádza séria vzájomných rokovaní, vypracovávanie finančných a právnych analýz vrátane skúmania bonity a vierohodnosti obchodného partnera, ktoré vyústia do podpisu rôznych memoránd o porozumení, dohôd o mlčanlivosti, či dohôd o vzájomnom postupe. Môže konštatovať v tejto súvislosti, že v účtovných podkladoch úpadcu, ktoré mu boli odovzdané ako správcovi konkurznej podstaty sa nenachádzajú žiadne relevantné doklady, ktoré by nasvedčovali, že by úpadca svoj zámer presadiť sa na ruskom trhu realizoval postupom, ktorý je v obchodnom styku bežný, čo jednoznačne vzbudzuje pochybnosti o skutočnej existencii a realizácii žalobcom deklarovaného podnikateľského zámeru. Ďalej uviedol, že žalobca previedol na Mižetek s. r. o. obchodný podiel v spoločnosti GASTROFIT s. r. o., do ktorej predtým vložil majetok v hodnote 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur) bez toho, aby mal so spoločnosťou Mižetek uzatvorenú akúkoľvek záväznú dohodu týkajúcu sa realizácie podnikateľského zámeru v Rusku, alebo aby mal akýmkoľvek spôsobom zabezpečenú pohľadávku na uhradenie odplaty za obchodný podiel vo výške 70.291.000,- Sk (2.333.233,75 eur). Uviedol, či je v súlade s dobrými mravmi, aby podnikateľ bez akýchkoľvek záruk previedol na tretiu osobu majetok v hodnote 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur), a potom len čakal ako sa situácia vyvinie a či obchodný partner, na ktorého tento majetok previedol bude alebo nebude mať záujem o spoluprácu. Naviac v dokumentácii a účtovníctve úpadcu sa nenachádzajú žiadne dokumenty, ktoré by preukazovali vypracovanie akéhokoľvek podnikateľského zámeru alebo vôbec existenciu nejakých krokov, ekonomických, finančných alebo iných analýz či stanovísk, ktoré by pre takýto podnikateľský zámer boli potrebné. Uviedol, že je nesporné, že poctivým obchodným stykom je potrebné chápať také pravidlá, ktoré sú medzi rozhodujúcou časťou serióznych podnikateľov brané ako pravidlá všeobecne uznávané a rešpektované a podľa jeho názoru tieto všeobecne uznávané a rešpektované pravidlá obchodného styku a dobrých mravov dodržané neboli. Ďalej poukázal na jednoznačne nepriaznivý dopad predmetných úkonov na veriteľov úpadcu. Úpadca mal voči veriteľom záväzky vo výške cca 1,4 miliardy Sk. Je nesporné, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom (okrem svojich tvrdení) nepreukázal, že by jeho podnikateľský zámer mal, resp. aspoň mohol mať do budúcnosti priaznivý dopad na jeho hospodársku činnosť, t. j. mal by priaznivý dopad na jeho schopnosť uhrádzať záväzky voči veriteľom. Zastáva názor, že na základe už uvedených právnych úkonov úpadca svoj reálny bonitný majetok v hodnote 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur) „vymenil“ za nebonitnú, ničím nezabezpečenú pohľadávku voči spoločnosti Mižetek vo výške 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur) a súčasne ďalším negatívnym dopadom na úpadcu bola skutočnosť, že z jeho majetku boli odčerpávané ročné prostriedky vo výške 8,3 milióna Sk (275.509,53 eur), ktoré musel platiť za prenájom majetku. Uviedol, že za nepravdivé považuje tvrdenie žalobcu, že uvedenou transakciou nedošlo k zníženiu platobnej schopnosti úpadcu; odpisy sú účtovná kategória avšak z hľadiska platobnej schopnosti, t. j. možnosti veriteľov uspokojiť svoje pohľadávky je dôležitý realizovateľný majetok úpadcu, t. j. majetok, ktorý je možné vymeniť za finančnú hotovosť a ktorý predstavujú peniaze, hnuteľný a nehnuteľný majetok a reálne splatné pohľadávky. Je nesporné, že realizovateľný majetok úpadcu sa na základe vyššie uvedených právnych úkonov zásadným spôsobom zmenil, lebo realizovateľný majetok v hodnote 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur) bol nahradený ničím nezabezpečenou a reálne nesplatiteľnou pohľadávkou voči spoločnosti Mižetek. Toto tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že sa úpadca k jej vymáhaniu a existencii správal inak ako ku štandardným, t. j. reálne splatným pohľadávkam. Uviedol že výsledkom celej transakcie úpadcu bolo scudzenie realizovateľného majetku úpadcu (t. j. speňažiteľného majetku úpadcu), odliv reálnych finančných prostriedkov na zaplatenie prenájmu toho istého majetku, zvýšenie záväzkov voči daňovému úradu z dôvodu vyššej daňovej povinnosti, ktoré ako je všeobecne známe ani napriek nekvalifikovanému a účelovo zavádzajúcemu zdôvodneniu zámeru odporcu daňovému úradu neuhrádzal. Úpadca vyššie uvedené právne úkony vykonával v čase, keď mal pohľadávky voči veriteľom v celkovej hodnote cca 1,4 miliardy Sk (46.471.486,42 eur). Uviedol aj tú skutočnosť, že by ak sa predmetný majetok v rámci konkurznej podstaty nespeňažoval, malo by to dosah aj na neuhradenie pohľadávok voči štátu, ktorej sú do konkurzného konania prihlásené vo výške 460.882.415,-Sk (15.298.493,50 eur). Poukázal na neštandardné zaobchádzanie s pohľadávkou voči spoločnosti Mižetek, keďže úpadca nepodnikal ani po lehote splatnosti tejto pohľadávky žiadne kroky na to, aby bola pohľadávka uhradená. To opätovne spochybňuje reálnosť podnikateľského zámeru žalobcu. K vyjadreniu žalovaného zaujal stanovisko žalobca, a to okrem iného aj písomným vyjadrením z 28. 8. 2008, v ktorom uviedol, že na preukázanie tvrdenia o existencii konkrétneho podnikateľského zámeru o vytvorení spoločného podniku so zahraničným partnerom dňa 11. 1. 2008 žalobca predložil súdu návrh na vypočutie siedmych svedkov. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že žalovaný nenašiel v účtovníctve úpadcu žiadne relevantné doklady týkajúce sa existencie konkrétneho podnikateľského zámeru majiteľa pivovaru je irelevantné, nakoľko takéto dohody, zámery nie sú predmetom účtovníctva v zmysle zákona o účtovníctve a teda takýto argument žalovaného je nepodstatný. Práve naopak, takéto dohody a zámery podliehajú určitému stupňu utajenia a často (aj veľké firmy oznámia fúziu, vstup investora až pri podpise konkrétnej zmluvy). Majiteľom pivovaru bola jediná fyzická osoba, ktorá nebola povinná o svojich zámeroch referovať tretím osobám. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca previedol na spoločnosť Mižetek, s. r. o. obchodný podiel spoločnosti GASTROFIT s. r. o. bez toho, aby mal so spoločnosťou Mižetek s. r. o. uzatvorenú akúkoľvek záväznú dohodu týkajúcu sa realizácie podnikateľského zámeru v Rusku alebo aby mal akýmkoľvek spôsobom zabezpečenú pohľadávku na uhradenie odplaty za obchodný podiel uviedol, že to, čím žalovaný podmieňuje prevod obchodného podielu, t. j. uzavretie písomnej záväznej dohody, alebo zabezpečenie odplaty nie je absolútne štandardné, nevyplýva z nijakých predpisov, ani zvyklostí, je to len názor žalovaného, ktorý sa snaží prezentovať ako zásady pocitového obchodného styku, avšak bez nejakých konkrétnych dôkazov. Skutočnosť, či zvolená stratégia majiteľa pivovaru bola dobrá alebo zlá, nemôže byť predmetom dobrých mravov. Majiteľ pivovaru chcel zachrániť podnik, zamestnanosť v podniku a riešenie videl práve v stratégii, ktorú vo svojich vyjadreniach žalobca podrobne popísal a ktorá bude podrobnejšie zdôvodnená a potvrdená svedeckými výpoveďami. Ďalej uviedol, že sa pridržiava svojich zdôvodnení týkajúcich sa skutočností, že realizácia nepeňažného vkladu nemala nepriaznivý dopad na spoločnosť PIVOVAR URPÍN BB s. r. o. t. j., že touto transakciou nemohlo dôjsť k zníženiu hospodárskeho výsledku spoločnosti PIVOVAR URPÍN, BB s. r. o. S tvrdeniami uvádzanými žalovaným sa nestotožňuje. Z výkazu ziskov a strát k 31. 12. 2001 vyplýva, že v súvislosti s vkladom časti strojov a technológií do spoločnosti GASTROFIT s. r. o. na jednej strane vzrástli služby spojené s nájmom v roku 2001 o 8,3 mil. Sk (275.509,53 eur) a na strane druhej klesli odpisy uvedených strojov a zariadení o 23,6 mil. Sk (783.376,49 eur). Touto transakciou teda nemohlo dôjsť v spoločnosti PIVOVAR URPÍN BB s. r. o. k zníženiu hospodárskeho výsledku spoločnosti ani k platobnej schopnosti, nakoľko táto nemá vplyv na platobnú schopnosť firmy. Pokiaľ ide o reálnu hodnotu nepeňažného vkladu žalobca uvádza, že pri realizácii nepeňažného vkladu bola určená jeho hodnota vo výške 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur) na základe znaleckých posudkov dvoch nezávislých znalcov a to v Znaleckom posudku súdneho znalca Ing. R. K. č. XXX/XXXX-X-X a v Znaleckom posudku znaleckej organizácie ZNALEKOM s. r. o. č. 48-5/1999. Žalovaný podľa názoru žalobcu zneužil ust. § 19 ZKV; poukázal na to, že do súpisu nezapísal ani poznámku o spornosti, ani nepodal nijakú žalobu, ktorou by preukázal existenciu spornosti, ktorú ust. § 19 ZKV vyžaduje. Skutočnosti, ktoré žalovaný v rámci tohto konania uvádza, mali byť predmetom žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu a žalovaný nemôže podľa názoru žalobcu nepodanie takejto žaloby zakrývať domáhaním sa absolútnej neplatnosti takéhoto úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Podľa názoru žalobcu ide zo strany žalovaného o šikanózny výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu. Taktiež uviedol, že už takmer 1 rok je pivovar odpredaný v rámci konkurzného konania, avšak do dnešného dňa nadobúdateľ nezačal komunikovať so spoločnosťou žalobcu ako vlastníkom technológie, túto technológiu bez právneho titulu užíva, opotrebováva, znehodnocuje. Aj to je „výsledok postupu“ žalovaného. K tvrdeniu žalovaného o porušovaní záložných zmlúv žalovaný uviedol, že Záložná zmluva č. 80/1991/UO/P bola uzatvorená na dobu určitú do 30. 9. 2001 a v súlade s ust. § 151md ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka zaniklo záložné právo uplynutím tejto doby. Len 30 položiek z prílohy k tejto záložnej zmluve bolo predmetom nepeňažného vkladu do spoločnosti GASTROFIT s. r. o. Z listinných dôkazov vyplýva, že technológie tvorilo celkovo 373 položiek. Podľa žalobcu žalovaný ničím nezdôvodnil, prečo by takéto konanie spoločnosti PIVOVAR URPÍN BB s. r. o. bolo v rozpore s dobrými mravmi, zúžil sa len na to, že podľa neho je takéto konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo je nedostatočné a preto podľa názoru žalobcu neakceptovateľné. Súd vypočul v konaní svedkov navrhnutých žalobcom aj žalovaným. Žalovaný navrhol vypočuť Ing. V. B. a Ing. W. N.. Svedkyňa B. uviedla, že bola u úpadcu zamestnaná ako ekonomická riaditeľka a po vyhlásení konkurzu zostala pracovať u úpadcu, zamestnával ju správca konkurznej podstaty, jej náplňou bolo viesť účtovníctvo, riadila účtovný úsek. Uviedla, že v čase keď nastúpila do spoločnosti, bola už technológia prenajatá a z účtovníctva sa dalo zistiť, že sa platí prenájom za túto technológiu a to spoločnosti GASTROFIT s. r. o., Banská Bystrica. Uviedla, že vie, že určité finančné transakcie sa robili formou zápočtov so spoločnosťou GASTROFIT, nakoľko nejaké veci robil PIVOVAR URPÍN pre GASTROFIT, naopak GASTROFIT robil pre Pivovar URPÍN. Čo sa týka predaja a kúpy jednotlivých vecí, ktoré sú uvádzané pod bodom III žaloby uviedla, že k vyplateniu kúpnej ceny došlo formou zápočtov. Po nahliadnutí do výdavkového pokladničného dokladu, ako aj príjmového pokladničného dokladu svedkyňa uviedla, že z týchto dokladov nie je preukázané, že by zo strany GASTROFITU boli vyplatené finančné prostriedky aj fyzicky. Podľa jej názoru došlo len k zápočtu súm medzi týmito firmami čo bolo v tom čase možné a zákon to dovoľoval. K tomu, či skutočne tieto finančné prostriedky boli aj do pokladne spoločnosti PIVOVAR URPÍN BB s. r. o., alebo na účet spoločnosti zo strany GASTROFITU vyplatené sa nevedela vyjadriť, avšak keby boli vyplatené do pokladne na úseku, ktorý viedla ona, uviedla, že by tam musela byť podpísaná pokladníčka, čo však z týchto dokladov je zrejmé, že nedošlo k vyplateniu finančných prostriedkov do pokladne. Uviedla, že ku každej obchodnej zmluve bola vystavená faktúra, inak by sa to nedalo zaúčtovať a mohlo dôjsť k vydaniu týchto výdavkových a príjmových dokladov bez toho, aby skutočne a fyzicky boli finančné prostriedky vyplácané. Uviedla, že k zníženiu nákladov nedošlo, nakoľko tým, že bola technológia prenajatá spoločnosti GASTROFIT došlo k plateniu prenájmu zo strany pivovaru a keby nedošlo k prenajatiu tejto technológie tak by sa účtovali odpisy technológií, keďže došlo k odpredaju technológie bol povinný platiť pivovar prenájom a došlo tak k odlivu finančných prostriedkov zo strany Pivovaru, ak by sa neplatili tieto finančné prostriedky, bolo by to evidované v nákladoch spoločnosti. Na otázku prečo podľa jej názoru došlo k zadĺženiu spoločnosti zo strany štátu, uviedla, že pre nedostatok finančných prostriedkov s tým, že v čase keď nastúpila do spoločnosti pivovar už bola v tejto spoločnosti zlá finančná situácia, zo strany pivovaru dochádzalo k zapožičiavaniu finančných prostriedkov spoločnostiam, tieto neboli splácané a preto sa dostala spoločnosť do platobnej neschopnosti, predaj mal klesajúcu tendenciu a tento nemohol postačovať na získavanie finančných prostriedkov. Ďalšia svedkyňa Ing. N. uviedla, že bola zamestnaná v pivovare ako vedúca všeobecnej učtárne. Uviedla, že v r. 2000 došlo k odúčtovaniu majetku vo výške asi 250.000.000,-Sk (8.298.479,72 eur) - celého majetku, následne došlo k zaúčtovaniu nepeňažného vkladu vo výške cca 70.000.000,-Sk (2.323.574,32 eur) a k zaúčtovaniu rozdielu medzi znaleckou a obstarávacou cenou cca 150.000.000,- Sk (4.979.087,83 eur). Aktíva spoločnosti sa znížili o sumu 150.000.000,-Sk (4.979.087,83 eur) a suma 50.000.000,-Sk (1.659.695,94 eur) zostala vedená ako finančná investícia medzi aktívami spoločnosti. Potvrdila, že boli uzavreté nájomné zmluvy a dochádzalo k pravidelnej fakturácii zo strany GASTROFITU pivovaru s tým, že finančné prostriedky boli platené zo strany pivovaru jednak v hotovosti, jednak sa započítavalo s tým, že spoločnosť GASTROFIT dlhovala pivovaru asi 30.000.000,- Sk (995.817,57 eur), ktoré jej boli poskytnuté predtým formou záloh a to prostredníctvom banky alebo hotovosťou cez pokladňu, po uzatvorení týchto nájomných zmlúv dochádzalo k započítaniu práve s týmito finančnými prostriedkami. K zaplateniu kúpnych cien jednotlivých kúpnych zmlúv uviedla, že ak by sa mala vyjadriť k tomu, či skutočne došlo fyzicky k zaplateniu finančných prostriedkov do pokladne spoločnosti PIVOVAR URPÍN potrebovala by mať k dispozícií kompletné doklady, v danom prípade mohlo dôjsť k fyzickému zaplateniu alebo k započítaniu, ale z predloženého dokladu nevie posúdiť ako boli tieto finančné prostriedky platené. Na otázku žalovaného uviedla, že ohľadne predaja obchodného podielu sa môže vyjadriť len z pohľadu účtovníctva s tým, že dostala zmluvu o predaji obchodného podielu k zaúčtovaniu, došlo k preúčtovaniu finančnej investície na pohľadávku a nevie o tom, že by táto pohľadávka bola zo strany úpadcu vymáhaná. Svedok B. Z. uviedol, že pôsobil v mäsokombináte ako výkonný riaditeľ až do ukončenia výrobnej činnosti, k odpredaju technológií sa vyjadriť nevedel, uviedol, že jeho úlohou bolo len fyzicky odobriť, či je technologické zariadenie v poriadku a či sa tam aj fyzicky nachádza. Nevedel sa vyjadriť ani k tomu, kto tieto technologické zariadenia kúpil ani v akom období a v akej hodnote. Svedok J. F. uviedol, že v r. 2000 - 2001 mal PIVOVAR URPÍN záujem spolupracovať s chorvátskym pivovarom v Splite, svedok tam vycestoval spolu s niektorými pracovníkmi pivovaru s tým, že splitský pivovar prejavil neskôr záujem o investíciu a to v objeme 220 hl piva pre začiatok a mali záujem aj o receptúru, možno neskôr aj o spoločné podnikanie; nakoniec sa táto spolupráca neuskutočnila, pretože PIVOVAR URPÍN prejavil záujem o investora v Ruskej federácii. Svedok RSDr. V. O., Csc. uviedol, že pracoval v PIVOVARE URPÍN ako personálny riaditeľ do augusta 2000; približne od roku 1995 nastali problémy v ekonomickej oblasti, majiteľ sa snažil tieto problémy riešiť. Jeho ako personálneho riaditeľa zaujímalo, či bude dostatok finančných prostriedkov na výplaty. Hľadali sa rôzne spôsoby ako zvýšiť odbyt piva; aj na spoluprácu mimo územia Slovenskej republiky, bol záujem vyvážať pivo do Ruska, Bieloruska, táto spolupráca s Ruskom sa neuskutočnila. Bol záujem vytvoriť spoločný podnik v Rusku, pokiaľ si pamätal firma sa volala Mižetek, podpísali sa aj nejaké dohody k spoločnému podniku, mali záujem o vývoz piva s tým, že PIVOVAR URPÍN mal záujem vložiť technológiu do spoločného podniku, ruská strana mala záujem o licenciu avšak do augusta 2000 kým pracoval v PIVOVARE URPÍN k realizácii týchto dohôd nedošlo, či došlo neskôr, sa nevedel vyjadriť. Na otázku žalovaného čo by sa stalo s pivovarom, keby došlo k vyvezeniu technológie uviedol, že pokiaľ vie, bolo to dohodnuté tak, že technológia by bola vyvezená po častiach s tým, že majiteľ mal záujem nahrádzať vyvezenú technológiu novou, bola pripravená už na vývoz, k tomu však nedošlo. Na ďalšiu otázku z čoho by získal PIVOVAR URPÍN zdroje na novú technológiu keby postupne pôvodnú technológiu odviezol do Ruskej federácie uviedol, že najprv sa snažil zvýšiť odbyt, pokiaľ vie, už napríklad časť technológie nazvanej paster bola pripravená nová s tým, že pôvodná by sa odviezla a pokiaľ vie, tak tento nový paster sa aj v súčasnosti nachádza v pivovare, čo sa stalo s tým, ktorý mal byť pôvodne odvezený, nevie. Svedok Ing. V. Q. uviedol, že pracoval v PIVOVARE URPÍN od r. 1993 až do roku 2004 ako ekonomický poradca, neskôr ako finančný riaditeľ, náplň jeho práce bola zabezpečenie financií pre chod pivovaru, niekedy okolo r. 1999 až 2000 došlo k zhoršeniu ekonomickej situácie pivovaru, situácia kulminovala v r. 2001, klesol odbyt výrobkov, stupňovali sa výrobné náklady, pivovar hľadal riešenie. Majiteľ chodil do zahraničia, konkrétne do Ruskej federácie, okolo r. 1999 predstavitelia Ruskej federácie chodili na Slovensko, bola snaha zabezpečiť strategického partnera vytvorením spoločného podniku - jednalo sa o firmu Mižetek, vedel o tom, že záujemcovia boli aj z Chorvátska. Uviedol, že PIVOVAR URPÍN mal vložiť ako nepeňažný vklad technológiu do spoločného podniku s tým, že ruský partner zabezpečí financovanie výroby. Nedošlo k spolupráci z dôvodu, že financie v pivovare na ďalší rozvoj výroby neboli v dostatočnom rozsahu. Mal sa previesť aj obchodný podiel na firmu Mižetek, tak sa aj stalo, technológia sa previedla, no keď došlo k vyhláseniu konkurzu a dozvedel sa o tom strategický partner zamrzli aktivity pre vytvorenie firmy a spolupráca sa skončila. Na otázku žalovaného, kde by mal byť spoločný podnik uviedol, že ten by zostal na Slovensku, konkrétne v PIVOVARE URPÍN s tým, že by tam vstúpil finančne ruský partner a zabezpečil by odbyt piva v Rusku. Na ďalšiu otázku prečo vzápätí, keď sa technológia vložila do firmy GASTROFIT bola v ten istý deň prenajatá späť pivovaru uviedol, že preto, lebo keby sa tak nestalo, bola by zastavená prevádzka pivovaru; keďže došlo k uzavretiu nájomných zmlúv musel pivovar platiť GASTROFITU nájomné s tým, že tieto finančné prostriedky boli v nižšom objeme ako tie, ktoré by boli z odpisov a rozdiel bol cca 20.000.000,-Sk (663.878,38 eur) ročne. Na ďalšiu otázku žalovaného, prečo pivovar neplatil dane, odvody, splátky veriteľom atď. svedok uviedol, že nebol dostatok finančných prostriedkov, len pohľadávky mal pivovar v objeme 120.000.000,- Sk (3.983.270,26 eur), tieto nemal vymožené; je pravdou, že hotovostné peniaze pivovaru chýbali, za prenájom technológie sa zo strany pivovaru platilo, k prenajatiu technológie došlo za účelom zachovania prevádzky pivovaru s tým, že to bola jedna zo stratégií pri vytváraní spoločného podniku aj keď k tomu s ruskou firmou nedošlo pre vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu. Čo sa týka informácie žalovaného, že PIVOVAR URPÍN zaplatil za prenájom technológie GASTROFITU 31.000.000,-Sk (1.029.011,49 eur) v lehote 5 rokov, svedok uviedol, že za 5 rokov by bola táto suma primeraná. Svedok Mgr.J.l J. uviedol, že aj v iných podnikoch sa hľadali strategickí investori, z toho dôvodu hľadal on strategického partnera, spoločníka v Číne, v Indii, v Rusku. PIVOVAR URPÍN mal k dispozícii niektoré časti technológie dvojmo, teda mal možnosť časť technológie vložiť do nového spoločného podniku, časť by ostala na Slovensku, tu by sa varilo pivo, potom by sa stáčalo do cisterien, do sudov alebo do fliaš a keby bol aj odbyt výrobkov, časť finančných prostriedkov mal zaplatiť ruský partner a tieto by boli použité na ďalšiu modernizáciu pivovaru, avšak v tom čase došlo k návrhu na vyhlásenie konkurzu na PIVOVAR URPÍN, túto skutočnosť musel oznámiť partnerovi v Rusku a z toho dôvodu sa táto transakcia neuskutočnila. Uviedol, že k vloženiu technológie z pivovaru do GASTROFITU došlo v r. 1999 a potom sa vyvíjali snahy o založenie spoločného podniku. Uviedol, že k vloženiu technológie došlo za účelom vytvorenia samostatných jednotiek, jednak obchodnej časti, výrobnej časti s tým, že každá firma si mala zohnať strategického partnera. Na otázku, či bolo potrebné vložiť celý majetok teda technológiu do GASTROFITU uviedol, že to bolo potrebné a následne ju bolo potrebné prenajať späť PIVOVARU URPÍN, aby tento mohol pracovať a vyrábať. Na otázku žalovaného či mal PIVOVAR URPÍN súhlas od Slovenskej konsolidačnej ako nového veriteľa pivovaru na prevod majetku uviedol, že on so Slovenskou konsolidačnou nerokoval, mal súhlas na prevod tohto majetku ešte od VÚB a. s. - veriteľa, od ktorého mal poskytnutý úver. Čo sa týka predaja hnuteľných vecí uviedol, že tieto sa stali pre mäsokombinát nepotrebné, všetky finančné prostriedky za tieto hnuteľné veci boli zaplatené. Svedok R.. V. O.. H.., uviedol, že bol zamestnaný v pivovare, bol zodpovedný za predaj piva v Západoslovenskom kraji, ako aj za iné aktivity v súvislosti so zahraničnými cestami, s hľadaním odbytu, klientov, nezúčastňoval sa obchodných aktív GASTROFITU. Uviedol, že z dôvodu, že ekonomika išla dolu sa hľadali nové odbytištia tovaru, nové metódy, formy spolupráce s klientmi z Európy, ale aj iných oblastí v oblasti predaja piva. Uviedol, že došlo k spolupráci s Ruskou spoločnosťou, ktorá vstúpila do jednania s pivovarom, on sám sa zúčastnil jedenkrát na rokovaní s touto ruskou spoločnosťou a bol tu úmysel vyvážať pivo do Ruskej federácie, v ktorej by sa predávalo. Uviedol, že to nebolo jednoduché, do vzťahov vstúpili aj rôzne záujmy, táto spolupráca fungovala a potom nastali isté problémy. Ruská strana mala záujem o čistý pivovar len o pivovarnícku výrobu. Uviedol, že okrem vývozu piva a predaja v Ruskej federácii mala ruská strana záujem aj o inú formu spolupráce, napr. samotnú výrobu na jej území. Podľa § 19 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Podľa § 19 ods. 2 ZKV, súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Správca konkurznej podstaty zaradí do súpisu konkurznej podstaty každú vec, pohľadávku alebo právo majúce majetkovú hodnotu, o ktorých má za to, že patria alebo môžu patriť do podstaty, aj keď je tu pochybnosť, či do podstaty skutočne patria. Osoba ktorá uplatňuje, že vec nemala byť zaradená do konkurznej podstaty je oprávnená podať vylučovaciu žalobu (§ 19 ods. 2 zákona) na základe toho, že vec bola správcom konkurznej podstaty zahrnutá do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty. Súd uloží tejto osobe podať vylučovaciu žalobu vtedy, ak tak dosiaľ neurobila z vlastnej iniciatívy a určí jej k podaniu žaloby lehotu. Vylučovacie žaloby sa spravidla budú opierať o vlastnícke právo. Súd buď žalobu zamietne rozsudkom alebo uloží správcovi povinnosť vylúčiť určitú vec zo súpisu podstaty. Výrokom sa nerieši vlastnícke právo k veci, i keď touto otázkou sa súd bude zaoberať spravidla v odôvodnení rozhodnutia ako s predbežnou otázkou. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že predpokladom pre podanie žaloby o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty je skutočnosť, že predmetné veci zapíše správca konkurznej podstaty do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami a že táto vec a v súpise konkurznej podstaty nachádza. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd zhodnotí podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Čo sa týka prvej časti žaloby, ktorou žiadal žalobca vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu hnuteľné veci špecifikované v prílohách č. 1 - 8, oznámenia o zaradení majetku do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty krajský súd plne rešpektoval právny názor, ktorý vyslovil odvolací súd v zrušujúcom uznesení č. k. 3Obo/95/2007 zo dňa 12. 7. 2007 v tom, „že prevod zálohu na tretiu osobu Hospodársky ani Obchodný zákonník nevylučuje. Takýto úkon nezakladá jeho neplatnosť pre rozpor s právnym predpisom“. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že vloženie nepeňažného vkladu spoločnosťou úpadcu do spoločnosti žalobcu a následné uzavretie nájomných zmlúv medzi týmito spoločnosťami a opätovným prenajatím si nepeňažného vkladu spoločnosťou PIVOVAR URPÍN BB s. r. o. je v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka súd aj po doplnení dokazovania výsluchom svedkov nemal preukázané, že by tieto právne úkony boli v rozpore s dobrými mravmi tak ako to má na mysli § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Pojem dobré mravy v obchodnom práve nie je možné zamieňať so všeobecnou úpravou upravenou v Občianskom zákonníku. Vo vzťahu k zásadám poctivého obchodného styku a k obchodným zvyklostiam sú dobré mravy všeobecným pojmom morálky, pojmy dobrých mravov a zásady poctivého obchodného styku a zvyklostí patria do kategórie mimoprávnych pojmov a sú meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, zodpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. V zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepozná právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Výkon práva, ktorý síce neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, ale sa prieči zásadám poctivého obchodného styku, nesleduje hospodársky cieľ, ale smeruje k poškodeniu druhého účastníka právneho vzťahu, k využitiu jeho dobromyseľnosti alebo k zneužitiu postavenia jedného účastníka na úkor ostatných účastníkov právneho vzťahu sa považuje za zneužitie práva (tzv. šikanu). Na takomto výkone práva nie je ani spoločenský ani individuálny záujem. V porovnaní s § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v prípade ust. § 265 Obchodného zákonníka ide o konkretizáciu a prispôsobenie tohto pojmu na oblasť obchodných vzťahov. V prípade § 265 nemôže ísť o rozpor s dobrými mravmi vôbec, ale vždy musí byť preukázaný zreteľný rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Iná situácia je pri posudzovaní ust. § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi vôbec. Netreba dokazovať rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Aj keď mnohé konkrétne porušenia dobrých mravov sa budú prekrývať s porušeniami zásad poctivého obchodného styku, pojem dobré mravy je obsahovo širší ako pojem zásady poctivého obchodného styku. Z toho vyplýva, že každé porušenie zásad poctivého obchodného styku je zároveň v rozpore s dobrými mravmi, ale nie každý rozpor s dobrými mravmi je tiež porušením zásad poctivého obchodného styku. Pokiaľ teda pri robení právnych úkonov dôjde k rozporu s dobrými mravmi, použije sa ust. § 39 Občianskeho zákonníka a dôsledkom bude neplatnosť (a to absolútna) právneho úkonu. V tejto súvislosti treba mať na pamäti ust. § 267 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ však pri výkone práva dôjde k rozporu so zásadami poctivého obchodného styku, pôjde o aplikáciu § 265 a súd výkon práva odmietne. To však neznamená, že dobrovoľné plnenie takýchto povinností nie je možné. Subjekt môže takéto povinnosti plniť dobrovoľne a jeho plnenie bude v súlade s právom, pretože v prípade § 265 nejde o neplatnosť právneho úkonu, ale len o odopretie právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore s obchodným stykom. Z uvedeného vyplýva, že v obchodných vzťahoch v prípade neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) je právna úprava prísnejšia ako v prípade odmietnutia právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zákonodarca tak robí v záujme právnej istoty v obchodných vzťahoch. Podľa súdnej judikatúry, ktorú mal súd k dispozícii keďže obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu právnych úkonov v rámci obchodných záväzkových vzťahov, neplatnosť právnych úkonov v týchto vzťahoch treba posudzovať podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 34 a nasl.). Aj tu platí všeobecná právna úprava, že neplatným je právnym úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Pojem dobrých mravov zákon bližšie nevymedzuje, pôjde teda o individuálne posúdenie obsahu alebo účelu právneho úkonu podľa konkrétnych okolností z hľadiska jeho rozporu so základnými, v spoločnosti všeobecnej uznávanými a platnými morálnymi normami. V judikatúre európskych štátov je tento pojem vyjadrovaný formuláciou o „pocite spolupatričnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich ľudí“, ktorá napriek svojej vážnosti zabraňuje tomu, aby hlavným merítkom pri posudzovaní rozporu s dobrými mravmi boli normy uznávané týmktorým sudcom. V publikovanom rozhodnutí dovolací senát obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR vymedzil dobré mravy ako správanie obvyklé, poctivé a spravodlivé, zodpovedajúce základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by predmetné právne úkony v čase ich realizácie boli v rozpore jednak so zákonom, s morálkou, resp. s pravidlami slušnosti. Nebolo preukázané, že by v danom prípade boli prekročené medze zmluvnej voľnosti. Žiadna zo strán nebola do takýchto právnych úkonov nútená. Ani po doplnení dokazovania navrhnutom Najvyšším súdom Slovenskej republiky sa súdu nepodarilo preukázať, že by predmetné právne úkony boli v rozpore s dobrými mravmi. Spoločníkmi spoločnosti GASTROFIT s. r. o. sa stali R.. E. O. a PIVOVAR URPÍN BB s. r. o., ktorý vložil do spoločnosti nepeňažný vklad vo výške 70.291.000,-Sk (2.333.233,75 eur). Tento tvorila technológia vyšpecifikovaná v znaleckom posudku, ohodnotená znalcom. Následne došlo k odovzdaniu technológie a uzavretiu nájomných zmlúv. Žiadne z týchto úkonov zákon nezakazuje. Čo možno úpadcovi dávať za vinu je tá skutočnosť, že keď previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti GASTROFIT s. r. o. na spoločnosť Mižetek s. r. o. Moskva, ktorá za obchodný podiel nezaplatila nevyvíjal úsilie na vymoženie tejto pohľadávky. Súd však zároveň poukazuje na to, že túto transakciu obchodný register zapísal, dodnes je ako spoločník v spoločnosti GASTROFIT, s. r. o. Banská Bystrica vedená firma Mižetek s. r. o.. Odvolací súd v uznesení, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa uviedol, že súd hodnotil konanie úpadcu s poukazom na obsah dvoch z niekoľkých svedeckých výpovedí pracovníkov úpadcu s tým, že nevyhodnotil ďalšie svedecké výpovede, ako aj predložené listinné dôkazy, týkajúce sa zhoršenia podnikateľskej pozície v dôsledku žalovaným namietaných právnych úkonov. K tomu súd uvádza, že v rozsudku 52Cbi 89/2003-458 zo dňa 18. 11. 2008 hodnotil výpovede všetkých vypočutých svedkov, ktorých výpovede boli v rozsudku podrobne uvedené, (od strany 9 po stranu 13) a zaoberal sa samostatne výpoveďou každého svedka. V závere rozhodnutia uviedol, že „výpovede svedkov“ (nehodnotil však výpovede len dvoch svedkov, ako to uviedol žalovaný v odvolaní), z toho dôvodu, že celé dokazovanie súd viedol vzhľadom na námietku žalovaného ohľadne absolútnej neplatnosti právnych úkonov zo strany úpadcu k tej skutočnosti, či mal úpadca úmysel v čase zhoršenia ekonomickej situácie hľadať strategického partnera. V priebehu konania žalobca uviedol a potvrdili to aj vypočutí svedkovia, že zo strany úpadcu práve pre zhoršenie ekonomickej situácie pivovaru bola snaha hľadať riešenie. Čo sa týka výpovede svedkaB. tento pôsobil v mäsokombináte ako výkonný riaditeľ až do ukončenia výrobnej činnosti a uviedol, že k odpredaju technológií sa nevie vyjadriť. Z dôvodu, že svedok ani nebol zamestnaný v spoločnosti Pivovar Urpín BB, s. r. o. jeho výpoveď neozrejmila súdu potrebné skutočnosti. Ostatní svedkovia, a to konkrétne J. F., L.. V. O. H.., R.. V. Q., W.. B. J., R.. V. O. H.., zhodne uviedli, že úpadca mal záujem spolupracovať so strategickým partnerom a hľadal partnera pre svoju podnikateľskú činnosť. Svedok J. F. uviedol, že mal úpadca záujem spolupracovať s chorvátskym pivovarom v Splite, táto spolupráca sa neuskutočnila, pretože úpadca prejavil záujem o investora v Ruskej federácii a ďalej ostatní svedkovia potvrdili, že vzhľadom na ekonomické problémy, ktoré nastali od roku približne 1995 sa majiteľ pivovaru snažil tieto problémy riešiť. Svedok RSDr. V. O. H.. uviedol, že sa hľadali rôzne spôsoby ako zvýšiť odbyt piva aj na spoluprácu mimo územia Slovenskej republiky, bol záujem vyvážať pivo do Ruska, Bieloruska, avšak táto spolupráca s Ruskom sa neuskutočnila, bol záujem vytvoriť spoločný podnik v Rusku. Ďalej uviedol, že bolo dohodnuté, že technológia by bola vyvezená do Ruskej federácie po častiach s tým, že majiteľ pivovaru mal záujem nahrádzať vyvezenú technológiu novou. Potvrdil, že už bola pripravená nová technológia nazvaná paster s tým, že pôvodná by sa odviezla do Ruskej federácie. Tak isto svedok R.. V. Q. potvrdil, že niekedy okolo roku 1999 a 2000 došlo k zhoršeniu ekonomickej situácie pivovaru, táto situácia kulminovala okolo roku 2001, klesol odbyt výrobkov, stupňovali sa výrobné náklady, pivovar hľadal riešenie. Uviedol, že majiteľ chodil do zahraničia, konkrétne do Ruskej federácie, okolo roku 1999 predstavitelia Ruskej federácie chodili na Slovensko a bola snaha zabezpečiť zo strany majiteľa strategického partnera vytvorením spoločného podniku s firmou Mižetek, s. r. o.. Uviedol, že boli záujemcovia aj z Chorvátska. Pivovar Urpín mal vložiť ako nepeňažný vklad technológiu do spoločného podniku s tým, že ruský partner zabezpečí financovanie výroby, potvrdil, že nedošlo k spolupráci z dôvodu, že financie v pivovare na ďalší rozvoj výroby neboli v dostatočnom rozsahu. Tiež potvrdil, že keď došlo k vyhláseniu konkurzu a dozvedel sa o tom strategický partner, prestal mať záujem o spoluprácu s úpadcom. Uviedol, že k prenajatiu technológie došlo za účelom zachovania prevádzky pivovaru s tým, že to bola jedna zo stratégií pri vytváraní spoločného podniku, aj keď k tomu s ruskou firmou nedošlo pre vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu. Svedok Mgr. B. J. potvrdil tieto isté skutočnosti, že sa aj v iných podnikoch hľadali strategickí investori, z toho dôvodu hľadal strategického partnera v Číne, Indii, v Rusku, potvrdil, že úpadca mal k dispozícii niektoré časti technológie dvojmo, teda mal možnosť časť technológie vložiť do nového spoločného podniku, časť by ostala na Slovensku. Svedok Ing. V. O. H.. uviedol, že z dôvodu, že ekonomika išla dolu, sa hľadali nové odbytištia tovaru, nové metódy formy spolupráce s klientmi z Európy, ale aj z iných oblastí, oblastí predaja piva. Uviedol, že došlo k spolupráci s ruskou spoločnosťou, ktorá vstúpila do jednania s pivovarom s tým, že on sám sa zúčastnil jedenkrát na rokovaní s touto ruskou spoločnosťou a bol tu úmysel vyvážať pivo do Ruskej federácie. Uviedol, že to nebolo jednoduché. Do vzťahov vstúpili iné záujmy, táto spolupráca fungovala, a potom nastali isté problémy. Poukázal na to, že ruská strana mala záujem o čistý pivovar, len o pivovarnícku výrobu. Keďže krajský súd v rozsudku z 18. 11. 2008 uviedol na strane 16, že výpovede svedkov potvrdili, že úpadca hľadal strategického partnera, nemal na mysli len výpovede niektorých dvoch svedkov, ako milne uviedol žalovaný v odvolaní, ale zaoberal sa a hodnotil výpovede všetkých svedkov, ktorí boli vypočutí práve v tejto súvislosti, a to k možnosti založenia spoločného podniku a hľadania strategického partnera. Je pravdou, že v konaní bola vypočutá aj svedkyňa Ing. V. B., ktorá bola zamestnaná u úpadcu ako ekonomická riaditeľka. Uviedla, že v čase, keď nastúpila do spoločnosti, bola technológia prenajatá a z účtovníctva sa dalo zistiť, že sa platí prenájom na túto technológiu spoločnosti GASTROFIT, s. r. o., Banská Bystrica s tým, že niektoré finančné transakcie sa robili formou zápočtov. Ďalej sa vyjadrovala k predaju a kúpe jednotlivých vecí uvedených pod bodom III žaloby, kde uviedla, že došlo k vyplateniu kúpnej ceny formou zápočtov. Svedkyňa Ing. W. N. uviedla, že bola zamestnaná u úpadcu ako vedúca všeobecnej učtárne, taktiež sa vyjadrovala k finančným záležitostiam. Po zrušení rozsudku krajského súdu z 18. 11. 2008 Najvyšším súdom žalovaný nenavrhol vykonať žiadne ďalšie dokazovanie, na pojednávaní sa nezúčastnil, ani sa z neúčasti na tomto pojednávaní neospravedlnil. Odvolací súd vo svojom uznesení, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu uviedol, že prvostupňový súd nehodnotil predložené dôkazy podľa § 132 O. s. p. K tejto skutočnosti uvádza súd, že dokazovanie v konaní súd viedol ohľadne preukazovania neplatnosti predmetných právnych úkonov, pretože žalovaný majetok žalobcu zaradil do konkurznej podstaty úpadcu práve z dôvodu neplatných právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu súd uviedol dokazovanie a vypočúval svedkov práve v súvislosti s preukázaním tohto dôvodu neplatnosti právnych úkonov. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku krajského súdu uviedol, že si dovoľuje položiť otázku v mene konkurzných veriteľov, ktorých záujmy ako správca konkurznej podstaty zastupuje, či je alebo bolo takéto konanie úpadcu v súlade s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. K tomu súd uvádza, že k týmto úkonom úpadcu došlo o tri a pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda v čase, keď nemohla byť zrejmá skutočnosť, že niekedy v budúcnosti bude na úpadcu podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. V tomto prípade nešlo o úkony, ktoré by boli uskutočňované v pomerne krátkej dobe pred vyhlásením konkurzu a opätovne súd uvádza, že nie je vylúčené, že ak by konkurz vyhlásený nebol, bola by táto spolupráca pokračovala a pomohla by dostať sa úpadcovi zo zlej finančnej situácie. Súd sa oboznámil s dôkazmi obidvoch zmluvných strán v konaní, tieto hodnotil, avšak zameral sa hlavne na námietku žalovaného ohľadne tvrdenia neplatnosti právnych úkonov a v tejto línii viedol dokazovanie. Ak má podnikateľský subjekt snahu v prípade zhoršenej ekonomickej situácie a finančných ťažkostí hľadať strategického partnera a ak táto spolupráca nevyjde a nepodarí sa ju doviesť do úspešného konca, nemožno automaticky v takomto konaní podnikateľa hľadať nekalý úmysel, tak ako to uvádza žalovaný. Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že žalovanému sa nepodarilo preukázať tú skutočnosť, že by žalobca získal predmetné hnuteľné veci, ktoré žiadal z konkurznej podstaty úpadcu vylúčiť absolútne neplatnými právnymi úkonmi, na základe ktorej skutočnosti on tieto veci do súpisu konkurznej podstaty úpadcu zapísal. Žalovaný vymedzil neplatnosť právnych úkonov na § 39 Občianskeho zákonníka a to na rozpor s dobrými mravmi. Tento dôvod neplatnosti sa súdu ani po doplnení dokazovania nepodarilo preukázať, nakoľko sa nepodarilo preukázať, že by konanie, ktoré bolo touto žalobou napádané bolo konaním a správaním nepoctivým, neobvyklým, nezodpovedajúcim základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám. Svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí potvrdili skutočnosti uvádzané žalobcom, t. j., že úpadca mal snahu oživiť výrobu, prosperitu podniku hľadaním strategického partnera, potvrdili, že išlo o reálny podnikateľský zámer. Finančné problémy potvrdili svedkovia už v r. 1995, teda dlhú dobu pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na úpadcu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd v tejto časti žalobe vyhovel. Čo sa týka druhej časti žaloby, ktorou žiadal žalobca vylúčiť hnuteľné veci špecifikované v prílohe oznámenia o zapísaní vecí do súpisu podstaty úpadcu s výnimkou vecí uvedených pod číslami položiek 58, 59, 66, 93 až 97, ktoré veci boli predmetom kúpnych zmlúv, súd v tejto časti žalobe vyhovel s poukazom práve na ust. § 4b ods. 1 písm. a/ ZKV, nakoľko sa žalovanému nepodarilo preukázať, že by finančné prostriedky zo strany žalobcu neboli úpadcovi zaplatené. V spise sa nachádzajú príjmové a výdavkové pokladničné doklady k jednotlivým kúpnym zmluvám. Žalovanému ani svedkyniam sa nepodarilo preukázať, že by za tieto hnuteľné veci neboli skutočne aj finančné prostriedky vyplatené, ale že sa platilo len formou záloh a zápočtov. V poznámkach k citovanému ustanoveniu sa uvádza, že toto ustanovenie nezabraňuje všetkým dispozíciám dlžníka z jeho majetkom, ale len takým, pri ktorom dochádza k zmenšeniu jeho majetku. Ak napríklad dlžník odpredá majetok za ekvivalentnú cenu, jeho majetok sa nezmenší, ale zmení sa len jeho štruktúra a namiesto hmotného majetku bude dlžník mať majetok finančný. Súd takto rozhodol aj na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý k tejto časti žaloby okrem iného uviedol, „že nemožno na tomto základe vyvodiť záver o tom, že uzavretím kúpnych zmlúv došlo ku konaniu, ktoré viedlo k zmenšeniu majetku úpadcu a skutočnosť, že kupujúci nesplní svoj zmluvný peňažný záväzok nezakladá v uvedenom zmysle neplatnosť právneho úkonu, ale je len porušením zmluvného záväzku žalobcom ako kupujúcim. Zároveň uviedol, že aj skutočnosť nezaplatenia peňažných prostriedkov žalobca rozporoval“. V tejto súvislosti ohľadne námietky odvolacieho súdu, že sa zaoberal výpoveďami len dvoch svedkov, súd uvádza, že práve výpovede svedkýň E. a N. hodnotil v rozsudku ohľadne druhej časti žaloby. Žalobca preukázal, že predmetné hnuteľné veci od úpadcu riadne odkúpil a je ich vlastníkom. Po vykonaní dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná, žalovaný neoprávnene zaradil veci, ktorých vylúčenia sa žalobca touto žalobou domáha do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech žalobcu, ktorý bol v konaní úspešný.- Žalobca uviedol, že si trovy konania v prípade úspechu neuplatňuje, preto rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v písomnom vyhotovení dvojmo do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3/ O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.